Peťo Reťo :)

Bratislava
Slovakia


 
 

Mníchovský polmaratón v októbri 2010 30.12.2010

Keď som na jar v roku 2009 začal pracovať v bratislavskej pobočke AT&T, netušil som ešte, aké to bude mať následky na moju športovú budúcnosť :) Po roku strávenom v Kolumbii, kde čas nehrá príliš dôležitú úlohu, som bol opäť konfrontovaný so slovenskou realitou. A bola to konfrontácia bolestivá. Chodiť do roboty ráno načas sa zmenilo na moju každodennú výzvu - vyžadovalo si to tiež nemálo plánovania, lebo smerom do mesta jazdí MHD z Vlčieho Hrdla, kde som v tom čase býval, prinajlepšom sporadicky.

Stávalo sa teda nezriedka, že som v záujme stihnutia autobusu a dochvíľneho príchodu do práce musel niekoľko sto metrov od môjho vchodu až po autobusovú zastávku prebehnúť tempom prevyšujúcim akékoľvek moje dovtedajšie športové výkony :) Po čase sa však stala zvláštna vec: na svoje ranné šprinty som sa postupne začal tešiť a predstava toho, ako mi moja bujná hriva vlaje v rannom vetre, bola čoraz lákavejšia :D Keď sa potom spolubývajúci Mišo s Lukim jedného dňa vybrali zabehať si, stala sa tá najneuveriteľnejšia vec v známom vesmíre: ja, známy to odporca behania, som sa k nim dobrovoľne pridal.

Ako sa ukázalo neskôr bol to začiatok etapy môjho života poznačenej viac či menej pravidelnými športovými aktivitami. Plávanie, korčuľovanie, no najmä ranné behanie na hrádzi so Smolom sa pomaly premenilo na bežnú rutinu. Prešla zima, jar, nastal koniec leta a s ním aj Bratislava Night Run. Peer pressure vyhral a viacerí z partie sme sa rozhodli zúčastniť. Výsledok bol povzbudivý a okrem hrejivého pocitu som si odniesol aj vieru, že sa tento rok treba pokúsiť ešte o nejaký ďalší, podobne bláznivý výkon. A nebolo treba dlho čakať. O pár dní prišiel Tomino s nápadom, urobiť si 10. októbra výlet do Mníchova a zabehnúť si miestny polmaratón.

Celú vec sme obaja brali viac-menej položartom, ale povestný červík už bol zavŕtaný a usilovne pracoval :) Tak sa stalo, že po niekoľkých vzájomných uisteniach, že skutočne ideme, som sadol za internet, zaplatil poplatok a oficiálne sa na polmaratón prihlásil.

Príprava na akciu bola trochu komplikovaná tým, že ma v posledných týždňoch začalo hnevať koleno a to až tak, že niekedy som musel behanie prerušiť a odkráčať domov. Viac ako na intenzívny tréning sa preto príprava podobala na oddychovú regeneráciu. Pár dní pred pretekmi som si ešte kúpil behacie topánky, nech sa kolenu ešte viac uľaví, zaobstaral som si bandáž a mohol nastať deň D.

Ten onedlho aj nadišiel a po krátkych nákupoch proviantu (nad klasickú trojkombináciu rohlíkov, parenice a zdravej slovenskej "paštiky" nič nemá) sme sa v piatok večer aj s Tominom vydali na dlhú cestu. Išlo sa Tomášovým autom, ktorý aj šoféroval, takže ja som si mohol užívať pôžitok z jazdy :) Hneď po zakúpení diaľničnej nálepky našich juhozápadných susedov sme sa dostali na ich diaľničnú sieť a odtiaľ sme o niekoľko hodín plynulo prešli do Nemecka. Tam sme si využívajúc neexistujúcu maximálnu povolenú rýchlosť na diaľniciach vyskúšali kvalitu povrchu ich najrýchlejších ciest. Po chvíli sme však usúdili, že predsa len sa nám najlepšie ide takým pre nás "normálnejším", slovenským tempom. Po príchode do Mníchova sa nám podarilo prejsť mestom, išli sme dokonca aj okolo olympijského štadióna. Keďže už bolo výrazne po polnoci, vyriešili sme problém nocľahu prozaicky: po menšom hľadaní sme pri Mníchove našli neveľkú obec, na ktorej konci bola poľná cesta, pri ktorej bol dub (symbol Nemecka) - a pod tým dubom sme v aute aj prenocovali :)

Nocovalo sa v kufri, kde sme sa tak práve zmestili s takmer vystretými nohami. Menším problémom bola teplota, ktorá do rána poklesla na typické jesenné hodnoty a vstávali sme preto dosť premrznutí. Z nášho nocľažiska sme sa po absolvovaní rannej hygieny pustili na exkurziu po neďalekom koncentračnom tábore Dachau - pravzore všetkých neskorších zariadení podobného typu. Do Dachau sme dorazili okolo ôsmej a boli sme prvými návštevníkmi :) Exkurzia bola informačne bohatá, ku koncu už človek len pozeral fotografie, na čítanie textu nebola sila. Zaujímavosťou je, že brána tábora obsahuje pôvodný nápis "Arbeit macht frei", ktorého kópia sa stala neslávne známym symbolom tábora Osvienčim. Aj keď v Dachau sa nevykonávali priamo masové popravy, množstvo ľudí v tábore zahynulo na podvýživu a choroby, takže na jeho okraji bola umiestnená aj spaľovňa (dokonca spaľovne dve: stará a nová, modernejšia).

Po skončení exkurzie sme sa s Tomim pobrali naspäť do Mníchova. Zastavili sme sa v jednej z (mnohých) kebabární v centre mesta, ktoré by sa vďaka etnickému zloženiu jeho obyvateľov mohlo kľudne nazývať "Malý Istanbul". Posilnení sme sa vybrali spoznať centrum, pofotiť nejaké pamiatky a pohľadať topánky pre Tomáša. Chodiac po centre sme sa zastavili v jednom obchode so suvenírmi, kde sme sa u milej tety predavačky informovali o možnostiach návštevy Zámku Neuschwanstein. Aké bolo však naše prekvapenie, keď sa uprostred našej debaty spoza našich chrbtov ozvalo "Možno by sme aj išli s vami" - a to rýdzou slovenčinou. Prekvapení sme sa otočili a koho nevidíme? Dvoch bývalých spolužiakov z fakulty. Nuž, svet je malý :) Obaja chalani boli v Mníchove na služobke. Hneď sme sa s nimi dohodli, že večer prídeme k nim na pokec. Ponúkli nám, že u nich na hosteli môžeme aj prespať, čo sme po predchádzajúcej skúsenosti s autonocľahom veľmi rýchlo s vďačnosťou prijali :)

Rozlúčili sme sa s chalanmi a išli sa ešte potúlať po meste. Následne sme opäť sadli do auta a išli vykonať prvú časť z toho, prečo sme vlastne do Mníchova prišli: zaprezentovať sa na nedeľňajší polmaratón. Na Olympiastadion boli zástupy ľudí, celá prezentácia však bola veľmi dobre organizovaná a za chvíľu sme boli hotoví. Následne, už podvečer, sme sa vybrali naspäť do centra ku kamošom, ktorých sme predtým stretli v centre. Pokecali sme a išli spať, aby sme načerpali sily na beh.

V nedeľu sme vstávali pomerne skoro ráno, zbalili sme si veci, odložili ich do auta, prezliekli sa do bežeckého (po celý čas som mal pocit, akoby som bol v pyžame :D) a išli metrom na štart. Postupne ako sme sa blížili k cieľovej stanici, zapĺňal sa vagón metra (mimochodom špeciálne vypraveného, keďže normálna prevádzka metra bola kvôli štrajku ochromená) bežcami postupne až tak, že mi začal pripomínať niektoré slávne linky bratislavskej MHD, kde sa pri jazde netreba držať, pretože masa tiel človeku nedovolí spadnúť :). Dali sme sa na chvíľu do reči s dvoma Nemcami, vystúpili na stanici uvedenej v propozíciách a pustili sa hľadať štart. Vďaka mase bežecky vyzerajúcich ľudí, ktorá sa pohybovala jedným smerom to však vôbec nebolo ťažké :) Na štarte sme sme odovzdali všetky prebytočné veci do vopred pripravených autobusov a čakali na štartovací výstrel.

Počas čakania bolo zaujímavé pozorovať ostatných spolubežiacich. Bola to babylonská zmes národností, jazykov, oblečenia, kostýmov, ľudí rôzneho veku, farby pleti, výšky, váhy... jednoducho pekná ukážka dnešného globalizovaného (a ako by jeden nemenovaný docent povedal, aj "postmoderného") sveta :)). Po chvíli čakania nastal presne v určený čas výstrel a dav sa do rytmu burácajúcej hudby (pomaly) začal rozbiehať. Bežali sme ulicami Mníchova, kde bolo prevýšenie, našťastie, minimálne. Zlatým klincom bol beh cez hlavné mníchovské námestie, kde sme sa dočasne stali novou turistickou atrakciou. Niekedy po prebehnutí prvej tretiny trasy sme sa s Tomášom rozpojili, mne začali pomaly dochádzať sily. Okolo 11. kilometra som už musel začať kombinovať beh s rýchlou chôdzou, lebo nohy oťaželi a nechceli tak celkom poslúchať riadiace centrum nachádzajúce sa meter a pol na nimi :) Na svedomí to mala jednak nie celkom dostatočná príprava, pošramotené koleno, ako aj chýbajúce raňajky (bál som sa, aby mi stihli pretráviť). Vedľa trasy boli približne každé 4 km rozmiestnené občerstvovacie stanice, kde sa striedali izotonické nápoje s banánmi a energetickými tyčinkami. Počas behania to bolo veľmi vítané spestrenie, ktoré aspoň trochu pomohlo od hladu :)

Sily sa začali vracať ku koncu trasy. Zaujímavé bolo, že nás postupne predbehli aj traja najrýchlejší maratónski bežci, ktorí mali v nohách dvakrát toľko, ako my :). Posledné metre sa bežali na Olympiastadion, kde bol aj cieľ. Atmosféra bola skvelá, ľudí v hľadisku hojne :) Po prebehnutí cieľa tam už čakal Tomáš a prevzatí účastníckych medailí sme sa spolu vrhli na občerstvenie. Pre bežcov boli pripravené jablká, praclíky, čokoládové drinky... samé dobré veci :) Po chvíli oddychu sme si boli vyzdvihnúť veci, ktoré sme si pred štartom odložili do autobusov. Sadli sme si do hľadiska a ešte nejaký čas sme pozorovali dobiehajúcich polmaratóncov a maratóncov. Slniečko pekne hrialo, ako sa na babie leto patrí, a človek takmer zabudol aj na ranný jesenný chlad.

Keď nás začal premáhať hlad, išli sme metrom naspäť do centra, vzali auto a vydali sa hľadať nejakú typickú bavorskú krčmičku. Usúdili sme, že v Mníchove s niečím takým môže byť problém, preto sme sa vydali na diaľnicu a o pár kilometrov z nej opäť zišli. V prvej dedinke sme našli otvorený Gasthaus a začali sa tešiť na nastávajúci obed. Aké bolo naše prekvapenie, keď sa nám po chvíli čašníčka prihovorila plynulou slovenčinou, aj keď už s miernym nemeckým prízvukom. Vysvitlo, že pôvodom Slovenka sa vydala do Nemecka a už dlhšie žije pri Mníchove :) Dali sme si miestne pochúťky (ja klobásky s kapustou, Tomino mal spätzle). Pritom sme (veľmi kreatívne :D) vypísali pohľadnice rodine a kamošom, našli schránku, poslali ich a vydali sa na spiatočnú cestu na Slovensko. Zastavili sme sa pritom ešte pri Allianz Arene a išli naspäť na diaľnicu.

Tam sme asi niekde nie celkom dobre odbočili alebo bola diaľnica zablokovaná, lebo aj keď sme stále išli podľa smerových tabúľ vytrvalo nás posielajúcich na Passau, asi polovicu cesty sme strávili mimo diaľnice na nejakých okresných cestách. Už po západe slnka sme dorazili do Rakúska a odtiaľ už v pohodičke na Slovensko, do našej milej Bratislavy. Tým bol výletu koniec (aj keď svalovici bol koniec až o dva dni), medaila hriala na krku a aj keď čas (2:24) nebol prebornícky, polmaratón bol zabehnutý :)

Viac fotiek v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 22.08.2017,
meniny má Tichomír, Sigfríd, Tichomil, Tichomíra



Nemecko














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog