Peto Reto :)

Bratislava
Slovakia


 
 

Archív článkov



Moja najnovšia cesta do Kolumbie :) 6.12.2007

top
Cestovná horúčka pomaly vrcholí :). Minulý týždeň sa mi podarilo vybaviť víza do Kolumbie aj USA (letím totiž cez Atlantu). Jediné, čo zostáva, je nakúpiť nejaké typické slovenské tekuté aj netekuté výrobky, dotiahnuť poistenie a balenie a dostaviť sa k odletu.

Letím v pondelok, 10.12. večer z Bratislavy do Prahy. Tam prespím u českého MC a v utorok ráno letím do Bogoty s prestupom v Zurichu a spomínanej Atlante. Tam zasa prespím u MC Colombia a v stredu konečne po dvoch dňoch dorazím do miesta určenia -- Manizales. Budem sa odtiaľ ozývať, tak checkujte blog ;)

PS. Už sa teším, že stretnem Katku Ďurovkovú.

Na ceste 1 - Praha 10.12.2007

Hlásim sa z prvej zastávky na ceste Bratislava - Manizales, z Prahy. Okolo 19:40 sme doleteli do Prahy, nasledoval športový výkon môjho života: Pretrepať 25 kg kufor s jedným funkčným kolieskom na druhý terminál do úschovne (asi kilometer). Na konci som bol mokrý ako myš a zrelý tak akurát pod sprchu :D Apropos, ten kufor: teta v Bratislave na letisku sa veľmi bavila, keď som sa ju snažil ukecať, že 5 kg nadváha je ešte v norme a že mi má ten kufor zacheckovat bez nejakých dodatočných finančných nákladov pre moju osobu :D Najlepšie je, že zajtra vstávam okolo 4:10, aby som stihol prvé metro a okolo 5:30 sa dostal na letisko. Držte palce, nech nezaspím a nezmeškám ho :D Nabudúce sa ozvem zajtra z Bogoty alebo až pozajtra z Manizales, podľa toho, či sa tam niekde dostanem na net.

Na ceste 2 - Bogotá 12.12.2007

Hlásim sa zo slnkom zaliatej Bogoty :) Je akurát 1:16 v noci miestneho času a ja som bezpečne v byte u spriatelených AIESECárov. Zajtra ráno musím chytiť let o 10:18 do Manizales, odkiaľ sa potom zasa ozvem.

Cesta bola fajn, ale strašne dlhá. Vstával som o 4:00, aby som stihol z Prahy lietadlo do Zurichu. Tam sme po hodine presadli na lietadlo do Atlanty, ktorého let trval 10 hodín. V Atlante prebiehalo všetko podľa plánu, až na to, že nám zmenili bránu, takže sme museli cez celé letisko na úplne posledný terminál. Okrem toho bolo lietadlo prebookované, takže niektorí sa ani nedostali na palubu. Ešte šťastie, že mi palubnú kartu vystavili už v Zürichu. Inak, jedla bolo po ceste až nadbytok, takže som si v Prahe mohol odpustiť aj bagetu za 200,- CZK :) Po príchode do Bogoty sme najprv asi pol hodinu čakali na batožinu a v zápätí sa na nás vrhla kopa taxikárov ponúkajúcich aj telefonické služby. Keďže môjmu mobilu sa zatiaľ akosi nechce spolupracovať, využil som služby jedného z nich a za 10.000 pesos som zavolal chalanovi, na ktorého som mal kontakt. On mi dal adresu, na ktorú sa mám odviesť taxikom s tým, že mám zobrať len certifikované taxíky. Tak som aj spravil a za 30 minút (a o 30.000 pesos ľahčí) som sa dostal na byt. Ľudia sú tu fakt milí, už sa teším na Manizales.

Prvý necelý týždeň v Manizales 17.12.2007

Takže, čo sa dialo od môjho posledného priíspevku? V stredu som ráno pekne vstal, vzal si zasa taxík cez celé mesto, čo ma odľahčilo o ďalších 30.000 pesos. Na letisko som dorazil načas, takže som si také 2 hodinky počkal. Let do Manizales mal trvať cca. 50 minút a lietadlo, ktorým sme leteli, bola presne taká istá vrtuľová uhorka, akou sa lieta z Bratislavy do Košíc. Po pár minútach letu som zaspal a keď som sa zobudil, ešte stále sme leteli, aj keď už sme mali byť dávno pristáti. Vysvitlo, že letisko v Manizales bolo zavreté kvôli ministrovi obrany, čo tam bol, takže sme asi 1.5 hodiny krúžili, potom pristáli v neďalekom meste natankovať a konečne leteli do Manizales.

Tam ma už čakala kopa AIESECárov aj s welcome packageom, išli sme sa hneď napapať, potom k jednému z nich domov, trochu sme si prešli mesto a večer som bol odtransportovaný do domu jednej AIESECárky, kde som nasledujúce 2 noci spal. Večer ma ešte zobrali na jeden coffee-talk o HIV/AIDS (alebo VIH/SIDA ako to volajú tu), kde boli prítomní aj dvaja HIV+ típkovia, tak sa kecalo o tom, ako to funguje v Kolumbii, ako na Slovensku, aké sú problémy a prečo sa HIV tu tak šíri. Chcú tiež spraviť jeden projekt na zvýšenie povedomia o tomto probléme medzi deckami na stredných školách.

Nasledujúci deň ma ráno vyzdvihla iná AIESECárka a celý deň sme behali po úradoch, na cudzineckú políciu, pozrieť do roboty, meniť peniažky a nakoniec do kina, lebo tá baba, u ktorej som býval, mala dojsť až okolo 8:00 (to znamená reálne o 9:15) -- jej otca totiž zrazila pár dní predtým motorka, a tak bola furt v nemocnici u neho. Po kine (film Život Včely je úplne geniálny, vrelo odporúčam, rehotal som sa ako kôň) už tá baba musela ísť domov, tak som sa chvíľku prechádzal a potom som hodku-dve sedel v bare u jedného AIESECára neďaleko.

Ďalší deň sme vybavili dočasný občiansky (ten trvalý príde asi tak za 2 mesiace). Inak, keby mal niekto záujem o všetky moje odtlačky prstov, dlaní, a neviem čoho ešte, nech sa s dôverou obráti na kolumbijskú políciu. Brali mi ich asi 5 minút a všetky asi 3x :D. Potom ma zaviezli za jedným chalaniskom, čo sa volá Jorge. Je tiež AIESECár, ale akurát pracoval na inom projekte pre decká-stredoškolákov z celej Kolumbie. Išlo o taký vedecký tábor, kde došli vedecké kapacity z celého sveta a mali s týmito deckami workshopy. V piatok to akurát celé končilo, takže večer nás zobrali domov k jednému chalanovi, kde bola taká menšia párty pre organizátorov a miestne decká z Manizales, ktoré sa účastnili projektu (asi 30 ľudí v miestnosti o veľkosti našej menšej predizby). Prvá vec bola, že tie detiská boli až nadmieru inteligentné... Ako chodiace encyklopédie. A okrem toho, keď sa s nimi človek rozpríval, ako keby sa rozprával s dospelými... dosť haluz... Okrem toho bolo na tej párty "prekvapko", t.j. objednali saxofonistu, lebo hlavný organizator toho projektu, jeden profesor, strašne miluje jazz. Takže sme mali taký malý koncert spolu s jeho komentármi... Čo vám budem hovoriť, bolo to úplne geniálne :D.

V piatok som sa ešte sťahoval do domu, kde budem teraz bývať. Býva tam Doňa Miriam spolu s jej synom Julianom (druhák na univerzite) a dvoma babami - Ruka a Betsy. Ruka už išla na prázdniny domov, Betsy ide ďalší víkend.

Nasledoval víkend a stretko s Katkou Ďurovkovou :D V sobotu sme trochu kecali a potom sme šli aj s dvoma týpkami, ktorí sa obidvaja volajú Daniel, do baru, tam bola samozrejme kopa ľudí, takže sa kecalo (a aj pilo a tancovalo) až do večera. V nedeľu som potom ešte išiel na obed k babke jedného z tých Danielov, ktorý je AIESECár z Armenie a Katka u neho tiež spala. Katka s Danielom išli potom domov do Armenie (je to strašne blízko... asi 3 hod. autobusom = 60 km.) a ja domov. Potom sme ešte išli s Betsy do kina, trošku som sa pohral s blogom a šiel som spať :)

Dnes som bol prvý deň v práci, takže už budem mať trošku lepší prístup k internetu. Doma by som ho mal mať asi tak o mesiac. Čo sa týka roboty, vyzerá to celkom v pohode, mal by som pracovať s firmami, ktoré podporujú tú deckú nemocnicu, kde pracujem, takže uvidíme :) Okrem toho budem aj s deckami, pomáhať takým tetám trochu ich obveselovať - čítajú sa im knihy, majú kanisterapiu, púšťajú im hudbu a tak... Budem mať aj vlastný program, ktorý ešte neviem, čo bude - najprv ho musím vymyslieť :D Inak, tá nemocnica... naše sa nemôžu s ňou ani porovnávať... jednak čo sa týka vybavenia a aj čistoty a celkovo toho, ako pôsobí (skoro ako hotel)... fakt sa tam snažia, aby sa decká cítili dobre.

Čo sa týka papania, jedia dosť kureniec, hovädzinu, bravčovinu, ryžu, zemiaky, polievky (vynikajúce), strašnú kopu ovocia, džúsov... Peťo Reťo také ľúbi :D

PS. Ostatné fotky nájdete vo Fotogalérii. Odkaz je na lište vpravo.

Vianoce v Kolumbii 27.12.2007

Takže v skratke, čo sa udialo za posledný týždeň a pol. Začal som pracovať. V kancelárii toho zatiaľ toľko na práci nemám, skôr si čítam dokumenty, checkujem maily a píšem blog :). Mal by som pracovať s fundraisingom, takže budem spracovávať databázu donorov, rozširovať ju a ťahať z nej dáta na niektoré z projektov. Zatiaľ ešte nemám svoj stôl, sedím na mieste šéfky účtárne, ktorú akurát 2 dni pred mojim príchodom vyhodili :). Tety z účtarne (Claudia a Jasmin) sú ale veľmi milé a cítim sa tu dobre. Moja šéfka bola prvý týždeň Ana Cecilia (bývalá AIESECárka), ktorá ale k 1.1.2008 odchádza, takže novým šéfom bude Gustavo. Vyzerá tiež v pohode, tak dúfam, že sa nám bude dobre spolupracovať.

Čo sa týka druhej časti mojej práce, Arteterapia s chorými deckami, tam sa tiež zaúčam, ale o poznanie aktívnejšie. Zúčastnil som sa na 3 druhoch programov:
  • čítanie rozprávok s Mariou Virginiou a jej kolegynkou
  • hranie na gitare s Jorgem Luisom (strašne v pohode týpek, asi tak starý ako ja, študuje hru na gitare a toto robí vo voľnom čase)
  • šašovia s Dr. Feliz – Ricardo – bývalý herec, ktorý to robí spolu so svojou manželkou

Koordinátorkou celého programu je Paula, tiež veľmi milá teta.

Čo sa týka deciek, sú tu s popáleninami, zápalmi pľúc, rakovinou, rôznymi chorobami vyžadujúcimi chirurgiu apod. Jedného chalaniska, Daniela, napríklad bolela noha. Vyšetrenia nič neukázali, až kým si nezlomil nohu v krčku – pri operácii sa zistilo, že tam má nádor a že asi preto sa to zlomilo. Iná baba, Yaritza, má 10r, ale vyzerá tak na 3 – vôbec jej totiž nerastú kosti. Mentálne je však úple v poriadku a veci, ktoré hovorí, by niekedy nepovedali ani dospelí...

Okrem roboty sa tento týždeň konali novenas. Novenas je posledných 9 dní pred 25. decembrom a každý deň sa číta nejaká pseudomodlitba, spieva sa a papá buňuelo (sladké tvorohové guľky) a natilla (pevnejší puding). Toto sa samozrejme nerobí len tak doma, ale rotuje sa po domoch celej rodiny, takže každá novena je celkom udalosť. Okrem toho sa noveny robia aj v robote, shopping centrách a tak. U nás v nemocnici bola každý deň, ale v stredu okolo 14:00 ju robilo naše oddelenie. Okrem toho som ešte večer bol na novene u Carlosa (chalan z @) – bolo tam asi 35 ľudí, všetko blízka rodina. V štvrtok večer som bol na ďalšej u Jorgeho aj s ďalšími AIESECármi. V ten večer sme prehodili moju formu v IXP na Realized, takže už som oficiálne na stáži :).

V utorok sme ešte boli s Manuelom a jednou babou povyraziť. Okrem skvelých lasagne sme skočili do výstavnej štvrte Chipre (výhľad na celé údolie, výzdoba, monumenty) a tam sme boli svedkami zaujímavého úkazu. Stáli sme na vrchu kopca a zo strany na nás svietil zelený reflektor. Asi 30 metrov od nás, vo vzduchoprázdne sa zrazu objavili naše zelené tiene – tak blízko sa totiž dostal oblak a na ňom robil reflektor tieňohru... Bola to fakt pecka.

Zo zaujímavých udalostí treba povedať, že som si kúpil tepláky a kvetináč, ktorý som okamžite obohatil rastlinným materiálom zozbieraným z nič netušiacich stromov a krov – dúfajme, že to bude rásť.

Okrem toho som nezanevrel ani na svoje druhé povolanie učiteľa. Učím tu tety z účtárne slovenské nadávky a to najmä tie, ktoré sú také isté ako slová v španielčine. Uvádzam španielske slová a ich význam v slovenčine.
  • faz („z“ sa číta ako „s“) – tvár
  • ancha („ch“ sa číta ako „č“) – široký
  • amanacer („c“ sa číta ako „s“) – brieždenie
  • ano – zadok
  • curva („c“ sa číta ako „k“) – zákruta


V piatok som potom s Betsy a Danielom (je to tu spolu s Jorgem najčastejšie meno – tento je nový, ešte ste o ňom nepočuli – to je ten, ktorý si nedal pozor, vypil džús od dobrého uja v autobuse a potom mal takých 15 hodín okno) vybrali do Armenie na Vianoce. Katka ma už čakala, išli sme domov k nej a čoskoro zalomili. Sobotu sme strávili nakupovaním darčekov pre Londoňovcov (rodina Daniela z AIESECu v Armenii, ktorí si Katku tak mierne adoptovali :D) a pre tety, u ktorých Katka býva. Večer sme potom šli vonku a do tretej nad ránom sme sedeli na chodníku, kecali a popíjali. Bolo úplne skvelo.

V nedeľu sme si spravili výlet. Najprv sme ochutnali džús, ktorý chutil ako bližšie nemenovaný výlučok ľudského tela, potom sme zobrali Londoňovské auto a s Katkou a Danielom sme obehli niektoré miestne mestečká. Bolo úplne fasa, videli sme aj miestny národný park s vysokými palmami (vraj vedia dorásť až 60 metrov: Palma de cera) a potom sa išli napapať.

Pondelok (tu normálne pracovný deň, ale ja som mal voľno) sa dokupovali posledné darčeky, volalo sa rodine domov a potom sa išla variť kapustnica, zemiakový šalát a rybie filé. Namiesto kyslej kapusty sa použila kapusta zaliata šťavou z vyžmýkaných citrónov, namiesto hríbov šampiňóny, zeler do šalátu nebol, ale inak boli ingrediencie viac-menej dodržané. Čo vám budem hovoriť, kapustnica sa podarila, zemiakový šalát tiež, takže sa všetci zalizovali a my s nimi :D (viď vianočná fotogaléria). Okolo piatej sa malo ísť na fincu (chatu) priateľov Londoňovcov, lenže ako to už v Kolumbii býva, odchod sa postupne nenápadne posúval, takže nakoniec sme išli asi okolo 9:30.

Na chate bola fasa, papala sa vyprážaná bravčovinka, zemiačiky, o pol noci sa rozdávali darčeky a potom, okolo 1 ráno bola ešte hra, kde si ľudia vylosovali čísla, potom si na ich základe ťahali darčeky a mohli ich aj brať ostatným... Celkom sranda, až na to, že Peťo Reťo príhodne „vyhral“ sexi šatočky s tangáčmi... :D

V utorok sme celý deň leňošili a večer išli naspäť do Manizales. Cesta bola tentokrát trochu horšia, lebo boli dosť brut zápchy a okrem toho sa mi v kritickej časti cesty podarilo zobudiť, takže som skoro rekapituloval svoj jedálniček (predstavte si asi tak 3 hodiny trvajúce Vyšehradné alebo iný príhodný horský prechod plný zákrut). Dorazil som šťastne, so sebou som si doniesol vešiaky, čo som si kúpil v Armenii a rozhodol som sa, že si trochu prezariadim izbu... zišiel by sa mi nočný stolík, hodiny na stenu, nástenky a tak... Cez víkend sa posnažím nájsť nejaký obchod, kde to predávajú.

Dnes, t.j. v stredu, sa mi podarilo konečne otvoriť si účet, takže mám už platobnú kartu, internet banking a všetko. Nenormálne sa teším :D.

Viac informácií o týždeň.

Zmena je život :) 31.12.2007

Keďže sa nám dnes o pol noci láme (zasa raz) ďalší rok, treba sa zamyslieť nad novoročnými predsavzatiami (bla bla :D ). Mojím novoročným predsavzatím bolo vylepšiť zasa o trochu stránku a zmenšiť objem dát, ktoré je potrebné zakaždým pri otvorení stránky načítať (rastúcim objemom článkov a fotiek sa už stávala pri pomalšom pripojení priveľkou). Keďže predpokladám, že väčšina návštevníkov asi najčastejšie zotrváva na stránke o Kolumbii, smerovala vyššie spomenutá úprava k urýchleniu načítania prvotnej stránky na úkor neskoršieho pomalšieho načítavania ostatných stránok. Táto úprava so sebou priniesla aj ďalšie zmeny, ktoré nájdete zhrnuté na pravej lište. Týmto by som chcel upriamiť vašu pozornosť na hlasovanie o budúcej podobe stránky, ktorého sa môžete zúčastniť (a keďže som ho robil do rána do 4:00, dúfam, že sa aj zúčastníte) :D. Samozrejme, akékoľvek ďalšie pripomienky alebo nápady rád privítam na fóre :). Na novú stránku sa dostanete buď kliknutím na obrázok vtáka v ľavom hornom rohu alebo priamo týmto odkazom www.peterret.sk/nova. Stránka vyzerá rovnako ako pôvodná, zmenilo sa len jej vnútorné fungovanie s vplyvom na rýchlosť načítavania.

Trošku som sa hral aj s optimalizáciou stránky, takže by teraz mala vyzerať pekne na:
  • Internet Explorer 7
  • Internet Explorer 6
  • Mozilla Firefox
  • Opera
  • Netscape Navigator
  • Safari
Inak, pre zaujímavosť sa mi pri optimalizácii stránky pre iné ako IEx prehliadače dostal do ruky aj tento posledný browser Safari. Vyzerá fakt pekne a je brutálne rýchly :) Aj stránka na ňom vyzerá lepšie, takže, keby mal niekto záujem, stiahnúť sa dá na www.apple.com/es/safari/download.

Od minulého štvrtka, kedy som pridal posledný článok sa zasa udialo zopár zaujímavostí, ale počkáme ešte na Silvestra a Nový rok, aby ste to mali pekne pokope. Ďalší článoček teda môžete čakať cca v stredu okolo obeda vášho času.

Toľko zatiaľ odo mňa, prajem všetkým veselého Silvestra a šťastný nový rok :D.

Nový rok 2.1.2008

top
Nuž, zhrňme si v skratke, čo sa udialo od minulej stredy. Hneď vo štvrtok som bol zavolaný na Danielovu narodeninovú party (tí, ktorí blog čítajú pravidelnejšie si už možno domysleli, že rovnako ako minule, aj toto je celkom iný Daniel, o ktorom som zatiaľ ešte nepísal -- je to inak ten, ktorému som niesol tú slovenskú ústavu). Išli sme do Cable, sedeli a kecali do nejakej 23:00 večer a potom sme sa zaviezli domov. Spoznal som zvyšok EB a vyzerajú byť dosť do pohody. Majú tendenciu zapojiť ma do AIESEC vecí (u nich sú viac ako 2-3 roky v AIESECu strašná rarita) a ani sa tomu nejak nebránim... aspoň sa nebudem po večeroch nudiť a spoznám tu lepšie miestnych ľudí.

Zvyšok týždňa som prežil bez väčšej psychickej ujmy (mali sme v piatok dokonca úplne geniálnu večeru - Ajiaco - skvelá polievka s mäsom, smotanou, banánom, zemiakmi a ryžou). V sobotu som sa vybral do centra trochu nakúpiť. Svoje nákupné nutkanie som realizoval v takom centre na štýl AUparku. Potreboval som v podstate dve veci: hodiny na stenu - aby som vedel, koľko je hodín :D - a nástenku, aby som si mal kam dať fotky, ktoré si skôr či neskôr vytlačím. Hodiny som našiel bez väčšieho problému (mali ich síce AŽ v jednom obchode, ale mali... väčšinou sú tam len samé handry... presne ako AUpark :D ). Stále fungujú. Horšie to bolo s nástenkou. V jednom supermarkete špecializovanom na papierníctvo som síce nástenky našiel, ale za 100.000 pesos, čo som povedal, že zaplatím len pod hrozbou fyzického násilia. Preto som sa zo zúfalstva uchýlil k podobne nepravdepodobnej a výstrednej možnosti: vyrobiť si nástenku sám. Kúpil som si teda kus tenkého korku, nejaké klince a pripináčiky (kopu takýchto haluzí typu spinky, nožík, nožničky, lepidlo, ... som si už nakúpil predtým), čo ma spolu vyšlo ani nie na 1/10 ceny hotovej nástenky a poďho domov (ešte som neodolal a uchmatol nejaké papiere a obálky - čo keby som ich náhodou potreboval, že ? :D)
Doma som sa najprv pokúsil zavesiť kus korku na stenu len tak, za pripináčiky a niť, lenže to vôbec nedržalo a bolo to poprehýbané ako naše veľhory. Preto som si povedal, že by bolo dobre navrch dať nejakú výstuž (latku) a pripevniť to o ňu. Nejak sa mi podarilo vyžobrať pílku (cerrucho) a kladivo (martillo), ktoré sa síce chvíľu hľadali, ale potom sa s úspechom našli. Urobil som teda tak, pripevnil korok o latku, hodil na stenu... a... tentokrát sa tá latka vyhýbala smerom navrch tak, že to vôbec nepripomínalo nástenku, ale obesenca. Povedal som si, že možno výstuž na spodu "nástenky" by pomohla. Druhá latka, rovnaký výsledok. Tu som už tušil, že bude treba jednoducho zhlobiť rám. Našiel som si doštičky, napílil a začal zhlábať. Lenže beda. Tieto nové doštičky boli zo strašne, ale strašne tvrdého dreva, takže klince, ktoré som mal, do nich nešli a len sa to štiepalo a mňa išlo od jedu rozpučiť. Že by kus kolumbijskej nástenky vyhral nad vysokoškolsky vzdelaným Slováčiskom? To teda nie. Zobral som zvyšky zdravého rozumu do hrsti, rovnako som zobral do hrsti aj sekundové lepidlo a to, čo nešlo pribiť, som prilepil :D. Nie je to síce asi štandardný postup, ale čo už... nezvyčajné podmienky si vyžadujú nezvyčajné riešenia. Spoje som potom ešte podlepil kúskami lepenky a nástenka bola hotová. Je síce mierne "vrtuľoidná", ale za to môže materiál ;).

Po tomto heroickom výkone som sa už zmohol len na mierne úpravy webky, pozretie dvoch filmov a išlo sa spať. V nedeľu som od rána robil na webke, lebo začínala byť už pomaly priveľká na jedno natiahnutie, tak som sa ju snažil rozbiť na viac častí (ale celý ten projekt ste si už asi všimli na lište vpravo, resp. v článku nižšie). Okolo 15:00 sme skočili aj s miestnymi AIESECármi do auta a šli sme (zasa raz cez tie prekliate zákruty -- áá... mimochodom... vracať sa povie "vomitar" a brutálne zle zo zákrut "mareo impresionante" - v Manizales pri cestovaní veľmi užitočná slovná zásoba :D ) do neďalekého mestečka (asi 40 min. cesty) Chinchiná. Inak, všetci sa strašne vytešovali, keď som im vysvetlil, že "En Colombia hay muchas curvas" sa dá v slovenčine pochopiť aj trochu inak, ako je pôvodný španielsky zmysel tejto vety. Myslím, že sa tento význam celkom uchytil, lebo po ceste naspäť sa na tom stále kosili :D V Chinchine sme sadli do baru, kecali, popíjali (vodu :)) a tancovali -- áno, bol som prinútený... až ku koncu začali hrať peknú elektronickú hudbu, na ktorú vie tancovať aj Peťo Reťo, ale to už sme išli domov. Od 21:00 do 04:00 som ešte dorábal zmeny na webke a optimalizoval ju pre neskoršie úpravy a potom som zaspal sladkým dvojhodinovým spánkom.

V pondelok sa robilo len doobeda. Inak, v robote moc zatiaľ nemám čo robiť, čítam si takú knižku o terapii pacientov pomocou psov, ale popravde viac sa hrám s webkou a behám po nete :D Je to síce divné, ale mne ako vyhlásenému workoholikovi to vôbec neprekáža a dokonca som vnútorne veľmi spokojný a nadšený zo svojej neefektivity :D Asi by sa na to dalo zvyknúť :). Ono to ale asi nebude mať dlhé trvanie, lebo od polky januára sa rozbiehajú projekty, takže ma už bude čakať aj nejaká reálna práca. Nuž ale dosť o robote. Doma sa akurát varil obed (lasagne), lenže akurát začal podozrivo dymiť sporák, tak sme nakoniec skončili s pečeným kuraťom zo supermarketu :) Potom prišla ešte lepšia zábava: na streche totiž praskla eternitová škridľa a hrozilo, že preborí sklenený plafón kúpelňe už aj tak dosť prežratý termitmi. Tak sme sa s Julim trochu zahrali na opravárov a provizórne nejak opravili strechu (on si zobral na starosti lozenie a ja skôr logistickú a morálnu podporu :D) Po obede okolo piatej sa išlo k Mauriciovi (a.k.a. "Pollo") domov osláviť starý rok. Ten sme oslavovali až do 6. hodiny rannej a to najmä kecaním, ale aj jedením (geniálna bravčovinka na grile), poniektorí popíjaním a hlavne trápením jediného prítomného cudzinca (rozumej mňa). Hitom večera bolo vidieť Retiaka tancovať (uznávam, že niektoré moje ťahy sú relatívne vtipné), takže som si to musel párkrát zopakovať, učiť ho salsu (beznádejné) a potom ho nútiť prerozprávať Červenú čiapočku v 7 jazykoch. Najviac sa na mne bavil fanklub 14-17 ročných bratnrancov a sesterníc, ktorí sa ma vytrvalo vypytovali na všetky podrobnosti o Slovensku... najmä na jedlo, počasie, terén, jazyk (keď poviem, že na Slovensku po Slovensky, veľmi sa vždy čudujú) a tak... Odpovede mám už dostatočne nacvičené, lebo tieto otázky sa ma tu pýta asi fakt každý :) Inak, ak si myslíte, že o Slovensku nevedia len v Amerike, Francúzsku a Taliansku, tak si do zoznamu kľudne môžete zaradiť aj Kolumbiu... Slovensko/Slovinsko/Československo im tak trochu splýva. Nech im je odpustené :D.

Na ďalší deň sa trochu zmenil plán a ja som bol už o 9:30 kruto zobudený (spalo sa u Polla) s tým, že sa ide na fincu (chata) k jednému kamošovi. Zobrali sme plávky a po 1.5 hodinovej jazde do 30 km. vzdialeného kúta departamentu Caldas sme dorazili na fincu. Čo Vám budem hovoriť, na Nový rok som sa predtým ešte vonku v bazéne nekúpal a musím povedať, že je to celkom super. Hlavne keď tu už asi fakt máme nejakú haluznú obdobu leta, lebo už 5 dní nepršalo a dokonca sa teplota vyšplhala na vyše 30°C :D. Vďaka 45 ochrannému faktoru som aj bazén prežil bez ujmy na zdraví a po obede a krásnej trojhodinovej spacej sieste pri vode ovievaný čerstvým vánkom sme nasadli do auta a poďho domov.

Takže toľko odo mňa. Dohodil som jednu fotečku do galérie Fauna a Flóra a pribudla nám novoročná galéria aj s videjkom (inak, keď nad danou galériou podržíte myšku, zobrazí sa vám dátum aktualizácie, nech nemusíte preklikávať). Dnes by som si ešte mal ísť konečne skočiť vybaviť zdravotnú poistku a hodiť trvalý príkaz, tak dúfam, že to vybavím. Budúci týždeň nás tu čakajú ešte miestne "hody" nazývané "Feria de Manizales" -- veľká sláva, býčie zápasy (ktoré si určite pôjdem pozrieť), robota celý týždeň len doobeda (hurá), ale tiež dosť ľudí odvšadiaľ, takže si treba dávať pozor na veci :). Budúci týždeň zasa niečo napíšem o priebehu ferie a tak, takže poctivo checkujte blog, hlasujte a píšte na fórum :)

S láskou Váš mierne nevyspatý a preto momentálne hyperaktívny a hladný,
Peťo Reťo.

Feria Manizales 1 9.1.2008

Pozdravujem zo (zasa raz) upršanej Kolumbie. Zdá sa, že tento týždeň tu máme jeseň. Je to vraj ale celkom normálne, lebo počas jarmoku-ferie vraj prší každý rok. Takže pekne po poriadku. Minulú stredu sa mi podaril husársky kúsok: za 3 hodiny sa mi podarilo vybaviť si zdravotnú poistku, takže už môžem spávať o čosi kľudnejšie a o 60.000 mesačne ľahšie. Proces to bol pomerne jednoduchý. Stačila fotokópia Cedule (taký môj dočasný občiansky) a pasu, teta vyplnila formulár a poslala ma s ním do banky. V mojej banke som zistil, že sa to tam uhradiť nedá, že len v BanCafé na druhom konci Santander. Rozlúčil som sa teda s myšlienkou platby prevodom, vybral si z Cajero (bankomat) bubáky a pobral sa do Bancafé. Dorazivší do tejto finančnej ustanovizne som zistil, že podobný úmysel ako ja malo asi ďalších 35 ľudí, takže vyzbrojený trpezlivosťou som sa po necelých 40 minútach pri 3 funkčných okienkach dostal na rad. Teta pokladníčka ihneď zistila, že teta v poisťovni mi to vyplnila zle a teda úhradu nemôže prijať (teta sa najprv pomýlila, napísala 2007 a potom 7 prepísala na 8). Od istého infarktu ma zachránila vedľastojaca teta, ktorá mala náhodou rezervný formulár. Fuuuu. Po tom, ako moje ťažko zarobené prostriedky úspešne zmenili majiteľa v prospech poisťovne SOS (aké príznačné), som zasa bežal na druhý koniec mesta do ich kancelárie, kde mi tetuška pri okienku vystavila preukaz. Zaujímavým zistením tu bolo, že poistka sa nedá platiť prevodom a že každý mesiac musím utekať s takým istým tlačivom do banky. Celkom vtipné, keď vezmeme do úvahy, že to musím vybavovať cez pracovnú dobu.

V sobotu začala feria. Vybehli sme von aj s miestnymi a ďalšími AIESECármi z Bogoty a Medellinu k JuanPablovmu baru, trochu pokecali, pokukali koníky (pre záujemcov, viď najnovšia Fotogaléria aj s videom. Ospravedlňujem sa za dosť biednu kvalitu, ale nemal som tú odvahu brať so sebou foťák, tak to bolo fotené a nahrávané len cez mobil). Musím povedať, že to bolo vskutku úžasné. Toľko opitých ľudí na koňoch som ešte nevidel :D A toľko konského trusu na verejnej komunikácii spolu s príslušným čuchovým ochromením tiež nie. Ku cti im ale slúži, že do ďalšieho dňa bolo všetko odpratané. Na druhej strane kvoli koníkom zavreli polku hlavnej dopravnej tepny v meste, takže dostávať sa tam nebolo ľahké. Keď sa to však porovná s dopravou v BA, bola to úplná lahoda. Stretol som tiež jedného týpka, ktorý na mňa začal po chorvátsky, že by som mal rozumieť. Rozumieť som rozumel, celkom sme pokecali, len mi nebolo celkom jasné, odkiaľ vie Kolumbíjčan po chorvátsky. Keď ale začal pliesť ruské slovká, začal som mať podozrenie, že to Kolumbíjčan asi nebude. A ani nebol. Bol to amík (gringo), študujúci akurát magisterský stupeň medzinárodných vzťahov, ktorý mal babu chorvátku, stážoval na ukrajine a okrem angličtiny, španielčiny, chorváčtiny a ruštiny (čo je na gringa super úspech) mu to ešte poriadne kecalo aj po nemecky, francúzsky, portugalsky, taliansky, bulharsky, kórejsky, arabsky, čínsky, japonsky a boh vie ešte po ako... dokopy narátal okolo 19 jazykov. Priemerná doba učenia jedného na dosiahnutie úplne plynulej komunikačnej úrovne: 2 mesiace. Tak sme sa tam na seba všetci v tom bare pozreli, zahľadili sa na chvíľu do zeme, rozpačito si usrkli z našich nealkoholických nápojov a s ďalším komplexom menejcennosti do zbierky sme radšej rýchlo zmenili tému :D :D :D. Ale inak bol ten týpek celkom normálny. V tomto bode treba spomenúť ešte jeden moment. Mám dojem, že sa tu voči mne koná tajné spiknutie za účelom zmeniť (po španielsky corromper) netancujúeho a nepijúceho Peťa Reťa na skutočného Kolumbíjčana. Takí boli neodbytní, až som na ich veľké naliehanie musel aspoň na jazyk ochutnať rum, aby z môjho zhrozeného a prskajúceho výrazu tváre za hlasného rehotu usúdili, že mi skutočne nechutí. Ach jaj. V nedeľu sa potom konala prehliadka veteránov a v pondelok, ktorý bol preložený štátny sviatok Troch kráľov (viď článok vyššie), ohňstroj. Trval 40 minút, ale zhodli sme sa viacerí, že keby rovnaký objem pyrotechniky stlačili do 15-20 minút bolo by to omnoho lepšie. Viac fotečiek a video opäť vo fotogalérií.

V utorok (nezabudnite, že celý týždeň robíme len do 13:00) sme potom s Karime, so stážistkou z Grécka, Kelly, jej frajerom Arturom a jednou cool babou (pani učiteľkou) Sandrou išli osláviť začiatok pracovného týždňa návštevou jarmočných stánkov. Návšteva sa začala okolo 15:30 a skončila v neskorých večerných hodinách, keďže sme ju skombinovali s degustáciou miestnych špecialít (v jednej reštike sme mali úplne geniálne kubánske sendviče... taký dobrý chlebík som ešte asi nejedol). Ďalším dôvodom, prečo nám to trvalo tak dlho, a to sme sa s Arturom úplne zhodli, boli naše spanilé devy, ktoré potrebovali každú jednu vec chytiť obrátiť, posúdiť a až potom nekúpiť. Nám dvom stačilo okolo veci prejsť a nekúpiť ju takýmto časovo efektívnejším spôsobom. Nuž čo. Máme to ťažké. Samozrejme, aby sa učinilo tradícii zadosť, spustila sa počas nášho nakupovania prietrž mračien, takže naša strecha doma dostala zaťažkávaciu skúšku. Prešla - tiekla iba trochu :D. Okrem toho sa mi podarilo doplniť a rozšíriť sekciu Fauny fotogalérie Fauna a Flóra o asi 20 fotiek motýlikov (niektorých oddychujúcich cez siestu na stene, niektorých oddychujúcich naveky na zemi) a jedného veľmi vytrvalého 5cm veľkého chrobáka (viď video).

Toľko k priebehu týždňa. Dnes sa mi ešte podarilo presadiť nejaké rastlinky, čo som si zohnal, tak už tu mám celkom slušnú škôlku :D Večer sa ideme pozrieť na motorkársku show, v piatok na koncert a ak sa nám podarí zohnať lístky (lebo sú brut drahé), tak aj na tých nešťastných býkov. Okrem toho si plánujem ísť kúpiť pončo a sombrero. Ozvem sa zasa o týždeň :D

S pozdravom a želaním pekných a netopiacich sa snehuliakov,
Váš oddaný
ja.

PS.
Koncom týždňa asi trošku poprehadzujem staré články do archívu na ľavej lište a sekciu Čo sme sa v Kolumbii naučili usporiadam tematicky, nech sa v tom lepšie orientuje. To len keby sa niekto čudoval, kam sa niektoré veci podeli :)
p.

Feria Manizales 2 15.1.2008

V minulom článočku sme sa dostali do polovice slávneho manizaleského jarmoku - Feria de Manizales. To najlepšie nás ale ešte len čakalo. V stredu sme zašli na motorkársku show (video a fotka v poslednej fotogalérii), bolo dosť dobre, potom sme ešte šli do takej párty-štvrte (zriadenej len pre účely Feria de Manizales), zabavili sa s AIESECármi a okolo 3:00 nad ranom išli spokojne spať. Ďalšie zaujímavé udalosti prišli v piatok. Najprv som bol na obede u Polla, pokecali sme s ním aj s jeho brachom a hlavne s jedným ďalším exAIESECárom (taký kolumbijský dinosaurus - došiel pred 5 rokmi, aj keď je už rok-dva mimo) o starých dobrých časoch, dávno zabudnutých roll-calloch a podobne :D

Okolo 18:00 mi zavolal Harold, že sa im od priekupníkov podarilo zohnať lístky na corridu, na najlepšiu zo všetkých za ten týždeň, tak sme sa pobrali do centra, kukli procesiu s panenkou máriou makarenskou a išli sa pozrieť na býčkov (viď foto a video s priebehom corridy vrátane komentára vo fotogalérii). Keď sa nad tým človek tak zamyslí, je corrida v podstate o tom, ako sa zopár týpkov s červenou plachtou predvádza pred asi 30.000 ľuďmi a aby boli ľudia náchylnejší sa na nich pozerať, použijú ako lákadlo býka a postupne, asi pol hodinu, ho zabíjajú. Ono, pred štadiónom sa zišiel relatívne veľký dav demonštrantov a ochrancov zvierat skandujúc všetlijaké zaujímavé heslá... bohužiaľ ako zahraničný som bol od plného účinku tejto minidemonštrácie uchránený, lebo z toho, čo pokrikovali, som nerozumel ani slovo :D (aj keď všeličo sa dalo domyslieť). Korida má asi nasledujúci priebeh:
  • Na začiatku sa hovorí nejaká motlitba, hrá sa hymna a slávnostne sa predvedú všetci zúčastnení (okrem býčkov). Ďalší scenár sa opakoval 6x, lebo bolo 6 býkov:
  • Vpustí sa býk a rozbehne sa po aréne
  • Kým býka niektorý z pomocníčkov zabáva, vchádzajú do corridy pikadori na koňoch. Kone sú chránené dlhým postrojom, lebo býk ich často napáda. Ochrana je len z jednej strany, preto sú tou druhou relatívne blízko pri mantineloch, aby tam býk nemohol. Okrem toho majú kone úplne zakryté oči, aby sa neľakali.
  • Pikador (držiaci piku, čiže kopiju) býka pekne pichne do chrbta a urobí mu tam takú džúru, aby začal krvácať a postupne slabol
  • Pikadori sa stiahnu a zasa nastupujú na chvíľu pomocníčkovia, ktorí býka striedavo naháňajú (resp. sa nehajú naháňať) s rúžovo-žltou plachtou nazvanou capote, aby sa ešte viac unavil a rozkrvácal
  • Na rad prídu dvaja týpkovia, z ktorých každý má v každej ruke po jednom bodci. Rozbehne sa proti býkovi a zabodne mu bodce do chrbta - účel: viac krvi = slabší býk
  • Zasa nastupujú pomocníčkovia a rúžové capotes
  • Prichádza hlavný matador s červenou muletou, ktorá má na časti pripevnenú paličku a na časti ju podopiera kordom. Ešte chvíľu sa s býkom za zborového pokriku "olé" hrá, až kým nie je zviera dostatočne vykrvácané a unavené
  • Potom, keď už skláňa hlavu na zem, vymení si matador kord za iný, namieri býčkovi medzi lopatky z chrbtovej strany a pich-ho, zarazí mu kord do chrbta až po rukoväť a rýchlo ujde
  • Celkom isto mu pri tom poškodí nejaké orgány (napríklad aortu a pľúca), lebo vo väčšine prípadov sa po tomto býk stiahne k mantinelu, kde ho ešte minútku-dve zabávajú pomocníčkovia s matadorom, až kým sa (takmer) bez života nezvalí k zemi
  • V prípade, ak má býk príliš tuhý koreň (alebo ho matador zle pichol) a obecenstvo sa čakaním na jeho skon už začína nudiť, nastupuje tzv. "skratka mortalis" - už celkom vyčerpanému býkovi sa kordom pichne medzi stavce, čím sa mu naruší miecha a on padá k zemi
  • Tým pádom matador zvíťazil a hrdo zožína ovácie
  • Zatiaľ priskakuje pomocníček a prerezáva býkovi stavce, nech so sebou toľko netrepe, keď ho budú odvážať
  • Pricupitajú ďalší pomocníčkovia, pripevnia býkovi (aj keď v tomto momente už v stave 500 kg nevykostenej hovädziny) hlavu na taký malý koňmi ťahaný kolieskový vozík a odvlečú ho za ňu preč z arény.
  • Ak bol toreádor dobrý, odreže taký ujo v smiešnom kostýme s čiapkou býkovi ucho, dve uši alebo dokonca aj chvost (podľa toho, aký bol dobrý) a podá ich toreádorovi
  • Nasleduje ešte taký ceremoniál, keď toreádor prechádza dookola po aréne, ľudia mu hádžu rôzne klobúky, šály, palice, ... a on im ich hádže späť
  • Niekedy tento proces môže byť trochu zjednodušený, keď prakticky všetky vyššie popísané úkony vykonáva matador na koni
Ono, keď si človek všíma menej funkčnosť jednotlivých úkonov páchaných na býkovi a viac celkovú atmosféru, hudbu a dobré jedlo, ktoré sa dá popritom konzumovať, je to zážitok pomerne pôsobivý a určite odporúčam všetkým, ktorí ešte na corride neboli a majú tú možnosť, ísť sa aspoň na jednu pozrieť. Okrem toho, spomínal som už, že majiteľkou tejto arény je naša nemocnica, takže výťažok z predstavenia ide nám? Preto sa to vníma ako charitatívna akcia a myslím, že toreádori to robia bez nároku na honorár. Keď si zoberieme, že jeden lístok stál cca. desatinu môjho mesačného platu, keď si to vynásobíme počtom ľudí (20-30.000?) a počtom dní v týždni (keďže corrida je každý deň počas ferie), výjde nám celkom významný príspevok k zdraviu kolumbíjskych detí. Býci - nebýci.

Nuž, po corride nasledovala krátka večera v centre a cesta na koncert slávnej skupiny "Cantores de Chipuco". Ak ste o nich ešte nepočuli, nevadí, tu sa celkom hrávajú. Najznámejšia pesnička má názov "Dónde está Vitor" a robí si srandu z roľníkov a chudobnej časti populácie, ktorá tu má z nejakého dôvodu problém vyslovovať dve spoluhlásky za sebou, takže z mena "Victor" sa stáva "Vitor" a slovo "Helicoptero" sa mení na "Helicotero" :D. V každom prípade, skončili sme asi o 5:30 ráno :). Celá feria bola, musím povedať, skutočne super, akurát mala veľmi neblahý vplyv na stav môjho konta, takže poncho aj so sombrerom budú musieť počkať na lepšie časy :D

Nasledovalo dospávanie zameškaného, trocha prác a úprav na webke (neverili by ste, aký je problém niekedy urobiť veci tak, aby vám ich správne zobrazovali všetky hlavné internetové prehliadače. Občas ma z toho šľak ide trafiť :D) Medzi hlavné zmeny patria:
  • opravená kalkulačka mien na starej verzii stránky
  • opravená kalkulačka pre prehliadač Opera (kto mohol vedieť, že v nej fungujú úvodzovky a apostrofy inak ako v ostatných :) ?)
  • vylepšené hodiny pre všetky prehliadače tak, aby sa zhodoval čas na analógových a digitálnych a okrem toho, aby v Mozille a Netscape číslice neskákali ako splašené (bohužiaľ, ak nemáte aspoň Flash 6, tak budú skákať naďalej)
  • Opravené analógové hodiny v Opere, lebo doteraz nám vôbec nešli :D
  • Pridaná podpora pre nové rozlíšenie (1280x1024)
  • Prehodenie starej a novej stránky, keďže tu máme polčas hlasovania, tak aby ste ešte mali šancu zahlasovať za starú/novú verziu aj po skúsenostiach s novou
  • Upravené zobrazovanie videí tak, aby sa hneď všetky nezačali načítavať, ale aby sa tak stalo až po vašom kliknutí: urýchli to načítavanie galérie a samotných vídeí (hlavne v tej poslednej gelérii, kde sú 4 videá)
Takže toľko k mojím bohumilým aktivitám. V práci už robím prvú menšiu analýzu potenciálnych sponzorov, deadline vo štvrtok, tak držte palce, nech to stihnem. Ak sa do budúceho týždňa nič zaujímavé nestane, dáme si článoček o done Miriam a jej synovi... je tam veľa zaujímavého. Najbližšie pripravované zmeny na stránke sa týkajú pridávania podpory nových rozlíšení, aby ste nemuseli toľko scrollovať. Nemám to však kde odskúšať, keďže tu všetko fičí len na 1024x768, takže ak má niekto z vás iné (väčšie) rozlíšenie, dajte mi pls. feedback, nech viem, či to vyzerá dobre alebo či to treba nejak inak uhádzať. Samozrejme, všetky ostatné nápady, podnety a upozornenia na bugy vítam a ďakujem všetkým, ktorí ma zatiaľ na podobné veci upozornili :D .

Medzi ďalšie správy týždňa patrí, že FARC (guerila) za zvukov fanfár a po sprostredkovaní venezuelského prezidenta Cháveza (kto vie, čo tým sledoval) prepustila dve ženy, ktoré zadržiavala nejakých 6 či 7 rokov a polícii sa podarilo vypátrať syna jednej z nich. Celý národ teraz dúfa, že prepustia ďalších. Ono, zadržiavajú údajne okolo 700 ľudí, čo nie je málo. Zdá sa totiž, že oni tu ľudí väčšinou nezabíjajú (len keď ich naštvú), len ich napríklad na 10 rokov unesú. Celá tá vec s FARC je trošku haluzná. Začali, myslím, niekedy v polke 20. storočia ako ľavicové sily (kým asi tak sponzorované??) usilujúce sa o zvrhnutie západnými mocnosťami podporovaného, vykorisťujúceho, skorumpovaného a nerovnosť rozširujúceho (kým asi tak sponzorovaného??) kapitalizmu - čo bola v tom čase asi v podstate aj pravda. Teraz sa snažia pozicionovať ako politická strana, ktorá sa uchýlila k boju kvôli chýbajúcej demokracii, čo väčšina miestnych vníma s veľkým úsmevom. Proti nim sa potom postavila iná skupina (Paramilitares), takže v niektorých oblastiach máme zrážky troch strán: FARC, paramilitares a armády. Skôr to bude asi tak, ako všade na svete: mladí campesinos, ktorí nemajú veľkú životnú perspektívu, sa nechajú naverbovať na boj za nejaký vymyslený ideál a nakoniec už nikto ani presne nevie, za čo sa bojuje... bojuje sa, aby sa bojovalo a aby vrchné velenie malo čomu veliť.

Toľko teda zatiaľ odo mňa pre tento týždeň, prajem peknú druhú polku januára a otužujte sa... my tu napríklad chodíme len vo svetroch :D :D :D

P.S. Konečne mám nočný stolík, jéééj :D

Po ferii 22.1.2008

Od minulej stredy sa toho veľa neudialo. Feria sa skončila, všetci sú teraz z toľkého jarmočenia trochu vyčerpaní a zároveň trochu mimo z toho, že zasa treba normálne celý deň pracovať (so mnou na čele). V stredu som odovzdával prvú analýzu financovania, ktorej príprava mi trvala týždeň - povedzme, že čistého času asi 8-10 hodín, ale veď aj e-maily a správy si občas treba pozrieť a po nete pobehať :D. Dôležité je, že šéfinovi sa páčila, takže s ňou budeme ďalej pracovať -- teraz mi bude trvať ďalší týždeň poslať cca. 20-30 mailov :D.

Mal som tiež prvý míting s Angelou, s ktorou budem každý utorok poobede 4 hodiny pracovať v tom programe ArteTerapia s chorými deckami... budeme ich niečo učiť, tak som zvedavý, akú formu to celé bude mať. To isté predtým robil aj Marcus, stážista z Fínska, ktorého tu mali pred 2 rokmi.

Okrem toho som sa rozhodol aktívnejšie zapojiť do miestneho AIESECU, lebo mi po prvé chýbajú AIESEC akcie, po druhé tu robia veci trochu inak ako u nás, takže sa aspoň niečo nové dozviem, po tretie spoznám tak lepšie miestnych ľudí a po štvrté, je to dobrý prostriedok proti nude, ktorá by sa mohla po tomto párty-sviatočnom mesiaci začať pomaly vytvárať. A to predsa nechceme. V piatok sme mali prvý míting TM-teamu (TM=talent management, čiže obdoba nášho HR, resp. PD). Onedlho budú mať jarný recruitment, ktorý tu funguje ešte po starom, t.j. najprv sa recruitujú membri a potom sa robí z externého prostredia selektívny screening EPkov (starí si možno pamätajú, že sa asi tak pred 4 rokmi u nás MC pokúšalo zaviesť špecializovaný screening - že by sa screenovali iba SNká špeciálne pre projekty, ktorých matching by bol už viac-menej dopredu istý - napr. India - a nebrali by sa SNká, ktoré chcú ísť na iný druh stáže alebo do inej krajiny). No, u nás tento nápad neprešiel a MC sme sa pekne poďakovali za nápad (hneď potom, ako pokusný špecializovaný screening pre Indiu úplne zlyhal), ale tu to údajne prináša vyššiu efektivitu matchingu. Je to aj tým, že zohnať tu niekoho, kto hovorí obstojne po anglicky je skutočný problém, takže vlastne také všeobecné SNká, ktoré by mohli ísť hocikam, ani nemajú. Ale naspäť k piatkovému mítingu. Budem im teda trochu pomáhať s recruitmentom a screeningom (hlavne na interviews, language testoch a assessment centrách). Okrem toho sa chystajú implementovať LTT, tak sa zapojím aj tam :) Normálne sa teším, už som si vypísal aj aplikačku :D. Ešte taká poznámočka na margo AIESECu tu, ktorý má cca. toľko členov ako LC BA a office ako polka finance roomu: človek si myslí, že keď už konečne (po rokoch :)) zvládne @ terminológiu, je v pohode na celom svete. Omyl vážení. V Kolumbii vôbec AIESEC terminológia ako taká nefunguje. Používajú tu síce tie isté skratky, ale všetky naše normálne z angličtiny prevzaté slová a názvy procesov prekladajú do španielčiny. Zopár príkladov:
  • board - junta
  • flipchart - plega de papel
  • match - casar (doslova oženiť)
  • meeting - reunión
  • recruitment - captación
  • screening - selección
  • skills - habilitades
  • SN forma - perfil del entrenado
  • team - equipo
  • training - capacitación
Takže tak... aby som sa všetko učil odznova :D :D :D Po meetingu, ktorý na moje prekvapenie trval asi len hodinu, sme sa celkom spontánne (no dobre, tak z mojej strany mierne plánovane) s Danielom Loaizom a jednou kamarátkou vybrali najprv na úžasný kubánsky sendvič a potom do kina na I Am a Legend -- odporúčam, jeden z lepších filmov poslednej doby... Keďže nám ale nestačilo, v sobotu sme večer išli ešte spolu s ďalšími ľuďmi aj na Legend of National Treasure II :D - nasmiali sme sa, tiež odporúčam. Najhoršie bolo, že sme (teda skôr ja som) zabudli kúpiť Onimu (Davidovi) lístok, tak som musel použiť svoj zahraničný šarm a prízvuk a predbehnúť sa asi pred 100 ľudí. Vyšlo :D.

V nedeľu sme sa potom išli aj s LuisBergom, Onim a Danym všetci zahraniční fotiť na najtypickejšie miesta Manizales. Budú robiť nábor nových členov, tak potrebujú nejaké živé ukážky :D V pondelok bolo opäť treba vstávať do práce, ale večer sme mali prvý míting OC recruitment (som sa tak trochu zapojil), tak som zvedavý, ako to budem stíhať :) V utorok poobede sme aj s Angelou mali mať prvý štvorhodinový cyklus pre decká v rámci programu arteterapia, ale odložil sa predbežne o týždeň.

Inak, stretol som pred cca. týždňom a pol nejakých chalanov z toho vedeckého tábora, čo tu bol pred mesiacom a jeden z nich sa mi teraz ozval, že by potreboval doučovať ANJ. Ak to výjde, tak budú nejaké extra bubáčiky, len vyzerá, že si checkuje mail tak raz sa dva týždne, tak komunikácia bude asi trochu haluz :D

Medzi časom sa vrátila Katka Ďurovková z jej dvojtýždňovej cesty po pobreží, tak ju pôjdem asi o nejaký týždeň-dva pozrieť do Arménie alebo (čo je pravdepodobnejšie), pôjdeme spolu do Medellinu na global village, ktorú tam robia 15. februára. Inak, vrátila sa aj Vafka a je tiež v Medelline, tak bueme mať nejakú slovenskú párty :).



AIESECárčina 30.1.2008

Nuž, od minulého týždňa sa diali najmä pracovné veci. Mali sme niekoľko meetingov OC Captaciones (po našom OC Recruitment - organizačný výbor náboru nových členov :D), prischla mi Universidad Nacional, ktorá začína až o 2 týždne na rozdiel od zvyšných univerzít, ktoré začali už tento pondelok. Je tu totiž asi 8 univerzít a LC Manizales pôsobí na všetkých z nich. Rovnako som bol poverený návrhom a "docoreludaním" tričiek, čo bol prvý (aj keď sa obávam, že asi aj posledný) krok v mojej návrhárskej kariére :D.

V sobotu sme mali nabitý program a keďže to je jediný deň, keď majú všetci ako-tak voľno, využíva sa na plenárky (LC meetingy). Plenárky tu trvajú také 3-4 hodiny a väčšinou bývajú spojené aj s nejakým tréningom alebo spíkrom. My sme mali takého uja, čo nám hovoril o tom, že je dôležité, aby sa nám "nechcelo nechcieť niečo robiť" alebo niečo v tom zmysle :) Stretla sa viac-menej celá aktívna časť LCčka, keďže študenti sa už povracali z prázdnin :D Čo sme ale tak celkom netušili, bolo, že sa spolu s nami v posluchárni nachádzali aj zástupcovia médií. A tak som bol pomerne prekvapený, že som našiel v pondelňajšom vydaní novín svoj citát, ktorý po prvé tak celkom citát nebol a po druhé už vôbec nebol určený médiám a ich čitateľom... čo už :D. Ponúkame v pôvodnom znení a v preklade:
Experiencias

Hubo oportunidad para escuchar las experiencias de uno de los beneficiados por el intercambio. Peter llegó de Eslovaquia en diciembre pasado y realiza su práctica en el Hospital Infantil de Caldas.
Una de las situaciones que recordó fue lo que le ocurrió el 1°de enero con uno de sus amigos. "Nadie se levantó ese 32 de diciembre, entonces mi amigo y yo nos fuimos para un lugar, que se llama Santágueda y estuvimos en piscina. Donde yo vivo hace mucho frío y no hay piscinas", comentó el eslovaco.


Zážitky

Mal som príležitosť vypočuť si zážitky jedného z účastníkov výmenného programu. Peter prišiel zo Slovenska minulý december a momentálne stážuje v Detskej Nemocnici Departmentu Caldas.
Jedna zo situácií, na ktorú si spomína, sa stala 1. januára s jedným s jeho kamarátov. "Nikto 32. decembra nevstal z postele, takže sme sa s kamarátom vydali na miesto nazývané Santágueda a kúpali sme sa v bazéne. V mojej krajine je veľká zima a nemáme tam bazény", povedal Slovák.

Ehm, nuž čo, keď nemáme bazény, tak nemáme bazény... nie že sa teraz niekto pôjde cez leto kúpať na neexistujúce Zlaté piesky :D Okrem toho sa ani moja nemocnica nevolá celkom tak, ako napísali (žiadny Caldas v nej nevystupuje). Ale aspoň sme sa dnes s AIESECármi poriadne nasmiali na tom, ako to blbo napísali (aj niektoré veci o AIESECu). Ponaučenie: náš VP Komunikácia si odteraz bude pýtať články na autorizáciu :D

Nedeľu sa mi podarilo produktívne stráviť pozeraním mojich obľúbených filmov donesených z rodnej hrudy (už som ich síce všetky raz videl, ale aj tak dobre padli). Podvečer nám boli -- verte-neverte, ale cca. necelý deň po zadaní objednávky, čo považujem za super rýchlosť -- nainštalovať internet, takže Juliho comp už frčí. Teraz už len zadať požiadavku na zvýšenie rýchlosti zo štandardných 500k na 1M, keďže na tom budeme zavesení traja, kúpiť router, káble a zapojiť sieť... tak dúfam, že o týždeň by som už mohol frčať aj ja :D Stáť nás to bude asi 25.000 pesos mesačne každého, čo nie je až také zlé. Ešte taká pikoška: Julimu do telefónu tvrdili, že ak si tú sieť spraví cez router, nebudú sa tie tri počítače vôbec v pripojení obmedzovať a teda, že budeme mať akoby 1500k, čo je kolosálna sprostosť :D

V utorok sme boli konečne ráno s Angelou za deckami z onkológie, tak som doniesol slovenskú vlajku, potom ju kreslili spolu s kolumbíjskou, trochu sa čítalo, trochu hralo s plastelínou a tak. Bolo celkom fasa. večer potom stretko na Uni Nacional kvôli recruitmentu (potrebujem 2 listy podpísané od 34 osôb :D), potom stretko OC Captaciones v Juan Valdez, menšie povyrazenie s Jorge F a Pollom a sladký spánok :D Ďalšie informácie o udalosťami nabitom týždni o týždeň :D

Výsledky hlasovania o podobe stránky 1.2.2008

top
Áno, skutočne je tomu tak. Od začiatku nášho hlasovania o finálnej podobe stránky uplynul už celý mesiac a nastal deň zúčtovania, deň D. Preto prinášame naživo a priamo konečné výsledky hlasovania: Ako vidno, nová verzia stránky s rýchlejším načítavaním získala v hlasovaní 19 hlasov, zatiaľčo stará a pomalšia verzia stránky iba 6. To znamená, že od 1.2.2008 sa bude defaultne načítavať nová verzia stránky (tak, ako tomu bolo aj doposiaľ od polovice novembra). Záujemci o starú verziu si budú môcť kliknúť "na vtáka" (:D) alebo priamo zadať do prehliadača: www.peterret.sk/stara (napríklad keby si niekto chcel stiahnuť celú hlavnú stránku do režimu offline, zo starej verzie to ide úplne jednoducho - súbor, uložiť stránku - zatiaľčo pri novej verzii je potrebné preklikať sa všetkými sekciami a každú zvlášť uložiť. Galérie a hymnu je potrebné uložiť osobitne bez ohľadu na verziu stránky).

Záverom hádam len poďakovanie všetkým hlasujúcim a prianie príjemného a ničím nerušeného čítania :D.

Bankový účet a tak 6.2.2008

Nuž tak veru. Opäť sa nám týždeň s týždňom stretol a tak prinášam informácie z ďalekého nového sveta. Minulú stredu sme ráno išli s JorgeF riešiť vzniknuvšiu situáciu s mojim účtom. Zistilo sa totiž, že mi naň nemôžu poslať výplatu, nakoľko je blokovaný. Problém bol len s vkladaním, vyberať sa z neho dalo úplne v pohode. Po menšom pátraní sa zistilo, že podobný problém tento mesiac nadobudli aj zvyšní stážisti v Manizales a že to bude asi niečo s bankou a jej vzťahom k nám, cudzincom. Najprv sme teda išli do banky, kde má účet AIESEC, vybrali moju výplatu za 2 mesiace (hurááá, už nie som na mizine) a potom šup do mojej banky na opačnom konci mesta. Zistilo sa, že účet je skutočne blokovaný na vkladanie a to kvôli nejakým chýbajúcim dokumentom. Teta za prepážkou, ktorá so mnou účet otvárala, sa strašne divila, lebo podľa nej boli všetky dokumenty v poriadku. Po pol hodinke zisťovania a telefonátov do Bogoty sa prišlo na to, že v skutočnosti nechýbal žiadny dokument, ale overenie pravosti už daných dokumentov (to bol asi ten telefonát, ktorým ma v jednu sobotu prebudili zo sladkého spánku a chceli po mne číslo občianskeho, číslo účtu a pomaly aj PIN -- tak som ich samozrejme poslal kade ľahšie - už sa viac neozvali :D ). Po tomto objave teta urobila v compe jeden "klik" na tlačidlo "overené" a s úsmevom konštatovala, že o 3 dni by mal byť účet odblokovaný. Ďalšia dobrá haluz je, že tú zdravotnú poistku, ktorú tu mám, mi tiež otvorili omylom a v skutočnosti mali odo mňa tiež chcieť milión potvrdení -- len na to zabudli :D Čo už :D problém majú teraz ostatní stážisti, lebo oni ju ešte nemajú a kvôli tým potvrdeniam ani tak skoro mať nebudú :)

Po úspešnom záťahu som ešte potom s Rolandom o druhej skočil na radnicu, kde bolo zasadnutie medzirezortnej skupiny o HIV/AIDS (jeden projekt, ktorý tu AIESECári robia), tak aby ma predstavil a ukázal -- chcú totiž, aby si aj radnica, resp. zúčastnené neziskovky zobrali stážistov ako som napr. ja.

Vo štvrtok som potom aj so zvyškom tímu VIH/SIDA skočil na obed k Rolandovi. On je pôvodom z pobrežia (a aj to na ňom vidno: pomenší, tenučký, tmavý, s charakteristickým "coteňo" prízvukom), a preto ho všetci volajú Coste. Robil costeňskú špecialitu: ryžu s kokosom, opekaný platano a suflé z tuniaka. Strašne to bolo dobré :D Večer sme potom s Onim skočili ešte raz na Uni Nacional, kde sme mali druhé stretko so šéfom akademickej časti univerzity. Majú s nim tiež rozbehnutý nejaký projekt, takže sme pokecali, bol som predstavený ako príklad úspešnej práce AIESEC a bolo :) Celkom sa mi páči takto chodiť po stretkách, lebo všetci sa zaujímajú odkiaľ vlastne som, ja nič nemusím robiť, len udržiavať príjemnú konverzáciu a vždy dostanem aspoň čaj :D Večer som sa ešte nevdojak dozvedel o jazzovom koncerte v Colombo (inštitút pre výučbu angličtiny), tak sme sa išli kultúrne vyžiť... Bolo super

V piatok sme mali doobeda stretnutie z Hospital Amigo (program pre decká) a išli sme sa pozrieť do ubytovne neďaleko nemocnice, ktorú spravuje jedna nadácia. Ono, vec sa má tak, že nemocnica úzko spolupracuje s jednou nadáciou, ktorá jej zháňa peniažky na všelijaké rekonštrukcie a pod. a potom ešte s touto druhou nadáciou, ktorá vlastní ubytovňu poskytujúcu bezplatný nocľah (aj dlhodobý) pacientom a im rodinným príslušníkom (v počte 1ks). Potrebné je to najmä u detí s onkologickými diagnózami alebo transplantáciami, pretože potrebujú absolvovať isté procedúry viackrát do týždňa. Problém je, že tieto procedúry sa robia ambulantne, takže decká by inak museli zakaždým cestovať domov. A pri stave ciest a hlavne pri miestnej topografii (samé zákruty) tu aj vzdialenosť 60km znamená 3-4 hodiny cestovať tam a 3-4 hodiny cestovať naspäť. Nehovoriac o tom, že vzhľadom na sociálnu štruktúru pacientov si to väčšina vôbec nemôže dovoliť. Preto je táto ubytovňa veľmi užitočná a potrebná vec -- okrem toho, nadácia ju udržiava vo vynikajúcom stave -- skoro ako hotel -- a bezplatne poskytuje aj všetky služby (pranie, stravu, dokonca detské veci). Celý tento podnik sa udržiava pri živote sám a to prostredníctvom second-hand obchodu na prízemí. Majú skutočne široký výber, od šiat, cez knihy, nábytok až po všeličo možné. Tak som si hneď pri tej príležitosti kúpil tričko a polokošeľu a okrem toho 8 kníh. To všetko za našich 200 Sk (Starec a More za 5Sk - no nekúp to). Večer potom ešte stretko X-change tímu, dohodli sme aj s JuanMi spoločnú oslavu narodiek (chalanisko ich má vtedy, keď aj ja) zavŕšenú podávaním živánskej (recept už mám (dík mami :D) takže sa môžem pustiť do zháňania ingrediencií a varenia). Jeden z členov tímu, ktorý teraz ide na stáž do Amsterdamu, totiž poznal jednu z našich bratislavských AIESECárok, ktorá tu v Manizales bola na CEEDe, tak tá živánska bol vlastne jeho nápad.

V sobotu klasicky o druhej plenárka, ešte predtým okolo 9:00 tréning pre EPkov na MyAIESEC.net, večer meeting TM-tímu a potom sladký odpočinok. V nedeľu nasledoval prekladový maratón (mal som jeden väčší súbor) a ráno zasa do práce :D

V pondelok sa v celej Kolumbii konal pochod proti FARC. Pôvodne to mal byť pochod proti násiliu a únosom všeobecne, ale prezidentove médiá z toho spravili pochod za prezidenta a proti FARC, tak je zopar ľudí celkom naštvatých. V každom prípade bola ale účasť ohromujúca. Odhaduje sa, že v Manizales vyšlo do ulíc vyše 200.000 obyvateľov, čo je približne polovica celkovej populácie. V Bogote a iných mestách dosiahla účasť vyše milióna. My sme maršovať nemohli, lebo sme boli v robote a Červený kríž ako politicky neutrálna organizácia neumožnila zamestnancom zúčastniť sa (inak sa tu ale život na dve hodiny úplne zastavil, nerobil nikto), ale aspoň sme mali super výhľad z okna. More bielych košelí bolo skutočne impozantné a tiahlo sa hlavnou ulicou kam oko dovidelo. Vskutku haluz. Ďalšia haluz je, že sme sa stážisti objavili na plagátoch "I am an AIESECer" - je to taká celosvetová AIESECárska recruitmentová kampaň, na ktorej sa stážisti odfotia, dajú na plagát a visia :D V najbližších dňoch zavesím na blog fotku. Večer som ešte popracoval na novom redakčnom systéme, ktorý robím pre túto stránku, aby som nepotreboval stále FTP prístup, ktorý je občas problematický. Je to na dobrej ceste a do dvoch týždňov by už mohol byť hotový k mojej spokojnosti :D .

Medzi časom sa nám konečne podarilo kúpiť router, v utorok som si v robote spravil káble, takže už stačí len doregistrovať routerovú MAC a internet u nás doma by mohol byť funkčný. Teta sa nás akurát snaží trochu obtiahnúť o pesos, tak ideme negociovať :D Najhoršie je, že aj kábla kúpila málo (o jej vzťahu k financiám som už písal), takže ledva-ledva dočiahne ku compu a nebude sa s ním dať hýbať. Musím kúpiť spojku a spraviť si predlžovací kábel. Večer sa išlo na ďalší meeting do jednej kaviarničky a diskutovalo sa o legislatívnych návrhoch LC Manizales. Dôležitejšie ale je, že v kaviarničke nám bolo neskutočne dobre, sŕkali sme čaj, počúvali Nightwish (aká príjemná zmena oproti salse a vallenatu) a stvrdli tam v družnom rozhovore až skoro do polnoci. Super bolo :D

Toľko odo mňa o tomto týždni. Okrem toho sa nám na politickej scéne slovne bijú Kolumbia s Venezuelou, ale môj názor na to je asi takýto: Konflikt Venezuela vs. Kolumbia by som prirovnal ku konfliktu Fico vs. naša opozícia. Venezuela (Fico) má silné reči, furt sa zastrája, v zahraničí sa naňho pozerajú ako na blázna, on vie, že si nemôže v podstate nič dovoliť, lebo by mu medzinárodné spoločenstvo (v prípade Kolumbie, USA) okamžite kleplo po prstoch (viď tlačový zákon) -- v prípade Kolumbie by prípadný útok Venezuely bola dobrá výhovorka na to, ako sa zbaviť Cháveza, ziskať prístup k tej nešťastnej rope a možno aj drogy poriešiť... Ale aj napriek tomu sa Chávez zastrája, aby potešil verných, voličov a upevnil si pozíciu otca národa (od ktorého politika na Slovensku sme už niečo takéto videli/počuli/zažili/vidíme/počujeme/zažívame?). Kolumbia (rovnako ako slovenská opozícia) sa zatiaľ pozerá s pootvorenými ústami a neveriacky krúti hlavou. A občas spraví nejaký truc-podnik, ako napríklad u nás v podobe Lisabonskej zmluvy. Takže toľko ohľadom konfliktu :) Tu si tie reči nikto nevšíma a vôbec sa o nich nejak nediskutuje... asi už mali s podobnými "sľubmi" skúsenosti.

Toľko teda odo mňa nateraz, poobede ešte poprehadzujem staré články do archívu a prídám Rozprávku starej matere o kolumbíjskej histórii :)

Narodky 13.2.2008

Je to neuveriteľné, ako tu letí čas. Možno je to tým, že popri práci v Hospitalito aj AIESECárčim, takže o zábavu mám postarané, ale ani si nestíham uvedomovať, ako prechádzajú týždne. Jediné, čo ma na to upozorňuje, sú pomaly sa preklápajúce číselká na zelenom a červenom metri a neúprosne sa posúvajúca ručička odmeriavajúca môj čas v Kolumbii (no, a ešte potreba platiť každý mesiac nájomné :D).

Nuž, toľko k nostalgickej stránke dnešného blogu - vrhnime sa radšej do víru udalostí minulého týždňa, ktorých bolo tentokrát neúrekom :) Celý týždeň sa niesol v znamení dvoch hlavných pracovných procesov: zháňania povolenia na propagáciu AIESEC na Universidad Nacional a prípravy narodiek. Aby sme učinili prvému procesu zadosť, vybrali sme sa minulú stredu poobede aj s Onim na stretko so šéfom administratívnej sekcie univerzity. Konečne sme mali preňho list podpísaný od všetkých 138 ľudí, ktorých podpisy tam chcel mať, spolu s pečaťou prezidenta republiky a generálneho tajomníka OSN :) Na výsledok bolo treba čakať 2 dni... ach, aké to napätie. Okrem toho sa mi ešte v stredu (aspoň myslím, že v stredu) podarilo celkom faux pas, pretože kolega mal zrazu na čele nejakú šmuhu. Tak som ho na to v dobrej viere upozornil, až kým mi počudovaný nevysvetlil, že to nie je šmuha, ale kríž a že sa to tu nosí, lebo je vraj nejaký cirkevný sviatok alebo niečo také... skutočne to v ten deň malo na čele odhadom asi 50 percent populácie.

Vo štvrtok som sa zobudil celkom nesvoj. Pár dní predtým som totiž požiadal o plnoprávne členstvo v AIESEC Manizales (ani neviem prečo... ale bolo to skoro ako za starých dobrých čias na EUBA). Toto členstvo zahŕňa okrem iných vecí, ktoré som spĺňal, aj niečo, o čom sa na Slovensku ani nechýruje: skúšku zo znalostí o AIESEC. Keď mi Luisis poslala na mail 19 dokumentov, ktoré som si mal naštudovať, vybavený skúsenosťami a prístupom študenta EUBA som sa mierne pousmial a začal ich jeden po druhom otvárať (samozrejme že až v deň skúšky :) )... Prvé mierne narušenie môjho dovtedy neohrozeného sebavedomia nastalo, keď som v otvorených dokumentoch namiesto mne známych omáčok našiel informácie prekvapujúco nové a hlavne nekonečné vymenovávačky (hodnoty, ciele 2010, princípy @XP, Brand promise, ...). Rýchlo som sa ale z úvodného šoku spamätal a začal si matroše nezáväzne čítať, veď však podstatu poznám a na detaily sa ma predsa nikto pýtať nebude. Pomaly sa chýlilo k večeru dňa D a bolo treba ísť na skúšku. Musím sa priznať, že takým mierne úchylným spôsobom som sa aj tešil, lebo od mojej poslednej skúšky už uplynul skoro rok a nejak mi všetky tie veci okolo štúdia postupne začali chýbať :D Okolo ôsmej som sa teda dostavil do miniatúrneho a pomenej využívaného officu AIESEC Manizales, usadil sa, vzorne si vybral pero a s povzdychom nad starými dobrými časmi otočil papier. Prvá otázka, v pohode... druhá, v pohode, počkať, no nespomínam si celkom, ale veď to mi napadne, ... tretia v pohode... štvrtá, čo sa to pýtajú? toto kde bolo napísané?... piata, jeeežiš, toto som si čítal, ale keď už si nepamätám, ako to presne bolo... šiesta, nemám ani potuchy... siedma: fuck. S miernou červeňou v tvári, zrýchleným pulzom a pocitom hroziacej neuveriteľnej hanby, ak by päť a pol ročný AIESECár nespravil skúšku určenú pre nováčikov, mi zrazu celá situácia začala pripadať neuveriteľne známa. Najprv som nevedel presne prečo, ale zachvíľu som na to prišiel: podobné stavy sme predsa bežne zažívali na škole :D Posmelený odrazu známym pocitom som celkom inštinktívne začal aplikovať všetkým študentom dobre známu metódu: čo viem, napíšem, čo neviem si do(vy)myslím... veď sprostí nie sme a kreativita sa cení :D Po asi pol hodinke sa skúška skončila, Luisis sa začala pozerať do môjho papiera a strašne sa smiať (uznávam, že niektoré otázky som vyplnil trochu vtipne (6 princípov @XP: VPRED, VPRED, VĽAVO, VPRAVO, VPRED a nikdy VZAD) :D).

To najlepšie z týždňa ale malo ešte len prísť. V piatok, 8.2. totiž dvaja z miestnych AIESECárov slávili narodky (ja som bol jedným z nich :D) a kopa ďalších o týždeň skôr alebo neskôr. Na návrh slovenských pomerov znalého Manuela (mimochodom, ide na stáž do Rotterdamu, kde je aj náš Miloš) sa išla piecť živánska. Cez obed som teda kúpil dve balenia kuracích pŕs, dva balíky zemiačkov, cibuľu, údené rebierko (akože prerastená slanina), párky (akože klobáska) a bolo. Po príchode domov na mňa čakalo prekvapenie v podobe torty :D Tak sme polku zvládli, druhá ešte zostala (OSLAVA NARODIEK POPRVÉ). V robote som sa ani nenazdal a hneď prikvitli koleginky aj s tortou a šéfinom - OSLAVA NARODIEK PODRUHÉ. Večer sme dostali konečne odpoveď od Uni Nacional, že nám povolia propagáciu spolu len 3 dni, čo bol mierny problém, ktorý bolo treba riešiť... keďže bol ale piatok, riešenie sa odkladalo na pondelok a mohlo sa ísť variť. Do domu k JuanMiguelovi sme došli okolo šiestej a s vervou sa pustili do uývania mäsa, škrabania zemiačkov, a pomalej výrobe živánskej. Bola to fakt sranda a normálne som si celý proces užil :) Výroba nám trvala asi tri štvrte hodinky napichali sme 25 špajdlí) a šup ho s ražniči do vyhriatej rúry. Pôvodne mala tepelná úprava trvať cca. 50 minút, ale keďže sme mali tú trúbu len na 300 stupňov, nakoniec to trvalo skoro dve hodinky. Keď sme nakoniec zistili, že živánska je hotová, vydýchli sme si a podávali. Čo sme sa pri tom naučili? nuž, keď sa mäso pokorení, bolo by ho treba aj posoliť. Keď už sme ho neosolili, mohli sme osoliť aspoň zemiačky. A keď sme ani tie neosolili, tak pomôže solnička na stole pri podávaní :D (inak, papali sme to s takou skvelou omáčkou, ktorú tu nazývajú Rosada - je to kečup zmiešaný s majonézou). Nuž čo vám poviem: všetkým chutilo (alebo sa aspoň tak tvárili), zaspievali sme si veľa šťastia zdravia a išli do mesta žiť :D (OSLAVA NARODIEK POTRETIE) Na tomto mieste treba poznamenať, že miestnym sa strašne páči vtip o Talianovi, čo išiel na Maltu (postavený na vtipnom talianskom prízvuku a skutočnosti, že slová fork/fuck a sheet/shit sa vyslovujú skoro rovnako), takže sa z toho stal taký môj súkromný "vtáky style" roll-call. Okrem toho miestnych neskutočne zaujíma podobnosť slovenského jazyka s ich materčinou, takže slová ako amanacer a curva sú hitom dňa... od tohto bodu sa konverzácia už len zvrhávala a bol som prinútený (hehe) naučiť ich pekne nadávať šťavnatou slovenčinou (Poznámka: v cudzej krajine akosi slovenské nadávky strácajú na svojej sile a efekte a človek si tu skôr dáva pozor na to, aby nezahrešil po španielsky). Takže zanedlho celé auto, príhodne nazvané Carro de Alegría (veselé auto) svorne a zborovo kričalo na všetkých okoloidúcich "escurbisin", čo časom zdegenerovalo na "escurbido". Čo sa im však podarilo úplne dokonale, to je slovenské írečité "curbadopichi"... Znie to možno divne, ale aj takýto pomerne svojský kúsok slovenčiny mi znel sladko ako hudba pre uši. Nuž, obveselení sme sa ešte zabávali asi do jednej, ale keď Peťo Reťo celkom klasicky a nevhodne zaspal na diskotéke, rozhodol sa, že je čas ukončiť príjemný večer a pobrať sa spať.

V sobotu sme potom od druhej poobede až do siedmej večera sedeli na legislatívnom zhromaždení, kde som spolu s jednou babou dostal plnoprávne členstvo (jéééééj), aj keď v mojom prípade až po miernom "prehliadnutí" jednej veci v kompendiu AIESEC Kolumbia (:D). Schvaľoval sa plán, organizačná štruktúra, vyhláška členstva a rozpočet, pri ktorom bola mierna diskusia, tak sa hlasovanie o ňom odložilo o týždeň :D. Večer som ešte zbehol do domu k JuanMimu, upiekli sme zvyšné ražniči a do noci sme kecajúc hrali prastaré hry na jeho 15 rokov starej Nintendo konzole -- podľa neho najstarší funkčný kúsok v Manizales :) Čo vám poviem... bolo to úplne geniálne :) V nedeľu sa zo mňa zas stala mediálna hviezda. AIESEC Manizales totiž bude mať v miestnej telke reklamu a rozhodli sa zapojiť do toho aj nás, zahraničných. Jedna poznámka na okraj: tu AIESEC zahŕňa omnoho širšie rozpätie štúdijných odborov ako u nás. Mnohí členovia sú medici, študenti chémie, fyziky, práva, architektúry, biológie, strojárstva, informatiky, réžie... tradičné AIESECárske ekonomické odbory, aké poznáme na Slovensku, sú tu skôr v menšine. Jeden chalanisko, Gus, študuje dokumentaristiku, takže sa s nami podujal vyrobiť to videjko. Bolo to úplne skvelé, hovorili sme čosi Manisha (India) aj ja, oni to nejak zostrihajú aj s inými vecami tak, aby vzniklo 20-30 použiteľných sekúnd a budeme v telke... jeeeeej :D Večer som ešte potom robil EBčku taký dvojhodinový minitréning na interviews a assessment centrum, dopapali sme tortu, zvyšné 2 ražniči sme rozdelili tým, ktorí neboli na byte u JuanMiho a išlo sa spať :D

V pondelok sme ešte riešili tú nešťastnú Uni Nacional... mierny problém, ktorý tu mám, je, že som z OCčka trochu zmätený -- meniace sa termíny, stretká, meniace sa úlohy, informácie, informačné toky, komunikačné osoby... trochu mi to sťažuje prácu, lebo polovicu času skutočne neviem, čo vlastne mám robiť... ale zvykám si a pomaly sa snažím prichádzať na celý systém :) Takže, Oni sa porozprával so šéfomi administratívy na Nacional, dal mu ďalší list a až do utorka sme čakali na ďalšiu odpoveď na rozšírenie povolenia. V utorok sme potom konečne dostali pozitívnu odpoveď, ja som tam skočil osobne, povybavoval, čo bolo treba a tešil sa, že som konečne trochu viac pochopil ako veci fungujú :) Okrem toho sme boli s Angelou v robote zasa za deckami, rozprávali sme sa s nimi, hrali, kreslili a tak... bolo fasa :D Uprostred hrania zrazu Angela odbehla a zavolala ma, nech prídem na chvíľu... tak som prišiel a aké bolo moje prekvapenie, keď tam stáli nastúpení všetci z Hospital Amigo aj s tortou... takže OSLAVA NARODIEK POŠTVRTÉ :D Večer sme ešte potom mali rýchle stretko s Luisis ohľadom prípravy Assessment centra a okolo 19:00 stretko OC Recruitment, kde sme konečne spravili plán na tieto dva týždne, ktorý ma vnútorne celkom uspokojil, lebo konečne viem (ku koncu recruitmentu - haha), čo mám robiť :D :D -- a to ja plánovanie akože neznášam :) Konečne prišli aj naše recruitmentové oranžové tričká, takže máme plnú výbavu a môžeme vyraziť do ulíc alebo na maškarný ples :). Po meetingu sme ešte boli presvedčení na film 1408 -- je to taký, povedzme horor, ale je tam takmer žiadna krv, nikoho nevraždia, je to skôr o udržiavaní diváka v napätí a v správnych momentoch jeho poriadnom vystrašení. Musím povedať, že film bol super :D

Nuž, toľko dojmy uplynulého týždňa... na zážitky bol skutočne bohatý, tak uvidíme, čo prinesie ten nasledujúci. Idem totiž vo štvrtok v noci do Medellinu, takže bude zas nový obrazový materiál :)

Medellin 20.2.2008

Ako aj nadpis dnešného článočku napovedá, povieme si dnes niečo o víkendovom výlete do Medellinu (číta sa "Medejin"). Medellin je mesto, ktoré má asi toľko obyvateľov ako celé Slovensko (5 miliónov) a hovorí sa, že je to (spolu s Cartagenou) najkrajšie mesto v Kolumbii. Nevidel som tu toho síce ešte veľa, ale skutočne môžem potvrdiť, že Medellin mi učaroval. Mesto sa rozkladá po oboch stranách údolia tvoreného vrchmi a je skutočne obrovské. Na objasnenie sa v Medelline konala prezentácia jednotlivých štátov a národov zastúpených v AIESEC Colombia spojená so zábavou a spoznávaním, tak jasné že som neodolal.

Všetko sa začalo minulý štvrtok, aj s menšou predohrou: okolo deviatej ráno mi zavolala MaJo, že sa o 15:00 ide do miestnej telky na živé interview. Prekvapený z takej rýchlej a závratnej mediálnej kariéry (noviny, plagáty a teraz toto) a zároveň v očakávaní zástupov fanúšikov netrpezlivo sa domáhajúcich môjho autogramu, Oscara a hollywoodskej hviezdy na mošovskom chodníku som privolil :). Do roboty som už samozrejme poobede nešiel a s miernym meškaním (zaujímavé je, že vždy chdím všade posledný -- meškám viac ako Kolumbíjčania. Začínam si myslieť, že je to z mojej strany geneticky a nie kultúrne podmienená črta :D) sme vyrazili do telky. Telku sme hľadali niečo vyše 40 minút a hneď potom, ako sme stratení dvakrát prešli mesto dookola, sme ju skoro bez problémov našli. Zistilo sa totiž, že miestna stanica sídli pod strechou jednej strednej školy. Prišli sme do štúdia, usadili sa na pohodlný gauč, dostali také tie malé pripínacie mikrofóny, dostali inštrukcie ako sa pozerať do takmer profesionálnych mini-digitálnych kamier a interview sa mohlo začať. Po úvodnej znelke nás teta moderátorka predstavila. Mňa samozrejme len prvým menom, lebo moje priezvisko tu majú mierny (brutálny) problém vysloviť a po jeho úvodnom zhliadnutí sa radšej rozhodla zachovať dekórum a nebreptať :). Tak sa nás niečo pýtala (boli sme tam ja a LuisBer), potom sme my niečo odpovedali, o AIESECu, o aktuálnej recruitmentovej kampani a tak. Celé to trvalo približne 40 minút, asi v polke ma vystriedala MaJo, takže sa čosi popýtala aj jej a bolo. Zo štúdia sme vyšli okolo pol piatej a z čírej lenivosti, keďže do roboty sa mi už skutočne nechcelo, sme zbehli na office. Tam mi ani neviem ako prihodili spraviť zo dve interviews s nováčikmi a skôr než som sa stihol spamätať, mal som 45 minút do odchodu autobusu smer Medellin. Vzal som teda nohy na plecia, zbehol domov, hodil do seba tamal (mäsovo zemiakové pyré varené na pare balené do platanového listu), zbalil si kufor a hor sa na cestu. Na margo treba ešte povedať, že sa mi po jednom telefonickom rozhovore konečne podarilo spraviť ten bankový prevod na zaplatenie celého výletu do Medellinu (od samej radosti som musel zavolať Katke Ďurovkovej a podeliť sa s ňou o túto radostnú novinu), takže som sa tam mohol vydať bez vreciek plných hotovosti. Na terminál som dorazil mierne po funuse, ale veď autobusy chodia každú pol hodinku, tak som si kúpil lístok na 20:00 a potom už len vychutnával sladké nič nerobenie. Do autobusu som nastúpil plný očakávaní, tamalu a odhodlania stoj čo stoj prespať štvorhodinovú cestu plnú zákrut á la Donovaly. V celku sa podarilo a na odchod z Manizales sa pamätám už iba veľmi matne. Zaujímavosťou bolo, že odo mňa nikto nechcel lístok, ujo šofér len spočítal cestujúcich, či mu sedí počet s počtom predaných lístkov predaných na pokladni a bolo.

Keď som sa zobudil, bolo už po polnoci a teda oficiálne piatok. Na terminál v Medelline sme dorazili približne okolo pol jednej, bol som vyzdvihnutý chalaniskom menom JuanDa(vid), u ktorého som potom 3 noci spal. Takmer do tretej sme ešte potom o všeličom kecali a nasledoval krátky, ale o to výdatnejší spánok. Na 7:00 sme boli totiž dohodnutí s Katkou Ďurovkovou, ktorá z Arménie cestovala celú noc, stretnúť sa u Vafky na byte, aby sme navarili lokše, sťaby prezentáciu našej typickej slovenskej kuchyne (spojenú s relatívnym nedostatkom surovín, chuti variť 2 dni a potrebou aspoň zčasti nakŕmiť asi 100 hladných krkov). Došli sme aj s JuanDa asi okolo pol deviatej :D, zemiačky už boli ošúpané a uvarené, popučené a pripravené na výrobu cesta. To prebiehalo asi tak, že sme si vysúkali rukávy, Vafka nám s Katkou do cesta prisýpala múku a vodu a my sme miesili. Musím povedať, že Katke to išlo podstatne lepšie ako mne, ale so štvrťhodinovým meškaním sa aj mne podarilo z pôvodnej masy vyhniesť niečo, čo by sa v hrubých rysoch dalo nazvať cestom. Potom nastala chvíľa CH, keď sme z cesta odkrajovali malé kúsky a termoskou (improvizovaným valčekom) ich vaľkali na asi pol centimetra hrubé pláty. Z tých sme potom pohárom (improvizovanou formičkou) vykrajovali samotné lokše. Nuž, najprv som mal na starosti pečenie lokší na panviciach (v skutku nič zložité -- lokša sa dá na panvicu a v pravý čas, asi po 2-3 minútach, sa vyberie a dá do krabice), ale zanedlho po tom, ako sa kuchyňa začala plniť dymom a nevábnou arómou z pripálených lokší a za môjho výrazného a chaotického poskakovania od panvice k panvici (robili sme na 4 naraz) som bol babami s úsmevom plným zhovievavosti a pochopenia preradený na relatívne bezpečnejšiu činnosť - vaľkanie a vykrajovanie. A to mi na zemi skončili asi len 3 lokše -- chvíľu som na seba bol dokonca skoro hrdý - smrk :D. Takýmto kooperatívnym spôsobom sme kopu zemiakov, múky a vody pretvorili na dve krabice celkom chutných zemiakových lokší a vybrali sa hľadať maslo (mali sa podávať s maslom a soľou, ale tu maslo dostať len v hypermarketoch, inde majú len margarín). Našlo sa, úspech bol zaručený a za vytrvalého vyvolávania organizátorov sme okolo 12:30 dorazili na univerzitu, kde sa konali (už od 11:00 ráno) prezentácie. Mali sme svoj vlastný stánoček, rozložili sme šúpolienky, rapkáč (miestni to volajú matraca), prospekty, 3 zástavy, lokše a mohlo sa začať. 5 hodín sme pilne odpovedali na všetky (mierne sa opakujúce) otázky o Slovensku a užívali si hrdosť na krásy našej vlasti. Tento proces bol prerušný len podávaním skvelého, ale skutočne skvelého obeda s vajíčkom, hovädzím mäskom, platanom a fazuľkou (FAZUĽA POPRVÉ!), ako aj našimi potulkami po stánkoch ostatných stážistov. Po ukončení prezentácie a zjedení všetých lokší sme boli odtransportovaní naspäť do našich dočasných príbytkov, odkiaľ sme okolo 21:00 večer (v skutočnosti okolo jedenástej) nastúpili na okružnú jazdu po meste v polootvorených autobusoch s hlasnou živou latinskoamerickou hudbou (najviac sa mi ako nástroj páči rašpľa). Spievalo sa, tancovalo, vyviezli sme sa na vyhliadku nad mestom (super výhľad na Medellin), potom zasa dolu, na jedno-dve námestíčka a keď sa minuli zásoby povzbudzujúcich prostriedkov spolu s možnosťami pečienky niektorých zúčastnených, nechali sme autobusy autobusmi a podopierajúc padlých sme sa vydali domov.

Ďalšie ráno (sobota) sa nieslo v znamení mierne zombioidne vyzerajúcich a v polosne sa potácajúcich indivíduí pestrého národnostného zloženia, ktorí sa o 9:00 ráno (v skutočnosti však okolo 11:00 :D) dostavili pred stanicu miestneho metra, nastúpili na autobus (opäť lavicová chiva) a vydali sa na exkurziu do parku Piedras Blancas (biele kamene). Na nálade nepridalo ani počasie, ktoré bolo v sobotu na rozdiel od piatku a nedele skutočne pod psa - pršalo a bola zima. Mnohí si preto políhali na lavice a pustili sa do zaslúženého spánku. Približne v pol ceste potom šofér 2-3 krát prudšie zabrzdil, načo sa milí spiaci za hurónskeho rehotu svojich spoluvýletníkov skotúľali z lavíc pekne na zem -- krajším nahor. O nejakých 15 minút neskôr sa zistilo, že boky autobusu sa dajú zatiahnuť plachtou, tak na nás prestalo aj pršať a v buse sa výrazne oteplilo. Nakoniec sme predsa len šťastne dorazili do parku Piedras Blancas. Zúfalým pretekom pomedzi kvapky sme sa presunuli pod šiator spojený s kuchyňou, kde už na nás čakal výdatný obed - kuriatko, hovädzinka alebo ryba s ryžou, platanom a fazuľou (FAZUĽA PODRUHÉ!!). Po doplnení výživných látok sme šli na obhliadku parku, okolo jazera, do mariposária (akože motýľovnica - motýlie ZOO), pavilónu s vystavenými živým aj mŕtvym hmyzom (držali ste už v ruke niekedy 10cm švába? ja áno, ja áno, hehe), potom ďalšia prechádzka spojená s družným rozhovorom medzi všetkými zúčastnenými, ďalšie doplnenie živín a cesta domov. Tu ešte poznámka na okraj: keďže sme mali v skupinke aj po španielsky nehovoriacich ľudí, hádajte komu pripadlo tlmočenie? Jasné že zasa mne... niektorých vecí sa človek asi v živote nezbaví -- ale bola celkom fasa :) Okolo 21:00 večer (je vôbec ešte potrebné písať, že v skutočnosti o 23:30? :D) sa išlo do klubu na diskotéku, vybláznili sme sa asi do tretej rána (ja osobne s menšou prestávkou, keď sa asi pol hodinu rozhodli hrať merengue, vallenato a regeton), potom sme sa ešte s JuanDa presunuli na jedno námestíčko plné barov a klubov, kde sme ešte hodinku kecali a popíjali kofolu, potom sa vybrali domov, ešte trochu pokecali a išli spať. Pozitívnom bolo, že som sa konečne (vďaka, Vafka) naučil rozpoznávať tie ich 4 hlavné rytmy: merengue je presne ako šliapanie kapusty. Vallenato je rýchle a má harmoniku. Regetón je zasa pomalý a taký lepivý. A to, čo nevyhovuje žiadnemu z kritérii, to je salsa :D.

Nedeľa znamenala prebudenie po asi 3 hodinách spánku, ale aj napriek tomu som bol svieži ako rybyčka. Doobedu sme s JuanDa, Bibi (hlavnou organizátorkou celého podujatia), Kevinom (fasa chalan), LuisAngelom a dvoma Indmi vybrali ešte na obhliadku mesta. Bohužiaľ, Katka aj s väčšinou ostatných zahraničných už ráno išla domov, ale zasa o to viac sme si to užili my :) Najprv sa išlo na výlet metrom. Ono, metro; hmmm. To, čo tu volajú metro chodí rýchlo ako metro, dvere sa zatvárajú ako v metre, stanice sú ako v metre, len je tu celé metro nad zemou, resp. vo vzduchu :) Celkovo je medellinské metro asi tak legendárne ako naše bratislavské (až na to, že v skutočnosti existuje :D), lebo pri ňom boli mierne povedané neefektívne vynakladané prostriedky -- tak napr. každá skrutka použitá v metre stála jeden dolár... nuž čo, aj toto je príklad toho, čomu sa v sociálnom hospodárstve hovorí prerozdeľovanie bohatstva -- zo štátnej kasy do kasy súkromnej :) Ako dôsledok toho sa na splácaní medellinského metra podieľa celá krajina a tak napríklad ani Bogota ešte svoje metro nemohla začať stavať. Medellinské preto zostáva jediným metrom v krajine. Na druhej strane je tu však metro skutočne prekrásne... má 15 rokov, ale v skutočnosti vyzerá akoby bolo práve uvedené do prevádzky. Všetko je úplne čistučké ligotavé, jednoducho krásne... Pri fotení stanice sa ku mne (takmer) hrozivým krokom priblížil policajt (už som spomínal, že tu robí policajtov časť deciek namiesto vojenčiny -- tak tento viac ako 17-18 teda určite nemal) a že vraj čo fotím a odkiaľ že som (nuž, ryšavá brada, obávam sa, môj nekolumbíjsky pôvod celkom spoľahlivo prezrádza). Ono, tu by sa vo všeobecnosti nemali fotiť veci typu vnútra supermarketov, stanice, infraštruktúra a tak. Tak som mu ukázal celkom neškodnú fotečku, načo on povedal, že v pohodke, že nie je problém, len ich tu pred časom ako policajtov niekto fotil, tak si dávajú pozor. Tak sme sa rozkecali, zaujímalo ho všetko ohľadom Slovenska, ako sa mi tu páči a tak... ak by akurát nebolo prichádzalo metro, boli by sme ešte aj na kofolu vybehli (ehm, teda, mangový džús som chcel povedať). Pri tom všetkom bol celý čas maximálne slušný, priateľský, strašne v pohode a skôr asi chcel pokecať ako skutočne kontrolovať nejaké fotky...

Po tomto skutočne príjemnom zážitku s miestnou políciou sme sa metrom dopravili do centra mesta, tam sme sa stretli so zvyškom skupiny, pofotili nejaké budovy a sochy a potom sa vybrali zasa metrom do miestnej knižnice. Tá je so zvyškom metra (ktoré inak križuje celé mesto a má 4 linky) spojená tzv. metro cable (je to kabínková lanovka s kabínkami pre 8 osôb), ktoré ale funguje normálne na lístky metra. Haluz je, že odhadom taký kilometer-dva sa táto lanovka vznáša nad jednou z chudobných štvrtí mesta a končí uprostred nej. Bol to pred pár rokmi taký projekt Medellinskej radnice na integráciu tejto časti obyvateľstva, aby sa necítili až tak odtrhnutí od zvyšku mesta -- podarilo sa... kriminalita, ktorá tam bola predtým veľmi vysoká, sa výrazne znížila, štvrť sa začala rozvíjať a dokonca sa pred rokom pri konečnej stanice lanovky postavila vysoká 7-poschodová moderná knižnica. Knižnica vznikla za spolupráce španielskej vlády a mesta a sú v nej stovky nových počítačov s LCD monitormi, ktoré slúžia pre miestne decká, aby mohli hľadať veci do školy, pozerať si niečo na internete alebo sa len tak hrať. Okrem toho samozrejme množstvo beletrie aj náučných kníh, kongresové sály a podobne. Využívaná je skutočne hojne. Aj keď som sa veľmi snažil, nemohol som sa ubrániť vnútornej otázke, či aj na Slovensku máme niekde pre decká niečo podobné... Po návšteve knižnice sme zbehli na vyprážané kuriatko s najgeniálnejším mangovým džúsom, aký som kedy pil a potom naspäť domov. Haluz bola, že cestou naspäť v lanovke sme mali výhľad na hĺbku pod nami, čo sme si na ceste hore neuvedomili. Miestami dosahovala výška stĺpov aj 30 metrov, takže sme sa v prvom momente za výrazného návalu anglických aj iných nadávok na kompenzáciu náhle uvoľneného adrenalínu a doslova až strachu chytili všetkého, čoho sme sa mohli (hlúpy reflex, ale čo už). Za minútku sme si ale zvykli a kochali sa nádherným výhľadom na mesto.

Po príchode k JuanDa domov sme chvíľu kaprili, zažili zemetrasenie (obávam sa však, že vás nepoteším: bolo to nanajvýš nevzrušujúce -- len chalani sucho konštatovali, že: "aha, bolo zemetrasenie". Na moju logickú otázku "Kedy?" odpovedali že "Práve teraz. Nevidel si, ako sa mierne kýval luster a žalúzie?". Ja na to že "nie" a tým bolo celé zemetrasenie vyriešené. Nemôžem sa ubrániť úsmevu pri spomienke na jediné zemetrasenie, ktoré sme zažili v Mošovciach asi pred 20 rokmi, keď ráno našim volala ich kolegyňa a s miernou výčitkou v hlase im oznámila, že práve prespali zemetrasenie :D - až tak celkom ho neprespali a dokonca boli skontrolovať aj obdovové múry nášho skromného príbytku, ale napokon sa rozhodli, že pocit "zosúvania sa domu do susedného potoka" sa im len prisnil. Nuž, neprisnil.) Po "zemetrasení" sa začal zbiehať predtým odbehnuvší zvyšok skupiny a nakoniec sme sa vydali do sauny a bazéna nachádzajúcich sa v dome. Vyšantili sme sa ako malé deti, za dažďa sme poskákali do bazéna a keď už nám začala byť skutočne zima, šup ho do vyhriatej sauny... bolo geniálne, zhodnotili sme priebeh celého víkendu (k pamätným výrokom patrí vysvetlenie jedného z Indov, prečo tentokrát na chive (ten party-autobus) v piatok večer vôbec nebolo toľko novo vzniknuvších párikov a celé sa to v tomto smere nezvrhlo tak, ako na jednej akcii, čo tu robili pred 4 mesiacmi (veď sa to aj volalo že Chiva de Amor). Nuž povedal: "This time, there were way too many gays, man, way too many gays" -- a podľa mojich skromných informácii mal veru aj pravdu :D). Nasledovalo rýchle balenie, Indovia išli aj s LuisAngelom na severný terminál (smer Bogota), ja s JuanDa a Bibi texíkom na južný, Kevin za nami na motorke :D Na termináli rýchlo kúpiť lístok na 7:30, a zostávajúcich 40 minút využiť na doplnenie stravy. Vyhrala to opäť Bandeja Paisa (ale totálne geniálna... musím zohnať recept -- FAZUĽA POTRETIE!!!) zakončená zmrzlinovým pohárom... ach, sladký to život. Potom prišlo smutné lúčenie, nasadnutie na autobus a ďalší pokus o prespanie zákrut plnej cesty do Manizales. Úspešný. Prebudení sme boli len v polke cesty na mierne nezvyčajný rotačný pohyb celého autobusu, ktorý ale šofér bravúrne zvládol, zastal, zacúval, otočil sa a za občasných poznámok typu "Hej, bratku, čo spíš?" vyslovených nesmierne huhňavým (a mne aj celkom smiešnym) miestnym Paisa prízvukom sa išlo nerušene až do Manizales.

Domov sa došlo okolo jednej v noci, spať som už nešiel, ale podoháňal všetko, čo som mal cez víkend na internete zameškané. Ráno pekne do práce, na obed mäsko s fazuľkou (FAZUĽA POŠTVRTÉ!!!!), do práce, a na večeru dojesť fazuľu s voľačím (FAZUĽA POPIATE!!!!!). Milé deti a tu sa to stalo. Objavil som, že Peťo Reťo veľmi ľúbi fazuľku. Je to priam až láska... nuž ale priveľa lásky občas bolí a takmer aj zabíja. V tom momente došlo k jednému z mojich doposiaľ najväčších vzdelávacích momentov v Kolumbii. Zistil som totiž niečo o sebe (takéto zistenia majú tendenciu byť veľmi užitočné, ale aj veľmi bolestivé. Tak aj bolo): Peťov Reťov tráviaci trakt v pohode zvládne fazuľku 1x, ba aj 2x po sebe. 3. a 4. krát by už malo byť brané ako rezerva pre prípad nedostatku inej potravy, ale v žiadnom, opakujem ŽIADNOM prípade neslobodno požiť fazuľu päťkrát, päť dní po sebe. Porušenie tohto pravidla má za následok odmietnutie spolupráce zo strany tráviaceho traktu nasledované takou úžasnou búrkou, hromami, bleskami a prietržou mračien (obrazne povedané), akú by ste si asi ťažko vedeli predstaviť. Dodám len, že pri celkom plánovanom zdržiavaní sa blízko zachranných bodov sa mi vždy podarilo dobehnúť :D :D :D A prežil som to nakoniec aj bez tých dvoch ibáčov, čo som už-už držal v ruke :)

K ďalším správam dňa patrí, že Julimu sa cez víkend na ruke objavili 4 stehy, lebo sa zdržiaval tam, kde nemal, vtedy keď nemal a následne odmietol priateľský návrh na spoluprácu zo strany zodvoch podivných indivíduí. Namiesto toho im celkom poľahky utiekol, akurát že ho mierne škrabli na ruke... ale aspoň žiadna z jeho osobných vecí pri tejto transakcii nezmenila majiteľa :) Okrem toho sa ešte v utorok konala taká menšia prezentácia nás stážistov na Universidad Autónoma, kde som sa spolu s ostatnými zúčastnil, nasledované interviews a nakoniec meetingom OC Recruitment.

Nuž, toľko odo mňa na tento týždeň, niekedy večer ešte doplním aj nejaké fotečky pre názornú ilustráciu všetkého tu vysloveného. Na záver hádam len slogan týždňa, ktorý mi práve pred pol hodinkou pošepla jedna tu nemenovaná osoba: "Za 10 rokov sa bude táto zk*****á doba volať Staré Zlaté Časy -- tak si ju pre boha užívaj :D" Do skakavenia, priatelia :D

Recruitment 28.2.2008

Nuž deti zlaté, týždeň sa nám opäť s týždňom stretol a máme tu stredu - halúškam a blogu bedu. Aj minulý týždeň bol pomerne bohatý na nové zážitky, takže sa bez otáľania môžeme pustiť do práce (a okrem toho sa mi konečne podarilo doplniť fotky do minulého článku a updatnúť aj fotogalérie Fauna & Flóra, Narodky & Medellin a Recruitment). Minulá streda sa niesla v znamení pokračujúcich interviews nových členov AIESEC. Večer sme sa aj s Carito vybrali do kina na film Orfanato -- vrelo doporučujem, je to film v niektorých momentoch strašidelný a občas sa strhnete zo sedadla, ale jeho spôsob rozprávania je veľmi pôsobivý a určite stojí za to ho vidieť. V istých aspektoch mi pripomínal film El Labirinto del Fauno, čo bol jeden z najlepších filmov, aký som kedy videl.

Štvrtok sa niesol v podobnom duchu interviews, rovnako ako aj piatok a keďže sa nám počet prihlásených stále zvyšoval, rozhodlo sa, že sa aj v sobotu budú robiť celý deň interviews a zruší sa plánovaný LC meeting. Tak aj bolo, v sobotu sme sa okolo ôsmej ráno dostavili na office a až do večera do šiestej sa neúnavne robili interviews. Potom sme sa plní elánu a nadšenia presunuli ku Kokimu (LCP) na byt a tam sme ešte skoro do druhej v noci robili konečný výber ľudí a pripravovali úlohy na Assessment Centrum (taller). Nedeľa ráno sa začala pozitívne vstávaním okolo piatej ráno, presunom na miesto konania taller v priestoroch jednej z miestnych univerzít a jeho začiatkom o ôsmej ráno (som si istý, že všetci správne tušia, že facilitátori prišli väčšinou okolo 8:00 a samotný taller sa začal okolo 9:00 :D). Spolu sme mali na talleri 100 účastníkov rozdelených do 6 skupín. Každá zo skupín rotačným spôsobom prešla 6 stanoviskami s rôznymi úlohami (každá z nich trvajúca 30 min). Ja som bol s JorgeXom zodpovedný za testovanie adaptability a kultúrnej citlivosti, na čo sme použili pomerne (výrazne) oklieštenú verziu manažérskej hry Derdians. Nakoniec si ešte všetci hodinku zahrali spoločnú hru na burzu (každý dostal isté suroviny a istý recept na výrobu kokteilu -- lenže spravidla suroviny boli iné ako potreboval, takže sa muselo vymieňať s ostatnými skupinami -- chaos ako hrom, ale inak super cool).

Celý taller sa skončil cca. o 14:00 ešte menším príhovorom Kokiho. Facilitátori (my) sme sa následne pobrali nasýtiť naše fyzické schránky (keďže mentálne sme už boli sýti až až :D) a okolo tretej poobede sme sa opäť premiestnili v časopriestore do Uni Católica. Tam nastala hádam najzaujímavejšia časť procesu, kde sa na videoprojektore vždy ukázala fotografia každého jedného účastníka, meno, profil a nasledovala diskusia o jeho prijatí alebo neprijatí. Väčšinou sa pomerne rýchlo dospelo k výsledku PASA / NO PASA / MAYBE (prešiel / neprešiel / možno). Po 4 hodinách diskusí sa nám podarilo redukovať počet prijatých na 44 s tým, že ešte 17 ľudí zostalo v položke MAYBE. To už sme ale museli uvoľniť priestory university a tak o osude týchto 17 nakoniec rozhodlo EB u Kokiho. Ono, pôvodne zamýšľaný počet bol 40 nových + 5EP (ľudí, ktorí pôjdu priamo na stáž), ale vďaka tomu, že boli decká fakt dobré, ako aj tomu, že sa teraz AIESEC Manizales zapája do veľkých projektov, ktoré si budú vyžadovať veľa ľudských zdrojov, sme nakoniec vzali 53 nových členov. Na záver malá štatistika:

Počet predaných vstupných kódov (za 5.000 COP) 230
Počet prihlásených s vyplneným online profilom 199
Počet pozvaných na interviews 147
Počet pozvaných na taller 100
Počet novoprijatých členov AIESEC Manizales 53

V pondelok a utorok potom nasledovala práca a trošku prekladania (normálne mi to chýbalo, asi som závislý :D). Tu treba ešte dodať jednu vec:

Ako som už predtým spomínal, náš Hospitalito je skutočne pekný a dobre vybavený a vôbec nevyzerá ako miesto, kde by boli ľudia skutočne chorí. O to menej, keď človek sedí vlastne celý deň v kancelárii a cez nižšie poschodia s ambulanciami prechádza iba na ceste z práce a do práce. Občas naša mladá milá usmievavá a vskutku pekná recepčná profesionálne reklamným hlasom vyhlási do interného rozhlasu: "Hľadá sa majiteľ strieborného Opla, nech si preparkuje" alebo "Doktor Alvaro nech sa dostaví na oddelenie popálenín".

Každý utorok, keď sa s Angelou chodíme hrať s deckami, vidíme síce malých pacientov, ale hráme sa, decká sú veselé a ani na onkológii to nevyzerá ako medzi ťažko chorými. Možno je to dané miestnou kultúrou, tým, že malé decká si tak celkom neuvedomujú o čo ide, programom aktivít, ktorý tu nemocnica má alebo je to preto, tu má väčšina pri sebe rodičov. Hlavne sú to však decká, ktoré možno spadli, možno sa popálili, možno ochoreli, niečo si zlomili, ale sú to stále decká: rýchlo sa pozbierajú, dajú dokopy, vybehnú z nemocnice a pôjdu zasa do školy, budú sa hrať vonku, pomaly dospievať, chodiť s frajermi a frajerkami, pracovať, mať vlastné deti...

Len občas, keď všetci pilne pracujeme v našich kanceláriách zahĺbení do viac či menej dôležitej práce za našími stolmi, pri zvoniacich telefónoch ťukajúcich klávesniciach, ozve sa naša mladá a milá usmievavá recepčná z rozhlasu "Código azul en pediatria. Código azul en pediatria". Namiesto reklamne profesionálneho hlasu je ale zreteľne počuť jej dych a náhlivo naliehavý tón. Všetko trochu stíche, kolegyne sa na seba pozrú, len ja pre istotu spýtam: "Aký kód?" "Modrý." "Kde?" "Na pediatrii".

Iba telefón stále zvoní. Niekto ho zdvihne, niekto ťukne do klávesnice, kolegyne sa s ťažkým povzdychom otočia naspäť k svojim obrazovkám a ide sa ďalej. A keď my po celom dni vybiehame z nemocnice, občas, ako napríklad dnes, stretneme na jednom z nižších poschodí, cez ktoré na ceste z práce prechádzame, ticho plačúcu skupinku navzájom sa podopierajúcich ľudí. A vtedy je nám celkom jasné, kde sme...

Zonalito 6.3.2008

top
Včera mi Martin Nešťo poslal e-mail s otázkou, ako sa mi po štvrťroku v Kolumbii darí. S hrôzou som zistil, že je to tak, že už uplynula takmer štvrtina mojej stáže. Najspoľahlivejším meradlom času a najmä jeho rýchleho plynutia je tu pre mňa písanie blogu a preklady, ktoré každý mesiac posielam na Slovensko, spojené s až pričastým obracaním kalendára.

Minulý týždeň bol pomerne pokojný, vo štvrtok sme boli s JorgeFom a Onim v kine na kolumbíjskom filme Paraiso Travel o páriku dvoch Kolumbíjčanov z Medellinu, ktorí sa nechali prepašovať do USA ako ilegálni migranti a o ich osude. Nebol to síce film storočia a občas sa trochu zvrhával do roviny klišé, ale aj napriek tomu to bol jeden z lepších filmov, ktoré som v poslednej dobe videl, miestami prudko vtipný, občas trochu smutný, tak akurát... už sa len nenormálne teším na Báthoryčku, nech si ju môžem stiahnuť a pustiť tu chalanom ako ukážku našej kinematografie :)

V piatok večer sme sa spolu s väčšinou šéfstva miestneho AIESECu premiestnili o nejakých 40 km z Manizales do mestečka/dediny Santágeda, v ktorej sa nachádza množstvo finiek (kolumbíjskych relatívne luxusných chát, resp. víkendových chalúp). Presne na tom istom mieste, len na inej chate, sme pri bazéniku oslavovali aj nový rok. Najzaujímavejšia na tom celom bola cesta, pretože sme sa viezli na pravom kolumbíjskom džípe tradične využívanom na prepravu všetkého možného (od kávy, cez plátanos, banány, až po ľudí). Napratali sme sa doňho len tak-tak jedenásti, ale vraj kolumbíjčanov sa tam zmestí kľudne aj pätnásť. Špecialitou tohto džípu je to, že prepravný priestor (korba) je otvorená smerom hore a smerom dozadu, sedí sa bokom k smeru jazdy na pozdĺžne umiestnených lavičkách. Našťastie nepršalo, takže otvorený vrch zakytý len železnou mriežkou nebol problém (aj keď som sa párkrát dobre treskol do hlavy, keď džíp poskočil na retardéri). V družnom rozhovore s Danim Loaizom na tému "Ekvádor a ľavicová politika susedov Kolumbie" som ani nezbadal, ako sme opustili Manizales a pustili sa do boja s miestnou zákrutami posiatou a takpovediac horskou cestou. Zbadal som sa až vtedy, keď sa ozval môj na tieto veci klasicky háklivý, aj keď inak celkom odolný, žalúdok. Za neustáleho presviedčania ostatných spolusediacich, že ich aj napriek mojej zeleno-popolavej farbe skutočne neošablím, sme bezpečne a bez ošablenia dorazili na miesto určenia. Za zmienku stojí hádam ešte to, že v záujme čistoty svojho odevu ma na posledných 15 minút cesty presvedčili na zmenu pozície a tak som sa za jazdy presunul na koniec džípu a tú poslednú štvrťhodinku som strávil spolu s Kokim a Luisberom jazdiac po stojačky na zadnej rímse auta. Musím povedať, že to bol skvelý zážitok, vietor vanúci do tváre, cesta ubiehajúca pred i za autom, ticho a vôňa tropického lesa, obloha plná hviezd (čo sa v Manizales kvôli svetlám mesta nevidí)...

Je zaujímavé, aký rozdiel v teplote je medzi Santágadou a Manizales, aj keď sú iba 40 km od seba. Večery v Manizales, ktorý je položený omnoho vyššie (500-1000 metrov rozdiel), sú vyslovene studené, takže bez svetra sa viac-menej nedá pohnúť. Santágeda má však klímu približne zhodnú s našim letom: horúce dni a teplé noci. Samozrejme, že nás hneď zlákal bazén, tak sme sa okolo deviatej-desiatej večer na chvíľu osviežili, potom začali pripravovať obsah sobotňajšieho a nedeľňajšieho programu a okolo tretej nadránom sa uložili spať. Rozdiel oproti slovenským konferenciám je taký, že agenda sa finalizovala až na mieste a aj obsah sessions bol hotový iba napoly. Počas konferencie však všetko fungovalo skvele a všetci boli super pripravení, aj keď v noci toho preto veľa nenaspali :). V sobotu dorazili nováčikovia, ja som viedol jednu session pre starých, potom ma Pollo, Luisis a neskôr JorgeX použili na jednej zo svojich sessions a tesne pred večerou som mal na starosti približne polhodinovú prezentáciu Slovenska. Zneužil som na tento účel prinesenú a mierne upravenú prezentáciu Aďa Botlíka (týmto srdečne pozdravujem :D), ktorá zožala v kombinácii so slovenským hudobným podfarbením (Peha - Spomaľ ma, Desmod - Dážď) veľký úspech. Nasledovalo pár slov odo mňa, názorná ukážka rapkáča, nejakých materiálov, súťaž o šúpolienku a nakoniec demonštrácia najtradičnejšieho slovenského výrobku - borovičky - s tým, že vyskúšať ju budú môcť na párty.

Párty trvala od cca. jedenástej večer asi do štvrtej do rána. Okolo jednej som sa objavil ja spolu s borkou a ešte zvyškom hruškovice, ktorej podstatná časť padla za obeť v Arménii a Medelline :) Tak som teda obchádzal tancujúcich a ponúkal im "okoštuvať". Aj táto časť slovenskej kultúry zožala nesmierny úspech a to hneď niekoľkokrát: V ústach chutila, v pažeráku a žalúdku príjemne hriala, ba priam až pálila (niečo, na čo tu miestni pri svojom 25 percentnom alkohole nie sú zvyknutí) a u niektorých jedincov sa počas noci (dokonca niekoľko krát) opätovne objavovala na svetle božom :D Najmä táto skutočnosť je pomerne prekvapivá, keďže pri vysokom počte ochutnávajúcich sa z pollitrovej borovičky každému ušlo asi tak za náprstok -- ale možno v zmesi s pivom, anízovou aguardiente a rumom aj toto malé množstvo zohralo svoju úlohu. Za všetkých spomeniem hádam len prezidenta AIESEC Manizales, občianskym menom Juan Enrique, všetkými familiárne Kokim zvaného. I prebudiac sa v nedeľu ráno zistil, že pri jeho hlave je kalúžka neidentifikovateľnej polotekutej hmoty s charakteristickou arómou. Ostatní prebudivší sa si tento predmet záujmu tiež nemohli nevšimnúť, a tak bolo Kokimu všetkými prítomnými jemne naznačené, že UŽ ZASA prebral. (V španielčine sa prasa povie "cochino" [čítaj "kočino"], čo sa dá veľmi efektne rozobrať na dvojslovný výraz: "cochi, no!" čiže niečo ako naše "mašurko, fuj". Podobnosť slova "cochi" s prezývkou slovutého prezidenta "Koki"-ho isto nemusím osobitne zdôrazňovať). Podstatné však je, že Slovensko sa na dlhú dobu zapísalo zlatými písmenami do myslí a žalúdkov miestnych AIESECárov. Keďže borka došla, nabudúce bude na ochutnávku čokoláda :D.

V nedeľu sme mali veľmi zaujímavú dvojhodinovú session, ktorá sa celá odohrávala v exteriéri -- konkrétne v bazéne a na priľahlej lúke. Jej cieľom bolo mierne sa vyšantiť, prevetrať si po predchádzajúcom dni (a noci) hlavu a zároveň sa niečo naučiť o tímovej práci. Bavili sme sa výborne a užívali si úlohy v bazéne a šantenie na tráve. Ďalšou potešiteľnou informáciou je, že milé slniečko, zvedavé na cudzincov s bielou kožou, nespálilo len mňa, ale aj pomerne významnú časť miestnych (niektorí tu majú celkom európsky fenotyp), takže o to lepšie som sa potom cítil ja :D

Celkovo konferencia dopadla výborne, nováčikom sa veľmi páčilo a po ich odprevadení (prišli aj odišli na chive, o ktorej som písal v minulom blogu) sme pomaly pobalili a pobrali sa opäť v starom dobrom džípe domov. Dal som na rady domácich, že najlepšie proti "morskej chorobe" je pozerať sa na cestu ZA autom (a nie do predu, ako by si niekto myslel). Sadol som si teda na kraj džípu, polovica môjho cteného proťajšku tváre spolu s jednou zo spodných končatín sa bezstarostne hompáľala nad ubiehajúcou cestou, tá druhá, statočne nesúca celú váhu môjho útleho telíčka, sa nachádzala bezpečne vo vnútri džípu. Hneď ako sme vyrazili z finky, obklopila nás opätovne tma a vôňa lesa. Nikdy by som nebol povedal, že obyčajná cesta autom môže byť takým silným zážitkom. Vôňa lístia, čerstvej surovej kávy, mihajúca sa stredová čiara cesty, občas v diaľke svetlá auta alebo motorky. Keď sa priblížili, reflektory nás účinne oslepili a v ich žiare sme videli len mihotajúce sa nočné motýle manévrujúce vzduchom. Znova plná hviezdna obloha nad nami, obzor sa ticho osvecoval od bleskov vzdialenej búrky. Po kopcoch roztrúsené svetlá finiek pestujúcich kávu, plátanos či iné miestne plodiny. Ani som sa nenazdal a na hrebeni sa objavil obrys Manizales -- a to všetko bez toho, aby som sa čo i len raz pozrel dopredu na cestu pred džíp a bez toho, aby mi bolo len v náznaku zle. Nuž čo, človek sa učí po celý život.

Po príchode domov sme najprv vyrabovali ľadničku a potom si s predstieraným záujmom prečítali o najnovších krokoch Cháveza a Correu (prezident Ekvádora). Kolumbíjska armáda totiž cez víkend tak trochu narušila územnú celistvosť Ekvádora, vyslala tam vojsko a pozabíjala nejakých guerrilleros (muža číslo dva celej FARC). Pritom údajne našla dokumeny potvrdzujúce prepojenie FARC na prezidenta Correu. Tomu sa samozrejme takéto narušenie svojej celistvosti a o to menej údajné objavenie dokumentov nepáčilo, takže na hranicu poslal vojsko a tanky, vyhostil kolumbíjskeho veľvyslanca, zavrel svoje veľvyslanectvo v Kolumbii, povolal svojich diplomatov pekne domov a pohrozil Kolumbii vojnou -- všetky kroky boli v zápätí okopírované Venezuelou. Ešte dobre, že vieme, že Chávez a Correa sú len takí "táraji a gágaji" (ako keby mi to pripomínalo niekoho u nás doma... hmmm...), lebo by to tu inak mohol niekto začať aj brať vážne :)

Armenia 13.3.2008

Minulý týždeň sa niesol v znamení regenerácie z predchádzajúcej konferencie. Dni ubiehali ako splašené kone a ja som si ani nestihol uvedomiť, kedy prišiel štvrtok :) Vo štvrtok sme mali ďalší pochod za oslobodenie unesených FARC -- nebol až taký veľký, ako ten prvý, ale aj tak sa na ňom zúčastnilo dosť ľudí. A prišiel piatok: keďže som sa už predtým dohodol s Katkou Ďurovkovou, že ju prídem cez víkend pozrieť, po fajronte som sa zbalil a šup ho na terminál a do Arménie. Cestu sa mi podarilo prežiť relatívne v zdraví, po prvej zákrutovej časti sa mi podarilo zaspať a zobudil som sa až v Arménii na to, že nado mnou šofér autobusu snažiac sa ma prebrať pobavene krúti hlavou: všetci cestujúci už totiž dávno vystúpili a v tom čase sme sa nachádzali na benzínovej pumpe, kde sa ujo chystal akurát doplniť pohonné hmoty, keď si ma všimol :D

Večer sme s Katkou trochu vybehli do mesta a okolo druhej nad ránom sme dokecali a zaspali :) V sobotu ráno mala Katka hodinu, tak som išiel aj s ňou od práce, kde som sa hral na (viac menej) poslušného študenta... bolo fasa, po obede sme sa vybrali aj s Danim, Lanrim (nigeríjčan) a Daniho bratom Miguelom ešte na zmrzku, čo bol celkom isto vrchol dňa, lebo takú dobrú zmrzlinu som asi od promócie nejedol :D Iba tak mimochodom, kvôli lepšej predstave, jedenie zmrzliny spolu s pridruženými aktivitami trvalo cca. 3 hodiny :D Potom nás nejak premohla celková únava, tak sme po ceste kúpili zemiaky, ananás a zvyšok večera sme strávili jednoducho úžasným spôsobom: olúpali sme ananás, uvarili sme zemiačky v koži a len tak sme sa do nich so soľou pustili, sediac papučovo pred telkou :D Už mi to skutočne chýbalo.

V nedeľu sme boli pozvaní k Lanrimu na nigeríjsky obed... opäť koncert pre chuťové poháriky: uvaril polievku, ryžu s cestovinami a špeciálnu omáčku z cibule, papriky, paradajok a neviem ešte čoho... no jednoducho úžasné :) Aby sme ako Slováci nezostali v hanbe, tak večer sme zasa my pozvali všetkých kamošov do domu k Danimu a spravili slovenské lokše. Keďže sa nám ale nepodarilo zohnať kačaciu pečienku, papali sa s tuniakom... a chutili :D Večer som sa so všetkými rozlúčil, dohodli sme si nejaké potenciálne aktivity počas Veľkej Noci a šlo sa rýchlo busom domov.

Začiatok nového týždňa prebiehal bez výraznejších udalostí, akurát v stredu sme sa s Onim, Manuelom, Kelly (z Grécka) a Karime vybrali do kina na Bucket List s Jackom Nicholsonom a Morganom Freemanom. Vrelo odporúčam :)) A okrem toho sa mi podarilo kúpiť prevodník z našej normy elektrických zástrčiek na kolumbíjsku. Zistil som totiž, že z prístrojov, ktoré som si sem doniesol, väčšina pracuje aj na 110V, takže nepotrebujú tú opachu - tansformátor - ktorá ma stála 30.000 (aj tak ho ale potrebujem kvôli strihaciemu strojčeku a jednému z mobilov). Mimochodom, ten prevodník ma stál 500 pesos :D Tento týždeň ma ešte čaká cesta do Pereiry, ale o tom zasa nabudúce :)

Pereira 19.3.2008

Celý minulý týždeň sa niesol v znamení cestovania a AIESEC konferencie v neďalekom meste Pereira. Samotná konferencia trvala 3 dni (od soboty do pondelka), ale keďže sa mi podarilo dostať na pozíciu jedného z facilitátorov (ľudí, ktorí sa na jednotlivých školiacich blokoch nie len zúčastňujú, ale ich aj vedú), potreboval som do Pereiry kvôli prípravnému stretnutiu prísť už vo štvrtok na obed. V práci som mal kvôli tomu štvrtok poobede, celý piatok a celý pondelok voľno (hurááááá, aj keď si to budem musieť postupne nadrobiť, búúúú) :D Pôvodne som mal z Manizales odchádzať okolo 12:00 na obed, nakoľko cesta do Pereiry trvá cca. hodinku a štvrť, lenže okolo desiatej ráno mi koordinátorka Diana poslala SMSku, že sa program trochu posunul (prosím, aby si našinci dobre všimli slovo "trochu") a teda že stačí prísť okolo štvrtej, pôjdeme sa trochu pozrieť po Pereire a samotné prípravné stretnutie začne až v piatok (čiže takmer o deň neskôr). Keďže som mal o štvrtej byť v Pereire, po troch mesiacoch strávených v Kolumbii mi prišlo úplne prirodzené, že som sa pred štvrtou len začal baliť a do Pereiry som (aj vinou miernej zápchy -- na ceste :D) dorazil okolo trištvrte na šesť. Samozrejme, že som tam bol prvý :D Čakali ma tam len traja miestni AIESECári (Julián, strašne fajn chalanisko z Pereiry a tiež člen prípravného tímu konferencie + ďalšie dve baby), tak sme si sadli na lavičku, začali kecať a čakali na zvyšok prípravného tímu konferencie. Bolo nám dobre, sedeli a kecali sme o všeličom skoro do ôsmej večer, kým neprišla busom koordinátorka Diana :)

Išli sme sa teda trochu napapať a povoziť po Pereire popozerať si z auta mesto. Zaujímavosťou Pereiry je viadukt César Gaviria Trujillo, pomenovaný po miestnom rodákovi, prezidentovi Kolumbie v rokoch 1990 - 1994 a od roku 1994 do roku 2004 aj generálnom tajomníkovi Organizácie amerických štátov. Okrem toho, v 60. rokoch, keď študoval na miestnej Andskej univerzite, bol zakladateľom AIESEC Pereira a neskôr, v roku 1968, prezidentom AIESEC Kolumbia. Kvôli tomuto mostu zmenili zákon, ktorý dovtedy zakazoval pomenovávať stavby po žijúcich osobách. Potom sa išlo na byt k Juliánovi. Tu mi nedá nespomenúť priaznivý efekt môjho pobytu v Manizales, ktorý je samý kopec a skoro o kilometer vyššie ako Pereira: Naložený batohmi som ani neviem ako a bez zadýchania vyšiel na štvrté poschodie k Juliho bytu, zatiaľčo zvyšok bandy sa ešte potácal fučiac na schodoch. Hold, to prevýšenie 50m, čo človek každý deň po ceste do roboty 4x absolvuje, predsa len prináša svoje ovocie :D Po úspešnom výstupe sme ešte u Juliho trochu kecali a išli spať. Ďalší deň, hneď ako dorazila Lorena z národného výboru AIESEC Kolumbia a ďalší ľudkovia, sme začali s prípravou. Na rozdiel od slovenských konferencii sme mali hotový len hrubý náčrt agendy a jednotlivé školiace moduly sa vytvárali priamo na mieste. Takýmto činom sme strávili celý deň, prerušovaný len našími žalúdkami dožadujúcimi sa pravidelnej stravy :). Aký šok som zažil, keď Juli pre nás desiatich objednal na obed len dve pizze. A okoľko väčší šok som zažil, keď tie dve pizze prišli v šiestich obrovských škatuliach, pretože do každej sa zmestila len tretina. Priemer pizze cca 60 cm. Jasné, že sme to ani všetko nezjedli :D.

Nasledujúci deň, v sobotu, sa začínala samotná konferencia, takže sme sa presunuli na miesto konania jej prvého dňa - na miestnu univerzitu. Skutočnosť, ktorá ma skutočne posadila na môj inak celkom odolný gluteus maximus (ľudovo tiež známy ako zadok), bola prítomnosť prorektora miestnej univerzity, tety z mestskej radnice a primátora Pereiry (inak, mesta väčšieho ako naša Bratislava). Všetci sa nám prihovorili, pochvalne sa vyjadrili o proaktivite mladých ľudí zaželali veľa úspechov a pobrali sa za povinnosťami. Za 5 rokov, a počas 40 konferencii, na ktorých som sa za ten čas zúčastnil, som niečo takéto skutočne nevidel. Je to vynikajúce svedectvo o prístupe nie len vzdelávacích inštitúcií, ale aj miestnej samosprávy k mladým ľuďom s potenciálom spraviť niečo pre danú krajinu -- jeden z najmarkantnejších rozdielov medzi Slovenskom a Kolumbiou. Za zmienku stojí ešte aj obed v podobe pečeného prasiatka plneného ryžou. Mňam, hovorí Peťo Reťo. Mňam :D.

Po skončení prvého dňa zameraného na analýzu osobnostných a pracovných charakteristík MBTI, ktorý sa konal s odbornou garanciou firiem Motorola, Deloitte a Bayer (súťažilo sa napr. o mobily Motorola apod.), sme sa presunuli do "hotela v prírode", kde konferencia pokračovala. Cesta bola vcelku útrpná a plná zákrut so zlým povrchom, takže aj samotní a na zákruty zvyknutí Kolumbíjčania odporúčail napchať sa tabletkami proti nevoľnosti. Ja (pokiaľ sa dá, chronicky odmietajúci akékoľvek tabletky) som sa však uložil do mierneho polospánku a v tomto stave prežil celú hodinu trvajúcu cestu bez akýchkoľvek problémov. Kľúčom, ako sa obrniť proti nevoľnosti bude asi skutočne relax a uvoľnenie sa, akoby pred spánkom -- a tým pádom vypnutie mozgového centra udržiavajúceho pozíciu tela a hlavy voči telu, pretože je to práve ono, ktoré spôsobuje neplánované zastávky na horských cestách. Samotný "hotel v prírode" by som prirovnal k našej záhradnej reštaurácii spojenej s podobne vyzerajúcimi budovami, v ktorých sú izby pre cca. 7 ľudí, každá s dvoma sprchami a WC (niekedy bola aj teplá voda :D). Areál dopĺňajú väčšie či menšie jazierka a voľne sa potulujúce vtáctvo. Celý hotel je vlastne uprostred lesa/džungle plného paliem a iných pre nás exotických rastlín, takže prostredie je neskutočne nádherné, vegetácia bujná a tropická, nočná obloha posiata hviezdami a vzduch čistý ako krištál. Na jednom strome som našiel niečo, čo som si myslel, že je grapefruit. Po odtrhnutí a rozkrojení sa však zistilo, že je to obrovský citrón. Tak sme ho asi piati spoločnými silami zjedli. Mňam :D Malá odbočka: ja som vo svojej podstate veľkým priaznivcom prírody, zvierat a dokonca aj vtákov, aj keď mnohé z nich (najmä isté zástupkyne hydiny) ma svojou neskrývanou inteligenciou utvrdzujú v presvedčení, že niektoré živé bytosti sú použiteľné skutočne iba na to, aby boli zjedené :) Nuž, tento prírodný hotel slúžil okrem sliepok, kačíc a husí ako domov aj pávom. Moje prvotné nadšenie z krásy týchto majestátnych stvorení sa veľmi rýchlo rozplynulo, keď som začul ich hlasový prejav, ktorý tvorí s vizuálnou stránkou pávov nesmierny kontrast. Pri tejto príležitosti nám poslúži staré príslovie, "vtáka poznáš po perí, človeka po reči a hnusného páva po škreku". To, čo produkovali tieto neveľké operence, bolo zmesou medzi škrekom pekelným a výsmechom samotnej existnecii našich ušných bubienkov. Dielo skazy však bolo dokonané, keď sa milý páv usalašil na streche priamo nad jedným z prístreškov, kde sme práve rokovali a bez ostychu nám priamo pod nos udelil výlučky svojej kloaky. Spomínajúc všetkých svätých som sa niekoľkokrát pristihol pri tom, ako v predstavách zvieram pávov dlhý krk nesúci jeho beznádejne sprostú hlavu, a zanedlho hádžem jeho ošklbaný trup do polievky. Ponaučenie: pávy je možné tolerovať iba vypchaté alebo varené.

S výnimkou pávov konferencia prebiehala vynikajúco, moderátor síce hneď po prvej párty (ktorá sa mimochodom končila asi o šiestej ráno) mierne stratil hlas, ale o to vtipnejšie pôsobil jeho "paisa" prízvuk (niečo ako keby sme u nás mali na konferencii ako chaira poriadneho hard-core záhoráka, ktorý sa ani len nenamáha hovoriť "spisovne" :) ). Hudba na parties bola zmiešaninou latinských rytmov (vrátane roll-callov) a techna, čomu som sa ja osobne veľmi tešil, lebo sa jedná o jediný štýl hudby, na ktorý dokážem s potešením a z plného srdca tancovať :). Za zmienku stojí hádam ešte obsah jednotlivých školení, ktorý tu takmer neobsahoval teóriu a celý bol postavený na praktických informáciach a aktívnom precvičovaní naučeného. Samozrejme, začínalo sa vždy ráno okolo 9:00 - 10:00, na obed bola prestávka 2 hodiny a končilo sa večer oklo 22:00 - 23:00. Zlatým klincom programu však bolo vystúpenie istého pána menom Yokoi Kenji Diaz (otec Japonec, mama Kolumbíjčanka), ktorého cieľom bolo ukázať deckám, že Kolumbia je skvelá krajina, ktorá len potrebuje, aby si jej ľudia verili a dosiahne viac, než si vedia mnohí čo i len predstaviť. Možno to v našich ušiach bude vyznievať ako opíjanie rožkom, resp. podnecovanie nacionalizmu, ale aj napriek tomu, že sa budem opakovať, musím zdôrazniť nasledovné: nacionalizmus á la náš Jano je z môjho pohľadu prejavom hlúposti, intolerancie, obmedzenosti a v konečnom dôsledku vlastnej neistoty. Umelo nafukuje zásluhy, veľkosť a význam vlastnej krajiny, jej kultúru nadraďuje ostatným a zásadne znevažuje ostatné kultúry (príklady takto znevažovaných krajín určite menovať nemusím). Tieto osoby sa tak veľmi boja toho, že ich krajina a ergo oni sami sú menejcenné, že výsledkom je bitie sa do pŕs, odmietanie diskusie a prekrúcanie histórie podľa ich gusta. Naproti tomu to, čoho som svedkom tu v Kolumbii zo strany mnohých vzdelaných, rozhľadených, sebeistých a tolerantných mladých ľudí (samozrejme, že sa to nedá zovšeobecniť na úplne všetkých Kolumbíjčanov), nemôžem nazvať inak ako patriotizmus -- nie však patriotizmus v zvulgarizovanom význame slova, nie vo forme do seba zahľadeného, arogantného, svoje záujmy presadzujúceho a ostatné krajiny ignorujúceho patriotizmu, ako ho používajú mnohé svetové veľmoci, ale v jeho pôvodnej, pre nás tak trochu anachronizmom, nemodernosťou a históriou zaváňajúcej podobe: v podobe lásky k svojej krajine, v podobe skutočnej a nepredstieranej úcty k ostatným kultúram rovnako ako k tej svojej, záujmu o poznanie iného, zvedavosti, povedomia o vlastnej histórii, ale nie len o hrdinských eposoch dávnych osloboditeľov, nie do rúžova prikrášlenej histórii, ale práve aj o chybách, ktoré sa stali, o zločinoch, ktoré Kolumbíjčania spáchali sami na sebe, pretože len takáto história a takéto vyvážené poznanie svojej minulosti má potenciál poskytnúť mladým ľuďom oporu a zázemie vo svojej krajine a predchádzať opakovaniu rovnakých chýb v budúcnosti. A sú to ľudia, ktorí si svoju a ostatné krajiny vážia natoľko, že si neviem predstaviť, že by niekedy proti niekomu chceli viesť vojnu (viď riešenie situácie s Ekvádorom). Počas tejto konferencie som skutočne videl to, čo som za 24 rokov svojej existencie na tomto svete predtým na vlastné oči nevidel: videl som dospelých ľudí, vzdelaných ľudí, ženy aj mužov plakať pre svoju krajinu. A ako som už predtým v článkoch spomínal, nie jú to plané slzy sebeľútosti. Sú to slzy z lásky od ľudí, ktorí vidia, aká je realita, že pre mnohých je život v Kolumbii (rovnako ako aj na Slovensku či USA) plný bolesti. Majú však všetky nástroje, silu, možnosti a hlavne chuť a vášeň túto realitu zmeniť. A verte tomu, že ju zmenia, lebo ako povedal nebohý Vlastimil Brodský v jednom svojom filme: "Wo der Wille ist, ist auch der Weg".

Konferencia sa skončila v pondelok večer a ako to už býva, s pocitom dobre vykonanej práce, ale tiež s vedomím ranného vstávania do práce (:D) sme sa vybrali domov. Samozrejme, že ani Slovensko nezostalo bez prezentácie a keďže vlajku už všetci videli a borovička, okrem toho, že došla, zanechala v mysliach a žalúdkoch domácich neblahý pocit, zvíťazila tentokrát prezentácia prostredníctvom čokolády a slovenských mincí (došiel za mnou jeden chalan a jedna baba, čo zbierajú mince, tak som ich mierne obdaril :D -- kvôli tomu som sem totiž niesol celý mešec európskych mincí a som rád, že sa postupne míňajú). Po príchode do Manizales sme ešte s chalanmi skončili na HotDog, Ruka išla na sviatky domov do Ibagué a Doňa Miriam vyhodila z domu Betsy, lebo sa jej nepáčilo, že chodí so ženatým mužom s dieťaťom, ako aj to, že jej neplatí nájomné :) papa, Betsy :D. Okrem toho som v robote po 3 mesiacoch konečne dostal vlastný počítač (Intel 3GHz, 80GB HDD, 1GB RAM, 17" Plazma monitor, LightScribe DVD RW, čítačka kariet, ...). Tým pádom ma ale presunuli z účtárne do prázdnej bunky, tak už nie je taká zábava :(

Nuž toľko odo mňa na tento týždeň, všetkým prajem príjemné prežitie veľkonočných sviatkov. Prihlásim sa opäť po nich s najnovšími dobrodružstvami a zážitkami.

Veľká Noc a Nevado del Ruiz 26.3.2008

Na minulý týždeň som sa tešil ako dieťa na Deda Mráza. Mal som totiž (ako sa neskôr ukázalo, naivnú) predstavu o tom, že si cez Veľkú Noc (Semana Santa) oddýchnem, dobehnem všetko zameškané a od rána do večera budem leňošiť. To som ale ešte netušil, že Juli z Pereiry celkom nekolumbíjsky vezme moje reči o tom, že by sme mali skočiť na Nevado del Ruiz vážne a že to ešte nekolumbíjskejšie naplánuje akurát na Veľkonočný Piatok alebo ako ho tu volajú, "Viernes Santo".

Poďme ale pekne po poriadku: prvým prekvapením týždňa, ktoré ma nadmieru potešilo, bola správa od našej šéfky Oddelenia ľudských zdrojov v nemocnici, že v stredu sa pracuje len do jednej a potom fajront. Len pre úplnosť uvediem, že v Kolumbii je cez veľkú noc voľno vo štvrtok, piatok, sobotu, nedeľu aj pondelok, takže so stredajším poldňom to už bolo 5,5 dňa v kuse :D.

Ešte v utorok mi ale zavolal Juli a dohodli sme sa, že v piatok teda skutočne ideme na Nevado del Ruiz, aktívnu sopku nad Manizales, vysokú 5,321 metrov. V stredu poobede som sa teda obzeral po možnostiach, ako sa tam dostať a zistil som, že v zásade existujú dva spôsoby, ako sa na Nevado del Ruiz dostať: vlastným autom alebo organizovaným „zájazdom“ s cestovkou. Naše rozhodnutie dať prednosť druhej možnosti bolo ovplyvnené najmä skutočnosťou, že nikto z nás troch tu svoje auto nemá :) Zisťoval som teda cestovky, obvolával Katku, ktorá už na Nevade bola, a tak som sa po niekoľko-hodinovom chodnení dopracoval k jednej low-costovej cestovke sídliacej neďaleko nemocnice. O to väčšie prekvapenie však na mňa čakalo pri platení, keď sa rýchlo rozplynuli moje predstavy o lacnom výlete (a low-costových cestovkách) – Juliho celá sranda vyšla na 77.000 pesos, Tatianu, ktorá si zabudla študentský preukaz, na 85.000 pesos a mňa ako cudzinca na takmer 100.000 pesos (1200 Sk), ergo presne sedminu môjho dobrovoľníckeho mesačného platu. Nech žije kapitalizmus :)

Z výletu sme sa ale veľmi radovail a keďže okrem dopravy, vstupného a sprievodcu zahŕňal aj obed, občerstvenie a hlavne kúpanie v termálnych prameňoch, tešili sme sa ako malé deti. Juli so svojou frajerkou Tati(anou) prišli vo štvrtok večer, vybehli sme ešte na Hot-Dog a podľa rád Oniho sme sa uložili skoro spať. Vyrážalo sa totiž o 6:30 ráno kolumbijského času, čo síce v preklade znamená, že autobusy reálne odišli približne o 7:30 a kým sme sa zastavili ešte dokúpiť potrebné vybavenie, odchádzali sme z Manizales okolo 8:15, ale vstávať bolo ráno treba tak či tak. A samozrejme, že človek nechce ozvláštniť pokorenie svojej prvej 5,000-ovky (no, vlastne tým pádom aj 3,000 a 4,000) odpadnutím od únavy a nedostatku kyslíku.

Keď sme sa teda konečne dostali za hranice Manizales, zažili sme ďalší mierny šok. Sprievodca Andrés, inak fasa típek, nám dôrazne odporučil nechať na autobuse (inak veľmi slušnom s WC a príslušenstvom) otvorené okná a vyzliecť si svetre, aby sme si na dvadsaťstupňový rozdiel a teploty okolo nuly, ktoré na Nevado del Ruiz panujú, zvykali postupne už počas jazdy. Pre Slováka s tuhým koreňom zvyknutého na naše zasnežené zimy to problém nebol, ale pokožka niektorých miestnych už v polovici cesty dostávala mierny modrasto-fialovkastý nádych a ich viditeľné klepanie sa nedalo prehliadnuť. S Julim a Tati sme sa počas cesty hostili na veľkom ananáse, ktorý sme si priniesli z domu, pretože v deň výstupu je ovocie údajne najbezpečnejšou potravinou -- hocičo ťažšie vraj človeka položí - a to doslova.

Fascinujúce bolo sledovať krajinu a vegetáciu, ktorá sa počas troch hodín jazdy po tretej najvyššie položenej prejazdnej ceste na svete menila z exotického takmer-pralesa, cez redší les, vysokohorské trávnaté oblasti nazývané aj „Páramo“, polia posiate rastlinami z rodu espeletia („frailejón“), machy, lišajníky, drobné rastliny, kvôli vysokému obsahu vody nazývané aj "vodné matrace", až po ustupujúcu vegetáciu, oblasť pripomínajúcu mesačnú krajinu a nakoniec len piesok a rozpukané ružové skaly. Zaujímavosťou boli tiež miniatúrne vežičky postavené z kameňov, ktoré pôvodne vyjadrovali úctu Indiánov k hore a predkom, no postupne sa ich stavba zmenila na tradíciu praktizovanú turistami aj miestnymi. Samozrejme, kvôli cene, zloženiu návštevníkov a turistickej atraktivite Nevada by bolo toto miesto vítaným loviskom pre FARCáčov-unášačov, takže nás po ceste neminula ani vojenská kontrola. Ujo v zelenom nás zastavil, ťažkým ale ťažkým Paisa prízvukom, na ktorom sme sa s Julim ešte 4 hodiny rehotali, nás slušne poprosil o zídenie z busu, potom nás aj s kolegami pekne obchytkali, prehľadali a bolo po paráde. Skutočne musím zdôrazniť, že vojaci boli nanajvýš slušní, priateľskí a ohľaduplní a celá záležitosť prebehla úplne bezproblémovo. Kiežby boli ozbrojené/silové zložky tak vychované aj v nemenovanom srdci Európy a kiežby ľuďom prinášali pocit dôvery a bezpečia, ako je to tu.

Malá historická odbočka. Pred 20 rokmi bol Nevado del Ruiz skutočne „nevado“ (t.j. zasnežený), s ľadovcom a trvalým snehom siahajúcim až po pásma vegetácie. V roku 1985 však zvýšená aktivita vulkánu spôsobila roztopenie veľkej časti snehovej pokrývky, tá zasa takmer 500 km/h rýchlosťou sa rútiacu bahennú lavínu a napriek včasným, ale statočne odignorovaným varovaniam aj totálnu deštrukciu na úpätí sopky ležiaceho mesta Armero, ktorá si vyžiadala okolo 21.000 obetí (z celkovo 28.000 obyvateľov) a po erupcii sopky Pelée bola druhou najničivejšou vulkanickou katastrofou 20. storočia. Dielo skazy dokonalo globálne (alebo aspoň lokálne) otepľovanie, ktoré hornú hranicu snehu a ľadovca zdvihlo až blízko k 5.200 metrom, t.j. cca. 150 m od vrcholu hory.

Pri stúpaní sme mali niekoľko aklimatizačných zastávok. Pri tej prvej, neďaleko tzv. Čiernej lagúny (La Laguna Negra) to už môj mechúr vinou znižujúceho sa tlaku vzduchu nevydržal a ja som bol nútený vedľa miestneho chlieva vypustiť nádržku. Samozrejme, že Julimu nebolo viac treba a keď som to najmenej čakal, prichytil ma rovno pri čine :D Hmmm... keď tak nad tým rozmýšľam, poslednú fotku, na ktorej som vykonával potrebu, mám z pred 22 rokov, leta pána 1986 a sedím tam na nočníku. Táto je aspoň štýlovejšia :D Ďalšou zastávkou bol vodopád, z ktorého sme sa pokúsili napiť a zamočili si pri tom celé nohavice. Pri kombinácii s vetrom a chladom nič príjemné. Poslednou aklimatizačnou prestávkou bola zastávka v tzv. mesačnej krajine. Bolo to už po vystúpaní nad hranicu vegetácie, takže terén sa skladal výlučne z piesku s konzistenciou morkého popola a ružových vetrom a počasím rozpukaných skál. Pohľad to bol aj napriek nasúvajúcej sa hmle nádherný, a tak sme sa pod vedením nášho sprievodcu zahrali hru: údajne, kto hodí na danom mieste za seba kamienok a zaželá si pritom z celého srdca niečo nemateriálne, splní sa mu to. Tak som si zaželal a držte palce, nech sa splní :D Nasledovali ešte obnažené fotky dvoch "otužilcov" a hor sa ďalej. Posledná etapa cesty sa niesla v znamení manévrovania autobusu po najskôr štrkovej a výmoľovej, neskôr pieskovej serpentínovej ceste vyhlodanej do úbočia hory Nevado. Nuž, nebolo mi všetko jedno, najmä keď svah pod nami bol hlllllboký a dllllhý :) Konečnou stanicou bolo pre nás tzv. „refugio“ vo výške 4.800 metrov, teda akýsi vysokohorský bufet so, samozrejme, pieskovým parkoviskom pre 40 autobusov. Asfalt totiž údajne v takýchto nadmorských výškach netvrdne. A ešte mi prosím blahoželajte, lebo aj napriek neustálym zákrutám môj žalúdok vôbec neprotestoval a cestovalo sa výborne. Nuž čo, už si asi zvykám :)

Keď sme vystúpili z autobusu, konečne nám bolo pri teplote +2 °C a hmlisto-oblačnom počasí, ktoré tu vládlo, odporučené skončiť s aklimatizáciou a poriadne sa obliecť. Onedlho po príchode však už boli celkom zrejmé účinky vysokej nadmorskej výšky: každú chvíľu bolo vidieť príklady „soroche“, čiže výškovej choroby spôsobenej nízkym tlakom a teda nedostatkom kyslíka. Bolo zaujímavé sledovať ľudí bojujúcich s nevoľnosťou a napospol s ňou prehrávajúcich. To, prečo ujo neustále chodil naberať piesok na lopatku pred bufet mi došlo až vtedy, keď som na podlahe zbadal nevábne vyzerajúce kôpky bývalého obeda/večere, ktoré tým pieskom akurát zasýpal, aby nedajbože nevyvoalal reťazovú reakciu, ktorá by si iste vyžiadala výmenu celej drevenej podlahy :D Okrem toho bolo každú chvíľu vidno zdravotníkov nesúcich na ošetrovňu ku kyslíkovým bombám odpadnuvšie osoby, napospol ženského pohlavia. Nám s Julim sa našťastie ujo soroche celkom vyhol, takže sme sa ešte posilnili jedným sendvičom z bufetu a hor sa zdolávať horu.

Keďže našim cieľom bolo dosiahnuť najvyšší sprístupnený bod Nevado a zároveň spodnú úroveň ľadovca/snehu vo výške cca. 5.175 m.n.m., potrebovali sme od bufetu vystúpať ešte asi 375 výškových metrov. To by samozrejme samo o sebe nebol až taký problém, no pri výškach okolo 5,000 metrov sa veci mierne komplikujú. Ako prvá (a jediná) z našej trojice podľahla „soroche“ asi po 50 metroch Tatiana, ktorá mala už od poslednej aklimatizačnej zastávky opakované problémy s dýchaním a bolesť na hrudi, a musela sa preto vrátiť do tábora refugio. My s Juliánom sme pokračovali v ceste, ktorá sa postupne stávala strmšou a kvôli piesočnej konzistencii pôdy a totálnej absencii vegetácie aj náročnejšou. Aj napriek pulzu okolo 160 úderov za sekundu a postupným oddychovým zastávkam po každých 20-50 metroch sme postupne napredovali a fotili, čo sa dalo. Po tom, ako sme navzájom sa podopierajúc zvládli aj poslednú etapu výstupu a ja som sa prvýkrát v živote ocitol v nadmorskej výške nad 5000 metrov, sa na nás usmialo šťastie. Zároveň s pohľadom na panenské snehové pole sa obloha nad nami rozjasnila a my sme uvideli vrchol vulkánu tvoriaci kontrast s neskutočne modrou oblohou.

Po tom, ako sme sa vybláznili v snehu (niektorí zasa bez trička) a takmer spadli do vysokohorského potoka napájaného topiacim sa ľadovcom, sme začali zostup, ktorý už bol oproti dvojhodinovému výstupu pomerne jednoduchý a najmä rýchly – trval asi pol hodinu. Pár krát sme sa síce skoro ocitli "krajším navrch", ale vzájomne sme sa vždy nejak zachytili, tekže žiadne kotrmelce dolu svahom sa nekonali. Po príchode do bufetu nám neskutočne dobre padla slepačio-zemiaková polievka. Zahriala aj Tatianu, ktorá sa ešte stále pod vplyvom soroche cítila pod psa.

Nasledovalo lúčenie sa s Nevado, odchod autobusu, postupný návrat vegetácie, vynikajúci obed (prekvapí už vôbec niekoho, ak poviem, že sme mali hovädzinu, fazuľu, vajce a plátano :D ?) v improvizovanej reštaurácii na úpätí hory a z väčšej časti prespatá cesta k termálnym prameňom Termales del Otoño. Bolo úžasné ponoriť sa po celom uzimenom dni do 30 a 40 stupňovej sírnatej a uhličitej sopečnej vody. Neradno bolo ale nechať ju zatiecť do očí, lebo pocit pálenia bol ukrutný a rovnako nerozumné bolo vojsť do nej so striebornou retiazkou, ktorá veľmi rýchlo zmenila farbu na pekne čiernu :D

Po odchode z Termales nasledoval návrat do Manizales, kam sme dorazili niečo po ôsmej hodine večer. Brutálne unavení sme po celom Manizales hľadali niečo pod zub, lenže to sme nepočítali s tým, že vo Veľkonočný Piatok bude v Manizales takmer všetko zavreté. Nakoniec sme aj kvôli obmedzenému rozpočtu skončili u pečeného kuraťa so zemiačkami a kopou krvi pochádzajúcou z Umučenie Krista, ktoré akurát nad našimi hlavami dávali v telke. Po príchode domov sme sa ešte pokúsili pozrieť si film, ale tento pokus sa skončil asi po 5 minútach hlbokým bezvedomím všetkých prítomných :D

Ďalšie ráno, v sobotu, sme sa z postele vykotúľali asi o 11 "ráno", dali si raňajky, pozerali fotky, vymýšľali spôsob, ako sa v lete dostať do Brazílie a celkovo sa venovali záhaľčivej činnosti. Super bolo, že o tretej poobede prišla z Arménie Katka aj s receptom na pirohy -- jeeeej :D Pustili sme sa teda do práce, ja som predtým s Tati nakúpil (Juli zaspal ako bábo) múku, mlieko, vajcia, lekvár a iné dobroty. Katka potom spravila cesto a striedajúc sme sa potom všetci venovali vykrajovaniu, plneniu a zaliepaniu pirôžkov. Doňa Miriam celý proces mierne zdokonalila použitím formičky na vykrajovanie (!?) a v záujme chuťových pohárikov miestnych aj postupným vyprážaním časti pirohov, pretože varené im moc nebrali. My s Katkou sme sa napráskali do sýta aj varených aj vyprážaných a to už musel Juli s Tati ísť na bus naspäť do Pereiry. S Katkou a Rukou sme potom ešte dorábali ďalšie, nakoniec prišiel aj Dany Cuellar, Oni, JorgeF a Miguel Londoňo, takže sa ušlo všetkým. Keďže noc bola ešte mladá, išli sme do kina na Orfanato (ja som bol jediný, ktorý ho už videl, ale je to taký dobrý film, že som mal chuť vidieť ho znova). Všetci boli nadšení, akurát babská časť osadenstva mala potom mierne v noci strach sa pozrieť v izbe za roh. Buuheehehehehe :D Vajíčka sme už síce maľovať nestihli, ale mám ich už vyfúknuté, voskovky tiež odložené, takže niekedy tento týždeň ich aj s miestnymi pomaľujeme :)

V nedeľu sme ešte s Katkou a Miguelom vybehli poobede von do Juan Valdéz na horúcu čokoládu a čokoládovú tortu (mňam), tam sme naďabili na zvyšok bandy, tak sme sa ešte večer pobrali k nám na byt, kuknúť Som Legenda, čo som mal stiahnuté a Oni to ešte nevidel. Po filme sme ešte asi do jednej v noci kecali, potom sme sa rozpŕchli a zaspali spánkom spravodlivých. Ten bol prerušený okolo druhej v noci, lebo v zadných záhradách sa pohybovali nejakí zlodeji, čo ukradli mlynec na kukuricu, kladivo a umývadlo (!?) -- našťastie nie nám, ale aj tak bolo susedstvo na nohách. Volala sa polícia, konzultoval sa nočný strážnik a keď nič nezistili, išlo sa zasa spať.

Pondelok sa niesol v znamení príprav na rozlúčkovú párty pre Manuela, ktorého zásluhou som vlastne aj ja v Manizales. O niekoľko dní totiž odchádza do Rotterdamu na stáž -- tam isto, kde je aj náš Miloš Červík. Poobede sme preto išli vyberať nejaký darček, ale veľmi sa nám v skutočnosti nechcelo, tak sme skončili aj s Onim, Danim Cuellarom a Anou Viki v Chipre (vychádzková štvrť na kopci), jediac zmrzlinu, pripravujúc nadchádzajúci meeting, pozerajúc na západ slnka a popíjajúc pivo - nuž, čo vám poviem, podarilo sa mi vypiť niečo okolo pol deci, kým sa nado mnou, vidiac moju dobrú vôľu, ale mraštiacu sa tvár, zľutovali :D. Skutočne mi nechutí, radšej budem pomarančový džús.

Okolo šiestej sme sa teda presunuli na párty pre Manuela, ktorá sa presúvala z bytu JuanMiho (kde bola aj moja narodeninová párty) ku Costemu (Rolandovi). Darček sme nakoniec nekúpili, ale aspoň sme sa zložili na takú dutú palicu plnú šušťavých semiačok, ktorú mu kúpil predtým Oni. Párty bola fajn, kecali sme, a okolo desiatej večer sme sa pobrali domov. Potom sme sa v napätom a radostnom očakávaní opätovného začiatku pracovného týždňa ponúkajúceho možnosť privstať si každé ráno pred šiestou uložili spať.

Maľovanie veľkonočných vajíčok 2.4.2008

top
Ach jaj... ľavý meter odmeriavajúci počet dní môjho pôsobenia v krajine Krištofa Kolumba sa už prehupol cez sto aj tucet, akurát včera som na stránke opravil zradu, ktorú na nej spáchal prechod na letný čas, aj projekt som dnes ďalší viac-menej odovzal a zdá sa mi, že nastal ten najvhodnejší čas využiť pracovnú dobu na napísanie nových litánii na blog :D

Myslím, že nikomu nepoviem nič nového, ak spomeniem, že začínať v práci/škole po takmer 6-dňových prázdninách nie je ten najpríjemnejší zážitok na svete. Keď sa v utorok ráno o 5:55 rozozvučal môj mobilobudík, môj mozog nechápal, srdce divoko pumpovalo, duša takmer nahlas kričala: "NIEEEEE", päste sa zatínali a oči plakali. Na tretí pokus sa mi po úspešnom prestavení budíkov okolo 6:10 podarilo aj vstať a tak sa začal nový pracovný týždeň, našťastie ukrátený o pondelok a teda iba štvordňový.

K najzaujímavejším udalostiam však došlo, ako vždy, v piatok: Anita zorganizovala pre všetkých zahraničných akciu, kde sme sa mali učiť robiť arepy (také tie dobré kukuričné placky, ktoré tu papáme každé ráno). Keďže sme ale v Kolumbii, plán sa mierne dotváral a okrem toho väčšina zahraničných (s výnimkou Peťa Reťa) sa o ňom dozvedela až v piatok poobede, takže sa nakoniec dostavilo iba 50% stážistov (menovite ja a Manisha z Indie). Taktiež sa mierne menilo zameranie večera, takže nakoniec sme sa neučili my robiť arepy, ale Manisha uvarila nejakú pikantnú srandu z Indie, ja som miestnym dopodrobna vysvetlil proces výroby veľkonočných vajíčok (keďže som mal od Katky Ďurovkovej ešte z minulého týždňa voskovky... Ďakujeeeem :D) a všetci sme sa vynikajúco bavili. Ale poporiadku:

Prvý problém nastal s vrchnáčikmi od fliaš, v ktorých sa na Slovensku zvyčajne roztápajú voskovky. Tu také nemajú... tak som sa chytil rozumu a zvyškov kreativity, ktorá mi zostala a kúpil som najuniverzálnejšiu vec, akú v Olimpice mali...... alobal. Druhou prekážkou v našom behu za veľkonočnými vajciami bola absencia sporáka v spoločenskej miestnosti, v ktorej sme akciu robili. Keďže bolo ale sálavé teplo potrebné aj pre ohriatie ariep (ktoré sa napriek pôvodnému plánu doniesli už urobené), zohnal sa niekde gril a bolo po probléme. Začiatok operácie, stav vajec: 12 celých + 4 vyfúknuté z minulého týždňa.

Na tomto mieste mi nedá nespomenúť, že decká z Manizales sa o cudzie kultúry skutočne živo zaujímajú, takže keď som z batôžka vybalil liesku vajec, ihneď sa zvedavo zhŕkli, pýtajúc sa čo budeme robiť. Pomocou špendlíka som im teda ukázal, ako do vajíčka dieročku spraviť, na druhom konci že tiež takú istú treba a potom už len svoje nežné pery k škrupine neumytého vajca priložiť a na celé pľúca duť, aby z vajíčka ten hnusný ťahavý a lepkavý sajrajt celý von vyšiel. Odporúča sa mať pri tom zatvorené oči, pretože nie je nič horšie a trápnejšie, ako keď si niekto namiesto vajca vyfúkne vlastné oko. Bolo to síce poriadne hnusné alebo ako by tu povedali, "gas", podarilo sa nám však okrem dvoch všetky vajcia bez ujmy vyprázdniť. Stav vajec: 10 čerstvo vyfúknutých + 4 vyfúknuté z minulého týždňa = 14 vyfúknutých.

Potom nasledovalo intermezzo, počas ktorého sa vyfúknuté vajíčka umývali, pripravoval sa gril, tancovalo sa na latinskoamerické rytmy a jaj som sa pustil do formovania improvizovaných nádobiek z alobalu. Pomohli mi aj miestni, takže za chvíľku sme mali nádobky vyformované. Potom už len počkať na rozdúchanie pahreby, vložiť voskovky do nádobiek a nádobky nastrkať pomedzi hrejúce sa arepy na gril. V tomto momente nastal tretí problém: nemali sme vajíčka čím maľovať. Našťastie sa však neďaleko rastúca tuja dobrovoľne ponúkla (no dobre, neponúkla, ale zasa ani neprotestovala) a z jej konárikov sme vyrobili celkom šikovné paličky :D Následne nám už nič nebránilo pustiť sa s vervou do maľovania a miestnym sa skutočne páčilo. Priam sa až bili o to, aby mohli maľovať, keďže ich bolo viac ako vajíčok. Vznikli celkom zaujímavé dielka, nie síce celkom v tradičnom slovenskom štýle, ale o to originálnejšie (viď obrázok) :). Stav vajec: 14 vyfúknutých - 2 rozbité = 12 maľovaných... akurát do liesky. Väčšina ľudí si potom svoje vajíčko odniesla domov.

Celá veselá spoločnosť sa rozpustila okolo pol druhej-druhej. Išlo sa rýchlo spať a to najmä ja, pretože na druhý deň, v sobotu, som mal administrovať skúšku z anglického jazyka pre miestnych študentov, ktorí sa chystajú vycestovať do zahraničia. Skúška mala dve časti, písomnú a ústnu, pričom tú písomnú som celkom bez hanby okopíroval z istého - inak veľmi nepodareného a chybového - starého testu od Európskeho vzdelávacieho inštitútu. Študenti z Kolumbie Vám ďakujú a ja sa pripájam, nakoľko som mal tú príležitosť pol hodinu v teste najprv opravovať chyby, kým bol použiteľný :D. Nuž ale, aby som zasa neodbiehal, ako to ja rád, začínalo sa v sobotu o 7:00 prednáškou o Kolumbíjskej histórii od Daniho Loaizu. Tá sa mala končiť o 9:30, no pre Daniho rečnícke kvality, záujem poslucháčov a bližšie nešpecifikované časové anomálie vyskytujúce sa v Kolumbii sa skončila približne okolo 11:00 :D Nasledovala skúška zo znalostí AIESEC s Kokim a moja písomná skúška z anglického jazyka nasledovaná kolom pohovorov so mnou (angličtina), JorgeXom (pracovný profil), Angelikou (psychologický profil a vhodnosť na stáž), Luisis (už ani neviem čo) a Kokim (fakt že netuším). Kým sa všetci vystriedali, boli už dve hodiny preč a začínala sa asemblea... tak sme rýchlo utekali do Cable, kde nás však premohol hlad. Rýchlo sme kolumbíjskym štýlom posúdili priority a zistili sme, že sedieť niekde hladný 4 hodiny je horšie ako prísť na dané miesto hodinu po začiatku (a to ešte nehovorím o negatívnych vplyvoch na zdravie jedinca), tak sme sa ešte vydali napapať, jediac sme doskúšali poslednýh oneskorencov a šup na stretko.

Stretko bolo super, po ňom sme skočili s Onim, Anou Viki, Danim Cuellarom a ďalšími na zmrzku (taký dobrý zmrzlinový pohár som mal naposledy v Arménii :D) a celkom zasýtení sme kecali ešte asi do 10 večer (najväčší úspech pritom zožalo moje rozprávanie a celkom presvedčivé psychologicko-sociálno-kultúrne zdôvodnenie poriadkumilovnosti slovenských študenov a najmä nás na 312-ke, internát Dolnozemská. Nestíhali sa čudovať :D). To už ale na dvere klopala nedeľa, ktorú som prežil vynikajúco: ničnerobením, hraním sa nedávno stiahnutej adventúrky a kukaním filmu či dvoch... sladký to život...

Štvrťročná párty 10.4.2008

Tak, a ďalší týždeň je za nami... len s hrôzou a neveriacky sledujem, ako sa ručička môjho pobytu v Kolumbii pomaly prehupuje cez svoju prvú tretinu... Od pondelka sa toho do konca týždňa neudialo až toľko, s malou výnimkou stretnutia, ktoré som vo štvrtok večer absolvoval s Jasonom. Ide o miestneho chalana, ktorý sa silou-mocou snaží naučiť po rusky a na naliehanie som mu prisľúbil pomoc -- výmenou za to, že ma vždy pozve niekam najesť. A keďže je všeobecne známe, že Peťo Reťo je viac motivovaný stravou ako čímkoľvek iným, voľky-nevoľky som prisvedčil :D Ach a takmer som zabudol: keďže máme nový mesiac, mohol som zasa raz milej zdravotnej poisťovni s láskou darovať 60.000 COP. Keď už som bol kvôli tomu v meste, zaplatil som aj za výlet do Bogoty, ktorý budeme mať o mesiac, ale ako sa neskôr ukázalo, celkom zbytočne :D

V piatok sa stala v Manizales nezvyčajná vec: svietilo slnko :D A okrem toho, že svietilo, bolo 6 hodín večer, takže aj zapadalo a aby toho ešte nebolo málo, tak zároveň aj mierne pršalo. Deti zlaté, takú dúhu si neviete ani predstaviť, aká tu bola. Narýchlo som ju cvakol aspoň mobilom, ktorý som mal poruke, aj keď kvalita je nevalná. Bola to trojitá dúha (farby sa v nej nejakým zázrakom vyskytovali trikrát) sprevádzaná sekundárnou dúhou o niečo vyššie. Jednoducho krása. večer sme sa ešte išli pozrieť na jeden kopec nad mestom, na ktorý vedie Krížová cesta, na vrchole je veľký komunikačný stožiar, no čo je podstatnejšie, je z neho úžasný výhľad na celý nočný Manizales. Spolu s hviezdnatou oblohou a bzučiacimi anténami skutočná romantika :).

Najväčšia udalosť týždňa sa však udiala v sobotu, kedy sme sa po každotýždňovom zhromaždení celého AIESEC Manizales a pridelení mentees (menej skúsení študenti, ktorých budeme počas tohto roka mierne koncepčne viesť) dozvedeli, že platiť za Bogotu (za ktorú som už zaplatil), sa bude hromadne, okrem toho, že sa pôjde na 2 dni, nie na jeden, lebo to tak aj s organizovanou dopravou vyjde lacnejšie a taktiež, že výťaz ceny "Pirra del mes" (vysvetlím nižšie) to má zadarmo. Potom nám už nič nebránilo v tom, aby sme sa vybrali na tzv. "štvrťročnú narodeninovú párty". Vtip spočíval v tom, že mnoho ľudí nemalo svoju vlastnú párty v deň svojich narodenín (ako sme mali JuanMi a ja), a tak sa to všetko za uplynulý kvartál oslávilo spoločne v dome Juliany "La Peque" Velásquez. Párty bola super, väčšinu času sme síce s Onim prekecali, ale keďže môj prístup ku koordinovaným pohybom doprevádzaných hudbou (v niektorých formách známym aj ako "tanec") je mierne negatívny, bola párty z môjho pohľadu celkom vydarená. A to ešte nehovorím o tom, že všetci oslávenci vyfasovali rukou vyrábané (a veľmi pekné) "osvedčenia o starobe". Ďalšou súčasťou párty bolo už spomínané ocenenie "Pirra del mes" za najväčší prínos k AIESEC Manizales za daný mesiac. Vyhlasovanie akéhokoľvek ocenenia sa samozrejme nezaobíde bez oliatia dotyčnej osoby litrom vody (to aby tým nominovaným, ktorí nevyhrali, nebolo až tak ľúto :D). Už keď som sa zjavil medzi nominovanými a keď mi koki taktne naznačil, že by som si možno mal dať dole hodinky a mobil, začal som tušiť zradu. A keď sa na mňa lapajúceho po vzduchu lial liter vody, bolo dokonané (a tým pádom, keďže to mám ako Pirra zadarmo, bola moja hyperaktívna platba za výlet do Bogoty celkom zbytočná... tak kneď dostal JorgeF úlohu, dostať moje peniažky z Bogoty naspať :D. Ponaučenie: v Kolumbii sa neoplatí byť hyperiniciatívny a robiť veci s predstihom, lebo sa často menia :D). Aspoň som sa ale poriadne vyobjímal so všetkými lejúcimi, aby som sa s nimi takto podelil o radosť z ceny (a zároveň aby som sa o ich suché šaty osušil -- buhehehehe :D). Z párty sme odchádzali okolo tretej nadránom a zanechali sme na nej ešte hlúčik mierne podnapitých, ale ešte stále statočne stojacich AIESECárov.

Keďže bolo v nedeľu pekne, išlo sa na výlet do vychádzkovej štvrte Chipre na najvyššom mieste Manizales, odkiaľ je geniálny výhľad na západy slnka. Samozrejme, ako to už v nadmorských výškach nad 2000 metrov býva, kým sme tam stačili prísť, slnko sa schovalo za mraky, tak sme si aspon dali džús, pokecali a vybehli na inú výhliadku na opačnú stranu mesta, pozrieť sa (zasa raz) na nočný Manizales.

Termales del otoňo podruhé :) 16.4.2008

Tentokrát prekvapivo bez vzdychania nad rýchlo plynúcim časom sa s vervou pustíme do opisu udalostí uplynulého týždňa :). V nemocnici rozbiehame projekt na vybavenie oddychovej miestnosti pre decká 10 noťasmi, videoprojektorom, meter a pol uhlopriečkovou plazmou, kamerami, foťákmi, multizariadením, hračkami, bezdrôtovým internetom v celej budove a podobne. Keďže rozpočet projektu celkom zjavne presahuje možnosti nášho vreckového, snažíme sa finančné krytie získať -- ako inak -- sponzorstvom. Sponzorov je však málo a projektov veľa, a preto bolo potrebné zvoliť tak trochu iný prístup. A nakoľko tu v nemocnici dobrovoľníčia manželky miestnych podnikateľov, rozhodli sme sa vziať jedného z potenciálnych sponzorov (úrad guvernéra provincie) nepriamym, o to však zákernejším a prefíkanejším spôsobom. Dohodli sme si schôdzku s jeho ženou :D. V pondelok, 7.4. sme sa teda pomaly presunuli do centra a šup ho za milou tetou, ktorej sme rozpovedali náš srdcervúci príbeh a (dúfame) ju presvedčili o vhodnosti nášho nápadu. Aby sme nestrácali čas, do ruky hneď dostala aj list pre svojho manžela, v ktorom ho žiadame o asistenciu. Tak uvidíme, držte palce :). Poobede sme potom ešte boli u nášho riaditeľa objasniť mu celý projekt, dopadlo to dobre, tak sa tešíme.

Ďalším zaujímavým bodom týždňa bola konferencia k projektu INSIDE, ktorý tu poriada miestny AIESEC. Jeho účelom je priniesť do Manizales 6-10 zahraničných stážistov, ktorí by pracovali v neziskovkách a šírili osvetu o HIV/AIDS. A samozrejme, nájsť aj niekoho, kto to zaplatí. Preto boli na konferenciu pozvaní aj zástupcovia zdravotných poisťovní (inak, tu poisťovne zdierajú asi ešte viac ako u nás :D). Mali príležitosť si uvedomiť, že liečba jediného HIV pacienta ich výjde drahšie ako všetkých našich 10 stážistov dohromady, takže o motiváciu pre sponzoring by malo byť postarané :). No, samozrejme, Reťkovský si nemohol odpustiť zasa niečo konzumovať, a keďže sa v mojej taške náhodou práve nachádzalo zrelučké a šťavnatučké mango, s chuťou a za pomoci všetkých zúčastnených sme ho zniesli zo sveta... hurónsky rehot, ktorý sa pri tomto netradičnom spôsobe konzumácie manga budovou ozýval, radšej nebudem ani spomínať (ono, totiž zrelé mango sa papá zásadne nakrájané, pretože pri jeho hryzení á la jablko vyzerá nanajvýš nevábne a okrem toho má potom človek plné medzizubné priestory drevnatých vlákien z kôstky.).

Skutočný zlatý klinec týždňa ale prišiel v piatok, keď sme si spravili menšiu spoznávaciu akciu do miestnych termálnych kúpeľov. Ja som už v nich sice bol, ale veľmi rád som sa vrátil a budem sa vracať aj naďalej, lebo sú úplná bomba :D. Voda je krásne horúca a úžasnú atmosféru ticha, pokoja, oddychu a relaxu, ktoré na hladine bazénov panovujú, narúšajú len miniexplózie bubliniek uvoľňovaných z útrob bazénov. Zdanlivo po hodine a pol, ale v skutočnosti po štyroch hodinách nás o polnoci jemne vyhodili, že vraj aj spať by sa už ísť patrilo :D My sme však boli iného názoru, takže sme sa ešte vybrali do mesta niečo zjesť, potom sa ešte pozrieť na nočný Manizales a kecajúc sme sa do postele dostali nakoniec až tesne nad ránom :D. V každom prípade, tak oddýchnutý a uvoľnený ako tento piatok som sa po celom týždni už dávno necítil.

V sobotu poobede sa konalo legislatívne zhromaždenie AIESEC Manizales s povinnou účasťou, navyše vo formálnych odevoch, takže sa opäť bolo na čo pozerať :D Po skončení 6 hodinového zhromaždenia som sa vysilený vrhol do postele a odolal pozvaniam na kultúrne vyžitie :D. Nedeľa ubehla kľudne, okrem jedného stretnutia nič zvláštne, len večer sme ešte skočili na zmrzlinu, prejsť sa po meste a potom už len odpočívať a naberať sily do nového týždňa.

Keďže na začiatku sme žiadne vzdychanie o tom, ako to tu letí, nemali, užijeme si ho na konci :D. Včerajším dňom som tu oficiálne 4 mesiace a pravda je, že ubehli ako voda. Dostávam sa pomaly do štádia, kedy začínam myslieť na svoj skracujúci sa pobyt v novom svete, kúpu spiatočných leteniek a podobne. A pomaly mi začína chýbať Slovensko. Ono, je to zaujímavé, ale keď je človek takto preč, veľmi často mu najviac domov pripomínajú detaily: tanier domácich halúšiek, pizza pri škole, kde sme 5 rokov s chalanmi jedávali, hrádza a korčule, prechádzky po mošovských lesoch a hubárčenie, lyže, sneh a dlhé zimné večery, petržalské ázijské bistro, stretká na Mierku, ... Pritom je ale zvláštne, že v myšlienkach sa mi tieto detaily vždy nejak spájajú s Kolumbiou. Napríklad: Ako by som tu do Kolumbie len mohol preniesť... (všetko vyššie vymenované). Alebo: Bolo by super, keby sa dalo na Slovensko preniesť... (x vecí). A pritom už teraz viem, že keď prídem na Slovensko, budem sa na jednej strane tešiť, že som doma, ale na strane druhej mi tam budú mnohé veci (a ľudia) z Kolumbie chýbať. Hold, jeden z vedľajších efektov cestovania :D

Nuž, a čo ešte dodať po tomto srdcervúcom vyznaní? Hádam len sziasztok, csókolom a do skakavenia o týždeň, priatelia :D

Dva týždne 30.4.2008

Ach jaj... ách jáj.... ááááách jááááááááááj.... som si ja ale dal... popol si na hlavu sypem a zahanbený sa už do zrkadla ani nepozerám a v smútku mám hlavu sklonenú, že sa na 80-ročného suseda ponášam. Tak sa stalo, že minulý týždeň sa mi nejak nepošťastilo prihodiť na blog článoček s najnovšími dobrodružstvami Zajka Bojka v Kolumbii. Výhovoriek mám pripravenú kopu, ale za všetky hádam jednu: ja som fakt stále chcel, ale nejak mi do toho vždy niečo prišlo :D Nuž ale, čo bolo, bolo, ideme si pekne vynahradiť zameškané :)

Celý predminulý týždeň sa niesol v znamení mentoringu -- ide tu o taký projekt AIESECu zameraný na pomoc najnovším členom (ale aj starigáňom ako som ja) vyťažiť z organizácie čo najviac, nejak zosúladiť všetky možné aktivity, ktoré človeka počas dňa stretajú (škola, práca, kamaráti, rodina, AIESEC, spánok, jedlo... :D) a prípadne si stanoviť nejaké ciele, čo človek vlastne chce dosiahnuť. Odohráva sa formou neformálnych stretnutí skúsenejších členov s nováčikmi... a keďže takto mučím odtiaľto až 5 ľudí, mal som o zábavu vo večerných hodinách postarané :)

V robote som sa okrem toho vo štvrtok svojho šéfa celkom kultúrne necitlivo snažil presvedčiť o tom, že by mi skutočne mohol dať nejaké úlohy aj s termínmi a kontrolou z jeho strany. Síce sme si dobre pokecali, ale aj tak to zostalo pri tom, že bude lepšie, ak si úlohy zadám sám, termín ich plnenia tiež a kontrolu tiež, lebo predsa ja najlepšie viem, ako som ich spravil... nuž, nevadí, aspoň mi zostane viac času na písanie blogov a čítanie smečka (a so svojím kontrolným orgánom si to už nejako vybavím :D).

V piatok sme sa vybrali do kina na kolumbíjsky film "Perro come perro" ("Pes žerie psa") o miestnych mafiánoch, grázlikoch, stratených peniazoch, psoch, motorovej píle a iných motivačných prostriedkoch. Uprostred filmu sa stala nemilá vec: zresetoval sa im projektor, takže nejaké 2 minútky sme museli čakať, kým ho zasa nahodia a pokračovalo sa ďalej... nuž, stáva sa aj v lepších rodinách, pomyslel som si. Aké však bolo moje prekvapenie, keď nám pri odchode z kina všetkým ako satisfakciu dali zadarmo poukaz na niektoré z ďalších predstavení -- platný do konca roka. Prekvapí to o to viac, že Cinemark je v Manizales jediné skutočné kino Auparkoidného štýlu (a vlastne jediné, ktoré poznám), takže je v skutočnosti monopol a konkurencie sa obávať nemusí... nuž, iný kraj, iný mrav :D

Zaujímavá situácia nastala v sobotu, keď som mal ďalšie stretnutie ohľadom mentoringu -- tentokrát som bol v úlohe toho menej skúseného ja. Keďže som však v miestnom AIESECu dinosaurus sfosilnatený, našli mi za mentorku šéfku miestnej jazykovej školy - asi 50-ročnú strašne milú tetu s mnohopočetnými aktivitami v oblasti rozvoja miestneho umenia a pomoci tým menej šťastným (napr. organizovanie výučby angličtiny v miestnom väzení...). Rozhovor prebiehal super, stihol som postretať kopu známych, ktorí sa v danej jazykovke, nazývanej aj Colombo, viac či menej náhodne zjavovali a na záver, ako čerešničku na torte, som dostal pozvánku pre dvoch na pondeľňajší koncert manizalenského orchestra. Hahá.

To ale ešte nebol sobote koniec. Večer sme mali v rámci tímu Ľudských zdrojov tzv. pyžamádu -- išlo sa na byt ku kolegyni MaJo, všetci 13 sme sa prezliekli do pyžama, hrali infantilné hry, posilňovali sa obloženými chlebíčkami a špagetami a celkovo si užívali momenty bezstarostnosti (k ním prispel aj pocit pohodlia spôsobený už spomínaným pyžamom, ktoré človeka netlačí tak ako povestné gate na špagáte - resp. u tých, ktorí viac žijú s módou, tak na opasku). Ja som bol síce po celom týždni natoľko unavený, že som zaspal skoro hneď, ako som prišiel (resp. ešte po ceste), ale oficiálne sme boli hore asi do 4. ráno, takže akcia mala úspech.

V nedeľu som sa konečne dostal k športu :D JuanMi chodí každú nedeľu aj s frajerkou na konfirmačnú prípravu, takže sú mu jeho korčule a bicykel počas ciclovíe (hlavná cesta v meste zatvorená pre autá a otvorená pre biky a korčule) nanič. Ponúkol som sa teda, že mu ich pomôžem prevetrať a on nenamietal :D Vychystali sme sa teda aj s Onim do športového a šup ho za zdravým telom aj duchom. Korčule sme u JuanMiho našli bez problémov, len bicykel si požičala jeho frajerka a nepovedala mu o tom, tak sme potom chvíľu zháňali náhradný. Zatiaľ sme sa aspoň striedali na korčuliach -- Oni síce, na tomto diablovom vynáleze stál druhýkrát v živote, ale držal sa statočne a postupne sa zlepšoval. Nakoniec sme ale zohnali aj bicykel a tak bolo všetko v poriadku :D Na moje prekvapenie som sa dozvedel, že sa v centre každú nedeľu naobed konajú pod holým nebom zadarmo koncerty orchestra. Išli sme teda tam a bolo super. Potom sme ešte skočili na jahodový džús z čerstvých jahôd (!!!) a tzv. "cocadu" (niečo ako kokosové guľky, len asi 3x také veľké a veľmi, veľmi dobré... mňam...). Samozrejme, môj trojhodinový pobyt na rovníkovom, vysokohorskom a poludňajšom slnku bez použitia ochranného faktora (hlava deravá, všakže :D) nezostal bez následkov, takže už za pár hodín som vyzeral varený pečený a korunu všetkému nasadila Ruka, ktorá od vtedy nevolá inak ako "kreveta" alebo "paradajka". Samozrejme, ešte aj šéf si do mňa na druhý deň rypol (ach tá rana na duši...).

A začal sa ďalší týždeň. V pondelok som bol už na toľko spomínanom koncerte, na ktorý mi dala lístok milá Clarita z Colomba. Oni nemohol ísť, tak sme sa vychytili s Rukou... ja som sa už-už išiel pokryť sakom, keď ma Ruka schladila, nech si dám pokojne rifle... zvolil som teda priemer s nejakými nohavicami, košeľou a kravatou, ale po príchode na miesto a zhliadnutí obecenstva som si košeľu rýchlo vykasal a kravatu dal dolu... nuž, iný kraj, iný mrav. Koncert bol inak výborný, hralo na ňom cca. 8 rôznych ensámblov (vrátane 2 detských orchestrov -- nuž, mali aj husle, ale prežil som :D) a kultúrne vyžití sme sa pobrali domov.

Okrem toho sa tu celý týždeň v meste oslavoval deň knihy (22.4.), deň zeme (23.4., ak sa nemýlim) a deň detí (26.4.), takže o všelijaké podujatia a akcie nebola núdza... najgeniálnejší bol čaj, na ktorý ma zobrala kolegyňa do miesteho kníhkupectva -- je to jeho špecialita a za 1000 pesos dostanete niečo úžasné, chutné a voňavé s plávajúcimi celými kusmi jahôd. Až sa mi slinky zbiehajú ako to píšem... aj v nemocnici sme sa s deckami hrali na kníhviazačov, tak si mohli sami zviazať a napísať mini-knižku - bolo super.

Ďalšia podarená super-akcia nastala v piatok, keď sme išli do školy v miestnej chudobnej štvrti hrať sa na chvíľu s deckami vrstiev 0, 1 a 2, rozdať im nejaké darčeky, buňuelos, koláče a sušienky a tak... zišlo sa nás asi 13, mali sme síce trochu problém s taxíkom, lebo nás do tej oblasti najprv nechceli zobrať (vraj sa boja - hehe), ale nakoniec sme aj medzi taxikármi našli ochotných nebojsov. Jeden z nich sa však ukázal iba ako polo-nebojsa, lebo hneď, ako sme vystúpili, tak ufujazdil aj s nákladov koláčov na zadnom sedadle... tak sa museli obvolať všetky taxifirmy v meste (lebo sme samozrejme ani netušili, z ktorej bol), aby sa reku ráčil láskavo vrátiť aj s našimi koláčmi. Aj sa vrátil a koláče sme nezjedené mohli začať rozdávať deťom :D. Decká boli inak celkom zlaté, mierne nezvládnuteľné, ale nejaký podstatný rozdiel oproti 6-10 ročným deckám u nás som si nevšimol. Rovnako ako tie naše, aj tieto vrieskali, behali hore-dole, občas sa mierne pobili, a mali toľko energie, že by z nich mohli napájať elektrinou celé mesto -- môj obdiv tetám, ktoré ich zvládajú každý deň, 6 hodín, 6 dní v týždni, celé roky... mňa po 3 hodinách tak dokonale zničili, že som bol zrelý do postele... á, skoro som zabudol - jeden rozdiel by sa predsa našiel: vraj im tam medzi ďeťúrencami trochu prekvitá narkomanstvo a zopár inak strašne milých chalanov má ako vysnívané povolanie byť "sicario" (nájomný vrah). Ale inak boli fakt zlaté :D.

Hrali sme sa teda s nimi v skupinkách po 20-30 na mačku a myš a iné detské hry. Napokon urobila kolegyňka Peque strategický ťah: spýtala sa detí, že kto chce vedieť niečo o Slovensku: já, já, já, vrieskali všetky. Tak ich usadila pekne na lavičky v hľadisku okolo ihriska a začali sa pýtať... bol som donútený povedať niečo vo všetkých jazykoch, ktoré sa o mňa obtreli, popisovať sneh, ročné obdobia a iné tu pomerne nevídané veci... nuž, neviem, ako to bolo, možno to bolo sparou dňa alebo autoritou La Peque, ale deti sedeli celý čas ako päť peňazí, počúvali a pýtali sa... zlaté to deti... to však trvalo len dovtedy, keď sa ma niekto nespýtal, či som silný. A ja, hlupák hlúpy z kameňa vytesaný som ako odpoveď zobral Peque (inak útle žieňa so 150 cm, 40 kg a hlasom, ktorý položí aj bizóna) na ruky a doprial jej pár milisekúnd beztiažového stavu. Lenže to som ešte netušil, že o približne 2 desatiny sekundy už budem obklopený 230 deťmi dožadujúcimi sa rovnakej zábavy... Samozrejme, ako prvé prišli tie malinké prváčence, každé po 20 kilo -- prvých 10 bez problémov, druhých tiež, ale keď som sa už blížil k 50. dieťaťu, ktoré si okrem toho zmysleli, že aby sa im to rátalo, nestačí ich vziať na ruky a vyhodiť, ale treba ich zdvihnúť na rovné ruky do výšky 2 metrov a až tam dieťa mierne povyhodiť, začal som cítiť mierne pnutie v nohách a rukách... no a keď ku mne začali chodiť 50 kg dobre živené detiská, domáhali sa rovnakého zaobchádzania a potoky môjho potu, ktorý sa mi z tváre lial na všetky strany mali očividne na saláme, musel som kapitulovať, vyhlásiť, že skutočne až taký silný nie som a že umieram... v tom momente priskočili žiačky ochrankyne a začali všetkých tĺcť a posielať preč, že či nevidia, že "pán učiteľ" je unavený... ako hovorím, zlaté decká :D Jediné, čo ma hrialo pri srdci bolo, že rovnako dopadli aj ostatní chalani z našej grupy... buhehehehe... Čo bolo ale skutočne na zamyslenie, bolo, že ako sme tak týmto brut chudobným deckám rozdali keksíky a podobné veci, zopár ich došlo k nám a keksíky nám darovalo - a nechceli ani počuť o tom, aby ich zjedli oni... toto asi ponechám bez komentára.

Deň teda dopadol skvelo, až na to, že som ako starý trubiroh opäť zabudol na ochranný faktor a 2 hodiny rovníkového vysokohorského predpoludňajšieho slnka mi opäť premenili tvár na niečo podobné paviániemu zadku (viď fotogaléria zo ZOO). Tentokrát sa to aspoň obišlo bez nevzhľadných šupín olupujúcich sa z mojej tváre, takže som síce vyzeral ako už spomínaná časť úctyhodného paviána, ale aspoň sa ma už teraz náhodní okoloidúci nepýtali, či sa na tú lepru už liečim :D Poobede sme mali ešte v nemocnici pre decká mága Fonzyho, ktorý bol skutočne dobrý a príjemný chládok a prítmie pôsobili na moju tvár ako hojivý balzam.

Nuž, i nastal víkend :D V sobotu ráno som ešte s Carlosom nahral pre decká na stretnutie AIESEC motivačný príhovor o tom, ako je super učiť sa po anglicky a potom som sa plný očakávania (a plynu, lebo zasa raz sa v noci môj zažívaci trakt celkom nevyprovokovane vzbúril) vybral do neďalekej Pereiry. Cesta prebiehala bez incidentov a na mieste ma už čakal kamoš Julián. Mal som sa totiž prihovoriť rodičom ich nováčikov, aby som im vylíčil, aký je AIESEC super, že je to pre dobrú vec a že skutočne sa na ich ratolesti nemajú hnevať, keď pomaly každú chvíľu trávia rôznymi schôdzami a meetingmi. Tak aj bolo, po teoretickom úvode a predstavení organizácie som začal na milých rodičov po slovensky, potom som plynulo a za hlasného všeobecného rehotu prešiel do španielčiny, rozprávanie o tom, že AIESEC ľuďom zmení život (toto je pravda, teraz žarty bokom) som okorenil všetkými mojimi obľúbenými a otrepanými vtipmi (o tom, ako som tu jedol psy, atď) a bolo po paráde. Všetkým sa páčilo, a večer sme ešte napriek mojej pomerne nekonečnej ospalosti vyrazili žiť. Tiež bolo fasa, kecali sme asi do druhej ráno a išli pekne spať.

V neďeľu sme sa ráno s Julim a jeho frajerkou vybrali do miestnej ZOO. Výlet to bol veľmi podarený, videli sme slony, hrochy, medvede, vtáčiky, nosorožce, opice (dokonca jeden druh, ktorý sa volá Saki, viď foto hore - týmto pozdravujem Michala Szakala, alias Sakiho :D). Na spiatočnej ceste sme sa zastavili na "guarapo", čo je šťava z cukrovej trstiny s citrónom - vynikajúce, vynikajúce VYNIKAJÚCE - a za 1000 pesos priamo vylisované pred našimi očami... no nekúp to. Nasledovala cesta na Juliho univerzitu, kde hral aj s kamošmi nedelný futbalový zápas, potom k nemu domov, 10. pozretie Shark's Tail, cesta na terminál a cesta busom domov.

Nuž, milé deti, a tu je našej dnešnej dvojtýždňovej rozprávke koniec. Hádam len dodám, že na udalosti to bolo obdobie skutočne hektické a tak si len dovolím dúfať, že popol, ktorý si sypem na hlavu sa dotkne aj vašich sŕdc a zostanete našim kolumbíjskym príbehom aj naďalej verní :D Sľubujem, že sa pokúsim polepšiť, aj keď aký efekt tento môj pokus prinesie, už garantovať neviem :D

A tak aspoň obligátne, do skakavenia, priatelia :D

Prvý májový týždeň 7.5.2008

top
Prvý májový týždeň sa začal celkom nezvykle v pondelok, 28. apríla (:D), a to preberaním hračiek, ktoré nám prišli v predchádzajúcom týždni ako prvý výsledok môjho fundraisingového snaženia tu v nemocnici. Firma Mattel sa rozhodla, že nám zasponzoruje 100ks hračiek, medzi inými scrabble, karty, autíčka, hracích plyšákov, obyčajných plyšákov, domčeky pre bábiky a pod, reku že nech sa majú detváky aspoň s čím pohrať, kým tu tak celkom nedobrovoľne a znudene trávia chvíle svojej mladosti. Keď tento kontraband v troch balíkoch prišiel, tešili sa všetci, no najviac asi môj šéf, ktorý sa konečne mohol pochváliť nejakým tým výsledkom, a samozrejme ja, pretože pocit z dobre vykonanej práce poteší vždy :D. Okrem toho som sa začal viac venovať aj práci s deckami, tak chodím v podstate každý deň na hematoonkológiu, kde sa s nimi hrám Scrabble, čítam im, drtíme mierumilovné videohry (najničivejšou zbraňou, ktorou možno protivníka od chrbta a z blízka zasiahnuť, je bazuka, takže pre decká pohodka :D). Máme tam hlavne jedného chalaniska s rakovinou v oblasti žalúdka, ktorý má 15 rokov, chodí do 4. triedy, jednotlivé slová vie ako-tak prečítať, ale o funkčnej gramotnosti a schopnosti písať nemôže byť ani reči. Inteligenciou vyzerá byť v pohode, len doma asi nemajú v oblasti vzdelávania vybudovanú tradíciu, lebo jeho mama vedomosťami teiž zrovna nesrší. To, že tu nikto ani netuší, kde je Slovensko a že vôbec je, som tu už asi spomínal, ako aj to, že väčšina deciek (a dospelých) nemá ani potuchy o tom, kde je ktorý kontinent, ba dokonca ani to, kde sa nachádza Kolumbia (a to ani na mape, kde je vyznačená červenou). No, ale tak, snažíme sa postupne ich chabé vedomosti odstraňovať a nedostatky prehlbovať, všakáno :D

Utorok nebol okrem pracovného stretka so šéfom skoro najsamvyšším ničím zaujímavý, akurát sme večer skočili s Onim do kina na Charlie Wilson's War (veľmi dobrý a hlavne vtipný film, vrelo odporúčam), využijúc pri tom voľnú vstupenku spred dvoch týždňov. Streda sa niesla v očakávaní prvomájového štvrtka, ktorý na moje veľké šťastie slávia aj tu v Kolumbii, takže sme si po dlhej dobe zasa raz užili deň voľna. Ja som sa snažil pohnúť trochu s webkou a večer sme skočili aj s Onim a jeho kamoškou na koncert (samozrejme zadarmo) na pôde miestnej univerzity. Hral ujo z Venezuely na lesnom rohu spolu s tetou z Kolumbie na klavíri, potom 5 smiešnych ujov na lesných rohoch, tube a a saxofóne a nakoniec študenstký orchester z jednej manizaleskej školy... nuž, ja trpím silnou vrodenou nedôverou v detské, mládežnícke ba aj študentské orchestre, lebo som mal to potešenie niekoľkokrát sa zúčastniť ich vystúpenia a nikdy to nebol zážitok tak celkom príjemný. Ono, melódia oscilujúca v štýle, +/- poltón a rytmus robiaci to isté v polsekundách je aj pre starého a hluchého chrena ako som ja mierne rušivým momentom. Aké však bolo moje prekvapenie, keď tieto detváky, z ktorých mnohé nemali viac ako 15 rokov, produkovali hudbu, ktorá, aj keď nebola úplne bez chyby, sa nielenže dala počúvať bez premáhania, ale dokonca sme pri niektorých pasážach zostali sedieť s ústami pootvorenými od úžasu a len tak-tak sme ich vždy stihli zatvoriť pred tým, ako nám z nich hyperaktívne slinné žľazy začali robiť vodopád.

Piatok bol, ako inak, pracovný, ale to nám už zas blížiaci sa víkend dodával silu, takže situácia sa pomerne dobre zvládala, večer sme ešte skočili do mesta s Carlosom, Onim a jeho kamoškou z Ibagué. Keďže jednu cukráreň nám zavreli pred nosom a v druhej s názvom Cheesecake (tvarohový koláč) nám oznámili, že tvarohové koláče im došli a či nechceme namiesto toho pizzu, vybrali sme sa na zmrzku (jej kvality som už niekoľkokrát spomínal). V sobotu nás oboch Ruka pozvala na tortu zalievanú kondenzovaným mliekom a z okna kaviarne som po prvýkrát na vlastné oči videl z mesta Nevado del Ruiz, ktorý je zvyčajne skrytý za mrakmi. Okrem toho som cez deň pracoval na webke, takže už nám pekne vpravo na lište zobrazuje aj meniny pre ten-ktorý deň, pre tých, ktorým sa nechce stále klikať a pozerať, či je niečo nového, pribudla služba RSS a Atom a v archíve Rozprávok starej matere sa nám neustále zväčšujúci obsah pekne vmestil do roztváracieho okna.

V nedeľu sme zbehli s Onim na korčule a bike, potom do stredu mesta na koncert dychového orchestra, následne sme asi hodinu a pol rozoberali taje španielskeho jazyka, po ktorých som pochopil jednu vec: španielčina ako jazyk sa úspešne vyhýba kategorizovaniu a mojim pokusom zaviesť v nej pre moje interné potreby zrozumiteľné pravidlá a poriadok... veci sú tu komplikované najmä ich 2547 časmi a skutočnosťou, že to, čo je v Manizales správne, je už vedľa v Arménii nesprávne a v Ibagué ťa už neporozumejú... ach jaj... Poobede som ešte zbehol do El Cable, kde so mnou chceli spraviť AIESECári také miniinterview o platových podmienkach, ktoré sa ale pre dážď odložilo na stredu. Tak sme aspoň pokecali, zbehli do Chipre, kukli západ slnka, zožrali oblátku s kokosom (mňam, fakt že strašne že mňam :D), chvíľu sa venovali anglickej výslovnosti a šup ho spať v očakávaní pondelka. Pondelok bol totiž ďalší štátny sviatok, ale o ňom až nabudúce :D

Bogotá 15.5.2008

19. týždeň roka sa začal posunutým sviatkom nanebovstúpenia (haleluja), ktorý by bol normálne pripadol na 1. mája, ale keďže vtedy tu už sviatok majú, tak sa na veľkú radosť pospolitého pracujúceho kolumbíjskeho ľudu (a ešte väčšiu radosť niektorých pracovne sa tváriacich cudzincov) pekne o pár dní posunul a bolo. Oslávili sme ho vskutku skvostne a to vstávaním o 5:00 ráno, aby sme už o 6:00 mohli byť na letisku a s mokrým okom sa lúčiť s Manuelom (bývalý viceprezident pre výmenný program, ktorý má na svedomí okrem iného aj môj príchod do Kolumbie), ktorý konečne padol za obeť svojej vlastnej práci a odlietal na stáž do holandského Rotterdamu, kde už mimochodom za účelom podobnej stáže sídli aj náš Miloš. Zvyšok dňa potom prebiehal vcelku štandardne a ja som ležiac na posteli a čítajúc knihu s ľútosťou myslel na tých pracujúcich, ktorí nemajú také šťastie ako my tu v Kolumbii a musia v taký pekný deň, akým je 5.5., neľútostne muklovať (hehe - tak vám treba :oP).

Utorok prešiel ako voda - hádam jedinou zaujímavou udalosťou bol príchod Ďuriho Ždiňáka (pred šiestimi rokmi AIESEC Bratislava, potom AIESEC Slovensko, potom Fínsko, potom Kolumbia a momentálne Veľká Británia), ktorý si spravil výlet do Kolumbie. Trochu sme oslávili, no zachvíľu nás zmohla únava a tak sme uložili naše prestarnuté kosti na lôžka a spiac spánkom spravodlivých sme sa odobrali do ríše snov. Ani sme sa nenazdali a už nás svojím nástojčivým ranným klepotom na okenné rámy vítala daždivá streda obsahujúca okrem iných medzinárodne významných udalostí aj termín nášho odchodu do Bogoty na oslavy 50. výročia založenia AIESEC Kolumbia. Jediná komplikácia, ktorá sa vyskytla, bola, že vďaka zime a dažďu mierne zavalilo normálnu cestu z Manizales do tejto osemmiliónovej stolice, takže ju na 4 dni zavreli. Hyperaktívnym AIESECárom teda nezostávalo nič iné, ako pobrať sa miernou okľukou cez Arméniu, Pereiru a Ibagué, ktorá cestovanie predĺžila zo 6 na 12 hodín. Kvôli tomu sme boli nútení predsunúť náš odchod z Manizales z 18:00 na 14:00, čo ma prinútilo zasa otravovať šéfa, aby ma pustil na ďalšieho poldňa fuč. Síce sa na mňa pozrel ako na vraha, ale nakoniec prisvedčil. Všetci sme teda mali vďaka tejto mimoriadnej núdzovej situácii inštrukcie, že o 13:30 sa stretávame v El Cable a o 14:00 sa zatvárajú dvere autobusu a kto príde neskôr, má smolu. Zdôrazňovalo sa to najmä preto, lebo sme do Bogoty nechceli prísť príliš neskoro v noci (aby sme neotravovali rodiny, kde budeme bývať, a aby sme to vôbec ráno na siedmu stihli, lebo doprava po Bogote niekam a späť môže trvať kľudne 3 hodiny, apod.), takže som im tentokrát s tým časom odchodu skoro uveril. Príslušne vystrašený, avšak Kolumbiou už poučený, som sa kúsok pred druhou vybral z domu a po príchode do El Cable niečo po 14:00 som zistil, že tam sme zo 40 cestujúcich už skoro piati. Samozrejme, že postupne sa trúsili aj ďalšie AIESECárske stvorenia, až sme došli do situácie, že sa na určenom mieste nachádzali všetci noví + Peťo Reťo, no po starých akoby sa bola zem zľahla... tu mi zazvonil telefón a Oni (stále mierne meškajúci :D) opatrne skúmal situáciu, že či ešte chýba veľa ľudí, lebo volal všetkým viceprezidentom a všetkých ešte zastihol (o 14:30) doma. Oboznámil som ho teda so situáciou, čo ho nesmierne pobavilo a posmelený povedal, že sa ide teda najesť, osprchovať a pomaly začne vyrážať z domu... Z El Cable sme sa pohli okolo 15:30 :D

V autobuse panovala veselá nálada, boli chlebíčky pevné aj chlebík tekutý, ktorý poniektorí užívali s mierou a po niektorí nie tak celkom. Vpredu sa ale zo zopár abstinentov, pečeňových pacientov a šoférov vytvorila silná skupina o asi 4 ľuďoch, ktorí vytrvalo odmietali zradné lákanie alkoholu a uchránili si panenskosť svojho hltana až do Bogoty. Zato si však neuchránili panictvo svojich hlasiviek, lebo čas, ktorý neprepili, si krátili gagotaním o rôznych zaujímavých témach (napríklad hodina a pol o tom, prečo je mesiac v Kolumbii položený vodorovne a v Európe "stojí", linguistické záležitosti, apod.). Ďalšou úžasnou správou bolo, že som dostal od Ruky zaručené informácie, že cesta z Arménie do Ibagué je najhoršia v celej Kolumbii a kto tam negrcia s ostatnými, tak grcia proti nim. Našťastie sa toto kolumbíjske ľudové príslovie potvrdilo iba sčasti a jediný, kto približne v polceste nedobrovoľne vyprázdnil svoj žalúdok celkom neprirodzeným smerom odporujúcim gravitácii (a ešte aj na celkom nepríhodnom mieste - vlastnom sedadle), bol Mário, ktorého náhla nevoľnosť však bola spôsobená skôr hladinou etanolu v krvi ako miestnou topografiou. Zastavili sme teda v jednej nonstop reštike a šoféri sa pustili do čistenia, zatiaľčo my sme ukájali naše žalúdky chutnou takmer domácou stravou. Po krátkej prestávke sme sa všetci usadili na svoje miesta (okrem Mária, ktorý si z neznámych príčin nechcel sadnúť na svoje sedadlo :D) a opäť sme vyrazili. Druhá polovica cesty už však bola menej o bujarosti a viac o zvukoch pílenia dreva, keďže aj na nás doľahlo čaro noci a pomaly sme sa mu jeden po druhom oddávali, až v celom buse zavládol okrem už spomínaného chrapotu božský kľud, načo sa obaja šoféri na seba pozreli, v modlitbe späli ruky k nebu a krátko, ale o to úprimnejšie, poďakovali za nastolený pokoj na zemi.

Do Bogoty sme dorazili okolo 02:30 ráno nasledujúceho dňa, po čom nasledovalo rozospaté vykotúľavanie sa polospiacich AIESECárov z autobusu, nekoordinované mávanie na taxíky (tí, čo vedeli, kde budú spať... tí, ktorí túto dôležitú informáciu nemali, trávili plodný čas v obave o svoj nocľah volaním na vypnuté mobily všetkých možných Bogotčanov, ktorých poznali :D) a pomalé roztrúsenie sa delegácie do bezpečia svojich dočasných domovov. My s Onim sme sa vybrali k jeho tete. Nuž, jej dom bol dobrý bordel, špina a takmer bez zariadenia (na dôvažok ešte majú aj sprostého pudla) -- samozrejme s výnimkou obývačky, v ktorej trónila plazma s metrovou uhlopriečkou... nepripomína nám tento hodnotový rebríček niekoho...? Bez zbytočného otáľania sme sa ale rýchlo uložili a oddali sa osviežujúcemu dvojhodinovému spánku. Hneď ráno sa mi podarilo po prebudení vyhodiť istič na sprche (kto mal vedieť, že neznesie viac ako 10 minút fungovania), takže boli všetci (vrátane Oniho - soryyyy) dočasne bez teplej vody, nakoľko jediná, ktorá vie istič nahodiť, je dcéra milej tety, ktorá mala prísť až na ďalší deň.

O šiestej sme teda rýchlo vyštartovali do kongresového centra - miesto konania osláv 50. výročia. Inštrukcie boli jasné: vzhľadom na prítomnosť ministra hospodárstva a iných pohlavárov nebude po 7:00 ráno nikto vpustený do areálu. Z tohto dôvodu začali prví ľudia prichádzať okolo štvrť na osem a celý dav bol konečne vpusený krátko pred deviatou :D Predtým sme samozrejme ešte stihli absolvovať raňajky v supermarkete a ešte predtým jazdu Bogotským rýchlobusom (ide o systém autobusov, ktoré jazdia vo svojich oddelených pruhoch a plnia funkciu neexistujúceho bogotského metra - človek si kúpi lístok do systému za 1300 pesos a môže jazdiť do sýtosti a prestupovať koľko sa mu zachce). Tieto autobusy, nazývané Transmilenium, sú vskutku v pohode, lebo cesta, ktorá taxíkom trvá pol hodinu a stojí 10.000 sa tu za spomínaný necelý litrík a pol zvládne za 10 minút. Tento systém inak prepraví denne okolo 1.000.000 ľudí. Ach. Skoro som zabudol: pri odchode zo supermarketu MaJo obdaroval z výšky vták, tak sme sa jej strašne smiali. O 5 hodín nato vyhrala v rámci osláv mobil, tak sa nám strašne smiala zas ona :D.

Celý deň sa niesol v duchu osláv, prednášok o sociálnej zodpovednosti, rozhovorov s bývalými členmi apod. Prekvapením dňa bolo, že tzv. "almuerzo libre", ktorý si premotivovaní stážisti preložili ako "free lunch", čiže "obed zadarmo." V skutočnosti však tento výraz neznamená to, čo napovedá jeho zlý anglický preklad, ale presne to, čo znamenajú jednotlivé slovíčka v španielčine, teda "slobodný obed" - každý mal teda príležitosť slobodne ísť kam chcel a za vlastné peniaze si slobodne kúpiť obed... samozrejme, tí, ktorí nechceli, mali možnosť slobodne sa rozhodnúť neobedovať :D Poobedie pokračovalo v podobnom štýle, bola prestávočka na občerstvenie a večer, po skončení sme sa s Onim vybrali pokukať po Bogote. Zakotvili sme v jednom Mekáči, kde som, blahorečiac globalizácii, pahltne zožral moju obľúbenú zmrzlinu McFlurry a pomohol som aj Onimu s kuracím šalátom :D Domov sme sa dopravili posledným Transmileniom a pobrali sa spať.

V piatok bol program podobný, pričom najzaujímavejšia bola prednáška istého Belgičana Guntera Pauliho, ktorý pekne ukázal, ako sa na 99% kávovej masy, ktorá v Kolumbii končí ako odpad, dajú pestovať huby Shii-take, a táto masa, potom obohatená ich podhubím je zasa super na kŕmenie ošípaných. Tým pádom sa pomôže nielen kolumbíjskym roľníkom, ale aj chudákom vegetariánom, ktorí si už nebudú musieť spytovať svedomie, že za každý ich šalát s hubou Shii-take položí v Číne svoj život jedej statný dub, na ktorého mŕtvom dreve ich tam pestujú. Nasledoval obed (síce malý ale SKUTOČNÝ), ďalšie prednášky a trojhodinový priestor na prezlečenie na večerné gala. Keďže sme sa ale s Onim a Katkou Ďurovkovou predvídavo obliekli slušne už ráno, využili sme tento čas na bližšie spoznanie centra. Na hlavnom námestí (ako inak Simona Bolívara) sme si za 400 pesos od asi 70-ročného uja v takmer-angličtine vypočuli vyčerpávajúci opis a históriu budov (skoro 3 vety toho boli :D). Našťastie bol Oni v tomto smere fundovanejší a porozprával nám o budove parlamentu, hlavnej katedrále a justičnom paláci, ktorý zrovnali zo zemou koncom 80. rokov ľavicové guerilly. Potom sme ešte vyšli za roh, aby naše zraky spočinuli na prezidentskom paláci, tzv. Casa de Nariňo. Vojak, ktorý nás kontroloval, videl už asi všeličo, ale keď Katka Ďurovková na otázku, čo to má v tom veľkom batohu, vytiahla svoju plyšovú krikľavo žltú sliepku Pipinu, vojak len za podozrivého potrhávania kútikov mávol rukou a pokračovali sme v ceste :D. Pozreli sme prezidenta, prešli sa ešte raz na hlavné námestie a odtiaľ zobrali taxík naspäť na miesto konania osláv.

Tam sa večer odohrával už spomínaný gala program s párty (zasa som mierne neodhadol oblečenie, keďže sako sa mi z domu brať nechcelo, ale všetci sme toto malé faux pas prežili v zdraví - však je cudzinec, tak nevie :D )... na párty, ktorá sa konala až do 3. hodiny rannej, nás počastovali vynikajúcou tortou, miničašou vína (celkom dobrého) a o pol noci istou obdobou ražniči. Veľmi dobré. Peťo Reťo tak polovicu noci prekecal s deckami s Pereiry radiac im v oblasti výmenných programov (výhoda toho, keď je niekto dinosaurus - všetko mu uveria :D) a ďalšiu polovicu prespal zalomený v rohu... klasika :D Nasledovala cesta domov a ranné prebudenie v sobotu, ktorú sme mali aj s Katkou Ďurovkovou presne naplánovanú. O deviatej sa vybrať z domu, pekne prejsť mesto, pokukať, možno vyliezť na neďaleký kopec a tak... už keď som sa zobudil o 11:00 (Oni vstával o siedmej, lebo mali celý deň meetingy), začal som tušiť, že dnešný plán pravdepodobne nevýjde celkom podľa našich pôvodných predstáv. Opäť sa mi podarilo v sprche vyhodiť medzičasom opravený istič, ale v záchvate mechanickej a silnoprúdovej šikovnosti sa mi ho tentokrát podarilo nahodiť. Keď som okolo druhej poobede došiel na univerzitu, kde sme sa mali stretnúť, potom čakal ešte hodinku Oniho a medzi časom koordinoval postup s Katkou (Ďuri odišiel ráno na sever Kolumbie, odkiaľ sa v pondelok vydal na cestu do indiánskeho Strateného mesta - výlet trvá 6 dní, tak pevne veríme, že sa vráti :D), bolo už celkom jasné, že plán dňa bude, ako inak, flexibilný... nakoniec sme sa všetci úspešne stretli v palacinkovni, kde sme do svojich úst postupne vkladali sústa z tých najlepších palaciniek, aké som kedy jedol... zmrzlina, šľahačka a nadýchané cesto sa rozplývali na jazyku a ich chute sa miešali v extatickej explózii.... ehm... no, tak nejak... potom sme sa teda s Katkou a našimi Bogotsko-Arménskymi sprievodcami (Katkini známi) pobrali do Boterovho múzea a do štvrti Candelaria (krásne domčeky opticky z cca. 1910-1920), kde sme zakotvili v malej reštike a opäť potešili naše hladné žalúdky vynikajúcimi nachos (kukuričné lupienky s množstvom príloh).

Po skončení príjemne prežitého dňa sme sa už len presunuli na miestny autobusový terminál, kde sme sa presne o 10:00 (však že ste sa už aj tak všetci dovtípili, že to určite nakoniec nebolo o 10:00 a ani o 11:00 :D?) stretli, v budove vybavili prípadné potreby, nakúpili buchtičky na cestu a išlo sa domov. Najskôr sme sa tešili, že sa pôjde už tou kratšou cestou, ktorú medzi časom prebágrovali a otvorili. Moje nadšenie však trvalo len dovtedy, kým som sa okolo druhej nadránom nezobudil na neskutočnú zimu, kemru, chlad, kosu, mráz, ale takú, čo človeka do špiku kosti prestúpi... netušil som totiž, že zatiaľčo tá prvá cesta prechádza medzi vysoko položenými Manizales a Bogotou teplučkou nížinou, vedie táto druhá (kratšia) cesta celý čas hrebeňom Ánd (tzv. páramo), kde ešte miestnym supom, kondorom a lišajníkom (lebo nič iné tam nežije ani nerastie) nikto nestihol povedať, že sú skoro na rovníku, tak nech sa láskavo ukľudnia a prestanú robiť takúto zimu. Autobus samozrejme nemal kúrenie (veď načo, veď sme na rovníku :D) a okienko, pri ktorom som sedel, sa nedalo poriadne zavrieť. Spomínajúc všetkých svätých a ochotný zaplatiť tisíce pesos za deku som si mädlil skrehnuté kolená a dúfal, že mi nezamrznú a nezaseknú sa... veľmi zle sa totiž bez kolien chodí... našťastie som to ale nejak rozbehal a keď sme o šiestej ráno dorazili do Manizales, zistil som, že mi stále fungujú... to bolo ale radosti a veselosti :D

Nedeľu som prežil dobiehaním zameškaného spánku, čítaním knihy, hraním Simon the Sorcerer 4 a celkovo sladkým záhaľčivým ničnerobením... A preto, milé deti, lebo som bol lenivý ako voš, ešte nemáme z Bogoty fotky... ale sľubujem, že v nedeľu, resp. pondelok ich spolu s malým videjkom (možno :D) dodám. Hatátitla :D

Prišli fotky 20.5.2008

Konečne sa mi podarilo spracovať a pridať fotky do článku o Bogote a do fotogalérie 1.máj, arch. a Bogotá. Príjemné pozeranie :D

Global Village v Arménii 21.5.2008

Nuž, kde bolo tam bolo, bol raz jeden pondelok... a nejakou nešťastnou náhodou sa stalo, že tento pondelok nastal po super štyri a pol dňovom víkende v Bogote a ihneď sa nedočkavo o šiestej ráno začal hlásiť o slovo. Na 15 minút som ho síce ešte dokázal umlčať, no na ďalší odpor som už nemal silu a tak som roztvoril oči a vpadol skoro rovnými nohami do nového týždňa. Ten sa začal pomerne ťažko, lebo však komu by sa chcelo po toľkom oddychu zasa pracovať... lenže, ako to už býva zvykom, pondelok prešiel do utorka a tu sa už začali diať veci: okolo desiatej ráno mi zrazu zvoní telefón a z neznámeho čísla sa mi prihovára istý Ricardo García... Jedného Ricarda Garcíu poznám, je to kamoš, lenže, viete ako je to tu s tými menami: Ricardov Garcíov je tu ako maku a pomaly jediný spôsob, ako sa odlíšiť, je začať si písať meno nejakým novým, divným a v podstate nesprávnym spôsobom (napr. Rikardo Garsía) :D I tak bolo, že toto bol iný Ricardo García, konkrétne redaktor z miestnych novín La Patria (Vlasť), túžobne dychtiaci po interview so mnou. Dohodli sme sa teda na druhú po obede. Samozrejme, že som pol hodinku meškal, ale on meškal tri štvrte, takže pohoda jazz... Zujímalo ho, ako že sa to mladý a pohľadný Európan dostal do Kolumbie a ešte presnejšie do mierne provinčného Manizales. Tak som mu vyrozprával celý príbeh o mojom hľadaní stáže okorenený vtipom s Čínou a jedením psov, ako aj o tropickom počasí v Manizales, ktoré som tu očakával, no nenašiel :D. Spokojný s rozhovorom potreboval ešte nejakú zaujímavú momentku na ilustráciu mojej práce v nemocnici, a tak sme cukríkom uplatili malé dieťa, aby sa nám postavilo do záberu a cvak - razom sme sa obaja (aj s dieťaťom) ocitli zvečnení na stránkach miestnej tlače.

V noci som poriadne nespal, neustále som sa prehadzoval a strhával zo sna. Bol som totiž celý napätý z nadchádzajúceho dňa, kedy výjde môj rozhovor poskytujúci mi mojich vytúžených 15 minút slávy. Zobudil som sa radšej už o 5:20, aby som o 6:00 ako prvý vyštartoval do ulíc a zabránil chtivým Manizalenčanom, aby vypredali celý náklad La Patrie aj s mojím rozhovorom... Stihol som to len tak-tak: Podarilo sa mi ukoristiť posledný výtlačok novín, ktorý si už-už išla kúpiť tehotná mamička tlačiaca kočík s dvojročným synom. Kvôli svojmu výkonnostnému handicapu zapríčinenému tehotenstvom a kočíkom však bola neskonale pomalá a mne, vyšportovanému atlétovi, sa podarilo jelením skokom, a tigrím vrhom vytrhnúť noviny predavačovi z rúk tesne predtým ako si ich stihla vziať. Zároveň som mu druhou rukou a ešte stále v letku vtisol do vrecka na košeli kúpnu cenu tohto veľacteného periodika, čím som s predavačom de facto uzatvoril kúpno-predajnú zmluvu a stal sa tak šťastným majiteľom už spomínaných novín svetového mena (ONLINE VERZIA !!TU!!). Horiaci nedočkavosťou som spotenými a trasúcimi sa rukami narýchlo nalistoval spoločenskú rubriku a hľa - tam sa v plnej kráse vynímala moja fotka hneď vedľa rozhovoru s Ricardom Garcíom. Majúc na pamäti životné prostredie som hneď na mieste nepodstatné časti novín s domácim a svetovým spravosdajstvom odhodil a so starostlivo poskladanou svojou časťou novín sa vybral do sklárne v centre, kde mi ich na počkanie zarámovali a ja som ich s hrdosťou odniesol domov, aby sa mohli vynímať na stene mojej komnaty. Samozrejme, pri tejto návšteve som musel použiť prezlečenie (hrubý kalap s tenkým šálom príhodne omotaý okolo hlavy tak, aby ma nikto nevidel ani nepočul) - inak by som sa bol stal obeťou autogramuchtivých davov a na siedmu do práce by som to už určite nebol stihol. Keďže ale všetko prebehlo podľa plánu, dorazil som ráno spokojne, ako keby sa nič nebolo stalo, skoro načas do roboty a za občasných gratulačných či obdivných poznámok kolegov a omdlievania kolegýň som sa pustil do práce.

Hmmm... ehm... no dobre... už sme sa celkom ukľudnili :D Ale iste pochopíte, že chlapca z dediny, ako som ja, také niečo rozruší... Vrátime sa ešte k utorku, kedy mi Oni poobede zavolal, že sa v centre koná koncert Národného symfonického orchestra a mal by byť veľmi dobrý. Rýchlo som sa teda po práci vychystal a išli sme sa s Onim kultúrne vyžiť. Na mieste, kde sa už vinul poctivý rad, sme v jeho prednej časti stretli Oniho kamošky. A keďže sme v Kolumbii, rýchlo sme sa k nim pridružili, ako keby sme tam boli stáli odjakživa a dokonca nemal nikto ani nemiestne poznámky. Na koncerte sa hrala overtúra z Verdiho Nabucca, ďalej Mozartova Malá nočná hudba a po prestávke celá Dvořákova 9. symfónia Z nového sveta, ktorá je tu v Kolumbii veľmi populárna. Zaujímavosťou bolo poučenie vytlačené v programe ku koncertu: "Na tomto koncerte budeme hrať známe a chytľavé melódie. Aj napriek tomu vás prosíme, aby ste s ohľadom na svojich susedov melódiu spolu s orchestrom nespievali, nehmkali, nepískali a ani nevytlieskávali". Smiech ma prešiel hneď po tom, ako mi za mnou sediace malé sopľavé drzé prešibané dievčisko, tak, aby neporušilo nič z tohto poučenia, začalo nohou vykopávať rytmus skladby do môjho sedadla. Aj dirigent nás pred začatím poprosil, aby sme medzi áriami netlieskali, no opäť nám zabudol povedať, ako spoznáme, že je koniec árie a nie koniec celej skladby, a tak sme po prvej tlieskali ako o dušu. Po druhej sa to už začalo zlepšovať a ku koncu koncertu už ľudia netlieskali aj bez utišujúceho "psssst" a "šššššš". Koncert bol ale vynikajúci, skutočne skvelý a keďže nám vyhladlo, skočili sme ešte s Onim do Cable na dobrý sendvič.

A prišla streda, arepám beda. Sediac v robote som si z nedostatku inej zmysluplnej činnosti uvedomil, že jedna kamoška má zľavnené lístky na korčuľovanie, ktorých platnosť vyprší vo štvrtok. Zavolal som teda Onimu, ten rozoslal e-maily a nakoniec sme sa večer zišli 4 odvážlivci (Santi, Oni, Nico a ja + povzbudzovačky) a vydali sa na ľad. Prvá otázka od obsluhujúceho personálu bola číslo mojej nohy. Keď som im povedal, že 45, s chápavým úsmevom ma poprosili o americké číslovanie. Ja som im s ešte chápavejším úsmevom povedal, že netuším, ale že je to okolo 30-31 cm a teda asi nejaká 10-ka alebo 11-ka. Podali mi teda 8-ku a na môj spýtavý pohľad s úsmevom (ako inak) reagovali, že je to to najväčšie, čo majú. Na ich obranu treba uviesť, že také laby, ako mám ja, tu skutočne v meste asi nikto iný nemá. Natlačil som teda svoje ladné čungy do o dve čísla menších korčúľ, zaviazal ich polorozpadnutými šnúrkami a začal sa potácajúc presúvať na ľad. Klzisko bolo umiestnené v budove (alebo lepšie povedané pod stanom), aby sa zabránilo únikom tepla a tak aspoň mierne zekonomizovala prevádzka ľadovej plochy v trópoch. Jeho stav bol nasledovný: z celkovej plochy ihriska 25x15m bolo 5x3m od okraja vyhradených cestárskymi kužeľmi (celkové užitočné rozmery sa tým oklieštili na 15x9m). Dôvod bol ten, že pri krajoch im to akosi horšie chladilo a teda tam ľad nebol, resp. sa jeho plocha prudko zvažovala smerom k mantinelom. Povrch funkčnej časti klziska však tiež nebol Nepelovým ideálom. Strašné hrbole a ryhy v spojení s malými a nezašnorovateľnými korčuľami spôsobovali, že sa naše za normálnych okolností ladné pohyby na ľade aj napriek našim nesporným korčuliarskym schopnostiam zmenili na niečo podobné kyvotaniu postrelenej kačice. Aj tak sme si ale užili kopu srandy: Santi s Onim boli skôr v kategórii začiatočníkov, ale ja s Nicom sme si po chvíli na ľad zvykli a začali tým dvom robiť zle podľa hesla "najväčšia radosť je škodoradosť" :).

Okrem toho som sa počas celého týždňa bavil s jedným pomerne dlhým prekladom, takže o zábavu po večeroch som mal postarané :) To sa už ale blížil piatok a Global Village v Arménii. Aj napriek vražednému pohľadu a ohnivému meču v ruke mi nakoniec šéf povolil v piatok (zasa) neprísť do roboty (no predstavte si: vraj "do Kolumbie ste nám prišli hľadať financie a nie cestovať". Hehe... síce nie tak celkom, ale keď si to myslí... ). Ono, tak či tak si každú hodinu, ktorú nie som v robote musím nadrobiť, takže by s tým nemal mať problém -- o to skôr, že ako stážista tu nemám nárok na dovolenku ani PNku ani nič podobné... Vo štvrtok večer som sa teda spolu s Manishou pobral do Arménie, kde sa o deň na to mala konať Global Village (prezentácie krajín). Šťastne sme dorazili, a hneď po príchode sme sa s Katkou Ďurovkovou pustili do výroby pirohov (Katka už mala aj cesto spravené, tak nám to šlo od ruky). Narobili sme ich vyše 100 a o 2:30 ráno sme sa už takmer v bezvedomí konečne zvodorovnili. Ráno Katka ešte narobené pirôžky vypražila a keďže sa Global Village začínala o 10:00, okolo 11:00 sme pomaly vyrazili z domu. Prišli sme práve včas a začali predávať pirôžky po 300 pesos (aby sa vrátili náklady na suroviny). Išli vskutku na dračku a už okolo druhej poobede sme boli vypredaní. Manisha narobila indické placky s paradajkovým šalátom (vynikajúce) a kreslila ľuďom hennou indické obrazce. Doris s Obruchim a Lanrim (Nigéria) prišli okolo druhej-tretej poobede (hmmm... v Nigérii je čas ešte relatívnejší ako tu v Kolumbii) a doniesli tiež navarené veci (nejaká mixovaná fazuľa s mäsom a vajcom -- jediteľné). Bol aj ujo z Francúzska (pokecali sme o syroch), Talianska (VYNIKAJÚCE špagety Bolognesa) a pristavil sa aj jeden do Arménie presťahovaný gringo (severoameričan) z Texasu, od ktorého sme sa dozvedeli, že pred pár rokmi otvoril v meste reštiku s pravými taxaskými hamburgermi. Celkovo bola Global Village úspešná a večer sme zakončili asi 10-ti u Katky na byte. V sobot ráno išiel Dani (ktorý u katky spal) do práce a kým sme sa zvyšní traja (spal tam ešte okrem mňa a Katky aj Fabian) vykotúľali, boli pomaly 2 poobede. Od Katky sme dokonca dostali raňajky do postele :D S Danim sme boli dohodnutí, že vybehneme po druhej na obed a tak sa aj stalo. No a keďže mne ešte stále od predchádzajúceho dňa vŕtali v hlave texaské burgery, vybrali sme sa pozrieť do ujovej reštiky, či je ešte stále taká dobrá, ako sa o nej hovorilo. Hamburger bol vynikajúci, porcia obrovská a celé to nebolo ani nejak extra drahé. Potom sme s Danim (ktorý medzičasom vzdal pokusy vrátiť sa ešte do roboty) išli do centra prejsť kníhkupectvá. Hľadám totiž pre Oniho Harryho Pottera 1 v angličtine (chce si zlepšiť slovnú zásobu a na to je HP ako stvorený - štýl je ľahký, písané je to pre deti, takže kniha nie je zložitá a okrem toho príbeh človeka pripúta na stoličku a nepustí). Lenže ako aj v Bogote a Manizales, aj tu je so zohnatím anglickej literatúry neskutočný problém, a tak som nevybavil nič.

Večer sa k nám ešte pripojila Manisha a išli sme do Portal del Quindío (jedno z miestnych nákupných centier) napapať sa. Objavil som mexickú reštauráciu s jedinečnými Quesadillas, takže bol Peťo Reťo zasa načas spokojný :D Potom išla Manisha s Doris žiť do jedného baru, Dani s Katkou zostali doma, lebo Dani bol premoknutý na kosť a ja som sa ešte vybral za Jorgem, prezidentom AIESEC Arménia, vybehli sme do mesta na kofolu a preberali závažné otázky existencie (ja viem, že sa tu každý druhy volá Daniel alebo Jorge, ale ja za to fakt nemôžem :D). Ráno nasledovalo včasné vstávanie a urýchlený transport do Manizales, lebo o 9:00 začínal teambuilding oblasti Talent Management, ktorej som členom. V podstate som to stihol (dorazil som o 11:00 :D), po ceste sme pokecali s Brazílčanom, ktorý cestoval tiež z Arménie do Manizales (cestuje po Južnej Amerike) a chcel vyjsť na Nevado del Ruiz. Teambuilding bol super, spravili sme si nejakú spätnú väzbu, trochu simulácií, spontánny futbalový zápas v daždi (už dávno som sa tak nezabavil) a potom už len cestu domov :D.

Potom zazvonil zvonec a bol týždňu koniec.

Global Village v Manizales 28.5.2008

A tak sa začal ďalší týždeň... Na začiatku musím upozorniť, že bol trochu bohatší na udalosti, takže aj dnešný článoček má o pár kilobajtov viac ako zvyčajne :D Nuž ale po poriadku. Po minulotýždňovej návšteve Arménie sa mi do práce vracalo ťažko, nakoniec som však tento proces nejak psychicky zvládol :)) Od pondelka do piatka som absolvoval niekoľko stretnutí ohľadom mentoringu, pri ktorých sme sa takmer vždy úplnou náhodou ocitli v Mall Conavi, čo je súbor piatich reštík so spoločným menu, podávajúcich tie najlepšie lasagne, aké som kedy jedol :D

V pondelok poobede mal prísť do Manizales nový stážista z Nigérie Totti. Všetko bolo v poriadku až na jeden drobný detail: na obed sa zistilo, že Totti vôbec nedorazil do Bogoty a je teda výsostne nepravdepodobné, že príde do nášho krásneho a zamrznutého Manizales podľa plánu - a denníčky miestnych AIESECárov sa začali plniť hrôzostrašnými riadkami nového dielka nazvaného "Hľadá sa Totti". Najskôr sa myslelo, že sa len stratil v Bogote, lebo jeho let prišiel o pol hodinky skôr, ako mal, ale keď sa táto teória nepotvrdila a bogotskí AIESECári presliedili celú túto 8-miliónovú dedinu, začalo sa reálne uvažovať nad tým, že vôbec nedoletel. Nasledovala spŕška telefonátov, odmietanie leteckej spoločnosti prezradiť čokoľvek o tom, kto doletel a kto nie, telefonát národnému výboru AIESEC a spínanie rúk v motlidbe k najvyššiemu. JorgeX sa potil a od bezradnosti mu dochádzal dych. Milý Totti sa totiž vôbec neozýval, nikto o ňom nič nevedel a celý AIESEC Manizales už pomaly začínal byť nervózny, lebo posledný Nigeríjčan, ktorého sa sem pokúsili dostať, sa deň pred odchodom rozhodol, že nepríjde a jednoducho zostal v Nigérii. Všetko sa ale postupne na dobré obrátilo, keď sa drahý Totti v utorok ozval -- vraj je v Sao Paule, za 4 hodiny ho idú deportovať naspäť do Nigérie a že by preto celkom urgentne potreboval, keby mu niekto z Manizales požičal cca. 1,500,000 pesos na letenku do Bogoty. Nikto síce vzniknutú situáciu nechápal, ale vidina ďalšieho Nigeríjčana na ceste do Nigérie namiesto do Manizales bola dostatočným strašiakom na to, aby JorgeF prevrátil očami, mierne zinfarktoval, ale potom sa pozbieral a požadovanú sumu zaplatil... a tak sa začal druhý diel drámy, ktorú napísal sám život, s názvom "Totti Prichádza".

Jeho let zo Sao Paula totiž 2,5 hodiny meškal a to na veľkú radosť (chorého a s teplotami zápasiaceho) Danyho Cuellara, ktorý ho v Bogote na letisku čakal. Namiesto o 11:00 v utorok večer tak došiel v stredu o 1:30 ráno, akurát včas, aby chytil autobus o 4:00 do Manizales. Aké však prekvapenie: autobus nevypravili, lebo na ceste medzi Bogotou a Manizales bol (zasa raz) zával -- treba pochopiť, že cesty v Andách sú síce veľmi dobré, ale toľké kilometre svahov nemá kto (a hlavne za čo) spevniť a tak pri tunajších neustálych dažďoch padajú. Išli si teda niekam ešte na chvíľu sadnúť, aby stihli autobus o 6:00. Ten, ako ste už možno niektorí uhádli, taktiež nevyštartoval, pretože sa pokazil. Aj napriek tomuto počiatočnému nepriaznivému vývoju sa však už o ďalšie tri hodiny Totti úspešne nachádzal na palube autobusu smerujúceho do Manizales. Kvôli už spomínanému závalu však musel autobus ísť obchádzkou, takže Nigeríjčanov príchod do Manizales sa očakával okolo 5:00 - 6:00 večer. Keďže je to už po pracovnej dobe, vybrali sme sa všetci svorne Tottiho čakať, aby sme mu pripravili po ťažkej ceste super privítanie.

A tak sa začalo "Čakanie na Tottiho". Čakali sme a čakali, aj zemiakové lupienky sme si už od hladu kúpili a stále sme čakali... 6:00 a Totti nikde (ale autobus je už vraj neďaleko od Manizales), 7:00 a Totti nikde (ale autobus vraj vchádza do Manizales), 7:30 a autobus z Bogoty konečne prišieeeel, jeeeeej, ale Totti v ňom nebol :( Ach. 8:00 a Totti nikde (ten správny autobus vraj už vchádza do Manizales), 8:30 a Totti nikde (autobus je vraj už tesne pred terminálom, len uviazol v zápche)... nakoniec, keď sa o 9:00 otvorili dvere práve príjdivšieho autobusu, nikto si netrúfal veriť, že by z neho Totti skutočne mohol vystúpiť, ba našli sa dokonca aj pochybovači, ktorí Tottiho zaradili k legendám o Atlantíde a UFOnom a tvrdili, že vôbec neexistuje a že sa najskôr jedná buď o nemiestny žart nigéríjskych AIESECárov alebo o nejakú medzidimenzionálnu poruchu, ktorá Tottiho katapultovala mimo nášho časopriestoru. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sa z autobusu skutočne vykotúľalo čosi podozrivo tmavého a natoľko unaveného, že to nemohol byť nikto iný, než náš 4 dni cestujúci Tottiiiii!!!!!!!!

Podozrivé však bolo, že z autobusu vystúpil sám, bez akýchkoľvek kufrov -- tie sa totiž znenazdania ocitli v Lime (Peru). Začalo sa teda voľné pokračovanie predchádzajúceho príbehu s názvom "Čakanie na Kufre". Išli sme sa všetci napapať a aj predtým mĺkvy Totti sa nakoniec rozhovoril, čo potvrdzuje teóriu, že kolumbíjske jedlo je liekom na všetky neduhy. Začal nám teda rozprávať príbeh o tom, ako si zabudol potvrdiť elektronicky rezervovanú letenku, ako po príchode z Nai Dili (bol totiž pol roka na Singapure, potom na Sri Lanke a viza dostal v Indii, odkiaľ potom aj letel) do Sao Paula zistil, že na letisku nie je nikde pripojenie na internet, takže si to nemohol potvrdiť tam a ako, keď ho konečne pustili k bráne, bolo už na potvrdenie letenky neskoro. Ako potom volal kamarátovi do Singapúru, aby mu kúpil druhú a ako potom ten let zrušili... a ako potom zúfalý volal do Manizales, lebo ho išli deportovať... našťastie, do tretice všetko dobre dopadlo a Totti nakoniec dorazil. Je to inak starý AIESECár, takže sme si všetci vydýchli v štýle, že čo sa malo pokašlať, sa pokašlalo a teraz už bude dobre.

Ale chyba lávky... neopatrne som totiž spomenul, že u nás v dome je voľná izba a šup-šup, už bol Totti nasťahovaný. To by samo o sebe nebol problém, ale Totti má niekoľko zaujímavostí, ktoré mu (po 1 týždni) akosi sťažujú spolubývanie s inak tolerantnou kolumbíjskou spoločnosťou:
  • Totti smrdí. Smrdí veľmi. Aj keď sa čerstvo umyje, smrdí. Aj keď použije sprej, smrdí. Jeho šéfka už AIESECárom naznačila, že ak s tým smradom niečo nespravia, bude zle. Je zážitkom prísť po Tottim do kúpeľne. Smrad je to niekde medzi spálenou gumou, potom a inými nedefinovateľnými výlučkami
  • Totti fajčí. Fajčí veľmi. Frekvencia u neho dosahuje približne 6x za hodinu a aj keď túto potrebu vykonáva na terase, všetok dym ide do vnútra.
  • Totti nevie triafať. Nevie triafať vôbec. Vždy, keď použije WC na malú potrebu, zostane nielen celá misa, doska na sedenie ale aj podlaha okolo úplne mokrá (a nie od vody) - a to takým spôsobom, že človek má dojem, že do vnútra nepadla ani kvapka.
  • Totti kvapká. A kvapká veľmi. Keď sa osprchuje, osuší sa až pri ceste do izby, pričom za sebou zanecháva mláku vody.
  • Totti používa. A používa všetko a všetkých. Ruka si náhodou nehala v kúpeľni svoje predmety osobnej potreby (kefka na zuby, na vlasy, ...) a aké bolo jej prekvapenie, keď bola kefa na vlasy plná krátkych kučeravých vlasov. Zubnú kefku radšej vôbec neskúmala, radšej si hneď išla kúpiť novú. Náš Totti nemá problém bez opýtania povypínať niekomu bežiace veci a pustiť si na počítači svoju hudbu, usadiť sa len tak v niekoho izbe a zotrvať tam aj 6 hodín kukajúc telku.
  • Ja som voči takýmto veciam imúnny, jednoducho ho vyhodím a basta, ale Ruka to nevie, takže je stále u nej v izbe a došlo to až tak ďaleko, že jednu celú noc preplakala, že ona už ho ďalej nezvláda
  • Totti je jednoducho zahraničný stážista s inou kultúrou, ktorá je natoľko odlišná od našej, že človek ani nemá chuť snažiť sa o jej pochopenie či tolerovanie. Sú totiž isté limity toho, kam sú ľudia vo svojom medzikultúrnom dialógu ochotní zájsť a Totti ten limit tu v Kolumbii zdá sa prekračuje. Preto sme vypracovali dokument názorne mu ukazujúci, ako vykonávať potrebu apod., tak dúfame, že si ho zoberie k srdcu, skolumbifikuje sa a nebudeme ho musieť na konci mesiaca vyhodiť na ulicu :D
Nuž ale, dosť bolo o Tottim. Po utorku a strede, kedy sa na nás zosypala celá táto Totti-katastrofa, a po návšteve študentov žurnalistiky z Universidad de Manizales, ktorí s nami v nemocnici spravili interview ohľadom nášho programu s deckami, sa na nás pomaly zniesol štvrtok a s ním aj príprava na Global Village. Ja som mal, ako inak, mentoring, po ktorom som zbehol do El Cable na fakultu architektúry, kde naši mladí akurát písali testy aby sa z nich stali riadni členovia AIESEC. Tam som sa aj dozvedel, že mail, obsahujúci všetky ingrediencie, ktoré sme s Katkou potrebovali na Global Village a ktorý som poslal JuanSemu, sa akosi minul účinku, a preto nám nakúpili veci podľa starého receptu (vrátane. 15kg múky a 6kg cukru :D). Chceli sme s Katkou robiť guľáš a smotanovú tortu, ale nakoniec, vzhľadom na ingrediencie, ktoré nám takto omylom nakúpili, sme skončili pri starých dobrých pirohoch. A bolo to aj dobre, lebo Katka mala do 9:30 večer hodinu a zistilo sa, že po tomto čase jej už do Manizales nič nejde a bude tak musieť prísť až v piatok ráno. Varenie sme si teda vzali na starosť ja s Joannou, Onim, Crisom a Rukou -- no a guľáš, ktorý sme pôvodne chceli so správnymi ingredienciami variť, by sme bez Katky asi ťažko boli zvládli :D. Varili a piekli sme teda o stošesť a okolo jednej večer nám na tanieroch trónilo vyše 200 krásnych surových pirôžkov. Úmyslom bolo vypražiť ich ráno, aby cez noc nezostarli a aby boli na Global Village pekné čerstvé. A tak som sa ráno zobudil o 5:00, potom o 5:30 a nakoniec o 6:15, kedy som sa rozhodol, že už skutočne nastal čas ísť vyprážať. Lenže čo sa nestalo: pirôžky sme večer poukladali na seba, takže sa nám do rána pekne zlepili... viac času som teda strávil ich odliepaním ako vyprážaním. Keď túto spúšť videla Doňa Miriam, poslala ma radšej sa umyť a obliecť a sama sa ujala záchrany nášho slovenského národného jedla. Jedlo zachránila, pirôžky sme dovyprážali a mohlo sa ísť na Global Village.

Tá sa konala na Universidad Autónoma Manizales... keď som hodinku po oficiálnom začiatku prišiel, akurát začínali prichádzať aj ostatní stážisti. Stánky už boli rozložené od minulej noci a Dani Osorio pri ich stavbe tak zmokol, že som mu musel večer požičať sveter, aby chudák ešte nechytil zápal pľúc. Tak som teda vytiahol pirohy, rapkáč, šúpolieku a prospekty a hor sa do osvetľovania našej slovenskej vlasti kolumbíjskemu ľudu. Okolo 10:30 prišla aj Katka z Arménie, tak sme prezentovali dvaja. Nasledoval obed, návšteva chudobných detí z jednej nadácie, ktorá spolupracuje s AIESECom, návšteva študentiek našej Indky Manishe, ktorej som následne išiel poblahoželať k tomu, že to s nimi ešte do teraz vydržala... ja som mal po 10 minútach celkom dosť (učí totiž na najdrahšej súkromnej dievčenskej škole v Manizales -- vačšiu hordu nafúkaných, rozmaznaných a nevychovaných pubertálnych stríg som v živote nevidel). Celá Global Village sa okolo 17:00 úspešne skončila, po čom sme sa všetci odobrali do našich domovov prezliecť sa a pripraviť sa na večernú chivu (to je ten špeciálny párty autobus, ktorý jazdí po celom meste... znamená to inak aj "koza"). Tá bola v pohode, síce som mierne odspával, ale aj tak bolo cool. Keď nás chiva dopravila okolo 23:00 naspäť do El Cable, išli sme sa ešte najesť. To však bol posledný klinec do truhly niektorých jednotlivcov, ktorí predtým pili rum a aguardiente (pravdepodobne tá voda, z ktorej ich robia, bola nejaká zlá, tak im prišlo nevoľno... predstavte si...). A tak sa chodník pred stánkom s hoddogmi približne 10 minút po našej konzumácii začal zapĺňať neprirodzene predklonenými, opierajúcimi sa, padajúcimi a o vstávanie sa pokúšajúcimi AIESECármi (Bulhar Petko hoddog zvládal celkom dobre, svoj žalúdok už totiž stihol vyprázdniť predtým - hneď potom ako stratil pas :D). Manisha sa pekne zhulila a vykrikujúc na celé mesto sa vznášala smerom do ďalších podnikov, zatiaľčo väčšina z nás ostatných sme sa pomaly odobrali do svojich útulných domovov. A bola sobota.

O druhej sme mali ako vždy na architektúre asembleu, aj keď tentokrát bola veľmi krátka, pretože večer sa chystala slávnostná "promócia" nováčikov (tých, ktorí úspešne napísali testy :D). Na slávnosť boli pozvaní aj rodinní príslušníci čerstvých AIESECárov v nasledujúcom zložení: mamy a otcovia, sestry a bratia, (pra)babky a (pra)dedkovia, bratranci a sesternice, strýkovia a striné, ujovia a ujčiné, svokry a svokrovia, svatky a svatovia, nevesty a zaťovia, švagriné a švagri, netere a synovci, dcéry a synovia, ako aj (pra)vnúčky a (pra)vnukovia. Všetko išlo ako po masle, ja som si predtým vlastne celý deň pripravoval príhovor, o ktorý ma ako zahraničného požiadali, dopadol ale nadmieru dobre, takže pohoda jazz. Mierny problém bol s technikou, ktorá po celý čas zlostila, ale prežilo sa. Ja som ešte musel splniť dôležitú misiu: odovzdať nášmu malému Crisovi od jeho frajera Jorgeho z Arménie čokoládu ako darček k "promócii". Po jej úspešnom vykonaní sme sa aj s Onim, Crisom a Katkou vybrali do Mall Conavi na tie úžasné lasagne, ktorých sa stále nemôžem dojesť. Potom bola samozrejme ešte u Kokiho párty, kam sme sa prišli ukázať, aby sa nepovedalo a išli sme pekne domov.

Na ďalší deň sme totiž mali ísť s Onim a jeho kamošmi na chatu, pričom vstávať bolo treba o 3:30 a to som ešte musel dorobiť jeden preklad. Čakala ma teda dlhá noc. Vydržal som nezaspať, preklad som stihol odoslať a povzbudený týmto úspechom som sa pobalil a vybral na terminál. Tam sa postupne zišla celá partia, avšak začali sa k nám šíriť nepríjemné zvesti, že kvôli dažďom zavalilo cestu a že prejsť sa dá len osobnými autami. Objednali sme si teda s ťažkým srdcom taxík, ktorý nás mal bezpečne doviesť do neďalekého mesta na chatu. Po tom, ako sme kvôli obchádzke bezpečne prešli uzučký most (šírka cca. 2 metre) cez hlbokú 30m roklinu (v jeden moment som sa pozrel z okna a až sa mi hlava zatočila), sme sa začali normálne tešiť a spievať: sláva nášmu výletu. Nadšenie v aute však trvalo len dovtedy, kým sme na vlastné oči nezbadali spomínaný zával. Zistilo sa totiž, že pôvodné správy o jeho priechodnosti pre malé vozidlá boli značne nadhodnotené. Cez popadané stromy a zeminu mohli prejsť tak nanajvýš autá hračkárske. S dlhým nosom, mokrým okom a ovisnutými kútikmi sme sa teda vrátili na terminál a rozhodli sa doma počkať až do obeda, či sa náhodou cesta neuvoľní. S Onim sme teda skočili ku mne domov a aspoň na pár hodín si pospali :D. Tu ešte stojí za zmienku, že hlad ma donútil po 15 rokoch skúsiť Oniho ponúkaný jogurt: výsledok - mám rád jogurty :D huráááá...

Keďže sa ale cesta ani do obeda neuvoľnila, zostali sme po celý deň u mňa a kecali o linguistických zákutiach španielčiny a slovenčiny v spojení so štúdiom geografie Latinskej Ameriky a Ázie. Nakoniec sme sa ešte vybrali do kina, kde sme pri Ironmanovi (ja už napoly spiac) zakončili tento na udalosti bohatý týždeň. A keďže v pondelok bolo voľno, mohol som sa konečne poriadne vyspať... ale o tom zas o týždeň.

Pridaná voľba rozlíšenia stránky 3.6.2008

top
Tak som sa zasa trošku po nociach namiesto spánku hral so stránkou a hľa, aké čudo nám to pribudlo do horného pravého rohu pod RSS a Atom feedy. Veru tak, milé deti, odteraz si už na stránke môžete voliť rozlíšenie, v akom sa vám bude zobrazovať. Aby sme vyhoveli náročným, je k dispozícii 42 rôznych možností, ktoré by mali zodpovedať všetkým aktuálnym rozlíšeniam monitorov vyšším ako 1024x768.

V prípade, ak si želáte nastavené rozlíšenie zachovať aj pre budúce návštevy, niet nič ľahšieho: stačí zvoliť požadované rozlíšenie a stránku si pridať do obľúbených položiek - po kliknutí na čerstvo pridanú stránku v obľúbených položkách sa vám táto zobrazí v zvolenom rozlíšení. Autodetekčná funkcia zostala zachovaná, t.j. pri načítaní stránky bez udania rozlíšenia sa použije najväčšie rozlíšenie, ktoré počítač v tom okamihu podporuje. Okrem toho zostane nastavenie rozlíšenia zachované aj pri prezeraní všetkých podsekcii hlavnej stránky (neplatí pre hymnu a fotogalérie).

Samozrejme, mysleli sme aj na tých, ktorí nemajú nainštalovaný Flash (resp. ho majú v práci zablokovaný :D) a voľba rozlíšenia funguje aj bez Flashu - síce v graficky jednoduchšej, ale rovnako funkčnej verzii.

Sayonara :D

Katkine narodky 5.6.2008

Celý týždeň sa ako obvykle začal v pondelok, ktorý bol prvým z dvoch konzekutívnych tzv. "puentes" - trojdňových víkendov, za ktoré vďačíme na pondelok pripadnuvším štátnym sviatkom. A ako sa na štátny sviatok patrí, oslávil som ho patrične za pomoci dlhého spánku a ničnerobenia -- trochu som sa hral, trochu čítal, trochu surfoval po nete a tak :D

Kritickým dňom sa stal tentokrát utorok, kedy som sa zasa plný elánu dobrovolne na silu vytiahol z postele a po absolvovaní predpísanej a nutnej osobnej hygieny som sa vydal na cestu takmer nezištnej pomoci kolumbíjskemu zdravotníctvu. V utorok patrilo medzi zaujímavejšie momenty hádam to, že sme mali kvoli jednému projektu stretko so starostovou pravou rukou (vyviezli sme sa na 15 poschodie miestnej radnice, výhľad z ktorého by skutočne stál za kandidatúru v komunálnych voľbách :D) a popoludní ma Gustavo zaškoľoval do nového procesného systému (fuj). V stredu sme tesne po obede absolvovali povinnú prednášku o umývaní rúk (vedeli ste napr., že ruky sa nesmú po umytí otriasať, lebo takto sa čisté časti pokožky opätovne zamoria vodou stekajúcou z neumytého zápästia, resp. predlaktia?) a večer ešte anglické testy s jedným chalaniskom, ktorý sa snaží ísť cez nás na stáž. Štvrtok priniesol taktiež kopu zábavy, hlavne keď sme sa s Onim pustili do výroby jedného celkom super hlavolamu/puzzle... keď dokončíme, ukážem :D. Pri tej príležitosti sme sa tiež boli najesť za mestom v jednej retro-reštike (štýl cca. 20. roky), ktorá mi celkom učarovala. Jedlo super, obsluha fantastická a ceny rozumné :D

Najzaujímavejší vývoj však nastal v piatok. Zistilo sa totiž, že v Termales del Otoňo bude koncert Caldaského symfonického orchestra. Také niečo sme si, samozrejme, nemohli nechať ujsť, a tak sme podvečer s Onim a Cristianom sedeli v aute smerom termales. S Onim sme ale mali aj postranný plán: po koncerte využiť to, že sme v Termales a skočiť rovno na dve hodinky do termálnej vody. Koncert bol super, nie až taký dobrý ako národný orchester pred 2 týždňami, ale aj tak fajn. Gólom večera bolo, keď ku koncu predstavenia dirigent zostúpil zo svojho dirigentského pultu, schytil lesný roh jedného z muzikantov a rozdelil orchester na 4 časti. Každej z častí zahral na rohu tón, ktorý daná časť orchestra zaspievala. Potom, ukazujúc na jednotlivé časti orchestra spravil z hudobníkov spevákov a tí vylúdili na počudovanie veľmi príjemnú melódiu (skutočne som netušil, že hudobníci vedia aj spievať :D). To však nebolo všetko. V zápätí sa zo zákulisia priplichtil klarinetiska, gitarronista (akoby taká veľká tučná gitara) a jeden cuatrista (taká malá úzka gitara so 4 strunami a dlhým krkom - zvuk má ako banjo) a takto vo štvorici aj s na lesný roh trúbiacim dirigentom nám zahrali do rytmu. Vysvitlo, že dirigent (inak Venezuelčan) je tiež známym hráčom na lesný roh a tak si nemohol nechať ujsť príležitosť. Aby ale nebolo prekvapení dosť, na konci koncertu mu jeho šéf dirigent odovzdal plaketu za prácu, ktorú s orchestrom spravil. No a na oplátku pozval (no, skôr dotlačil) náš Venezuelčan milého šéfa orchestra, že reku nech niečo zadiriguje. A tak zadirigoval, ako prídavok, ešte raz kolumbíjsku hymnu (ktorá sa tiež netradične hrala aj na začiatku koncertu, spôsobiac tak obecenstvu hneď dve dilemy: vstať či nevstať a tlieskať či netlieskať :D). Neskôr, po koncerte, sme sa ešte s Onim bahnili 2 hodinky v (nie až tak horúcej) vode a išli domov.

V sobotu nastala strašidelná situácia. Keď som sa išiel ráno osprchovať, zistil som, že sprcha nefunguje. Bolo to skutočne šokujúce zistenie, najmä vzhľadom k tomu, že ja sa studenej vody bojím ako čert svätenej a radšej budem smrdieť, ako by som sa mal osprchovať v 10°C ľadovej smršti. Po viacerých pokusoch však sprcha nakoniec naskočila a tak mi bolo dopriate vychutnať si horúcu sprchu. Poobede sme mali s Onim a Cristianom naplánovanú cestu do Armenie. Cris išiel za svojim frajerom a my s Onim za našou Katkou Ďurovkovou, ktorá totiž v nedeľu oslavovala narodky a takú príležitosť sme si predsa nemohli nechať ujsť :D Do Arménie sme prišli podvečer a ja som návštevu tohto super mesta hneď po večere v podobe lasagní využil na kúpenie plesnivého syra, na ktorý sa mi tu po pol roku už začali neuveriteľne zbiehať slinky. Tu sa plesnivý syr takmer vôbec neje, takže som ho pekne celý rozkrájal a všetci prítomní (ja, Oni, Cris, jeho frajer Jorge, Katka aj Dani Londoňo) sme sa pustili do jedenia. Na moje počudovanie všetkým chutil :D Večer sa už ale išlo na párty k miestnej AIESECárke, kde sa postupne vystriedala väčšina členov AIESEC Arménia, počúvala sa naša európska hudba (bol zákaz merengue, salsy, vallenata aj regetónu, s ktorým som sa ja úplne a s radosťou stotožnil :D). Zábava bola vynikajúca a rozprávalo a tancovalo sa až do rána. Nás s Katkou Ďurovkovou ale ešte čakala milá povinnosť odniesť (áno, skutočne odniesť :D) Doris domov, lebo mierne prebrala a jej pečienka umiestnená v útlom 45kg telíčku si dala spolu s ňou šlofíka :D Po úspešnom absolvovaní misie sme ešte aj s Onim, Katkou, Danim a jeho bratom Miguelom chytili taxíka do Calarcy k Danielovým rodičom, kde sme sa rýchlo ponorili do ríše snov :D.

V nedeľu sme zavčas rána (približne okolo 11:00 :D) vstali, nakŕmili naše hladné žalúdky a pripravovali sa na večernú návštevu Tebaidy. Ide o malé mestečko v departmente Quindío, kam sa presťahovala rodina, u ktorej predtým bývala Katka Ďurovková. Keďže ale Oni (a to žije v tejto oblasti už 6 rokov :D) vôbec nepoznal Arméniu, vybrali sme sa okolo 14.00 poobede pekne spoznávať mesto. Prešli sme sa teda centrom a hľadali niečo pod zub - našli sme japonskú reštauráciu s veľmi prijateľnými cenami, ktorá navyše vyzerala veľmi dobre. Jediný problém však bol, že ju otvárali až o 18:00 - vybrali sme sa teda ešte do arménskeho parku, tam sme zo hodinku pokecali a hor'sa na ázijskú kuchyňu. Nakoniec sme si vybrali opekané rezance, ktoré nám naservírovali aj s polievkou (v cene :D) - vynikajúce. Po super obedo/večeri sme sa ešte presunuli do Popsy na zmrzku a to sa k nám už pripojila aj Katka Ďurovková s Danielom a Doris, nasadli sme na autobus a šup do Tebaidy. Tam sme nasadli na taxík do konferenčného centra Amanecer, kde spomínaná Katkina ex-rodina býva. Keď sme prišli, bola už samozrejme tma, takže sme z prostredia veľa nevideli, ale dom bol úplne skvelý - priestranný a postavený takmer výlučne z miestneho bambusu nazývaného Guadua. Nafúkali sme teda balóniky, vytiahli nejaké to jedlo a pitivo a za tónov hudby sa pustili do druhej časti oslavy Katkiných narodenín. Niekedy okolo desiatej večer sa nám podarilo zobudiť dovtedy spiacu malú, takmer dvojročnú Rosario a od tej chvíle oslava zmenila hlavného aktéra z Katky na Rosario (sory Katka :D).

A tak sa večer pomaly prechýlil do včasného rána a my sme sa pobrali spať (zmestili sme sa tak akurát po dvoch na posteľ :D). A čo bolo po prebudení si povieme o týždeň, pretože pondelok bol síce sviatok (druhý puente), ale aj tak to bol pondelok a teda začiatok nového týždňa. Zai tian :D

Parque del Café, Radioteleton a Teambuilding 12.6.2008

Minulý týždeň sme skončili pri tom, ako sme v nedeľu, po oslave Katkiných narodenín v Amanecer, bezstarostne zaspali. Keďže bol minulý pondelok ale druhý voľný v poradí, do roboty sa išlo až v utorok. To znamená, že sme sa v pondelok v Amanecer mohli do sýtosti vyspať a pred návratom do Manizales podniknúť ďalšie bohumilé aktivity. Vstali sme teda pomerne neskoro, požili chutné a výživné raňajky (vajcia) a svojou prítomnosťou zabávali večne sa škeriacu Rosario. O menšie vzrušenie sa postaral Tuto, inak pred týždňom oslávivší svoje 17. narodeniny, ktorý pred domom našiel hada. Hadík to bol síce malý, asi len 30cm dlhý a pol centimetra široký, ale o výskot a škrekot predsalen núdza nebola. Spoločnými silami (on rukou a ja fotoaparátom :D) sa nám ale hada podarilo zdolať a odhodiť do trávy (nebudeme predsa hubiť domácu faunu, všakže :D). Potom sa ma len tak medzi rečou spýtali, či som už sedel na koni. Nestihol som ale ani len zamietavo zavrtieť hlavou, keď sa dupotajúc prirútila malá Rosário a začala svojou dvojročnou hatlaninou obsesívno-kompulzívne opakovať: "abažito, abažito" (v preklade: "koík, koík", spotvorená to forma slova "caballito", čiže "koník"). Vysvitlo, že otec Rosário a zároveň frajer jej mamy (majú sa radi, majú spolu dieťa, chodia spolu už dva roky, ale ešte akosi nevydalo zobrať sa :D) vo vedľajšom dome chová kone a Rosário je nimi mierne posadnutá. Jej starký bol totiž za čias svojej mladosti najlepším jazdcom celého departmentu Quindío a malá Rosário po ňom očividne zdedila nejaké gény.

Tým pádom bolo rozhodnuté a z Tebaidy sme nemohli odísť bez toho, aby sme si nevyskúšali "jazdenie". Rosáriin tato (inak, nebude asi o moc starší odo mňa) teda osedlal koňa, vyviedol ho na lúku a posadil naň malú Rosário. To ste mali vidieť ten žiariaci pohľad a hrdé držanie tela, keď sa z chrbta svojho štvornohého tátoša Rosário konečne raz mohla pozrieť na svet z výšky dospelých :D. Potom sme sa na koníku postupne vystriedali jej tato, Tuto, Doris, Oni a ja (Katka aj s Danim medzi časom už odišli do Calarcy, lebo Dani mal nejaké povinnosti). Pre tých, ktorí ešte s (štvornohými) koňmi nemali do činenia, osvetlím hádam len toľko, že sa mi jazdenie celkom ponášalo na lyžovanie: pri oboch športoch človek zatáča pohybmi svojho glutea maxima (ľudovo nazývaného aj "zadok") a pri oboch platí, že pomaly ďalej zájdeš. Pocit to bol inak super a môžem s hrdosťou povedať, že svoje prvé chvíle jazdenia som si užil :D Najvtipnejšia bola pritom Doris, ktorá sa po celý čas nekontrolovateľne smiala. Vraj sa jej ten kôň zrazu zdal strašne smiešny...

Po absolvovaní hodiny jazdenia a exkurzie po areáli Amanecer (super konferenčné centrum, veľmi pekne architektonicky riešené, kopa ovocných stromov, relaxačné prostredie) sme si s Onim dobalili kufre a vybrali sa aj s Doris do Tebaidy. Náš plán s Onim bol totiž ísť do Parque del Café, čo je, ako už jeho názov napovedá, veľký zábavno/vzdelávací park na motívy kávy nachádzajúci sa pri neďalekom mestečku Montenegro (áno, v preklade znamená Čierna Hora). Stalo sa však, že sme v Tebaide o 3 minúty zmeškali bus, ktorý stadiaľ do Parque del Café premáva každú hodinu. Aj napriek zdaniu to bola v podstate dobrá správa, lebo sa nám tým pádom vytvorilo hodinové okno na obeeeeed... jééééééééj :D Aj s Doris sme teda našli prvú reštiku, ale keďže sa jej opekaný pstruh s hranolkami za 12.000 nepáčil (vraj jedlo bez ryže nie je jedlo), išli sme hľadať ďalej. A dobre sme urobili, lebo o kúsok ďalej sme našli reštiku podávajúcu minutky za 4.500 pesos. A nie hocijaké minutky: Veľký tanier držkovej polievky alebo guľášu, výber z 3 hlavných jedál (pečienka, kuracina alebo hovädzina) s prílohou, šalát a džús -- to všetko v cene. Ja som si dal držkovú a pečienku a bolo to VYNIKAJÚCE... ešte teraz, ako toto píšem, sa mi zbiehajú slinky :D

Napapali sme sa, posadili Doris na autobus do Arménie a spolu s Onim sme sa práve načas dostavili k autobusu do Parque del Café. Zistil som zaujímavú vec: na dedinách sú tu v Kolumbii ľudia vysoko dochvíľni... to len v mestách platí to známe maňana, maňana :D Vybavení zmrzlinou sme sa teda pobrali do Parque del Café. Po necelých 40 minútach sme dorazili len aby sme zistili, že múseum kávy, jedna z vecí, ktorú sme si chceli pozrieť, je pre údržbu zatvorené. Aj tak bolo ale čo spoznávať, a tak sme si kúpili nie celkom lacné základé lístky (bez atrakcií, lebo na húsenkovú dráhu môžme ísť aj inam) a hor sa za dobrodružstvom. Najzaujímavejšou časťou parku bol náučný chodník s ukážkami najtypickejších kolumbíjskych rastlín (viď Fotogaléria 1: Flóra a Fauna) a legendárnych strašidiel. Najviac na mňa zapôsobil guaduový lesík plný trojmetrových bambusových "výhonkov" (skutočne to boli mladé bambusy ešte bez listov -- a potom prečo ich Číňania toľko jedia, keď sú také veľké), ktoré údajne narastú aj 10 metrov za rok - kedysi sa hojne využívali ako prostriedok na pomerne nepríjemnú smrť: obeť sa priviazala nad rastúci bambus istým nemenovaným otvorom smerom dolu a rastúci bambus ju za 2 týždne celkom úspešne a bolestivo nabodol. Ďalším objavom bolo, že guadua rastie vo veľkých, niekoľko metrov širokých trsoch. Celkom pôsobivé.

Na opačnej strane parku sme sa zase mali možnosť prejsť popri ukážkach rôznych kultivarov kávovníka, navštíviť rekonštruované indiánske pohrebisko, vidieť ukážky strojov a postupov používaných pri zbere a výrobe kávy (viď minulotýždňovú rozprávku na spodku stránky) a v neposlednom rade si o tejto téme vypočuť aj pomerne fundovanú polhodinovú prednášku. Jedinou chybou bolo, že oba náučné chodníky boli postavené v dosť prudkom kopci, ktorý sme si tým pádom vyšliapali dvakrát. A keď sme sa už s boľavými nohami nemohli dočkať sedačky, ktorá nás vyvezie opäť nahor, zistili sme, že je pre silnejúci vietor mimo prevádzky. Tak sme šľapali tretíkrát. Po odchode z parku sme chytili autobus do Arménie, kde sme sa na termináli stretli s Cristianom a Jorgem. Nasledovala krátka rozlúčka s Arméniou a traja Manizalenčania (Cristián, Oni a ja) sme sa pobrali naspäť domov, aby sme ďalší deň, v utorok, mohli zodpovedne plniť svoje pracovné povinnosti... ach jaj...

V utorok ráno ma čakalo nepríjemné prekvapenie: pokazila sa sprcha (ááááÁÁÁÁÁ... pomóóóóóc). Teda, nie celá sprcha, len prietokový ohrievač. A keďže Peťo Reťo jednoducho odmieta používať studenú vodu na iný účel ako je polievanie rastlín (ako hovoria v Kolumbii: "Agua fría es para las matas"), išiel som do roboty neumytý a strapatý. Dobrá správa bola, že teta Miriam akurát dávala zavádzať do domu plyn spolu s plynovým bojlerom, ale na druhej strane sa celý proces mal ťahať asi mesiac (zohnať dobrých robotníkov je tu celkom problém a doňa Miriam fušerinu nestrpí - tí poslední jej napríklad v dome pri vysekávaní potrubia spravili taký bordel, že bolo všetko pokryté dvojmilimetrovou vrstvou prachu -- a mňa nič lepšie nenapadlo, ako napísať ujovi, čo má u nás v dome zagarážované auto, na kapotu UMY MA, čomu sa nie celkom potešil, nakoľko ho práve v to ráno umýval... whoops, shit happens :D). No a po mesiaci by som už aj ja, inak známy svojou ako ruže sviežou osobnou arómou, možno začal ako zhnitý hrášok či pokazené vajíčko mierne posmrdkávať. Riešenie sa však našlo a tak som sa aj studenej vode vyhol, aj som bol čistý, svieži a umytý. Doňa Miriam totiž každé ráno zohriala za tri lavóre horúcej vody, postavila ich do sprchy a všetci sme sa pekne poporiadku očistili od každodenných nánosov špiny. Po dvoch dňoch ju to ale prestalo baviť a tak radšej kúpila novú sprchu (za smiešnych 25.000 pesos - asi ako našich 250 korún) :D.

Inak bol týždeň na udalosti chudobný, akurát v stredu mi prišla anglická verzia knihy Harry Potter a kameň mudrcov, ktorú som dva týždne dozadu bol kúpil na e-bay (moja prvá transakcia, jééééj) pre Oniho, lebo sa chce trošku zlepšovať v angličtine. A Harry Potter je na to ako stvorený. Vo štvrtok sa celý deň konala akcia spriatelenej nadácie Alejandra Vélez, ktoré pomáha nemocnici financiami pre jej oddelenie onkológie. Založila ju mama jednej pacientky, ktorá pred 15 rokmi umrela na rakovinu a nadácia nesúca jej meno bola splnením posledného želania tejto mladej dámy - aby sa pomohlo deckám, ktoré prídu po nej. Akcia mala názov Radioteletón a bola zameraná na získavanie peňažných darov od firiem aj jednotlivcov. Miestna televízia a rádiá celý deň nevysielali nič iné ako program Radioteletónu pozostávajúci z koncertov, rozhovorov s deckami, návštevy Miss Caldas, známych osobností apod. Vyzbieralo sa cca. 110 milónov pesos, nie až toľko, ako sa dúfalo, ale lepšie ako drôtom do oka. Najlepšie je, že z daných peniažkov dostaneme niečo na náš projekt herne pre hospitalizované decká. Došiel aj Oni, hrala kapela Universidad Nacional (na pôde ktorej sa Radioteletón konal) a celkovo bolo rušno. Strávil som tam celé popoludie až do 22:00. Pri pokecoch s deckami mi ale skrsol v hlave nápad zobrať kamoša Robinsona večer do kina na Indianu Jonesa, lebo chalanisko trávi v Manizales už 3 mesiace zavretý na ubytovni a je unudený k smrti. Jeho mama ho ale kvôli večernému chladu, ktorý týmto deckám so zníženou imunitou môže kľudne spôsobiť zápal pľúc, nepustila. Išli sme teda my s Onim (no, od filmu som popravde čakal o niečo viac, ale mal aj svoje svetlé chvíľky :D ). S Robinsonom sme teda vymysleli náhradný plán na piatok. Vzali sme aj Ruku a nešli sme už na Indyho (dvakrát po sebe by bolo primoc), ale na Narniu. Bolo super, chalanisko sa trochu odreagoval a večer sme ešte s Rukou a Onim vybehli do Chipre najesť sa.

Sobotu som strávil dospávaním a výrobou jedného špeciálneho puzzle a tak som ani nezbadal, ako prišla nedeľa. Od 7:30 (ehm, teda v skutočnosti 8:30) sme mali v Bosque Popular (miestny park) teambuilding AIESEC, bolo super, mali sme súťaže, hrali futbal a frisby a tak. Jednu sme dokonca vyhrali - okrem športového zápolenia sa v nej na čas riešili aj logické hádanky - posúďte sami:
  • Ste na jednom konci chody, ktorou môžete prejsť iba raz. Na jej druhom konci sú zatvorené dvere. Za dverami žiarovka. Vedľa seba máte tri vypínače, z ktorých práve jeden zapína žiarovku. Ako zistíte, ktorý?
  • Boli raz dvaja bačovia. Raz hovorí prvý druhému: "Počuj, Kľeofáš, daj že mi ty jedňju z tvojích oväčiek, buďeme mať narovnako". "Ba veru nie," hovorí druhý, "čerta starieho ťi ja dám. Daj mi radšej ty jedňju z tvojích a buďem mať dvakrát viac ňež ty". Koľko ovečiek má prvý a koľko druhý bača?
  • Prievozník musí previesť cez rieku kozu, vlka a hada. Na loďke má iba jedno miesto pre pasažierov. Vlk však nesmie zostať s kozou sám, lebo by ju zožral. Ako prevezie prievozník zvieratká?
  • Akým spôsobom dostaneme z 9 po odobratí 1 číslo 10?
  • (bola ešte jedna, ale nejak si ich už nepamätám. Správne výsledky týchto štyroch očakávam vo fóre. Prvého správne odpovedajúceho štedro odmením :D)
Inak, mňa (zasa) celkom pekne spálilo, ale pozorujem, že zakaždým ma to slniečko pošteklí menej, takže možno si nakoniec aj zvykám :D Poobede som od únavy zaspal, večer dohral Simon the Sorcerer, dobre pohol s knihou, ktorú čítam, vycikal sa, umyl zuby a išiel spať. A bol pondelok...

Pereira a Viterbo 20.6.2008

Csökolom milé deti, csökolom :D Ozývame sa opäť v našej pravidelnej rubrike: Príbehy Slováka v Kolumbii. Naposledy sme sa rozlúčili s konštatovaním, že je zasa pondelok. A ponedlok veruže aj bol. Akurát že sa nič zaujímavé nestalo a utorok bol rovnako záživný, takže vhupneme rovnými nohami do stredy. O 12:45 mal totiž kamoš Andrés Acosta z Manizalenského letiska odlietať na stáž do Švédska. Vybrali sme sa ho teda aj s bielymi vreckovkami odprevadiť a presvedčiť sa, či skutočne odletel :D. Problém však bol v tom, že neodletel. V Maizales bola totiž (prekvapivo a celkom nezvyčajne) zasa hmla a nízka oblačnosť, takže naše letisko (opäť celkom prekvapivo a nezvyčajne) zatvorili... milým cestujúcim teda letecká spoločnosť Avianca pristavila autobus, ktorým ich prepravila na letisko do Pereiry a poslala ich lietadlom odtiaľ. Aj tak ale tým nabral také meškanie, že už v Bogote nestíhal prípoj do Paríža. Musel teda prespať v Bogote u strýka a ísť nasledujúci deň (našťastie Avianca všetko vybavila u Air France -- som zvedavý, čo by asi tak v takomto prípade urobili Slovenské aerolinky...). Do Švédska došiel ale v pohodke (osobnú prehliadku mu ako Kolumbíjčanovi robili v Paríži len dvakrát :D). Z Paríža letel do Kodane a odtiaľ vlakom do Švédska (vedeli ste, že majú medzi Dánskom a Švédskom most????). Kvôli tomuto meškaniu sme ale my z rozlúčkového výboru nestíhali obed, tak som sa musel poobede tváriť, že pracujem, hladný.

Vo štvrtok sme s Onim celkom neplánovane a spontánne skočili do kina na PS: I love you (veľmi dobrý dating film - sme sa rehotali celú dobu :D). V piatok sme zasa večer skočili na koncert dychového orchestra Universidad Nacional: bol dosť do pohody a takíto kultúrne vyžití sme zavŕšili pracovný týždeň.

V sobotu sme sa zasa spolu vybrali do Pereiry - Oni tam mal AIESEC meeting a ja som sa išiel ako zástupca zahraničných kuknúť na "promócie" ich AIESECárskych nováčikov. Promócia dopadla úspešne, super bol aj chalanisko, ktorý hral na saxofón. Večer sme využili skutočnosť, že bol predvečer dňa otcov a všetky obchody boli otvorené do druhej ráno s postupujúcimi zľavami (t.j. o 12:00 stáli tričká menej ako o 9:00). Už dávnejšie som si totiž plánoval kúpiť nejaké tričká, mikinu a topánky, aby som sa zasa chvíľu aspoň vzdialene začal ponášať na človeka. To som ale ešte netušil, aký problém je dostať v Kolumbii niečo na moju veľkosť - a hlavne obuv... jediné čo sme teda kúpili, bolo tričko a polokošeľa, pričom zvyšok nám zostal na zohnatie v Manizales (ktorý je na obchody výrazne chudobnejší ako Pereira).

Spali sme u Christiana a v nedeľu sme sa pobrali na fincu. Teda, len ja s Christianom, lebo Oni musel kvôli dňu otcov (ktorý tu oslavujú rovnako vážne ako deň matiek) domov. Samozrejme, po pol hodinke od toho, ako sme sa rozlúčili, mi volal, že si u Christiana zabudol košeľu... hahaha... my sme už ale boli na ceste na fincu v mestečku zvanom Viterbo. Nachádza sa síce v departmente Caldas, ale do Manizales sa človek z neho dostane rýchlejšie cez Pereiru ako priamo (a okrem toho voda zobrala pred týždňom most, takže momentálne len cez Pereiru). Vo Viterbe sme kúpili nejakú poživeň (čínsku ryžu :D), kukli miestny dom, v ktorom zaznamenávajú všetky dôležité udalosti mesta na tehly (ako napríklad kto bol prvou pôrodnou babou alebo kto vlastnil prvý bicykel v meste) a hor sa s Christianovým ujom na fincu.

Finca bola úplne úžasná, všade tichúčko, pohodička, bazénik, no jednoducho idyla. S Chrisom sme zobrali jeho malého dvojročného synovca (prisahám, že vyzerá na 4 roky - strašne je veľký) na prechádzku miestnym lesoparkom, kde sa mi podarilo zopár šikovných záberov na faunu a flóru. Po takomto osviežení tela sme si osviežili čínskou ryžou aj žalúdok a potom ruk-cuk do bazéna osviežiť sa tak celkovo. Na prekvapenie všetkých ma ani pripekajúce slnko pri bazéne nespálilo (možno to bude nižšou nadmorskou výškou alebo aplikáciou tej veci na opaľovanie :D). Okolo piatej večer som sa už ale musel pobrať domov, zaviezli ma teda k busu, rozlúčili sme sa a bolo.

V Pereire som ešte skočil naspäť do Chrisovho domu vyzdvihnúť Oniho košeľu (bola prietrž mračien a tak som musel šikovným trikom predbehnúť asi 100 ľudí čakajúcich na taxíky, inak by som to ani nebol stihol), potom rýchlo naspäť na terminál a busom späť do Manizales.

A bol zasa pondelok.

Konečne víkend v Manizales 26.6.2008

Pánboh daj šťastia, lavička, dnes to bude krátke :)

Minule sme už ako tradične skončili s našim rozprávaním na prelome soboty a nedele. Tento týždeň bol na udalosti pomerne skúpy a v rovnakom duchu sa niesol aj pondelok, kedy sa počas celého dňa nič nedialo. Zlom nastal až večer, kedy sme sa s Onim vybrali pozháňať veci, ktoré mi ešte chýbali k tomu, aby som sa začal podobať na človeka. V Arturo Calle, obchode s dobrým tovarom a celkom ľudovými cenami sme zohnali topánky (síce číslo 42 keď normálne nosím 45, ale boli nejaké väčšie, takže mi sadli v podstate ako uliate) a ponožky (:D) a hneď vedľa v ďalšom obchode sveter. Takto fasa vybavený a s nulou na účte som sa spokojný ponoril do ríše snov. V utorok bola jedinou zaujímavou udalosťou dňa návšteva kina. Kung-fu panda bola vynikajúca a vrelo odporúčam :) Zároveň v novinách vyšla v spoločenskej rubrike fotka Katky Ďurovkovej, lebo Danielova (jej frajer) mama tu oslavovala 50-ku, tak jej musím doniesť výstrižok :)

V stredu zasa nič zvláštne, len večer stretnutie delegácie pred nadchádzajúcou konferenciou NATCO (na pobreží pri Cartagene - už sa neviem dočkať). Dohodli sme sa, že si dáme všetci spraviť "psie známky" (to, čo majú na retiazke vojaci) s menom a nápisom "LC Manizales". Vo štvrtok bolo potom stretnutie tímu HR a v piatok sme sa len s Onim vybehli večer najesť. Chceli sme zájsť do jednej talianskej reštiky, ale keďže tam mali svatbu, odišli sme s dlhým nosom. Náhrada bola čína, ale nič-moc.

V sobotu sme mali stretnutie AIESEC, kde došiel aj šéf nadácie zaoberajúcej sa poskytovaním bezplatnej starostlivosti deťom so srdcovými problémami. Pokecali sme o predpokladoch na založenie vlastnej nadácie, poklebetili a išlo sa domov. Predtým sme ešte s Onim ale znova skúsili už spomínanú taliansku reštiku a tentokrát mali miesta dosť. Za normálnu cenu som si dal cestoviny s hubovou omáčkou, ktoré boli skoro také dobré ako u nás doma. Keďže reštika má v skutku veľmi príjemné prostredie, objednali sme si aj pollitrovku (skoro pohár a pol som vypil - hehe) vína. Bolo to prvý krát v živote, čo som v praxi využil teoreticky získané poznatky o "koštovaní" vína: čašník prišiel, víno malo správnu teplotu, korok dal ovoňať, nalial najprv na ukážku a až po schválení dolial. Fakt super. No a keď nám po jedle ešte ponúkol cheesecake (tvarohový koláč, ktorý som od Ameriky pred ôsmimi rokmi nejedol a už mesiace som sa ho tu pokúšal zohnať), bolo rozhodnuté. Tá chuť sa nedá opísať, treba ju zažiť.

Nedeľu som strávil sťahovaním nejakých hier na PC, dočítal som rozčítanú knihu a za cenu miernej ospalosti nasledujúce ráno som začal hrať a aj dohral jednu menšiu adventúrku. Okrem toho sme mali ešte poobede návštevu jedného chalaniska z onkológie, ktorého bola Ruka vziať na prechádzku po meste a potom zakotvili u nás.

A bol čo? No predsa čo? No predsa pondelok :D





Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Kolumbia







Rozloha: 1,1 mil km2
(26. miesto)
Obyvateľstvo: 43,5 mil
(28. miesto)
Hl. mesto: Bogotá (8 mil. ob.)
Jazyk: španielčina
Náboženstvo: katolícke (95%)
Zloženie: mestici, belosi, mulati
Mena: peso
Hlava štátu: prez. Álvaro Uribe

Hymna Kolumbie









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog