Peťo Reťo :)

Bratislava
Slovakia


 
 
  1. Trip po Južnej Amerike
  2. Cesta do Ria
  3. Rio de Janeiro
  4. Vodopády Iguazú
  5. Buenos Aires
  6. Montevideo
  7. Mendoza
  8. Santiago de Chile
  9. San Pedro de Atacama
  10. Púšť Atacama / Salar de Uyuni
  11. Uyuni
  12. La Paz
  13. Puno
  14. Cusco a Machu Picchu
  15. Lima
  16. Atlanta
  17. Londýn
  18. Cesta domov

Trip po Južnej Amerike - júl 2012 27.6.2012

top
S nadchádzajúcim letom opäť prichádza aj čas cestovania a spoznávania nových kútov sveta. O pár hodín vyrážame spolu s kolegom Lukášom na okružnú cestu po Južnej Amerike. Cestovná horúčka vrcholí, batohy sa plnia tým najpotrebnejším, čo cestovateľ potrebuje na mesiac života, a spánok neprichádza :)

V stredu popoludní už budeme sedieť v autobuse smerom na budapeštianske letisko, kde sa celá Odysea so zastávkami v Brazílii, Argentíne, Uruguaji, Čile, Bolívii a Peru začne. Budeme sa snažiť blog priebežne updateovať, aj keď ešte stále nevieme, ako na tom budeme s prístupom na internet.

Držte nám zatiaľ palce, nech sa všetko vydarí podľa plánu (alebo ešte lepšie)... Sláva nášmu výletu, nech žije Južná Amerika :)

Cesta do Ria 28.6.2012 (zverejnené: 29.6.2012)

top
Ozyvame sa po prvom dni stravenom v Riu - 29.6. :) Internet mam trosku obmedzeny, diakritiku ziadnu, takze sa najskor pokusim zhrnut hlavne udalosti poslednych par dni a ak zostane cas, pridam aj nejake pikosky ;)

Hlavna sprava dna: mame sa dobre, sme zdravi, najedeni, so strechou nad hlavou :)

Teraz k podrobnostiam :D Trip sa nam zacal pred dvoma dnami, v stredu, hned po skonceni poslednej julovej katedry. S Lukasom sme nas uz zbalene kufre cakali v kancelariach a hned ako zaznel katedralny zvonec, vybrali sme sa smerom na Mlynske Nivy. Odtial sa po pociatocnej fotke nase malickosti nalodili na OrangeBus smer Budapest, odkial sme mali absolvovat prvy let. Cestu do hlavneho mesta nasich juznych susedov som si, samozrejme, kratil hodnotnou literaturou vedecko-fantastickeho charakteru (tymto dakujeme Durimu Podolanovi) :D

Po prichode do Pesti sme sa s Lukim, poriadne vyhladnuti, umiestnili do najblizsieho McDonalds (ach jo), kde sme vyuzili jednaj gastronomicke sluzby tejto globalnej prevadzky, jednak jej socialne zariadenia, jednak volnu WiFi a nemenej moznost capovat si neobmedzene mnozstvo napojov - tu si nie sme celkom isti, ci to posledne bola 'feature' alebo 'bug', v kazdom pripade sme ju ale vyuzili :)

Po zdravom obede sme sa pustili smer metro a letisko. Cestou sme vsak narazili na prvy highlight nasej cesty: ako si tak kracame po chodniku, zrazu som pod jednym zo stromov zazrel tmave skvrny. Hned mi bolo jasne, kolka bije, a tak sme sa s Lukim do sytosti najedli krasnych zrelych ciernych morus :) Aby toho nebolo malo, o 10 metrov dalej bol zasa biely morusovnik, takze sme v hodoch pokracovali aj tam - este dobre, ze mame ten bezolovnaty benzin :D

Cesta metrom prebehla bez vacsich prekvapeni, na konecnej sme si pockali na autobus na letisko. Tato faza nam vsak trvala namiesto 20 minut asi hodinu, pretoze smerom von z Budapesti bola uzasna zapcha. Vsetko sme ale nakoniec stihli, velka batozina putovala do utrob lietadla (vdaka Lukimu, ktory ju cez net zacheckoval, sme ani nemuseli doplacat... ano, leteli sme WizzAir) a dokonca aj prirucny batoh sa mi (po mensich upravach) zmestil do predpisanych rozmerov (ked som to skusal v letistnom kontajneri, pobavil som vsetkych spolucestujucich, lebo ten batoh bol tak natesno, ze sa z neho nedal vybrat a skoro som musel brat do lietadla aj cely kontajner).

Let bol, samozrejme, bez jedla, takze do Rima sme prileteli uz pomerne hladni. Kedze bolo uz okolo 10 hodin vecer, rozhodli sme sa pre zdravu (rozumej ziadnu) veceru. Na letisku sme potrebovali prespat, aby sme stihali ranny let do Amsterdamu, ktory odlietal okolo 6.20 rano. Nasli sme si krasny kutik v odlahlej letistnej hale, kde nam spolocnost robil akurat jeden polonahy spiaci Ind, jeden do druhej nad ranom do telefonu nahlas kvakajuci Talian a skupinka rumunskych spoluobcanov :) Ako sa hovori, letiska spajaju ludi :) Tu sme este celili problemu, ako si nabijeme mobily, kedze ja som este za pomoci toho Lukasovho trochu pracoval a baterka sa uz netvarila velmi nadsene. Presiel som preto do priletoveho terminalu letiska Fiumicino, kde sa mi podarilo najst jedinu funkcnu zastrcku na celom letisku (dobre skrytu za automatom na kavu). Usadil som sa teda tam a nabijal mobily, kym ma policajti zatvarajuci letisko uz celkom nevyhodili :D Potom som trosku pobludil, hladajuc nas spiaci odletovy terminal, ale nakoniec vsetko dobre dopadlo a vdaka spacaku som sa ponoril do osviezujuceho spanku :)

Nasledujuci den sme stavali okolo pol piatej rano, rychlo absolvovali zakladnu hygienu a hor'sa na branu. Let do Amsterdamu bol uz o poznanie prijemnejsi a s Lukasom sme prisli na to, v com sa okrem ceny leteniek lisia nizkonakladovky od normalnych spolocnosti.
  • priestor na nohy: u nizkonakladoviek su kolena pod bradou, u normalnych nie :)
  • jedlo: u nizkonakladovnie nie je, u normalnych je :)
  • letusky: u normalnych su menej muzne :)
Po prilete do Amsterdamu (meskali sme asi 30 minut) sme este vyuzili posledne zvysky internetu a plni ocakavani sme nasadli do lietadla, ktore nas malo preniest ponad Atlantik. V tomto bode musim pochvalit spolocnost KLM, pretoze tak prijemny let (aj ked trval 10,5 hodiny) som este nezazil. Uzasne vela priestoru na nohy, aj v ekonomickej triede moznost navolit si vlastne filmy/serialy/hry, snack + tri jedla pocas letu: a to nie hocijake, ale velmi chutne, spolu s predjedlom, hlavnym chodom a dezertom, moznost v pripade hladu ist si sam vziat nieco pod zub, mile letusky, ... Skutocne, boli sme velmi spokojni, a to az tak, ze sme sa ani nenazdali a pristavali sme nieco po 17.30 miestneho casu v Riu de Janeiro :)

Samozrejme, na tuto cast cesty ste asi najzvedavsi, ale budete si na nu musiet (minimalne do zajtra) pockat, lebo za chvilu sa ma vratit domaci aj s frajerkou, takze musim uvolnit izbu. Kazdopadne, mozete sa tesit na:
  • pribeh o hovienku na koberci
  • pribeh o brazilskom sexualnom maniakovi
  • filozoficky pribeh o uzasnej prepojenosti celeho sveta
  • a mnoho dalsieho...
Zatial teda pozdravujeme Slovensko a tesime sa na spravy z domova ;)

Peto Reto a Lukas.



Rio de Janeiro 1.7.2012 (zverejnené: 6.7.2012)

top
Naposledy sme skoncili nasim priletom do Ria. Podla instrukcii nasho prveho hostitela z Couchsurfingu sme priamo z letiska nasupili na vytipovany autobus a nechali sa zaviest do centra mesta. Odtial nas uz od domu Felipeho delili len dve zastavky metrom (zvladli sme aj kupenie metro karty) a asi tri bloky pesieho pochodu aj s plnymi batohmi (kazdy mal po dva). Tu sa pristavim pri nestastnom jazyku, ktory sa v Brazilii pouziva. Aj napriek tomu, ze v pisanej podobe je rozdiel oproti spanielcine minimalny, hovorena forma jazyka je, aspon pre mna, takmer uplne nezrozumitelna. Preto bol nas postup pri dohadovani sa s miestnymi obyvatelmi nasledovny:

  • oni sa tvarili, ze moja luzofikovana spanielcina je v skutocnosti portugalcina a ja som sa tvaril, ze im rozumiem

Po prichode k Felipemu nas vo dverach hned privital pribehom o tom, ako mal za posledny tyzden trikrat sex a aky je kvoli tomu vytazeny. Vzhladom na fyzicke atributy autora tychto slov sme vsak museli zapochybovat o presnosti jeho slov (namiesto tyzden mozno myslel "v zivote") alebo nad vkusom brazilskych zien... a tak sme pre istotu pochybovali o oboch. Pocas uvodneho rozhovoru sa este stihol ospravedlnit, ze v byte byva sam chlap (cosi vyse 32 mal), a teda nie je uplne dokonale upratany. Tu sa dostavame k praktickym rozdielom medzi Slovenskom a Braziliou: ked ja poviem, "sory, nestihol som upratat", znamena to, ze sa na zemi povaluje par chumacikov prachu a v drese je tanier a pohar. Ked vam tuto istu vetu prednesie Felipe, znamena to, ze skutocne upratat nestihol... este nikdy odkedy sa do bytu nastahoval :D Situaciu zhorsovala skutocnost, ze chalanisko mal psa (inak strasne mileho a privetiveho), ktory ale vodu videl asi iba vo vlastnej miske, a tak neskutocne smrdel, plzol a neustale sa skriabal a vyhryzal si blchy. Samotny byt bol rozdeleny na malu predsien, v ktorej sme spali a jedli, este mensiu kuchynku a chodbu, ktora viedla ku kupelni a Felipeho izbe. Medzi predizbickou a chodbou bola ohradka, ktora vymedzovala teritorium uz spominanej selmy psovitej.

Dobrou spravou bolo naopak, ze sa nam Felipe rozhodol navarit. Bola to hrachova polievka s klobaskou, ale tu musim skutocne povedat, ze jedlo bolo vynikajuce a ako veceru som si nemohol predstavit nic lepsie. Po veceri nas Felipe opustil smerom do mesta, my sme este vyuzili jeho internet a pobrali sa spat.

Nasledujuci den sme zacali skoro rano obiehat pamiatky. Niekolkokrat sme presli centrum mesta, metrom sme sa dostali az na stadion Maracana (tym znalejsim futbalu to bude zname). Zistili sme, ze stadion uz vyse roka rekonstruuju, aby bol na zaciatku buducej sezony pripraveny na akesi majstrovstva, ktore sa tam maju konat. Aj tak sa nam ale podarilo dostat aspon do muzea, kde nam sprievodkynu robila mlada baba, ktora ako jedina z nami dovtedy stretnutych ludi vedela obstojne po anglicky. Aby sme nakrmili nie len ducha, ale aj telo, rozhodli sme sa cez obed zajst do najblizsej restauracie v cerntre, kde sme si za 20 realov pochutili na fejoade (fazula s roznym masom, slaninkou a dalsimi dobrotami) a vybranych cerstvych dzusoch. Vecer, ked uz moje nohy odmietali poslusnost, sme po kratsej zastavke v bare na dzusik opat prisli na byt, Felipe nas opat opustil s tym, ze mame kludne pouzit jeho internet, ale za 2 hodiny nech nie sme v jeho izbe, lebo bude mat co? No predsa babu tam vraj bude mat. Rozhodli sme sa to neriskovat za 2 hodiny sme uz spali spankom spravodlivych. Tu este musim spomenut, ze v dany vecer sme sa prvykrat stretli s nasledkami Felipeho chabej starostlivosti o jeho stvornoheho milacika, kedy bolo na koberci uprostred kupelne krasne hnede stocene hovienko a v rohu pri zachodovej mise zlta mlacka. Psovi treba aspon uznat, ze sa hnede hovienko snazil aspon opticky schovat na hnedom koberceku a mlacku zasa umiestnil do spravneho rohu - bohuzial na samotny zachod uz nedociahol.

Dalsi den, sobota, prebiehal v znameni hlavnych atrakcii Ria. Najskor sme sa odviezli na plaz Ipanema, blizko slavnej Copacabany, na ktoru sme po malom nakupe v supermarkete (pozorovanie: supermarkety su vsade rovnake) aj presli. Moje nohy mali mensi problem s otlakom, takze som sa po meste vliekol stylom zombikov z akehokolvek hollywoodskeho trhaku. Na plazi bolo super, fotili sme, Lukas si kupil nove zlto-zelene plavky a dokonca sme na Copacabane nasli aj neobsadeny slnecnik. Samozrejme, onedlho sme ziskali dalsie ponaucenie z nasej cesty: ked sa v krasny slnecny den kopa miestnych slni na plazi, ale vo vode nie je takmer nikto, znamena to, ze na to maju asi dovod. Dovodom bola teplota vody, ktora bola menej nez uspokojiva a vydrzali sme ju len par minut :) Pri tejto prilezitosti sme zacali konzumovat nami v supermarkete kupenu sunku, syr a chlieb. Vzapati prislo ponaucenie cislo dva: cokolvek, co vezmete na piesocnu plaz, bude plne piesku. A tak sme nasledujuce tri dni chrumali pieskom posiaty kus syra :)

Z Copacabany sme sa autobusom (autobusy to mimochodom funguju tak, ze okrem sofera je v buse aj "vyberac", ktory vybera cestovne. Tito ludia su vacsinou velmi mili a aj s mojou obmedzenou kompetenciou v portugalcine sme sa dobre porozpravali - vzdy nam ukazali cestu, zastali, kde bolo treba, a dokonca prehrabali drobne, ci v nich nenajdu nejake mince, co by sa mi hodili do zbierky) presunuli na Corcovado, miesto, odkial premavaju minubusy k soche Krista. Iniciativna turisticka sprievodkyna sa nas ujala a presvedcila nas, ze radsej ako priamym vlacikom, ktory bol najblizsi volny o hodinu a pol, mame ist ich minibusom, ktory odchadza o 5 minut. Samozrejme, na konci sme kvoli roznym zdrzaniam na miesto dorazili asi narovnako, ale cestou sme aspon videli opice a pokochali sa vyhladom na mesto :) Socha Krista bola super, turistov pod nou neurekom, tak sme sa s Lukasom rozhodli si pod nou rozlozit chlebnicek a vytiahnut pasiku :D Spravny Slovak sa predsa nezaprie :D

Od sochy sme sa potom presunuli pod Cukrovu Homolu (toto takisto zahrnalo asi 15-minutove vlecenie sa mojej malickosti namiesto inak prihodnej chodze), kde sme chceli stihnut zapad slnka. To sa nam tak celkom nepodarilo, ale pri prechode okolo bezdomoveckejsie vyzerajucich spoluobcanov sme prisli k dalsiemu pozorovaniu: zapach mocu je rovnaky v Riu pod Cukrovou Homolou, ako aj v Bratislave na hlavnej stanici :) Spod Homoly na jej vrchol premava vysuta lanovka, prekvapivo bez zavrati sme sa nechali vyviest hore, nafotili vecerne zore a na ich pozadi sa crtajuce mesto a isli domov. Felipe nas privital s tym, ze celu noc mal sex a cely den spal.

V nedelu, posledny den nasho pobytu v Riu, sme mali naplanovany vylet do starej stvrte mesta na kopci, s vybornym vyhladom na okolie. Cesta na kopec bola v skutku malebna a uzke krivolake ulicky cloveku pripominali europske stredomorske mestecka. Na vrchole kopca sa nachadzalo muzeum s ruinami domu bohatej obyvatelky Ria, ktora v zlatych 20. a 30. rokov na svojich vecierkoch zabavala najvyberanejsiu spolocnost siroko-daleko. Po tomto kulturnom zazitku sme sa vybrali na opatovnu navstevu centra a neskor sme chceli ist na vylet do jednej z miestnych chudobnych stvrti zvanych favelas. Na nase prekvapenie bolo cele mesto vyludnene, obchody, bary a restauracie pozatvarane a vsade sa povalovali hromady odpadkov, medzi ktorymi si zimne slnko uzivali hordy bezdomovcov. Kedze sme sa v centre citili mierne nesvoji, presunuli sme sa radsej na plaz Botafogo, kde sme sa mali stretnut s Felipem, aby nas zobral do spominanej favely. Predtym sme sa este isli najest, kedze sme ale narazili na restiku, ktora bola akoze "all you can eat", avsak uctovala za hmotnost nabrateho jedla, za priemerny obed sme zaplatili "mierne" viac, ako sme chceli (asi 20 eur kazdy) :D Nasledne sme sa s plnymi zaludkami a prazdnymi penazenkami presunuli na dohodnute miesto kvoli navsteve favely. Po hodine cakania, marnych telefonatov a SMSiek Felipemu sme sa ale rozhodli na vylet vykaslat, isli sme si radsej do supermarketu (ceny su inak v Riu velmi vysoke, asi dvakrat take ako u nas) kupit parky, chlieb, jogurty a mlieko na cestu, ist si pozriet zapad slnka na plaz a potom sa na nej usadit, popijajuc kokosove mlieko :)

Po prichode domov nas privital Felipe s tym, ze on nas cakal kdesi inde, ale ze vlastne nevadi, lebo tam stretol nejaku peknu babu, s ktorou mal (ano, nemylite sa) sex. V tomto bode nasho pobytu nas to uz vlastne ani neprekvapovalo. Rozhodol sa nam upiect bravcovinu a treba povedat, ze aj vdaka asi 3,5 hodinam pecenia bola vyborna. Vecer sme sa rozlucili a isli sme spat s tym, ze v pondelok rano musime nasadnut do autobusu smerom vodopady Iguazu.

Po nasom rannom prebudeni som zistil, ze pes opat prejavil svoju kreativitu v kupelni. Kedze to uz bolo pocas nasich styroch noci druhykrat, rozhodol som sa situaciou sa nevzrusovat a jednoducho pri vykone rannej hygieny nezvyklych hosti v priestore kupelne ignorovat. Aj tak mi ale nedalo a dovolil som si na ich pocest zlozit kratky versik:

Umyvali sme si zuby traja:
hovienko, mlacka a ja :)


Potom uz nastalo len rychle balenie, presun na stanicu (pri nom sme este stihli zazriet skupinu ozbrojenych vojakov, ako obsadzuju budovu v meste - co sa tyka bezpecnosti, tak vsetky obchody aj budovy boli nepriedysne zamrezovane, v bankach boli detektory kovov, ktore automaticky blokovali vstup a vsetci vratnici mali nepriestrelne vesty... takze asi tak :D). Na stanicu sme prisli okolo 8.00, asi pol hodinu pred odchodom autobusu. Sadli sme si teda, vytiahli madarsku Csabay klobasu (tymto pozdravujem kolegu Mareka), slovenske Bambino a brazilske bagetky a bolo nam na svete hej.

Potom prisiel autobus, inak velmi pohodlny s velkym priestorom na nohy, v ktorom sme stravili nasledujucich 24 hodin. Cestu nam okrem dobreho citania (P. Rothfus: Strach mudreho muza) spriemnoval aj chlapik menom Anderson (inak nie celkom pri zmysloch), ktory sa s kazdym v autobuse rozpraval, vykladal nam o tom, ako spieva v kostole, ako ma 11-rocneho syna, co hra na celo (Anderson nevyzeral na viac ako 22, ale tvrdil, ze ma 33) a neunavne sa nam pod zamienkou "kulturneho zblizovania" snazil zozrat nasu klobasu :D Za zmienku este stoji nas zufaly pokus (pri absencii lyzicky) jest jogurt pomocou parku, ako aj Andersonov rovnako zufaly pokus nam z plastovej misky vyrobit lyzicku. Na obed sme sa zastavili v restike, kde, podobne ako v Riu, predavali hotove jedlo na vahu, avsak asi o polovicu lacnejsie - tak sme sa najedli a ja som si dokonca kupil aj kus melona :) Bol vynikajuci :). Spomeniem este obrovsky poziar, ktory sme cestou v noci videli vedla cesty a o ktorom domaci tvrdili, ze ide len o bezne vypalovanie suchej trstiny :)

Tak presiel den aj noc a my sme sa v utorok rano ocitli v Iguazu. O tom ale az nabuduce ;)



Vodopády Iguazú 3.7.2012 (zverejnené: 10.7.2012)

top
Pre vsetkych a specialne pre Grankiho prinasame nazivo z Juznej Ameriky spravodajstvo o predoslych zazitkoch na vodopadoch Iguazu :)

Do brazilskeho mesta Foz do Iguaçu sme prisli nieco po 6. hodine rannej. Vsade naokolo bola este tma. Z terminalu sme sa nejakym sposobom potrebovali dostat do argentinskeho "sesterskeho" mesta s nazvom Puerto Iguazú, kde sme mali prespat u ucitela anglictiny menom Carlos. Pri infostanku sme narazili na mladu spanielku, ktora sa prave informovala o tom istom, takze sme sa o cosi mudrejsi a bez potreby snazit sa o komunikaciu v poloportugalcine pobrali pred terminal. Tam sme nasadli na autobus smerujuci na primestsky terminal, odkial nam nieco po stvrt na osem skutocne isiel autobus na argentinsku stranu.

Treba povedat, ze hranica medzi Foz do Iguaçu a Puerto Iguazú prebieha tesne za okrajom mesta, takze ani sme sa nenazdali a uz sme dostavali na argentinskej colnici do pasov peciatky. Nasledoval prechod cez detektor kovov a roentgen nasej batoziny - bolo to prvykrat, co som nieco take na pozemnych hraniciach zazil. Nasledne sme opat nasadli na autobus, predtym sme sa vsak dali do reci s mladym Holandanom menom Valentin (ano, zvlastnosti svojho mena si bol vedomy, ale kedze sa narodil na sviatok zalubenych a jeho rodicia mali pomerne mizernu predstavivost, o jeho osude bolo rozhodnute). Kecali sme, az kym sme neprisli na autobusovy terminal v Puerto Iguazú. Tu sme si s Lukasom uvedomili, ze sme hlavy derave. On si nechal na colnici siltovku, ja som si zasa v autobuse zabudol papiere s rozcitanou vytlacenou knizkou :( Nech zije buducnost slovenskej vedy :D

Na terminali nam sympaticky mlady Argentincan poradil, ako sa dostaneme k nasmu hostitelovi a podarilo sa mi tu nazbierat prve mince do zbierky :D Cesta k hostitelovi bola pomerne dlha a navyse hore kopcom, co s plnymi batohmi nebola vobec zabava. Ako sme sa k nemu blizili, cestu nam skrizilo podozrivo vyzerajuce individuum s otazkou, ci nevieme, kolko je hodin. Jej zodpovedanie bolo nasledovane otazkou cislo dva, ze odkial sme. Ked som aj na tento pokus o konverzaciu odpovedal pravdivo (aj ked pomerne usecne a iba jednoslovne), nasledoval nadseny vykrik nasho nahodneho spoludiskutujuceho, vraj ma v taske nieco v nasom jazyku. To uputalo nasu pozornost. Individuum vytiahlo hrubu knihu, v ktorej obsahu sa nachadzalo mnoooozstvo jazykov sveta, medzi nimi aj nasa rodna slovencina. Po nalistovani spravnej strany vsak vsetky roviny vesmiru zapadli do seba a nam bolo zrazu jasne, s kym mame tu cest: na stranke stalo velkym napisane Osobne posolstvo pre teba od Svedkov Jehovovych :D

S panickym revom a s rukami mavajucimi nad hlavou sme zacali od individua utekat, az kym nam v usiach nedoznela jeho lamana slovencina ("pockajte, neutekajte, ja sa s vami chcem len porozpravat"), ktoru cital z poznamok pod ciarou v jeho univerzalnej prirucke pripravenej na vsetky mozne eventuality. Po chvilke hladania sme nedaleko futbaloveho ihriska nasli adresu, ktoru sme hladali. Nasu nadej, ktoru v nas vyvolali krasne domy nalavo aj napravo od hladanej adresy, schladil pohlad na chalupku ucupenu medzi nimi. Prvy dojem hovoril, ze sa vnutri nemoze skryvat viac nez jedna miestnost - a tentokrat sa ako na potvoru nemylil. Podisli sme k dveram a po nasich pokusoch o klopanie sa z nich vynoril sympaticky typek. Spytal sa nas, ci hladame Carlosa, na co sme my odpovedali s ulavou a kladne :) Nezamenitelny prizvuk nasho interlokutora vsak daval tusit, ze jeho spanielcina nepochadza z oblasti na juh od rieky Rio Grande, ani z juznej strany Pyreneji. Napovedal skor tomu, ze jeho domovinou bol kraj, kde "Boris umi po skalinach" :D Plynulo sme teda presli do slovenciny a cestiny a zistili sme, ze v miestnosti o velkosti 3x3 metre s jednou postelou budeme spat minimalne piati. Chalanisko Peter, jeho spolucestovatelka Katka, Lukas, ja a nas hostitel Carlos. Ten si vraj az rano spomenul na to, ze mu maju dnes poobede (v skutocnosti rano) prist dvaja hostia z Polska (v skutocnosti Slovenska). My sme sa ale potesili, lebo, ako sa hovori, mala kopa pyta viac a dobrych ludi sa vsade vela zmesti :)

Nechali sme si teda veci u Carlosa (ktory mimochodom nebol doma, lebo prave ucil) a vybrali sa spolu s Petom a Katkou na vodopady. Cesta naspat na terminal bola o dva batohy lahsia, islo sa nam celkom veselo. Za 10 pesos (asi 2 eura) sme si kupili listok a priblizne po pol hodine cesty sme dorazili na miesto. Tam nas cakala dalsia investicia do vstupneho vo vyske 130 pesos a potom nam uz nic nebranilo v tom, ist si uzit padajucu vodicku. Mne sa este cestou podarilo cvaknut nejake pralesne huby (rastu aj u nas, menovite koralovec a uchovec), takze som bol spokojny ako prasiatko v zite :) Samotne Iguazú su riesene formou troch okruhov, medzi ktorymi premava maly vlacik, nie nepodobny horehronskej zeleznicke. Vyviezli sme sa kvoli slnku najskor na najvyssi okruh, ktory cloveka po mnohych prechodoch rieky Iguazu prostrednictvom zeleznych lavok privedie az k samotnemu vodopadu, na uroven nadol padajucej vody. Kvoli hmle, ktora na vodopadoch panuje, clovek nevidi az na dno priepasti, avsak vzdusne prudy s nepravidelnou periodicitou zdvihaju mracna vodnej trieste a zenu ich na nic netusiacich turistov snaziacich sa o obstojnu vrcholovu fotografiu.

Zazitkom je aj z tohto titulu sa tvoriaca duha, ktora dodava inak masivnym vodopadom nadych magickosti :) Po absolvovali vrchneho okruhu a obligatnej fotografii so z domu donesenou pastekou sme sa opat vybrali na vlacik smerom nadol, na dva zvysne okruhy. Chodzu nam spriemnovali male potvorky druhu Coati, ktore sa vsemozne snazili turistov prinutit podelit sa s nimi o ich zasoby jedla. Majestatnost vodopadov budu lepsie ako slova ukazovat fotky (predpokladany cas pridania: august 2012). Cestou sme zistili, ze lod na jeden z ostrovou pod vodopadmi, kam sme chceli povodne ist, nepremava kvoli vysokej hladine vody (ha), tak sme dokoncili oba okruhy, pofotili, co sa dalo a zamierili naspat k vlaciku, opat si vystat az prekvapivo dobre organizovany rad na volne miesta. Samozrejme, cestou sme stretli mladeho Valentina, ktory sa prave ponahlal na horny okruh, ktory my sme uz absolvovali rano, dalsich Cechov, ako aj milu pani z Trebisova, ktora sa nam na polceste prihovorila. Ake z toho teda plynie ponaucenie? Slovakov a Cechov stretnes vsade :)

Vlacikom sme sa teda zvizli naspat na zakladnu, tu sme pokupovali dalsie suveniry, ja som si doplnil zbierku minci a autobusom sme sa spokojne odviezli naspat do Puerto Iguazú. Na tomto mieste spriemnime citatelovi cestovanie s nami v autobuse pribehom Petra a Katky. On, podmorsky potapac a ona, vystudovana specialna pedagogicka, sa stretli v Irsku. Po istom case sa rozhodli zanechat krajinu zelenych luk a kopcov a vydali sa na objavnu cestu po Latinskej Amerike. To, co zacalo v Mexiku ako sestmesacny vylet sa predlzilo na rok a pol trvajucu expediciu plnu uzasnych zazitkov z dzungle, niekolkotyzdnovej prace na farme u vegetarianov, spoznavania novych ludi, kultur, jedal, ucenia sa spanielciny... Presli uz takmer cely kontinent a do konca cesty im chybalo len niekolko tyzdnov. Chvalili Argentincanov ako velmi priatelskych v porovnani s Bolivijcanmi a Peruancami, ale na druhej srane hovorili tiez o tom, ze oproti Argentine su Bolivia aj Peru uzasne lacne. Za par tyzdnov budeme moct potvrdit ;)

Po navrate do Puerto Iguazu sme si cestou zo stanice dali za 15 pesos (asi 3 eura) poulicny hamburger a spokojni sa vratili ku Carlosovi. Ten stale nebol doma, dvere nam vsak otvorila nasa siesta spolunocujuca - dievca zo Spanielska menom Granada, ktore nam v to rano pomahalo na terminali. Ponaucenie: Svet je maly :) Po rychlej sprche sme kecali (v anglictine), az kym neprisiel Carlos. Na Lukasovu neradost sa potom akosi plynulo sklzlo do spanielciny a prekecajuc vsetky zavazne svetove temy (vratane europskej krizy) sme okolo pol druhej zaspali. Spanok to bol zasluzny a aj napriek tomu, ze som aj so spacakom spal na holej zemi (v mini-miestnosti sme vsetci siesti spali naskladani ako Tetris), som sa vyspal vynikajuco. Pri pohlade na to, ako vysokoskolsky vzdelany clovek spava v jednej prenajatej kutici o velkosti 3x3 metre, ktorej jedinym nabytkom je postel, je tazke sa ubranit pocitu, ze si mnohokrat neuvedomujeme, v akom luxuse v skutocnosti zijeme a kolko z neho vlastne k zivotu nevyhnutne potrebne nie je.

Nasledujuce rano sme sa s Lukasom rozhodovali, ci ist pozriet aj brazilsku stranu vodopadov alebo radsej ist nakuknut do Paraguaja, ktory sa nachadzal len asi 10 minut od Foz do Iguaçu (v blizkosti sa nachadza aj trojhranicny bod). Kedze oba vylety je mozne podniknut len z brazilskej strany, dopravili sme sa spolocne po mensom ranajsom nakupe spojenom s rozdavanim cukrikov zobravym detom na argentinsky terminal, kupili si na 15.30 listky smer Buenos Aires a vybrali sa naspat do Brazilie. Az ked clovek prekroci hranicu, uvedomi si rozdiel medzi oboma krajinami. Zatialco Foz do Iguaçu je, podobne ako zvysok Brazilie, ktory sme videli, pomerne dezorganizovany a s nie prilis cistymi ulicami, Puerto Iguazú je na tom omnoho lepsie - pre Europana jednoducho vyzera organizovanejsie, uhladnejsie a cistejsie.

Pricestujuc na brazilsky terminal sme sa s Lukasom rozdelili - nevedeli sme sa totiz stale zhodnut, kam ist :) Lukas preto isiel na brazilsku stranu vodopadov (platilo sa okolo 40 realov), odkial bol velmi pekny vyhlad a este krajsie fotky, zatialco ja som sa podujal na odvaznu cestu do Paraguaja. Vobec som sice netusil, ze tam prebieha "ustavny statny prevrat" (nieco podobne ako to, co sa deje v Rumunsku), ale ani po prichode do krajiny som nic podozrive nezbadal. Na rozdiel od prekracovania hranic s Argentinou bola ta paraguajska uplne otvorena - autobus ani nezastal, cez hranicu tvorenu riekou Paraná len presiel. Mesto na paraguajskej strane sa vola Ciudad del Este (Mesto Vychodu) a Argentincania spolu s Brazilcanmi ho vyuzivaju rovnako, ako severoslovaci Nowy Targ - je tam lacno, neustale su trhy, ale okrem toho tam nie je dovod chodit. Ja som sa neodviezol na trhovisko, ale na konecnu autobusu, odkial som si sam mesto presiel - chcel som si totiz na vlastne oci overit, ci je mesto skutocne az take nudne, ako vsetci tvrdili. Vysledok: ano, je :) Jedinymi zaujimavostami boli indiani kempujuci pri terminali v stanoch, protestujuc za navratenie pody bielymi kolonizatormi (ach jaj), jedna vysoka rozostavana a nedokoncena budova a vsadepritomna spina. Z krajin, ktore sme dovtedy navstivili posobil Paraguaj na prvy pohlad najchudobnejsie. Na tomto mieste by sa este mozno oplatilo spomenut, ze na rozdiel od Europskej unie funguje v ramci MERCOSUR cezhranicne poskytovanie sluzieb uplne bezchybne: brazilski taxikari sa bez najmensich problemov prehanali do Paraguaja a naspat, vezuc zakaznikov (a ani si nemuseli na hranici skladat TAXI stit).

Kedze som ale chcel svoj pobyt co najlepsie vyuzit, dal som si v bufete na rohu kuraciu empanadu (masovy kolacik) za

3000 guarani spolu s jablkovym dzusom za 5000 (spolu asi 2 eura), zohnal som si na stanici staru 50-guarani mincu (normalne obezne mi dali Peto s Katkou) a na trhu som si odfotil trhovnikov popijajucich vsadepritomne mate (napoj, ktory piju z malych tekvicovych nadob, pricom do nich neustale dolievaju horucu vodu z termosky, ktoru nosia neustale pod pazuchou). Po tomto uzasnom vylete (pravda je, ze v noci by som sa tam urcite neodvazil) som nasadol naspat na bus a nechal sa odviest na brazilsku stranu. Nevystupil som ale na mestskom terminali, ale pokracoval som dalej az na dialkovy terminal, kam sme den predtym prisli z Ria. Chcel som sa totiz spytat, ci niekto nenasiel moju stratenu vytlacnu knizku - stastie som vsak nemal a aj ked typek na informaciach hovoril po spanielsky, odisiel som s dlhym nosom.

Nasadol som teda na bus smerujuci na mestsky terminal, stretol sa s Lukasom, ktory prave prisiel z vodopadov a spolocne sme pokracovali smerom naspat do Argentiny. Po obligatnej kontrole sme sa este pokusili najst Lukasovu siltovku a aj ked sa tete colnicke zdalo, ze ju niekde videla, nenasla ju - dlhy nos sme teda mali obaja. Po prichode na argentinsky terminal sme si uz len vyzdvihli velke batohy, ktore sme si tam rano nechali, nasadli sme na autobus a vydali sa smerom Buenos Aires.

Po ceste sme mali stastie, lebo sa nam usli sedadla na vrchnom poschodi autobusu, a to priamo v predu s panoramatickym vyhladom :) Cesta ubiehala rychlo, vecer okolo 8:30 bola pol hodinu prestavka s moznostou navecerat sa. Povodne sme nechceli minat, a tak sme sa casnika nesmelo opytali na menu. Jeho odpovedou bolo, ze menu je len jedno a pozostava s kurata a zemiakovych torticiek. Nasledovala otazka na cenu, na co sa na nas casnik nechapavo pozrel a vysvetlil, ze vecera je predsa v cene listka :D To nas presvedcilo, usadili sme sa a navecerali spolu so vsetkymi ostatnymi cestujucimi.

Po ceste si k nam prisadla jedna velmi zhovorciva dievcina. Vystudovanu mala religionistiku, motala sa okolo mnisok a neustale kecala a kecala a kecala :) V tomto pripade mal Lukas stastie, lebo jej nic nerozumel :) V kazdom pripade ma donutila tipovat, kolko ma rokov (vyzerala na 30, povedal som 27, mala 22... whoops), avsak na druhej strane nam ponukla ochutnat z jej mate. Chutilo to ako taky horkejsi cas s cukrom - inak povedane, nic moc.



Buenos Aires 4.7.2012 (zverejnené: 12.7.2012)

top
Po prichode do Buenos Aires Lukas napisal nasej sprievodkyni po meste, Mice (citaj Mike), ktora je priatelkou chalana z Montevidea, ktory u Lukasa pred takmer rokom prespaval. Na oplatku sme mali sprievodcu po Buenos Aires a aj ubytovanie v samotnom Montevideu - o tom ale neskor. Stretli sme sa na Plaza St. Martin, pod velkou vezou s hodinami. Odtial sme aj s Micou pokracovali do prace k nasmu hostitelovi Osvaldovi. Mali sme ju trochu problem najst, ale nakoniec sme sa predsa len dostali do ciela. Tu treba opat spomenut, ze na jeho CouchSurfing profile vsetci hovorili, ze je velmi mily, avsak do znacnej miery "zvlastny". Nuz, mile deti, pod pojmom zvlastny si treba predstavit kombinaciu Gargamela, Mr. Burnsa zo Simpsonovcov a mileho uja, ktory detom na ihrisku rozdava cukriky :D Moja osobna teoria znie, ze zije v osobitnej casopriestorovej spirale, ktora sa len obcas pretina s nasou vesmirnou realitou. V tych momentoch vnima, zvysok casu len opakuje svoje otazky. Modelova situacia:
  • So, in Europe, everybody is rich, yeeeees?
  • Moja odpoved, ze nie celkom, blablabla
  • Aha, so, in Europe, everybody is rich, yeeeees?
  • Moj mierne zmeteny a opakovany pokus o odpoved
  • Yees, so, in Europe, everybody is rich, yeeeees?
  • Nechapavo protestujem
  • Yeeeees
  • Tesim sa, skryto aplaudujem
Osvaldo kazdopadne pracuje v obchode, ktory by som asi najskor nazval "vetesinarstvo" - predava vsetko od starych brosni, salov, cez pouzite retiazky, hrnceky az po stare ruze a sminky: v skutku pomerne strasidelna kombinacia. Nechali sme si u neho veci s tym, ze sa po ne vratime o siedmej vecer, kedy mal ist na stretnutie Toastmasters klubu. Vybrali sme sa teda s Micou behat po meste. Najskor sme si zasli kupit listky na trajekt a bus do Montevidea na nasledujuci den. Potom nas zlakala vona grilovaneho steaku (ved co ine si clovek ma dat v Argentine). Cena bola priatelna, obsluha strasne neprijemna, ale jedlo vynikajuce, a tak sme sa s Lukasom kazdy za 90 pesos (15 eur) do sytosti najedli (Mica sa ako zaryta vegetarianka nenajedla vobec). K jedlu som si dal ananasovu stavu a zistil som prekvapivo, ze tu na juhu sa ananas nevola piña, ale ananá, a ze jahoda nie je fresa, ale frutilla... nuz, aky kraj, taky mrav.

Po vydatnom obede sme pokracovali prechadzkou po meste, ja ciastocne loviac posledne chybajuce mince. Videli sme prezidentsky palac, tzv. Casa Rosada, luxusnu stvrt Puerto Madero, do ktorej sa prechadza po Puente de las mujeres (moste zien). V akcii sme si dokonca pozreli otacaci most cez rieku a vecer, ked sa Mica musela pobrat do prace ako babysitterka, sme este stihli miestny obelisk. Co nas na Buenos Aires najviac udivilo, bolo organizovane cakanie miestnych obyvatelov na autobus. Ich rady sa vinuli po chodnikoch, zachadzali za roh a niekedy az do polovice dalsej ulice. Pred siedmou sme prisli k nasmu Gargamelovi do prace, pricom vysvitlo, ze na Toastmasters mame ist s nim. Nechceli sme byt nevdacni, a tak sme ponuku priali. Treba mozno dodat, ze Toastmasters je medzinarodny klub s takmer storocnou tradiciou, ktory svojich clenov uci prezentacnym a vodcovskym schopnostiam.

Kym sme s batohmi dosli na miesto, celkom sme sa zahriali. Kedze su Buenos Aires podstatne juznejsie od Puerto Iguazu, aj rozdiely medzi rocnymi obdobiami su vacsie - teda v tomto case je tam vacsia zima (v noci okolo 2 stupne Celzia). Na moje prekvapenie bol tento Toastmasters po anglicky a zucastnovali sa ho super ludia od mladeho chalana, co po nociach hrava na bubny, cez riaditela ropnej spolocnosti az po zrelych sedemdesiatnikov zo starej skoly. Na zaciatku stretnutia este prebehli nejake oficiality, kedze sa prave menilo vedenie klubu, potom sme ale boli ucastnikmi (lebo zapojili aj nas) kratkej debaty, dvoch prihovorov a zaverecneho vyhodnotenia. Cely klub na mna dychal atmosferou starej Argentiny zaciatku minuleho storocia, plnej noblesy, anglickych klubov a polokolonialnych moresov :)

Po ukonceni stretnutia sme sa taxikom presunuli ku Gargamelovi domov, na 19 poschodie jedneho z buenosairesskych veziakov. Bordel mal slusny, ale nie az taky ako typek v Riu. Vysvetloval to tym, ze mal v byte robotnikov, ktori mu vymienali nejake trubky v kuchyni. Celkovy dojem z bytu umocnovali aj polostrasidelne obrazy nahych ludskych tiel, ktore pokryvali jeho steny a ktore udajne maloval Gargamelov brat. Kym sa Lukas sprchoval, typek mi hovori, ze reku: "Pomozes mi upratat, yeeeees?" Ja na to: "Yeeees" :) A tak sme upratali v kuchyni. Hned nato ukazal na neidentifikovatelnu zelenu masu na panvici (vraj spenat), ze ci to viem uvarit. Nazbieral som vsetku odvahu, ktora vo mne bola a opat som odvetil "Yeeeees" :) Nastastie vsak bol spenat uz uvareny a stacilo ho zohriat, rovnako ako aj nejake rezne, ktore mal ocividne "z domu" (neviem si presne predstavit, co pod tym myslel, kedze mal asi 50 rokov, ale tak, niektori ludia mozno nikdy nevyrastu :D). Zaujimavy bol tiez stav tanierov, priborov a poharov, lebo vrstva spiny na nich sa dala merat v milimetroch - nuz ale, ako sa hovori, spravny coachsurfer zje za rok furik spiny zatli sme zuby a prezili to :)

Po veceri sme sa pobrali spat, ja som este asi do piatej rano odpisoval na maily a pisal blog :) O pol osmej rano sme uz boli na nohach, Mica nas vyzdvihla kusok od Gargamelovho domu a zobrala nas na slavny buenosairesky cintorin. Hlavnou ulohou bolo najst hrob Evity Peronovej, co sa nam po chvili aj podarilo. Ak si ale cintorin predstavujete ako niektory z nasich cmiterov, tak treba povedat, ze v Latinskej Amerike sa miesta posledneho odpocinku skor ponasaju na male mesta s honosnymi hrobkami, stavbami v klasickom style, pomenovanymi cestickami a neskutocnym mnozstvom maciek :D

Po navsteve cintorina sme este isli do stvrte La Boca (cesta v zapche trvala asi hodinu), kde sme si pozreli profesionalnych tanecnikov tanga, predvadzajucich svoje tanceky na ulici. Bol to zazitok, kedze domy v La Boca su vsetky farebne, od zltych, cez cervene, modre, zelene... Cela stvrt mala zvlastnu, takmer az umelecku atmosferu. Kedze zaludok volal, zakotvili sme v jednom z malickych barov na rohu. Uzasne bolo, ze slnko sa prave zacalo sklanat na zapad a osvetlovalo prave nas stol v restike. Vzhladom na mrazivu teplotu okolnajsieho vzduchu to bol uzasny pocit. Ked este k tomu doniesli steak s hranolkami a vynikajucim cerstvym dzusom, Lukas sa zacal rehotat, lebo som sedel na stolicke a od sameho pocitu blaha som sa usmieval ako slniecko na hnoji :)

Kedze im donaska jedla trosku trvala, ponahlali sme sa potom rychlo naspat do mesta, aby sme stihli trajekt do Montevidea (ktory sme si den predtym kupili v centre - museli sme ale kupovat listy tam a spat u roznych spolocnosti, lebo kvoli argentinskemu pondelnajsiemu dnu nezavislosti bolo takmer vsetko vypredane). Po dalsej hodine stravenej v buse sme sa dopravili naspat do centra. Cestou sme este stihli skocit na postu, odkial som posielal nejake pohladnice domov - zistil som sice, ze ujo stankar mi predal znamky na DHL namiesto normalnej posty, ale kvoli casovemu sklzu som zaplatil aj argentinskej poste a pokracovali sme ku Gargamelovi domov. U vratnika sme si vyzdvihli batozinu, ktoru sme si tam rano nechali, a isli sme sa rozlucit ku Gargamelovi do prace. Ten uz mal v obchode zlozene veci od dalsieho Coachsurfera (nejakeho Skota s veeeelkym snowboardom). Ja som tuto prilezitost vyuzil na to, aby som sa u neho (bola to posledna moznost) pokusil zohnat mince, co mi este chybali. Kedze v jeho obchode bolo fakt VSETKO, mince mal a ja som po rozlucke s Micou spokojny aj s Lukasom odchadzal na bus smerom na trajektovy terminal.

Bus mal nastastie zastavku blizko jeho roboty, takze sme s tazkymi batohmi nemuseli trepat daleko :) Po vystupeni na terminali (ktory inak vyzeral ako male letisko) sme este asi pol hodinu cakali na odbavenie, rad mal asi 100 metrov a kedze sme po celom dni uz ani nevladali stat, sadli sme si a cakali, kym sa hala trosku vyprazdni. Samozrejme, hned vedla terminalu sa nachadzala schranka pre DSL postu, ale kedze pohladnice boli poslane, len som sa pousmial a pripisal to na vrub vrodenemu zmyslu vesmiru pre ironiu :) Po odbaveni prisla na rad colnica. Nic zvlastne sa nedialo, s vynimkou uruguajskych imigracnych uradnikov, ktori boli EXTREMNE neprijemni - asi ako zmes goril (zvierat) a goril (vyhadzovacov). Po prekonani statnej hranice sme sa usadili v trajekte (ktory mal v turistickej triede dost malo miesta na nohy) a nechali sa unasat po Rio de La Plata smerom k uruguajskym brehom. O tom ale zasa nabuduce :)



Montevideo 6.7.2012 (zverejnené: 20.7.2012)

top
Po mensej odmlke sposobenej pobytom na pusti bez internetoveho pokrytia (ach, tie puste) pridavam zazitky z Montevidea. Vopred sa ospravedlnujem za akekolvek chyby alebo preklepy, ale su tu asi dve hodiny v noci a takmer mrzne, takze prsty a mozog nie su tak celkom koordinovane :)

Naposledy sme sa rozlucili na trajekte plaviacom sa k uruguajskym brehom. Po asi hodine plavby sme dorazili na miesto, kde nas cakal pristaveny autobus. Jeho ulohou bolo doviezt nas do hlavneho mesta krajiny, Montevidea, co v nasom pripade trvalo este asi dalsiu hodinu a pol. Po pristati sme presli pristavnou halou, vymenili nejake uruguajske susne (zname tiez ako uruguayos alebo pesos) a vyzdvihnuc si batozinu sme sa presunuli do hlavnej haly. Tam na nas uz cakal vysmiaty Agustín, chalanisko, u ktoreho sme mali nasledujuce tri dni byvat (ano, je to presne ten isty, co kedysi prespaval u Lukasa a ktoreho priatelka nas sprevadzala po Montevideu).

Chalanisko, prave konciaci svoj prvy rok univerzity, bol na prvy pohlad vysoko sympaticky, taka vysmiata strapata hlava :D V pristave nas cakal aj s jednym so svojich spolubyvajucich, Mateom, pomohli nam s batohmi a spolocne sme sa taxikom vybrali na ich byt. Ten sa nachadzal v studentskej stvrti Montevidea, plnej zelene, graffiti popisanych stien, barov a podobnych lakadiel :) Ked sme po par minutach dorazili, Agustín nam pripomenul to, pred cim nas uz varovala aj Mica - ze byt, ktory si prenajimaju, je ako mraznicka. Trochu sme sa vylakali (ale zasa nie velmi) a nechali sa zaviest na prve poschodie obytneho domu. Za dverami bytu na konci dlhej tmavej chodby sa nam otvoril pohlad na prijemnu obyvacku (so zvlastnymi zltkastymi obkladackami), z ktorej sa prechadzalo do malej kuchyne, na balkon a na dalsiu chodbu veducu do kupelne a k dvom izbam.

Byt vyzeral velmi prijemne a na to, ze bol obyvany troma chalaniskami, aj upratane. Cakal nas v nom uz treti spolubyvajuci, menom Luis, ktory pracoval v obchode s fotoaparatmi a pri tom si robil DJ-sky kurz. Samotna obyvacka pozostavala z gauca, televizora a stolika s miskou ovocia. Vdaka starostlivej vychove Misulka a Ondra (tymto pozdravujeme), som v miske okamzite identifikoval dvojnasobnu reinkarnaciu Grandpa Lemona a vydavajuc prislusne zvuky (Whazuuuup), som sa s oboma citronmi odfotil :D Tu nas cakalo dalsie prekvapenie: Kedze sme den predtym v La Boca zaplatili Micin obed ako maly revans za jej neunavne chodenie s nami, ona to hned nahlasila Agustínovi a kedze si u nas zistila, ze mame radi pizzu, ten nevahal a zapriahol Luisa do prace. Vysvitlo totiz, ze chalanisko robi vybornu pizzu (samozrejme vegetariansku, lebo Agustín uz mesiac pod vplyvom Mici maso nejedol a museli sme ho dokonca presviedcat, ze slovenska Horalka ani korbaciky neobsahuju ziadne zvieracie casti, kym ich vyskusal) a to dokonca stvorcovu, kedze taka je originalna urugiajska variacia tejto celosvetovo oblubenej pochutky :)

Predtym, ako isla pizza na pekac, sme este vybehli do obchodu po par prisad a mne sa podarilo zozbierat prve mince do uruguajskej kolekcie (v platnosti su stare mince, ako aj nove, ktore vydali pred par tyzdnami, takze zozbierat kompletnu sadu nebolo az take lahke). Po ceste som este na chodniku nasiel aj prastaru jednopesovu mincu, ergo moja radost bola dvojnasobna. Po oparovnom prichode na byt Luis dorobil s cerstvo kupenou mozarellou pizzu a my sme uz v druznom rozhovore cakali, kym bude dielo hotove. Moment vyvrcholenia zanedlho skutocne nastal a pizza bola v skutku skvela, s olivami, mozarellou, paradajkovym zakladom a tajomnymi koreninami (ano, bol to studentsky byt, ano, v kvetinacoch im rastli vselijake rastlinky, ale nie, nemyslim si, ze prave to bolo jednou z korenin) :D :D :D Ked uz sme si mysleli, ze sme vsetko zjedli, vytiahol Luis z pece druhy plech a cela radost za zacala odznova :D

Pred spanim sme sa este dohadovali o programe na nasledujuci den. Agustín spomenul, ze musi ist doobeda na stretnutie jednej studentskej organizacie, o clenstvo v ktorej sa uchadza (ano, AIESECari, hadajte, aka studentmi riadena organizacia to bola :D). Ja som samozrejme nevahal a ponukol sa, ze tam pojdem s nim - koniec koncov, treba sa pozriet, ako sa AIESEC prezentuje v Uruguaji :) S tym sme sa vsetci rozlucili a isli spat. Noc bola pokojna, v spacaku a pod dekami nebola ani zima a ranny budik o 10.00 bol bolestivou skuskou pevnej vole. Ako to vacsinou byva, ludsky zmysel pre povinnost nakoniec vyhral a po rannej sprche (tepla voda, yessss) nastal nas presun do sidla univerzity. Isli sme pomerne rychlo, lebo sme uz trochu meskali, ale vdaka autobusu a Agustínovmu dobremu orientacnemu zmyslu sme nakoniec dorazili nacas.

Co sa tyka samotnej univerzity, bola v jednej zo starych budov v meste (niekde sa v nej dokonca ukryvala aj byvala kaplnka, z ktorej spravili prednaskovu miestnost :D). Informacnou technikou ale nasu alma mater schovala do vrecka: v kazdej miestnosti boli nainstalovane pocitace, dataprojektory a podobne vymozenosti, ktore si ucitelia u nas nosia vsade so sebou na pleci :) AIESEC Infomeeting zacal o malu chvilku, prezentujuci boli clenmi len par mesiacov, ale treba povedat, ze ich prezentacne schopnosti boli velmi dobre. Po prezentacii a kratkej diskusii s pritomnymi stazistami a nadejnymi clenmi (samozrejme som sa zapojil) sme sa opat ponahlali domov, vyzdvihnut Lukasa. Nasledne sme sa spolocne vybrali ulicami Montevidea :)

Navstivili sme stare mesto, pozreli si budovu vlady, vystavu tradicneho umenia, potulali sa ulickami s kolonialnou architekturou. Uzasny bol blsi trh s mnozstvom miestnych predavajucich vsetko od vymyslu sveta - pocnuc rucnymi pracami, retiazkami, vyrezavanymi figurkami, cez starozitne lyzicky, flasticky, mince, az po magnetky a porcelan. Atmosferu celemu miestu dodaval chalanisko snaziaci sa zahrat niekolko piesni v rade za vylucneho vyuzitia bicich nastrojov - zvuk to bol zaujimavy :) Velmi pekny bol aj byvaly rybi trh, ktory sa zmenil na akusi krytu trznicu s mnozstvom restauracii ponukajucich lakave jedla za ceny nevhodne pre dvoch osamelych cestujucich studentov. Kedze nas vakuum v zaludkoch prinutilo coraz castejsie sa obzerat po zdroji vyzivy, zabocili sme do miestnych potravin, nakupili chlieb, sunku a syr a vybrali sa na molo. Napad to bol vyborny, pretoze slniecko este pekne hrialo a za pritomnosti niekolkych rybarov sme si nad ustim Rio de la Plata urobili piknik :)

Po vydatnom obede sme sa spokojnejsi vydali hladat este jednu pamatihodnost, ktora predtym unikla nasej pozornosti. Nejko sme ju vsak nevedeli najst, a tak sme sa rozhodli radsej ist na plaz pri Agustínovom dome, aby sme pozorovali zapad slnka. Po chvili sme si vsak uvedomili, ze zapad slnka odtial vlastne nebude vidno a ze najlepsie miesto na jeho pozorovanie bude predsa len molo, odkial sme pred 40 minutami odisli :) Pustili sme sa teda naspat, cestou sme videli pozostatky mestskych murov a mytnych domcekov, ku ktorym pred par storociami privazovali cerstvo privezenych otrokov z Afriky. Vidiac, ze slnko neuprosne klesa k oceanu sme sa rozhodli pobehnut, a tak som vyuzil svoju sice biednu, ale predsa len existujucu bezecku formu (vdaka chalani, osobitne Ondro, Miso, Marko a Martin). Lukas, pohanany vidinou pekneho zapadu slnka mal vsak predsa len pred nami naskok - a to nie len vo vzdialenosti, ale aj v motivacii. Jeho bezecky vykon sme preto s Agustinom nasledovali len po zaciatok mola, kde sme sa dokladne vydychali a zvysok fotosession sme prekecali v druznom rozhovore. Treba ale povedat, ze Lukiho fotky, ktore z konca mola spravil, boli uzasne (a ked budem v SKia, tak ich aj uvidite :D)

Po tomto dobrodruzstve sme sa vydali naspat k Agustínovi domov. Boli sme uz slusne unaveni, ale napriek tomu sme sa este vybrali vonku na chvilu posediet. Prvy bar bol obsadeny, v druhom sme nasli akurat pat miest, a tak sme asi hodinku pokecali a popijali miestny jablkovy strik :) Po navrate domov sa este niekde objavila shisha a chalaniska nam ukazali, ze v krabici v jednej z ich izieb, do ktorej sa podozrivo vinula ziarovka, nepestuju paradajky ani zeruchu :D Ked uz vseobecna unava velila na spanok, prekonfigurovali sme trochu spaci poriadok (isiel som kvoli zime spat k Agustinovi a Luisovi do izby) a po kratkom predvedeni Luisovych DJskych schopnosti sme sa ulozili na spanok.

Nasledujuci den sme chceli povodne ist pozriet na kopec Montevideo, po ktorom malo byt pomenovane mesto, ale pre kratkost casu a kvoli dalsim pamiatkam, ktore nam este zostavali, sme to uz nestihli. Presli sme sa este teda po meste, zaujimavostou bola navsteva miestneho divadla, ktore bolo prave otvorene pre deti, co znamenalo, ze sa nas ujala polosialena klaunka a previedla nas po inak velmi peknej budove. Skocili sme este na plaz pozriet nejake kamienky pre Mr. G., presli sme sa miestnym parkom, mne sa na poslednu chvilu podarilo najst posledne dve chybajuce mince (novu 5 a 10 pesovku) a pomaly sme sa pobrali smerom na autobusovu stanicu. Tam sme este nasli Luisa (obchod s fotoaparatmi, v ktorom robil, bol prave na stanici), rozlucili sa s nim, rozlucili sa aj s Agustinom a nasadli na bus smerom Buenos Aires. Ten nas opat vylozil v pristave a tentokrat lepsim trajektom sme sa prepravili k argentinskym brehom. V meste sme sa ale velmi neohriali, lebo na vecer sme uz mali kupeny autobusovy listok smerom do nasej poslednej zastavky v ceste po Argentine - mesta Mendoza.

Kedze tu uz ale skutocne mrznem, o nasich zazitkoch v Mendoze zasa az nabuduce ;)



Mendoza 8.7.2012 (zverejnené: 29.7.2012)

top
Hlasim sa opat, tentokrat z olympijskou atmosferou zasiahnuteho Londyna. Minule sme skoncili pri presune z Buenos Aires do Mendozy - hlavneho vinohradnickeho mesta Argentiny. Ten sa odohral prostrednictvom asi 16 hodin trvajucej cesty busom, ktorej vacsia cast prebiehala v noci. Dopredu sme boli dohodnuti, ze po prichode na hlavny terminal v Mendoze nas bude nas hostitel, Gaston, cakat a zoberie nas autom k nemu domov. Do mesta sme dorazili nieco pred 11.00 doobedu a po kupeni listkov smerom Santiago de Chile na nasledujuce poobedie sme sa zacali obzerat po Gastonovi.

Nasli sme ho (resp. on nas) az po chvili, ked sme si uz mysleli, ze na nas zabudol a zacali sme sa obzerat po nejakych autobusoch, ktore idu k nemu domov (co bol dohodnuty alternativny plan, keby neprisiel). Prve, co nas prekvapilo, bolo jeho auto, na latinskoamericke pomery az prilis high-class (na znacku sa ma nepytajte, ale bolo to nejake SUV-cko s kozenymi sedadlami). Po ceste k nemu domov sme este vysadili jeho kamosku, ktoru viezol a nalozili sme Gastonovu sestru aj s frajerom. Zaujimave bolo, ze sestra byvala v stvrti, ktoru on oznacil ako dost nebezpecnu, na prvy pohlad tak ale neposobila: upravene zahradky, rodinne domceky, na uliciach cisto. Nuz, v niektorych krajinach kontinentu v takych stvrtiach nebyva pomaly ani prezident (vid Bolivia) a v Argentine ide o zlu cast mesta.

Cesta ku Gastonovi domov bola dlha, trvala nam vyse 40 minut a autobusom by sme ju aj s batozinou boli skutocne asi len nedobre zvladali. Nebyval totiz v samotnom meste, ale na jednom z jeho predmesti tvoriacich samostatne komunalne jednotky. Ked sme dorazili, uvideli sme konecne Gastonov dom (resp. dom jeho rodicov, kedze aj napriek veku okolo 30 stale byval aj spolu s mladsim bratom s nimi a studoval pravo) - nachadzal sa uprostred zatvoreneho dvora, mal iba prizemie a okna ani dvere neboli zamrezovane, co je v tychto koncinach skutocne nezvycajne - vraj je na tomto predmesti velmi bezpecne.

Rychlo sme sa zvitali s Gastonovymi rodicmi, ich dvoma psami (dogou a takym malym srandovnym zakrpkom) a sledovali, ako sa hraju s miniaturnym stenatom neidentifikovatelnej rasy, ktore priviezla Gastonova sestra (predchadzajuceho psa jej totiz zrazilo auto a ako odskodne jej frajer kupil stena menom Chispa - Iskricka :D ). Po uvodnych formalitach a dlho ocakavanej sprche sme velmi radi prijali pozvanie na obed, najme kedze cely dom uz od varenia vyborne vonal. Treba povedat, ze Gastonova mama rodinu rozhodne nezahanbila a navarila take vynikajuce cestoviny, ze este teraz sa zalizujem za oboma usami :) V kazdom pripade, za dobrym jedlom nasledoval nemenej dobry dezert (flan a kokosovy kolac), takze sme poobede krochkali blahom a vobec sa nam nechcelo pohnut :)

Toto bolo umocnene este tym, ze islo o jediny dom z celeho nasho mesacneho vyletu, kde mali domaci kurenie (rano byvalo nieco pod -10C), takze sme vnutri nemrzli. Plany na oddych nam ale prekazila nasa tuzba spoznat tajomstva miestneho vinarstva. Gaston nam dohodol na 15.00 prehliadku jedneho z vinohradov (Alta Vista) s tym, ze je vzdialeny asi 3 bloky a ze cesta nam tam bude trvat pol hodinku. Nelenili sme teda, s Lukasom sme este asi 15 minut stravili cestou a fotenim And, ktore lezali opacnym smerom ako vinica, potom sme sa uz ale bez otalania pustili za nasim hlavnym cielom.

V tomto pripade sa opat prejavil latinskoamericky pomerne flexibilny pristup k casu a priestoru. Je sice pravda, ze vinohrad bol od domu len 3 bloky, problemom ale bola dlzka blokov, ktora dosahovala okolo 1-2 km :D Islo jednoducho o cestu s domami po oboch stranach, z ktorej ale len velmi zriedka odbocovali nejake ulicky. Ked sme sa asi o 15.15 po 45 minutach takmer behu a niekolkych konzultaciach smeru s miestnymi obyvatelmi dostali k brane vinohradu, zistili sme, ze prehliadka sa uz zacala. Rychlo sme sa teda pridali k nasej skupinke, ktoru sme nasli prave v pivnicnej casti komplexu.

Treba povedat, ze sprievodkyna mala vynikajucu anglictinu, vysvetlovala putavo a fundovane. Samotny vinohrad podla jej vykladu vlastni jeden francuz, ktory vyuzil vyhodnu polohu Mendozy a rozne terroire (podno-klimaticke podmienky) okolitych kopcov. Najvyssie vinohrady boli polozene vo vyske nad 1000 metrov. Povodne betonove kade s metrovymi stenami, ktore sa kedysi pouzivali na fermentaciu vina, boli obrovske, a to az tak, ze v jednom z nich mali zriadenu priestrannu kostovnu. Moderne sudy boli, samozrejme, nerezove a na vyzrievanie lepsich vin sa pouzival spanielsky dub (cena jedneho suda okolo 1.000 eur), ktory sa ale po 4 rokoch musel vzdy vyhodit, resp. predat restauraciam ako dekoracia. Zaujimavostou bol pasikavy zjav sudov so cervenou strednou castou, ktory vznika vraj tak, ze pri ochutnavani vinari sud jednoducho zvonka oblievaju zvyskami nedopiteho vina :)

Po vyklade nasledovala najocakavanejsia cast, cize ochutnavka. Chutnali sa viacere, v Europe napospol nezname, odrody a kupazove vina, v pamati mi vsak utkvela odroda Torrontes, ktoru by som u nas skutocne neviem, k comu prirovnal. Kedze cena okolo 6 eur (na rozdiel od niektorych flias, ktore sa pocitali v stovkach evry) sa nam aj s Lukasom zdala prijatelna, rozhodli sme sa po flaske si kupit. Teraz z Londyna mozem povedat, ze obe zatial transport prezili a ak sa im nic nestane ani cestou do Budapesti a potom z Pesti do Bratislavy, bude u Peta Reta mensia ochutnavka (ano, Jarik, presne tebe su tieto riadky venovane) :D :D :D

Nasledne sme sa rozlucili s vinohradom a pobrali sa preskumat "centrum" predmestia. Podivnym dojmom posobili nadoby na vrecia so smetami, ktore vyzerali ako domceky na stracej nozke. Vysvetlenim bol hadam pocet tulavych psov, ktore by sa inak v odpadkoch velmi radi poprehrnali. V centre mesta sme sa pokochali pohladom na kolonialny kostol a potom si na chvilu oddychli v parciku s mnozstvom hrajucich sa deti a najma skateboardujucej mladeze - dalsi znak toho, ze v danej lokalite bolo skutocne bezpecno a decka mohli chodit po uliciach von same.

Po skonceni prehliadky sme isli naspat ku Gastonovi domov, kde sa uz podavala vecera - vynikajuca domaca pizza s dezertmi od obeda. Potom sme mali s Gastonovymi rodicmi (kym sa on ucil na skusku) zaujimavu diskusiu o europskej politike, rozpade Ceskoslovenska, latinskoamerickej geopolitickej situacii atd. S prekvapenim som zistil, ze najma Gastonov tatko je velmi fundovany a ma siroky prehlad aj o zalezitostiach tykajucich sa nasho kontinentu. Po asi troch hodinach, ked uz hodiny pomaly odbijali 11, sme sa rozlucili s tym, ze rano, okolo siedmej, nas Gastonovi rodicia vezmu naspat do mesta.

Tak aj bolo, budik nieco po 6.00 sice nebol prijemny, ale ranajky naopak potesili a o to lepsie nam padlo, ze sa nemusime s batohmi trepat do mesta sami. Slnko vychadzalo neskoro (maju tam teraz zimu), a tak nas prichod na terminal prave osvetlovali jeho prve luce. Na terminali sme si nechali velke batohy a s prirucnymi sme sa pobrali spoznavat mesto. Casu sme mali totiz az do vecera dost :) Treba povedat, ze okrem jednej pesej zony v Mendoze v skutocnosti nie je az tak velmi co vidiet. Zaujimavi boli zametaci ulic, ktori namiesto metly pouzivali palmovy konar, rovnako ako decka, co z nejakeho dovodu behali po strede ulice v maskach zvierat.

Asi hodinu trvajuca cesta nas zaviedla cez pekene, akoby anglicke stvrte, az do miestneho parku. Ten dojem z mesta rozhodne vylepsil, pretoze okrem velkosti nas uputal aj roznorodymi alejami, lavickovymi zatisiami, sochami a celkovo velmi prijemnou a pokojnou atmosferou. Po takmer dvoch tyzdnoch paliem a vselijakej tropickej buriny som tu po prvykrat nasiel dub, a preto som sa neubranil a musel tento symbol slovanstva objat :D To sme sa uz ale pomaly poberali smerom na terminal, kam sme aj po necelej hodinke a pol dosli.

Bolo to akurat vcas, aby sme bez stresov a nahanania pockali na autobus, ktory nas mal pocas niekolko hodin trvajucej cesty odviest az do hlavneho mesta susedneho Cile, Santiaga. Este pred nastupom do nasho mileho dopravneho prostriedku sme sa vopred informovali, na ktory terminal v Santiagu prideme. Mala nas tam totiz cakat nasa hostka Carla a v hlavnom meste Cile maju terminalov asi sest; tuto informaciu sme jej aj poslali. Cesta cez Andy bola uzasna, po lavej ruke sme videli Inkov most, utvar vytvoreny mineralnymi usadeninami rozpustenymi vo vode miestnej rieky, ktora pravdepodobne istu dobu pretekala po kamenmi vylozenom snehovom koryte - po roztopeni snehu vznikol akysi "skameneny" most zlto-hnedej farby. Miestni tuto vlastnost vody v rieke vyuzivaju na vyrabanie suvenirov, kedy sa do nej ponorene flase a ine predmety do mesiaca pokryju vrstvou kamenisteho sedimentu.

Po pravej ruke bol viditelny najvyssi vrchol And, Antofagasta, lyziarske strediska, klukata zeleznicka (ktora uz asi 50 rokov nefunguje, lebo pred casom niekto s konexiami v sektore nakladnej autodopravy preloboval, ze zeleznice sa zatvoria a vsetok tovar sa bude prepravovat po ceste) a nedostupne vrcholy pohoria. Uzasny dojem z malebnej cesty kazili len neustale pokusy vodicov autobusu "sprijemnovat" nam cestu hudbou 80. rokov typu Kylie Minogue, Tears for Fears a podobne :). Po tom, ako sme dorazili na cilsku hranicu, sme museli asi pol hodinu mrznut v teplotach, ktore sa na nulu pozeraju zasadne zospodu. Kym my sme s modrymi perami drkotali zubami, colnici v hrubych bundach sa tvarili akoby nic a uzivali si utrpenie turistov :) Na tomto mieste mi zhabali sisku, ktoru som si niesol z Montevidea (fakt pekna a velka), lebo vraj sa v nich ukryva hmyz, ktory by mohol kontaminovat cilsku prirodu... whatever. Dobre bolo, ze som si dokladne precital colne vyhlasenie, ktore sme museli predtym podpisat a zaskrtol prislusne policko (ze nesiem biomaterial), lebo inak by mi hrozila celkom mastna pokuta. Takto som len prisiel o sisku (ktoru aj tak nasli nie na zaklade colneho vyhlasenia, ale na zaklade scanneru) :)

Po prechode hranice a zaslani SMSky so srdecnymi pozdravmi rodine uz cesta prebiehala bez vacsich problemov. Zostup z upati And bol cik-cakovity a aj vdaka sportovo-kaskaderskemu stylu jazdy vodicov mali moje pokusy o vykonanie malej potreby vo autobuse iba malu sancu na uspech - hadzalo to so mnou na zachode ako s rybou vo vedre :). Po uspesnom absolvovani aj tejto nelahkej operacie sme vecerom dorazili do Santiaga... ale o tom zas nabuduce :)



Santiago de Chile 10.7.2012 (zverejnené: 4.9.2012)

top
Po malej odmlke, ale zasa už s diakritikou sa opäť hlásim s pokračovaním našich juhoamerických dobrodružstiev. Naposledy sme sa rozlúčili odchodom z vinárskeho mesta Mendoza a príchodom do čilského hlavného mesta Santiago.

Vystúpili sme teda na autobusovej stanici v Santiagu a začali sa rozhliadať po Carle. Keď sme ju nikde nevideli, sadli sme si do čakárne, pripisujúc jej neprítomnosť tradičnej latinskoamerickej (ne)dochvíľnosti. Po 20 minútach už ale Lukimu došla trpezlivosť a napísal milej dievčine SMSku. Na naše prekvapenie baba odpísala, že ona tam už je a že nás tiež hľadá. Zmätení sme ešte raz prebehli neveľkú stanicu a začali mať podozrenie, že milá Carla je isto na drogách, keď nás už pol hodinu nevie nájsť. Potom ma ale napadlo jedno (nie veľmi príjemné) vysvetlenie celej situácie. S obavou v hlase som sa spýtal predavača v stánku, na ktorom termináli to vlastne sme - mno, podozrenie sa potvrdilo a autobus jednoducho prišiel na iný terminál, ako mal. Prečo? Nuž, lebo mal práve takú náladu :)

Zavolali sme teda Carle, že nie ona je na drogách, ale že na drogách bol náš šofér a uviedli na pravú mieru našu aktuálnu polohu. Našťastie tieto dva terminály od seba neboli ďaleko, takže milá Carla chytila metro a do pol hodinky bola pri nás :) Keď sme sa konečne zvítali (bola to fakt veľmi zlatá a milá dievčina), rozhodli sme sa, že k nej domov pôjdeme pešo, keďže "náš" terminál nebol od jej domu vzdialený viac než 10 blokov. Po ceste nám rozprávala, ako na "jej" termináli stretla dvoch Nemcov, ktorí vyzerali celkom stratene, ako si myslela, že sme to my (dokonca sa ich o tom pokúšala presvedčiť :D) a ako im poradila nejaké hostely v meste, kde by sa mohli ubytovať. Aké bolo naše prekvapenie, keď sa cestou do Carlinho bytu zrazu oproti nám vynorili dve očividne európske postavy, začali mávať na Carlu a zdrarviť ju ako starú známu. Vysvitlo, že išlo o tých istých dvoch Nemcov, ktorých sa snažila ujať na autobusovej stanici. Keďže si Európania musia v cudzom svete pomáhať a mimo Európy si namiesto večného hádania skutočne aj pomáhajú, vymenili sme si s nimi čísla, že keby čosi, tak si zavoláme. Potom sme už bez ďalších vyrušení pokračovali ku Carle domov.

Tu treba povedať, že rozdiel medzi Čile a Argentínou, čo sa týka ekonomickej úrovne, nie je veľký. Architektúra je koloniálna, budovy v meste tiež vo v zásade dobrom stave. Rozdielom je ale podnebie, lebo zatiaľčo v Buenos Aires sme mrzli pri teplotách okolo 10 stupňov celzia, v Santiagu sme mrzli naozaj :) Po príchode do Carlinho domu, kde mala samostatnú izbu, sme si zložili veci a absolvovali malú exkurziu. Išlo o študentský dom, kde bývalo (plus mínus) 12 ľudí, ktorí neustále prichádzali, odchádzali, prespávali inde, rsep. niekto prespával u nich... jednoducho žilo to tam :) Rýchlo sme zjedli večeru, ktorú nám Carla pripravila (vyprážanú rybu a placky s avokádom) a vybrali sa spolu s ňou na párty, na ktorú nás pozvala. Najskôr sa išlo do miestneho diskobaru, kde práve prebiehal tzv. cuenca večer - cuenca je tradičný čilský tanec, kedy chalan a baba okolo seba krúžia za pomoci pomerne zvláštnych skackavých pohybov, celý čas točiac nad hlavou farebnou šatkou. Mňa tanec veľmi neoslovil, zato Lukáš sa v rámci spoznávania cudzích kultúr s vervou pustil do jeho praktického trénovania :)

Na párty sme zostali pár hodín, ja som pokecal s viacerými zahraničnými (chalan z Británie, ktorý v Santiagu učil angličtinu, ďalší chalan z kolumbijskej Pereiry, ktorý tam študoval, dokonca jedna Češka...), Carla nám dokonca kúpila na zahryznutie tradičný miestny plackoidný pokrm. Potom sa párty skončila (okolo polnoci tam hlučné miesta kvoli nočnému kľudu zatvárajú) a my sme pokračovali na afterparty k jednému Carlinmu kamarátovi domov. Pred odchodom sa mi ešte podarilo od barmana vymámiť niektoré z mincí, ktoré mi ešte chýbali do zbierky, takže som bol nadmieru spokojný :) Len pre zaujímavosť sa odchodu z párty za účelom jej pokračovania inde po španielsky povie "rematar," čo v doslovnom preklade znamená "znovu zabiť" :) . Cesta k nemu trvala vyše pol hodinu, čo v mrazivých teplotách a našom chabom oblečení nebola až taká zábava, ako by sa zdalo :) Zišlo sa nás u neho približne 10, pustila sa hudba, občas ju striedala gitarka a celkovo panovala dobrá nálada. Okolo jednej nad ránom sa všeobecne rozhodlo, že by sme sa mali najesť, a tak sa vybraní členovia našej spoločnosti vydali s vyzbieranými pesos na nákup :) Onedlho sa vrátili aj s mušľami, avokádami (neodmysliteľná súčasť čilskej kuchyne, Carla mala dokonca doma plantáž a jej heslo na comp bolo "paltalandia", čo v preklade znamená "avokádovo") a ďalšími ingredienciami a pustili sa do prípravy polnočného občerstvenia. Na stole samozrejme nechýbalo čilské víno a aj keď to bol len obyčajný krabičiak, kvalitou predčilo mnohé naše fľaškové z vinoték.

Kým sa varilo jedlo, pustila sa jedna z prítomných dievčín (odniekiaľ zo severu krajiny), ktorú v podstate nikto nepoznal, do vína. O chvíľu už bola v stave nepríjemne lepivom a jej anglická slová zásoba sa obmedzila na vetičku: "You are nice", ktorou častovala všetkých prítomných chalanov neúspešne sa snažiacich pred ňou utiecť :) Ja som sa zatiaľ pustil do reči s jednou babou z Argentíny, AIESECárkou, ktorá bola v Santiagu len na pár dní. Slovo dalo slovo a ona nevdojak poznamenala, že sa o týždeň chystá do Kolumbie. Keď som sa viac-menej zo zaujímavosti spýtal, kam presne, odvetila, že do takého malého mesta, ktoré určite nebudem poznať - vraj sa volá Manizales :) Tu už prestávala sranda a keďže na náhody neverím, spýtal som sa, čo sa tam chystá robiť. Ona vraj navštíviť kamaráta, ktorého stretla pred pár rokmi na stáži v Keni. V tomto momente som ja len tak, medzi rečou, poznamenal, že má pozdraviť JuanMi Duqueho. Po očku som ju, samozrejme pozoroval a jej reakcia stála za to: najskôr, asi pol sekundy, nič, potom na mňa vyočila oči, nechápavo sa mňa zazrela a hneď ma zaplavila kopou otázok, že ako je možné že ho poznám, odkiaľ a tak. Vysvetlil som jej, že som bol v Kolumbii, a dokonca presne v Manizales, v 2008 na stáži, že JuanMi bol dobrý kamarát a že keď som odchádzal, išiel on na stáž do Kene. A keďže z malého mestečka ako Manizales asi veľa ľudí do Kene nechodí, bola situácia jasná :D

Táto príhoda nás nesmierne pobavila a zhodli sme sa, že svet je fakt jedna malá dedina, kde každý každého pozná - veď uznajte: Slovák sa v Čile stretne s Argentínčankou a obaja poznajú Kolumbíjčana, čo bol na stáži v Keni :) Menší pôžitok však mal z nášho rozhovoru Lukáš, lebo ako stúpalo naše vzrušenie a nadšenie z tejto mimoriadnej náhody, tak sme plynulo prechádzali z angličtiny do španielčiny, až sa nás nakoniec už nedalo vôbec zastaviť :D

Keď bolo jedlo hotové, pustili sme sa s chuťou do práce - z hrnca bolo treba vyloviť rôzne mušle, škeble, slávky, škľabky, hrebeňovky a podobné netvory a jednoducho z nich vyjesť mäso. To sa nám aj veľmi rýchlo podarilo a výsledný vývar sme zjedli so štipkou čili ako polievku. O tom, že to bolo výborné, ani nemusím písať :) Následne sa podávali miestne placky aj s.... tamtadadá.... avokádom :D Bolo to ale tiež skvelé a my sme sa výborne bavili. Trochu zamrzelo, že sa Argentínčanke v tom virvare "stratil" mobil. Všeobecné podozrenie padlo na neznámu na mol opitú babu, ktorá stále niekam behala, zatvárala sa v kúpelni a celkovo sa správala vysoko zvláštne. Padol aj návrh na osobné prehliadky všetkých zúčastnených, keďže sa ale nenašiel nikto, kto by ich bol ochotný vykonávať, bol mobil nakoniec vyhlásený za definitívne stratený.

Keďže sa už ručička na hodinách blížila k 3.00 nad ránom a hostiteľova manželka vedľa v izbe spala (alebo sa o to aspoň pokúšala), schýlila sa celá párty ku koncu a vybrali sme sa naspäť ku Carle domov. Ja som si ešte rýchlo z polievky vylovil na pamiatku po jednej mušli z každej morskej potvory, ktoré sme jedli, a mohli sme vyraziť. Spiatočná cesta nám ale trvala nesmierne dlho, takmer hodinu, takže keď sme o štvrtej ráno premrznutí dorazili ku Carle na dom, nezostávalo nám nič iné, len ísť pekne spať.

Zobudili sme sa "ráno" o 11., Carla ale ešte sladko spala :) Plán bol jednoduchý: prebehnúť mesto a pofotiť, čo sa dá. Treba však povedať, že ranná hygiena, ktorá tomuto plánu predchádzala, bola skúsenosťou priam šokujúcou. Čerstvo prebudený som sa ráno pokúšal využiť sprchu. Šmátral som v tme (Carlina izba nemá okná) po vypínači, keď tu zrazu som dostal elektrošok ako delo :) Ešte dobre, že obranné reflexy fungujú a prst som rýchlo odtiahol, lebo v Čile majú na rozdiel od väčšiny Latinskej Ameriky krásnych 220 V :) Mierne (p)otrasený som siahol po lampáši a pustil sa zisťovať dôvod môjho brnenia v ruke - ten som veľmi rýchlo našiel: V jednej, očividne fázovej, dierke rozdvojky, nachádzajúcej sa v tesnej blízkosti vypínača (aspoň že som od svojho cieľa nebol ďaleko) sa nachádzal zapichnutý... tamtadadám...špendlík :D

Nechcel som Carlu budiť, preto som potichu vliezol do sprchy a pustil vodu. Pripomínam, že teplota vzduchu vo vnútri bytu neveľmi prevyšovala povestnú nulu, a tak som očakával, že po dotyku s vodou moja ruka pocíti príjemné teplo... opak bol však pravdou, zelektrizovaný prst sa začal opäť chvieť mravenčením - tentokrát spôsobeným ľadovou (opakujem ľadovou) vodou :) Vzhľadom na okolnosti som sa neodvážil rannú sprchu absolvovať, keďže už ale Carla pomaly vstávala, položil som jej impertinentnú otázku ohľadom klinca v kúpelňovej rozdvojke. Odpoveďou bolo, že ona vie, že ho tom má, že sa tam nejak ocitol a že ho nevedela vybrať. Samozrejme, vo mne sa okamžite ozval duch záchrancu a podujal som sa klinec z rozdvojky vyberať. Nebola to až taká ľahká úloha, pretože rozdvojka mala ochranu pred náhodným vsunutím predmetov (haha), ktorá hlavičku klinca nedovolila vybrať. Jedna kancelárska spinka a skrutkovač však doviedli celé moje snaženie do úspešného konca.

Inštalatérsky výkon bol teda zavŕšený a my sme sa konečne mohli pustiť po pamiatkach. Po prvotnej ceste po hlavných krásach mesta, kostoloch, katedrále, sme zamierili k prezidentskému palácu. Palác bol veľmi pekný s jazdeckou prezidentskou strážou, čo ma však prekvapilo, bolo ohromné množstvo policajtov, jazdnej polície, ťažkoodencov, policajných psov a celkovo bezpečnostných zložiek. Po chvíli som to už nevydržal a spýtal sa trochu menej hrozivo vyzerajúcej policajtky, čo sa to tu deje. Ona na to, že vraj mali študenti nejakú demonštráciu a keďže študenti sú veľmi nebezpeční, muselo mesto povolať ťažkoodencov. Kým hovorila, predstavoval som si besných študentov ekonómie s penou pri ústach, ako sa vrhajú na okoloidúce autá a s nepríčetným pohľadom demolujú mesto - bol to výjav vysoko humorný :) Sám pre seba som si ale povedal, že keď už sa v Čile štát takto bojí svojich študentov, možno bude niečo pravdy aj na tom, čo sa hovorí o moci a sile, ktorou táto skupina ľudí disponuje bez toho, aby si to niekedy uvedomovala. Koniec-koncov, pred vyše 20 rokmi boli aj u nás študenti jedni z prvých, ktorí vyšli do ulíc - možno že sme už na to len u nás trochu pozabudli...

Po takejto zaujímavej informácii nás onedlho hlad donútil poobzerať sa po niečom na jedenie. Neďaleko centra sme našli milú polleríu (v preklade niečo ako "kuriatkáreň"), kde akurát miestni (hostia aj čašníci) pozerali zápaz Čile proti Uruguaju. Usadili sme sa teda na prvom poschodí s pekným výhľadom na ulicu a snažili sa vymyslieť, čo dobrého (a lacného) si dáme. Voľba padla na polovicu grilovaného kuriatka rozdelenú na dva taniere. Aj s nápojmi (ja som si dal výborný marhuľový džús) nás to vyšlo na nejakých 5.000 pesos, čo je asi okolo 7 eur - výborná cena vzhľadom na celkovo prehnanú cenovú hladinu krajín ConoSur. Kuriatko bolo ako z rozprávky, v živote som asi také dobré nejedol (aj keď je pravda, že hladní sme boli až-až a to vždy zásadne vylepšuje celkový dojem). Z výdatného obedu sme sa pobrali na námestie. celý priestor obkolesený radnicou a kostolmi žil, hemžil sa turistami, ale aj domácimi, ktorí stáli v kruhu okolo komediantov robiacich si srandu z každého okolo, či Santiágčanmi každého veku, ktorí pod ústredným altánkom hrali len-tak uprostred dňa šachy.

Námestie plné života nám vnuklo nápad, ísť si kvôli kontrastu pozrieť miestny cintorín :) Ja som si cestou ako vždy fotil panáčikov na semaforoch pre chodcov (taká moja úchylka), išli sme okolo miestneho trhoviska, prchádzali lepšími aj horšími štvrťami - v každom prípade sme k cintorínu prišli neskoro popoludní. Prebehli sme zopár uličiek, Lukáš pofotil najzaujímavejšie scény a náhrobné kamene (niektoré z nich boli typicky latinskoamericky melodramatické: anjeli roniaci slzy, trhajúci si vlasy, či hádžúci sa na kolená), ja som si zatiaľ spravil botanický prieskum - našiel som pomarančovník, ktorého popadané plody niekto využil na vymodelovanie srdiečka na jednom z hrobov - to bolo pekné. Ja som jeden čerstvo spadnutý plod otvoril a s obavami sa doňho zahryzol (často takto totiž rastú divé citrusy, ktoré sú aj po dozretí strašne kyslé a horké). Napočudovanie bol však pomaranč celkom dobrý, ba priam takmer sladký :) Po vykonaní potreby a mojej márnej snahe presvedčiť hajzelbabu, aby prezrela drobáky, či v nich nemá nejakú hľadanú mincu, sme sa vybrali naspäť do mesta. Mne sa už pomaličky začínali opäť ozvývať otlaky, ktoré som nadobudol ešte v Riu, takže som chodil čaptavo ako cirkusový klaun.

Po večernom nafotení hlavného námestia sme išli smerom Carlin dom. Celkom náhodou sme objavili pod prezidentským palácom múzeum aj s ezpozíciou predkolumbovského umenia. Čo-to sme poobzerali (keďže bola zadarmo) a ukončili druhý deň v Santiágu rizotom s morskými plodmi a príjemným pokecom so spolubývajúcimi na byte. Okrem celkom sympatického Francúza boli zvyšní Čilania, tak si na tomto mieste dovolím krátku poznámku: Čilania vyzerajú ako hobiti (pre tých, čo nevedia, kto je to hobit, odporúčam prečítať si dielo istého J.R.R. Tolkiena, prípadne skrátene kliknúť na TU) - malí, bucľatí a chlpatí... podľa mňa majú, presne ako hobiti, aj chlpaté chodidlá a kým nejaké neuvidím, nikto ma nepresvedčí, že tomu tak nie je :D

Deň tri v Santiágu sa začal o hodinu skôr ako deň dva, t.j. už o 10.00 :D Od Carly sme sa medzičasom dozvedeli, že ak chceme teplú vodu v sprche, treba ísť na druhé poschodie (keby sme to boli vedeli deň predtým, mohol som si ušetriť elektrošoky). Bez raňajok sme sa po osviežujúcej sprche rýchlo vybrali do mesta, pretože už večer sme sa museli autobusom presunúť na sever Čile. Destinácie sme mali dve, a to konkrétne dva vrchy, ktoré sa týčia nad Santiagom. Prvý, tzv. Cerro San Cristóbal je vyšší, vedie naň pozemná lanovka (taký istý typ ako u nás v Tatrách) a dokonca sa na jeho úpätí nachádza ZOO. Vstup do dolnej stanice lanovky lemovali hromady stánkov so suvenírmi, oblečením, jedlom a psami... Psov je totiž v Santiágu extrémne veľa, na každom rohu ulice ich nájdete aspoň päť. Ich bujnú populáciu údajne podporujú aj neziskovky, ktoré túlavých psov neustále kŕmia.

Po vystátí asi polhodinového radu sme sa konečne usadili v lanovke. Prvou zastávkou bola ZOO (lanovku ovládal jej vodič), potom sme pokračovali až na vrchol kopca, kde sa nám otvoril krásny pohľad na celé mesto. Lukáš sa pustil do robenia fotiek, kým ja som sa vrhol na predavačov suvenírov a snažil sa získať jednu z posledných mincí, čo mi ešte chýbala :) Po ďalšom výstupe po schodoch sme sa dostali až ku kaplnke so sochou panenky Márie (á la Rio) týčiacej sa nad mestom.

Keďže nás už začal kváriť hlad, pobrali sme sa opäť lanovkou dolu do mesta. Po ceste do centra sme to už nevydržali a zastavili sa v jednej z pouličných reštík, ktoré ponúkali menu za celkom rozumnú cenu. Po prinesení jedla sa zistilo, prečo bola cena taká výhodná (bolo toho málo a chuťovo priemerné) - jediné, čo tento podnik vytŕhalo z biedy bola skutočne nadštandardná obsluha :D :D :D. Občerstvení sme sa potom presunuli k druhému santiágskemu kopcu, Cerro Santa Lucia. Oproti San Cristóbal je podstatne menší, avšak výstup je menej pohodlný, keďže pozemnú lanovku nahradili schody :D. Okrem starej pevnosti človeka pri výstupe naň poteší bujná vegetácia a hordy turistov :D

Vzhľadom na to, že náš obed by sa dal čo do objemu popísať ako "nedostatočný", zbehli sme s Lukášom ešte do našej obľúbenej Polleríe na kuriatko :D Bolo tradične výborné. Cestou naspäť ku Carle na byt sa nám ešte na námestí naskytol pohľad na míma, ktorý bavil široké obecenstvo, zhromaždivšie sa v jeho okolí. Vrcholom bol malý chalanisko, ktorý sa míma na rozdiel od svojich vrstovníkov míma nebál, priam naopak, nechal sa zatiahnuť do každého chuligánstva a s balónikovým mečom začal po námestí naháňať iné deti. Dobrý bol tiež majiteľ neďalekého stánku, ktorý míma skoro zmasakroval, lebo mu plašil zákazníkov :D

Po príchode na Carlin byt sme sa stihli rýchlo zbaliť, ja som ešte dopísal jednu časť blogu a po rozlúčke sme už smerovali na jednu z početných santiágskych autobusových staníc. Dorazili sme práve včas, aby sme v staničnej budove stretli hádajte koho... áno, dvoch Nemcov, ktorých si najskôr Carla adoptovala a potom sme ich ešte stretli v meste. Keď sme zistili, že dokonca cestujú tam, kam my (San Pedro de Atacama) a ich bus odchádza len 15 minút pred naším, považovali sme to za znamenie osudu a dohodli sa, že v San Pedro spoločne určite niečo vymyslíme :) S týmito slovami sme sa rozlúčili, nastúpili sme do autobusu a pustili sa vpred k novým dobrodružstvám... o tom ale zasa nabudúce :)



San Pedro de Atacama 13.7.2012 (zverejnené: 11.12.2012)

top
Pre všetkých, ktorí trpezlivo čakali, je tu dobrá správa: pokračujeme v našom latinskoamerickom príbehu postrehmi zo severočilského púštneho mesta San Pedro :) Samotná cesta zo Santiago de Čile prebiehala bez nevítaného vzrušenia, celých 24 hodín sme strávili v pohodlí klimatizovaného turistického autobusu, sledujúc meniacu sa krajinu za oknami a pirátske filmy na videu :D. Vďaka predĺženému tvaru krajiny sme sa počas niekoľkotisíc kilometrovej trasy smerom na sever nevzdialili od pobrežia. Miestami bol oceán dokonca na dohľad, prudkým kontrastom však nedozerné množstvá vody tvorili s príbrežným biotopom, ktorý nemožno nazvať inak ako púšťou. Krajina sa menila od piesčitej po kamenisto-mesačnú. Jediné živé bytosti, ktoré sme cestou zazreli, boli supy krúžiace vo výškach, číhajúce na neopatrných turistov ;)

Popoludní cesta prechádzala okolo niekoľkých osád, vzdialených niekoľko desiatok kilometrov od najbližšej civilizácie. Pozostávali v zásade len zo stanov a jednoduchých drevených príbytkov. Zanedlho sme dorazili do najväčšieho mesta regiónu, Antofagasta. Z nejakého dôvodu som mal pocit, že pôjde o pártisícové mestečko niekde uprostred púšte - s púšťou som mal pravdu, ale veľkosť tohto prístavu bola ohromujúca - mesto má viac než 300 000 obyvateľov. Dôvodom na takýto rozvoj a rast bol najmä v minulosti výskyt nálezísk medi a čílskeho liadku (NaOH, resp. KOH - v minulosti pred vynájdením umelého hnojiva sa využíval na zúrodňovanie pôdy. Jeho depozity sa zachovali práve na severe Čile, pretože liadok je veľmi dobre rozpustný vo vode, ktorá ho ničí a na púšti chýba).

Zaujímavosťou boli krásne zelené trávniky na okraji mesta v tesnej blízkosti piesočnej pustatiny. Dôvod bol prostý: desiatky robotníkov s hadicami trávniky neustále polievali :) O niečo ďalej, po prechode Antofagasty, sme narazili na samotné ťažiarenské komplexy. Medené bane, v ktorých veľkosti je Čile celosvetovým lídrom, sme nevideli, prechádzali sme ale okolo cementární a ďalších prvovýrobných zariadení. Na rozdiel od väčšiny latinskoamerických krajín v Čile dobre funguje železnica - najmä na transport surovín zo severu na juh.

Asi dve hodiny pred naším plánovaným príchodom do San Pedra sme sa ešte zastavili v meste Calema, kde prichádza väčšina autobusových liniek zo Santiaga a kde sa potom prestupuje na cestu do San Pedra. My sme mali šťastia, pretože náš autobus bol jedným z mála priamych spojov. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sa v Caleme do nášho autobusu nahrnuli kto? Samozrejme Sefan s Tobiasom - naši nemeckí kamaráti zo Santiaga :).

Po ďalších asi dvoch hodinách sme dorazili do cieľa. Luis, asi tridsaťročný pevne stavaný chalanisko, u ktorého sme mali spať, nám volal, že je vonku s kamošmi, že ho vraj máme vyzdvihnúť v jednej z miestnych reštík. Povedal aj jej meno, ale aj tak sme boli po vystúpení z autobusu stratení ako ježkovia na mori. Zbalili sme preto miestneho mladíka, ktorý sa nám snažil ponúkať hostel a poprosili ho, aby nás do reštiky zaviedol. Tu sme už našli nášho hostiteľa v spoločnosti ďalších turistov, ktorým pomáhal s vybavovaním výletu cez púšť. Výborne sme sa najedli, kuriatko opäť nesklamalo a potom sme sa unavení z noci v autobuse pobrali domov vyspať sa.

Hostiteľov dom bol len prenajatý, pretože Luis bol v San Pedro iba pracovne - pôvodne pochádzal z Argentíny, čo bolo hneď počuť aj na jeho prízvuku. Dom bol priestranný, aj keď teplota v ňom len mierne presahovala to, čo sme zažívali v Santiagu. Mal tri izby a v jednej z nich dokonca aj kuchyňu, čo bol celkom úspech :) Zaujímavá bola sprcha, kde si človek musel najskôr von pustiť a zapáliť plynový kotol (večný plamienok vraj žral priveľa plynu) a až potom mal teplú vodu... ktorá však z času na čas vypadávala, čo malo za následok termický šok sprchujúceho sa (mňa) nasledovaný úžasnými nadávkami z mojej strany :) Okrem toho sa človek nesmel sprchovať dlho, lebo sprcha susedila s obývačkou, steny boli postavené z porózneho a savého materiálu a keď prišli do styku s vodou, okamžite sa na opačnej strane steny objavil fľak, ktorý mal tendenciu skratovať elektrické vedenie ukryté v stene :D

Zaspal som v spacáku na nafukovacom gauči a zobudil ma až ráno Lukáš. Zima vnútri bola poriadna, teplomer klesol na pár stupňov pod nulu. Rýchlo sme sa obliekli a vyrazili do mesta. Plán bol, vybaviť na ďalší deň prechod cez púšť a okrem toho si spraviť aj výlet na bicykloch. Cestovky otvárali okolo deviatej a vzhľadom na to, že vybavovať celý prechod len deň vopred bolo dosť riskantné, boli sme pred nimi nastúpení už o pol. Keďže sme boli hladní ako vlci, zbehol Lukáš kúpič nejakú poživeň, kým ja som strážil, aby nás nikto nepredbehol :)

To ale nehrozilo a keď sa okolo pol desiatej (áno, čas je tam relatívny) otvorilo, boli sme prví. Problém ale bol, že cestovky, ktoré naša brožúrka odporúčala, už boli všetky vypredané. Obehali sme ešte ďalšie asi tri a nakoniec sme našli jednu, ktorá mala voľné štyri miesta (ja, Lukáš, Stefan a Tobi - poslední menovaní spali v hosteli a ráno sme sa s nimi stretli). Lukášovi sa ale cena zdala privysoká, a tak sme skočili za Luisom, či by nám ju nevedel ešte nejako zraziť. Deal sa podaril a za cca. 70.000 pesos na osobu sme si cestu zarezervovali. Potom už naše kroky smerovali do požičovne bicyklov a okolo 11.00 sme vyrazili skúmať okolie.

Na tomto mieste by sa bolo treba pristaviť pri popise samotného mestečka San Pedro. Nuž, mestečka ako mestečka... ono išlo skôr o púštnu dedinu s jedným námestím a kopou na seba nalepených domov. Bicykle boli celkom dobré, a tak sme sa pomaly dostali k výpadovke smerom púšť :) Najskôr bol povrch dobrý, išli sme po asfalte. To sa ale onedlho zmenilo, lebo po odbočení na nás už čakala kamenisto-piesčitá cestička vedúca pomedzi úžasne vytvarované pieskové duny. Na rozdiel od populárnej predstavy neboli duny sypké, ale naopak, pôsobením živlov stvrdli do takmer kamenistej podoby. Ich povrch bol rozorvaný menšími aj väčšími kaňonmi a spolu s bezchybne modrou oblohou ich žlto-červená farba vytvárala veľmi pekný kontrast. Cestou nás míňalo niekoľko karavanov, my sme zasa predstihli dvojicu menej fyzicky zdatných turistov.

Po príchode do Valle de la muerte (údolia smrti) sme sa vyšplhali na jednu z dún a tam sme poobedovali (klasický syr a šunka s buchtičkami potešili). Z nej už bol výhľad aj na klasickú piesčitú časť púšte. Po obede sme sa vybrali naspäť. Pred napojením sa na hlavnú cestu sme sa však pustili doľava a vydali sa smerom k ďalšiemu údoliu. Prebrodili sme potok, chvíľu hľadali správny smer a nakoniec sme sa dopracovali až k bufetu pri nejakých indiánskych rytinách v skale. Údolie pokračovalo ďalej, my sme sa ale otočili a zamierili naspäť (hneď potom, ako som sa ešte bufetára neúspešne pokúsil pumpnúť o nejaké mince), lebo nás ešte čakala návšteva v okolí najväčšieho Valle de la luna (údolia mesiaca).

Aby sme sa tam dopravili, najskôr sme sa "skratkou" vrátili do San Pedra, odtiaľ naspäť na výpadovku a po pár kilometroch sme vstúpili do údolia. Vstup bol spoplatnený, no nás viac ako zopár pesos tlačil čas, lebo boli už skoro tri hodiny a za pár hodín sa malo začať stmievať. Údolím sme prešli 10-15 km, čo sa na riedkom a suchom púštnom vzduchu zdalo ako 50. Po obligátnych fotkách a obdivovaní púšte sme prišli k jednej z najväčších dún v údolí, z ktorej vrchola mal byť najlepší výhľad na zapadajúce slnko. Keďže sme ešte mali pár desiatok minút času, vydali sme sa ďalej do (stúpajúceho) údolia, už po pár kilometroch nás to ale prestalo baviť a rozhodli sme sa vrátiť. Výnimkou bol Lukáš, ktorého poháňala vidina pekných fotiek a podal preto heroický cyklistický výkon.

Opäť sme sa stretli pri veľkej dune a pomaly na ňu vystúpili. Podarilo sa nám obsadiť dobré miesta priamo na hrebeni, celý pobyt ale sťažoval dvíhajúci sa vietor, ktorý miestami dosahoval pomerne vysoké rýchlosti (inými slovami, skoro nás odtiaľ sfúklo :D). Západ slnka bol skutočne veľmi pekný, naspäť sme ale už išli skoro po slepiačky (a to aj napriek slnečným okuliarom, ktoré nás pred zvíreným pieskom aspoň čiastočne chránili). Po západe slnka ale začala teplota prudko klesať a s ňou sa znižovala aj intenzita svetla. Rýchlo sme preto nasadli na bicykle a pobrali sa naspäť do San Pedra. Spiatočná cesta ale bola omnoho náročnejšia, akoby sa zdalo. Jednak sme boli už unavení, jednak sme až pri nej zistili, že San Pedro leží na miernom, ale o to vytrvalejšom, kopci :)

Najmenej som vládal asi ja, okrem toho sme už boli v časovej tiesni, lebo sme mali do 18:00 vrátiť v požičovni bicykle. S vypätím síl a vďaka heroickej ignorácii bolestivého zadku sme sa nakoniec do San Pedra dostali. Meškali sme síce skoro hodinu, ale v požičovni to nejak predýchali :) Nech žije Latinská Amerika :) Mne sa ešte podaril kapitálny úlovok, kedy som medzi starými drobákmi u uja z požičovne (ktorá inak fungovala aj ako internet café :D) našiel starú čílsku mincu, ktorá mi ešte chýbala do zbierky :D

Po večeri v rovnakej reštike ako predchádzajúci deň, kde sme si tentokrát dali obstojný steak, sa Lukáš aj s Nemcami pobrali spať, ja som ešte s Luisom na chvíľu vybehol vonku do mesta. Zakotvili sme v jednom podniku s dierou uprostred stropu. Zima tam bola ukrutná, ale len dovtedy, kým pod dierou nezapálili oheň. Potom sa naplno prejavil útulný duch miesta, ktorého osadenstvo pozostávalo z pestrej zmesi prestarnutých rastafariánov, domácich, ich známych a hostí. My sme sedeli pri jednom stole s Luisom a ďalšími jeho troma kamarátmi z Argentíny. Kecalo sa do noci, bolo výborne a celý zážitok vhodne dotvoril fakt, že jedna z báb nechcela jesť objednané lasagne, lebo sa zistilo, že je v nich múka (doh) -- neváhal som preto a obetoval som sa vo veci záchrany lasagní pred vyhodením :D

Dobre najedený a s pocitom, že som trošku prenikol do miestneho koloritu som sa aj s Luisom pobral na byt, kde som rýchlo zaspal. Zobudil ma v noci už len jeden chlapík, ktorý u Luisa tiež býval (bolo nás tam tú druhú noc asi 10) a priznám sa, že ma aj trochu nastrašil, lebo sa po dome zakrádal ako zlodej. Zvyšok noci už prebiehal bez zaujímavejších udalostí, a to až do chvíle, kedy sme ešte za tmy vstávali, aby sme sa zúčastnili ďalšieho dobrodružstva - prechodu púšte Atacama :)

O tom ale zasa až nabudúce ;)



Púšť Atacama / Salar de Uyuni 15.7.2012 (zverejnené: 12.12.2012)

top
Po predchádzajúcom bicyklovom výlete sme sa s poriadne boľavými vrchnými časťami nôh ráno zobudili, vychystali sa, nechali Luisa spať a ešte za rosy pred domom mrznúc čakali na tereňák, ktorý nás mal vziať na prvú fázu prechodu cez púšť Atacama. Ten s asi 15-minútovým meškaním prišiel a keďže sme boli poslední, ktorých v San Pedro vyzdvihoval, našli sme v jeho útrobách naskladaných aj našich nemeckých kamarátov :)

V džípe sme sa odviezli na okraj mesta, kde sídlila bolivijská colnica. Pri prechode cez púšť totiž nie sú žiadne cesty a tým pádom ani hranica nie je žiadnym spôsobom chránená. Pečiatku do pasu sme preto museli dostať už tu. Celá procedúra trvala síce celkom dlho (a to najmä vzhľadom na mráz, ktorý vonku panoval), ale nakoniec sme sa aj s razítkom v pase úspešne presunuli naspäť do džípu. Ten podišiel ešte zopár kilometrov do púšte, kde nás už na bolivijskej strane hranice čakali sprievodcovia s vlastnými autami.

Spolu s Nemcami sme sa štyria presunuli do jedného vozidla, ale keďže je oficiálna kapacita auta 7, pridali nám ešte doňho troch Brazílčanov - dvoch chalanov Claudia a Valkira a Valkirovu manželku Patriciu (všetci vekovo do 30). Namačkaní ako sardinky sme sa s batohmi na streche 20-ročného povozu onedlho rozbehli naproti dobrodružstvám :)

Púšť, cez ktorú sme sa takto viezli, sa na čilskej strane nazýva Atacama, Bolívijčania ju však volajú Salar de Uyuni, podľa mesta, ktoré leží neďaleko jej okraja. Samotné slovo "salar" potom znamená "slanisko", inými slovami periodicky vysýchavé soľné jazero. Problémom púšte je jej nadmorská výška, ktorá v extrémoch dosahuje 4 800 m.n.m. a pri jej prechode človek zažíva pomerne reálne riziko výškovej choroby (stav nevoľnosti spôsobený nedostatkom kyslíka, ktorý sa v miernejších prípadoch prejavuje dýchavičnosťou a bolesťami hlavy, v prípadoch ťažších potom žalúdočnou nevoľnosťou, vracaním a dokonca až bezvedomím). Domáci sú na takéto nadmorské výšky zvyknutí a pri ich prekonávaní im pomáhajú aj usušené kokové listy, ktoré žujú a zapíjajú špeciálnym odvarom. Keďže turisti nič také nerobia, robí výšková choroba problém najmä im.

V prvý deň sme po krátkej zastávke na hraniciach národného parku a zaplatení vstupného videli okrem hodín strávených v džípe hneď niekoľko atrakcií: išlo o farebnú, zelenú a bielu lagúnu - rezervoáre vody, ktorým v nich žijúce riasy dodávajú typickú farbu. Doplnené o všadeprítomné plameniaky, na brehu rastúce žlté trávy a zrkadlový obraz okolitých hôr s kryštálovo čistou modrou oblohou sú tieto púštne jazerá naozaj nádherné a vyhľadávané ako fotografický materiál. Jediným problémom bolo zdolanie mierneho svahu, na spodku ktorého sa lagúna nachádzala, lebo po každých 10 krokoch sme si kvôli vysokej nadmorskej výške museli v studenom suchom vetre oddýchnuť a hlavne sa vydýchať :D

Ďalšou zastávkou boli termálne pramene, ktoré boli pre mňa osobne highlightom celého výletu. Konečne to bol priestor, kde sa naše uzimené a skrehnuté telíčka mohli do sýtosti vymáčať v úžasnej 35°C vode. Tá plynulo vyvierala z dna prírodného bazéna a ochladená unikala odtokom na jeho vrchu, vytvárajúc tak malý potôčik. Vzhľadom na to, že okolitá teplota vzduchu sa pohybovala okolo nuly, bol to zážitok nadmieru príjemný. O niečo menej príjemné potom ale bolo, dostať sa z vody von a pri malej murovanej kabínke sa rýchlo obliecť do studených šiat... nuž ale, zvládli sme :) Super bola tiež návšteva poriadne smradľavých gejzírov Tatio, jedných z najvyššie položených na svete.

Počas prvého dňa nemôžme opomenúť ani obed, ktorý sme si dali pri jednej z lagún. Tvorilo ho základne pripravené mäso s ryžou a Coca-Cola (asi proti výškovej chorobe :D). Keď sa slnko už začalo skláňať nad obzor, zakotvili sme v jednej z púštnych ubytovní. Vzhľadom na to, že Atacama je jedným z najsuchších miest na Zemi, klesla teplota ihneď po západe slnka prudko pod nulu a onedlho už teplomer ukazoval júlových -20°C. Najväčším problémom však bolo, že naša ubytovňa nedisponovala žiadnym kúrením. Teplota vnútri sa teda aj kvôli nulovej izolácií múrov a okien presne rovnala teplote von.

Po tom, ako sme s chalanmi urobili zopár fotiek nočnej oblohy (v živote som nevidel toľko hviezd), sme sa vrátili na ubytovňu práve včas na večeru. Zasa bola ryža s nejakou neidentifikovateľnou hmotou. Hlad bol ale silný, a tak sme všetko poctivo zjedli. Po večeri ešte došli miestne deti, ktoré nám celkom nezištne zaspievali (štýl a la hviezdna rota) niekoľko miestnych pesničiek. Keď som napísal, že to bolo nezištné, nebola to celkom pravda :) Hneď po dokončení ich predstavenia si začali pýtať peniaze, na čo sme my reagovali s miernou nevôľou. Rozdelili sme im teda každému po jednom bolivianovi (asi 30 našich centov) a nadelili pár kúskov čokolády, čo sme so sebou mali - panoval totiž všeobecný pocit, že čokoláda je za takéto niečo vhodnejšia odmena ako peniaze.

Na tomto mieste ale treba povedať, že položobravý spôsob správania miestnych detí sa im vonkoncom nedá zazlievať. Žijú totiž uprostred púšte v drsných podmienkach, ich priemerná dĺžka života je takmer na úrovni priemerného veku uzatvorenia manželstva v SR a turizmus je to jediné, z čoho si dokážu zarobiť na živobytie. V púšti totiž nie je nič - okrem pár kaktusov žiadne rastliny, žiadne drevo, vo väčšine oblastí žiadne poľnohospodárstvo. Jednoducho nič len piesok a kde-tu občasná lama. Zaujímavý bol tiež spôsob nabíjania batérií: to bolo spoplatnené. v jednej z miestností hotela ho prevádzkoval asi 12-ročný chalan (vyzeral tak na 8), ktorý bol na pohľad šikovný a inteligentný a keby sa bol narodil niekde inde, možno mohol byť jedným z najlepších študentov našej fakulty... kto vie...

Po večeri sme sa ešte s ďalšími skupinkami Britov (vysoko nepríjemných) chvíľu hrali akúsi spoločenskú hru, onedlho nás už ale premohla ospalosť a išli sme spať. V tomto bode sme už celkom dobre poznali našich brazílskych spolucestujúcich. Jediným problémom bolo, že nevedeli ani slovo po anglicky a španielčina im tiež moc nešla. Rozprávali sme sa teda čímsi, čo by sa dalo považovať za zmes lusifikovanej španielčiny a hispanizovanej portugalčiny... slovom, rukami-nohami :D Dohodnúť sme sa ale vedeli a dokonca sme s Claudiom viedli aj ekonomicko-politickú diskusiu, čomu s odstupom času ani sám nemôžem poriadne uveriť :) Zaujímavosťou tiež bolo, že Patricia padla hneď do oka Stefanovi, ale pre horkokrvných Latinos neboli jeho jemné nemecké náznaky dosť nápadné, takže si jej manžel (a asi ani ona) ničoho nevšimli :D

Nasledovalo uloženie sa na betónové lôžka s asi šiestimi vrstvami diek, zababušenie sa v plnom výstroji do spacákov a nakoniec prikrytie sa ďalšími šiestimi dekami. Teplota vnútri skutočne atakovala povážlivé hodnoty (ak aj nie -20, tak -15 určite), a tak sa najväčším problémom stalo udržanie telesného tepla. Ak čitateľ niekedy nadobudol dojem, že telesné teplo sa najlepšie udržiava vo dvojici, resp. vo viacčlenných skupinkách, treba ho hneď sklamať. Trpeli sme všetci osamote :)

Problematickými sa stali dve skutočnosti. Jednou z nich bola zima. Tá sa prejavovala najmä uprostred noci, keď sa niektorá z vrstiev, ktorými sme boli zakrytí, posunula a nám začalo mierne fúkať na chrbát. Tu nastupovala ohromná dilema: zostať zababušený a dúfať, že sa diera sama od seba zasa zakryje alebo vystrčiť do mrazivého ovzdušia ruku a deku napraviť. Druhým problémom bola samotná nadmorská výška a s ňou spätý nedostatok kyslíka. Počas dňa to až taký problém nebol, lebo telo si ho automaticky kompenzovalo zrýchleným dýchaním. V noci však počas spánku taktovku prevzal samotný mozog, ktorý ale na takéto nadmorské výšky nie je zvyknutý. Za následok to malo nedostatok kyslíka a následné úporné bolesti hlavy - najsilnejšie, aké som zažil. (Samotný mechanizmus súvisí pravdepodobne s tým, že telo si nedostatok kyslíka nemeria priamo prostredníctvom jeho obsahu v krvi, ale prostredníctvom obsahu CO2. Čím viac CO2, tým logicky, je v tele menej kyslíka a tým rýchlejšie treba dýchať. Vo vysokej nadmorskej výške je však vo vzduchu nie len málo kyslíka, ale aj samotného CO2. Mozog si teda myslí, že telo je kvôli nízkemu CO2 v krvi v pohode, a ono sa zatiaľ mierne dusí z nedostatku O2.) Noc sme teda skôr prebdeli a pretrpeli, ale o kvalitnom spánku prinášajúcom odpočinok sa nedalo ani hovoriť.

Urputná bolesť hlavy neprestala ani ráno a keďže nás čakal náročný deň, rozhodol som sa ju vyriešiť jednou či dvoma ružovými tabletkami. Tie do polhodiny zabrali a na moje počudovanie sme aj s Lukášom boli v pohode po celý zvyšok dňa. To sa ale nedalo povedať o našom nemeckom kamarátovi Tobiasovi, u ktorého bola bolesť hlavy doprevádzaná aj celkovou slabosťou a silnou nevoľnosťou. Dvakrát sa mu podarilo dostať zo seba obsah žalúdka, ale ani to nepomohlo a celý zvyšok dňa presedel schúlený na sedadle auta bez toho, aby mohol vôbec výjsť von. Náš šofér mu síce dal žuť nejakú miestnu bylinu, ale ani tá nezabrala.

Na programe dňa sme mali prejdenie ďalších atrakcií: kamenných monolitov, pieskovcových okien, plameniakov a ďalších lagún, spomedzi ktorých vynikala tzv. Laguna Hedionda (v preklade "smradľavá lagúna"). K záveru dňa sme už začali prechádzať z piesčito-kamenistej púšte na samotnú soľnú pláň. Zážitok to bol úžasný, auto vlastne jazdilo po povrchu soľného jazera, ktoré sa každý rok počas obdobia dažďov naplní vodou a následne o pár týždňov až mesiacov vyschne, zanechávajúc za sebou obrovskú pláň, veľkú ako štvrtina Slovenska, pokrytú šesťuhoľníkovitými brázdami soľných sedimentov. Samotná pláň bola a stále je významným zdrojom nerastných surovín. Okrem kuchynskej soli ide tiež o horečnaté, draselné a najmä lítiové chloridy, pričom najmä lítium, ktoré je v poslednom období nevyhnutné na výrobu batérií, dodáva celej prevádzke lukratívnosť (Bolívia má viac než 40% svetových zásob tohto prvku). Minerály sú obsiahnuté nie len v povrchovej vrstve jazera, ale najmä v nasýtenom roztoku spodnej vody, ktorá sa nachádza pár centimetrov až metrov pod jej povrchom. Ťažba zo strany zahraničných spoločností však zatiaľ pre odpor miestneho obyvateľstva viazne a vládne projekty na vybudovanie ťažobných baní sa zatiaľ tiež nerozbehli.

Pre pozorovateľa sa dá soľná pláň popísať najlepšie ako "biela ničota", kde všade, kde sa pozriete, vidíte samú belobu, často dokonca bez hôr v pozadí, ktoré by pohľadu dodávali aspoň akú-takú perspektívu. Preto na Salari vznikajú kuriózne fotky ľudí stojacich na obrovskej šiltovke, kráčajúcich po vlastných slnečných okuliaroch (mimochodom nutnosť práve kvôli intenzívnym odrazom slnka od kryštálov soli) -- ľudia v skutočnosti stoja ďaleko za fotografovaným objektom, no nadostatok perspektívy túto skutočnosť nerobí zjavnou.

S naším vodičom sme tiež prehodili zopár slov, pôvodne pochádzal z jednej malej dedinky ležiacej na okraji soľnej pláne a jeho materinským jazykom bola kečuánčina - jazyk inkov. Pospomínali sme teda na pár slov, ktoré som si ešte pamätal z fakulty a s pocitom hrdosti na svoje vzdelanie sme išli ďalej :D :D :D Cestu však uprostred prerušila záhadná porucha nášho dopravného prostriedku (prestal fungovať nejaký senzor). Jej oprava bola jednoduchá a zodpovedala veku vozidla (spomínaných 20 rokov, na ktoré však auto nevyzeralo) a skúsenostiam vodiča: poriadne železnou tyčou pobúchať po motore -- a išlo sa ďalej :) Po našej otázke, ako často máva auto ničené nízkymi teplotami, silným slnkom, soľou a neskutočne hrboľatými "cestami", generálku, sme ako odpoveď dostali len veeeeľmi široký úsmev :D

Po celom dni strávenom na kolesách a staraním sa o úbohého Tobiasa, ktorému sa aj napriek klesajúcej nadmorskej výške neuľavovalo, sme na noc zakotvili v soľnom hoteli, t.j. v stavbe postavenej takmer výlučne zo soli (múry, podlaha, aj celý nábytok boli z tohto nerastu). Hotel stál uprostred menšej dedinky (pár domov a kostol). Pred večerou sme sa aj s chalanmi vybrali preskúmať okolie. Nedostali sme sa už síce kvôli pokročilej hodine na miestny turistický chodník, vedúci ku kopcom nad dedinkou, ale zato sme našli zopár lamích kostier, obrovské kaktusy vysoké 3-5 metrov a hlavne krásny výhľad na soľnú pláň so zapadajúcim slnkom. Neďaleko dedinky bolo aj políčko, ktoré sa podľa slov nášho vodiča dá počas obdobia dažďov obrábať a miestni na ňom pestujú obilninu s názvom quinoa (údajne veľmi zdravá a tomu zodpovedajúco nechutná :D).

Po prechádzke sme si ešte zvon pozreli miestny kostol (odhadom 100-200 rokov starý) a vrátili sa do hotela. Na naše prekvapenie v ňom mali (odniekiaľ) tečúcu vodu, záchod a aj sprchu (kam by ma nikto nebol dostal ani heverom), aj keď elektrina bola vďaka generátoru (podobne ako v ubytovni predchádzajúcu noc) len do cca. 22:00 večer. Okolie hotela bolo však dosť špinavé s povaľujúcimi sa a v niektorých prípadoch aj dymiacimi kopami odpadkov. Večeru nám pripravili miestni obyvatelia, išlo zasa o mäso a cestoviny, ktoré boli ale pomerne chutné.

Večer sme si dali do spoločných priestorov nabíjať baterky a pomaly sme sa presunuli do izieb, kde sme tentokrát bývali všetci siedmi z nášho auta spoločne. V tomto bode treba povedať, že keď je teľaťu dobre, ide sa na ľad kĺzať a celkovo, že sprostí sprostými zostanú: keďže mi fotky nočnej oblohy z predchádzajúceho večera moc nevyšli a mysliac si, že v soľnom hoteli uprostred púšte už človeku skutočne nemá kto niečo ukradnúť, položil som svoj foťák z vonkajšej strany na okno, pod ktorým som spal, nastavil som asi 30-minútovú uzávierku a čakal. Prvýkrát mi tento ťah ešte vyšiel, ale keďže baterky pri spracúvaní takejto dlhej expozície v mrazivom povetrí nevydržali a z fotky nebolo nič, urobil som aj druhý pokus s čerstvými článkami.

Počas tohto môjho snaženia sa prišla desiata hodina večerná a s ňou aj vypnutie agregátov, čo len posilnilo všeobecnú tmu naokolo. Jediným svetlom bola LED-ka foťáku žiariaca spoza okna a svetlo lampáša jedného z Nemcov, ktorý sa ešte len pripravoval na spanie. Ako to však už býva, stačila chvíľa nepozornosti a LED-ka za oknom zmizla -- okamžite sme spravili poplach, s oboma Nemcami sme sa pustili páchateľa hľadať, ale kde nikoho, tam nihoko. Našli sme síce párik chalanov, postávajúcich pri vedľajších budovách, ale samozrejme nikoho nevideli a to isté platilo aj pre právcu, ktorý bol robiť pochôdzky -- foťák sa proste vyparil... šťastím bolo, že som v ňom mal druhú SD-kartu, takže fotky z prvej polovice výletu zostali zachované, a tiež to, že foťáčik, aj keď výborný, už mal asi 6 rokov a úvahy nad jeho výmenou ma už chvíľu obchádzali.

Najedovaný som preklínajúci miestnych čorkárov išiel spať a poveril správcu, že ak sa foťák nájde, štedro sa nálezcovi odmením... všetko však bolo márne a ani nasledujúce ráno sa prístoj, ani SD karta nenašli. Tož, iný kraj, iný mrav a hlavne si človek uvedomí, že niektoré naše morálno-etické princípy jednoznačne vychádzajú z našej ekonomickej úrovne: kradnúť sa nemá, lebo kradnúť nikto vlastne nemusí - všetci majú dosť. Ak si má človek vybrať medzi tým, či potiahne foťák niekomu, kto si aj tak v zápätí kúpi doma nový a lepší, a tým, že má jeho rodina hladovať, zrazu je táto voľba o poznanie nejednoznačnejšia.

Rozhodol som sa teda, že sa nebudem jedovať a pokúsim sa užiť si zvyšok výletu - nemalo totiž zmysel si ho nechať pokaziť :) To sa mi po pár hodinách aj podarilo, s Lukášom sme sa dohodli, že budeme trochu shareovať jeho fotoaparát a išlo sa ďalej :) Asi po 20 kilometroch, a približne v rovnakej vzdialenosti od našej prvej zastávky sa ale stala nepríjemnosť: zasa sa pokazilo auto, a to aj napriek jeho intenzívnemu opravovaniu ráno pred cestou. Už pri soľnom hoteli z neho totiž nenápadne kvapkal olej, na čo Stefan (inak mechanik lokomotív) šoféra upozornil. Ten povedal, že o tom vie a že je to úplne v pohode (akú inú odpoveď by ste od Bolívijčana aj čakali, však :D?). Problémom ale bolo, že olej kvapku po kvapke vykvapkal úplne a v spomínanej vzdialenosti uprostred ničoho sa nám začal zadierať motor.

Tu už aj náš inak úúúúplne pohoďácky vodič znervóznel a následne sme znervózneli aj my -- signál nebol žiadny, z hotela sme vyrážali ako poslední a šľapať 20km púšťou sa nám moc nechcelo. Ukázalo sa ale, že bolivijská nátura je nie len pohoďácka, ale aj vynaliezavá. Zároveň sme pochopili, prečo nám v agentúre hovorili, aby sme si každý so sebou vzali 5 litrov vody, a to aj napriek tomu, že pitia sme mali so sebou inak dostatok. Šofér si od nás vypýtal všetku vodu, ktorú sme mali a začal ju liať do chladiča. Ten vybuchoval, syčal, paril, hučal, bučal, kvičal, ale po istej dobe sa trochu ukľudnil. Motor našťastie nebol úplne zadretý, a tak náš milý vodič započal dopĺňať jeho úroveň v systéme. Mal ho ale asi len liter (na veľký džíp) a okrem toho mu začal zasa zospodu tiecť.

Vzal teda rozum do hrsti, vplazil sa pod auto a po chvíli sa mu skutočne podarilo kvapkanie zastaviť. Nasledovalo doplnenie oleja do motora, ďalšie doplnenie vody, ktorá sa medzitým vyparila, opatrné pokusy o naštartovanie a nakoniec aj úspešné spustenie motora :) Úľava na našich (ale aj na jeho) tvárach bola hmatateľná :D

Po tomto extempore nás cesta zaviedla doprostred planiny, kde sme robili najrôznejšie bláznivé fotky, pozreli si ťažbu soli, spravili zo soli obďaleč "žltý sneh" a pokračovali v ceste. Prišli sme až ku koľajniciam vedúcim cez púšť, kde sme si všetci svorne posadali a dali si obed. Odtiaľ sme pokračovali na tzv. Isla de los pescadores (Ostrov rybárov), čo je pozostatok starej sopky uprostred soľnej pláne. Nezávislému pozorovateľovi sa javí ako zelený, vysokými modro-zelenými kaktusmi porastený pahorok uprostred bieleho mora. Počas obdobia dažďov sa ale premení na skutočný ostrov stojaci v slanej brečke. Tu sme pobudli len chvíľu, pofotili, čo bolo treba a mne sa podarilo v miestnom múzeu u biletárky zozbierať jednu z posledných mincí, ktorá mi ešte z Bolívie chýbala (čiastočný úspech som slávil už v obchode pri našom prvom prenocovaní)

Z ostrova sme sa potom presunuli do Colchani, mestečka s "pravým a nefalšovaným domácim trhom," ktorý bol tvorený prakticky výlučne ručnými výrobkami zo soli. Malé suveníry zahŕňali kocky, modely zvierat, krabičky a ďalšie hlúpostičky. Zaujímavé boli dve skutočnosti. Prvou bol odev miestnych žien, tzv. cholas: okrem typických vlnených šiat a sukní bol jeho najcharakteristickejšou časťou hnedý alebo čierny plstený klobúk. Ich celkový výzor dopĺňali od mrazu a vetra vyštípané líca a u starších osôb tiež absentujúce zuby :D Typická tiež bola ich nechuť nechať sa fotografovať. Babičky sa neustále odvracali a zúfalo sa snažili turistov odradiť slovami "no foto" -- bol to ale boj s veternými mlynmi :)

Druhou zaujímavosťou bol spôsob obživy miestneho obyvateľstva, ktoré nevyrábalo, resp. nepredávalo soľné výrobky. Boli to poväčšine muži, ktorí krvopotne čakanmi kopali soľ zo soľnej pláne, lopatami ju nakladali na fúriky, prevážali doprostred dediny a odtiaľ zasa lopatami nakladali na vlečky. Netreba ani dodávať, že už 10-ročné decká vyzerali úplne zničene.

V dedine sme si tiež dali skorú večeru, tento krát zmes cestovín, mäsa a nepostrádateľnej koly. Odtiaľ už naše kroky smerovali na samotný okraj soľnej pláne, do mestečka Uyuni, resp. na jeho okraj, kde sa nachádza tzv. cintorín vlakov. Ide o obrovskú plochu plnú starých vlakových súprav, vozňov, lokomotív, náprav a ďalších kedysi užitočných súčastí bolívijského železničného systému. Cintorín je s mestom spojený starými koľajami, ktoré tam zostali po kolapse miestneho baníctva v 40. rokoch 20. storočia kvôli vyčerpaniu nerastných surovín v oblasti (vlaky sa od 19. storočia používali najmä na ich prepravu do prístavov), ako aj kvôli neustálym sabotážam zo strany Indiánov, ktorí mali pocit, že narúšajú ich tradičný spôsob života. Múzeum bolo samo o sebe zaujímavé, lebo zahŕňalo kúsky z prelomu 19. a 20. storočia, ale tiež preto, že z niektorých vozňov a náprav miestni nadšenci vyrobili hojdačky, kolísky, kolotoče a ďalšie atrakcie. Keďže Tobiasovi sa spolu so znižujúcou sa nadmorskou výškou uľavilo, bavili sme sa všetci siedmi ako malé deti :D.

Po čase strávenom v tomto múzeu pod holým nebom a vyskúšaní všetkých hojdačiek (:D) sme opäť nasadli do terénnych áut a vydali sme sa na cestu do samotného Uyuni. O tom už však potom :)



Uyuni 16.7.2012 (zverejnené: 21.12.2012)

top
Po zážitku v múzeu vlakov sme sa presunuli priamo do mestečka Uyuni, kde sme mali čas do večera. Cesta do jedného z hlavných miest Bolívie, La Paz, je totiž dlhá a trvá celú noc. S Brazílčanmi sme sa v tomto bode rozlúčili a rýchlo sa ponáhľali zháňať na lístky na večerný bus. Na druhý či tretí krát sme boli úspešní a aj keď samotná agentúra nevyzerala nič moc (malý zapadnutý obchodík s kopou kufrov v jednom rohu a nesmierne znudenou "agentkou" v rohu druhom). Samozrejme, poučení nočnými teplotami v tejto oblasti sme sa už vopred pýtali, či má autobus aj kúrenie, o čom nás teta asertívne ubezpečila.

S lístkami vo vrecku a kopou času sme sa pobrali poprechádzať sa po meste. Obišli sme suvenírové stánky, kúpili nejaké pohľadnice, ja som pokračoval v zbieraní mincí a celkovo sme sa venovali klasickým turistickým činnostiam. Problémom však začal byť stav našej hotovosti, pobral som sa teda do banky, vytiahol si lístok s poradím a čakal... a čakal... a čakal... asi po pol hodine, kedy sa pri okienkach vystriedalo päť vo farebných šatách odetých domorodcov som to vzdal -- kým by som sa dostal na rad, ubehla by totiž ešte aspoň hodina. Našťastie sa nám neďaleko podarilo nájsť bankomat, ktorý aj fungoval (avšak len do momentu, kým ho nechcel použiť Lukáš, v tej chvíli vypovedal službu :D) a naša likvidita bola zachránená :)

Ako správni turisti sme sa potom vybrali do centra mesta (t.j. o ulicu ďalej :D), ktoré pozostávalo z jednej fontány, dvoch stánkov a pešej zóny so stromami - bolo malé, ale nevyzeralo až tak zle. Zakotvili sme v jednej z miestnych reštaurácií, ktorá vyzerala ako niečo medzi pizzérkou, tex-mex barom a vývarovňou :) Na jedálnom lístku ale mali lamie mäso, čomu som samozrejme ako vyhlásený mäsožravec, neodolal :) Po hodnej chvíli doniesli lamí steak s hranolkmi, ktorý bol síce dobrý, ale od hovädziny by som ho asi nerozoznal :D

Po výdatnom obede sme sa rozhodli pokračovať v zabíjaní času. Problémom opäť začala byť teplota, ktorá klesala spolu s klesajúcim slnkom. Veľmi príťažlivo na nás preto zapôsobil bar "európskeho štýlu" s veľmi sympatickými čašníkmi, kde sa okrem toho vynímal veľký oznam: "KÚRI SA" :D Keďže to bol asi jediný podnik v celom meste, kde mali vykurovanie, bol aj príslušne naplnený turistami zo všetkých kútov sveta. Interiér bol príjemný a útulný, pohodu z teplého ovzdušia kazili iba prichádzajúci a odchádzajúci hostia, ktorí mali chronický problém zatvárať za sebou dvere :D

Vo štvorici sme kecali a kecali, rozoberali predchádzajúce zážitky aj naše "domáce" európske existencie. Neskôr sme si dali niečo na pitie a k večeru aj na zjedenie a treba povedať, že kvalita jedla bola podstatne lepšia ako v predchádzajúcom lokáli. Asi polhodinu pred odchodom autobusu sme sa presunuli na nástupisko (rozumej chodník pred agentúrou, ktorá nám lístky predala) a čakali. Po chvíli autobus naozaj prišiel, ale chaos, aký vládol pri nastupovaní bol priam hmatateľný -- autobusy na ulici totiž stáli tri, pričom len dva z nich patrili tejto agentúre a nikto ani za svet nevedel, do ktorého z nich vlastne máme nastúpiť.

To sa nakoniec nejak podarilo a usalašili sme sa na svojich pridelených miestach. Prvou zaujímavosťou bolo, že aj napriek ubezpečeniam autobusovej spoločnosti, že sa v autobuse bude kúriť, v ňom panovala sibírska zima a teplota sa neodlišovala od tej vonkajšej. Ďalším problémom, ako sa onedlho ukázalo, bola poloha môjho sedadla. Nachádzalo sa totiž pri okne, z ktorého išla úžasná zima -- hrubá námraza na jeho vnútornej strane hovorí sama za seba. A keďže nešťastie chodí vždy v trojici, sadla si vedľa mňa stará domorodá Bolívijčanka, ktorej tvary by sa poeticky a vysoko eufemisticky dali nazvať kyprými, či barokovými. Výsledkom jej prítomnosti bolo moje neúprosné natlačenie na sklo s následkom nemožnosti pohybu, sťaženého dýchania a najmä úplného zmrznutia :) Ach, a aby som nezabudol: po tom, ako sa zababušila do svojich 20 pestrofarebných diek a z chrbta si zložila nošu, ktorú narvala pod sedadlo, začala za chvíľu neuveriteľne chrápať :D

Lukáš mal trochu väčšie šťastie, lebo jeho sedadlo bolo od uličky, nepodarilo sa nám ale vymeniť tak, aby sme boli spolu (miestne tety sa takýmto výmenám z nejakého dôvodu bránili). V takejto konfigurácii sme sa teda vydali na cestu do La Paz, kam sme mali doraziť niekedy okolo 6.00-7.00 ráno. Začiatok cesty bol zúfalý, pretože vozovka pri Uyuni nie je spevnená a autobus sa celý natriasal na kamenisto-soľnom povrchu poľnej cesty. Prejavilo sa tu tiež, že autobusy v Bolívii ani zďaleka nedosahujú kvality ich brazílskych, argentínskych, či čílskych náprotivkov.

Uprostred noci som sa asi trikrát prebral na to, že autobus stojí a niekto neúnavne udiera železom o železo. Po chvíli táto úmorná činnosť ale vždy prestala a zaspávajúc sme pokračovali ďalej. V polospánku som síce zakaždým tušil, že opravujú niečo na autobuse, skutočné obavy som ale začal mať až vtedy, keď autobus zastal nadránom po štvrtýkrát a aj napriek pokračujúcemu kovovému búšeniu sa tentokrát nerozbehol. Po asi hodine začínalo byť jasné, že na tomto dopravnom prostriedku do cieľa nedorazíme. Ubezpečovanie šoférov o tom, že náhradný autobus je už na ceste a za chvíľu dorazí, sme po ďalšej hodine a pol prestali brať vážne a keď sa všetci miestni vrátane mojej nočnej utláčateľky nenápadne vytratili (postupne si na ceste stopli povozy), začal zvyšku autobusu, teraz už zloženému výlučne z turistov, stúpať adrenalín.

Okolo deviatej ráno sa pri našom vraku pristavil autobus. No, možno je slovo autobus na dané vozidlo prisilné, v našich končinách by dostal celkom trefné pomenovanie "uhorka" :D Rokom výroby bolo niečo, čo začínalo na 196., ale uhorka sa aspoň hýbala. Nasadli sme do tohto úžasného dopravného prostriedku a v zápätí sme si všimli vodiča. Bol ním postarší dedinčan; zaujímavejšou ale bola osoba v tradičnom bolívijskom odeve s hnedým klobúkom a farebným pončom sediaca po jeho pravici na prednom sedadle - išlo očividne o jeho manželku, ktorá mala všetky finančné aj nefinančné záležitosti rodiny na prvý pohľad pevne v rukách. Z nejakého dôvodu mi obaja silne pripomínali dve postavy z Mrázika - Nastenkinu macochu a deduška :D

Po chvíľke dohadovania sa o cene za náš prevoz s vodičmi pôvodného autobusu sme sa pomaličky pohli. V tom momente sa pri pokazenom buse pristavil prázdny moderný autobus (očividne pôvodná náhradná doprava, ktorú volali vodiči ešte nad ránom) -- všetci sme už ale sedeli v uhorke a keď vpredu sediaca starena zbadala príchod pôvodne objednaného busu (a.k.a. konkurencie), rýchlo zavrela na uhorke dvere a vyrazili sme skôr, než ktokoľvek stihol protestovať. Zmierili sme sa teda s tým, že do La Paz pôjdeme archaickým vozidlom, hodiacim sa snáď na kubánske cesty, čo nás však prekvapilo, bola rýchlosť autobusu, ktorá sa šplhala až k neuveriteľným 35 km/h. Mysliac si, že ide o nepodarený vtip, sme sa na seba v úžase pozerali a rozmýšľali, či do La Paz prídeme ešte v ten deň alebo či takýmto tempom strávime na ceste ďalšiu noc.

Náš dovtedajší úžas však bol nič oproti tomu, čo nasledovalo. Asi po dvoch kilometroch sa začalo z priesoru medzi vodičom a jeho milou spolujazdkyňou dymiť. Jeden z prítomných Francúzov začal na šoféra kričať "Horí vám motor!" na čo šofér len flegmaticky mávol rukou, otočil sa k nám a zahlásiac "To je v pohode, to si nevšímajte," otvoril okno :D Po chvíli ale musel aj tak zastať, lebo mu motor nedokázal vytiahnuť ani tých predošlých 30 km/h. Nemohli sme uveriť našej smole, keď sa nám po ceste pokazil už druhý autobus, a chceli sme vystúpiť. Matróna nám ale zahatala dvere a zahlásila, že nikto nevystupuje, lebo za chvíľu sa pokračuje. Šoférovi vraj len "trochu" zamrzol motor a keď rozmrzne, môžme ísť ďalej (ako môže motor zamrznúť som sa dodnes nedozvedel). Milý deduško teda odhrnul koberec, ktorý bol vedľa neho, odklopil pod ním ležiaci kryt a začal otvárať dymiaci motor. Keď to zvládol, začal do neho liať akúsi tekutinu, raz za čas pootočil kľúčom v zapaľovaní a pokračoval v liatí.

Na naše počudovanie sa po dvoch márnych pokusoch o vrátenie peňazí a vystúpenie z busu za účelom náhradnej prepravy (rozumej: stopnúť si niekoho) podarilo šoférovi naštartovať a už svižnejším tempom (občas normálne okolo 60 km/h) sme sa šinuli smerom La Paz. Zvyšok cesty už prebiehal bez problémov a keď nás šofér vysadil pred lapazskou autobusovou stanicou (kam ale nesmel vojsť, lebo celú prepravu robil nelegálne), bolo krátko po poludní. O tom, čo sme robili v La Paz, už ale zas nabudúce :).



Nuestra Señora de La Paz 18.7.2012 (zverejnené: 23.7.2013)

top
Po príchode do La Paz sme sa spolu s Nemcami pobrali zháňať lístky do našej ďalšej destinácie, peruánskeho mesta Puno. Po chvíľke sme našli vchod a následne sa rozbehli po jednotlivých agentúrach, ktoré v samostatných kioskoch predávali lístky do najrôznejších kútov kontinentu. Po chvíli hľadania sme zistili, že najprijateľnejšia (cenovo aj časovo) bola vlastne ponuka v prvom zo stánkov, ktoré sme navštívili :) Nemci si ale vybrali trošku inú trasu, preto sme sa asi po polhodinke vybavovania rozlúčili.

Zaujímavosťou stanice bolo, že nápisy v nej boli uvádzané trojjazyčne: v španielčine, kečuánčine a aymarčine (kečuánčina je jazyk starých Inkov, aymarčinu používali miestne kmene, ktoré unikli inským výbojom) :) Zo stanice sme si po menších cenových negociáciách objednali taxi až k bytu nášho couchsurfing hosta, Daltryho, ktorému sme predtým zo stanice zavolali. Nebol síce práve doma, ale za pol hodinku nás vyzdvihol z recepcie svojho obytného domu (pekný moderný panelák) a zaviedol do bytu na poschodí.

V byte sa už nachádzala jedna Nemka, ktorá k nemu prišla bývať asi dva mesiace dozadu -- najskôr chcela zostať len na pár dní, ale nakoniec si pobyt predĺžila a zo "základného tábora" v La Paz ponavštevovala najrôznejšie kúty Bolívie. Keďže práve odchádzala, išli sme sa s ňou najesť do neďalekej bufetovej reštaurácie, kde sme boli šokovaní nízkymi cenami jedla -- po Brazílii, Argentíne a Čile sa tu naplno prejavila cenová úroveň Bolívie. Jedlo bolo výborné a majitelia sympatickí (očividne druho- alebo treťogenerační imigranti z Európy) - ako sa na rodinný podnik patrí, varila babka s mamou, účtoval tato a obsluhoval syn :D

V ten večer sme sa ešte s Lukášom vybrali objednať si bicyklový výlet po ceste smrti. Cestovka (mimochodom výborná) sídlila uprostred najturistickejšej štvrti mesta - Mercado de las Brujas (trh bosoriek). Názvu zodpovedal aj obsah stánkov: mali všetko od drevených sošiek, cez sušené lamie embryá, rôzne paličky, dečky, a pod. Problémom tiež bol svah, na ktorom je celý trh umiestnený -- pekelne strmý kopec na západ od hlavnej katedrály, ku ktorému sa dá dostať len chôdzou po menej strmom, ale zato tiahlejšom kopci z juhu mesta. Nič z toho by nebol zásadný problém, keby samotné La Paz neležalo v nadmorskej výške 3600 m.n.m., čo spôsobí, že našinec je už v polke cesty zadýchaný, akoby zabehol maratón :D

Po úspešnom objednaní výletu na nasledujúci deň, ktoré komplikovala len nemožnosť platiť kartou a naše následné hľadanie bankomatu (našťastie nebol ďaleko), sme sa ešte potúlali po trhu. Ja som sa snažil získať (a aj získal) dvojicu tekvičiek na pitie tradičného čaju maté, ktoré som sľúbil kamarátke Soni, pričom som, samozrejme, nezmeškal príležitosť doplniť zbierku miestnych mincí, ktoré mi ešte chýbali. Keď to videl Daltry, daroval mi 2 bolivariano mincu - dávno mimo obeh a úplne drobnú, až mal človek strach, že ju niekde vytratí :). S Lukášom sme pofotili zopár miestnych žien v tradičných odevoch a klobúkoch (niekedy trochu pejoratívne nazývané "cholas") a vydali sa na spiatočnú cestu na byt. Tam sme šli rýchlo spať, aby sme sa pripravili na raňajšie cyklodobrodružstvo. Lukáš mal tentokrát gauč a ja som sa uložil v pomerne chladnej, ale zato útulnej komôrke na zemi na karimatke, kde som si ešte do noci čítal.

Vstávali sme ešte za tmy, rýchlo sme si obliekli najteplejšie veci (v 3,5 km výške je zima :D) a išli na dohodnuté miesto, pred cestovku hore nad Mercado de las Brujas. Po podpísaní papierov o tom, že ideme na vlastnú zodpovednosť a že cestovka neručí za náš šťastný návrat (whoops) sme nasadli do vanu, bicykle pripevnili na jeho strechu a vydali sme sa na asi hodinu trvajúcu cestu nad mesto. Celý cyklovýlet totiž spočíval v tom, na bicykloch zjazdiť z výšky takmer 5000 m.n.m. do asi 1200 m.n.m. -- to všetko za pár hodín.

Po ceste sme sa zoznámili so spolucestujúcimi: veľmi milý Francúz, ktorý akurát riešil, či má nechať svoju francúzsku priateľku pre novú lásku z Kolumbie, baba z Veľkej Británie, ktorá robila svoj PhD výskum výškovej choroby v horách nad La Paz a párik Holanďanov. Konverzácia v aute bola zaujímavá, fascinovala nás najmä Britka, pretože jej doktorát mal, na rozdiel od mnohých iných, s ktorými sme sa stretli, reálny základ a prinášal niečo nové :) Prelustrovali sme teda jej výskumné metódy a obohatení sme čakali, kým dorazíme do cieľa.

Ako sme už spomenuli, cieľ sa nachádzal vo výške asi 5000 metrov nad morom, pri jazere nad samotnou La Paz. Išlo o začiatok tzv. Carretera de la muerte (cesta smrti), ktorou pôvodne jazdili autá z jednej časti Bolívie do hlavného mesta. Problémom bola šírka cesty -- niekedy len okolo 2 metrov, kde bolo takmer nemožné, aby sa dve autá obišli... a tak cúvali: na ceste, ktorá sa kľukatila po úbočí pohoria, nemala žiadne zvodidlá a nachádzala sa hneď vedľa 600m hlbokej priepasti :D Myslím, že v tomto bode je už ctenému čitateľovi názov danej cesty viac než jasný. Len pre ilustráciu uvedieme, že na dne rokliny ešte stále vidno obhorené kostry automobilov, autobusov, motoriek a aj niekoľkých bicyklov (whoops) :D

Najnebezpečnejšiu časť cesty v roku 2006 zatvorili a nahradili novou, bezpečnejšou hradskou -- dodnes ju však využívajú cestovky, ktorých po adrenalíne a tričku s nápisom "Prežil som cestu smrti" bažiaci klienti sa nechajú zlákať na dobrodružstvo, ktoré každoročne stojí 1-2 z nich život :D

Vráťme sa ale naspäť k nášmu výletu: ako prvé sme si po vystúpení z minibusu obliekli vonkajšiu kombinézu -- bolo predsa len o poznanie chladnejšie ako v La Paz a hmla s mrholením na pohode nepridávali. Okrem kombinézy sme dostali prilby, chrániče a rukavice, spolu s inštruktážou ohľadom bezpečnej jazdy, využívania bŕzd a ďalších vynikajúcich rád :) Zaujímavosťou na ceste smrti je, že je jedným z mála miest v rámci krajín s pravostrannou premávkou, kde sa jazdí naľavo. Vysvetlenie pre tých, ktorým to nejde do hlavy: cesta je tak úzka, že je pre vodiča veľmi ťažké odhadnúť, kde má kolesá. Keďže v aute sa sedí naľavo, je podstatne ľahšie kontrolovať ľavú stranu svojho vozidla ako tú pravú. Preto, logicky, je dôležité, aby bola najbližšie k priepasti práve ľavá strana vozidla a pravá strana smerovala ku svahu. Nuž a toto sa dá dosiahnuť jedine tak, že budú autá jazdiť po ľavej strane cesty ;)

Po bezpečnostnej inštruktáži nastal čas na náš skupinový kód, ktorým bola "lama": spojenie palca, prostredníka a prstenníka, so súčasným vystrčením malíčka a ukazováka :D Dokonale vybavení sme sa teda pustili zjazdovať. Po pár sekundách nám začal v ušiach hučať vietor a s vyplazenými, za nami vejúcimi jazykmi, sme sa spúšťali dolu po zatiaľ širokej a asfaltovej ceste. Postupne začala hmla s mrholením ustupovať a mohli sme si užívať prvé lúče ranného slnka.

Na kľukatej ceste sme absolvovali niekoľko zastávok, aby sa skupina celkom neroztrhala -- pri jednej z nich sme sa konečne aj naraňajkovali, čo bola jedna z najlepších správ dňa. V istom momente, asi v tretine cesty, sme odbočili zo širokej hradskej na podstatne užšiu štrkovú cestu -- začiatok skutočnej cesty smrti. Inštruktori, ktorí cestu absolvujú raz až dvakrát do dňa, už presne poznali najlepšie (najhoršie) miesta na fotky: preto sme sa celá skupinka s väčším či menším strachom nakláňali nad 600-metrový zráz a snažili sa tváriť čo najchrabrejšie. Fotili sme sa, samozrejme, aj počas jazdy a tiež pri zastávkach, ktoré sme využívali na zhadzovanie vrstiev oblečenia. Zatiaľčo bola v 5000 metroch poriadna zima, s každým kilometrom výšky teplota narastala o 5°C a jednotlivé vrstvy sa stávali zdrojom neželanej horúčavy.

Na niektorých miestach, označených krížmi, nám sprievodcovia rozprávali príbehy o turistoch, ktorí si jednou rukou naprávali prilbu, nezvládli riadenie a spadli do priepasti, obzerali sa a skončili v hlbinách, resp. sa len fotili príliš blízko okraja... pomerne čerstvé letopočty na krížikoch nás celkom vystrašili, ako aj príbeh o tom, ako otec jedného zahynuvšieho britského turistu len rok či dva dozadu daroval provincii sanitku, aby sa k spadnutým turistom ľahšie dostala pomoc.

Cesta prebiehala bez väčších zádrhelov, až pokým som si neuvedomil, že som už hodnú chvíľu nevidel nikoho z výpravy. Pýtal som sa sprievodcov z iných skupín, či nevideli tú moju a všetci mi svorne tvrdili, že čelo skupinky je stále predo mnou. Išiel som teda neohrozene vpred, prechádzal úzke miesta cesty, brodil horské riavy a až keď som prišiel do mestečka, kde stálo podozrivo veľa cestovkárskych autobusov a jeho názov sa nápadne ponášal na našu cieľovú destináciu, napadlo mi, že som asi všetkých predbehol a sprievodcovia z ostatných cestoviek netušili, o čom hovoria :D

Chvíľu som čakal v tieni jedného z domov a asi po 20 minútach prišiel prvý z našich vlastných group-lídrov :) Bol očividne celkom rád, že ma vidí a hneď vysielačou hlásil, že som sa našiel (v skutočnosti som sa nikdy nestratil, stratili sa oni :D). Očividne som pri divokej jazde prehliadol jeden z checkpointov, kde sa ostatní čakali :) Všetko ale dobre dopadlo a v priebehu ďalších 10 minút prišiel aj zvyšok skupiny. Najviac sa tešil Lukáš, že nemusí zvyšok tripu absolvovať sám :D

V mestečku sme vôbec nejedli ani nepili, ale rýchlo sme zbalili bicykle aj vybavenie a v mikrobuse sa presunuli za mesto, kde na nás už čakala all-you-can-eat-style reštika aj s bazénom, sprchami a všetkým čo západné srdce potrebuje ku šťastiu :) Voda bola síce studená, ale čistá, čo sme aj patrične využili. Jedlo bolo síce dosť jednoduché (kura, hranolky a pár ďalších vecí), ale celkom chutné :) Jediné, čo si bolo, samozrejme, treba platiť, boli nápoje.

Po obede sme sa vrhli naspäť k bazénu a dopriali si vytúžený oddych s knižkou, resp. príjemnou konverzáciou so spolucestujúcimi (fascinujúci bol najmä náš francúzsky kolega, ktorému tiež pred týždňom ukradli foťák - chvíľu ho mal za pásom a zrazu bol preč) :D Okolo tretej sme si zbalili veci a vydali sa na spiatočnú cestu minibusom. Tá trvala okolo 2,5 hodinky, do La Paz sme preto dorazili až za tmy ku pol šiestej večer. Kým sme sa vybalili, vyfasovali CD-čka s fotkami, tričká a prišli na byt, bolo asi sedem hodín, čo bol tak akurát čas ísť spať :)

Ďalší deň ráno sme sa aj s Daltrym vybrali na jeden z lapazských ("pazeño") kopcov, z ktorých panoval krásny výhľad na mesto. Výstup to bol opäť náročný, nadmorská výška a strmosť svahov si stále vyberala svoju daň. Po chvíľke oddychu a kochania sa sme sa rýchlo premiestnili do miestneho supermarketu, kde sme stretli Daltryho starkú, kúpili nejaké mäso, obilninu menom quinoa (podľa Daltryho veľmi výživnú, odolnú voči teplote a prudkému slnku = pestovateľnú aj v podmienkach Bolívie, a chutnú). Vrátili sme sa k Daltrymu domov a on sa pustil do varenia :)

Onedlho sa z panvice z quinoou začal šíriť podivný spáleninový zápach, na čo Daltry povedal, že to tak má byť, že ju treba trošku pripražiť (ako sme neskôr zistili v bratislavskej peruánskej reštike Casa Inka, nebola to celkom pravda :D). Jedlo bolo celkovo požívateľné, aj keď pravdu povediac neveľmi chutné -- pripálená quinoa celému pokrmu na kvalite nepridávala :)

Potom nastalo rýchle zbalenie, rozlúčenie s Daltrym a cesta na autobusový terminál, odkiaľ nám odchádzal autobus do peruánskeho mesta Puno. Prvou zastávkou bolo jazero Titicaca, kde sme museli vystúpiť z autobusu, nastúpiť na trajekt (a zaplatiť si ho), prepraviť na druhý breh úžiny a čakať, kým autobus aj s našou batožinou naložia na vratko vyzerajúcu bárku a preplavia ho za nami. Pri pomyslení na naše topiace sa kufre mi nebolo všetko jedno, celá operácia však dopadla dobre a celí natešení sme pokračovali v ceste.

Ďalším menším zdržaním bola colnica medzi Bolíviou a Peru. Medzičasom sa zotmelo a schladilo. Opäť sme museli vystúpiť a zatiaľčo nás autobus čakal na opačnej strane hranice, absolvovali sme státie v rade a pečiatkovanie pasov :) Opäť sme narazili na našich kamarátov Nemcov (:D), ktorí však nešli do Puna, ale priamo do ďalšieho peruánskeho mesta. Okrem toho sme boli svedkami rozhovoru troch dievčat, očividne Európanok, hovoriacich jazykom, ktorému sme nie len nič nerozumeli, ale ani ho nevedeli identifikovať. Až po chvíli počúvania a niekoľkých inštanciách zamišaných anglických slov nám došlo, že devy sa medzi sebou rozprávali v írskej galčine - jazyku, o ktorom som si myslel, že sa v skutočnom živote používa veľmi málo a ak, tak najmä na dedinách. Aj keď, v krajine plnej anglofónnych cudzincov musí byť príjemné prepnúť do jazyka, ktorému okolo vás zaručene nikto nerozumie :) Po tejto krátkej hraničnej avantúre sme sa opäť pohodlne usadili do autobusov a oddali sa hodinovému ničnerobeniu, ktoré nás prenieslo až na druhú stranu jazera Titicaca, do peruánskeho mesta Puno.



Puno 20.7.2012 (zverejnené: 28.7.2013)

top
Do stotisícového mestečka Puno, ležiaceho na brehu jazera Titicaca sme dorazili už za tmy. Zo stanice sme zobrali taxi priamo k nášmu couchsurfing hostovi, Hernánovi. Býval v nenápadnej bráne, ktorá však ukrývala penzión využívaný najmä miestnymi robotníkmi. Keď má akurát voľno, dáva Hernán časť izieb k dispozícii turistom zadarmo v rámci couchsurfingu :)

Ako býva v tomto regióne zvykom nebolo v dome žiadne kúrenie, čo pri nočných teplotách klesajúcich niekde do okolia nuly nebolo nič príjemné (jazero Titicaca leží vo výške 3,800 m.n.m.). Zložili sme sa v bývalej reštaurácii jeho penziónu, dostali sme teplé kakao, nejakú šunku a syr a asi do pol druhej v noci sme kecali o našom tripe. Potom na Hernán zaviedol do jednej z izieb penziónu ležiacej na prízemí. Bolo úžasné opäť po takmer dvoch týždňoch (od Mendozy) vidieť posteľ a dokonca na nej aj spať :D V sprche bola síce len studená voda, ale zocelených doterajším cestovaním nás to už nijak zvlášť neprekvapilo.

Nasledujúci deň sme vstali zavčas rána (no dobre, tak možno by sme to skôr nazvali skorým dopoludním :D), aby sme sa išli pozrieť na plávajúce ostrovy kmeňa Uro. Ide o pozostatky domorodého obyvateľstva, ktoré sa bránilo pred útokmi Inkov stavbou plávajúcich trstinových ostrovov uprostred jazera Titicaca. Ostrovy boli z pevniny ťažko prístupné a v prípade potreby ich bolo možné presúvať, čo dávalo ich obyvateľstvu strategickú výhodu v boji. Členovia kmeňa v minulosti čulo obchodovali s kmeňom Aymarov obývajúcich brehy jazera, pričom dochádzalo k častému kríženiu a postupnej strate pôvodného jazyka Uro, dokonanej približne v dobe Kolumbovho príchodu na kontinent. Súčasní Uros preto hovoria vo väčšine prípadov aymarsky a španielsky.

Aby sme sa dostali k plávajúcim ostrovom, potrebovali sme prejsť centrom mesta, kde som neváhal a využil príležitosť pozbierať nejaké z mincí, ktoré mi ešte chýbali do zbierky :) Po príchode do prístavu sme si všimli rady stánkov s jedlom, ktoré lemovali strednú časť dlhého móla. Podišli sme k lodi, ktorá vozila turistov na ostrovy, zaplatili a potom už len čakali, kým sa lodička naplní. Netrvalo dlho a kapitán, asi dvadsaťročný chalanisko v šiltovke a vypasovanom bielom tričku, zatrúbil na odchod. Loď plná turistov vyrazila po hladine jazera. Najskôr sme minuli niekoľko ostrovov, z ktorých najväčší slúžil pre jeden z najväčších hotelov v oblasti. Za nimi už nasledovalo otvorené jazera, kde-tu porastené z vody vyčnievajúcou trstinou.

Po asi polhodine cesty začala trstina hustnúť a dorazili sme k skupine umelých ostrovov. Stavba ostrova začína "kotvami" v podobe blokov trstinou prerastenej pôdy, ktoré sa spustia na dno jazera následne sa začnú na seba vrstviť jednotlivé suché steblá všade naokolo rastúcej trstiny, až kým nevznikne kruhový ostrov s priemerom od 20 do 50 metrov. Pomocov kolov a lán sa následne pripevní ku kotvám (to aby v noci neodplával) a dielo je hotové. Stačí už len z trstiny postaviť domy a môže sa bývať. Samozrejme, trstina ako biologický materiál postupne zospodu odhníva, čo má za následok potrebu na vrch ostrova neustále pridávať nové a nové vrstvy trstiny -- celý proces je potrebné opakovať približne každé tri mesiace.

V dnešnej dobe už na ostrovoch takmer nikto nebýva, ich pôvodné obyvateľstvo má zväčša postavené domy na pevnine a na ostrovy každý deň dochádzajú, aby turistom ukázali svojho mini-potemkina :) V každom prípade, život na ostrovoch nebol nikdy ľakhý - či už kvôli tvrdej práci, ktorú si vyžadovalo ich udržiavanie, ale aj kvôli chladu, ktorý najmä v noci znásobovala vlhkosť stúpajúca z jazera. Nečudo, že miestne obyvateľstvo v zvýšenej miere trpelo reumou a respiračnými ochoreniami.

My sme aj s loďou pristáli pri jednom z menších ostrovov, kde nás privítala "rodina", ktorá ho "obývala". Matka s babičkou predávali (možno) ručne robené suveníry, otec rozprával a staral sa o turistov, zatiaľ čo dcéra sa snažila vyzerať čo najroztomilejšie, aby následne prilákala vysoké sprepitné. Po krátkej prednáške o ich spôsobe života nastal čas na kúpu domáceho tovaru -- ten nebol vôbec lacný a ceny za kus látky sa nám aj s Lukášom zdali byť mierne premrštené.

Po asi hodine strávenej na ostrove sme sa miestnym trstinovým člnom (dvojposchodová konštrukcia ovládaná veslami) presunuli na jeden z hlavných ostrovov, na ktorom sídlilo komunitné centrum a kuchyňa. Po ceste spomínaná dcéra rodiny spievala pesničky v asi desiatich jazykoch od kečuánčiny, aymarčiny a španielčiny, cez japončinu, nemčinu a dokonca ruštinu - za svoj výkon si, samozrejme, vyzbierala pomerne slušné sprepitné :)

Ceny tu boli opäť zodpovedajúce turistickému stredisku, kúpil som si preto len jeden suvenír (skutočne peknú sovu vyškrabkanú do povrchu vysušenej tekvice) a započúvali sme sa do tónov náboženských piesní, ktoré miestny naspieval miestny zbor v nejakom štúdiu a počas našej návštevy sa pod taktovkou nie príliš šikovného režiséra práve pokúšali o natočenie videoklipu: dvadsať mužov a žien v bielych košeliach a fialových sukniach/nohaviciach stálo v dvojstupe, pohupovalo sa v bokoch a otváralo ústa na reprodukovanú nahrávku... kvalita bola porovnateľná s cirkevným zborom v mojej rodnej obci :)

Po skončení tejto kultúrnej vložky sme opäť nastúpili na našu loď, ktorá sa medzi časom priplavila k hlavnému ostrovu, a čakali, kým sa nalodia aj členovia zboru. Kapitán síce protestoval a odvolával sa na prekročenie bezpečnej kapacity lode, to však nikomu z miestnych nevadilo a igorujúc kapitánove nadávky sa všetci usadili (po dvaja na jedno sedadlo, do chodbičiek, na rebríky, ...). Konečne sme odrazili od brehu a pustili sa na spiatočnú plavbu. Tá, našťastie, prebiehala bez komplikácií a po ďalšej približne polhodinke sme sa ocitli naspäť na brehu jazera. Keďže už bolo okolo štvrtej poobede, usadili sme sa s Lukášom na mólo prístavu pod markízu pred jednu z najdôveryhodnejšie vyzerajúcich "reštaurácií" a objednali si miestnu špecialitu: pstruha s hranolčekmi, zeleninou, klobáskou a kto vie čím všetkým možným.

Ako nápoj sme sa už len pre tú srandu rozhodli pre čosi nazvané "Inca Cola" :) Našťastie som si k tomu objednal aj šťavu z miestneho ovocia, lebo to, čo podľa názvu znelo kolovito, bola v skutočnosti nazelenastá tekutina s chuťou tutti-frutti, ktorú ešte od čias môjho detstva nemôžem ani cítiť. Lukášovi fľaška ale celkom zachutila, takže sme obaja odchádzali spokojní -- o to viac, že pstruh bol skutočne vynikajúci :)

Medzi časom sa vonku zotmelo a unavení po dlhom dni sme sa vybrali naspäť domov. Ja som, samozrejme, neodolal po ceste stojacemu trhu a vrhol som sa medzi trhovníkov so žiadosťami o mince do zbierky. Tu sa krásne ukázala podnikavá povaha miestneho obyvateľstva, keď sa mi stará trhovníčka so striebornými zubami snažila predať 1-centavovú mincu za jej 500-násobok - 5 pesos - čo som ja z princípu odmietol. Našťastie mala hneď vedľa stánok omnoho milšia tetuška, ktorá mala tú istú mincu a na zlosť svojej spolutrhovníčke mi ju venovala zadarmo :) Hold, lepšia, než vidina zisku, je len škodoradosť z prekazeného obchodu u konkurencie :D

Poslednou zastávkou bol menší obchodík blízko centra, kde sa majiteľka išla dokonca pozrieť do pokladnice na poschodie, či pre nás niečo nebude mať. V každom prípade, tu nastal asi najvtipnejší moment celého výletu, kedy sa mňa (zarasteného po skoro 4 týždňoch putovania) tetuška spýtala, či je Lukáš (baby face, čerstvo oholený, v šiltovke a len o 3 roky mladší) môj syn :D Aspoň sme sa presvedčili, že podobne, ako my nevieme hádať vek domorodcom, nevedia ani oni odhadnúť ten náš :)

Po príchode domov sme sa opäť zastavili za Hernánom v bývalej reštaurácii. Povedal, že za hodinku pôjde aj s manželkou (s ktorou žijú oddelene) pre dcéru na okraj mesta, kde majú nejaký skautský tábor. Keďže sme nemali nič lepšie na práci, súhlasili sme :) Nasadli sme preto do auta aj s termoskou horúceho kakaa a vydali sa na kraj Puna. Mimochodom, je zaujímavé, že aj keď Hernán s manželkou už spolu nežili, o dcéru sa starali spoločne a všetkých akcií sa zúčastňovali ako kompletná rodina. Po príchode na kraj mesta sme ešte museli takmer 40 minút čakať, kým detváky doopekajú marshmellows a po skautsky sa pri gitare rozlúčia (pochytali sa za ruky a striedavo jeden po druhom formulovali dojímavé rozlúčkové state, ako to vedia len Latinos).

Nasledovala cesta domov, pár nočných fotiek punského námestia a zaslúžený spánok. Okolo siedmej ráno sme totiž vstávali, zbalili si veci, rozlúčili sa s Hernánom a utekali na autobus do jednej z najzaujímavejších destinácií celého tripu - Cusca :)



Cusco a Machu Picchu 22.7.2012 (zverejnené: 30.7.2013)

top
Do Cusca, bývalého hlavného mesta Inskej ríše (oficiálne nazývanej Tawantinsuyu), sme dorazili okolo tretej popoludní. Z autobusovej stanice sme sa taxíkom prepravili na adresu nášho couchsurfingového hosta, Ronoela. Po chvíľke hľadania sme našli správny vchod a snažili sa mu nejak dozvoniť. Problémom bolo, že brána vedúca do ulice ukrývala asi sedem či osem osobitných budov, z ktorých každá mala naspodu zamknuté dvere. Nakoniec sa nám podarilo nájsť v práčovni jednu pani, ktorá nám otvorila správne dvere a nasmerovala nás na Ronoelovo poschodie.

Vo vnútri nenápadnej budovy sa ukrýval veľmi pekný a priestranný byt, moderne zariadený a so samostatnou izbou vyhradenou pre couchsurfingových návštevníkov. Boli v nej tri dvojposchodové postele, čo sme privítali s neskrývaným nadšením. Už predtým sme sa s Ronoelom dohodli, že nám kúpi lístky na vlak do mestečka Aguas Calientes (ekvivalent nášho Teplice) spolu so vstupom do Machu Picchu a Wayna Picchu (vysoký kopec viditeľný na väčšine fotiek, na ktorý sa kvôli obtiažnemu výstupu vpúšťa iba niekoľko desiatok ľudí denne). Vyplatili sme mu teda dlžnú sumu a pustili sa s ním do reči.

Vysvitlo, že chalanisko (inak približne 20-ročný) hovorí plynule anglicky, španielsky a kečua. Po fyzickej stránke bolo vidno rozdiel oproti ľuďom, ktorých sme stretali v Bolívii a v okolí jazera Titicaca. Vzrastovo bol chalan síce približne na ich úrovni (okolo 1,65m), ale postavu mal omnoho štíhlejšiu, šľachovitejšiu a vzpriamenejšiu. Hlavný rozdiel však bol v jeho tvári: bola podstatne indiánskejšia, s ostrejšími črtami a zahnutejším nosom. Aj spôsob, akým hovoril, naznačoval sebavedomie a hrdosť na svoj pôvod potomka vládnúcich inkov, čo bolo v príkrom rozpore s jemným zahanbením, ktoré vyžarovalo z domorodej časti obyvateľstva v našich predchádzajúcich destináciách.

Po zaujímavom rozhovore o kečuánčine a histórii Cusca sme sa so škvŕkajúcimi bruchami aj s Lukášom vybrali do mesta navečerať - išlo o kuriatkáreň ležiacu neďaleko jednej zo vstupných brán do centra mesta. Kuriatko bolo chutné, aj keď na to santiágske tak úplne nemalo. Posilnení sme sa vybrali na hlavné námestie, kde sme spravili niekoľko večerných fotiek a ja som sa vybral hľadať do suvenírových obchodov chýbajúce mince. Zrazu sa na opačnej strane námestia zjavili naši dvaja starí známi Nemci: Tobi a Stefan :D Schuti sme sa zasmiali a dobehli zážitky, ktoré sme medzičasom nadobudli. Chalani ešte nemali kúpený lístok na prehliadku ani do Machu Picchu, tak si ho išli pozháňať, kým my sme sa pobrali naspäť k Ronoelovi. Cestou sme ešte raz prechádzali okolo hlavného námestia. Zaujímavosťou tohto priestoru je skutočnosť, že sa v ňom nachádzajú hneď tri hlavné kostoly: všetky sú barokové a kým jeden je zároveň katedrálou (sídlo biskupa), druhý slúži iba ako obyčajný kostol a tretí plní funkciu kaplnky.

Dôvodov pre túto zvláštnu konfiguráciu je viac: hlavným bola skutočnosť, že Cusco ako hlavné mesto centralizovaného impéria bolo zároveň aj centrom vzdelanosti, kultúry a náboženstva ríše. Preto bolo snahou conquistadorov čo najskôr pokresťančiť miestne obyvateľstvo, tým zlomiť zvyšky odporu v rámci inského teritória, zabezpečiť si lojalitu obyvateľstva a kultúrne ho kolonizovať. Staré náboženstvo bolo totiž oporou inských panovníkov (vyhlasovali sa za synov Slnka a tomuto božstvu stavali aj zlatom vykladané svätyne). Druhým dôvodom pre vysokú koncentráciu kostolov bola rivalita jednotlivých náboženských spoločností a rádov pri pokresťančovaní mesta: jezuiti si postavili vlastnú stavbu, ďalšie rády mala zas inú predstavu, atď.

Zaujímavosťou tiež boli dúhové vlajky zdobiace hádam každé priečelie domu na hlavnom námestí. Po menšom prieskume vysvitlo, že ide o Wiphalu, inskú vlajku (a zároveň o symbol mesta Cusco) zobrazujúcu rozmanitosť národov, ktoré tvorili inskú ríšu (údajne sa táto vlajka používala už za čias conquisty), ako aj jedno z božstiev inského panteónu, ktoré malo práve formu dúhy. Ďalšou ozdobov boli prasiatka nachádzajúce sa na strechách domov -- ich účelom bolo prinášať majiteľovi šťastie a bohatstvo.

Po príchode k Ronoelovi sme ešte chvíľu rozoberali politiku a potom sa po dôkladnom zabalení do spacákov uložili na spánok. Nasledujúce ráno sme sa opäť vybrali do mesta, kúpiť si lístky na výlet po archeologických vykopávkach v okolí Cusca. Išli sme zbalení, pretože konečnou destináciou výletu bolo mestečko Ollantaytambo, z ktorého chodili vlaky priamo pod Machu Pichu, do spomínaného Aguas Calientes. Jediný problém bol, že na osobu chceli za lístok asi 50 evry, pričom študenti mali polovičnú zľavu. Potešený som nabehol aj so svojim vtedy ešte stále platným ISICom a tešil sa na ušetrené soles. Na moju neradosť však teta od pokladne vyhlásila, že zľava platí len pre študentov do 26 rokov. S pocitom diskriminácie som sa rozhodol lístok si zatiaľ nekúpiť a skúsiť šťastie priamo pri niektorej z pamiatok.

Následne sme sa vybrali do centra, odkiaľ mal pred obedom vychádzať náš vyhliadkový autobus po okolí Cusca. Šéfkou výpravy bola pani menom Flora, čo bolo, ako sme neskôr zistili, veľmi obľúbené meno pre turistické sprievodkyne. S miernym, asi polhodinovým, meškaním sme teda vyrazili po pamiatkach :) Pri prvej z nich, starých terasách mesta Písac, som si musel kúpiť turistický lístok. Prišiel som teda k pokladnici a predložiac ISIC som si vypýtal študentský za 25 evry. Teta sa na mňa pozrela a lístok mi vydala. Naradostený som ho schytil a bežal sa pripojiť k skupine. Samozrejme, kontrola pri vstupe na nálezisko lístky pozerala iba veľmi povrchne, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi podstatné :)

Keď som lístok ukázal Lukášovi, zistili sme, že jeho vyzerá inak -- po bližšej inšpekcii sa ukázalo, že ma teta dostala: nepredala mi vôbec študentský, ale dospelý, ktorý platí len na obmedzený počet pamiatok a tým pádom je aj o polovicu lacnejší. Toto nám ale urobilo škrt cez rozpočet, keďže sme sa chceli po návrate z Machu Picchu pozrieť na ďalšie zaujímavé miesta, do ktorých by ma bez plného lístka nepustili. Sám pre seba som si preto pomyslel: "challenge accepted" a začal rozmýšľať na spôsobom, akým by Slovák (už len vďaka svojmu rodisku expert na obchádzanie pravidiel) dokázal okabátiť peruánsky systém :)

Medzi časom sme sa postupne presunuli k začiatku zrúcanín. Išlo o polkruhovité, viac než 100m vysoké terasy, na ktorých vrchole sa nachádzalo staré kamenné mesto. Bolo úžasné vidieť dokonalosť inského staviteľstva, kedy kamene do seba zapadali tak dokonale, že medzi ne ani po stáročiach nie je možné strčiť čepeľ noža. S Lukášom sme pochodili jednotlivé nádvoria mesta, pofotili, čo bolo treba, a vydali sa naspäť k autobusu. Zaujímavosťou bol tiež účel terás: okrem toho, že osevná plocha takto upravených svahov bola väčšia ako by tomu bolo v prípade neupraveného povrchu, mali terasy aj vedecký cieľ: vzhľadom na obrovskú rozlohu inskej ríše, ktorá zahŕňala prímorské oblasti ako aj šesťtisícové vrcholky Ánd, bolo potrebné vyšľachtiť odrody plodín (obilnín, atď.) schopné rásť v najrôznejších nadmorských výškach a mikroklímach. Táto hybridizácia a výber najodolnejších rastlín na pestovanie sa odohrávali práve na terasovitých poliach, kde bolo možné najodolnejšie sadenice postupne presádzať na čoraz vyššie, resp. nižšie terasy, až kým si nezvykli na novú nadmorskú výšku.

Okrem toho sa na opačnej strane svahu nachádzali akési "diery", ktoré naši sprievodcovia identifikovali ako pohrebiská (v danej nadmorskej výške a pri neustálom suchom vetre nečudo, že sa mnohé takto uložené telá prirodzene vysušili a mumifikovali). Neďaleko od nich boli viditeľné zvyšky skladísk a ďalších budov slúžiacich na poľnohospodárske účely. Z Písacu sme sa presunuli k ďalším zrúcaninám, ktorými bola stará vojenská pevnosť Puca Pucara. Odtiaľ sme sa pustili do malého trhového mestečka, kde sme mali hodinu na zaobstaranie niečoho pod zub, fotenie sa s lamami a alpacami, kupovanie ručne vyrábaných suvenírov (zhodou okolností presne rovnaké sa "ručne vyrábajú" asi v každom meste krajiny) a celkovo oddych. Ďalšou zastávkou na našej ceste bolo mestečko Ollantaytambo. Dorazili sme okolo piatej popoludní, pričom vlak do Machu Picchu nám odchádzal o ôsmej večer - zostávalo nám teda dosť času na preskúmanie miestnych terás a celého mestečka.

Areál s terasami pripomínal odľahčenú verziu Písacu. Bol chudobnejší na budovy, avšak svah s terasami bol omnoho príkrejší a hlavne ho bolo treba po schodoch vyliezť pešo, na rozdiel od Písacu, kde nás autobus zaviezol až celkom hore. Dychčiac a lapajúc po dychu sa nám to nakoniec podarilo, pofotili sme si okolitú panorámu a pustili sa naspäť dolu, kde archeológovia odkryli zvyšky skladísk a rituálnych miestností s posvätnými studničkami a oknami orientovanými podľa východu a západu slnka v čase slnovratu, resp. rovnodennosti.

Kým sa Lukáš púšťal za zaujímavými fotozábermi, posedel som si trochu v tieni starých inských stavieb a oddal sa snivým predstavám o starých Inkoch vo farebných kostýmoch vykonávajúcich prastaré rituály slúžiace na upokojenie zlých duchov, zavďačenie sa bohu slnka, Intimu, a jeho manželke, matke zemi, Pachamame. Kňazi sa v deň slnovratu skláňali nad vychádzajúcim slnkom a v zlatých kalichoch obetovali svojmu božstvu kvasený kukuričný nápoj, chichu. Nasledovali obety lám pre Pachamamu a následne sa procesia odobrala mimo zorného poľa mojej vízie :)

Zo snenia ma vytrhol až Lukáš, ktorý sa medzi časom vrátil zo fotovýletu. Spoločne sme vyšli z archeologického areálu a pustili sa na hneď vedľa ležiace preplnené trhovisko. Kopy suvenírov nás príliš nezaujali, pustili sme sa preto bočnou uličkou hore na námestie, kde sa nachádzala aj pošta. Nakúpili sme zopár pohľadníc, dali si pohár ovocnej šťavy a pomali sa začali zberať smerom dole k železničnej stanici. Museli sme síce ešte skoro hodinu čakať, ale nakoniec sme sa dostali na nástupište a s napätím očakávali príchod vlaku do Machu Picchu.

Keď rušeň s vagónmi dorazil na stanicu, vyhrnulo sa z neho nespočetné množstvo turistov a museli sme opäť čakať, kým sa budeme môcť dosať dovnútra. Samotný vlak bol zvon skôr historický, aj keď zvnútra pôsobil pomerne pohodlne. Cesta mala trvať okolo 3 hodín, spokojne sme sa preto usadili a po chvíli sme zaspali. Zobudili sme sa až po príchode do Aguas Calientes, východiskového bodu pre túry do Machu Picchu. Po príchode na stanicu sme sa pustili hore ulicou, hľadajúc pani, ktorá nám mala zabezpečiť ubytovanie. Bez väčších problémov sme ju našli v jej kancelárii v "centre", aj keď už bolo skoro 11 hodín večer.

Teta nás zaviedla o tri domy vedľa, kde sa nacházal náš penzión. Poprosila nás ešte, aby sme sa ďalší deň večer zastavili u nej, lebo pre nás bude mať spiatočné lístky na vlak. Tu nás nechala a velenie prevzal majiteľ penziónu. Bolo to mimochodom jediný krát počas celého päťtýždňového tripu, kedy sme za nocľah platili :). Keďže sme boli už poriadne unavení, zabalili sme sa do perín a uložili na spánok. Na rozdiel od posledných asi dvoch týždňov sme prvý krát nemrzli -- v hosteli sa totiž trochu kúrilo :D

Na ďalší deň ráno sme už okolo piatej vyrazili z hotela a presunuli sa k stanovisku autobusov. Postupne sa tam vytvárali rady ľudí, ktorí sa chceli medzi prvými dostať na Machu Picchu a odfotiť si východ slnka nad kopcom Wayna Picchu (v preklade "mladý vrch"). Opäť sme tu stretli našich kamarátov Nemcov, ktorí bývali o pár ulíc ďalej a hneď ráno mali zaplatenú práve návštevu spomínaného Wayna Picchu -- my sme mali lístok na 11.00, preto sme mali čas, najskôr si pozrieť celý areál a až potom absolvovať túru na kopec.

Po asi 20 minútach začali prichádzať prvé autobusy, ktoré brali turistov hore na Machu Picchu (cca. 2500 m.n.m., v preklade "starý vrch"). Niektorí odvážlivci sa na cestu pustili pešo, no mali pred sebou asi 1-2 hodiny stúpania do kopca po strmých schodoch. Keď prišiel rad na nás, usadili sme sa v autobuse a pohodlne sa viezli smerom nahor. Plazivým tempom sme sa šplhali po serpentínach, až kým sme asi po polhodine nedorazili na vrchol kopca. Tam sme po vystúpení z busu prešli kontrolným turniketom a ocitli sme sa v centre mysticizmu najväčšej predkolumbovskej civilizácie - Inkov.

Do začiatku našej tour sme mali ešte asi hodinku a pol, vybehli sme preto s Lukášom po terasovitých poliach až k asi najvyššiemu bodu celého Machu Picchu, malej strážnej chalúpke so slamenou strechou. Išlo asi o najpopulárnejší bod na fotografovanie zrúcanín, o to viac, že bol odtiaľ krásny výhľad na celé Wayna Picchu a na východ slnka nad ním. Počkali sme, kým sa slnečný kotúč vynoril spoza hôr, odfotili všetko, čo sa dalo, a začali sme pomaly schádzať naspäť k vchodu do areálu, kde sme sa mali stretnúť s naším sprievodcom.

Tým bol sympatický, asi 25-ročný chalan. Prechádzajúc po jednotlivých častiach zrúcanín nám vysvetľoval význam a zmysel najrôznejších stavebných prvkov, zariadení, či častí mesta. Zaujímavosťou bola hneď vstupná brána, ktorá bola podstatne vyššia, ako by bolo potrebné pre človeka nášho vzrastu -- ani nehovoriac o Inkoch, ktorí boli o hlavu menší ako dnešní Európania. V skutočnosti bola taká vysoká preto, aby sa pod ňu zmestil Inka (panovník), ktorého do chrámového komplexu vnášali na nosidlách.

Ďalším netradičným prvkom boli steny budov - neboli totiž kolmé, ale v miernom uhle nahnuté smerom do vnútra budov. Išlo o opatrenie proti častým zemetraseniam. V prípade otrasov totiž stačilo obyvateľstvu vybehnúť na ulicu a ak aj došlo k zrúteniu niektorej z budov, vďaka šikmým stenám sa zrútili zásadne do seba a nie smerom von. Čakajúci Inkovia teda boli v bezpečí. Názorný príklad sme videli hneď za vstupnou bránou, kde sa nachádzali budovy pre pocestných. Ďalej sa v komplexe nachádzali monolitické steny. Kamene pochádzali z lomu, ktorý sa nachádzal za hrebeňom neďalekých kopcov. Dostať niekoľko tonové kvádre cez kopec a následne cez hlboké údolie by bolo obrovskou výzvou aj pri dnešnom stave stavebnej techniky - Inkovia to zvládli za pomoci brvien, povrazov a kladiek.

Nasledovala prehliadka hlavného námestia s obytnými domami, ako aj zaujímavého rozoklaného kameňa, ktorý svojím reliéfom silno pripomínal obrysy okolitých hôr. Sprievodca tiež hovoril o význame terás, z ktorých mnohé sa využívali na okrasné účely (aj po stáročiach sa vo vrstvách pôdy našli peľové zrnká kvetín); niektoré však boli osiate kukuricou a slúžili aj na poľnohospodárstvo. Tretia skupinka fungovala ako laboratóriá, kde sa kňazi venovali už spomínanému zoceľovaniu a šľachteniu nových odrôd plodín.

Celé Machu Picchu vlastne slúžilo ako nábožensko-duchovné stredisko ríše, čo v oných dobách zahŕňalo aj astronómiu, biológiu a ďalšie vedecké disciplíny. Panovník sem chodil načerpať novú silu z okolitých hôr, lesov a riek tvoriacich zdanlivé prepojenie medzi zemou a nebesami - Pacha Mamou a Intim. Menej známou skutočnosťou je, že Machu Picchu vlastne nikdy nebolo dostavané. V okamihu dobytia Inskej ríše Pizarrom v ňom bývalo okolo 800 ľudí.

Predpokladá sa, že inskí panovníci a šľachta, vidiac nadchádzajúci zánik svojho panstva, sa rozhodli Machu Picchu opustiť a chrániť tak svoje najposvätnejšie miesto a centrum vedy pred rukami dobyvateľov. Vďaka svojej polohe vysoko uprostred hôr bolo totiž bez presnej znalosti jeho polohy takmer neobajviteľné. Jedinou stopou, ktorá mohla dobyvateľov priviesť až k Machu Picchu, boli zástupy robotníkov nosiacich do mesta zásoby (mesto bolo totiž ekonomicky závislé na neďaleko ležiacom Cuscu - nebolo samostatné ani len potravinovo). Aj vďaka tomuto prezieravému kroku zostalo Machu Picchu pred zrakom dobyvateľov a ich potomkov skryté až do roku 1911, kedy ho britskému cestovateľovi Hiramovi Binghamovi ukázal miestny pastiersky chlapec.

Mesto sa v tom čase nachádzalo v pomerne nedobrom stave. Bolo prerastené vegetáciou a mnohé staré inské múry sa pod vplyvom zemetrasení do polovice zrútili. Neskoršie expedície celý areál vyčistili a pokúsili sa múry dostavať do ich pôvodnej výšky. Ani po niekoľkých storočiach vývoja sa im ale nepodarilo napodobniť jedinečnú presnosť inského staviteľstva a rozdiel medzi bezšpárovou inskou architektúrou a neskoršími hrubými pokusmi o dostavbu múrov je viditeľný dodnes.

Sprievodca nám tiež hovoril o lamách, ktoré tu žijú a pasú sa na tráve rastúcej na jednotlivých terasách. Ochrancovia zrúcanín sa o ne musia starať, pretože sem majú tendenciu zavítať líšky a ďalšie dravce a kradnúť im mláďatá (ako tomu bolo pár mesiacov dozadu). Keď sa celá prehliadka skončila, nedalo nám a museli sme nášmu sprievodcovi dať nejaké extra sprepitné, výklad bol totiž výborný, chalanisko skutočne fundovaný a vzhľadom na to, že denne absolvuje takéto turistické skupiny tri-štyri, bol aj zápal, s akým hovoril, obdivuhodný. Opäť sa ukázalo, že moderní Peruánci (alebo, ak chcete, potomkovia starých Inkov), sú na svoje historické dedičstvo patrične hrdí a nehanbia sa ho ukazovať na obdiv svetu.

Keďže sa už blížila 11. hodina, vydali sme sa s Lukášom smerom k vchodu do Wayna Picchu. Prešli sme bez problémov a pustili sme sa na výstup. Nedostatok kyslíka bol stále citeľný, aj keď už nie až tak, ako v pri jazere Titicaca. Najskôr sme vyšli na jeden menší kopček, z ktorého bol príjemný výhľad na obe Picchu a následne sme sa pustili hore na Wayna. Cesta bola veľmi strmá, miestami boli kamenné schody doplnené aj o železné reťaze. Po asi trištvrte hodine sme konečne vyliezli na vrchol kopca, zničení, unavení, ale zároveň unesení krásnym výhľadom na celú citadelu, ktorý sa nám z nášho stanoviska naskytol.

Samotná príroda bola na tomto mieste akási priateľskejšia, keď sa pol metra od nás na slnku vyhrievala huňatá činčilka, vedľa nej sa dva vrabce bili o omrvinky a o kúsok ďalej sa slnila zas malá jašterica. Aby sme sa dostali až na vrchol, museli sme sa preplaziť malou jaskynkou, vyliezť na kamenný blok a až potom sme sa mohli usadiť na trávnatej plošinke hompáľajúc nohami nad celým svetom. Samozrejme, na tento moment sme boli pripravení a keďže sa poludnie neúprosne blížilo, vytiahli sme z ruksaka proviant a pustili sa do chutnej miestnej stravy zloženej zo syra, sušeného mäsa, chleba a pramenitej vody. Aby sme dostáli svojej povesti paštikárov, nemohli sme nevybrať poslednú konzervu Májky a so zvláštnou nostalgiou v srdci sme zlikvidovali aj tento posledný závan domoviny v ďalekom svete :)

Po úžasne oddychovej, takmer až meditačnej, polhodinke so štebotom vtáctva, slnkom pražiacim nad hlavami a zakrpatenými stromami poskytujúcimi turistom príjemný tieň sme sa začali obzerať naokolo. Jedna zo šokujúcich vecí, ktoré sme si všimli, boli pôvodné schody na Wayna Picchu, ktorými na horu pristupovali starí Inkovia. Akákoľvek absencia zábradlí a strmosť, ktorá miestami dosahovala 60-70° človeku spôsobovala závrat. Akékoľvek, čo i len to najmenšie pošmyknutie znamenalo pre nešťastného kňaza či robotníka istú smrť a pád z posvätnej hory.

Plní rešpektu a úcty sme začali zostupovať (samozrejme, po bezpečných turistických schodoch) a do polhodiny sme boli naspäť na Machu Picchu. Hladina mojej energie už bola poriadne nízko a s vypätím posledných síl sa mi podarilo vyšplhať hore na vrch terás, k trstinou pokrytému domčeku, pri ktorom sa začala naša ranná púť zrúcaninami mesta. Tu sme sa s Lukášom rozdelili. On išiel ešte fotiť na staré chodníky, ktoré do Machu Picchu viedli z Cusca a ďalších miest krajiny, ja som si rozložil deku na najvrchnejšej z terás, vybral knihu a užíval si posledné lúče takmer zapadajúceho slnka. Pohodička bola takmer dokonalá, postupne sa ale začalo ochladzovať a dvíhať sa mierny vietor. To už sa ale vrátil aj Lukáš s našími kolegami Nemcami (tour po meste absolvovali až poobede) a spoločne sme sa pomaly vybrali na spiatočnú cestu do Aguas Calientes.

Nechcelo sa nám už platiť za spiatočný autobus, rozhodli sme sa preto ísť naspäť peši. Až teraz sme boli schopní skutočne oceniť strmosť kopca vedúceho k Machu Picchu, ako aj utrpenie tých, ktorí sa túto cestu rozhodli absolvovať nad ránom smerom nahor. Chodníky aj schody boli až neznesiteľne strmé a kým sme došli dolu pod kopec na cestu, ledva sme si cítili nohy. Po ďalších pár kilometroch sme prebrodili miestnu riečku a za pár minút sme dorazili do Aguas Calientes. Keďže hlad je horší ako triedny nepriateľ, rozhodli sme sa ho zahnať. Na jednej z uličiek sme si našli útulnú reštauráciu, kde robili pekný steak za pomerne (na turistické centrum) kresťanské ceny. Jedlo bolo vynikajúce a kým naši nemeckí kamaráti sa ponáhľali na skorší vlak, my sme zašli k tete z prvého dňa, vyzdvihnúť si od nej lístky na spiatočnú cestu.

Tetu sme síce v kancelárii nenašli, lístky nám ale odovzdala jej asistentka. Keďže už bola všade navôkol tma a my sme stále mali viac než 2 hodiny k odchodu vlaku, napadlo nás využiť miestnu pohostinnosť a vyskúšať miestne teplé pramene. Po dlhej chôdzi až na okraj dediny sme sa dostali dovnútra. Tu sa nás ešte v šatni pokúsili oklamať o pár soles, čo by v zásade nebol problém, keby sme už nemali mierne plné zuby "podnikavosti" miestnych. Odmietli sme preto zaplatiť za odloženie vecí, čo sa u miestnych stretlo s pokrčením pliec a rezignovaným "OK" :D Vo vode bolo super, teplotu mala tak akurát a dno tvorilo veľmi príjemné jemné bahno.

Asi po hodinke prišla záverečná, pomaly sme sa preto vynorili z vody do mrazivého vzduchu, osprchovali sa, obliekli a osviežení sme sa pobrali naspäť na vlak. Vlakom sme sa opäť prepravili do mesta Ollantaytambo, kde nás mal čakať dohodnutý mikrobus. Nič však neprichádzalo a keď sme sa s Lukášom ocitli na nástupišti sami, museli sme sa pridať k inej skupinke, za mikrobus zaplatiť a takto sa dopraviť naspäť do Cusca. Po tichu sme vošli k Ronoelovi, ľahli si do svojich postelí (medzi časom nám tam pribudli spolubývajúci - noví turisti) a sladko zaspali :)

Ráno sme Ronoelovi povedali o chýbajúcom minibuse a bez problémov nám preplatil cestu z Ollantaytamba. Hovoril tiež o festivale Inti Raymi, ktorý bol v Cuscu akurát počas našej neprítomnosti a v rámci ktorého hral jedného zo starých veľkňazov. Ide o reprodukciu starých inských rituálov, ktorými si v tomto období uctievali boha slnka Intiho (mimochodom, peruánska mena sa volá "nuevo sol", čo znamená "nové slnko" - staršia peňažná jednotka sa nazývala "inti" a ešte staršia "sol de oro" = "zlaté slnko").

Neskôr sme podnikli cestu do turistickej kancelárie vyriešiť môj turistický lístok :) Po poludní sa totiž malo odchádzať na prehliadku ďalších archeologických nálezísk, na ktoré už môj pôvodný neplatil. Šikovný Slovák sa však len tak ľahko nevzdá a v hlave nám skrsol systematický plán, ako všetko vybaviť k spokojnosti všetkých zainteresovaných (t.j. nás) :D Na svoj starý lístok som napísal Lukášove meno a takto upravenú vstupenku sme aj s Lukiho ISICom ukázali ujovi za prepážkou. Podľa našej verzie udalostí si Lukáš pýtal študentský za študentskú cenu a oni mu omylom vydali takýto dospelý :) Všetko sa vyvíjalo dobre až do chvíle, keď nás požiadali, nech im požičiame pasy a sadneme si v čakárni. Tu už nám nebolo všetko jedno a ja už som si začal v hlave premietať hororové scény z peruánskeho väzenia :D

Našťastie všetko dobre dopadlo a asi po desiatich minútach sa ujo vrátil aj s pasmi a novým študentským lístkom aj s Lukášovým menom s tým, že nám teda reklamáciu uznajú (volali asi do Písacu, či v daný deň predali dané číslo vstupenky a keď im to potvrdili, uznali, že lístok asi falošný nebude). Mali sme teda dva študentské platné lístky. Jediný problém bol, že oba boli na Lukášove meno - keďže sme už ale hneď prvý deň zistili, že mená vôbec nekontrolujú, mali sme vyhrané :)

Pred samotným výletom sme sa ešte vybrali pozrieť Qurikanchu. Ide o Kostol sv. Dominika, ktorý vybudovali španieli na základoch starého inského chrámu zasvätenému Intimu. Názov "qurikancha" znamená "zlatá miestnosť" -- steny chrámu boli pôvodne pokryté zlatom. Keď Francisco Pizarro zajal posledného legitímneho panovníka Inkov, ponúkol mu možnosť vykúpiť sa zo smrti upálením, ak naplní svoju celu až po strop zlatom. Vládca podmienku splnil, no aj ak ho Pizarro popravil, i keď trochu šetrnejšie, uškrtením. Zlato slúžiace ako výkupné pritom pravdepodobne pochádzalo práve z tohto chrámu.

Kultúrne ide o krásny názorný príklad náboženskej kolonizácie krajiny, kedy sa pôvodné indiánske náboženstvá naoko vykorenili, v skutočnosti však len pretvorili do podoby kresťanskej mytológie. Z Pacha Mamy sa tak stala Panna Mária, Inti sa zmenil na Boha otca, staré chrámy boli prestavané na kostoly a zlaté idoly pretavené na kríže. Po návšteve Qurikanche nastal čas na druhú etapu spoznávania tzv. "posvätného údolia" - vydali sme sa preto smerom na námestie, kde nás už čakal výletný autobus.

Prvou poobedňajšou zastávkou na okružnej ceste boli zvyšky ochranného valu Saksaywaman. Pôvodne išlo o strategickú obranu mesta Cusco. Po dobytí inskej ríše bolo množstvo kameňov z valu použitých na stavbu katedrál v centre mesta. Múr však zásadne poškodený nebol, keďže množstvo skál, ktoré obsahoval, bolo neporovnateľne menšie ako materiál potrebný na sakrálne stavby v meste. Zaujímavé bolo, že kvôli nadmorskej výške a predchádzajúcemu výstupu na Wayna Picchu sme mali problém sa vôbec dostať hore schodami na jednotlivé terasy múru... bolo tam jednoduchu primálo kyslíka :)

Ďalej nasledovalo Quenko (jedno zo svätých miest, kde pravdepodobne prebiehali mumifikácie). Práve na ceste k tomuto nálezisku sme boli v lese svedkami krásnej hry svetla, kedy lúče nad obzor sa skláňajúceho slnka prebleskovali cez ihličnaté koruny stromov. Spolu s vôňou borovíc z miesta vyžaroval taký pokoj, až sme mlčky pochopili, prečo si Inkovia vybrali práve túto oblasť za sídlo kráľov a centrum svojho náboženského života. Záverečnou etapou nášho výletu bola návšteva prameňov života na mieste nazvanom Tambomachay. To už bola ale takmer tma, takže sme boli vďační za autobus, ktorý nás čakal pri bráne.

Na naše nemilé prekvapenie sa s nami do busu votrel aj jeden z pracovníkov miestnej turistickej kancelárie a celú cestu až do Cusca neustále kecal, kecal a kecal, snažiac sa nám predať nejaké nezaujímavé CDčka s fotkami z regiónu. Bolo to nanajvýš otravné, najmä keď sme boli unavení a chcelo sa nám spať :) Po ceste sme absolvovali ešte jednu zastávku v suvenírovom obchode, kde predávali údajne pravú kožu z alpaky s pravými luxusnými cenami, spolu s ďalšími čačkami-mačkami. Zaujímavá bola ukážka ručnej výroby šperkov, odolali sme však pokušeniu niečo kúpiť a spokojní sme nasadli naspäť do autobusu. Po príchode do Cusca nás ešte čakalo stretko so Sandrou, babou, ktorú sme spoznali cez couchsurfingovú webku... vysvitlo, že je to poriadna pijavica, ktorej jediným záujmom bolo nechať sa pozvať na čo najdrahšie jedlo. S výzorom konskej smrti skríženej s vysušenou 2000 ročnou peruánskou múmiou bolo stretnutie s ňou príjemné približne rovnako ako morová rana.

Nakoniec sa nám podarilo vymaniť z jej osídiel, ja som ešte narýchlo v obchode kúpil sadu pamätných peruánskych mincí (jedna z mála výnimiek z môjho pravidla mince nikdy nekupovať) a išli sme domov spať. Ráno nás totiž už zavčasu čakal let do Limy. Išlo o jediný let v rámci celého juhoamerického tripu, ale keďže letenka stála asi len o 20 eur viac ako lístok na bus a cesta trvala namiesto 24 hodín iba hodinky 2, bolo rozhodnuté :). Po nasadnutí do lietadla a vzlietnutí sme za sebou nechali Cusco, celé "posvätné údolie" i Machu Picchu a pustili sa do poslednej etapy nášho juhoamerického dobrodružstva - Limy. O tom už ale zas nabudúce :)



Lima 26.7.2012 (zverejnené: 31.7.2013)

top
Do Limy sme dorazili pomerne zavčasu. Na naše šťastie nás na letisku už čakal náš couchsurfingový host, John. Autom nás zobral k sebe domov, kde vysvitlo, že vo svojich asi 35 rokoch býva so svojimi rodičmi a podstatne starším bratom, ktorý už mal okrem iného aj asi 15-ročného syna. Prijali nás veľmi pekne, hneď nám ponúkli raňajky, samostatnú hosťovskú izbu (opäť aj s posteľami :D) a celkovo boli nesmierne milí.

Po raňajkách sme sa vybrali pozrieť Limu. John nás zaviezol do centra, odkiaľ odchádzal vyhliadkový autobus na Cerro San Cristóbal (áno, "vrch Sv. Krištofa" je v Latinskej Amerike celkom populárne meno, na rovnomennom kopci sme boli aj v čilskom Santiágu). Hneď po tom, ako sa nazbieral dostatočný počet cestujúcich, sme vyrazili. Išlo sa pomerne dlho, pričom súčasťou výletu bola aj prehliadka hlavných limských pamätihodností s výkladom od našej autobusovej sprievodkyne. Išli sme okolo Konventu bosých, rôznych kostolov a historických miest.

Po tom, ako sme opustili samotné mesto, sme sa začali cez chudobné štvrte šplhať do kopca. Serpentíny boli pomerne ostré a pri vrchole kopca už cesta naberala piesčitý charakter. Zo samotného vrchu bol obstojný výhľad na mesto, ktorý kazila len hmla (alebo smog). Hora je pútnickým miestom, čomu napovedá aj obrovský kríž na jej vrchu. Po ukončení prehliadky sme opäť nasadli na autobus (hneď po tom, ako sme vystúpili, ten náš nabral turistov a išiel opäť dole, takže sme museli čakať na ďalší, ktorý zasa priviezol čerstvú dávku návštevníkov) a vydali sa na spiatočnú cestu do Limy.

Tam sme po troche blúdenia a pýtania sa našli jednu z pamiatok, ktoré sme hľadali, pritom sme však našli celkom dobre (a lacno) vyzerajúcu reštiku, v ktorej sme si dali miestnu špecialitu cebiche (surové morské plody marinované v citrónovo-slano-cibuľovom náleve). Prekvapivo chutilo slano-kyslo :D Potom sme sa popri rozkopaných uliciach smerujúcich k centru vydali naháňať ďalšie zážitky. Podľa plánu sme sa vybrali do pobrežnej štvrti Miraflores, akémusi starému korzu či nábrežiu, kde stále vidno prechádzajúce sa páriky a odkiaľ je možné zostúpiť až dole k pláži.

V jednom z parkov sme sa v stretli s kamarátmi Nemcami a Johnom a spoločne sme sa vybrali na pláž. To už sa začínalo stmievať a ochladzovať, aj tak sme ale neodolali, vyhrnuli sme si nohavice a aspoň po členky sa ponorili do vôd Tichého oceánu. Sklamaný intenzitou príboja Lukáš vtedy poznamenal: "aký oničom oceán, ani vlny tu nie sú", čo, samozrejme, oceán pochopil štýlom "challenge accepted" a zoslal na nás prívalovú vlnu, vďaka ktorej sme boli mokrí takmer až po pás :)

Po tejto milej epizóde sme sa mini-autobusmi, kde sme kvôli ich nízkemu stropu nemohli stáť rovno s vystretými hlavami, vybrali do Parque de la Reserva, čo je park plný fontán. Najkrajší je v noci, kedy sú fontány osvetlené pestrofarebnými svetlami. Stihli sme dokonca aj hlavnú šou, kde boli za podmanivých zvukových efektov na prúdy vody premietané zábery z peruánskej histórie, kultúry a športu. Celkovo to bol určite jeden z vrcholov nášho pobytu v Lime. Nasledovalo už len lúčenie s Nemcami, cesta domou taxíkom, rýchla večera a spánok :)

Na ďalší deň ráno nás čakala prehliadka zaujímavostí v centre Limy. Najzaujímavejší bol kostol San Agustín s vyobrazením smrtky, ako aj katakomby kostola a kláštora Sv. Františka (San Francisco), kde sme absolvovali prehliadku kostníc a rôznych bývalých tajných sakrálnych priestorov. Po východe z konventu sme si ešte kúpili zopár pekných ručných výrobkov z chirurgickej ocele a vydali sa do ulíc Limy. Samozrejme, vôbec sme netušili, že v 7-miliónovom meste môžeme natrafiť na jednu jedinú osobu, ktorú sme vidieť nechceli - Sandru... Ako pijavica sa opäť prisala na našu miniskupinku, nechala sa pozvať na obed a tvárila sa, že nám robí sprievodkyňu po meste.

To však nebola tak celkom pravda, keďže sa ako rodená Limčanka v centre vyznala horšie ako my po dni a pol, odkedy sme prišli. Pobehali sme ešte po suvenírových obchodoch, ja som sa snažil dozbierať pár mincí a Lukáš urobil zopár posledných fotiek mesta. Neskôr sme sa v centre stretli s Johnom a jeho autom sme sa mali ísť navečerať do štvrte, kde býva. Sandra išla samozrejme s nami, nechala sa pozvať na džús a zmrzlinu, ba dokonca išla s nami aj k Johnovi domov, čo začínalo byť už celkom trápne...

My sme sa s Lukášom rýchlo zbalili, ja som sa po skoro piatich týždňoch oholil, čo bola nevídaná transformácia - avšak celkom určite k lepšiemu :D . John nás zaviezol na letisko, kde sme sa rozlúčili a nám sa pri vstupe do bezpečnostnej zóny konečne podarilo zbaviť Sandry :) . Vydýchli sme si a pocítili chvíľkovú úľavu, za ktorou sa však postupne začal do našich sŕdc vkrádať aj ťaživý pocit z končiaceho sa juhoamerického dobrodružstva. Čakala nás síce ešte Atlanta a Londýn, tie sa však už nachádzali v inom geografickom aj kultúrnom priestore.

So zmiešanými pocitmi sme teda nasadli na nočný let do Atlanty, pohodlne sa usadili, zatvorili oči a nechali si pred nimi premietať najzaujímavejšie momenty našej doterajšej cesty.



Atlanta 28.7.2012 (zverejnené: 1.8.2013)

top
Do Atlanty sme z Limy dorazili ráno pred 9.00 hodinou. "Imigračné procedúry" prebiehali bez problémov, dotazník ESTA očividne fungoval :) Po presune do bezcolnej zóny sme sa rozhodli, podľa plánu, ísť navštíviť centrum mesta. Do nášho odletu totiž zostávalo ešte viac než 12 hodín. Prišli sme teda k terminálu letiskových vlakov nazvaných poeticky MARTA (Metropolitan Atlanta Rapid Transit Authority) a išli si kúpiť lístok. Na moje obrovské potešenie automat vydával z papierových bankoviek v jednodolárových minciach :D Jedným vrzom sa mi takto podarilo zohnať 5 prezidentských jednodolároviek, ktoré mi dovtedy chýbali :)

S platným lístkom sme teda nasadli na vlak a nechali sa odviesť do centra Atlanty. Po vystúpení z vlaku sme sa pustili obdivovať miestne pamiatky - budovy z koloniálnej éry, ktoré teraz slúžia ako múzeá, resp. sídlo kongresu a pod. V horúčave (aký rozdiel oproti Južnej Amerike) sme kráčali ulicami mesta :) Pristavili sme sa v parku pri párikoch hrajúcich šach a následne sme sa presunuli do miestneho obchodného centra (bývalá stanica), kde sme si pochutnali na prvom západnom jedle za posledný mesiac -- pizzi :)

Posilnení sme sa vybrali do olympijského parku. Po ceste sme si v malom obchodíku kúpili vodu. Po príchode do parku Lukáš išiel urobiť zopár fotiek, zatiaľ čo ja som sa zložil na trávnik do tieňa a pohrúžil sa do spravodlivého spánku cestovateľov :) Po asi hodinke sa Lukáš vrátil a vydali sme sa na spiatočnú cestu na letisko. Opäť sme absolvovali prechádzku mestom, cestu vlakom a potom sme už len počkali na lietadlo, ktoré nás odviezlo priamo do hlavného mesta Británie - Londýna.



Londýn 29.7.2012 (zverejnené: 1.8.2013)

top
Do Londýna sme prileteli nasledujúci deň pred obedom. Z letiska sme sa vydali metrom, najskôr fialovou a neskôr červenou linkou až k Tinkinej robote. Tam sme si od nej zobrali kľúč a vydali sa k nej domov. Išlo sa cez parčík, ktorý vraj býva v noci nebezpečný, okolo vodného kanála a následne k činžovnému sídlisku. Doma bola jedna z jej spolubývajúcich, ktorá sa o nás neuveriteľne krásne postarala: urobila nám výborné zapekané sendviče, čo sme po dlhom lete skutočne potrebovali :)

Večer sme sa išli prejsť do mesta, pofotiť večernú Temžu s nábrežiami vyzdobenými olympijskými symbolmi. V Londýne sme totiž boli presne v čase konania letnej Olympiády. Išli sme okolo Tower Bridge, Parlamentu, Big Benu, Londýnskeho oka - jedným slovom to najlepšie, čo doma majú :) Naspäť sme šli posledným metrom a polomŕtvi padli na postele.

Ďalší deň sme sa po raňajkách pustili do nakupovania :) V centre sme zašli do jedného z obchodných domov, kde si Luki kúpil olympijských maskotov. Ja som, samozrejme, celý čas coinhuntoval :) Najlepší úlovok sa mi podaril na jednom z londýnskych námestí v zmenárni :D Poprosil som mladú slečnu za okienkom, či by sa nemohla trochu prehrabať v cashi a kuknúť nejaké mince, ktoré mi stále chýbajú :) Keďže akurát nemali zákazníkov, veľmi ochotne pozrela svoju pokladňu, pokladňu jej kolegyne a dokonca vybrala z trezora aj všetky neotvorené balíky 50-pencových a 2-librových mincí a našla hádam 20 takých, ktoré som ešte nemal :D Táto osôbka o 100% zlepšila dojem z celého mesta :D

Na ďalší deň sme už len absolvovali obed neďaleko od Tinkinho bytu (z ktorého sa za mesiac aj tak sťahovali preč). Chlapík (očividne pakistanského pôvodu) sa sťažoval, že napriek olympiáde majú úplne mŕtvo - sľubovali im hordy turistov, najali si extra pracovné sily a teraz len stoja. Napadlo ma, že niečo podobné sa udialo aj v Bratislave počas hokejového šampionátu pár rokov dozadu. Kto vie, aký je skutočný dopad takýchto udalostí na turistický sektor krajiny... V obchodíku som si dal klasicky "fish and chips" (za asi 3 libry bolo výborné), prebehol som ešte okolité bary ohľadom nejakých chýbajúcich mincí a pomaly sme sa s Lukášom museli baliť.

Nasledovala cesta naspäť do centra a odtiaľ autobusom na Luton, z ktorého nám letel náš let naspäť (skoro) domov. Aj keď som nikdy nebol veľkým fanúšikom low-costových aeroliniek, skúsenosť s WizzAirom ma presvedčila, že s touto spoločnosťou už nikdy v živote nechcem letieť: arogantný prístup k zákazníkom, snaha vyžmýkať z nich každé jedno euro a buzerovať ich na drobných písmenách prepravných podmienok. Boli sme svedkom toho, ako pracovníčky tejto pseudospoločnosti cielene odchytávali cestujúcich s kuframi, ktoré mali nejaké výčnelky a preto sa nezmestila do ich "meracieho boxu". Takýmto ju potom zacheckovali a nachargovali 60 libier (!) ako pokutu za nenahlásenú nadrozmernú batožinu.

Nás sa tieto opatrenia našťastie nedotkli, a tak sme sa večer spokojne usadili do lietadla a cestou do Budapešti zaspali ;)



Cesta domov 1.8.2012 (zverejnené: 1.8.2013)

top
V Pešti sme pristáli po 23:00 hodine večer, čo znamenalo, že z letiska už nebolo možné sa dostať do mesta. Rozložili sme si teda spacáky v tichšom kúte príletovej haly a dali sa na spánok. Batožina nám našťastie dorazila bez problémov, mohli sme preto relaxovať :) Lukáš rýchlo zaspal, ja som si vybral knižku, z ktorej mi chýbalo už len asi 200 strán a pustil sa do čítania :) Dej bol pútavý, nočné hodiny rýchlo ubiehali a ku koncu knihy som sa dostal až nadránom, kedy sa zobudil aj Lukáš.

Nastúpili sme na bus smerom do mesta, po asi polhodine prestúpili na metro a tým sme sa odviezli na starú známu stanicu. Z nej sme ešte museli prešo prejsť asi 2 kilometre, kým sme sa dostali na zastávku autobusov smerujúcich do Bratislavy. Bus zanedlho prišiel a my sme sa už mohli len obzrieť za naším päťtýždňovým dobrodružstvom, počas ktorého sme precestovali tisícky kilometrov, spoznali desiatky skvelých ľudí, dozvedeli sa zaujímavosti z miestnej histórie a kultúry a v neposlednom rade sa opäť dozvedeli čosi o sebe :)

Boli sme unavení, tešili sme sa na vlastnú posteľ, opraté veci a slovenské jedlo. Po príchode do Bratislavy bolo zvláštne opäť stáť na slovenskej pôde, pôsobilo nezvyčajne počuť slovenčinu a ísť linkou 88 MHD domov do Petržalky :) Zážitky z cesty v každom prípade stáli za to a hneď sme sa dohodli na ďalšom tripe na nové, zaujímavé miesta tejto planéty.

Viac fotiek v galérii.


Granko hovorí:07.07.2012, 15:13
Low cost

Petko... ocenujem preciznost analyzy venovanej leteckym spolocnostiam. Majte sa pekne zatial a tie Iguazu nas s Norikou zaujimaju :-DD
peto reto hovorí:10.07.2012, 00:08
RE: Low cost

Hehe, specialne kvoli tebe som sa snazil co najviac detailov zahrnut ;) Dneska mam celkom obstojne pripojenie, takze sa mi dufam podari v noci pridat Iguazu a Buenos Aires ;) Pozdravujem do BA :)
Granko hovorí:10.07.2012, 12:39


No... nejak ubudlo zazitkov z lietania, tak ale co uz:-D Tie vodopady musia byt super, ocakavame fotos a budeme porovnavat s Viktoriinymi. Maj sa dobre, Carioca!
matus hovorí:19.07.2012, 10:15


mmm vymenil by som argentinsky steak za rusky saslik ;-) Drzim palce v dalsich krajinach! Bte, ocenujem info najma pre dlhonohych :D
peto reto hovorí:20.07.2012, 05:17
RE: Matus

Hehe, tak nejaky saslik dones domov, ja donesiem steak a porovname :D Z takych lepsich specialitiek sa nam este podarili morske potvory v Cile a v Peru (ideme tam zajtra) dufam tiez nieco dobre ochutname :) Drzte sa v dalekom Rusku a reprezentujte :D p.
Janka Žilka hovorí:06.08.2012, 11:27


Peto, super podane cestovatelske zazitky :) Uz sa tesim na fotky
peto reto hovorí:06.08.2012, 11:33
RE: Janka Žilka

Dikes :) Budem postupne dopisovať aj zvyšok, dúfam, že dnes sa mi podarí spraviť Santiago :)
Suputnik hovorí:25.09.2013, 00:16


Iguazu vrelo odporucam. Stoji za to tam zbehnut pozriet :-) Je to nadhera a urcite ma oslovili viac ako Niagara. Btw konecne som sa dostal k tomu, aby som si podrobnejsie prezrel co ste vlastne precestovali ;-)
peto reto hovorí:25.09.2013, 00:49
RE: Suputnik

Súhlasím, skutočne tam bolo nádherne :) A celý ten park okolo s výhľadom z rôznych strán tiež stojí za to :) Ešte sem pribudnú fotky, nech je tá cesta poriadne zdokumentovaná :)
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 22.08.2017,
meniny má Tichomír, Sigfríd, Tichomil, Tichomíra



Južná Amerika












Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog