Peťo Reťo :)

Bratislava
Slovakia


 
 

Návšteva Kuby - január 2012 8.4.2012

Keďže prvý letný výlet na Kubu dopadol nad očakávania, rozhodli sme sa na začiatku bájneho roku 2012 podniknúť výlet druhý - tentokrát zimný. Slovo zimný tu ale platí len vo svojom ročnoobdobovom význame slova, pretože z bratislavy, kde ortuť teplomera oscilovala okolo nuly sme sa za pár hodín preniesli do prímorskej Havany s teplotami okolo 27-29°C - proste krása :) Ale aby sme nepredbiehali, poďme poporiadku :)

Spolucestovateľom bol tentokrát Kubo, štvrták od nás z fakulty, ktorého pri jednej menej formálnej diskusii oslovila myšlienka tento karibský ostrov navštíviť (Citujem: "Čoooo? To by som hneď išiel" :D). Vystihli sme teda koniec skúškového obdobia, kedy ani jeden z nás už nemal na našej milej alma máter povinnosti, kúpili sa letenky, v Bube zohnali víza a mohlo sa ísť.

Cesta sa začala na viedenskom letisku, kam nás zaviezla Kubova priateľka (týmto pozdravujeme Zuzku ;)). Let bol v poriadku (s úžasne prudkým vzletom, až človeka do sedadiel zatlačilo), ale to, čo nám robilo trochu vrásky na čele, bola spoločnosť, s ktorou sme leteli: Air France, tradične neslávne známa pomerne slabým vzťahom medzi destináciou cestujúceho a destináciou, do ktorej posiela jeho batožinu :) Ďalším rizikovým faktorom bola prestupná stanica - Paríž. Ten je totiž tiež pomerne slávny vďaka častým štrajkom. Túto druhú prekážku sme zdolali úspešne a dokonca sme na parížskom letisku stretli spolu s nami do Havany letiacu Slovenku, s ktorou sme tiež prehodili pár viet. Nakoniec sme sa potešili, keď sme zbadali lietadlo, ktorým poletíme. Bol to Boeing 747. Nám sa podarilo mať sedadlá na vrchnej palube, ktorá je lepšie vybavená: vlastný samoobslužný bar, vlastné obrazovky, hracie konzoly, ponuka filmov... Proste dobré cestovanie :)

Po odlete som ako zvyčajne začal trochu podriemkávať, keď som sa zrazu niekde nad Španielskom zobudil na strašný krik. Chvíľu som nevedel, čo sa to deje, no potom som zbadal Kubánku, čo sedela pred nami, ako celá vystrašená pozerá na (asi) manžela, ktorého sa práve snažil kriesiť steward. Keďže pán medzi časom prestal dýchať, rýchlo ho vytiahli zo sedadla a odniesli do zadnej časti lietadla. Odtiaľ sa ozývali vystrašeno-zúfalé výkriky manželky prerušované občasnými výbojmi defibrilátora. V tej chvíli nám s Kubom nebolo všetko jedno, ale našťastie sa pána podarilo oživiť, na palube sa našiel aj lekár a z lietadla resuscitovaný odišiel po vlastných.

Po tomto nepríjemnom a pomerne dramatickom zážitku náladu trochu vylepšilo podávané jedlo. Síce som už bol nalomený z vyššieho než očakávaného štandardu cestovania, ale až jedlom si ma Air France nakoniec získala (až tak, že mi bol osud batožiny už takmer ľahostajný :D). Štandardná letisková strava bola doplnená o francúzsky plesnivý syr, ba dokonca o minifľašku francúzskeho vína (nič extra, ale úplne v pohode piteľné). Zvyšok desaťhodinového letu sme si potom spríjemňovali ako sa dalo, filmami, hrami, trocha sme aj pospali, pokecali a celkovo sa tešili na výlet.

Po prílete do Havany okolo šiestej večer a po prechode imigračnou kontrolou (teta sa ma pýtala, že prečo som už znova na Kube, tak som jej povedal, že kvôli krásam ostrova - veľmi škaredo sa na mňa pozrela, ale razítko dala). Kubo ma už čakal na druhej strane pri páse s batožinou. Keď tá ani po trištvrte hodine neprichádzala, začali sme mať nepríjemný pocit, že Air France predsa len dostála svojej povesti. Ako ľudia postupne odchádzali a počet kufrov na páse redol, zrazu sme zbadali naše batohy položené asi 3 metre od nás - niekto iniciatívny ich proste vyložil a my sme si to nevšimli :)

Všetko teda dobre dopadlo, aj s batohmi sme po kontrole vyšli do letištnej haly, rýchlo zamenili nejaké CUCy a išli taxíkom do centra. Mali sme pôvodne bývať u dvoch tiet neďaleko Malecónu, ale tie mali (našťastie) plno. Vysvitlo totiž, že sú nesmierne zvedavé a to až tak, že sme sa pri nich necítili dobre. Mali sme ale šťastie. Vysvitlo, že manželka výťahára (áno, človeka, ktorý kvôli zvyšovaniu zamestnanosti na ostrove celý deň sedí vo výťahu a stláča ľuďom tlačidlá poschodí) tiež prenajíma izbu, a to len pár ulíc odtiaľ a za bezkonkurenčnú cenu 25 CUC vrátane raňajok :) Dlho sme teda neváhali a keďže aj výťahár, aj jeho ženuška (obidvaja vyše 70-nici) boli veľmi milí a zlatí, zostali sme u nich.

Aby sme nestrácali čas a čo najskôr nasali atmosféru Kuby, prezliekli sme sa z našich zimných európskych šiat do tričiek a kraťasov a vybrali sa do centra Havany ku Capitoliu na jedno-dve mojitká :) Cesta to bola krátka, keďže sme bývali asi len 10 minút od hlavného námestia. Aj napriek krátkej pešej vychádzke sme však museli odbíjať početné ponuky okolostojacich a pssst-kajúcich vykonávateliek najstaršieho povolania... treba povedať, že sme boli úspešní :) V bare sme sa popíjajúc mojitko asi po prvýkrát od odletu skutočne uvoľnili a začali si užívať miestne prostredie, všadeprítomnú živú hudbu, sprepitné zbierajúcich hudobníkov a mierny ruch ostatných turistov - to všetko vo večernom, asi 25-stupňovom vánku :) Po tom, ako na nás doľahol časový posun, sme sa vybrali naspäť "domov". Izba bola fajn, mala chladničku, samostatnú celkom slušnú kúpelňu a dosť širokú posteľ, takže sme sa v podstate dobre vyspali (akurát že v prvú noc bola ešte dosť kosa a pod tenkou dekou sa lepšie spalo oblečený v mikine :D).

Hneď ráno nám teta pripravila vynikajúce raňajky pozostávajúce s veľmi dobrej omelety na cibuľke, kúskov syra, masla, chlebíka, kávy (pre Kuba, lebo ja kafu moc nemusím) a guayavového džúsu - najlepšie na svete :) Po raňajkách sme sa vybrali pozrieť si hlavné zaujímavosti mesta - Kubo po prvýkrát a ja hlavne skontrolovať, či sa niečo za tých 6 mesiacov zmenilo... nezmenilo :) Najskôr sme navštívili Námestie revolúcie (Plaza de la revolución). Fotenie nás (za 1 CUC) zaviedlo až pod vysokú budovu skrývajúcu Múzeum José Martího - národného hrdinu Kuby. Udivujúca bola najmä starostlivosť, s akou sa údržbári o budovu s pamätníkom starali. V čase našej návštevy práve leštili mramor pieskom. Inak bolo celé námestie rovnako rozľahlé a prázdne ako pred polrokom - aj Che Guevara a Camilo Cienfuegos boli na svojom mieste :) O dve ulice ďalej sme zasa boli svedkami pouličného turnaja v domine, ktoré je kubánskym národným športom.

Obed nás zaviedol do mexicko-talianskej reštaurácie v jednej z lepších štvrtí mesta s názvom Miramar, kde sídli aj väčšina miestnych ambasád. Tá sa od minulej návštevy tiež veľmi nezmenila, zostala rovnaká spolu s toaletami vo vnútri rodinného domu, zvláštne mĺkvou obsluhou a mierne predĺženým časom prípravy jedla :) Čo sa však zmenilo, boli spoluhodujúci. Už po niekoľkých momentoch sme zistili, že za vedľajším stolom sedia Slováci. Dali sme sa s nimi do reči a zistili sme, že prileteli len o deň či dva skôr než my. Stihli sa už stať obeťou miestnych šikovných "obchodníkov", ktorých obľúbená metóda je nasledovná: O človeku si zistia čo najviac informácií (napr. hotel, v ktorom bývajú, kedy prišli a podobne), čo vzhľadom na spôsob šírenia ústnych informácií na Kube nie je problém, a následne ho oslovia štýlom: "Ááá, vy ste z Hotela Miramar, ja tam robím v reštaurácii a barman mi hovoril, že zháňate cigary. Mal by som pre vás krabičku za polovičnú cenu ako v obchode." V prípade, ak ľudia ešte nie sú presvedčení, dodajú: "lebo viete, dnes je 24. a to je jediný deň v mesiaci, kedy sa taká zľava poskytuje". No a ak si teraz už niečo tušiaci, avšak ešte stále dostatočne slovenský turista, hanbiaci sa predávajúceho poslať do horúcich pekiel, chce aspoň so šikovným obchodníkom urobiť fotku, ten odvetí: "Bohužiaľ, moje náboženstvo to zakazuje." Takto nejako sa to stalo aj našim spoluobedujúcim - pričom samozrejme, cigary na ulici sa kupujú za sumu nie polovičnú, ale desatinovú oproti oficiálnej cene v obchode :D Ponaučenie: cigary kupujte len od skutočne overených vekslákov.

Z reštaurácie sme sa pobrali na neďalekú pláž. Nedalo sa tam kvôli skalnatému pobrežiu síce kúpať, ale prvý dotyk s oceánom sme absolvovali úspešne a dokonca sme schytali aj spŕšku od práve sa venčiaceho a vo vode čľapkajúceho psa. Z pláže sme sa vydali naspäť do centra. Cesta nás stála 3 CUC, čo len dokazuje flexibilnosť kubánskych cien (opačná cesta nás stála 10 CUC) a motivovalo nás v budúcnosti ostrejšie zjednávať sumy taxíkov. V centre sme si prezreli hlavné námestie aj za dňa, čo-to pofotili, pochodili, kúpili malý darček pre kamarátku Katku a večer rozmýšľali, čo ďalej. Napadlo nás zájsť na Malecón, ale keďže sme si neboli celkom istí, ako sa tam dostať, spýtali sme sa jedného na rohu postávajúceho chlapíka. Po obligátnej otázke, odkiaľ sme, a obligátnej odpovedi, že zo strednej Európy, chlapík podozrivo slovenským prízvukom odpovedal, že aj on - áno, uhádli ste, ďalší Slovák :) To potvrdzuje hypotézu o tom, že svet je malý :) Každopádne, ujo už v Havane bol viackrát, takže sa vyznal. Ukázal nám Malecón a cestou aj zaujímavú čínsku uličku, kde sa človek vie pomerne dobre najesť (čo je inak v Havane a vôbec na Kube celkom problém :D).

Súc na Malecóne a majúc hlad, dopriali sme si (nie moc chutnú) pizzu v jednej z nábrežných reštaurácií. Tu dokážu prekvapení turisti zažiť ďalší obľúbený spôsob kubánskych čašníkov, ako klamať zákazníkov: pred reštauráciou vystavia menu s cenami, napríklad 3 CUC za pizzu. Keď turista vojde a pizzu si objedná (predpokladajúc propagovanú cenu 3 CUC si už opätovne ani nežiada menu - vediac tiež, že to, čo je na menu málokedy zodpovedá tomu, čo je aj v kuchyni), práve sadol na lep. Po vyžiadaní si účtu tam totiž nájde cenu napr. 7 CUC. Keď mu jeho asertivita dovolí na cenovú diskrepanciu sa spýtať, dostane odpoveď v zmysle, že tá propagovaná pizza je veľmi maličká a tá, ktorú ste si objednali, v skutočnosti stojí 7 CUC :D Ponaučenie: Vždy, ale vždy si buď vypýtajte menu alebo sa pýtajte na ceny vopred - možno to znie loosersky, ale ušetríte pekných pár evry :)

Po príchode domov a osviežujúcom spánku sme privítali ďalší deň znova výbornými raňajkami. Túlali sme sa trochu po meste a keďže hlad je nepriateľom všetkých študentov a mladých vedeckých pracovníkov, rozhodli sme sa vyskúšať odporúčanie nášho sprievodcu z minulého dňa a zastaviť sa v čínskej štvrti na obed v reštaurácii U Draka :) Vyskúšali sme rezance s mäsom a zeleninou a dokonca sme sa dostali aj k paličkám. Jedlo bolo výborné, obsluha tiež a posedenie na terase v príjemnom vánku bolo presne to, čo človek počas horúcej karibskej zimy potrebuje :D Po obede sme ešte vzali taxík na autobusovú stanicu a kúpili si lístky do Viñales, národného parku s krasovými údoliami a jaskyňami. Pôvodne sme síce chceli cestovať do Camagüey, ale keďže už boli všetky lístky vypredané, rozhodli sme sa mierne pozmeniť plán cesty. Večer sme potom ešte vybehli ku Capitoliu na pár mojitiek do Hemingwayovho (údajne) pubu, rozobrali udalosti predchádzajúceho dňa a išli spať - samozrejme, hneď po tom, ako sme sa opäť prebili cez zástup miestnych jineteras :)

V sobotu ráno sme sa s Kubom pobalili a vyrazili za dobrodružstvom do Viñales. Taxikár samozrejme nesklamal a po pokuse zaviesť nás niekam (ku kamarátovi) na raňajky a vybaviť nám (zaiste) najlacnejšie ubytovanie vo Viñales nás dôkladne vyspovedal ohľadom nášho osobného života a naliehavo nám kládol na srdce, aby sme využili služby miestnej pohostinnosti aj v tejto oblasti (ktoré nám tiež - samozrejme so zľavou - vybaví). Naším protestom nerozumel a argumenty o dlhodobých vzťahoch v našej domovine považoval za vysoko nedostatočné (pevnosť vzťahu a vernosť je totiž podľa miestneho folklóru podobná gravitácii: klesá s druhou mocninou vzdialenosti a Atlantický oceán už mal byť dostatočne široký na to, aby sme sa na Kube mohli nespútane zabávať... nuž, opäť treba povedať, že sa nestalo :D). Po príchode na stanicu sme mali šťastie, že sme mali lístky kúpené už vopred, a tak sme sa bez problémov dostali na palubu a užívali si cestu :) Klimatizácia nebola tentokrát až taká hrozná, takže sme takmer vôbec nemrzli :)

Počas cesty, ktorá inak trvá takmer 4 hodiny, mal autobus zastávku v horskom stredisku Las Terrazas. Okrem bufetov a funkčných toaliet potešila krásna príroda aj s jazierkom postupne prechádzajúcim do dažďového pralesa. Po krátkej prestávke sme nastúpili naspäť do autobusu a po hodinke a pol konečne dorazili do Viñales. Oproti výletu z júla 2011 sa nezmenilo takmer nič. Jediným výraznejším vylepšením bol zrekonštruovaný kostol, ktorý bol ešte pred pol rokom bez strechy a novootvorené paladáry :) Ešte sme ani poriadne nestihli vystúpiť z autobusu, keď k nám pristúpil pánko v stredných rokoch držiaci papier s nápisom "Eslovacos" (čiže Slováci). Rozhodli sme sa ho ignorovať, avšak on podobné rozhodnutie neučinil, a tak nás ihneď oslovil a snažil sa nás presvedčiť, že máme bývať u neho. Neskôr sme sa dovtípili, že dve zvedavé panie, u ktorých sme boli v prvý deň, mu museli dať echo, že sa tam chystáme, a tak nás čakal pri každom buse, ktorý akurát prichádzal z Havany :D Keď sme odmietli jeho "lákavú ponuku", nalepila sa na nás skupinka dvoch či troch miestnych dám, ktoré si nechceli nechať vysvetliť, že ubytovanie si radšej nájdeme sami a v kľude a že k tomu nepotrebujeme byť obkolesení sprievodom pokrikujúcich nádejných ubytovateliek. Došlo to až tak ďaleko, že sa moja inak kľudná povaha na chvíľu zahriala a jednej z paní som ostrejšie, avšak stále slušne, vysvetlil, ako reaguje duša Európana na nanucovanie nevyžiadaných služieb :) Akoby zázrakom dali potom pokoj :)

S Kubom sme sa teda vydali hľadať ubytko po vlastnej osi a zavítali sme do tej istej uličky, ako pred pol rokom. U rodiny, kde sme bývali minule a kde mali výborné raky, už bolo obsadené, ale hneď oproti bývala tiež veľmi zlatá pani aj s manželom, dcérkou a svokrou (hehe), u ktorej sme ubytko zjednali na 15 CUC za noc (oproti 30, ktoré ponúkali "akcioví" ubytovatelia pri autobuse). Aby sme nestrácali čas, hneď, ako sme sa vybalili, sme sa vydali na jednu z miestnych fariem, aby nám ukázali výrobu cigár. Viezol nás tam taxikár, ktorý sa vďaka svojmu zarastenému zjavu ponášal na nemenovanú rozprávkovú postavičku. Na farme sme si pozreli celý proces, v hojdacom kresle vyskúšali a kúpili nejaké cigarky a keďže bol opäť čas nakŕmiť naše žalúdky, zašli sme vyskúšať jeden z miestnych paladárov. Varili výborne a ani cena za veľmi peknú porciu kuraťa, resp. bravčového nebola vysoká. Pozorujúc západ slnka a užívajúc si večernú pohodičku sme sa presunuli do miestneho baru na námestí, kde sme večer zakončili už tradičným mojitkom :)

Ďalšie ráno sme sa zobudili pomerne skoro, a to nie celkom z vlastnej vôle... Pričinili sa o to miestne kohúty, ktoré sa pri východe slnka (asi 6 hodín ráno bolo), snažili prekričať jeden druhého v súboji o imaginárnu dominanciu nad imaginárnym kŕdľom sliepok. Podľa intenzity hluku ich v dedine museli byť milióny a jediné, čo svojim kotkodákaním, dosiahli, bola naša neukojiteľná túžba zakrútiť im krkom, dať ich na polievku a ich obvarené zvyšky premeniť na delikátny, avšak dokonale tichý, coq au vin :D

Po výdatných raňajkách sme boli o 9.00 dohodnutí, že pôjdeme na výlet koňmo - podobný, ako v júli s Martinom. Bohužiaľ, jaskyňa s jazierkom bola práve zavretá, tak sme sa museli uspokojiť s jazdením a návštevou jednej z miestnych farmičiek. Aj napriek tomu, čo tvrdí kamarát Jarko, zvieratá, na ktoré sme nasadli, boli statné žrebce (a nie žiadne somáre - viď fotky :D) a hrdo nás niesli smerom k vychádzajúcemu slnku :) Po ceste sme si nechali vysvetliť použitie rôznych rastlín, zaujímavým bolo rozprávanie o miestnych posvätných baobaboch s názvom "ceiba", ktoré sa nikto neodváži vyťať. Do ich dutín prinášajú miestni ako na pohrebisko poškodené sošky svätcov, ktoré nechcú vyhodiť len tak medzi odpad. Okrem toho nám sprievodca rozprával príbeh o človeku, ktorý si na pozemku, kde rástol baobab, chcel postaviť dom, a jediným možným riešením bolo, postaviť ho okolo stromu - a tak sa aj stalo: baobab zostal bez ujmy a miestnemu farmárovi vyrastal zo strechy strom :)

Po príchode na farmu sme boli milo prekvapení kvalitou cigár, ktoré boli lepšie (podľa Kuba - ja sa do cigár vyznám, ako hus do piva :D) ako tie z farmy, kde sme boli predchádzajúci deň. Zaujímavosťou bola tiež postava farmárky, ktorá nám celý proces ukazovala... mala pomerne ďaleko od obrazu nežnej kubánskej devy a svojou podsaditejšou, územčistejšou a pevnejšou konštrukciou skôr pripomínala butch traktoristu. Jej fyzická sila jej ale veľmi dobre poslúžila, keď do lisu vkladala stonky (drevnaté, s priemerom asi 5 cm) cukrovej trstiny a lisovala nám trstinovú šťavu, tzv. "guarapo". Naň som sa obzvlášť tešil, lebo minule sme boli na Kube mimo sezóny, takže čerstvá cukrová trstina nebola. Do vylisovanej šťavy nám jednou rukou akoby nič vytlačila grapefruit (áno, vyzeralo to presne ako vo filmoch) a Kubovi dodala ešte aj kvapku rumu. Pre osoby citlivejšie na hygienu stolovania by som neodporúčal venovať väčšiu pozornosť ani lisu, ani pohárom, ani ruke, ktorá grapefruit lisovala, avšak pre nás, odolnejších, stačí povedať, že guarapo bolo vynikajúce, sladkasto-kyslastné a osviežujúce a čo bolo hlavné, nič nám z neho nebolo :D

Samozrejme, na farme nám tiež ponúkli nejaké cigary, už sme ich ale veľa nekúpili, lebo sme boli zásobení z predchádzajúceho dňa. Nasadli sme teda naspäť na kone a pobrali sa dokončiť našu okružnú jazdu okolím. Cestou sme videli príklad kubánskeho poľnohospodárstva a mechanizácie, kedy týpek párom volov a dreveným pluhom oral pole, zatiaľčo ďalší ho z ošatky osieval. Samozrejme, príroda bola úchvatná fotili sme ako japonskí turisti a keď sa celý výlet po štyroch hodinách chýlil ku koncu, boleli nás už z jazdenia celkom slušne partie, ktoré sú terčom mnohých ľudových príbehov a ktoré tvoria prepotrebnú spojnicu medzi spodným chrbtom a vrchnou časťou nôh.

Po návrate z výletu, počas ktorého nás takmer ani nespálilo (:D), sme mali možnosť sledovať svokru našej domácej, ako na dvore lúpa, praží a následne melie kávu - vôňa bola neprekonateľná a šírila sa celým okolím. Nasledoval výlet do mesta, nákup zopár suvenírov a obed v druhom z vybraných paladárov. Kvalita jedla opäť nesklamala a oddychovú atmosféru zaklincoval pohľad na zapadajúce slnko nad údolím Viñales, na ktoré sme sa išli pozrieť na miestnu vyhliadku.

Ďalší deň sa niesol v znamení návratu do Havany. Našou zastávkou neboli tentokrát Las Terrazas, ale obyčajné odpočívadlo s reštauráciou pri ceste. Preto bolo aj naše zdržanie podstatne menšie a do Havany sme dorazili okolo obeda. Opäť sme si užili cestovanie v historických taxíkoch z 50. a 60. rokov, ktoré sa po otvorení hraníc celkom určite stanú u nadšencov v zahraničí žiadaným zberateľským artiklom. Naše prvé kroky smerovali na stanicu autobusov, kde sme si na večer kúpili lístky na druhú stranu ostrova, do mestečka Camagüey. Malo ísť o približne osemhodinovú cestu, tak sme sa rozhodli trochu ušetriť čas aj CUCy a podniknúť ju v noci. Keďže sme ale mali ešte pol dňa čas, vydali sme sa do centra Havany.

Cestou nás pobavil výjav ako z knihy vtipov: na hlavnom námestí, priamo pred Capitoliom sme boli svedkami toho, ako malý syn kráča aj so svojou mamou po hlavnej havanskej ulici, držiac... áno, presne tak, namiesto balónika nafúknutý kondóm :D Samozrejme, tento výjav nezostal bez vysvetlenia. Keď sme nahliadli do lekární v turisticky významnejších oblastiach, boli dobre zásobené - avšak apatieky mimo takýchto zón zívali prázdnotou a na ich poličkách boli okrem aspirínu vkusne a symetricky rozložené práve kondómy :D Koniec-koncov, vzhľadom na miestnu horúcu krv a potenciálny nedostatok iných liekov to ani nebolo až také prekvapivé - okrem toho aktivity spojené s používaním tohto artikla údajne blahodárne vplývajú na srdcovo-cievny systém, a tak je ich umiestnenie v poličke s liekmi na obehové choroby celkom logické :)

Okrem toho sa nám v hlavnom meste ostrova slobody podarilo zavítať do miestneho kníhkupectva. Okrem skutočnosti, že jediné knihy, ktoré sa tam reálne dali zohnať mali ako autora niektorého z velikánov svetovej alebo kubánskej komunisticko-revolučnej scény, nás zarazila ešte jedna vec: pri prehŕňaní sa titulmi som mal pocit, že sa nachádzam skôr v antikvariáte - zažltnuté stránky posiate škvrnami času poukazovali na diela staré viac než polstoročie. Aké bolo moje prekvapenie, keď bol na obálke zozadu vytlačený rok vydania 2008, niekedy dokonca aj novší. Či stav kníh zodpovedá verve, s akou si ich vo voľnom čase listujú predavačky v obchode, úcte akej sa pri manipulácii tešia od miestnych skladníkov, lokálnej klíme obsahujúcej rôzne soli ničiace takmer všetko alebo jednoducho kvalite kubánskej kníhtlače, zostalo tajomstvom.

Našimi potulkami po Havane sme sa dostali aj trochu mimo centra, kde sme nazreli do jedného z nájomných domov pamätajúcich ešte koloniálne časy. Prekvapením boli drevené podpery, umiestnené medzi jednotlivými poschodiami, ktoré jednak závažným spôsobom znížili našu chuť danú budovu navštíviť, a tiež vysvetľovali, prečo sa jeden z takých domov pár dní nazad zrútil, pochovajúc štyroch zo svojich obyvateľov. V prehliadke sme pokračovali na Plaza de Armas, miestnom trhu. Keď sme sa snažili privolať si taxík, ktorý by nás tam zobral, zastavilo nám luxusne vyzerajúce auto bez akejkoľvek nálepky "taxi". Na moju obligátnu otázku, koľko nás takýto presun vyjde, nám šofér len s úsmevom odvetil, že ide tým smerom, tak nás len tak zvezie... A toto sa vám stane, keď už si myslíte, že vás na ostrove nič neprekvapí :D S vylepšenou náladou sme dorazili na Plaza de Armas, kde sa mi podarilo vykšeftovať niekoľko mincí, vrátane 5CUC mince s Che Guevarom, o ktorej existencii neexistuje veľa záznamov. Stála ma síce 15CUC, ale odmietnuť som nemohol :) Aj ponuka kníh (starých i nových) tu bola podstatne širšia ako v oficiálnych kníhkupectvách. V neďalekých obchodíkoch sme kúpili ďalšie suveníry na pamiatku (pohľadnice, známky, magnetky, vkusné náhrdelníky zo slimačej ulity, ...) a vydali sa do najbližšej reštiky zavŕšiť deň jedlom :)

Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že ide o štátne zariadenie (znudene postávajúci čašníci ignorujúci hostí a tváriaci sa, že ich otravujete, sú na Kube neklamným znamením štátom vlastnenej reštaurácie), ale to nás nerozladilo a pri kuracom steaku a mojitku sme si užívali večer. Chýbať samozrejme nesmela typická kubánska reštauračná kapela, ktorá po piatich odohraných pesničkách začala od hostí vyberať sprepitné, ani miestni mládenci hľadajúci turistky a turistov na spoločné prežitie niekoľkých letmých okamihov. Zaujímavé bolo sledovať, ako sa dva stoly od nás zoznamuje pár mladých Nemiek s o jeden stôl ďalej sediacim párom podobne mladých Nemcov. Keď sa po chvíli zdvihli a spoločne odišli v ústrety tropickej karibskej noci, bolo nám jasné, že dobrodružstvo sa v ten večer pre niektorých len začína :)

Dobrú náladu nám nepokazil ani okatý pokus čašníka obtiahnuť nás o pár CUCov a už vôbec nie jeho nahnevaný výraz v tvári a absencia akéhokoľvek ospravedlnenia, keď sme mu na jeho trik prišli a nechali mu sprepitné zodpovedajúce jeho službám :) To sa už ale pomaly blížil náš čas odchodu do Camagüey, a tak sme vzali taxík priamo na autobusovú stanicu, kde treba byť už približne pol hodinu pred odchodom autobusu, aby sa stihla naložiť všetka batožina. Samotná cesta prebiehala pomerne kľudne, až na to, že vodiči autobusu zapínali a vypínali klimatizáciu spôsobom, ktorý sa nedá nazvať inak ako náhodný, takže sme s Kubom každú chvíľu mrzli a v zápätí sa zasa potili. Šťastím bolo, že autobus bol poloprázdny, tak si Kubo na polceste našiel voľné dvojsedadlo a aspoň trošku sa vyspal bez toho, aby musel mať nohy skrčené až pod bradou :)

V Camagüey sme sa rozhodli neprespať a po príchode sme si preto kúpili hneď aj lístky na spiatočnú cestu - opäť v noci. Samotné mesto nás až tak neoslovilo, čo bolo ale zaujímavé, bola návšteva miestnej banky, kde 10 pokladníčok sedelo za 10 okienkami a na 9 z nich bolo napísané "zatvorené" - samozrejme, rad 10 ľudí, ktorí tam stáli, nikoho ani prinajmenšom nezaujímal :D Zážitkom bolo tiež hľadanie miesta, kde by sa človek mohol naobedovať, avšak vďaka milému bicitaxikárovi sa nám to bez väčších problémov podarilo - a vyzeralo, že to urobil dokonca zadarmo, keď mu majiteľ reštaurácie namiesto zvyčajnej provízie doniesol len pohár vody... hmmm...

Po obede sme si na chvíľku sadli na hlavnom námestí a užívali si slniečko. Videli sme zástupy školákov, ako v pionierskych uniformách kráčajú na vyučovanie, dvojicu starých kamarátov, ako rozoberajú najnovšie filozofické témy, aj starenku, ako mladým niečo dôrazne dohovára - a oni jej slová prijímajú s mladíckou nerozvážnosťou a veselosťou. Zlatým klincom však boli dve udalosti: jedna, kedy sa pri nás zastavil svoj bicykel už iba ledva tlačiaci podgurážený pán, ktorý sa vypytoval, odkiaľ sme, následne nám netriezvym hlasom pätnásť minút vysvetľoval, ako mu vadí žobranie a ako on by sa k niečomu podobnému nikdy neznížil, a nakoniec si od nás vypýtal pár CUCov na jedlo :D Ďalším bol stredoškolský učiteľ, ktorý sa prišiel trochu posťažovať, že z jeho platu (okolo 15 EUR mesačne) nemá z čoho zaplatiť svojej dcére oslavy 15. narodením (ktoré sú v Latinskej Amerike významným sviatkom a napríklad na Kube otcovia pri tej príležitosti dcéram zaplatia nafotenie book-u alebo podobnú pre život nevyhnutnú vec).

Keď nás námestie omrzelo, išli sme na (už tradičné) mojitko do neďalekého baru. Kecali sme, rozoberali závažné otázky sveta a vesmíru a keďže takáto intelektuálne náročná činnosť vyčerpáva nielen mozgové bunky, ale aj žalúdok, rozhodli sme sa v danom bare aj povečerať. Kým nám ale priniesli (celkom chutné) jedlo, všimli sme si pri vedľajšom stole sediaci párik dôchodcov. Jeden z nich bol podľa prízvuku miestny, ten druhý Španiel. Kubánec mal už celkom slušne "nakúpené", zatiaľ čo jeho európsky kolega si stále udržiaval istú noblesu viažúcu sa k jeho veku a statusu bývalého kolonizátora. Pokračovali sme v rozhovore, napospol ignorujúc naše okolie, keď tu zrazu k nám pristúpil oný podgurážený Kubánec a začal sa nás pýtať, odkiaľ sme. Poučený z predchádzajúcich nezdarov sme sa už ani nenamáhali vysvetľovať mu niečo o Slovensku a suverénne sme vyhlásili, že z Československa. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sa nás spýtal, z ktorej sme časti. Pokrčili sme plecami a priznali, že zo Slovenska. Čakali sme, že milý dôchodca vylúdi chápavé "Aha", prípadne povie, že o nás pred časom čítal v novinách a pôjde si sadnúť. Stalo sa ale niečo, čo sme nečakali: Kubánec sa nadýchol, očervenel, privrel oči a spustil: "Neďaleko od Trenčína, býva krásna Katarína. Čierne oči má, to musí byť má milá. Takú frajárečku chcem, čo má meno Katarína." Melódia sedela, slová (už mierne obrúsené rokmi) boli tiež identifikovateľné. My sme tam s Kubom sedeli ako obarení a nevedeli, čo si myslieť... a tak sme si zaspievali spolu s ním :D

Samozrejme, celé toto extempore bolo vysoko účinné ako ice-breaker, takže sme sa s našimi kolegami pustili do družnej debaty. Vysvitlo, že Kubánec študoval na Slovensku, konkrétne v Košiciach, v 70. rokoch baníctvo. Porozprával nám o svojich frajerkách, o švárnej vrátničke na internáte a trval na tom, že má na Slovensku určite kopu detí, lebo pri jeho frekvencií stretnutí tretieho druhu by bol zázrak, keby tam žiadne nemal :D Slovensko si veľmi pochvaľoval a mal naň krásne spomienky, čo potvrdil aj jeho španielsky kamarát (ktorý sa na Kubu presťahoval po odchode do dôchodku), ktorý príbehy o našej krajine od neho počúval takmer každý deň :) Odfotili sme sa teda, vymenili si e-maily, sľúbili sme, že Kubáncovi fotku pošleme a tiež že mu pomôžeme nájsť jeho údajné deti :) Mno... tú fotku sme poslali :) Keďže sa už schyľovalo k večeru, odtiahol menej intoxikovaný Španiel svojho alkoholom opojenejšieho kolegu domov (krásne bolo vidno rozdiel medzi európskou kultúrou, ktorá si cení a aj iným dopraje súkromie a tou kubánskou, ktorá sa podobnými otázkami vôbec nezaoberá :D). Mierne v šoku, ale potešení, sme ešte chvíľu posedeli, keď tu zrazu zhasli svetlá v celej štvrti a zažili sme náš prvý kubánsky black-out. Samozrejme, čašníci hneď pozapínali pomocné lampy, aby sa nikto z hostí nerozhodol využiť čierno-čiernu tmu a nevynútil si pozvanie na celú útratu zo strany baru :) V priebehu 10 minút bolo ale svetlo späť a my sme sa pomaly vybrali naspäť na námestie.

Tam sme mali ešte chvíľu času a podarilo sa nám byť svedkami hádky/hry dvoch hluchonemých chalanov (okolo 16 rokov mohli mať), ako aj sviečkového sprievodu v bielom odetých Kubáncov smerujúcich z miestneho kostola nevedno kam. Po pol hodinke sme sa rozhodli ísť naspäť na autobusovú stanicu. Kvôli zážitku (a nedostatku taxíkov) sme si ale vzali bicitaxi. Chalanisko menom Miguel tvrdil, že nás v pohode uvezie oboch, a tak sme po chvíľke presviedčania súhlasili a išli obaja spolu. Samozrejme, chvíľu trvalo, kým nám na taxík pripevnil batožinu, chvíľu trvalo jeho jednanie sa s policajtom, ktorý mu práve ktovie za čo dával pokutu, ale nakoniec sme vyrazili a na stanici sme boli v priebehu ani nie 20 minút. Z chalaniska tiekol pot cícerkom, tak sme mu aspoň nechali trochu väčšie sprepitné a pustili sa do našej dobrodružnej cesty naspäť do Havany. Tá bola skutočne zaujímavá, lebo po príchode autobusu sa zistilo, že nebudeme mať až také šťastie ako minule: Všetky miesta boli obsadené, takže sme sa s Kubom museli zmestiť na jednu dvojsedačku, čo spôsobilo kvalitatívne podstatne horší spánok ako pri ceste do Camagüey. V každom prípade sme takto absolvovali dve noci v buse a už sme nadovšetko túžili po najlepšom vynáleze ľudstva zvanom posteľ :)

Hneď po príchode do Havany sme si, túžiac po troche odpočinku, vzali taxík do neďalekej dediny nazývanej Guanabo, ktorá sa vyznačuje krásnymi piesočnými plážami a dobrým jedlom :) V dome, ktorý sme si podľa turistického sprievodcu vybrali ako ubytovanie, už izby desať rokov neprenajímajú, ale odporučili nám ďalšiu "casu particular", kam sme aj išli. Výhodou bolo, že sa nachádzala len dva bloky od pláže a turistom bol dostupný celý apartmán - s tromi izbami, kuchynkou a veľmi peknou kúpeľňou. Objednali sme si na druhý deň raňajky a vybrali sa do centra mestečka. Pozreli sme nejaké suveníry, zmenili si ďalšie peniaze a našli celkom milú pizzériu, kde sa dalo naobedovať. Aj napriek tomu, že pizzéria bola kubánska, majiteľ nás rutinne zdravil po taliansky, čo miestu dodávalo istú atmosféru. Sedeli sme von pod paravanom, odkiaľ bola vidieť výstava s dresmi talianskych futbalových mužstiev. Dali sme si pomerne slušnú pizzu a išli sa pozrieť na pláž. Veľmi sme sa neslnili, avšak samotná idea januárového kúpania v Karibiku bola skvelá. Keď sa slnko začalo skláňať nižšie nad obzor, odišli sme z pláže a zamierili naspäť do pizzérie, kde sme deň zavŕšili dobrou večerou :)

Nasledujúce ráno sme domácemu porozprávali, kde sme deň predtým jedli, načo nám on asertívne odporučil inú taliansku reštauráciu, iba jeden blok od jeho domu, ktorá bola podľa jeho slov niekoľkonásobne lepšia (a zaiste ju vlastnil nejaký jeho kamarát). Pri obstojných raňajkách zložených z ovocia, hrianok, šunky a vajíčka nám však domáci začal s novinami Granma v ruke prednášať o vizionárovi Fidelovi, o tom, ako krajinu neohrozene vedie zradnými vodami kapitalisticko- imperialistických nástrah až k brehom prosperity a blahobytu, ako aj o tom, že ako bývalý námorník precestoval svet, videl, ako to vyzerá v Európe, ľutuje nás, že musíme žiť v takej biede a nedostatku a že keď budeme niekedy potrebovať jedlo, sme u neho vždy vítaní. Tento preslov u nás spôsobil pochybnosti o mentálnom zdraví nášho hostiteľa, resp. minimálne o vplyve indoktrinácie na vnímanie reality u verných členov PCC (Partido Comunista de Cuba).

Po politickom školení sme sa aj s Kubom rýchlo vybehli prezliecť a hor'sa priamo na pláž zmyť zo seba nános ideologickej propagandy :D Na pláži bolo super, celý deň sme strávili čľapkaním sa v mori, slnením, stavaním piesočných stalagmitov a priehrad, zbieraním kamienkov (pre kolegov), mušlí a naháňaním krabov (viď fotky). Bol to deň zaslúženého pasívneho oddychu :) Zaujímavé bolo, že more bolo v tých miestach veľmi plytké a aj po 100 metroch bola človeku voda len asi po kolená. Občas sa neďaleko od nás zjavil miestny policajt, ktorý nám nenápadne strážil batohy, pretože je pravda, že na kubánskych plážach si obzvlášť turisti musia dávať na svoje veci pozor. Bolo to od neho veľmi pozorné, tak sme sa mu pri odchode aj poďakovali. Pobyt na pláži sme prerušili počas obeda, kedy sme sa pred najprudším slnkom skryli do naším domácim odporúčanej talianskej reštaurácie. Aj napriek našej počiatočnej nedôvere mal skutočne pravdu a reštika bola aj na naše pomery veľmi dobrá - do konca nášho pobytu v Guanabe sme už nikde inde nejedli :) Zaujímavosťou bol tiež (očividne) domáci pán, ktorý podriemkaval v tieni na hojdacom kresle, držiac v ruke vydanie kubánskych novín s veľkým titulkom "Genialita Cháveza"... Nuž, minimálne uspávací efekt spomínanej geniality bol nepopierateľný :)

Po obede sme sa vrátili naspäť na pláž a pozorujúc morské vtáky si užívali ešte posledné lúče tropického slnka zapadajúceho za horizont. Po celom dni som s uspokojením konštatoval, že nás s Kubom vôbec nespálilo, čo bol pri mojej koži jednak zázrak, jednak zásluha Kubovho opalováku (týmto ďakujeme nemenovanej kozmetickej firme) :D Nasledovala večera v spomínanej reštike (tentokrát to boli cestoviny), návrat domov a spánok po vysiľujúcom dni na pláži :).

V piatok ráno sme po prebudení znova absolvovali raňajky a následne sa vydali na spiatočnú cestu do Havany. Za plážou nám síce bolo smutno, ale ako sa hovorí, všetkého veľa škodí a v Havane sme ešte chceli vidieť niekoľko zaujímavostí. Snažili sme sa zohnať taxík, keď tu pri nás pristavila veľká červená dodávka a na našu otázku, za koľko nás vezme do hlavného mesta, odpovedal vodič neuveriteľne: 2 CUC - tu treba povedať, že cesta z Havany do Guanaba nás vyšla na desaťnásobok a aj to až po zjednávaní z pôvodných 30 CUC... nuž, ďalší dôkaz flexibilných kubánskych cien. Na druhej strane je ale pravda, že zatiaľ čo do Guanaba sme išli samostatným taxíkom, dodávka zastavovala na viacerých miestach a brala aj iných pasažierov - išlo teda o takzvané "colectivo". Po príchode do Havany sme veľmi nerozmýšľali a po krátkom hľadaní sme sa rozhodli ubytovať u našich starých známych, u ktorých sme bývali aj prvých pár dní v krajine. Mali sme šťastie, lebo mali práve voľno, a tak sme sa s radosťou zvítali a obsadili už známu izbu :)

Opäť sme pobehali po meste, nakúpili ešte zvyšné pohľadnice, známky a ďalšie maličkosti a vybrali sa na obed do mexickej reštaurácie, kde sme boli aj prvý deň nášho pobytu. Jedlo bolo tradične výborné a po ďalšom objavovaní skrytých zákutí Havany sme večer skončili na Malecóne. Pod vplyvom atmosféry januárovej teplej noci a vidiny sedenia na nábreží som si spolu s Kubom kúpil plechovku piva, ale ukázalo sa, že dôvod, pre ktorý pivo nepijem, platí aj na Kube - jednoducho mi nechutí :) A tak polovica obsahu plechovky skončila v oceáne, kde si na nej dozaista pochutili ryby, koraly a iné morské tvory. Ako sme tak kecali, spomínali na prežité dni našej cesty, nechali sa chladiť miernym vánkom a užívali si pocity nadchádzajúceho kubánskeho večera, zastavili sa pri nás traja mladí (do 30 rokov) pouliční hudobníci. Rozprávali sme sa s nimi asi pol hodinku, počas ktorej nám stihli porozprávať, že napriek tomu, že hrajú na ulici, majú dvaja z nich vyštudovanú vysokú školu - jeden humanitného smeru a ten druhý je dokonca (údajne) najmladším študovaným dirigentom na Kube... hraním pre turistov si však zarobia niekoľkonásobne viac, ako keby mali hrať v orchestri.

Zaujímavé boli tiež ich názory na systém v krajine. Dvaja z nich na komunizmus vyslovene nadávali a nevedeli sa podľa vlastných slov dočkať zmeny. Mali pocit, že v systéme, ktorý na Kube existuje, nemajú možnosti sa rozvíjať a venovať tomu, čo chcú. Najrozumnejší však bol podľa mňa pohľad dirigenta, ktorý tvrdil, že každý systém má svoje klady a zápory a ide len o to, ako človek dokáže v rámci takéhoto systému fungovať. Hovoril, že ani po páde komunizmu sa o nich nikto starať nebude a že radšej, ako sa neustále sťažovať, treba na sebe pracovať a pokúšať sa nájsť si svoje cestičky pomedzi prekážky pravidiel a zákonov a niečo v živote dosiahnuť. Skúste si tipnúť, ktorý z nich sa bude mať po reálnom páde komunizmu lepšie :)

Po tomto rozhovore, keď už aj naši hudobne nadaní priatelia usúdili, že treba ísť zarábať, sme sa pobrali naspäť domov. Nasledujúce ráno sme sa po výdatných raňajkách vybrali znova do mesta. Okolo obeda nás hlad vyhnal do nášho obľúbeného podniku v čínskej štvrti, ale keďže sme boli trochu ďalej od centra, okoloidúci Kubánec nás veľmi ochotne odviedol k stanovisku taxíkov, kde nám ešte aj zavolal práve kávičkujúceho taxikára. Ako bolo zvykom, dohodli sme sa s vodičom na cene 5 CUC. Prekvapilo nás, že s nami v aute išiel aj oný "nezištný" sprievodca, ale keďže na Kube už človek zažil hádam všetko, nepripisovali sme tomu veľkú pozornosť. V cieli našej cesty som taxikárovi podal 10CUC bankovku a pýtal si výdavok. Aké však bolo naše prekvapenie, keď milý podnikavec zahlásil, že cena bola 5CUC na osobu, t.j. spolu 10 CUC (na vysvetlenie - náš dobrodinec sa s taxikárom musel vopred dohodnúť a ako "províziu" si vypýtal práve oných zvyšných 5 convertibles). Opäť sa moja mierna povaha vzbúrila a znovu som slušne, avšak veľmi rázne taxikárovi vysvetlil, že už sme tu dosť dlho na to, aby sme so seba nechali robiť volov. Zobral som mu 10CUC, zašiel do neďalekého obchodu 10CUC rozmenil na dve 5-pesové bankovky a vybavil ho jednou z nich. Z neznámeho dôvodu na moje želanie pekného dňa nereagoval a namosúrený odfrčal :D

To však nevadilo, náladu nám to nepokazilo a na dôvažok mali v našom obľúbenom čínskom podniku práve čerstvý tamarindový džús, ktorý sme sa rozhodli vyskúšať. Chutil vynikajúco, ako niečo medzi hroznom, kyslastým citrónom a čímsi neidentifikovateľným. Dali sme si už tradične polievku z morských plodov (veľmi chutná) a rozhodli sme sa vyskúšať neveľmi čínsku, zato však tradičnú, paellu (rizoto). To sme ale netušili, že paellu podávajú v miske, do ktorej sa pokrmu zmestí celé kilo - a presne toľko ho aj bolo. Napriek tomu, že sa mojej životnej filozofii protiví nechávať jedlo na tanieri (ako môže dosvedčiť viacero ľudí) a napriek možno prekvapivému objemu môjho žalúdka (áno, aj na to máme svedkov), som tentokrát musel kapitulovať a po vyjedení mäsa a asi polovice ryže putoval zvyšok inak výbornej paelle naspäť do kuchyne :)

Poobede sme sa s Kubom vydali na posledný z našich väčších výletov, a to na havanskú pevnosť. Základom je dostať sa na opačnú stranu havanského kanála, pretože práve tam sa pevnosť nachádza. Slúži k tomu podmorský tunel, ktorý však tiež znamená, že sa tam nedostanete pešo a musíte akceptovať prirážku, ktorú si účtujú miestni taxikári :) Samotná pevnosť kedysi slúžila ako obrana havanského prístavu a vďaka jej strategickému umiestneniu pri jeho ústí a počtu diel to bola obrana nepochybne účinná.

Po príchode do pevnosti sme sa vydali najskôr pozrieť jej predsunutú časť spolu s majákom. Narazili sme na množstvo predavačov suvenírov, ale keďže sa už zvečerievalo, pomaly svoj tovar balili. Aj tak sme však stihli zistiť, že ceny sú to oproti centru mesta výrazne predražené. Od majáka (na ktorý sme sa nedostali, lebo za vstup si pýtali pomerne nekresťanské peniaze) sme pokračovali do hlavnej budovy pevnosti ležiacej priamo oproti centru mesta, od ktorého ju oddeľuje len spomínaný kanál. Tu sme opäť zaplatili (už rozumnejšie) vstupné a išli sa pokochať výhľadom z múra pevnosti posiateho delami - neodolali sme a chvíľu sme si na nich aj posedeli :D

Po zotmení sa pevnosť začala napĺňať predavačmi a turistami, ktorí čakali na večernú salvu z dela (okolo 21.00). Nás však až tak nezaujímala, a tak sme sa asi o ôsmej večer vydali na spiatočnú cestu. Pri odchode sme si ešte všimli vývesnú tabuľu s cenami vstupného: domáci 6 CUP, turisti 6 CUC. Jedno písmenko v kóde meny znamená, že turisti platia približne 25krát viac ako domáci. Nuž, nech žije kubánsky socialistický kapitalizmus :) Večer sme ešte zamierili do centra ku Capitoliu, kde sme v pube absolvovali povinné mojitká a pobrali sa domov.

Tak sa začal náš posledný deň na Kube. Keďže let sme mali až okolo ôsmej večer, mali sme čas do 16.00 (na letisku treba byť aspoň tri hodiny pred odletom plus hodinka cesty na letisko aj s rezervou). S domácimi sme sa dohodli, že nám o tom čase priamo zavolajú taxík (samozrejme svojho kamaráta... tomuto systému sa inak s menšou dávkou humoru hovorí "sociolismo", teda "kamarátokracia" :D). Išli sme na nábrežie, pozrieť sa na húf miestnych rybárov chytajúcich večeru v mútnych vodách prístavu a odtiaľ sme sa opäť pobrali na Plaza de Armas, najväčší havanský bazár. Ja som ešte našiel zopár zaujímavých mincí, podarilo sa mi dokonca nejaké vymeniť a presvedčiť predavača, aby na výmenu pristal (čo bol dovtedy môj najväčší negociačný úspech). Naobedovali sme sa v reštaurácii priamo na Plaza de Armas, kde nám okrem mačky robili spoločnosť aj kohút so sliepkou - nie až taký častý zjav v zariadeniach reštauračného typu. Obsluha bola klasicky katastrofálna, čo opäť poukazovalo na štátny podnik. Poobede sme sa ešte zašli pozrieť na havanskú katedrálu ležiacu len dve ulice ďalej, Kubko si kúpil vydanie miestneho socialistického denníka "La Juventud Rebelde" ("Revolučná mládež") a pomaly sa začali vracať domov :)

Po rýchlom zbalení nastal čas lúčenia sa s našimi domácimi, ktorí nám za tých pár dní, ktoré sme u nich strávili, skutočne prirástli k srdcu. Ako bolo dohodnuté prišiel pre nás priamo pred dom taxík, ktorým sme sa doviezli na letisko. Tu sme na našu hrôzu zistili, že lietadlo, ktorým sme mali letieť, mešká asi tri hodiny, čo by nám pri prestupovaní spôsobilo veľký problém v Paríži, cez ktorý sme leteli naspäť. Preto sme zašli za týpkom z Air France, ktorý nás bez úsmevu, ale tiež bez problémov presunul na skorší let, ktorý odchádzal približne o 45 minút (áno, aj preto sa oplatí na letisko prísť s predstihom). Rýchlo sme si teda zacheckovali batožinu, zaplatili výstupnú daň a išli sa postaviť do radu na výstupnú kontrolu. Tá našťastie dopadla bez problémov (narozdiel od chlapíka vedľa nás, ktorému zabavili nejaký obraz, ktorý kúpil v Havane a teraz ho nemohol vyviezť). V odletovej hale sme už len kúpili nejaké chipsy a oblátky na cestu, nastúpili do lietadla (tentokrát bohužiaľ iba do normálnej turistickej triedy - takže žiadne hry ani možnosť zvoliť si film :( ) a čakali na odlet. Lietadlo vzlietlo načas a my sme už len plní zážitkov a spomienok zamávali Kube na rozlúčku (áno, áno, znie to ako klišé, vyzerá to ako klišé, tak to asi aj bude klišé - ale fakt sme to spravili :D).

Dovetok: v Paríži prebiehalo všetko hladko, až na to, že let, ktorým sme mali pôvodne ísť, svoje meškanie dobehol, takže sme si trochu dlhšie počkali na letisku. Po príchode do Viedne nás už čakala Kubova Zuzka, radostne sme sa všetci zvítali a Zuzkino ľavé predné koleso bolo nebezpečne mäkké a trčala z neho päťcentimetrová skrutka, opravili sme rovno aj defekt (našťastie máme s Kubom silné organizmy a ani 40-stupňový teplotný rozdiel nás nepoložil). Nuž, tak sa skončilo naše januárové výletnícke putovanie po Kube, zazvonil zvonec a ... rozprávka pokračovala zas niekedy inokedy ;)

Viac fotiek v galérii č.2.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 22.08.2017,
meniny má Tichomír, Sigfríd, Tichomil, Tichomíra



Kuba














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog