Peťo Reťo :)

Bratislava
Slovakia


 
 

Archív článkov 2



Voľný pondelok a chata v Barcelone 3.7.2008

top
Ach, ach, ach... jojkám ako strach :D

Určite ste si niektorí všimli, že nad článočkom chýba pravidelná rubrika Rozprávky starej matere. Nuž, celá záležitosť tkvie v tom, že za hodinku a pol odchádzam na týždeň a pol do Cartageny k moru, tak nejak nestíham písať :D Ale nebojte sa, o parapolitiku neprídete, dáme si ju budúci týždeň. Apropos, budúci týždeň pribudne článoček najskôr v nedeľu alebo pondelok, lebo až dovtedy sa budem slniť a užívať si života :D A nie, nechvastám sa... len tak trošku :D

Nuž, prvá zaujímavá udalosť sa stala v stredu, haluškám bedu, kedy nám do LC Manizales prikvitla nová stážistka z Indie, Vidia. Deva je to skúsená a scestovaná, tata je už dlhé roky veľvyslanec, takže pobehala celý svet. Anglicky hovorí dobre a čo je najdôležitejšie, vážení priatelia, NESMRDÍ :D Jéééééééééj :D Aká to zmena :) A normálne vyzerá aj sympaticky.

Hneď po jej príchode sa konalo stretnutie delegácie ľudí odchádzajúcich na NATCO. Snažili sa nás tam naučiť nový tanec, ktorý by sme ako delegácia mali predvádzať, ale keďže si naše "mírne pošetilé" baby vymysleli, že si nechajú poradiť od profesionálneho choreografa, dopadlo to tak, že pre samotnú komplexnosť krokov sa ho fakt naučili len baby. Chalani (a to už nehovoríme o drevených Európanoch) zízali na tancujúcich ako teliatko na nové vráta a nechápali čo sa deje :D

Vo štvrtok nám Angela spravila v práci taký malý workshop jogy... bola to celkom zábava :D

Dej minulého týždňa sa posúva dopredu zasa v piatok, kedy sme spolu s kamošmi (v zložení Oni, Christian a Jorge z Arménie) mali ísť na chatu niekde pri Arménii. Ešte pred odchodom sme celkom nejapne žartovali, že by bol gól, keby sme prišli na terminál a tam zistili, že Jorgemu sa nepodarilo chatu (naplánovanú už mesiac dozadu) vybaviť. Tak sme si smejúc sa vykračovali mestom. Prišli sme na terminál, kde sme našli Christiána, ktorý vyzeral, akoby mu boli včely všetok med odniesli. Najskôr som si myslel, že je to preto, že som náhodou (ako vždy) pol hodinu meškal, ale vysvitlo niečo iné. Christian nám oznámil strašnú správu, že Jorgemu sa nepodarilo vybaviť chatu (naplánovanú už mesiac dozadu). Taký nával smiechu cez slzy som už dávno nezažil.

Rozhodovali sme sa, čo ďalej. Keďže víkend bol predĺžený (voľý pondelok), bolo by škoda premárniť ho len v Manizales, najmä keďže sme už boli zbalení. Jorge teda vymyslel plán: na prvú noc nás nasťahuje k Jasonovi (chalanisko z Arménie) a medzitým sa pokúsi vybaviť inú fincu. Napoly zúfalí sme teda súhlasili. Cesta ubiehala pokojne, až na to, že sme išli spoločnosťou TransArmenia a nie Palmira Expres, takže, kým sme sa dostali do Arménie, poprechádzali sme pekne všetky mestečká v Caldas. Na mieste nás už čakal Jorge. Najprv sme sa vybrali najesť a potom hajde k Jasonovi. Ako odplatu za prenocovanie nám nakázal kúpiť fľašku Aguardiente, na čo sme samozrejme zabudli, takže sme sa museli po ňu vracať do centra.

Až u Jasona vysvitlo, že na druhý deň (sobota) má poobede prezentáciu a záverečnú skúšku z psychoanalýzy (chalanisko mal ešte nedávno 17, ale študuje na dvoch vysokých školách - na jednej podnikanie a na druhej psychológiu - a je až priveľmi inteligentný. Mierny alkoholik, ale inteligentný :D). Ako prípravu na skúšku teda načal litrovečku aguardiente a veru, ako bolo, tak bolo, polku z nej do druhej rána stiahol. Keď sme už, aj pre zatvárajúce sa oči, nestíhali jeho psychologicko-nadpriemerneinteligentno-opileckým pochodom, rozhodli sme sa ísť spať. Chalanisko najskôr zaspal na zemi, ale o 10 minút na to sa zdvihol a pobral sa ešte študovať (pripomínam, že s pollitrom aguardiente v sebe). Až okolo pol štvrtej ráno sa z jeho izby ozval víťazný pokrik v štýle: "Hahaááááá, konečne som pochopil Freuda". Len sme pokrútili hlavami a opäť sa ponorili do ríše snov.

Sobota sa začala super, lebo nebolo treba zavčas ráno vstávať, všakáno. Deň predtým som bol kúpil plesnivý syr nivoidného typu, ktorý som sa rozhodol dať okoštuvať miestnym, ktorí také čudo ešte poväčšine nevideli a ak videli, mali tendenciu jesť ho ako kus chleba - tí, ktorí nivu s jej neuveriteľne silnou chuťou poznajú, sa určite nebudú čudovať, že im vtedy nechutil. Rozhodol som sa preto zobrať gastronomickú výchovu kolumbíjskej mládeže do vlastných rúk a ukázať im, ako sa má Niva správne konzumovať. Nakúpil som preto aj rožky, maslo (žiadny margarín) a mlieko a všetko som pekne naservíroval. Ani nečudo, že syr zožal slávu a všetkým veľmi zachutil (tak, ako mesiac dozadu hermelín).

Potom sme hrali Scrabble (stolná hra - niečo ako krížovka). Hrali sme po španielsky a podarilo sa mi neskončiť posledný, čo som považoval za neskonalý úspech, keďže moja slovná zásoba sa rovná slovnej zásobe šesťročného dieťaťa :D Okrem toho sme ešte mali navýber šachy alebo karty (na rozdiel od Scrabble, ktoré som na víkend ukradol chorým deťom z nemocnice, som tieto posledne spomínané hry kúpil za nejakých 4000 pesos :D). Po výdatom obede (fazuľa, čo iné?) sme boli uprosení Jasonom, nech ideme na Asembleu AIESEC Arménia. Tak sme teda súhlasili, došli sme na miesto a až po 40 minútach sme zistili, že asemblea dnes nie je. Okrem toho si Jorge požičal môj fotoaparát na nejaké nemravné videá, tak sme sa zvyšní dvaja členovia delegácie pobrali niečo si hodiť pod zub.

Tak sa aj stalo, neskôr sme boli kúpiť nejakú stravu na fincu, ktorú sa Jorgemu na jednu noc podarilo nakoniec vybaviť, vybrať peniažky z bankomatu a čakať ako na zjavenie, kým mi donesú kameru. To už sme boli z celého dňa pekne otrávaní, lebo človek mal byť na chate a namiesto toho skončil pobehujúc po meste ako tajtrlík. Nakoniec sme ale chytili posledný bus do Barcelony (však vás už ani neprekvapuje, že také podobné mesto máme aj v Európe?), došli na fincu a bola pohodka. Kvasili sme, užívali si prírodu a prostredie a o pol noci som dostal tortu (Petra a Pavla) aj s napísaným menom -- no nehorázne dobrá bola... mňam :D. Len tak mimochodom, Petra Pavla sa tu oslavuje pomerne bombastickým spôsobom a v meste Neiba majú v tento deň každoročne slávnosti.

Ďalší deň bola nedeľa, kedy sa nedelá a tak sme sa ráno (ehm... doobeda) vykotúľali z postele a išli naspäť do Arménie (chata bola len na jeden deň). Skočili sme do kina na WALL-E (straaaaaaaaašne doporučujem. Je to úplne geniálny animák, Pixar sa zasa vyznamenal), potom na kofolu, potom najesť sa a nakoniec šup za Katkou Ďurovkovou do Calarcy. V Calarce totiž práve prebiehali jarmočné slávnosti, tak všetci tancovali a veselili sa. Nám sa ale moc nechcelo, lebo sme boli unavení z toľkého cestovania, a tak sme zostali spať u Daniho (Katkin frajer), pozreli sme si film a bol pondelok :D

Caaaaartaaaageeeeenaaaaa :D :D :D 18.7.2008

Hallohalli :D Po dvojtýždňovej prestávke vás všetkých vítam v našej pravidelnej rubrike: Čo nové v Kolumbii :D

Začneme prebudením v dome Daniela v Calarce. Primomínam len, že sa písal pondelok, dva týždne dozadu. Vďaka sviatku Sv. Petra a Pavla (hurrrááá) bol voľný deň a my sme boli na celovíkendovom výlete v Arménii a okolí. Po prebudení sme kukli ešte jeden film a to už nás Danielovi rodičia volali na obed. Varil Miguel (toho chlapca niekedy treba pozvať na Slovensko - varí úžasne :D) a podarilo sa mu ukuchtiť vynikajúce špagety s hubovou omáčkou. Nasledovalo polorýchle balenie a cesta naspäť do Manizales, lebo sme chceli stihnúť jazzový koncert, ktorý mal večer hrať típek z USA. Na nešťastie však koncert začal o 17:00 a nie o 18:00, ako sme si mysleli, a preto sme zostali s dlhým nosom bez hudobného zážitku :D

V utorok už nanešťastie bolo treba nastúpiť do práce a tak som sa s nevôľou ponoril do pracovného procesu. Večer nasledovali nejaké stretká, rovnako aj v stredu. Vo štvrtok sme mali v práci návštevu od tety z nadácie O2 Telefónica, ktorá sa chystá sponzorovať jeden náš projekt. Všetko si nafotila, švitorila pri tom rozkošnou Čilskou španielčinou, ktorej nerozumie ani pánboh a na záver spokojná nasadla na lietadlo naspäť do Bogoty :D. To však nebola najzaujímavejšia udalosť dňa. O 18:00 sme totiž mali spolu s ďalšími 20 ľuďmi z AIESEC Manizales naplánovaný odchod na konferenciu NATCO. Rýchlo som sa teda po práci zbalil a utekal na taxík na terminál. Meškal som 15 minút a bol som asi 4. v poradí, ktorý dorazl. Samozrejme, cca. do 19:30 sme čakali na posledných opozdilcov (hlavne na istého pána Oniho :D). Ešte šťastie, že sme mali busy objednané :D Išlo sa najprv obyšajným busom do Pereiry (smerom na juh), kde sme sa presunuli na veľké, klimatizované a neuveriteľne pohodlné autobusy (prisahám, že to bolo prvýkrát v živote, čo som mal v akomkoľvek nekoľajovom dopravnom prostriedku miesto sediac si vystrieť moje dlhé čungy). Okolo 10:00 večer sme sa teda vybrali z Pereiry do Cartageny (smerom na sever, ale čo už, keď cez Manizales žiadne busy nechodia). Samozrejme, kvôli klíme sme museli sedieť vo svetroch a dekách, ale človek si zvykne :D Keďže už bola v podstate noc a alkohol sa rýchlo míňal, zakrátko sa celý autobus ponoril do ticha pochrapkávajúcich a mľaskajúcich spiacich AIESECárov.

Ďalší deň sme sa prebudili hladní, a tak vhod padli vopred pripravené zásoby, ktoré som prezieravo nakúpil (párky v konzerve, nejaký ten tuniak, chlebík, voda a kopa ovocia). Na obed sme sa potom zastavili v motoreste pri ceste, ale to už sme sa blížili k pobrežiu a po vystúpení z klimatizovaného autobusu sme boli šokovaní horúcim vzduchom. Napapali sme sa teda a pokračovali v jazde. Do Cartageny sme dorazili v piatok okolo druhej poobede, čím sme cestu prešli za rekordných 17 hodín (občas sa človek zdrží aj 26). Tu nastalo riešenie celkom závažného problému, nakoľko otec chalaniska, u ktorého sme mali v tú noc (a ďalšie tri noci po konferencii) ZADARMO prespávať, sa rozhodol na nás na poslednú chvíľu vyryžovať a naúčtovať nám 15.000 na noc a osobu za spanie na zemi. Oficiálne zdôvodnenie: voda je drahá. Tak sme sa pekne naštvali, poslali ho do horúcich pekiel a šli do hotela (umiestneného v úplnom rožteku poloostrova Bocagrande). Zatiaľčo tento starý úžerník po nás chcel 15.000 na noc v dome cca. 30 minút taxíkom od mesta (za taxík by sme zakaždým platili asi 10.000), hotel, ktorý sme si našli bol priamo na pláži, klimatizovaný, super pekný, všetci sme spali na posteliach a platili po 12.000. A to nám ujo tvrdil, že pod 40.000 sa nič nedá zohnať. Ponaučenie: kto sa snaží s nami vybabrať, bude vybabraný :D

Večer sa išlo na pláž, kde sme pobudli asi do tretej nadránom (ale iba na brehu, lebo kúpanie je po 18:30 zakázané - aby sa opití turisti v noci netopili :D), hľadali sme ešte stratenú peňaženku, ale všetko sa našlo a spokojne sme išli spať. V sobotu ráno sa oficiálne začínala konferencia. Presunuli sme sa teda do nového hotela, poskladali sme si batohy a išli na úvodné sessions. Potom hneď nasledovala Global Village (prezentácie krajín) v centre starého mesta. Organizátori ale mierne schaosili, keď nám vlastne nepovedali, čo sa ide robiť a len nás nasadili na busy. Až na mieste sme zistili, že máme prezentovať naše krajiny a museli sme sa vrátiť do hotela pre vlajočky a iné pripravené somarinky :D Okrem kopy Cartagenčanov, Amíkov a podobných stvorení sa ale pri našom stánku zastavil aj jeden chalan z Česka, tak sme super pokecali a s hneď lepšou náladou sa mi potom darilo brániť sa pred horúčavou, ktorá sa v stánku pod celtovinou vytvorila. Nemci ponúkali rumový koláč, kolumbíjčania zasa ovocnú misu, tak sme si aj takýmto spôsobom vychutnávali kultúrnu rozmanitosť :D Obed samozrejme nebol a tak sme sa všetci úpenlivo tešili na večeru. Asi hodinu pred začiatkom tohto hlavného pokrmu dňa nás priviezli naspäť do hotela a zhromaždili v plenárke a začali nás ubytovávať v izbách. V tomto bode si dovolím malé odbočenie: každý problém má vo všeobecnosti viaceré riešenia, pričom jedno z nich je optimálne a ten zvyšok potom postupne čoraz viac stráca na efektivite, až konverguje k absurdnosti. Záhradu preto môžeme obhospodáriť malotraktorom, rýľom, ručnými granátmi, alebo čajovou lyžičkou. Trávnik môžeme zasa pokosiť laserovým lúčom, kosačkou, travexom alebo manikúrovými nožničkami. Ľudí môžeme do izieb rozdeliť tak, že im už pri ubytovaní napíšeme na menovku číslo izby, že ich mená aj s izbami napíšeme na plagáty a rozvešiame ich, že ich napíšeme na jeden veľký papier a necháme ich tlačiť sa pri ich zisťovaní ALEBO, že ich budeme jedného po druhom pomaličky vyvolávať a tak grupovať do izieb. Koniec odbočky. Nuž, celý proces ubytovania trval 3 HODINY (pri 400 ľuďoch), my sme boli bez večere a neubytovaným (bez náramku) nám ju odmietali vydať. Dokonca sme pri čakaní na ubytovanie niektorí na polhodinu zaspali a keď sme uvideli, že počet ľudí zhromaždených v sále sa za ten čas skoro vôbec nezmenil, zmocnil sa nás pocit na hranici medzi božím hnevom, zdesením a nevierou. Nuž, aby som to skrátil, strašne, ale strašne sme sa niektorí nazlostili, spravili sme bordel a zrazu sa aj večera dala vydať a aj ubytovanie nám nakoniec našli ešte predtým, ako sme odišli na dôchodok.

Na druhý deň som sa zúčastňoval programu pre stážistov, čiže sme aj s novou MC členkou z Rumunska kecali o kultúrach, kultúrnom šoku a podobne. Bolo nás asi 25, takže diskusia bola plodná a keďže sa o tejto téme chystám robiť dizertačku, tak aj zaujímavá. Jedlo bolo super, bol teplý bufet, pričom vždy bola ryba, nejaké iné mäso, zemiaky, ryža, šaláty, polievka, džúsy, dezert... všetko all inclusive, takže človek si aj pri bazéne mohol objednať pitivo podľa gusta a čo mu hrdlo ráčilo. Ďalší deň som sa mierne ulial z agendy a išli sme na pláž, aspoň hodinku sa vyblbnúť, keďže večer sa už kvôli zákazu nedalo. Po obede sme ešte pokračovali s agendou pre starých AIESECárov, ktorí už idú z organizácie preč a tým sa moje aktívne pôsobenie na konferencii zavŕšilo. V utorok som teda plánoval stráviť prekladaním, keďže som pred odchodom dostal pomerne veľký súbor na preklad a bolo ho treba mať hotový tesne po príchode. Lenže čo čert nechcel, akurát pred odchodom nám tiež zmenili spôsob platby poistného a keďže nikto tu o tom nič nevedel, začal som vyšetrovať. Zistilo sa, že ak chcem byť naďalej zdravotne poistený, musím si platiť aj dôchodkovú poistku a iné odvody, čím by sa môj plat znížil na neúnosnú úroveň. Tak som po celom dni hľadania a konzultácií s AIESECármi zostal oficiálne bez zdravotného poistenia (ešteže mám to komerčné od Allianzu, všakže :D). Okrem toho bol konešne stanovený náš konverzný kurz, a tak sa na stránke pri kalkulačke z SKK na COP objavila aj kolónka s Euro ekvivalentom sumy v SKK.

Streda bol posledný deň konferencie, čosi som poprekladal, ale stala sa ďalšia nemilá vec: počítač, ktorý som večer predtým požičal Jasonovi z Arménie, mi začal prudko blbnúť, zasekávať sa a stal sa totálne nepoužiteľný. Bolo to vážne do porazenia, lebo termín prekladu sa blížil a ja takto bez počítača. Našťastie mi Oni neskôr požičal svoj notebook, tak som mohol trochu pracovať na ňom, v duchu preklínajúc chvíľu, keď som môj notebook požičal.

Zaujímavosťou bola ešte jedna párty (fiesta blanca) na počesť nového vedenia AIESEC Kolumbia, ktorá sa konala na múroch opevnenia starého mesta. Bol to geniálny nápad, hlavne keď mali všetci prísť oblečení v bielom. Pohľad to bol v skutku výborný, ale o takej 2:00 nad ránom prišla tzv. Petrova hodinka a mne sa podarilo (ako ináč) zaspať v náručí Cartagenských hradieb :D. Ďalším veľmi zaujímavým momentom bolo, keď sa teta na obede pokúšala namietať proti môjmu plánu naložiť si rebierko AJ kura, čo je pri teplom bufete na štýl švédskych stolov minimálne divné. Keď si nedala pozerať, tak som sa ešte raz postavil do radu (cca. asi 3 ľudia) aj s čistým tanierom a dobral si aj to nešťastné kura. Nuž čo... komu niet rady, tomu niet pomoci :).

Večer po konferencii sme sa presunuli do pôvodného hotela a menšími polooficiálnymi čachrami-machrami sa nám podarilo zraziť cenu na 10.000 za noc :D Hneď ráno sme mali dohodnutý výlet na Playa Blanca (biela pláž) spolu s AIESECármi z Bogoty. Pôvodný odchod bol o 9:00, prišli sme približne o 9:20 a skutočne sme sa vyplavili o 10:30. Ako irónia poslúži, že o 10:33 sa mi vybili baterky do fotoaparátu a o 11:15 aj na mobile. Keď sa darí, tak sa darí :D Plavili sme sa na 20 miestnom motorovom člne nazvanom "lancha". Transport na ostrov Isla Barú trval cca. 20 minút. Zaujímavosťou ostrova je, že vôbec nejde o ostrov, ale len o poloostrov. Keďže je však jednoduchšie a rýchlejšie dopraviť sa naň po mori, hovoria mu Isla (ostrov). A prečo sme vlastne išli na "ostrov", keď sme mali pláž priamo pred nosom? Preto, lebo Cartagenský piesok je sivo-čierny, voda poločistá a pláže plné. Playa Blanca má naproti tomu snehobiely piesok, palmy, domčeky, bledomodrú čistú vodičku... jednoducho karibská idyla. Dorazili sme okolo 11:00, hneď sme sa vrhli do vody, blbli sme, zahrabávali sa do piesku, hrali karty... jednoducho pohodička. Samozrejme, všade okolo nás sa motali húfy predajcov, predávajúcich všetko od zaručených "raiban" (okuliare Ray Ben), cez jedlo, nápoje, masáže, (občas aj iné potešenia), výlety, ... Najvýstižnejšie to opisuje veta :"Supy sa zlietajú". Okolo 12:30 bol obed (ako predjedlo sme do večných lovíšť našich žalúdočných kyselín poslali nejaké tie langusty, nasledované hlavným chodom v podobe maxiryby) a potom hurá naspäť na pláž. Príjemne unavení sme okolo 15:00 opäť nastúpili na lanchu (neskôr sa dvíhajú priveľké vlny a člnok by sa mohol prevrhnúť) a hor sa na pevninu.

V tomto bode si pozorní čitatelia mohli všimnúť časové rozvrhnutie nášho pobytu na pláži: 11:00-15:00. A čo nám hovorili mamy, keď sme boli malí (okrem toho, aby sme si nešpárali v nose a nemučili mladších súrodencov)? No predsa že medzi 11:00 a 15:00 sa na slnko nechodí. A hlavne keď ste na rovníku. A hlavne keď ste pri vode. A hlavne keď máte kožu ako bryndza bielu. Nuž, čo vám poviem... aj napriek ochrannému faktoru 25 a následnej opakovanej aplikácii opaľovacieho krému s faktorom 50 sa môj chrbát zmenil na niečo nápadne pripomínajúce svojou farbou už spomínané langusty. Tak ma napadá, či to nebola ich pomsta :D Tvár a zvyšné časti tela našťastie zostali tohto osudu ušetrené.

Po návrate na pevninu sme sa vybrali ešte pozrieť hrad St.Felipe, čo je vlastne pevnosť postavená na obranu Cartageny. Keďže sa nám k nemu nechcelo brať taxík, prešli sme od miesta nášho vylodenia pešo viac-menej celú Cartagenu, čo nám trvalo nejakú tú hodinku a pol. Keďže sa nám nechcelo platiť za výklad, nenápadne sme sa pripojili k inej skupinke, čo si zaplatila tetu na pokec. Teta kľudne vykladala, lenže keď sme potom na konci chceli nenápadne zdrhnúť, škaredo sa na nás pozrela, že reku aspoň čosi by sme mohli do kasičky prispieť. Tak sme naškrabali nejakých 3000 pesos (namiesto 15000, čo by nás sprievodca inak stál) a bolo po paráde :D

Ďalší deň, v piatok, sa náš pobyt už pomaly chýlil ku koncu. Keďže som sa s boľavým chrbtom moc na pláži objavovať nemohol, zašili sme sa pri hotelovom bazéne a drtili sme v trojici Scrabble. Na obed sme sa potom išli napapať do jedej reštiky neďaleko. Cestou sme ešte debatovali o tom, že cudzincovi je niekedy ťažko odhadnúť, ako sa má k miestnym obchodníkom správať, že občas človek nevie, čo je ešte v norme a čo už nie. Jedinou odpoveďou, aj keď neuspokojivou, bolo, že človek to musí vycítiť prostredníctvom hladiny adrenalínu. Dorazili sme do reštiky, zhltli sme obed a keď sme už išli platiť, vybalil na nás čašník, že ešte máme zaplatiť 10-15% z ceny účtu za obsluhu (totiž, u nás taká obyčaj, kobylu si požičaj. V Cartagene taká obyčaj, plať za všetko a ošmekni zákazníka: v menu je cena 5.000 pesos, lenže k tomu ti ešte naúčtujú použitie príboru, slamku, pohár, umytie riadu, ...). No, do mňa ako keby bol blesk strelil. Hladina adrenalínu vystúpila do závratných výšok a slušne, avšak dôrazne, som pánovi vysvetlil, že v menu žiadna obsluha spomínaná nebola, tak sa žiadna platiť nebude a basta. Na moje počudovanie pán skrotol ako baránok a my sme sa aj bez platenia obsluhy pobrali preč. A tak Peťo Reťo spoznal magickú úlohu úrovne adrenalínu pri zjednávaní cien v Cartagene, k čomu mi miestni srdečne zablahoželali :D

Podvečer sme sa vybrali do jednej reštiky umiestnenej na hradbách opevnenia starého mesta. Na rozdiel od našich miest tu hradby nechránili mesto z pevniny, ale práve naopak, zo strany oceánu. Preto ležia blízko pri vode a je z nich jedinečný pohľad na západ slnka. Takto sme tam sediac a popíjajúc kokosovú limonádu (božský nápoj) presedeli pár hodín a pobrali sa kukať nejaké suveníry. To sme pomerne rýchlo zabalili a hor sa spať. V posledný deň nášho cartagenského pobytu, v sobotu, som mal pevné predsavzatie vstať skoro ráno okolo 6:00 a ísť na pláž. Nuž, ako už iste tušíte, budík som nekompromisne zaklapol a spalo sa ďalej. Sobotu sme využili na zháňanie darčekov a tradičných miestnych výrobkov. Na pobreží sa dá najlacnejšie zohnať "sombrero vueltiao" y "mochila". Zvyšné veci nakúpim v Manizales. Behali sme teda asi 4 hodiny po obchodoch, zjednávali cenu, pozerali kvalitu, skúšali. Nakoniec sa nám podarilo zohnať dve sombrerá, dve mochily a dve kusy "molas" (indiánska látka - viď rozprávka starej matere o kolumbíjskych tradičných výrobkoch) za 250.000 (zrazili sme z pôvodnej ceny 360.000). Celí spokojní sme sa teda pobrali naspäť do hotela. Tu nám ale do očí padlo múzeum zlata, v ktorých vystavovali množstvo zlatých indiánskych výrobkov. Potom ešte nakúpiť veci na jedenie, ale to už nám volali z hotela, že sa máme ponáhľať, aby sme všetko stihli. Kým sme skutočne došli, volali nám ešte asi 10krát (no, mali sme prísť cca. o 14:30 a dorazili sme o 15:40 -- čo už :D).

Autobus mal totiž odchádzať z terminálu o 16:30, no my sme sa o 16:10 len vytrepali z hotela. Terminál je od centra pritom vzdialený 40-60 minút cesty taxíkom (závisí od zápchy). Našťastie už pred nami na terminál dorazili ostatní AIESECári a povedali ujom v dopravnej spoločnosti, nech nás počkajú - a tak nás počkali, až kým sme cca. o 16:55 konečne nenasadli :D Naspäť sme totiž išli normálnym linkovým busom, nie objednaným. Nasledovala cesta naspäť do Manizales, ktorá sa tentokrát stihla za 21 hodín. Bus nás vysadil na križovatke medzi Pereirou a Manizales, odkiaľ sme si stopli jeep, ktorý nás všetkých 12 spolu aj s kuframi viac-menej bezpečne doviezol do Manizales.

Po práchode ma čakalo len jedno prekvapenie a to, že slovenský mobil, ktorý som mal v mojej izbe, zmizol. Teta sa tvárila ako puk, že to nie je možné, že sa v dome v živote nič nestratilo, ale fakt bol taký, že mobil bol po mojom odchode do Cartageny na skrini (potvrdil to aj Julian, že ho tam videl) a keď som prišiel, bol fuč. Najpravdepodobnejšie ho uchmatla jedna zo slúžok, lenže Doňa Miriam je, ako som už dávnejšie spomínal, pomerne senilná, takže sa vôbec nepamätá (alebo nechce pamätať) na to, že tam túto slúžku vôbec mala (aj keď Julian a Ruka si ju pamätajú, nechce im veriť a stále tvrdí, že žiadnu slúžku medzičasom nenajala). Nič sa teda nedá robiť, vyčkám ešte do konca mesiaca, či sa náhodou záhadne neobjaví a keď nie, uplatním si u tety zľavu z bytného v podobe ceny mobilu. Ak na obchod pristúpi, pristúpi, ak nie, budem sa musieť pobrať inam, lebo zasa len tak si svoje veci kradnúť nenecháme, však áno :D

A bol pondelok :D

Dozvuky Cartageny 23.7.2008

Po týždennej prestávke sa hlásime opäť zo západného frontu. Minulý týždeň bol však na udalosti pomerne skúpy, takže toho čítania tentokrát príliš veľa nebude. Ale poporiadku.

V noci na pondelok si okolo 4:00 ráno môj vyšokovaný prekladajúci mozog uvedomil, že ráno treba ísť po 2 týždňoch zasa do práce. Ľudia drahí, takú hrôzu si neviete predstaviť. Nejakým zázrakom však sila mojej mysle vyhrala nad svojou druhou lenivou polovičkou a ja som sa o 6:00 pomaly odvliekol do kúpeľne. Po vykonaní všetkých raňajších úkonov a doteperení sa do práce ma všetci vítali ako strateného syna, že reku, kde som bol, ako som sa mal a tak. Iróniou je, že vyše polovica mojich kolegov na pobreží nikdy v živote nebola... čo už. Ďalší zaujímavý šok bol, že na mieste, kde bol predtým môj počítač sa teraz vynímalo jedno veľké do očí bijúce nič. Našťastie sa všetko rýchlo vyriešilo a ja som dostal počítač v priebehu 5 minút naspäť - mala ho totiž požičaná jedna kolegyňa.

Po vyspovedaní všetkými spolupracovníkmi vrátane šéfa som sa konečne mohol pustiť do roboty, resp. do jej čo najpresvedčivejšieho predstierania (v tom som sa tu v Kolumbii nečakane zlepšil :D). Okrem toho som ešte narýchlo dorábal ten nešťastný preklad žeriavu, ktorý som v Cartagene kvôli hardvérovým problémom nejak nestihol a celú nedeľu som sa s ním moril. Zuzke som tým spôsoboval mierne stresy, ale nakoniec sa všetko (s jednodňovým meškaním) stihlo a preklad som odoslal. Čo však bolo super, bolo, že to bol môj prvý preklad zo španielčiny do slovenčiny - takže premiéra :D. Keďže sa ale moja myseľ stále nachádzala v Cartagene, no moje telo už v mrazivom Manizales a keďže zároveň Doňa Miriam kašlala tak, že si išla pľúca zauzliť, začala aj mňa chytať voľajaká pliaga. Večer som ešte zabehol do predajne HP Cable Plaza, zaniesť im počítač na opravu, ale pekne ma vypoklonkovali, že oni servis nemajú, že mám skúsiť v centre.

V utorok sa pliaga dostala do stavu "bez vreckovky ani na krok", ale keďže vreckovky sa minuli a tu dostať len také tenké haraburdy, tento stav zmutoval na "bez toaleťáku ani na krok". Okrem toho som po práci zašiel do centra, do obchodíku kam ma predchádzajúci deň poslali z HP. Vysvitlo však, že tam robia iba softvérový servis, a tak ma poslali do iného obchodíku na 4. poschodí nákupného centra. Keď som ho konečne po pol hodine behania hore-dolu našiel, poslali ma z neho zasa do iného obchodíku na 7. poschodí, lebo oni údajne servis nerobia. S vyplazeným jazykom som sa nakoniec doplazil na siedme poschodie, kde ma privítala milá teta a na moje počudovanie ma nikam neposlala, ale notebook prevzala, ukážkovo spísala a dohodli sme sa na oprave. Mal som zavolať v piatok večer.

Keď už som bol v centre, napadlo ma dať si hneď aj opraviť hodinky, ktorých uzáver mi už poriadne 2 mesiace fungoval len na dobré slovo. Išiel som teda do hodinárstva v tom istom nákupnom centre, z ktorého ma poslali do iného, na inom poschodí. Ako už iste tušíte, z neho ma poslali do optiko-hodinárstva na 23. ulici, blízko frita Kikirikí. Lenže ľudia, namiesto toho, aby ma navigovali ku Kikirikí, ma poslali k fritu Kokoriko ležiacemu o 4 bloky ďalej. Prešiel som sa teda a hodinárstvo nakoniec našiel, čo bol dôležitý krok k tomu, aby ma odtiaľ mohli poslať do hodinárstva Mundo Reloj, kde by ten môj uzáver konečne mohli mať. Prešiel som sa teda ďalšie 2 bloky a hodinárstvo som naozaj našiel. Problém však bol, že tety už zatvárali, tak sme sa dohodli, že im tam hodinky nechám a zajtra si po ne prídem opravené. Tak aj bolo.

V stredu som bol celý deň ako bezprizorný, lebo som sa neustále pozeral na svoje bezhodinkové predlaktie. Mobil ale poslúžil a ja som bez ujmy prežil pracovnú dobu. Ráno mi ešte okrem toho volal Oni, súc na ceste do Pereiry, nech sa pozriem von oknom. A skutočne: Nevados boli vidieť a ukážkovo žiarili slnkom (fotky budú :D). Večer šup ho pre hodinky, oprava stála cca. 10.000 a ja som sa ohodinkovaný mohol pobrať na stretnutie tímu HR. Tam nám Dani Loaiza oznámil, že sa o týždeň chystá podať návrh na odvolanie celého výkonného výboru AIESEC Manizales (chalanisko má tak trochu ľavicovo-revolučné tendencie). Fasa. Štvrtok som absolvoval jedno stretnutie Mentoringu a večer doháňal spánkový dlh z nedele :D.

V piatok mi teta zo servisu povedala, že počítač bude v pondelok alebo utorok. Tak som si u Juliana skopíroval poctivo stiahnuté filmy z DVD na môj kľúčik a šup ho urobiť si filmový večer na Rukinom počítači (ktorý nemá DVD-ROM). V sobotu sme mali poobede ako vždy asembleu - tentokrát na netradičnom mieste Caldaskej univerzity. Bolo super, prišiel nás pozrieť jeden stážista z Indie (prebývajúci v Medelline), ktorý má v 23 rokoch medzinárodnú spoločnosť na export čínskeho tovaru do 5 krajín sveta. Fasa. Haluz bola, že asi tak v polovici v budove vypadla elektrina a keďže sa už stmievalo, strávili sme zvyšok času na príjemnom poobednom slniečku :D Potom prišiel zlatý klinec týždňa. Na 7:00 sme stihli dobehnúť do kina a išlo sa na nového Batmana. Gustavo predtým totiž prezieravo zarezervoval 9 lístkov - inak by sme sa už neboli zmestili. Film je to vskutku výborný a vrelo ho všetkým zo srdca odporúčam - najmä Heath Ledger je ako šašo vynikajúci (šialený, vyšinutý, zvrátený, chorý, ...).

To už sa ale blížila nedeľa, ktorú som strávil opäť filmovo (odignorujúc Indove snaženie o nejakú akciu v meste). A bol pondelok.

Počítačová odysea 1.8.2008

top
Dobrodošli :D Kdeže sme to minulý týždeň pri našom kolumbíjskom rozprávaní skončili? Ach áno, už si spomínam. Bol pondelok. A ako každý pondelok, ráno som sa zobudil preklínajúc budík a jediné, čo zachránilo celé dopoludnie tohto dňa, ktorý by bolo treba úradne zakázať, boli raňajky Doňe Miriam :D Poobede som plný nádeje volal do servisu pre môj noteboočik. Hneď po úvodnom pozdrave ma ale teta schladila s tým, že čip vymenili, ale notebook stále vykazuje chybu. Bude teda potrebné opätovne priletovať jeden z centrálnych čipov na základovej doske, ktorý má - zdá sa - niekde blbý spoj. A keďže, ako sa niektorí mierne IT znalejší už isto dovtípili, letovať čipy sa nedá len tak na kolene so spájkovačkou, musia moje dieťa poslať do Bogoty, kde na to majú špeciálny stroj. Oprava bude stáť o čosi viac ako sa pôvodne predpokladalo (okolo 2.500 SKK, čiže 83 €). Samozrejme, úvodnú diagnostiku notebooku, ani už vymenený čip mi účtovať nebudú (kto vie, čo by mi z toho naúčtovali v SKia?). Horšie však je, že oprava potrvá asi 20 dní, takže budem do polky augusta efektívne bez môjho hlavného pracovného, oddychového aj komunikačného nástroja. Ach. Preto je aj trochu problém upravovať fotky - ono Paint nie je celkom to isté ako Photoshop :D

Večer som si ešte spomenul, že vlastne notebook sa občas prehrieva, tak som ešte raz zavolal tete do servisu, či by sa mi nemohli pozrieť aj na to. Ja som aj tušil, kde bude problém, ale keď už ho majú v rukách odborníci, tak nech opravujú :D Teta po rýchlej konzultácii s technikom povedala, že na problém prišli hneď po otvorení krytu: bola ním asi centimetrová vrstva prachu na chladiči procesora, ktorá celkom účinne bránila ochladzovaniu. No ale uznajte: ako by som ja, obyčajný smrteľník, dokázal doma ten (trojročný) prach odstrániť, keď ani notebook otvoriť nedokážem?

V utorok bol skvelý deň: konečne mi zaplatili :D Ono, nemocnica sa kvôli neplatiacim poisťovniam potýka s čoraz vážnejšími finančnými ťažkosťami a platy nám už pravideľne týždeň meškajú. Celkom zaujímavý program sme mali vo štvrtok, kedy bol v Manizales koncert Caldaského symfonického orchestra sprevádzaného Spevokolom Caldaskej univerzity. Hrali čosi talianske (super), potom Mózarta (celkom OK) a nakoniec, po prestávke, prišiel Beethoven. Ujovia a tety si podali jeho "Fantáziu pre klavír, spevokol a orchester" a spravili z nej skutočný zlatý klinec večera. Celý "Stück" sa začína pred oponou, kde teta usadá za cez prestávku doteperený klavír. Ozývajú sa prvé tóny, teta sa vyžíva, obecenstvo čuší a počúva. Deti sa sporadicky hniezdia. Znenazdajky sa počas tetinho brnkania spoza opony ozve violončelo. Najprv nenápadne, akoby náhodou, ale postupne je už celému publiku jasné, že tu nejde o zabudnutého nástroj si ladiaceho čelistu, ale o súčasť plánu! :D Intervencie violončela sú čoraz častejšie a hlasnejšie. Zrazu sa nehlučne zdvihne opona a hľa: za ňou sa celý čas skrýval a beťársky ako voš pod chrastou čušal celý symfonický orchester. HaHáááá. Koncert pokračuje, zapája sa už celý orchester, hudba graduje. Zrazu sa z neznáma ozve ženský spev. Už jeho farba prezrádza, že nepôjde o hyperaktívnu upratovačku krátiacu si dlhú chvíľu pri zametaní. A skutočne: o niekoľko sekúnd vychádzajú na pódiu tri spievajúce devy vo večerných róbach. O minútku na to sa z druhej strany pódia ozve spev chlapský a oproti trom dámam sa postavia traja ofrakovaní páni. Speváci spievajú, orchester hrá, klavíristka si brnká. Keď sme si mysleli, že je hudobná extáza už na svojom vrchole, ozýva sa spoza orchestra hromový spevokol a pri zdvihnutí druhej opony (akože oni tam v Kolumbii majú normálne že dve opony na jednom javisku. Ja asi fakt umrem :D) sa nám naskytol pohľad na celý chór Caldaskej univerzity. Medzi spievajúcimi sa nám podarilo identifikovať aj Crisa, ktorý nás vlastne na koncert pozval :D

Koncert to bol teda skutočne podarený a gradčné poňatie interpretácie posledného diela bolo priam majstrovsky naplánované a vykonané (mám také silné podozrenie, že v tom aranžovaní mal prsty aj Beethoven, ale keďže ten už je dosť dlho pod drnom, necháme ho radšej odpočívať v pokoji a zásluhy pripíšeme orchestru) :D

Vo piatok vyšiel v ráno v novinách text nového zákona, ktorý zakazuje osobám mladším ako 18 rokov pohybovať sa mimo domu po 23:00. Nesmierne som sa nad tým rozčúlil, lebo to je ešte prísnejšie ako kedysi v Dallase (kde sa to týkalo len osôb do 16 a len bez rodičov). Takto sa môže stať, že rodinka pôjde o 23:15 od babky bývajúcej vo vedľajšom bloku pokojne domov a policajti im tam podľa nového zákona zatknú deti. Strach a hrôza. A dôvod zákona? Ujovia a tety si nevedia poradiť s narastajúcim počtom nedospelých výrastkov, ktorí im v meste lúpia, kradnú a vraždia. Ale pýtam sa: tatko sa to robí súdruhovia? Nestačilo by jednoducho tých zlých pozatvárať a tých dobrých nechať sa za svitu mesiaca prechádzať po uliciach? Takto budú policajti zatýkať prechádzajúcich sa pubertiakov a skutoční zlodeji, lupiči a vrahovia im zatial budú ukazovať dlhý nos. Fuj, Manizales, fuj!

Po prekonaní úvodného šoku sme mali stretnutie so šéfkou mestského odboru vzdelávania, ktorej sme predložili náš projekt o vzdelávaní v rámci nemocnice a predstavili sme ho aj zúčastneným osobitným pedagógom, ktorí ho budú môcť aplikovať v školách, ktoré navštevujú. Poobede nás ešte Pollo (ehm. pardón, Ing. Mauricio Andrés Agudelo) pozval na post-promočnú párty, tak sme mu kúpili bonboniéru a fľašu vína, skonzumovali občerstvenie, zabavili sa, pogratulovali a išli domov spať :D

Zaujímavosťou týždňa bola však sobota, kedy mi okolo 10:00 ráno Oni zavolal, že im nejak vypadli všetci moderátori legislatívneho zhromaždenia, takže či by som nemohol zaskočiť. Ha. Aj napriek iba povrchnej znalosti miestneho kompendia som súhlasil, a tak sme sa dohodli, že o 14:00 si všetko vysvetlíme a o 15:00 budem ten najpripravenejší moderátor na svete. Super. Samozrejme, stretko sa nakoniec uskutočnilo cca. o 14:40, takže som sa toho veľa nedozvedel, ale však improvizácia je heslo dňa. Tak aj bolo. Atmosféra bola príjemná, všetko sme stihli v rekordne krátkom čase a ešte som si aj od účastníkov vyslúžil potľapkanie po pleci, že vraj takú zábavnú legislatívnu asembleu ešte nemali :D Kto vie, možno ma zavolajú aj nabudúce :D

Po asemblei sme išli zhltnúť nejaké psy (Hot Dog) a potom hor'sa do Arturitovho domu na trainee pááárty. V stredu totiž popoludní prišla ďalšia stážistka Sara Karím z Bahrajnu a stala sa tak prírastkom číslo 4 v našom medzinárodnom tíme (spolu so mnou, Nígeríjčanom Tottim a Indkou Vidiou). Je tiež AIESECárka a naposledy bola prezidentkov jediného miestneho výboru v krajine, AIESEC Manamá. Bude pracovať 2 mesiace v miestnej nadácii na podporu stravovania chudobných detí. Dozvedeli sme sa, že Bahrajn ako krajina je v AIESEC sieti úplne nová a že práve vďaka jej stáži splní kritéria na plnoprávne členstvo AIESEC International. K tomuto úspechu sme jej poblahoželali a na mieste ju opili :D P.S. Väčšinou nebýva dobrým nápadom snažiť sa opiť moslimov a servírovať im bravčovinu, ale Sara je v pohode, takže sa stret kultúr nekonal a misia "Opime Sáru" sa skončila úspešne :D

My sme sa s Onim ešte počas párty vytratili a išli do neďalekého podniku zahrať si biliard (nie pool, ale klasický bezdierový biliard). Zistil som, že som pomerne slepý, ale ku koncu tohto dvojhodinového záťahu som už zistil, že guľa sa mi od gule za normálnych okolností odrazí max. v 90 stupňovom uhle a že falše fungujú presne opačne, ako som sa domnieval :D Aj tak úspech...

Nedeľa sa opäť niesla v duchu pozerania filmov a bol hádajte čo? No čo predsa? No predsa deň, ktorý sme úradne zrušili: pondelok.

Štartujeme LTT 8.8.2008

Hello hello :) Dnes sa budem snažiť byť stručný, lebo za pol hodinky by som už mal byť na stretku... uvidíme, uvidíme :D V pondelok som dorazil do práce nezvyčajne načas, lebo už o 7:00 som mal stretko s generálnym riaditeľom, aby mi podpísal jednu žiadosť o grant na pediatrické invalidné vozíky (občas sa také čudá v nemocnici zídu). V utorok sme mali celé doobedie v práci školenie o bezpečných postupoch a procedúrach pri starostlivosti o pacienta, o potenciálnych nepriaznivých udalostiach a aj o tom, ako im predchádzať a naprávať ich. Tak som čerstvo poučený a namotivovaný hneď spísal sťažnosť na to, že v záchodoch na 3. poschodí chýba mydlo a papierové uteráky, čím závažným spôsobom ohrozujeme pacientov.

Večer som ešte odovzdával jeden prekladík, čo som mal na programe a o 19:00 hor'sa do auditória Universidada Nacional na koncert saxofónov (hrala medzinárodná skupina, Francúz, dvaja Kolumbíjčania a Švajčiarka). Bolo super, každý saxofón bol iný (soprán, alto, tenor a baritón), no najväčšiu pozornosť pútal manažér celého zoskupenia, pretože modrooký blonďavý dvojmetrový obor sa v Kolumbii naposledy vyskytoval pred 50 rokmi a aj to len v miestnom cirkuse. V stredu nám do nemocnice zavítal Amík. Jeho žena je totiž z Manizales a švagor robí u nás v labáku. Tak som mu hneď nenápadne porozprával o našom programe získavania financií, pokecal s ním trochu po poľsky (jeho otec ušiel pred komunizmom z Poľska do USA) a hneď nám obmäkčený venoval 500.000 pesos do investičného fondu. Nie je to síce spásonosná položka, ale ku splneniu môjho celoročného cieľa sa počíta :D Okrem toho nám prisľúbil pomoc s nejakými kontaktmi na Floride, takže parádička :D Len tak na okraj, jeho decká, cca. 10-roční chalani, vyrastajú ako trilinguálni (anglicko-španielsko-poľsky).

Vo štvrtok sme sa zišli s organizačným výborom nášho slávneho sympózia a zhodli sme sa, že sme leniví a neschopní a preto musíme sympózium o mesiac posunúť - hehe, aké typické :D Okrem toho nás poobede v špitáli obšťastňovalo spevácky oktet (kamoš jedného chalana, čo chodieva hrávať deckám na gitare) a že im to teda išlo super. Spievali deckám na všetkých poschodiach sparodovanú osemhlasnú verziu kolumbíjskeho kohútika jarabého. Večer som potom absolvoval zopár pohovorov, pretože sa snažíme začať s tradíciou LTT (Local Training Team), čo je tím ľudí, ktorí by mali dávať zvyšku AIESEC Manizales školenia. A ja ako jediný v LC Manizales so skúsenosťami v oblasti školení (šak sem ih robeu enem dva roká) som sa na túto vďačnú úlohu zakladateľa LTT podujal. Ak mi to pôjde, možno mi aj zlatú plaketu niekde vystavia :D :D :D Potom sme ešte naplánovali chod sobotňajšej plenárky (aj to bude totiž našou prácou) a hor sa spať.

Piatok bol tiež na udalosti pomerne bohatý, keď sme mali Deň Pracovného Zdravia. V praxi to vyzeralo tak, že nám dávali masáže, robili s nami rôzne cvičenia, merali nám výkonnosť srdca a podobne. Vyšlo mi, že vraj meriam 188cm (že by som tu bol 2 cm narástol? Asi nie, to skôr ich výškomer je kalibrovaný len po 160 - hehe), vážim 73 kg, takže vraj v norme. Tlak 120/80, tep hmatný, takže podľa prístroja momentálne žijem. Na prognózu do budúcnosti sme ale mali ďalší, sofistikovanejší prístroj, ktorý nám cez elektródu na prste odmeral všetko možné, vrátane dĺžky chodidla :D Nuž ale, vyšlo mi, že som zdravý a v norme, len mám hustú krv, málo vody v nej, a vraj za to môžu tie škaredé a zlé vyprážené humusy. Mám sa im vraj vyhýbať, jesť veľa žltého ovocia a bude. A ešte mi chceli nejaké pirule nasadiť, ale to som celkom rázne odmietol a išiel sa naspäť zapojiť do finančného zachraňovania našej zdravotníckej inštitúcie. Ešte na okrej, vraj má moje srdce 28 rokov, čo nie je také, zlé, keď niektorým mojim rovesníkom vyšlo 45 :D

Večer som si ešte bol (znovu) vyzdvihnúť hodinky z opravy, lebo sa mi pre zmenu zlomila jedna oska a ich oprava trvala 2 dni. Okrem toho som si spomenul ešte na poškodený sieťový konektor na mojom milom notebooku, tak som im hneď zavolal do servisu, nech reku opravia aj to. A takmer som zabudol: Pollo oslavoval promócie, tak nás pozval k sebe, trochu sme oslávili a išli kade ľahšie :D.

Sobota sa niesla v tiež v pracovnom duchu, keď som o 10:00 robil 3 nešťastníkom usilujúcim sa o stáž jazykové testy z ANJ, dostretávaval sa ešte so zvyšnými kandidátmi na LTT a potom sa účastnil na plenárke. Tam som mal dokonca pomerne aktívnu úlohu, keď som deckám za necelú hodinku a pol formou tréningu vysvetlil, čo robiť a čo nerobiť pri verejných vystúpeniach a prezentáciách :D. Najlepšie ale bolo večer, kedy do Manizales došla Katka (Danielova babka bola hospitalizovaná kvôli bolesti v krku, tak ju prišli pozrieť) a po plenárke sme sa všetci vybrali do Termales del Otoňo trošku sa vybahniť v horúcej vode. Celá akcia mala dohru v nedeľu, keď ma Katka zavolala k babke na obed. Bol super, tety spravili špagety, tak sme sa napráskali až po uši :D Nastalo lúčenie, lebo Katka už o mesiac odchádza, tak sa postupne odoberala od všetkých ujov, tiet, bratrancov a ich frajeriek. Samozrejme, my sme sa ešte nelúčili - určite Katku pred jej odchodom pôjdem pozrieť do Arménie :D

A bol pondelok.

Corredor Polaco 15.8.2008

Kde sa vzal, tam sa vzal, pod okienkom ráno stál --- pondelok. V tento deň sa však nič zaujímavé nestalo, takže prejdime rovno k utorku. Tam bolo jedinou zaujímavou udalosťou stretnutie všetkých zamestnancov nemocnice, na ktorom nám vicešéf so smutnou hlavou oznámil, že nemocnica je vlastne pred krachom a tak sa nemáme čudovať, ak nám bude výplata meškať 20 dní. Veď sa ani nečudujeme :) Ide o to, že poisťovne neplatia, stále si vymýšľajú protesty proti faktúram, ktoré sa musia zdĺhavo riešiť, dodávatelia už nechcú dávať na sekeru a podobné sprostôstky. Vraj nemáme v nemocnici moc chodiť na WC, aby sa nemíňalo priveľa vody, aj s toaletným papierom vraj máme byť šetrní. Tak sme teda so zvesenou hlavou akože počúvali, akože sľúbili šetriť a pobrali sa zachraňovať čo sa dá :).

V stredu sme sa stretli s Luisis, ktorá bola dovtedy v Medelline (je tam totiž festival kvetov, tak sa polka AIESECu Manizales išla zabávať). Sedeli sme asi 3 hodky, počas ktorých sa nám podarilo vybrať členov LTT (Angie, Ruka a Santi) a načrtnúť základný plán činnosti celého tímu trénerov. Celkom zaujímavý zvrat nastal v štvrtok, kedy Tottiho a Vidiu (stážista z Indie) prichytili na chodbe v ich robote bafkať Máriu Juanu. Bolo by to celkom vtipné, keby nepracovali vo vzdelávacom inštitúte anglického jazyka a keby ich za to neboli skoro vyhodili. Auch :D

Vo štvrtok sa ale tiež konala najzaujímavejšia akcia týždňa. Ruka s Angie totiž pre Sarah, stážistku z Bahrajnu, vymysleli výlet na Corredor Polaco. Ide o vyhliadku na špici najvyššej veže Manizaleskej katedrály, ktorá sa nachádza vo výške 100 metrov nad úrovňou priľahlej vozovky :) Vybrali sme sa teda spolu aj s Onim a jeho kamoškou Tatianou. Prvou prekážkou bolo, že sme (ako vždy) mierne meškali, tak nám už chceli predať len lístky na 18:30, kedy sa kvôli tme už z mesta nedá prakticky nič vidieť. Tu ale zaúradovala cudzinecká lobby: so Sarou sme zahrali také menšie divadielko smutných stážistov, ktorí už za chvíľu odchádzajú a týmto krutým rozhodnutím by prišli o poslednú šancu vidieť tento skvost Manizales. Nuž, ako bolo, tak bolo, nakoniec sme ich obmäkčili a oni nás šiestich pustili spolu s inou skupinou, ktorú už mali plnú na 18:00. V tomto bode je potrebné pristaviť sa pri veľkosti skupín. Oficiálne sa hore púšťa po 20 ľudí a to z prozaického dôvodu: Vyhliadka je až takmer na úplnom vrchu veže a jej obvod spôsobuje, že viac ľudí sa hore jednoducho nezmestí. Nás išlo hore 26.

V stanovený čas sme sa teda dostavili pred katedrálu a začali stúpať. Najskôr sme vyšli na galériu (chór) samotnej katedrály, kde nás ujo stručne oboznámil s jej históriou a vtipnými príhodami, ktoré sa stali pri jej stavbe. Ukázal nám aj systém tunelov, ktorý údajne vedie až do budovy guvernérskeho úradu na opačnej strane námestia. Potom sme sa pretlačili cez úzke dvierka a začal sa samotný výstup. Už ako sme sa krútili hore úzkym schodiskom, zmocňoval sa ma zvláštny pocit - akoby hlava tušila, že sa nachádza už pomerne vysoko aj bez toho, aby jej to potvrdili okále. Schodisko vyúsťovalo na --- na strechu katedrály. Do veže sa išlo po hrebeni strechy, ktorý bol približne 40cm úzky a po oboch stranách mal iba asi polmetrové múriky. Ešte šťastie, že v poslednej dobe nad ne pristavili pletivo. Ono, údajne im odtiaľ skákalo až priveľa frustrovaných občanov a konať samovraždu priamo zo strechy katedrály - to sa predsa nepatrí. Veď je to hriech :D

Pekne sme sa teda slimačím tempom presunuli do vežičky, tam vyšli po krátkych a úzkych točitých schodoch a ocitli sa v polceste nášho putovania - na úrovni stropu katedrály a zároveň na úrovni podlahy veže: vo výške 50m. Ujo, ktorý nás sprevádzal bol z tých vtipnejších. Zistili sme, keď nás takmer zhodil do meter hlbokej ako noc čiernej jamy, o ktorej tvrdil, že má metrov 70 (ide vraj až do katakomb). V skutku veľmi vtipné. Potom nám otvoril ešte iný poklop, ktorým sme sa pozreli dolu, na o 50 metrov nižšie ležiacu hlavnú loď katedrály. V tomto bode mi už prestávalo byť všetko jedno. Som totiž tvor nanajvýš prispôsobivý, ale na veľké výšky, najmä keď vzbudzujú nedôveru, sa mi zvyká nedobre. Problémom bolo, že moja predstava o pohodlných vežových schodoch ústiacich na peknú a pevnú vyhliadku bola, povedzme, mierne skreslená.

Na vrchol veže sa totiž vystupovalo po železných schodoch visiacich vo VZDUCHU - veža Manizaleskej katedrály je prosím pekne dutá. Schody boli upevnené iba akýmisi konzolami zapustenými do boku veže. Nuž, stúpajúc po (z môjho vystresovaného pohľadu) labilnej kovovej konštrukcii so zväčšujúcou sa hĺbkou podomnou bolo už na mňa priveľa. Je pravda, že po každých 10 metroch mala veža akési medziposchodia, no tie mali šírku iba 2 metre a prostriedok veže, ktorým viedlo schodisko, bol voľný. Čo ma úplne dorazilo, bolo staré 80-ročné schodisko z kanadskej borovice. Tým sa chodilo pred rekonštrukciou veže. Ľudia boží, predstavte si dva klincami zbíjané vertikálne osadené drevené trámy, medzi ktorými je miesto cca. 50 centimetrov. Nuž a toto miesto 50 cm je vyplnené "schodmi". Na vysvetlenie: "schodmi" sa v tomto prípade rozumejú 50 (dolu) až 15!!! (hore) cm široké dosky v pravidelných intervaloch umiestnené medzi už spomínanými úbohými dvoma trámami s priemerom odhadom 10cm. Nuž, nič proti, ale šplhať sa po takejto konštrukcii po 10 metrových medziposchodiach do 50-metrovej výšky, to radšej zjem kilo hnoja. A ešte k tomu 80-ročné drevo!!!

Nuž ale tak, keďže celú prístupovú trasu akurát tento rok zrekonštruovali, mohol som sa na vrchol veže vybrať na pohodlných železných schodoch. Potil som sa, pulz sa nebezpečne blížil k hodnote 150, tlak nízky, ale išiel som, stúpal, bojoval a hlavne sa nepozeral dolu do 50-metrovej priepasti podo mnou :D Nuž ale, ako bolo, tak bolo, nakoniec sme sa všetci 26 ocitli na plošinke zvanej Corredor Polaco. Obmedzenie pre 20 ľudí je veľmi správne, nakoľko 26 sme sa tak tlačili, že sme ani nedokázali po plošinke rotovať. Výhľad bol ale krásny, aj keď pri úrovni adrenalínu, ktorú som mal práve v žilách som sa pokojne mohol pozerať aj do čiernej diery a efekt by bol podobný :).

Vykúpenie ale prišlo čoskoro a pokojne sme zišli do bezpečnejších nadmorských výšok. Večer šla ešte Sara za kamošom z Dominikánskej republiky, ktorý ju prišiel do Manizales pozrieť a my sme sa pobrali domov. O hodinku na to nám volala Monica, že do Manizales prichádza baba zo Slovenska, ktorá je na stáži v Cartagene, či by sme ju nešli vyzdvihnúť. Jasné, že sme šli a na termináli sme už našli čakajúce dve celkom očividné nekolumbíjčanky. Jedna z nich bola naša Slovenka Vladka a druhá tichučká Fínka. S problémami sa mi nejak podarilo rozhovoriť po Slovensky a ako sme tak kecali, vysvitlo, že sme vlastne rodina. Takže pozor: jej ujo je bratranec bratranca môjho otca :D Pekné, však? Človek aj na druhej strane sveta nájde príbuzných :)

Plán bol taký, že Vladka, Fínka, Sarah (stážistka z Bahrajnu) a jej kamoš z Dominikánskej republiky pôjdu nasledujúci deň na Nevado del Ruiz. Tak aj bolo. V sobotu sme sa ako vždy doterigali na plenárku, ja som predstavil nové LTT a ukázal fungovanie AIESECu Bratislava. Po plenárke sa išlo húfne jesť a piť a potom spať :D Nedeľa prebehla v oddychovom duchu, akurát sme celkom náhodne zablúdili do kina na Múmiu 3. Nuž, moje očakávania od tohto filmu boli tak nízko, že nakoniec som sa aj celkom bavil :D

A bol pondelok.

Počítač a Fiesta de cumpleaňos II 22.8.2008

A opäť sa prebúdzame v pondelok. Ráno nám hneď v robote v rámci úsporných opatrení naservírovali školenie o úspore energie. Ľudia boží, hrôza. Všetky naše nemocničné ženičky ochkali a jajkali, ako že sa to ten elektromer tak pomaly točí, keď ujo zapne žiarivku a ako rýchlo rotuje pri obyčajnej žiarovke. Na neuverenie. V poolovici som to už nevydržal a išiel radšej robiť niečo produktívnejšie: čítať si blogy :D.

V utorok ma zastihla milá povinnosť - natáčať na kameru dve vzdelávacie prednášky. Nemocnica, taktiež v rámci úsporných opatrení, pozvala niekoľkých prednášajúcich, aby celej administratíve prednášali o vývoji kolumbíjskeho zdravotníctva a teoretických modeloch plánovania. Skutočne prudko aplikovateľné :) Jediný, kto sa vyžíval, bol môj šéfko, lebo ako šéf plánovania má plánovanie rád :D. Konferencia sa skladala z dvoch hodín nudy doobeda a ďalších dvoch poobede. Tú poobedňajšiu šichtu som už úplne nezvládal a počas prednášky niekoľkokrát - aj s kamerou - zaspal. A potom vraj prečo je ten záznam taký rozhýbaný - HA.

Večer sme ešte mali prvé stretnutie novovytvoreného tímu trénerov (LTT) a išlo sa pekne spať :) V stredu som bol v robote aktívne zapojený našťastie už len do jednej konferencie a aj tá bola o poznanie lepšia, takže už sa nespalo. Poobede sme potom skočili na výstavu hradov v miestnom geografickom múzeu... celá výstava mala charakater nástenky s fotkami a popismi jednotlivých historických období a hradov... ani len jedna maketa tam nebola. Ale aspoň že v telke púšťali ako křoví Shrecka II :D. Po múzeu nasledoval koncert mestského Manizaleského dychového orchestra. Boli síce mierne nenaladení a utekali hore-dole poltón, ale celkom sa to dalo počúvať. Večer ešte spoločné stretnutie mentoringu, umyť zuby, vycikať a spať :D

Vo štvrtok nám oznámili, že nadácia Telefónica nám schválila cca. 15 miliónovú dotáciu pre jeden z našich projektov, tak sme sa náramne tešili a v piatok sme si hneď aj všetci kolegovci sadli a zhltli spoločné raňajky z bufetu :D Samozrejme, nesmieme zabúdať ani na to, že mi vo štvrtok konečne opravili počítač a za necelých 300.000 som si ho s radosťou v srdci odniesol domov :). V piatok doobedu došiel ešte ujo z jednej papierenskej firmy, ktorému som sa snažil vysvetliť, že bezpodmienečne potrebujeme zľavu na papier. Uvidíme, či som uspel. Večer som sa zasa raz hral na skúšajúceho: decká, čo chcú ísť z Manizales na stáž, musia totiž prejsť anglickým testom. No a ten test im robím ja. Tentokrát bol na muške Cris Ospina. Prešiel :D

Sobota sa niesla v znamení asemblei, po ktorej nasledovala príprava na párty a párty samotná. Párty bola pôvodne určená na oslavu všetkých narodenín počas druhého štvrťroku a ocenenie najlepších membrov, ale napokon sa celkom zvrhla a tak sa bude oceňovať o týždeň :D Inak, jej témou boli čerti a anjeli, tak sme si nejak všetci postrihali krídla, nahodili rohy a bolo (no, niektorým menej šikovným z nás pomohli za malý úplatok baby :D).

V nedeľu sa ešte konal chat s Juliánom Sanchezom ohľadom nášho LTT - mala sa na ňom zúčastniť aj Luisis, ale keďže som ho dohodol na 8:00 ráno po párty, Luisis sa záhadne pokazil počítač aj telefón - HA :D Po dni plnom oddychu a usporiadavania mesiac zanedbaných súborov na mojom drahom notebooku som unavený zaspal. A nadišiel pondelok.

Nedeľný futbal :) 31.8.2008

Dnes bude rekapitulácia celého týždňa pomerne krátka :) V pondelok som vymyslel webstránku, na prihlasovanie na náš slávny seminár trénerov. Po utorkovom meetingu novovytvoreného LTT a vytvorení prezentácie o Kolumbii nasledovalo stredajšie stretnutie s prvou dámou Manizales (tak tu hovoria pani primátorovej) ohľadne nejakých peniažkov pre našu nemocnicu. Večer sme potom išli na prvú hodinu arabčiny s našou stážistkou Sárou.

V piatok som bol v práci znova poverený natáčaním jednej nudnej prednášky o kolumbíjskom systéme zdravotníctva, ale tentokrát sa niekde v sklade našla aj trojnožka, takže som už kameru nemusel dve hodiny držať v ruke :D V sobotu po asamblei Jorgeovia vymysleli, že sa v nedeľu o 9:00 pôjde hrať futbal. Vstávať v nedeľu zavčas rána síce nepatrí k mojim obľúbeným činnostiam, ale nejak som sa premohol a s polozalepenými očami sa doteperil do Bosque popular (taký veľký park na okraji Manizales). Keďže ráno popŕchalo, nádejal som sa, že tentokrát ma možno manizaleské slnko ušetrí od povinného spálenia :D Na počudovanie však o pol hodinku prestalo pršať a o hodinu už slniečko pripekalo ako keby ho za to platili. Do parku som prišiel cca. o 9:30, ďalších 15 minút som hľadal celú bandu AIESECársku a na počudovanie som prišiel práve včas na začiatok zápasu :D

Hrali sme proti nejakým miestnym, okrem mňa a dvoch Jorgeov s nami hrali ešte dvaja JorgeFovi bratia (má ich spolu troch) a jeden náhodný okoloidúci, aby sme boli do počtu. Zápas sa vyvíjal celkom premenlivo, ale držali sme krok až do poslených dvoch minút, kedy nám napálili 2 góly a tak sme nakoniec prehrali 4:6. Keďže slniečko medzi časom vyšlo, chránil som si aspoň tvár tak, že som si uviazal na hlavu tričko, aby mi nespálilo nos :D. Lenže, ako to už býva, nie len že mi polka tváre celkom pekne zhorela, ale keďže som tričko mal na hlave a nie na tele, zhorel som ešte aj celý do pol pása :D Bilancia zápasu bola ešte obohatená o zopár modrín a úžasnú svalovicu po nasledujúce 2 dni. Ponaučenie: športom k trvalej invalidite :D.

A bol pondelok :)

Športu zdar 8.9.2008

top
Nuž, nejak sa nám nakopili povinnosti, a tak využijem pondeľňajšie poobedie a v stručnosti zhrniem udalosti posledných dvoch týždňov :D

Spolu s končiacim augustom naberali na intenzite prípravy vzdelávacieho seminára, ktorý som sa iniciatívne a z čistej nudy rozhodol zorganizovať. Okrem toho kopu času zaberá aj vedenie nášho manizaleského tímu školiteľov (LTT), aj keď pozitívnou správou je, že mi aspoň pri všetkom tom organizovaní celkom výrazne pomáhajú... no ale po poriadku :)) V utorok, 26.8. som mal pred samotným stretkom LTT meeting s členmi nášho tímu finančníkov a bojoval som o rozpočtové zdroje pre LTT :D Ešte síce neviem, či som uspel, ale pocit je vcelku pozitívny :).

Okrem toho sme cez týždeň so Sárou pokračovali v hodinách arabčiny. Jazyk je to fasa, škoda len, že som sa ho učiil tak krátko - zdá sa mi, že by sa mi celkom páčil :D. V piatok som v práci intenzívne a závistlivo myslel na všetkých doma, najmä na to, ako sa ja pražím v práci a oni si tam užívajú dvojnásobne predĺžený víkend :D V sobotu som mal prvú hodinu španielčiny s našou Číňankou Lucy. Ide o to, že od dievčiny firma pôvodne španielčinu nechcela a až po príchode sa rozhodla, že ju vlastne chce. A tak má naša Lucy 3 týždne na to, aby sa naučila jazyk (na úrovni Výborný), inak ju v rámci skúšobnej doby vyhodia a môže ísť naspäť do Číny... no nie je to skvelé? Robíme čo sa dá, Lucy robí úžasné pokroky (tak, ako to vedia len Číňania - vďaka poctivej drine), a tak uvidíme, či naša snaha bude stačiť.

Okrem toho sme mali v sobotu aj asambleu, ktorú sme prvýkrát skutočne celú organizovali s tímom LTT. Asamblea mala úspech a v hodnoteniach dopadla na jednotku, čo nás nesmierne teší :D. Po skončení asamblei sme sa všetci rozpŕchli domov. Aké bolo však naše prekvapenie, keď sme sa celkom neplánovane a nekoordinovane všetci stretli v jednej reštike po ceste: všetci sme zrazu dostali chuť na to isté :D No nie je to skvelé?

Po neďeľnej usilovnej práci, ktorej produktom bol internetový nástroj na hodnotenie našich slávnych sobotňajších asembleí (šetríme papier a tropickú džungľu :D), ma nečakane nadránom zastihol pondelok. Po ňom, ako to už býva, prišiel utorok a s ním aj LTT meeting a moje dokončenie akčného plánu pre náš LTT tím :D Jeho formát sa mi celkom
vydaril a už si ho stihli okopčiť dva ďalšie tímy :D :D :D Nikdy by som si nebol pomyslel, že to bude práve oblasť plánovania (uj, ako ho neznášam), v ktorej sa mi bude dariť, ale tak, uznajme, že oproti primernému Kolumbíjčanovi má slušne rozvinuté plánovacie schopnosti aj mierne odrastené slovenské batoľa :D.

V mala byť opäť hodina arabčiny so Sárou, lenže plán sa odložil, lebo kamoš Pacho, šéf kampane na nábor nových členov, vybavil nejaký priestor v miestnej telke, tak sme sa išli stážisti ukázať, že naozaj existujeme :D. Po tejto vydarenej akcii nasledoval mentoring s JuanMim a zaslúžený spánok. Super akciu sme spravili vo štvrtok, kedy sme sa s celým tímom stretli u nás doma a natočili sme také prezentačné videjko - neuveriteľne sme sa pri tom bavili :D. V piatok potom nasledovala preložená hodina arabčiny.

Sobotňajšia asamblea bola tentokrát v réžii tímu Information Management. Nebolo to síce nič moc, ale našťastie sme ako LTT doprostred celej asamblei vrhli našu video-prezentáciu a tak sme celý dej trošku oživili. Zaujímavejší vývoj nabrala situácia večer, keď sme sa asi 30 zišli u Jorgeho pozerať futbal. Hrala Kolumbia kvalifikáciu na majstrovstvá sveta proti Uruguaju -- a prehrala :( Nuž, čo vám poviem, až tak ma to zasa netrápilo, že by som kvôli tomu stratil chuť do jedla, a tak som bol úplne pripravený aj na druhú časť programu (a vlastne dôvod, prečo som k Jorgemu išiel) - grilovačku :D :D :D A že sa teda oplatilo: dostali sme grilované klobásky, obrovské kusy hovädziny, zemiačky, pitivo, arepy s cibuľkovo-paradajkovým šalátom, vyprážané plátanos - no jednoducho kráľovská hostina a to za smiešnych 5000 pesos. No nekúp to :D. Samozrejme, nebol by som to ja, keby som okolo 11 celkom nevhodne v kúte nezaspal a nezobudil sa až keď bol čas ísť domov :D.

To však nebolo z tohto víkendu všetko :D V nedeľu sa totiž o 9:00 konali AIESECárske Olympíjske hry. Jediný problém bol, že kvôli miernemu nedostatku spánku z posledných dní som sa zobudil o 9:30. Whoops. Ruka sa ale zobudila v tom istom čase a tak sme sa rýchlo presunuli na zápolisko. Síce sme zmeškali začiatok a tím Talent Management, kde sme obaja boli, vyhral tak akurát dieru z koláča, ale veď lepšie neskoro ako vôbec, všakže :D. Zápolilo sa v mikrofutbale, basketbale a volejbale. Keďže z tej mojej športovej biedy relatívne najmenej zle vychádza volejbal, dostalo sa mi príležitosti trochu pomôcť External Relations tímu a na počudovanie sme to dotiahli až na druhé miesto (zo 7 to nie je také zlé :D). Nasledovala vytúžená sprcha, obed a posledné dolaďovačky už spomínaného nástroja na hodnotenie asambleí. A bol pondelok :D

ITTTS 19.9.2008

Tak sa opäť hlásime z pravidelným spravodajstvom z Nového Sveta :) Týždeň sa začal vcelku nenápadne, v utorok sme mali ako zvyčajne stretko LTT, kde sme dolaďovali posledné veci pred seminárom pre trénerov, ITtTS. V stredu bolo najzaujímavejším momentom pracovné stretko k tomu nešťastnému projektu Aula Hospital, ktorý v nemocnici pripravujeme a vo štvrtok stretko k inému projektu, ktorý zas vymýšľame pre decká :)

Okrem toho som sa ešte vo štvrtok rozhodol obvolať nejaké firmy v Manizales, či by nám náhodou nechceli seminár z časti zasponzorovať :) Je pravda, že som sa zobudil pomerne neskoro, ale veď, ako sa hovorí, lepšie neskoro ako nikdy, všakže... nuž, z jednej banky mi povedali, že veľmi radi, ale že oni také veci potrebujú vedieť 3 mesiace dopredu. Hmmm... Dohodol som aspoň stretko v jednej cestovke s názvom Agentur. Ako hovorí ďalšie slovenské príslovie: Keď neprší, apoň kvapká, keď nie mladá, aspoň babka... Po fajronte som rýchlo zdúchol, lebo sme išli vyskúšať jedno celkom žeravé želiezko v ohni - firmu Postres y Ponqués Don Jacobo (Zákusky a koláče u Jakuba). Firma má centrálu v Cali a vždy nám niečo na konferencie prihodí. A tie ich zákusky, hlavne Janovská torta sú vynikajúce. Prišli sme teda na miesto, pokecali s vedúcou, tá nám dala e-mail na marketingové do Cali, že reku nech jej napíšeme list a hádam dačo kvapne :) Večer potom ešte nasledovali dve stretká mentoringu s Jorgem a Juliusom, zosmolenie žiadosti o sponzorstvo s Onim (Oni smolil, ja som driemal), jej zaslanie do Cali a išlo sa spať :).

V piatok sme sa zobudili do nezvyčajne pekného rána. Vypýtal som sa trochu skôr z roboty, aby som mohol ísť aj s Onim na stretko do Agentur. Tak sme prišli, povedali tete sekretárke, že sme prišli na stretko s tetou Nataliou Londoňo a teta nám na naše prekvapenie povedala, že teta Londoňo je odcestovaná. Tak som jej povedal, že som si s ňou predsa včera dohodol stretko. Ona na to, že asi nie, lebo že aj včera bola odcestovaná. Ja nato, že som hovoril s jej sekretárkou a tá mi povedala, že sa už vrátila. Ona na to, že teta Londoňo žiadnu sekretárku nemá. Paf. V tomto momente som nevedel, či sú škvrny na slnku, či som blbý ja, recepčná, sekretárka alebo teta Londoňo. Niekto ale nebol úplne v poriadku. Na nešťastie sa ukázalo, že som to ja. Sekretárka sa totiž zamyslela a spýtala sa ma, či som si včera dohadoval stretko s Nataliou Londoňo alebo len pani Londoňo. Ja, slušne vychovaný chlapec zo Slovenska, vediac že krstné meno sa v oficiálnom styku používať veľmi nemá, som pohotovo odpovedal, že však s tetou Londoňo. Na to mi sekretárka povedala, že to bude asi ten problém, nakoľko vo firme majú tety Londoňové dve: jedna je šéfka marketingu, s ktorou sme chceli hovoriť a tá druhá, s ktorej sekretárkou som si stretko dohodol, je riaditeľka firmy, ktorá ale takéto veci nevybavuje. Paf, paf. Oni len prevrátil oči a išli sme obedovať :D

PONAUČENIE: V Kolumbii nemajú ľudia 4 mená len tak pre srandu králikov. Priezvisk je veľmi málo, opakujú sa, krstné mená tiež, takže treba vždy, oficiality-neoficiality, používať obe krstné mená a priezvisko (občas aj druhé). Paf, paf, paf. Cestou na obed sme s Onim zbadali auto v tvare kravy (miestna mliekarenská firma Celema), ako rozdáva na ulici promo vzorky produktov. Tak Oni dostal nápad, že by nás možno aj zasponzorovať vedeli, keď už takúto akciu vymysleli. Zistili sme si teda adresu riaditeľstva a išli obedovať. Po obede a po upovedomení šéfa, že budem trochu meškať, sme sa vydali na druhý koniec Manizales (ehm... skoro na polceste do Pereiry) navštíviť milekareň. Cesta viedla okolo 2 bordelov a 3 hodinových motorestov, avšak nakoniec sme šťastne dorazili. Celá prevádzka firmy však vyzerala skôr ako veľkosklad s jednou kancelárskou unimobunkou. Nenechali sme sa však odradiť a vybalili na osadenstvo unimobunky po čo sme prišli. Všetkých myšlienka zaujala, ale vraj takéto veci potrebujú aspoň s 2 týždňovým predstihom, že krava-auto je plne vyťažené a tak že asi sa nedá. Čo už, viac-menej sa to aj čakalo, ale kto neskúsi, nevie... Len tak medzi rečou sme ešte prehodili, že o 2 týždne máme inú konferenciu, tak prisľúbili, že tam pustia žilou (resp. mliekovodom) :D

Do práce som ani nešiel, lebo o 15:00 som mal úvodné školenie k programovaniu v .net - ide o bezplatný kurz nadácie Une, Emtelsa a Microsoft pre 1000 ľudí z Manizales. Z pôvodných 3500 nás teda vstupnými testami prešlo cca. 30%. Prednáška bola dosti nudná, ale dostali sme inštalačné CD, tak sa môže ísť skúšať :D. Večer po robote nasledovala ďalšia zaujímavá aktivita: Arabská noc so Sárou. Najskôr bola u nás doma, kde varila (kura, ryža, zemiačky). Odtiaľ sme sa presunuli do Kokiho domu, kde sa uskutočnila samotná párty. Postupne začali chodiť aj účastníci nášho víkendového seminára z Medellinu, ale Angie, ktorú som poveril ubytkom, všetko zvládla na jednotku, tak som nemal s ničím starosť. Párty bola super, sedelo sa na zemi, jedlo rukami (pravý arabský tradičný spôsob), tancovalo sa, Sara predviedla arabské babské aj chalanské šaty, trochu sa pokecalo a tak :) Na záver sa dostavili aj Medellinčania, tak sme sa ešte trochu pobavili a išli si oddýchnuť pred sobotňajším ťažkým dňom :). Ahá, ešte poznámka: Oni došiel na párty aj s dvoma tortami: Postres y Ponqués nám sponzoring nakoniec dali... jéééééééj :D

V sobotu sme už mali s facilitátormi totiž naplánované na 7:00 stretnutie u mňa doma, aby sme prebehli sessions, vyrobili flipcharty a celkovo sa pripravili na seminár. Celá vec bola mierne komplikovaná tým, že z pôvodných 6 facilitátorov mi týždeň a pol pred seminárom odriekol jeden a deň pred seminárom ešte ďalší dvaja (dá sa povedať, že 3 najlepší... čo už...). Jeden z nich sa totiž sľúbil na ďalšiu konferenciu, ktorá bola v rovnakom čase v Cali a zvyšní dvaja nestíhali kvôli škole. Našťastie však Sara (tá z Bahrajnu, ktorá bola minulý rok prezidentkou AIESEC Manamá) pohotovo zaskočila a tak bolo všetko naporiadku.

Po obede sa teda začal samotný seminár. Ľudia prišli prekvapivo načas a to v počte 33, čo je celkom vysoké číslo. Ešte som trochu popreháňal môj organizačný tím pozháňať na čo sa zabudlo (poháre, pitivo, ...) a mohli sme sa pustiť do práce. Cez prvú prestávku sme si dali už spomínané torty a pustili sa ďalej do práce. Prvý deň seminára sa skončil okolo 8:30 večer. Trošku sa natiahol, lebo našim cieľom bolo ľudí nie len teoreticky pripraviť na vymýšľanie a prezentáciu sessions, ale aj dať im príležitosť si niečo také v praxi vyskúšať. A to aj po oba dni seminára v trojčlenných skupinkách robili. Po večeri sme sa so Sarou a Anou (druhá faci) odobrali ešte na meeting, aby sme si pripravili sessions na ďalší deň, ale bolo to pomerne zbytočné, keďže sme viac zaspávali ako preberali :)

Nedeľa sa začala výborne, na miesto konania seminára sme došli takmer načas. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sa zistilo, že z pôvodných 33 účastníkov sa na nás v miestosti vyšierali 3. Chvíľu som si mysel, že budeme všetko musieť zrušiť, no napokon sa ľudia začali pomaly trúsiť, takže sme síce začali s polovicou účastníkov a so 40-minútovým meškaním, ale začali sme. Ono predchádzajúcu noc totiž miestni AIESECári vzali tých z Medellinu a Pereiry vonku, ukázať im Manizales a ukazovali im ho tak dôkladne a z toľkých rôznych uhlov, až všetci skončili s parádnou opicou :) Nuž ale aj tá zvyšná polovica sa do obeda postupne dostavila. Rozdali sme ako občerstvenie kopu mandaríniek, potom vzali všetkých na obed do reštiky, ktorú vlastní jeden kamoš (Arturito) a pokračovali po obede so seminárom. Cez ďalšiu prestávku boli na zahryznutie buchtičky a to sa už výučbové sessions pomaly končili. Každý tím mal následne pol hodinku na odprezentovanie session, ktorú vytvoril, každú sme zhodnotili a bol záver. Skvelý organizačný tím narýchlo vytlačil certifikáty pre účastníkov, všetci sme sa zišli v jednej miestnosti, pofotili so sponzorskými reklamnými materiálmi, povedalo sa zopár teplých slov, vyhodnotil sa celý víkendový seminár a išlo sa domov.

So Sarou sme si ešte na chvíľu sadli, prešli hodnotiace formuláre a s pocitom dobre odvedenej práce sa pobrali úplne vyčerpaní spať. A bol pondelok.

Taký obyčajný týždeň 26.9.2008

Ako ste si už určite všimli, voľajako sa nám stratila rubrika "Rozprávky starej matere"... je to tak, nejako sa nám minuli námety :D Ale ak by niekoho zaujímalo ešte niečo iné zo života Kolumbie, napíšte do fóra a vyplodíme nejaký článoček :)

Pravdu povediac som celý týždeň po Ittts strávil regeneráciou síl, lebo seminár to bol náročný, aj keď úspešne zvládnutý :). V stredu večer som mal stretko s Gatom v Juan Valdéz, lebo chalanisko sa s vervou pustil do štúdia angličtiny, tak som mu robil sparing partnera. Vo štvrtok som skočil na Universidad Católica doniesť tete, ktorá nám tak láskavo zapožičala priestory na náš Ittts seminár, bomboniéru, záverečnú správu z projektu a zopár teplých slov :D. Večer sme sa potom vybrali ešte do kina na Mexicko-Americký film Ladrón que Roba a Ladrón o zlodejoch, čo sa rozhodli za bieleho dňa vykradnúť trezor svojho bývalého partnera, ktorý sa medzi časom veľmi nabalil - a k tomu ešte aj nečestným spôsobom :D Film bol ale super, už dávno som sa tak nenasmial :) Pred filmom sme ešte skočili na ovocno-zeleninový šalát za 10.000, ale šalátisko to bol obrovský, človek si mohol nabrať toľko, koľko chcel a čoho chcel, takže sa celkom oplatilo :)

Sobota sa niesla v znamení jazykových testov, ktoré som administroval pre študentov, ktorí chcú ísť cez AIESEC na stáž a zrazu, bez varovania a bez toho, aby som si to uvedomil, bol pondelok :D

LTM a tak :) 10.10.2008

top
Nuž, opäť sa po dvojtýždňovej pauze hlásim zo slnkom zaliatej Kolumbie :) V pondelok, 22.9. sa na Manizaleskej univerzite konala prezentácia krajín. Nemohol som chýbať a aj napriek tomu, že som najprv išel do Universidad Autónoma a až potom mi došlo, že je to na Universidad de Manizales, som prišiel skoro načas :) Odprezentoval som svoju domovinu, znova použil Andrejovu Botlíkovu prezentáciu (zožína úspech za úspechom), čosi potlmočil týpkovi z Jamajky a hor sa domov :) V robote som celý deň nebol, čo bolo najväčšie pozitívum akcie :)

Keďže bola na akcii aj Sara (stážistka z Bahrajnu) a tá sa mala o pol hodinku po jej skončení stretnúť s Cristianom, robil som jej zatiaľ spoločnosť. Došiel Cris a všetci traja sme sa pobrali k nemu domov. Kecali sme, hrkotali, až na nás došiel hlad. Padol nápad urobiť sendviče, a tak sme sa presunuli do kuchyne a začali sa vrhať na chladničku. Tu som si neudržal ústa na uzde a spomenul som, že my na Slovensku robíme chlebíčky trochu inak (hrianky). A už bol oheň na streche: všetci chceli vedieť, ako :D Pozbieral som teda zvyšky svojej pamäte a pospomínal si na ingrediencie. Vajcia a kečup sme síce museli ísť kúpiť, ale hrianky všetkým chutili :D. Ako dovetok treba povedať, že mi predvčerom písala Sara, že doma robila hrianky podľa môjho receptu a že aj v Bahrajne slávili úspech :D

V stredu sa v Manizales konal posledný diel nejakého hudobného festivalu, tak sme sa aj s Crisom a Betsy išli kultúrne vyžiť. Oni akurát pracoval, tak nemohol ísť :( "Koncert" sa konal v kinosále a pozostával z premietania záberov z prírody podmazaných živou elektronickou chill-outovou hudbou. Výsledok bol viac než super :D Smutný deň nastal vo štvrtok, lebo z Manizales odchádzala domov Sara. Všetci sme sa s ňou boli na letisku rozlúčiť a zároveň sme privítali novú stážistku Bolatito z UK (pôvodne Nigéria). Na letisku som ešte Sare stihol požičať nejaké pesos na batožinu, lebo si nevšimla, že má cca. 8kg nadváhu - a to jej potom pekne zrátali :D. Inak, zistil som, že v Kolumbii majú takú peknú daň: každá osoba, ktorá opúšťa krajinu, musí zaplatiť 100.000 COP ako poplatok za opustenie krajiny... super, nie :) ?

V piatok večer sme sa presunuli do neďalekej Santáguedy, kde sa konala miestna konferencia AIESEC. Sessions sme pripravovali asi do pol šiestej nad ránom, takže prežiť sobotu bol problém. Konferencia ale dopadla nad očakávania, všetci sa super bavili a my s nimi :D Smutné bolo, že nikto z môjho tímu LTT nemohol ísť (kvôli škole, peniazom či domácemu väzeniu... búúú...).

Nastal pondelok a ja som sa celý týždeň, ktorý inak prebehol celkom bez udalostí, zviechal z prebdetého víkendu :D. Akurát v piatok mi prišli nejaké prekladíky, v sobotu sme spravili super asambleu, v nedeľu som neschopný pohybu celý deň leňošil a bol znova čo?

Veru tak, bol Hétfõ :D

LDC a tak :) 24.10.2008

Nuž, ďalšie dva týždne za nami a už len cca. 6 týždňov pred nami... :(

Po poslednej nedeli prišiel teda ako zvyčajne pondelok. Týždeň prebiehal bez väčších udalostí, len vo štvrtok ma kolegynka pozvala na obed k sebe domov. Bola fazuľa na pive a víne, mleté mäso a kukurica... veľmi chutné - hlavne v protiklade k tomu, čo v poslednom čase produkovala doňa Miriam - varená sliepka v pondelok, utorok, stredu, štvrtok a piatok, v sobotu slanina s ryžou a fazuľou a v nedeľu kura. Hrozné... sliepky už nemôžem ani vidieť. A propos, v piatok prišla deti navštíviť Miss Kolumbia... ďalšia.

V piatok poobede, hneď potom, ako som si cez Western Union vybral peniažky od Sary, sme sa celé LC Manizales presunuli do Cali, čo je tretie najväčšie mesto v Kolumbii (hneď po Bogote a Medelline) na regionálnu konfenenciu LDC. Chair konferencie bol nejaký postarší na 40 tiahnuci ex-člen AIESEC Cali - takú umierajúcu náladu som ešte na plenárkach nezažil. Aj po obsahovej stránke bola konferencia mierne podvyživená, ale zato si všetko vynahrádzala po stránke "zábavy". Do programu boli zaradené rôzne teambuildingové aktivity (preliezanie pavučiny, navigácia tímu cez "mínové pole", ...) čo mi pripomenulo moje mladšie časy v AIESEC :) Cez prestávku uprostred tejto aktivitky sme sa s JorgeFom a Onim vybrali do neďalekého Donkin Donuts na poriadne chutné šišky :D Strava inak bola chutná, aurát porcie nedostatočné. Zlatým klincom bola horúca čokoláda so škoricou - asi druhá najlepšia horúca čokoláda, akú som v živote pil.

V sobotu večer sa uskutočnilo spontánne stretnutie členov NGT z regiónu West, na ktorom padlo rozhodnutie, ísť na druhý deň von do miestneho techno klubu. Tak aj bolo a v nedeľu sme sa do sýtosti vyšantili. Vstupné bolo síce 15.000 pesos, ale v cene bol neobmedzený prísun nápojov (alko aj nealko - no neber to :D). Keď sme v noci prišli zo záťahu na izbu, dohrmelo celé EB AIESEC Manizales a vytiahli Oniho na rozlúčkovú párty (to už boli dve hodiny nad ránom), keďže to bola ich posledná konferencia ako EB. Tak aj bolo. Lúčili sa dlho a jediné čo na ďalší deň svedčilo o ich aktivitách bola Oniho strhaná tvár a pár tabletiek proti bolesti hlavy :D

To už bol, samozrejme, pondelok, ale zároveň aj sviatok (asi národný deň oranžových ponožiek alebo niečo také :D), takže pohodička, kľud. V posledný deň sa aj akademická náplň konferencie zlepšila a konečne boli nejaké školenia na projektový manažment a podobné srandičky. Po skončení konfery sme sa večer vybrali na cestu domov. Lenže šofér prenajatého busu si so sebou zobral na výlet svokru, tak Peque a Plata museli ísť naspäť do Manizales linkovým autobusom - nezvýšilo už na nich miesto. Okrem toho bol Oni stále celkom zelený, tak sme sa oňho starali minerálkami a suchármi :D. Okrem toho sa šofér trikrát stratil, krúžil dookola Cali ako zmyslov zbavený, skoro sa vybúral a okrem toho sme nadobudli silné presvedčenie, že miestami si celkom slušne počas šoférovania pospal :) Všetko ale nakoniec dobre dopadlo a my sme sa okolo druhej v noci dostali do Manizales.

Zvyšok týždňa prebiehal bez závažnejších udalostí, len v sobotu sa namiesto asambley konalo legislatívne zhromaždenie AIESEC Manizales. Pripravil som správu o činnosti nášho LTT a okrem toho som podal žiadosť o ukončenie aktívneho členstva (a žiadosť o čestné členstvo) s účinnsťou od 1.12.2008. Bolo to totiž asi posledné legislatívne zhromaždenie, na ktorom som bol pred svojim odchodom... búúú. Samotný priebeh celej legislatívy bol poväčšine nudný, až na to, že Lucy (aj slzami) bojovala proti zrušeniu zmluvy medzi AIESECom a agentúrou, kde pracuje. Milá agentúra jej totiž akosi neplatí :) Všetci sa ale nakoniec rozhodli dať jej ešte šancu (aj keď nikto nechápal, prečo chce Lucy stále pracovať niekde, kde jej neplatia, ale tak, Číňania sú Číňania).

Po emotívnom príhovore mi bolo s účinnosťou od 1.12.2008 udelené čestné členstvo, rovnako ako aj JuanMimu, ktorý ide po novom roku na svoju druhú stáž do Kene. Po skončení celého zhromaždenia sme sa cca. 20 hladní ako vlci presunuli k JuanMimu na oslavu nášho čestného členstva. Objednali sme čínsku ryžu, najedli sa do sýtosti a kecali až do druhej ráno :) Zo stereotypu ma vytrhlo až to, keď ma Gato, JuanMi, ešte niekto a Pollo chytili - každý za jednu končatinu a LuisBer mi začal liať do krku aguardiente... no, keďže som čelil hrozbe, že ma tým celého oblejú, jeden hlt som teda vzal do úst a keď sa mi nepodarilo uniknúť do záchodu, aby som ho vypľul, musel som ho prehltnúť. Samozrejme, že ma okamžite natiahlo a švihlo o zem, ale keďže moje prvé slovo po tom, ako som nabral dych, bola španielská nadávka a nie slovenská, všetci sa svorne zhodli, že som úspešne kultúrne integrovaný :D

V nedeľu som ráno vyspával, poobede pomáhal Pachovi a Arturitovi s aplikačkou do EB, večer sme zbehli s Onim do kina na Eagle Eye a bol opäť Ponedelník...

Bogotá a Ibagué 7.11.2008

top
Tak sa zase po dvoch týždňoch prihováram z ďalekého sveta... tentokrát sa toho udialo pomerne mnoho, tak sa pohodlne usaďte otvorte si zemiakové lupienky, kofolku a v pohode čítajte :)

Prvá zaujímavá udalosť sa udiala v predposledný októbrový štvrtok. Konečne totiž došlo k relizácii sympózia o nemocničnej pedagogike, ktoré sme pripravovali asi tak od marca :D Keďže nemocnica nedisponuje dostatočne reprezentatívnymi priestormi, celé mecheche sa konalo v hlavnej aule Zdravotníckej fakulty Caldaskej univerzity, ktorá sídli len 1 blok od nemocnice. Konferencia trvala celý deň, predstavilo sa spolu 12 prispevkov (viac info na stránke www.aulahospital.org/?stranka=2 -- ta podoba nie je nahoda, skutočne sa nejak stalo, že stránku som robil ja :D). Prispievatelia prišli, okrem domácich z programu Hospital Amigo, aj z Bogoty a Medellinu a rozprávali o svojich skúsenostiach s nemocničnou pedagogikou, prácou s chorými deckami apod. Za našu nemocnicu vystúpila koordinátorka programu Paula, Ángela za podprogram Aula Hospital (nemocničná škola), dve tety s programom Dolex (čítajú deckám rozprávky), šašovia (dvaja manželia, vyštudovaní herci, ktorí v nemocnici bavia choré deťúrence), chalani s programom Bus (dvaja študenti hudobnej fakulty, ktorí detiskám chodia hrať na gitare, flaute a ešte im k tomu aj spievajú) a nakoniec nemocničný psychológ Juan Carlos s programom kaniterpie (psíci, ktorí sú špeciálne vycvičení, aby boli milí, dali sa obchytkávať a tak dvíhali deckám náladu).

Sympózium ako také dopadlo dobre, dostali sme sponzorské 2.000.000 pesos (20.000 SKK) od miestnej nadácie na liečbu rakoviny, čím sa nám vykryli náklady. Aj obed nám dali - síce nie bohvieaký, ale bol :D Menším problémom bola skôr propagácia projektu, tak sme tŕpli, aby došli ľudia. Pôvodne sme chceli vyberať aj zápisné, ale od toho sa nakoniec práve z tohto dôvodu upustilo. Závažnejší problém však v tejto oblasti nenastal, prišlo cca. 60 ľudí (možno polovica z toho prepojená s organizátormi, ale veď čo už... vieme, ako sa to robí :D), takže spokojnosť bola obojstranná. Mne sa počas samotného podujatia ušla úloha technika PPT (žeby repríza z NDK :)), čo bolo super až na to, že som po obede začal voľako zaspávať. Nik si ale nič nevšimol a tak sa celé sympózium dobre skončilo. A koniec dobrý, všetko dobré :)

Prišiel víkend a ja som sa presunul do Pereiry. Poprosili ma totiž, aby som im pomohol so školením o rôznych kultúrach, ktoré miestni AIESECári pripravili pre študentov, ktorí budú v najbližšej dobe odchádzať na stáž. Pôvodne malo byť celé školenie súčasťou väčšej konferencie, lenže tú 3 dni pred začiatkom z logistických dôvodov zrušili (zistili, že univerzita im chcela naúčtovať za používanie jej priestorov nekresťanské peniaze :D). Do Pereiry som prišiel v piatok večer. S Juliánom sme pobehali miestne obchodíky a zháňali všelijaké serepetičky na jeho masku batmana. V ten večer sa totiž konala oslava narodenín prezidentky AIESEC Pereira a zorganizovali ju ako "maškarný bál". Akcia sa začínala o 20:00, Julián aj s frajerkou (prezlečenou za Robina) sa na miesto dostavili okolo polnoci :D Najprv som chcel ísť aj ja, ale bol som poriadne nevyspatý a tak som niekedy pred polnocou zalomil a bolo.

Druhý deň okolo 14:00 začínalo školenie. Juliánova frajerka (a zároveň hlavná organizátorka školenia) prišla okolo 10:00, aby sme sa dohodli, čo presne deckám budeme hovoriť. Samozrejme, agenda, ktorá bola pripravená sa musela zmeniť, takže sme vlastne museli 4 hodiny pred začatím seminára vytvoriť celý program, sessions a tak. Na Slovensku by také niečo nebolo možné, ale keďže v Kolumbii sa dá všetko (a ja som už okrem toho takéto školenie robil, tak som mal aspoň potuchu o tom, čo by sme tam mohli zaradiť), o 14:00 bolo všetko nachystané a mohlo sa začať. To ale ešte nebol srande koniec. Zistili sme, že v miestnosti, kde sa malo školenie konať, boli namiesto okien len mreže, že neboli závesy (takže sa nedalo zatemniť na používanie videoprojektoru) a že samotný projektor pamätá ešte minulý režim. Nakoniec sa ale (opäť) nejak všetko vyriešilo (a nepýtajte sa ako, sám neviem :D), doniesli sa deky, okná sa zatemnili, projektoru pribudla predlžovačka a všetko sa zdalo byť OK. Lenže o 5 minút začali na vedľajšej stavbe píliť železné hranoly a to už sme moc nevykrývali, pretože hluk to bol úžasný a človek si nepočul vlastného slova. Nejak sa ale prežilo, večer sme sa ešte poradili o nasledujúcom dni, presunuli sme miesto seminára niekde, kde bude ticho (:D) a išli spať.

V nedeľu seminár pokračoval od rána, tentokrát na tichšom mieste s oknami. Decká sa dozvedeli o rôznych kultúrnych teóriách, Kolumbii, kultúrnom šoku, procese hľadania stáže v AIESECu, pokecali sme aj s jednou babou, napoly Britkou, napoly Kolumbíjčankou o jej skúsenostiach a šokoch, keď prišla do Kolumbie a celkovo sme si to užili :) Po skončení seminára som išiel ešte k Julimu domov, chvíľu sme pokecali o živote a srdcových záležitostiach, nasadol som na bus a šup ho naspäť do Manizales. Jasné, že mi bolo po ceste mirne nevoľno, ale tak prežil som :D

Nasledujúci týždeň sa v robote riešil jeden projekt ohľadne vybudovania pediatrického centra paliatívnej starostlivosti. Je tu totiž veľa detí, ktoré umierajú na rakovinu a majú pred sebou menej ako pol roka života - a samozrejme poisťovne im odmietajú platiť starostlivosť, lebo je to pre nich "stratená investícia" keďže tak či tak čoskoro zomrú. Pointa je, že aj takýmto deckám sa mnohokrát dá pomôcť aby toľko netrpeli - liekmi od bolesti, chirurgickým zákrokom, ktorý im spriechodní tráviaci trakt, odstráni ložisko infekcie a podobne. Projekt sa preto usiluje vybudovať systém pomoci aj takýmto pediatrickým pacientom. Len tak naokraj: buďme radi, že máme taký systém zdravotného poistenia, aký máme, lebo ten kolumbíjsky je nehorázne byrokratický, človek musí kvôli chrípke prechodiť pol mesta, aby mu dovolili o 2 týždne sa objednať u lekára - lebo bez písomného povolenia poisťovne tu človek nemôže ani umrieť. Nuž, a aj napriek tomu všetkému sú poisťovne v strate, takže o pár rokov sa im to tu bez reforiem zrúti ako domček z karát...

V stredu dohodli AIESECári krátky rozhovor v miestnej telke, tak sme pekne naklusali do štúdia, spravili rozhovor v mládežníckej relácii a išli domov :). Zaujímavejšie veci sa ale diali vo štvrtok, kedy sme sa večer vybrali s Onim do Bogoty. Nasledoval totiž predĺžený víkend (dušičky), v piatok mi dali v práci voľno, tak sa išlo na vec. Cestovať sme chceli v noci, aby sme ušetrili čas. Prišli sme teda na terminál okolo 21:00 s tým, že posledný bus ide o 23:00.. pohoda jazz. Kým sme sa ale pozbierali a dostali na rad, neboli už voľné miesta. Hmmm... keďže sme ale vytrvalí a keďže v Kolumbii sa dá všetko, zostali sme tam čakať. Tak sa stalo, že sa nás nazbieralo 15 podobne postihnutých pasažierov a o 23:30 vypravili len pra nás špeciálny autobus :D Tomu sa hovorí cestovanie na úrovni.

Cesta síce trvala namiesto 6 hodín asi tak 13, ale bolo to spôsobené tým, že kratšiu trasu na noc kvôli závalom zatvárajú a okrem toho bola po ceste menšia zápcha kvôli nehode. Dorazili sme ale šťastne, presunuli sa na sever Bogoty do bytu ku kamošovi (Gato) a išli spoznávať staré mesto. Ako najvhodnejšia sa nám navila návšteva takého kopca nad mestom nazvaného Monserrate. Prišli sme teda pod kopec (odhadom 300 výškových metrov) a vyviezli sa hore lanovkou. Na vrchu kopca je kostol so spadnutým Ježišom, kam chodia ľudia zdaľeka čakať na zázrak. Celkom vtipný bol nápis na jednej mozaike, v preklade: "rozpučím Vám hlavy", ako aj sála s ďakovnými doštičkami od vďačných veriacich, ktorým sa splnili ich priania (ako príklad poslúži poďakovanie za získanie zelenej karty).

Kultúrne vyčerpaní sme sa potom pobrali hneď vedľa, kde bolo asi milión stánkov so suvenírmi a jedlom. Dali sme si ale špeciálnu bogotskú špecialitu nazvanú Fritanga. Ide o zmes vyprážaných hovädzích pľúc, čriev, slaniny, plátanos, malých zemiakov a ostatných vnútorností od výmyslu sveta. Skutočne to bolo celkom chutné :D Posilnení sme sa ešte vybrali do ulíc Bogoty užiť si Halloweenovú náladu. Ulice boli plné ľudí v maskách a celé staré mesto sa premenilo na pešiu zónu s atrakciami a stánkami. Vbehol som ešte do obchodíku s tradičnými výrobkami a tam som objavil jednu super peknú ruanu (ruana je taká deka s otvorom v strede. Cez otvor sa prepchá hlava a zvyšok slúži ako teplý sveter). Teta za ňu chcela 85.000 pesos, ale nakoniec nám ju nechala za 50.000 :) Keďže bolo mesto plné maškár, ani som nijak nevyčnieval :D

Večer potom ešte Oni vybehol za svojou sestrou, ja som išiel za Gatom a skočili sme na mexickú pizzu. Potom domov a spať :) V sobotu mal Oni narodky. Gato kúpil preto tortu a spravili sme takú malú oslavu. Okolo 13:00 sme sa vybrali do zábavného parku Jaime Duque (leží asi 30 minút mimo Bogoty), kde sa mal o 18:00 konať koncert Kylie Minogue a na ktorý sme mali lístky :D Ako si tak sedíme v autobuse, zrazu ma napadne celkom vtipná skutočnosť: lístky sme (ehm... tak dobre, no... som) nechali u Gata na byte. Hmmm... tak sme sa naobedovali, chytili bus naspäť do Bogoty, tam sa transmileniom (autobusový systém Bogoty) prepravili cez celú 8.000.000 metropolu na Gatovu univerzitu, on nám podal kľúče od bytu, išli sme transmiléniom späť, busom ku Gatovi do bytu, vyzdvihli lístky (a okuliare), busom naspäť na terminál a odtiaľ iným busom zasa do parku Jaime Duque. Táto krásna haluz nám zabrala cca. 4 hodiny, takže na miesto sme prišli okolo 18:00 a vôbec sme sa nedostali pozrieť park ako taký (je tam vraj super múzeum človeka, kolumbíjskej histórie a tak)... čo už...

Vstupenky sme mali strednej kategórie a boli sme medzi prvými, takže sa nám ušli celkom dobré miesta. Samotný koncert začínal o 23:00, tak sme 5 hodín prečkali jediac a počúvajúc predskokanov (nič moc). Mne sa dokonca podarilo po stojačky zaspať - aké nezvyčajné :D Presne o 23:00 začal dvojhodinový koncert a skutočne bol hodný ceny vstupeniek aj všetkých útrap. Šou s vizuálnymi efektmi, veľmi dobré ozvučenie a okrem toho aj nemalá miera profesionalizmu (človek by skutočne nepovedal, že 40 ročná tetuška dokáže naživo tak výborne spievať) sa postarala o skvelý zážitok. Je to o to prekvapivejšie, že tesne po príchode do Kolumbie olúpili jej štáb o nejaké zvukové príslušenstvo, CDčka a podobne, takže nakoniec museli riešiť cez austrálske veľvyslanectvo, aby im narýchlo poslali náhradné. Ha :D Welcome to Colombia. Z vystúpenia inak fotky nie sú, lebo foťák sa na koncert brať nemohol :-(. Po skončení sme nasadli do pripravených autobusov (za 7.000 COP - zdierači), ktoré nás odviezli naspäť do Bogoty.

Nasledujúci deň sme vstávali už ráno o 6:30, dali si raňajky v miestnej pekárni (vajíčko s horúcou čokoládou a priamo z pece vypadnutým pečivom - jednoducho úžas :D) a pobrali sa na terminál. Tam sme chytili bus do Ibagué a vybrali sa na návštevu Ruky. Zasa raz bola po ceste zápcha, takže sme dorazili okolo 13:00. Trochu sme poblúdili, najedli sme sa u Ruky doma a vybrali sa do mesta. Pobehali sme pamätihodnosti (Ibagué bolo v minulosti na krátky čas hlavným mestom Kolumbie a má 450 rokov - o 300 viac ako Manizales) a kúpili Ruke balón. Potom sme išli s Onim kúpiť roztok na šošovky (ten jeho sa mu po 2 dňoch stratil...), stretli sa opäť s Rukou a jej mamou, tie nás pozvali na salpicón (kúsky ovocia vo vlastnej šťave) a išli sme domov. To sme ešte ale netušili, že Ruka sa nám postará o zábavu. Ten balón ktorý sme jej kúpili (inak, deti v meste sa na ňu stále túžobne pozerali a ona sa stále tvárila, že ich nevidí), si Ruka pripevnila do vlasov. Ako sme sa tak blížili k ich domu a prechádzali cez cestu, balón sa zamotal do stromu, ktorý rástol nad cestou a Ruka skoro spadla na zem. Okoloidúci policajti na motorke skoro od smiechu spadli na zem. A my s nimi. Nasledoval šťastný príchod domov, objednanie pizze a zaslúžený spánok.

V pondelok (voľný deň) sme sa ráno vybrali s Rukiným tatkom do miestneho športového parku zahrať si Tejo (viď rozprávka starej matere). Potom sme sa na 50 minút hodili do bazéna. Keďže bolo zamračené, spálilo ma za tú chvíľu len trochu :D. Nasledoval obed, rýchle zbalenie, cesta na terminál a bus do Manizales. Zaujímavosťou je, že pri ceste z Ibagué (a Bogoty) do Manizales človek musí prekročiť jednu z troch línií Ánd. To znamená výstup až k hranici 4000 metrov nad morom a následný zostup na cca. 2000. Pri zostupe potom človek vidí kilometer a pol pod sebou Arméniu a príslušný horský zráz a zrazu mu nie je všetko jedno :) Našťastie šoféri sú to dobre trénovaní a nehody autobusov sa tu stávajú podstatne zriedkavejšie ako na Slovensku.

V Pereire autobus dostal defekt a keďže nemal náhradnú pneumatiku, nejak došiel do servisu, kde mu ju vyzuli, zalepili, nafúkali a naspäť obuli. Potom sa už nerušene pokračovalo v ceste do Manizales. A bol čo? A veru že nie pondelok. Bol utorok.

Voľby a Farralito 25.11.2008

Naposledy sme Kolumbiu zanechali na zaciatku prvého novembrového týždňa. Celý týždeň prebiehal bez významnejších udalostí, mal som niekoľko meetingov ohladom mentoringu a naberal sily po predchádzajúcom víkende :D

Zaujímavejšie udalosti nastali v sobotu, kedy sa konali voľby do výkonnej rady AIESEC Manizales. Z 12 kandidátov uznali kandidatúru len 10 (zvyšní dvaja odoslali po termíne), z tých 10 len 5 prešli prvým kolom pohovorov a z tých zvyšných 5 boli nakoniec v sobotu zvolení len dvaja: Jorge F za budúceho prezidenta AIESEC Manizales a jedna baba za viceprezidentku pre financie. Adri, ktorá kandidovala na viceprezidentku pre výmenný program nebola zvolená, rovnako ako ani Carlos, ktorý kandidoval na pozíciu viceprezidenta pre informačné systémy. Preto sa ustanovilo druhé kolo volieb (pričom obaja neúspešní kandidáti sa rozhodli kandidovať znova) na 22.11.2008. Večer sa potom konala párty pre šťastne zvolených.

V nedeľu som sa venoval intenzívnemu oddychu a ani som sa nenazdal a bol tu nový týždeň. V práci sme pracovali na projekte paliatívnej starostlivosti a tak ubehol týždeň. V sobotu ráno som ale celkom netypicky vstával už o 5:00 a po absolvovaní rannej očisty som bežal na terminál, stihnúť bus do Arménie. Konala sa tam totiž prezentácia krajín a keďže potrebovali, aby sa na hlavnom námestí v Arménii objavilo čo najviac stánkov, uprosili ma, aby som prišiel. A pretože malá kopa pýta viac, išla so mnou aj Lucy (Číňanka, ktorá je tu v Manizales). Do Arménie sme prišli okolo 9:30, došli sme na hlavné námestie, tam po akcii ani chýru ani slychu (aj keď pôvodne sa mala začínať okolo 9:30). Stretli sme sa tam ale s AIESECármi, ktorí nás zobrali na zmrzku do cukrárne, ktorá celú akciu sponzorovala... tak mi ten obrovský banana-split, čo som tam zhltol, ani nenaúčtovali :D Super :)

Akcia sa začala okolo 12:00, prišli aj zodvaja stážisti z Cali, takže bolo celkom veselo. Ľudia sa pýtali, my sme prezentovali a kecali :) Ja som sa pustil do reči s jednou Nemkou, reku že nemčinu oprášiť, ale ťažko, preťažko som sa rozbiehal, lebo všade sa mi španielčina motala... po chvíli sa to ale zlepšilo, takže som sa jej plynulo dokázal spýtať aj na to, ako sa volá :D O 15:00 sme sa zasa presunuli na terminál a smerom do Manizales, lebo o 19:00 začínal slávnostný večer venovaný bývalým členom AIESECu. Do Manizales sme prišli okolo 19:00 a keďže v Kolumbii sa dá všetko, pred začiatkom samotného eventu sme sa stihli ešte aj slávnostne obliecť a najesť :D

Problémom bolo, že už 3. deň bola v okolí Manizales prietrž mračien, takže zavalilo cesty, zrútili sa nejaké svahy aj s domami, poprerušovalo dodávky vody a tak. Zahynulo okolo 15 ľudí, aj cesta z Arménie bola miestami zasypaná, ale našťastie sme prešli. Tak sa stalo, že 80% mesta sa ocitlo bez vody s tým, že opravy potrvajú približne 2 týždne (náš dom je jeden z tých vyvolených, ktorý vodu má :D) V Manizales vyhlásili navyše stav pohotovosti, takže kaca-puca. Preto aj prišlo iba málo bývalých členov AIESEC, lebo buď uviazli po ceste alebo podkladali lavóry :D Celý večer ale skončil super, prišlo veľa (okolo 10) stážistov a všetci sa bavili až do tretej nadránom.

V nedeľu sme okolo 7:00 (ehm... v skutočnosti o 9:00) mali vyrážať na chatu nachádzajúcu sa v neďalekej Santáguede. Samozrejme, že som trochu prispal, ale nakoniec sa všetko postíhalo a zanedlho sme už stáli zaparkovaní na dvore síce skromnejšej chaty, ale zato s bazénom a vírivkou. Prišlo nás okolo 35, postelí bolo 6, takže to akurát vychádzalo (každá posteľ bola trojposchodová, čo tvorí 18 lôžok. Na každom spali dvaja, čiže zostal len jeden nespárovaný :D). Určite si viete predstaviť, že v noci sa z mnohých lôžok ozývali všelijaké zaujímavé zvuky :D Po oba dni sme sa čľapkali v bazéne a vo vírivke, hrali karty, scrabble, jedli, hodovali a celkovo sa mali dobre. Aj tu v Kolumbii je totiž 17.11. štátny sviatok, akurát že nikto vlastne nevie, aký :) Dôležité je, že sa nepracuje :)

V pondelok sme sa večer síce ospalí, po dvojdňovej chate ale oddýchnutí, naložili na jeepy a hor sa naspäť do Manizales. A bol utorok. V stredu ma jedna z kolegyniek pozvala k sebe na vynikajúce zapekané mäso so zeleninou. Keďže sa deň môjho odchodu blíži, vo štvrtok som zaplatil posledný nájom až do polky decembra a tete som pri tejto príležitosti naúčtoval cenu mobilu, ktorý sa mi stratil z izby, kým som bol v Cartagene. Uj, to ste mali vidieť ten krik čo robila :D :D :D Ako som totiž už spomínal, teta je asi tá najlakomejšia stvora, akú som kedy videl a toto ju celkom dorazilo. Síce sa odvtedy so mnou nerozpráva, ale prežila to :D Za spomenutie ešte stojí aj skutočnosť, že kvôli opravám vodovodu spôsobeného prívalovými dažďami týždeň predtým, v našej časti mesta začali na celý deň vypínať vodu, takže človek má o zábavu skutočne postarané :D

V piatok sme ešte zbehli do kina na nový film s Liamom Neesonom a v sobotu sme sa vychystali na druhé kolo volieb do výkonnej rady AIESEC Manizales. Opäť to bolo napínavé, ale tentokrát sa žiadne prekvapenia nekonali a favoriti zvíťazili. Srdečne blahoželáme :D Nasledoval útek do najbližšej reštiky, aj s kamošmi zohnať niečo pod zub, potom zmrzlina a mierna oslava. Keď sme sa večer vracali domov, zabuchol si Oni v aute kľúče. Problém bol, že nemal náhradné, lebo mu ich pred časom ukradli. Vymýšľali sme a hútali ako dvere otvoriť, skúšali sme starý škodovkársky spôsob (popri okienku na dverách "nejak" zatlačiť či háčikom vytiahnuť zaisťovací mechanizmus), ale dvere nie a nie povoliť. Nakoniec ruka doniesla starý drôtený vešiak a Onimu sa podarilo skrutkovačom vypáčiť okienko tak, že zvrchu vznikla približne 3mm medzera. Vešiak sme vyrovnali a na jeho konci sme vytvarovali malý háčik. Túto konštrukciu sme potom prepchali cez spomínanú 3mm štrbinku a snažili sa háčikom nejak zvnútra zachytiť čudlík na dverách a vytiahnúť - tým zároveň otvoriac dvere. To však nebolo také jednoduché, lebo háčik sa z čudlíka šmýkal a okrem toho bol na jeho vytiahnutie potrebný pomerne veľký ťah, ktorý sa pomocou drôteného vešiaka zasunutého cez malú štrbinku pod zlým uhlom dosahuje pomerne ťažko. Po dvoch hodinách skúšania a tvrdej práce sa nám napokon podarilo háčik nasadiť na čudlík, šikovným rotačným pohybom zvyšku vešiaka ho vzpriečiť a potom opatrne vytiahnuť. Radosť bola obrovská :D Až taká, že som sa rozhodol namiesto oslavy celú nedeľu nič nerobiť a len tak oddychujúc počkať až do pondelka. A ten skutočne nadránom prišiel... :D

PS. Ak niekto viete, ako sa jednoduchšie a hlavne rýchlejšie otvára Chevrolet Corsa Wind (myslím, že to bude obdoba Oplu Corsa), tak mi dajte vedieť :D Nabudúce určite ocením :)

Posledný mesiac v Kolumbii 5.1.2009

top
Po viac ako mesačnej odmlke sa vám opäť prihováram, tentokrát s poslednou časťou nášho kolumbijského dobrodružstva. Naposledy sme sa rozlúčili v predposledný novembrový týždeň po akcii s názvom "farralito" a úspešnom otváraní Oniho auta. Naše rozprávanie pokračuje o týždeň na to, v stredu, kedy sa konala recepcia pre partnerov AIESEC Manizales. Celá akcia sa konala v klube miestnej obchodnej komory, prišlo pomerne veľa hostí a večer dopadol nad očakávania. Dokonca sa deckám podarilo sponzorsky získať materiál na recepciu, tak sme sa aj zadarmo najedli :D Prišiel aj môj šéf a celkom sa mu páčilo.

V piatok, 29. novembra bol môj posledný deň v práci, ku koncu pracovnej doby mi spravili menšie posedenie, dali sme si ovocný šalát, pokecali a rozišli sa pekne domov. Tým sa oficiálne skončilo moje pôsobenie v nemocnici. V záverečnom bilancovaní sa mi nakoniec podarilo získať približne štvornásobok môjho platu, takže investícia sa nemocnici oplatila :D

V sobotu sme mali potom poslednú asambleu roka, dotiahli sme tam aj externého psychológa, ktorý spravil zaujímavú prednášku o ľudskom šťastí. Musel som z nej ale predčasne odísť, pretože o piatej večer mi (už bývalí) kolegovci z Hospital Amigo pripravili takú súkromnejšiu rozlúčku u Pauly na byte. Robili sme tacos (plnené kukuričné placky), vynikajúce a poriadne pikantné, kecali sme, až sme sa potom večer rozlúčili.

Hneď na druhý deň, v nedeľu, sme sa s Onim a Cristianom vybrali do mesta hľadať ražnú múku. Podarilo sa mi totiž zohnať originálny recept na slovenský zemiakový chlieb (ďakujem nemenovanej mošovskej pekárni :D), do ktorého sa práve aj táto múka používa. Po 3 hodinách hľadania v supermarketoch aj miestnych pekárňach sme ale naše snaženie vzdali, pretože ražnú múku nielen že nemali, ale o nej ani nepočuli :D Nahradili sme ju teda obyčajnou pšeničnou a pistili sa do pečenia. Menším problémom tiež bolo, že sa nám nepodarilo kúpiť normálne droždie, ale iba nejaké dehydrované. Najprv sme teda s týmto divným vysušeným droždím vymiesili cesto, ktoré sme následne dali do formy a čakali, pozerajúc Stardust. Keď ale aj po polhodine zostalo cesto nevykysnuté, rozhodli sme sa milým kvasinkám trochu pomôcť, cesto ešte raz premiešať, pridať raz toľko droždia a hlavne dodať trochu cukru, nech majú hubky čo papať. Vskutku pomohlo a za ďalších 20 minút sme už chlebík sádzali do pece :) Po skončení filmu bol chlieb akurát hotový a mohli sme hodovať :D Poučenie do budúcna: nastaviť rúru na nižšiu teplotu, nech sa chlebík pomalšie pečie a nezostane vnútri polosurový :)

V pondelok ma potom ešte čakali zo dva preklady, potom balenie a rýchly presun na terminál. Dôvodom bolo vyvrcholenie celej ročnej stáže v podobe 10-dňového výletu. Nápad ako taký prišiel pôvodne od Katky Ďurovkovej, ktorá po skončení stáže chcela ísť a aj išla na mesačný výlet po Latinskej Amerike. Nápad sa mi zapáčil, ale keďže moja stáž končila až tesne pred Vianocami, rozhodol som sa pre iný variant. Skončil som v robote o dva týždne skôr a získaný čas využil na cestovanie. Šťastnou náhodou som tento plán spomenul aj pred JuanMim, ktorému sa zapáčil, a tak sme na výlet išli dvaja (JuanMi totiž asi týždeň predtým zoštátnicoval a do promócií mu zostávali ešte 3 týždne, tak nemal čo robiť :D). Celkom vtipné ešte bolo, že pôvodne sme chceli ísť na pobrežie, do národného parku Tayrona a do oblasti La Guajira s peknou prírodou lákajúcou nemálo turistov. V deň odchodu mi ale JuanMi zavolal, že vraj voda zaplavila nejaký most medzi Manizales a pobrežím, ďalšiu cestu zavalilo, a teda nemáme ako sa dostať do našej destinácie. To by však nebola Kolumbia, keby sa niečo nevymyslelo. Rozhodli sme sa preto použiť plán B: ísť do departmentu Huila s množstvom indiánskych sôch, národným parkom, priehradou, púšťou a super jedlom :D Na terminál sme teda aj s JuanMim s odretými ušami dorazili večer cca. o 18:30, pol hodinku pred odchodom autobusu. Jediný problém bol, že mi ešte nezaplatili október, takže moja hotovosť nebezpečne konvergovala k nule. Potreboval som preto vybrať peniažky z môjho slovenského účtu - na to však bolo treba, aby som sa dostal k bankomatu skupiny ATH - ktorý na termináli nie je. JuanMi teda kúpil lístky, nasadli sme znova do taxíka a hor' sa do centra. Bankomat sme našli, rýchlo som vybrali peniažky a päť minút pred odchodom autobusu sme sa ako veľká voda dovalili naspäť na terminál. JuanMi potom ešte išiel kúpiť niečo na jedenie a na pitie, ale autobus nás počkal, takže bolo všetko v pohode :D

Cesta mala trvať 12 hodín, preto som sa bál toho, aký autobus nám pošlú. Obavy však boli úplne zbytočné, keďže autobus bola celkom nová Scania, klimatizovaná, z dekami pre každého cestujúceho, plazmovými obrazovkami a miestom na nohy,

ktoré stačilo aj stredoeurópskemu obrovi (to ako mne :D). Po osviežujúcom spánku sme sa prebrali už neďaleko od našej prvej destinácie v departmente Huila, mestečku Pitalito. Odtiaľ sme sa v pickupe/taxi presunuli do asi 60 km vzdialeného San Agustínu, dedinky s množstvom indiánskych vykopávok. Po príchode sa nás hneď ujal človek z miestnej súkromnej turistickej kancelárie, ukázal nám hostely a predstavil zaujímavosti, ktoré sa na okolí dajú vidieť. Do jedného z hostelov sme sa nasťahovali a aby sme využili čas, využili sme poobede hneď prvú z turistických možností: poldňovú cestu na koni po najzaujímavejších indiánskych lokalitách (hneď potom, ako sme si u majiteľa hostelu overili, že cena, ktorú nám ujo za koníka ponúka, je primeraná :D).

Výlet na koňoch bol super, videli sme indiánske sochy z predkolumbovského obdobia, dokonca som poprvýkrát v živote videl rastlinu koky (ale len jednu - hehe), kone boli tiež poslušné, len keď sa rozhodli namiesto kráčania cválať, trpela moja zadná časť viac, ako mi bolo milé :) Raz sa nám síce skoro splašili, keď do jedného domu akurát vháňali rozzúrené býky, ale všetko sme bez ujmy prežili :D Večer nasledovalo varenie a jedenie cestovín a sladký spánok.

Na ďalší deň sme hneď ráno nasadli do jeepu, ktorý nás vzal na vzdialenejšie náleziská. V skupinke s nami bol šialený amík, ktorý už 5 rokov žije v Medelline a učí chudobné deti, dvaja Bogotčania (frajer s frajerkou) a ešte jeden blonďák s modrými očami, menom Viilli a príšerným fínskym prízvukom - a keď som sa ho spýtal, či je z Fínska, bol nesmierne prekvapený, ako som to len mohol uhádnuť :D Po celodennej túre plnej obdivovania sôch, vodopádov a úžin sme prišli večer do hostela a zakecali sa s jedným Iráncom žijúcim v Dánsku, ktorý chodí po svete, natáča dokumenty, fotí, píše články a takto sa zabáva :) Neskôr sme s dvomi Bogotčanmi pripravili arepy so syrom (mňam) a potom vybehli aj s Iráncom a celou tlupou do pizzérky na drink. Celkom zaujímavé bolo pozorovať Američana a Iránca, ako sa spolu bavia: obaja skúsení a scestovaní a pritom sa hádali o politike a urážali ako malé deti... hold, ľudská hlúposť je asi skutočne nekonečná.

Z videného v ten deň stojí za spomenutie návšteva miesta, kde sa najdlhšia čisto kolumbíjska rieka, Magdalena, prediera cez skalný masív kaňonom širokým 1 meter. Rieka má v tomto mieste hĺbku 18 metrov a je veľmi nebezpečná. Zahynulo tu niekoľko ľudí buď následkom pošmyknutia a pádu do rieky alebo úmyselného skoku (traduje sa príbeh o mužovi z Bogoty, ktorý zanechal list na rozlúčku a odišiel sem spáchať samovraždu. List našla slúžka, zalarmovala políciu, ktorá dorazila na miesto len aby videla muža práve skákať do rozbúreného prúdu. Kvôli vodným vírom jeho telo vyplávalo na povrch až o 3 dni).

Nasledujúci deň po tomto poučnom výlete sme sa vybrali s Bogotčanmi ešte do neďalekého archeologického parku. Bola to pekná prechádzka, aj keď tých 140 indiánskych sôch človeku po čase začalo už trochu splývať :D Pre nadšencov sú všetky sochy umiestnené v osobitnej Fotogalérii 28. Najprv sme sa chceli už v ten deň v našom putovaní posunúť ďalej, no nakoniec sme sa rozhodli zostať ešte do rána a vyraziť až potom. Vybehli sme s Iráncom najprv na obed a potom večer aj na pizzu. Rozprával o svojich cestách po Ázii a Latinskej Amerike - v podstate už prešiel všetky krajiny týchto regiónov a v nasledujúcom období sa vraj ide venovať Afrike. Na pizzu sme skočili do tej istej pizzérky, kde sme boli noc predtým. Vlastí ju šialená polonemka-polofrancúzska, ktorá je v Kolumbii už 20 rokov - blonďavé vlasy a prízvuk ju však stále prezrádzajú :D Nič to ale nemení na tom, že jej pizza s domácou údenou klobáskou bola najlepšia, akú som v Kolumbii za celý čas jedol.

Nasledujúce ráno sme sa teda zbalili, naraňajkovali sa v miestnej pekárni a vybrali sa na cestu naspäť do Pitalita.

Odtiaľ sme si "na prvom semafore" stopli poloautobus do dediny Palestína. Tam sme prišli okolo 11:00 s tým, že najbližší džíp do osady Escuela ide o 13:00. Zvyšný čas sme využili na nákup potravín na cestu a hľadanie informácií o našej najbližšej destinácií, národnom parku Cueva de los Guácharos. Zistili sme ale iba, že v turistickej kancelárii nikto nie je, a tak sme sa aspoň v miestnej reštike najedli - a bol to teda obed kráľovský: prepečené hovädzie mäsko so zemiakmi a zeleninovým šalátom. Potom sme sa už ponáhľali k jeepu, vyzdvihli si medzi časom v kancelárii autodopravcu uložené batohy a zistili sme zaujímavú skutočnosť: džíp bol taký plný, že ľudia viseli zo strechy a zo strán ako strapce hrozna. Postavili sme sa však k problému pragmaticky, využili porekadlo malá kopa pýta viac a pridali sa k visiacim neborákom. Cesta prebiehala celkom plynulo až na to, že v niektorých zákrutách a v prudkom kopci som mal pocit, že sa milý džíp už-už prevráti. Ku koncu skoro 30-minútovej cesty už sme boli aj pomerne unavení, avšak podľa pravidla, kto sa nedrží, ten má smolu a spadne sme sa strechy auta držali ako kliešte.

Do osady sme úspešne dorazili okolo pol druhej a dali sa do rozhovoru s miestnymi, ktorí práve pripravovali oslavu dňa panny Márie (8.12. - pečené prasiatko, kohútie zápasy a veľmi, veľmi, veľmi veľa rumu :D). Tí nás najprv vysmiali, že prečo chceme ísť do národného parku bez čižiem a v dlhých džínsoch - že cesta do národného parku je vraj veľmi rozbahnená a trvá približne 4 hodiny. Keďže sme čižmy už nemali ako zohnať, prezliekli sme si aspoň dlhé nohavice za kraťasy a plní odhodlania sme sa vydali na štvorhodinovú cestu andským pralesom.

S postupom času sa však odhodlanie začalo pomaličky vytrácať a to najmä keď sme sa na niektorých miestach brodili 40 cm bahnom, predierali sa húštinami alebo sa snažili nespadnúť do priepastí po oboch stranách chodníka. Približne v polovici cesty sme dorazili k hranici národného parku a zároveň aj k najnižšiemu bodu tasy - korytu rieky Suaza. Po krátkej prestávke sme sa pustili do stúpania, no naše 15kg batohy s každým krokom naberali na váhe a najmä mne už rapídne dochádzali sily. Najhoršie však bolo, že sa pomaly začínalo stmievať a vďaka chýbajúcim tabuliam sme nevedeli, koľko nám ešte chýba do cieľa. Našťastie mal JuanMi so sebou lampáš, ktorý nám poslúžil posledných 10 minút cesty. Naša radosť, keď sme zbadali ústredie národného parku aj s chatkamii bolo neopísateľné. Hneď sme zamierili k hlavnej budove, kde nás už neveriacky vítali dvaja správcovia parku. Keď videli, v akom sme stave, zľutovali sa nad nami a hneď nám doniesli vodu so sirupom, aby sme si trošku doplnili tekutiny a cukor. Po úvodnom zoznámení sme sa ubytovali (aj so vstupným poplatkom cca. 10 EUR na noc) a konečne zhodili ruksaky. Novou výzvou bolo sprchovanie, keďže sme boli špinaví až po uši, avšak na ubytovni bola len studená - pardon, ľadová horská - voda. Na moje prekvapenie mi ale po prvýkrát v živote studená voda nevadila a sprcha na mňa zaúčinkovala ako balzam.

Nasledovalo prvé načretie do našich zásob, ktoré sme si naplánovali na dva dni. Po úmornom výstupe a rozhovore so strážcami parku sme sa ale rozhodli, že keď sme už tu, predĺžime si o jeden deň pobyt a budeme radšej šetriť potravinami :) Večera sa preto odbavila troma párkami a kúskom chleba. Aby sme nešli spať s plným žalúdkom, zahrali sme si ešte s JuanMim Scrabble (ehm... áno, aj to som so sebou trepal :D) a unavení sme zaspali.

Ráno sme sa budili okolo 6:30, aby sme začali samotné spoznávanie parku. So sprievodkyňou sme sa večer predtým dohodli, že nás zoberie na vychádzku (približne 3 hodiny tam a 3 naspäť) k prameňu La Lindosa, kde ona tak či tak potrebuje urobiť ornitologický prieskum. Vydali sme sa teda na cestu chodníkom uprostred pralesa. K slovu sa nezriedka dostala aj mačeta, lebo v tomto teréne chodník už za niekoľko týždňov zarastie novou vegetáciou. Po druhýkrát nám tu chýbali čižmy, pretože polovica cesty bola korytom rieky s cca 30-40 cm vody. Nuž ale čo... človek si zvykne aj na mokré topánky. K prameňu La Lindosa sme dorazili pred obedom, jeho kamenitý svah porastený machom bol skutočne úchvatný, Po krátkej pauze sme sa vydali na spiatočnú cestu. JuanMi mal trochu krízu a išlo sa mu horšie, mne sa zasa kráčalo výborne.

Po príchode do tábora sme si chvíľu oddýchli a okolo 15:30 sme sa s druhým sprievodcom vybrali do miestnych jaskýň. Ide o 2 jaskyne, Cueva del Indio a Cueva de los Guácharos, ktorej meno nesie aj celý park. Cueva del Indio (Indiánova jaskyňa) bola objavená indiánom menom Raymundo, ktorý v tých miestach žil a lovil. Onedlho nato nasledovalo aj objavenie druhej jaskyne pomenovanej po miestnom druhu vtákov, guácharos (Steatornis caripensis). Ide o zaujímavých asi 1m veľkých nočných vtákov živiacich sa ovocím. Konkrétne tvorí veľkú časť ich stravy semeno istej palmy, ktorá rastie 6 hodín letu od jaskýň. Keďže sú to vtáky nočné, vylietavajú z jaskyne okolo 18:00 večer, priletia do palmových hájov, tam skonzumujú semená, ktoré sa skladajú z 90 percent tuku a vydajú sa na spiatočnú cestu, aby vleteli naspäť do jaskyne pred úsvitom, o 6:00 ráno. Keďže sa však kŕmia v noci, nie je ich hlavným orientačným zmyslom zrak, ale netopierom podobná echolokácia. Sú jediným vtákom, ktorý ju využíva. Problémom pre tieto vtáky bolo, že ich mladé obsahujú vďaka "pestrej" strave vysoký podiel tuku (tomuto vtákovi tiež preto hovoria "olejový vták"), ktorý má podľa miestnych povier neobyčajne liečivé účinky. Preto domorodci často vyberali hniezda a mláďatá zabíjali. Tomuto urobilo koniec až zriadenie parku v 60. rokoch (ide údajne o najstarší národný park Kolumbie) a polodobrovoľné vysídlenie obyvateľstva z jeho územia. Achillovou pätou parku bola dlho jeho poloha na juhovýchode krajiny, kde sa v minulosti zdržovali ľavicové gerily FARC - tie park dokonca v istom momente obsadili. Dnes je však už situácia pokojná a turisti sa postupne vracajú obdivovať jeho krásy :)

Tak aj my s JuanMim sme sa po štvornožky preplazili do prvej Indiánovej jaskyne. Sprievodcovia nám požičali aj lampáše, takže sme si mohli naplno vychutnať majestátnosť krasových útvarov. Náš sprievodca - inak chalan asi v našom veku - vidiac, že sme otvorení bláznivým nápadom, nás povodil aj po bočných chodbách, kam sa normálne turisti nevodia. Išlo o ťažšie prístupné miestnosti s 30 cm vysokými vchodmi (kto sa neplazí, zostane von :D), 8m skalné steny, ktoré bolo potrebné zdolať bez istenia, či rôzne "balkóniky" čnejúce sa 20 metrov nad dnom jaskyne. Mali sme to šťastie vidieť aj časť jaskynného ekosystému a to malé kraby žijúce v jazierkách vo vnútri jaskyne, svrčky, ktorých tykadlá dosahujú dĺžku desaťnásobku dĺžky ich tela, ako aj slepé pavúky, ktoré sa oboma živia a hubu, ktorá sa zas živí pavúkmi :D. Návšteva jaskyne sa končila výstupom na 10 metrov vysoký starý rebrík, ktorý nás zas vyviedol na mesačné svetlo (keďže už bolo po zotmení).

Potom sme hneď prešli k druhej jaskyni guácharos. Už ako sme sa približovali k jej vchodu, ohromil nás hukot rieky, ktorá ňou preteká, spojený s neuveriteľným škrekom vtákov. Nečudo, že im na Kostarike hovoria "malí diabli". Prvá vec, ktorá nám po vstupe do jaskyne udrela do očí, bolo veľké množstvo trusu, malých semenáčikov a jadier ležiacich na zemi. Boli to kôstky, ktoré guácharos po strávení tukového obalu vyvrhnú, ako aj z nich vyklíčené malé palmy. Boli sme dokonca svedkami toho, ako po nás, votrelcoch, vtáky tieto tvrdé kôstky z 30m výšky stropu jaskyne "pľuvali" - každý úspešný zásah znamenal bolestivú modrinu. Podarilo sa nám pozorovať hniezda guácharos, zlaňovať skalnú stenu nad dravou riekou a predierať sa úzkymi tunelmi, až kým sme sa opäť nedostali na povrch. Na ceste do tábora sme ešte prešli po prírodnom kamennom moste (v tvare víťazného oblúka, ktorého vnútro vydlabala už spomínaná rieka Suaza) a potom už nasledovala sprcha ľadovou vodou, cestoviny, pokec s medzičasom prijdivšími Švajčiarmi, ďalšia partia scrabble a sladký spánok.

V posledný deň nášho pobytu sme sa pekne zbalili, ráno sme si ešte vyšli odfotografovať niekoľko zaujímavostí a okolo 10:00 sme sa vydali na spiatočnú cestu. Pri tom sme si urobili malú odbočku k vodopádu Cristales (tam nás sprevádzal aj správca parku), JuanMi sa v ňom a v priľahlom jazierku dokonca okúpal a potom už nasledovalo 5 hodín úmorného kráčania naspäť do osady. V ten deň som mal zasa krízu ja a išlo sa mi veľmi ťažko. Vlnitý terén so striedajúcim stúpaním a klesaním až po koryto rieky Suaza bol dosť zlý, no čo nasledovalo potom sa dá nazvať jedine katastrofa. Ďalšie 4 hodiny až do osady nasledovalo samé stúpanie (čo som si pri ceste tam neuvedomil). Posledná nádej zhasla, keď nám majiteľ mulíc, ktoré si objednali Švajčiari (stretli sme ich pri koryte Suazy), odmietol vziať batohy, lebo vraj Švajčiari sú tuční, veľa vážia a mulice by už ďalšie kilá navyše neuniesli... nuž, život je ťažký. A tak sme sa v pote, bahne a strmých svahoch z kroka na krok približovali k osade. Opäť nás tlačil čas, lebo posledný džíp z osady odchádzal o 17:00 a ak by sme ho nestihli, museli by sme nocovať pod holým nebom.

Hneď ako sme takmer polomŕtvi uvideli osadu, vbehli sme na prvú farmu, zajedli si, napili sa, zjedli čerstvo odtrhnuté granadille a posilnení sme zdolali posledných 10 minút cesty. Po príchode do osady sme sa najprv umyli, pretože sme boli po stehná od bahna a tak by nás žiadny autobus nevzal. Po provizórnej očiste sme sa prezliekli do suchého a vybrali sa na miesto, kam prichádzal autobus. Ten však pol hodinku meškal, a tak sme mali možnosť vidieť dozvuky osláv panny Márie. Aj keď už bol večer, stále bolo vidno z predchádzajúcej noci mierne spoločensky unavených spoluobčanov ako spia za stolmi s kohútmi priviazanými o nohu :)

Nakoniec bolo naše čakanie odmenené a autobus prišiel. Museli sme sa ešte síce raz kúsok vrátiť, lebo jednej pasažierke šofér vyložil nesprávne vrece (ehm...), ale nakoniec sme tesne pred 18:00 dorazili do dediny, odkiaľ nám presne o šiestej večer mal ísť posledný autobus do Pitalita. Tak aj bolo, autobus sme s odretými ušami stihli a po prvýkrát za ten deň sme si oddýchli. V Pitalite sme sa už len ubytovali v najlacnejšom hoteli, skočili na super hamburger s hranolkami a sladko zaspali.

Ďalší deň, v pondelok sme sa po raňajkách vybrali na terminál a odtiaľ do mesta Neiva, strediska departmentu Huila. Po ceste sme si ešte na mýtnici od predavačov kúpili pečivo na obed a hneď ako sme dorazili na terminál, zobrali sme si džíp, ktorý nás zaviezol do mestečka Yaguará. Prišli sme okolo 15:00 a sotva sme si stačili nájsť hotel, utekali sme priamo k miestnej priehrade, odkiaľ práve odchádzala vyhliadková loď. Plavba po priehrade bola super, ale ešte lepšie bolo, keď sme po pristátí našli (síce iba jedinú) otvorenú reštauráciu, kde podávali miestnu špecialitu - rybu moharra. Super jedlo, príjemná obsluha a išlo sa opäť spať. Ráno sme vstávali o 6:00, kúpili sme si niekoľko sáčkov 5cm dlhých pečených syrových rožkov nazývaných achiras a pobrali sa naspäť do Neivy. Tam sme si tentokrát nechali v úschovni batohy a vydali sme sa na cestu do poslednej zastávky celého výletu, mestečka Aipe.

V Aipe sme sa najskôr snažili získať nejaké turistické informácie o sprevádzaní po neďalekej púšti Tatacoa a po menšej prehliadke miestnych úradov sa nám to nakoniec aj podarilo. Získali sme číslo na koordinátora turizmu. Zavolali sme mu a o tri minúty už pre nás pred pobočku miestneho úradu prišiel sám koordinátor na motorke. No, v skutočnosti to nebol koordinátor, ako neskôr vysvitlo, ale bolo dôležité, že mal číslo na skutočnú koordinátorku. Zaviezol nás teda do miestnej pekárne na raňajky a o 15 minút dofrčal na motorke naspäť aj s milou koordinátorkou. Tá nás po raňajkách cez pole za dedinou zaviedla k rieke Magdalena (väčšia ako náš Dunaj), kde sme sa na motorovom kanoe mali prepraviť na druhú stranu do dedinky Villa Vieja, odkiaľ je priamy prístup na púšť. Vybavila nám tiež, že nás na druhom brehu budú čakať sprievodcovia, ktorí nás po púšti prevedú. Jediným problémom bolo, že kanoe nemalo benzín a čerpačka vo Villa Vieja nemala benzín - ujo musel preto skočiť pešo do Aipe, aby si naplnil kanister.

Po tomto menšom zdržaní sme už nerušene pokračovali v plavbe cez rieku (miestami len pol metra hlbokú) až do Villa Vieja. Tam nás už čakali turistickí sprievodcovia, celkom milí chalani (bratia), s ktorými sme sa po chvíli vyjednávania nakoniec dohodli na cene. Išli sme najprv k nim domov a kým oni zháňali benzín do motoriek (púšť je veľká), my sme sa celkom dobre porozprávali s ich mamou. Nakoniec s nami išiel jeden z bratov a ich otec. Bolo až prekvapujúce, ako sa relatívne bujná vegetácia v okolí rieky na niekoľkých metroch menila na polopúštnu až púštnu. Urobili sme si niekoľko zastávok, kde sme nechali motorky na ceste a urobili si menší okruh pešo po samotnej púšti, ktorá sa člení na červenú a sivú (viď fotky :D). Je treba povedať, že sprievodcovia sa skutočne vyznali, ukázali nám plody kaktusu, ktoré sa dajú jesť (len nie rozpálené od slnka, lebo vtedy spôsobujú hnačku :D), rovnako ako aj bobule jedného kríka. Upozornili nás tiež na jedovaté pŕhliace rastliny a oboznámili s históriou púšte. Nakoniec sme ešte zašli za ich starou mamou, ktorú volajú "kráľovná púšte", pretože bola zakladateľkou celého miestneho osídlenia. Má už cez 95 rokov, ale je stále čiperná, dobre vidí aj počuje a rada sa fotografuje - čo inak nie je ani veľké prekvapenie, keďže má 10 detí, 80 vnúčat, 40 pravnúčat a 20 pra-pravnúčat - štatisticky jej dvakrát do týždňa vychádza oslava niekoho narodenín, tak si fotografovania asi užije :D :D :D

Po absolvovaní prehliadky púšte a miestneho observatória (vďaka absentujúcim pouličným lampám je Tatacoa jedným z najlepších miest v Kolumbii na pozorovanie nočnej oblohy) sme sa pobrali naspäť do Villa Vieja, s odretými ušami sme stihli posledné kanoe do Aipe, tam sme kúpili ďalšie achiras, nasadli na posledný autobus do Neivy, najedli sa v meste a ponáhľali sa na terminál, aby sme sa o 22:30 vydali na spiatočnú cestu do Manizales. Tam sme dorazili okolo 9:00 v stredu ráno, a tak sa započal môj posledný týždeň v Kolumbii.

V stredu, štvrtok a piatok som sa ešte venoval posledným vybavovačkám, rušil som si poistenie, účet v banke, nakupoval a vyrábal vianočné darčeky, robil som poriadok vo fotkách z Huily a stretával sa s kamošmi :) V piatok sme ešte išli do opery, pretože Cris tam spieval v zbore a zohnal nám 2 lístky (ani jeho mame už nezvýšilo - whoops). Problémom ale bolo, že lístky boli na stredu a Oni sa ich snažil vymeniť na sobotu s tým, že jeho mama pôjde namiesto nás v stredu. Tá ale prišla z opery síce spokojná, ale so smutou správou - a to, že už sú všetky lístky vypredané. To bolo ale veľmi nepríjemné, lebo ak sme nechceli, aby nás Cris rovno prizabil, niektoré z predstavení sme si museli ísť pozrieť. A jediná možnosť bol piatok. Aj bez lístkov sme sa teda postavili pol hodinku pred začatím predstavenia do radu ku vchodu a dúfali sme, že im ešte zvýšia kapacity a pustia dnu aj ľudí bez lístkov, čo niekedy robievajú. Aby sme ale osudu trochu pomohli, vyžobral Oni priamo od biletára jeden lístok (zadarmo) a druhý mu posunul kamoš, ktorý už bol dnu (tiež zadarmo), takže cesta ku kultúrnemu vyžitu bola voľná. Opera bola fajn, scénografia úžasná, herecké výkony tiež veľmi dobré, problém bol len trochu so zvukom, lebo sa im občas v mikrofónoch ozývala spätná väzba.

Menšia anekdota sa ešte viaže k tomu, čo nám pred predstavením povedal Cris: na premiére im vraj počas predstavenia spadol jeden zo zavesených anjelov. Až počas dotyčnej árie sme si ale uvedomili, že zavesení anjeli neboli z papiera, ale boli to ľudia visiaci na lanách asi 3 metre nad zemou, čo výrazne menilo situáciu :) Inak, opera bola typicky kolumbíjska, bola zložená ako pocta skladateľovi, ktorý sa zaslúžil o rozvoj rytmu Vallenato, takže v nej boli použité jeho pesničky a úryvky z jeho života.

V sobotu mi AIESECári pripravili prekvapenie: rozlúčkovú párty, o ktorej som oficiálne nevedel, až pokým som nedorazil na miesto (jasné že troška dedukcie a skutočnosť, že niektorí z kamošov sú veľmi zlí klamári, mi už aj predtým čo-to naznačili). Kecali a zabávali sme sa do noci, piekli sme opäť slovenský chlieb, no tentokrát sme ho podávali s plesnivým syrom, šunkou a zeleným čajom - bol skutočne dobrý (až na to, že kúpili múku s práškom do pečiva, takže bol mierne koláčovitý :D). Potom sa pripravovala kolumbijská vianočná natilla a buňuelos. Na ďalší deň sme skočili večer do termales, posledný krát sa rozlúčiť s kolumbíjskou horúcou vodou a nasledovala posledná noc na juhoamerickom kontinente, ktorú som trávil príznačne - balením kufrov.

To však nebola jednoduchá úloha, nakoľko som mal celú svoju ročnú existenciu oficiálne zbaliť do dvoch kufrov (jedného príručného a druhého veľkého) o hmotnosti 27 kg. Nuž, aby som to skrátil, na konci som mal kusov batožiny 5 (2 kufre, za jeden z ktorých ešte dodatočne ďakujem Katke Ďurovkovej, 1 batoh, 1 mochila a 1 notebooková taška) s úhrnnou hmotnosťou 55 kg. Nadišlo ráno, ja som sa ešte išiel prejsť na nafotiť miestny cintorín, čo som za celý rok nejak nestihol, najedol som sa a počkal na Oniho, ktorý ma aj s kuframi odviezol na letisko. Tam sa mi uja podarilo presvedčiť, že vlastne tá menšia nadváha (o oficiálnej batožiny to činilo cca. 10 kg) vlastne nevadí, lebo ja som celkom chudý, na čo sa len zasmial, nechal ma zaplatiť nejakú minimálnu sumu 200 Sk a pustil ma ďalej bez poplatku :D Potom som sa čakajúc na lietadlo rozlúčil so všetkými, ktorí ma prišli odprevadiť na letisko, nastúpil som do lietadla a poslednýkrát som sa obrzrel na Manizales.

Do Bogoty sme prišli načas, čo znamenalo, že som mal cca. 7 hodín času na stihnutie nasledujúceho lietadla. Tú rezervu som mal preto, aby som v prípade zlého počasia v Manizales (a teda zatvoreného letiska) stihol ísť do Pereiry a chytiť lietadlo tam. Takto som ale v kľude uložil batožinu do úschovne, zavolal Sakimu a Ruke, ktorá bola práve v Bogote a vydal sa ich čakať. Najskôr prišiel Saki, s ktorým sme kecali a kecali, potom sme sa naobedovali a zasa sme kecali a kecali :) To už ma ale celkom slušne bolelo v krku (doniesol som si asi nejakého pekného bacila z výletu po Huila alebo som ho nachytal od Juliho, ktorý bol v tom čase tiež celkom chorý), tak som bol pekne na džúsikoch. Neskôr prišla aj Ruka, rozlúčili sme sa, potom sme sa rozlúčili aj so Sakim a vošiel som do priestoru pasových kontrol. Tam mi asi trikrát prehľadávali batožinu, potom sa ma ešte neuniformovaný policajt podozrievavo vypytoval, že čo som v Kolumbii porábal, ale nakoniec boli všetci spokojní a nechali ma prejsť (možno sa im na Rontgene nepáčili tie nožničky, zubná pasta a gél ktoré som mal v príručnej batožine, ale nikdy ich pre ten úžasný bordel, ktorý v mojom kufri vládol, nenašli, tak ma vždy pustili :D). Výborným ťahom tiež bolo, že sa mi v Bogote podarilo presvedčiť uja na priehradke, aby mi zacheckoval batožinu až do Prahy a okrem toho som ju postavil na váhu tak šikovne, že sa opierala o malý stĺpik a váha ukazovala presne 23 kg (čo bol limit) - a tak som neplatil za nadváhu nič :D Napokon som úspešne nasadol do lietadla, na ktorom som po úžasnom roku opustil Kolumbiu.

Let bol bez problémov, len v Madride malo moje lietadlo do Paríža kvôli počasiu meškanie, tak ma presunuli na skorší spoj. Ešte kvôli tomu hľadali moju batožinu, aby ju mohli nanovo označiť, ale všetko dobre dopadlo, batožina dorazila a poslali ju so mnou na skorší let. Opäť mi prezerali kufor, opäť nič nenašli, a tak som sa dostal do Paríža. Tu som počkal na mierne zmeškaný let do Prahy a nebezpečne som sa začal približovať k domovu. Jediným problémom bolo, že posledný vhodný vlak z Prahy do Vrútok mi išiel o 00:09 z hlavnej stanice. Môj let prilietal o 22:30, lenže s meškaním sa to pretiahlo na 22:45 a kým sme sa aj s batožinou (55kg) vymotali, bolo 23:00. Keďže som bol bez mobilu a snažil som sa skomunikovať s našimi doma, vyskúšal som letiskový telefónny automat, ktorý berie aj MasterCard... nuž, ten môj nebral. Potom som sa rozhodol vybrať si nejaké české koruny na autobus na hlavnú stanicu. Aká bola však moja hrôza, keď som zistil, že bankomaty sú asi 100 metrov odo mňa na druhom konci inak úplne prázdnej haly. Tak som sa aj s kuframi (ten najťažší 30 kg mal iba jedno koliesko) presunul k bankomatu, vybral peniažky a opäť sa presunul k východu. Čas bežal.

Bolo 11:15, keď som sa dostal na zastávku MHD. Tu mi ale nikto nemal rozmeniť bankovku na drobné, aby som si v automate mohol kúpiť lístok. Celý zúfalý som oslovil jedného chalana, ktorý sa s niekým rozprával írečitou slovenčinou. Dali sme sa do reči, až mi nakoniec ako vianočný darček jeden lístok podaroval. Keď prišiel autobus, bolo už 11:25 a chalanisko vyjadril pochybnosť, či ten vlak stihnem... ehm... V autobuse sa na mňa v jednej zákrute kufor zrútil prvýkrát. 20 minút na to sme presadli do metra (išiel aj s kamošom tým istým smerom ako ja). Metro sme našťastie stihli bez zbytočného čakania a teda nádej na stihnutie vlaku naďalej žila. Problémom bolo presadnutie na inú linku metra na stanici Muzeum, pretože takto v noci tam metro premáva iba každých 15 minút, čiže mi zostávalo len dúfať, že stihnem nejakú súpravu v rozumnom čase. Po eskalátoroch (tam sa na mňa kufor zrútil po druhýkrát) som sa dostal na druhú linku metra. Keď som prišiel na stanicu, boli akurát pristavené súpravy metra v oboch smeroch. Dvere na jednej sa práve zatvárali a tak som sa v nádeji vrhol na tú druhú. Pýtal som sa ľudí, či je toto správny smer na hlavnú stanicu, ale nikto mi nevedel/nechcel povedať, takže som sa rýchlo vrhol k informačnej tabuli v strede, zistil, že to skutočne je správny smer a pred zatvorením dverí som stihol aj s kuframi do metra naskočiť. Hlavná stanica bola hneď ďalšia zastávka, lenže na hodinkách už bolo 00:04 a ja som bol bez lístka. Vrhol som sa teda k najbližšiemu okienku, lenže odtiaľ ma odkázali na oddelenie medzinárodných lískov - oni sú vraj len pre vnútroštátne. Samozrejme, že medzištátne lístky sa nachádzali až na poschodí.

V tomto momente som už bol od neprestajného vláčenia kufrov a celkom slušne zapáleného hrdla taký vyčerpaný, že som nevládal kufre po schodoch vyniesť naraz, preto som musel vyjsť najskôr kúsok s jedným, potom kúsok s druhým a takto som sa po troch schodoch nakoniec dostal na prvé poschodie. O 00:08 som sa privalil som sa k okienku medzinárodných lístkov, teta sa na mňa s ľútosťou pozrela a nahlas zapochybovala, či ten vlak ešte stihnem, ja som ju slušne poprosil, nech radšej rýchlo dáva lístok a nekecá a s lístkom v ruke som sa najrýchlejšie ako sa dalo pobral k nástupištiam. Keď už som bol na eskalátore na nástupište, počul som hvízdanie výpravcu. Aj keď som veľmi chcel, nebol som už v stave pobehnúť, a tak som len rezignovane čakal aj s kuframi, kým "pristaneme". Aké však bolo moje prekvapenie, keď vlak ešte stál a práve do neho nastupovali poslední dvaja železniční policajti. Rýchlo som sa k nim prirútil a s úľavou som sa ťahal do vlaku. Snažil som sa naškrabať posledné zvyšky síl a vytiahnuť so sebou aj môj kufor, no ten stál ako prilepený k zemi. Vidiac toto, železniční policajti sa začali nesmierne smiať a stáli vo vagóne bez pohnutia. Iste v duchu tipovali, či sa mi podarí nastúpiť alebo či ma vlak nechá v Prahe. To mi dodalo trochu síl, naveľa sa mi podarilo naložiť kufor a za súčasného pohýňania vlaku sa za mnou zabuchli dvere vozňa.

S nesmiernou úľavou som sa začal presúvať k svojmu 3 vagóny vzdialenému kupé. Išlo to tak, že som najťažší kupor kopal pred sebou a menší ťahal za sebou - inak sa nezmestili. Problémom boli prechody medzi vagónmi, ale postupne som ich s jedným kufrom naraz zdolal. Po príchode do kupé som zistil, že batožiny je v ňom viac ako ľudí. Našťastie bolo v batožinovom priestore ešte miesto, tak sme batožinu úspešne uložili a ja som sa vyčerpaný zvalil na sedačku. Okrem mňa bola v kupé ešte pani z Veľkej Británie idúca na Vianoce aj s deťmi (už výhradne anglofónnymi) k babičke, jedna baba z Humenného a akýsi pán, ktorý na nasledujúcej zastávke vystupoval. So zostávajúcimi spolucestujúcimi sme ale kecali až do 4:30 ráno, kedy sme prekročili slovenské hranice a baba z Humenného (ktorá nám inak rozprávala peknú historku o tom, ako si v Prahe najala cigánov, aby jej za 200 SKK preniesli kufor z jedného konca mesta na iný) mi mohla požičať mobil, aby som napísal našim SMS, že som vo vlaku.

A tak sa pomaly skončil môj ročný kolumbíjsky príbeh. Do Vrútok sme dorazili o 6:30, tam ma už čakali naši, nasadli sme do auta a to ma začalo odvážať zasa za inými dobrodružstvami. Ale o tom niekedy nabudúce :)





Dnes je sobota, 16.12.2017,
meniny má Albína, Bela, Teofánia



Kolumbia







Rozloha: 1,1 mil km2
(26. miesto)
Obyvateľstvo: 43,5 mil
(28. miesto)
Hl. mesto: Bogotá (8 mil. ob.)
Jazyk: španielčina
Náboženstvo: katolícke (95%)
Zloženie: mestici, belosi, mulati
Mena: peso
Hlava štátu: prez. Álvaro Uribe

Hymna Kolumbie









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog