Peto Reto :)

Bratislava
Slovakia


 
 

Ročný fellowship v JAR





Fotky a videá z Afriky 24.12.2014

top
Srdečne pozdravujem a všetkým želám super sviatky. S updatovaním blogu je to teraz trochu biedne, hlavne vzhľadom na kopu pracovných povinností, ktoré neumožňujú celkom sa venovať blogovaniu. Ako malú náplasť ale aspoň zatiaľ nižšie nájdete linky na úložisko fotiek od júla až doteraz. Užívajte a šťastné a veselé :).

Kolegovci prichádzajú a cesta do Svazijska 23.9.2014

top
Prvý týždeň semestra sa v ALA nesie vždy v znamení konferencie pre všetkých takmer 100 zamestnancov školy a spriaznených inštitúcií. Za posledných 5 rokov sa konferencie konali vždy v areáloch, ktoré mali v počiatkoch školy potenciál stať sa jej sídlom. Ten tohoročný, Glen, vypadol z hry, lebo bol "príliš luxusný" :)

Z campusu sme odchádzali o 8.15. Viezla ma Mahlet, nová biologikárka z Etiópie, ktorá pomerne dlho pracovala v JAR aj v USA. Cesta na konferenciu trvala necelých 15 minút. Samotný areál mal otvorený charakter s chatkami, hotelom, jazierkami, lesíkom a trávnatými priestranstsvami. Hneď od rána bol program plný aktivít súvisiacich s novým semestrom. Prihovoril sa nám predseda predstavenstva a jeden zo zakladateľov školy, Frank Swaniker, po ňom ďalší zakladateľ a súčasný prezident školy, Chris Bradford. Po nich žezlo prevzal profesionálny coach Steve. Prvou aktivitkou bola klasická hra na spoznávanie, pri ktorej sme sa rozdelili na dve približne 50-členné skupiny, dali sa do kruhu a každý v ňom musel okrem svojho mena odrecitovať mená všetkých svojich predchodcov. Trvalo to asi polhodinu a boli to muky :D

Nasledovali aktivity týkajúce sa stratégie a smerovania školy, ústrednou témou konferencie bol partnering. Dôležitý bol vynikajúci obed, po ktorom sme pokračovali ďalšími sessions. Program dňa sa skončil okolo štvrtej, išli sme sa rýchlo ubytovať, schmatol som fotoaparát a rýchlo som išiel preskúmať okolie. Okrem niekoľkých zaujímavých rastlín sa mi podarilo nájsť a nafotiť aj pár stromových húb, čomu som sa nesmierne potešil. Keď sa zotmelo, pripojil som sa do diskusie s naším šéfom údržby Stefanom a bezpečákom Peterom. Stefan, bývalý policajt jednotky špeciálneho nasadenia, ktorý si svojich 16 rokov odslúžil čiastočne ešte za aprtheidu, sa sťažoval, ako sa krajina za posledných 20 rokov zhumpľovala: od skorumpovaných policajtov cez rozpadávajúce sa požiarne zbrojnice, zhoršujúce sa zdravotníctvo až po kriminalitu. Peter nemal až taký negatívny pohľad na vec, možno aj preto, lebo u policajtov strávil len 7 rokov už po zmene režimu. Je však pravda, že ich strávil na protidrogovom, často v tajnom nasadení, čo ho doviedlo k tomu, že úplne prestal piť čo i len alkohol.

Stefan nám tiež rozprával anekdoty z ich tréningu, počas ktorého museli absolvovať v rámci kurzu prežitia 5-dňový prechod 200km pustatinou, vyzbrojení len mapou a nožom. Po piatich dňoch, keď došli ako jediná skupina polomŕtvi do cieľa, dostali namiesto sľubovanej hostiny len žalúdočnú šťavu a surovú pečeň čerstvo zabitej antilopy. Hovoril tiež o tom, ako stopovali vrahov, ako jeden z tímu, domorodý bushman, dokázal nájsť vodu a jedlo aj v najväčšej pustatine a neušiel mu nikdy nikto -- vždy našiel, koho bolo treba. Peter zas rozprával o tom, ako vozil v služobnom aute opitých kolegov a ako ho raz zmlátili policajti, lebo si mysleli, že je díler a neverili, že je v utajení.

Po gala večeri prišiel rad na párty. Bol som celkom unavený, takže som sa zúčastnil len kvízu. Kvízmasterom bol, samozrejme, Gavin, náš tím mal názov podľa dvoch pív, ktoré akurát náhodou ležali na stole: Brutal Warriors :D Otázky sa zameriavali na africké reálie, v ktorých, ako som zistil, mám ešte čo doháňať :) Potom nasledoval kurz tanca od Jareda, ktorý sa medzičasom vrátil z Kapského mesta do Joburgu, aby pracoval pre ALU. V tomto bode som sa potichu vytratil a išiel trochu popracovať na izbu.

Ďalší deň bol podobný ako predchádzajúci s tým rozdielom, že sa nám do miestnosti vkradli tri paviány a začali kradnúť jedlo. Keď zistili, že sme si ich všimli, rýchlo napchali do úst, čo mali v rukách, do láb si uchmatli posledné kúsky a hor sa preč. Príroda je tu skutočne na dosah ruky, čo zakúsil aj Jake, ktorý sa bol trochu odreagovať do lesíka: keď tu zrazu niečo zašuchotalo a z krovia sa vyrútila divá žirafa :D

Konferencia sa skončila niečo po 15.00, vrátili sme sa na campus zvyšok dňa patril oddychu. Od stredy do piatku nasledovala ráno orientácia pre učiteľov (asi 35 ľudí, zvyšných 60 pracuje v administratíve, čo je super pomer, keďže učitelia sa môžu naplno venovať učeniu a nemusia sa zaoberať ničím iným). Popoludní sme mali vždy chvíľu čas v rámci našich katedier a neskôr sme trávili čas s Kofo debatami o rezidentskom živote v campuse.

Večer sme sa s Ikennom vybrali do reštaurácie Mozambique, ktorá skutočne servíruje mozambickú stravu. Keďže ide o bývalú portugalskú kolóniu, majú aj jedlá portugalské názvy. Obsahovo však ide väčšinou o morské plody (vynikajúce) a kuratá. Tradíciu sme dodržali aj my, dali sme si kalamáre v bielej omáčke (lepšie som ešte nejedol, boli jemné, chrumkavé, mňam) a spolu sme si nechali rozdeliť celé kurča.

Vo štvrtok som zvolal pár študentov, ktorí budú bývať na mojej chodbe F, na stretko. Od stredy totiž prebiehal výcvik RAs (Residential Assistant - šéf chodby, ktorý dbá na to, aby všetko fungovalo) a PCs (Peer Counsellors - starajú sa o to, aby boli decká v pohode, hlavne prvákom pomáhajú sa zabývať a zvyknúť si na štýl internátnej školy), čiže títo študenti-druháci prišli pár dní skôr ako zvyšok. Môj RA je Jean-Pierre z Rwandy, PCs sú Yezid z Maroka a Bruno z Mozambiku -- najhlučnejší chalan, akého poznám, neustále si pospevuje a keď začne hovoriť, nedá sa zastaviť :D. Okrem nich je ešte na mojej chodbe Babatope, tak bol s nami aj on. Pokecali sme o tom, ako chceme nastaviť spoluprácu a celý rok.

Po meetingu sme sa spolu s kolegovcami Gavinom a Ikennom vybrali na hamburgery do podniku nazvaného Beefcakes. Pštrosie mäso bolo vynikajúce, rovnako aj večerný program vo forme modifikovaného stand-up comedy :) Po návrate som okolo 11.00 večer rýchlo zaskočil k Delovi do bytu pozrieť sa na jeho televízor. Kúpil si novú plazmu spolu s malým konvertorom, ktorý sa po pripojení na WiFi a malom hacknutí dokáže napichnúť na vysielanie prakticky akéhokoľvek televízneho kanála. Prvým problémom bol ovládač, ktorý Del kúpil na radu predavača -- mal byť vraj omnoho pohodlnejší ako pôvodný. Jediným problémom bolo, že nefungoval :D Vybalili sme pôvodný, vložili baterky a voila, zrazu sa veci rozbehli. Nainštalovali sme balíčky a kodeky a postupne sa podarilo rozbehať všetky kanály, ktoré Del chcel. Po asi hodinke som polovyčerpaný, ale spokojný s dobre odvedenou prácou zamieril na izbu.

V piatok sme po raňajšom školení týkajúcom sa profesionálneho prístupu k študentom presunuli na obed, kde sme debatovali o tom, ako budeme strážiť decká pred nechceným úrazom, tehotenstvom a podobnými stavmi, za ktoré by rodičia neboli vo väčšine prípadov príliš vďační :D Nasledoval meeting so šéfom, ktorý naň zabudol (takže pre mňa voľný čas) a protipožiarne školenie. Postupne začalo prichádzať čoraz viac študentov, s niektorými sme mali počas večere pomerne zaujímavý rozhovor. Hovorili o svojich projektoch, na ktorých sa musia ako druháci podieľať. Projekty pozostávajú z firiem alebo neziskoviek, ktoré si zeregistrujú na campuse a ktoré vykonávajú reálnu činnoť. Ide o trvalé projekty, ako napríklad obchod so sladkosťami, študentské rádio, biofarma, ako aj jednoročné projekty, ktoré po odchode tímu už ďalej nepokračujú. Jedna druháčka hovorila o ich neziskovke, ktorá sa zaoberá prácou s dievčatami zo znevýhodnených komunít a prostredníctvom umenia im pomáhajú vyjadrovať svoje každodenné problémy, ktoré zahŕňajú znásilnenia, zneužívanie, drogy, HIV, násilie, úmrtia členov rodiny a pod.

V sobotu som ráno trochu popracoval, po obede hosťoval náš campus rodinných príslušníkov zamestnancov, takže sa to u nás hemžilo menšími aj väčšími deťmi, manželkami, manželmi a pod. Namiesto obeda (decká sme poslali na celý deň do nákupného centra) sme mali plné stoly mexického jedla a za jedálňou skákací hrad... samozrejme, najviac na ňom skákali dospelí :D

Okrem toho som si začal zariaďovať aj nový byt, do ktorého som sa presťahoval. V porovnaní so starou izbou mám o jednu miestnosť naviac, okrem toho je na byte aj kúpelňa a kuchynka. Vyzerá podstatne lepšie ako stará izba, a nie je oveľa menší ako môj byt na Slovensku. Nachádza sa v zadnej časti internátov (chalanov presťahovali dozadu, keďže zadný trakt je väčší a tento rok máme menej dievčat ako chalanov), problém je zatiaľ teplá voda, ktorá z nejakého dôvodu netečie. Z praktických vecí som si nechal vymeniť mikrovlnku. Stará veľmi pekne funguje, tanier sa točí, svetlo svieti, ventilátor fúka, jediný problém je, že nezohrieva :D Okrem toho sa údržba bude musieť pozrieť na zopár ďalších vecí, ako sú obnažené elektrické drôty na chodbe, nefungujúce požiarne dvere a pod.

Vyrobil som si tri plagáty, jeden na vchodové dvere s lebkou a prekríženými hnátmi, druhý na zamknuté dvere vedúce z chodby priamo do spálne (aby na ne ľudia zbytočne neklopali, vyhlásil som ich za mimozemský portál, ktorý z vedľajších dverí vypustí nahnevané montštrum -- mňa) a jeden s mapou Afriky, aby som sa konečne naučil, kde leží presne ktorý štát a odkiaľ sú vlastne decká na mojej chodbe. Očividne sa mi podarilo urobiť ich celkom vtipné, lebo decká aj kolegovci sa na nich ešte hodnú chvíľu celkom dobre zabávali :)

Večer som sa potom odviezol na kolaudačku domu, ktorý voláme Olympijská dedina, keďže na ňom bývajú kolegovia z rôznych kútov sveta. Okrem Juhoafričanky Robyn a Američanky Kate tam prebýva Botswančan Mopati, Peruánec Diego a ďalší Američan Jake. Párty sa síce oficiálne začala okolo 16.00 a mne sa podarilo doraziť až pred deviatou večer, prišiel som práve včas na hlavný prúd zábavy. Bol tam totiž aj kolega Gavin, s ktorým nikdy nie je nuda :D Na dome som aj prespal, lebo nasledujúce ráno sme sa spolu s Kate a Robyn vybrali do Svazijska na tzv. "Trstinový tanec" -- ide o festival, kde sa dievčatá, devy, dievčiny, mladé dámy, zrelé ženy aj vetché stareny predstavujú kráľovi. Hlavný dôraz je na dievčinách do 16 rokov, ktoré tancujú pred kráľom s odhaleným prsom, a z ktorých si kráľ potom vyberá novú ženu (terajší ich má len 15, jeho otec ich mal vyše 120 oficiálnych a k tomu asi ďalších 100 mileniek).

Keďže cesta do Svazijska trvá okolo 5 hodín a festival sme chceli zachytiť od začiatku, vyrážali sme už o 5:00 ráno. Išli sme Robyniním autom, cestou sme kecali o Slovensku a ako u nás fungujú veci. Šoférovala najskôr Robyn, potom, asi od polovice cesty, Kate. Na hranice sme dorazili okolo 10.00. Zdržali sme sa len pár minút, aj keď samotný proces vyzeral rovnako ako pri našej ceste do Zimbabwe: vystúpiť z auta, ísť do budovy, dostať pečiatku, nastúpiť do auta, zastaviť pri kontrolnej búdke, odovzdať opečiatkovný lístoček a môže sa ísť.

Svazijsko je maličká krajina, veľkosťou asi tretina Slovenska, obyvateľov má len čosi vyše milióna, takže aj vzdialenosti sú minimálne. Hlavné mesto je asi len 10 minút od hraníc, volá sa Mbambane. Najväčšie mesto krajiny, Manzini, je od neho vzdialené niečo vyše polhodinu cesty. Zaujímavý je tiež ráz krajiny, ktorý sa za hranicami prudko mení z rovinatého na hornatý. Ľudia sú veľmi milí, keď sme si neboli istí, kade ísť, policajti nám ochotne poradili. Oproti JAR tu človek nájde viac kŕdľov pobehujúcich detí, zelené vlny sú nad zlato a cesty prekvapivo kvalitné.

Sprevádzať po festivale nás mal Mduduzi, brat Nomcebo -- ona bola cez víkend akurát v Kapskom meste a nemohla prísť, ale vybavila nám, aby sa nám venoval on. Zavolali sme mu ešte z JAR a predbežne sa dohodli, kde sa stretneme. Robyn si našťastie zapla roaming, nikomu z nás zvyšných dvoch totiž nefungoval. Keď sme prešli hlavné mesto, išli sme ďalších 15km a odbočili z diaľnice. Tu sme si neboli celkom istí, ako ďalej, ale vďaka Robyninmu SMS roamingu sme sa vedeli spojiť s Mduduzim a upresnil, ako sa k nemu dostaneme.

Miesto vybral dobre: nákupné stredisko, kde sme si v Mug'n'Beans (americký reťazec) dali obed. Tu sme sa stretli a po obede sme sa vybrali na prehliadku svazijského parlamentu. Mduduzi totiž pracuje ako hlavný protokolista parlamentu :) Poukzoval nám hornú aj spodnú komoru a popísal zaujímavý volebný systém v krajine: Dolná komora má 65 poslancov: 10 z nich ustanovuje kráľ, 55 sa volí priamou voľbou z jednotlivých svazijských obcí. V krajine neexistujú politické strany (ústavne zakázané v 70. rokoch), hlasuje sa za jednotlivcov. Horná komora pozostáva z 30 senátorov: 20 z nich vyberá kráľ, pričom najmenej polovica z nich musia byť ženy, 10 pochádza z dolnej komory, ktorá si ich zvolí spomedzi seba. V prípade rozporu medzi hornou a dolnou komorou sa koná spoločné zasadnutie, kde väčšinou zvíťazí dolná komora kvôli počtu poslancov. Zaujímavosťou je tiež fakt, že kým senátori sú väčšinou biznismeni a obchodníci (a zasadnutia trvajú krátko, keďže sa ponáhľajú riešiť svoje obchody), v dolnej komore je pomerne veľa jednoduchých ľudí bez vyššieho vzdelania (zasadnutia sú pomerne dlhé).

Nemenej zaujímavé je aj samotné postavenie kráľa. Jeho titul "Ngwenyama" (lev) je zobrazený aj na štátnom znaku Svazijska. Na ňom spolu so slonicou (Ndlovukati) predstavujúcou kráľovnú-matku strážia tradičný svazijský štít. Postavenie kráľa je viac politické, kráľovná (matka) má skôr duchovnú rolu. Kráľ má absolutistické právomoci a je posledným absolútnym monarchom v Afrike (Lesotho, tiež kráľovstvo, je konštitučného charakteru). Zaujímavý je tiež spôsob určovania následníctva: po smrti kráľa rada starších vyberie spomedzi jeho detí chlapca, ktorý je väčšinou jedináčik od jednej z mladších žien (aby nevznikali spory s jeho pokrvnými bratmi). Kým chlapec rastie, pôsobí jeho matka ako regentka. Aj na základe toho sa pod pojmom "kráľovná" vždy myslí kráľovná-matka a nie kráľova manželka (tých môže byť aj viac než 100).

Kráľ má nominálne neobmedzené právomoci, avšak veľké slovo pri správe štátu má práve rada starších. Finančné záležitosti spoluspravuje parlament, takže v skutočnosti je kráľova moc limitovanejšia, ako by sa zdalo. Ďalšia zaujímavosť sa týka priezvisk: príbuzní kráľa (z nenástupníckych vetiev) nesú priezvisko Dlamini :) V Svazijsku je ich pomerne veľa, ale zároveň ide o priezvisko nášho sprievodcu -- a tiež Nomcebo. Čiže modrá krv. To môže byť aj jedným z vysvetlení, prečo Mduduzi pracuje v parlamente :)

Samozrejme, nie je všetko len ružové v svazijskej monarchii. Približne 25% obyvateľstva krajiny je HIV+, viac než polovica obyvateľstva žije z menej ako 2USD na deň, kráľ si aj s rodinou užíva luxus (súkromné lietadlo) a pod. V porovnaní s inými africkými krajinami ale Svazijsko aj an prvý pohľad vyzerá príjemne a chudoba nie je zjavná (štatistiky niekedy vedia celkom slušne zavádzať). Daňové zaťaženie je však aj tak pomerne značné: platí sa 33% daň z príjmu a k tomu 17% DPH.

Po prehliadke parlamentu sme sa vybrali na neďaleké "posvätné lúky", kde sa odohrával samotný festival Umhalanga (trstinový tanec). Vďaka nášmu sprievodcovi sme sa dostali až ku kráľovskej rezidencii. S Mduduzim sme vystúpili z auta a prvé, čo sme museli spraviť, bolo ísť kúpiť obom dámam kus látky známy ako konga. Ten si museli omotať okolo pása tak, aby im nebolo vidieť rifle -- tie sú totiž počas tradičnej ceremónie zakázané. Následne sme sa vybrali pozrieť si samotný príchod tancujúcich skupín. Každá mala na sebe trochu iný tradičný odev, v závislosti od komunity, z ktorej pochádzala. Tanca sa zúčastňovali dievčatá a ženy od 10 rokov až po dámy v zrelom veku. Rozdiel bol v ich oblečení: kým niektoré mladé dievčatá boli od pol pása nahor úplne nahé, staršie dámy, ktoré už mali deti, boli zahalené. Baby okolo 16 rokov mali odhalené len jedno prso na znak plodnosti a toho, že ešte nemali deti. V prítomnosti tých mladších je neslobodno kľačať alebo sa zohýnať, nakoľko pod minisukienkou toho už až tak veľa nenosia :D Akonáhle má žena deti, resp. je vydatá, už sa nesmie odhaľovať. Okrem toho má podľa tradičného aj písaného práva po sobáši pomerne obmedzené právomoci a stáva sa opäť takmer nesvojprávnou -- všetky právne dokumenty za ňu musí podpísať manžel a pod. Aj preto sa niektoré ženy rozhodnú s mužom žiť, mať s ním deti, ale nezosobášia sa. Už som spomínal, že v krajine funguje mnohoženstvo; zaujímavé je, že často sú to samotné manželky, ktoré nabádajú manžela, aby sa oženil s ďalšou, a to najmä kvôli rovnomernejšiemu rozloženiu manželských povinností.

K sobášu patrí tiež tzv. "lobola", po našom veno. To, narozdiel od našich končín, platí manžel manželkinej rodie, pretože po svadbe rodný dom opúšťa a stáva sa členkou manželovej domácnosti. Lobola sa vždy platí v podobe kráv, ktoré v krajine fungujú aj ako platobný prostriedok pri tradičných obchodoch (kúpa domu, pozemku, ...). Zatiaľ čo kúpa pozemku je pomerne jednoduchá (pôdy je dostatok, takže človek príde za náčelníkom komunity, povie mu o svojom zámere kúpiť pozemok, vysvetlí, čo s ním chce podnikať, následne zasadne miestna rada, ktorá pridelenie pozemku odobrí alebo zamietne. V prípade pozitívneho výsledku človek zloží 1 kravu ako "prejav dobrej vôle"), pri lobole je celý proces zložitejší:

Takto funguje v Lesothe, ale princíp je rovnaký aj v Svazijsku: najskôr sa rodiny dohodnú na tom, koľko kráv vlastne bude lobolu tvoriť. Jej výška závisí od krásy nevesty, jej pozície, vzdelania a pod. U vysokoškolsky vzdelanej priemernej dámy by išlo o cca. 12-15 kráv (len aby sme mali predstavu, jedna krava stojí okolo 500€). Ak je ženíchova rodina veľmi chudobná, môže namiesto kráv zložiť aj iný majetok. Na znak dohody nevestina rodina daruje ženíchovej dar (najčastejšie kuchynské potreby), ktorý zostane zabalený a nikdy sa nepoužije. Po zložení loboly nastáva do 3-5 mesiacov zvyčajne svadba. Tá sa koná vždy cez víkend. V sobotu je normálna svadba západného typu v kostole s hostinou a podobne, ktorú organizuje a platí nevestina rodina. V nedeľu sa koná tradičný obrad, ktorý zas zabezpečuje rodina ženícha. Ide o privítanie nevesty do rodiny. Donesie sa ovca, príde nevesta, ovcu pozdraví, pomenuje, následne ovcu zabijú. Ženatí muži zjedia hlavu, ostatní chlapi zvyšok zvieraťa. Rebrá ponúknu neveste, ktorá ich podľa zvyklosti musí odmietnuť (ak neodolá, chápe sa to ako znak nevzdelanosti). Ponúkajú ju a snažia sa zlomiť niekoľko hodín, pričom kým ona nezačne jesť, nemôžu jesť ani ostatní. Ak odolá, po niekoľkých hodinách jej prinesú normálne jedlo a všetci sa môžu najesť. Nevesta okrem toho dostane varené vajíčko, ktoré musí vcelku zjesť na znak toho, že je teraz pripravená plodiť deti :D

Poďme ale naspäť do Svazijska: samozrejme, kráľ si manželku vyberá len z mladých diev s poodhaleným prsom, ktoré mu prinesú zväzky trstiny. Tradične musí ísť o plnokrvné Svazijky, ktoré nepochádzajú z dvojčiat -- asi aby nedošlo k zámene manželiek. V minulosti sa už ale stalo, že si vybral Polosvazijku, ktorá dokonca ani nebola panna a mala potrat, plus navyše mala dvojča -- jej matka nebola sobášom nadšená, ale kráľovo slovo neprebila: prišla o dobrú povesť aj o firmu. Až na intervenciu jej dcéry, teraz už kráľovej manželky, sa postupne rehabilitovala. Hovorí sa tiež o jednej Britke, ktorá sa festivalu zúčastnila "zo srandy", ale práve pre svoju bledú pokožku padla kráľovi do oka a musela rýchlo ujsť z krajiny -- keďže kráľov výber je vždy dopredu dohodnutý, je táto druhá historka pomerne nepravdepodobná.

Každopádne celý proces prebieha tak, že dievčatá najskôr pešo prejdú okolo 30km k rieke, kde nasekajú zväzky cca. 5 metrov dlhých trstinových stebiel (pod slovom "steblo" máme na mysli drevnatú, bambus pripomínajúcu časť trstiny, pri koreni hrubú aj niekoľko centimetrov). Vždy musí ísť o nepárny počet, nikdy nie je možné kráľovi priniesť 2- 4- alebo 6-členné zväzky. Tie sa potom naložia na auto, dámy prevezú ku kráľovskému palácu, tu sa umyjú (na tento účel objdnali špeciálne sprchy z JAR), oblečú do tradičných odevov, vezmú si svoju trstinu a skupinách podľa komunity, z ktorej pochádzajú, tancujúc prezentujú trstinu kráľovi. Ten ju potom použije na stavbu vetrolamov okolo svojej rezidencie. Celá procesia je úžasná, pretože trstinové zväzky sa vlnia spolu s tancujúcimi a spievajúcimi dámami a vytvárajú tak dojem pohybujúceho sa lesa.

Samozrejme, na svoje si prídu aj páni -- aj keď len vybraní: tí, ktorým komunita dá svoju dôveru, sprevádzajú dámy na ich ceste a v bojovníckych odevoch ich strážia pred nebezpečenstvom. Mužstký odev pozostáva z bedrovej rúšky (leopard pre šľachtu, antilopa pre pebs), výzbroje (trojuholníková sekera, palica, kožený štít) a inak už ničoho :D Väčšinou síce ide o starších pánov, nájdu sa ale aj mladí bojovníci, ktorí na seba prevezmú túto zodpovednú úlohu. V decembri sa potom koná podobný festival, kde sa kráľovi prezentujú bojovníci. Treba ešte povedať, že pri ceremóniách majú niektorí účastníci na hlave červené perá -- ide o príslušníkov kráľovského rodu, ktorých ľahko spoznať podľa priezviska "Dlamini" (áno, Nom, jej brat a aj jeden z chalanov u nás na škole majú modrú krv :D). Okrem samotných Svazijcov (vrátane juhoafrických príslušníkov kmeňa Swati, ktorí s nimi tvoria jedno etnikum) sa tanca majú právo zúčastňovať aj bojovníci a devy z jazykovo aj etnicky príbuzného kmeňa Zulu. Tých je možné spoznať podľa čelenky,ktorú nosia na hlave -- šľachta nosí opäť leoparda, poddaní antilopu.

Zašli sme aj do "turistickej dedinky" v tvare tradičnej svazijskej dediny. Nakúpil som zopár známok a pohľadníc, nechali sme si vysvetliť celý priebeh festivalu, odfotili sa pri svazijskej chatrči a pobrali sa do tzv. arény. Ide o priestor podobný štadiónu, kde devy po odovzdaní trstiny tancujú pred kráľom. Samotný nástup trval viac než hodinu, takže sme na tanec ani nečakali -- potrebovali sme sa vydať na cestu. Pohľad na 80.000 mašírujúcich ľudí v tradičných odevoch ale stál za to. Ako sme odchádzali, stihli sme ešte zazrieť kráľa, ako prichádzal oblečený do bedrovej rúšky uprostred húfu svojich spolubojovníkov.

Tu sme započuli aj zaujímavý príbeh o lakomom človeku, ktorý sa topil na jazere. Pribehol k nemu náhodný okoloidúci a povedal: "Daj mi ruku, pomôžem ti". Človek odmietol a topil sa ďalej, pretože nikomu nechcel nič dať - ani svoju ruku. Až keď okoloidúci zmenil taktiku a povedal: "Vezmi ma za ruku" topiaci ruku prijal :)

Cesta naspäť bola kvôli blížiacej sa noci trochu náročnejšia: najskôr sme po dôkladnej ďakovačke na jednej pumpe vyložili nášho hostiteľa, ktorý nám obetoval okrem svojho času aj sesternicine zásnuby. Na hraniciach bol tentokrát trošku väčší zhon, ale do pätnástich minút sme boli vybavení. Prvú časť cesty som šoféroval ja, približne v polovici sme sa vystriedali s Robyn. V jednom z väčších mestečiek sme sa zastavili na zdravú večeru v podobe pizze a kuracích krídelok a uháňali sme smer Joburg. Ja som úspešne spal, kým sa baby vystriedali za volantom. Tesne pred mestom si trošku zacvičili, aby odohnali spánok a potom nám už nič nebránilo pred polnocou úspešne zakončiť cestu v campuse (s menšou zastávkou u Kate doma, kde som si vyzdvihol noťásek).

Jediné, čo mi teraz chýba, sú moje dva holuby... v novom byte mám takmer až nepríjemný pocit, že ma v kúpelni nik nepozoruje :D

Príprava na semester 30.8.2014

top
Po dobrom odpočinku a plní zážitkov sme sa pustili do nového týždňa. Pondelok sa celý niesol v znamení informačných seminárov pre nových učiteľov s Michaelom Gyampom (zástupca riaditeľa) a Chrisom Bradfordom (CEO) o prístupe v rámci ALA, sylabách a podobne. Čítali sa pomerne zaujímavé texty s nadväzujúcou diskusiou o tom, ako v škole vytvárať kultúru dosahovania kvalitných výsledkov. Jediné vzrušenie dňa pripravil požiarny poplach: jeden z robotníkov, ktorí zabezpečujú prístavbu nových internátov, sa karbobrúskou snažil prepíliť drevený trám... samozrejme, že zadymil celú chodbu a spustil poplach :) Tak sme sa pekne zhromaždili na ihrisku a keď bolo po všetkom, išli sme naspäť po svojom :) Okrem toho večer hral náš futbalový tím "Fighting Peacocks", ale prehrali 8:3 -- musím ich budúci týždeň ísť pozrieť.

Utorok pokračoval v znamení pondelkovej prípravy na semester, rovnako aj streda :) Nedialo sa nič výnimočné, cez večeru som kecal so zopár AlA absolventmi (JAR, Zimbabwe, Burundi, Lesotho, Svazijsko, Senegal) o ich pohľade na školu, na to, čo im vyhovovalo, chýbalo a podobne, aby som sa vedel lepšie zariadiť, keď prídu v septembri decká. Program sa trošku zmenil až vo štvrtok, kedy som nešiel na posledný deň orientácie a namiesto toho som sa zúčastnil tímbuildingu nášho oddelenia EL (Entrepreneurial Leadership). Trochu sme sa pospoznávali, pozreli sa na zásady spolupráce, našu tímovú misiu, zahrali si jednu aktivitku a hlavne si na obed objednali pizzu :P Po skončení oficiálneho programu sme sa okolo pol piatej presunuli do miestnej krčmy, kde mali akurát Happy Hour :D Krčmička veľmi pekná, na brehu jazierka s množstvom vodného vtáctva, ktoré neustále škriekalo, krákalo, bilo sa (hlavne káčery) a bolo celkovo nepríjemné :)

Piatok bol program podobný, večer som trochu doháňal prácu, upravoval fotečky a chystal sa na výlet do Pretórie. Povedal som si totiž, že pôjdem pozrieť našu ambasádu a trošku pokecať s krajanmi v ďalekom svete :) Dohodol som sa s našou ekonomickou radkyňou na poobedie, v Pretórii som chcel byť okolo 14.00. Kým sa ale človek vymotá, nakoniec som z AlA odchádzal okolo 13:30 a keď ma taxík (náš osvedčený Phil) doviezol na vlakovú stanicu, bolo cca. 14:10. Vlak Gautrain, ktorý tu premáva medzi Johannesburgom a Pretóriou, je podobný metru, veľmi moderný, čistý a rýchly. Z Jedného konca Joburgu je na druhom konci Pretórie za približne 30 minút. Stanica zodpovedá samotnému vlaku po všetkých stránkach. Do priestoru nástupišťa je možné vstúpiť len s kúpenou kartou (človek si pípne pri vstupe a zas pri výstupe, pričom systém automaticky z kreditu odráta cestovné -- v mojom prípade 62 ZAR jednosmerne), ktorá sa dá dobíjať v automatoch bankovkami, mincami aj kreditkou. Výborný servis :)

Treba ešte povedať, že stanica je v najbohatšej štvrti Joburgu, Sandton, takže aj cena taxíka tomu zodpovedá. Normálne si účtujú za cestu z ALA okolo 350 ZAR, náš chcel 200 ZAR, nakoniec som ho ukecal na 150 :D Po príchode na stanicu som si kúpil a nabil kartu a pobral sa na nástupište. To bolo, podobne ako celá stanica strážené a teda bezpečné. Do odchodu najbližšieho vlaku som mal takmer polhodinu čas (jazdia každých 30 minút), tak som sa pohrúžil do čítania o iniciatívach na oslobodenie Mandelu počas apartheidu. Čoskoro prišiel vlak, nasadol som na pohodlné sedadlo a čítal ďalej. Zaujímavé na vlaku bolo, že ide o jedno z mála miest, kde sa rôzne rasy skutočne miešajú. V reštauráciách zvykne prevažovať jedna nad druhou, aj dosť veľa barov je navštevovaných prevažne jednou skupinou obyvateľstva. Vo vlaku ale vedľa seba sedeli belosi s černochmi v pohodovej atmosfére.

Po príchode do Pretórie ma už na stanici čakala naša radkyňa. Trochu sme pokecali a vybrali sme sa do parku naobedovať (obed som mal aj v ALA, ale čo vám poviem... vo vlaku človeku vytrávi :D ). Zapekané lasagne boli vynikajúce a aj napriek zime bol park geniálne miesto na oddych. Následne sme zašli na ambasádu pre jej manžela, ktorý dovtedy športoval a spoločne sme sa vybrali do centra. Nie je veľké, tvorí ho v podstate jedno námestie so sochou Krugera, radnicou, súdom (v ktorom súdia Pistoriusa) a rozkopávkou v jeho strede. Prešli sme sa trochu po uličkách a čudovali sa, prečo niektorí ľudia, ktorí v meste žijú roky, spokojne žijú vo vlastnej bubline, nikdy nevystrčia nos zo svojho domu, resp. kancelárie a boja sa spoznať, čo sa deje o ulicu ďalej.

Nakoniec sme zakotvili v miestom bare -- miesto bolo veľmi príjemné, človek pri večernom chlade ocenil najmä infračervené ohrievače :) Posledný Gautrain mi išiel o 8:30, okolo 8.00 sme sa začali zberať. Na poslednú chvíľu sa mi podarilo čašníka presvedčiť, aby mi dal na chvíľu vybitý mobil na nabíjačku (predtým moc nechcel, keďže všetky nabíjačky boli plné -- tak som poprosil jeho šéfku a zrazu to šlo :) ). S nabitým mobilom som napísal Philovi, nech ma čaká o 9.03 na stanici (predtým som sa s ním dohodol, že o takom čase pôjdem približne domov), za tri minútky sme dorazili na stanicu, rozlúčili sme sa a pobral som sa svojou cestou naspäť do Joburgu.

Po odchode vlaku zo stanice som sa rozhodol pre istotu Philovi zavolať, keďže na SMSku neodpísal. Aké bolo moje prekvapenie, keď jeho mobil zdvihla Vivian :D Nesmelým hlasom mi oznámila, že Phil je rozbitý na cimpr campr (rozumej: pod zjavným vplyvom alkoholických nápojov), že mal brať ju s Delom domov, ale že je v takom stave, že nakoniec musel odšoférovať Del :D Poprosil som ju teda o číslo na ďalšieho prevereného taxikára -- poslala mi kontakt na Henryho. Polozúfalý som mu zavolal, ale našťastie mal čas a sľúbil, že pre mňa príde. Bol síce trochu drahší ako Phil, ale dohodli sme sa, že sa nejak dohodneme :) Po príchode do Joburgu som čakal na Henryho, čakal a čakal... a čakal... a čakal, prechádzal sa po stanici, počítal holuby a sledoval poletujúce papierové vrecúška. Henry nikde. Keď som mu napokon zavolal, bol "5 minút odtiaľ" -- po 20 minútach volám zas, už je "len 3 minúty odo mňa". Po ďalších 5 minútach konečne dorazil, čo bola celkom úľava, keďže stanicu medzitým zavreli, tak som na neho musel čakať vonku. Cesta prebiehala hladko a vzhľadom na čakanie si Henry nakoniec vypýtal len mnou navrhovaných 150 ZAR :)

Nedeľa bola pokojná, aj keď od rána sme sa lúčili s ALU študentmi, ktorí išli na tri týždne mimo campus. Po ich uplynutí a za predpokladu úspešného získania víz (vízový proces JAR nedávno nesmierne skomplikovala -- niektorým školám sa nepodarilo po prázdninách dostať naspäť do krajiny až polovicu svojich zahraničných učiteľov) sa v polovici septembra vrátia do Joburgu, konkrétne do kancelárie v Sandtone, kde budú pomáhať s rozbehom školy.

Posledné detváky odišli okolo tretej, jediný na campuse zostal čerstvo príjdivší Babatope -- prezident študentského parlamentu ALA z Nigérie -- ktorý sa s nami plánoval zúčastniť pondeľňajšo-utorňajšej chaty. V nedeľu sa tiež lúčil kolega Ryan (USA). Rozlúčkovú párty usporiadal u kolegu Gavina (Zimbabwe), ktorý pre nás pár týždňov nazad zorganizoval uvítaciu párty. Párty začínala okolo 13.00, ja som sa dotrepal okolo 16.00 :) Išla so mnou aj Melissa a Ikenna (chalan z USA s nigerijskými koreňmi, ktorý pracuje pre ALA US na štipendiách pre afrických študentov), šoféroval Joseph (Nigéria), ktorý išiel na letisko pre ďalšieho kolegu - Desmonda (Tanzánia).

Keď sme dorazili, párty akurát vrcholila. Stihol som ešte jedlo a hlavnú súťaž dňa: kvíz o Ryanovi, pričom ľudia s najvyšším počtom bodov si mohli postupne vyberať z vecí, ktoré tu nechával a plánoval rozdať (auto medzi nimi nebolo, to predal Connorovi, aj keď treba povedať, že za super cenu). Moje skóre bolo skôr pri spodnej hranici, a tak na mňa zvýšil balík ryže :D :D :D

Na párty sme sa zdržali asi hodinu, Joseph sa už totiž ponáhľal na letisko (Desmond mal priletieť okolo 17.00, čiže z terminálu mal vyjsť okolo 18.00). Na campus som dorazil akurát včas na večeru, počas ktorej som bol dohodnutý s Kofo (šéfkou študentského života, ktorá má okrem iných vecí na starosti aj učiteľov-rezidentov) na stretku. Chvíľu meškala, celkom dobre sme sa ale pozhovárali, dali si nejaké očakávania a pobrali sa svojou cestou.

A bol ďalší týždeň strávený v sprievode záchodových holubov :D

Viktoriine vodopády 18.8.2014

top
Pondelok po GSP nebol vobec oddychovy. Uz od rana sme boli dohodnuti s Vaish, ktora mala pre nas pripravenu celodennu orientaciu tykajucu sa HR veci. Po vysvetleni struktury skoly, jej IT systemov, prijimaciek (GSP bol vlastne projekt, ktory ma zvysit povedomie o skole, dat ludom moznost vyskusat si, ako GSP asi prebieha a zaroven generovat prijmy -- napad, ktory sme chceli realizovat aj na FMV) sme si konecne otvorili bankove ucty, na ktore nam teraz bude moct chodit aj nejaka mesacna odmena :) Zaujimave bolo, ze na zmluve k bankovemu uctu sa cloveka vyslovene pytali na rasu (beloch, cernoch, farebny, Ind). Nevelmi sa mi to pacilo, vysvetlenie ale bolo take, ze sa vlada snazi zistit, ako sa provodne apartheidom marginalizovane a utlacane skupiny postupne integruju do spolocnosti.

Zacali sme tiez planovat vylet. Mali sme volno od utorka do nedele a vsetci nam hovorili, ze je to jedinecna prilezitost vypadnut zo skoly, ktora sa do Vianoc nebude opakovat. Dali sme si povedat a po zvazovani Lesotha, Svazijska, Mozambiku a Malawi nakoniec (v neposlednom rade kvoli vizam) padla volba na Viktoriine vodopady v Zimbabwe. V pondelok a utorok sme sa rozpravali so zimbabwijskymi znamymi a ti nam odporucili cestu nie priamo z JAR, ale cez Botswanu (krajsia cesta a mensie problemy na hraniciach). Letiet sme nechceli kvoli drahym letenkam.

V utorok sme teda zacali zhanat GPS (zohnali), vyberat a menit peniaze (vybrali a zmenili), hladat autopozicovnu, ktora nema problem s cezhranicnym vyletom (nasli) :) V stredu rano sme sa o 6:30 zobudili a vydali sa na cestu na letisko Lanceria, z ktoreho sme si brali auto. Prvy zadrhel prisiel uz tam: Delaliho karta nechcela fungovat. Chalan volal do svojej banky v UK, myslel si, ze mu ju zablokovali, kedze ju pouzival v JAR, ked sa chcel ale dopatrat informacii, nik mu nechcel nic povedat, lebo neverili, ze vola on (nepamatal si totiz cislo domu, kde byval pred 4 rokmi, co v banke chceli ako overujuci udaj). Mali sme pocit, ze problem moze byt s tym, ze karta nie je kreditka (a pozicovne vo vseobecnosti beru len kreditky, aby z nich mohli stiahnut pripadne skody na aute a neboli obmedzene zostatkom na ucte). Mozno to aj bolo tym, lebo typek z pozicovne nakoniec zavolal do ich banky, nadiktoval im udaje z karty a ti zazracne "nejako" na dialku transakciu uskutocnili.

Nasledovala povinna obhliadka auta a s hodinovym meskanim sme sa vydali na cestu. Kedze Viv nesoferuje a Connor vie iba na automatike, mali sme sa striedat my dvaja s Delom. Del zacal tahat a tahal v podstate celu cestu az po hranicu so Zimbabwe. Predbieham ale... Cesta z letiska na hranicu s Botswanou bola bezproblemova, na hranici sme zaplatili par dolarov za "dovoz" vozidla a islo sa dalej. V Botswane, ktora nastastie ani od Slovakov nevyzaduje viza, bolo super, cesta velmi pekna. Zastavili sme sa v hlavnom meste Gaborone, kde sme si dali obed. Ja som, samozrejme, cas vyuzil a pozhanal chybajuce mince (situacia je stazena tym, ze vsetky obiehajuce mince maju dve verzie: staru a novu), nejake pohladnice, znamky a magnetky :) Tu treba povedat, ze samotny nazov BoTswana znamena krajina kmena Tswana, ktory hovori jazykom SeTswana (velmi podobnym jazyku SeSotho, ktorym kmen Sotho rozprava v krajine LeSotho a aj v JAR) a ktoreho prislusnici sa nazyvaju BaTswana (sing.), resp. MoTswana (plur.) -- len aby bolo jasne :D

Z Gaborone sme sa vybrali na severo-vychod k hranicnemu prechodu so Zimbabwe, nazvanemu Plumtree (slivka). Problem nastal asi v polovici cesty, kedy sa stav nasej nadrze zacal povazlivo blizit nule... hladali sme benzinku, pozerali, ale v bushovitej krajine okolo nas nebolo po podobnej vymozenosti ani chyru ani slychu... s nadejou sme na dialnici (apropos dialnice: videli ste uz jednoprudovu "dialnicu", po ktorej sa moze chodit 120? Nie? Chodte do Botswany :D) zbadali policajne auto, ktore meralo rychlost (apropos 2: Botswana je jednou z vykladnych skrin Afriky, co sa tyka demokracie, rozvoja a poriadku... jednym z vysledkov je, ze ked prekrocite rychlost, nedaju vam pokutu, ale beru vas rovno do vazenia -- vsetci rychlosti dodrzuju :D). Policajta sme sa spytali na najblizsiu benzinku, ktora bola vraj az 60 km daleko... to uz Del asi dobru pol az tristvrte hodinu isiel pekne 70, aby usetril benzin... Nasledujuca hodina bola jedna z najstresujucejsich, lebo sme vsetci cakali, kedy motor vypovie sluzbu. Ked sme sa po 60km konecne dostali do mesta a zbadali cerpaciu stanicu PHM, v aute sa spustil spontanny jasot :D

Natankovali sme a pustili sa dalej na cestu. Pred nami boli este cca. 4 hodiny cesty na hranicu, pricom prechod zatvarali o 22:00 -- bolo 18:00... Del sa podujal soferovat dalej (vyjadril som svoju neochotu prekracovat rychlost) a o cca. 21:30 sme dorazili na hranicu :D Formality na botswanskej strane trvali asi 20 minut (treba vzdy vystupit z auta a pasy nechat peciatkovat vnutri na colnici), presun medzi hranicnymi budovami asi 5... ked sme dorazili na zimbabwiansku stranu, zistili sme, ze sme omylom na strane vystupu z krajiny, nie vstupu. Teta pozrela na hodinky a vyhlasila, ze mame 3 minuty, nech utekame na opacnu stranu budovy. Len-tak-tak sme to stihli, boli sme posledni, ktorych este vzali -- zvysok musel spat na hranici :D

Po dalsich vyplnenych formularoch nastal obrat v soferovani - sadol som si za volant ja :D Prvykrat soferovat vlavo s volantom na pravej strane nie je sranda :D K tomu v noci... asi kilometer za hranicou nas zastavila policajna "hliadka"... nebolo nam vsetko jedno, kedze sme o zimbabwijskych policajtoch poculi vselijake pribehy :D Boli to asi dvaja policajti a dve policajtky: pekne nas pozdravili, spytali sa na zdravie, na rodinu a upozornili nas, ze sa po cestach potuluje vela dobytka, aby sme jazdili opatrne a nesli prirychlo. Na moju otazku, kolko je vlastne povolena rychlost, sa policajt rozosmial a odvetil: "Toto je Zimbabwe, bracho... 80, 120, ktoho vie :D ?". Treba tiez podotknut, ze vsetci v krajine hovoria velmi dobre po anglicky a ked som sa rozpraval so zimbabwijcanmi v ALA, hovorili, ze je skor zvlastne, ked niekto po anglicky nehovori, a to aj napriek tomu, ze v krajine existuju dva hlavne domorode jazyky: isiNdebele (podobne isiZulu) a chiShona.

Bez dalsich problemov sme dorazili do mesta Buluwayo, kde sme mali dohodnute ubytko. Nase GPS ale nepoznalo zimbabwijske ulice, preto sme sa snazili pytat miestnych v otvorenych obchodikoch (bolo uz po polnoci a mesto vyzeralo hrozivo). Posielali nas hore-dole, az sa za nami objavilo policajne auto. Zrazu zacalo zurivo trubit a blikat, tak sme pre istotu zastali. Vysiel z neho husto vyzerajuci policajt, ktory nam vynadal, ze sme v jednosmerke. V jednosmerke sme skutocne boli, aj ked argument, ze bola znacena v noci prakticky neviditelnymi malymi tabulkami umiestnenymi na opacnej strane krizovatky, bol uplne zbytocny. Policajt trval na pokute a ze ju mame zaplatit na policajnej stanici.

Este predtym nas vzal na krizovatku, kde nam tabulky oznacujuce jednosmerku ukazal :D Tu som na neho nahodil psie oci a poprosil ho, ci by nam aspon nemohol ukazat, kde je hostel, ktory hladame, ze sme turisti, bludime a sme zufali... Zabralo a policajt povedal, nech ho nasledujeme. Do 3 minut sme boli na mieste - tak som vystupil a dosiel za policajtom, ze ci by sme nemohli pokutu zaplatit na mieste, kedze sme uz tu, pri nasom cieli a bojime sa, ze by sme zo stanice naspat netrafili :D Zdrahal sa, zdrahal, tak som mu psimi ocami vyrozpraval, ako soferujeme od 7.00 rano, sme unaveni, hladni a bezradni... ked sa spytal, odkial to vlastne som a po nadvazujucej negativne zodpovedanej otazke, ci sa na Slovensku rozprava po anglicky, som ho naucil povedat "Dobry vecer" a "Zmrzlina" :D To ho tak rozosmialo, ze nakoniec pristupil na platbu na mieste, a to vo vyske "daj nieco", ale nie vela, lebo inak pojdeme na pivo a bude po sluzbe... dal som mu asi 10 USD s tym, ze sme sa dohodli, ze blocek k nim "vypise na stanici" (to bolo vlastne to, co chcel typek od zaciatku dosiahnut). Stastni ako blchy sme sa dotrepali do hostela, kde nas uz cakal nocny straznik. Zaviedol nas do izieb, kde sme pod tenkymi perinami zaspali ako zarezani.

Dalsie rano sme vstali okolo 8:00 a naranajkovali sa. Ja som spal na izbe s Connorom, Del mal izbu s Vivian ( :D ). Na ranajky meskali skoro hodinu a nam zacalo byt jasne, ze medzi nimi dvoma to zacina celkom iskrit :D Ja som sa dal zatial do reci s recepcnou na hosteli (asi 70-rocna beloska)... kecali sme o vselicom, o tom, ako si miestni policajti vzdy najdu nieco, za co ta pokutuju, o tom ako Mugabe vyhnal pred asi 10 rokmi belochov, ako sa vacsina z nich prestahovala do Zambie alebo Malawi a ako sa maju dobre... Vysockoval som od nej nejake mince, ktore mi mala nechat na vratnici, ked sa budeme vracat cez Buluwayo v sobotu naspat, dala zadarmo pohladnice, lebo "aj tak uz dnes nikto pohladnice neposiela" a odporucila nam benzinku, aby sa neopakoval botswansky zazitok. Pred odchodom sme si este v susedstve kupili miestnu SIM kartu, kedze nase juhoafricke tu nefunguju a islo sa.

Soferoval som ja a hned za mestom nas zastavila hliadka, ze nam na aute chybaju odrazky. Argumentovali sme, ze je to auto z pozicovne, ale policajt bol neoblomny. Ked si s nami nevedel rady, predal nas dalsiemu kolegovi a ten napokon kolegyni. Ta prisla nahnevana aj s pokutovym blokom -- a tu prisiel na rad Del :) Svojim ghanskym-britskym, ex-vojenskym sarmom sa jej spytal na meno a potom ju bez okolkov zacal balit, koketovat s nou, az kym sa baba nezacervenala a nepustila nas bez pokuty prec :D :D

Cesta nam veselo ubiehala, na soferovanie na lavej strane som si uz celkom zacal zvykat. Povrch nebol zly, miestami trochu deravy, resp. zvlneny, ale nasim betonkam sa stale nevyrovnal :) Zastavilo nas este par hliadok, ale po argumente, ze odrazky nemame, lebo je to auto z pozicovne a "kolegovia nas tiez pustili", nas poslali dalej. Krajina sa pomaly menila z vysusenej substropickej do savanovitej s baobabmi... objavili sa znacky "pozor slony", cez cestu nam parkrat prebehli kravy, kozy, somariky, dokonca paviany a velke vtaky, ktore odmietali odletiet, len sa tarbavo a knisavym krokom presunuli na opacnu stranu, zastavujuc premavku a pozerajuc sa na nas stylom "kamo, nebud trapny, mame predsa cas, nebudeme sa kvoli tebe ponahlat". Zaujimave boli tiez rieky, ponad ktore sme isli: takmer vsetky boli uplne vyschnute -- zima je tu jednoducho bez dazda. Nachvilu sme nechali soferovat aj Connora, aby si vyskusal manualne radenie: islo mu to prekvapivo dobre, az sme boli v soku :) Samozrejme, kym soferoval, zastavili nas dalsi policajti (uz asi 12. hliadka, 5. ktora nas aj fyzicky zastavila) a tychto sa nam uz presvedcit nepodarilo... museli sme dat pokutu 20 USD za chybajuce odrazky s tym, ze by nam na zaklade pokutoveho blocku nemali robit dalsie hliadky problemy :) Najskor sme blocek chceli dat preplatit pozicovni, ale potom sme si uvedomili, ze Connor vlastne vobec nemal podla zmluvy soferovat a na blocku je jeho meno, takze to asi nepojde uplne lahko :)

Treba inak povedat, ze policajti boli vzdy mili a slusni, takze nemozeme na nich zleho slova povedat :) Po tejto epizodke si sadol soferovat zasa Del. Na vodopady sme totiz chceli dorazit pred 15:00, kedze 15:30 mala zacinat vyhliadkova plavba po Zambezi. Podarilo sa, podla popisu sme aj pomerne rychlo nasli hostel. Problem bol, ze prevadzkarka hostela nam plavbu zrusila -- nemohla sa nam dovolat (na ceste nebol signal) a bala sa, ze to nestihneme. Rychlo nam zabookovala dalsiu plavbu, takze sme mali asi hodinku cas :) Ubytovali sme sa (aj s tym bol problem, lebo nedostali nasu rezervaciu z online bookingu, nastastie mali volne kapacity) a zacali si vyberat aktivity na zvysok pobytu. Skratim to: kazda aktivita stala okolo 130 USD, tak sme si kazdy vybrali to, coho sa najviac bojime: Delali jazdu na slonoch, Connor rafting a ja bungee zo 130 metrov vysokeho mosta :D Bungee isla robit aj Vivian a Connor :D Nervozny som bol inak uz od Joburgu, lebo som vedel, ze ten bungee tu bude a ze chcem prekonat vlastnu panicku hrozu z tejto aktivity.

Nasledne pre nas prisiel odvoz na plavbu, pozbierali sme po ceste zopar turistov a islo sa :) Plavba stala 55 USD, v cene ale boli zadarmo napoje a vynikajuce jedlo (jednohubky, syr, omacky, raznici, ...) :) Vecerna Zambezi pri zapade slnka bola uzasna. Sedeli sme na spodnej palube, skoro sa dotykali rieky a rozpravali sa s nahodnymi spolucestujucimi: 70-rocnym chemikom z Philladelphie, ktory ma vlastnu firmu a robi pre vesmirne programy, rodinku z Chicaga, ktora mala nahodou spolocnu znamu s Connorom... na brehu sme videli krmiace sa hrochy, brodiace sa slony a tony riecneho vtactva. Pri zapade slnka na dovazok posadka zaspievala tradicnu piesen... netreba ani hovorit, ze po dlhych 2 dnoch v aute to bol pre nas balzam pre dusu :)

Cestou naspat do hostela sa v buse spievalo a spev pokracoval aj po prichode :) Nas hostel sa totiz vecer meni na party-centrum celych vodopadov :) Chvilku sme pokecali, dali si miestne cestoviny, resp. pizzu a pobrali sa spat -- aj napriek diskoteke vedla som nemal ani najmensi problem zaspat :) Del si aj s Viv zobrali osobitnu izbu, takze boli hore o cosi dlhsie :D :D Zobudil som sa az rano pred deviatou, Connor s Delom uz isli raftovat (vstavali nieco po 6:00), Viv bola na prechadzke, precital trosku knihy a pustil sa pisat blog :) Okrem toho som sa poobzeral po hosteli: hipisacke miesto, kopa etno umenia, super jedla, zaujimavych postaviciek, ktore clovek stretne asi len v hosteli :)

Poobede, ked sa z raftingu vratil Connor s Delom, zacal dalsi program. Del s Vivian isli jazdit na slonoch, s Connorom sme sa zatial vybrali pozriet si vodopady z blizka. Vstup do narodneho parku stal sice 30 USD, ale stalo to uplne za to :) Hukot vodopadov bol neskutocny, k tomu vsadepritomna vodna triest a opticke zazitky v podobe padajucej vody a plnych oblukovych duh vytvarali divadlo pre vsetky zmysly :) Samotna prehliadka trvala asi 2 hodiny, videli sme pocas nej aj zatulane mlada antilopy a zapad slnka nad vodopadmi :) Okolo 6:00 nasledovala priblizne 20-minutova cesta naspat na hostel. Tam som isiel blizsie preskumat stanky miestnych umelcov (sosky z dreva, veci z drotu, malby, ...), kupil dve-tri malickosti a pobral sa za sprievodu buracajucej hudby spat. Samozrejme, adrenalin z bliziaceho sa bungee uz pumpoval, napriek tomu sa mi spalo az prekvapujuco dobre a rano som sa zobudil okolo siedmej vyspaty :)

Telo si uz asi na stres zvyklo, lebo som bol pomerne kludny. Na stoliku som este k tomu nasiel aj nejake zabudnute zambijske mince, tak mi k uplnej spokojnosti vela nechybalo. Dve hodinky som si este v posteli cital, az prisla 10. hodina a s nou aj odvoz k mostu cez vodopady. Isli sme len my s Connorom, Del a Viv si isli pozriet rano narodny park s tym, ze sa k nam potom pripoja. Tu uz stres zasa ucinkoval, aj ked menej, ako som predpokladal. Po asi 5 minut trvajucej jazde sme dosli na hranicu medzi Zimbabwe a Zambiou. Cely bungee sa totiz skace v "uzemi nikoho" uprostred hranicnej rieky Zambezi. S pasmi sme presli za hranicny bod a vstupili na most :)

Most sa staval zaciatkom 20. storocia (rok 1905) a okrem lavky pre pesich nesie aj cestu a zeleznicu, ktore su stale v prevadzke. Cely je sucastou prepojenia severnej a juznej strany Afriky, ktore vymyslel kedysi este prieskumnik Cecil Rhodes. Vyska mosta je, ako som uz spominal, takmer 130 metrov, pricom samotny bungee zoskok ma 111 metrov a volny pad trva 4 sekundy :D Po vstupe na most sa nas, samozrejme, ujali dvaja miestni chalani, ktori nam s vidinou sprepitneho ukazali, kam ist a co robit. Najskor sme sa presunuli na zambijsku stranu, kde nas zvazili, podpisali sme reverz (whoops) a islo sa do stredu mosta. Boli sme jedni z prvych, ktori v ten den skakali, takze ani nebol velmi cas sa stresovat :) Connor isiel prvy, za nim som nasledoval ja... vsetko sa zbehlo tak rychlo, ze som poriadne ani nestihol odfotit, ako skace. Kedze Del a Viv trochu meskali a isli zatial vybavovat formality, poprosil som jedneho miestneho typka, nech ma pofoti -- pofotil ma dobre, spravil asi 138 fotiek ako padam a totalne vybil baterku :D :D :D

Ako teda prebiehala priprava na skok: najskor som dostal na seba bezpecnostny, akoby horolezecky popruh. Po pripnuti istiaceho lana som vstupil do skokanskej casti uplne v strede mosta. Tam nam na nohy pripevnili a silno utiahli dva kusy hrubej latky pripominajucej uteraky, tak, ze nohy boli akoby sputane spolu a hybat sa dalo len skackanim. Uteraky v strede pripevnili k lanu a poistili prepojenim na postroj, keby sa nahodou uteraky chceli vysmyknut. Ked bolo vsetko hotove, poucili nas, ze sa mame pozerat pred seba, nie dole, rozpazit ruky a skocit co najdalej. Preskackal som pekne k otvoru v zabradli a obaja typci ma zacali odratavat... ak si niekto mysli, ze odratavanie ide pomaly ako sekundova rucicka, velmi sa myli :D Cela sekvencia 5, 4, 3, 2, 1 trvala asi sekundu (aby nemal clovek cas spanikarit a rozmysliet si to) a po nej hned nasledovalo BUNGEEEEE -- pokyn skocit :)

Tak som skocil, no :) Ked uz som bol hore a zaplatil si :P

Pravda je, ze keby sa zlaknem a neskocim, robili by si zo mna srandu vsetci kolegovia a okrem toho by bolo odo mna byvalo velmi pokrytecke ucit decka prekonavaniu vlastnych hranic, posuvaniu svojej komfortnej zony a robeniu novych veci, keby som sa sam touto filozofiou neriadil :)

A co samotny skok? Nuz, najskor volny pad sprevadzany panikou :) Mozog sice vedel, ze je priputany a nic sa mu nestane, ale telo si nebolo celkom iste, a tak vsetky jeho bunky mozgu nadavali, ze je debil, a kricali, ze sa ideme spolu zabit :D Tak som krical s nimi :D :D Po zoskoku, ked som prisiel na breh, som dostal od divakov pochvalu za najhlasnejsi skok celeho rana :D :D Vsetky vnutornosti boli na zlych miestach, krv sa hrnula do hlavy a podvedome som si gratuloval, ze som sa v to rano nenajedol a zaroven vypustil vsetky odpadove latky, lebo hrozilo realne nebezpecenstvo docasnej adrenalinom sposobenej straty funkcie zvieraca a mechura, co mohlo sposobit nezelany unik pevnych aj tekutych latok do okolia (a medzinarodnu hanbu, kedze sme skakali presne na hranici medzi dvoma statmi :D). Po asi 4 sekundach cistej hrozy a priblizujucej sa vodnej hladiny (mimochodom plnej krokodilov :D ) prislo trhnutie a docasna ulava, ked sa lano naplo a moja relativna rychlost voci povrchu zemskemu dosiahla nulu. Ta bola nasledovana vymrstenim naspat do vzduchu a niekolkymi dalsimi progresivne mensimi volnymi padmi, kedy som sa pohojdaval na lane ako kus slaniny na hambalku. Bunky, samozrejme, stale kricali a kedze som clovek druzny a hrac timovy, nechcel som ich v tom nechat sam a stale som pocas prvych dvoch-troch sekundarnych zhupnuti krical spolu s nimi :D

Po ustaleni situacie, stale visiac dolu hlavou s rozpazenymi rukami, som sa zacal obzerat po sposobe, ako sa dostat z tejto prekernej situacie -- pokial mozno smerom nahor :P To sa uz ale ku mne spustal jeden z bungee timu, priputal ma k svojmu lanu a zacal vytahovat naspat na most. Nevysli sme az uplne hore, ale na servisnu lavku pod hlavnou mostovkou. Kvoli isteniu, aby clovek neprepadol cez ocelovu konstrukciu sme boli opat isteni, a tak mi nic nebranilo vydat sa lavkou a dvoma rebrikmi az na breh. Odtial som sa, po uz spominanych komentaroch (a par pochvalnych vetach) divakov pobral naspat do stredu mosta, kde uz stal rozjareny Connor a na skok sa pripravovala Vivian :)

S Connorom sme ju utesovali, ze je to uplne bezpecne a ze odvtedy, co sa jednej babe pri zoskoku pretrhlo lano (prezila, zlomila si len par rebier, ani krokodily ju nezozrali, ani sa neutopila v divokej vode so zviazanymi nohami :D ), pridali zalozne systemy a posilnili bezpecnost :) Samozrejme, ze sme si to cele vymysleli, ale co by clovek pre kamaratku nespravil, vsak :D ? Po nej sme este povzbudzovali jedno, asi 14-rocne dievca, ktore tam bolo s tatkom -- tiez si nakoniec zalietalo :) Ja som este zobral fotak od miestneho fotografa, dal mu asi 3 dolare za sluzbu (oficialne fotky aj s videom stali 50 USD) a vybrali sme sa naspat na zambijsku stranu. Tam si Connor a neskor aj Vivian kupili fotecky a trosku nas pootravovali miestni predavaci medenych naramkov, ze nech ich podporime a kupime si nieco :) Ja som trval na tom, ze medeny naramok nehcem, ze mi ale moze zohnat zambijsku mincu (1 Kwacha), ktora mi este chybala -- chalan zohnal, tak som mu dal par drobnych, presli sme na zimbabwiansku stranu, nasli taxik a isli sme naspat do hostela.

V hosteli sme, stale s miernym adrenalinom a usmevom na perach, cakali, kym Connor vybavi nieco na nete... napadlo ma zatial, ze sa este na poslednu chvilu poobzeram po nejakych miestnych minciach (v Zimbabwe totiz uz par rokov kvoli inflacii nemaju menu a pouzivaju najma USD, ale aj ZAR, BOP a dalsie meny okolitych statov). Staru menu, zimbabwiansky dolar, teda v obehu nenajdete. Nastastie mali miestni umelci v hosteli plne sakle starych minci, ktore pouzivali na vyrobu sperkov :D Podarilo sa mi teda ponachadzat nie len uplne vsetky zimbabwianske stare mince, ale aj nejake tanzanijske, ugandske, malawiske, mozambicke a stare rodezske :)

Ked som sa vynoril z mincoveho oparu (za ktory som jednemu chalanovi len potriasol rukou a druhemu dal asi 5 USD za cca. 30 minci), zvysok ma uz cakal. Nasadli sme do auta, zaplatili ucet (cca 10 USD na noc :D), vybrali batohy z uschovy (kedze check-out uz bol rano) a islo sa. Soferoval som na zaciatok cesty ja. Prva vec, ktoru sme si vsimli, bolo extremne prazdno v nadrzi. Vsetci sme mali pocit, ze pri prichode sme mali aspon o 10 litrov benzinu viac, a tak sme sa zastavili na miestnej benzinke dotankovat. Okolo krytu nadrze bola podozriva skvrna od benzinu, na zaklade coho sme sa uzniesli, ze nam niekto z nadrze trosku pomohol a hadickou vycucol, co sa dalo :) Skoda ale nebola velka, tak sme sa zastavili este na hamburger v miestnom kasine (inak celkom ludoprazdne) a uz sa skutocne vydali na cestu :)

Soferovanie na lavej strane bolo zasa celkom dobrodruzne, cesta bola totiz uzka, bez krajnice a povolena 120-ka vytvarali pri oproti iducich kamionoch celkom zaujimave situacie :) Celkovo sa ale islo celkom dobre, len raz som trosku chytil strk pri ceste, ked som sa uhybal kamionu, raz v noci (to sa islo este o dost horsie) sme chytili kolesom vymol, ktory sa tiahol od kraja cesty az do 1/4 jej sirky a raz sme presli mensi konar. Este za svetla ma asi na hodinku a pol vystriedal Connor, potom som to zasa zobral ja. Samozrejme, ani spiatocna cesta sa nezaobisla bez obligatnych policajnych hliadok. Hned prva za Victoria Falls nam opat chcela dat pokutu za chybajuce odrazky. Asi polhodinu sme sa s nimi hadali, ze sme uz za ne platili na ceste tam a ze nebudeme platit dvakrat za tu istu vec -- zakon bol sice na ich strane, my sme ale mali Delaliho a Vivian :D Po dlhom natahovani nam sefka hliadky znechutene podala vodicak a ze nech nas tu uz nevidi :D Tak sme sa pekne spakovali a fujazdili dalej :D

Nastastie s pribudajucou tmou hliadok ubudalo a po desiatej uz vymizli uplne, takze uz nas potom ziadna dalsia nezastavila, aj ked sme ich este par videli :) Okolo 19:30 sme dorazili naspat do Buluwayo - zamerom bolo zastavit sa v hosteli, kde sme cestou tam spali a vyzdvihnut mince od milej recepcnej. GPS nas tentokrat neomylne doviedlo k vopred ulozenym suradniciam :) Mince tam skutocne aj boli, milej pani som napisal dakovny listocek, vyuzili sme miestne socialne zariadenia, natankovali na nedalekej pumpe (za posledne dolare, lebo karty tam moc neberu) a trielili dalej. Soferovanie prevzal Del, kedze sme sa ponahlali a ja som vyhlasil, ze v noci sa mi za volantom celkom dobre spi :D

Na hranice sme dorazili okolo 21:30. Zimbabwianska strana bola bezproblemova, az na to, ze sme chvilu nevedeli najst jedneho pana, ktory nam mal dat jednu peciatku kvoli autu, co nas zdrzalo asi do 21:55 (celkovo tam system funguje tak, ze kazde auto dostane maly kusok papierika, na ktory jednotlivi uradnici davaju peciatky: imigracne, colnici, danovaci kvoli cestnej dani -- a az ked mate spravny pocet peciatok, pusti vas policajt cez rampu, kde uz ani nemusite ukazovat pas). Rychlo sme prefrcali na botswansku stranu, vtrielili sme na colnicu a asi minutu a pol po nasom prichode zarachotili zelezne dvere a vchod uzatvorili. Zasa sme to stihli na poslednu chvilu :D Problem bol ale s Delovym vstupom -- v poslednych 6 mesiacoch totiz navstivil rodnu Ghanu, pytali teda od neho aj preukaz o ockovani proti zltej zimnici -- a ten mal doma v Joburgu. Chalan posobil sarmom, nezabralo. My sme argumentovali, ze ma v pase cerstve juhoafricke viza, ktore by bez ockovania nedostal, nezabralo. Sypali sme si popol na hlavu a posobili na jej materinsky cit, ze predsa nenecha ubohych turistov nocovat v krajine nikoho medzi Botswanou a Zimbabwe a ze aj tak by v Zimbabwe nemal kde zohnat novy certifikat... nezabralo. Az ked sa zurivy Del pobral do auta hladat, ci nahodou certifikat predsa niekde nema a teta videla, ze je 15 minut po fajronte a takto tu s nami stravi vecnost, znechutene nam podala jeho pas so slovami napadne podobnymi slovam policajtky: "nech vas tu uz nevidim" :D

Rychlo sme zaregistrovali auto, uhradili cestnu dan, kvoli krorej sa musel vratit medzi tym uz prezleceny pokladnik, absolvovali prehliadku kufra, podstupili vyhodenie avokad (zakazany import plodin), presli vsetkymi topankami (aj tymi, co boli v batohoch) po dezinfekcnom matraci kvoli prenosnym chorobam a bezali dalej :) Hostel sme mali zajednany v hlavnom meste Botswany, Gaborone s tym, ze sme chceli urazit co najvacsi kus cesty, nech nam na nedelu toho vela nezostane a nech prideme do ALA co najskor, nech sa mozeme v klude povybalovat a oddychnut si pred zaciatkom tyzdna. Del zvladal soferovanie v noci vyborne, aj botswanske cesty boli o poznanie sirsie a lepsie osvetlene ako zimbabwisjske (s vynimkou cesty medzi Buluwayo a hranicou, ta bola vyborna), aj debaty s Vivian boli celkom zaujimave. Do Gaborone sme prisli tesne pred 4.00 rano. Zvazovali sme moznosti, ale platit 25 USD na hlavu za par hodin spanku sa nam nechcelo. Rozhodli sme sa teda zaparkovat pred hostelom, pospat si 2 hodinky v aute a rano pred 6.00 vyrazit :) Mne viac nebolo treba, zlozil som sa na prednom sedadle a do 5 minut spal ako zarezany.

O to vacsie bolo moje prekvapenie, ked ma o 5:45 budil Connor, ze reku ideme dalej. Najskor som to chcel uhrat na "jasne, len 15 minut mi este daj", ale bol neuprosny :D Vydali sme sa teda opat smer hranica. Dorazili sme okolo 6:20, teda nieco vyse stvrt hodiny po otvoreni prechodu. Vsetko islo hladko a rychlo a bolo zaujimave pozorovat, ako nam vsetkym odlahlo, ked sme boli zasa "doma", v JAR :) Aj dalej sme soferovali my dvaja s Connorom, Dela sme nechali po nocnom vykone spat. Zvysok cesty uz prebiehal bez preruseni, na letisko sme dorazili okolo 10:30, vratili auto, pockali na nasho dvorneho taxikara Phila a nechali sa zaviest naspat "domov domov", do ALA :)

Plni zazitkov sme, samozrejme, nezabudli informovat vsetkych kolegovcov o tom, ako bolo na tripe super, povybalovali sme, oddychli si a bol vecer a bolo rano a bol novy tyzden :)

PS. Kym sme boli prec, niekto zatvoril okno na zachode. Smutny z nepritomnosti svojich dvoch strazcov som ho opat otvoril a, cuduj sa svete, kym som dokoncil, co som potreboval, uz na nom aj sedeli. Holuby. Dva. Styri pary oci. Hladeli priamo na mna a hypnotizovali... Spokojny som isiel spat :D :D :D

GSP končí 15.8.2014

top
V pondelok rano som narychlo napisal hodnotenie mojich dvoch "advisees" (chalanov, s ktorymi som primarne konzultoval, ked nieco potrebovali), Mukhtara z Nigerie a Challena z Ghany. Prvy si hned asi na treti den podvrtol clenok, tak som s nim trochu behal za skolskou sestrou. Zo zaciatku mega tichy, pocas tychto troch tyzdnov sa podstatne osmelil a stal sa z neho celkom vtipalek :D Druhy, Challen, zas mega inteligentny, diskusie facilituje tak, ako to ani vela skusenych moderatorov nezvlada a k tomu je este aj slusny a vychovany. Celkom zaujimave kombo.

Celkovo bolo pocas GSP niekolko zraneni: najcastejsie KO bol Phil - chalan z Kene, ktory bol obdobou postrachu Denisa. Opat velmi inteligentny chalan, ktory ma tu vlastnost, ze sa na neho neda hnevat (asi ako Dofan, ktory mimochodom tiez v pondelok rano uz nadobro odchadzal). Zato pritahuje problemy. Prvykrat bol PN, ked sa na invalidnom voziku prehanal po chodbe a narazil rebrami na roh steny. Pomohol lad a za par hodin bol uz na nohach. Druhykrat skakal, snaziac sa odplasit holuby a hlavou narazil do druheho Ghancana, Ariho. Zasa par hodin KO :). Z nejakeho dovodu som bol vzdy nedaleko, takze moja lekarnicka dostala cekom zabrat :D

Dalsou obetou GSP syndromu bola Kamila -- stali v jedalni, ked jeden z Nigerijcanov, Mubarak, zacal rapovat. Robil to ale tak nezrozumitelne, ze sa cela skupinka zacala nesmierne smiat a kosit, priam az do bezvedomia upadat a valat sa od smiechu po zemi. Mila Kamila sa od smiechu tak zmietala, ze narazila hlavou do steny a isla k zemi ako vrece zemiakov. Ze je v bezvedomi si smejuci sa pritomni vsimli az po chvili. Chvilu bola zmatena, takze to cele vyzeralo na mierny otras mozgu. Po prvotnom osetreni s nou Lebo isla rano doktorovi, ktory nechal spravit roentgen a poslal ich domov, nech pridu na dalsi den. Na dalsi den sa ale Kamila spravala divne (vela energie, potom unava), tak sme ju s Lebo vecer vzali na pohotovost, nech spravia pre istotu CT (predsa len mala za par dni letiet). Okrem brutalneho monokla bola ale OK, my sme si zato vyskusali miestny system zdravotnej starostlivosti. Klinika bola, samozrejme, sukromna, na osetrenie ju zobrali skoro hned, ale potom sa zacal cas natahovat. Povodne s nami bola aj jej kamaratka Aliyah, tu isla Lebo po polnoci zaviest domov, na CTcko ju brali okolo jednej rano, o druhej boli vysledky, potom sme sli este pre lieky do lekarne, takze do postele sme sa dostali az ku tretej rano :D

No a nesmieme zabudnut ani na Seyiho, ktory vo stvrtok pri nacviku prezentacie isiel zrazu do kolien -- kym Connor bezal za skolskou sestrou, pekne sme ho ulozili na zem, nohy hore, az kym sa nepozviechal - potom hovoril, ze obcas mava momenty, kedy s nim hadze o zem, asi mierny problem s tlakom... Vsetko ale dobre dopadlo a decka bez ujmy prezili :)

Aby som ale trosku dodrzal chronologiu a kontext, musime sa vratit k pondelku. Decka mali rano aktivitu, pri ktorej mali pomocou dosiek prejst "bazinu". Nasi mali smolu, lebo sa im poskytnuta doska zlomila, co sme vyuzili a ukazali im, ze niekedy aj ked vsetko spravite spravne, vysledok ne nepriaznivy... inymi slovami, zivot niekedy nie je fer ;) Poobede potom detvaky isli do komunitnych centier ukazat, ako konkretne im chcu pomoct. Ja som isiel tentokrat do centra, ktore poskytovalo stravu predskolakom. Decka vymysleli rozne hry a aktivity, ktorymi by chceli "klientom" centra sprijemnit cakanie na stravu a obmedzit vytrznosti -- islo o jednoduche veci, typu hra skolka (preskakovanie kamena na nakreslenom plane), Kubo vravi a pod. Napad sa stretol s uspechom (vyskusali ho aj na mieste, deckam sa nesmierne pacil), centrum bolo spokojne a ako bonus sme pomahali natierat pre male detvaky chleby s arasidovym maslom :D Bolo nas tam asi 5 a aj tak sme to robili pomalsie ako pani, co to robi stale :D

Moja skupinka, ktora bola vo volnocasovom centre, vsak nedostala dobre feedbacky. Ich povodnym umyslom bolo zapojit porucnikov deti (vacsinou osireli kvoli HIV/AIDS) do prace centra a vyuzit pri tom pekaren. Stretli sa vsak s clovekom, ktory s porucnikmi priamo pracoval a s ktorym predtym nehovorili a ten im ukazal, preco ich napad nebude fungovat. Pomerne smutni sa vratili naspat. Dolezite bolo, aby sa v tomto bode nevzdali a prisli s novym riesenim -- na tuto alternativu sme sa ich snazili pripravit aj roznymi zazitkovymi aktivitami: ze totiz niekedy clovek zlyha, musi sa vratit naspat a skusat znova a znova. Nastastie sa podarilo a skupinka zacala vymyslat nove riesenie. To prezentovali centru v utorok a tentokrat sa velmi pacilo :) Tiez zahrnalo vyuzitie pekarne, ale inak ponalo zapojenie porucnikov, cele to zrealnili a zjednodusili. Samozrejme, casove zdrzanie zapricinilo, ze stihli vypracovat len plan celeho podujatia a niekolko marketingovych materialov, nepodarilo sa im natocit ani video, ktore chceli.

Ja som v utorok bol pozriet tretie a posledne komunitne centrum, konkretne centrum pre pracu s konfliktnou mladezou. Sef centra sa rozhodol vziat skupinku do jednej zo zakladnych skol v gete, aby deckam porozpravali o drogach, zneuzivani a pod. Male decka boli velmi receptivne, aj ked sa ukazalo, ze o drogach toho vedia omnoho viac ako my :/ Vacsina z nich poznala pribuznych, ktori drogy beru, vypadli zo skoly a pod. O zneuzivani tiez teoreticky vedeli vsetko, kolko z nich si nim ale v skutocnosti preslo, je uz druha vec. Velmi zaujimavy zazitok ale mali nase baby a chalani (belosi) s dlhsimi vlasmi -- decka fascinovali a vsetky sa ich chceli dotknut. Niektore si brali telefonne cisla nasich ucastnikov s tym, ze chceli, nech ich vezmu k nim domov... zivot v gete totiz nie je celkom med lizat.

V utorok vecer sa potom konala "talentova show" -- zapojili sa decka aj facilitatori: niektori hrali na gitare, ini recitovali, dalsi rapovali, spievali (Thato dala BRUTAAAALNU pesnicku -- Superstar by jednoznacne vyhrala), robili akrobaciu, ... Vydareny vecer :) Streda bola vyhradena na pripravu prezentacie pred stvrtkovou finalnou slavnostou. Ta sa zacinala tesne po obede. Niektore skupiny si pozvali aj ludi zo samotnych komunitnych centier, zopar ich bolo aj medzi porotcami. Samotne finale malo dve casti: najskor decka pripravili v kniznici stoly s prezentaciou celeho projektu, pricom ludia mohli chodit od stola k stolu a rozpravat sa o ich rieseni. Druha cast bola v aule, za pomoci PPT a videi. Skupiny prezentovali, co vytvorili, kazda do prezentacie vlozila aj umelecky prvok (scenka, videjko, hra, ...), co cele popoludnie spravilo este zaujimavejsim.

Celkovym vitazom bola skupinka zaoberajuca sa konfliktnou mladezou (facilitovali ich Del, Lilian a Jared). Nasi skoncili treti, skupinka pracujuca s vyzivou deciek druha. Po skonceni prezentacii a vyhlaseni vysledkov sa nam este prihovoril jeden zo sefov skoly a potom uz nasledovalo fotenie, jedenie kolacikov (nase decka objednali asi 100 kusov z komunitnej pekarne) a pomaly sa vkradajuca nostalgia. Andrew (chalan z USA) mal k tomu narodky, tak nas neminula ani torta :D Samozrejme, vsetci vedeli, ako rad jem a spim, takze najvacsi kusok bol pre mna :D :D :D

Vecer sme sa vsetci slusne ohakli a presunuli do nedalekej restiky na slavnostnu veceru. Ja som mal klasicky vyborne cestoviny, cokoladovy zakusok bol ale najlepsi na svete. Vecera bola prerusena rozpravackou, ktora nas asi hodinu bavila spevom, tancom a pribehmi (coskoro bude aj video). Okolo desiatej sme sa presunuli naspat do skoly, kde nastala posledna etapa celeho GSP: na steny sme nalepili plagaty s menami vsetkych ucastnikov a facilitatorov a kazdy mohol druhym nechavat odkazy -- niektore papiere sa museli otacat a dolepovat :)

Piatok bol pomerne smutny den -- rano sme styria facilitatori isli na letisko spolu s prvou varkou ucastnikov smerujucich do Maroka a Hong-Kongu. Okolo desiatej prisla varka Kenanov, potom obrovska skupina Nigerijcanov. Zvysok ucastnikov sa pomaly trusil a my sme sa len tak-tak stihli so vsetkymi lucit... Vecer sme este absolvovali jednu party u Gavina, ktory nam nie len uplne genialne navaril, ale aj vyrozpraval pribeh zalozenia skoly -- velmi zaujimava story, skusim neskor napisat do Pribehov starej matere :). Vacsina z nas sa okolo polnoci pobrala domov, niektori ale este potom isli do klubov a vracali sa az nadranom...

Sobota sa cela niesla v znameni lucenia facilitatorov - vsetci ti, ktori nezostavali na skole, leteli domov. Presiel som sa po campuse, ktory bol zvlastne opusteny, este aj obloha bola zamracena a prvykrat fucalo. Nikde ani zivej duse (okrem dvoch holubov na vecku), zabludil som do tried, kde este den a pol dozadu pulzoval zivot -- teraz uz v nich boli len pozabudane tasky, zopar pier a zvysky obrazkov na tabuli... velmi zvlastny pocit :) Okrem toho som sa rozhodol preskumat cely campus -- zabludil som do baziny, presiel okolo elektrickeho plota a nasiel novu bezecku trasu, ktora meria takmer presne kilometer.

V nedelu som potom dobiehal zameskany spanok, zdielal s ucastnikmi fotky, rozlucil sa so Stacey, ktora odchadzala az vecer a pomaly zacinal planovat spolu s Connorom, Vivian a Delalim buducotyzdnovy vylet... ale o tom zas nabuduce... Kazdopadne musim povedat, ze cele GSP bolo uzasne, spoznali sme genialnych ludi, ci uz z radov facilitatorov alebo studentov a som si viac nez isty, ze o viacerych z nich este budeme pocut :) .

PS. Sory za chybajucu diakritiku, ale toto pisem v Zimbabwe, kde o slovencine na pocitaci ani nepoculi :D

GSP pokračuje 15.8.2014

top
V pondelok sme mali hned zrana opat My Story, co sa opakovalo po zvysok tyzdna. Hovorili vacsinou decka, viacere z nich spominali sikanu na starych skolach a obdobia zivota, ktore neboli velmi jednoduche, ktore ich ale v konecnom dosledku posilnili. Jedna baba hovorila o tom, ako si nikdy nevedela najst priatelov, dalsi chalan o tom, ako ho v zivote mnozstvo ludi opustilo, dalsia baba o tom, ako sa snazila pomoct jednemu dievcatu z detskeho domova, dalsi chalan o LGBT veciach a pod.

Po My Story nasledovala aktivita, pri ktorej mali decka rozhodnut, koho zachrania z potapajuceho sa ostrova: mali na vyber medzi roznymi postavami (tehotna zena, vlastna 87-rocna babicka, byvaly diktator, tazko chory muz, male dieta, konzervativny knaz, konzervativny imam...) a mali svoje timove rozhodnutie zdovodnit. Bolo viac nez zaujimave pozorovat, ako sa rozhoduju a preco :) Ucelom bolo si uvedomit, ze o danych ludoch mame utvorene stereotypne predstavy aj bez toho, aby sme ich v zivote stretli.

Hodiny pokracovali aj poobede (jedlo stale rovnako vynikajuce), po veceri sme potom citali a rozoberali clanok o Mandelovi a jeho boji proti apartheidu. Okrem toho mali dalsieho motivacneho spikera, tentokrat to boli dve damy, ktore zalozili spolocnost na riesenie inovacneho cyklu a marketingu klientov. V utorok sme s deckami zacali preberat sposoby, ako identifikovat potreby nejakej organizacie, resp. komunity -- poobede mali totiz absolvovat svoju prvu navstevu niektoreho z centier v znevyhodnenych komunitach, ktoremu sa mali snazit prostrednictvom zaverecnych projektov pomoct. Sucastou dna bola dalsia aktivitka, pri ktorej museli decka klucat so zatvorenymi ocami, kym facilitatori postupne umoznovali niektorym vstat, otvorit oci a napokon "robit, co chcu". Vacsina si isla sadnut, az ku koncu jedneho chalana napadlo, ze ak moze robit, co chce, tak moze aj ostatnym spoluziakom povolit vstat z bolestivej polohy - nieco co nikoho pred nim nenapadlo :)

Poobede sme isli na prvu navstevu do komunitnych centier. Nasa skupina dostala spolu s dalsou centrum volneho casu pre osirele decka z geta, dalsie dve mali centrum na napravu mladeze, ktora prisla do konfliktu so zakonom a centrum na podporu vyzivy predskolakov. Po miernom chaose s busmi (soferi netusili, kam maju ist) a stravou (brali sme si obed so sebou a kuchyna veci celkom slusne doplietla, kym sme ich nedali na pravu mieru) sme po asi tristvrte hodine dorazili do ciela. Privitala nas sefka centra, urobila nam exkurziu a porozpravala o tom, co robia a decka mali moznost pytat sa otazky, aby sa im lepsie podarilo identifikovat mozne potreby strediska. Zistili sme, ze centrum ma vlastnu pekaren, ktoru pouzivaju ako doplnkovy zdroj prijmov - hned sme si aj kupili ich kolaciky, mimochodom vynikajuce a brutalne lacne (13 kolacikov za euro :D)

Po asi dvoch hodinach sme sa pobrali naspat, prebrali, co sme sa dozvedeli a nechali decka pracovat. Povodne mali po veceri citat dalsi clanok o Mandelovi, ale rozhodli sme sa, ze ho vynechame, kedze zvysny cas mali vyuzit na debatu o potrebach centier, ktore navstivili. Streda pokracovala v znameni aktivit zameranych na timovu pracu, vytvaranie prototypov a facilitaciu. Neodmyslitelna aktivitka pozostavala z klasickej ulohy: vymysliet za pouzitia obmedzeneho materialu a casu nastroj, ktory stlmi pad vajicka spusteneho z cca. 3,5 metrovej vysky -- vacsina bola pomerne kreativna a padaky, ktore navrhli, fungovali lepsie, ako sme predpokladali.

Po veceri sme este pozerali a rozoberali film Invictus o Mandelovych zaciatkoch ako prezidenta krajiny. Stvrtok bol venovany spatnej vazbe, pricom poobede nasledovala druha navsteva komunitnych centier - ulohou ucastnikov bolo prezentovat riesenia, na ktore prisli, vypocut si spatnu vazbu od samotnych pracovnikov a v pripade negativneho feedbacku zacat pracovat na novych rieseniach/pristupoch. Spolu s Nom a Lebo sme ale my traja zostali v skole, pretoze predchadzajuci camp (neviem, ci som spominal, ale cely letny camp mal tri etapy s roznymi ucastnikmi a facilitatormi, kazda z nich posunuta o tyzden) mal v ten den finalne prezentacie svojich projektov a chceli sme nacerpat napady na nase prezentacie, ktore mali byt o tyzden neskor. Kedze im na poslednu chvilu vybuchli porotcovia, skoncili sme s Nom aj v roli porotcov.

Decka pri prezentaciach odviedli super robotu, vacsina pouzila PowerPoint, niektori doniesli vytlacene materialy, ktore vytvorili pre centra, ini isli na vec cez Prezi. Hodnotili sme okrem samotnej prezentacie aj sposob, akym sa dopracovali k vysledku, ci pri tom pouzivali to, co sa pocas troch tyzdnov naucili, nakolko konkretne a udrzatelne bolo ich riesenie a ci aj realisticky pokryvalo potreby centra. Musim povedat, ze vsetci traja porotcovia sme sa vzacne zhodli a o vitazovi bolo rozhodnute.

Ked prisli nase decka z komunitnych centier (a ano, soferi zasa bludili), vacsina musela zacat prerabat svoje riesenia, a zapracovat do nich feedback, ktory dostali od samotnych pracovnikov stredisk. Jedina vec, ktoru sme este po veceri mali, boli posledne dve motivacne spikerky: dve damy, ktore pracuju na prevencii HIV/AIDS -- spravili trochu osvetu, porozpravali o tom, ako sa vlastne dostali k tomu, ze vedu svoju vlastnu neziskovku.

V piatok sme rano stravili pracou na projektoch, poobede uz bolo "volno" - niektori mali uplne volno, ini sme isli s deckami na obhliadku Johannesburgu. Samozrejme, bol zas problem s kuchynou, ktora zabudla nabalit deckam obedy... narychlo spravili balicky so sendvicmi a dzusom, az na to, ze dzus bol asi mesiac a pol po zaruke - to sme si vsimli az v buse, v kuchyni sme ale kvoli tomu narobili celkom pekny bordel :D Dalsi bordel bol, ze sme nesli v jednom buse, ale v 5 minibusoch, co znamenalo neustale striedanie ludi, miesanie a celkovo chaos :D . V zavislosti od osadenstva bol medzi nimi "party bus", "spaci bus" a pod... V meste sme navstivili prvy Mandelov dom (v ktorom byval, ked prisiel prvykrat do mesta), jeho posledny dom, kde zil po odchode z uradu a jeho pracovnu. Nasledne sme isli na vyhliadku nad mesto a nasledne zisli do stareho centra (teraz velmi zanedbane a osarpane). Tam bol nasim cielom najvyssi mrakodrap v Afrike, 50-poschodovy byvaly hotel, ktory zostal po skonceni apartheidu a navrate povodneho obyvatelstva do centra mesta opusteny. Funguje len jeho prizemie ako obchodak a najvyssie poschodie ako vyhliadka. Vytah bol extra rychly, 50 poschodi zvladol za cca. 30 sekund :D Decka som vyzval, ze kto to zvladne z 50. poschodia dole za menej ako 20 sekund, ma u mna stovku -- nastastie sa nikto stovku vyhrat nepokusil :D :D

Cely vylet sme zakoncili na zmrzke, potom uz nasledovala cesta domov :). Decka mali nasledne cas pracovat na svojich projektoch, my starsi sme si usporiadali party v izbe u Nom -- nebola to ani tak izba ako skor pomerne luxusny trojizbovy byt, a to priamo v intrakovej budove. Ked sa budeme koncom buduceho tyzdna stahovat, duuuufam, ze pripadne mne, lebo je lepsi ako zvysne facilitatorske byty :D Anyway, party prebiehala super, bola to zaroven aj rozlucka s Dofanom, ktory musel v pondelok uz letiet prec. Bolo velmi fajn a ked som sa okolo druhej rano poberal, najstarsie ucastnicky (Doris, Nom a Lebo) este veselo trkotali :D Od Thato som sa dozvedel zaujimave veci o lesothskej svadbe, ktore coskoro pribudnu v Rozpravkach starej matere :)

V sobotu sme sa s detvakmi vybrali do "Kolisky ludstva" - asi hodinu a pol vzdialenej jaskyne a muzea na mieste, kde nasli kosti a lebku Lucy - prveho australopiteka a jedneho z predchodcov ludi. Jaskyne boli na slovenske pomery dost nudne, muzeum o poznanie lepsie -- velmi interaktivne, zahrnalo aj jazdu na gumovom clne, navstevnici mohli veci chytat, stlacat, vsetko elektronicke a vskutku zaujimave. Najsokujucejsim poznatkom ale pre mna bolo, ze viacere decka z GSP mali problem so samotnou ideou evolucie a celkom trvali na "stvoreni" ako akceptovatelnej teorii vzniku ludstva... nuz, nie su vsade studijne osnovy take, ako v Europe (aj Americania o tom vedeli celkom dost rozpravat)

Po navrate sme pre detvaky zorganizovali party, Dofan bol DJ, zaobstarali sme aj fosforeskujuce srandy... samozrejme, cihali sme v tme, ako supy, aby sa nahodou niektora z dam nevratila z party tehotna, okrem jedneho pariku facilitatorov sa ale mne osobne nepodarilo nacapat nikoho :D :D :D

Nedela bola zas vyletova. Treba povedat, ze po piatkovom probleme s jedlom sa strava zlepsila a dvojhodinova cesta do narodneho parku Pilanesberg prebiehala bez problemov. Samozrejme, vyrazalo sa rano okolo 6:30, co nam nikomu na spanku nepridalo a v buse bolo pocut len pochrapkavanie vsetkych zucastnenych :D Po prichode do parku sme nasadli na otvorene busy a vydali sa stopovat zvery :) Pomerne rychlo sa nam podarilo narazit na hrochy, slony, zirafy, zebry, pstrosy, nosorozca, pakone, kudu, antilopy, prasce, pavy, ba dokonca sme po chvili vystopovali aj leoparda :) Jediny problem bol, ze na otvorenych busoch bola nesmierna zima a ani deky tak celkom nepomohli :) Zaciatkom dalsieho tyzdna boli preto viacere decka aj facilitatori celkom silno prechladnuti (okrem mna, slovenska natura je na taketo drobnosti dobre vybavena).

A bol vecer a bol dalsi tyzden :)

PS. Dva pary holubich oci ma stale v noci na vecku pozoruju :D

GSP začína 27.7.2014

top
V pondelok sa začalo GSP - Global Scholars Progam, letný leadership camp pre decka z Afriky a zvyšku sveta. Ako som už písal minule, spolu s Connorom, Nomcebo, Delalim a Jakeom sme o 4:30 nasadli do školskej dodávky a vybrali sa na letisko čakať prvú várku ľudí, ktorí mali prísť z Nigérie letom o 5:05. Prvé decká začali bránou prechádzať okolo 6:00. Privítali sme ich s bannerom a plagátom. Del ich hneď vzal k bankomatom a do zmenárne vymeniť si peniaze, Nom kúpiť si SIM kartu, Connor naraňajkovať sa a ja s Jakeom sme zatiaľ strážili veci a čakali ďalších príchodzích.

Prvé dve dodávky sme naplnili niekedy okolo 8:00 ráno, po prílete účastníkov z Hongkongu a Ghany. Išiel som s nimi naspäť do ALA, kde sme pokračovali s registráciou a ubytovaním. Ako napotvoru spadol práve v deň ich príchodu náš "cashless system", kde si decká vložia peniaze, dostanú kartu a následne platia za všetky služby v areáli (sladkosti, pranie, tričká, mikiny, ...) bezhotovostne. Ja som mal voľno, tak som si pomaly písal blog. Mierna miskomunikácia nastala poobede, kedy do ALA prišiel aj zvyšok nášho tímu s ďalšími deckami, ale nikto neprišiel vyzdvihnúť pár ľudí, ktorí prišli poobede -- tak si chvíľku počkali :D

Po večeri mali decká bezpečnostný brífing a tímbuildingové aktivity. Okrem Afričanov (väčšina z Nigérie, niektorí z Ghany, Kene, JAR, Maroka) sú v skupine aj traja Američania, jedna baba z Hongkongu a jedna Slovenka (tiež cez LEAF). My s Vivian sme mali trochu problém, lebo s kuchyňou sme nie úplne jasne skomunikovali, že 7 deciek dodržiava Ramadán (nesmú jesť medzi 5:30 ráno a 5:30 večer), takže pripravili balíčky na ráno len pre decká z GSP 2. Našťastie ich spravili viac, takže sme mohli použiť 4 z ich várky. Tie sme trochu prerozdelili, pridali nejaké džúsy a ovocie a zrazu bolo balíškov 7 -- a ešte si aj pochvaľovali, že koľko jedla dostali :D :D Bolo ale dôležité, aby sa pred východom slnka najedli, keďže v utorok sme ráno po Joshovom príhovore všetci spoločne vyrážali do Kloofwaters (v afrikaans to znamená "voda pri priepasti") -- dvojdňový zážitkový tábor asi 2 hodiny od Joburgu.

Ráno sme po krátkom behu s Lilian podľa plánu vyrazili do Kloofwaters. Cesta bola bezproblémová, autobus pohodlný a po príchode na miesto určenia celú skupinu prevzali miestni facilitátori. Prvý deň sa hralo zopár hier na zoznámenie, tímovú prácu, komunikáciu a pod. Po večeri prišla na rad ešte jedna pohybová aktivitka a potom táborák s gitarkou :D Spolu s ďalšími facilitátormi sme dali pred spaním ešte mega zaujímavú debatu o význame priateľstva a postoji k ľuďom s inými životnými postojmi a hodnotami... keď nič iné, bolo to výborné argumentačné cvičenie :) Pred spaním sme ešte počas niekoľkých výpadkov elektriny otočili oči k nebu a kochali sa nespočetným množstvom hviezd -- väčšinu z nich, ako napríklad súhvezdie južný kríž, ale u nás nenájdeme, keďže hviezdne nebo sa líši od pologule k pologuli.

Musím povedať, že som mal celkom šťastie: ubytovanie v tábore bolo veľmi rudimentárne (3 dvojposchodové postele na 1 chatku, spoločné scoiálne zariadenia, žiadne kúrenie ani elektrina), kde decká spali v spacákoch. Vďaka nášmu pokročilému veku sme ale s Delom, Nom, Lebo, Jackie a Doris vyhrali ubytko v "trošku lepších" chatkách -- izby dvojposteľové, vykurované, súkromná kúpeľka a vécko, periny, na privítanie čokoláda na vankúši :D Vyspali sme sa ako páni :D

Druhý deň išli niektorí ráno pozerať východ slnka, ja som sa ale rozhodol radšej sa dobre vyspať, aj kvôli imunite, ktorú potrebujem udržiavať silnú vzhľadom na moje behanie v mraze a podobné zdraviu iba napoly prospešné aktivity :D Po raňajkách sme si vzali balíčky s obedom a vybrali sa na túru do okolitých vrchov. Po asi hodinke stúpania sme sa rozdelili na 2 skupinky: jedna išla zlaňovať asi 10 metrov vysoký útes, druhá sa zatiaľ išla trošku tímovo pohrať do lesa. Zaujímavosťou bolo, že jedno z dievčat malo čerstvo operovaný členok, takže ho musel Jared celú cestu hore na kopec prakticky niesť... celkom heroický výkon.

Ja som sa ocitol v prvej skupine a po bezpečnostom úvode sme postupne čakali, kým sa dostaneme po deckách na rad. Zatiaľ sme trochu pokecali, potom si nasadili postroje, prilby a išlo sa na vec. Vzhľadom na môj nie veľmi priateľský vzťah k výškam nebol pohľad z útesu veľmi príjemný, rovnako ani prechod ponad jeho okraj, potom si ale človek zvykol na zvláštnu pozíciu a prázdno pod chrbtom a zvyšok cesty prebehol úplne v poriadku :).

Následne sme sa vymenili s prvou skupinou a išli si do lesa precvičiť tímového ducha. Zlatým klincom bola osviežujúca čerstvá voda z horského potoka (vraj bezpečne pitná), ktorej sme sa do sýtosti napili. Decká mali za úlohu slepé prejsť popri lane cez kamene, potok a podobné prekážky. Pri niektorých situáciách sme sa skoro popučili od smiechu, hlavne keď sa niektorému z účastníkov podarilo stúpiť do ľadovej vody :D

Nasledovala cesta naspäť do kempu sprevádzaná zaujímavými rozhovormi, nástup do autobusu a cesta domov do ALA. Tam sme sa po hodinovom meetingu presunuli aj s deckami do našej kmeňovej miestnosti a pozreli sme si prvý z dvoch filmov, o ktorých budeme diskutovať. Film má názov Saraphina a hovorí o škole v SoWeTo počas apartheidu. Umelecky teda (aj napriek Whoopi Goldbergovej) nič moc, ale ideu to malo :) Samozrejme, ako vždy sa pred začiatkom zistilo, že nejde projektor ani repráky, všetko sa ale našťastie vyriešilo (keďže zodpovedný za túto session som bol ja), film sme si pozreli a v piatok budeme o ňom pekne debatovať :)

Vo štvrtok sme mali ráno prvú plenárku a v jej rámci tzv. "My Story" - osobný príbeh jedného z účastníkov/facilitátorov. Hneď bol na rane Jared, ktorý hovoril mega inšpiratívny príbeh o tom, ako sa ako 13-ročný chalan nachádzal priamo pod dvojičkami, keď padali -- a ako ho odtiaľ zachránila jedna Afgánka, ktorej manžel práve zahynul v ich troskách... dosť hard-core, potlesk ale zožal neskutočný.

Hneď po skončení sme išli aj s deckami do SoWeTo (South-Western Township -- bývalé černošské geto), konkrétne do jeho časti nazvanej Kliptown. Ide v zásade o slum, ktorý sa od čias apartheidu veľmi nezmenil. Paradoxne je len železnicou oddelený od prosperujúcej časti mesta. Cieľom výletu bolo ukázať deckám, že aj takéto časti krajiny existujú, akí ľudia tam žijú, aké majú potreby a čo sa na ich naplnenie robí. Po vystúpení z busu nás privítal chlapík s pomerne častým priezviskom Mandela, pracujúci s miestnou komunitou. Na úvod sa s nami podelil o dôležitosť počúvania. Keď sa vrátil po štúdiách v zahraničí, snažil sa šmahom ruky vyriešiť všetky problémy okolo -- až postupom času zistil, že nepojedol všetku múdrosť sveta a že je lepšie počúvať miestnu komunitu, čo vlastne chce a pomôcť jej tam.

Po úvode sme sa spolu so sprievodcom vybrali na prechádzku po Kliptowne. Prešli sme ponad železnicu a ocitli sme sa v celkom inom svete. Prašné zapáchajúce cesty, žiadne toalety ani kanalizácia, z pouličných lámp nelegálne ponaťahované elektrické káble, domčeky zbité z plechov a pár tehál, pobehujúce malé decká so zachnutými tečúcimi nosmi. Zaujímavosťou bol rad asi 5 dvakrát do týždňa vyvážaných TOI-TOI búdiek uzavretých zámkami, ktoré slúžia ako jediné toalety pre vyše 1000 ľudí (jedna búdka na asi 25 cca. 8-členných rodín). Po chvíli sme prišli k vodovodu, kde si miestni môžu chodiť nabrať vodu, resp. oprať (šaty perú v lavóry tak, že po nich stúpajú nohami). Neďaleko odtiaľ sa už nachádzalo miestne mládežnícke centrum. Jeho účelom je poskytnúť lokálnej mládeži možnosť dosiahnuť decentné vzdelanie. Za 6 rokov sa im podarilo poslať 25 detí na univerzity. Počas tejto doby sa počet ich klientov zvýšil z cca. 80 na vyše 400 ročne. Miestni sú činnosti centra poväčšine naklonení, a to aj vďaka aktivitám, ktoré robia pre celú miestnu komunitu (obed pre matky k dňu žien a pod.).

V rámci centra majú počítačovú miestnosť s cca. 20 počítačmi pripojenými na internet. Okrem toho požičiavajú deckám základné notebooky (majú ich 290 - cca. 100 USD za kus, pričom každý druhý kus je zadarmo v rámci programu "One Laptop Per Child"). Noťásky majú nainštalovaný Linux :) Okrem nich je k dispozícii ešte 12 tabletov. Celú miestnosť postavili z 50.000 USD grantu, ktorý pred časom vyhrali za svoj komunitný projekt. Financie na svoje fungovanie získavajú hlavne z honorárov za interpretáciu tradičných piesní, predaja tričiek, a pod. Za vystúpeniami cestujú po celom svete, čím sa tiež snažia zvyšovať povedomie o problematike chudoby v krajine. Zaujímavý je ich prístup PUSH (Persevere Until Something Happens) :D :D

Okrem počítačov a výučby poskytujú deckám aj 2 teplé jedlá denne, keďže na prázdny žalúdok sa veľmi ťažko koncentruje. Počas našej návštevy akurát varili sempu (kukurica s fazuľou) a dusenú hovädzinu. Medzi problémy, ktorým čelia, patrí aj nárast užívania drog medzi mladými, obzvlášť nebezpečná je pouličná droga nyaope/whoonga -- ide o zmes rôznych narkotík na báze heroínu. Nakoniec nám celé osadenstvo ešte predviedlo tradičný tanec a pieseň johannesburských baníkov -- mali navlečené čižmy, ktoré kedysi slúžili v tmavých baniach ako komunikačný nástroj: plieskaním po sárach si posielali odkazy, žiadali o nástroje a pod.

Keďže celý výlet zabral viac, ako sa predpokladalo, spojili sme obed s debrífingom, kde sme rozoberali, čo vlastne videli a aký to má pre nich význam. Po obede nasledovala prvá hodina, ktorú učili kolegovia. Decká sme podelili do skupiniek po 9, t.j. máme 4 skupiny, kde vždy jeden facilitátor učí, ďalší je tam ako záloha a tretí oddychuje :) Keďže tu budem celý rok učiť leadership, mám špeciálnu úlohu dozerať na priebeh hodín a robiť support tam, kde treba :) Hodina prebiehala bez problémov, s deckami sa debatovalo o leadershipe, prístupe, ktorý má k nemu ALA a pod. Samotá hodina bola založená na jednej hre, ktorú decká robili: boli rozdelené do 2 tímov, pričom sa museli dostať na druhú stranu prekážkovej dráhy: princíp spočíval v tom, že automaticky začnú tímy medzi sebou súťažiť, pričom v podstate jediný spôsob, ako sa oba tímy môžu dostať do cieľa je spolupracovať.

Po skončení hodiny mali decká voľno, my sme chvíľu pomítingovali a po večeri sme mali prvého hosťujúceho rečníka. Bola ním jedna baba z Kašmíru, ktorá pred pár rokmi nechala celkom výnosný džob v korporátnej sfére v Singapúre a odišla do JAR robiť sociálne podniky. Sympaťáčka, celkom inšpiratívna, hovorila o potrebe hodnôt v živote človeka, o prekonávaní strachu a nasledovaní toho, čo človek robí s nadšením: decká sa tešili a my tiež :) Potom sme sa už len hodinku a pol venovali jednému článku o povstaní v SoWeTo v 1976, išiel som si zabehať a bol piatok :)

Hneď ráno sme venovali cca. 3 hodinky rozboru filmu, ktorý sme videli a stredu, ako aj štvrtkového článku (oba o študentskom povstaní v SoWeTo). Decká super diskutovali, nechali sme ich aj trošku prezentovať, dali sme feedback :) Po obede nasledoval výlet do obchoďáku, ktorý som ja pekne vynechal, trochu si pospal a venoval sa svojim veciam :) Po večernom meetingu a samotnej večeri (štandardne výbornej) nasledovala ďalšia spíkerka. Tentoraz ňou bola bývalá belošská bojovníčka proti apartheidu a marxistka :) Jej debata bola o sile mladých a aktivizme. Bola mierne kontroverzná, lebo jej ľavicové cítenie bolo už dosť radikálne, ale aspoň sa ľudia nad jej slovami museli zamyslieť :) Slovenská študentka sa spýtala aj na jej názor na komunizmus v bývalom Československu, na čo ona odpovedala, že tam žiadny pravý komunizmus nebol, len politický stalinistický režim, ktorý sa komunizmom zastieral :)

Pred spaním sme ešte s deckami aj s Dofanom zahrali Mafiu a išlo sa na kute :D Po rannom behu rozprával ráno v rámci "My Story" jeden z chalanov z Nigérie o takom ťažšom období života -- dosť ho to vzalo, vyslúžil si ale mega potlesk a vyzerá, že aj jemu sa trošku uľavilo :) Potom nasledovala tímová hra a hodina o rôznych štýloch vedenia ľudí. Po rýchlom obede nasledoval zlatý klinec programu: športová olympiáda :) Decká boli rozdelené na štyri "domy" (podľa afrických riek na Niger, Níl, Tana, Kongo) a súťažili proti sebe. Disciplíny boli: hod vajcom, otáčanie sa okolo vlastnej osi a následný beh, ľudská pyramída, fúrikovanie, trojnohý pretek, kto najdlhšie vydrží zavesený. Náš tím (Niger) síce nevyhral, zato si väčšina účastníkov aj s facilitátormi potom zahrala ešte futbal :) Decká mali trošku sťažené úlohy, lebo oproti predchádzajúcim dvom týždňom sa schladilo a hlavne začal fúkať studený vietor.

Po skoršej večeri sme sa všetci pobrali do divadla do Pretórie na predstavenie Protest o aktivizme a korupcii v JAR. Vyrážať sme mali o 18.00, autobus ale meškal pol hodinu, takže sa nám odchod trocha posunul. Cesta trvala hodinu, časovú rezervu sme teda mali. Po príchode ale Dofan vyhlásil, že je hladný a či ho aj s Jaredom nepôjdeme odprevadiť do pizzérky. Keďže Pretória je hlavne v noci jedno z najnebezpečnejších miest, išli sme s ním. Pocity boli všelijaké, ulice nepôsobili vôbec dôveryhodne. Najväčšia zaujímavosť bola, že s Jaredom sme boli jediní belosi v celom okolí, čím sme si vysluhovali skúmavé pohľady okoloidúcich -- niektorí sa aj pristavili a pozdravili nás, iní skúšali žobrať.

Keďže sme do začiatku predstavenia mali len 15 minút a cesta do fast-food pizzérie trvala 5, neboli sme veľmi radi, keď Dofan zistil, že jedlo bude mať hotové až za štvrť hodinu. Skočili sme s ním teda ešte do neďalekého KFC, kde si zatiaľ dal nejaké krídelká. Cestou naspäť do divadla sme sa zastavili vyzdvihnúť aj pizzu. Prišli sme asi 15 minút po začiatku predstavenia. Hra nebola zlá, hlavne hudba bola vynikajúca, herci skutočne pekne spievali juhoafrické melódie. Na druhej strane by som klamal, keby som tvrdil, že som si spolu s viac než polovicou výpravy parkrát pekne neschrupol -- kontext hry bol pre nás totiž dosť vzdialený a občasné hlášky v isiZuzu plynutiu príbehu tiež veľmi nepomohli :D

Po skončení hry sme ešte (zasa) čakali chvíľu na Dofana, ktorý má zázračnú vlastnosť sa strácať :) Nasledovala cesta domov, šprint do jedálne po balené večerné maškrty, ktoré sme rozdali pred spaním deckám a následne pekne spánok. Kým som sa dostal do postele, navštívil som zariadenie, kde aj králi pešo chodievajú. Na tomto mieste treba povedať, že vécko má zamrežované okno, ktoré býva ale stále otvorené. Stojím si teda nič netušiac pred záchodovou misou a rozjímam nad nesmrteľnosťou chrústa, keď tu zrazu zbadám, ako na mňa spoza okna uprene hľadí pár očí... po prvotnom úľaku som identifikoval ich majiteľa: dva holuby sediace na otvorenom ráme okna :D Vôbec im nevadilo, že je od nich niekto na pol metra -- veď sú tam mreže :D :D :D

V nedeľu sme sa rano pekne vyspali, vzali so sebou nejaké maškrty na prehryznutie a okolo deviatej sme už čakali na autobus, ktorý nás mal vziať na prehliadku SOWETO (jedna z pôvodných černošských štvrtí pod apartheidom, stále pomerne chudobné miesto). Autobus asi 50 minút meškal, lebo spoločnosť si z nejakého dôvodu myslela, že má prísť o polhodinu neskôr... plus aj tak ešte 20 minút meškali :) Po asi trištvrte hodine sme dorazili na miesto. Pozreli sme si pár pamiatok a múzeí študentského štrajku z roku 1976 (policajti vtedy počas následných masakrov zastrelili asi 500 ľudí, často školákov protestujúcich proti zavedeniu afrikaans -- modifikovanej holandčiny -- ako učebného jazyka).

Navštívili sme aj ulicu Vilakazi, kde stojí dom Nelsona Rolihlahla Mandelu. Táto ulica je zaujímavá tým, že je to jediná ulica na svete, kde bývajú dvaja laureáti nobelovej ceny -- Mandela a Desmond Tutu (obaja za mier). Je to momentálne asi najluxusnejšia časť SOWETO, dom aj s pozemkom stojí okolo 1.000.000 randov. Mandelov dom bol na vtedajšie pomery pomerne dobre vybavený, mal dve izby a dokonca aj sprchu. V záhrade stojí strom (jeden z austrálskych druhov rodu melaleuca z čeľade myrhovité), pod ktorým podľa starodávnej tradície kmeňa Xhosa pochovávali pupočníkové šnúry všetkých Mandelových detí. Ďalšou zaujímavosťou bolo pouličné predstavenie priamo pred vchodom do domu (viď video).

Nasledoval obed -- a to nie hocijaký :D Sprievodcovia zo SOWETO nás vzali na jedno z trávnatých priestranstiev, kde už stáli stany, piekla sa kuracinka, hovädzina, klobásky a samé dobroty od výmyslu sveta :) Napráskali sme sa ako páni, popri tom miesti spravili gitarovo flautový koncert -- proste parádička :) :) Po obede nasledovala cesta domov, chvíľa voľného času, večera a potom ešte večerný kvíz aj s deckami :) A bol večer, a bolo ráno a bol nový týždeň :)

Kolegovci 23.7.2014

top
Zopár slov o skupine ľudí, ktorí sme sa tu v JAR, konkrétne v Joburskej ALA, zišli: Connor je 22-ročný športovo založený chalan zo San Diega, ktorý práve skončil výšku. V rámci bakalárky navštívil ALA a tak sa mu tam zapáčilo, že na škole strávi nasledujúci rok starostivosťou o rôzne leadership programy.

Jake je tiež z USA, má 25, konkrétne pochádza zo štátu Washington. Po škole išiel na 2 roky učiť do Somalilandu na súkromnú školu. Tam zažil hard-core africké podmienky s výpadkami elektriny a podobne. Vzhľadom na veľmi konzervatívnu miestnu kultúru na škole dodržiavali prísne oddeľovanie chalanov a dievčat. Následne cestoval po Indii a Tibete, robil rôzne meditačné cvičenia, až prišiel do ALA učiť na 3 roky rétoriku a štylistiku.

Jared, ďalší Američan, 24, z New Yorku. Po magistrovi sa rozhodol ísť do Kapského mesta robiť biznis. Leto si spríjemňuje na ALA. Má veľmi ironický zmysel pre humor.

Jackie, tiež z USA, Kansas. Vek okolo 30, vydatá. Má dlhoročné skúsenosti s internátnymi školami, výorne vie komunikovať s deckami, pokročilé organizačné schopnosti. V ALA je len na leto, potom sa vracia naspäť do USA.

Vivian je 23-ročná baba pôvodne z Namíbie, ktorej otec je Nigeríjčan. Do školy chodila v USA, je veľmi veselá, ma zapletené minivrkoče a celkovo pôsobí veľmi príjemne. Namíbia je podľa jej slov veľmi pokojná krajina (minimálna kriminalita), s krásnymi miestami a veeeeeľmi malou hustotou obyvateľstva -- človek sa kľudne stratí.

Shoki (celým menom niečo ako Reshotsawe), 22, z JAR, jedna z prvých absolventiek ALA. Je to úplná pártymanka, je s nami len na leto.

Theboho, 21, JAR. Tichšia, tiež chodí na výšku do USA, chodila pred pár rokmi na ALA a teraz sa vrátila facilitovať na leto.

Thato, 21, Lesotho, tiež absolventka ALA a podobne ako Thebs, aj ona je tu len na leto. Má super zmysel pre humor, veľmi veselá osoba, taký smejo :)

Lillian, 19, Hong Kong. O GSP sa dozvedela od brata, na ktorého školu prišiel program predstaviť jeden z jej riaditeľov. Brat nakoniec nešiel ako účastník, ale ona prišla ako facilitátor :) Veľmi milá, slušná, tichšia baba, chodievame spolu ráno behávať. Dofan, 20, Pobrežie Slonoviny, chodil do ročníka na ALA s Thato. Je tu tiež iba leto, inak študuje v USA. Veľký pohoďák, nič ho nerozhádže, jedho rodný jazyk je na rozdiel od zvyšku francúzština, čo trošku poznať na prízvuku.

Doris, cca. 50, Keňa. Veľmi zodpovedná a milá osôbka.

Delali, 33, Ghana. Bývalý vojak britskej armády v Iraku (ženista), v súčasnosti učiteľ matiky a fyziky. Super zmysel pre humor, veľmi milý a láskavý človek, na ALA bude rok učiť matiku :D.

Nomcebo, 30, Svazijsko, je v ALA iba na leto. Má malého syna a dcéru. Hovorila nám mnohé príhody z krajiny -- napríklad o tom, ako ich kráľ (absolútny monarcha) každoročne usporadúva slávnosť, na ktorú 16-ročné baby prídu holé, tancujú a z nich si vyberá nevestu :D V krajine bežne funguje mnohoženstvo. Šíria sa legendy o tom, ako sa na takejto slávnosti ocitla len tak zo srandy cudzinka, kráľ si ju vybral a potom musela v noci tajne ujsť z krajiny, ak sa nechcela stať kráľovskou nevestou.

Lebogang, 29, Botswana, študovala v USA, GB, ESP a JAR. Veľmi zodpovedná a organizovaná, je šéfkou celého programu. Robí na fulltime na ALA, bude mojou kolegyňou aj počas roka :)

Let a prvý týždeň 21.7.2014

top
Afrika -- kontinent plný kontrastov. Hovorí sa, že sa do neho človek buď zamiluje alebo ho znenávidí. Koncom marca som dostal ponuku uchádzať sa o ročný fellowship v Johannesburgu, jednom z najväčších miest Juhoafrickej republiky. Hneď od začiatku som podvedome vedel, že dozrel čas na ďalší ročný cestovateľský trip. Preto keď som začiatkom mája zistil, že som prešiel výberom, bolo rozhodnuté :) Nasledovala kúpa letenky, vybavovanie víz, tri týždne plné lúčenia a blížiaci sa odchod 12. júla.

Samotný let odchádzal po 23.00 z Viedne. Na letisko sme prišli so slušným predstihom, po menšej rozlúčke už nasledoval let Ethiopian Airlines do Johannesburgu cez Adis Abebu. Vyrážali sme síce s vyše hodinovým meškaním (nakladali ešte niečo do lietadla), dorazili sme ale načas :) Od polnoci do šiestej ráno nám zvládli naservírovať dve porcie jedla, čo znamená, že Ethiopian sú odteraz moje obľúbené aerolinky :D

V Adis Abebe som obehal suvenírové obchody a pokupoval vecičky všetkým, čo si u mňa objednali magnetky, pohľadnice, prívesky a pod. :) Podarilo sa mi nájsť aj zvyšné etiópske mince, ktoré mi ešte chýbali, na čo som sa cely spokojný postavil do radu na bezpečnostnú kontrolu. Rad mal asi kilometer a do odletu zostávala asi pol hodina, čo mi mierne zvýšilo hladinu adrenalínu. Našťastie som sa rozhodol pre proaktívny prístup (:D), zašiel som za týpkom pri informačnom pulte, ktorý mi rýchlo vytlačil palubný lístok a poslal ma dopredu rady. Podarilo sa mi ešte dostať pred pár ľudí stojacich už tesne pri dverách, az som narazil na partiu ponáhľajúcich sa Amíkov, ktorí ma síce nechceli pustiť, ale zato sme trochu pokecali... išli do JAR na akúsi náboženskú misiu :)

Bezpečnostná kontrola prebehla bez problémov (moje dva dokopy 50kg vážiace kufre isli priamo z Viedne a prirucnu moc neriešili). Na bránu som pribehol uz ako asi posledný cestujúci, takže čas v Adis Abebe bol využitý takmer dokonale efektívne :D Nasledoval asi 5-hodinový let do samotného Joburgu. Aj tu nás kráľovsky pohostili, vyskúšal som aj jednu veľmi dobrú etiópsku špecialitku - pripomínala pikantnú verziu lasagne :) Neviem, či majú Ethiopian tak divne nastavený priestor na sedadlách alebo či som bol obzvlášť nešíkovný, ale pri oboch letoch som sa pooblieval džúsom :D A odniesli si to aj spolucestujúci -- aspoň mali zážitok :D

Do Johannesburgu sme doleteli pred obedom. Všetko prebiehalo hladko, jediný zádrhel bol, že mi colník dal do pasu nesprávne razítko, to sa už ale rieši :) Po príchode ma čakal šofér, ktorému som sa inštinktívne dobýjal na vodičovo miesto (v JAR totiž jazdia vľavo) :D Ten ma zaviezol priamo do areálu ALA - organizácie, kde strávim nasledujúci rok. Prvé dojmy boli výborné: milí ľudia, zimné počasie tiež veľmi príjemné (asi ako u nás počas babieho leta). Po príchode do areálu som sa ubytoval, vybalil a strávil zvyšok dňa skúmaním okolia, čítaním a spánkom :D

Samotný areál je stredne veľký, zmestí sa naň futbalové ihrisko (okolo ktorého chodievame behávať), basketbalové kurty, obrovská knižnica, aula, jedáleň, administratívna budova, labáky a intráky, pričom práve stavajú ďalšiu rezidenčnú budovu. Všetko je veľmi pekne udržiavané, v každej miestnosti dataprojektory a pod. Celý areál je pokrytý 40Mbps WiFi :) Jediný menší problém je, že v miestnostiach vo všeobecnosti nemajú kúrenie, len chabé vyhrievacie panely, ktoré nie celkom stačia. Ale tie dva mesiace v roku sa to dá prežiť. Aj moja dočasná izba je na tom podobne, treba ale povedať, že kúpelňa a WC na chodbe sú veľmi slušné. Od septembra budem mať potom jeden z apartmánov, ktoré sú v areáli, spolu s vlastnými sociálnymi zariadeniami, obývačkou atď.

V pondelok ráno som sa stretol s HR manažérkou Vaish (pôvodne z Indie), povenovali sme sa administratívnym procedúram a pozoznamovali sme sa s ďalšími novými ľuďmi :) Po prvýkrát som vyskúšal miestne jedlo: je vynikajúce :D Vždy sú na výber 2 alebo 3 prílohy (ryža, zemiaky, kukuričná kaša - pap, cestoviny), 2 alebo 3 druhy mäsa (kuracie, hovädzie, ryba, ...), varená zelenina (španát, tekvica, iné, ...) a neobmedzený prístup k čerstvej zelenine (hlávkový šalát, paradajky, uhorky). Čo je najlepšie, na večeru je vždy dezert -- puding, koláč a pod.

V utorok sa pokračovalo vo vybavovaní papierov, najlepšia časť dňa ale prišla večer: jeden z kolegov nás vzal do etiópskej reštaurácie na jedno z typických jedál: rôzne omáčky a mäso na 50cm širokej placke z kvaseného kyslého ryžového cesta (injera). Celé jedlo bolo vynikajúce a hlavná špecialita bola, že sa celé je rukami :D To je koniec koncov rovnako aj v prípade pap-u :)

Streda bola už v znamení pracovného nasadenia, mali sme prvý tréning ohľadom hodnôt organizácie a prípravy samotného leadership campu. Camp začína v pondelok 21.7. a potrvá 3 týždne, počas ktorých 40 detvákov dostane rýchlokurz leadershipu -- a rodičia sa ich na 20 dní zbavia za necelých 4.000 USD :D :D Kemp má v skutočnosti 3 fázy s osobitnými účastníkmi aj facilitátormi, ktoré sa čiastočne prekrývajú, pričom my sme zodpovední za poslednú, tretiu fázu. Okrem práce sa mi zatiaľ podarilo každý deň ísť aspoň na polhodinku zabehať, čo považujem za životný úspech, hlavne keď je Johannesburg vo výške 1750 m.n.m. a dýchanie sa po chvíli celkom slušne sťažuje. Najlepšie je to hneď ráno, kým je tráva ešte zmrznutá, ale vychádzajúce slnko ju postupne roztápa a človek sa veľmi príjemne preberie do nového dňa :)

Po pracovnom štvrtku nastal piatok, ktorého highlightom bola večera, na ktorú nás všetkých facilitátorov z kempu pozval Josh, riaditeľ celého Leadership ústavu. Išli sme na pizzu do nákupného centra, ktorého zaujímavosťou bola strecha pripomínajúca oblohu. Podľa miesta, kde sa človek nachádza sa obloha menila z dennej na nočnú. Po tom, ako sme šťastne dorazili a usadili sa, čakali sme na hostiteľa. Ten však neprichádzal a keď sme mu volali, tvrdil, že už je "tam" :D To sme brali ako metaforické vyjadrenie toho, že sa k nám blíži. Po ďalších pár minútach nasledoval ďalší hovor, kedy začalo byť zjavné, že asi nie je všetko úplne v poriadku, nakoľko tvrdil, že fyzicky sedí za stolom, ktorý máme rezervovaný. Vyšlo najavo, že v obchoďáku sú dve talianske reštiky s takmer rovnakým menom a totožným majiteľom, že sme v tej nesprávnej a že čašníci, keď zbadali veľkú skupinu, tak nás oklamali, že máme rezervačku práve v ich reštike :D Onedlho došiel aj Josh, vybavil účet, presunuli sme sa do správnej reštiky a pochutili si na pomerne obstojnej pizzi :)

Rozprávali sme sa o samotnom vzniku celej akadémie a hlavne o ďalších plánoch, ktoré zahŕňajú vybudovanie univerzity, ktorá na svojich viacerých campusoch postupne obslúži štvrť milióna afrických študentov ročne :D Celkom ambiciózne :D

Sobota bola v znamení oddychu. Ráno sme šli na raňajky do najbližšieho nákupného centra a po najnutnejších nákupoch sme sa presunuli do centra Joburgu do tzv. Neighborgoods. Ide o dve poschodia budovy plné stánkov s jedlom, klobások, zmrzliny, morských plodov, suvenírov a drinkov. Schádza sa tam pomerne silne hipsterská spoločnosť (miestnym ekvivalentom našich skladačiek a brád sú černosi v kravatách, vestách a klobúkoch), ale atmosféra je nezabudnuteľná. Pri vchode okrem toho hrala živá kapela (2 gitary a saxofón). Keď to videl Connor, jeden z US chalanov z našej skupinky, neodolal, vymenil jedného zo skupiny a zahral si s nimi :D Po výbornej domácej zmrzline sme sa presunuli neďaleko na zastávku tzv. Hop-on Hop-off turistického autobusu: bus má dvojhodinový okruh po meste, počas neho cca. 8 zastávok, kde človek môže vystúpiť, poobzerať sa a na ten istý lístok chytiť ďalší bus, ktorý ide neskôr.

Prehliadka bola super, videli sme hlavne centrum Joburgu, ktoré bolo ešte počas apartheidu obývané najmä veľkými spoločnosťami. Po zmene režimu sa spoločnosti stiahli, vytvorili nový mrakodrapmi posiaty finančný dištrikt a do bývalého centra sa presťahovalo majoritné obyvateľstvo. Prešli sme hlavné pamiatky mesta, zakrúžili po Gándhího námestí (na začiatku svojej kariéry tu žil, stretol sa s rasizmom a aj na základe neho vypracoval svoj program oslobodenia Indie), pozreli si haldy žltej zeme, kontrastujúce s prevládajúcou červenou, ktoré sú pozostatkami starých háld spojených s ťažbou zlata. Na chvíľu (a.k.a. cikpauza) sme sa zastavili v jednom z miestnych kasín, potom sme smerovali zas naspäť.

Najlepšia časť dňa ale ešte bola pred nami. Kým sme čakali na odvoz, zaskočili sme do miestneho podniku Kitchiners. Boli asi 4 hodiny popoludní, podnik však bol na prasknutie plný. V zadných miestnostiach hrala živá tanečná hudba (syntetizátory, bongá, bicie) a jediné, čo ma napadlo, bolo, prečo takúto hudbu nehrajú aj u nás v kluboch... asi do 3 sekúnd po vstupe totiž človeka premohol vír rytmov a mimovoľne sa začal vlniť podľa úderov bong. Že sa celým podnikom šírili aj rôzne arómy konopnejšieho charakteru pripomínať asi nemusím :D

Nedeľa sa opäť niesla v znamení príprav na pondelkovú hordu študentov. Prvýkrát sme sa vybrali peši mimo campus. Išli sme do asi 20 minút vzdialeného reťazca Spar. Keďže bol deň, boli sme traja a išiel s nami aj bývalý ghansko-britský príslušník jednotiek z Iraku, boli sme v úplnom bezpečí :) Svet mimo campus vyzerá podstatne horšie ako vo vychytených častiach mesta. Okrem často chýbajúcich chodníkov vidno trošku menšiu starostlivosť, ktorá sa niektorým častiam mesta venuje. Na druhej strane ale celkový obraz nie je zlý, vyzerá to možno ešte o kúsok lepšie ako Kolumbia.

V obchode sme nakúpili darček šéfke, ktorá má v pondelok narodky a vrhli sa naspäť do práce. Spolu s jednou Namíbijčankou máme na starosti stravovanie účastníkov, t.j. musíme dávať pozor, kto má vegetariánsku stravu, alergie, halal jedlo (pre veriacich moslimov), resp. kto dodržuje Ramadán, ktorý sa tento rok končí až na konci júla. Je to dôležité preto, lebo účastníci tábora sú skutočne z celej Afriky, z rôznych krajín a kultúrno-náboženských priestorov. Najzaujímavejšie bolo, že sme štyria chalani a podšéfka Nomcebo (čítaj Nomtsebo, pričom to "ts" je tzv. klik -- ako keď človek prejavuje nesúhlas vťahovaním vzduchu "ts-ts-ts") vyhrali zájazd na letisko vyzdvihnúť prichádzajúcich študentov. O 4:30 ráno :D :D Našťastie sa mi podarilo vstať trochu skôr a ísť si ešte predtým zabehať, aj keď som to celé obmedzil asi na 15 minút, aj vzhľadom na všade naokolo panujúci mráz :) :)

Ako dopadol prvý deň našich študentov sa dozviete zas za týždeň :). Nezabudnite si pozrieť všetky štyri galérie napravo, do ktorých budú pribúdať fotky, ako aj rubriky Rozprávky starej matere a Čo sme sa zatiaľ naučili. Sziasztok :)







Dominika hovorí:22.07.2014, 08:56


Peťulko, strašne sme sa dnes zabavili ráno v robotke na tvojom prvom týždni. Janka zhodnotila, že keby ťa nepozná tak si po tomto článku myslí, že máš 150 KG. Stále papáte :D Vidím, že ti je tam dobre tak si to poriadne užívaj :) Pozdravujú ťa Janka aj Naďka :)
peťo reťo hovorí:23.07.2014, 17:16
RE: Dominika

Haha, diki moc, pozdravujem celé SARIO :D Starajú sa o nás fakt príkladne, tak sa veeeeľmi teším :) :) :)
Joly hovorí:25.07.2014, 10:17


Peťo, report prvého týždňa sa mi fakt páčil - teším sa na ďalšie. Všetko dobré a nech sa Ti tam darí!
peťo reťo hovorí:25.07.2014, 10:43
RE: Joly

Diki, Joly :) :) Druhy bude este zaujimavejsi, dostali sme sa trosku na turu a do prirody :D :D Pozdravujem SKia ;)
Draga hovorí:28.07.2014, 10:22
szia dragam :-)

Jej, Petko, tak takto si ty nazivas :-) Ked pocujem JAR, tak si nejako automaticky vybavim nebezpecne miesto, plne vojakov, nasilia a co ja viem coho zleho este.... ale citam tvoje dojmy a zazitky a mam pocit, ze si v safe country. Okrem zmeny "priestoru" to asi velka zmena pre teba nebude, ked mas kde behat, papat pizzu a ine dobrotky, trsat a dychat "rastlinne vypary".... :-) uz som zvedava na dalsie story of your live :-)
peťo reťo hovorí:28.07.2014, 14:08
RE: szia dragam :)

Haha, díki, Drahuška :) :) :) Veru pravdu máš, máme sa tu ako prasiatka v žite :D Kriminalita existuje, treba si dávať pozor, ale veľmi dobre sa o nás starajú :) :) Skúsim dnes večer postnúť nový článok, ak nad ním zas nezaspím ako včera :P
Dean hovorí:01.09.2014, 14:00


Hehe, nechce sa mi verit ze si v kvize vyhral iba ryzu ked citam tie detailne inkriminujuce profily vsetkych tvojich kolegov :D Ale nic si z toho nerob, ja som sa tak raz dopracoval k balicku cestovin :P
peťo reťo hovorí:01.09.2014, 16:18
RE: Dean

Noooo, na svoju obranu môžem povedať len toľko, že tento kolega tu cez leto nebol :D :D :D Ale ryža sa celkom isto zíde :)
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Juhoafrická republika







Rozloha: 1,2 mil km2
Obyvateľstvo: 53,0 mil.
Hl. mesto: Pretoria (741 tis.)
Jazyky: Afrikaans
Angličtina
Zulu
Xhosa
Swazi
Tsonga
Tswana
Venda
Northern Sotho
Southern Sotho
Southern Ndebele
Náboženstvo: protestanti (79,7%)
Zloženie: černosi (79,2%), belosi (8,9%), miešanci (8,9%), aziati (2,5%)
Mena: rand (ZAR)
Hlava štátu: prez. Jacob Zuma

Hymna JAR



-0 hodín







Juhoafrické randy :D

ZAR->EUR
SKK (30.126)
EUR->ZAR
SKK (30.126)

kurz: 14.6918 ZAR/EUR










Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog