Výlet na Island vo februári 2010 _7.8.2010

Minulý rok sa vtedajším prvákom doktorandského štúdia na FMV EUBA podarilo získať grant z fondu NIL (Norway, Iceland, Liechtenstein) na projekt Quo vadis Europe?, ktorý sa mal uskutočniť v akademickom roku 2009/2010. V rámci neho nadviazala FMV spoluprácu s partnerskými univerzitami v islandskom meste Akureyri a nórskom Bergene. Po úvodnom stretnutí a otvorení projektu, ktoré sa odohralo na jeseň 2009 v Bratislave, nasledovala druhá fáza workshopu v Akureyri.

Výlet sa začal v pondelok, 8. februára pred štvrtou ráno, keďže niečo po štvrtej už odchádzal autobus spod Nového mosta na Schwechat. Prvým problémom bolo o takejto hodine zohnať taxík. Vyskúšal som všetky čísla, ktoré som mal, no bez úspechu. Až asi na piaty pokus sa našiel voľný taxikár a aj to som musel na neho číslo zháňať od kolegu. Pozitívom bolo, že k autobusu som nedorazil ako posledný a cesta sa teda mohla začať :) Zo Schwechatu sme leteli do Kodane a odtiaľ spoločnosťou Iceland Air do Reykjavíku. Zatiaľčo počas ranného hodinového letu sa podávali raňajky a občerstvenie, počas štvorhodinového letu s Iceland Air sme dostali tak akurát pohár vody... a ešte aj letušky boli nepríjemné.

Po prílete na medzinárodné reykjavícke letisko Keflavík (čítaj [keplavík]) sme si zaplatili autobus, ktorý nás odviezol na druhé, vnútroštátne letisko. Odtiaľ sme sa malým vrtuľovým lietadlom za 45 minút prepravili na severné pobrežie Islandu, do mesta Akureyri. Po tom, ako sme sa ubytovali, nasledovala vynikajúca večera s našimi islandskými a nórskymi kolegami - podávala sa jahňacina :). Druhý deň sa niesol v znamení ranného vstávania. O siedmej ráno bola na Islande ešte tma ako v rohu a celkom slušná zima. Prvým prekvapením bolo, že mestská hromadná doprava je v Akureyri zadarmo. Na univerzite nasledovali po privítaní prvé workshopy zamerané na udržateľnosť európskych krajín. Tie boli prerušované občerstvením, pozorovaním východu slnka, ktorý sa konal okolo 11. predpoludním (Akureyri sa nachádza takmer na hranici polárneho kruhu, preto sú tam noci v zime omnoho dlhšie ako u nás. Navyše sa Island nachádza západným smerom od Európy a keďže používa rovnaké časové pásmo ako napríklad Veľká Británia, je tam slnečný svit posunutý: svitá neskôr a dlhšie je aj svetlo. V našom prípade sa stmievalo až okolo 18.00) a chutnými obedmi v univerzitnom bufete.

Preto bolo možné takmer celé dopoludnie sledovať veľké blikajúce srdce, ktoré pulzovalo na kopci nad Akureyri. Nainštalovali ho miestni aktivisti ako reakciu na krízu, aby potešili ľudí zasiahnutých globálnou recesiou. Okrem toho boli všetky červené svetlá na semaforoch v meste tiež v tvare srdca :) Je pravda, že platy sa niektorým Islanďanom v prepočte na eurá v roku 2009 znížili asi o polovicu (univerzitný profesor, ktorý predtým zarábal 7 000 €, sa potom dostal na úroveň 3 000 € :D), takže dôvodov na smútok bolo viac než dosť. Večer sme sa vydali na večeru do neďalekej reštaurácie vyznačujúcej sa osobitým štýlom podávania jedál nazvaným "slow food". Ide o opak klasického fast-foodu, kedy je jedlo rozdelené na šesť či sedem chodov. Pred každým chodom šéfkuchár, ktorý mimochodom gastronómiu študoval v Taliansku, prišiel k hosťom a vysvetlil pôvod daného jedla. Jeho popis zahŕňal presné ingrediencie použité na jeho prípravu, ako aj mená miestnych farmárov, ktorí ich vyrobili. V našom prípade išlo o:

• predjedlo nazvané "islandské antipasti". Išlo o tanier s ôsmimi kúskami, ktoré zahŕňali desaťročný Eidam (vynikajúci, chuťou pripomínal parmezán), veľrybie a sobie mäso dvakrát údené na konskom truse (túto informáciu sme ale dostali až PO jeho konzumácii :D), losos, ďalší druh miestneho syra, husaciu pečeň, pstruha, ...
• grilovaný pstruh
• hlavným chodom bol jahňací steak
• rílezľový sorbet, pričom sme sa dozvedeli, na svahu ktorého kopca šéfkuchár dané ríbezle nazbieral :)
• zmrzlinový dezert
• ...

V stredu sme sa okrem rokovaní a workshopov dostali aj na výlet po severnej časti Islandu. Okrem krásnej drsnej prírody, ktorá miestami pripomínala zasneženú mesačnú krajinu, sme sa prešli popri niektorých novších vulkanických kráteroch. Tu sme dostali upozornenie, aby sme príliš neschádzali z ohraničenej trasy, pretože vulkanické kamene sú ostré a každoročne vyprodukujú niekoľko dorezaných turistov. Nasledovala návšteva bahenných kráterov, kde sa varovanie v trochu obmenenej podobe opakovalo: netreba sa nad ne príliš nahýnať, lebo o varených turistov tiež nie je každý rok núdza. Pekelný sírový zápach, ktorý sa však z kráterov šíril, nás však dostatočne odradil, takže sa žiadna turistická polievka tentokrát nekonala. Menším problémom však bolo červené bahno v okolí kráterov, ktoré sa nalepilo na topánky a nebolo ho možné žiadnym spôsobom z nich odstrániť.

Po návšteve jedného z miestnych vodopádov nasledoval zlatý klinec výletu - exkurzia po miestnej geotermálnej elektrárni. V rámci výkladu sme sa dozvedeli, ako sa do geotermálnych vrtov pumpuje studená voda, ktorú horúca hornina v podloží zahrieva. Výsledná para potom poháňa elektrické turbíny a ochladená sa naspäť vháňa do vrtov. V areáli elektrárne sme sa aj naobedovali. Keďže sme našim islandským kolegom hovorili, že by sme veľmi radi ochutnali ich tradičné národné jedlo, bolo nám to umožnené. Konkrétne ide o varenú ovčiu hlavu, ovčie žľazy, sušeného pstruha a zhnité žraločie mäso :) Tento zvláštny spôsob "prípravy" posledne menovaného pokrmu vyplýva z toho, že v čerstvom stave je takéto mäso jedovaté. Preto sa najskôr nechá niekoľko týždňov "odležať" v sopečnej pôde, ktorá z neho vytiahne jedovaté kyseliny, a následne sa na ďalších niekoľko týždňov zavesí na vzduch vyschnúť. Výsledná chuť nie je zlá, pri konzumácii tejto pochúťky však cítiť veľmi silný čpavkový zápach. Preto je potrebné najskôr si zapchať nos, kúsok mäsa požuť a prežrieť, následne vyfúknuť zvyšný amoniakový vzduch a až potom sa nadýchnuť nosom :) Procedúra je to pomerne komplikovaná, ale mäso sa takýmto spôsobom aspoň dá konzumovať. Čo sa týka sušeného pstruha, podával sa s maslom, ktoré ho trochu zvláčnilo, takže bol vyslovene chutný. Ovčie žľazy boli jedlé a to isté platí aj o ovčej hlave - tu je však najväčšou výzvou zjesť aj ovčie oko. Toto sa podarilo nášmu Vladovi, ktorý za to zožal ovácie domácich Islanďanov. K jedlu sa podávala miestna pálenka Brenvin.

Po dobrom jedle sme sa ešte stihli okúpať v miestnych termálnych prameňoch a potom už sme sa ponáhľali naspäť do Akureyri na večeru. Tentokrát sa podával losos. Vo štvrtok sme doobeda ukončili rokovania workshopu a pomaly sa presunuli naspäť na letisko v Akureyri. Odtiaľ sme sa opäť malým vrtuľovým lietadlom vydali na cestu do Reykjavíku. Zaujímavosťou počas cesty boli silné turbulencie tesne po štarte. Akureyri sa totiž nachádza na úpätí vysokých hôr, na ktorých sa lámu vzdušné prúdy. Turbulencií bolo asi päť a mali formu náhleho prepadnutia lietadla o niekoľko metrov. Vedľa sediaca kolegyňa bola síce zelenšia ako jarná tráva, ale nakoniec sa všetko dobre skončilo a šťastlivo sme pristáli v Reykjavíku.

Po tom, ako sme sa ubytovali v hoteli (mimochodom, taxikár, ktorý nás viezol, robí tiež často šoféra členom islandskej kapely Sigur Rós), sme sa vybrali na prieskum hlavného mesta Islandu. Treba povedať, že celý Reykjavík má asi 200 tisíc obyvateľov, takže žiadne veľkomesto netreba očakávať. Reykjavík má skutočne skôr vidiecky charakter a výškové budovy sa nachádzajú len v jednej finančnej štvrti. Mestu dominuje betónový kostol, ktorý však bol počas našej návštevy zatvorený pre rekonštrukciu. Večeru sme absolvovali v mexickej reštaurácii (obsluhovali skutočne Mexičania), ktorá sa večer menila na gay friendly miesto (čo bolo obzvlášť zaujímavé, keďže s nami tam večerali aj zástupcovia nášho profesorského zboru :D).

V piatok ráno sme sa potom opäť presunuli na letisko, odtiaľ do Kodane, do Viedne a potom do našej milej Bratislavy :) Treba povedať, že Islanďania si ihneď získali naše sympatie. Aj napriek údajnému severskému chladu im bol blízky náš humor, spôsob komunikácie aj práce. Nóri boli tiež milí, ale prejavovala sa u nich akási väčšia rezervovanosť. Okrem toho, spomedzi nórskej delegácie boli vlastne len dvaja Nóri - zvyšok tvorili zahraniční študenti z Indie, Malty, Litvy či Turecka. Viac fotiek v galérii.

---

nick:
predmet:
kód:
komentár