Peto Reto :)

Bratislava
Slovakia


 
 

Stredná a Východná Európa 22.11.2013

No, po CEE sa človek nacestuje celkom dosť. Chodilo sa na výlety do Poľska, Srbska, Rakúska, Maďarska a ČR. Okrem toho sme sa zúčastnili letnej školy Danubia v Česku, na Slovensku, v Maďarsku, Chorvátsku a Rakúsku, tiež jedného projektu v Slovinsku a chodili na dovolenky do Chorvátska.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Návšteva Pannonhalmy 2014 17.5.2014

K najlepším častiam každého vzdelávacieho cyklu patria jednoznačne koncoročné výlety :D Rovnako tomu bolo aj v prípade nášho kurzu maďarčiny na Balassiho inštitúte. Voľba padla na Pannonhalmu, mestečko v severnom Maďarsku, v ktorom sa nachádza jedno z najstarších opátstiev v krajine.

Z Bratislavy sme vychádzali o 8.00 ráno (ja som si, samozrejme, kvôli dochvíľnosti naplánoval príchod už o 7.45 :D). Išiel s nami aj Jarko s Jankou, lebo aj keď na maďarčinu nechodia, dobrým vínom nepohrdnú :) Busom sme po diaľnici bez problémov prešli približne za hodinku a pol až na miesto. Opátstvo (presnejšie arciopátstvo, t.j. opátstvo, ktoré samo spravovalo priľahlé územia a nepodliehalo žiadnej diocéze) vidno už zďaleka, pretože sa nachádza na kopci nad priľahlou dedinou.

Hneď na úvod sme si pozreli veľmi zaujímavý film (v maďarskom znení s českými titulkami), snažiaci sa predstaviť klady mníšskeho života :D Ja som sa ešte medzi časom pokúsil bezúspešne zohnať v pokladniach chýbajúce maďarské mince. Nasledoval výstup k hradbám opátstva a odtiaľ cesta hore smerom na nádvorie. Tu sa k nám pripojil približne 17-ročný študent miestneho gymnázia (údajne najlepšie v Maďarsku, ktorého absolventmi je vraj polovica parlamentu krajiny), ktorý nám robil po zvyšok výletu sprievodcu. Prekvapivo sme čosi aj rozumeli, zvyšok prekladali lektorky. Aj otázky sa nám podarilo položiť, ale len v maďarčine, pretože takmer vôbec nevedel po anglicky :)

Prehliadku opátstva sme začali pávou bránou, pokračovalo sa cez kaplnku, v ktorej sa stále slúžia omše a svadby (jedna sa chystala, keď sme tam práve boli, museli sme preto celým priestorom iba prebehnúť), až ku krížovej chodbe s bránou, na ktorej ružových mramorových stĺpoch si kedysi Turci brúsili šable. Keďže boli z jednej strany zničené, otočili ich pri rekonštrukcii o 180°. Krížová chodba bola ku kaplnke pristavaná. Na jednom mieste sa časť muriva vydrobila a odhalila pôvodné fresky vonkajšej steny kaplnky -- celé ich však nie je možné obnažiť, pretože by sa narušila statika prístavby :)

Nasledovala prehliadka krásnej stredovekej knižnice s unikátnymi zväzkami (tie najstaršie sú v osobitnom archíve), potom sa s nami náš sprievodca rozlúčil a my sme sa presunuli do priľahlej reštaurácie :) Tam na nás už čakali pripravené menu podľa chuti :) Na stoloch mali vystavené bylinky, pričom najväčšia hádka nastala medzi členmi výletu o to, čo z nich je tymián, rozmarín, oregano a majoránok :D Jedlo bolo chutné, klasický vývar, mäso a čokoládový dezert :) Nechýbalo, samozrejme, ani pomerne obstojné vínko.

Poslednou etapou bola návšteva opátskeho vinárstva neďaleko samotného komplexu. Mnísi už dávno víno nedorábajú, občas ho ale chodia koštovať :) Prehliadka prebiehala štandardne, celý priestor bol veľmi čistý a upravený. Zvláštnosťou je využívanie gravitačného lisovania, kde sa najlepšie vína produkujú zo šťavy, ktorá sa sama vylisuje tiažou naoberaného hrozna vo vysokých valcových tankoch. Samotná ochutnávka bola fajn, nechýbali pagáčiky, syr a ďalšie veci na zahryznutie. Vína neboli zlé, špičková kvalita to ale nebola :)

Večer, keď už sme boli všetci doochutnávaní, išli sme naspäť k autobusu. S Jarkom a Jankou sme mali ešte čas vybehnúť pozrieť miestne levanduľové polia a išlo sa... teda, malo sa ísť :D Keďže je ale celé opátstvo postavené na kopci, autobusu stiekla nafta a nemohol naštartovať. Trápil sa asi polhodinu, potom sme vystúpili a autobusár zišiel bez motora (a bez posilovača bŕzd) dolu z kopca, kde po chvíli naštartoval a vrátil sa po nás. Potom sme už veselo išli smer Bratislava. Zaujímavosťou ešte bolo, že si šofér až v Pannonhalme uvedomil, že nemá maďarskú dialničnú nálepku -- naspäť sme teda nešli po diaľnici, ale po dedinkách :)

Celý výlet sme úspešne ukončili vo vinárni Pri Modrom kostolíku -- španielska Riserva bola výborná a ako zavŕšenie celého dňa takmer neprekonateľná :D :D

Viac fotiek v galérii.

Konferencia v Šoproni 2011 2.11.2011

Tím doktorandov a učiteľov Fakulty medzinárodných vzťahov sa zavčas rána vydal na konferenciu do maďarskej Šoprone. Cesta nebola dlhá, na konferenciu sme sa tešili, keďže u našich južných susedov sme ešte vedecky činní neboli :) Cesta trvala niečo vyše hodiny a okolo 8.00 ráno sme už stáli pred bránami Západomaďarskej univerzity v Šoproni. Tá sa okrem iného venuje aj lesníckym a baníckym odborom, zaujímavosťou preto boli uniformovaní študenti, ktorí konferenciu organizačne zabezpečovali - niektorí dokonca vedeli aj trochu po slovensky :),

Samotný obsah konferencie bol na vysokej odbornej úrovni, menším zádrheľom bol len rokovací jazyk - maďarčina bez tlmočenia :) Po približne troch hodinách sa ale plenárne zasadnutie rozdelilo do sekcií, kde už sa prednášalo po anglicky. Zaujímavosťou konferencie bol obed, ktorý sa podával v neďalekej luxusne vyzerajúcej reštaurácii - prostredie bolo veľmi príjemné, obsluha tiež milá, aj keď treba povedať, že obsah jedálnička nás mierne prekvapil: podával sa vyprážaný rezeň so špagetami a vtáčie mlieko :D

Plní zážitkov, dojmov, informácií a najmä netradičného jedla sme sa potom vydali na spiatočnú cestu :)

Viac fotiek v galérii.

Návšteva Budapešti vo februári 2010 4.8.2010

25. januára ma prišiel do Bratislavy navštíviť Cris Ospina, kamarát z Kolumbie, ktorý bol práve na stáži v Portugalsku a rozhodol sa urobiť si menší výlet po Európe. Nemusím pripomínať, že do teplôt, ktoré klesali takmer k -10°C prišiel oblečený tak po kolumbijsky: v dvoch vrstvách riflí na sebe :D Po niekoľkých dňoch strávených v Bratislave, kedy som vyšokovanému Kolumbijčanovi ukazoval sneh a všetky krásy nefalšovanej bratislavskej zimy (vrátane zasneženej Petržalky, centra mesta, hradu, Slavína s bezplatným hodením do snehu, či seneckého aquaparku) sme nasadli na vlak smer Budapešť.

Po štyroch hodinách cesty sme sa ocitli na stanici Keleti Pályautvár, kde nás už čakala Crisova kamarátka z Rumunska, ktorej rodičia boli stále presvedčení, že sa práve nachádza v Bukurešti :) Spolu sme sa vybrali objavovať tajomstvá Budapešti. Po krátkych raňajkách v miestnom McDonalds sme sa metrom vybrali na Námestie hrdinov a odtiaľ cez centrum mesta k Parlamentu. Vzhľadom na obmedzený čas sme nestihli vyjsť až ku hradu (ktorý sa mne podarilo navštíviť spolu s pod ním sa nachádzajúcim labyrintom, v rámci letnej školy Danubia).

Nasledovala rozlúčka s našou rumunskou kamarátkou a rýchla cesta na letisko, odkiaľ sme nasadali na lietadlo smerujúce do Ríma, našej ďalšej destinácie na ceste po Európe. Viac fotiek z Budapešti v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Maďarsko














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Novembrová ochutnávka vína v Purbachu 2013 10.11.2013

Tradičný, už štvrtý ročník vínnej cesty v Purbachu prebiehal v klasickom zložení Jarko, Janka a ja :) Oproti minulým ročníkom sme zmenili aj spôsob dopravy, tentokrát sa Janka ponúkla šoférovať a my s Jarkom sme veľmi neprotestovali :) Mierne sme upravili aj trasu, keďže tradičné vinárstvo na kopci nad dedinou bolo tento rok zatvorené, vyšiel nám čas na preskúmanie pivníc aj v južnej časti obce -- boli modernejšie ako tradičné do zeme zapustené pivničky v severnej časti a vína v nich neboli vôbec zlé :) Najmä červené sa im tento rok celkom pekne vydarili. Z bielych boli potom zaujímavé sladšie vína a jedna krásne kvetinovo-ovocná Fassprobe s názvom Musketier :)

Okrem štandardnej ochutnávky po 19 otvorených pivniciach sa nám tento rok dostalo do ruky aj ešte stále celkom piteľné biele z roku 1979. Veľmi nás tiež potešilo občerstvenie vo forme kúskov chleba s kačacou pečienkou a syrom. Pozitívne prekvapili tiež dvojjazyčné prospekty k celému podujatiu (aj v slovenčine) a celý autobus plný Martinčanov, z ktorých niektorí vo večernejších hodinách už aj slovenské ľudové piesne po Purbachu vyspevovali :D Zaujímavé tiež bolo, že niektorí vinári, najmä pán Schueller, nás už po tých pár rokoch spoznávajú :) Nakúpili sme si u nich niečo pekné do zásoby a na purbašské Martiniloben sa tešíme zas o rok :)

Výlet do Edelstalu 2013 15.7.2013

Života si treba užívať plnými dúškami :) Radosť z dobrého jedla a pitia nahradí len máločo a keď sa spojí aj s príjemným pocitom z prebicyklovaných kilometrov, je na svete krásny výlet :) I tak sme sa v jeden letný pondelok vybrali s Jarkom prevetrať naše dvojkolesové tátoše a zájsť s nimi ať takmer na kraj sveta -- za rakúsku dedinku Edelstal, kde prešujú iskrivé vínko, tlačia korenené klobásky a pečú voňavý chlebík :)

Cesta nás po piatej popoludní zaviedla z centra Bratislavy až pod Prístavný most, kde sme sa napojili na Dunajskú cyklotrasu a vybrali sa smerom na most Lafranconi. Uháňali sme ako s vetrom o preteky a čoskoro sme prekročili štátnu hranicu. Prebehli sme cez cestu, minuli rakúskeho policajta číhajúceho na motorke v kríkoch a potom sme sa pustili s vetrom v boku a príjemne pripekajúcim slniečkom v tvári. Prešli sme Berg, vystúpali na niekoľko kopčekov a poľnou cestou sme pomedzi vinice, lány slnečníc, krútiace sa veterné turbíny a cvrlikajúcich svrčkoch prešli až k Edelstalu. Čakal nás ďalší vŕšok obklopený zrelými marhuľami a višňami, po ktorom už nasledoval len zjazd priamo k nášmu cieľu: vínnej pivničke :)

Odstavili sme bicykle, opreli ich o starý orech a sadli si na vŕzgajúce lavice pod altánkom obrasteným viničom a nezrelými strapcami hrozna. U typicky milého rakúskeho Bauera sme si objednali neriedenú hroznovú šťavu, tanier s tlačenkovo-klobáskovými orgiami a chlebík :D Po jedle aj pití sa len tak zaprášilo a vychutnávajúc posledné hlty sme sa kúpali v podvečerných lúčoch zapadajúceho slnka. Nechcelo sa nám veľmi odchádzať, ale blížiaci sa večer nás povytiahol z príjemnej letargie. So spokojným úsmevom sme nasadli naspäť na bicykle a o poznanie ťažší sme vyrazili na spiatočnú cestu.

Tá prebiehala bez väčších problémov, až na jeden obrubník v Bergu, ktorý zázračným spôsobom zachytil kryt môjho zadného kolesa a posunul ho z osky. Zodpovedajúci kľúč sme nemali (áno, našli sme presne o číslo menší a o číslo väčší :D), v okolitých domoch sa dvoch cudzo vyzerajúcich holomkov báli, preto sme si museli pomôcť sami: Ja som pevne chytil bicykel, Jarko sa doň z celej sily zaprel a podarilo sa nám takto spoločnými silami vrátiť zadné koleso tam, kam patrilo :) S pocitom víťazstva nad kusom železa sme potom s obnovenými silami šliapali smerom k Dunaju a na obzore sa črtajúcemu Bratislavskému hradu, kde sa náš príjemný výlet pre tento deň skončil :)

Výlet do Schlosshofu 2012 5.12.2012

Bez práce nie sú koláče, komu sa nelení, tomu sa zelení - veľmi pekné teoretické koncepcie, ktoré je však problém overiť v praxi :) Aj napriek tomu som sa však rozhodol na túto neľahkú úlohu sa podujať. Príležitosť na naskytla 25. novembra, kedy sme v rámci BTB dostali možnosť bezplatnej návštevy zimnej prehliadky zámku Schlosshof spolu s miestnymi vianočnými trhmi.

Keďže nikto z kolegovcov nemohol, povedal som si, že zachránim česť našej organizácie (LOL) a vezmem do rakúskeho Schlosshofu aj rodičov, ktorí mali byť práve v tom čase na návšteve v Bratislave. Najskôr som si túto ideu overil u našich a keďže sa stretla so všeobecným nadšením, bolo rozhodnuté :) Bonusom bolo aj to, že bolo v ten deň práve Kataríny, takže aj segra dostala na meniny výlet :)

Predtým, ako sme vyrazili, som si zbežne pozrel cestu do zámku, ale na koniec to bolo zbytočné, tato mal totiž všetko pod kontrolou :) Z Bratislavy sme vyrazili pred obedom a vydali sme sa smerom na Wolfsthal. Po jeho prechode a tranzite cez Hainburg sme sa pustili vpravo, prekročiac Dunaj. Po niekoľkých kilometroch sme už stáli pred zámkom a čudovali sa, načo sú v dedine pripravené parkoviská pre stovky áut, keď ich tam reálne parkovali len desiatky. V každom prípade sme sa vydali do vnútra a po zaplatení vstupného za zvyšných členov rodiny sa nám ukázali stánky vianočných trhov. Na rozdiel od našich tam však bolo podstatne menej vyprážaných dobrôt (jedinú výnimku tvorili langoše), jeden stánok s pečenými gaštanmi, jeden so syrmi, jeden s údeninami a zvyšok tvorili pultíky s fair trade kávou, mydlami, rôznymi vianočnými suvenírmi a pod.

Keďže nás trhy až tak neoslovili, pustili sme sa hlbšie do zámku. Na nádvorí sme chvíľku počkali na slovenskú prehliadku, ktorú pomerne dobrou slovenčinou viedol kolega Zsolt ;) Samotná exkurzia trvala takmer hodinu a prechádzala cez celé prvé poschodie zámočku. Ten bol veľmi vkusne zariadený, pričom jeho špecialitou bolo, že pri rekonštrukcii sa použil výhradne pôvodný nábytok nájdený v depozitároch a múzeách. Po skončení prehliadky, ktorej posledná etapa nás zaviedla až do zrkadlovej siene zámku, sme sa ešte vydali pozrieť oranžériu (veľká vykurovaná budova, ktorá slúžila na zimovanie exotických rastlín) a priľahlé budovy, ktoré všetky hostili ďalšie stánky so suvenírmi.

Akonáhle sme sa nabažili výkladov, vydali sme sa na spiatočnú cestu, tešiac sa na domáci obed a teplo rodinného kozuba :D

Novembrová ochutnávka vína v Purbachu 2012 14.11.2012

Rok sa zasa s rokom stretol a 2. novembrovú sobotu sme sa opäť s Jarkom a Jankou vybrali do nášho obľúbeného Purbachu na ochutnávku mladého aj staršieho vínka, vynikajúcej husacej masti so škvarkami, pečivka a pagáčikov :) Poučení z minulých ročníkov a odhodlaní si ten jubilejný, tretí, čo najviac užiť, rozhodli sme sa opäť pre vlak ako optimálny spôsob dopravy k našim juhozápadným susedom, ktorý šetrí životné prostredie a na rozdiel od auta umožňuje všetkým trom členom skupinky aktívne sa podieľať na ochutnávke ponúkaného vínečka :)

Odchod bol naplánovaný na 12:34, čo si však odo mňa vyžadovalo kritické naplánovanie celého rána. Na 8:30 sme totiž boli ešte dohodnutí s Martinom - naším cieľom bol Pečniansky les a jeho zásoby hlív. Lov bol úspešný, ale ako som s plným batohom o 12:00 stál pred Inchebou a uvedomil si, že ešte musím absolvovať cestu domov, tam sa prezliecť a následne dopraviť na železničnú stanicu Petržalka, nebolo mi všetko jedno - a to hlavne keď mi pred nosom ušiel bus a ďalší išiel až za 15 minút. Taxíky našťastie chodia vždy a 12:07 som už stál doma pred dverami. Rýchle prezlečenie, zbalenie najpotrebnejších vecí a presun na zastávku, kde som 12:15 chytal bus na stanicu, boli na hranici svetového rekordu. Všetko sa ale stihlo a s takmer 10-minútovou rezervou sme sa šťastne stretli s Jarkom a Jankou na stanici.

Celí uveličení sme sa vo vlaku usadili do pohodlných kresiel a pustili sa do nezáväznej, ba priam až pochabo veselej konverzácie, ktorá predznačovala nastávajúcu víziu vínnej degustácie. Z minulého roka sme si už pamätali, že v stanici Parndorf Ort, kde sa pri ceste z Petržalky do Purbachu prestupuje, treba napriek chybným inštrukciám v cestovnom poriadku prejsť na iné nástupište a odtiaľ chytiť prípoj. Tak sme aj učinili a po nastúpení na prípoj nám už nič nestálo v ceste do Purbachu... aspoň sme si to mysleli.

Keď sme po chvíľke prišli do mestečka Neusiedl am See, kde vlak zastal, nebolo nám ešte nič divné, a to ani vtedy, keď sa vlak ani po 5 minútach nerozbehol. Až keď išiel okolo sprievodca, sedláckou rakúštinou sa nás spýtal kam cestujeme a po našej odpovedi nás doslova vyhodil z vlaku s tým, že si musíme počkať na najbližší spoj, ktorý ide o hodinu, začali sme šípiť, že niečo nie je tak, ako má byť.

Nemohli sme síce uveriť, že by sme dva roky po sebe neboli schopní bez problémov sa prebiť rakúskymi železnicami, realita však bola neúprosná. Nakoniec sme z kusých informácií (a pri abesncii akéhokoľvek personálnu na stanici) vydedukovali, že sa vlak v stanici rozpojil a do Purbachu išli len predné vozne. Keďže my sme sedeli v zadnej polovici súpravy, zostali sme s dlhým nosom a keby nás sprievodca nebol upozornil (aj keď mohol byť teda aj podstatne milší), boli by sme skončili až niekde vo Viedni.

Rozhodli sme sa teda hodinku počkať a aj napriek treskúcej zime sme sa vydali aspoň zbežne spoznať miestnu dedinu. Veľmi na nás však nezapôsobila. boli v nej síce v tento deň tiež otvorené pivnice, ale až od 17.00 a na rozdiel od Purbachu vôbec nepôsobili lákavo. Vrátili sme sa preto naspäť na stanicu, čokoládovou tyčinkou z automatu ukojili hlodavú nutričnú insuficienciu a počkali na vlak :)

Tentokrát už zvyšok cesty prebehol bez problémov a o 15 minút sme už stáli v našom vytúženom cieli. Po ďalších 10 minútach pešieho pochodu sme sa zo stanice presunuli do centra mesta, za 25 eur si kúpili ochutnávkový kupón (v rámci neho možnosť nákupu vína za 10 eur, neobmedzenú ochutnávku a pekný pohár) a pustili sa do boja :) Ochutnávka išla zo začiatku veľmi dobre, onedlho sme sa presunuli k nášmu obľúbenému Winzerovi Schüllerovi s vynikajúcimi sladšími vínami, odtiaľ naše kroky putovali do Kloster am Spitz (vinohrad na kopci nad dedinou) a nakoniec naspäť do obce. Tam sme sa v improvizovanej galérii ponúkli husacou masťou so škvarkami a chlebom, syrom a soľou -- po kvantách prechutnaného vína nám troška stravy padla viac než dobre, a tak sme sa zdržali, až kým neboli misy so stravou prázdne.

Nasledovala návšteva ešte jednej pivničky, návrat k k vinárovi, kde sme celý okruh začínali (za účelom nákupu vynikajúcej frankovky s čokoládovými tónami), potom rýchly výstup k Schuellerovi a nákup ďalších niekoľkých odrôd a potom rýchly krok (ktorý by niektorí definovali ako polobeh) až na stanicu, kde sme s viac než polminútovou rezervou stihli vlak do Bratislavy. Ani prestup v Parndorfe už na spiatočnej ceste nebol problematický, a tak sme niečo pred 20:00 zakotvili v našom (takmer) rodnom Prešporku.

A keďže výlet to bol skvelý, okamžite padlo predsavzatie sa o rok zúčastniť purbašských vínnych slávností po štvrtýkrát.

Novembrová ochutnávka vína v Purbachu 20118.4.2012

Ako rok predtým, aj túto jeseň sme sa 5.11. vybrali s Jarkom a Jankou ochutnať to najlepšie, čo dolnorakúske vinice doma majú :) Oproti minulému roku sme však mierne vylepšili náš cestovný plán: Jankino autíčko zostalo doma, čím sa o jedného zvýšil počet koštujúcich a za dopravný prostriedok bol zvolený vlak :D

Nápad to bol vynikajúci, avšak s čím traja naturalizovaní Bratislavčania nepočítali, bol bordel na rakúskych železniciach. Z Bratislavy sme sa totiž podľa plánu dostali do Parndorfu, ale odtiaľ nám mal podľa cestovného poriadku ísť vlak z nástupišťa číslo 1. Čakáme teda, čakáme, vlak nechodí... až nakoniec došiel nejaký k nástupišťu č.3, ale dôverčivý Slovák Rakúšanom v organizačných záležitostiach dôveruje a nepredpokladá, že by ich informačné plochy na dezinformáciu cestujúcich slúžiť mali... a tak čakajú Slováci, čakajú, vlaku sa dočkať nevedia, až v nich semienko pochybnosti v hlodavú lodyhu vyraší a idú sa spýtať spolučakajúcich, ktorí vyzerajú, že im miestne pomery nie sú cudzie. Tí však na otázky úbohých stratených turistov len plecom mykajú, vraj oni nevedia, že oni len do Viedne a naspäť cestujú. Keďže sú Slováci ale tvory šikovné a prispôsobivé, pozreli sme si odchod najbližšieho vlaku (o hodinu), ktorý mal aj podľa Fahrplanu z nástupišťa č.3 odchádzať a rozhodli sa počkať na ten. Aké bolo naše prekvapenie, keď vlak skutočne v predpokladaný čas prišiel, a to navyše aj k svojmu oficiálne stanovenému nástupišťu... očiam sme veriť nemohli, tak sme od strachu takmer ani nenastúpili, nuž ale na poslednú chvíľu sme do pomaly sa rozbiehajúceho vlaku ponaskakovali a naše enologické dobrodružstvo dostalo od uja výpravcu zelenú :D

Do Purbachu am Neusiedl sme už dorazili bez nepredvídaných zdržaní a dobrodružstiev a ihneď po opustení vlakovej súpravy sme sa (pomerne dlhými) uličkami vydali do stredu mesta, kde sme tušili prítomnosť číreho opojného moku. Cestou sme sa srdečne zdravili s miestnymi, len mi stále nebolo jasné akého pána to immervére pozdravujú (vraj "Grüß Herr") :D. Po príchode do centra sme sledujúc husi odlietajúce na juh pristúpili ku kiosku s lístkami a vypýtali si tri vstupenky na ochutnávku Martinských slávností.

Klasicky sme skúšali vínko za vínkom, išli sme okolo vinárstva Schüller, ktoré nás minulý rok najviac oslovilo a treba povedať, že aj ročník 2011 u nich asi najviac vynikal. Vystúpali sme k starému kláštoru, kde mali minulý rok na zahryznutie syrové taniere, avšak kríza si nevyberá a tak sme oblízali labu :D Víno tam tiež nebolo najlepšie, zostúpili sme preto z výšin medzi plebs a poliami postriebrenými jesennými pavučinami sme prišli až k podniku s horiacimi železnými košmi na drevo. Keďže sa už práve stmievalo, vatry nás príjemne zahriali a s dobrým pocitom sme vstúpili do podniku. Ukázalo sa, že aj tu sme minulý rok boli, akurát že tentokrát bola v priestoroch tejto ustanovizne aj výstava (celkom slušného) obrazového umenia, ktorú sme popíjajúc víno obdivovali. Najlepšie však bolo, že k vínu domáca gazdiná nosila neustále kusy syra, kačacej masti s oškvarkami a rôznych nátierok. Mňa osobne najviac oslovili prvé dva artikle a zaháňajúc hlad som si v rekordnom čase naplnil žalúdok - čo mi tiež trochu pomohlo vyčistiť si celý deň víno skúšajúcu a teda aj ťažko skúšanú hlavu.

Na záver nášho milého výletu sme sa zastavili ešte u Schüllera, za kupón nakúpili pár fľašiek vína do zásoby a hrkotajúc sa vydali smerom na železničnú stanicu. Vlak sme ledva stihli, ale Hermes, boh poslov a pútnikov nám bol tentokrát naklonený, pretože do Bratislavy sme sa dostali bez akýchkoľvek problémov a jedinými trvalými následkami po druhom ročníku Purbašského výletu bol dobrý pocit na duši a v hrdle, spolu s vedomím príjemne stráveného času s priateľmi :)

Viac fotiek v galérii.

Novembrová ochutnávka vína v Purbachu 201030.12.2010

Jedno pekné sobotné popoludnie, písalo sa práve 6. novembra roku pána 2010, sme sa s Jarkom a Jankou vybrali do neďalekých Rakúsov na ochutnávku hroznového moku, ináč aj vínom zvaného. Prešporok sme za sebou zanechali niečo po jednej poobede, vydajúc sa smerom na Neziderské jazero, ktoré ponúkalo bohatý výber ochutnávkových destinácií. Zakotvili sme v malebnej dedinke s názvom Purbach am Neusiedler See (Čistý Potok pri Neziderskom Jazere), kde sa práve v ten deň konali bakchanálie (ehm... ochutnávka vína).

Vydali sme sa najskôr na horný koniec dediny, kde sme vyhľadali malú pivničku patriacu rodine Schüller, na ktorú sme dostali dobré odporúčania. Po zaplatení 20€ poplatku sme dostali 10€ poukážku na nákup vína, pekný vínový pohár so znakom obce a odznak umožňujúci nám účasť na ochutnávke vína po celkom mestečku.

Po prechutnaní niekoľkých Schüllerových vín sme sa presunuli na koniec obce, kde bolo hitom dňa víno podávané so syrom a jemným pečivom. V dobrej nálade sme sa potužení zlatožltým mokom vrátili naspäť do dediny a dokončili kolečko ochutnávok v 22 pivniciach - či možno radšej viniciach :) Ochutnávky mali v každej z viničiek svoj špecifický priebeh, v niektorých horeli sviečky, v iných vinári rozprávali o svojom enologickom umení. Ako sa ale na správnych Slovákov žijúcich v postmodernom svete patrí, na konci ochutnávkového kola sme sa vrátili opäť na začiatok, k pánovi Schüllerovi. Použijúc naše kupóny sme si zaobstarali niekoľko fľašiek jeho neuburského a rulanského bieleho a vydali sa (vďaka Janke, ktorá celý deň popri nás iba o vode bola) naspäť do našej milej domoviny :) Viac fotiek v galérii.

Výlet na Königswarte 02.08.2010

V nedeľu, 11. júla 2010 sme sa aj s Majom vybrali na rozhľadňu Königswarte, týčiacu sa nad prihraničným Wolfsthalom. Autom sme ráno vyrazili z Bratislavy a odparkovali ho neďaleko wolfsthalskej benzínky, pýšiacej sa nápisom "Posledná benzínová pumpa pred hranicou" :). Odtiaľ sme sa podľa nie veľmi dobrej mapy vybrali po červenej značke na Königswarte. Ako prvý nám do nosov udrel neuveriteľný zápach z miestneho družstva - nech žijú biotechnológie. Po niekoľkých minútach sme sa ponorili do lesa, kde sa začali zborové nálety komárov. Viac utekajúc ako kráčajúc sme sa držali červenej značky a prišli až po plot označujúci hranicu diviačej zvernice. Ten bolo treba preliezť po rebríku, čo sme aj urobili. Za plotom sa však značka stratila a my sme sa inštinktívne vybrali smerom nahor do kopca. Na ľavej strane sme narazili na zrúcaniny hradu Pottenburg. Pri ich prehliadke sme najskôr začuli šuchot v húštine pod hradom. Vyliezli sme na hradný múr a uvideli dva pomerne statné jelene, ako nás z diaľky pozorujú. Po ich odchode sme obišli hrad z druhej strany a našli improvizovaný rebrík vedúci na prvé poschodie zachovanej veže. Nedalo nám a vyliezli sme po rebríku. Na prvom poschodí sa nachádzala sála s klenbovým stropom a dierou vedúcou na prízemie veže. Okrem toho sme v múre našli kamenné schody, ktoré stúpali smerom nahor. Vyšli sme po nich a objavili druhé poschodie veže. Vzhľadom na to, že všetky vyššie úrovne sa zrútili, je druhé poschodie zároveň aj poschodím najvyšším. Má štvorcový pôdorys s veľkosťou približne 5x5 metrov. Pri pohľade nahor vidno viac než 10 metrov vysoké múry obrubujúce modrú oblohu, na ktorých z vrchnej strany rastie tráva a kríky.

Zostúpili sme z veže a vydali sa ďalej vo výstupe na Königswarte. Po chvíli sme opäť objavili červenú značku a za neutíchajúcich útokov komárov, ktoré si pravdepodobne chceli spestriť svoj bežný diviačí jedálniček ľudským dezertom, sme sa po nej vydali. O niekoľko minút sme narazili na asfaltku, ktorá nás priviedla až k bývalej satelitnej špionážnej stanici, odkiaľ sa počas studenej vojny dozeralo na neďalekú Bratislavu. Po prechode vonkajším plotom zvernice sme sa konečne dostali k drevenej vyhliadkovej veži Königswarte. Zaplatili sme obligátne 1€ do pokladničky na údržbu veže a vystúpili po asi 20 metrov vysokých schodoch. Z vrchola bol vynikajúci výhľad na okolie, škoda len oparu, ktorý kazil panorámu Bratislavy. Chvíľu sme si oddýchli, posilnili sa proviantom a dali sa na spiatočnú cestu.

Opäť sme prešli rebríkom ponad plot a pustili sa po asfaltke smerom nadol. Z mapy sme vyčítali, že cesta, ktorou sme sa dostali nahor, bola vlastne obchádzka a že existuje priamejšia trasa smerom nadol. Vydali sme sa teda po nej. V tom sme naľavo od cesty zazreli pohyb - pri lepšom pohľade sme zistili, že nás sleduje stádo asi 10 diviakov. Našťastie sa po chvíli zobrali a odbehli hlbšie do lesa. Pokračovali sme po asfaltke, keď sme prišli na miesto, kde sa opäť odpájala lesná cesta, ktorá nás mala zaviesť naspäť do dediny. Asi po 30 metroch sme narazili na ďalšie stádo diviakov. Tentokrát ich bolo asi 30 a na rozdiel od svojich predchodcov sa netvárili veľmi prívetivo. Stáli totiž na čistinke s krmelcami, ležoviskami a kopami žaluďov. My sme v úctivej vzdialenosti zastali a snažili sa vyhliadnuť si strom, na ktorý v prípade potreby rýchlo vylezieme :). Opäť však u našich zvieracích náprotivkov zvíťazila plachosť a po chvíli, keď najskôr evakuovali všetky mladé, odbehli aj posledné dva dospelé jedince (samice alebo samce?), ktoré na nás ešte predtým nepekne zazreli, čím nám dali najavo, že takúto službu nám robia pravdepodobne naposledy. Odľahlo nám a rýchlo sme prešli cez nepriateľské územie. Opäť sa začali zo zeme zdvíhať mračná komárov, ale to už sme v diaľke uvideli ploty domov. Po chvíli sme opäť narazili na rebrík, cez ktorý sme sa dostali preč od diviakov do civilizácie.

Vyšli sme medzi domami vo Wolfsthali a vybrali sme sa smerom k autu. Cestou bolo zaujímavé pozorovať, že počet slovenských áut tu prevyšuje počet rakúskych a dokonca nápisy v dedine sú v mnohých prípadoch dvojjazyčné. Nakoniec sme sa rozhodli, že si pred cestou domov dáme zmrzlinu. Starého wolfsthálčana sme sa spýtali na cestu k najbližšiemu pohostinstvu a on nám starou wolfsthálčinou odpovedal. Vyrozumeli sme akurát tak smer, ktorým sa máme pobrať, čo sme aj urobili :) Krčmičku sme našli, vypýtali sme si niečo na osvieženie a k tomu dve zmrzliny. Potom nám čašníčka plynulou slovenčinou a so širokým úsmevom povedala, že však môžme aj po slovensky :D Posedeli sme teda chvíľu, pod páliacim slnkom prešli naspäť celým Wolfsthalom k autu a po úspešnom poldňovom výlete bezpečne prišli naspäť do Bratislavy. Viac fotiek v galérii.

Rakúsko na bicykloch 12.07.2010

Rakúsko je pekné, rakúsko je blízko, poďme naň :)) Nie som vôbec športový nadšenec, ale zo dve bicyklové túry k našim juhozápadným susedom sa mi počas môjho päťročného pobytu v Bratislave podarilo vykonať. Najskôr to bolo v lete 2004 s Dušanom a potom v lete 2006 s Martinom a Soňou. V prvom prípade sme obišli blízke a ďaleké dediny a užívali si prírodu. V druhom prípade sme robili to isté, navyše aj kukali a fotili nejaké pamiatky a na záver našej cesty sme sa pekne usadili do parčíku naprostred Hainburgu, vytiahli rožky s paštikou a pustili sa do zaslúženého jedla :D.


nesto hovorí:
zabudol si

na zmrzlinu co sme mali v tom heinburgu...ta bola super
peto reto hovorí:
zmrzlina

hehe, to mas pravdu :D ta bola genialna
Stano hovorí:05.06.2011, 10:09
Bol som tu a pridem zas

Fantomas:)
peto reto hovorí:05.06.2011, 16:37
RE: Fantomas

Nazdar Fantomas, tu inspektor Juve :-) Kedy budes spat :-) ?
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Rakúsko














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Dušičkový výjazd do Belehradu 1.-2.11.2013

Čo produktívneho sa dá spraviť s voľným piatkom na Dušičky? Predsa ísť na výlet do Belehradu :D

S kolegom Rišom sme sa rozhodli využiť voľný piatok a navštíviť bývalú metropolu celej Juhoslávie. Vychádzali sme ráno okolo 8.30, pred nami sme mali okolo 550km. Našťastie sú naši južní susedovia vo výstavbe diaľnic podstatne promptnejší ako my, takže samotná cesta trvala len okolo 4 hodín :)

Prvú zastávku tesne za maďarskými hranicami sme využili na kúpenie miestnej diaľničnej nálepky. Na rozdiel od slovenskej sa nelepí na sklo, stačí, že sa ŠPZ auta zaregistruje do systému, ktorý je automaticky online prístupný na všetkých kontrolných bodoch. Pri tejto príležitosti sa mi podarilo využiť svoje tvoriace sa základy maďarčiny a s milou pani vykšeftovať pár nových maďarských mincí.Jazyk sa mi zišiel aj pri následnej zastávke na juhomaďarskej pumpe, kde nám pomohol objedať :)

Na srbských hraniciach bolo zvláštne zas vidieť colníkov :) Človek si od toho v rámci Schengenu zvláštnym spôsobom odvykne. Kvalita diaľnice sa po opustení EÚ tiež mierne zhoršila, stále to však nebola taká hrôza ako betónové peklo medzi Brnom a Prahou :D Rozdiel však bol viditeľný v jej obsadenosti: okrem nás sa v hociktorom zo smerov len sporadicky objavilo auto, inak bola diaľnica celkom prázdna.

Cesta ubiehala rýchlo. Po maďarských, napospol nepočúvateľných rádiách, v ktorých sa striedali ľudovky, hovorené slovo a koncerty, sa v Srbsku zjavila vynikajúca rádiostanica, takže ani o hudobnú zábavu nebola zrazu núdza. Rýchlo sme sa prešmykli Vojvodinou a nebadane sme vkĺzli do Belehradu. Po chvíľke blúdenia sme našli aj hotel, v ktorom sme vďaka kamarátovi mali dohodnutú celkom priaznivú cenu a hneď sme sa ubytovali.

Keďže bolo už popoludní a nám poriadne škvŕkalo v žalúdkoch, hneď sme si chytili taxík na ulicu Skadarlija, preslávenú svojimi hostincami podávajúcimi typickú srbskú kuchyňu. Usadili sme sa na terase, keďže aj napriek novembru teplota prekonala 20°C a slnko spolu so zakvitnutými muškátmi dotváralo ideálne, takmer letné obedné kulisy. Objednaná pljeskavica (mleté mäso s hranolkami) a mućkalica (kusy mäsa na paradajkovom základe) boli vynikajúce, objednaná bagetka výborne vypečená a kajmak (mliečny výrobok na štýl hustej zrazenej smotany) voňavý :)

Po obede sme sa vybrali odhaľovať krásy mesta. Prešli sme si hlavné turistické destinácie: budovu bývalého juhoslovanského národného zhromaždenia, park s pevnosťou, miestnu katedrálu, Námestie republiky a pešie zóny. Narastajúcu únavu sme kompenzovali zastávkami v kaviarničkách a konzumáciou rôznych miestnych sladkostí, cheesecake nevynímajúc :)

Večer sme sa potom vybrali do jedného z miestnych klubov, následne sme sa pokúsili nájsť ďalší, ktorý nám bol špeciálne odporúčaný (akurát v ten deň bol zavretý), a tak sme skončili v jednom neďaleko hlavného námestia. Aj napriek výbornej povesti belehradského nočného života tam však bola celkom nuda a obsadenosť tiež nevykazovala priveľké rastové tendencie. Keď únava dosiahla kritický stupeň, rozhodli sme sa vrátiť naspäť na hotel a získať aspoň trochu spánku.

Na ďalší deň sme vstávali už okolo 7.00 (na Rišovu veľkú radosť), keďže ja som potreboval byť popoludní v Bratislava. Po geniálnych raňajkách (takmer všetko predstaviteľné od výmyslu sveta) a check-oute sme ešte zavítali do miestneho nákupného strediska (otvárali o 9.00), kde sme si doplnili zásobu kajmaku, pršutu a všelijakých iných miestnych dobrôt :) Mne sa podarilo na pošte kúpiť pár známok do zbierky a následne nám už nič nebránilo v ceste naspäť na Slovensko. Tá, opäť až na menšie blúdenie v Belehrade, prebiehala veľmi hladko. Pri prechode schengenských hraníc sme sa napríklad dozvedeli, že maximálne množstvo cigariet na osobu pri prechode po zemi sa rovná dvom krabičkám (na rozdiel od cesty lietadlom, kedy ide až o 2 kartóny).

Maďarskom sme opäť prekĺzli viac než hladko a po príchode do Bratislavy sme akurát zhodnotili, že nabudúce si treba na Belehrad vyhradiť viac než len jeden deň -- a to hlavne pri takom vydarenom počasí :)


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Srbsko








Odkazy:
Srbsko
SVE
Belehrad






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

České Budějovice - apríl 2011 17.7.2013

Po nesmiernom úspechu predchádzajúceho ročníka sa partia doktorandov z FMV rozhodla opätovne zúčastniť konferencie v Českých Budějoviciach. Vzhľadom na našu rastúcu lenivosť prebiehala cesta tentokrát autami, ktoré sme doplna naložili kuframi, vedomosťami a perspektívou mladého vedeckého kolektívu :D Nakoľko sa nám rok predtým veľmi zapáčil Český Krumlov, celkom zámerne sme sa rozhodli ubytovať sa práve tu, v meste, ktoré je synonymom krásy ("Vole, tady je hezky jak v Krumlově, vole" :D).

Vybraný hotel patril k tým lacnejším, ale prekvapivo sa nachádzal priamo na hlavnom námestí Krumlova a bolo to jedno z najútulnejších miest, v akých sme kedy spali. WiFi bola rýchla, recepční milí a vzdialenosť do hospůdek neveľká, čo hotelu len pridávalo na atraktivite :) Aby sme využili všetky formy pohostinnosti, ktoré človeku Krumlov ponúka, jednu z krčmičiek sme hneď aj úspešne vyskúšali :)

Po noci mierne prebdetej nad bakalárskymi konzultáciami bolo ďalší deň potrebné hneď ráno sa dopraviť na konferenciu, kde sme všetci predniesli svedomito pripravené výskumné články a s pocitom dobre odvedenej práce sme sa opätovne mohli venovať miestnej gastronómii. Po prehliadke Krumlova, exkurzii po zámku a návšteve prekrásnych záhrad sme sa trochu uzimení posadili naspäť do áut a vydali sa na cestu smerom na Slovensko. Zámerom bolo navštíviť zámok Hluboká, vychýrený svojou architektúrou a históriou.

Najväčšou výzvou bolo, podobne ako v našom hlavnom meste, parkovanie :) Nakoniec sa nám podarilo zastať v podhradí, odkiaľ nás ešte čakala takmer 15-minútová cesta smerom na hrad. Tam sme museli hodnú chvíľu čakať na sprievodkyňu, a aj tak bola samotná prehliadka skrátená na polovicu -- išlo totiž o posledný turnus, a tak sme odchádzali tak trochu s dlhým nosom. Zámok bol ale aj napriek tomu veľmi pekný a po ceste domov na našu otcovizeň sa v nás opäť rozhostil príjemný pokoj a nálada plná spomienok na pekne prežité dva dni :)

Viac fotiek v galérii.

Konferencia v Českých Budějoviciach v apríli 2010 3.8.2010

Doktorandská konferencia v Českých Budějoviciach, ktorá sa koná vždy v apríli, sa považuje za jednu z tých lepších v ČR. Preto sme sa spolu s kolegovcami rozhodli nenechať si ujsť túto príležitosť a zúčastniť sa :) Na cestu sme sa vybrali v stredu hneď po Veľkej Noci, 7. apríla. Spolu s Mikim a Peťom sme v Bratislave nasadli na vlak do Brna. Cesta ubiehala bez výraznejších udalostí s výnimkou toho, že nám počas nej začalo poriadne škvŕkať v bruchu. Po príchode do moravskej metropoly sme sa preto rozhodli poobzerať sa po meste a zároveň po nejakej dobrej krčmičke. To, čo sme hľadali, sme našli priamo pod katedrálou. Po kvalitnom "vepřo, knedlo, zelo" zapíjanom tradičným českým nápojom sme sa presunuli naspäť na stanicu, kde sme nastúpili na vlak do Českých Budějovíc.

Keďže išlo o osobák, za cenu cesty do Budějovíc sme dostali aj bezplatnú prehliadku juhočeských dediniek a menších miest. Región je to skutočne malebný, čo dokladovali aj nespočetné množstvá sŕn, zajacov a iných tvorov poskakujúcich v obilí vedľa železničnej trate. Po príchode do Českých Budějovíc sme sa ubytovali a vybrali sa na prieskum mesta, kde sme objavili niekoľko zaujímavých podnikov. Ďalší deň sa k nám ráno pripojil aj Ľubo s Katkou, ktorí prišli na miesto konania autom. Spolu sme absolvovali nabitý deň plný vedeckej tvorivosti a zdieľania nesmierne zaujímavých výsledkov výskumu našich kolegov. Po jeho skončení sme sa zúčastnili na koncerte v miestnom kostolíku a následne sme zakotvili v jednom zo spomínaných podnikov na večeru.

V piatok doobeda sa konala druhá časť konferencie a po nej cesta domov. Išli sme spoločne autom s Katkou a Ľubom a na chvíľu sme sa ešte zastavili v Českom Krumlove, ktorý leží iba niekoľko kilometrov na juh od Budějovíc. Prehliadku mesta sme zakončili pri miestnom hrade, ktorého veža pripomína skôr Rozprávky tisíc a jednej noci ako mesto v strednej Európe. Potom už nasledovala cesta cez Rakúsko naspäť do našej milej Bratislavy. Viac fotiek v galérii.

Uherské Hradiště - február 2010 18.7.2013

Prvá zahraničná vedecká konferencia vo farbách FMV sa uskutočnila v českom meste Uherské Hradište pod patronátom EPI Kunovice. Vyrážalo sa ráno spoločným minibusom spred budovy EUBA. K zaujímavostiam konferencie patrila účasť stredoškolských študentov so svojimi praktickými projektmi, ako aj mierny organizačný chaos, ktorý zavládol po príchode našej početne bohatej delegácie.

Pozitívom bol takmer spisovný jazyk miestneho obyvateľstva, čo bolo vítanou zmenou oproti zážitku, ktorý som mal pár rokov predtým, keď som chodieval učiť angličtinu na Slezskú univerzitu do Karvinej. Na sever Sliezska sa chodilo vždy na tri dni uprostred týždňa - pri prvej ceste ma po prechode českých hraníc upútal zaujímavý spôsob reči pristúpivších spolucestujúcich. Išlo o niečo medzi češtinou a poľštinou, ale aj keď obom jazykom človek v zásade bez problémov rozumie, ich zmes bola pre mňa absolútne nepochopiteľná. Postupne vyšlo najavo, že ide o miestny severosliezsky dialekt nazvaný jednoducho "ponašimu" (inak, podľa mňa krásny a poetický názov pre jazyk). Druhým prekvapením bolo, že ním nehovorili iba staršie ročníky, ale aj celkom mladí ľudia (dôkazom boli dvaja stredoškoláci, ktorým vo vlaku nebolo rozumieť ani slovo) :) V tomto išlo o situáciu podobnú našej záhoráčtine, kde nás na jednej stanovačke partia mladých deviatakov tiež prekvapila výrokmi typu "Francku, cos to zedeu?" :D

Každopádne, konferencia prebiehala podľa plánu a po dobre vykonanej celodennej práci sa naša skupinka zastavila v centre mesta, kde si doplnila zásoby výborných moravských vín pre potreby domácej spotreby a vydala sa na spiatočnú cestu :)


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Česká republika














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Šachový turnaj v Poľsku 23.11.2013

Poľsko si v mojom srdci udržiava osobitné miesto. Okrem krásnej tradície výroby vynikajúcich oštiepkov a kvalitného mäsa to bola totiž aj prvá cudzia krajina, ktorú som ako dieťa navštívil.

Písal sa rok 1992 a k nášmu severnému susedovi sme sa spolu s ďalšími šarvancami a pár rodičmi vybrali dosiahnuť šachovú slávu a nesmrteľnosť. Akcia sa konala v meste Katovice, konkrétne v telocvični miesnej školy. V turnaji sa nám darilo, moja sestra dokonca vyhrala medailu za najmladšieho účastníka turnaja :) Jednou z mála vecí, na ktoré si okrem samotného turnaja takto s odstupom času spomínam, boli neokožované domy s tehlovou fasádou :)

Druhou zaujímavosťou bolo ubytovanie v miestnej škôlke :) Aj vzhľadom na povestnú kvalitu jedna v tejto lokalite sa párky, ktoré boli na večeru, asi trom štvrtinám prítomných detí vzpriečili v žalúdku a hľadali si rýchly východ smerom odkiaľ prišli :)

Na turnaji sme síce nevyhrali, zato sme si však domov odniesli na najbližších pár rokov aspoň nechuť k tomuto inak vynikajúcemu, zdravému a výživnému jedlu :D

Prechádzka po Zakopanom 24.11.2013

Ďalší výlet do Poľska bol už o poznanie príjemnejší a konal sa niekedy na prelome rokov 2009 a 2010. Keďže sme sa nachádzal v regióne, vybehli sme na opačnú stranu Tatier, do milého a útulného mesta Zakopané, trošku sa poprechádzať a dať si zmrzlinu. Tak sme sa poprechádzali, dali si zmrzlinu a išli domov :D


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Poľsko











Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Letná škola Danubia 2005 8.12.2007

V lete 2005, po skončení EB termu sme sa zúčastnili letnej školy Danubia. Systém Danubie je taký, že celá tlupa 60 ľudí sa presúva z krajiny do krajiny, v každej strávi cca. 6 dní, takže celý podnik s 5 krajinami zaberie mesiac. V každej z krajín sú jednak prednášky (Financie alebo HR management) a okrem toho exkurzie, program, po večeroch zábava v kluboch a tak :) Stretla sa tam kopa cool ľudí a kto neverí, nech sa spýta Andreja a Jarka, ktorí boli na Danubii rok po mne.

Danubia 2005 začala v Prahe, kam sme sa presunuli autobusom deň pred oficiálnym začiatkom projektu. Po ubytovaní na jednom z vysokoškolských internátov nasledovala návšteva obchodu a zaslúžený oddych. Po oficiálnom otvorení, ktoré sa konalo ďalší deň a malo formu slávnostnej recepcie, nasledovalo niekoľko dní prednášok a workshopov na VŠE a v priestoroch českej Erste Bank. Zaujímavosťou bola plavba loďou po Vltave, návšteva Petřína a prehliadka starého mesta.

Po pár dňoch nasledoval presun do Bratislavy. Celá skupinka bola ubytovaná na internáte Starohájska, kde mali akurát letnú odstávku teplej vody (body pre Slovensko 1:0). Nasledovalo opäť kolo prednášok a workshopov na EUBA a v sídle SLSP na Záhradníckej. Prihovorila sa nám samotná Regina Owesni Straka, ale vzhľadom na bohatý sociálny program Danubiákov, ju niektorí členovia výpravy počúvali cez zatvorené oči :) Prednášky na EUBA sme mali s veľmi milou pani, ktorá na tabuľu kreslila kvietky, však mala mierny deficit jazykových zručností v anglickom jazyku (vyjadrenia typu: "jú ár e debil", "it vos d trty trt pejdž" a pod.) -- body pre Slovensko 2:0.

Highlightom bratislavskej etapy bol tzv. národný večer, ktorý sme organizovali ešte pred naším odchodom do Prahy. Najskôr sa išlo loďou na Devín a naspäť (s prehliadkou hradu a jedlom), potom večer nasledoval záťah v Slovak Pube aj s folklórnym súborom a ľudovou hudbou.

Nasledoval opäť presun autobusom do Budapešti. Kvalita prednášok a workshopov na Corvinus University sa oproti Bratislave prudko zvýšila, ubytovanie bolo podobné ako u nás. Absolútne si nás však získali svojím národným večerom, ktorý sa konal v krásnom secesnom hoteli Gellért. Obsahom bola ochutnávka maďarských vín, o.i. aj tokajského. Bolo to asi prvýkrát, čo som si ako dovtedy prísny abstinent vychutnal víno. Išlo o prvé semienko našich budúcich ochutnávkových večerov s Jarkom :). Navštívili sme aj zámok v Gödölő (vrátane zaujímavého múzea histórie s mapami Veľkého Uhorska na každej stene), klub Gödör, či termálne kúpele Széchenyi.

Po Budapešti prišiel presun do ďalšieho mesta, Záhrebu. Ten vyhral cenu za najlepšie party-mesto celej letnej školy. Bývali sme takisto na internáte, do školy chodili električkou a popri povinných prednáškach sme si stihli pozrieť centrum mesta (pomerne malé), zabaviť sa v kluboch na jazere a pripraviť sa na poslednú etapu Danubie, ktorou bola Viedeň.

Tam na nás čakala Wirtschaftuniversität Wien, hlavný organizátor letnej školy. Národný večer bol skvelý, v priestoroh českej školy (ktorej riaditeľom bol otec jedného z našich spoludanubiákov) podával sa tradičný Schnitzel, tancovali sa rakúske alpské vypalováky a Klemens, jeden z členov rakúskej delegácie, sa dokonca obliekol do tirolského kroja a celý večer poskakoval v Lederhosen :) Nasledovalo oficiálne ukončenie Letnej školy Danubia, nechýbalo kvarteto hrajúce Európsku hymnu a záverečná recepcia. Potom prišla afterparty na internátoch neďaleko Mariahilferstraße, výjazd polície riešiacej rušenie nočného kľudu a rozlúčka s rakúskymi a ďalšími kolegami, s ktorými sme toho za celý mesiac nemálo prežili.

THE END.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Slovinsko 2003 8.12.2007

Jedna geniálna akcia. Združenie na podporu vidieka organizovalo v lete 2003 dvojtýžňový (úplne zadarmo) workshop v Slovinsku. Bol to workshop o rozvoji mikroregiónov v spolupráci s troma krajinami - Slovensko, Slovinsko a Nemecko. "Delegácie" Slovenska a Slovinska pozostávali väčšinou z vysokoškolákov. Nemci (inak z Thüringen) boli iný prípad. Boli to decká (okolo 20 ročné :D ) z jedného edukačného inštitútu, ktoré z nejakého dôvodu nedokončili školy a tam sa učili nejakým povolaniam.

Náš program pozostával zo spania vo vojenských stanoch, v ktorých bolo v noci strašne zima (pod 10°C, lebo to bola taká horská kotlinka) a cez deň strašne teplo (isto vyše 30°C), jedenia v miestnej reštike (každý deň iná pochúťka. Veľmi mi tam chutilo.) a potom rôznych iných aktivitiek. Tieto aktivitky boli jednak nejaké menšie diskusie, workshopíky, prezentácie našich regiónov, ale aj pozeranie filmov (Ghost Ship - trávil som prekladaním z anglictiny do nemciny pre chalanov), chodenie na "treasure hunt" (trval asi 2 hodiny, počas ktorých sme z mestečka Podsreda vystúpili až na zámok, hľadali odpovede na otázky ohľadom miestnej prírody a histórie, ako aj všeobecných vedomostí -- napríklad, ako sa volal patrón hasičov, a pod.). Nasledovali prechádzky po okolí, kultúrna simulácia Derdiáni, menšia turistika po okolitých horách, exkurzie do neďalekých miest (výborná bola návšteva Titovho rodiska Kumrovca, či kláštora v Olimje), návštevy koncertov (saxofónový na hrade bol skvelý) a prípravy záverečnej divadelnej hry (tú sme nacvičovali v nemčine a mojou úlohou bolo hrať nejaký prízrak, ktorý zahlásil: "Kto si ako ustelie, tak bude spať"). Po skončení predstavenia bola na hrade hostina -- doteraz si pamätám na geniálne mäsko a úžasné cesnakové zemiačky, aké som odvtedy už nejedol.

Po večeroch sme potom väčšinou sedeli okolo ohňa, skúšali slovinský národný šport (niečo podobé baseballu), hrali karty alebo kocky, spievali a bolo nám strašne dobre. Všetky decká boli fakt zlaté, ale najviac fanj boli Nemci, ktorí nás zo začiatku najviac vystrašili a o ktorých sme si predtým mysleli, že budú poriadni grázli (štvorfarebné vlasy, vysoké kanady, kopa piercingov, kožené háby, visiace reťaze... ). Nech žijú predsudky :).


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Slovinsko











Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Dovolenky v Chorvátsku 8.12.2007

Prvýkrát sme išli do Chorvátska asi v roku 1998, potom sme šli o rok a potom ešte niekedy cez prázdniny roku 2002. Chodievali sme do mesta Supetar (Stätý Peter - hehe) na ostrove Brač na juhu krajiny. Domáci boli super milí, pláž asi 5 minút od domu, no proste paráda. Miestne decká boli tiež fajn, čo-to sme pochodili, pokecali, pozabávali sa. Navštívili sme Zlatný Rad, niekoľko ďalších mestečiek na ostrove, cestou cez Chorvátsko sme sa tiež zastavili na Plitvických jazerách. Bolo super. Inak, je to ten istý ostrov, kde žil aj Kukučín (videli sme jeho rodný dom). Nečudujme sa - je tam pekne.


ovečka hovorí:25.01.2008, 13:44
to kto je toto?

super fotka peto, pripomenulo mi to časy opekačie u vas v záhrade, s našou axou..:) ach kde su tie bezstarostné časy????
peto reto hovorí:04.02.2008, 16:03
RE: to kto je toto?

Hej, ved to... minule som si tiez pozeral nejake stare fotky... ako keby to bolo len vcera a popritom je to uz tak davno... Nechapem, kedy to tak ubehlo, ale niektore veci mi fakt chybaju...
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Chorvátsko











Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Všade dobre, doma najlepšie 8.12.2007

Nuž tak. Slovensko. Domovina. Rodná Hruda. Otcovizeň. Slovakia, Slowakei, Szlovákiá, Eslovaquia...

Trochu sme pochodili Veľkú aj Malú Fatru, okolie Bratislavy, trocha Tatry, neveľmi Oravu a vďaka AIESECu aj kopu iných viac či menej známych miest po celom Slovensku. Ďakujeme Wikipedii za poskytnutie niektorého obrazového materiálu :).


samko155 hovorí:16.06.2010, 21:17
prirodoveda


peto reto hovorí:27.07.2010, 21:57
RE: prirodoveda

:)
8_ivko_8 @azet.sk hovorí:02.02.2012, 19:12
prirodoveda


murcatko hovorí:09.02.2012, 18:20


prirodoveda
peťo reťo hovorí:15.10.2012, 21:27
RE: murcatko

Hehe, predtým som si nevšimol, že si sem písal :)
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Slovensko








Mošovce













Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog






Ázia

Potulky po Turecku, Iráne, Gruzínsku a Azerbajdžane v roku 2013.


zlatulik215 hovorí:19.02.2009, 18:56
výskum

Nič
peto reto hovorí:19.02.2009, 19:17
RE: výskum

no, keď nič, tak nič :D
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Výlety po severe Eurázie 20.6.2013

Mojou prvou návštevou Škandinávie bol výlet do Švédska s Ľuborom, Kubom, Lukášom a zvyškom "skupiny" v roku 2007, za ktorý vďačíme najmä Danovi a jeho znalosti lacných leteniek od Ryanairu :). Vo februári 2010 nasledoval pobyt v rámci projektu NIL / Quo Vadis Európa. Išlo o päť dní strávených na Islande a o tri mesiace neskôr zavŕšenie celého projektu v Nórsku.

Najčerstvejším zážitkom z oblasti bol päťdňový trip do Moskvy


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Trip po Moskve v júni 2013 21.6.2013

Jediný, kto v Moskve v noci spí, je Lenin.

Asi takto by sa dal charakterizovať jeden z dojmov, ktorý si odnášame po päťdňovej návšteve metropoly Ruska. Pre mňa išlo o prvú cestu východne od Michaloviec, nebol som si preto istý, čo presne na "ďalekom východe" čakať.

Všetko sa začalo v nedeľu, 16. júna 2013, kedy sme sa aj s kolegami na obed dostavili na bratislavské letisko, odkiaľ na nás čakal jediný denný let medzi Bratislavou a Moskvou. Prekvapením bola okrem nového terminálu aj veľkosť lietadla, ktoré by človek skôr čakal na trase Bratislava-Košice :)

Po asi dvoch hodinách sme pristáli na moskovskom letisku Vnukovo, ktoré je len o niečo väčšie ako to naše. Nasledovalo čakanie na vlak a asi hodinový presun na stanicu Kievskaya. Tu sme absolvovali prvý stret s moskovským metrom. Je úžasné :) Každá stanica celkom iná, niektoré v cárskom štýle, z iných sršia obdobia socialistického realizmu, tie najnovšie majú zas bližšie k postmoderne. Zaujímavým fenoménom je úžasná tlačenica, ktorá v metre nastáva, ľudia sa hrnú zo všetkých smerov a vysoko asertívne si razia cestu do vagónov - a to aj napriek tomu, že v špičke chodí metro každých 30 sekúnd :D Krásne to ale odráža moskovskú realitu: kto sa neprebije a nepredčí ostatných, zostane pozadu. Ďalšou zaujímavosťou, na niektorých staniciach, je systém označovania lístkov: turnikety nie sú zatvorené a neotvárajú sa po vložení lístka, ale naopak. Sú otvorené, ale ak sa niekto pokúsi do nich vstúpiť bez toho, aby si najskôr označil lístok, prudko sa zatvoria a previnilcovi seknú železnými vrátami po nohách :D Úžasný systém proti čiernym pasažiarom :D

Previezli sme sa teda kaľcevoj líniou dve zastávky na stanicu Belorusskaya. Pre všetkých, ktorí čítali knižku Metro 2033 má cesta moskovskou podzemnou sieťou aj dodatočný rozmer: pri menách jednotlivých staníc sa človeku v mysli vynárajú obrazy zbedačených ľudí snažiacich sa o prežitie v postapokalyptickom svete, predierajúcich sa s tovarom tmavými tunelmi medzi obývanými stanicami ako ostrovmi civilizácie.

Po príchode do cieľovej stanice človek ponorivší sa do podobných úvah takmer očakáva, že hrubé oceľové vráta vedúce na povrch budú zatvorené -- ale nie sú :) Nachádza sa za nimi celý svet plný hektického života na povrchu. Unavene sme sa aj my ponorili do davu a nechali sa unášať smerom k východu zo stanice. Aj napriek tomu, že bolo takmer 10 hodín večer, bolo von stále svetlo. Uličkami Moskvy sme sa presunuli na Slovenský dom, akési malé Slovensko uprostred ruskej metropoly, kompletné aj so slovensky hovoriacim personálom, haluškami, horalkami a kofolou :)

Rýchlo sme sa ubytovali a vydali sa hľadať niečo na jedenie, pričom nás takmer dvakrát zrazili veľké terénne autá, nie celkom rešpektujúce červenú na semafore :D Neďaleká gruzínska reštaurácia bola plná svadobných hostí, kuchyňa v Slovenskom dome bola zatvorená, a tak nám nezostávalo nič iné ako kráčať niekoľko blokov až k stanici Mayakovskaya, kde kolega Pali poznal non-stop otvorený "diner" v štýle amerických 70. rokov. Reštaurácia bola plná, ušiel sa nám posledný stôl - neďaleko sedeli skupinky Rusov a užívali si vodné fajky. V Moskve ich nájdete na každom kroku a svojmu okoliu vždy poskytujú auru pokoja a ľahkej mystickosti.

Obsluha bola veľmi milá, aj keď na naše pomery trošku pomalá, čo dokonale zapadalo do atmosféry diskohitov znejúcich z reproduktorov, spomínaných vodných fajok, chrómovo-červeného nábytku a koženkových sedačiek. Hamburgere, ktoré sme si objednali, boli výborné a prvý večer v Moskve, meste, ktoré nespí, na nás urobil vysoko pozitívny dojem.

Ďalšie ráno sme vstávali pomerne zavčasu -- bolo treba absolvovať raňajky, presunúť sa na výstavisko, vybaviť stánok a potom absolvovať deň na výstave - chodením, oslovovaním spoločností a snahou o získanie čo najviac informácií o možnostiach spolupráce. Treba poznamenať, že sme mali šťastie na počasie: týždeň pred naším príchodom sa ortuť teplomeru šplhala k 40, my sme si užívali krásne teploty do 30°C. Budovy však boli ešte vyhriate, a tak mali kolegovia zásadný problém: zatvorené okno = sauna, otvorené okno = hluk z mesta, ktoré nespí :) Tak sa stalo, že som bol jediným z našej výpravy, ktorý sa dobre vyspal, keďže voči hluku som celkom imúnny :)

Po príchode na výstavisko (vyžadoval si asi polhodinovú cestu trolejbusom s následným 15-minútovým pochodom) sme sa ocitli uprostred Moskva-City -- modernej štvrte s rýchlo rastúcimi mrakodrapmi. Na stánku sme mali pripravené všetky potrebné veci a bannery, ktoré sme nasledujúcu polhodinu rozvešiavali po sadrokartónových stenách. K zaujímavostiam pracovného dňa patril obed priamo na výstavisku, v rámci ktorého si za úbohé špagety účtovali takmer 20 eur, čo nás presvedčilo o tom, že Moskva skutočne je drahé mesto.

Druhým highlightom bola večerná plavba loďou po rieke Moskva. Výborný network bol podporený nie len kvalitou servírovaného jedla, ale aj súťažou, ktorá sa rozvinula medzi vybranými slovenskými a ruskými zástupcami vystavovateľov: úlohou bolo prekonať druhú stranu v požívaní rôznych silnejších či slabších nápojov. Treba povedať, že aj napriek odporu ruských kolegov boli ich slovenskí náprotivkovia neraz úspešnejší, čo sa považovalo za jeden z najväčších úspechov celej výpravy :D Z rieky bol tiež vynikajúci výhľad na väčšinu známych moskovských pamiatok od Kremľa, cez Chrám Krista Spasiteľa, monument Petra Veľkého, raketoplán Buran (do vesmíru letel iba raz, potom ho vyradili a zaparkovali k rieke), bývalú budovu RVHP, budovu ruskej vlády, atď.

Asi po troch hodinách sa loď vrátila na výstavisko, odkiaľ sme sa pobrali (s malou zastávkou v jednom uzbeckom podniku -- veľmi štýlovom) naspäť na Slovenský dom. Pri tejto príležitosti som sa musel uchýliť k pomerne extrémnym prostriedkom aby som sa ubránil všemožnému tlaku na konzumáciu alkoholických výrobkov -- keď nepomohli protesty žiadneho druhu, zabrala až imaginárna choroba pečene :D Zaujímavosťou sú tiež moskovské taxíky, kde popri oficiálnych bežne fungujú aj tzv. "súkromné taxi", t.j. auto, ktoré ide okolo, zastane vám a za nejakú vopred dohodnutú sumu vás prepraví na miesto určenia -- veľmi pekný spôsob, ako si večer privyrobiť :)

Čo sa týka Slovenského domu, nachádza hneď cez cestu od slovenskej ambasády -- pomerne jednoduchej asi štvorposchodovej kockovej budovy schopnej poňať celú plejádu zamestnancov diplomatických služieb. Architektúra hotela sa nesie v podobnom duchu, pričom vidno jeho pôvodný socialisticko-realistický koncept, ako aj snahy o jeho nie príliš dávnu modernizáciu. Zaujímavosťou je, že vstup do hotela je otvorený len pre Slovákov a ich hostí. Vzhľadom na historické vzťahy sa medzi Slovákov však pre tieto účely rátajú aj občania ČR a naopak, medzi Čechov s povolením na vstup do Českého domu sa rátajú aj Slováci -- veľmi pekný príklad spolupráce :)

Kedysi vraj malo Československo pri Moskve okrem ambasády aj krásnu daču na jazere u lesa s lacným jedlom, krásnou prírodou a milou obsluhou... po zmene režimu ju však predalo, čo bývalí diplomati dodnes ľutujú...

Utorok sa opäť niesol v pracovnom duchu. Kolegovci spali už lepšie a my sme sa rozhodli inovovať spôsob dopravy na výstavisko s využitím metra. Išlo o cestu na stanicu Kyevskaya kaľcevoj líniou s následným transportom po bledomodrej až na zastávku Vystavochnaya, čo síce ušetrilo len asi 10 minút trasy, odpadla ale nutnosť 15-minútového pešieho transportu. Zaujímavé v ten deň bolo, že po predchádzajúcom večeri boli niektorí slovenskí vystavovatelia unavenejší ako obvykle -- ich ruskí protihráči sa však celý deň ani neukázali :D

Deň prebiehal bez problémov a po večernom presune na hotel nás čakalo stretnutie slovenských expatov pôsobiacich v Rusku. Dozvedeli sme sa mnoho zaujímavostí o drahom, aj keď výnosnom živote v Moskve, ale aj o obetiach, ktoré sa za to platia vo forme 13-15 hodinových pracovných dní a nemožnosti oddychu od práce. Vrcholom večera bola, samozrejme, špecialita slovensko-ruskej kuchyne: grilovaná mierne zaúdená makrela :D Lepšiu pochúťku som už dávno nemal :D Pri tejto príležitosti sme sa tiež dozvedeli o spôsobe lovu tigrov na Sibíri: do divočiny sa ide minimálne na 2 týždne naplnené sliedením, stopovaním a obkľučovaním vyhliadnutého tigra. Po večeroch, aby zahnali chlad tajgy, nakladú lovci okolo tábora do kruhu raždie, zapália ho a nechajú horieť. Teplý vzduch sa koncentruje vo vnútri ohnivého kruhu, poskytujúc poľovníkom príjemnú teplotu na spanie.

Neskôr večer sme sa rozhodli využiť dostatok nočného svetla a zašli sme na Arbat - akúsi obdobu našej Obchodnej ulice - väčšina obchodíkov už bola vzhľadom na pokročilú dobu zatvorená, ale niekoľko suvenírových malo ešte stále dvere dokorán. V jednom sme sa zastavili, zohnali všetky potrebné magnetky a pohľadnice, porozprávali sa s milými majiteľmi, dostali od nich darček na rozlúčku a ešte sa aj odfotili s plastovou kravou stojacou pred jeho vchodom :D Nasledovala prechádzka do jednej zo stále otvorených kaviarní, večerné virgin mojitko a v príjemnej atmosfére cesta naspäť na hotel.

Aj tretí deň výstavy ubehol pokojne, cestu metrom sme mali už v malíčku a keďže jeden z kolegov bol celý deň na rokovaniach, rozhodli sme sa s druhým kolegom ukázať výstavisku stredný prst a ísť sa naobedovať inde. Odpoveď sme našli neďaleko vo forme obchodného centra s milými kaviarňami a jednou veľkou talianskou reštauráciou :D Samozrejme, obsluha bola aj tu pomalá, ale ceny boli aspoň rozumné a kvalita pizze celkom obstojná :) Na tomto mieste som sa dozvedel, že v Rusku je celkom neprípustné do vreckovky smerujúce čistenie nosa na verejnosti - považuje sa to za niečo, čo patrí do súkromia. Zvyšok dňa prebehol bez závažnejších udalostí, najlepšia časť celej cesty sa ale mala ešte len začať:

Večer som sa po jedenástej metrom presunul na Kievskiy vokzal. V metre bolo plno vojakov, ktorí sú v Rusku predmetom záujmu nejednej spanilej devy. Ruská vojenčina je totiž ešte stále klasická (dlhé pochody, behy, vytrvalostné disciplíny) a chalanov z najrôznejších kútov krajiny zocelí tak, že by nemali problém rutinne vyhrávať súťaž o železného muža -- čo aj na prvý pohľad vidno :) Po príchode na stanicu bol čas na chvíľku fotenia s následným presunom na 11. nástupište, kde mal práve prísť vlak transsibírskej magistrály a s ním aj Matúš z dvojtýždňového tripu z Vladivostoku az do Moskvy :) Vlak prišiel prekvapivo načas, hneď sa z neho vyrojila slovensko-francúzsko-poľská skupinka napoly unavených cestovateľov. Okrem Matúša bol medzi účastníkmi zájazdu ešte jeden prvák z FMV - obaja sa po polročnom pobyte na MGIMO vracali naspäť na Slovensko, Matúš hneď na nasledujúci deň. Preto zostávalo jediné: využiť na spoznanie nočnej Moskvy a pochodenie jej zákutí nasledujúcich pár hodín.

Najskôr sme sa metrom presunuli na Kitai Gorod - jednu zo staníc neďaleko centra Moskvy - zvyšok skupinky sa od nás po ceste odpojil, Matúšov batoh vzali na intrák a odľahčení sme sa pustili do potuliek hlavným mestom. Prvé kroky, samozrejme, smerovali k jedlu :D Matúš poznal non-stop stánok, kde predávali vynikajúcu shawarmu - pôvodne turecké jedlo podobné kebabu. Sadli sme si do neďalekého parčíku a preberali sa udalosťami posledného pol roka. Matúš spomínal na celé dva týždne, najmä na výlety okolo Bajkalského jazera, kde členov skupinky naháňalo stádo besných turov a opití rybári, na príbehy z vlaku a historky, ktoré sa zvyknú diať len vtedy, keď sa pol tucta ľudí na 2 týždne zatvorí do kupé vlaku :D

Z parku sme sa po hodinke začali presúvať smerom k Červenému námestiu. Prechádzka bola veľmi príjemná, letná horúčava mesta už ustúpila sviežemu nočnému vzduchu a zabratí do rozhovoru sme sa zrazu ocitli pod múrmi zakázaného mesta. Pozreli sme si miesto odpočinku Vladimíra Iľjiča - jediného Moskovčana, ktorý v noci spí, čo bola pravda, pretože aj napriek pokročilej nočnej hodine sa námestím stále trúsili hlúčiky ľudí a prekážali pri fotení :). Zaujímavá bola aj jedna z brán vedúca na Červené námestie a tiež nekropola -- jeden z kremeľských múrov, pri ktorom je pochovaná väčšina potentates bývalého režimu, vrátane Stalina či Chernenka.

Z námestia sme sa popri Chráme Vasilia blaženého (v noci vyzerá skutočne neobyčajne) presunuli na nábrežie, po ktorom sme prišli až k obnovenému Chrámu Krista spasiteľa, známeho okrem iného pre protesty dám z Pussy Riot :) Treba povedať, že budova so žiarivo bielou fasádou a zlatými vežičkami vyzerá v noci skutočne majestátne. Pre istotu sme budovu obišli dookola, či niekde náhodou nebudú pootvorené dvere, ktorými by sme sa mohli dostať dnu :) Vzhľadom na to, že bolo okolo druhej v noci, sme ale žiadne nenašli. Sadli sme si preto na lavičku pred chrámom a pokračovali v rozvíjaní starých príbehov a debát, ktorých čas prichádza iba veľmi vzácne, počas hlbokej noci, kedy aj Moskovčania už spia a bdie iba niekoľko nekľudných duší zdieľajúcich pod hviezdnatým nebom zákutia plné malých aj veľkých otázok o tom, čo bolo a čo bude.

Onedlho prišiel čas pohnúť sa zas ďalej. Prekročili sme most cez rieku Moskvu a po druhom brehu sme sa vydali smerom naspäť ku Kremľu. Bola škoda, že sa nám nepodarilo pozrieť si žiadny z miestnych chrámov zvnútra. Podľa informácií zasvätených je interiérovo najkrajší a najmajestátnejší asi práve Chrám Krista spasiteľa. V Chráme Vasilia blaženého v podstate neexistuje väčší otvorený priestor a celá stavba je skôr bludiskom chodbičiek a väčších či menších miestností.

Pomaly sme uličkami mesta prišli až do Kitai-Gorod, kde sme dostali chuť na niečo pod zub. Vkročili sme do jednej z otvorených non-stop kaviarní a pochutili si na rannom občerstvení. Z kaviarne smerovali naše kroky ešte k Bolshemu teatru, krásne sa vynímajúcemu oproti modrajúcej oblohe. Tu sme zostali ďalšiu hodinku, odpovedali na otázky zvedavých policajtov, vyšetrujúcich údajnú bitku, ktorá sa mala stať neďaleko od nás a pokračovali v načatých témach.

Pred siedmou, kedy sa už človeku do očí vkrádal okrem denného svetla aj raňajší spánok a nočný chlad prenikol takmer až do kosti, sme sa rozlúčili a každý nasadli na opačný smer jedného z prvých ranných metier. Matúša čakala cesta na internát po veci a následný transport na letisko, ja som mal pred sebou posledný deň výstavy. Prídúc na Slovenský dom som si doprial zaslúžených pár okamihov spánku a v dobrej nálade sa vybral na raňajky. Tie sa podávali, ako vždy, vo veľkom štýle - párky, slaninka, šunky, vyberané syry, vajíčka, chutný chlebík aj s ovocím a jablkovými, resp. pomarančovými džúsmi mi vždy vedeli zlepšiť náladu a naštartovať telo do nového dňa :)

Výstava prebehla opäť bez problémov, po jej skončení sme zbalili naše veci zo stánku a nechali ich odviezť na Slovenský dom, odkiaľ by ich mali ochotní pracovníci uprostred leta pretransportovať na Slovensko. Večer nasledovalo ešte stretnutie mladých Slovákov v Moskve, študujúcich na MGIMO, či iných viac alebo menej známych školách. Po veľmi príjemnom posedení sme sa rozlúčili a išli na izbu nabrať sily pred piatkovým odletom.

Ráno sme si teda pobalili veci a dali zbohom nášmu moskovskému ubytovaniu. Zaujímavá situácia nastala na recepcii pri platení, kedy POS terminál zo zvláštneho dôvodu odmietal našu kratu, museli sme si teda hotovosť vybrať vo vedľajšom bankomate a zaplatiť tak... nebyť rezervnej 100€-ky, ktorú som mal v peňaženke, by som vzhľadom na limit karty pre hotovostné výbery bol musel zostať na hoteli ďalší mesiac umývať riad - nakoniec ale všetko dobre dopadlo a z hotela sme vyštartovali na letisko. Nešli sme však metrom a vlakom, ale autami, ktoré vybavila sestra jedného z kolegov žijúca už roky v Moskve. So sebou na Slovensko sme brali kolegovho synovca, asi 4 či 5-ročného chalaniska, ktorý okrem ruštiny rozumel aj veľmi dobre po slovensky. Chalan bol ako živé striebro, behal skákal a celkovo sa tešil z výletu za bábuškou. Pri tejto príležitosti som si tiež prvýkrát uvedomil, aký je rozdiel v smiechu medzi slovenskými a ruskými deťmi: zatiaľčo slovenské hovoria pri šteklení "chichichi", ohromia človeka ich ruskí vrstevníci úplne prekvapivým a tak trochu vlko-zajacovským "yay, yay, yay" :D :D :D

Let domov prebiehal až na pár menších turbulencií pri vzlietaní, bez problémov, malého sme úspešne pretransportovali na Slovensko a mne sa prvýkrát podarilo zo vzduchu odfotiť známe miesta na Slovensku -- pri spiatočnom lete bolo vidno nie len Tatry, ale aj Mošovce - moju rodnú obec :)

Čo povedať na záver? Moskva bola úžasná, cesta do nej poučná a tešíme sa zas na ďalšie dobrodružstvá :)

Viac fotiek v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Rusko








Odkazy:
Moskva
Rusko






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Výlet do Nórska v máji 2010 6.8.2010

Po workshope na Islande sme sa už všetci tešili na poslednú časť nášho projektu Quo vadis Europe?, ktorú pripravovali naši nórski kolegovia z university v meste Bergen. Cesta sa začala vo štvrtok, 6. mája naším odchodom z Bratislavy do Viedne a následným odletom do Kodane. Z Kodane, kde sme mali niekoľko hodín na oddych medzi letmi, sme sa potom presunuli priamo do nórskeho mesta Bergen (mimochodom, ak môžete, vyhnite sa spoločnosti Scandinavian Airlines, lebo služby na palube boli prakticky neexistujúce - zato ranný Fly Niki bol super :D). Tu sme nakúpili alkohol pre jedného z Nórov, ktorý sa chystal na rodinnú oslavu manželkinho úspešného obhájenia dizertačnej práce. Z nejakého dôvodu je totiž alkohol v Nórsku podstatne drahší ako v duty-free zóne na letisku. Keďže letisko sa samozrejme nachádza za mestom, nasledovala ešte asi hodinová cesta autobusom. Po tom, ako sme sa ocitli na hlavnom námestí, začalo sa hľadanie hotela. To prebehlo pomerne bez problémov a po našom ubytovaní nás už nórski hostia brali na veľmi milú večeru.

Piatok sa niesol v znamení workshopov a diskusií o budúcnosti Európskej únie z pohľadu kultúry. Podvečer sme sa vybrali na kopec nad mestom, z ktorého je na celý Bergen krásny výhľad a dali si zmrzlinu (za 7€ :D). Odtiaľ nás nórski kolegovia vzali na prehliadku "starého mesta" nazvaného Bryggen. Ide o časť Bergenu, ktorá sa nachádza na nábreží a tvoria ju pestrofarebné murované aj drevené domy pôvodne slúžiace hanzovým kupcom. Práve členstvo v Hanze pritom dalo Bergenu typický obchodnícky ráz. Videli sme aj starú pevnosť, ktorá pred storočiami slúžila ako sídlo nórskeho kráľa.

Zoznámili sme sa tiež s recepčným hotela, pôvodom Ekvádorčanom, ktorý si vzal Nórku a presťahoval sa do tejto severskej krajiny (nechcem si ani predstaviť, ako tam musí so svojou južanskou krvou cez zimu trpieť...). S manželkou sa už síce medzi časom rozviedol (a dal tak za pravdu latinskoamerickým telenovelám), ale v Európe predsa zostal. Ja som bol v siedmom nebi, keďže som zasa našiel spriaznenú latino dušu a zdalo sa, že aj jemu padlo celkom dobre s nami pokecať. Zistili sme, že uvažuje nad otvorením vlastnej reštaurácie a že je skutočne vynikajúci kuchár :) Rozhovor prerušila až polnoc a skutočnosť, že Mauricio, ako sa náš spoločník volal, musel ráno už okolo 6.00 pripravovať raňajky.

Sobotňajší program bol voľnejší, dostali sme sa preto na výlet loďou po fjorde, ktorý spája Bergen s morom. Plavba trvala niekoľko hodín, počas ktorých sa nám podarilo uvidieť nórsku vidiecku architektúru - domčeky na pozadí impozantných hôr učupené medzi bralami a morom pôsobili nesmierne romanticky :) Niektoré mali dokonca strechu pokrytú trávou, resp. machom. Nedeľa bola pracovne podstatne bohatšia; rokovalo sa od rána až do večera :) V pondelok ráno sme sa rozlúčili s našimi islandskými kolegami (ktorí, mimochodom, zostali kvôli excesom ich domáceho miláčika - sopky Eyjafjallajökull - visieť v Oslo), zbalili sa a absolvovali spiatočnú cestu na letisko, do Kodane, Viedne a následne do našej milej a drahej Bratislavy :). Viac fotiek v galérii.


saskaprvaaa hovorí:21.10.2010, 11:06


super aj ja by som chcela ísť...
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Nórsko








Odkazy:
Nórsko
Bergen






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Výlet na Island vo februári 2010 7.8.2010

Minulý rok sa vtedajším prvákom doktorandského štúdia na FMV EUBA podarilo získať grant z fondu NIL (Norway, Iceland, Liechtenstein) na projekt Quo vadis Europe?, ktorý sa mal uskutočniť v akademickom roku 2009/2010. V rámci neho nadviazala FMV spoluprácu s partnerskými univerzitami v islandskom meste Akureyri a nórskom Bergene. Po úvodnom stretnutí a otvorení projektu, ktoré sa odohralo na jeseň 2009 v Bratislave, nasledovala druhá fáza workshopu v Akureyri.

Výlet sa začal v pondelok, 8. februára pred štvrtou ráno, keďže niečo po štvrtej už odchádzal autobus spod Nového mosta na Schwechat. Prvým problémom bolo o takejto hodine zohnať taxík. Vyskúšal som všetky čísla, ktoré som mal, no bez úspechu. Až asi na piaty pokus sa našiel voľný taxikár a aj to som musel na neho číslo zháňať od kolegu. Pozitívom bolo, že k autobusu som nedorazil ako posledný a cesta sa teda mohla začať :) Zo Schwechatu sme leteli do Kodane a odtiaľ spoločnosťou Iceland Air do Reykjavíku. Zatiaľčo počas ranného hodinového letu sa podávali raňajky a občerstvenie, počas štvorhodinového letu s Iceland Air sme dostali tak akurát pohár vody... a ešte aj letušky boli nepríjemné.

Po prílete na medzinárodné reykjavícke letisko Keflavík (čítaj [keplavík]) sme si zaplatili autobus, ktorý nás odviezol na druhé, vnútroštátne letisko. Odtiaľ sme sa malým vrtuľovým lietadlom za 45 minút prepravili na severné pobrežie Islandu, do mesta Akureyri. Po tom, ako sme sa ubytovali, nasledovala vynikajúca večera s našimi islandskými a nórskymi kolegami - podávala sa jahňacina :). Druhý deň sa niesol v znamení ranného vstávania. O siedmej ráno bola na Islande ešte tma ako v rohu a celkom slušná zima. Prvým prekvapením bolo, že mestská hromadná doprava je v Akureyri zadarmo. Na univerzite nasledovali po privítaní prvé workshopy zamerané na udržateľnosť európskych krajín. Tie boli prerušované občerstvením, pozorovaním východu slnka, ktorý sa konal okolo 11. predpoludním (Akureyri sa nachádza takmer na hranici polárneho kruhu, preto sú tam noci v zime omnoho dlhšie ako u nás. Navyše sa Island nachádza západným smerom od Európy a keďže používa rovnaké časové pásmo ako napríklad Veľká Británia, je tam slnečný svit posunutý: svitá neskôr a dlhšie je aj svetlo. V našom prípade sa stmievalo až okolo 18.00) a chutnými obedmi v univerzitnom bufete.

Preto bolo možné takmer celé dopoludnie sledovať veľké blikajúce srdce, ktoré pulzovalo na kopci nad Akureyri. Nainštalovali ho miestni aktivisti ako reakciu na krízu, aby potešili ľudí zasiahnutých globálnou recesiou. Okrem toho boli všetky červené svetlá na semaforoch v meste tiež v tvare srdca :) Je pravda, že platy sa niektorým Islanďanom v prepočte na eurá v roku 2009 znížili asi o polovicu (univerzitný profesor, ktorý predtým zarábal 7 000 €, sa potom dostal na úroveň 3 000 € :D), takže dôvodov na smútok bolo viac než dosť. Večer sme sa vydali na večeru do neďalekej reštaurácie vyznačujúcej sa osobitým štýlom podávania jedál nazvaným "slow food". Ide o opak klasického fast-foodu, kedy je jedlo rozdelené na šesť či sedem chodov. Pred každým chodom šéfkuchár, ktorý mimochodom gastronómiu študoval v Taliansku, prišiel k hosťom a vysvetlil pôvod daného jedla. Jeho popis zahŕňal presné ingrediencie použité na jeho prípravu, ako aj mená miestnych farmárov, ktorí ich vyrobili. V našom prípade išlo o:

  • predjedlo nazvané "islandské antipasti". Išlo o tanier s ôsmimi kúskami, ktoré zahŕňali desaťročný Eidam (vynikajúci, chuťou pripomínal parmezán), veľrybie a sobie mäso dvakrát údené na konskom truse (túto informáciu sme ale dostali až PO jeho konzumácii :D), losos, ďalší druh miestneho syra, husaciu pečeň, pstruha, ...
  • grilovaný pstruh
  • hlavným chodom bol jahňací steak
  • rílezľový sorbet, pričom sme sa dozvedeli, na svahu ktorého kopca šéfkuchár dané ríbezle nazbieral :)
  • zmrzlinový dezert
  • ...
V stredu sme sa okrem rokovaní a workshopov dostali aj na výlet po severnej časti Islandu. Okrem krásnej drsnej prírody, ktorá miestami pripomínala zasneženú mesačnú krajinu, sme sa prešli popri niektorých novších vulkanických kráteroch. Tu sme dostali upozornenie, aby sme príliš neschádzali z ohraničenej trasy, pretože vulkanické kamene sú ostré a každoročne vyprodukujú niekoľko dorezaných turistov. Nasledovala návšteva bahenných kráterov, kde sa varovanie v trochu obmenenej podobe opakovalo: netreba sa nad ne príliš nahýnať, lebo o varených turistov tiež nie je každý rok núdza. Pekelný sírový zápach, ktorý sa však z kráterov šíril, nás však dostatočne odradil, takže sa žiadna turistická polievka tentokrát nekonala. Menším problémom však bolo červené bahno v okolí kráterov, ktoré sa nalepilo na topánky a nebolo ho možné žiadnym spôsobom z nich odstrániť.

Po návšteve jedného z miestnych vodopádov nasledoval zlatý klinec výletu - exkurzia po miestnej geotermálnej elektrárni. V rámci výkladu sme sa dozvedeli, ako sa do geotermálnych vrtov pumpuje studená voda, ktorú horúca hornina v podloží zahrieva. Výsledná para potom poháňa elektrické turbíny a ochladená sa naspäť vháňa do vrtov. V areáli elektrárne sme sa aj naobedovali. Keďže sme našim islandským kolegom hovorili, že by sme veľmi radi ochutnali ich tradičné národné jedlo, bolo nám to umožnené. Konkrétne ide o varenú ovčiu hlavu, ovčie žľazy, sušeného pstruha a zhnité žraločie mäso :) Tento zvláštny spôsob "prípravy" posledne menovaného pokrmu vyplýva z toho, že v čerstvom stave je takéto mäso jedovaté. Preto sa najskôr nechá niekoľko týždňov "odležať" v sopečnej pôde, ktorá z neho vytiahne jedovaté kyseliny, a následne sa na ďalších niekoľko týždňov zavesí na vzduch vyschnúť. Výsledná chuť nie je zlá, pri konzumácii tejto pochúťky však cítiť veľmi silný čpavkový zápach. Preto je potrebné najskôr si zapchať nos, kúsok mäsa požuť a prežrieť, následne vyfúknuť zvyšný amoniakový vzduch a až potom sa nadýchnuť nosom :) Procedúra je to pomerne komplikovaná, ale mäso sa takýmto spôsobom aspoň dá konzumovať. Čo sa týka sušeného pstruha, podával sa s maslom, ktoré ho trochu zvláčnilo, takže bol vyslovene chutný. Ovčie žľazy boli jedlé a to isté platí aj o ovčej hlave - tu je však najväčšou výzvou zjesť aj ovčie oko. Toto sa podarilo nášmu Vladovi, ktorý za to zožal ovácie domácich Islanďanov. K jedlu sa podávala miestna pálenka Brenvin.

Po dobrom jedle sme sa ešte stihli okúpať v miestnych termálnych prameňoch a potom už sme sa ponáhľali naspäť do Akureyri na večeru. Tentokrát sa podával losos. Vo štvrtok sme doobeda ukončili rokovania workshopu a pomaly sa presunuli naspäť na letisko v Akureyri. Odtiaľ sme sa opäť malým vrtuľovým lietadlom vydali na cestu do Reykjavíku. Zaujímavosťou počas cesty boli silné turbulencie tesne po štarte. Akureyri sa totiž nachádza na úpätí vysokých hôr, na ktorých sa lámu vzdušné prúdy. Turbulencií bolo asi päť a mali formu náhleho prepadnutia lietadla o niekoľko metrov. Vedľa sediaca kolegyňa bola síce zelenšia ako jarná tráva, ale nakoniec sa všetko dobre skončilo a šťastlivo sme pristáli v Reykjavíku.

Po tom, ako sme sa ubytovali v hoteli (mimochodom, taxikár, ktorý nás viezol, robí tiež často šoféra členom islandskej kapely Sigur Rós), sme sa vybrali na prieskum hlavného mesta Islandu. Treba povedať, že celý Reykjavík má asi 200 tisíc obyvateľov, takže žiadne veľkomesto netreba očakávať. Reykjavík má skutočne skôr vidiecky charakter a výškové budovy sa nachádzajú len v jednej finančnej štvrti. Mestu dominuje betónový kostol, ktorý však bol počas našej návštevy zatvorený pre rekonštrukciu. Večeru sme absolvovali v mexickej reštaurácii (obsluhovali skutočne Mexičania), ktorá sa večer menila na gay friendly miesto (čo bolo obzvlášť zaujímavé, keďže s nami tam večerali aj zástupcovia nášho profesorského zboru :D).

V piatok ráno sme sa potom opäť presunuli na letisko, odtiaľ do Kodane, do Viedne a potom do našej milej Bratislavy :) Treba povedať, že Islanďania si ihneď získali naše sympatie. Aj napriek údajnému severskému chladu im bol blízky náš humor, spôsob komunikácie aj práce. Nóri boli tiež milí, ale prejavovala sa u nich akási väčšia rezervovanosť. Okrem toho, spomedzi nórskej delegácie boli vlastne len dvaja Nóri - zvyšok tvorili zahraniční študenti z Indie, Malty, Litvy či Turecka. Viac fotiek v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Island














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Riadne haluzná cesta do Stockholmu :D 7.12.2007

Zavolá vám kamoš, že zohnal letenky do Stockholmu na 3 dni za 2 centy. Čo spravíte? No jasné, že sa ide :D Do lietadla sme naskočili v sobotu, 10.11.2007 a po rýchlej super ceste sme si užívali dva dni v metropole Švédska. Čo sme sa naučili?

-- "Gamla Stan" znamená "Staré mesto".
-- McDonald je vo Švédsku asi rovnako drahý ako u nás. Len klientela je tam o poznanie iná:
bezdomovci a my :D
-- Vo Švédsku sa alkohol dá kúpiť iba v špecializovaných obchodov a len od 21 rokov (s výnimkou piva)
-- Tieto obchody sú v nedeľu zatvorené :D

Kukli sme nejaké pamiatky, stretli sme dokonca úplne nezávisle na sebe baby piatačky z FMV (strašná haluz...svet je malý) a v pondelok sme pekne prileteli do bratislavy (BTS). Spiatočný let trval 1 hod. 50 minút... cesta z letiska na intrák trvala 2 hodiny a 5 minút :D.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Švédsko











Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Výlety po západnej a južnej Európe 28.5.2010

Mojou prvou návštevou západnej Európy bol jazykový pobyt v Hastings v roku 1997, nasledovaný maturitným výletom do Paríža na jeseň roku 2001. Do UK som sa vrátil v roku 2007, konkrétne do mestečka Cheadle. Na jar 2010 som spolu s Crisom Ospinom absolvoval menší trip do Talianska. Jeseň toho istého roku sa niesla v znamení trénovania na polmaratón v Mníchove, na ktorom sme sa s Tominom zúčastnili v októbri. Začiatkom júla 2011 sme sa zas s Martinom a Jankou vybrali na výlet do Halle, Lipska a Drážďan. Zatiaľ poslednou návštevou regiónu bola krátka cesta do Bruselu na jeseň 2012.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Cesta do Bruselu v októbri 2012 17.7.2013

V piatok, 26. októbra sme sa aj s kolegyňou vydali do Bruselu po stopách našich euróúradníkov :) Cesta sa začala asi o 4.00 ráno, kedy ma kolegynka vyzdvihla autom a bežali sme na Schwechat. Zaparkovali sme na najvzdialenejšom a zároveň najlacnejšom parkovisku a podzemným tunelom sme sa vybrali na check-in. Aj napriek pokročilému stupňu ospalosti sme všetky predodletové manévre absolvovali úspešne, usadili sa do lietadla a skôr než sa stroj odlepil od zeme, sladko som odfukoval spánkom nevyspatých :)

Po pristátí v Bruseli sme sa ponáhľali na vlak do centra mesta, kde sa nachádzal aj cieľ našej cesty. Všetko opäť prebiehalo hladko, a to až do chvíle, kedy sme, zmätení z dvojjazyčných francúzsko-holandských nápisov namiesto stanice Brusel-Midi, vystúpili na stanici Brusel-Centraal. Keď sme svoj omyl zistili, nasadli sme rýchlo na nasledujúci vlak a odviezli sme sa na správnu stanicu, len aby sme nakoniec zistili, že tá, na ktorej sme vystúpili omylom, bola k nášmu miestu určenia asi o 2km bližšie :D

V daždi (býva niekedy v Bruseli aj slnečno) sme sa pod jedným dáždnikom predierali sivými bruselskými uličkami, prekračujúc bezdomovcov a utekajúc smerom do centra. Samotný vlak z letiska mal totiž výrazné meškanie a obávali sme sa, aby nás partneri na rokovaní vôbec počkali :) Po asi 30 minútach chôdze a chvíli hľadania sme sa nakoniec dostali do správnej budovy. Menší chaos spôsobila aj skutočnosť, že budova vôbec nebola označená logom príslušnej inštitúcie :D

Počas rokovaní bolo mojou úlohou tlmočiť, čo som aj s veľkou vervou vykonával, a to až do momentu, kedy ma vzhľadom na prebdenú noc začalo neskutočne brať na spánok :D A keďže je mojou špecialitou zaspávať na najrôznejších, najnezvyčajnejších a najnevhodnejších miestach (zdravím, pán Schwarzenberg), aj tu sa do mojich myšlienok začala vkrádať temnota. Zaujímavé bolo, že aj keď jedna časť mozgu práve zaspávala, iná stále bdela, a tak celý proces tlmočenia prebiahal viac-menej nerušene: prijímanie hlasu, jeho transformácia do iného jazyka a opätovné vysielanie boli zdanlivo nedotknuté. V chvíľach, ako bola táto, však hrozí reálne riziko, že tlmočník začne do svojho prejavu nevdojak vkladať útržky z rodiacich sa snov. Keď ma spánkový záchvat prešiel, spýtal som sa nebadane kolegyne, či neboli pasáže, kde by som hovoril nejak z cesty, ale kolegynka jednoznačne vyhlásila, že jej žiadna časť z rokovania neprišla menej zmysluplná ako jeho zvyšok :D Rozhodnutie medzi jednotlivými konotáciami tohto trojzmyselného výroku ponecháme, samozrejme, na čitateľa :)

Po menšom studenom bufetovom obede (chlebíčky) sme ešte pokračovali v rokovaní a popoludní sme sa vybrali na spiatočnú cestu. Išli sme už na tú bližšiu stanicu, pričom nás k nej odprevadil náš kolega z rokovaní. Treba povedať, že z Bruselu sme toho nevideli veľa, ale výraznou dominantou celého výletu bolo hlavné bruselské námestie, ktoré svojimi úzkymi a vysokými budovami pôsobí skutočne majestátne. Pár hodín predtým prestalo pršať a v čerstvom vzduchu nám cesta ubiehala jedna radosť. V kľukatých uličkách sme sa zastavili nakúpiť ručne vyrábané čokoládky najrôznejších chutí a tvarov a v dobrej nálade sme dorazili na stanicu.

Cesta na letisko a spiatočný let už boli bez udalostí, prekvapenie však prišlo po príchode na letisko. Po jeho prestavbe sme boli obaja aj s kolegyňou nesmierne zmätení a neboli sme v stave nájsť vchod do tunela, ktorý by nás doviedol naspäť k autu :D Problém bol, že von (bolo už po desiatej večer), husto pršalo a nemali sme veľmi chuť ísť po daždi. Po asi pol hodine márneho hľadania, pýtania sa všetkých možných aj nemožných zamestnancov sme nakoniec našu misiu s potupou vzdali a s vyhrnutými goliermi sme vstúpili do nečasu, pešo prešli k autu a vydali sa na spiatočnú cestu do Bratislavy :D

Tak som sa prvýkrát stratil na viedenskom letisku :)


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Belgicko








Odkazy:
Belgicko
Brusel






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Návšteva Halle, Lipska a Drážďan - júl 2011 6.8.2011

Keď mi v strede júna zavolal Martin, a navrhol niekoľkodňový výlet do Nemecka, bez veľkých okolkov som súhlasil. Nemecku som dovtedy venoval len jednu návštevu a okrem toho človeku nikdy nepadne zle trošku si precvičiť novogermánsky dialekt, v ktorom sa chystá o pár mesiacov neskôr učiť voliteľný predmet :) Účelom výletu bol hlavne pracovný pohovor, ktorý mal Martin absolvovať v Halle, kam sa od septembra chystá na rok študovať. V duchu hesla spojiť príjemné s užitočným sa však rozhodol využiť čas a ďalekú cestu a okrem (pomerne nezaujímavého) Halle navštíviť aj (omnoho zaujímavejšie) Lipsko a Drážďany.

Na cestu sme sa nakoniec vydali traja: pridala sa aj Martinova kamarátka Janka. Pôvodný plán bol ísť vlakom, ale vzhľadom na to, že sme boli traja, ako aj na cenu lístkov na nemeckej železnici sme sa nakoniec rozhodli ísť autom, ktoré Martin aj zohnal :) Z Bratislavy sme vyrazili v nedeľu, 3. júla, niečo po 8.00 ráno. Aj keď sme najskôr chceli vyrážať už v sobotu, práve mi prerábali na byte balkón, takže voľba nakoniec padla na nedeľu. Prvou výzvou na našej ceste bolo nájsť české diaľničné nálepky. Všetky benzínky v meste, na ktorých sme sa cestou zastavili, boli vypredané a diaľničnú známku sme našli až na poslednom čerpadle pred hranicou. Zaujímavé bolo, že na mňa padla voľba ako na šoféra, čo bolo vzhľadom na moje nie príliš časté používanie motorových vozidiel, pomerne nezvyklé a prekvapivé. V každom prípade blahoželám dotyčným k odvahe :D

Tak sa stalo, že som pred hranicou asi prvýkrát tankoval. Cesta ďalej prebiehala bez zaujímavejších príhod. Povesť českej diaľnice spájajúcej slovenskú hranicu s Prahou sme všetci poznali, ale zažiť ju na vlastnej koži bola predsa len
Problém nastal okolo Ústí nad Labem, kde sme aj vďaka zmätočnému značeniu chvíľu blúdili a nakoniec sme sa pustili po nie celkom optimálnej trase. Nechali sme sa totiž zmiasť obchádzkovými tabuľami a následne aj smerovkou na "Cínovec", čo sme si mysleli, že je český názov pre Chemnitz... nebol :) Okrem toho, že sme museli ísť po kľukatých horských cestách, kde nás kvôli dažďu celkom šmýkalo, zastavili nás hneď za hranicou policajti. Už som sa videl, ako platím pokutu, ale policajti boli nadmieru milí a ukázalo sa, že ide len o bežnú kontrolu - pozreli sa do kufra, ale keď sa tam na nich z jednej tašky vysypali jablká a domáce rohlíky, usmiali sa, zistili, že zločinci asi nebudeme a zaželali nám šťastnú cestu. Postupne sme sa teda cez Drážďany dostali až do Halle, kde sme celkom prekvapivo na prvýkrát trafili do hostela, aj s rezervovaným ubytkom.

Po ubytovaní nadišiel čas na prechádzku (celkom vymretým) mestom. Najskôr sme si za obeť vybrali múzeum Beatles, ktoré najviac prekvapilo a potešilo podkrovnou expozíciou. Jej súčasťou bola totiž Wii aj s Beatles karaoke pesničkami. Prvotné nesmelé brnkanie sa časom zmenilo na pomerne odviazané (aj keď neveľmi kvalitné) spevácke výkony a celá atrakcia nás pohltila natoľko, že nás musel prísť vyhodiť až vrátnik :D Pri odchode z múzea sme si uvedomili, že sme celkom hladní, ale našťastie sa nám podarilo nájsť otvorenú taliansku reštauráciu, kde mali pomerne slušné cestoviny za nie celkom likvidačné ceny. Obsluha bola milá a tvárila sa, že fakt hovorí po taliansky - my sme sa jej to rozhodli opätovať a tiež sme sa tvárili, že sa s ním v tomto úžasnom románskom jazyku zhovárame. Samozrejme, pri východe z reštiky sa rozpršalo a kým sme došli naspäť do hostela, boli sme do nitky premočení.

Nasledujúci deň išiel Martin na pohovor a my s Jankou sme sa zatiaľ vybrali do mesta hľadať miesto, kde by sme si mohli kúpiť tzv. Umweltplakette - osvedčenie o emisnej spôsobilosti vozidla, ktoré sa vyžaduje pri vstupe do centra čoraz väčšieho počtu nemeckých miest. Trik je v tom, že zatiaľ čo miestnym stačí na jeho vybavenie len predloženie technického preukazu a smiešny poplatok vo výške asi 5 eur, cudzinci musia vozidlo podrobiť emisnej kontrole, čo je po prvé omnoho časovo náročnejšie a lezie to tiež viac do peňazí. Nakoniec sme sa rozhodli, že tento proces absolvovať nemôžeme, a teda že budeme dúfať, že v Drážďanoch táto plaketa potrebná nebude.

Po tomto úspešnom rozhodnutí sme sa vybrali do múzea čokolády, ktoré sa nachádzalo na opačnom konci mesta, tak sme sa aspoň prešli. Exponáty pokrývali celý proces výroby kávy od pestovania kávovníka, cez mletie bôbov, až po miešanie čokolády a výrobu praliniek... k dispozícii boli samozrejme aj vzorky na ochutnanie a na prvom poschodí ležiaci obchodík, kde sme za výborné ceny bohato nakúpili :)

Z Halle sme sa opäť takmer bez blúdenia prepravili do Lipska, kde bol naším cieľom pamätník Bitky národov (1813 - bitka, ktorá zlomila Napoleónovi väz). Trochu sme sa obávali, či do mesta vôbec budeme môcť vstúpiť, keďže sa nám nepodarilo zohnať tú nešťastnú Umweltplakette, ale nikde po ceste sme nevideli nič, čo by nám to zakazovalo, tak sme s dobrým svedomím zaparkovali pred pamätníkom. Ten postavili v roku 1913 na sté výročie tejto vojenskej operácie. Odhaduje sa, že pri nej zahynulo alebo bolo ranených okolo 120 000 ľudí. Samotný pamätník meria viac než 90 metrov a svojou mohutnosťou je vskutku impozantný. Okrem múzea, ktoré sa nachádza vedľa monumentu, je zaujímavý aj výstup na vrchol jeho veže, a to najskôr výťahom a následne peši po schodoch. Z veže je veľmi dobrý výhľad takmer na celé mesto.

Múzeum ponúkalo to, čo by od podobnej ustanovizne človek očakával: zmenšené makety vojenských operácií, dobové šaty a uniformy, zbrane, muníciu, ale aj bežne používané predmety tej doby. A práve medzi takýmito predmetmi som zrazu objavil kliešte, ktoré som pred niekoľkými rokmi objavil zabudnuté medzi starým haraburdím a ktoré sa mi žiadnym spôsobom nedarilo identifikovať. Teraz už aspoň viem, že sú určené na skracovanie knôtu sviečok :))

Po dokončení prehliadky monumentu sme sa opäť vydali na cestu, tentokrát do poslednej destinácie nemeckého výletu - do Drážďan. Keď však sme opúšťali centrum Lipska, aké bolo naše prekvapenie, keď sme zahliadli dopravnú značku s KONCOM zóny so zákazom vjazdu áut bez Umweltplakette - jej začiatok sme museli niekde pri vjazde do Lipska prehliadnuť - ale ako sa hovorí, kde niet žalobcu :DDD

Po príchode do Drážďan sme sa ubytovali s milom hosteli s názvom Kengaroo. Izba bola priestranná, kuchynka v dobrom stave a dokonca mali v chladničke osobitnú poličku, kde mohli ľudia nechať zvyšné potraviny, aby ich mohli využiť iní turisti, ktorí do hostela prídu po nich... milé :) Večer sme vybehli do miestnej študentskej štvrte - najpôsobivejšie boli farebné domčeky a umelecké uličky plné väčších či menších gýčov spolu s kaviarničkami na najrôznejší spôsob.

Nasledujúce ráno sme sa vydali na objavovanie Drážďan. Zaujímavosťou mesta je fakt, že po druhej svetovej vojne bolo jeho historické centrum prakticky úplne zrovnané so zemou. Zničené pamiatky sa však mesto rozhodlo (najmä po zmene režimu) postupne obnovovať, takže momentálne už opätovne stojí veľká časť historického centra s najvýznamnejšími pamiatkami (historický luteránsky kostol Frauenkirche, katolícka katedrála Hofkirche, židovská synagóga, Semperoper, Zwinger, ...). Prešli sme si Hofkirche, Zwinger a poznávaciu časť výletu zakončil výstup na vrchol Frauenkirche. Zaujímavosťou tohto barokového kostola je, že pri jeho opätovnej stavbe použili zachované časti múrov a kamenných blokov, takže budova získala takmer mozaikovitý výzor: nové časti sú biele, pôvodné tmavosivé. Výstup na vrchol kupoly umožňujú jednak schodiská, jednak chodba vo forme naklonenej roviny, ktorá prebieha po vonkajšej strane klenby kostola. Z vrchu je potom krásny výhľad na celé centrum mesta aj s okolím.

Po absolvovaní povinnej turistickej jazdy sme sa presunuli do modernejšej časti centra, kde sme za výhodné ceny doplnili našu garderóbu, niečo fastfoodové sme zjedli a pomali sa vybrali naspäť do hostela. Večer sme si ešte išli nakúpiť do Billy umiestnenej vo vnútri miestnej železničnej stanice a následne sme si posedeli v jednej z kaviarní so živou jazzovitou hudbou.

Ráno nastal moment balenia a spiatočnej cesty. Tá už prebiehala podstatne hladšie ako cesta smerom tam, okrem podstatne lepšieho počasia sme už neblúdili a za necelých sedem hodín sme boli naspäť v Bratislave :)

Viac fotiek v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Nemecko














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Mníchovský polmaratón v októbri 2010 30.12.2010

Keď som na jar v roku 2009 začal pracovať v bratislavskej pobočke AT&T, netušil som ešte, aké to bude mať následky na moju športovú budúcnosť :) Po roku strávenom v Kolumbii, kde čas nehrá príliš dôležitú úlohu, som bol opäť konfrontovaný so slovenskou realitou. A bola to konfrontácia bolestivá. Chodiť do roboty ráno načas sa zmenilo na moju každodennú výzvu - vyžadovalo si to tiež nemálo plánovania, lebo smerom do mesta jazdí MHD z Vlčieho Hrdla, kde som v tom čase býval, prinajlepšom sporadicky.

Stávalo sa teda nezriedka, že som v záujme stihnutia autobusu a dochvíľneho príchodu do práce musel niekoľko sto metrov od môjho vchodu až po autobusovú zastávku prebehnúť tempom prevyšujúcim akékoľvek moje dovtedajšie športové výkony :) Po čase sa však stala zvláštna vec: na svoje ranné šprinty som sa postupne začal tešiť a predstava toho, ako mi moja bujná hriva vlaje v rannom vetre, bola čoraz lákavejšia :D Keď sa potom spolubývajúci Mišo s Lukim jedného dňa vybrali zabehať si, stala sa tá najneuveriteľnejšia vec v známom vesmíre: ja, známy to odporca behania, som sa k nim dobrovoľne pridal.

Ako sa ukázalo neskôr bol to začiatok etapy môjho života poznačenej viac či menej pravidelnými športovými aktivitami. Plávanie, korčuľovanie, no najmä ranné behanie na hrádzi so Smolom sa pomaly premenilo na bežnú rutinu. Prešla zima, jar, nastal koniec leta a s ním aj Bratislava Night Run. Peer pressure vyhral a viacerí z partie sme sa rozhodli zúčastniť. Výsledok bol povzbudivý a okrem hrejivého pocitu som si odniesol aj vieru, že sa tento rok treba pokúsiť ešte o nejaký ďalší, podobne bláznivý výkon. A nebolo treba dlho čakať. O pár dní prišiel Tomino s nápadom, urobiť si 10. októbra výlet do Mníchova a zabehnúť si miestny polmaratón.

Celú vec sme obaja brali viac-menej položartom, ale povestný červík už bol zavŕtaný a usilovne pracoval :) Tak sa stalo, že po niekoľkých vzájomných uisteniach, že skutočne ideme, som sadol za internet, zaplatil poplatok a oficiálne sa na polmaratón prihlásil.

Príprava na akciu bola trochu komplikovaná tým, že ma v posledných týždňoch začalo hnevať koleno a to až tak, že niekedy som musel behanie prerušiť a odkráčať domov. Viac ako na intenzívny tréning sa preto príprava podobala na oddychovú regeneráciu. Pár dní pred pretekmi som si ešte kúpil behacie topánky, nech sa kolenu ešte viac uľaví, zaobstaral som si bandáž a mohol nastať deň D.

Ten onedlho aj nadišiel a po krátkych nákupoch proviantu (nad klasickú trojkombináciu rohlíkov, parenice a zdravej slovenskej "paštiky" nič nemá) sme sa v piatok večer aj s Tominom vydali na dlhú cestu. Išlo sa Tomášovým autom, ktorý aj šoféroval, takže ja som si mohol užívať pôžitok z jazdy :) Hneď po zakúpení diaľničnej nálepky našich juhozápadných susedov sme sa dostali na ich diaľničnú sieť a odtiaľ sme o niekoľko hodín plynulo prešli do Nemecka. Tam sme si využívajúc neexistujúcu maximálnu povolenú rýchlosť na diaľniciach vyskúšali kvalitu povrchu ich najrýchlejších ciest. Po chvíli sme však usúdili, že predsa len sa nám najlepšie ide takým pre nás "normálnejším", slovenským tempom. Po príchode do Mníchova sa nám podarilo prejsť mestom, išli sme dokonca aj okolo olympijského štadióna. Keďže už bolo výrazne po polnoci, vyriešili sme problém nocľahu prozaicky: po menšom hľadaní sme pri Mníchove našli neveľkú obec, na ktorej konci bola poľná cesta, pri ktorej bol dub (symbol Nemecka) - a pod tým dubom sme v aute aj prenocovali :)

Nocovalo sa v kufri, kde sme sa tak práve zmestili s takmer vystretými nohami. Menším problémom bola teplota, ktorá do rána poklesla na typické jesenné hodnoty a vstávali sme preto dosť premrznutí. Z nášho nocľažiska sme sa po absolvovaní rannej hygieny pustili na exkurziu po neďalekom koncentračnom tábore Dachau - pravzore všetkých neskorších zariadení podobného typu. Do Dachau sme dorazili okolo ôsmej a boli sme prvými návštevníkmi :) Exkurzia bola informačne bohatá, ku koncu už človek len pozeral fotografie, na čítanie textu nebola sila. Zaujímavosťou je, že brána tábora obsahuje pôvodný nápis "Arbeit macht frei", ktorého kópia sa stala neslávne známym symbolom tábora Osvienčim. Aj keď v Dachau sa nevykonávali priamo masové popravy, množstvo ľudí v tábore zahynulo na podvýživu a choroby, takže na jeho okraji bola umiestnená aj spaľovňa (dokonca spaľovne dve: stará a nová, modernejšia).

Po skončení exkurzie sme sa s Tomim pobrali naspäť do Mníchova. Zastavili sme sa v jednej z (mnohých) kebabární v centre mesta, ktoré by sa vďaka etnickému zloženiu jeho obyvateľov mohlo kľudne nazývať "Malý Istanbul". Posilnení sme sa vybrali spoznať centrum, pofotiť nejaké pamiatky a pohľadať topánky pre Tomáša. Chodiac po centre sme sa zastavili v jednom obchode so suvenírmi, kde sme sa u milej tety predavačky informovali o možnostiach návštevy Zámku Neuschwanstein. Aké bolo však naše prekvapenie, keď sa uprostred našej debaty spoza našich chrbtov ozvalo "Možno by sme aj išli s vami" - a to rýdzou slovenčinou. Prekvapení sme sa otočili a koho nevidíme? Dvoch bývalých spolužiakov z fakulty. Nuž, svet je malý :) Obaja chalani boli v Mníchove na služobke. Hneď sme sa s nimi dohodli, že večer prídeme k nim na pokec. Ponúkli nám, že u nich na hosteli môžeme aj prespať, čo sme po predchádzajúcej skúsenosti s autonocľahom veľmi rýchlo s vďačnosťou prijali :)

Rozlúčili sme sa s chalanmi a išli sa ešte potúlať po meste. Následne sme opäť sadli do auta a išli vykonať prvú časť z toho, prečo sme vlastne do Mníchova prišli: zaprezentovať sa na nedeľňajší polmaratón. Na Olympiastadion boli zástupy ľudí, celá prezentácia však bola veľmi dobre organizovaná a za chvíľu sme boli hotoví. Následne, už podvečer, sme sa vybrali naspäť do centra ku kamošom, ktorých sme predtým stretli v centre. Pokecali sme a išli spať, aby sme načerpali sily na beh.

V nedeľu sme vstávali pomerne skoro ráno, zbalili sme si veci, odložili ich do auta, prezliekli sa do bežeckého (po celý čas som mal pocit, akoby som bol v pyžame :D) a išli metrom na štart. Postupne ako sme sa blížili k cieľovej stanici, zapĺňal sa vagón metra (mimochodom špeciálne vypraveného, keďže normálna prevádzka metra bola kvôli štrajku ochromená) bežcami postupne až tak, že mi začal pripomínať niektoré slávne linky bratislavskej MHD, kde sa pri jazde netreba držať, pretože masa tiel človeku nedovolí spadnúť :). Dali sme sa na chvíľu do reči s dvoma Nemcami, vystúpili na stanici uvedenej v propozíciách a pustili sa hľadať štart. Vďaka mase bežecky vyzerajúcich ľudí, ktorá sa pohybovala jedným smerom to však vôbec nebolo ťažké :) Na štarte sme sme odovzdali všetky prebytočné veci do vopred pripravených autobusov a čakali na štartovací výstrel.

Počas čakania bolo zaujímavé pozorovať ostatných spolubežiacich. Bola to babylonská zmes národností, jazykov, oblečenia, kostýmov, ľudí rôzneho veku, farby pleti, výšky, váhy... jednoducho pekná ukážka dnešného globalizovaného (a ako by jeden nemenovaný docent povedal, aj "postmoderného") sveta :)). Po chvíli čakania nastal presne v určený čas výstrel a dav sa do rytmu burácajúcej hudby (pomaly) začal rozbiehať. Bežali sme ulicami Mníchova, kde bolo prevýšenie, našťastie, minimálne. Zlatým klincom bol beh cez hlavné mníchovské námestie, kde sme sa dočasne stali novou turistickou atrakciou. Niekedy po prebehnutí prvej tretiny trasy sme sa s Tomášom rozpojili, mne začali pomaly dochádzať sily. Okolo 11. kilometra som už musel začať kombinovať beh s rýchlou chôdzou, lebo nohy oťaželi a nechceli tak celkom poslúchať riadiace centrum nachádzajúce sa meter a pol na nimi :) Na svedomí to mala jednak nie celkom dostatočná príprava, pošramotené koleno, ako aj chýbajúce raňajky (bál som sa, aby mi stihli pretráviť). Vedľa trasy boli približne každé 4 km rozmiestnené občerstvovacie stanice, kde sa striedali izotonické nápoje s banánmi a energetickými tyčinkami. Počas behania to bolo veľmi vítané spestrenie, ktoré aspoň trochu pomohlo od hladu :)

Sily sa začali vracať ku koncu trasy. Zaujímavé bolo, že nás postupne predbehli aj traja najrýchlejší maratónski bežci, ktorí mali v nohách dvakrát toľko, ako my :). Posledné metre sa bežali na Olympiastadion, kde bol aj cieľ. Atmosféra bola skvelá, ľudí v hľadisku hojne :) Po prebehnutí cieľa tam už čakal Tomáš a prevzatí účastníckych medailí sme sa spolu vrhli na občerstvenie. Pre bežcov boli pripravené jablká, praclíky, čokoládové drinky... samé dobré veci :) Po chvíli oddychu sme si boli vyzdvihnúť veci, ktoré sme si pred štartom odložili do autobusov. Sadli sme si do hľadiska a ešte nejaký čas sme pozorovali dobiehajúcich polmaratóncov a maratóncov. Slniečko pekne hrialo, ako sa na babie leto patrí, a človek takmer zabudol aj na ranný jesenný chlad.

Keď nás začal premáhať hlad, išli sme metrom naspäť do centra, vzali auto a vydali sa hľadať nejakú typickú bavorskú krčmičku. Usúdili sme, že v Mníchove s niečím takým môže byť problém, preto sme sa vydali na diaľnicu a o pár kilometrov z nej opäť zišli. V prvej dedinke sme našli otvorený Gasthaus a začali sa tešiť na nastávajúci obed. Aké bolo naše prekvapenie, keď sa nám po chvíli čašníčka prihovorila plynulou slovenčinou, aj keď už s miernym nemeckým prízvukom. Vysvitlo, že pôvodom Slovenka sa vydala do Nemecka a už dlhšie žije pri Mníchove :) Dali sme si miestne pochúťky (ja klobásky s kapustou, Tomino mal spätzle). Pritom sme (veľmi kreatívne :D) vypísali pohľadnice rodine a kamošom, našli schránku, poslali ich a vydali sa na spiatočnú cestu na Slovensko. Zastavili sme sa pritom ešte pri Allianz Arene a išli naspäť na diaľnicu.

Tam sme asi niekde nie celkom dobre odbočili alebo bola diaľnica zablokovaná, lebo aj keď sme stále išli podľa smerových tabúľ vytrvalo nás posielajúcich na Passau, asi polovicu cesty sme strávili mimo diaľnice na nejakých okresných cestách. Už po západe slnka sme dorazili do Rakúska a odtiaľ už v pohodičke na Slovensko, do našej milej Bratislavy. Tým bol výletu koniec (aj keď svalovici bol koniec až o dva dni), medaila hriala na krku a aj keď čas (2:24) nebol prebornícky, polmaratón bol zabehnutý :)

Viac fotiek v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Nemecko














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Výlet do Ríma v januári 2010 5.8.2010

Naša cesta do Ríma sa začala návštevou Crisa v Bratislave. Následne sme sa presunuli do Budapešti, odkiaľ sme v piatok, 29. januára leteli do Ríma, ktorý Cris chcel spoznať, a keďže ja som v Taliansku ešte nebol, rozhodol som sa ho sprevádzať. Na rímske letisko Fiumicino - Leonardo da Vinci sme prileteli až neskoro večer a na byt k Hanke, u ktorej sme po všetky tri noci spali, sme prišli okolo polnoci. Nasledovalo krátke zvítanie, rýchly pokec a potom spánok až do rána :).

V sobotu ráno nás s Crisom čakal náročný deň - snažili sme sa prejsť väčšinu rímskych pamiatok, čo je neľahká úloha. Od Hanky sme mali inštrukcie ako si zadovážiť trojdňový turistický lístok na metro spolu s preferenčnými lístkami do Kolosea, čím sa človek vyhne čakaniu v neskutočne dlhom rade. Hneď ráno sme sa teda vydali do spomínaného Kolosea, ktoré je skutočne obrovské. Nasledovala prehliadka vykopávok na neďaleko ležiacom Foro Romano, čo nám zabralo minimálne polovicu dňa. Keďže hlad je nepriateľom každého poznávaniachtivého turistu, snažili sme sa nájsť nejaké miesto na uspokojenie našich žalúdkov. Problémom bolo, že za obyčajnú pizzu pýtali 22 €, čo sa nám predsa len zdalo byť trochu priveľa. Nakoniec sme našli malý podnik, kde za asi 6 € predávali pannini - malé sendvičovité chlebíky. Po chvíli vysvitlo, že majiteľ obchodíku má za manželku španielku, preto nie len vedel po španielsky, ale v obchode mal aj rôzne špeciality typu paella apod.

Po obede sme sa rozhodli absolvovať návštevu turisticky nemenej príťažlivých miest ako sú Campo di Fiori, Fontana di Trevi (kde sme si samozrejme hodili mincu), Pantheon, Piazza Venezia (aj s monumentom Viktora Emanuela II.), Campidoglio (s jazdeckou sochou a podlahou navrhnutou Michelangelom) a starého rímskeho námestia. Po tom, ako sme sa chvíľu neúspešne snažili nájsť stanicu metra, sa nám to napokon s pomocou miestnych Rimanov podarilo. Prišli sme naspäť na byt k Hanke, odkiaľ sme išli s ňou a s jej spolubývajúcim na pravú taliansku pizzu :) Hanka totiž neďaleko od jej bydliska poznala veľmi milý podnik, kde večera síce stojí viac než 20 €, ale zahŕňa predjedlo, pizzu, víno a dezert. Napapali sme sa skutočne výborne a išli pomaly spať :).

V nedeľu sme mali s Crisom naplánovaný Vatikán. K jeho múrom sme sa dostali niekedy medzi 9.00 a 10.00. Výhodou bolo, že bola práve posledná nedeľa v mesiaci, kedy je vstup do vatikánskych múzeí zadarmo. Nevýhodou bolo na druhej strane, že sa to všetci v meste prítomní turisti snažili využiť, takže rad čakajúcich na vstup obtáčal asi polovicu obvodu celého Vatikánu :) Našťastie však postupoval pomerne rýchlo a ani nie za hodinu sme boli dnu. Prvé, čo nás vo Vatikáne prekvapilo, bol neuveriteľný počet sôch, obrazov, fresiek, oltárov a iných kusov umenia, ktoré človek po čase už ani nedokázal vnímať. Absolvovali sme pomerne únavnú exkurziu po hlavných múzeách zakončenú návštevou Sixtínskej kaplnky so slávnym Michelangellovým stropom (kde je, mimochodom, zakázané fotografovať, lenže všetci turisti strážnikov neustále kričiacich "no foto" svorne a celkom bez ostychu ignorovali), aby sme následne opustili najmenší štát na svete a vrátili sa do Talianska. Samozrejme, do Vatikánu sme sa o niekoľko minút opäť vrátili a išli sa pokochať interiérom Baziliky sv. Petra - jej veľkosť je skutočne pozoruhodná. Nasledovala prehliadka pápežských hrobov, kde sa najmä pri tom poslednom vinuli zástupy našich poľsky hovoriacich spoluobčanov...

Po prehliadke Vatikánu nasledovala akcia "obed". Našťastie sme neďaleko našli zapadnutú pizzérku, kde sa dalo najesť za pomerne stredoeurópske ceny a posilnení sme sa vydali na dobytie ďalších pamiatok. Ako prvý nám do oka padol Castillo San Angello, nachádzajúci sa neďaleko Vatikánu. Je s ním dokonca prepojený "tajnou" chodbou, ktorá vedie ponad (?!) okolité domy vo forme kvázi-akvaduktu. Po prehliadke zámku sme sa vydali na Piazza di Popolo, odkiaľ veľmi rád rečnieval Mussolini. Pešo sme potom išli smerom k Španielskym schodom a skončili sme na večeri v jednom pomerne zaujímavom podniku neďaleko Kolosea :)

V pondelok už musel ísť Cris doobeda na letisko, aby stihol svoj let naspäť do Lisabonu. Moje lietadlo malo odchádzať až niekedy okolo deviatej či desiatej večer, takže mi zostal čas túlať sa časťami Ríma, ktoré sme nestihli spoznať. Pozrel som si staré rímske trhovisko, vydal sa na druhý breh Tiberu, do časti zvanej "Zatiberie" či Trastevere, vyznačujúcej sa malebnými úzkymi uličkami, monumentami a pomníkmi. Po výstupe na jeden z rímskych kopcov sa neďaleko španielskeho veľvyslanectva človeku naskytol pekný výhľad na celé mesto a ozbrojenú ochranku ambasády :) Nasledovala prechádzka po kapitolských záhradách, rýchly presun do jedného obchodíku neďaleko Hankinho bytu, nákup talianskeho syra, šunky a čokoládok a cesta metrom/prímestským vlakom na letisko. Do Budapešti som priletel neskoro večer a keďže do Bratislavy sa dalo dostať až ráno, prespal som na letisku, vzal si taxík k metru, prepravil sa na Keleti Pályautvár a štyri hodiny si vo vlaku vychutnával pocit z príjemne prežitého víkendu :) Viac fotiek v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Taliansko














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

O ceste do Cheadle za Majom v auguste 2007. 7.12.2007

Cez leto, keď mi už z prekladania celkom kvalitne šibalo, som si na 5 dní odskočil za Majom do Anglicka :) Letelo sa z BTS na Stansted , odtiaľ do Londýna, kde som stretol Bubiaka (naše stratené dieťa :D ). Popili sme z domu donesenú kofolu a išlo sa busom do Stoke-on-Trent. Odtiaľ je to do Cheadle len na skok. Majo mal voľné lístky do zábavného parku -- ten sme absolvovali nadvakrát. Raz samotný zábavný park a o deň neskôr vodný park.

Zábavný park bol úplne špica. Už dávno som tak nekričal od strachu ako na všelijakých rides (za všetky aspoň 30m voľný pád - na fotke). Bolo to úplne geniálne :).

O deň na to sme išli do vodného parku... Tam bola pohodička, konečne som mal čas na knihu, len sme trochu neodhadli silu miestneho slnka, lebo sme skončili ako indiáni :) V Cheadle sme stretli aj Andreja... tiež haluz, že dvaja ľudia z Turčianskoteplického okresu na seba náhodou narazia až o 1000 km ďalej :)

Bol to fakt geniálny výlet a Majo má ešte u mňa za to bonus :D.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Stužková v Paríži v roku 2001 7.12.2007

Do Paríža sme nešli na skutočnú stužkovú (tú sme mali u nás doma, na Slovensku), ale skôr na taký stužkový výlet. V autobuse sme strávili takmer celý deň, potom nasledovali tri dni v Paríži. Prespávali sme v moteli Formula. Celé to vyzeralo asi tak, že sme vždy zavčas rána vstali, bus nás zaviezol do Paríža, tam sme behali po pamiatkach a vecer sme úplne zničení padli do postelí... V živote som asi nebol taký unavený ako vtedy :D

Pozreli sme asi všetky obligátne pamiatky počnúc Notre Dame, cez Pantheón, Víťazný oblúk, Louvre (tam sme zhliadli Monu Lisu (je strašne malá) a zaspali na lavičkách :D ) Sacre Coeur, Montmartre, Champs Elyseés, Versailles, nejaké múzeá, štvrť La Défense.... program pomerne pestrý :)

Ale aspoň máme fotky (tu sú len také, čo nie sú chronicky známe. Louvre videl už asi každý :-P).


akinkizuto2 hovorí:23.03.2009, 19:32


.
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Francúzsko











Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

O mojej ceste do Hastings v roku 1997. 7.12.2007

Bola to moja prvá cesta na dlhšiu domu preč z domu a ešte k tomu do cudzej krajiny. Išlo síce len asi o 10 dní, ale pre 13-ročného chalana aj tak bomba :D. Cestovali sme autobusom. Vtedy nám to síce až také strašné nepripadalo, ale stráviť vyše 20 hodín v obyčajnej karose tam a 20 hodín naspäť, to by som dnes asi prirástol k sedadlu. Okrem toho sa šoférom hneď pri odchode na slovenskej diaľnici podarilo geniálne číslo, keď asi trošku prispali a zobudili sa až na to, keď im protiidúce auto celkom odtrhlo ľavé spätné zrkadlo :D

V Hastings bolo cool, zastavili sme sa v Cantenbury (miestna katedrála) a potom sme podnikali výlety do okolia (Rye, Brighton, Londýn, ...). Bývali sme v rodinách (heslo dňa "TV & Chips"), odkiaľ sme každé ráno išli až do obeda do školy a potom hurá na výlety. Na ceste naspäť sme sa ešte zastavili v Londýne, pozreli si pamätihodnosti a po superrýchlom 20-hodinovom zážitku v autobue sme šťastne dorazili domov.



PS. Prednedávnom sa mi dostal do ruky zošit, ktorý som používal ako denník na časti týždenného výletu do Hastingsu v oný septembrový týždeň roku 1996. Pre zaujímavosť prikladám text 12-ročného dieťaťa. Tu je jeho doslovný prepis:

Sobota:
Keď sme išli cez Rakúsko videli sme stádo danielíc. Do Frankfurtu sme prišli k večeru, ale videli pár lietadiel z blízka, v 20-30m výške. Potom večer bol nádherný pohľad na svetlá mesta v tme. Belgické hranice sme prespali. V rámci EU nás ani nezastavili. Cítil som sa dobre, po úvodnom šoku, že sme išli na BB. Vtedy som si dal 2. 1/2 Kinedrilu.

Nedeľa:
Zastavili sme sa v Oostende a keď šoféri spali, Miro našiel 2x1b.fr. a jeden mi dal. Pred cestou trajektom som užil kinedril. Ten však robí asertivitu, takže som nebol na Veľ.Pot. asi 60 hod. Na lodi mi bolo prvú 3/4-1 hod dosť zle, ale potom som si zvykol a aj som zaspal. Bol to krásny pohľad na more. V Cantenbury sme pozreli katedrálu. Bolo tam nádherne, bohu ž. až na 1 obr. sa nedalo pre tmu fotiť, alebo to bolo zak. V Hastingse bola ukrutná zima a keď sme prišli do rodiny nebol som nadšený. El. drôty sú na chodbe, handry a vedro na 1. medziposch., ale inak je tam dobre a čisto, ale nemajú sprchu. Je tam toilet, kuch, 4. izby pre návšť., spálňa, obývačka, herňa. Dom má 4 posch + 2 medziposch. Vybalil som sa a asi 1 hod. som plakal. Išiel som spať o 7.45 PM UK.

Pondelok:.
Raňajky boli dobré zjedol som misku CF s milk a mal som disť. Vstupný test bol: 5 ot. neroz - 1 roz a 1 roz.čiast. Potom nás dali do tried ale nie podľa výsledkov. Tak nás dajú až v Str. aj podľa aktivity. Na prvej hodine som sa stále hlásil. Robili sme blbosti:
  • Muž išiel do záhr. s batohom a zomrel. Why? (parašute)
  • Muž išiel do baru, chcel vodu, barman na neho zamieril zbraňou a muž sa poďakoval a odišiel. Why?
  • Vyškrtávali sme z 1. vety až zost. 1 slovo.
Priehliadali sme si Old a New Town. Urobil som pár fotiek, typ.angl.dom.odf.až.v Rye. Pozreli sme krivý kostol, dom na cint., divadlo v koniarni, bytúnok, upr. záhr a najst. kostol v Hast.

Potom sme išli do Sea Life center a bolo tam perfektne. Boli sme aj v tuneli medzi rybami. Katke som kúpil žraloka+ametyst a urobil zom z 1p+2x20p plaketu. Potom sme sa vrátili. Ukázali nám strmú zubačku (foto.) na hrad Hast a vysoké ryb. domy (Foto.), ktoré sú aj skladištia (zápach) Katke som na pláži našiel mušle a kamene. Packed Lunch = hamb (nepoživateľný [aj Igor si to myslí]), Cola (OK), Ruská Dobožka (OK) a Jablko. Mal som svoje jablká, kak.rez + Milka a pitie ale zostalo na utorok. Večera bola dobrá (vajcia[x], cvikla[x], omáčka[x], paradajky[ok], pizzu[ok], šalát zel[ok], zemiaky[ok],). Potom som zavolal a 1 m. som plakal. Potom som sa pobalil na zajtra a odišiel som na diskotéku. Bolo tam fajn. Tancovali sme asi 1h v kuse a potom ma boleli nohy. Potom som išiel spať.

Utorok:
Dnes sme mali norm. vyučovanie. Šialené Rusky plakali. Moc sa mi to nepáči, lebo buď je to pťažké, alebo priľahké. Potom sme išli do mesta Brighton. Cesta tam+späť trvala cca 3hod. Zažili sme zápchu cestou späť. Autá boli kam len oko dovidelo. V Brightone sme si pozreli royal pavilon (kráľovský dom) a potom sme išli do obchodov. Najprv som v RP. komplexe kúpil maminke vejár a ešte som kúpil aj brožúru. [Dievčatá ma požiadali, aby som im napísal úlohu, a ja som to akceptoval. packed lunch bol hrozný. Zjedol som len dobožku. Raňajky: Corn Flakes + Milk&tea.] Potom som išiel do mesta a kúpil som ocinkovi Timera a ostatným aj ockovi mydlá. Zabudol som na st.rodičov, preto musím v Str. kúpiť ešte 2x mydlo. Mušle na pláži som nezbieral. Budem v Piat. Potom sme išli s Mirom na mólo Pier. Miro našiel 21p a ja 2p, ale Miro ich všetky prehral a ja ušetril. Potom sme išli domov. Večera bola dobrá:(fazuľa+chips+hamburger+džús) všetko som zjedol až na 2 kúsky hamb., lebo aby človek tú obr. večeru zvládol, musí mať hlad ako vlk. Vypil som aj rozr. džús a išiel som späť.

Streda:
Stal som dosť neskoro, preto som sa umyl až po raňajkách. (aj s kakaním a um. zadku to bolo 12 min) Tie boli ako obyčajne. V škole sme odsudzovali atď. Na hrad sme išli poz. lanovkou. V Jaskyniach bolo dobre. Boli tam len figuríny. Na hrade aj v jaskyniach sme pozerali film. Z hradu je len pár stien a inak nič. Naspäť sme išli pešo. Cestou som kúpil 2 mydlá. Ešte musím kúpiť pavúkový cukor a katinke prívesok. Večera bola na nič, zjedol som len zemiaky (bola tam ešte kapusta, hnusná párka a nejaká varená zelenina.). Potom som lúštil krížovky, umyl sa šiel spať.

Štvrtok:
Stal som o 6:00, ale rozmýšľal som do 7:45, tak som sa umýval ako včera po raňajkách a autonym. Raňajky - ako ob. V škole sme boli v múzeu, a tam nám Chris dal papiere s otázkami, a my sme museli zistiť odpovede. Potom sme išli do Rey. Tam sme dostali tiež papier s otázkami, potom sme sa rozišli, a museli sme sa pýtať ľudí na odpovede. Boli sme aj na veži St.Mary´s Church (viz fot+poh.) Keď sme mali všetky otázky, museli sme sa dostať do Information Center. Tam sme mali zobrať mapu a vyznačiť cestu, kadiaľ sme išli. Mapa však stála 40p. Musel som teda (lebo sa nám (a hlavne mne) nechcelo platiť po 10p) vyprosiť FREE MAP (mapu zadarmo) od predavačky. Pýtala sa, načo mi je, a keď som jej to vysvetlil, povedala, že mám veľmi dobrú angličtinu. S mapami a papiermi s odpoveďami sme mali prísť o 4:45 do autobusu. Stihli sme to tak tak. Keďže všetci mali všetko správne (čiastočne vďaka odpisovaniu (odpisovalo sa aj v múzeu)) vylosovali víťaza, a ten dostal obr. čokoládu (25x10 cm), ale ja som to nebol. keď sme prišli do Hastingsu, rozvážali nás domov, ale nás zaviezli ku hotelu, ktorý je ďalej od školy. Takže sme šľapali tú istú cestu + 500 m od hotela k škole, ako keby nás bol zaviezol pred školu, lenže to bolo o 45 min dlhšie, lebo sme sedeli v autobuse, kým rozvážal ostatných. Na večeru sme teda (ja+Luca+Táňa) prišli 20 min neskoršie. Aj tak som zjedol len zemiaky (bola tam ešte mrkva, kapusta, omáčka, a mrkva+hrach+omáčka+kapusta napchatá do pagáča). Potom som naplnil fľašu (teší ma, že mám prebytok: 2xkak.rez, 1xlimonáda, 1xtyčinka), ale zvyšuje mi aj sirup (naplním celú fľašu), pripravil si veci, umyl sa a išiel spať. Teším sa na zajtra.

Piatok:
Dnes to bolo ako vždy. V škole boli vysvedčenia a potom sme išli nakupovať. Miro nám kúpil pečivo (chlieb, rožky, žemľu a papriku+uhorku) a ja poskytnem paštiky, lebo už som nemal peniaze. Po návrate som išiel pre INS. IN SUGAR, ale bolo zavreté. Spiknem sa s maminou proti ocinovi (HAHA). Potom som Katke kúpil zub a našiel jej pero z čajky. Potom som išiel domov, vybalil sa, pobalil sa a išiel spať. Na večeru boli: Fishfingers and Chips (rybie prsty, hranolky, hrášok varený, džús) a všetko som zjedol.

Sobota:

Pozn. prepisovateľa: Tu denník končí. Ešte zachytím zopár ďalších spomienok:

  • Jeden deň pred školou, keď mali akurát Rusky fajč pauzu, prišla Rusknáková a vynadala im, lebo hrešili po rusky.
  • Vo štvrtok, sme cestou do múzea videli, ako jedno auto rozbilo inému stojacemu auto spätné zrkadlo. Čo sa týka otázok v múzeu, jednou z nich bolo niečo o veľkom portáli, ktorý bol umiestnený na prízemí medzi dvoma miestnosťami (myslím, že druhá bola bohato zdobená, niečo ako indian-style). Na poschodí bola expozícia živočíchov, pamätám si nejaké vtáky a zvieratká a nad schodiskom viseli obrazy ľudí.
  • Otázky v mestečku Rye sa jednak týkali orloja na kostolnej veži a myslím, že jednou z otázok bolo aj zistiť meno najstaršej krčmy. Ak ma pamäť neklame, bolo to niečo s morskou vílou?
  • V jeden deň mi domáci vynadali, že som bol v kúpeľmi 1/2 hodinu so zdôvodnením, že aj oni sa musia ráno vychystať do práce.
V sobotu bol náš program približne takýto: Išli sme do Londýna, kde sme sa odfotografovali pred Buckinghamským palácom, prešli sme sa po jednom z londýmskych parkov, navštívili sme múzeum Madamme Toussaud´s (bolo tam zakázané fotografovať a jediná povolená fotka s Arnoldom Schwarzeneggrom bola za 20 libier). Okrem toho sme videli sme kráľovskú stráž, ktorá sa nemôže pohnúť, nech by sa dialo hocičo. Potom sme išli do nejakého hypermarketu, kde som sa po malej prechádzke medzi uličkami s množstvom tovaru (explicitne si spomínam na veľný výber puzzle) strávil asi 30 minút pozeraním na "zázračné pohľadnice" (ak sa na ne pozrieš rozostrenými očami, uvidíš v nich obrazec). V živote ma tak neboleli oči.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Latinskoamerické dobrodružstvá 27.6.2012

Latinskú Ameriku som navštívil hneď trikrát: V júli 2012 sme spolu s Lukášom podnikli trip po Južnej Amerike. Okrem toho som dvakrát navštívil aj Kubu, a to v januári 2012 a polroka predtým, v júli 2011.

Život a cesty po Kolumbii sú popísané v osobitnej sekcii blogu.

   


Juraj hovorí:13.11.2017, 22:41
Komentár

Výborne! Ozaj som veľmi ohúrený týmto výdobytkom techniky a tvojím blogom. Len tak ďalej!
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Latinská Amerika







Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog
  1. Trip po Južnej Amerike
  2. Cesta do Ria
  3. Rio de Janeiro
  4. Vodopády Iguazú
  5. Buenos Aires
  6. Montevideo
  7. Mendoza
  8. Santiago de Chile
  9. San Pedro de Atacama
  10. Púšť Atacama / Salar de Uyuni
  11. Uyuni
  12. La Paz
  13. Puno
  14. Cusco a Machu Picchu
  15. Lima
  16. Atlanta
  17. Londýn
  18. Cesta domov

Trip po Južnej Amerike - júl 2012 27.6.2012

top
S nadchádzajúcim letom opäť prichádza aj čas cestovania a spoznávania nových kútov sveta. O pár hodín vyrážame spolu s kolegom Lukášom na okružnú cestu po Južnej Amerike. Cestovná horúčka vrcholí, batohy sa plnia tým najpotrebnejším, čo cestovateľ potrebuje na mesiac života, a spánok neprichádza :)

V stredu popoludní už budeme sedieť v autobuse smerom na budapeštianske letisko, kde sa celá Odysea so zastávkami v Brazílii, Argentíne, Uruguaji, Čile, Bolívii a Peru začne. Budeme sa snažiť blog priebežne updateovať, aj keď ešte stále nevieme, ako na tom budeme s prístupom na internet.

Držte nám zatiaľ palce, nech sa všetko vydarí podľa plánu (alebo ešte lepšie)... Sláva nášmu výletu, nech žije Južná Amerika :)

Cesta do Ria 28.6.2012 (zverejnené: 29.6.2012)

top
Ozyvame sa po prvom dni stravenom v Riu - 29.6. :) Internet mam trosku obmedzeny, diakritiku ziadnu, takze sa najskor pokusim zhrnut hlavne udalosti poslednych par dni a ak zostane cas, pridam aj nejake pikosky ;)

Hlavna sprava dna: mame sa dobre, sme zdravi, najedeni, so strechou nad hlavou :)

Teraz k podrobnostiam :D Trip sa nam zacal pred dvoma dnami, v stredu, hned po skonceni poslednej julovej katedry. S Lukasom sme nas uz zbalene kufre cakali v kancelariach a hned ako zaznel katedralny zvonec, vybrali sme sa smerom na Mlynske Nivy. Odtial sa po pociatocnej fotke nase malickosti nalodili na OrangeBus smer Budapest, odkial sme mali absolvovat prvy let. Cestu do hlavneho mesta nasich juznych susedov som si, samozrejme, kratil hodnotnou literaturou vedecko-fantastickeho charakteru (tymto dakujeme Durimu Podolanovi) :D

Po prichode do Pesti sme sa s Lukim, poriadne vyhladnuti, umiestnili do najblizsieho McDonalds (ach jo), kde sme vyuzili jednaj gastronomicke sluzby tejto globalnej prevadzky, jednak jej socialne zariadenia, jednak volnu WiFi a nemenej moznost capovat si neobmedzene mnozstvo napojov - tu si nie sme celkom isti, ci to posledne bola 'feature' alebo 'bug', v kazdom pripade sme ju ale vyuzili :)

Po zdravom obede sme sa pustili smer metro a letisko. Cestou sme vsak narazili na prvy highlight nasej cesty: ako si tak kracame po chodniku, zrazu som pod jednym zo stromov zazrel tmave skvrny. Hned mi bolo jasne, kolka bije, a tak sme sa s Lukim do sytosti najedli krasnych zrelych ciernych morus :) Aby toho nebolo malo, o 10 metrov dalej bol zasa biely morusovnik, takze sme v hodoch pokracovali aj tam - este dobre, ze mame ten bezolovnaty benzin :D

Cesta metrom prebehla bez vacsich prekvapeni, na konecnej sme si pockali na autobus na letisko. Tato faza nam vsak trvala namiesto 20 minut asi hodinu, pretoze smerom von z Budapesti bola uzasna zapcha. Vsetko sme ale nakoniec stihli, velka batozina putovala do utrob lietadla (vdaka Lukimu, ktory ju cez net zacheckoval, sme ani nemuseli doplacat... ano, leteli sme WizzAir) a dokonca aj prirucny batoh sa mi (po mensich upravach) zmestil do predpisanych rozmerov (ked som to skusal v letistnom kontajneri, pobavil som vsetkych spolucestujucich, lebo ten batoh bol tak natesno, ze sa z neho nedal vybrat a skoro som musel brat do lietadla aj cely kontajner).

Let bol, samozrejme, bez jedla, takze do Rima sme prileteli uz pomerne hladni. Kedze bolo uz okolo 10 hodin vecer, rozhodli sme sa pre zdravu (rozumej ziadnu) veceru. Na letisku sme potrebovali prespat, aby sme stihali ranny let do Amsterdamu, ktory odlietal okolo 6.20 rano. Nasli sme si krasny kutik v odlahlej letistnej hale, kde nam spolocnost robil akurat jeden polonahy spiaci Ind, jeden do druhej nad ranom do telefonu nahlas kvakajuci Talian a skupinka rumunskych spoluobcanov :) Ako sa hovori, letiska spajaju ludi :) Tu sme este celili problemu, ako si nabijeme mobily, kedze ja som este za pomoci toho Lukasovho trochu pracoval a baterka sa uz netvarila velmi nadsene. Presiel som preto do priletoveho terminalu letiska Fiumicino, kde sa mi podarilo najst jedinu funkcnu zastrcku na celom letisku (dobre skrytu za automatom na kavu). Usadil som sa teda tam a nabijal mobily, kym ma policajti zatvarajuci letisko uz celkom nevyhodili :D Potom som trosku pobludil, hladajuc nas spiaci odletovy terminal, ale nakoniec vsetko dobre dopadlo a vdaka spacaku som sa ponoril do osviezujuceho spanku :)

Nasledujuci den sme stavali okolo pol piatej rano, rychlo absolvovali zakladnu hygienu a hor'sa na branu. Let do Amsterdamu bol uz o poznanie prijemnejsi a s Lukasom sme prisli na to, v com sa okrem ceny leteniek lisia nizkonakladovky od normalnych spolocnosti.
  • priestor na nohy: u nizkonakladoviek su kolena pod bradou, u normalnych nie :)
  • jedlo: u nizkonakladovnie nie je, u normalnych je :)
  • letusky: u normalnych su menej muzne :)
Po prilete do Amsterdamu (meskali sme asi 30 minut) sme este vyuzili posledne zvysky internetu a plni ocakavani sme nasadli do lietadla, ktore nas malo preniest ponad Atlantik. V tomto bode musim pochvalit spolocnost KLM, pretoze tak prijemny let (aj ked trval 10,5 hodiny) som este nezazil. Uzasne vela priestoru na nohy, aj v ekonomickej triede moznost navolit si vlastne filmy/serialy/hry, snack + tri jedla pocas letu: a to nie hocijake, ale velmi chutne, spolu s predjedlom, hlavnym chodom a dezertom, moznost v pripade hladu ist si sam vziat nieco pod zub, mile letusky, ... Skutocne, boli sme velmi spokojni, a to az tak, ze sme sa ani nenazdali a pristavali sme nieco po 17.30 miestneho casu v Riu de Janeiro :)

Samozrejme, na tuto cast cesty ste asi najzvedavsi, ale budete si na nu musiet (minimalne do zajtra) pockat, lebo za chvilu sa ma vratit domaci aj s frajerkou, takze musim uvolnit izbu. Kazdopadne, mozete sa tesit na:
  • pribeh o hovienku na koberci
  • pribeh o brazilskom sexualnom maniakovi
  • filozoficky pribeh o uzasnej prepojenosti celeho sveta
  • a mnoho dalsieho...
Zatial teda pozdravujeme Slovensko a tesime sa na spravy z domova ;)

Peto Reto a Lukas.



Rio de Janeiro 1.7.2012 (zverejnené: 6.7.2012)

top
Naposledy sme skoncili nasim priletom do Ria. Podla instrukcii nasho prveho hostitela z Couchsurfingu sme priamo z letiska nasupili na vytipovany autobus a nechali sa zaviest do centra mesta. Odtial nas uz od domu Felipeho delili len dve zastavky metrom (zvladli sme aj kupenie metro karty) a asi tri bloky pesieho pochodu aj s plnymi batohmi (kazdy mal po dva). Tu sa pristavim pri nestastnom jazyku, ktory sa v Brazilii pouziva. Aj napriek tomu, ze v pisanej podobe je rozdiel oproti spanielcine minimalny, hovorena forma jazyka je, aspon pre mna, takmer uplne nezrozumitelna. Preto bol nas postup pri dohadovani sa s miestnymi obyvatelmi nasledovny:

  • oni sa tvarili, ze moja luzofikovana spanielcina je v skutocnosti portugalcina a ja som sa tvaril, ze im rozumiem

Po prichode k Felipemu nas vo dverach hned privital pribehom o tom, ako mal za posledny tyzden trikrat sex a aky je kvoli tomu vytazeny. Vzhladom na fyzicke atributy autora tychto slov sme vsak museli zapochybovat o presnosti jeho slov (namiesto tyzden mozno myslel "v zivote") alebo nad vkusom brazilskych zien... a tak sme pre istotu pochybovali o oboch. Pocas uvodneho rozhovoru sa este stihol ospravedlnit, ze v byte byva sam chlap (cosi vyse 32 mal), a teda nie je uplne dokonale upratany. Tu sa dostavame k praktickym rozdielom medzi Slovenskom a Braziliou: ked ja poviem, "sory, nestihol som upratat", znamena to, ze sa na zemi povaluje par chumacikov prachu a v drese je tanier a pohar. Ked vam tuto istu vetu prednesie Felipe, znamena to, ze skutocne upratat nestihol... este nikdy odkedy sa do bytu nastahoval :D Situaciu zhorsovala skutocnost, ze chalanisko mal psa (inak strasne mileho a privetiveho), ktory ale vodu videl asi iba vo vlastnej miske, a tak neskutocne smrdel, plzol a neustale sa skriabal a vyhryzal si blchy. Samotny byt bol rozdeleny na malu predsien, v ktorej sme spali a jedli, este mensiu kuchynku a chodbu, ktora viedla ku kupelni a Felipeho izbe. Medzi predizbickou a chodbou bola ohradka, ktora vymedzovala teritorium uz spominanej selmy psovitej.

Dobrou spravou bolo naopak, ze sa nam Felipe rozhodol navarit. Bola to hrachova polievka s klobaskou, ale tu musim skutocne povedat, ze jedlo bolo vynikajuce a ako veceru som si nemohol predstavit nic lepsie. Po veceri nas Felipe opustil smerom do mesta, my sme este vyuzili jeho internet a pobrali sa spat.

Nasledujuci den sme zacali skoro rano obiehat pamiatky. Niekolkokrat sme presli centrum mesta, metrom sme sa dostali az na stadion Maracana (tym znalejsim futbalu to bude zname). Zistili sme, ze stadion uz vyse roka rekonstruuju, aby bol na zaciatku buducej sezony pripraveny na akesi majstrovstva, ktore sa tam maju konat. Aj tak sa nam ale podarilo dostat aspon do muzea, kde nam sprievodkynu robila mlada baba, ktora ako jedina z nami dovtedy stretnutych ludi vedela obstojne po anglicky. Aby sme nakrmili nie len ducha, ale aj telo, rozhodli sme sa cez obed zajst do najblizsej restauracie v cerntre, kde sme si za 20 realov pochutili na fejoade (fazula s roznym masom, slaninkou a dalsimi dobrotami) a vybranych cerstvych dzusoch. Vecer, ked uz moje nohy odmietali poslusnost, sme po kratsej zastavke v bare na dzusik opat prisli na byt, Felipe nas opat opustil s tym, ze mame kludne pouzit jeho internet, ale za 2 hodiny nech nie sme v jeho izbe, lebo bude mat co? No predsa babu tam vraj bude mat. Rozhodli sme sa to neriskovat za 2 hodiny sme uz spali spankom spravodlivych. Tu este musim spomenut, ze v dany vecer sme sa prvykrat stretli s nasledkami Felipeho chabej starostlivosti o jeho stvornoheho milacika, kedy bolo na koberci uprostred kupelne krasne hnede stocene hovienko a v rohu pri zachodovej mise zlta mlacka. Psovi treba aspon uznat, ze sa hnede hovienko snazil aspon opticky schovat na hnedom koberceku a mlacku zasa umiestnil do spravneho rohu - bohuzial na samotny zachod uz nedociahol.

Dalsi den, sobota, prebiehal v znameni hlavnych atrakcii Ria. Najskor sme sa odviezli na plaz Ipanema, blizko slavnej Copacabany, na ktoru sme po malom nakupe v supermarkete (pozorovanie: supermarkety su vsade rovnake) aj presli. Moje nohy mali mensi problem s otlakom, takze som sa po meste vliekol stylom zombikov z akehokolvek hollywoodskeho trhaku. Na plazi bolo super, fotili sme, Lukas si kupil nove zlto-zelene plavky a dokonca sme na Copacabane nasli aj neobsadeny slnecnik. Samozrejme, onedlho sme ziskali dalsie ponaucenie z nasej cesty: ked sa v krasny slnecny den kopa miestnych slni na plazi, ale vo vode nie je takmer nikto, znamena to, ze na to maju asi dovod. Dovodom bola teplota vody, ktora bola menej nez uspokojiva a vydrzali sme ju len par minut :) Pri tejto prilezitosti sme zacali konzumovat nami v supermarkete kupenu sunku, syr a chlieb. Vzapati prislo ponaucenie cislo dva: cokolvek, co vezmete na piesocnu plaz, bude plne piesku. A tak sme nasledujuce tri dni chrumali pieskom posiaty kus syra :)

Z Copacabany sme sa autobusom (autobusy to mimochodom funguju tak, ze okrem sofera je v buse aj "vyberac", ktory vybera cestovne. Tito ludia su vacsinou velmi mili a aj s mojou obmedzenou kompetenciou v portugalcine sme sa dobre porozpravali - vzdy nam ukazali cestu, zastali, kde bolo treba, a dokonca prehrabali drobne, ci v nich nenajdu nejake mince, co by sa mi hodili do zbierky) presunuli na Corcovado, miesto, odkial premavaju minubusy k soche Krista. Iniciativna turisticka sprievodkyna sa nas ujala a presvedcila nas, ze radsej ako priamym vlacikom, ktory bol najblizsi volny o hodinu a pol, mame ist ich minibusom, ktory odchadza o 5 minut. Samozrejme, na konci sme kvoli roznym zdrzaniam na miesto dorazili asi narovnako, ale cestou sme aspon videli opice a pokochali sa vyhladom na mesto :) Socha Krista bola super, turistov pod nou neurekom, tak sme sa s Lukasom rozhodli si pod nou rozlozit chlebnicek a vytiahnut pasiku :D Spravny Slovak sa predsa nezaprie :D

Od sochy sme sa potom presunuli pod Cukrovu Homolu (toto takisto zahrnalo asi 15-minutove vlecenie sa mojej malickosti namiesto inak prihodnej chodze), kde sme chceli stihnut zapad slnka. To sa nam tak celkom nepodarilo, ale pri prechode okolo bezdomoveckejsie vyzerajucich spoluobcanov sme prisli k dalsiemu pozorovaniu: zapach mocu je rovnaky v Riu pod Cukrovou Homolou, ako aj v Bratislave na hlavnej stanici :) Spod Homoly na jej vrchol premava vysuta lanovka, prekvapivo bez zavrati sme sa nechali vyviest hore, nafotili vecerne zore a na ich pozadi sa crtajuce mesto a isli domov. Felipe nas privital s tym, ze celu noc mal sex a cely den spal.

V nedelu, posledny den nasho pobytu v Riu, sme mali naplanovany vylet do starej stvrte mesta na kopci, s vybornym vyhladom na okolie. Cesta na kopec bola v skutku malebna a uzke krivolake ulicky cloveku pripominali europske stredomorske mestecka. Na vrchole kopca sa nachadzalo muzeum s ruinami domu bohatej obyvatelky Ria, ktora v zlatych 20. a 30. rokov na svojich vecierkoch zabavala najvyberanejsiu spolocnost siroko-daleko. Po tomto kulturnom zazitku sme sa vybrali na opatovnu navstevu centra a neskor sme chceli ist na vylet do jednej z miestnych chudobnych stvrti zvanych favelas. Na nase prekvapenie bolo cele mesto vyludnene, obchody, bary a restauracie pozatvarane a vsade sa povalovali hromady odpadkov, medzi ktorymi si zimne slnko uzivali hordy bezdomovcov. Kedze sme sa v centre citili mierne nesvoji, presunuli sme sa radsej na plaz Botafogo, kde sme sa mali stretnut s Felipem, aby nas zobral do spominanej favely. Predtym sme sa este isli najest, kedze sme ale narazili na restiku, ktora bola akoze "all you can eat", avsak uctovala za hmotnost nabrateho jedla, za priemerny obed sme zaplatili "mierne" viac, ako sme chceli (asi 20 eur kazdy) :D Nasledne sme sa s plnymi zaludkami a prazdnymi penazenkami presunuli na dohodnute miesto kvoli navsteve favely. Po hodine cakania, marnych telefonatov a SMSiek Felipemu sme sa ale rozhodli na vylet vykaslat, isli sme si radsej do supermarketu (ceny su inak v Riu velmi vysoke, asi dvakrat take ako u nas) kupit parky, chlieb, jogurty a mlieko na cestu, ist si pozriet zapad slnka na plaz a potom sa na nej usadit, popijajuc kokosove mlieko :)

Po prichode domov nas privital Felipe s tym, ze on nas cakal kdesi inde, ale ze vlastne nevadi, lebo tam stretol nejaku peknu babu, s ktorou mal (ano, nemylite sa) sex. V tomto bode nasho pobytu nas to uz vlastne ani neprekvapovalo. Rozhodol sa nam upiect bravcovinu a treba povedat, ze aj vdaka asi 3,5 hodinam pecenia bola vyborna. Vecer sme sa rozlucili a isli sme spat s tym, ze v pondelok rano musime nasadnut do autobusu smerom vodopady Iguazu.

Po nasom rannom prebudeni som zistil, ze pes opat prejavil svoju kreativitu v kupelni. Kedze to uz bolo pocas nasich styroch noci druhykrat, rozhodol som sa situaciou sa nevzrusovat a jednoducho pri vykone rannej hygieny nezvyklych hosti v priestore kupelne ignorovat. Aj tak mi ale nedalo a dovolil som si na ich pocest zlozit kratky versik:

Umyvali sme si zuby traja:
hovienko, mlacka a ja :)


Potom uz nastalo len rychle balenie, presun na stanicu (pri nom sme este stihli zazriet skupinu ozbrojenych vojakov, ako obsadzuju budovu v meste - co sa tyka bezpecnosti, tak vsetky obchody aj budovy boli nepriedysne zamrezovane, v bankach boli detektory kovov, ktore automaticky blokovali vstup a vsetci vratnici mali nepriestrelne vesty... takze asi tak :D). Na stanicu sme prisli okolo 8.00, asi pol hodinu pred odchodom autobusu. Sadli sme si teda, vytiahli madarsku Csabay klobasu (tymto pozdravujem kolegu Mareka), slovenske Bambino a brazilske bagetky a bolo nam na svete hej.

Potom prisiel autobus, inak velmi pohodlny s velkym priestorom na nohy, v ktorom sme stravili nasledujucich 24 hodin. Cestu nam okrem dobreho citania (P. Rothfus: Strach mudreho muza) spriemnoval aj chlapik menom Anderson (inak nie celkom pri zmysloch), ktory sa s kazdym v autobuse rozpraval, vykladal nam o tom, ako spieva v kostole, ako ma 11-rocneho syna, co hra na celo (Anderson nevyzeral na viac ako 22, ale tvrdil, ze ma 33) a neunavne sa nam pod zamienkou "kulturneho zblizovania" snazil zozrat nasu klobasu :D Za zmienku este stoji nas zufaly pokus (pri absencii lyzicky) jest jogurt pomocou parku, ako aj Andersonov rovnako zufaly pokus nam z plastovej misky vyrobit lyzicku. Na obed sme sa zastavili v restike, kde, podobne ako v Riu, predavali hotove jedlo na vahu, avsak asi o polovicu lacnejsie - tak sme sa najedli a ja som si dokonca kupil aj kus melona :) Bol vynikajuci :). Spomeniem este obrovsky poziar, ktory sme cestou v noci videli vedla cesty a o ktorom domaci tvrdili, ze ide len o bezne vypalovanie suchej trstiny :)

Tak presiel den aj noc a my sme sa v utorok rano ocitli v Iguazu. O tom ale az nabuduce ;)



Vodopády Iguazú 3.7.2012 (zverejnené: 10.7.2012)

top
Pre vsetkych a specialne pre Grankiho prinasame nazivo z Juznej Ameriky spravodajstvo o predoslych zazitkoch na vodopadoch Iguazu :)

Do brazilskeho mesta Foz do Iguaçu sme prisli nieco po 6. hodine rannej. Vsade naokolo bola este tma. Z terminalu sme sa nejakym sposobom potrebovali dostat do argentinskeho "sesterskeho" mesta s nazvom Puerto Iguazú, kde sme mali prespat u ucitela anglictiny menom Carlos. Pri infostanku sme narazili na mladu spanielku, ktora sa prave informovala o tom istom, takze sme sa o cosi mudrejsi a bez potreby snazit sa o komunikaciu v poloportugalcine pobrali pred terminal. Tam sme nasadli na autobus smerujuci na primestsky terminal, odkial nam nieco po stvrt na osem skutocne isiel autobus na argentinsku stranu.

Treba povedat, ze hranica medzi Foz do Iguaçu a Puerto Iguazú prebieha tesne za okrajom mesta, takze ani sme sa nenazdali a uz sme dostavali na argentinskej colnici do pasov peciatky. Nasledoval prechod cez detektor kovov a roentgen nasej batoziny - bolo to prvykrat, co som nieco take na pozemnych hraniciach zazil. Nasledne sme opat nasadli na autobus, predtym sme sa vsak dali do reci s mladym Holandanom menom Valentin (ano, zvlastnosti svojho mena si bol vedomy, ale kedze sa narodil na sviatok zalubenych a jeho rodicia mali pomerne mizernu predstavivost, o jeho osude bolo rozhodnute). Kecali sme, az kym sme neprisli na autobusovy terminal v Puerto Iguazú. Tu sme si s Lukasom uvedomili, ze sme hlavy derave. On si nechal na colnici siltovku, ja som si zasa v autobuse zabudol papiere s rozcitanou vytlacenou knizkou :( Nech zije buducnost slovenskej vedy :D

Na terminali nam sympaticky mlady Argentincan poradil, ako sa dostaneme k nasmu hostitelovi a podarilo sa mi tu nazbierat prve mince do zbierky :D Cesta k hostitelovi bola pomerne dlha a navyse hore kopcom, co s plnymi batohmi nebola vobec zabava. Ako sme sa k nemu blizili, cestu nam skrizilo podozrivo vyzerajuce individuum s otazkou, ci nevieme, kolko je hodin. Jej zodpovedanie bolo nasledovane otazkou cislo dva, ze odkial sme. Ked som aj na tento pokus o konverzaciu odpovedal pravdivo (aj ked pomerne usecne a iba jednoslovne), nasledoval nadseny vykrik nasho nahodneho spoludiskutujuceho, vraj ma v taske nieco v nasom jazyku. To uputalo nasu pozornost. Individuum vytiahlo hrubu knihu, v ktorej obsahu sa nachadzalo mnoooozstvo jazykov sveta, medzi nimi aj nasa rodna slovencina. Po nalistovani spravnej strany vsak vsetky roviny vesmiru zapadli do seba a nam bolo zrazu jasne, s kym mame tu cest: na stranke stalo velkym napisane Osobne posolstvo pre teba od Svedkov Jehovovych :D

S panickym revom a s rukami mavajucimi nad hlavou sme zacali od individua utekat, az kym nam v usiach nedoznela jeho lamana slovencina ("pockajte, neutekajte, ja sa s vami chcem len porozpravat"), ktoru cital z poznamok pod ciarou v jeho univerzalnej prirucke pripravenej na vsetky mozne eventuality. Po chvilke hladania sme nedaleko futbaloveho ihriska nasli adresu, ktoru sme hladali. Nasu nadej, ktoru v nas vyvolali krasne domy nalavo aj napravo od hladanej adresy, schladil pohlad na chalupku ucupenu medzi nimi. Prvy dojem hovoril, ze sa vnutri nemoze skryvat viac nez jedna miestnost - a tentokrat sa ako na potvoru nemylil. Podisli sme k dveram a po nasich pokusoch o klopanie sa z nich vynoril sympaticky typek. Spytal sa nas, ci hladame Carlosa, na co sme my odpovedali s ulavou a kladne :) Nezamenitelny prizvuk nasho interlokutora vsak daval tusit, ze jeho spanielcina nepochadza z oblasti na juh od rieky Rio Grande, ani z juznej strany Pyreneji. Napovedal skor tomu, ze jeho domovinou bol kraj, kde "Boris umi po skalinach" :D Plynulo sme teda presli do slovenciny a cestiny a zistili sme, ze v miestnosti o velkosti 3x3 metre s jednou postelou budeme spat minimalne piati. Chalanisko Peter, jeho spolucestovatelka Katka, Lukas, ja a nas hostitel Carlos. Ten si vraj az rano spomenul na to, ze mu maju dnes poobede (v skutocnosti rano) prist dvaja hostia z Polska (v skutocnosti Slovenska). My sme sa ale potesili, lebo, ako sa hovori, mala kopa pyta viac a dobrych ludi sa vsade vela zmesti :)

Nechali sme si teda veci u Carlosa (ktory mimochodom nebol doma, lebo prave ucil) a vybrali sa spolu s Petom a Katkou na vodopady. Cesta naspat na terminal bola o dva batohy lahsia, islo sa nam celkom veselo. Za 10 pesos (asi 2 eura) sme si kupili listok a priblizne po pol hodine cesty sme dorazili na miesto. Tam nas cakala dalsia investicia do vstupneho vo vyske 130 pesos a potom nam uz nic nebranilo v tom, ist si uzit padajucu vodicku. Mne sa este cestou podarilo cvaknut nejake pralesne huby (rastu aj u nas, menovite koralovec a uchovec), takze som bol spokojny ako prasiatko v zite :) Samotne Iguazú su riesene formou troch okruhov, medzi ktorymi premava maly vlacik, nie nepodobny horehronskej zeleznicke. Vyviezli sme sa kvoli slnku najskor na najvyssi okruh, ktory cloveka po mnohych prechodoch rieky Iguazu prostrednictvom zeleznych lavok privedie az k samotnemu vodopadu, na uroven nadol padajucej vody. Kvoli hmle, ktora na vodopadoch panuje, clovek nevidi az na dno priepasti, avsak vzdusne prudy s nepravidelnou periodicitou zdvihaju mracna vodnej trieste a zenu ich na nic netusiacich turistov snaziacich sa o obstojnu vrcholovu fotografiu.

Zazitkom je aj z tohto titulu sa tvoriaca duha, ktora dodava inak masivnym vodopadom nadych magickosti :) Po absolvovali vrchneho okruhu a obligatnej fotografii so z domu donesenou pastekou sme sa opat vybrali na vlacik smerom nadol, na dva zvysne okruhy. Chodzu nam spriemnovali male potvorky druhu Coati, ktore sa vsemozne snazili turistov prinutit podelit sa s nimi o ich zasoby jedla. Majestatnost vodopadov budu lepsie ako slova ukazovat fotky (predpokladany cas pridania: august 2012). Cestou sme zistili, ze lod na jeden z ostrovou pod vodopadmi, kam sme chceli povodne ist, nepremava kvoli vysokej hladine vody (ha), tak sme dokoncili oba okruhy, pofotili, co sa dalo a zamierili naspat k vlaciku, opat si vystat az prekvapivo dobre organizovany rad na volne miesta. Samozrejme, cestou sme stretli mladeho Valentina, ktory sa prave ponahlal na horny okruh, ktory my sme uz absolvovali rano, dalsich Cechov, ako aj milu pani z Trebisova, ktora sa nam na polceste prihovorila. Ake z toho teda plynie ponaucenie? Slovakov a Cechov stretnes vsade :)

Vlacikom sme sa teda zvizli naspat na zakladnu, tu sme pokupovali dalsie suveniry, ja som si doplnil zbierku minci a autobusom sme sa spokojne odviezli naspat do Puerto Iguazú. Na tomto mieste spriemnime citatelovi cestovanie s nami v autobuse pribehom Petra a Katky. On, podmorsky potapac a ona, vystudovana specialna pedagogicka, sa stretli v Irsku. Po istom case sa rozhodli zanechat krajinu zelenych luk a kopcov a vydali sa na objavnu cestu po Latinskej Amerike. To, co zacalo v Mexiku ako sestmesacny vylet sa predlzilo na rok a pol trvajucu expediciu plnu uzasnych zazitkov z dzungle, niekolkotyzdnovej prace na farme u vegetarianov, spoznavania novych ludi, kultur, jedal, ucenia sa spanielciny... Presli uz takmer cely kontinent a do konca cesty im chybalo len niekolko tyzdnov. Chvalili Argentincanov ako velmi priatelskych v porovnani s Bolivijcanmi a Peruancami, ale na druhej srane hovorili tiez o tom, ze oproti Argentine su Bolivia aj Peru uzasne lacne. Za par tyzdnov budeme moct potvrdit ;)

Po navrate do Puerto Iguazu sme si cestou zo stanice dali za 15 pesos (asi 3 eura) poulicny hamburger a spokojni sa vratili ku Carlosovi. Ten stale nebol doma, dvere nam vsak otvorila nasa siesta spolunocujuca - dievca zo Spanielska menom Granada, ktore nam v to rano pomahalo na terminali. Ponaucenie: Svet je maly :) Po rychlej sprche sme kecali (v anglictine), az kym neprisiel Carlos. Na Lukasovu neradost sa potom akosi plynulo sklzlo do spanielciny a prekecajuc vsetky zavazne svetove temy (vratane europskej krizy) sme okolo pol druhej zaspali. Spanok to bol zasluzny a aj napriek tomu, ze som aj so spacakom spal na holej zemi (v mini-miestnosti sme vsetci siesti spali naskladani ako Tetris), som sa vyspal vynikajuco. Pri pohlade na to, ako vysokoskolsky vzdelany clovek spava v jednej prenajatej kutici o velkosti 3x3 metre, ktorej jedinym nabytkom je postel, je tazke sa ubranit pocitu, ze si mnohokrat neuvedomujeme, v akom luxuse v skutocnosti zijeme a kolko z neho vlastne k zivotu nevyhnutne potrebne nie je.

Nasledujuce rano sme sa s Lukasom rozhodovali, ci ist pozriet aj brazilsku stranu vodopadov alebo radsej ist nakuknut do Paraguaja, ktory sa nachadzal len asi 10 minut od Foz do Iguaçu (v blizkosti sa nachadza aj trojhranicny bod). Kedze oba vylety je mozne podniknut len z brazilskej strany, dopravili sme sa spolocne po mensom ranajsom nakupe spojenom s rozdavanim cukrikov zobravym detom na argentinsky terminal, kupili si na 15.30 listky smer Buenos Aires a vybrali sa naspat do Brazilie. Az ked clovek prekroci hranicu, uvedomi si rozdiel medzi oboma krajinami. Zatialco Foz do Iguaçu je, podobne ako zvysok Brazilie, ktory sme videli, pomerne dezorganizovany a s nie prilis cistymi ulicami, Puerto Iguazú je na tom omnoho lepsie - pre Europana jednoducho vyzera organizovanejsie, uhladnejsie a cistejsie.

Pricestujuc na brazilsky terminal sme sa s Lukasom rozdelili - nevedeli sme sa totiz stale zhodnut, kam ist :) Lukas preto isiel na brazilsku stranu vodopadov (platilo sa okolo 40 realov), odkial bol velmi pekny vyhlad a este krajsie fotky, zatialco ja som sa podujal na odvaznu cestu do Paraguaja. Vobec som sice netusil, ze tam prebieha "ustavny statny prevrat" (nieco podobne ako to, co sa deje v Rumunsku), ale ani po prichode do krajiny som nic podozrive nezbadal. Na rozdiel od prekracovania hranic s Argentinou bola ta paraguajska uplne otvorena - autobus ani nezastal, cez hranicu tvorenu riekou Paraná len presiel. Mesto na paraguajskej strane sa vola Ciudad del Este (Mesto Vychodu) a Argentincania spolu s Brazilcanmi ho vyuzivaju rovnako, ako severoslovaci Nowy Targ - je tam lacno, neustale su trhy, ale okrem toho tam nie je dovod chodit. Ja som sa neodviezol na trhovisko, ale na konecnu autobusu, odkial som si sam mesto presiel - chcel som si totiz na vlastne oci overit, ci je mesto skutocne az take nudne, ako vsetci tvrdili. Vysledok: ano, je :) Jedinymi zaujimavostami boli indiani kempujuci pri terminali v stanoch, protestujuc za navratenie pody bielymi kolonizatormi (ach jaj), jedna vysoka rozostavana a nedokoncena budova a vsadepritomna spina. Z krajin, ktore sme dovtedy navstivili posobil Paraguaj na prvy pohlad najchudobnejsie. Na tomto mieste by sa este mozno oplatilo spomenut, ze na rozdiel od Europskej unie funguje v ramci MERCOSUR cezhranicne poskytovanie sluzieb uplne bezchybne: brazilski taxikari sa bez najmensich problemov prehanali do Paraguaja a naspat, vezuc zakaznikov (a ani si nemuseli na hranici skladat TAXI stit).

Kedze som ale chcel svoj pobyt co najlepsie vyuzit, dal som si v bufete na rohu kuraciu empanadu (masovy kolacik) za

3000 guarani spolu s jablkovym dzusom za 5000 (spolu asi 2 eura), zohnal som si na stanici staru 50-guarani mincu (normalne obezne mi dali Peto s Katkou) a na trhu som si odfotil trhovnikov popijajucich vsadepritomne mate (napoj, ktory piju z malych tekvicovych nadob, pricom do nich neustale dolievaju horucu vodu z termosky, ktoru nosia neustale pod pazuchou). Po tomto uzasnom vylete (pravda je, ze v noci by som sa tam urcite neodvazil) som nasadol naspat na bus a nechal sa odviest na brazilsku stranu. Nevystupil som ale na mestskom terminali, ale pokracoval som dalej az na dialkovy terminal, kam sme den predtym prisli z Ria. Chcel som sa totiz spytat, ci niekto nenasiel moju stratenu vytlacnu knizku - stastie som vsak nemal a aj ked typek na informaciach hovoril po spanielsky, odisiel som s dlhym nosom.

Nasadol som teda na bus smerujuci na mestsky terminal, stretol sa s Lukasom, ktory prave prisiel z vodopadov a spolocne sme pokracovali smerom naspat do Argentiny. Po obligatnej kontrole sme sa este pokusili najst Lukasovu siltovku a aj ked sa tete colnicke zdalo, ze ju niekde videla, nenasla ju - dlhy nos sme teda mali obaja. Po prichode na argentinsky terminal sme si uz len vyzdvihli velke batohy, ktore sme si tam rano nechali, nasadli sme na autobus a vydali sa smerom Buenos Aires.

Po ceste sme mali stastie, lebo sa nam usli sedadla na vrchnom poschodi autobusu, a to priamo v predu s panoramatickym vyhladom :) Cesta ubiehala rychlo, vecer okolo 8:30 bola pol hodinu prestavka s moznostou navecerat sa. Povodne sme nechceli minat, a tak sme sa casnika nesmelo opytali na menu. Jeho odpovedou bolo, ze menu je len jedno a pozostava s kurata a zemiakovych torticiek. Nasledovala otazka na cenu, na co sa na nas casnik nechapavo pozrel a vysvetlil, ze vecera je predsa v cene listka :D To nas presvedcilo, usadili sme sa a navecerali spolu so vsetkymi ostatnymi cestujucimi.

Po ceste si k nam prisadla jedna velmi zhovorciva dievcina. Vystudovanu mala religionistiku, motala sa okolo mnisok a neustale kecala a kecala a kecala :) V tomto pripade mal Lukas stastie, lebo jej nic nerozumel :) V kazdom pripade ma donutila tipovat, kolko ma rokov (vyzerala na 30, povedal som 27, mala 22... whoops), avsak na druhej strane nam ponukla ochutnat z jej mate. Chutilo to ako taky horkejsi cas s cukrom - inak povedane, nic moc.



Buenos Aires 4.7.2012 (zverejnené: 12.7.2012)

top
Po prichode do Buenos Aires Lukas napisal nasej sprievodkyni po meste, Mice (citaj Mike), ktora je priatelkou chalana z Montevidea, ktory u Lukasa pred takmer rokom prespaval. Na oplatku sme mali sprievodcu po Buenos Aires a aj ubytovanie v samotnom Montevideu - o tom ale neskor. Stretli sme sa na Plaza St. Martin, pod velkou vezou s hodinami. Odtial sme aj s Micou pokracovali do prace k nasmu hostitelovi Osvaldovi. Mali sme ju trochu problem najst, ale nakoniec sme sa predsa len dostali do ciela. Tu treba opat spomenut, ze na jeho CouchSurfing profile vsetci hovorili, ze je velmi mily, avsak do znacnej miery "zvlastny". Nuz, mile deti, pod pojmom zvlastny si treba predstavit kombinaciu Gargamela, Mr. Burnsa zo Simpsonovcov a mileho uja, ktory detom na ihrisku rozdava cukriky :D Moja osobna teoria znie, ze zije v osobitnej casopriestorovej spirale, ktora sa len obcas pretina s nasou vesmirnou realitou. V tych momentoch vnima, zvysok casu len opakuje svoje otazky. Modelova situacia:
  • So, in Europe, everybody is rich, yeeeees?
  • Moja odpoved, ze nie celkom, blablabla
  • Aha, so, in Europe, everybody is rich, yeeeees?
  • Moj mierne zmeteny a opakovany pokus o odpoved
  • Yees, so, in Europe, everybody is rich, yeeeees?
  • Nechapavo protestujem
  • Yeeeees
  • Tesim sa, skryto aplaudujem
Osvaldo kazdopadne pracuje v obchode, ktory by som asi najskor nazval "vetesinarstvo" - predava vsetko od starych brosni, salov, cez pouzite retiazky, hrnceky az po stare ruze a sminky: v skutku pomerne strasidelna kombinacia. Nechali sme si u neho veci s tym, ze sa po ne vratime o siedmej vecer, kedy mal ist na stretnutie Toastmasters klubu. Vybrali sme sa teda s Micou behat po meste. Najskor sme si zasli kupit listky na trajekt a bus do Montevidea na nasledujuci den. Potom nas zlakala vona grilovaneho steaku (ved co ine si clovek ma dat v Argentine). Cena bola priatelna, obsluha strasne neprijemna, ale jedlo vynikajuce, a tak sme sa s Lukasom kazdy za 90 pesos (15 eur) do sytosti najedli (Mica sa ako zaryta vegetarianka nenajedla vobec). K jedlu som si dal ananasovu stavu a zistil som prekvapivo, ze tu na juhu sa ananas nevola piña, ale ananá, a ze jahoda nie je fresa, ale frutilla... nuz, aky kraj, taky mrav.

Po vydatnom obede sme pokracovali prechadzkou po meste, ja ciastocne loviac posledne chybajuce mince. Videli sme prezidentsky palac, tzv. Casa Rosada, luxusnu stvrt Puerto Madero, do ktorej sa prechadza po Puente de las mujeres (moste zien). V akcii sme si dokonca pozreli otacaci most cez rieku a vecer, ked sa Mica musela pobrat do prace ako babysitterka, sme este stihli miestny obelisk. Co nas na Buenos Aires najviac udivilo, bolo organizovane cakanie miestnych obyvatelov na autobus. Ich rady sa vinuli po chodnikoch, zachadzali za roh a niekedy az do polovice dalsej ulice. Pred siedmou sme prisli k nasmu Gargamelovi do prace, pricom vysvitlo, ze na Toastmasters mame ist s nim. Nechceli sme byt nevdacni, a tak sme ponuku priali. Treba mozno dodat, ze Toastmasters je medzinarodny klub s takmer storocnou tradiciou, ktory svojich clenov uci prezentacnym a vodcovskym schopnostiam.

Kym sme s batohmi dosli na miesto, celkom sme sa zahriali. Kedze su Buenos Aires podstatne juznejsie od Puerto Iguazu, aj rozdiely medzi rocnymi obdobiami su vacsie - teda v tomto case je tam vacsia zima (v noci okolo 2 stupne Celzia). Na moje prekvapenie bol tento Toastmasters po anglicky a zucastnovali sa ho super ludia od mladeho chalana, co po nociach hrava na bubny, cez riaditela ropnej spolocnosti az po zrelych sedemdesiatnikov zo starej skoly. Na zaciatku stretnutia este prebehli nejake oficiality, kedze sa prave menilo vedenie klubu, potom sme ale boli ucastnikmi (lebo zapojili aj nas) kratkej debaty, dvoch prihovorov a zaverecneho vyhodnotenia. Cely klub na mna dychal atmosferou starej Argentiny zaciatku minuleho storocia, plnej noblesy, anglickych klubov a polokolonialnych moresov :)

Po ukonceni stretnutia sme sa taxikom presunuli ku Gargamelovi domov, na 19 poschodie jedneho z buenosairesskych veziakov. Bordel mal slusny, ale nie az taky ako typek v Riu. Vysvetloval to tym, ze mal v byte robotnikov, ktori mu vymienali nejake trubky v kuchyni. Celkovy dojem z bytu umocnovali aj polostrasidelne obrazy nahych ludskych tiel, ktore pokryvali jeho steny a ktore udajne maloval Gargamelov brat. Kym sa Lukas sprchoval, typek mi hovori, ze reku: "Pomozes mi upratat, yeeeees?" Ja na to: "Yeeees" :) A tak sme upratali v kuchyni. Hned nato ukazal na neidentifikovatelnu zelenu masu na panvici (vraj spenat), ze ci to viem uvarit. Nazbieral som vsetku odvahu, ktora vo mne bola a opat som odvetil "Yeeeees" :) Nastastie vsak bol spenat uz uvareny a stacilo ho zohriat, rovnako ako aj nejake rezne, ktore mal ocividne "z domu" (neviem si presne predstavit, co pod tym myslel, kedze mal asi 50 rokov, ale tak, niektori ludia mozno nikdy nevyrastu :D). Zaujimavy bol tiez stav tanierov, priborov a poharov, lebo vrstva spiny na nich sa dala merat v milimetroch - nuz ale, ako sa hovori, spravny coachsurfer zje za rok furik spiny zatli sme zuby a prezili to :)

Po veceri sme sa pobrali spat, ja som este asi do piatej rano odpisoval na maily a pisal blog :) O pol osmej rano sme uz boli na nohach, Mica nas vyzdvihla kusok od Gargamelovho domu a zobrala nas na slavny buenosairesky cintorin. Hlavnou ulohou bolo najst hrob Evity Peronovej, co sa nam po chvili aj podarilo. Ak si ale cintorin predstavujete ako niektory z nasich cmiterov, tak treba povedat, ze v Latinskej Amerike sa miesta posledneho odpocinku skor ponasaju na male mesta s honosnymi hrobkami, stavbami v klasickom style, pomenovanymi cestickami a neskutocnym mnozstvom maciek :D

Po navsteve cintorina sme este isli do stvrte La Boca (cesta v zapche trvala asi hodinu), kde sme si pozreli profesionalnych tanecnikov tanga, predvadzajucich svoje tanceky na ulici. Bol to zazitok, kedze domy v La Boca su vsetky farebne, od zltych, cez cervene, modre, zelene... Cela stvrt mala zvlastnu, takmer az umelecku atmosferu. Kedze zaludok volal, zakotvili sme v jednom z malickych barov na rohu. Uzasne bolo, ze slnko sa prave zacalo sklanat na zapad a osvetlovalo prave nas stol v restike. Vzhladom na mrazivu teplotu okolnajsieho vzduchu to bol uzasny pocit. Ked este k tomu doniesli steak s hranolkami a vynikajucim cerstvym dzusom, Lukas sa zacal rehotat, lebo som sedel na stolicke a od sameho pocitu blaha som sa usmieval ako slniecko na hnoji :)

Kedze im donaska jedla trosku trvala, ponahlali sme sa potom rychlo naspat do mesta, aby sme stihli trajekt do Montevidea (ktory sme si den predtym kupili v centre - museli sme ale kupovat listy tam a spat u roznych spolocnosti, lebo kvoli argentinskemu pondelnajsiemu dnu nezavislosti bolo takmer vsetko vypredane). Po dalsej hodine stravenej v buse sme sa dopravili naspat do centra. Cestou sme este stihli skocit na postu, odkial som posielal nejake pohladnice domov - zistil som sice, ze ujo stankar mi predal znamky na DHL namiesto normalnej posty, ale kvoli casovemu sklzu som zaplatil aj argentinskej poste a pokracovali sme ku Gargamelovi domov. U vratnika sme si vyzdvihli batozinu, ktoru sme si tam rano nechali, a isli sme sa rozlucit ku Gargamelovi do prace. Ten uz mal v obchode zlozene veci od dalsieho Coachsurfera (nejakeho Skota s veeeelkym snowboardom). Ja som tuto prilezitost vyuzil na to, aby som sa u neho (bola to posledna moznost) pokusil zohnat mince, co mi este chybali. Kedze v jeho obchode bolo fakt VSETKO, mince mal a ja som po rozlucke s Micou spokojny aj s Lukasom odchadzal na bus smerom na trajektovy terminal.

Bus mal nastastie zastavku blizko jeho roboty, takze sme s tazkymi batohmi nemuseli trepat daleko :) Po vystupeni na terminali (ktory inak vyzeral ako male letisko) sme este asi pol hodinu cakali na odbavenie, rad mal asi 100 metrov a kedze sme po celom dni uz ani nevladali stat, sadli sme si a cakali, kym sa hala trosku vyprazdni. Samozrejme, hned vedla terminalu sa nachadzala schranka pre DSL postu, ale kedze pohladnice boli poslane, len som sa pousmial a pripisal to na vrub vrodenemu zmyslu vesmiru pre ironiu :) Po odbaveni prisla na rad colnica. Nic zvlastne sa nedialo, s vynimkou uruguajskych imigracnych uradnikov, ktori boli EXTREMNE neprijemni - asi ako zmes goril (zvierat) a goril (vyhadzovacov). Po prekonani statnej hranice sme sa usadili v trajekte (ktory mal v turistickej triede dost malo miesta na nohy) a nechali sa unasat po Rio de La Plata smerom k uruguajskym brehom. O tom ale zasa nabuduce :)



Montevideo 6.7.2012 (zverejnené: 20.7.2012)

top
Po mensej odmlke sposobenej pobytom na pusti bez internetoveho pokrytia (ach, tie puste) pridavam zazitky z Montevidea. Vopred sa ospravedlnujem za akekolvek chyby alebo preklepy, ale su tu asi dve hodiny v noci a takmer mrzne, takze prsty a mozog nie su tak celkom koordinovane :)

Naposledy sme sa rozlucili na trajekte plaviacom sa k uruguajskym brehom. Po asi hodine plavby sme dorazili na miesto, kde nas cakal pristaveny autobus. Jeho ulohou bolo doviezt nas do hlavneho mesta krajiny, Montevidea, co v nasom pripade trvalo este asi dalsiu hodinu a pol. Po pristati sme presli pristavnou halou, vymenili nejake uruguajske susne (zname tiez ako uruguayos alebo pesos) a vyzdvihnuc si batozinu sme sa presunuli do hlavnej haly. Tam na nas uz cakal vysmiaty Agustín, chalanisko, u ktoreho sme mali nasledujuce tri dni byvat (ano, je to presne ten isty, co kedysi prespaval u Lukasa a ktoreho priatelka nas sprevadzala po Montevideu).

Chalanisko, prave konciaci svoj prvy rok univerzity, bol na prvy pohlad vysoko sympaticky, taka vysmiata strapata hlava :D V pristave nas cakal aj s jednym so svojich spolubyvajucich, Mateom, pomohli nam s batohmi a spolocne sme sa taxikom vybrali na ich byt. Ten sa nachadzal v studentskej stvrti Montevidea, plnej zelene, graffiti popisanych stien, barov a podobnych lakadiel :) Ked sme po par minutach dorazili, Agustín nam pripomenul to, pred cim nas uz varovala aj Mica - ze byt, ktory si prenajimaju, je ako mraznicka. Trochu sme sa vylakali (ale zasa nie velmi) a nechali sa zaviest na prve poschodie obytneho domu. Za dverami bytu na konci dlhej tmavej chodby sa nam otvoril pohlad na prijemnu obyvacku (so zvlastnymi zltkastymi obkladackami), z ktorej sa prechadzalo do malej kuchyne, na balkon a na dalsiu chodbu veducu do kupelne a k dvom izbam.

Byt vyzeral velmi prijemne a na to, ze bol obyvany troma chalaniskami, aj upratane. Cakal nas v nom uz treti spolubyvajuci, menom Luis, ktory pracoval v obchode s fotoaparatmi a pri tom si robil DJ-sky kurz. Samotna obyvacka pozostavala z gauca, televizora a stolika s miskou ovocia. Vdaka starostlivej vychove Misulka a Ondra (tymto pozdravujeme), som v miske okamzite identifikoval dvojnasobnu reinkarnaciu Grandpa Lemona a vydavajuc prislusne zvuky (Whazuuuup), som sa s oboma citronmi odfotil :D Tu nas cakalo dalsie prekvapenie: Kedze sme den predtym v La Boca zaplatili Micin obed ako maly revans za jej neunavne chodenie s nami, ona to hned nahlasila Agustínovi a kedze si u nas zistila, ze mame radi pizzu, ten nevahal a zapriahol Luisa do prace. Vysvitlo totiz, ze chalanisko robi vybornu pizzu (samozrejme vegetariansku, lebo Agustín uz mesiac pod vplyvom Mici maso nejedol a museli sme ho dokonca presviedcat, ze slovenska Horalka ani korbaciky neobsahuju ziadne zvieracie casti, kym ich vyskusal) a to dokonca stvorcovu, kedze taka je originalna urugiajska variacia tejto celosvetovo oblubenej pochutky :)

Predtym, ako isla pizza na pekac, sme este vybehli do obchodu po par prisad a mne sa podarilo zozbierat prve mince do uruguajskej kolekcie (v platnosti su stare mince, ako aj nove, ktore vydali pred par tyzdnami, takze zozbierat kompletnu sadu nebolo az take lahke). Po ceste som este na chodniku nasiel aj prastaru jednopesovu mincu, ergo moja radost bola dvojnasobna. Po oparovnom prichode na byt Luis dorobil s cerstvo kupenou mozarellou pizzu a my sme uz v druznom rozhovore cakali, kym bude dielo hotove. Moment vyvrcholenia zanedlho skutocne nastal a pizza bola v skutku skvela, s olivami, mozarellou, paradajkovym zakladom a tajomnymi koreninami (ano, bol to studentsky byt, ano, v kvetinacoch im rastli vselijake rastlinky, ale nie, nemyslim si, ze prave to bolo jednou z korenin) :D :D :D Ked uz sme si mysleli, ze sme vsetko zjedli, vytiahol Luis z pece druhy plech a cela radost za zacala odznova :D

Pred spanim sme sa este dohadovali o programe na nasledujuci den. Agustín spomenul, ze musi ist doobeda na stretnutie jednej studentskej organizacie, o clenstvo v ktorej sa uchadza (ano, AIESECari, hadajte, aka studentmi riadena organizacia to bola :D). Ja som samozrejme nevahal a ponukol sa, ze tam pojdem s nim - koniec koncov, treba sa pozriet, ako sa AIESEC prezentuje v Uruguaji :) S tym sme sa vsetci rozlucili a isli spat. Noc bola pokojna, v spacaku a pod dekami nebola ani zima a ranny budik o 10.00 bol bolestivou skuskou pevnej vole. Ako to vacsinou byva, ludsky zmysel pre povinnost nakoniec vyhral a po rannej sprche (tepla voda, yessss) nastal nas presun do sidla univerzity. Isli sme pomerne rychlo, lebo sme uz trochu meskali, ale vdaka autobusu a Agustínovmu dobremu orientacnemu zmyslu sme nakoniec dorazili nacas.

Co sa tyka samotnej univerzity, bola v jednej zo starych budov v meste (niekde sa v nej dokonca ukryvala aj byvala kaplnka, z ktorej spravili prednaskovu miestnost :D). Informacnou technikou ale nasu alma mater schovala do vrecka: v kazdej miestnosti boli nainstalovane pocitace, dataprojektory a podobne vymozenosti, ktore si ucitelia u nas nosia vsade so sebou na pleci :) AIESEC Infomeeting zacal o malu chvilku, prezentujuci boli clenmi len par mesiacov, ale treba povedat, ze ich prezentacne schopnosti boli velmi dobre. Po prezentacii a kratkej diskusii s pritomnymi stazistami a nadejnymi clenmi (samozrejme som sa zapojil) sme sa opat ponahlali domov, vyzdvihnut Lukasa. Nasledne sme sa spolocne vybrali ulicami Montevidea :)

Navstivili sme stare mesto, pozreli si budovu vlady, vystavu tradicneho umenia, potulali sa ulickami s kolonialnou architekturou. Uzasny bol blsi trh s mnozstvom miestnych predavajucich vsetko od vymyslu sveta - pocnuc rucnymi pracami, retiazkami, vyrezavanymi figurkami, cez starozitne lyzicky, flasticky, mince, az po magnetky a porcelan. Atmosferu celemu miestu dodaval chalanisko snaziaci sa zahrat niekolko piesni v rade za vylucneho vyuzitia bicich nastrojov - zvuk to bol zaujimavy :) Velmi pekny bol aj byvaly rybi trh, ktory sa zmenil na akusi krytu trznicu s mnozstvom restauracii ponukajucich lakave jedla za ceny nevhodne pre dvoch osamelych cestujucich studentov. Kedze nas vakuum v zaludkoch prinutilo coraz castejsie sa obzerat po zdroji vyzivy, zabocili sme do miestnych potravin, nakupili chlieb, sunku a syr a vybrali sa na molo. Napad to bol vyborny, pretoze slniecko este pekne hrialo a za pritomnosti niekolkych rybarov sme si nad ustim Rio de la Plata urobili piknik :)

Po vydatnom obede sme sa spokojnejsi vydali hladat este jednu pamatihodnost, ktora predtym unikla nasej pozornosti. Nejko sme ju vsak nevedeli najst, a tak sme sa rozhodli radsej ist na plaz pri Agustínovom dome, aby sme pozorovali zapad slnka. Po chvili sme si vsak uvedomili, ze zapad slnka odtial vlastne nebude vidno a ze najlepsie miesto na jeho pozorovanie bude predsa len molo, odkial sme pred 40 minutami odisli :) Pustili sme sa teda naspat, cestou sme videli pozostatky mestskych murov a mytnych domcekov, ku ktorym pred par storociami privazovali cerstvo privezenych otrokov z Afriky. Vidiac, ze slnko neuprosne klesa k oceanu sme sa rozhodli pobehnut, a tak som vyuzil svoju sice biednu, ale predsa len existujucu bezecku formu (vdaka chalani, osobitne Ondro, Miso, Marko a Martin). Lukas, pohanany vidinou pekneho zapadu slnka mal vsak predsa len pred nami naskok - a to nie len vo vzdialenosti, ale aj v motivacii. Jeho bezecky vykon sme preto s Agustinom nasledovali len po zaciatok mola, kde sme sa dokladne vydychali a zvysok fotosession sme prekecali v druznom rozhovore. Treba ale povedat, ze Lukiho fotky, ktore z konca mola spravil, boli uzasne (a ked budem v SKia, tak ich aj uvidite :D)

Po tomto dobrodruzstve sme sa vydali naspat k Agustínovi domov. Boli sme uz slusne unaveni, ale napriek tomu sme sa este vybrali vonku na chvilu posediet. Prvy bar bol obsadeny, v druhom sme nasli akurat pat miest, a tak sme asi hodinku pokecali a popijali miestny jablkovy strik :) Po navrate domov sa este niekde objavila shisha a chalaniska nam ukazali, ze v krabici v jednej z ich izieb, do ktorej sa podozrivo vinula ziarovka, nepestuju paradajky ani zeruchu :D Ked uz vseobecna unava velila na spanok, prekonfigurovali sme trochu spaci poriadok (isiel som kvoli zime spat k Agustinovi a Luisovi do izby) a po kratkom predvedeni Luisovych DJskych schopnosti sme sa ulozili na spanok.

Nasledujuci den sme chceli povodne ist pozriet na kopec Montevideo, po ktorom malo byt pomenovane mesto, ale pre kratkost casu a kvoli dalsim pamiatkam, ktore nam este zostavali, sme to uz nestihli. Presli sme sa este teda po meste, zaujimavostou bola navsteva miestneho divadla, ktore bolo prave otvorene pre deti, co znamenalo, ze sa nas ujala polosialena klaunka a previedla nas po inak velmi peknej budove. Skocili sme este na plaz pozriet nejake kamienky pre Mr. G., presli sme sa miestnym parkom, mne sa na poslednu chvilu podarilo najst posledne dve chybajuce mince (novu 5 a 10 pesovku) a pomaly sme sa pobrali smerom na autobusovu stanicu. Tam sme este nasli Luisa (obchod s fotoaparatmi, v ktorom robil, bol prave na stanici), rozlucili sa s nim, rozlucili sa aj s Agustinom a nasadli na bus smerom Buenos Aires. Ten nas opat vylozil v pristave a tentokrat lepsim trajektom sme sa prepravili k argentinskym brehom. V meste sme sa ale velmi neohriali, lebo na vecer sme uz mali kupeny autobusovy listok smerom do nasej poslednej zastavky v ceste po Argentine - mesta Mendoza.

Kedze tu uz ale skutocne mrznem, o nasich zazitkoch v Mendoze zasa az nabuduce ;)



Mendoza 8.7.2012 (zverejnené: 29.7.2012)

top
Hlasim sa opat, tentokrat z olympijskou atmosferou zasiahnuteho Londyna. Minule sme skoncili pri presune z Buenos Aires do Mendozy - hlavneho vinohradnickeho mesta Argentiny. Ten sa odohral prostrednictvom asi 16 hodin trvajucej cesty busom, ktorej vacsia cast prebiehala v noci. Dopredu sme boli dohodnuti, ze po prichode na hlavny terminal v Mendoze nas bude nas hostitel, Gaston, cakat a zoberie nas autom k nemu domov. Do mesta sme dorazili nieco pred 11.00 doobedu a po kupeni listkov smerom Santiago de Chile na nasledujuce poobedie sme sa zacali obzerat po Gastonovi.

Nasli sme ho (resp. on nas) az po chvili, ked sme si uz mysleli, ze na nas zabudol a zacali sme sa obzerat po nejakych autobusoch, ktore idu k nemu domov (co bol dohodnuty alternativny plan, keby neprisiel). Prve, co nas prekvapilo, bolo jeho auto, na latinskoamericke pomery az prilis high-class (na znacku sa ma nepytajte, ale bolo to nejake SUV-cko s kozenymi sedadlami). Po ceste k nemu domov sme este vysadili jeho kamosku, ktoru viezol a nalozili sme Gastonovu sestru aj s frajerom. Zaujimave bolo, ze sestra byvala v stvrti, ktoru on oznacil ako dost nebezpecnu, na prvy pohlad tak ale neposobila: upravene zahradky, rodinne domceky, na uliciach cisto. Nuz, v niektorych krajinach kontinentu v takych stvrtiach nebyva pomaly ani prezident (vid Bolivia) a v Argentine ide o zlu cast mesta.

Cesta ku Gastonovi domov bola dlha, trvala nam vyse 40 minut a autobusom by sme ju aj s batozinou boli skutocne asi len nedobre zvladali. Nebyval totiz v samotnom meste, ale na jednom z jeho predmesti tvoriacich samostatne komunalne jednotky. Ked sme dorazili, uvideli sme konecne Gastonov dom (resp. dom jeho rodicov, kedze aj napriek veku okolo 30 stale byval aj spolu s mladsim bratom s nimi a studoval pravo) - nachadzal sa uprostred zatvoreneho dvora, mal iba prizemie a okna ani dvere neboli zamrezovane, co je v tychto koncinach skutocne nezvycajne - vraj je na tomto predmesti velmi bezpecne.

Rychlo sme sa zvitali s Gastonovymi rodicmi, ich dvoma psami (dogou a takym malym srandovnym zakrpkom) a sledovali, ako sa hraju s miniaturnym stenatom neidentifikovatelnej rasy, ktore priviezla Gastonova sestra (predchadzajuceho psa jej totiz zrazilo auto a ako odskodne jej frajer kupil stena menom Chispa - Iskricka :D ). Po uvodnych formalitach a dlho ocakavanej sprche sme velmi radi prijali pozvanie na obed, najme kedze cely dom uz od varenia vyborne vonal. Treba povedat, ze Gastonova mama rodinu rozhodne nezahanbila a navarila take vynikajuce cestoviny, ze este teraz sa zalizujem za oboma usami :) V kazdom pripade, za dobrym jedlom nasledoval nemenej dobry dezert (flan a kokosovy kolac), takze sme poobede krochkali blahom a vobec sa nam nechcelo pohnut :)

Toto bolo umocnene este tym, ze islo o jediny dom z celeho nasho mesacneho vyletu, kde mali domaci kurenie (rano byvalo nieco pod -10C), takze sme vnutri nemrzli. Plany na oddych nam ale prekazila nasa tuzba spoznat tajomstva miestneho vinarstva. Gaston nam dohodol na 15.00 prehliadku jedneho z vinohradov (Alta Vista) s tym, ze je vzdialeny asi 3 bloky a ze cesta nam tam bude trvat pol hodinku. Nelenili sme teda, s Lukasom sme este asi 15 minut stravili cestou a fotenim And, ktore lezali opacnym smerom ako vinica, potom sme sa uz ale bez otalania pustili za nasim hlavnym cielom.

V tomto pripade sa opat prejavil latinskoamericky pomerne flexibilny pristup k casu a priestoru. Je sice pravda, ze vinohrad bol od domu len 3 bloky, problemom ale bola dlzka blokov, ktora dosahovala okolo 1-2 km :D Islo jednoducho o cestu s domami po oboch stranach, z ktorej ale len velmi zriedka odbocovali nejake ulicky. Ked sme sa asi o 15.15 po 45 minutach takmer behu a niekolkych konzultaciach smeru s miestnymi obyvatelmi dostali k brane vinohradu, zistili sme, ze prehliadka sa uz zacala. Rychlo sme sa teda pridali k nasej skupinke, ktoru sme nasli prave v pivnicnej casti komplexu.

Treba povedat, ze sprievodkyna mala vynikajucu anglictinu, vysvetlovala putavo a fundovane. Samotny vinohrad podla jej vykladu vlastni jeden francuz, ktory vyuzil vyhodnu polohu Mendozy a rozne terroire (podno-klimaticke podmienky) okolitych kopcov. Najvyssie vinohrady boli polozene vo vyske nad 1000 metrov. Povodne betonove kade s metrovymi stenami, ktore sa kedysi pouzivali na fermentaciu vina, boli obrovske, a to az tak, ze v jednom z nich mali zriadenu priestrannu kostovnu. Moderne sudy boli, samozrejme, nerezove a na vyzrievanie lepsich vin sa pouzival spanielsky dub (cena jedneho suda okolo 1.000 eur), ktory sa ale po 4 rokoch musel vzdy vyhodit, resp. predat restauraciam ako dekoracia. Zaujimavostou bol pasikavy zjav sudov so cervenou strednou castou, ktory vznika vraj tak, ze pri ochutnavani vinari sud jednoducho zvonka oblievaju zvyskami nedopiteho vina :)

Po vyklade nasledovala najocakavanejsia cast, cize ochutnavka. Chutnali sa viacere, v Europe napospol nezname, odrody a kupazove vina, v pamati mi vsak utkvela odroda Torrontes, ktoru by som u nas skutocne neviem, k comu prirovnal. Kedze cena okolo 6 eur (na rozdiel od niektorych flias, ktore sa pocitali v stovkach evry) sa nam aj s Lukasom zdala prijatelna, rozhodli sme sa po flaske si kupit. Teraz z Londyna mozem povedat, ze obe zatial transport prezili a ak sa im nic nestane ani cestou do Budapesti a potom z Pesti do Bratislavy, bude u Peta Reta mensia ochutnavka (ano, Jarik, presne tebe su tieto riadky venovane) :D :D :D

Nasledne sme sa rozlucili s vinohradom a pobrali sa preskumat "centrum" predmestia. Podivnym dojmom posobili nadoby na vrecia so smetami, ktore vyzerali ako domceky na stracej nozke. Vysvetlenim bol hadam pocet tulavych psov, ktore by sa inak v odpadkoch velmi radi poprehrnali. V centre mesta sme sa pokochali pohladom na kolonialny kostol a potom si na chvilu oddychli v parciku s mnozstvom hrajucich sa deti a najma skateboardujucej mladeze - dalsi znak toho, ze v danej lokalite bolo skutocne bezpecno a decka mohli chodit po uliciach von same.

Po skonceni prehliadky sme isli naspat ku Gastonovi domov, kde sa uz podavala vecera - vynikajuca domaca pizza s dezertmi od obeda. Potom sme mali s Gastonovymi rodicmi (kym sa on ucil na skusku) zaujimavu diskusiu o europskej politike, rozpade Ceskoslovenska, latinskoamerickej geopolitickej situacii atd. S prekvapenim som zistil, ze najma Gastonov tatko je velmi fundovany a ma siroky prehlad aj o zalezitostiach tykajucich sa nasho kontinentu. Po asi troch hodinach, ked uz hodiny pomaly odbijali 11, sme sa rozlucili s tym, ze rano, okolo siedmej, nas Gastonovi rodicia vezmu naspat do mesta.

Tak aj bolo, budik nieco po 6.00 sice nebol prijemny, ale ranajky naopak potesili a o to lepsie nam padlo, ze sa nemusime s batohmi trepat do mesta sami. Slnko vychadzalo neskoro (maju tam teraz zimu), a tak nas prichod na terminal prave osvetlovali jeho prve luce. Na terminali sme si nechali velke batohy a s prirucnymi sme sa pobrali spoznavat mesto. Casu sme mali totiz az do vecera dost :) Treba povedat, ze okrem jednej pesej zony v Mendoze v skutocnosti nie je az tak velmi co vidiet. Zaujimavi boli zametaci ulic, ktori namiesto metly pouzivali palmovy konar, rovnako ako decka, co z nejakeho dovodu behali po strede ulice v maskach zvierat.

Asi hodinu trvajuca cesta nas zaviedla cez pekene, akoby anglicke stvrte, az do miestneho parku. Ten dojem z mesta rozhodne vylepsil, pretoze okrem velkosti nas uputal aj roznorodymi alejami, lavickovymi zatisiami, sochami a celkovo velmi prijemnou a pokojnou atmosferou. Po takmer dvoch tyzdnoch paliem a vselijakej tropickej buriny som tu po prvykrat nasiel dub, a preto som sa neubranil a musel tento symbol slovanstva objat :D To sme sa uz ale pomaly poberali smerom na terminal, kam sme aj po necelej hodinke a pol dosli.

Bolo to akurat vcas, aby sme bez stresov a nahanania pockali na autobus, ktory nas mal pocas niekolko hodin trvajucej cesty odviest az do hlavneho mesta susedneho Cile, Santiaga. Este pred nastupom do nasho mileho dopravneho prostriedku sme sa vopred informovali, na ktory terminal v Santiagu prideme. Mala nas tam totiz cakat nasa hostka Carla a v hlavnom meste Cile maju terminalov asi sest; tuto informaciu sme jej aj poslali. Cesta cez Andy bola uzasna, po lavej ruke sme videli Inkov most, utvar vytvoreny mineralnymi usadeninami rozpustenymi vo vode miestnej rieky, ktora pravdepodobne istu dobu pretekala po kamenmi vylozenom snehovom koryte - po roztopeni snehu vznikol akysi "skameneny" most zlto-hnedej farby. Miestni tuto vlastnost vody v rieke vyuzivaju na vyrabanie suvenirov, kedy sa do nej ponorene flase a ine predmety do mesiaca pokryju vrstvou kamenisteho sedimentu.

Po pravej ruke bol viditelny najvyssi vrchol And, Antofagasta, lyziarske strediska, klukata zeleznicka (ktora uz asi 50 rokov nefunguje, lebo pred casom niekto s konexiami v sektore nakladnej autodopravy preloboval, ze zeleznice sa zatvoria a vsetok tovar sa bude prepravovat po ceste) a nedostupne vrcholy pohoria. Uzasny dojem z malebnej cesty kazili len neustale pokusy vodicov autobusu "sprijemnovat" nam cestu hudbou 80. rokov typu Kylie Minogue, Tears for Fears a podobne :). Po tom, ako sme dorazili na cilsku hranicu, sme museli asi pol hodinu mrznut v teplotach, ktore sa na nulu pozeraju zasadne zospodu. Kym my sme s modrymi perami drkotali zubami, colnici v hrubych bundach sa tvarili akoby nic a uzivali si utrpenie turistov :) Na tomto mieste mi zhabali sisku, ktoru som si niesol z Montevidea (fakt pekna a velka), lebo vraj sa v nich ukryva hmyz, ktory by mohol kontaminovat cilsku prirodu... whatever. Dobre bolo, ze som si dokladne precital colne vyhlasenie, ktore sme museli predtym podpisat a zaskrtol prislusne policko (ze nesiem biomaterial), lebo inak by mi hrozila celkom mastna pokuta. Takto som len prisiel o sisku (ktoru aj tak nasli nie na zaklade colneho vyhlasenia, ale na zaklade scanneru) :)

Po prechode hranice a zaslani SMSky so srdecnymi pozdravmi rodine uz cesta prebiehala bez vacsich problemov. Zostup z upati And bol cik-cakovity a aj vdaka sportovo-kaskaderskemu stylu jazdy vodicov mali moje pokusy o vykonanie malej potreby vo autobuse iba malu sancu na uspech - hadzalo to so mnou na zachode ako s rybou vo vedre :). Po uspesnom absolvovani aj tejto nelahkej operacie sme vecerom dorazili do Santiaga... ale o tom zas nabuduce :)



Santiago de Chile 10.7.2012 (zverejnené: 4.9.2012)

top
Po malej odmlke, ale zasa už s diakritikou sa opäť hlásim s pokračovaním našich juhoamerických dobrodružstiev. Naposledy sme sa rozlúčili odchodom z vinárskeho mesta Mendoza a príchodom do čilského hlavného mesta Santiago.

Vystúpili sme teda na autobusovej stanici v Santiagu a začali sa rozhliadať po Carle. Keď sme ju nikde nevideli, sadli sme si do čakárne, pripisujúc jej neprítomnosť tradičnej latinskoamerickej (ne)dochvíľnosti. Po 20 minútach už ale Lukimu došla trpezlivosť a napísal milej dievčine SMSku. Na naše prekvapenie baba odpísala, že ona tam už je a že nás tiež hľadá. Zmätení sme ešte raz prebehli neveľkú stanicu a začali mať podozrenie, že milá Carla je isto na drogách, keď nás už pol hodinu nevie nájsť. Potom ma ale napadlo jedno (nie veľmi príjemné) vysvetlenie celej situácie. S obavou v hlase som sa spýtal predavača v stánku, na ktorom termináli to vlastne sme - mno, podozrenie sa potvrdilo a autobus jednoducho prišiel na iný terminál, ako mal. Prečo? Nuž, lebo mal práve takú náladu :)

Zavolali sme teda Carle, že nie ona je na drogách, ale že na drogách bol náš šofér a uviedli na pravú mieru našu aktuálnu polohu. Našťastie tieto dva terminály od seba neboli ďaleko, takže milá Carla chytila metro a do pol hodinky bola pri nás :) Keď sme sa konečne zvítali (bola to fakt veľmi zlatá a milá dievčina), rozhodli sme sa, že k nej domov pôjdeme pešo, keďže "náš" terminál nebol od jej domu vzdialený viac než 10 blokov. Po ceste nám rozprávala, ako na "jej" termináli stretla dvoch Nemcov, ktorí vyzerali celkom stratene, ako si myslela, že sme to my (dokonca sa ich o tom pokúšala presvedčiť :D) a ako im poradila nejaké hostely v meste, kde by sa mohli ubytovať. Aké bolo naše prekvapenie, keď sa cestou do Carlinho bytu zrazu oproti nám vynorili dve očividne európske postavy, začali mávať na Carlu a zdrarviť ju ako starú známu. Vysvitlo, že išlo o tých istých dvoch Nemcov, ktorých sa snažila ujať na autobusovej stanici. Keďže si Európania musia v cudzom svete pomáhať a mimo Európy si namiesto večného hádania skutočne aj pomáhajú, vymenili sme si s nimi čísla, že keby čosi, tak si zavoláme. Potom sme už bez ďalších vyrušení pokračovali ku Carle domov.

Tu treba povedať, že rozdiel medzi Čile a Argentínou, čo sa týka ekonomickej úrovne, nie je veľký. Architektúra je koloniálna, budovy v meste tiež vo v zásade dobrom stave. Rozdielom je ale podnebie, lebo zatiaľčo v Buenos Aires sme mrzli pri teplotách okolo 10 stupňov celzia, v Santiagu sme mrzli naozaj :) Po príchode do Carlinho domu, kde mala samostatnú izbu, sme si zložili veci a absolvovali malú exkurziu. Išlo o študentský dom, kde bývalo (plus mínus) 12 ľudí, ktorí neustále prichádzali, odchádzali, prespávali inde, rsep. niekto prespával u nich... jednoducho žilo to tam :) Rýchlo sme zjedli večeru, ktorú nám Carla pripravila (vyprážanú rybu a placky s avokádom) a vybrali sa spolu s ňou na párty, na ktorú nás pozvala. Najskôr sa išlo do miestneho diskobaru, kde práve prebiehal tzv. cuenca večer - cuenca je tradičný čilský tanec, kedy chalan a baba okolo seba krúžia za pomoci pomerne zvláštnych skackavých pohybov, celý čas točiac nad hlavou farebnou šatkou. Mňa tanec veľmi neoslovil, zato Lukáš sa v rámci spoznávania cudzích kultúr s vervou pustil do jeho praktického trénovania :)

Na párty sme zostali pár hodín, ja som pokecal s viacerými zahraničnými (chalan z Británie, ktorý v Santiagu učil angličtinu, ďalší chalan z kolumbijskej Pereiry, ktorý tam študoval, dokonca jedna Češka...), Carla nám dokonca kúpila na zahryznutie tradičný miestny plackoidný pokrm. Potom sa párty skončila (okolo polnoci tam hlučné miesta kvoli nočnému kľudu zatvárajú) a my sme pokračovali na afterparty k jednému Carlinmu kamarátovi domov. Pred odchodom sa mi ešte podarilo od barmana vymámiť niektoré z mincí, ktoré mi ešte chýbali do zbierky, takže som bol nadmieru spokojný :) Len pre zaujímavosť sa odchodu z párty za účelom jej pokračovania inde po španielsky povie "rematar," čo v doslovnom preklade znamená "znovu zabiť" :) . Cesta k nemu trvala vyše pol hodinu, čo v mrazivých teplotách a našom chabom oblečení nebola až taká zábava, ako by sa zdalo :) Zišlo sa nás u neho približne 10, pustila sa hudba, občas ju striedala gitarka a celkovo panovala dobrá nálada. Okolo jednej nad ránom sa všeobecne rozhodlo, že by sme sa mali najesť, a tak sa vybraní členovia našej spoločnosti vydali s vyzbieranými pesos na nákup :) Onedlho sa vrátili aj s mušľami, avokádami (neodmysliteľná súčasť čilskej kuchyne, Carla mala dokonca doma plantáž a jej heslo na comp bolo "paltalandia", čo v preklade znamená "avokádovo") a ďalšími ingredienciami a pustili sa do prípravy polnočného občerstvenia. Na stole samozrejme nechýbalo čilské víno a aj keď to bol len obyčajný krabičiak, kvalitou predčilo mnohé naše fľaškové z vinoték.

Kým sa varilo jedlo, pustila sa jedna z prítomných dievčín (odniekiaľ zo severu krajiny), ktorú v podstate nikto nepoznal, do vína. O chvíľu už bola v stave nepríjemne lepivom a jej anglická slová zásoba sa obmedzila na vetičku: "You are nice", ktorou častovala všetkých prítomných chalanov neúspešne sa snažiacich pred ňou utiecť :) Ja som sa zatiaľ pustil do reči s jednou babou z Argentíny, AIESECárkou, ktorá bola v Santiagu len na pár dní. Slovo dalo slovo a ona nevdojak poznamenala, že sa o týždeň chystá do Kolumbie. Keď som sa viac-menej zo zaujímavosti spýtal, kam presne, odvetila, že do takého malého mesta, ktoré určite nebudem poznať - vraj sa volá Manizales :) Tu už prestávala sranda a keďže na náhody neverím, spýtal som sa, čo sa tam chystá robiť. Ona vraj navštíviť kamaráta, ktorého stretla pred pár rokmi na stáži v Keni. V tomto momente som ja len tak, medzi rečou, poznamenal, že má pozdraviť JuanMi Duqueho. Po očku som ju, samozrejme pozoroval a jej reakcia stála za to: najskôr, asi pol sekundy, nič, potom na mňa vyočila oči, nechápavo sa mňa zazrela a hneď ma zaplavila kopou otázok, že ako je možné že ho poznám, odkiaľ a tak. Vysvetlil som jej, že som bol v Kolumbii, a dokonca presne v Manizales, v 2008 na stáži, že JuanMi bol dobrý kamarát a že keď som odchádzal, išiel on na stáž do Kene. A keďže z malého mestečka ako Manizales asi veľa ľudí do Kene nechodí, bola situácia jasná :D

Táto príhoda nás nesmierne pobavila a zhodli sme sa, že svet je fakt jedna malá dedina, kde každý každého pozná - veď uznajte: Slovák sa v Čile stretne s Argentínčankou a obaja poznajú Kolumbíjčana, čo bol na stáži v Keni :) Menší pôžitok však mal z nášho rozhovoru Lukáš, lebo ako stúpalo naše vzrušenie a nadšenie z tejto mimoriadnej náhody, tak sme plynulo prechádzali z angličtiny do španielčiny, až sa nás nakoniec už nedalo vôbec zastaviť :D

Keď bolo jedlo hotové, pustili sme sa s chuťou do práce - z hrnca bolo treba vyloviť rôzne mušle, škeble, slávky, škľabky, hrebeňovky a podobné netvory a jednoducho z nich vyjesť mäso. To sa nám aj veľmi rýchlo podarilo a výsledný vývar sme zjedli so štipkou čili ako polievku. O tom, že to bolo výborné, ani nemusím písať :) Následne sa podávali miestne placky aj s.... tamtadadá.... avokádom :D Bolo to ale tiež skvelé a my sme sa výborne bavili. Trochu zamrzelo, že sa Argentínčanke v tom virvare "stratil" mobil. Všeobecné podozrenie padlo na neznámu na mol opitú babu, ktorá stále niekam behala, zatvárala sa v kúpelni a celkovo sa správala vysoko zvláštne. Padol aj návrh na osobné prehliadky všetkých zúčastnených, keďže sa ale nenašiel nikto, kto by ich bol ochotný vykonávať, bol mobil nakoniec vyhlásený za definitívne stratený.

Keďže sa už ručička na hodinách blížila k 3.00 nad ránom a hostiteľova manželka vedľa v izbe spala (alebo sa o to aspoň pokúšala), schýlila sa celá párty ku koncu a vybrali sme sa naspäť ku Carle domov. Ja som si ešte rýchlo z polievky vylovil na pamiatku po jednej mušli z každej morskej potvory, ktoré sme jedli, a mohli sme vyraziť. Spiatočná cesta nám ale trvala nesmierne dlho, takmer hodinu, takže keď sme o štvrtej ráno premrznutí dorazili ku Carle na dom, nezostávalo nám nič iné, len ísť pekne spať.

Zobudili sme sa "ráno" o 11., Carla ale ešte sladko spala :) Plán bol jednoduchý: prebehnúť mesto a pofotiť, čo sa dá. Treba však povedať, že ranná hygiena, ktorá tomuto plánu predchádzala, bola skúsenosťou priam šokujúcou. Čerstvo prebudený som sa ráno pokúšal využiť sprchu. Šmátral som v tme (Carlina izba nemá okná) po vypínači, keď tu zrazu som dostal elektrošok ako delo :) Ešte dobre, že obranné reflexy fungujú a prst som rýchlo odtiahol, lebo v Čile majú na rozdiel od väčšiny Latinskej Ameriky krásnych 220 V :) Mierne (p)otrasený som siahol po lampáši a pustil sa zisťovať dôvod môjho brnenia v ruke - ten som veľmi rýchlo našiel: V jednej, očividne fázovej, dierke rozdvojky, nachádzajúcej sa v tesnej blízkosti vypínača (aspoň že som od svojho cieľa nebol ďaleko) sa nachádzal zapichnutý... tamtadadám...špendlík :D

Nechcel som Carlu budiť, preto som potichu vliezol do sprchy a pustil vodu. Pripomínam, že teplota vzduchu vo vnútri bytu neveľmi prevyšovala povestnú nulu, a tak som očakával, že po dotyku s vodou moja ruka pocíti príjemné teplo... opak bol však pravdou, zelektrizovaný prst sa začal opäť chvieť mravenčením - tentokrát spôsobeným ľadovou (opakujem ľadovou) vodou :) Vzhľadom na okolnosti som sa neodvážil rannú sprchu absolvovať, keďže už ale Carla pomaly vstávala, položil som jej impertinentnú otázku ohľadom klinca v kúpelňovej rozdvojke. Odpoveďou bolo, že ona vie, že ho tom má, že sa tam nejak ocitol a že ho nevedela vybrať. Samozrejme, vo mne sa okamžite ozval duch záchrancu a podujal som sa klinec z rozdvojky vyberať. Nebola to až taká ľahká úloha, pretože rozdvojka mala ochranu pred náhodným vsunutím predmetov (haha), ktorá hlavičku klinca nedovolila vybrať. Jedna kancelárska spinka a skrutkovač však doviedli celé moje snaženie do úspešného konca.

Inštalatérsky výkon bol teda zavŕšený a my sme sa konečne mohli pustiť po pamiatkach. Po prvotnej ceste po hlavných krásach mesta, kostoloch, katedrále, sme zamierili k prezidentskému palácu. Palác bol veľmi pekný s jazdeckou prezidentskou strážou, čo ma však prekvapilo, bolo ohromné množstvo policajtov, jazdnej polície, ťažkoodencov, policajných psov a celkovo bezpečnostných zložiek. Po chvíli som to už nevydržal a spýtal sa trochu menej hrozivo vyzerajúcej policajtky, čo sa to tu deje. Ona na to, že vraj mali študenti nejakú demonštráciu a keďže študenti sú veľmi nebezpeční, muselo mesto povolať ťažkoodencov. Kým hovorila, predstavoval som si besných študentov ekonómie s penou pri ústach, ako sa vrhajú na okoloidúce autá a s nepríčetným pohľadom demolujú mesto - bol to výjav vysoko humorný :) Sám pre seba som si ale povedal, že keď už sa v Čile štát takto bojí svojich študentov, možno bude niečo pravdy aj na tom, čo sa hovorí o moci a sile, ktorou táto skupina ľudí disponuje bez toho, aby si to niekedy uvedomovala. Koniec-koncov, pred vyše 20 rokmi boli aj u nás študenti jedni z prvých, ktorí vyšli do ulíc - možno že sme už na to len u nás trochu pozabudli...

Po takejto zaujímavej informácii nás onedlho hlad donútil poobzerať sa po niečom na jedenie. Neďaleko centra sme našli milú polleríu (v preklade niečo ako "kuriatkáreň"), kde akurát miestni (hostia aj čašníci) pozerali zápaz Čile proti Uruguaju. Usadili sme sa teda na prvom poschodí s pekným výhľadom na ulicu a snažili sa vymyslieť, čo dobrého (a lacného) si dáme. Voľba padla na polovicu grilovaného kuriatka rozdelenú na dva taniere. Aj s nápojmi (ja som si dal výborný marhuľový džús) nás to vyšlo na nejakých 5.000 pesos, čo je asi okolo 7 eur - výborná cena vzhľadom na celkovo prehnanú cenovú hladinu krajín ConoSur. Kuriatko bolo ako z rozprávky, v živote som asi také dobré nejedol (aj keď je pravda, že hladní sme boli až-až a to vždy zásadne vylepšuje celkový dojem). Z výdatného obedu sme sa pobrali na námestie. celý priestor obkolesený radnicou a kostolmi žil, hemžil sa turistami, ale aj domácimi, ktorí stáli v kruhu okolo komediantov robiacich si srandu z každého okolo, či Santiágčanmi každého veku, ktorí pod ústredným altánkom hrali len-tak uprostred dňa šachy.

Námestie plné života nám vnuklo nápad, ísť si kvôli kontrastu pozrieť miestny cintorín :) Ja som si cestou ako vždy fotil panáčikov na semaforoch pre chodcov (taká moja úchylka), išli sme okolo miestneho trhoviska, prchádzali lepšími aj horšími štvrťami - v každom prípade sme k cintorínu prišli neskoro popoludní. Prebehli sme zopár uličiek, Lukáš pofotil najzaujímavejšie scény a náhrobné kamene (niektoré z nich boli typicky latinskoamericky melodramatické: anjeli roniaci slzy, trhajúci si vlasy, či hádžúci sa na kolená), ja som si zatiaľ spravil botanický prieskum - našiel som pomarančovník, ktorého popadané plody niekto využil na vymodelovanie srdiečka na jednom z hrobov - to bolo pekné. Ja som jeden čerstvo spadnutý plod otvoril a s obavami sa doňho zahryzol (často takto totiž rastú divé citrusy, ktoré sú aj po dozretí strašne kyslé a horké). Napočudovanie bol však pomaranč celkom dobrý, ba priam takmer sladký :) Po vykonaní potreby a mojej márnej snahe presvedčiť hajzelbabu, aby prezrela drobáky, či v nich nemá nejakú hľadanú mincu, sme sa vybrali naspäť do mesta. Mne sa už pomaličky začínali opäť ozvývať otlaky, ktoré som nadobudol ešte v Riu, takže som chodil čaptavo ako cirkusový klaun.

Po večernom nafotení hlavného námestia sme išli smerom Carlin dom. Celkom náhodou sme objavili pod prezidentským palácom múzeum aj s ezpozíciou predkolumbovského umenia. Čo-to sme poobzerali (keďže bola zadarmo) a ukončili druhý deň v Santiágu rizotom s morskými plodmi a príjemným pokecom so spolubývajúcimi na byte. Okrem celkom sympatického Francúza boli zvyšní Čilania, tak si na tomto mieste dovolím krátku poznámku: Čilania vyzerajú ako hobiti (pre tých, čo nevedia, kto je to hobit, odporúčam prečítať si dielo istého J.R.R. Tolkiena, prípadne skrátene kliknúť na TU) - malí, bucľatí a chlpatí... podľa mňa majú, presne ako hobiti, aj chlpaté chodidlá a kým nejaké neuvidím, nikto ma nepresvedčí, že tomu tak nie je :D

Deň tri v Santiágu sa začal o hodinu skôr ako deň dva, t.j. už o 10.00 :D Od Carly sme sa medzičasom dozvedeli, že ak chceme teplú vodu v sprche, treba ísť na druhé poschodie (keby sme to boli vedeli deň predtým, mohol som si ušetriť elektrošoky). Bez raňajok sme sa po osviežujúcej sprche rýchlo vybrali do mesta, pretože už večer sme sa museli autobusom presunúť na sever Čile. Destinácie sme mali dve, a to konkrétne dva vrchy, ktoré sa týčia nad Santiagom. Prvý, tzv. Cerro San Cristóbal je vyšší, vedie naň pozemná lanovka (taký istý typ ako u nás v Tatrách) a dokonca sa na jeho úpätí nachádza ZOO. Vstup do dolnej stanice lanovky lemovali hromady stánkov so suvenírmi, oblečením, jedlom a psami... Psov je totiž v Santiágu extrémne veľa, na každom rohu ulice ich nájdete aspoň päť. Ich bujnú populáciu údajne podporujú aj neziskovky, ktoré túlavých psov neustále kŕmia.

Po vystátí asi polhodinového radu sme sa konečne usadili v lanovke. Prvou zastávkou bola ZOO (lanovku ovládal jej vodič), potom sme pokračovali až na vrchol kopca, kde sa nám otvoril krásny pohľad na celé mesto. Lukáš sa pustil do robenia fotiek, kým ja som sa vrhol na predavačov suvenírov a snažil sa získať jednu z posledných mincí, čo mi ešte chýbala :) Po ďalšom výstupe po schodoch sme sa dostali až ku kaplnke so sochou panenky Márie (á la Rio) týčiacej sa nad mestom.

Keďže nás už začal kváriť hlad, pobrali sme sa opäť lanovkou dolu do mesta. Po ceste do centra sme to už nevydržali a zastavili sa v jednej z pouličných reštík, ktoré ponúkali menu za celkom rozumnú cenu. Po prinesení jedla sa zistilo, prečo bola cena taká výhodná (bolo toho málo a chuťovo priemerné) - jediné, čo tento podnik vytŕhalo z biedy bola skutočne nadštandardná obsluha :D :D :D. Občerstvení sme sa potom presunuli k druhému santiágskemu kopcu, Cerro Santa Lucia. Oproti San Cristóbal je podstatne menší, avšak výstup je menej pohodlný, keďže pozemnú lanovku nahradili schody :D. Okrem starej pevnosti človeka pri výstupe naň poteší bujná vegetácia a hordy turistov :D

Vzhľadom na to, že náš obed by sa dal čo do objemu popísať ako "nedostatočný", zbehli sme s Lukášom ešte do našej obľúbenej Polleríe na kuriatko :D Bolo tradične výborné. Cestou naspäť ku Carle na byt sa nám ešte na námestí naskytol pohľad na míma, ktorý bavil široké obecenstvo, zhromaždivšie sa v jeho okolí. Vrcholom bol malý chalanisko, ktorý sa míma na rozdiel od svojich vrstovníkov míma nebál, priam naopak, nechal sa zatiahnuť do každého chuligánstva a s balónikovým mečom začal po námestí naháňať iné deti. Dobrý bol tiež majiteľ neďalekého stánku, ktorý míma skoro zmasakroval, lebo mu plašil zákazníkov :D

Po príchode na Carlin byt sme sa stihli rýchlo zbaliť, ja som ešte dopísal jednu časť blogu a po rozlúčke sme už smerovali na jednu z početných santiágskych autobusových staníc. Dorazili sme práve včas, aby sme v staničnej budove stretli hádajte koho... áno, dvoch Nemcov, ktorých si najskôr Carla adoptovala a potom sme ich ešte stretli v meste. Keď sme zistili, že dokonca cestujú tam, kam my (San Pedro de Atacama) a ich bus odchádza len 15 minút pred naším, považovali sme to za znamenie osudu a dohodli sa, že v San Pedro spoločne určite niečo vymyslíme :) S týmito slovami sme sa rozlúčili, nastúpili sme do autobusu a pustili sa vpred k novým dobrodružstvám... o tom ale zasa nabudúce :)



San Pedro de Atacama 13.7.2012 (zverejnené: 11.12.2012)

top
Pre všetkých, ktorí trpezlivo čakali, je tu dobrá správa: pokračujeme v našom latinskoamerickom príbehu postrehmi zo severočilského púštneho mesta San Pedro :) Samotná cesta zo Santiago de Čile prebiehala bez nevítaného vzrušenia, celých 24 hodín sme strávili v pohodlí klimatizovaného turistického autobusu, sledujúc meniacu sa krajinu za oknami a pirátske filmy na videu :D. Vďaka predĺženému tvaru krajiny sme sa počas niekoľkotisíc kilometrovej trasy smerom na sever nevzdialili od pobrežia. Miestami bol oceán dokonca na dohľad, prudkým kontrastom však nedozerné množstvá vody tvorili s príbrežným biotopom, ktorý nemožno nazvať inak ako púšťou. Krajina sa menila od piesčitej po kamenisto-mesačnú. Jediné živé bytosti, ktoré sme cestou zazreli, boli supy krúžiace vo výškach, číhajúce na neopatrných turistov ;)

Popoludní cesta prechádzala okolo niekoľkých osád, vzdialených niekoľko desiatok kilometrov od najbližšej civilizácie. Pozostávali v zásade len zo stanov a jednoduchých drevených príbytkov. Zanedlho sme dorazili do najväčšieho mesta regiónu, Antofagasta. Z nejakého dôvodu som mal pocit, že pôjde o pártisícové mestečko niekde uprostred púšte - s púšťou som mal pravdu, ale veľkosť tohto prístavu bola ohromujúca - mesto má viac než 300 000 obyvateľov. Dôvodom na takýto rozvoj a rast bol najmä v minulosti výskyt nálezísk medi a čílskeho liadku (NaOH, resp. KOH - v minulosti pred vynájdením umelého hnojiva sa využíval na zúrodňovanie pôdy. Jeho depozity sa zachovali práve na severe Čile, pretože liadok je veľmi dobre rozpustný vo vode, ktorá ho ničí a na púšti chýba).

Zaujímavosťou boli krásne zelené trávniky na okraji mesta v tesnej blízkosti piesočnej pustatiny. Dôvod bol prostý: desiatky robotníkov s hadicami trávniky neustále polievali :) O niečo ďalej, po prechode Antofagasty, sme narazili na samotné ťažiarenské komplexy. Medené bane, v ktorých veľkosti je Čile celosvetovým lídrom, sme nevideli, prechádzali sme ale okolo cementární a ďalších prvovýrobných zariadení. Na rozdiel od väčšiny latinskoamerických krajín v Čile dobre funguje železnica - najmä na transport surovín zo severu na juh.

Asi dve hodiny pred naším plánovaným príchodom do San Pedra sme sa ešte zastavili v meste Calema, kde prichádza väčšina autobusových liniek zo Santiaga a kde sa potom prestupuje na cestu do San Pedra. My sme mali šťastia, pretože náš autobus bol jedným z mála priamych spojov. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sa v Caleme do nášho autobusu nahrnuli kto? Samozrejme Sefan s Tobiasom - naši nemeckí kamaráti zo Santiaga :).

Po ďalších asi dvoch hodinách sme dorazili do cieľa. Luis, asi tridsaťročný pevne stavaný chalanisko, u ktorého sme mali spať, nám volal, že je vonku s kamošmi, že ho vraj máme vyzdvihnúť v jednej z miestnych reštík. Povedal aj jej meno, ale aj tak sme boli po vystúpení z autobusu stratení ako ježkovia na mori. Zbalili sme preto miestneho mladíka, ktorý sa nám snažil ponúkať hostel a poprosili ho, aby nás do reštiky zaviedol. Tu sme už našli nášho hostiteľa v spoločnosti ďalších turistov, ktorým pomáhal s vybavovaním výletu cez púšť. Výborne sme sa najedli, kuriatko opäť nesklamalo a potom sme sa unavení z noci v autobuse pobrali domov vyspať sa.

Hostiteľov dom bol len prenajatý, pretože Luis bol v San Pedro iba pracovne - pôvodne pochádzal z Argentíny, čo bolo hneď počuť aj na jeho prízvuku. Dom bol priestranný, aj keď teplota v ňom len mierne presahovala to, čo sme zažívali v Santiagu. Mal tri izby a v jednej z nich dokonca aj kuchyňu, čo bol celkom úspech :) Zaujímavá bola sprcha, kde si človek musel najskôr von pustiť a zapáliť plynový kotol (večný plamienok vraj žral priveľa plynu) a až potom mal teplú vodu... ktorá však z času na čas vypadávala, čo malo za následok termický šok sprchujúceho sa (mňa) nasledovaný úžasnými nadávkami z mojej strany :) Okrem toho sa človek nesmel sprchovať dlho, lebo sprcha susedila s obývačkou, steny boli postavené z porózneho a savého materiálu a keď prišli do styku s vodou, okamžite sa na opačnej strane steny objavil fľak, ktorý mal tendenciu skratovať elektrické vedenie ukryté v stene :D

Zaspal som v spacáku na nafukovacom gauči a zobudil ma až ráno Lukáš. Zima vnútri bola poriadna, teplomer klesol na pár stupňov pod nulu. Rýchlo sme sa obliekli a vyrazili do mesta. Plán bol, vybaviť na ďalší deň prechod cez púšť a okrem toho si spraviť aj výlet na bicykloch. Cestovky otvárali okolo deviatej a vzhľadom na to, že vybavovať celý prechod len deň vopred bolo dosť riskantné, boli sme pred nimi nastúpení už o pol. Keďže sme boli hladní ako vlci, zbehol Lukáš kúpič nejakú poživeň, kým ja som strážil, aby nás nikto nepredbehol :)

To ale nehrozilo a keď sa okolo pol desiatej (áno, čas je tam relatívny) otvorilo, boli sme prví. Problém ale bol, že cestovky, ktoré naša brožúrka odporúčala, už boli všetky vypredané. Obehali sme ešte ďalšie asi tri a nakoniec sme našli jednu, ktorá mala voľné štyri miesta (ja, Lukáš, Stefan a Tobi - poslední menovaní spali v hosteli a ráno sme sa s nimi stretli). Lukášovi sa ale cena zdala privysoká, a tak sme skočili za Luisom, či by nám ju nevedel ešte nejako zraziť. Deal sa podaril a za cca. 70.000 pesos na osobu sme si cestu zarezervovali. Potom už naše kroky smerovali do požičovne bicyklov a okolo 11.00 sme vyrazili skúmať okolie.

Na tomto mieste by sa bolo treba pristaviť pri popise samotného mestečka San Pedro. Nuž, mestečka ako mestečka... ono išlo skôr o púštnu dedinu s jedným námestím a kopou na seba nalepených domov. Bicykle boli celkom dobré, a tak sme sa pomaly dostali k výpadovke smerom púšť :) Najskôr bol povrch dobrý, išli sme po asfalte. To sa ale onedlho zmenilo, lebo po odbočení na nás už čakala kamenisto-piesčitá cestička vedúca pomedzi úžasne vytvarované pieskové duny. Na rozdiel od populárnej predstavy neboli duny sypké, ale naopak, pôsobením živlov stvrdli do takmer kamenistej podoby. Ich povrch bol rozorvaný menšími aj väčšími kaňonmi a spolu s bezchybne modrou oblohou ich žlto-červená farba vytvárala veľmi pekný kontrast. Cestou nás míňalo niekoľko karavanov, my sme zasa predstihli dvojicu menej fyzicky zdatných turistov.

Po príchode do Valle de la muerte (údolia smrti) sme sa vyšplhali na jednu z dún a tam sme poobedovali (klasický syr a šunka s buchtičkami potešili). Z nej už bol výhľad aj na klasickú piesčitú časť púšte. Po obede sme sa vybrali naspäť. Pred napojením sa na hlavnú cestu sme sa však pustili doľava a vydali sa smerom k ďalšiemu údoliu. Prebrodili sme potok, chvíľu hľadali správny smer a nakoniec sme sa dopracovali až k bufetu pri nejakých indiánskych rytinách v skale. Údolie pokračovalo ďalej, my sme sa ale otočili a zamierili naspäť (hneď potom, ako som sa ešte bufetára neúspešne pokúsil pumpnúť o nejaké mince), lebo nás ešte čakala návšteva v okolí najväčšieho Valle de la luna (údolia mesiaca).

Aby sme sa tam dopravili, najskôr sme sa "skratkou" vrátili do San Pedra, odtiaľ naspäť na výpadovku a po pár kilometroch sme vstúpili do údolia. Vstup bol spoplatnený, no nás viac ako zopár pesos tlačil čas, lebo boli už skoro tri hodiny a za pár hodín sa malo začať stmievať. Údolím sme prešli 10-15 km, čo sa na riedkom a suchom púštnom vzduchu zdalo ako 50. Po obligátnych fotkách a obdivovaní púšte sme prišli k jednej z najväčších dún v údolí, z ktorej vrchola mal byť najlepší výhľad na zapadajúce slnko. Keďže sme ešte mali pár desiatok minút času, vydali sme sa ďalej do (stúpajúceho) údolia, už po pár kilometroch nás to ale prestalo baviť a rozhodli sme sa vrátiť. Výnimkou bol Lukáš, ktorého poháňala vidina pekných fotiek a podal preto heroický cyklistický výkon.

Opäť sme sa stretli pri veľkej dune a pomaly na ňu vystúpili. Podarilo sa nám obsadiť dobré miesta priamo na hrebeni, celý pobyt ale sťažoval dvíhajúci sa vietor, ktorý miestami dosahoval pomerne vysoké rýchlosti (inými slovami, skoro nás odtiaľ sfúklo :D). Západ slnka bol skutočne veľmi pekný, naspäť sme ale už išli skoro po slepiačky (a to aj napriek slnečným okuliarom, ktoré nás pred zvíreným pieskom aspoň čiastočne chránili). Po západe slnka ale začala teplota prudko klesať a s ňou sa znižovala aj intenzita svetla. Rýchlo sme preto nasadli na bicykle a pobrali sa naspäť do San Pedra. Spiatočná cesta ale bola omnoho náročnejšia, akoby sa zdalo. Jednak sme boli už unavení, jednak sme až pri nej zistili, že San Pedro leží na miernom, ale o to vytrvalejšom, kopci :)

Najmenej som vládal asi ja, okrem toho sme už boli v časovej tiesni, lebo sme mali do 18:00 vrátiť v požičovni bicykle. S vypätím síl a vďaka heroickej ignorácii bolestivého zadku sme sa nakoniec do San Pedra dostali. Meškali sme síce skoro hodinu, ale v požičovni to nejak predýchali :) Nech žije Latinská Amerika :) Mne sa ešte podaril kapitálny úlovok, kedy som medzi starými drobákmi u uja z požičovne (ktorá inak fungovala aj ako internet café :D) našiel starú čílsku mincu, ktorá mi ešte chýbala do zbierky :D

Po večeri v rovnakej reštike ako predchádzajúci deň, kde sme si tentokrát dali obstojný steak, sa Lukáš aj s Nemcami pobrali spať, ja som ešte s Luisom na chvíľu vybehol vonku do mesta. Zakotvili sme v jednom podniku s dierou uprostred stropu. Zima tam bola ukrutná, ale len dovtedy, kým pod dierou nezapálili oheň. Potom sa naplno prejavil útulný duch miesta, ktorého osadenstvo pozostávalo z pestrej zmesi prestarnutých rastafariánov, domácich, ich známych a hostí. My sme sedeli pri jednom stole s Luisom a ďalšími jeho troma kamarátmi z Argentíny. Kecalo sa do noci, bolo výborne a celý zážitok vhodne dotvoril fakt, že jedna z báb nechcela jesť objednané lasagne, lebo sa zistilo, že je v nich múka (doh) -- neváhal som preto a obetoval som sa vo veci záchrany lasagní pred vyhodením :D

Dobre najedený a s pocitom, že som trošku prenikol do miestneho koloritu som sa aj s Luisom pobral na byt, kde som rýchlo zaspal. Zobudil ma v noci už len jeden chlapík, ktorý u Luisa tiež býval (bolo nás tam tú druhú noc asi 10) a priznám sa, že ma aj trochu nastrašil, lebo sa po dome zakrádal ako zlodej. Zvyšok noci už prebiehal bez zaujímavejších udalostí, a to až do chvíle, kedy sme ešte za tmy vstávali, aby sme sa zúčastnili ďalšieho dobrodružstva - prechodu púšte Atacama :)

O tom ale zasa až nabudúce ;)



Púšť Atacama / Salar de Uyuni 15.7.2012 (zverejnené: 12.12.2012)

top
Po predchádzajúcom bicyklovom výlete sme sa s poriadne boľavými vrchnými časťami nôh ráno zobudili, vychystali sa, nechali Luisa spať a ešte za rosy pred domom mrznúc čakali na tereňák, ktorý nás mal vziať na prvú fázu prechodu cez púšť Atacama. Ten s asi 15-minútovým meškaním prišiel a keďže sme boli poslední, ktorých v San Pedro vyzdvihoval, našli sme v jeho útrobách naskladaných aj našich nemeckých kamarátov :)

V džípe sme sa odviezli na okraj mesta, kde sídlila bolivijská colnica. Pri prechode cez púšť totiž nie sú žiadne cesty a tým pádom ani hranica nie je žiadnym spôsobom chránená. Pečiatku do pasu sme preto museli dostať už tu. Celá procedúra trvala síce celkom dlho (a to najmä vzhľadom na mráz, ktorý vonku panoval), ale nakoniec sme sa aj s razítkom v pase úspešne presunuli naspäť do džípu. Ten podišiel ešte zopár kilometrov do púšte, kde nás už na bolivijskej strane hranice čakali sprievodcovia s vlastnými autami.

Spolu s Nemcami sme sa štyria presunuli do jedného vozidla, ale keďže je oficiálna kapacita auta 7, pridali nám ešte doňho troch Brazílčanov - dvoch chalanov Claudia a Valkira a Valkirovu manželku Patriciu (všetci vekovo do 30). Namačkaní ako sardinky sme sa s batohmi na streche 20-ročného povozu onedlho rozbehli naproti dobrodružstvám :)

Púšť, cez ktorú sme sa takto viezli, sa na čilskej strane nazýva Atacama, Bolívijčania ju však volajú Salar de Uyuni, podľa mesta, ktoré leží neďaleko jej okraja. Samotné slovo "salar" potom znamená "slanisko", inými slovami periodicky vysýchavé soľné jazero. Problémom púšte je jej nadmorská výška, ktorá v extrémoch dosahuje 4 800 m.n.m. a pri jej prechode človek zažíva pomerne reálne riziko výškovej choroby (stav nevoľnosti spôsobený nedostatkom kyslíka, ktorý sa v miernejších prípadoch prejavuje dýchavičnosťou a bolesťami hlavy, v prípadoch ťažších potom žalúdočnou nevoľnosťou, vracaním a dokonca až bezvedomím). Domáci sú na takéto nadmorské výšky zvyknutí a pri ich prekonávaní im pomáhajú aj usušené kokové listy, ktoré žujú a zapíjajú špeciálnym odvarom. Keďže turisti nič také nerobia, robí výšková choroba problém najmä im.

V prvý deň sme po krátkej zastávke na hraniciach národného parku a zaplatení vstupného videli okrem hodín strávených v džípe hneď niekoľko atrakcií: išlo o farebnú, zelenú a bielu lagúnu - rezervoáre vody, ktorým v nich žijúce riasy dodávajú typickú farbu. Doplnené o všadeprítomné plameniaky, na brehu rastúce žlté trávy a zrkadlový obraz okolitých hôr s kryštálovo čistou modrou oblohou sú tieto púštne jazerá naozaj nádherné a vyhľadávané ako fotografický materiál. Jediným problémom bolo zdolanie mierneho svahu, na spodku ktorého sa lagúna nachádzala, lebo po každých 10 krokoch sme si kvôli vysokej nadmorskej výške museli v studenom suchom vetre oddýchnuť a hlavne sa vydýchať :D

Ďalšou zastávkou boli termálne pramene, ktoré boli pre mňa osobne highlightom celého výletu. Konečne to bol priestor, kde sa naše uzimené a skrehnuté telíčka mohli do sýtosti vymáčať v úžasnej 35°C vode. Tá plynulo vyvierala z dna prírodného bazéna a ochladená unikala odtokom na jeho vrchu, vytvárajúc tak malý potôčik. Vzhľadom na to, že okolitá teplota vzduchu sa pohybovala okolo nuly, bol to zážitok nadmieru príjemný. O niečo menej príjemné potom ale bolo, dostať sa z vody von a pri malej murovanej kabínke sa rýchlo obliecť do studených šiat... nuž ale, zvládli sme :) Super bola tiež návšteva poriadne smradľavých gejzírov Tatio, jedných z najvyššie položených na svete.

Počas prvého dňa nemôžme opomenúť ani obed, ktorý sme si dali pri jednej z lagún. Tvorilo ho základne pripravené mäso s ryžou a Coca-Cola (asi proti výškovej chorobe :D). Keď sa slnko už začalo skláňať nad obzor, zakotvili sme v jednej z púštnych ubytovní. Vzhľadom na to, že Atacama je jedným z najsuchších miest na Zemi, klesla teplota ihneď po západe slnka prudko pod nulu a onedlho už teplomer ukazoval júlových -20°C. Najväčším problémom však bolo, že naša ubytovňa nedisponovala žiadnym kúrením. Teplota vnútri sa teda aj kvôli nulovej izolácií múrov a okien presne rovnala teplote von.

Po tom, ako sme s chalanmi urobili zopár fotiek nočnej oblohy (v živote som nevidel toľko hviezd), sme sa vrátili na ubytovňu práve včas na večeru. Zasa bola ryža s nejakou neidentifikovateľnou hmotou. Hlad bol ale silný, a tak sme všetko poctivo zjedli. Po večeri ešte došli miestne deti, ktoré nám celkom nezištne zaspievali (štýl a la hviezdna rota) niekoľko miestnych pesničiek. Keď som napísal, že to bolo nezištné, nebola to celkom pravda :) Hneď po dokončení ich predstavenia si začali pýtať peniaze, na čo sme my reagovali s miernou nevôľou. Rozdelili sme im teda každému po jednom bolivianovi (asi 30 našich centov) a nadelili pár kúskov čokolády, čo sme so sebou mali - panoval totiž všeobecný pocit, že čokoláda je za takéto niečo vhodnejšia odmena ako peniaze.

Na tomto mieste ale treba povedať, že položobravý spôsob správania miestnych detí sa im vonkoncom nedá zazlievať. Žijú totiž uprostred púšte v drsných podmienkach, ich priemerná dĺžka života je takmer na úrovni priemerného veku uzatvorenia manželstva v SR a turizmus je to jediné, z čoho si dokážu zarobiť na živobytie. V púšti totiž nie je nič - okrem pár kaktusov žiadne rastliny, žiadne drevo, vo väčšine oblastí žiadne poľnohospodárstvo. Jednoducho nič len piesok a kde-tu občasná lama. Zaujímavý bol tiež spôsob nabíjania batérií: to bolo spoplatnené. v jednej z miestností hotela ho prevádzkoval asi 12-ročný chalan (vyzeral tak na 8), ktorý bol na pohľad šikovný a inteligentný a keby sa bol narodil niekde inde, možno mohol byť jedným z najlepších študentov našej fakulty... kto vie...

Po večeri sme sa ešte s ďalšími skupinkami Britov (vysoko nepríjemných) chvíľu hrali akúsi spoločenskú hru, onedlho nás už ale premohla ospalosť a išli sme spať. V tomto bode sme už celkom dobre poznali našich brazílskych spolucestujúcich. Jediným problémom bolo, že nevedeli ani slovo po anglicky a španielčina im tiež moc nešla. Rozprávali sme sa teda čímsi, čo by sa dalo považovať za zmes lusifikovanej španielčiny a hispanizovanej portugalčiny... slovom, rukami-nohami :D Dohodnúť sme sa ale vedeli a dokonca sme s Claudiom viedli aj ekonomicko-politickú diskusiu, čomu s odstupom času ani sám nemôžem poriadne uveriť :) Zaujímavosťou tiež bolo, že Patricia padla hneď do oka Stefanovi, ale pre horkokrvných Latinos neboli jeho jemné nemecké náznaky dosť nápadné, takže si jej manžel (a asi ani ona) ničoho nevšimli :D

Nasledovalo uloženie sa na betónové lôžka s asi šiestimi vrstvami diek, zababušenie sa v plnom výstroji do spacákov a nakoniec prikrytie sa ďalšími šiestimi dekami. Teplota vnútri skutočne atakovala povážlivé hodnoty (ak aj nie -20, tak -15 určite), a tak sa najväčším problémom stalo udržanie telesného tepla. Ak čitateľ niekedy nadobudol dojem, že telesné teplo sa najlepšie udržiava vo dvojici, resp. vo viacčlenných skupinkách, treba ho hneď sklamať. Trpeli sme všetci osamote :)

Problematickými sa stali dve skutočnosti. Jednou z nich bola zima. Tá sa prejavovala najmä uprostred noci, keď sa niektorá z vrstiev, ktorými sme boli zakrytí, posunula a nám začalo mierne fúkať na chrbát. Tu nastupovala ohromná dilema: zostať zababušený a dúfať, že sa diera sama od seba zasa zakryje alebo vystrčiť do mrazivého ovzdušia ruku a deku napraviť. Druhým problémom bola samotná nadmorská výška a s ňou spätý nedostatok kyslíka. Počas dňa to až taký problém nebol, lebo telo si ho automaticky kompenzovalo zrýchleným dýchaním. V noci však počas spánku taktovku prevzal samotný mozog, ktorý ale na takéto nadmorské výšky nie je zvyknutý. Za následok to malo nedostatok kyslíka a následné úporné bolesti hlavy - najsilnejšie, aké som zažil. (Samotný mechanizmus súvisí pravdepodobne s tým, že telo si nedostatok kyslíka nemeria priamo prostredníctvom jeho obsahu v krvi, ale prostredníctvom obsahu CO2. Čím viac CO2, tým logicky, je v tele menej kyslíka a tým rýchlejšie treba dýchať. Vo vysokej nadmorskej výške je však vo vzduchu nie len málo kyslíka, ale aj samotného CO2. Mozog si teda myslí, že telo je kvôli nízkemu CO2 v krvi v pohode, a ono sa zatiaľ mierne dusí z nedostatku O2.) Noc sme teda skôr prebdeli a pretrpeli, ale o kvalitnom spánku prinášajúcom odpočinok sa nedalo ani hovoriť.

Urputná bolesť hlavy neprestala ani ráno a keďže nás čakal náročný deň, rozhodol som sa ju vyriešiť jednou či dvoma ružovými tabletkami. Tie do polhodiny zabrali a na moje počudovanie sme aj s Lukášom boli v pohode po celý zvyšok dňa. To sa ale nedalo povedať o našom nemeckom kamarátovi Tobiasovi, u ktorého bola bolesť hlavy doprevádzaná aj celkovou slabosťou a silnou nevoľnosťou. Dvakrát sa mu podarilo dostať zo seba obsah žalúdka, ale ani to nepomohlo a celý zvyšok dňa presedel schúlený na sedadle auta bez toho, aby mohol vôbec výjsť von. Náš šofér mu síce dal žuť nejakú miestnu bylinu, ale ani tá nezabrala.

Na programe dňa sme mali prejdenie ďalších atrakcií: kamenných monolitov, pieskovcových okien, plameniakov a ďalších lagún, spomedzi ktorých vynikala tzv. Laguna Hedionda (v preklade "smradľavá lagúna"). K záveru dňa sme už začali prechádzať z piesčito-kamenistej púšte na samotnú soľnú pláň. Zážitok to bol úžasný, auto vlastne jazdilo po povrchu soľného jazera, ktoré sa každý rok počas obdobia dažďov naplní vodou a následne o pár týždňov až mesiacov vyschne, zanechávajúc za sebou obrovskú pláň, veľkú ako štvrtina Slovenska, pokrytú šesťuhoľníkovitými brázdami soľných sedimentov. Samotná pláň bola a stále je významným zdrojom nerastných surovín. Okrem kuchynskej soli ide tiež o horečnaté, draselné a najmä lítiové chloridy, pričom najmä lítium, ktoré je v poslednom období nevyhnutné na výrobu batérií, dodáva celej prevádzke lukratívnosť (Bolívia má viac než 40% svetových zásob tohto prvku). Minerály sú obsiahnuté nie len v povrchovej vrstve jazera, ale najmä v nasýtenom roztoku spodnej vody, ktorá sa nachádza pár centimetrov až metrov pod jej povrchom. Ťažba zo strany zahraničných spoločností však zatiaľ pre odpor miestneho obyvateľstva viazne a vládne projekty na vybudovanie ťažobných baní sa zatiaľ tiež nerozbehli.

Pre pozorovateľa sa dá soľná pláň popísať najlepšie ako "biela ničota", kde všade, kde sa pozriete, vidíte samú belobu, často dokonca bez hôr v pozadí, ktoré by pohľadu dodávali aspoň akú-takú perspektívu. Preto na Salari vznikajú kuriózne fotky ľudí stojacich na obrovskej šiltovke, kráčajúcich po vlastných slnečných okuliaroch (mimochodom nutnosť práve kvôli intenzívnym odrazom slnka od kryštálov soli) -- ľudia v skutočnosti stoja ďaleko za fotografovaným objektom, no nadostatok perspektívy túto skutočnosť nerobí zjavnou.

S naším vodičom sme tiež prehodili zopár slov, pôvodne pochádzal z jednej malej dedinky ležiacej na okraji soľnej pláne a jeho materinským jazykom bola kečuánčina - jazyk inkov. Pospomínali sme teda na pár slov, ktoré som si ešte pamätal z fakulty a s pocitom hrdosti na svoje vzdelanie sme išli ďalej :D :D :D Cestu však uprostred prerušila záhadná porucha nášho dopravného prostriedku (prestal fungovať nejaký senzor). Jej oprava bola jednoduchá a zodpovedala veku vozidla (spomínaných 20 rokov, na ktoré však auto nevyzeralo) a skúsenostiam vodiča: poriadne železnou tyčou pobúchať po motore -- a išlo sa ďalej :) Po našej otázke, ako často máva auto ničené nízkymi teplotami, silným slnkom, soľou a neskutočne hrboľatými "cestami", generálku, sme ako odpoveď dostali len veeeeľmi široký úsmev :D

Po celom dni strávenom na kolesách a staraním sa o úbohého Tobiasa, ktorému sa aj napriek klesajúcej nadmorskej výške neuľavovalo, sme na noc zakotvili v soľnom hoteli, t.j. v stavbe postavenej takmer výlučne zo soli (múry, podlaha, aj celý nábytok boli z tohto nerastu). Hotel stál uprostred menšej dedinky (pár domov a kostol). Pred večerou sme sa aj s chalanmi vybrali preskúmať okolie. Nedostali sme sa už síce kvôli pokročilej hodine na miestny turistický chodník, vedúci ku kopcom nad dedinkou, ale zato sme našli zopár lamích kostier, obrovské kaktusy vysoké 3-5 metrov a hlavne krásny výhľad na soľnú pláň so zapadajúcim slnkom. Neďaleko dedinky bolo aj políčko, ktoré sa podľa slov nášho vodiča dá počas obdobia dažďov obrábať a miestni na ňom pestujú obilninu s názvom quinoa (údajne veľmi zdravá a tomu zodpovedajúco nechutná :D).

Po prechádzke sme si ešte zvon pozreli miestny kostol (odhadom 100-200 rokov starý) a vrátili sa do hotela. Na naše prekvapenie v ňom mali (odniekiaľ) tečúcu vodu, záchod a aj sprchu (kam by ma nikto nebol dostal ani heverom), aj keď elektrina bola vďaka generátoru (podobne ako v ubytovni predchádzajúcu noc) len do cca. 22:00 večer. Okolie hotela bolo však dosť špinavé s povaľujúcimi sa a v niektorých prípadoch aj dymiacimi kopami odpadkov. Večeru nám pripravili miestni obyvatelia, išlo zasa o mäso a cestoviny, ktoré boli ale pomerne chutné.

Večer sme si dali do spoločných priestorov nabíjať baterky a pomaly sme sa presunuli do izieb, kde sme tentokrát bývali všetci siedmi z nášho auta spoločne. V tomto bode treba povedať, že keď je teľaťu dobre, ide sa na ľad kĺzať a celkovo, že sprostí sprostými zostanú: keďže mi fotky nočnej oblohy z predchádzajúceho večera moc nevyšli a mysliac si, že v soľnom hoteli uprostred púšte už človeku skutočne nemá kto niečo ukradnúť, položil som svoj foťák z vonkajšej strany na okno, pod ktorým som spal, nastavil som asi 30-minútovú uzávierku a čakal. Prvýkrát mi tento ťah ešte vyšiel, ale keďže baterky pri spracúvaní takejto dlhej expozície v mrazivom povetrí nevydržali a z fotky nebolo nič, urobil som aj druhý pokus s čerstvými článkami.

Počas tohto môjho snaženia sa prišla desiata hodina večerná a s ňou aj vypnutie agregátov, čo len posilnilo všeobecnú tmu naokolo. Jediným svetlom bola LED-ka foťáku žiariaca spoza okna a svetlo lampáša jedného z Nemcov, ktorý sa ešte len pripravoval na spanie. Ako to však už býva, stačila chvíľa nepozornosti a LED-ka za oknom zmizla -- okamžite sme spravili poplach, s oboma Nemcami sme sa pustili páchateľa hľadať, ale kde nikoho, tam nihoko. Našli sme síce párik chalanov, postávajúcich pri vedľajších budovách, ale samozrejme nikoho nevideli a to isté platilo aj pre právcu, ktorý bol robiť pochôdzky -- foťák sa proste vyparil... šťastím bolo, že som v ňom mal druhú SD-kartu, takže fotky z prvej polovice výletu zostali zachované, a tiež to, že foťáčik, aj keď výborný, už mal asi 6 rokov a úvahy nad jeho výmenou ma už chvíľu obchádzali.

Najedovaný som preklínajúci miestnych čorkárov išiel spať a poveril správcu, že ak sa foťák nájde, štedro sa nálezcovi odmením... všetko však bolo márne a ani nasledujúce ráno sa prístoj, ani SD karta nenašli. Tož, iný kraj, iný mrav a hlavne si človek uvedomí, že niektoré naše morálno-etické princípy jednoznačne vychádzajú z našej ekonomickej úrovne: kradnúť sa nemá, lebo kradnúť nikto vlastne nemusí - všetci majú dosť. Ak si má človek vybrať medzi tým, či potiahne foťák niekomu, kto si aj tak v zápätí kúpi doma nový a lepší, a tým, že má jeho rodina hladovať, zrazu je táto voľba o poznanie nejednoznačnejšia.

Rozhodol som sa teda, že sa nebudem jedovať a pokúsim sa užiť si zvyšok výletu - nemalo totiž zmysel si ho nechať pokaziť :) To sa mi po pár hodinách aj podarilo, s Lukášom sme sa dohodli, že budeme trochu shareovať jeho fotoaparát a išlo sa ďalej :) Asi po 20 kilometroch, a približne v rovnakej vzdialenosti od našej prvej zastávky sa ale stala nepríjemnosť: zasa sa pokazilo auto, a to aj napriek jeho intenzívnemu opravovaniu ráno pred cestou. Už pri soľnom hoteli z neho totiž nenápadne kvapkal olej, na čo Stefan (inak mechanik lokomotív) šoféra upozornil. Ten povedal, že o tom vie a že je to úplne v pohode (akú inú odpoveď by ste od Bolívijčana aj čakali, však :D?). Problémom ale bolo, že olej kvapku po kvapke vykvapkal úplne a v spomínanej vzdialenosti uprostred ničoho sa nám začal zadierať motor.

Tu už aj náš inak úúúúplne pohoďácky vodič znervóznel a následne sme znervózneli aj my -- signál nebol žiadny, z hotela sme vyrážali ako poslední a šľapať 20km púšťou sa nám moc nechcelo. Ukázalo sa ale, že bolivijská nátura je nie len pohoďácka, ale aj vynaliezavá. Zároveň sme pochopili, prečo nám v agentúre hovorili, aby sme si každý so sebou vzali 5 litrov vody, a to aj napriek tomu, že pitia sme mali so sebou inak dostatok. Šofér si od nás vypýtal všetku vodu, ktorú sme mali a začal ju liať do chladiča. Ten vybuchoval, syčal, paril, hučal, bučal, kvičal, ale po istej dobe sa trochu ukľudnil. Motor našťastie nebol úplne zadretý, a tak náš milý vodič započal dopĺňať jeho úroveň v systéme. Mal ho ale asi len liter (na veľký džíp) a okrem toho mu začal zasa zospodu tiecť.

Vzal teda rozum do hrsti, vplazil sa pod auto a po chvíli sa mu skutočne podarilo kvapkanie zastaviť. Nasledovalo doplnenie oleja do motora, ďalšie doplnenie vody, ktorá sa medzitým vyparila, opatrné pokusy o naštartovanie a nakoniec aj úspešné spustenie motora :) Úľava na našich (ale aj na jeho) tvárach bola hmatateľná :D

Po tomto extempore nás cesta zaviedla doprostred planiny, kde sme robili najrôznejšie bláznivé fotky, pozreli si ťažbu soli, spravili zo soli obďaleč "žltý sneh" a pokračovali v ceste. Prišli sme až ku koľajniciam vedúcim cez púšť, kde sme si všetci svorne posadali a dali si obed. Odtiaľ sme pokračovali na tzv. Isla de los pescadores (Ostrov rybárov), čo je pozostatok starej sopky uprostred soľnej pláne. Nezávislému pozorovateľovi sa javí ako zelený, vysokými modro-zelenými kaktusmi porastený pahorok uprostred bieleho mora. Počas obdobia dažďov sa ale premení na skutočný ostrov stojaci v slanej brečke. Tu sme pobudli len chvíľu, pofotili, čo bolo treba a mne sa podarilo v miestnom múzeu u biletárky zozbierať jednu z posledných mincí, ktorá mi ešte z Bolívie chýbala (čiastočný úspech som slávil už v obchode pri našom prvom prenocovaní)

Z ostrova sme sa potom presunuli do Colchani, mestečka s "pravým a nefalšovaným domácim trhom," ktorý bol tvorený prakticky výlučne ručnými výrobkami zo soli. Malé suveníry zahŕňali kocky, modely zvierat, krabičky a ďalšie hlúpostičky. Zaujímavé boli dve skutočnosti. Prvou bol odev miestnych žien, tzv. cholas: okrem typických vlnených šiat a sukní bol jeho najcharakteristickejšou časťou hnedý alebo čierny plstený klobúk. Ich celkový výzor dopĺňali od mrazu a vetra vyštípané líca a u starších osôb tiež absentujúce zuby :D Typická tiež bola ich nechuť nechať sa fotografovať. Babičky sa neustále odvracali a zúfalo sa snažili turistov odradiť slovami "no foto" -- bol to ale boj s veternými mlynmi :)

Druhou zaujímavosťou bol spôsob obživy miestneho obyvateľstva, ktoré nevyrábalo, resp. nepredávalo soľné výrobky. Boli to poväčšine muži, ktorí krvopotne čakanmi kopali soľ zo soľnej pláne, lopatami ju nakladali na fúriky, prevážali doprostred dediny a odtiaľ zasa lopatami nakladali na vlečky. Netreba ani dodávať, že už 10-ročné decká vyzerali úplne zničene.

V dedine sme si tiež dali skorú večeru, tento krát zmes cestovín, mäsa a nepostrádateľnej koly. Odtiaľ už naše kroky smerovali na samotný okraj soľnej pláne, do mestečka Uyuni, resp. na jeho okraj, kde sa nachádza tzv. cintorín vlakov. Ide o obrovskú plochu plnú starých vlakových súprav, vozňov, lokomotív, náprav a ďalších kedysi užitočných súčastí bolívijského železničného systému. Cintorín je s mestom spojený starými koľajami, ktoré tam zostali po kolapse miestneho baníctva v 40. rokoch 20. storočia kvôli vyčerpaniu nerastných surovín v oblasti (vlaky sa od 19. storočia používali najmä na ich prepravu do prístavov), ako aj kvôli neustálym sabotážam zo strany Indiánov, ktorí mali pocit, že narúšajú ich tradičný spôsob života. Múzeum bolo samo o sebe zaujímavé, lebo zahŕňalo kúsky z prelomu 19. a 20. storočia, ale tiež preto, že z niektorých vozňov a náprav miestni nadšenci vyrobili hojdačky, kolísky, kolotoče a ďalšie atrakcie. Keďže Tobiasovi sa spolu so znižujúcou sa nadmorskou výškou uľavilo, bavili sme sa všetci siedmi ako malé deti :D.

Po čase strávenom v tomto múzeu pod holým nebom a vyskúšaní všetkých hojdačiek (:D) sme opäť nasadli do terénnych áut a vydali sme sa na cestu do samotného Uyuni. O tom už však potom :)



Uyuni 16.7.2012 (zverejnené: 21.12.2012)

top
Po zážitku v múzeu vlakov sme sa presunuli priamo do mestečka Uyuni, kde sme mali čas do večera. Cesta do jedného z hlavných miest Bolívie, La Paz, je totiž dlhá a trvá celú noc. S Brazílčanmi sme sa v tomto bode rozlúčili a rýchlo sa ponáhľali zháňať na lístky na večerný bus. Na druhý či tretí krát sme boli úspešní a aj keď samotná agentúra nevyzerala nič moc (malý zapadnutý obchodík s kopou kufrov v jednom rohu a nesmierne znudenou "agentkou" v rohu druhom). Samozrejme, poučení nočnými teplotami v tejto oblasti sme sa už vopred pýtali, či má autobus aj kúrenie, o čom nás teta asertívne ubezpečila.

S lístkami vo vrecku a kopou času sme sa pobrali poprechádzať sa po meste. Obišli sme suvenírové stánky, kúpili nejaké pohľadnice, ja som pokračoval v zbieraní mincí a celkovo sme sa venovali klasickým turistickým činnostiam. Problémom však začal byť stav našej hotovosti, pobral som sa teda do banky, vytiahol si lístok s poradím a čakal... a čakal... a čakal... asi po pol hodine, kedy sa pri okienkach vystriedalo päť vo farebných šatách odetých domorodcov som to vzdal -- kým by som sa dostal na rad, ubehla by totiž ešte aspoň hodina. Našťastie sa nám neďaleko podarilo nájsť bankomat, ktorý aj fungoval (avšak len do momentu, kým ho nechcel použiť Lukáš, v tej chvíli vypovedal službu :D) a naša likvidita bola zachránená :)

Ako správni turisti sme sa potom vybrali do centra mesta (t.j. o ulicu ďalej :D), ktoré pozostávalo z jednej fontány, dvoch stánkov a pešej zóny so stromami - bolo malé, ale nevyzeralo až tak zle. Zakotvili sme v jednej z miestnych reštaurácií, ktorá vyzerala ako niečo medzi pizzérkou, tex-mex barom a vývarovňou :) Na jedálnom lístku ale mali lamie mäso, čomu som samozrejme ako vyhlásený mäsožravec, neodolal :) Po hodnej chvíli doniesli lamí steak s hranolkmi, ktorý bol síce dobrý, ale od hovädziny by som ho asi nerozoznal :D

Po výdatnom obede sme sa rozhodli pokračovať v zabíjaní času. Problémom opäť začala byť teplota, ktorá klesala spolu s klesajúcim slnkom. Veľmi príťažlivo na nás preto zapôsobil bar "európskeho štýlu" s veľmi sympatickými čašníkmi, kde sa okrem toho vynímal veľký oznam: "KÚRI SA" :D Keďže to bol asi jediný podnik v celom meste, kde mali vykurovanie, bol aj príslušne naplnený turistami zo všetkých kútov sveta. Interiér bol príjemný a útulný, pohodu z teplého ovzdušia kazili iba prichádzajúci a odchádzajúci hostia, ktorí mali chronický problém zatvárať za sebou dvere :D

Vo štvorici sme kecali a kecali, rozoberali predchádzajúce zážitky aj naše "domáce" európske existencie. Neskôr sme si dali niečo na pitie a k večeru aj na zjedenie a treba povedať, že kvalita jedla bola podstatne lepšia ako v predchádzajúcom lokáli. Asi polhodinu pred odchodom autobusu sme sa presunuli na nástupisko (rozumej chodník pred agentúrou, ktorá nám lístky predala) a čakali. Po chvíli autobus naozaj prišiel, ale chaos, aký vládol pri nastupovaní bol priam hmatateľný -- autobusy na ulici totiž stáli tri, pričom len dva z nich patrili tejto agentúre a nikto ani za svet nevedel, do ktorého z nich vlastne máme nastúpiť.

To sa nakoniec nejak podarilo a usalašili sme sa na svojich pridelených miestach. Prvou zaujímavosťou bolo, že aj napriek ubezpečeniam autobusovej spoločnosti, že sa v autobuse bude kúriť, v ňom panovala sibírska zima a teplota sa neodlišovala od tej vonkajšej. Ďalším problémom, ako sa onedlho ukázalo, bola poloha môjho sedadla. Nachádzalo sa totiž pri okne, z ktorého išla úžasná zima -- hrubá námraza na jeho vnútornej strane hovorí sama za seba. A keďže nešťastie chodí vždy v trojici, sadla si vedľa mňa stará domorodá Bolívijčanka, ktorej tvary by sa poeticky a vysoko eufemisticky dali nazvať kyprými, či barokovými. Výsledkom jej prítomnosti bolo moje neúprosné natlačenie na sklo s následkom nemožnosti pohybu, sťaženého dýchania a najmä úplného zmrznutia :) Ach, a aby som nezabudol: po tom, ako sa zababušila do svojich 20 pestrofarebných diek a z chrbta si zložila nošu, ktorú narvala pod sedadlo, začala za chvíľu neuveriteľne chrápať :D

Lukáš mal trochu väčšie šťastie, lebo jeho sedadlo bolo od uličky, nepodarilo sa nám ale vymeniť tak, aby sme boli spolu (miestne tety sa takýmto výmenám z nejakého dôvodu bránili). V takejto konfigurácii sme sa teda vydali na cestu do La Paz, kam sme mali doraziť niekedy okolo 6.00-7.00 ráno. Začiatok cesty bol zúfalý, pretože vozovka pri Uyuni nie je spevnená a autobus sa celý natriasal na kamenisto-soľnom povrchu poľnej cesty. Prejavilo sa tu tiež, že autobusy v Bolívii ani zďaleka nedosahujú kvality ich brazílskych, argentínskych, či čílskych náprotivkov.

Uprostred noci som sa asi trikrát prebral na to, že autobus stojí a niekto neúnavne udiera železom o železo. Po chvíli táto úmorná činnosť ale vždy prestala a zaspávajúc sme pokračovali ďalej. V polospánku som síce zakaždým tušil, že opravujú niečo na autobuse, skutočné obavy som ale začal mať až vtedy, keď autobus zastal nadránom po štvrtýkrát a aj napriek pokračujúcemu kovovému búšeniu sa tentokrát nerozbehol. Po asi hodine začínalo byť jasné, že na tomto dopravnom prostriedku do cieľa nedorazíme. Ubezpečovanie šoférov o tom, že náhradný autobus je už na ceste a za chvíľu dorazí, sme po ďalšej hodine a pol prestali brať vážne a keď sa všetci miestni vrátane mojej nočnej utláčateľky nenápadne vytratili (postupne si na ceste stopli povozy), začal zvyšku autobusu, teraz už zloženému výlučne z turistov, stúpať adrenalín.

Okolo deviatej ráno sa pri našom vraku pristavil autobus. No, možno je slovo autobus na dané vozidlo prisilné, v našich končinách by dostal celkom trefné pomenovanie "uhorka" :D Rokom výroby bolo niečo, čo začínalo na 196., ale uhorka sa aspoň hýbala. Nasadli sme do tohto úžasného dopravného prostriedku a v zápätí sme si všimli vodiča. Bol ním postarší dedinčan; zaujímavejšou ale bola osoba v tradičnom bolívijskom odeve s hnedým klobúkom a farebným pončom sediaca po jeho pravici na prednom sedadle - išlo očividne o jeho manželku, ktorá mala všetky finančné aj nefinančné záležitosti rodiny na prvý pohľad pevne v rukách. Z nejakého dôvodu mi obaja silne pripomínali dve postavy z Mrázika - Nastenkinu macochu a deduška :D

Po chvíľke dohadovania sa o cene za náš prevoz s vodičmi pôvodného autobusu sme sa pomaličky pohli. V tom momente sa pri pokazenom buse pristavil prázdny moderný autobus (očividne pôvodná náhradná doprava, ktorú volali vodiči ešte nad ránom) -- všetci sme už ale sedeli v uhorke a keď vpredu sediaca starena zbadala príchod pôvodne objednaného busu (a.k.a. konkurencie), rýchlo zavrela na uhorke dvere a vyrazili sme skôr, než ktokoľvek stihol protestovať. Zmierili sme sa teda s tým, že do La Paz pôjdeme archaickým vozidlom, hodiacim sa snáď na kubánske cesty, čo nás však prekvapilo, bola rýchlosť autobusu, ktorá sa šplhala až k neuveriteľným 35 km/h. Mysliac si, že ide o nepodarený vtip, sme sa na seba v úžase pozerali a rozmýšľali, či do La Paz prídeme ešte v ten deň alebo či takýmto tempom strávime na ceste ďalšiu noc.

Náš dovtedajší úžas však bol nič oproti tomu, čo nasledovalo. Asi po dvoch kilometroch sa začalo z priesoru medzi vodičom a jeho milou spolujazdkyňou dymiť. Jeden z prítomných Francúzov začal na šoféra kričať "Horí vám motor!" na čo šofér len flegmaticky mávol rukou, otočil sa k nám a zahlásiac "To je v pohode, to si nevšímajte," otvoril okno :D Po chvíli ale musel aj tak zastať, lebo mu motor nedokázal vytiahnuť ani tých predošlých 30 km/h. Nemohli sme uveriť našej smole, keď sa nám po ceste pokazil už druhý autobus, a chceli sme vystúpiť. Matróna nám ale zahatala dvere a zahlásila, že nikto nevystupuje, lebo za chvíľu sa pokračuje. Šoférovi vraj len "trochu" zamrzol motor a keď rozmrzne, môžme ísť ďalej (ako môže motor zamrznúť som sa dodnes nedozvedel). Milý deduško teda odhrnul koberec, ktorý bol vedľa neho, odklopil pod ním ležiaci kryt a začal otvárať dymiaci motor. Keď to zvládol, začal do neho liať akúsi tekutinu, raz za čas pootočil kľúčom v zapaľovaní a pokračoval v liatí.

Na naše počudovanie sa po dvoch márnych pokusoch o vrátenie peňazí a vystúpenie z busu za účelom náhradnej prepravy (rozumej: stopnúť si niekoho) podarilo šoférovi naštartovať a už svižnejším tempom (občas normálne okolo 60 km/h) sme sa šinuli smerom La Paz. Zvyšok cesty už prebiehal bez problémov a keď nás šofér vysadil pred lapazskou autobusovou stanicou (kam ale nesmel vojsť, lebo celú prepravu robil nelegálne), bolo krátko po poludní. O tom, čo sme robili v La Paz, už ale zas nabudúce :).



Nuestra Señora de La Paz 18.7.2012 (zverejnené: 23.7.2013)

top
Po príchode do La Paz sme sa spolu s Nemcami pobrali zháňať lístky do našej ďalšej destinácie, peruánskeho mesta Puno. Po chvíľke sme našli vchod a následne sa rozbehli po jednotlivých agentúrach, ktoré v samostatných kioskoch predávali lístky do najrôznejších kútov kontinentu. Po chvíli hľadania sme zistili, že najprijateľnejšia (cenovo aj časovo) bola vlastne ponuka v prvom zo stánkov, ktoré sme navštívili :) Nemci si ale vybrali trošku inú trasu, preto sme sa asi po polhodinke vybavovania rozlúčili.

Zaujímavosťou stanice bolo, že nápisy v nej boli uvádzané trojjazyčne: v španielčine, kečuánčine a aymarčine (kečuánčina je jazyk starých Inkov, aymarčinu používali miestne kmene, ktoré unikli inským výbojom) :) Zo stanice sme si po menších cenových negociáciách objednali taxi až k bytu nášho couchsurfing hosta, Daltryho, ktorému sme predtým zo stanice zavolali. Nebol síce práve doma, ale za pol hodinku nás vyzdvihol z recepcie svojho obytného domu (pekný moderný panelák) a zaviedol do bytu na poschodí.

V byte sa už nachádzala jedna Nemka, ktorá k nemu prišla bývať asi dva mesiace dozadu -- najskôr chcela zostať len na pár dní, ale nakoniec si pobyt predĺžila a zo "základného tábora" v La Paz ponavštevovala najrôznejšie kúty Bolívie. Keďže práve odchádzala, išli sme sa s ňou najesť do neďalekej bufetovej reštaurácie, kde sme boli šokovaní nízkymi cenami jedla -- po Brazílii, Argentíne a Čile sa tu naplno prejavila cenová úroveň Bolívie. Jedlo bolo výborné a majitelia sympatickí (očividne druho- alebo treťogenerační imigranti z Európy) - ako sa na rodinný podnik patrí, varila babka s mamou, účtoval tato a obsluhoval syn :D

V ten večer sme sa ešte s Lukášom vybrali objednať si bicyklový výlet po ceste smrti. Cestovka (mimochodom výborná) sídlila uprostred najturistickejšej štvrti mesta - Mercado de las Brujas (trh bosoriek). Názvu zodpovedal aj obsah stánkov: mali všetko od drevených sošiek, cez sušené lamie embryá, rôzne paličky, dečky, a pod. Problémom tiež bol svah, na ktorom je celý trh umiestnený -- pekelne strmý kopec na západ od hlavnej katedrály, ku ktorému sa dá dostať len chôdzou po menej strmom, ale zato tiahlejšom kopci z juhu mesta. Nič z toho by nebol zásadný problém, keby samotné La Paz neležalo v nadmorskej výške 3600 m.n.m., čo spôsobí, že našinec je už v polke cesty zadýchaný, akoby zabehol maratón :D

Po úspešnom objednaní výletu na nasledujúci deň, ktoré komplikovala len nemožnosť platiť kartou a naše následné hľadanie bankomatu (našťastie nebol ďaleko), sme sa ešte potúlali po trhu. Ja som sa snažil získať (a aj získal) dvojicu tekvičiek na pitie tradičného čaju maté, ktoré som sľúbil kamarátke Soni, pričom som, samozrejme, nezmeškal príležitosť doplniť zbierku miestnych mincí, ktoré mi ešte chýbali. Keď to videl Daltry, daroval mi 2 bolivariano mincu - dávno mimo obeh a úplne drobnú, až mal človek strach, že ju niekde vytratí :). S Lukášom sme pofotili zopár miestnych žien v tradičných odevoch a klobúkoch (niekedy trochu pejoratívne nazývané "cholas") a vydali sa na spiatočnú cestu na byt. Tam sme šli rýchlo spať, aby sme sa pripravili na raňajšie cyklodobrodružstvo. Lukáš mal tentokrát gauč a ja som sa uložil v pomerne chladnej, ale zato útulnej komôrke na zemi na karimatke, kde som si ešte do noci čítal.

Vstávali sme ešte za tmy, rýchlo sme si obliekli najteplejšie veci (v 3,5 km výške je zima :D) a išli na dohodnuté miesto, pred cestovku hore nad Mercado de las Brujas. Po podpísaní papierov o tom, že ideme na vlastnú zodpovednosť a že cestovka neručí za náš šťastný návrat (whoops) sme nasadli do vanu, bicykle pripevnili na jeho strechu a vydali sme sa na asi hodinu trvajúcu cestu nad mesto. Celý cyklovýlet totiž spočíval v tom, na bicykloch zjazdiť z výšky takmer 5000 m.n.m. do asi 1200 m.n.m. -- to všetko za pár hodín.

Po ceste sme sa zoznámili so spolucestujúcimi: veľmi milý Francúz, ktorý akurát riešil, či má nechať svoju francúzsku priateľku pre novú lásku z Kolumbie, baba z Veľkej Británie, ktorá robila svoj PhD výskum výškovej choroby v horách nad La Paz a párik Holanďanov. Konverzácia v aute bola zaujímavá, fascinovala nás najmä Britka, pretože jej doktorát mal, na rozdiel od mnohých iných, s ktorými sme sa stretli, reálny základ a prinášal niečo nové :) Prelustrovali sme teda jej výskumné metódy a obohatení sme čakali, kým dorazíme do cieľa.

Ako sme už spomenuli, cieľ sa nachádzal vo výške asi 5000 metrov nad morom, pri jazere nad samotnou La Paz. Išlo o začiatok tzv. Carretera de la muerte (cesta smrti), ktorou pôvodne jazdili autá z jednej časti Bolívie do hlavného mesta. Problémom bola šírka cesty -- niekedy len okolo 2 metrov, kde bolo takmer nemožné, aby sa dve autá obišli... a tak cúvali: na ceste, ktorá sa kľukatila po úbočí pohoria, nemala žiadne zvodidlá a nachádzala sa hneď vedľa 600m hlbokej priepasti :D Myslím, že v tomto bode je už ctenému čitateľovi názov danej cesty viac než jasný. Len pre ilustráciu uvedieme, že na dne rokliny ešte stále vidno obhorené kostry automobilov, autobusov, motoriek a aj niekoľkých bicyklov (whoops) :D

Najnebezpečnejšiu časť cesty v roku 2006 zatvorili a nahradili novou, bezpečnejšou hradskou -- dodnes ju však využívajú cestovky, ktorých po adrenalíne a tričku s nápisom "Prežil som cestu smrti" bažiaci klienti sa nechajú zlákať na dobrodružstvo, ktoré každoročne stojí 1-2 z nich život :D

Vráťme sa ale naspäť k nášmu výletu: ako prvé sme si po vystúpení z minibusu obliekli vonkajšiu kombinézu -- bolo predsa len o poznanie chladnejšie ako v La Paz a hmla s mrholením na pohode nepridávali. Okrem kombinézy sme dostali prilby, chrániče a rukavice, spolu s inštruktážou ohľadom bezpečnej jazdy, využívania bŕzd a ďalších vynikajúcich rád :) Zaujímavosťou na ceste smrti je, že je jedným z mála miest v rámci krajín s pravostrannou premávkou, kde sa jazdí naľavo. Vysvetlenie pre tých, ktorým to nejde do hlavy: cesta je tak úzka, že je pre vodiča veľmi ťažké odhadnúť, kde má kolesá. Keďže v aute sa sedí naľavo, je podstatne ľahšie kontrolovať ľavú stranu svojho vozidla ako tú pravú. Preto, logicky, je dôležité, aby bola najbližšie k priepasti práve ľavá strana vozidla a pravá strana smerovala ku svahu. Nuž a toto sa dá dosiahnuť jedine tak, že budú autá jazdiť po ľavej strane cesty ;)

Po bezpečnostnej inštruktáži nastal čas na náš skupinový kód, ktorým bola "lama": spojenie palca, prostredníka a prstenníka, so súčasným vystrčením malíčka a ukazováka :D Dokonale vybavení sme sa teda pustili zjazdovať. Po pár sekundách nám začal v ušiach hučať vietor a s vyplazenými, za nami vejúcimi jazykmi, sme sa spúšťali dolu po zatiaľ širokej a asfaltovej ceste. Postupne začala hmla s mrholením ustupovať a mohli sme si užívať prvé lúče ranného slnka.

Na kľukatej ceste sme absolvovali niekoľko zastávok, aby sa skupina celkom neroztrhala -- pri jednej z nich sme sa konečne aj naraňajkovali, čo bola jedna z najlepších správ dňa. V istom momente, asi v tretine cesty, sme odbočili zo širokej hradskej na podstatne užšiu štrkovú cestu -- začiatok skutočnej cesty smrti. Inštruktori, ktorí cestu absolvujú raz až dvakrát do dňa, už presne poznali najlepšie (najhoršie) miesta na fotky: preto sme sa celá skupinka s väčším či menším strachom nakláňali nad 600-metrový zráz a snažili sa tváriť čo najchrabrejšie. Fotili sme sa, samozrejme, aj počas jazdy a tiež pri zastávkach, ktoré sme využívali na zhadzovanie vrstiev oblečenia. Zatiaľčo bola v 5000 metroch poriadna zima, s každým kilometrom výšky teplota narastala o 5°C a jednotlivé vrstvy sa stávali zdrojom neželanej horúčavy.

Na niektorých miestach, označených krížmi, nám sprievodcovia rozprávali príbehy o turistoch, ktorí si jednou rukou naprávali prilbu, nezvládli riadenie a spadli do priepasti, obzerali sa a skončili v hlbinách, resp. sa len fotili príliš blízko okraja... pomerne čerstvé letopočty na krížikoch nás celkom vystrašili, ako aj príbeh o tom, ako otec jedného zahynuvšieho britského turistu len rok či dva dozadu daroval provincii sanitku, aby sa k spadnutým turistom ľahšie dostala pomoc.

Cesta prebiehala bez väčších zádrhelov, až pokým som si neuvedomil, že som už hodnú chvíľu nevidel nikoho z výpravy. Pýtal som sa sprievodcov z iných skupín, či nevideli tú moju a všetci mi svorne tvrdili, že čelo skupinky je stále predo mnou. Išiel som teda neohrozene vpred, prechádzal úzke miesta cesty, brodil horské riavy a až keď som prišiel do mestečka, kde stálo podozrivo veľa cestovkárskych autobusov a jeho názov sa nápadne ponášal na našu cieľovú destináciu, napadlo mi, že som asi všetkých predbehol a sprievodcovia z ostatných cestoviek netušili, o čom hovoria :D

Chvíľu som čakal v tieni jedného z domov a asi po 20 minútach prišiel prvý z našich vlastných group-lídrov :) Bol očividne celkom rád, že ma vidí a hneď vysielačou hlásil, že som sa našiel (v skutočnosti som sa nikdy nestratil, stratili sa oni :D). Očividne som pri divokej jazde prehliadol jeden z checkpointov, kde sa ostatní čakali :) Všetko ale dobre dopadlo a v priebehu ďalších 10 minút prišiel aj zvyšok skupiny. Najviac sa tešil Lukáš, že nemusí zvyšok tripu absolvovať sám :D

V mestečku sme vôbec nejedli ani nepili, ale rýchlo sme zbalili bicykle aj vybavenie a v mikrobuse sa presunuli za mesto, kde na nás už čakala all-you-can-eat-style reštika aj s bazénom, sprchami a všetkým čo západné srdce potrebuje ku šťastiu :) Voda bola síce studená, ale čistá, čo sme aj patrične využili. Jedlo bolo síce dosť jednoduché (kura, hranolky a pár ďalších vecí), ale celkom chutné :) Jediné, čo si bolo, samozrejme, treba platiť, boli nápoje.

Po obede sme sa vrhli naspäť k bazénu a dopriali si vytúžený oddych s knižkou, resp. príjemnou konverzáciou so spolucestujúcimi (fascinujúci bol najmä náš francúzsky kolega, ktorému tiež pred týždňom ukradli foťák - chvíľu ho mal za pásom a zrazu bol preč) :D Okolo tretej sme si zbalili veci a vydali sa na spiatočnú cestu minibusom. Tá trvala okolo 2,5 hodinky, do La Paz sme preto dorazili až za tmy ku pol šiestej večer. Kým sme sa vybalili, vyfasovali CD-čka s fotkami, tričká a prišli na byt, bolo asi sedem hodín, čo bol tak akurát čas ísť spať :)

Ďalší deň ráno sme sa aj s Daltrym vybrali na jeden z lapazských ("pazeño") kopcov, z ktorých panoval krásny výhľad na mesto. Výstup to bol opäť náročný, nadmorská výška a strmosť svahov si stále vyberala svoju daň. Po chvíľke oddychu a kochania sa sme sa rýchlo premiestnili do miestneho supermarketu, kde sme stretli Daltryho starkú, kúpili nejaké mäso, obilninu menom quinoa (podľa Daltryho veľmi výživnú, odolnú voči teplote a prudkému slnku = pestovateľnú aj v podmienkach Bolívie, a chutnú). Vrátili sme sa k Daltrymu domov a on sa pustil do varenia :)

Onedlho sa z panvice z quinoou začal šíriť podivný spáleninový zápach, na čo Daltry povedal, že to tak má byť, že ju treba trošku pripražiť (ako sme neskôr zistili v bratislavskej peruánskej reštike Casa Inka, nebola to celkom pravda :D). Jedlo bolo celkovo požívateľné, aj keď pravdu povediac neveľmi chutné -- pripálená quinoa celému pokrmu na kvalite nepridávala :)

Potom nastalo rýchle zbalenie, rozlúčenie s Daltrym a cesta na autobusový terminál, odkiaľ nám odchádzal autobus do peruánskeho mesta Puno. Prvou zastávkou bolo jazero Titicaca, kde sme museli vystúpiť z autobusu, nastúpiť na trajekt (a zaplatiť si ho), prepraviť na druhý breh úžiny a čakať, kým autobus aj s našou batožinou naložia na vratko vyzerajúcu bárku a preplavia ho za nami. Pri pomyslení na naše topiace sa kufre mi nebolo všetko jedno, celá operácia však dopadla dobre a celí natešení sme pokračovali v ceste.

Ďalším menším zdržaním bola colnica medzi Bolíviou a Peru. Medzičasom sa zotmelo a schladilo. Opäť sme museli vystúpiť a zatiaľčo nás autobus čakal na opačnej strane hranice, absolvovali sme státie v rade a pečiatkovanie pasov :) Opäť sme narazili na našich kamarátov Nemcov (:D), ktorí však nešli do Puna, ale priamo do ďalšieho peruánskeho mesta. Okrem toho sme boli svedkami rozhovoru troch dievčat, očividne Európanok, hovoriacich jazykom, ktorému sme nie len nič nerozumeli, ale ani ho nevedeli identifikovať. Až po chvíli počúvania a niekoľkých inštanciách zamišaných anglických slov nám došlo, že devy sa medzi sebou rozprávali v írskej galčine - jazyku, o ktorom som si myslel, že sa v skutočnom živote používa veľmi málo a ak, tak najmä na dedinách. Aj keď, v krajine plnej anglofónnych cudzincov musí byť príjemné prepnúť do jazyka, ktorému okolo vás zaručene nikto nerozumie :) Po tejto krátkej hraničnej avantúre sme sa opäť pohodlne usadili do autobusov a oddali sa hodinovému ničnerobeniu, ktoré nás prenieslo až na druhú stranu jazera Titicaca, do peruánskeho mesta Puno.



Puno 20.7.2012 (zverejnené: 28.7.2013)

top
Do stotisícového mestečka Puno, ležiaceho na brehu jazera Titicaca sme dorazili už za tmy. Zo stanice sme zobrali taxi priamo k nášmu couchsurfing hostovi, Hernánovi. Býval v nenápadnej bráne, ktorá však ukrývala penzión využívaný najmä miestnymi robotníkmi. Keď má akurát voľno, dáva Hernán časť izieb k dispozícii turistom zadarmo v rámci couchsurfingu :)

Ako býva v tomto regióne zvykom nebolo v dome žiadne kúrenie, čo pri nočných teplotách klesajúcich niekde do okolia nuly nebolo nič príjemné (jazero Titicaca leží vo výške 3,800 m.n.m.). Zložili sme sa v bývalej reštaurácii jeho penziónu, dostali sme teplé kakao, nejakú šunku a syr a asi do pol druhej v noci sme kecali o našom tripe. Potom na Hernán zaviedol do jednej z izieb penziónu ležiacej na prízemí. Bolo úžasné opäť po takmer dvoch týždňoch (od Mendozy) vidieť posteľ a dokonca na nej aj spať :D V sprche bola síce len studená voda, ale zocelených doterajším cestovaním nás to už nijak zvlášť neprekvapilo.

Nasledujúci deň sme vstali zavčas rána (no dobre, tak možno by sme to skôr nazvali skorým dopoludním :D), aby sme sa išli pozrieť na plávajúce ostrovy kmeňa Uro. Ide o pozostatky domorodého obyvateľstva, ktoré sa bránilo pred útokmi Inkov stavbou plávajúcich trstinových ostrovov uprostred jazera Titicaca. Ostrovy boli z pevniny ťažko prístupné a v prípade potreby ich bolo možné presúvať, čo dávalo ich obyvateľstvu strategickú výhodu v boji. Členovia kmeňa v minulosti čulo obchodovali s kmeňom Aymarov obývajúcich brehy jazera, pričom dochádzalo k častému kríženiu a postupnej strate pôvodného jazyka Uro, dokonanej približne v dobe Kolumbovho príchodu na kontinent. Súčasní Uros preto hovoria vo väčšine prípadov aymarsky a španielsky.

Aby sme sa dostali k plávajúcim ostrovom, potrebovali sme prejsť centrom mesta, kde som neváhal a využil príležitosť pozbierať nejaké z mincí, ktoré mi ešte chýbali do zbierky :) Po príchode do prístavu sme si všimli rady stánkov s jedlom, ktoré lemovali strednú časť dlhého móla. Podišli sme k lodi, ktorá vozila turistov na ostrovy, zaplatili a potom už len čakali, kým sa lodička naplní. Netrvalo dlho a kapitán, asi dvadsaťročný chalanisko v šiltovke a vypasovanom bielom tričku, zatrúbil na odchod. Loď plná turistov vyrazila po hladine jazera. Najskôr sme minuli niekoľko ostrovov, z ktorých najväčší slúžil pre jeden z najväčších hotelov v oblasti. Za nimi už nasledovalo otvorené jazera, kde-tu porastené z vody vyčnievajúcou trstinou.

Po asi polhodine cesty začala trstina hustnúť a dorazili sme k skupine umelých ostrovov. Stavba ostrova začína "kotvami" v podobe blokov trstinou prerastenej pôdy, ktoré sa spustia na dno jazera následne sa začnú na seba vrstviť jednotlivé suché steblá všade naokolo rastúcej trstiny, až kým nevznikne kruhový ostrov s priemerom od 20 do 50 metrov. Pomocov kolov a lán sa následne pripevní ku kotvám (to aby v noci neodplával) a dielo je hotové. Stačí už len z trstiny postaviť domy a môže sa bývať. Samozrejme, trstina ako biologický materiál postupne zospodu odhníva, čo má za následok potrebu na vrch ostrova neustále pridávať nové a nové vrstvy trstiny -- celý proces je potrebné opakovať približne každé tri mesiace.

V dnešnej dobe už na ostrovoch takmer nikto nebýva, ich pôvodné obyvateľstvo má zväčša postavené domy na pevnine a na ostrovy každý deň dochádzajú, aby turistom ukázali svojho mini-potemkina :) V každom prípade, život na ostrovoch nebol nikdy ľakhý - či už kvôli tvrdej práci, ktorú si vyžadovalo ich udržiavanie, ale aj kvôli chladu, ktorý najmä v noci znásobovala vlhkosť stúpajúca z jazera. Nečudo, že miestne obyvateľstvo v zvýšenej miere trpelo reumou a respiračnými ochoreniami.

My sme aj s loďou pristáli pri jednom z menších ostrovov, kde nás privítala "rodina", ktorá ho "obývala". Matka s babičkou predávali (možno) ručne robené suveníry, otec rozprával a staral sa o turistov, zatiaľ čo dcéra sa snažila vyzerať čo najroztomilejšie, aby následne prilákala vysoké sprepitné. Po krátkej prednáške o ich spôsobe života nastal čas na kúpu domáceho tovaru -- ten nebol vôbec lacný a ceny za kus látky sa nám aj s Lukášom zdali byť mierne premrštené.

Po asi hodine strávenej na ostrove sme sa miestnym trstinovým člnom (dvojposchodová konštrukcia ovládaná veslami) presunuli na jeden z hlavných ostrovov, na ktorom sídlilo komunitné centrum a kuchyňa. Po ceste spomínaná dcéra rodiny spievala pesničky v asi desiatich jazykoch od kečuánčiny, aymarčiny a španielčiny, cez japončinu, nemčinu a dokonca ruštinu - za svoj výkon si, samozrejme, vyzbierala pomerne slušné sprepitné :)

Ceny tu boli opäť zodpovedajúce turistickému stredisku, kúpil som si preto len jeden suvenír (skutočne peknú sovu vyškrabkanú do povrchu vysušenej tekvice) a započúvali sme sa do tónov náboženských piesní, ktoré miestny naspieval miestny zbor v nejakom štúdiu a počas našej návštevy sa pod taktovkou nie príliš šikovného režiséra práve pokúšali o natočenie videoklipu: dvadsať mužov a žien v bielych košeliach a fialových sukniach/nohaviciach stálo v dvojstupe, pohupovalo sa v bokoch a otváralo ústa na reprodukovanú nahrávku... kvalita bola porovnateľná s cirkevným zborom v mojej rodnej obci :)

Po skončení tejto kultúrnej vložky sme opäť nastúpili na našu loď, ktorá sa medzi časom priplavila k hlavnému ostrovu, a čakali, kým sa nalodia aj členovia zboru. Kapitán síce protestoval a odvolával sa na prekročenie bezpečnej kapacity lode, to však nikomu z miestnych nevadilo a igorujúc kapitánove nadávky sa všetci usadili (po dvaja na jedno sedadlo, do chodbičiek, na rebríky, ...). Konečne sme odrazili od brehu a pustili sa na spiatočnú plavbu. Tá, našťastie, prebiehala bez komplikácií a po ďalšej približne polhodinke sme sa ocitli naspäť na brehu jazera. Keďže už bolo okolo štvrtej poobede, usadili sme sa s Lukášom na mólo prístavu pod markízu pred jednu z najdôveryhodnejšie vyzerajúcich "reštaurácií" a objednali si miestnu špecialitu: pstruha s hranolčekmi, zeleninou, klobáskou a kto vie čím všetkým možným.

Ako nápoj sme sa už len pre tú srandu rozhodli pre čosi nazvané "Inca Cola" :) Našťastie som si k tomu objednal aj šťavu z miestneho ovocia, lebo to, čo podľa názvu znelo kolovito, bola v skutočnosti nazelenastá tekutina s chuťou tutti-frutti, ktorú ešte od čias môjho detstva nemôžem ani cítiť. Lukášovi fľaška ale celkom zachutila, takže sme obaja odchádzali spokojní -- o to viac, že pstruh bol skutočne vynikajúci :)

Medzi časom sa vonku zotmelo a unavení po dlhom dni sme sa vybrali naspäť domov. Ja som, samozrejme, neodolal po ceste stojacemu trhu a vrhol som sa medzi trhovníkov so žiadosťami o mince do zbierky. Tu sa krásne ukázala podnikavá povaha miestneho obyvateľstva, keď sa mi stará trhovníčka so striebornými zubami snažila predať 1-centavovú mincu za jej 500-násobok - 5 pesos - čo som ja z princípu odmietol. Našťastie mala hneď vedľa stánok omnoho milšia tetuška, ktorá mala tú istú mincu a na zlosť svojej spolutrhovníčke mi ju venovala zadarmo :) Hold, lepšia, než vidina zisku, je len škodoradosť z prekazeného obchodu u konkurencie :D

Poslednou zastávkou bol menší obchodík blízko centra, kde sa majiteľka išla dokonca pozrieť do pokladnice na poschodie, či pre nás niečo nebude mať. V každom prípade, tu nastal asi najvtipnejší moment celého výletu, kedy sa mňa (zarasteného po skoro 4 týždňoch putovania) tetuška spýtala, či je Lukáš (baby face, čerstvo oholený, v šiltovke a len o 3 roky mladší) môj syn :D Aspoň sme sa presvedčili, že podobne, ako my nevieme hádať vek domorodcom, nevedia ani oni odhadnúť ten náš :)

Po príchode domov sme sa opäť zastavili za Hernánom v bývalej reštaurácii. Povedal, že za hodinku pôjde aj s manželkou (s ktorou žijú oddelene) pre dcéru na okraj mesta, kde majú nejaký skautský tábor. Keďže sme nemali nič lepšie na práci, súhlasili sme :) Nasadli sme preto do auta aj s termoskou horúceho kakaa a vydali sa na kraj Puna. Mimochodom, je zaujímavé, že aj keď Hernán s manželkou už spolu nežili, o dcéru sa starali spoločne a všetkých akcií sa zúčastňovali ako kompletná rodina. Po príchode na kraj mesta sme ešte museli takmer 40 minút čakať, kým detváky doopekajú marshmellows a po skautsky sa pri gitare rozlúčia (pochytali sa za ruky a striedavo jeden po druhom formulovali dojímavé rozlúčkové state, ako to vedia len Latinos).

Nasledovala cesta domov, pár nočných fotiek punského námestia a zaslúžený spánok. Okolo siedmej ráno sme totiž vstávali, zbalili si veci, rozlúčili sa s Hernánom a utekali na autobus do jednej z najzaujímavejších destinácií celého tripu - Cusca :)



Cusco a Machu Picchu 22.7.2012 (zverejnené: 30.7.2013)

top
Do Cusca, bývalého hlavného mesta Inskej ríše (oficiálne nazývanej Tawantinsuyu), sme dorazili okolo tretej popoludní. Z autobusovej stanice sme sa taxíkom prepravili na adresu nášho couchsurfingového hosta, Ronoela. Po chvíľke hľadania sme našli správny vchod a snažili sa mu nejak dozvoniť. Problémom bolo, že brána vedúca do ulice ukrývala asi sedem či osem osobitných budov, z ktorých každá mala naspodu zamknuté dvere. Nakoniec sa nám podarilo nájsť v práčovni jednu pani, ktorá nám otvorila správne dvere a nasmerovala nás na Ronoelovo poschodie.

Vo vnútri nenápadnej budovy sa ukrýval veľmi pekný a priestranný byt, moderne zariadený a so samostatnou izbou vyhradenou pre couchsurfingových návštevníkov. Boli v nej tri dvojposchodové postele, čo sme privítali s neskrývaným nadšením. Už predtým sme sa s Ronoelom dohodli, že nám kúpi lístky na vlak do mestečka Aguas Calientes (ekvivalent nášho Teplice) spolu so vstupom do Machu Picchu a Wayna Picchu (vysoký kopec viditeľný na väčšine fotiek, na ktorý sa kvôli obtiažnemu výstupu vpúšťa iba niekoľko desiatok ľudí denne). Vyplatili sme mu teda dlžnú sumu a pustili sa s ním do reči.

Vysvitlo, že chalanisko (inak približne 20-ročný) hovorí plynule anglicky, španielsky a kečua. Po fyzickej stránke bolo vidno rozdiel oproti ľuďom, ktorých sme stretali v Bolívii a v okolí jazera Titicaca. Vzrastovo bol chalan síce približne na ich úrovni (okolo 1,65m), ale postavu mal omnoho štíhlejšiu, šľachovitejšiu a vzpriamenejšiu. Hlavný rozdiel však bol v jeho tvári: bola podstatne indiánskejšia, s ostrejšími črtami a zahnutejším nosom. Aj spôsob, akým hovoril, naznačoval sebavedomie a hrdosť na svoj pôvod potomka vládnúcich inkov, čo bolo v príkrom rozpore s jemným zahanbením, ktoré vyžarovalo z domorodej časti obyvateľstva v našich predchádzajúcich destináciách.

Po zaujímavom rozhovore o kečuánčine a histórii Cusca sme sa so škvŕkajúcimi bruchami aj s Lukášom vybrali do mesta navečerať - išlo o kuriatkáreň ležiacu neďaleko jednej zo vstupných brán do centra mesta. Kuriatko bolo chutné, aj keď na to santiágske tak úplne nemalo. Posilnení sme sa vybrali na hlavné námestie, kde sme spravili niekoľko večerných fotiek a ja som sa vybral hľadať do suvenírových obchodov chýbajúce mince. Zrazu sa na opačnej strane námestia zjavili naši dvaja starí známi Nemci: Tobi a Stefan :D Schuti sme sa zasmiali a dobehli zážitky, ktoré sme medzičasom nadobudli. Chalani ešte nemali kúpený lístok na prehliadku ani do Machu Picchu, tak si ho išli pozháňať, kým my sme sa pobrali naspäť k Ronoelovi. Cestou sme ešte raz prechádzali okolo hlavného námestia. Zaujímavosťou tohto priestoru je skutočnosť, že sa v ňom nachádzajú hneď tri hlavné kostoly: všetky sú barokové a kým jeden je zároveň katedrálou (sídlo biskupa), druhý slúži iba ako obyčajný kostol a tretí plní funkciu kaplnky.

Dôvodov pre túto zvláštnu konfiguráciu je viac: hlavným bola skutočnosť, že Cusco ako hlavné mesto centralizovaného impéria bolo zároveň aj centrom vzdelanosti, kultúry a náboženstva ríše. Preto bolo snahou conquistadorov čo najskôr pokresťančiť miestne obyvateľstvo, tým zlomiť zvyšky odporu v rámci inského teritória, zabezpečiť si lojalitu obyvateľstva a kultúrne ho kolonizovať. Staré náboženstvo bolo totiž oporou inských panovníkov (vyhlasovali sa za synov Slnka a tomuto božstvu stavali aj zlatom vykladané svätyne). Druhým dôvodom pre vysokú koncentráciu kostolov bola rivalita jednotlivých náboženských spoločností a rádov pri pokresťančovaní mesta: jezuiti si postavili vlastnú stavbu, ďalšie rády mala zas inú predstavu, atď.

Zaujímavosťou tiež boli dúhové vlajky zdobiace hádam každé priečelie domu na hlavnom námestí. Po menšom prieskume vysvitlo, že ide o Wiphalu, inskú vlajku (a zároveň o symbol mesta Cusco) zobrazujúcu rozmanitosť národov, ktoré tvorili inskú ríšu (údajne sa táto vlajka používala už za čias conquisty), ako aj jedno z božstiev inského panteónu, ktoré malo práve formu dúhy. Ďalšou ozdobov boli prasiatka nachádzajúce sa na strechách domov -- ich účelom bolo prinášať majiteľovi šťastie a bohatstvo.

Po príchode k Ronoelovi sme ešte chvíľu rozoberali politiku a potom sa po dôkladnom zabalení do spacákov uložili na spánok. Nasledujúce ráno sme sa opäť vybrali do mesta, kúpiť si lístky na výlet po archeologických vykopávkach v okolí Cusca. Išli sme zbalení, pretože konečnou destináciou výletu bolo mestečko Ollantaytambo, z ktorého chodili vlaky priamo pod Machu Pichu, do spomínaného Aguas Calientes. Jediný problém bol, že na osobu chceli za lístok asi 50 evry, pričom študenti mali polovičnú zľavu. Potešený som nabehol aj so svojim vtedy ešte stále platným ISICom a tešil sa na ušetrené soles. Na moju neradosť však teta od pokladne vyhlásila, že zľava platí len pre študentov do 26 rokov. S pocitom diskriminácie som sa rozhodol lístok si zatiaľ nekúpiť a skúsiť šťastie priamo pri niektorej z pamiatok.

Následne sme sa vybrali do centra, odkiaľ mal pred obedom vychádzať náš vyhliadkový autobus po okolí Cusca. Šéfkou výpravy bola pani menom Flora, čo bolo, ako sme neskôr zistili, veľmi obľúbené meno pre turistické sprievodkyne. S miernym, asi polhodinovým, meškaním sme teda vyrazili po pamiatkach :) Pri prvej z nich, starých terasách mesta Písac, som si musel kúpiť turistický lístok. Prišiel som teda k pokladnici a predložiac ISIC som si vypýtal študentský za 25 evry. Teta sa na mňa pozrela a lístok mi vydala. Naradostený som ho schytil a bežal sa pripojiť k skupine. Samozrejme, kontrola pri vstupe na nálezisko lístky pozerala iba veľmi povrchne, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi podstatné :)

Keď som lístok ukázal Lukášovi, zistili sme, že jeho vyzerá inak -- po bližšej inšpekcii sa ukázalo, že ma teta dostala: nepredala mi vôbec študentský, ale dospelý, ktorý platí len na obmedzený počet pamiatok a tým pádom je aj o polovicu lacnejší. Toto nám ale urobilo škrt cez rozpočet, keďže sme sa chceli po návrate z Machu Picchu pozrieť na ďalšie zaujímavé miesta, do ktorých by ma bez plného lístka nepustili. Sám pre seba som si preto pomyslel: "challenge accepted" a začal rozmýšľať na spôsobom, akým by Slovák (už len vďaka svojmu rodisku expert na obchádzanie pravidiel) dokázal okabátiť peruánsky systém :)

Medzi časom sme sa postupne presunuli k začiatku zrúcanín. Išlo o polkruhovité, viac než 100m vysoké terasy, na ktorých vrchole sa nachádzalo staré kamenné mesto. Bolo úžasné vidieť dokonalosť inského staviteľstva, kedy kamene do seba zapadali tak dokonale, že medzi ne ani po stáročiach nie je možné strčiť čepeľ noža. S Lukášom sme pochodili jednotlivé nádvoria mesta, pofotili, čo bolo treba, a vydali sa naspäť k autobusu. Zaujímavosťou bol tiež účel terás: okrem toho, že osevná plocha takto upravených svahov bola väčšia ako by tomu bolo v prípade neupraveného povrchu, mali terasy aj vedecký cieľ: vzhľadom na obrovskú rozlohu inskej ríše, ktorá zahŕňala prímorské oblasti ako aj šesťtisícové vrcholky Ánd, bolo potrebné vyšľachtiť odrody plodín (obilnín, atď.) schopné rásť v najrôznejších nadmorských výškach a mikroklímach. Táto hybridizácia a výber najodolnejších rastlín na pestovanie sa odohrávali práve na terasovitých poliach, kde bolo možné najodolnejšie sadenice postupne presádzať na čoraz vyššie, resp. nižšie terasy, až kým si nezvykli na novú nadmorskú výšku.

Okrem toho sa na opačnej strane svahu nachádzali akési "diery", ktoré naši sprievodcovia identifikovali ako pohrebiská (v danej nadmorskej výške a pri neustálom suchom vetre nečudo, že sa mnohé takto uložené telá prirodzene vysušili a mumifikovali). Neďaleko od nich boli viditeľné zvyšky skladísk a ďalších budov slúžiacich na poľnohospodárske účely. Z Písacu sme sa presunuli k ďalším zrúcaninám, ktorými bola stará vojenská pevnosť Puca Pucara. Odtiaľ sme sa pustili do malého trhového mestečka, kde sme mali hodinu na zaobstaranie niečoho pod zub, fotenie sa s lamami a alpacami, kupovanie ručne vyrábaných suvenírov (zhodou okolností presne rovnaké sa "ručne vyrábajú" asi v každom meste krajiny) a celkovo oddych. Ďalšou zastávkou na našej ceste bolo mestečko Ollantaytambo. Dorazili sme okolo piatej popoludní, pričom vlak do Machu Picchu nám odchádzal o ôsmej večer - zostávalo nám teda dosť času na preskúmanie miestnych terás a celého mestečka.

Areál s terasami pripomínal odľahčenú verziu Písacu. Bol chudobnejší na budovy, avšak svah s terasami bol omnoho príkrejší a hlavne ho bolo treba po schodoch vyliezť pešo, na rozdiel od Písacu, kde nás autobus zaviezol až celkom hore. Dychčiac a lapajúc po dychu sa nám to nakoniec podarilo, pofotili sme si okolitú panorámu a pustili sa naspäť dolu, kde archeológovia odkryli zvyšky skladísk a rituálnych miestností s posvätnými studničkami a oknami orientovanými podľa východu a západu slnka v čase slnovratu, resp. rovnodennosti.

Kým sa Lukáš púšťal za zaujímavými fotozábermi, posedel som si trochu v tieni starých inských stavieb a oddal sa snivým predstavám o starých Inkoch vo farebných kostýmoch vykonávajúcich prastaré rituály slúžiace na upokojenie zlých duchov, zavďačenie sa bohu slnka, Intimu, a jeho manželke, matke zemi, Pachamame. Kňazi sa v deň slnovratu skláňali nad vychádzajúcim slnkom a v zlatých kalichoch obetovali svojmu božstvu kvasený kukuričný nápoj, chichu. Nasledovali obety lám pre Pachamamu a následne sa procesia odobrala mimo zorného poľa mojej vízie :)

Zo snenia ma vytrhol až Lukáš, ktorý sa medzi časom vrátil zo fotovýletu. Spoločne sme vyšli z archeologického areálu a pustili sa na hneď vedľa ležiace preplnené trhovisko. Kopy suvenírov nás príliš nezaujali, pustili sme sa preto bočnou uličkou hore na námestie, kde sa nachádzala aj pošta. Nakúpili sme zopár pohľadníc, dali si pohár ovocnej šťavy a pomali sa začali zberať smerom dole k železničnej stanici. Museli sme síce ešte skoro hodinu čakať, ale nakoniec sme sa dostali na nástupište a s napätím očakávali príchod vlaku do Machu Picchu.

Keď rušeň s vagónmi dorazil na stanicu, vyhrnulo sa z neho nespočetné množstvo turistov a museli sme opäť čakať, kým sa budeme môcť dosať dovnútra. Samotný vlak bol zvon skôr historický, aj keď zvnútra pôsobil pomerne pohodlne. Cesta mala trvať okolo 3 hodín, spokojne sme sa preto usadili a po chvíli sme zaspali. Zobudili sme sa až po príchode do Aguas Calientes, východiskového bodu pre túry do Machu Picchu. Po príchode na stanicu sme sa pustili hore ulicou, hľadajúc pani, ktorá nám mala zabezpečiť ubytovanie. Bez väčších problémov sme ju našli v jej kancelárii v "centre", aj keď už bolo skoro 11 hodín večer.

Teta nás zaviedla o tri domy vedľa, kde sa nacházal náš penzión. Poprosila nás ešte, aby sme sa ďalší deň večer zastavili u nej, lebo pre nás bude mať spiatočné lístky na vlak. Tu nás nechala a velenie prevzal majiteľ penziónu. Bolo to mimochodom jediný krát počas celého päťtýždňového tripu, kedy sme za nocľah platili :). Keďže sme boli už poriadne unavení, zabalili sme sa do perín a uložili na spánok. Na rozdiel od posledných asi dvoch týždňov sme prvý krát nemrzli -- v hosteli sa totiž trochu kúrilo :D

Na ďalší deň ráno sme už okolo piatej vyrazili z hotela a presunuli sa k stanovisku autobusov. Postupne sa tam vytvárali rady ľudí, ktorí sa chceli medzi prvými dostať na Machu Picchu a odfotiť si východ slnka nad kopcom Wayna Picchu (v preklade "mladý vrch"). Opäť sme tu stretli našich kamarátov Nemcov, ktorí bývali o pár ulíc ďalej a hneď ráno mali zaplatenú práve návštevu spomínaného Wayna Picchu -- my sme mali lístok na 11.00, preto sme mali čas, najskôr si pozrieť celý areál a až potom absolvovať túru na kopec.

Po asi 20 minútach začali prichádzať prvé autobusy, ktoré brali turistov hore na Machu Picchu (cca. 2500 m.n.m., v preklade "starý vrch"). Niektorí odvážlivci sa na cestu pustili pešo, no mali pred sebou asi 1-2 hodiny stúpania do kopca po strmých schodoch. Keď prišiel rad na nás, usadili sme sa v autobuse a pohodlne sa viezli smerom nahor. Plazivým tempom sme sa šplhali po serpentínach, až kým sme asi po polhodine nedorazili na vrchol kopca. Tam sme po vystúpení z busu prešli kontrolným turniketom a ocitli sme sa v centre mysticizmu najväčšej predkolumbovskej civilizácie - Inkov.

Do začiatku našej tour sme mali ešte asi hodinku a pol, vybehli sme preto s Lukášom po terasovitých poliach až k asi najvyššiemu bodu celého Machu Picchu, malej strážnej chalúpke so slamenou strechou. Išlo asi o najpopulárnejší bod na fotografovanie zrúcanín, o to viac, že bol odtiaľ krásny výhľad na celé Wayna Picchu a na východ slnka nad ním. Počkali sme, kým sa slnečný kotúč vynoril spoza hôr, odfotili všetko, čo sa dalo, a začali sme pomaly schádzať naspäť k vchodu do areálu, kde sme sa mali stretnúť s naším sprievodcom.

Tým bol sympatický, asi 25-ročný chalan. Prechádzajúc po jednotlivých častiach zrúcanín nám vysvetľoval význam a zmysel najrôznejších stavebných prvkov, zariadení, či častí mesta. Zaujímavosťou bola hneď vstupná brána, ktorá bola podstatne vyššia, ako by bolo potrebné pre človeka nášho vzrastu -- ani nehovoriac o Inkoch, ktorí boli o hlavu menší ako dnešní Európania. V skutočnosti bola taká vysoká preto, aby sa pod ňu zmestil Inka (panovník), ktorého do chrámového komplexu vnášali na nosidlách.

Ďalším netradičným prvkom boli steny budov - neboli totiž kolmé, ale v miernom uhle nahnuté smerom do vnútra budov. Išlo o opatrenie proti častým zemetraseniam. V prípade otrasov totiž stačilo obyvateľstvu vybehnúť na ulicu a ak aj došlo k zrúteniu niektorej z budov, vďaka šikmým stenám sa zrútili zásadne do seba a nie smerom von. Čakajúci Inkovia teda boli v bezpečí. Názorný príklad sme videli hneď za vstupnou bránou, kde sa nachádzali budovy pre pocestných. Ďalej sa v komplexe nachádzali monolitické steny. Kamene pochádzali z lomu, ktorý sa nachádzal za hrebeňom neďalekých kopcov. Dostať niekoľko tonové kvádre cez kopec a následne cez hlboké údolie by bolo obrovskou výzvou aj pri dnešnom stave stavebnej techniky - Inkovia to zvládli za pomoci brvien, povrazov a kladiek.

Nasledovala prehliadka hlavného námestia s obytnými domami, ako aj zaujímavého rozoklaného kameňa, ktorý svojím reliéfom silno pripomínal obrysy okolitých hôr. Sprievodca tiež hovoril o význame terás, z ktorých mnohé sa využívali na okrasné účely (aj po stáročiach sa vo vrstvách pôdy našli peľové zrnká kvetín); niektoré však boli osiate kukuricou a slúžili aj na poľnohospodárstvo. Tretia skupinka fungovala ako laboratóriá, kde sa kňazi venovali už spomínanému zoceľovaniu a šľachteniu nových odrôd plodín.

Celé Machu Picchu vlastne slúžilo ako nábožensko-duchovné stredisko ríše, čo v oných dobách zahŕňalo aj astronómiu, biológiu a ďalšie vedecké disciplíny. Panovník sem chodil načerpať novú silu z okolitých hôr, lesov a riek tvoriacich zdanlivé prepojenie medzi zemou a nebesami - Pacha Mamou a Intim. Menej známou skutočnosťou je, že Machu Picchu vlastne nikdy nebolo dostavané. V okamihu dobytia Inskej ríše Pizarrom v ňom bývalo okolo 800 ľudí.

Predpokladá sa, že inskí panovníci a šľachta, vidiac nadchádzajúci zánik svojho panstva, sa rozhodli Machu Picchu opustiť a chrániť tak svoje najposvätnejšie miesto a centrum vedy pred rukami dobyvateľov. Vďaka svojej polohe vysoko uprostred hôr bolo totiž bez presnej znalosti jeho polohy takmer neobajviteľné. Jedinou stopou, ktorá mohla dobyvateľov priviesť až k Machu Picchu, boli zástupy robotníkov nosiacich do mesta zásoby (mesto bolo totiž ekonomicky závislé na neďaleko ležiacom Cuscu - nebolo samostatné ani len potravinovo). Aj vďaka tomuto prezieravému kroku zostalo Machu Picchu pred zrakom dobyvateľov a ich potomkov skryté až do roku 1911, kedy ho britskému cestovateľovi Hiramovi Binghamovi ukázal miestny pastiersky chlapec.

Mesto sa v tom čase nachádzalo v pomerne nedobrom stave. Bolo prerastené vegetáciou a mnohé staré inské múry sa pod vplyvom zemetrasení do polovice zrútili. Neskoršie expedície celý areál vyčistili a pokúsili sa múry dostavať do ich pôvodnej výšky. Ani po niekoľkých storočiach vývoja sa im ale nepodarilo napodobniť jedinečnú presnosť inského staviteľstva a rozdiel medzi bezšpárovou inskou architektúrou a neskoršími hrubými pokusmi o dostavbu múrov je viditeľný dodnes.

Sprievodca nám tiež hovoril o lamách, ktoré tu žijú a pasú sa na tráve rastúcej na jednotlivých terasách. Ochrancovia zrúcanín sa o ne musia starať, pretože sem majú tendenciu zavítať líšky a ďalšie dravce a kradnúť im mláďatá (ako tomu bolo pár mesiacov dozadu). Keď sa celá prehliadka skončila, nedalo nám a museli sme nášmu sprievodcovi dať nejaké extra sprepitné, výklad bol totiž výborný, chalanisko skutočne fundovaný a vzhľadom na to, že denne absolvuje takéto turistické skupiny tri-štyri, bol aj zápal, s akým hovoril, obdivuhodný. Opäť sa ukázalo, že moderní Peruánci (alebo, ak chcete, potomkovia starých Inkov), sú na svoje historické dedičstvo patrične hrdí a nehanbia sa ho ukazovať na obdiv svetu.

Keďže sa už blížila 11. hodina, vydali sme sa s Lukášom smerom k vchodu do Wayna Picchu. Prešli sme bez problémov a pustili sme sa na výstup. Nedostatok kyslíka bol stále citeľný, aj keď už nie až tak, ako v pri jazere Titicaca. Najskôr sme vyšli na jeden menší kopček, z ktorého bol príjemný výhľad na obe Picchu a následne sme sa pustili hore na Wayna. Cesta bola veľmi strmá, miestami boli kamenné schody doplnené aj o železné reťaze. Po asi trištvrte hodine sme konečne vyliezli na vrchol kopca, zničení, unavení, ale zároveň unesení krásnym výhľadom na celú citadelu, ktorý sa nám z nášho stanoviska naskytol.

Samotná príroda bola na tomto mieste akási priateľskejšia, keď sa pol metra od nás na slnku vyhrievala huňatá činčilka, vedľa nej sa dva vrabce bili o omrvinky a o kúsok ďalej sa slnila zas malá jašterica. Aby sme sa dostali až na vrchol, museli sme sa preplaziť malou jaskynkou, vyliezť na kamenný blok a až potom sme sa mohli usadiť na trávnatej plošinke hompáľajúc nohami nad celým svetom. Samozrejme, na tento moment sme boli pripravení a keďže sa poludnie neúprosne blížilo, vytiahli sme z ruksaka proviant a pustili sa do chutnej miestnej stravy zloženej zo syra, sušeného mäsa, chleba a pramenitej vody. Aby sme dostáli svojej povesti paštikárov, nemohli sme nevybrať poslednú konzervu Májky a so zvláštnou nostalgiou v srdci sme zlikvidovali aj tento posledný závan domoviny v ďalekom svete :)

Po úžasne oddychovej, takmer až meditačnej, polhodinke so štebotom vtáctva, slnkom pražiacim nad hlavami a zakrpatenými stromami poskytujúcimi turistom príjemný tieň sme sa začali obzerať naokolo. Jedna zo šokujúcich vecí, ktoré sme si všimli, boli pôvodné schody na Wayna Picchu, ktorými na horu pristupovali starí Inkovia. Akákoľvek absencia zábradlí a strmosť, ktorá miestami dosahovala 60-70° človeku spôsobovala závrat. Akékoľvek, čo i len to najmenšie pošmyknutie znamenalo pre nešťastného kňaza či robotníka istú smrť a pád z posvätnej hory.

Plní rešpektu a úcty sme začali zostupovať (samozrejme, po bezpečných turistických schodoch) a do polhodiny sme boli naspäť na Machu Picchu. Hladina mojej energie už bola poriadne nízko a s vypätím posledných síl sa mi podarilo vyšplhať hore na vrch terás, k trstinou pokrytému domčeku, pri ktorom sa začala naša ranná púť zrúcaninami mesta. Tu sme sa s Lukášom rozdelili. On išiel ešte fotiť na staré chodníky, ktoré do Machu Picchu viedli z Cusca a ďalších miest krajiny, ja som si rozložil deku na najvrchnejšej z terás, vybral knihu a užíval si posledné lúče takmer zapadajúceho slnka. Pohodička bola takmer dokonalá, postupne sa ale začalo ochladzovať a dvíhať sa mierny vietor. To už sa ale vrátil aj Lukáš s našími kolegami Nemcami (tour po meste absolvovali až poobede) a spoločne sme sa pomaly vybrali na spiatočnú cestu do Aguas Calientes.

Nechcelo sa nám už platiť za spiatočný autobus, rozhodli sme sa preto ísť naspäť peši. Až teraz sme boli schopní skutočne oceniť strmosť kopca vedúceho k Machu Picchu, ako aj utrpenie tých, ktorí sa túto cestu rozhodli absolvovať nad ránom smerom nahor. Chodníky aj schody boli až neznesiteľne strmé a kým sme došli dolu pod kopec na cestu, ledva sme si cítili nohy. Po ďalších pár kilometroch sme prebrodili miestnu riečku a za pár minút sme dorazili do Aguas Calientes. Keďže hlad je horší ako triedny nepriateľ, rozhodli sme sa ho zahnať. Na jednej z uličiek sme si našli útulnú reštauráciu, kde robili pekný steak za pomerne (na turistické centrum) kresťanské ceny. Jedlo bolo vynikajúce a kým naši nemeckí kamaráti sa ponáhľali na skorší vlak, my sme zašli k tete z prvého dňa, vyzdvihnúť si od nej lístky na spiatočnú cestu.

Tetu sme síce v kancelárii nenašli, lístky nám ale odovzdala jej asistentka. Keďže už bola všade navôkol tma a my sme stále mali viac než 2 hodiny k odchodu vlaku, napadlo nás využiť miestnu pohostinnosť a vyskúšať miestne teplé pramene. Po dlhej chôdzi až na okraj dediny sme sa dostali dovnútra. Tu sa nás ešte v šatni pokúsili oklamať o pár soles, čo by v zásade nebol problém, keby sme už nemali mierne plné zuby "podnikavosti" miestnych. Odmietli sme preto zaplatiť za odloženie vecí, čo sa u miestnych stretlo s pokrčením pliec a rezignovaným "OK" :D Vo vode bolo super, teplotu mala tak akurát a dno tvorilo veľmi príjemné jemné bahno.

Asi po hodinke prišla záverečná, pomaly sme sa preto vynorili z vody do mrazivého vzduchu, osprchovali sa, obliekli a osviežení sme sa pobrali naspäť na vlak. Vlakom sme sa opäť prepravili do mesta Ollantaytambo, kde nás mal čakať dohodnutý mikrobus. Nič však neprichádzalo a keď sme sa s Lukášom ocitli na nástupišti sami, museli sme sa pridať k inej skupinke, za mikrobus zaplatiť a takto sa dopraviť naspäť do Cusca. Po tichu sme vošli k Ronoelovi, ľahli si do svojich postelí (medzi časom nám tam pribudli spolubývajúci - noví turisti) a sladko zaspali :)

Ráno sme Ronoelovi povedali o chýbajúcom minibuse a bez problémov nám preplatil cestu z Ollantaytamba. Hovoril tiež o festivale Inti Raymi, ktorý bol v Cuscu akurát počas našej neprítomnosti a v rámci ktorého hral jedného zo starých veľkňazov. Ide o reprodukciu starých inských rituálov, ktorými si v tomto období uctievali boha slnka Intiho (mimochodom, peruánska mena sa volá "nuevo sol", čo znamená "nové slnko" - staršia peňažná jednotka sa nazývala "inti" a ešte staršia "sol de oro" = "zlaté slnko").

Neskôr sme podnikli cestu do turistickej kancelárie vyriešiť môj turistický lístok :) Po poludní sa totiž malo odchádzať na prehliadku ďalších archeologických nálezísk, na ktoré už môj pôvodný neplatil. Šikovný Slovák sa však len tak ľahko nevzdá a v hlave nám skrsol systematický plán, ako všetko vybaviť k spokojnosti všetkých zainteresovaných (t.j. nás) :D Na svoj starý lístok som napísal Lukášove meno a takto upravenú vstupenku sme aj s Lukiho ISICom ukázali ujovi za prepážkou. Podľa našej verzie udalostí si Lukáš pýtal študentský za študentskú cenu a oni mu omylom vydali takýto dospelý :) Všetko sa vyvíjalo dobre až do chvíle, keď nás požiadali, nech im požičiame pasy a sadneme si v čakárni. Tu už nám nebolo všetko jedno a ja už som si začal v hlave premietať hororové scény z peruánskeho väzenia :D

Našťastie všetko dobre dopadlo a asi po desiatich minútach sa ujo vrátil aj s pasmi a novým študentským lístkom aj s Lukášovým menom s tým, že nám teda reklamáciu uznajú (volali asi do Písacu, či v daný deň predali dané číslo vstupenky a keď im to potvrdili, uznali, že lístok asi falošný nebude). Mali sme teda dva študentské platné lístky. Jediný problém bol, že oba boli na Lukášove meno - keďže sme už ale hneď prvý deň zistili, že mená vôbec nekontrolujú, mali sme vyhrané :)

Pred samotným výletom sme sa ešte vybrali pozrieť Qurikanchu. Ide o Kostol sv. Dominika, ktorý vybudovali španieli na základoch starého inského chrámu zasvätenému Intimu. Názov "qurikancha" znamená "zlatá miestnosť" -- steny chrámu boli pôvodne pokryté zlatom. Keď Francisco Pizarro zajal posledného legitímneho panovníka Inkov, ponúkol mu možnosť vykúpiť sa zo smrti upálením, ak naplní svoju celu až po strop zlatom. Vládca podmienku splnil, no aj ak ho Pizarro popravil, i keď trochu šetrnejšie, uškrtením. Zlato slúžiace ako výkupné pritom pravdepodobne pochádzalo práve z tohto chrámu.

Kultúrne ide o krásny názorný príklad náboženskej kolonizácie krajiny, kedy sa pôvodné indiánske náboženstvá naoko vykorenili, v skutočnosti však len pretvorili do podoby kresťanskej mytológie. Z Pacha Mamy sa tak stala Panna Mária, Inti sa zmenil na Boha otca, staré chrámy boli prestavané na kostoly a zlaté idoly pretavené na kríže. Po návšteve Qurikanche nastal čas na druhú etapu spoznávania tzv. "posvätného údolia" - vydali sme sa preto smerom na námestie, kde nás už čakal výletný autobus.

Prvou poobedňajšou zastávkou na okružnej ceste boli zvyšky ochranného valu Saksaywaman. Pôvodne išlo o strategickú obranu mesta Cusco. Po dobytí inskej ríše bolo množstvo kameňov z valu použitých na stavbu katedrál v centre mesta. Múr však zásadne poškodený nebol, keďže množstvo skál, ktoré obsahoval, bolo neporovnateľne menšie ako materiál potrebný na sakrálne stavby v meste. Zaujímavé bolo, že kvôli nadmorskej výške a predchádzajúcemu výstupu na Wayna Picchu sme mali problém sa vôbec dostať hore schodami na jednotlivé terasy múru... bolo tam jednoduchu primálo kyslíka :)

Ďalej nasledovalo Quenko (jedno zo svätých miest, kde pravdepodobne prebiehali mumifikácie). Práve na ceste k tomuto nálezisku sme boli v lese svedkami krásnej hry svetla, kedy lúče nad obzor sa skláňajúceho slnka prebleskovali cez ihličnaté koruny stromov. Spolu s vôňou borovíc z miesta vyžaroval taký pokoj, až sme mlčky pochopili, prečo si Inkovia vybrali práve túto oblasť za sídlo kráľov a centrum svojho náboženského života. Záverečnou etapou nášho výletu bola návšteva prameňov života na mieste nazvanom Tambomachay. To už bola ale takmer tma, takže sme boli vďační za autobus, ktorý nás čakal pri bráne.

Na naše nemilé prekvapenie sa s nami do busu votrel aj jeden z pracovníkov miestnej turistickej kancelárie a celú cestu až do Cusca neustále kecal, kecal a kecal, snažiac sa nám predať nejaké nezaujímavé CDčka s fotkami z regiónu. Bolo to nanajvýš otravné, najmä keď sme boli unavení a chcelo sa nám spať :) Po ceste sme absolvovali ešte jednu zastávku v suvenírovom obchode, kde predávali údajne pravú kožu z alpaky s pravými luxusnými cenami, spolu s ďalšími čačkami-mačkami. Zaujímavá bola ukážka ručnej výroby šperkov, odolali sme však pokušeniu niečo kúpiť a spokojní sme nasadli naspäť do autobusu. Po príchode do Cusca nás ešte čakalo stretko so Sandrou, babou, ktorú sme spoznali cez couchsurfingovú webku... vysvitlo, že je to poriadna pijavica, ktorej jediným záujmom bolo nechať sa pozvať na čo najdrahšie jedlo. S výzorom konskej smrti skríženej s vysušenou 2000 ročnou peruánskou múmiou bolo stretnutie s ňou príjemné približne rovnako ako morová rana.

Nakoniec sa nám podarilo vymaniť z jej osídiel, ja som ešte narýchlo v obchode kúpil sadu pamätných peruánskych mincí (jedna z mála výnimiek z môjho pravidla mince nikdy nekupovať) a išli sme domov spať. Ráno nás totiž už zavčasu čakal let do Limy. Išlo o jediný let v rámci celého juhoamerického tripu, ale keďže letenka stála asi len o 20 eur viac ako lístok na bus a cesta trvala namiesto 24 hodín iba hodinky 2, bolo rozhodnuté :). Po nasadnutí do lietadla a vzlietnutí sme za sebou nechali Cusco, celé "posvätné údolie" i Machu Picchu a pustili sa do poslednej etapy nášho juhoamerického dobrodružstva - Limy. O tom už ale zas nabudúce :)



Lima 26.7.2012 (zverejnené: 31.7.2013)

top
Do Limy sme dorazili pomerne zavčasu. Na naše šťastie nás na letisku už čakal náš couchsurfingový host, John. Autom nás zobral k sebe domov, kde vysvitlo, že vo svojich asi 35 rokoch býva so svojimi rodičmi a podstatne starším bratom, ktorý už mal okrem iného aj asi 15-ročného syna. Prijali nás veľmi pekne, hneď nám ponúkli raňajky, samostatnú hosťovskú izbu (opäť aj s posteľami :D) a celkovo boli nesmierne milí.

Po raňajkách sme sa vybrali pozrieť Limu. John nás zaviezol do centra, odkiaľ odchádzal vyhliadkový autobus na Cerro San Cristóbal (áno, "vrch Sv. Krištofa" je v Latinskej Amerike celkom populárne meno, na rovnomennom kopci sme boli aj v čilskom Santiágu). Hneď po tom, ako sa nazbieral dostatočný počet cestujúcich, sme vyrazili. Išlo sa pomerne dlho, pričom súčasťou výletu bola aj prehliadka hlavných limských pamätihodností s výkladom od našej autobusovej sprievodkyne. Išli sme okolo Konventu bosých, rôznych kostolov a historických miest.

Po tom, ako sme opustili samotné mesto, sme sa začali cez chudobné štvrte šplhať do kopca. Serpentíny boli pomerne ostré a pri vrchole kopca už cesta naberala piesčitý charakter. Zo samotného vrchu bol obstojný výhľad na mesto, ktorý kazila len hmla (alebo smog). Hora je pútnickým miestom, čomu napovedá aj obrovský kríž na jej vrchu. Po ukončení prehliadky sme opäť nasadli na autobus (hneď po tom, ako sme vystúpili, ten náš nabral turistov a išiel opäť dole, takže sme museli čakať na ďalší, ktorý zasa priviezol čerstvú dávku návštevníkov) a vydali sa na spiatočnú cestu do Limy.

Tam sme po troche blúdenia a pýtania sa našli jednu z pamiatok, ktoré sme hľadali, pritom sme však našli celkom dobre (a lacno) vyzerajúcu reštiku, v ktorej sme si dali miestnu špecialitu cebiche (surové morské plody marinované v citrónovo-slano-cibuľovom náleve). Prekvapivo chutilo slano-kyslo :D Potom sme sa popri rozkopaných uliciach smerujúcich k centru vydali naháňať ďalšie zážitky. Podľa plánu sme sa vybrali do pobrežnej štvrti Miraflores, akémusi starému korzu či nábrežiu, kde stále vidno prechádzajúce sa páriky a odkiaľ je možné zostúpiť až dole k pláži.

V jednom z parkov sme sa v stretli s kamarátmi Nemcami a Johnom a spoločne sme sa vybrali na pláž. To už sa začínalo stmievať a ochladzovať, aj tak sme ale neodolali, vyhrnuli sme si nohavice a aspoň po členky sa ponorili do vôd Tichého oceánu. Sklamaný intenzitou príboja Lukáš vtedy poznamenal: "aký oničom oceán, ani vlny tu nie sú", čo, samozrejme, oceán pochopil štýlom "challenge accepted" a zoslal na nás prívalovú vlnu, vďaka ktorej sme boli mokrí takmer až po pás :)

Po tejto milej epizóde sme sa mini-autobusmi, kde sme kvôli ich nízkemu stropu nemohli stáť rovno s vystretými hlavami, vybrali do Parque de la Reserva, čo je park plný fontán. Najkrajší je v noci, kedy sú fontány osvetlené pestrofarebnými svetlami. Stihli sme dokonca aj hlavnú šou, kde boli za podmanivých zvukových efektov na prúdy vody premietané zábery z peruánskej histórie, kultúry a športu. Celkovo to bol určite jeden z vrcholov nášho pobytu v Lime. Nasledovalo už len lúčenie s Nemcami, cesta domou taxíkom, rýchla večera a spánok :)

Na ďalší deň ráno nás čakala prehliadka zaujímavostí v centre Limy. Najzaujímavejší bol kostol San Agustín s vyobrazením smrtky, ako aj katakomby kostola a kláštora Sv. Františka (San Francisco), kde sme absolvovali prehliadku kostníc a rôznych bývalých tajných sakrálnych priestorov. Po východe z konventu sme si ešte kúpili zopár pekných ručných výrobkov z chirurgickej ocele a vydali sa do ulíc Limy. Samozrejme, vôbec sme netušili, že v 7-miliónovom meste môžeme natrafiť na jednu jedinú osobu, ktorú sme vidieť nechceli - Sandru... Ako pijavica sa opäť prisala na našu miniskupinku, nechala sa pozvať na obed a tvárila sa, že nám robí sprievodkyňu po meste.

To však nebola tak celkom pravda, keďže sa ako rodená Limčanka v centre vyznala horšie ako my po dni a pol, odkedy sme prišli. Pobehali sme ešte po suvenírových obchodoch, ja som sa snažil dozbierať pár mincí a Lukáš urobil zopár posledných fotiek mesta. Neskôr sme sa v centre stretli s Johnom a jeho autom sme sa mali ísť navečerať do štvrte, kde býva. Sandra išla samozrejme s nami, nechala sa pozvať na džús a zmrzlinu, ba dokonca išla s nami aj k Johnovi domov, čo začínalo byť už celkom trápne...

My sme sa s Lukášom rýchlo zbalili, ja som sa po skoro piatich týždňoch oholil, čo bola nevídaná transformácia - avšak celkom určite k lepšiemu :D . John nás zaviezol na letisko, kde sme sa rozlúčili a nám sa pri vstupe do bezpečnostnej zóny konečne podarilo zbaviť Sandry :) . Vydýchli sme si a pocítili chvíľkovú úľavu, za ktorou sa však postupne začal do našich sŕdc vkrádať aj ťaživý pocit z končiaceho sa juhoamerického dobrodružstva. Čakala nás síce ešte Atlanta a Londýn, tie sa však už nachádzali v inom geografickom aj kultúrnom priestore.

So zmiešanými pocitmi sme teda nasadli na nočný let do Atlanty, pohodlne sa usadili, zatvorili oči a nechali si pred nimi premietať najzaujímavejšie momenty našej doterajšej cesty.



Atlanta 28.7.2012 (zverejnené: 1.8.2013)

top
Do Atlanty sme z Limy dorazili ráno pred 9.00 hodinou. "Imigračné procedúry" prebiehali bez problémov, dotazník ESTA očividne fungoval :) Po presune do bezcolnej zóny sme sa rozhodli, podľa plánu, ísť navštíviť centrum mesta. Do nášho odletu totiž zostávalo ešte viac než 12 hodín. Prišli sme teda k terminálu letiskových vlakov nazvaných poeticky MARTA (Metropolitan Atlanta Rapid Transit Authority) a išli si kúpiť lístok. Na moje obrovské potešenie automat vydával z papierových bankoviek v jednodolárových minciach :D Jedným vrzom sa mi takto podarilo zohnať 5 prezidentských jednodolároviek, ktoré mi dovtedy chýbali :)

S platným lístkom sme teda nasadli na vlak a nechali sa odviesť do centra Atlanty. Po vystúpení z vlaku sme sa pustili obdivovať miestne pamiatky - budovy z koloniálnej éry, ktoré teraz slúžia ako múzeá, resp. sídlo kongresu a pod. V horúčave (aký rozdiel oproti Južnej Amerike) sme kráčali ulicami mesta :) Pristavili sme sa v parku pri párikoch hrajúcich šach a následne sme sa presunuli do miestneho obchodného centra (bývalá stanica), kde sme si pochutnali na prvom západnom jedle za posledný mesiac -- pizzi :)

Posilnení sme sa vybrali do olympijského parku. Po ceste sme si v malom obchodíku kúpili vodu. Po príchode do parku Lukáš išiel urobiť zopár fotiek, zatiaľ čo ja som sa zložil na trávnik do tieňa a pohrúžil sa do spravodlivého spánku cestovateľov :) Po asi hodinke sa Lukáš vrátil a vydali sme sa na spiatočnú cestu na letisko. Opäť sme absolvovali prechádzku mestom, cestu vlakom a potom sme už len počkali na lietadlo, ktoré nás odviezlo priamo do hlavného mesta Británie - Londýna.



Londýn 29.7.2012 (zverejnené: 1.8.2013)

top
Do Londýna sme prileteli nasledujúci deň pred obedom. Z letiska sme sa vydali metrom, najskôr fialovou a neskôr červenou linkou až k Tinkinej robote. Tam sme si od nej zobrali kľúč a vydali sa k nej domov. Išlo sa cez parčík, ktorý vraj býva v noci nebezpečný, okolo vodného kanála a následne k činžovnému sídlisku. Doma bola jedna z jej spolubývajúcich, ktorá sa o nás neuveriteľne krásne postarala: urobila nám výborné zapekané sendviče, čo sme po dlhom lete skutočne potrebovali :)

Večer sme sa išli prejsť do mesta, pofotiť večernú Temžu s nábrežiami vyzdobenými olympijskými symbolmi. V Londýne sme totiž boli presne v čase konania letnej Olympiády. Išli sme okolo Tower Bridge, Parlamentu, Big Benu, Londýnskeho oka - jedným slovom to najlepšie, čo doma majú :) Naspäť sme šli posledným metrom a polomŕtvi padli na postele.

Ďalší deň sme sa po raňajkách pustili do nakupovania :) V centre sme zašli do jedného z obchodných domov, kde si Luki kúpil olympijských maskotov. Ja som, samozrejme, celý čas coinhuntoval :) Najlepší úlovok sa mi podaril na jednom z londýnskych námestí v zmenárni :D Poprosil som mladú slečnu za okienkom, či by sa nemohla trochu prehrabať v cashi a kuknúť nejaké mince, ktoré mi stále chýbajú :) Keďže akurát nemali zákazníkov, veľmi ochotne pozrela svoju pokladňu, pokladňu jej kolegyne a dokonca vybrala z trezora aj všetky neotvorené balíky 50-pencových a 2-librových mincí a našla hádam 20 takých, ktoré som ešte nemal :D Táto osôbka o 100% zlepšila dojem z celého mesta :D

Na ďalší deň sme už len absolvovali obed neďaleko od Tinkinho bytu (z ktorého sa za mesiac aj tak sťahovali preč). Chlapík (očividne pakistanského pôvodu) sa sťažoval, že napriek olympiáde majú úplne mŕtvo - sľubovali im hordy turistov, najali si extra pracovné sily a teraz len stoja. Napadlo ma, že niečo podobné sa udialo aj v Bratislave počas hokejového šampionátu pár rokov dozadu. Kto vie, aký je skutočný dopad takýchto udalostí na turistický sektor krajiny... V obchodíku som si dal klasicky "fish and chips" (za asi 3 libry bolo výborné), prebehol som ešte okolité bary ohľadom nejakých chýbajúcich mincí a pomaly sme sa s Lukášom museli baliť.

Nasledovala cesta naspäť do centra a odtiaľ autobusom na Luton, z ktorého nám letel náš let naspäť (skoro) domov. Aj keď som nikdy nebol veľkým fanúšikom low-costových aeroliniek, skúsenosť s WizzAirom ma presvedčila, že s touto spoločnosťou už nikdy v živote nechcem letieť: arogantný prístup k zákazníkom, snaha vyžmýkať z nich každé jedno euro a buzerovať ich na drobných písmenách prepravných podmienok. Boli sme svedkom toho, ako pracovníčky tejto pseudospoločnosti cielene odchytávali cestujúcich s kuframi, ktoré mali nejaké výčnelky a preto sa nezmestila do ich "meracieho boxu". Takýmto ju potom zacheckovali a nachargovali 60 libier (!) ako pokutu za nenahlásenú nadrozmernú batožinu.

Nás sa tieto opatrenia našťastie nedotkli, a tak sme sa večer spokojne usadili do lietadla a cestou do Budapešti zaspali ;)



Cesta domov 1.8.2012 (zverejnené: 1.8.2013)

top
V Pešti sme pristáli po 23:00 hodine večer, čo znamenalo, že z letiska už nebolo možné sa dostať do mesta. Rozložili sme si teda spacáky v tichšom kúte príletovej haly a dali sa na spánok. Batožina nám našťastie dorazila bez problémov, mohli sme preto relaxovať :) Lukáš rýchlo zaspal, ja som si vybral knižku, z ktorej mi chýbalo už len asi 200 strán a pustil sa do čítania :) Dej bol pútavý, nočné hodiny rýchlo ubiehali a ku koncu knihy som sa dostal až nadránom, kedy sa zobudil aj Lukáš.

Nastúpili sme na bus smerom do mesta, po asi polhodine prestúpili na metro a tým sme sa odviezli na starú známu stanicu. Z nej sme ešte museli prešo prejsť asi 2 kilometre, kým sme sa dostali na zastávku autobusov smerujúcich do Bratislavy. Bus zanedlho prišiel a my sme sa už mohli len obzrieť za naším päťtýždňovým dobrodružstvom, počas ktorého sme precestovali tisícky kilometrov, spoznali desiatky skvelých ľudí, dozvedeli sa zaujímavosti z miestnej histórie a kultúry a v neposlednom rade sa opäť dozvedeli čosi o sebe :)

Boli sme unavení, tešili sme sa na vlastnú posteľ, opraté veci a slovenské jedlo. Po príchode do Bratislavy bolo zvláštne opäť stáť na slovenskej pôde, pôsobilo nezvyčajne počuť slovenčinu a ísť linkou 88 MHD domov do Petržalky :) Zážitky z cesty v každom prípade stáli za to a hneď sme sa dohodli na ďalšom tripe na nové, zaujímavé miesta tejto planéty.

Viac fotiek v galérii.


Granko hovorí:07.07.2012, 15:13
Low cost

Petko... ocenujem preciznost analyzy venovanej leteckym spolocnostiam. Majte sa pekne zatial a tie Iguazu nas s Norikou zaujimaju :-DD
peto reto hovorí:10.07.2012, 00:08
RE: Low cost

Hehe, specialne kvoli tebe som sa snazil co najviac detailov zahrnut ;) Dneska mam celkom obstojne pripojenie, takze sa mi dufam podari v noci pridat Iguazu a Buenos Aires ;) Pozdravujem do BA :)
Granko hovorí:10.07.2012, 12:39


No... nejak ubudlo zazitkov z lietania, tak ale co uz:-D Tie vodopady musia byt super, ocakavame fotos a budeme porovnavat s Viktoriinymi. Maj sa dobre, Carioca!
matus hovorí:19.07.2012, 10:15


mmm vymenil by som argentinsky steak za rusky saslik ;-) Drzim palce v dalsich krajinach! Bte, ocenujem info najma pre dlhonohych :D
peto reto hovorí:20.07.2012, 05:17
RE: Matus

Hehe, tak nejaky saslik dones domov, ja donesiem steak a porovname :D Z takych lepsich specialitiek sa nam este podarili morske potvory v Cile a v Peru (ideme tam zajtra) dufam tiez nieco dobre ochutname :) Drzte sa v dalekom Rusku a reprezentujte :D p.
Janka Žilka hovorí:06.08.2012, 11:27


Peto, super podane cestovatelske zazitky :) Uz sa tesim na fotky
peto reto hovorí:06.08.2012, 11:33
RE: Janka Žilka

Dikes :) Budem postupne dopisovať aj zvyšok, dúfam, že dnes sa mi podarí spraviť Santiago :)
Suputnik hovorí:25.09.2013, 00:16


Iguazu vrelo odporucam. Stoji za to tam zbehnut pozriet :-) Je to nadhera a urcite ma oslovili viac ako Niagara. Btw konecne som sa dostal k tomu, aby som si podrobnejsie prezrel co ste vlastne precestovali ;-)
peto reto hovorí:25.09.2013, 00:49
RE: Suputnik

Súhlasím, skutočne tam bolo nádherne :) A celý ten park okolo s výhľadom z rôznych strán tiež stojí za to :) Ešte sem pribudnú fotky, nech je tá cesta poriadne zdokumentovaná :)
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Južná Amerika












Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Návšteva Kuby - január 2012 8.4.2012

Keďže prvý letný výlet na Kubu dopadol nad očakávania, rozhodli sme sa na začiatku bájneho roku 2012 podniknúť výlet druhý - tentokrát zimný. Slovo zimný tu ale platí len vo svojom ročnoobdobovom význame slova, pretože z bratislavy, kde ortuť teplomera oscilovala okolo nuly sme sa za pár hodín preniesli do prímorskej Havany s teplotami okolo 27-29°C - proste krása :) Ale aby sme nepredbiehali, poďme poporiadku :)

Spolucestovateľom bol tentokrát Kubo, štvrták od nás z fakulty, ktorého pri jednej menej formálnej diskusii oslovila myšlienka tento karibský ostrov navštíviť (Citujem: "Čoooo? To by som hneď išiel" :D). Vystihli sme teda koniec skúškového obdobia, kedy ani jeden z nás už nemal na našej milej alma máter povinnosti, kúpili sa letenky, v Bube zohnali víza a mohlo sa ísť.

Cesta sa začala na viedenskom letisku, kam nás zaviezla Kubova priateľka (týmto pozdravujeme Zuzku ;)). Let bol v poriadku (s úžasne prudkým vzletom, až človeka do sedadiel zatlačilo), ale to, čo nám robilo trochu vrásky na čele, bola spoločnosť, s ktorou sme leteli: Air France, tradične neslávne známa pomerne slabým vzťahom medzi destináciou cestujúceho a destináciou, do ktorej posiela jeho batožinu :) Ďalším rizikovým faktorom bola prestupná stanica - Paríž. Ten je totiž tiež pomerne slávny vďaka častým štrajkom. Túto druhú prekážku sme zdolali úspešne a dokonca sme na parížskom letisku stretli spolu s nami do Havany letiacu Slovenku, s ktorou sme tiež prehodili pár viet. Nakoniec sme sa potešili, keď sme zbadali lietadlo, ktorým poletíme. Bol to Boeing 747. Nám sa podarilo mať sedadlá na vrchnej palube, ktorá je lepšie vybavená: vlastný samoobslužný bar, vlastné obrazovky, hracie konzoly, ponuka filmov... Proste dobré cestovanie :)

Po odlete som ako zvyčajne začal trochu podriemkávať, keď som sa zrazu niekde nad Španielskom zobudil na strašný krik. Chvíľu som nevedel, čo sa to deje, no potom som zbadal Kubánku, čo sedela pred nami, ako celá vystrašená pozerá na (asi) manžela, ktorého sa práve snažil kriesiť steward. Keďže pán medzi časom prestal dýchať, rýchlo ho vytiahli zo sedadla a odniesli do zadnej časti lietadla. Odtiaľ sa ozývali vystrašeno-zúfalé výkriky manželky prerušované občasnými výbojmi defibrilátora. V tej chvíli nám s Kubom nebolo všetko jedno, ale našťastie sa pána podarilo oživiť, na palube sa našiel aj lekár a z lietadla resuscitovaný odišiel po vlastných.

Po tomto nepríjemnom a pomerne dramatickom zážitku náladu trochu vylepšilo podávané jedlo. Síce som už bol nalomený z vyššieho než očakávaného štandardu cestovania, ale až jedlom si ma Air France nakoniec získala (až tak, že mi bol osud batožiny už takmer ľahostajný :D). Štandardná letisková strava bola doplnená o francúzsky plesnivý syr, ba dokonca o minifľašku francúzskeho vína (nič extra, ale úplne v pohode piteľné). Zvyšok desaťhodinového letu sme si potom spríjemňovali ako sa dalo, filmami, hrami, trocha sme aj pospali, pokecali a celkovo sa tešili na výlet.

Po prílete do Havany okolo šiestej večer a po prechode imigračnou kontrolou (teta sa ma pýtala, že prečo som už znova na Kube, tak som jej povedal, že kvôli krásam ostrova - veľmi škaredo sa na mňa pozrela, ale razítko dala). Kubo ma už čakal na druhej strane pri páse s batožinou. Keď tá ani po trištvrte hodine neprichádzala, začali sme mať nepríjemný pocit, že Air France predsa len dostála svojej povesti. Ako ľudia postupne odchádzali a počet kufrov na páse redol, zrazu sme zbadali naše batohy položené asi 3 metre od nás - niekto iniciatívny ich proste vyložil a my sme si to nevšimli :)

Všetko teda dobre dopadlo, aj s batohmi sme po kontrole vyšli do letištnej haly, rýchlo zamenili nejaké CUCy a išli taxíkom do centra. Mali sme pôvodne bývať u dvoch tiet neďaleko Malecónu, ale tie mali (našťastie) plno. Vysvitlo totiž, že sú nesmierne zvedavé a to až tak, že sme sa pri nich necítili dobre. Mali sme ale šťastie. Vysvitlo, že manželka výťahára (áno, človeka, ktorý kvôli zvyšovaniu zamestnanosti na ostrove celý deň sedí vo výťahu a stláča ľuďom tlačidlá poschodí) tiež prenajíma izbu, a to len pár ulíc odtiaľ a za bezkonkurenčnú cenu 25 CUC vrátane raňajok :) Dlho sme teda neváhali a keďže aj výťahár, aj jeho ženuška (obidvaja vyše 70-nici) boli veľmi milí a zlatí, zostali sme u nich.

Aby sme nestrácali čas a čo najskôr nasali atmosféru Kuby, prezliekli sme sa z našich zimných európskych šiat do tričiek a kraťasov a vybrali sa do centra Havany ku Capitoliu na jedno-dve mojitká :) Cesta to bola krátka, keďže sme bývali asi len 10 minút od hlavného námestia. Aj napriek krátkej pešej vychádzke sme však museli odbíjať početné ponuky okolostojacich a pssst-kajúcich vykonávateliek najstaršieho povolania... treba povedať, že sme boli úspešní :) V bare sme sa popíjajúc mojitko asi po prvýkrát od odletu skutočne uvoľnili a začali si užívať miestne prostredie, všadeprítomnú živú hudbu, sprepitné zbierajúcich hudobníkov a mierny ruch ostatných turistov - to všetko vo večernom, asi 25-stupňovom vánku :) Po tom, ako na nás doľahol časový posun, sme sa vybrali naspäť "domov". Izba bola fajn, mala chladničku, samostatnú celkom slušnú kúpelňu a dosť širokú posteľ, takže sme sa v podstate dobre vyspali (akurát že v prvú noc bola ešte dosť kosa a pod tenkou dekou sa lepšie spalo oblečený v mikine :D).

Hneď ráno nám teta pripravila vynikajúce raňajky pozostávajúce s veľmi dobrej omelety na cibuľke, kúskov syra, masla, chlebíka, kávy (pre Kuba, lebo ja kafu moc nemusím) a guayavového džúsu - najlepšie na svete :) Po raňajkách sme sa vybrali pozrieť si hlavné zaujímavosti mesta - Kubo po prvýkrát a ja hlavne skontrolovať, či sa niečo za tých 6 mesiacov zmenilo... nezmenilo :) Najskôr sme navštívili Námestie revolúcie (Plaza de la revolución). Fotenie nás (za 1 CUC) zaviedlo až pod vysokú budovu skrývajúcu Múzeum José Martího - národného hrdinu Kuby. Udivujúca bola najmä starostlivosť, s akou sa údržbári o budovu s pamätníkom starali. V čase našej návštevy práve leštili mramor pieskom. Inak bolo celé námestie rovnako rozľahlé a prázdne ako pred polrokom - aj Che Guevara a Camilo Cienfuegos boli na svojom mieste :) O dve ulice ďalej sme zasa boli svedkami pouličného turnaja v domine, ktoré je kubánskym národným športom.

Obed nás zaviedol do mexicko-talianskej reštaurácie v jednej z lepších štvrtí mesta s názvom Miramar, kde sídli aj väčšina miestnych ambasád. Tá sa od minulej návštevy tiež veľmi nezmenila, zostala rovnaká spolu s toaletami vo vnútri rodinného domu, zvláštne mĺkvou obsluhou a mierne predĺženým časom prípravy jedla :) Čo sa však zmenilo, boli spoluhodujúci. Už po niekoľkých momentoch sme zistili, že za vedľajším stolom sedia Slováci. Dali sme sa s nimi do reči a zistili sme, že prileteli len o deň či dva skôr než my. Stihli sa už stať obeťou miestnych šikovných "obchodníkov", ktorých obľúbená metóda je nasledovná: O človeku si zistia čo najviac informácií (napr. hotel, v ktorom bývajú, kedy prišli a podobne), čo vzhľadom na spôsob šírenia ústnych informácií na Kube nie je problém, a následne ho oslovia štýlom: "Ááá, vy ste z Hotela Miramar, ja tam robím v reštaurácii a barman mi hovoril, že zháňate cigary. Mal by som pre vás krabičku za polovičnú cenu ako v obchode." V prípade, ak ľudia ešte nie sú presvedčení, dodajú: "lebo viete, dnes je 24. a to je jediný deň v mesiaci, kedy sa taká zľava poskytuje". No a ak si teraz už niečo tušiaci, avšak ešte stále dostatočne slovenský turista, hanbiaci sa predávajúceho poslať do horúcich pekiel, chce aspoň so šikovným obchodníkom urobiť fotku, ten odvetí: "Bohužiaľ, moje náboženstvo to zakazuje." Takto nejako sa to stalo aj našim spoluobedujúcim - pričom samozrejme, cigary na ulici sa kupujú za sumu nie polovičnú, ale desatinovú oproti oficiálnej cene v obchode :D Ponaučenie: cigary kupujte len od skutočne overených vekslákov.

Z reštaurácie sme sa pobrali na neďalekú pláž. Nedalo sa tam kvôli skalnatému pobrežiu síce kúpať, ale prvý dotyk s oceánom sme absolvovali úspešne a dokonca sme schytali aj spŕšku od práve sa venčiaceho a vo vode čľapkajúceho psa. Z pláže sme sa vydali naspäť do centra. Cesta nás stála 3 CUC, čo len dokazuje flexibilnosť kubánskych cien (opačná cesta nás stála 10 CUC) a motivovalo nás v budúcnosti ostrejšie zjednávať sumy taxíkov. V centre sme si prezreli hlavné námestie aj za dňa, čo-to pofotili, pochodili, kúpili malý darček pre kamarátku Katku a večer rozmýšľali, čo ďalej. Napadlo nás zájsť na Malecón, ale keďže sme si neboli celkom istí, ako sa tam dostať, spýtali sme sa jedného na rohu postávajúceho chlapíka. Po obligátnej otázke, odkiaľ sme, a obligátnej odpovedi, že zo strednej Európy, chlapík podozrivo slovenským prízvukom odpovedal, že aj on - áno, uhádli ste, ďalší Slovák :) To potvrdzuje hypotézu o tom, že svet je malý :) Každopádne, ujo už v Havane bol viackrát, takže sa vyznal. Ukázal nám Malecón a cestou aj zaujímavú čínsku uličku, kde sa človek vie pomerne dobre najesť (čo je inak v Havane a vôbec na Kube celkom problém :D).

Súc na Malecóne a majúc hlad, dopriali sme si (nie moc chutnú) pizzu v jednej z nábrežných reštaurácií. Tu dokážu prekvapení turisti zažiť ďalší obľúbený spôsob kubánskych čašníkov, ako klamať zákazníkov: pred reštauráciou vystavia menu s cenami, napríklad 3 CUC za pizzu. Keď turista vojde a pizzu si objedná (predpokladajúc propagovanú cenu 3 CUC si už opätovne ani nežiada menu - vediac tiež, že to, čo je na menu málokedy zodpovedá tomu, čo je aj v kuchyni), práve sadol na lep. Po vyžiadaní si účtu tam totiž nájde cenu napr. 7 CUC. Keď mu jeho asertivita dovolí na cenovú diskrepanciu sa spýtať, dostane odpoveď v zmysle, že tá propagovaná pizza je veľmi maličká a tá, ktorú ste si objednali, v skutočnosti stojí 7 CUC :D Ponaučenie: Vždy, ale vždy si buď vypýtajte menu alebo sa pýtajte na ceny vopred - možno to znie loosersky, ale ušetríte pekných pár evry :)

Po príchode domov a osviežujúcom spánku sme privítali ďalší deň znova výbornými raňajkami. Túlali sme sa trochu po meste a keďže hlad je nepriateľom všetkých študentov a mladých vedeckých pracovníkov, rozhodli sme sa vyskúšať odporúčanie nášho sprievodcu z minulého dňa a zastaviť sa v čínskej štvrti na obed v reštaurácii U Draka :) Vyskúšali sme rezance s mäsom a zeleninou a dokonca sme sa dostali aj k paličkám. Jedlo bolo výborné, obsluha tiež a posedenie na terase v príjemnom vánku bolo presne to, čo človek počas horúcej karibskej zimy potrebuje :D Po obede sme ešte vzali taxík na autobusovú stanicu a kúpili si lístky do Viñales, národného parku s krasovými údoliami a jaskyňami. Pôvodne sme síce chceli cestovať do Camagüey, ale keďže už boli všetky lístky vypredané, rozhodli sme sa mierne pozmeniť plán cesty. Večer sme potom ešte vybehli ku Capitoliu na pár mojitiek do Hemingwayovho (údajne) pubu, rozobrali udalosti predchádzajúceho dňa a išli spať - samozrejme, hneď po tom, ako sme sa opäť prebili cez zástup miestnych jineteras :)

V sobotu ráno sme sa s Kubom pobalili a vyrazili za dobrodružstvom do Viñales. Taxikár samozrejme nesklamal a po pokuse zaviesť nás niekam (ku kamarátovi) na raňajky a vybaviť nám (zaiste) najlacnejšie ubytovanie vo Viñales nás dôkladne vyspovedal ohľadom nášho osobného života a naliehavo nám kládol na srdce, aby sme využili služby miestnej pohostinnosti aj v tejto oblasti (ktoré nám tiež - samozrejme so zľavou - vybaví). Naším protestom nerozumel a argumenty o dlhodobých vzťahoch v našej domovine považoval za vysoko nedostatočné (pevnosť vzťahu a vernosť je totiž podľa miestneho folklóru podobná gravitácii: klesá s druhou mocninou vzdialenosti a Atlantický oceán už mal byť dostatočne široký na to, aby sme sa na Kube mohli nespútane zabávať... nuž, opäť treba povedať, že sa nestalo :D). Po príchode na stanicu sme mali šťastie, že sme mali lístky kúpené už vopred, a tak sme sa bez problémov dostali na palubu a užívali si cestu :) Klimatizácia nebola tentokrát až taká hrozná, takže sme takmer vôbec nemrzli :)

Počas cesty, ktorá inak trvá takmer 4 hodiny, mal autobus zastávku v horskom stredisku Las Terrazas. Okrem bufetov a funkčných toaliet potešila krásna príroda aj s jazierkom postupne prechádzajúcim do dažďového pralesa. Po krátkej prestávke sme nastúpili naspäť do autobusu a po hodinke a pol konečne dorazili do Viñales. Oproti výletu z júla 2011 sa nezmenilo takmer nič. Jediným výraznejším vylepšením bol zrekonštruovaný kostol, ktorý bol ešte pred pol rokom bez strechy a novootvorené paladáry :) Ešte sme ani poriadne nestihli vystúpiť z autobusu, keď k nám pristúpil pánko v stredných rokoch držiaci papier s nápisom "Eslovacos" (čiže Slováci). Rozhodli sme sa ho ignorovať, avšak on podobné rozhodnutie neučinil, a tak nás ihneď oslovil a snažil sa nás presvedčiť, že máme bývať u neho. Neskôr sme sa dovtípili, že dve zvedavé panie, u ktorých sme boli v prvý deň, mu museli dať echo, že sa tam chystáme, a tak nás čakal pri každom buse, ktorý akurát prichádzal z Havany :D Keď sme odmietli jeho "lákavú ponuku", nalepila sa na nás skupinka dvoch či troch miestnych dám, ktoré si nechceli nechať vysvetliť, že ubytovanie si radšej nájdeme sami a v kľude a že k tomu nepotrebujeme byť obkolesení sprievodom pokrikujúcich nádejných ubytovateliek. Došlo to až tak ďaleko, že sa moja inak kľudná povaha na chvíľu zahriala a jednej z paní som ostrejšie, avšak stále slušne, vysvetlil, ako reaguje duša Európana na nanucovanie nevyžiadaných služieb :) Akoby zázrakom dali potom pokoj :)

S Kubom sme sa teda vydali hľadať ubytko po vlastnej osi a zavítali sme do tej istej uličky, ako pred pol rokom. U rodiny, kde sme bývali minule a kde mali výborné raky, už bolo obsadené, ale hneď oproti bývala tiež veľmi zlatá pani aj s manželom, dcérkou a svokrou (hehe), u ktorej sme ubytko zjednali na 15 CUC za noc (oproti 30, ktoré ponúkali "akcioví" ubytovatelia pri autobuse). Aby sme nestrácali čas, hneď, ako sme sa vybalili, sme sa vydali na jednu z miestnych fariem, aby nám ukázali výrobu cigár. Viezol nás tam taxikár, ktorý sa vďaka svojmu zarastenému zjavu ponášal na nemenovanú rozprávkovú postavičku. Na farme sme si pozreli celý proces, v hojdacom kresle vyskúšali a kúpili nejaké cigarky a keďže bol opäť čas nakŕmiť naše žalúdky, zašli sme vyskúšať jeden z miestnych paladárov. Varili výborne a ani cena za veľmi peknú porciu kuraťa, resp. bravčového nebola vysoká. Pozorujúc západ slnka a užívajúc si večernú pohodičku sme sa presunuli do miestneho baru na námestí, kde sme večer zakončili už tradičným mojitkom :)

Ďalšie ráno sme sa zobudili pomerne skoro, a to nie celkom z vlastnej vôle... Pričinili sa o to miestne kohúty, ktoré sa pri východe slnka (asi 6 hodín ráno bolo), snažili prekričať jeden druhého v súboji o imaginárnu dominanciu nad imaginárnym kŕdľom sliepok. Podľa intenzity hluku ich v dedine museli byť milióny a jediné, čo svojim kotkodákaním, dosiahli, bola naša neukojiteľná túžba zakrútiť im krkom, dať ich na polievku a ich obvarené zvyšky premeniť na delikátny, avšak dokonale tichý, coq au vin :D

Po výdatných raňajkách sme boli o 9.00 dohodnutí, že pôjdeme na výlet koňmo - podobný, ako v júli s Martinom. Bohužiaľ, jaskyňa s jazierkom bola práve zavretá, tak sme sa museli uspokojiť s jazdením a návštevou jednej z miestnych farmičiek. Aj napriek tomu, čo tvrdí kamarát Jarko, zvieratá, na ktoré sme nasadli, boli statné žrebce (a nie žiadne somáre - viď fotky :D) a hrdo nás niesli smerom k vychádzajúcemu slnku :) Po ceste sme si nechali vysvetliť použitie rôznych rastlín, zaujímavým bolo rozprávanie o miestnych posvätných baobaboch s názvom "ceiba", ktoré sa nikto neodváži vyťať. Do ich dutín prinášajú miestni ako na pohrebisko poškodené sošky svätcov, ktoré nechcú vyhodiť len tak medzi odpad. Okrem toho nám sprievodca rozprával príbeh o človeku, ktorý si na pozemku, kde rástol baobab, chcel postaviť dom, a jediným možným riešením bolo, postaviť ho okolo stromu - a tak sa aj stalo: baobab zostal bez ujmy a miestnemu farmárovi vyrastal zo strechy strom :)

Po príchode na farmu sme boli milo prekvapení kvalitou cigár, ktoré boli lepšie (podľa Kuba - ja sa do cigár vyznám, ako hus do piva :D) ako tie z farmy, kde sme boli predchádzajúci deň. Zaujímavosťou bola tiež postava farmárky, ktorá nám celý proces ukazovala... mala pomerne ďaleko od obrazu nežnej kubánskej devy a svojou podsaditejšou, územčistejšou a pevnejšou konštrukciou skôr pripomínala butch traktoristu. Jej fyzická sila jej ale veľmi dobre poslúžila, keď do lisu vkladala stonky (drevnaté, s priemerom asi 5 cm) cukrovej trstiny a lisovala nám trstinovú šťavu, tzv. "guarapo". Naň som sa obzvlášť tešil, lebo minule sme boli na Kube mimo sezóny, takže čerstvá cukrová trstina nebola. Do vylisovanej šťavy nám jednou rukou akoby nič vytlačila grapefruit (áno, vyzeralo to presne ako vo filmoch) a Kubovi dodala ešte aj kvapku rumu. Pre osoby citlivejšie na hygienu stolovania by som neodporúčal venovať väčšiu pozornosť ani lisu, ani pohárom, ani ruke, ktorá grapefruit lisovala, avšak pre nás, odolnejších, stačí povedať, že guarapo bolo vynikajúce, sladkasto-kyslastné a osviežujúce a čo bolo hlavné, nič nám z neho nebolo :D

Samozrejme, na farme nám tiež ponúkli nejaké cigary, už sme ich ale veľa nekúpili, lebo sme boli zásobení z predchádzajúceho dňa. Nasadli sme teda naspäť na kone a pobrali sa dokončiť našu okružnú jazdu okolím. Cestou sme videli príklad kubánskeho poľnohospodárstva a mechanizácie, kedy týpek párom volov a dreveným pluhom oral pole, zatiaľčo ďalší ho z ošatky osieval. Samozrejme, príroda bola úchvatná fotili sme ako japonskí turisti a keď sa celý výlet po štyroch hodinách chýlil ku koncu, boleli nás už z jazdenia celkom slušne partie, ktoré sú terčom mnohých ľudových príbehov a ktoré tvoria prepotrebnú spojnicu medzi spodným chrbtom a vrchnou časťou nôh.

Po návrate z výletu, počas ktorého nás takmer ani nespálilo (:D), sme mali možnosť sledovať svokru našej domácej, ako na dvore lúpa, praží a následne melie kávu - vôňa bola neprekonateľná a šírila sa celým okolím. Nasledoval výlet do mesta, nákup zopár suvenírov a obed v druhom z vybraných paladárov. Kvalita jedla opäť nesklamala a oddychovú atmosféru zaklincoval pohľad na zapadajúce slnko nad údolím Viñales, na ktoré sme sa išli pozrieť na miestnu vyhliadku.

Ďalší deň sa niesol v znamení návratu do Havany. Našou zastávkou neboli tentokrát Las Terrazas, ale obyčajné odpočívadlo s reštauráciou pri ceste. Preto bolo aj naše zdržanie podstatne menšie a do Havany sme dorazili okolo obeda. Opäť sme si užili cestovanie v historických taxíkoch z 50. a 60. rokov, ktoré sa po otvorení hraníc celkom určite stanú u nadšencov v zahraničí žiadaným zberateľským artiklom. Naše prvé kroky smerovali na stanicu autobusov, kde sme si na večer kúpili lístky na druhú stranu ostrova, do mestečka Camagüey. Malo ísť o približne osemhodinovú cestu, tak sme sa rozhodli trochu ušetriť čas aj CUCy a podniknúť ju v noci. Keďže sme ale mali ešte pol dňa čas, vydali sme sa do centra Havany.

Cestou nás pobavil výjav ako z knihy vtipov: na hlavnom námestí, priamo pred Capitoliom sme boli svedkami toho, ako malý syn kráča aj so svojou mamou po hlavnej havanskej ulici, držiac... áno, presne tak, namiesto balónika nafúknutý kondóm :D Samozrejme, tento výjav nezostal bez vysvetlenia. Keď sme nahliadli do lekární v turisticky významnejších oblastiach, boli dobre zásobené - avšak apatieky mimo takýchto zón zívali prázdnotou a na ich poličkách boli okrem aspirínu vkusne a symetricky rozložené práve kondómy :D Koniec-koncov, vzhľadom na miestnu horúcu krv a potenciálny nedostatok iných liekov to ani nebolo až také prekvapivé - okrem toho aktivity spojené s používaním tohto artikla údajne blahodárne vplývajú na srdcovo-cievny systém, a tak je ich umiestnenie v poličke s liekmi na obehové choroby celkom logické :)

Okrem toho sa nám v hlavnom meste ostrova slobody podarilo zavítať do miestneho kníhkupectva. Okrem skutočnosti, že jediné knihy, ktoré sa tam reálne dali zohnať mali ako autora niektorého z velikánov svetovej alebo kubánskej komunisticko-revolučnej scény, nás zarazila ešte jedna vec: pri prehŕňaní sa titulmi som mal pocit, že sa nachádzam skôr v antikvariáte - zažltnuté stránky posiate škvrnami času poukazovali na diela staré viac než polstoročie. Aké bolo moje prekvapenie, keď bol na obálke zozadu vytlačený rok vydania 2008, niekedy dokonca aj novší. Či stav kníh zodpovedá verve, s akou si ich vo voľnom čase listujú predavačky v obchode, úcte akej sa pri manipulácii tešia od miestnych skladníkov, lokálnej klíme obsahujúcej rôzne soli ničiace takmer všetko alebo jednoducho kvalite kubánskej kníhtlače, zostalo tajomstvom.

Našimi potulkami po Havane sme sa dostali aj trochu mimo centra, kde sme nazreli do jedného z nájomných domov pamätajúcich ešte koloniálne časy. Prekvapením boli drevené podpery, umiestnené medzi jednotlivými poschodiami, ktoré jednak závažným spôsobom znížili našu chuť danú budovu navštíviť, a tiež vysvetľovali, prečo sa jeden z takých domov pár dní nazad zrútil, pochovajúc štyroch zo svojich obyvateľov. V prehliadke sme pokračovali na Plaza de Armas, miestnom trhu. Keď sme sa snažili privolať si taxík, ktorý by nás tam zobral, zastavilo nám luxusne vyzerajúce auto bez akejkoľvek nálepky "taxi". Na moju obligátnu otázku, koľko nás takýto presun vyjde, nám šofér len s úsmevom odvetil, že ide tým smerom, tak nás len tak zvezie... A toto sa vám stane, keď už si myslíte, že vás na ostrove nič neprekvapí :D S vylepšenou náladou sme dorazili na Plaza de Armas, kde sa mi podarilo vykšeftovať niekoľko mincí, vrátane 5CUC mince s Che Guevarom, o ktorej existencii neexistuje veľa záznamov. Stála ma síce 15CUC, ale odmietnuť som nemohol :) Aj ponuka kníh (starých i nových) tu bola podstatne širšia ako v oficiálnych kníhkupectvách. V neďalekých obchodíkoch sme kúpili ďalšie suveníry na pamiatku (pohľadnice, známky, magnetky, vkusné náhrdelníky zo slimačej ulity, ...) a vydali sa do najbližšej reštiky zavŕšiť deň jedlom :)

Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že ide o štátne zariadenie (znudene postávajúci čašníci ignorujúci hostí a tváriaci sa, že ich otravujete, sú na Kube neklamným znamením štátom vlastnenej reštaurácie), ale to nás nerozladilo a pri kuracom steaku a mojitku sme si užívali večer. Chýbať samozrejme nesmela typická kubánska reštauračná kapela, ktorá po piatich odohraných pesničkách začala od hostí vyberať sprepitné, ani miestni mládenci hľadajúci turistky a turistov na spoločné prežitie niekoľkých letmých okamihov. Zaujímavé bolo sledovať, ako sa dva stoly od nás zoznamuje pár mladých Nemiek s o jeden stôl ďalej sediacim párom podobne mladých Nemcov. Keď sa po chvíli zdvihli a spoločne odišli v ústrety tropickej karibskej noci, bolo nám jasné, že dobrodružstvo sa v ten večer pre niektorých len začína :)

Dobrú náladu nám nepokazil ani okatý pokus čašníka obtiahnuť nás o pár CUCov a už vôbec nie jeho nahnevaný výraz v tvári a absencia akéhokoľvek ospravedlnenia, keď sme mu na jeho trik prišli a nechali mu sprepitné zodpovedajúce jeho službám :) To sa už ale pomaly blížil náš čas odchodu do Camagüey, a tak sme vzali taxík priamo na autobusovú stanicu, kde treba byť už približne pol hodinu pred odchodom autobusu, aby sa stihla naložiť všetka batožina. Samotná cesta prebiehala pomerne kľudne, až na to, že vodiči autobusu zapínali a vypínali klimatizáciu spôsobom, ktorý sa nedá nazvať inak ako náhodný, takže sme s Kubom každú chvíľu mrzli a v zápätí sa zasa potili. Šťastím bolo, že autobus bol poloprázdny, tak si Kubo na polceste našiel voľné dvojsedadlo a aspoň trošku sa vyspal bez toho, aby musel mať nohy skrčené až pod bradou :)

V Camagüey sme sa rozhodli neprespať a po príchode sme si preto kúpili hneď aj lístky na spiatočnú cestu - opäť v noci. Samotné mesto nás až tak neoslovilo, čo bolo ale zaujímavé, bola návšteva miestnej banky, kde 10 pokladníčok sedelo za 10 okienkami a na 9 z nich bolo napísané "zatvorené" - samozrejme, rad 10 ľudí, ktorí tam stáli, nikoho ani prinajmenšom nezaujímal :D Zážitkom bolo tiež hľadanie miesta, kde by sa človek mohol naobedovať, avšak vďaka milému bicitaxikárovi sa nám to bez väčších problémov podarilo - a vyzeralo, že to urobil dokonca zadarmo, keď mu majiteľ reštaurácie namiesto zvyčajnej provízie doniesol len pohár vody... hmmm...

Po obede sme si na chvíľku sadli na hlavnom námestí a užívali si slniečko. Videli sme zástupy školákov, ako v pionierskych uniformách kráčajú na vyučovanie, dvojicu starých kamarátov, ako rozoberajú najnovšie filozofické témy, aj starenku, ako mladým niečo dôrazne dohovára - a oni jej slová prijímajú s mladíckou nerozvážnosťou a veselosťou. Zlatým klincom však boli dve udalosti: jedna, kedy sa pri nás zastavil svoj bicykel už iba ledva tlačiaci podgurážený pán, ktorý sa vypytoval, odkiaľ sme, následne nám netriezvym hlasom pätnásť minút vysvetľoval, ako mu vadí žobranie a ako on by sa k niečomu podobnému nikdy neznížil, a nakoniec si od nás vypýtal pár CUCov na jedlo :D Ďalším bol stredoškolský učiteľ, ktorý sa prišiel trochu posťažovať, že z jeho platu (okolo 15 EUR mesačne) nemá z čoho zaplatiť svojej dcére oslavy 15. narodením (ktoré sú v Latinskej Amerike významným sviatkom a napríklad na Kube otcovia pri tej príležitosti dcéram zaplatia nafotenie book-u alebo podobnú pre život nevyhnutnú vec).

Keď nás námestie omrzelo, išli sme na (už tradičné) mojitko do neďalekého baru. Kecali sme, rozoberali závažné otázky sveta a vesmíru a keďže takáto intelektuálne náročná činnosť vyčerpáva nielen mozgové bunky, ale aj žalúdok, rozhodli sme sa v danom bare aj povečerať. Kým nám ale priniesli (celkom chutné) jedlo, všimli sme si pri vedľajšom stole sediaci párik dôchodcov. Jeden z nich bol podľa prízvuku miestny, ten druhý Španiel. Kubánec mal už celkom slušne "nakúpené", zatiaľ čo jeho európsky kolega si stále udržiaval istú noblesu viažúcu sa k jeho veku a statusu bývalého kolonizátora. Pokračovali sme v rozhovore, napospol ignorujúc naše okolie, keď tu zrazu k nám pristúpil oný podgurážený Kubánec a začal sa nás pýtať, odkiaľ sme. Poučený z predchádzajúcich nezdarov sme sa už ani nenamáhali vysvetľovať mu niečo o Slovensku a suverénne sme vyhlásili, že z Československa. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sa nás spýtal, z ktorej sme časti. Pokrčili sme plecami a priznali, že zo Slovenska. Čakali sme, že milý dôchodca vylúdi chápavé "Aha", prípadne povie, že o nás pred časom čítal v novinách a pôjde si sadnúť. Stalo sa ale niečo, čo sme nečakali: Kubánec sa nadýchol, očervenel, privrel oči a spustil: "Neďaleko od Trenčína, býva krásna Katarína. Čierne oči má, to musí byť má milá. Takú frajárečku chcem, čo má meno Katarína." Melódia sedela, slová (už mierne obrúsené rokmi) boli tiež identifikovateľné. My sme tam s Kubom sedeli ako obarení a nevedeli, čo si myslieť... a tak sme si zaspievali spolu s ním :D

Samozrejme, celé toto extempore bolo vysoko účinné ako ice-breaker, takže sme sa s našimi kolegami pustili do družnej debaty. Vysvitlo, že Kubánec študoval na Slovensku, konkrétne v Košiciach, v 70. rokoch baníctvo. Porozprával nám o svojich frajerkách, o švárnej vrátničke na internáte a trval na tom, že má na Slovensku určite kopu detí, lebo pri jeho frekvencií stretnutí tretieho druhu by bol zázrak, keby tam žiadne nemal :D Slovensko si veľmi pochvaľoval a mal naň krásne spomienky, čo potvrdil aj jeho španielsky kamarát (ktorý sa na Kubu presťahoval po odchode do dôchodku), ktorý príbehy o našej krajine od neho počúval takmer každý deň :) Odfotili sme sa teda, vymenili si e-maily, sľúbili sme, že Kubáncovi fotku pošleme a tiež že mu pomôžeme nájsť jeho údajné deti :) Mno... tú fotku sme poslali :) Keďže sa už schyľovalo k večeru, odtiahol menej intoxikovaný Španiel svojho alkoholom opojenejšieho kolegu domov (krásne bolo vidno rozdiel medzi európskou kultúrou, ktorá si cení a aj iným dopraje súkromie a tou kubánskou, ktorá sa podobnými otázkami vôbec nezaoberá :D). Mierne v šoku, ale potešení, sme ešte chvíľu posedeli, keď tu zrazu zhasli svetlá v celej štvrti a zažili sme náš prvý kubánsky black-out. Samozrejme, čašníci hneď pozapínali pomocné lampy, aby sa nikto z hostí nerozhodol využiť čierno-čiernu tmu a nevynútil si pozvanie na celú útratu zo strany baru :) V priebehu 10 minút bolo ale svetlo späť a my sme sa pomaly vybrali naspäť na námestie.

Tam sme mali ešte chvíľu času a podarilo sa nám byť svedkami hádky/hry dvoch hluchonemých chalanov (okolo 16 rokov mohli mať), ako aj sviečkového sprievodu v bielom odetých Kubáncov smerujúcich z miestneho kostola nevedno kam. Po pol hodinke sme sa rozhodli ísť naspäť na autobusovú stanicu. Kvôli zážitku (a nedostatku taxíkov) sme si ale vzali bicitaxi. Chalanisko menom Miguel tvrdil, že nás v pohode uvezie oboch, a tak sme po chvíľke presviedčania súhlasili a išli obaja spolu. Samozrejme, chvíľu trvalo, kým nám na taxík pripevnil batožinu, chvíľu trvalo jeho jednanie sa s policajtom, ktorý mu práve ktovie za čo dával pokutu, ale nakoniec sme vyrazili a na stanici sme boli v priebehu ani nie 20 minút. Z chalaniska tiekol pot cícerkom, tak sme mu aspoň nechali trochu väčšie sprepitné a pustili sa do našej dobrodružnej cesty naspäť do Havany. Tá bola skutočne zaujímavá, lebo po príchode autobusu sa zistilo, že nebudeme mať až také šťastie ako minule: Všetky miesta boli obsadené, takže sme sa s Kubom museli zmestiť na jednu dvojsedačku, čo spôsobilo kvalitatívne podstatne horší spánok ako pri ceste do Camagüey. V každom prípade sme takto absolvovali dve noci v buse a už sme nadovšetko túžili po najlepšom vynáleze ľudstva zvanom posteľ :)

Hneď po príchode do Havany sme si, túžiac po troche odpočinku, vzali taxík do neďalekej dediny nazývanej Guanabo, ktorá sa vyznačuje krásnymi piesočnými plážami a dobrým jedlom :) V dome, ktorý sme si podľa turistického sprievodcu vybrali ako ubytovanie, už izby desať rokov neprenajímajú, ale odporučili nám ďalšiu "casu particular", kam sme aj išli. Výhodou bolo, že sa nachádzala len dva bloky od pláže a turistom bol dostupný celý apartmán - s tromi izbami, kuchynkou a veľmi peknou kúpeľňou. Objednali sme si na druhý deň raňajky a vybrali sa do centra mestečka. Pozreli sme nejaké suveníry, zmenili si ďalšie peniaze a našli celkom milú pizzériu, kde sa dalo naobedovať. Aj napriek tomu, že pizzéria bola kubánska, majiteľ nás rutinne zdravil po taliansky, čo miestu dodávalo istú atmosféru. Sedeli sme von pod paravanom, odkiaľ bola vidieť výstava s dresmi talianskych futbalových mužstiev. Dali sme si pomerne slušnú pizzu a išli sa pozrieť na pláž. Veľmi sme sa neslnili, avšak samotná idea januárového kúpania v Karibiku bola skvelá. Keď sa slnko začalo skláňať nižšie nad obzor, odišli sme z pláže a zamierili naspäť do pizzérie, kde sme deň zavŕšili dobrou večerou :)

Nasledujúce ráno sme domácemu porozprávali, kde sme deň predtým jedli, načo nám on asertívne odporučil inú taliansku reštauráciu, iba jeden blok od jeho domu, ktorá bola podľa jeho slov niekoľkonásobne lepšia (a zaiste ju vlastnil nejaký jeho kamarát). Pri obstojných raňajkách zložených z ovocia, hrianok, šunky a vajíčka nám však domáci začal s novinami Granma v ruke prednášať o vizionárovi Fidelovi, o tom, ako krajinu neohrozene vedie zradnými vodami kapitalisticko- imperialistických nástrah až k brehom prosperity a blahobytu, ako aj o tom, že ako bývalý námorník precestoval svet, videl, ako to vyzerá v Európe, ľutuje nás, že musíme žiť v takej biede a nedostatku a že keď budeme niekedy potrebovať jedlo, sme u neho vždy vítaní. Tento preslov u nás spôsobil pochybnosti o mentálnom zdraví nášho hostiteľa, resp. minimálne o vplyve indoktrinácie na vnímanie reality u verných členov PCC (Partido Comunista de Cuba).

Po politickom školení sme sa aj s Kubom rýchlo vybehli prezliecť a hor'sa priamo na pláž zmyť zo seba nános ideologickej propagandy :D Na pláži bolo super, celý deň sme strávili čľapkaním sa v mori, slnením, stavaním piesočných stalagmitov a priehrad, zbieraním kamienkov (pre kolegov), mušlí a naháňaním krabov (viď fotky). Bol to deň zaslúženého pasívneho oddychu :) Zaujímavé bolo, že more bolo v tých miestach veľmi plytké a aj po 100 metroch bola človeku voda len asi po kolená. Občas sa neďaleko od nás zjavil miestny policajt, ktorý nám nenápadne strážil batohy, pretože je pravda, že na kubánskych plážach si obzvlášť turisti musia dávať na svoje veci pozor. Bolo to od neho veľmi pozorné, tak sme sa mu pri odchode aj poďakovali. Pobyt na pláži sme prerušili počas obeda, kedy sme sa pred najprudším slnkom skryli do naším domácim odporúčanej talianskej reštaurácie. Aj napriek našej počiatočnej nedôvere mal skutočne pravdu a reštika bola aj na naše pomery veľmi dobrá - do konca nášho pobytu v Guanabe sme už nikde inde nejedli :) Zaujímavosťou bol tiež (očividne) domáci pán, ktorý podriemkaval v tieni na hojdacom kresle, držiac v ruke vydanie kubánskych novín s veľkým titulkom "Genialita Cháveza"... Nuž, minimálne uspávací efekt spomínanej geniality bol nepopierateľný :)

Po obede sme sa vrátili naspäť na pláž a pozorujúc morské vtáky si užívali ešte posledné lúče tropického slnka zapadajúceho za horizont. Po celom dni som s uspokojením konštatoval, že nás s Kubom vôbec nespálilo, čo bol pri mojej koži jednak zázrak, jednak zásluha Kubovho opalováku (týmto ďakujeme nemenovanej kozmetickej firme) :D Nasledovala večera v spomínanej reštike (tentokrát to boli cestoviny), návrat domov a spánok po vysiľujúcom dni na pláži :).

V piatok ráno sme po prebudení znova absolvovali raňajky a následne sa vydali na spiatočnú cestu do Havany. Za plážou nám síce bolo smutno, ale ako sa hovorí, všetkého veľa škodí a v Havane sme ešte chceli vidieť niekoľko zaujímavostí. Snažili sme sa zohnať taxík, keď tu pri nás pristavila veľká červená dodávka a na našu otázku, za koľko nás vezme do hlavného mesta, odpovedal vodič neuveriteľne: 2 CUC - tu treba povedať, že cesta z Havany do Guanaba nás vyšla na desaťnásobok a aj to až po zjednávaní z pôvodných 30 CUC... nuž, ďalší dôkaz flexibilných kubánskych cien. Na druhej strane je ale pravda, že zatiaľ čo do Guanaba sme išli samostatným taxíkom, dodávka zastavovala na viacerých miestach a brala aj iných pasažierov - išlo teda o takzvané "colectivo". Po príchode do Havany sme veľmi nerozmýšľali a po krátkom hľadaní sme sa rozhodli ubytovať u našich starých známych, u ktorých sme bývali aj prvých pár dní v krajine. Mali sme šťastie, lebo mali práve voľno, a tak sme sa s radosťou zvítali a obsadili už známu izbu :)

Opäť sme pobehali po meste, nakúpili ešte zvyšné pohľadnice, známky a ďalšie maličkosti a vybrali sa na obed do mexickej reštaurácie, kde sme boli aj prvý deň nášho pobytu. Jedlo bolo tradične výborné a po ďalšom objavovaní skrytých zákutí Havany sme večer skončili na Malecóne. Pod vplyvom atmosféry januárovej teplej noci a vidiny sedenia na nábreží som si spolu s Kubom kúpil plechovku piva, ale ukázalo sa, že dôvod, pre ktorý pivo nepijem, platí aj na Kube - jednoducho mi nechutí :) A tak polovica obsahu plechovky skončila v oceáne, kde si na nej dozaista pochutili ryby, koraly a iné morské tvory. Ako sme tak kecali, spomínali na prežité dni našej cesty, nechali sa chladiť miernym vánkom a užívali si pocity nadchádzajúceho kubánskeho večera, zastavili sa pri nás traja mladí (do 30 rokov) pouliční hudobníci. Rozprávali sme sa s nimi asi pol hodinku, počas ktorej nám stihli porozprávať, že napriek tomu, že hrajú na ulici, majú dvaja z nich vyštudovanú vysokú školu - jeden humanitného smeru a ten druhý je dokonca (údajne) najmladším študovaným dirigentom na Kube... hraním pre turistov si však zarobia niekoľkonásobne viac, ako keby mali hrať v orchestri.

Zaujímavé boli tiež ich názory na systém v krajine. Dvaja z nich na komunizmus vyslovene nadávali a nevedeli sa podľa vlastných slov dočkať zmeny. Mali pocit, že v systéme, ktorý na Kube existuje, nemajú možnosti sa rozvíjať a venovať tomu, čo chcú. Najrozumnejší však bol podľa mňa pohľad dirigenta, ktorý tvrdil, že každý systém má svoje klady a zápory a ide len o to, ako človek dokáže v rámci takéhoto systému fungovať. Hovoril, že ani po páde komunizmu sa o nich nikto starať nebude a že radšej, ako sa neustále sťažovať, treba na sebe pracovať a pokúšať sa nájsť si svoje cestičky pomedzi prekážky pravidiel a zákonov a niečo v živote dosiahnuť. Skúste si tipnúť, ktorý z nich sa bude mať po reálnom páde komunizmu lepšie :)

Po tomto rozhovore, keď už aj naši hudobne nadaní priatelia usúdili, že treba ísť zarábať, sme sa pobrali naspäť domov. Nasledujúce ráno sme sa po výdatných raňajkách vybrali znova do mesta. Okolo obeda nás hlad vyhnal do nášho obľúbeného podniku v čínskej štvrti, ale keďže sme boli trochu ďalej od centra, okoloidúci Kubánec nás veľmi ochotne odviedol k stanovisku taxíkov, kde nám ešte aj zavolal práve kávičkujúceho taxikára. Ako bolo zvykom, dohodli sme sa s vodičom na cene 5 CUC. Prekvapilo nás, že s nami v aute išiel aj oný "nezištný" sprievodca, ale keďže na Kube už človek zažil hádam všetko, nepripisovali sme tomu veľkú pozornosť. V cieli našej cesty som taxikárovi podal 10CUC bankovku a pýtal si výdavok. Aké však bolo naše prekvapenie, keď milý podnikavec zahlásil, že cena bola 5CUC na osobu, t.j. spolu 10 CUC (na vysvetlenie - náš dobrodinec sa s taxikárom musel vopred dohodnúť a ako "províziu" si vypýtal práve oných zvyšných 5 convertibles). Opäť sa moja mierna povaha vzbúrila a znovu som slušne, avšak veľmi rázne taxikárovi vysvetlil, že už sme tu dosť dlho na to, aby sme so seba nechali robiť volov. Zobral som mu 10CUC, zašiel do neďalekého obchodu 10CUC rozmenil na dve 5-pesové bankovky a vybavil ho jednou z nich. Z neznámeho dôvodu na moje želanie pekného dňa nereagoval a namosúrený odfrčal :D

To však nevadilo, náladu nám to nepokazilo a na dôvažok mali v našom obľúbenom čínskom podniku práve čerstvý tamarindový džús, ktorý sme sa rozhodli vyskúšať. Chutil vynikajúco, ako niečo medzi hroznom, kyslastým citrónom a čímsi neidentifikovateľným. Dali sme si už tradične polievku z morských plodov (veľmi chutná) a rozhodli sme sa vyskúšať neveľmi čínsku, zato však tradičnú, paellu (rizoto). To sme ale netušili, že paellu podávajú v miske, do ktorej sa pokrmu zmestí celé kilo - a presne toľko ho aj bolo. Napriek tomu, že sa mojej životnej filozofii protiví nechávať jedlo na tanieri (ako môže dosvedčiť viacero ľudí) a napriek možno prekvapivému objemu môjho žalúdka (áno, aj na to máme svedkov), som tentokrát musel kapitulovať a po vyjedení mäsa a asi polovice ryže putoval zvyšok inak výbornej paelle naspäť do kuchyne :)

Poobede sme sa s Kubom vydali na posledný z našich väčších výletov, a to na havanskú pevnosť. Základom je dostať sa na opačnú stranu havanského kanála, pretože práve tam sa pevnosť nachádza. Slúži k tomu podmorský tunel, ktorý však tiež znamená, že sa tam nedostanete pešo a musíte akceptovať prirážku, ktorú si účtujú miestni taxikári :) Samotná pevnosť kedysi slúžila ako obrana havanského prístavu a vďaka jej strategickému umiestneniu pri jeho ústí a počtu diel to bola obrana nepochybne účinná.

Po príchode do pevnosti sme sa vydali najskôr pozrieť jej predsunutú časť spolu s majákom. Narazili sme na množstvo predavačov suvenírov, ale keďže sa už zvečerievalo, pomaly svoj tovar balili. Aj tak sme však stihli zistiť, že ceny sú to oproti centru mesta výrazne predražené. Od majáka (na ktorý sme sa nedostali, lebo za vstup si pýtali pomerne nekresťanské peniaze) sme pokračovali do hlavnej budovy pevnosti ležiacej priamo oproti centru mesta, od ktorého ju oddeľuje len spomínaný kanál. Tu sme opäť zaplatili (už rozumnejšie) vstupné a išli sa pokochať výhľadom z múra pevnosti posiateho delami - neodolali sme a chvíľu sme si na nich aj posedeli :D

Po zotmení sa pevnosť začala napĺňať predavačmi a turistami, ktorí čakali na večernú salvu z dela (okolo 21.00). Nás však až tak nezaujímala, a tak sme sa asi o ôsmej večer vydali na spiatočnú cestu. Pri odchode sme si ešte všimli vývesnú tabuľu s cenami vstupného: domáci 6 CUP, turisti 6 CUC. Jedno písmenko v kóde meny znamená, že turisti platia približne 25krát viac ako domáci. Nuž, nech žije kubánsky socialistický kapitalizmus :) Večer sme ešte zamierili do centra ku Capitoliu, kde sme v pube absolvovali povinné mojitká a pobrali sa domov.

Tak sa začal náš posledný deň na Kube. Keďže let sme mali až okolo ôsmej večer, mali sme čas do 16.00 (na letisku treba byť aspoň tri hodiny pred odletom plus hodinka cesty na letisko aj s rezervou). S domácimi sme sa dohodli, že nám o tom čase priamo zavolajú taxík (samozrejme svojho kamaráta... tomuto systému sa inak s menšou dávkou humoru hovorí "sociolismo", teda "kamarátokracia" :D). Išli sme na nábrežie, pozrieť sa na húf miestnych rybárov chytajúcich večeru v mútnych vodách prístavu a odtiaľ sme sa opäť pobrali na Plaza de Armas, najväčší havanský bazár. Ja som ešte našiel zopár zaujímavých mincí, podarilo sa mi dokonca nejaké vymeniť a presvedčiť predavača, aby na výmenu pristal (čo bol dovtedy môj najväčší negociačný úspech). Naobedovali sme sa v reštaurácii priamo na Plaza de Armas, kde nám okrem mačky robili spoločnosť aj kohút so sliepkou - nie až taký častý zjav v zariadeniach reštauračného typu. Obsluha bola klasicky katastrofálna, čo opäť poukazovalo na štátny podnik. Poobede sme sa ešte zašli pozrieť na havanskú katedrálu ležiacu len dve ulice ďalej, Kubko si kúpil vydanie miestneho socialistického denníka "La Juventud Rebelde" ("Revolučná mládež") a pomaly sa začali vracať domov :)

Po rýchlom zbalení nastal čas lúčenia sa s našimi domácimi, ktorí nám za tých pár dní, ktoré sme u nich strávili, skutočne prirástli k srdcu. Ako bolo dohodnuté prišiel pre nás priamo pred dom taxík, ktorým sme sa doviezli na letisko. Tu sme na našu hrôzu zistili, že lietadlo, ktorým sme mali letieť, mešká asi tri hodiny, čo by nám pri prestupovaní spôsobilo veľký problém v Paríži, cez ktorý sme leteli naspäť. Preto sme zašli za týpkom z Air France, ktorý nás bez úsmevu, ale tiež bez problémov presunul na skorší let, ktorý odchádzal približne o 45 minút (áno, aj preto sa oplatí na letisko prísť s predstihom). Rýchlo sme si teda zacheckovali batožinu, zaplatili výstupnú daň a išli sa postaviť do radu na výstupnú kontrolu. Tá našťastie dopadla bez problémov (narozdiel od chlapíka vedľa nás, ktorému zabavili nejaký obraz, ktorý kúpil v Havane a teraz ho nemohol vyviezť). V odletovej hale sme už len kúpili nejaké chipsy a oblátky na cestu, nastúpili do lietadla (tentokrát bohužiaľ iba do normálnej turistickej triedy - takže žiadne hry ani možnosť zvoliť si film :( ) a čakali na odlet. Lietadlo vzlietlo načas a my sme už len plní zážitkov a spomienok zamávali Kube na rozlúčku (áno, áno, znie to ako klišé, vyzerá to ako klišé, tak to asi aj bude klišé - ale fakt sme to spravili :D).

Dovetok: v Paríži prebiehalo všetko hladko, až na to, že let, ktorým sme mali pôvodne ísť, svoje meškanie dobehol, takže sme si trochu dlhšie počkali na letisku. Po príchode do Viedne nás už čakala Kubova Zuzka, radostne sme sa všetci zvítali a Zuzkino ľavé predné koleso bolo nebezpečne mäkké a trčala z neho päťcentimetrová skrutka, opravili sme rovno aj defekt (našťastie máme s Kubom silné organizmy a ani 40-stupňový teplotný rozdiel nás nepoložil). Nuž, tak sa skončilo naše januárové výletnícke putovanie po Kube, zazvonil zvonec a ... rozprávka pokračovala zas niekedy inokedy ;)

Viac fotiek v galérii č.2.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Kuba














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Návšteva Kuby - júl 2011 30.10.2011

Kuba - ostrov slobody. Aspoň tak sa hovorí.

Moja prvá návšteva tohto raja na zemi sa odohrala od 13. do 29. júla 2011. Motivovaná bola snahou spoznať ďalší kút planéty, vrátiť sa do Latinskej Ameriky a trochu si skrátiť už beztak pridlhé prázdniny :) Celá zábava sa pre mňa a spoluletiaceho Martina začala ráno, v stredu, 13. júla. Z Bratislavy sme sa autom dopravili na Viedenské letisko, odkiaľ sme už okolo obeda leteli ďalej do Madridu a následne ponad Atlantik až na Kubu. Vďaka sedemhodinovému časovému posunu sme na letisko José Martího po asi osemhodinovom lete dorazili okolo deviatej večer miestneho času.

Prvé, čo nás zaujalo, boli formuláre, ktoré bolo pri prílete na ostrov vyplniť. Nachádzali sa medzi nimi vyhlásenia o zdravotnom stave, ktoré vypisovala očividne sa nudiaca úradníčka v sestričkovskom odeve (keby jej netiahlo na šesťdesiatku, bola by to splnená fantázia niektorých bývalých spolubývajúcich). Zívala, tvárila sa otrávene a formulár vypisovala až neskutočne pomaly, nevšímajúc si nervóznych zástupov turistov vinúcich sa halou neklimatizovaného letiska. Ďalej ma pustila len pod podmienkou, že jej donesiem kávu z bufetu. Nedoniesol som. Po rýchlej obhliadke miestnych sociálnych zariadení, ktoré sa nám v tom čase zdali byť na hranici použiteľnosti (ako sme sa len mýlili), sme sa prebojovali cez imigračné okienka, ktoré svojou nepriepustnosťou a vľúdnosťou úradujúcich colníkov pripomínali americké prisťahovalecké úrady. Po prechode ďalšou halou a preplížení sa popri ospalých strážnikoch sme boli konečne mimo bezpečnostnej zóny letiska, čoho dôkazom boli z ničoho-nič sa objavivšie davy taxikárov snažiacich sa uloviť svoju večernú korisť.

Predtým, ako sme sa vydali do ich spárov, sme sa však ešte vybrali do zmenárne, ktorých bol na ostrove chvala bohu dostatok. Na vlastné oči sme sa tam presvedčili o existencii duálneho kubánskeho menového systému. Domáci obyvatelia dostávajú mzdu v kubánskych pesos (CUP) - ekvivalentoch našich bývalých korún (aj kurzovo). Valuty sa však nevymieňajú za kubánske pesá, ale za takzvané pesá konvertibilné (CUC) - obdobu našich bývalých bonov (kurz 1:1 k USD). Podobne, ako kedysi v ČSR, aj na Kube slúžia CUP na nákup bežných domácich statkov a CUC na obstaranie luxusných, resp. dovozových tovarov. Medzi starým československým systémom a súčasným kubánskym systémom ale panuje niekoľko nezanedbateľných rozdielov. Najväčším je azda to, že na Kube sa za luxusné statky považujú aj veci ako dámske vložky, pracie prášky, šampón, stravovanie sa vo väčšine reštaurácií, či benzín.

Po opustení letiska a vynegociovaní ceny s najbližším neodbytným taxikárom sme sa presunuli do súkromného hostela (tzv. Casa Particular). Tie sú jednou z neveľa povolených foriem podnikania na Kube. Okrem nich sa podnikavci môžu ešte realizovať v oblasti gastronómie (tzv. Paladares, resp. Restaurantes de 12 sillas - reštaurácie s 12 stoličkami, čo označovalo pôvodný a už odvtedy na 51 stoličiek navýšený limit veľkosti reštaurácie), kaderníckych služieb, taxikárčenia, výroby umeleckých predmetov apod. Po vystúpení z taxíka sme zostali mierne šokovaní, lebo štvrť, kde sme sa nachádzali sa vyznačovala polorozpadnutými budovami s opadávajúcou omietkou, polovyasfaltovanými uličkami, po ktorých tiekli jarky neidentifikovateľnej zapáchajúcej tekutiny a preháňali sa po nich psy očividne od narodenia zvyknuté na podobné prostredie. Rýchlo sme sa preto pobrali dnu do hostela. Ten bol však na naše prekvapenie zvnútra slušný, jeho majitelia milí, hneď nám ponúkli vodu (vraj filtrovanú) a ráno prípravu raňajok, čo sme s radosťou prijali. Ubytovanie pozostávalo z jednej dvojposteľovej izby s pripojenou kúpeľňou - všetko pekne vykachličkované, v kúpeľni s tečúcou teplou vodou. Aby si niekto nemyslel, že ceny na Kube sú nízke, len pre porovnanie nás jedna noc v hosteli stála 25-30 CUC (dolárov) a za raňajky sme bežne platili od 4 do 6 dolárov.

Nasledujúce ráno sme sa po raňajkách (klasický latino mix miestneho ovocia: papáje, guayavy, manga, ananásu a nejakých žemlí so syrom) vybrali do mesta. Tu treba poznamenať, že domáci sa až prekvapivo detailne vypytovali na program našej cesty, až sme nadobudli pocit, že možno ich príjem z hoteliérskej činnosti vhodne dopĺňajú aj dotácie od kubánskej tajnej služby :) My sme im ale asi veľa plusových bodov nepriniesli, keďže sme išli len pozrieť známych, ktorí sa práve nachádzali v asi najlepšej štvrti Havany - Playa-Miramar. Rozdidel medzi našou štvrťou v strede mesta a Miramarom bol asi taký ako medzi polorozpadnutým JRD a bratislavským Hlavným námestím. Všade krásne polopaláce s palmami, dvormi, trávnikmi a, samozrejme, vysokými plotmi. Našu pozornosť uchvátila budova ruskej ambasády, ktorá sa týčila nad celou štvrťou ako kontrolná veža letiska - a možno to ani nebolo ďaleko od jej (minimálne bývalého) účelu.

Odtiaľ sme sa pobrali naobedovať sa do jednej neďalekej talianskej reštaurácie s celkom obstojnými cestovinami (aj keď nie veľmi podareným kuracím mäsom). Zlatým klincom programu boli jašteričky, ktoré pri dýchaní nafukovali farebné hrdlá. Neskôr sme sa vydali pokochať sa pamiatkami Havany mimo jej historického centra. Táto cesta nám ukázala, že aj keď vás taxikár vezme a dohodne sa s vami na cene, ešte to vôbec neznamená, že aj vie, kde je vami zadaná adresa. Apropos, adresy: na Kube fungujú inak ako u nás. Každá adresa sa tam skladá z piatich-šiestich elementov na rozdiel od našich troch. Každý dom má svoje číslo (často však len na papieri, lebo čísla na domoch sú často strhnuté) a názov ulice, na ktorej stojí (aj táto býva veľmi často len na mape). Keďže sú ulice na Kube veľmi dlhé a cestná sieť je na seba kolmá, disponuje každá adresa okrem toho aj názvami dvoch kolmých ulíc, ktoré sa nachádzajú hneď pred a hneď za požadovanou adresou. Na doplnenie slúži názov štvrte a, samozrejme, mesto. Typická havanská adresa preto môže vyzerať takto: Malecón 34 entre Luz y Colón, Centro Havana, La Havana.

Poďme ale naspäť k našej jazde taxíkom. Taxikár nás vozil hore-dole po štvrti, kde sa mali dané pamätihodnosti nachádzať, ani za nič však nevedel nájsť tú správnu ulicu... pýtal sa ľudí, tí samozrejme nevedeli, pýtal sa policajtov, tí ho posielali z jednej strany na druhú :) Po jednej takejto zastávke, keď sa chystal naštartovať, zistil, že kľúčil sa mu v zámke zasekol a nejde otvoriť. S Martinom sme už videli všetkých svätých a keď skrutkovačom zámok vylamoval a stoicky konštatoval, že to je ako scenár filmu, napadli nás vskutku filmy všelijaké... v žiadnom z nich to ale s unesenými turistami nedopadlo dobre.

Našťastie všetko dobre dopadlo a s pomocou všetkých možných pomôcok sa nám nakoniec podarilo dostať na miesto :) Po návrate do centra sme sa rozhodli trochu prejsť a užiť si havanskú atmosféru. Na naše prekvapenie sme sa aj v horších štvrtiach mesta (t.j. prakticky všade okrem asi dvoch centrálnych ulíc a spomínanej bohatej štvrte) cítili pomerne bezpečne a miestni ľudia boli veľmi priateľskí (mno, taxikári až príliš).

Ďalší deň sme si prezreli hlavnú turistickú atrakciu v Havane - Plaza de la Revolución (Námestie revolúcie). Ide o obrovskú prázdnu vybetónovanú plochu, podstatne väčšiu ako bratislavské SNP, kde sa predtým uskutočňovali sprievody a manifestácie. Okolo sa nachádza Veža Josého Martí (múzeum kubánskeho národného hrdinu, básnika, ktorý sa nechal na začiatku Kubánskej revolúcie koncom 19. storočia zastreliť a považuje sa za symbol kubánskej nezávislosti nielen od Španielska, ale aj od ostatných mocností - a.k.a. USA), sídlo kubánskej tajnej služby s podobizňou Che Guevaru (Fidelov priateľ a revolucionár, ktorého zastrelila CIA v 60. rokoch v Bolívii).

Následne sme sa rozhodli trochu si zájsť na pláž a keďže najbližšia použiteľná sa nachádzala v neďalekom mestečku Guanabo, pobrali sme sa tam. Našli sme taxík (resp. taxík si našiel nás, lebo ako som už hovoril, taxikári sú na Kube výnimočne proaktívni a akonáhle vidia človeka kráčať po ulici, začnú sa pristavovať a vykrikovať: "Taxi, my friend") a za asi 20 eur sme sa odviezli do mestečka. Taxikári sú tu inak skutoční obchodníci: počas polhodinovej cesty nám ponúkol, že nás zavezie na obed k bratrancovi, ktorý vlastní reštauráciu, ubytovanie nám vybaví u tety, ktorá vlastní hostel a k tomu nám chcel ešte vybaviť aj "Lady for tonight". Na naše protesty reagoval nechápavo, ba priam až urazene, že nechceme využiť jeho (bezpochyby špičkové) dohadzovačské služby. Inými slovami Kubánci sú do veľkej miery závislí na prísune valút a turisti sú ich poskytovatelia. Nie je to nič prekvapujúce keď uvážime, že napríklad mesačný plat učiteľa na Kube dosahuje okolo 8 eur (a cenová úroveň je tam, ako sme už písali vyššie, v zásade porovnateľná s našou).

V Guanabo sme sa ubytovali na hosteli a išli sa hneď okúpať do večerného Karibiku. Zážitok to bol úžasný, more bolo teplučké, akurát v diaľke sa niekde nad oceánom blýskalo. Po vykúpaní sme sa pustili na asi polhodinovú cestu naspäť mestom. Tam sme našli prvé miesto, kde brali aj domácu menu (CUP) - rovno sme si kúpili chlieb za 10 pesos a posilnení išli spať. Ďalší deň sme sa ešte trochu poobzerali po pláži, kde sme boli v noci predtým... dojem trochu pokazili mŕtvoly rôznych živočíchov ležiace pri príbojovej čiare. Išlo najmä o ryby, nejaké vtáky, ale svojím dielom prispel aj túlavý pes. Potom sme sa presunuli do ďalšieho mestečka na programe s názvom Matanzas. Tam sme sa tiež prepravili taxíkom, lebo autobusy tým smerom išli iba z Havany a nechcelo sa nám kvôli tomu pol dňa cestovať. Po hodine cesty sme boli na mieste. V messtečku sme zostali pár dní a užívali si miestne slnko. Zaujímavosťou bolo námestie pokryté hrubým nánosom vtáčieho trusu. Cez deň sme si jeho výskyt nevedeli vysvetliť, ale za súmraku, kedy sa na stromy po okrajoch námestia zniesli mračná škriekajúcich vtákov, sa všetko vysvetlilo.

V Matanzas sme tiež stretli chalana z jednej zo stredoamerických krajín, ktorý tam študuje medicínu. Hovoril nám, že sa mu kubánsky systém štúdia medicíny celkom páči. Trochu sme pokecali a treba povedať, že v mori Kubáncov to bol asi najpríjemnejší rozhovor počas celej cesty. Z Matanzas sme sa rozhodli cestovať do najvýchodnejšieho bodu našej cesty, do mesta Camagüey. To sa nachádza asi v dvoch tretinách ostrova smerom na východ od Havany. Keďže išlo už o dlhšiu cestu trvajúcu okolo 6 hodín, rozhodli sme sa využiť miestnu hromadnú dopravu. Na vlaky sme si netrúfli, tak sme išli autobusom. Tie sa delia v zásade na dve skupiny: autobusy s lístkami za kubánske pesos (bez klímy, kde sú ľudia natlačení ako sardinky) a autobusy Viazul s lístkami za konvertibilné pesá (s klímou, ktorá pracovala cezčas - preto sa tieto busy vtipne volajú Fríazul). Dostať lístok na kubánsky autobus ale nie je až také jednoduché, ako by si Európan myslel. Keďže žiadne online rezervačné systémy neexistujú, sú len dva spôsoby, ako si lístok zaobstarať: buď si ho kúpiť deň predtým (niekedy sa dá aj pár hodín pred) alebo potom čakať až kým nepríde autobus. To má však tú nevýhodu, že nikdy neviete, či ešte budú voľné miesta.

Preto sme prišli v Matanzas na stanicu už o deň dopredu a spýtali sa, kedy odchádza bus do Camagüey. Vysoko nepríjemná a očividne "proklientská" štátnozamestnanecká teta nám odvrkla, že ďalší deň o 13.00. Lístky nám už nevedela predať, tak sme mali prísť nasledujúci deň okolo obeda. To sme aj urobili, lenže na náš úžas nám teraz iná teta povedala, že taký autobus nechodí a že máme čakať až do šiestej večera. Lístky už, samozrejme, tiež neboli, tak sme strávili nasledujúcich pár hodín čakaním neďaleko prístavu. Sadli sme si pod dva stromy, ktoré poskytovali v obednej horúčave aspoň trochu tieňa, a čítali knižku. O tom, že tieň, ktorý stromy poskytovali, nebol dokonalý, sme sa presvedčili pomerne skoro, kedy sa už večer hlásili o slovo celkom slušné spáleniny od slnka :)

Keď nastal večer, išli sme opäť na stanicu. Po príchode autobusu sme však na naše sklamanie zistili, že všetky miesta v ňom sú už obsadené. S niečím takým sme sa ale nechceli zmieriť a ukecali sme šoféra, aby nás vzal aspoň dozadu do autobusu, na miesta pre batožinu. Samozrejme, všetkým zúčastneným bolo jasné, že 50 CUC za každého z nás putovalo šoférovi do vrecka, ale pri vidine ďalších 24 hodín čakania sme ani neprotestovali. V Camagüey sme si opäť pozreli mesto, kúpili nejaké pohľadnice a pomaly sa pobrali na cestu späť do Havany. Život nám však v tejto chvíli začali spríjemňovať už aj isté gastrointestinálne problémy, ktoré nás opustili až po našom odchode z ostrova. Čo ich spôsobilo, nevieme, ale podľa informácií od ľudí, ktorí na Kube boli, ich tam má skoro každý... možno náš žalúdok už nevie stráviť Fidelov systém :) V každom prípade sme tu mali možnosť niekoľkokrát navštíviť verejné toalety a ich podobnosť s tureckými záchodmi asi nebola len čisto náhodná.

Po návrate do Havany sme sa išli pozrieť na ďalšie turistické miesta ako je Malecón (havanské nábrežie - inak dosť špinavé a strašne zapáchajúce mestskými splaškami), Plaza de Armas (jeden veľký bazár s knihami, suvenírmi a inými potrebnými vecami). Tu sme kúpili kamoške knižku od Márqueza, ja som si kúpil tiež niečo na čítanie a zaobstarali sme si tiež kubánsku vlajku. Následne sme sa prepravili do samotného centra, kde sme si pozreli barokovú budovu baletu a monumentálne Capitolio. Akonáhle sme však skĺzli o ulicu ďalej, uvítala nás opäť typická havanská špina a ošarpanosť. V centre sme zostali až do večera, kedy sa bary začali plniť živými kapelami hrajúcimi najväčšie hity od Buena Vista Social Club (hlavne Chan Chan a Comandante Che Guevara). To však nebolo všetko. Ulice a okraje chodníkov sa zároveň začali plniť devami pochybných mravov a veku, ktorý sa pohyboval niekde v strede pásma mladistvosti. Podobne ako taxikári, aj tieto dámy sa tvárili nanajvýš urazene, keď sme ich celkom jednoznačný signál "pssst, pssst", resp. "Hey, Joe, where are you from?" celkom ignorovali. Niektoré to brali ako signál toho, že možno preferujeme inú vekovú kategóriu a narýchlo sa vracali aj s "mladšími sestrami". Napriek tomuto zážitku sme sa vybrali ešte do večierky kúpiť nejakú vodu. Bolo už slušne po polnoci a na naše počudovanie stála pred nami v rade staršia pani aj s tromi dievčatami, odhadom desať až dvanásťročnými, s veľmi výrazným make-upom. Naše podozrenie ohľadom pravdepodobnosti obchodného a nie rodinného vzťahu medzi staršou paňou a dievčatami potvrdila jej platba pomocou 100 CUC bankovky - a zároveň tiež odhalila, že biznis je to na Kube skutočne lukratívny. Potom nám už bolo jasnejšie, aký je asi jeden z pilierov kubánskeho hospodárstva.

Za spomenutie tiež stojí hostel, v ktorom sme tu bývali. Išlo o černošský párik. Izba bola OK, ale čo nás strhlo z nôh boli raňajky. Plný stôl ovocia (ananás, papája, guayava, banány, mango), masla, buchtičiek, salámy, syra a džúsu sa jednoducho nedal zjesť. Z Havany sme sa následne presunuli do mesta Pinar del Río na západe krajiny. Tam sme navštívili tabakovú plantáž. Miestny sprievodca nám podal vynikajúci interaktívny výklad v excelentnej angličtine (asi najlepšej, akú sme na Kube počuli). Dozvedeli sme sa o tom, ako sa tabak seje, ako sa listy v rôznej výške jednotlivých rastlín využívajú na rozličné účely (ako vnútro cigary a jej obal), ako prechádzajú fermentáciou, ako sa šúľajú cigary apod.

Z Pinaru sme sa potom presunuli do mestečka Viñales ležiaceho na okraji rovnomenného národného parku. Najskôr sme okúsili miestnu nie príliš vábnu gastronómiu v štátnej reštaurácie so štátnou obsluhou, štátnou kvalitou jedla, štátnym rozsahom jedálneho lístka, ale súkromníckymi cenami. Ubytovanie bolo skvelé, Martin si našiel na streche domu miestečko na vyfajčenie niekoľkých cigár, ja som si zasa po dočítaní svojho Zsapkowskeho požičal jeho knihu Nórske drevo (veľmi fajn - taká holdenovská). Podvečer sme sa ešte zastavili na miestnom ihrisku, kde sa práve odohrával volejbalový zápas. Posadili sme sa na chvíľu a pozreli sa na ich vôbec nie zlú hru. Nasledujúci deň sme sa ráno vybrali na koňoch prezrieť si národný park. Koníky boli poslušné a my sme sa asi za hodinku dostali k oddychovému bodu. Ponúkli nás kokosovým mliekom a pokúsili sa nám predať cigary a kávu :) Odtiaľ už bol len kúsok k vchodu do jaskyne. Celý národný park sa totiž skladá z krasových útvarov. Pred jaskyňou sme sa stretli s ďalšími turistami, ktorí čakali na vstup. Okrem iného sme zbadali kubánskeho sprievodcu, ktorého sme deň predtým sledovali na dedinskom volejbalovom zápase. On nás tiež spoznal, tak sme sa dali do reči. Sprevádzal tam akurát troch Nemcov - chalanov čerstvých bakalárov, čo si trošku vyrazili do sveta.

Spolu so sprievodcom sme vstúpili do jaskyne. Tam bolo najväčšou atrakciou prírodné podzemné jazero, v ktorom sme si mohli zaplávať. Voda mala asi 20 stupňov, čiže bola ešte znesiteľná. Po jaskynnej akcii sme sa vydali na spiatočnú cestu. Kôň jednej z holanských turistiek, ktoré išli s nami, si v pravidelných intervaloch zaumieňoval, že sa pôjde nažrať do priľahlého kukuričného poľa, a to bez ohľadu na zúfalé protesty jeho jazdkyne a hurónskeho rehotu nás ostatných. Problémom bolo, že asi v polovici nás zastihol popoludňajší lejak - v tomto období nič výnimočné. Aj napriek poklusu koní a výskaniu na nich sediacich turistiek nás lejak premočil do nitky. Odniesol si to hlavne môj pas, ktorý bol ako vypratý. Skryli sme sa do stánku s občerstvením, kde nám ponúkli okrem jedla a drinkov aj mamoncillo (tropické ovocie rastúce v trsoch s kožovitým obalom). Keď prestalo pršať, vrátili sme sa domov, kde sme po pár hodinách prekvapení zistili, že slovenské pasy sú celkom kvalitné a po vysušení nadobúdajú svoju pôvodnú podobu.

Večer sme ešte s Martinom vybehli do mesta, kde sme stretli kamarátov Nemcov aj s ďalším chalaniskom, ktorý stážoval v Dominikánskej republike. Bolo zaujímavé počúvať, ako ju opisuje z pohľadu Európana - ako miesto, kde takmer nič nefunguje, kde je bordel a chaos. Ešte zaujímavejšie bolo porovnať tento popis s popisom od kamaráta, ktorý do Dominikánskej republiky prišiel po niekoľkomesačnom pobyte na Haiti. Jeho pohľad bol úplne opačný: v porovnaní s Haiti tam vraj všetko úžasne funguje, je tam poriadok a bezpečno. Asi toľko k relativite ľudského vnímania.

Po spätnej ceste do Havany nám ešte zostalo trocha času, tak sme sa rozhodli ešte raz navštíviť pláž v Guanabo. Tam sme okrem starých známych vecí vyrušili miestnych chalanov skáčúcich z mosta do (poriadne špinavej a páchnúcej) rieky. Boli úplne spontánni, nechali sa fotografovať a ešte sa z toho aj tešili :) Následne sme sa vydali do poslednej destinácie nášho výletu - pláž Varadero. Keďže cesta na Varadero vedie popri Matanzas, rozhodli sme sa ho ešte raz navštíviť a stretnúť sa s naším stredoamerickým kamošom. V Matanzas sme tiež našli na námestí super hotel, ktorého bar bol vítaným útočiskom pre Kubou unavených Európanov (hneď po tom , ako sme barmana naučili, čo to je Virgin Mojito). Stihli sme ešte navštíviť jed(i)nu miestnu reštiku s názvom Aténa - kvalitou zodpovedala slovenským reštauráciám spred 20 rokov :)

Po príchode na Varadero sme si ledva našli ubytovanie, lebo hostely už boli pomerne plné. Nakoniec sa podarilo a vydali sme sa na pláž. Tá bola plná ľudí, ale omnoho čistejšia ako pláž v Guanabe. More bolo štandardne teplé, piesok krásne biely :) Problém nastal večer, kedy na Varadere zdochol pes. Zábava pravdepodobne existovala len v hotelových komplexoch, ale tam sme nemali namierené. Prešli sme teda asi 20 blokov, až kým sme nenarazili na podnik s priliehavým názvom Calle 62. Nebolo to nič moc, ale aspoň sa tam dalo sadnúť a niečo si objednať. Samozrejme, k podniku patrili aj živé kapely, ktoré vždy po skončení vystúpenia chodili pomedzi ľudí a vyberali za koncert - keďže každý "koncert" trval asi 20-30 minút, pripomínalo to skôr pouličné žobranie. Ďalší deň sme sa vybrali pozrieť na druhý koniec Varadera, kde sa nachádza plytký jaskynný komplex. Zaujímavý je koreňmi fikusov, ktoré do neho prerastajú cez strop jaskyne, ako aj niekoľkými druhmi netopierov, ktoré ho obývajú. V jaskyni sa údajne nachádzajú aj indiánske maľby, aj keď laickému oku pripadali skôr iba ako turistická atrakcia. Následne sme sa ešte prešli prírodným náučným chodníkom a išli naspäť na hostel.

Nasledujúci deň sme sa vrátili do Havany, tam sme si ešte prešli niekoľko suvenírových obchodov, kúpili zopár cigár a fliaš rumu a vybrali sa na letisko. Odlet bol bezproblémový, pri čakaní sme stretli ďalších českých turistov, takže sme s nimi prekecali zvyšný čas do odchodu lietadla. Cesta naspäť bola tiež s medzipristátím v Madride, do Viedne sme prileteli večer a keď sme na páse zbadali aj našu batožinu, odľahlo nám a tešili sme sa so super výletu :)

Viac fotiek v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Kuba














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Rok v Kolumbii 10.8.2010

V Kolumbii, presnejšie v meste Manizales, som strávil takmer presne jeden rok, od 13. decembra 2007 do 17. decembra 2008. Náplňou mojej práce bolo starať sa o finančný manažment projektov pre miestnu nemocnicu patriacu Červenému krížu a zúčastňovať sa programov zameraných na prácu s detskými pacientmi. Celá stáž sa uskutočnila prostredníctvom organizácie AIESEC, v ktorej som bol aktívny aj počas pobytu v Kolumbii. Počas tohto obdobia sa mi podarilo navštíviť rôzne miesta krajiny, zažiť viaceré viac či menej vtipné dobrodružstvá a najmä zoznámiť sa s množstvom úžasných ľudí.

Zážitky z Kolumbie sú rozdelené do 4 podstránok:
  • Čo sme sa zatiaľ v Kolumbii naučili - zaujímavosti a pre nás možno prekvapujúce fakty o kultúre a života v Kolumbii rozčlenené do niekoľkých podkategórií
  • Rozprávky starej matere - Krátke faktografické článočky o rôznych aspektoch Kolumbie ako takej, od histórie najväčších miest, cez genézu hymny až po gastronómiu a demografické zloženie obyvateľstva
  • Archív december 2007 / jún 2008 - Prvá časť archívu článkov s jedno-, resp. dvojtýždennou periodicitou zachytávajúca moje zážitky, opisy a dojmy zo života v krajine
  • Archív júl 2008 / december 2008 - Druhá časť archívu článkov s jedno-, resp. dvojtýždennou periodicitou zachytávajúca moje zážitky, opisy a dojmy zo života v krajine
Na pravej strane sa okrem toho v jednom z modrých blokov nachádza 29 fotogalérií, v ktorých je možné pozrieť si tie najzaujímavejšie fotky z celého pobytu. Prajem príjemné čítanie a pozeranie a dúfam, že vo vás tento blog prebudí zvedavosť spoznať Latinskú Ameriku - a konkrétne Kolumbiu - aj osobne :)


<< zobraziť staršiu diskusiu (staršie články z 03/2024 na konci stránky)
>> schovať staršiu diskusiu (staršie články z 03/2024 na konci stránky)


kacicka hovorí:
hola ;)

a bude aj matros? ;))
peto reto hovorí:
nazdar

no jasne, uz mam vybrate obrazky, dneska vecer sa ich tam pokusim dat a pridat aj nejake pokecy... Dufam, ze budes stranku pravidelne checkovat :)
oo hovorí:


kde su tie fotky a animacia?
peto reto hovorí:
fotky

no skus teraz :) uz by mala frcat Kolumbia a Svedsko. Len si pri tej animacii nezabudni pustit zvuk ;)
eldzej hovorí:
hola chico

pekny medailonik si si vystuuhal, chvalim bannery :-) good luck
kevin hovorí:


nooo pekne to tu mas, sme sa pobavili na tvojix fotkax z detstva, heheh (ale v dobrom)...tak sa nam nestrat vo velkom svete:-)
kevin hovorí:
refresh

mas strasny bug, ani ti nejdem hovori aky, myslim, ze prides na to aj sam...
peto reto hovorí:
bug

hehe, viem, musim sa na to este cez tyzden pozriet :D Zatial to musim odstranovat rucne. Este je to stale v procese :D
kacicka hovorí:
???

chlapci,co je bug? (no a ten matros teda bude?) :)
Smogra hovorí:
no fiha

jeeej, gratulujem k vizam americkym a na bugy kasli (aj tak ziadne nevidim a to som akoze aj refreshla a pohoda, este aj fotky ako bejby si funguju), vsak hlavne ze ide stranka a mame co pozerat. pekny let! a chovaj sa slusne, ako spravny praktos ci stazista ci intern ci aka je teraz aktualna @ terminologia. }:-)
stanley hovorí:
bug

bug je nejak chyba v prehliadaci, ale mco by om sa s tym nezaoberal. petooooooo, ako zijes?
peto reto hovorí:
budem slusny

jasne, nebojte :) budem pit s mierou, fajcit iba nenavykove latky a budem celkovo slusny :)
peto reto hovorí:
bug

no, uz by to malo byt opravene. Mozete refreshovat do sytosti :D
mato F. hovorí:
budem slusny

no to dufam,ze ta tam odnaucia konecne pit tolko kofoly ;) prajem stastnu cestu a vela super zazitkov v kolumbii,ale nezarob si podozrivo vela peniazkov,vies ked povies ze si si ich doniesol z kolumbie,nie kazdy ti musi uverit ze to neni z takych selijakych obchodov s navykovymi latkami :D caaaaff
Kubo hovorí:


petulo petulo drzim ti tam palce a ked uz tie omamne latky nebudes uzivat aspon posielaj na slovensko pred NDK bude treba.papa
peto reto hovorí:
dik

caute chalani, dikes :) budem sa snazit zostat v chudobe (a myslim, ze s tym platom to az taky problem nebude :D ). Neviem, ci sa mi podari NDK timu nieco pekne na ukludnenie poslat (balicek z Kolumbie-hehe), ale mozno zvysok LCcka by sa mohol postarat :D
pepka hovorí:


Peto, mucho suerte!!:) davaj si pozor na vela dobreho jedla a krasne kocky :) a na vianoce sa moc neopi ;)
Lubor hovorí:


Peťo, nech sa ti tam darí a v poriadku sa vráť, ale hlavne si to tam uži, bude to zážitok na celý život (a spomínajme na štokholm :-))
peto reto hovorí:
dikes

Budem sa snazit :)
palo g hovorí:
nedaj sa

len tolko, davaj si pozor, to len v americkych filomoch tam pista seagal robi poriadok s mafiou, ty sa vyhni vsetkym zivlom. pohodovu cestu a vela stastia.
oo hovorí:


dosli sme domov o 23_30, celou cestou prsalo. Brrrrrr. Ako to, ze len jedno koliesko? Co ho dopsuli? Cauko, stastny let
peto reto hovorí:
let

cau cau, hej to koliesko niekde po ceste odpadlo :) ale zasa taky problem to nie je, lebo ten kufor ide aj na jednom a najhorsie je ho drzat v ruke, lebo je tazky; taha sa celkom OK.
miso krcmery hovorí:


drzim palec peto a pozdravuj odo mna good old dixieland ekd budes tranzitovat cez atlantu.
ata hovorí:
cestou-necestou

myslime na teba a dufame ze dobre doletis, pobudnes a priletis spat. pa.
nesto hovorí:
pozdravy

zdar pjotr, zdravime a drzime palce aby si sa v zdravi dostal do bogoty a mohol tam ochutnat tie miestne "speciality" odkedy si pridal posledny prispevok... tak ziaden iny nefunguje.... mas tam chrobaka...
FlashG hovorí:


Reto ruleZ, drz sa chlape
oo hovorí:


Ak som dobre dovidel na letisko v Mani, mal by si uz byt tam. Tak budem cakat na podrobnu spravu a hodnotenie cesty. Cauko
peto reto hovorí:
Manizales

Zdravim vsetkych. Dixieland som pozdravil a doleteli sme tiez v pohode :-). Podrobnu spravu sa pokusim napisat zajtra, musim si kupit adapter na notas :-) Na chrobaka sa tiez kuknem...
peto reto hovorí:
chrobak

No, ja som to skusal a mne ide vsetko... Co konkretne ti neslo? Niekedy treba trochu pockat, kym sa 'zaoblia okna' a vtedy to pomalsie reaguje :-)
kacicka hovorí:
manimani

ahoj ;) zdravim daleku comlumbiu :) ja idem za par minut na prednasku, ale stranku checkujem tak 3-4x za den :) tesim na nove spravy papa a posielam tu najvacsiu pusu a hug ake si vies predstavit. S.
aa hovorí:


no co jako. Startujem, moj dopravy prostriedok je pripraveny.Tak napis aspon ci mas batozinu
peto reto hovorí:
co a ako

Upravil som nejake veci, takze by sa stranka mala nacitavat trosicku rychlejsie (nemala by na taky dlhy cas "zamrznut") a nemala by byt taka narocna na procesor :). Okrem toho sa uz do fora mozu pisat aj bodkociarky a refreshovat bez toho, aby sa prispevok pridal dvakrat (Len prosim nedavajte do prispevkov "rury") :D. Inak, mam sa super, akurat som prvy den v robote, batozinu mam, dneska vecer sa pokusim napisat normalny clanok, tak sa zajtra teste :)
Saki hovorí:
aaahoj

No cica widim ze si sa zabyval, akurat mi je divne ze nikde nespominas arepu!!!joj a btw...ten taxikar co ta zviezol za 30 000 ta strrrrasne obtiahol,z jedneho konca bogoty na druhy to nikdy nestoji viac jak cca 17 000,ale som rad ze sa ti paci...a ak si este nebol tak na santander je tienda co sa vola empanadas paisas...musis skusit s vinagretovou omackou...pozdrawuuuuuj cmuck Sakinko&Dianita
peto reto hovorí:
RE: aaahoj

No nazdo :) Hehe, no, to som si isty, ze ma obtiahol... rovnako ako ten typek, u ktoreho 2 minuty hovoru stali namiesto 400 pesos 10.000 pesos :D Ale s tym sa pocita... turistu treba obrat o nadbytocne prostriedky. Inak, arepu samozrejme papame skoro kazde rano a normalne mi chuti. A v tiende empanadas som bol, lebo v podstate byvam na Santander, byvam na Santander, predtym som 2 dni byval v Cable, takze som to mal vsetko po ceste :D Drzte sa zatial :) peto reto. PS. Pocuvam tu na teba same chvaly :D
blondinka hovorí:
Cau piitr

Tak vidim, ze srsis stastim, co znacii, ze ti ten ibubrofen nebude treba :D:D:D vela zdaru zatial
peto reto hovorí:
RE:blondinka :D

Nazdis :) No ved pockaj, zatial som tu len 6 dni. Uvidime, co bude tak o 2 mesiace :D Zatial ho mam odlozeny na bezpecnom mieste :)
Saki hovorí:
Re: aaahoj

Pocuvas na mna chvaly, to je divne...mozes mi to napisat do sukromneho mailu? sakinko@gmail.com ak by si nahodou nevedel co ty ale urcite vies...a neboj co sa tyka arepy aj mne chutila prvy tyzden...ale to prejde!inak vies comu sa este howori arepa? :-P drz sa cica...cmuck
smolo hovorí:
ola

retkovsky, vidim na fotkach, ze nam zacinas priberat!!! :D nicht schlafen :D
kacicka hovorí:
re: ola

Ale Smolo, ved vies ze fotky rozsiruju :) Pepko, alles ok :)
peto reto hovorí:
re:ola

Akoze bracho, to vobec nie je stravou... To je preto, ze tu sme v nadmorskej vyske 2200 m a je tu preto nizsi tlak vzduchu, co znamena, ze clovek sa zvnutra trochu nafukne... ale neboj, ked dojdem na Slovensko zasa pekne sfuknem :D :D :D
oo hovorí:
bacha

to si ale musis davat sakra pozor, ked pojdes do volajakej vysokej budovy, aby si neprisiel o gombiky na gatiach
peto reto hovorí:
feliz navidad

stastne a vesele vsetkym :)
stastne a vesele hovorí:
kacicka

Aj ja sa pripajam, feliz navidad vsetkym ;)) a hlavne tebe pepko ;) papa a dufam ze kapusticka bola mnami mnam :)
Mirka hovorí:
vesele Vianoce

Vesele Vianoce v Kolumbii zelam:) vela special zazitkov;)
RadoL hovorí:
Ahoj!!!!

Ahoj, trafil som na stranku, mas to super, drzim palce, stastne a vesele a pekny novy rok
peto reto hovorí:27.12.2007, 13:44
nova funkcia

Prajem prijemny prvy povianocny pracovny den... My tu pracujeme uz od vcera :) Na forum nam pribudla nova funkcia, takze uz budeme vediet, kedy kto co napisal :D Starsie clanky nikam nezmizli, len su schovane dole pod forom. Staci kliknut na link a zazracne sa objavia :) ET pozdravuje domov :)
peto reto hovorí:28.12.2007, 15:25
optimalizacia

Hello :) Stranka by mala byt teraz optimalizovana aj pre IE6 a Mozillu (IE7 je default). Operu a pripadne aj Netscape skusim vybavit dnes vecer. Stastni majitelia spomenutych browserov, dajte mi pls. vediet, ci vam nerobi nejake sprostosti :D So zelanim stastneho noveho roka :) peto reto.
Michal Duchoň hovorí:28.12.2007, 15:53
nazdarek

Sevas Peťo, tak pozerám že sa tam celkom bavíš,dufam ze sexi šatôčky s tangáčmi ti boli tak akurát..:).. kua tu je zima ako v ruskom filme... pekný zvyšok roka prajem. Mišoo
peto reto hovorí:28.12.2007, 16:23
RE: nazdarek

Cau Misko :) Jeej, dik :) No, musim povedat, ze sa fakt nenudim... aj vcera sme boli na jednej Birthday party, len skoda, ze to bolo pre chalana, lebo pre babu by som mal prihodny (cerveny sexi) darcek :D Tu zimu vam tak napoly zavidim, napoly nezavidim... my tu mame cca. 20°C a poobede kazdy den prsi. Drz sa a stastny novy rok :)
oo hovorí:28.12.2007, 16:49


Cauko, tu je inverzia ako blbec, ale na Holiach je vraj uzasne. Zajtra mozno vyrazime.Este sa ozvem. Drz sa.
daniel londoño Armenia hovorí:29.12.2007, 04:56
I like your blog

peto, nice pictures, nice stories, but I think that everybody wants to see in this pictures one of you using the sexy pijama. just kidding really nice christmas, was a real pleasure to have you here with us, a friend of katka is also part of our family, so please feel free to come here anytime you want. good luck with colombia.
peto reto hovorí:29.12.2007, 18:46
RE: I like your blog

Hola Dany :) Muchas gracias. Era un placer compartir la Navidad con ustedes. Para verme en los medios rojos hay que emborracharme primero y eso no es facil, pero ustedes tienen un ano entero para intentarlo :D PS: Como leiste el blog si esta en Eslovaco?
oo hovorí:01.01.2008, 03:55
1.1.2008 03.52

Cauko, tak si idem lahnut, lebo ma rano caka odpisovanie.Zatial ti neviem zodpovedne povedat, ktora stranka sa mi viac paci, ale rychlost nacitania prvej stranky urcite hra dolezitu rolu. Lebo my, ludia, sme netrpezlivy.:) Tak ti prajem este 2 hodiny prijemneho a veseleho Silvestra, a samozrejme, vsetko len to najlepsie do noveho roku.
oo hovorí:01.01.2008, 09:18


samozrejme,ze netrpezlivi :::)))
Dendo z Lentilkova hovorí:01.01.2008, 11:51
PF 2008

Peto tie dve zeny nie su az take zle,aj ked sa tu prepijalo od rana, ked prisli, nezabili lopatu nikoho, lebo sme ju schovali. Inac ta pazdravujeme a hlavne ja Denis Liner drz sa.
peto reto hovorí:02.01.2008, 13:08
RE: PF 2008

Nazdo :) No, vidim, ze ste tam mali celkom veseleho Silvestra, hehe :) Vsetko dobre do noveho roka a pozdravujem vsetkych :)
eldzej hovorí:02.01.2008, 13:15
PF @))*

hadam si odhalil tu trosku kryptografie Retko, tak vsetko naj v Novom Roku, prave sedim v praci a kocham sa tvojou webkou :-)
dzurko hovorí:02.01.2008, 18:46
stastny novy rok

ahoj petko, tesil som sa na to kedy si najdem cas precitat si tvoj blog. Totiz tusil som, ze ma tu cakaju poriadne pikosky od Majstra Peta-Reta :) Dobre som sa bavil citanim riadkov...ale aj fotkami. Neviem sa dockat videa kde uvidime teba excelentne tancovat latino tance :) BTW, vsetko najlepsie v novom roku...vela trpezlivosti so psou terapiou:)
peto reto hovorí:02.01.2008, 20:39
RE: stastny novy rok

Cau Dzurko :) hehe, som rad, ze sa ti paci. Musim povedat, ze si tu uzivam kopu srandy, a zatial na mna este nejake kulturne soky nedolahli (a to som dnes stravil doobedie vybavovanim zdravotnej poistky :D). Uvidime ako bude o mesiac. Drz sa zatial a pozdravuj vsetkych :) PS. To video ako tancujem salsu by mohlo byt coskoro, lebo mi tu nikto neda s tym pokoj, ale excelentne, tak toho sa asi nedozijeme :D
peto reto hovorí:02.01.2008, 20:41
RE: PF @))*

No nazdo Mr. Eldzej :) Vsetko dobre do noveho roku aj tebe a pozdravuj vsetkych z #!@A :D PS. Neodpustim si: ako ide diplomovka :D :D :D ?
peto reto hovorí:02.01.2008, 20:45
RE: Dendo

Cau Denisko, som rad, ze si napisal a ze tam davas na celu veselu spolocnost pozor :) Nas silvester bol tiez vesely a trval az do osmej vecera nasledujuceho dna, takze metlou by sme si zasluzili skor my :D Maj sa pekne a vsetko dobre do noveho roku :}
Dendo z Lentilkova hovorí:04.01.2008, 14:05


Dik ze si mi od pisal vsetko dobre a nech sa ti tam v tej KOLUMBI DARI a pozrel som si to na globuse vsetko dobre DENIS LINER
peto reto hovorí:04.01.2008, 20:20
upravy na stranke

Hello vsetci :) Trosku som upravil to nestastne video, takze je trochu svetlejsie a pri stiahnuti uz nie je postavene hore nohami. Okrem toho uz teraz stranka automaticky detekuje verziu Flash Playera a prisposobi tomu zobrazeny format videa. Stale plati, ze najlepsie je mat Player 8 alebo 9. So zelanim pekneho vikendu, ja :D
Libuša Polerecká s rod. hovorí:06.01.2008, 11:47
Pozdrav

Peťo pozdravujeme ta v dalekej cudzine, prajeme veľa úspechov a krásnych zázitkov. Radi chodíme na tvoju stranku píses zaujimavo a putavo, vela sa clovek dozvie. Aj fotky sú krasne, tak nech ti to vydrzi. Zelame vsetko naj... v novom roku a bud zdravý. Polereckovi
Kubo hovorí:07.01.2008, 09:16


Nazdarek Petulo, neviem preco sa seci kochame tvojou webkou prave vtedy ked sedime v praci alebo by sme mali nieco robit....idem sa este trosku kochat nech nezaostavam..cauko
peto reto hovorí:07.01.2008, 18:46
RE: Pozdrav

Dakujem pekne za pozdrav, zatial sa mi tu velmi paci, tak sa budem snazit priebezne doplnat stranku, nech je co citat. Dufam, ze sa mi tento tyzden podari zajst na bycie zapasy, tak budu aj fotecky. Pozdravujem do TR :)
peto reto hovorí:07.01.2008, 18:49
RE: Kubo

Cau Kubko, hehe, no to neviem, ale kazdopadne ma to tesi :D V stredu by mal pribudnut dalsi miniclanocek, trochu nejake veci poprehadzujem a potom zaciatkom buduceho tyzdna kompletna sprava z Manizalenskeho jarmoku :D Inak, podarilo sa mi konecne krvopotne spravit na stranku tikajuce hodiny, ktore (dufajme) funguju pod vsetkymi hlavnymi browsermi, tak ked sa budete velmi nudit, mozete sa kukat na ne - kazdu sekundu vyzeraju inak :D :D Drzte sa zatial a nech zije NDK :D, p.
peto reto hovorí:11.01.2008, 13:56
nove funkcie :)

Tak, ako ste si mohli vsimnut pribudli nam kvoli rychlosti nacitavania na lavu listu archivy starych clankov. Budem ich tam presuvat zo spodu tejto stranky kazdy mesiac-dva. Dovtedy budu skryte pod odkazom "zobrazit starsie clanky". Okrem toho nam na pravej liste pribudlo zopar zakladnych udajov o Kolumbii a ministranocka s hymnou (slova aj hudba). Dalej by uz mali fungovat aj v inych prehliadacoch ako IEx zvuky "kliknutia" pri prechode na inu sekciu v menu vlavo. Skuste overit a dajte spatnu vazbu :=)
oo hovorí:11.01.2008, 18:34
fajnove

Petik, je to fajnove, len mne to momentalne neprepocitava meny. Viac v maile, cau.
Milos hovorí:13.01.2008, 23:24
hola amigo!

Cauko Peto! Prave listujem konecne tvojim blogom, veru mas to tu prepracovane...ale super citat tvoje zazitky:) Poriadne si tam uzi tento rok! adioooos, milos
peto reto hovorí:15.01.2008, 13:13
RE: hola amigo!

Cau Milosko :) dik, no, snazim sa tu zatial vytrieskat z tychto sviatkov, co sa da, lebo uz sa koncia a po mesiaci oddychu sa zacina tvrda praca :D
peto reto hovorí:16.01.2008, 14:02
videa a tak

no, uz je to vsetko uploadnute, len teraz pozeram, ze pod IEx6 nejdu... skusim sa na to pozriet a zatial, ak mate, pouzite IEx7 alebo iny prehliadac :D
st@n hovorí:16.01.2008, 18:17
Hola chico malo :-)

Cau peto reto, taksom sa konecne dostal aj ja na tvoj bog :) drzim ti palce, nech sa ti paci... len pis a pis a pis co a ako. Tak ciao, St@n
peto reto hovorí:17.01.2008, 15:06
RE: Hola chico malo :-)

Cau Stanko :) hehe, dik, ved pisem, pisem, az sa mi z klavesnice pari :) o tyzden pribudne dalsi clanocek, aj ked uz asi bude menej fotiek, lebo som nafotil, co sa dalo a okrem toho sa so strankou zacinam blizit limitu 200MB :D Pozdravujem SKia :)
ovečka hovorí:18.01.2008, 16:28
ahooooj

no ahoj peto, ale mas kraaaasnu stranku...paraaaaaaaaada :) budem poriadne čítat, ako to funguje u vas v kolumbii :)zatial papa
peto reto hovorí:18.01.2008, 20:28
RE: ahooooj

cau janka :) dik, snazim sa ju postupne dorabat a vylepsovat :D Co sa tyka super ovecky, uz je nahodena ako maskot Mosoviec v sekcii SLOVENSKO a za chvilu bude aj na Wikipedii :) cau zatial, p.
eldzej hovorí:19.01.2008, 12:28
diplomka

caf Pedro, tvoja otazka ma tak vyviedla z rovnovahy ze ma paralyzovala na tyzden!!!! diplomka este nejde, ale uz by som mal pomaly startovat a co hovoris na lokalnych AIESECarov som sa zabudol opytat, socializuju s tebou dostatocne?
peto reto hovorí:19.01.2008, 17:12
RE: diplomka

Hehe, nazdo Mr. Eldzej :D No, s tou diplomkou to bol len taky pich do osieho hniezda -- ved vies, kedy som s nou zacal ja :) Inak, AIESECari su super, vcera sme mali TM-team meeting (som sa trochu zapojil do miestneho @ zivota) a dneska planujeme kino. drz sa zatial, p.
palo hovorí:24.01.2008, 23:09
ziadna zmena:)

Caves Retko...no mas to tu riadne premakane..vidim, ze pokacujes v tradicii prebdetych vecerov a noci skruteny nad klavesnicou a ked neprekladas, tak tvoris.. pekne fotky, najma to chorvatsko:D a aj miniCV..drzim palce
peto reto hovorí:24.01.2008, 23:42
RE: ziadna zmena:)

Cau Pali, hehe, dik, no, ved ma poznas :) Zvyk je zelezna kosela... Drz sa a daj vediet ako v ten pondelok ;)
Mr. Anderson hovorí:27.01.2008, 23:55
kozy ven!

Cawes Petko, tak tomuto sa hovori blog - super clanky, pravidelnost, obrazky, komentare :-) U mna secko v pohode, len skus prosim Ta niekedy pripravit specialny clanok pre 312, ktory bude rozoberat iba tieto veci: kolumbijcanky a vsetko okolo toho - ci su tam aj bloncky, ci tam baby velmi zarastaju, ci su ukecane, hlupejsie ako tu, povolnejsie ako tu, aktivnejsie...ake su miestne specifika, ceny na ulici a v bordeloch a pod...to vies, lebo mam diplomku "Marketinova priprava vstupu bordelu na zahranicny trh" - takze potrebujem inputy...DRZ SA!
peto reto hovorí:28.01.2008, 16:10
RE: kozy ven!

No nazdar Mr. Botlik :) hehe, dik, snazim sa ten blog udrziavat, tak dufam, ze sa mi to bude darit cely rok, co tu budem :) Myslim, ze spravim nejaky specialny login pre 312 a tam nahadzem vsetky podrobnosti o tejto stranke kolumbijskeho zivota... lebo, ako hovoria miestni AIESECari (hlavne po tom, ako som im vysvetlil, co to znamena v slovencine): "En Manizales hay muchas curvas" :D
hausi hovorí:29.01.2008, 19:03
ahoooj

cau petko, fiiiha, fakt skvela stranka, odkedy som ju pred par tyzdnami objavila tak citam ako odusu, chcekujem vsetky fotky a nemozem sa dosmiat nad tvojim skvelym opisom veci, ludi a co sa udialo/deje.. tie padajuce kravy napriklad nemali chybu :)) maj sa krasne a drz sa.. hausi
peto reto hovorí:29.01.2008, 21:26
RE: ahoooj

no nazdo Hausi :D hehe, som rad, ze sa ti paci (a to som vynechal este niektore vtipnejsie, aj ked bohuzial nepublikovatelne veci) :) co sa tyka fotiek, mame teraz take trosku hluche obdobie, lebo som nafotil, co sa dalo, ale o 2 tyzdne by sa malo ist do Medellinu, tak zasa daco dohodim :D Zajtra pridam novy clanocek, tak zasa bude co citat :) Ty sa inak ako mas?
Juraj - Duri hovorí:29.01.2008, 23:41
Si ma dostal

Cauko Peto! Som sa cez Vianoce dozvedel ze si napokon zakoncil v Kolumbii tak som skoro padol na zadok. Uzi si to tam, Manizales je celkom pekne mesto, vela s tych divokejsich zazitkov mam prave odtial. Feria sa ti vidim pacila :-). Tiez na nej vzniklo par nikdy nepublikovatelnych fotiek :-). Urcite chod na Los Nevados. Inac ak mi vsetko vyjde, v maji sa zberam do Kolumbie, mam par dovodov sa zastavovat v Manizales... . Juraj
peto reto hovorí:30.01.2008, 14:05
RE: Si ma dostal

Cau Duri, hehe, no, zda sa, ze Kolumbia zacina byt novou top destinaciou slovenskych AIESECarov :) Sme tu teraz Katka D., Vafka, ja predtym ty, Petka Dz., Saki... Inak, kopa ludi ta tu spomina a pozdravuje, tak ich pozdravim od teba naspat ;) potom daj vediet, ked budes mat naplanovany nejaky Colombian trip, nieco vymyslime :D
kacicka hovorí:31.01.2008, 22:35
verzia stranky

Mam jednu prozaicku otazku... Kam si maju klikat baby??? Na vtaka? :))))
Dusan hovorí:01.02.2008, 22:38


Ahoj Peto. Pekne sa ti to tu rozrasta :) drzim palce.
miro hovorí:02.02.2008, 01:17
...iba tak...

ahoj Peto, pozeram, ze sa celkom dari.musim urobit nejake catch up reading, lebo tvoris rychlejsie a viac ako sudruh lenin:D FYI...zajtra cestujem na Erasmus do Sieny, tak potom poslem nejake fotosy;) zatim
peto reto hovorí:04.02.2008, 15:50
RE: verzia stranky

Ehm, no, baby, ktore nechcu klikat na vtaka, mozu kliknut na strom -- kazdemu podla chuti :D
peto reto hovorí:04.02.2008, 15:52
RE: ...iba tak...

Cau cau, hehe, no, celkom sa to tu rozrasta, to je pravda... v stredu zasa prehodim januarove clanky zo spodu do archivu na lavej liste, nech sa nam stranka zbytocne nezahlcuje :) Ale ako hovoril Lenin: citat, citat, citat :D Drzim palce na Erasme a fotky urcite posli, mam deficit obrazoveho materialu z domova (to akoze zahrna celu Europu) :)
palo g hovorí:08.02.2008, 00:10
vsetko naj

vsetko najlepsie k vyrociu tvojho vyliahnutia :), hodne stastia a malo problemov. p.
peto reto hovorí:08.02.2008, 14:37
RE: vsetko naj

Čau Pali, díki :D Na počesť môjho vyliahnutia si dnes spravím praženicu zo 4 vajec :) Apropos k tým vajciam, taký miestny kolumbíjsky vtip:
Aký je rozdiel medzi zúčastnením sa a aktívnou participáciou: Stretnú sa sliepka a prasiatko a rozmýšľajú, čo si dajú na obed. Sliepka hovori:
- No, aby to bolo fér, dáme si vajcia so slaninou.
Prasiatko na to odpovedá:
- Nie, nedáme, lebo ty sa na príprave obeda zúčastňuješ, ale ja na nej aktívne participujem.
hehe... ehm... hm...tak nič :D
Ešte raz dík a drž sa zatiaľ :)
FlashG hovorí:10.02.2008, 23:39
hello, too slow

Ahoj Petulo, vidim, ze sa tu na diskusii zucastnuje a aktivne participuje cela kopa znamych, takze sa musim zapojit aj ja. Ale kedze na to momentalne nemam fantaziu, tak len pochvalim tvoju stranku. Ako na taku nesiku ako si ty faakt super pracicka...aj ja chcem take vediet:-)
peto reto hovorí:11.02.2008, 13:20
RE: hello, too slow

Cau Jarko, jaaj, dakujeeem, ty si vzdy vedel cloveka potesit :D Snazim sa tam dohadzovat postupne dalsie veci, takze momentalne mame na vrchu stranky novy valentinovsky banner. Drz sa zatial a nicht zu viel arbeiten ;) peto.
(H)ana hovorí:12.02.2008, 23:01
ciao bello

konecne mam zaplateny internet(fungovanie a spristupnenie wifi je v taliansku velmi komplikovana zalezitost) a konecne som znova in. Pocas tych niekolkych dni co som ostala bez pripojenia mi tvoj blog velmi chybal. Vzdy sa velmi dobre zabavim. Nechapem ako moze byt niekto tak vsestranne nadany...fantasticka stranky, velmi kvalitne a hlavne velmi zabavne prispevky atd. Neprestavaj prosim :-). Nech sa ti v Kolombii dari a hlavne pis, pis, nech je co citat baci e abbraci
peto reto hovorí:13.02.2008, 14:18
ciao bella :)

no, myslim, ze presne viem, o com hovoris, mne sa tu tiez po 2 mesiacoch konecne podarilo na byt dostat internet... o tom, ze internet banking tu v podstate nefunguje, radsej pomlcim :D Diki za pochvalu, budem sa snazit pisat aj dalej pravidelne, nech je co citat :) Inak, cital som si tvoj blog a tak zivo si to vsetko opisala, az som dostal strasnu chut na prosciutto crudo, olivy a fakt dobru pizzu - ach... Myslim, ze ked tu skoncim, pridem ta pozriet :D
eldzej hovorí:14.02.2008, 11:46
alles gut Petko

vsetko naj pedro :-) ako tak citam vidim ze uz sa dostavas systemu pod kozu a pozeras na svet ich ocami :-) nabera tvoja misia nejaky zaujimavy novy smer, alebo uz sa pomaly dostavas do stereotypu? ja mam po skuskach (aj s Kevinom sme clearovali nejake opravakos, ale dobre dopadli ..) no a momentalne si uzivam poslednych 6 tyzdnov v KPMG, s ktorym sa 31.3. nadobro rozlucim :-) caago bello
peto reto hovorí:14.02.2008, 17:56
RE: alles gut Petko

No nazdo Mr. Eldzej :) na jednej strane sa dostavam trosku do stereotypu, ale na druhej strane robime stale nove veci, takze je tiez stale nieco nove -- takze podla mna celkom taky ideal :) Gratulujem ku skuskam (aj Kevovi) :D Drz sa zatial :) p. PS. Co bude po KPMG?
smolo hovorí:14.02.2008, 19:39


nazdar Mr.P stale tu cakame na tvoju postovu zasielku. teraz je vzduch cisty a trh dost prazdny (zhabanie kokainu za 2mld Sk). takze sup sup tesime sa na sneh z kolumbie :D
eldzej hovorí:15.02.2008, 13:30
alles gut II.

bude dufam los stazos AIESECos ... a ked nie tak bude bud doktorandske alebo makacka .... stojim na krizovatke, uvidim ktora cesta sa mi uvolni Kevin - ten siel demonstrativne oslavovat na lyziarsky a uz to bude tyzden co je v liehu :-) caf
ovečka hovorí:16.02.2008, 07:30
sneh

Peťo, dakujem za sneh...neviem ako to robíš, ale napadlo ho asik cm :) kvoooli mne to fakt nemuselo byť :)
ovečka hovorí:16.02.2008, 07:30
oprava

chcel som povedať asik 10 cm :)
peto reto hovorí:18.02.2008, 16:32
pozdravujem 312 :)

No, vec sa ma tak, ze som bol tento vikend v Medelline, aby som zohnal nejaky matros od Escobarovcov, a tam som sa dozvedel, ze ked Pabla zastrelili, cely kartel sa presunul do Cali. Ale nebojte, aj tam skor ci neskor pojdem, tak potom urcite nieco poslem :D Inak, pozdravujem Kevina, len ma strasne mrzi, ze tam nebudem a neuvidim, v akom stave dojde z lyziarskeho :D A Mr. Eldzej, ved ty uz nieco vymyslis, len daj potom vediet, co :D Drzte sa zatial :)
peto reto hovorí:18.02.2008, 16:34
RE: sneh

no, ten sneh sme asi vyprovokovali, ked sme sa boli v Medelline v bazene kupat -- sneh tu bol na nas prikratky, tak nasnezil aspon na Slovensku, ked uz je ten februar :D
carito hovorí:19.02.2008, 03:23
ednacarito@hotmail.com

hola peter... espero estes feliz en Colombia, y que Manizales y Medellin te hayan parecido muy bonitos. Aca eres bienvenido....
peto reto hovorí:20.02.2008, 12:21
RE: carito

Hola Carito :) jeje, muchas gracias, claro que estoy feliz aca, Colombia me parece un país muy bacano y especialmente por haber encontrar tantos amigos aca :)
eldzej hovorí:29.02.2008, 09:12
greeting

ahoj Petko, mam ta pozdravit od pani Bojkovskej :-), ked som bol platit sek tak na teba v dobrom spominala a pytala sa ako sa ti vodi inak situacia stabilizovana, tento tyzden boli 2 drinking akcie ktore sme s banditmi abslovovali, ale to vsetko len ako trening na sobotnajsie LCC (my tam ideme ako party delegates iba na sobotnu noc) neviem ci sa ti to donieslo, novym LCP v BA bude Lucka Paskova .... a breaking news Matko Forro rozmysla nad tym ze by bol finance tak to by bolo asi vsetko, pekny den ti zelam
peto reto hovorí:29.02.2008, 13:29
RE: greeting

No nazdo, Mr. Eldzej :) ze aj ja pozdravujem pani Bojkovsku - na intraku bolo az moc dobre :D A ze pozdravujem aj banditov a uzite si LCC, vsak je to asi vase posledne ako nealumni :)
S Luckou som sa inak rozpraval, s Matom Forrom tiez, tak dufam, ze mu to dneska vyjde - ze mu drzim palce aj takto na dialku :D
My ideme tiez tento vikend na taku obdobu LCC a vsetci do jedneho ma tu chcu opit, tak drzte palce aj vy mne, nech sa im to nepodari :D
Do skakavenia :)
eldzej hovorí:29.02.2008, 23:06
do skakavenia

supis petko, pozdravim vsetkych neboj snahe nechat sa opit urcite odolas, ved nam si 4 roky odolaval ... :-) caaago bello
Sakinko hovorí:01.04.2008, 21:44
Hola

Drahy moj mam taky silny tuch ze aj ty si podlahol sarmu kolumbijskych...hmmm...kras.Dozvieme sa kto je ta stastna?ako sa inak mavas?
peto reto hovorí:02.04.2008, 04:08
RE: Hola

Cau Sakinko :) No ty si teda nejak až moc dobre informovaný... aj mi prezradíš zdroj týchto infošiek, lebo keď už sa gossipy za oceán šíria, tak nech žije globalizácia :D ? Ale aby som elegantne zmenil tému, tak som počul, že ty sa chystáš ženiť a do Kolumbie sťahovať. Čo je na tom pravdy :D ?
P.S. Mám sa tu super... je to skvelá krajina :D
Sakinko hovorí:02.04.2008, 08:39
RE:RE: Hola

Veru dobre si pocul drahy moj. Len tu muime skolu dobacovat a hor sa za atlantik a aj ta svatba je velmi pravdepodobna.Ale aby som sa vratil s5 k teme...poveedz!aspon sukromne na nejaky sukromny ten to mail box.inak dokedy sa ty tam xystas byt byt?a jasne s akou leteckou spolocnostou si sa tam doletel som seba chcel este opytat...Drz sa, CMUCK
peto reto hovorí:02.04.2008, 22:19
RE:RE:RE: Hola

Fuuu, kaamo, tak to gratulujem a kto ze je ta stastna? (ze pozdravujem) :D ... Ja som tu do polky decembra, takze este cca. osem mesiacov. Letel som Deltou do Bogoty a potom Aviancou (www.avianca.com.co). Najviac ma ale zachranila stranka CKM-ky, lebo inde sa rozumne letenky vtedy fakt zohnat nedali. Drz sa zatial :D PS. Manuel Cano ide za nejaky tyzden-dva na staz do Rotterdamu, kde je aj Milos... svet je fakt maly...
Sakinko hovorí:03.04.2008, 10:01
RE:RE:RE:RE:HOLA

Swet je najsamensi, hej o manuelovi viem, ftipne to je, sak som aj kuk jak puk ked som objavil ze z nejakeho prozaickeho duovodu mame milosa na facebooku ako mutual frienda.Takze ckm vravis...oki pozrem. a kde wsade si sa medzipristaval a odkial si vlastne letel? Nuz a kedze ty si sa zase raz vyhol zverejneniu mena tej stastnej tak ti skusim ist prikladom Ta moja stastna sa vola Diana Maritza Cartagena Nunez je bogotcancanka a tak...Cmucik, a posielam cmucik aj vsetkym zvieratkam okolo.Hlavne Kokimu!
peto reto hovorí:03.04.2008, 16:44
RE:RE:RE:RE:RE: HOLA

Hehe, no, ja som mal celkom zaujimavu cestu v zneni: Mosovce-Blava, Blava-Praha, Praha-Zurich, Zurich-Atlanta, Atlanta-Bogota, Bogota-Pereira, Pereira-Manizales... cisteho casu pomaly 3 dni, ale z nudze cnost :D Srdecny pozdrav vsetkym zvieratkam odovzdam (hlavne Kokimu :D) a este mi prosim ta napis, ze ako sa Saki s Bogotcankou az takto vazne zoznamil (odhliadnuc od toho, ze bol pred 2 rokmi v Kolumbii) :D
Kacicka hovorí:04.04.2008, 12:19
ach ta pamat :)

Hmmm, tak si tu citam a zrazu hla.... Pepko, skus si este raz pospominat, na ktorej ze to izbietke si tych dlhych 5 rockov studentskych prebyval :) chi :)
peto reto hovorí:04.04.2008, 13:58
RE: ach ta pamat :)

Ach, ved nie ta pamat, ta zatial este ako tak, s mensimi vypadkami, sluzi, len tie prstiky sa nejak poprehadzovali, ked som to pisal... tymto zaroven prosim vsetkych z izby 312A aj B o odpustenie za takuto nehanebnu urazku mena nasej legendarnej a s mojim srdcom neprelomitelnym putom navzdy zrastenej izby :D
Andi hovorí:08.04.2008, 18:17


Peto, I am searching for the EN button, or at least the spanish one! Don't you feel like practicing your spanish?
firehead hovorí:08.04.2008, 19:55
Hola carajoooo!!!!!!!!!!!!!!!!

Que mas peter, que pagina tan bacana. lo mas impresionante es la comunicacion que tienes con tu familia que una queda en la ignorancia total pero es muy llamativo tu idioma natal...... mi amigo te digo que es muy bacano y requetebacano tenerte en colombia..... :) :)
Rodina Polereckých hovorí:08.04.2008, 22:47
Pozdrav z domova

Peťo, srdečne t a pozdravujeme, sem-tam chodime na tvoju stranku, radi sa vzdelavame prostrednictvom tvojich riadkov, pises milo a zrozumitelne, dobre sa to cita a da sa pritom aj zabavat. Ostan zdravý, nech ti to ubieha a tešíme sa na dalsie prispevky - L+J Pol.
peto reto hovorí:10.04.2008, 17:44
RE: Andi

I Andi, hehe, well, I was thinking about having an EN button, but telling the truth, I am so-so able to write on the blog every week in one language (and because of my parents it has to be Slovak). Translating it to EN or ES would be above my time capacities... but I thought you wanted to practice your Slovak a bit, so now you have an opportunity - hehe :D
peto reto hovorí:10.04.2008, 17:52
RE: Hola carajoooo!!!!!!!!!!!!!!!!

jeje, Quibo :)) muchas gracias, estaba pensando en traducirla a español o inglés, pero no me alcanza el tiempo y además me da pereza :D Yo también estoy muy feliz acá en Colombia gracias a ustedes :D
peto reto hovorí:10.04.2008, 17:58
RE: Pozdrav z domova

Ďakujem pekne, zdravý zatiaľ som a ako vidno aj z toho, čo píšem, Kolumbia je úžasná krajina, treba navštíviť :D Ja sa práveže celkom hrozím toho, že tretina mojej stáže je už v nenávratne... ubieha to veľmi rýchlo. Dnes pridám ďalší príspevok, majte sa zatial pekne a pozdravujem TR :)
Oni hovorí:11.04.2008, 07:27
pozdrav

ahoj
peto reto hovorí:11.04.2008, 07:38
RE: pozdrav

Ahoj, Oni :D
kacicka hovorí:11.04.2008, 11:22
a voda pada, pada :)

Pepusko, blahozelam k cene :) Dufam ze si si to naozaj poriadne vychutnal :)) Ponaucenie: Na @ mtgs treba nosit prsiplast :) ale nie, faaaakt super, gratulujem ;)
peto reto hovorí:11.04.2008, 12:21
RE: a voda pada, pada :)

hehe, dikes :D No, vychutnal som si to, len co je pravda... hlavne potom to stvorhodinove sedenie na zime v mokrom svetri :D :D
kacicka hovorí:20.04.2008, 12:18
markiza

ja len tak, nenapadne, sa chcem opytat, ako sa to Petko Retko dostal na stranku Markizy?? Ak treba, poslem aj svoje fotky :))))) chi
peto reto hovorí:21.04.2008, 14:33
RE: markiza

no vidis, dostal :D Kate dala kontakt, ze reku nech trosku spropagujeme krajinu aj na oficialnejsich strankach :)
CyberDrive hovorí:27.04.2008, 01:37
Gang Bang

Ahoj Petko, tie jedla vyzeraju zaujimavo, dal by som si tie dve gulky :-) Hlavne, ze nehladujes a mas tam kopec zabavy, drz sa!
peto reto hovorí:28.04.2008, 08:23
RE: Gang Bang

Nazdo :) No a to som tento tyzden este ochutnal miestne kokosove gulky a stavu z cukrovej trstiny... najgenialnejsie, co moze byt :D
nesto hovorí:29.04.2008, 17:28
nestihas

hlavne nam nestihas servirovat nasu tyzdennu davku kolumbie... tu uz zacinaju byt ocividne abstinencne priznaky... :)
peto reto hovorí:01.05.2008, 01:30
RE: nestihas

joooj, veď viem, viem... ale snažím sa: hľa, nový článok :D
kacicka hovorí:03.05.2008, 22:28
strasne

hmm, tak si tu sedim v kuchynke na intraku, okolo ani zivej duse a rehocem sa nahlas ako trafena...vidis co vsetko sposobujes? Len tak dalej Pepusko :) PS dufam ze s leprou je vsetko v najlepsom poriadku :)
Sakinko hovorí:04.05.2008, 02:24
hokej

Ahoj cica, ja viem ze s sikuliacik a urcite si nasiel spuosob ako kuk hokej, ale ak by nahodou tak http://www2.myp2p.eu/competition.php?competitionid=∂=sports&discipline=icehockey
peto reto hovorí:04.05.2008, 22:48
RE: strasne

Hello, no jasne, lepra je uz v pohode, aj ked dneska som jej dal na korculiach zasa zabrat :D
peto reto hovorí:04.05.2008, 22:49
RE: hokej

No nazdo, Saki, dik za link, budem checkovat... inak, videl si fotecku zo ZOO :D ? -- nemohol som si pomoct :D
Sakinko hovorí:05.05.2008, 02:18
RE:RE: hokej

Nemas za co cica, a co sa tyka fotecky. Ano akurat som si vsimol! Si robis srandu?! T skareda opica sa vola rovnako ako nieco tak pekne ako ja?!?! No pruuser. Ale inak som rad ze sa mas fajn...cmuck
Veron hovorí:05.05.2008, 14:31


Ahoj Peto, ja by som chcela dodat k tvojmu clanku o politickom system len tolko, ze okrem Antioquie a blizkeho okolia(Caldas,Quindio) a bohatej vrstvy je Uribe velmi nepopularny, najma "en la costa":)..Inac len pre zaujimvost sa povrava, ze Uribeho otec bol jeden z najvacsich narkobaronov v Medelline, a zakryval to "velkochovom dobytka":)...
peto reto hovorí:05.05.2008, 15:21
RE: Veron

Ahoj :) No, co sa tyka Uribeho, tak aj ja suhlasim, ze ide o kontroverznu postavu. S tym otcom ako narkobaronom je to kludne mozne, kedze prepojenie narkomafie na "paramilitares" je vseobecne zname a rovnako aj prepojenie Uribeovcov na paramilitares (minuly tyzden zatkli prezidentovho bratranca za pakty s paramilitares). Takze podla vzorca, ak a=b a b=c, potom a=c je to spojenie celkom mozne ;) To by vysvetlovalo aj smrt jeho otca a nepriatelstvo voci FARC podla vzoru paramilitares.
Jeho popularita je ale dost haluz... oficialne prieskumy uvadzaju, ze ma podporu az 80% obyvatelstva, aj ked je mozne, ze chudoba (ta ma tendenciu byt viac lavicova a teda viac pro-FARC... aj preto, ze chudobnych nikdy neunasali), ale aj zastancovia ludskych prav, ho nemaju az tak v laske. Ked ale z mojho pohladu porovnam to, aka je situacia v Kolumbii teraz a aka bola pred 5 rokmi podla toho, co mi opisali, myslim, ze si to 2. obdobie zasluzi (napr. predtym sa nedalo cestovat ani do najblizsej dediny, nieto do mesta ako Armenia alebo Pereira, lebo vsade boli hliadky FARC a unasali ako na beziacom pase - teraz pohoda jazz).
peto reto hovorí:05.05.2008, 18:36
nove fotky

Konecne sa mi podarilo zohnat a doplnit fotky z dna deti... najdete ich vo fotogalerii MDD a ZOO. Prijemne kukanie :D
Mr. (as)S :) hovorí:05.05.2008, 18:46
fotka

ahoj Mr.P :) ta fotka opice ... som nevedel, ze saki je tam s tebou :D zdravim a pis dalej nech je co citat v tychto chladnych veceroch
peto reto hovorí:06.05.2008, 19:33
RE: fotka

No nazdo Mr. Smolka :) nuz, co ti poviem, svet je maly :D Ak sa postasti, tak bude nieco nove na citanie uz zajtra okolo obeda... Drz sa zatial bracho, p.
kacicka hovorí:12.05.2008, 15:57
hracky

jeeeeej, Pepko, fakt ze super praca :))))))))
peto reto hovorí:13.05.2008, 01:36
RE: hracky

:)) dik, dufam, ze toho bude coskoro viac...
kacicka hovorí:21.05.2008, 12:14
vlaaasy

pepusko???? mari sa mi alebo si nejakym sposobom ostihany? hmm?
peto reto hovorí:21.05.2008, 19:17
RE: vlaaasy

no, ostrihany, ale uz asi tak 3 tyzdne :D
Sakinko hovorí:22.05.2008, 16:47
El Patria

Drahy moj najkrajsi zdravim a pozdravujem a chem sa len opytat, kde je ten clanok s tebou bo som to chcel kuk ale tak nejak to neviem najst, nemas nejaky direct link(ja viem ze mas :-P ), aaa tak, inak ako cicusky, este ta neroztrhali na kusy krasavec? :-)
peto reto hovorí:22.05.2008, 17:25
RE: El Patria

No nazdo :) Link na online clanok je hore vedla obrazku (http://www.lapatria.com/Noticias/ver_noticia.aspx?CODNOT=38442&CODSEC=24) -- nie je tam sice moja fotka, ale tu si mozes ako-tak kuknut v nafotenej verzii TU. Co inak porabas? Mne je tu super, nikto ma zatial neroztrhal, aj ked obcas mam namale :D Drz sa zatial :)
nesto hovorí:22.05.2008, 18:14
az na to meno

Peter Retkovsy :) Inac zaujmavy clanok...
peto reto hovorí:22.05.2008, 18:23
RE: az na to meno

Hej, ved ale keby som mu ho aspon nebol pekne tlacenymi pismenami na papierik napisal... no co, uz som si celkom zvykol, ze ma v kazdom kute, kam pridem, nejak premenuju :D
Sakinko hovorí:31.05.2008, 21:43
Hehe

Petulko moj drahy, nic si z toho nerob. My mame tiez nigerijskeho spoluobyvatela a nastastie ho stretavam tak 2 krat za tyzden v kuchyni ale aj tak staci, fakt uz som citil vela smradov ale toto je ako zdochnuta koza nakladana v olomouckych syreckoch po troch tyzdnoch na slnku...asi to bude ich narodny sport!!!a hybaj dat nejaky komment na fotky z londyna, akurat ze ich ma v profile dianka tak sa budes muset spriatelovat..teda ak xces! cmuck
Renata hovorí:03.06.2008, 07:16
krasna stranka

Ahoj Peto, som na mojom novom posobisku a citam Tvoje clanyk. Len tak nahodne. Na chvilu som mala pocit,ze prezivam, to, co vy. Musela som sa otriast a prebrat zo sna. Si uzasny. Dievcatam vytlacim cast z toho ( ak sa mi bude dat ) a postupne budem podla casovych moznosti studovat dalsie dni z dennika. Ahoj a tesim sa. Renata Matulova
peto reto hovorí:04.06.2008, 00:18
RE: hehe

no, pevne dufam, ze kamarat Totti sa trochu ukludni, lebo teta, u ktorej byvame, mu uz pohrozila, ze ak sa do konca tyzdna nezacne spravat ako clovek, okamzite ide z domu, co je po jednom tyzdni celkom uspech :D Ved uvidime, ako dopadne... fotecky kuknem z domu, tu v robote mi to blokuju :D Caf zatial :)
peto reto hovorí:04.06.2008, 00:28
RE: krasna stranka

Velmi pekne dakujem, snazim sa pisat tie najzaujimavejsie veci, ktore tu prezivame, aj ked niekedy je uz tazke vybrat to, co este ludi zaujima a co su uz detaily dolezite len pre nas (preto su obcas clanky pmerne dlhe) :D Pozdravujem vsetkych do Mosoviec :)
Renata hovorí:05.06.2008, 14:23
citam opat

Znovu som za PC a citam Tvoje zazitky. My sa mame fajn, pocasie je super. Na kupko zacinaju pomaly prichadzat seniori, karavanisti z Holandska. Je tam prekrasne. Tesim sa na let, hoci ho stravim v tejto kancelarii. Ale uzijem si to. Ked mi bude smutno, napisem. Ahoj Petko, drz sa a vsetko dobre. Hlavne vela zdravia a trpezlivosti s Totti. Renata Matulova
CyberDrive hovorí:13.06.2008, 23:49
Super clanky

Nemam k tomu co dodat, je to super citanie :-)
peto reto hovorí:14.06.2008, 00:03
RE: Super clanky

Cau Andrejko, dik :D Inak, prave pred minutkou sa rucicka casomiery vpravo hore preklopila cez polovicu... som tu presne 185 dní a zostáva mi uz len 184 - odteraz ideme z kopca. Uslo to strasne rychlo, az sa mi nechce verit... Ty inak co porabas, pan inzinier :D ? Uzivas trochu zasluzeneho volna ci fachcis v praci?
kacicka a matko :) hovorí:20.06.2008, 21:57
suuutaz :)

ajoooooooooooooooooooooj :) hlasime sa zo slnieckom zaliatej bratislavy kde sme po narocnom boji prekonali problemy s internetom aby sme si precitali clanocek :))))) aaaaaaaaaaaaaaa, hlasime sa do sutaze s logickymi hadankami :) naozaj, aj ja som prispela odpovedou, faaakt ;)) takze pre tych, ktori este nevedia odpovede, nekukajte (alebo hej, sak nevieme ci to je dobre :) ) : nuz, po prve, zapnem jeden vypinac, chvilku pockam, vypnem ho. Zapnem druhy, prejdem k dveram. Ak sa svieti, bol to ten druhy. Ak je ziarovka tepla, bol to ten prvy a ak nic, je to treti :)) po druhe, ovecky v pocte 5 a 7 po tretie, prevezie kozu, potom hada a nakoniec vlka (alebo vlka, hada a kozu) po stvrte, ked z rimskej deviatky (IX) zoberieme 1 (inak aj I) tak dostaneme desat (X) :))) a piate nevieme ;)) a vyhry sa zriekame ;)) paaaaaaaaaaaaaaaaaapa
peto reto hovorí:20.06.2008, 22:56
RE: suuutaz :)

Jeeeeeeeeej, mame vyhercov :D :D :D Ale ziadne zriekanie sa vyhry neprichadza do uvahy. Po mojom prichode na Slovensko maju Katka a Matko u mna pozvanie na veceru (len mi to pls. nezabudnite pripomenut) :D Cziasztok :)
kacicka hovorí:24.06.2008, 13:28
okis ;)

no neni mozne, konecne ide zase net :)) hmmm, tak tu veceru si riadne vychutname :) najblizsie nas ale caka kofola s maminkou a ocinkom. Pozdravujem :)) chi :)
smolo hovorí:29.06.2008, 21:34
hepi neimdej

ahoj petulko :) vsetko zdrave k meninam!!!
peto reto hovorí:01.07.2008, 07:31
RE: hepi neimdej

no nazdo smoliatko :) Diki bracho, celkom som si ich uzil :D
Veron hovorí:25.07.2008, 14:45


ahoj Peto, vidim, ze sa dostavas k negativnym info o prezidentovi, a parapolitike, ktori idu ruka v ruke zametajuc vsetku spinu pod koberec...Tak to v Kolumbii bolo, je a asi aj bude...len tych 84% vzislo asi tak, ze sa Uribe jedneho pekneho dna zobudil, vzal pero a papier, a povedal, si:"rok 84 zacal moju karieru, a zostane aj mojim oblubenym cislom"..
peto reto hovorí:25.07.2008, 18:55
RE: Parapolitika

no, o demokratickych a nesebeckych umysloch Uribeho si vobec iluzie nerobim, to je jasne :D Ale tych 84% kludne moze byt realnych, lebo vacsina populacie v Kolumbii ma minimalne vzdelanie a je tym padom velmi lahko manipulovatelna. Okrem toho ma prezident pod palcom media, ktore jeho popularitu nadalej zvysuju. A dari sa mu tiez brnkat na patrioticku strunu pochodmi proti FARC a za slobodu, akych sme tu boli svedkami. Na druhej strane bohatsim a vzdelanym ludom, ktorych takto neoblafne, zasa zavrel usta praktickou eliminaciou FARC - ti este pred piatimi rokmi bohatsim poriadne strpcovali zivot a teraz maju od nich pokoj... takze vsestranna spokojnost. A ked maju ludia chlieb a hry, komu zalezi na troche korupcie?
pete_boy hovorí:23.08.2008, 23:47
chudoba v kolumbii, realita

ahoj peto, vidim, ze si zobrazil pravy povod motivov vsetkych tych telenoviel... :D inak dik za super clanky, vzdy sa to super cita. mam ovela vacsiu chut cestovat. take care! z dalekeho slovenskeho vychodu pozdravuje peto :)
peto reto hovorí:25.08.2008, 15:48
RE: chudoba v kolumbii, realita

Ahoj Peto :) Zda sa, ze tie dve polovice kolumbijskej spolocnosti - bohata a chudobna - sa asi fakt najviac stretavaju v telenovelach :D Mozno dalsim aspektom je, ze ludska praca tu takmer nema cenu: ludi tu pouzivaju namiesto docasnych semaforov, ako pridavok k parkovacimi automatom (je tam automat a este aj clovek, ktory od zakaznika zoberie mincu a hodi ju do automatu) a podobne... Zda sa ale, ze im tu vyrasta celkom schopna generacia mladych, tak sa to hadam bude postupne zlepsovat. Za poslednych 5 rokov sa totiz prejavil pomerne silny hospodarsky rast, aj ked treba zaroven povedat, ze aj tak momentalne dosahuju len uroven, aku mali v roku 1995 - koncom 90. rokov mali totiz v Kolumbii problemy, ktore im celkom slusne potopili hospodarstvo a teraz sa z nich postupne spamatavaju... PS. Som rad, ze sa ti clanky pacia :D
kacicka hovorí:14.09.2008, 14:31
kedy?

helloooo :))) ja len ze si vynechal slovko, z ktoreho dna sa ti to zrusila hodina arabciny so Sarou... ale inak nieeee som detailista :(((( akurat kukame formulu a je ti wifina, no nevyuzi to :)))) prsi im tam...inak nic zaujimave :)
Sakinko hovorí:16.09.2008, 05:54
Jo napot

Ahoj Piotor,ja len tak ze uz som sa dlho neozval ta sa ozyvam.tento mesiac mi to uz nevyda ale skusim sa dovalit v oktobri...cmuck zatim, a samozrejme pozdravuj zvieratka co stretnes naokolo...
peto reto hovorí:16.09.2008, 17:31
muy bueeenas :)

Heh, no wifina by sa aj nám tu zišla v nemocnici, aby sa decká mohli pripájať... akurát nám darovali nejaké compy, tak by bodlo... Saki, už som zvestoval tvoj príchod do Locombie, tak sa všetky zvieratká tešia :D Dobehni, skočíme niekam vonku pokecať a poohovárať :)
kacicka hovorí:21.10.2008, 18:47
ajajaj

Pepusko, evidentne a nepopieratelne vyrazne nestihas ;))))) no toto, take nieco sa ti este nestalo :) chi
peto reto hovorí:21.10.2008, 21:50
RE: ajajaj

Hello :) no, veru nestiham, volako sa nakopilo prace... ale tento tyzden zasa prihodim nieco :D pozdravujem rodnu hrudu :)
Sakinko hovorí:09.11.2008, 17:38
Zly

Ty skaredy zly clovek!!!!tak ty si bol u nas a ani si nedal vediet?!?!?!uz ta nelubim!!!
peto reto hovorí:09.11.2008, 20:49
RE: Zly

Cau Sakinko... vstupujem si do svedomia a strasne, ale strasne sa kajam... fakt som si z nejakeho dovodu myslel, ze ty si aj s drahou v Medelline a nie v Bogote... ved sa uz nehnevaj... a pridi ma kuknut radsej sem do Manizales :D Nech ti poukazujem, ako si tu nazivam.
Sakinko hovorí:01.12.2008, 04:53
Nuz

Nuz widim ze sa ti to krati docela...sa uz asi nestiham do mzles dostat a preto sa pytam: kedy budes byt prist do bogoty{kedze predpokladam ze budes byt letiaci odtialto...}???
peto reto hovorí:01.12.2008, 09:09
RE: Nuz

hej, veru krati... rychlejsie ako by mi bolo mile. Do Bogoty priletim 15.12. okolo 13:30 a na dalsie lietadlo mam cas az do 21:30, tak mozme volakam vybehnut :D Hodis mi pls. tvoj mobil, nech sa dohodneme, co podnikneme :) ? drz sa zatial a dikes :D
Sakinko hovorí:03.12.2008, 04:38
Mobilko

taakze cislo je 3003853760.akurat kedze ja tak nejak mobil nemam tak je to diankin mobil ale kludne nan volaj...a urcite sa widime toho 15.12.13:30...cmuck
peto reto hovorí:05.12.2008, 00:46
RE: Mobilko

OK, predtym, ako dojdem do Bogoty ti brnknem a volakam vybehneme :)
kacicka hovorí:09.12.2008, 18:40
tesiiiiiim

Pepko is coming home :)))))))))
kacicka hovorí:09.12.2008, 18:41
tesiiim stale viac a viac :)

Pepko is coming home SOOOOOON :)
peto reto hovorí:10.12.2008, 15:23
RE: tesiiim stale viac a viac :)

Aj ja sa tesim :D
kacicka hovorí:12.12.2008, 16:57
listky

Pepko, jedna taka vec, kedze neviem co a ako. Ja pojdem domov z BA asi v pondelok, 22.12 rano. Mam kupit listok aj tebe alebokedy pojdes? A ak ano, asi uz nie studentsky, vsak? :)))
peto reto hovorí:12.12.2008, 18:53
RE: listky

Hello dieta :) Hej, kup mi prosim... a studentsky uz veru nie :( Doma ti dam potom peniazky. Dakujeeeeem
kacicka hovorí:13.12.2008, 10:54
vlacik

dobre :) tak teda na pondelok, ok? papacik letacik
Sakinko hovorí:12.01.2009, 06:33
pekne

Nuz pjotor som rad ze si sa dopravil zivy domov...btw nechces tento prispevok vydat knizne?materialu je dost!!No a vyjadri sa jake to je byt zasa na slovensku???
peto reto hovorí:12.01.2009, 09:46
RE: pekne

hehe, no, ak mi to vydas, tak kludne mozme spravit nejaku knizku :D Na Slovensku je fasa, zima je ako na Sibiri, ale velmi pekne. Inak sa trochu aklimatizujem, uzivam domacu stravu a vela spim :D Ty ako, nesiel si do Manizales na ferias?
marek hovorí:06.03.2009, 12:15
kolko štítov,skavnich ihiel a veží presahuje v Tatrách 2600 m.n.m.


nick:
predmet:
kód:
komentár    



Staršie články boli presunuté do archívu.





Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Kolumbia







Rozloha: 1,1 mil km2
(26. miesto)
Obyvateľstvo: 43,5 mil
(28. miesto)
Hl. mesto: Bogotá (8 mil. ob.)
Jazyk: španielčina
Náboženstvo: katolícke (95%)
Zloženie: mestici, belosi, mulati
Mena: peso
Hlava štátu: prez. Álvaro Uribe

Hymna Kolumbie









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Čo sme sa zatiaľ v Kolumbii naučili...



Bezpečnosť

top
  • Manizales je bezpečný, ale aj tak sa po nociach moc neodporúča chodiť sám :)
  • Policajti a vojaci sú všetko decká - okolo 19. U nich funguje totiž povinná služba, ktorá môže byť vojenská, ale aj policajná, takže tak, ako sa u nás chodilo na vojenčinu, u nich sa chodí na "policajčinu"
  • Policajtov tu volajú Aguacate, čo znamená Avokádo - nuž čo, zelení sú zelení
  • Policajti sú tu na každom rohu, ale slúžia aj ako infokancelárie, takže sa máte vždy koho opýtať na cestu
  • Kondómy tu takmer nepoznajú - nie že by sa nedali zohnať (aj keď aj to je údajne celkom problém), ale nikto ich nepoužíva - každý sa totiž hrá na super-verného, takže načo by mu aj boli, že? :D
  • Preto tu začínajú mať dosť brutálny problém s HIV/AIDS
  • Je úplne jedno, akú transakciu vykonávate, či je to otvárenie účtu v banke alebo kupovanie ponožiek v obchode, všetci tu po vás chcú adresu, telefón (musí byť pevná linka), podpis a odtlačok pravého ukazováka :D -- a že Američania sú paranoidní :D
  • Nikdy si neberte nič od cudzích na jedenie, hlavne nie keď cestujete – inak môžete dopadnúť tak, ako zopár mojich známych – nadrogovaný a okradnutý
  • Od nástupu Uribeho pred cca. 5 rokmi sa tu zásadným spôsobom zvýšila bezpečnosť a potlačila guerilla. Ľudia ho tu majú radi
  • Zemetrasenia sú tu na dennom poriadku. Všetci furt hovoria: "Ach, dnes zasa triaslo, tak strašne som sa bála," prípadne "Skoro som spadla na zem"... no, čo vám poviem... ja som asi fakt ozembuch, ale ja som zatiaľ ešte žiadne zemetrasenie necítil... a to ani vtedy, keď kolegyne celé vyplašené v prítomnom čase hovorili: "aha, zasa trasie, máme zemetrasenie" a ja som sa na nich pozeral sťa čerstvý puk na nové vráta a nech som sa snažil, ako som sa snažil, necítil som vôbec nič. Toľko ku Kolumbíjskej tektonickej aktivite :D
  • Celkovo mám pocit, že sa tu kradne viac ako u nás, v kancelárii nemôžem odbehnúť ani na 2 minúty z miesta bez toho, aby som si nevzal so sebou veci... vraj by mi zmizli... celkovo sa začínam meniť na mierneho paranoika :D
  • Do taxíka sa nasadá zásadne dozadu. Vpredu je to nebezpečné, lebo je pre taxikára jednodchšie človeka olúpiť a aj pre externistov dohodnutých s taxikárom je jednoduchšie priskočiť k predným dverám ako k zadným, kde máte šancu vyskočiť druhými dverami.

Bývanie

top
  • Nikde nie je klimatizácia ani kúrenie (ani ich netreba) -- používajú sa deky :D
  • Domy su najčastejšie 2-3 poschodové, ale relatívne malé - idú do výšky
  • Garáže nie sú oddelené od zvyšku domu, takže keď auto štartuje, výfuk ide pekne do celého bytu :D
  • V kúpelni zvyčajne nie sú bojlery - je tam taký malý prietokový ohrievač namontovaný priamo na hubici... s peknými drôtikmi, ktoré z neho idú... ešte že tu majú len 110V :D
  • Aj keď, ako som už predtým spomínal, voda sa tu ohrieva priamo na hubici, bývajú tu v sprchách 2 kohútiky – funguje len jeden
  • Kvôli kapacite ohrievača sa reguluje teplota teplej vody veľkosťou prúdu... čím silnejšie sa voda pustí, tým je studenšia
  • Šváby sú naši kamaráti a máme ich radi... čím väčší šváb, tým väčší kamarát :D
  • Záchody su tu American Style - je v nich veľa vody, takže to máte vždy rovno aj s oplachovaním
  • Zásuvky sú tu na americký spôsob a majú tu 110V
  • Doma sa nevyzúva
  • Pri adresách sa vždy udáva aj meno štvrte
  • Nemajú tu PSČ
  • Máme tu termity. Papajú nám drevo. Aj nábytok.
  • Všetci tu majú veľmi radi cudzincov. Platí to aj o istých neidentifikovateľných zvieratkách. Sú agresívnejšie ako naše komáre, lebo trvá skoro 2 týždne, kým štípance zmiznú, ale cca. po mesiaci už im prestaneme chutiť (alebo si telo zvykne), lebo potom vraj už neštípu. Najzaujímavejšie je, že človeka štípu iba na rukách a nohách a to len od prstov po lakte, resp. po kolená. Telo aj tvár zostávajú ušetrené...
  • Internetových kaviarní je tu kopa. Majú akože širokopásmové pripojenie, ale tá rýchlosť tomu nie celkom zodpovedá. Hodina stojí asi 1500 pesos :)
  • Domy sú tu strašne na kope a nemajú medzi sebou žiadne medzery -- len záhradku vzadu
  • Počet funkčných hodín v dome konverguje k 1. Sú síce často vo viacerých miestnostiach, ale nefungujú a plnia úlohu nástennej okrasy
  • Vidiecke chaty/domy (fincas) tu majú svoje mená (Isabel, Julian, ...)
  • Plynofikácia tu nie je tak rozšírená ako u nás, takže niektoré časti Manizales stále frčia na plynových bombách. Predávajú ich tu z dodávok, ktoré sa zvoniac premávavajú po uliciach
  • Blchy sú tu rovnako bežné ako u nás komáre (ktoré tu zasa naopak nie sú). Jednoducho sú a ľudia s nimi v pokoji nažívajú... hold, iný kraj, iné zvieratko :D
  • Nie som si tým celkom istý, ale mám taký pocit, že normálne je tu odhadzovať použitý toaletný papier do koša a nie ho splachovať. V takmer každom WC sú totiž odpadkové koše podozrivo plné toaletného papiera. Mieru jeho použitia som si zatiaľ netrúfol skúmať.
  • V každej miestnosti sa tu nachádzajú nejaké hodiny, tak ako u nás. Rozdiel je len v tom, že tu fungujú ako dekorácia a nikdy nejdú :D Zatiaľ som videl iba jedni funkčné.
  • Celkovo sú tu adresy riešené veľmi prakticky. Pozostávajú z čísla Calle (ulica severojužným smerom) alebo Carrera (ulice západnovýchodným smerom) a čísla domu. Samotné číslo domu pozostáva z prvej časti, ktorá určuje najbližšiu Calle alebo Carreru, s ktoru sa daná ulica križuje. Ďalej nasleduje pomlčka a skutočné číslo domu v danej oblasti.
  • Áno, je to skutočne tak, zistené a potvrdené: v Kolumbii sa použitý toaletný papier nesplachuje, ale hádže do koša s plastikovým vreckom, ktoré sa vždy len šikovne utiahne a odhodí. Papier im tu totiž upcháva odpadové potrubia
  • Elektrické rozvody tu fungujú celkom zaujímavo. Do domov vchádzajú z verejnej siete len 2-3 fázy, žiadny nulák. Ten by si mal vyrobiť každý dom sám pomocou uzemňovacej platne v zemi. To sa ale normálne nedeje, a tak sa tu používa niečo ako virtuálny nulák, ktorý funguje na princípe rozdielu potenciálu v jednotlivých častiach domu alebo niečo také - nerozumiem tomu presne. Okrem toho sa tu veľmi nedodržujú farby vodičov, kľudne je možné nájsť modrú fázu alebo biely nulák. Kostra má tiež inú funkciu ako u nás. U nás, keďže je prepojená s nulákom a rámom spotrebiča, spôsobí okamžité vypadnutie poistiek v prípade prebitia fázy na povrch spotrebiča. Tu má za úlohu odviesť elektrinu, ktorú nestíha odvádzať spomínaný virtuálny nulák. Preto sa, v prípade sprchy, pripája na vodovodné potrubie a to je aj dôvod, prečo ma vždy trasie, keď sa k nemu náhodou rukou priblížim. S poistkami/ističmi to tu tiež nie je až tak s kostolným poriadkom a väčšina domov má len veľkú hlavnú poistku pre celý dom - na jednotlivé okruhy so samostatnými poistkami/ističmi sa tu hrajú málokedy.

Cestovanie

top

Busy

  • V autobusoch sa búchate do hlavy
  • Autobusy tu majú len pár pevných zastávok, ale zastavia hocikde na požiadanie, takže vystúpiť aj nastúpiť sa dá hocikde počas trasy busu.
  • Ešte k tým busom: sú podobné našim, len menšie, asi tak pre 25 ľudí
  • Prachy v busoch vyberá šofér počas jazdy, takže naraz šoféruje, berie prachy, ráta ich a dáva výdavok
  • Namiesto lístkov je tu v mestských busoch turniket, ktorým musí každý pri vstupe prejsť
  • Autobusy tu nemajú čísla ako u nás, ale farby: sú modré, červené, zelené, biele a oranžové a podľa toho sa vie, ktorý kam ide (majú to aj napísané)
  • Neviem, či som to už spomínal, ale cestovný poriadok tu samozrejme neexistuje. Busy chodia každé 2-3 minúty a každý si ich stopne, kde chce, tak načo :D ?
  • Lístky do diaľkových autobusov sa tu kupujú zásadne v pokladniach na stanici. Často vás už potom v buse nikto nekontroluje, za predpokladu, že súhlasí počet pasažierov s počtom predaných lístkov
  • Vykurovanie NIE JE štandardnou výbavou diaľkových autobusov... a malo by byť!
  • Predstavte si, že šoféri v MHD majú asi zakázané brať ľudí na stojáka (a keď tak len 1-2), takže ak je bus plný, nezastane vám. Výsledný efekt: chodí viac busov a sardinkové spoje sú tu neznámy pojem... chúdence kolumbíjske deti. Okrem toho, že sú povoľaktoré také biedne a neduživé, aj o pocit z tlačenia sa v autobuse á la 39-ina sú ukrátené... hrozná krajina :D

Cesty

  • Cesty sú tu relatívne deravé... asi také ako naše po zime
  • Dosť často sa tu vyskytujú na cestách závaly, lebo je to všetko v horách, voda podmýva svah a ten padá. Nearmuje sa tu.
  • Manizales je položený ne vrchole pohoria, takže ktorýmkoľvek smerom idete, užijete si pomerne úmernú cestu plnú ostrých zákrut
  • Povrch mestských ciest je väčšinou betónový, žiadny asfalt. Kvalita je ale podstatne lepšia ako pri medzimestských komunikáciach
  • Na cestách sa tu hojne využívajú retardéry. Volajú ich ležiaci policajti a je ich tu fakt plno

Iné

  • V živote by som sa neodvážil tu šoférovať... na to nie som ani zďaleka dosť asertívny
  • Hlavná ulica sa volá Santander a ide naprieč celým mestom v jeho najvyššej časti. Keď sa stratíš, ideš jednoducho stále hore a vždy sa nájdeš na nej
  • Funguje tu niečo, čo sa nazýva "pica de plata" - Autá, ktorých ŠPZ sa končí na danú číslicu, majú v daný deô zakázaný vjazd do centra - cca. 2x do týždňa - aby sa odľahčila doprava
  • Na motorkách sú tu povinné štandardizované reflexné vesty, takže som si na začiatku myslel, že sú to všetko poslíčkovia v uniformách :D
  • Pred 10 rokmi tu ešte premávali vlaky, ale odvtedy takmer všetky zrušili a koľajnice vytrhali. Hmmm... a potom prečo sú tu tie horské cesty také upchaté...
  • Benzínky tu máte aj s obsluhou a benzín je tu podstatne lacnejší ako u nás
  • Za volantom je tu povolených 0.4 promile
  • Do zadu do auta sa v pohode natrepú 4 ľudia a robí sa to pomerne často. A ani to nie je až také nepohodlné. Hmmm...
  • Taxíkov je tu strašne veľa a dovolím si tvrdiť, že svojou pohyblivosťou sa opticky starajú o 50 percent premávky v meste. Zvyšok sú autobusy, motorky a až potom osobné autá.
  • Taxíky sa tu využívajú omnoho častejsie ako u nás
  • Normálne sa tu taxíky chytajú na ulici
  • Taxíky su tu rovnako drahé bez ohľadu na to, či si ich zastavíte, zoberiete stojáka alebo objednáte
  • Prechody pre chodcov tu síce niekde sú, ale funkciu nemajú žiadnu. Auto na nich nezastaví a ľudia celkom kľudne križujú cestu kdekoľvek chcú. Keď človek ide po chodníku prerušovanom bočnými uličkami, musí si dávať celkom pozor
  • Ďalšou miestnou špecialitou sú semafory, kde občas funguje iba jedno zo svetiel, takže je otázkou "znalosti trate" vedieť, či zhasnutý semafor znamená zelenú alebo červenú
  • Okrem toho, keď nefungujú, niekedy na nich bliká oranžové svetlo, niekedy červené. Podľa nálady.
  • Inak, už viem, ako je to tu s tými blikajúcimi semafórmi: blikajúca žltá znamená vypnutý semafór na vedľajšej ceste. Blikajúca oranžová znamená vypnutý semafór na hlavnej ceste :)
  • Príkazové značky tu vyzerajú ako naše zákazové: červený kruh a v ňom zobrazený piktogram príkazu. Od zákazových sa líšia tým, že ich obsah nie je preškrtnutý červeným diagonálnym pruhom
  • Bezpečnostné pásy sú tu povinné asi len na predných sedadlách (alebo aspoň na predných sedadlách ich kontrolujú) a normálne sa to aj celkom dodržiava - nie ako u nás, však pán premiér :D
  • V Manizales znamená červená na semafóre STOP. V Bogote znamená červená na semafóre CHOĎ opatrne, najprv sa pozri, či nič nejde a ak náhodou ide, tak aspoň nespokojne trúb klaksónom.
  • V Kolumbii majú všetky sanitky, požiarnici a policajti stále zapnuté majáky - jednoducho preto, že ich majú, tak by bola škoda ich nepoužívať :) Pokiaľ takéto blikajúce auto vidíte, prednosť mu nemusíte dávať. Až keď zapne sirény, myslí to vážne a treba uhnúť nabok
  • V Kolumbii neplatí pravidlo pravej ruky. Platí pravidlo, že kto ide po horizontálnych "carreras" má prednosť pred tým, kto ide po vertikálnych "calles"
  • Taktiež pri obchádzaní prekážky je to zaujímavé a typicky Manizaleské: prednosť má ten, kto ide hore kopcom, aby nemusel zastavovať a potom sa prácne rozbiehť :D

Financie

top
  • Super najnovší laptop tu stojí 15.000 SKK
  • Obyčajný bike tu stojí 15.000 SKK
  • Taxík z jedného konca mesta na druhé stojí 50 SKK
  • Jedlo v supermarketoch je tu +/- rovnako drahé ako u nás
  • V reštikách sa najete za 30-40 SKK
  • Dospelácky lístok do kina na štýl Auparku tu stojí 70 SKK
  • Letenka, za ktorú by sme my zaplatili 500 SKK tu stojí 2.000 SKK
  • SMS z karty stojí 60 halierov a minúta hovoru cca. 1,20 SKK
  • Mesačne platím 4.000 SKK nájom, pričom v tom mám 3 jedlá denne, samostatnú izbu, pranie a žehlenie prádla a upratovanie
  • Zarábať budem cca. 7.500 mesačne (až mi srdce krváca)
  • Banky su otvorené od 9:00 dd 11:00 a od 14:00 do 16:00. Neviem, ako sa do nejakej dostanem, keďže robím od 7:00 do 18:00 s prestávkou od 12:00 do 13:30
  • Keď som si chcel otvoriť účet v banke, bolo mi povedané, že na to potrebujem potvrdenie zo Slovenskej aj Kolumbíjskej ambasády, cudzineckej polície, roboty a neviem odkiaľ ešte. Okrem toho chceli minimálny zostatok 900.000 pesos (viac ako môj mesačný zárobok). Tak sme šli do druhej banky a tam to bolo bez problémov. Stačilo im 50.000 pesos a potvrdenie z roboty, že mi budú dávať peniaze (aby som náhodou nepral špinavé pesos).
  • Platobnú kartu som tu dostal priamo pri otvorení účtu (u nás sa čaká 2 týždne) a mohol som si sám vybrať ľubovoľné PIN (u nás je pridelené). Dal som si 1111, aby sa mi to ľahšie pamätalo ;)
  • Za každú transakciu v cudzom bankomate (aj neúspešnú) vám tu stiahnu skoro 6000 pesos. Inými slovami, je pre mňa výhodnejšie vybrať si tu raz prachy s mojou slovenskou bankomatovou kartou ako dvakrát kolumbíjskou v cudzom bankomate
  • Všetky bankovky sú tu rovnako veľké, líšia sa iba (mierne) farbou. Nemajú tiež až taký jednotný vzor ako naše, takže jednotlivé nominály ako keby ani neboli z tej istej krajiny.
  • Podobne ani mince tu nemajú rovnaký štýl. 100 peso, 50 peso a staré 20 peso sú podobné, ako zo série, ale napr. nové 20 peso a 200 peso sú úplne odlišné a 500 peso tiež. Viac info o kolumbijských platidlách medzi odkazmi vpravo.
  • Ešte som tu nevidel skoro nikoho dávať sprepitné. Zabudnite na slovenských 5-10 percent. A tipsy nie sú zahrnuté ani na účte (ktorý je mimochodom písaný ručne na kúsku papiera)
  • Poistka sa tu nedá platiť prevodom ani z hociktorej banky. Treba prísť do konkrétnej banky, kde má poisťovňa účet a ručne vložiť peniažky na účet. Brrr.
  • Internet banking je tu mierne povedané hrôza. Keď chcem urobiť prevod, potrebujem vedieť nie len číslo účtu, na ktorý chcem peniaze previesť, ale aj pobočku, v ktorej bol otvorený, meno titulára a číslo jeho občianskeho. A aj potom mi vypíše, že cieľový účet je blokovaný a nemôžem peniaze presunúť. Au :D
  • Po dlhom a bolestivom procese prinášame funkčný návod na vykonávanie transakcií cez internet banking: V internet bankingu je najprv potrebné zaregistrovať účet príjemcu. K tomu je nevyhnutné mať číslo jeho občianskeho preukazu, číslo účtu, ako aj pobočku, v ktorej bol účet otvorený. Nasleduje ale ďalší krok: treba zavolať na číslo uvedené na stránke a tam prítomnému ujovi zopakovať všetky údaje o účte príjemcu, ako aj o vašom vlastnom účte, čísla telefónu, mobilu, mailovej adresy, čísla občianskeho a pod. On potom spraví klik, aktivuje účet príjemcu a vy už naň potom konečne môžete poslať svoju vytúženú čiastku a odľahčiť tým svoj účet :)
  • Kolumbia má celkovo úžasný bankový systém, ako som už niekoľkokrát spomínal. Novou informáciou je, že za každý jeden bankový prevod človeku naúčtujú 8.000 pesos, čiže okolo 100,- SKK... a to bez ohľadu na výšku prevodu. Zdierači škaredí!
  • No a nakoniec niečo, čo mňa, (takmer) poctivého to daňového poplatníka celkom zronilo a napajedilo. Predstavte si, že v Kolumbii majú maximálnu DPH na úrovni 16%, na niektoré tovary nižšiu. Spotrebnú daň na benzín tu majú o polovicu nižšiu ako u nás. Dane z príjmov (10-35%) sa platia až nad 200.000.000 pesos ročne (ekvivalent 2.300.000 SKK !!!!), takže sa týkajú skutočne len tých najbohatších. A že my máme liberálny daňový systém? pche. Nuž a že z čoho sa platí celé to vojsko, čo nás na každom kroku stráži a všetky tie obrovské výdavky na bezpečnosť? Citujem: "No, USA a Európska únia nás dotujú". PS. Je pravda, že na druhej strane, firmy tu majú rovnú dať zo zisku na úrovni 35% a sú zaťažené aj mnohými inými odvodmi... a okrem toho sa tu platí daň 0,4 percenta z každej debetnej bankovej operácie (napr. výber z účtu). No, už som kľudnejší, ale aj tak chcem svoje dane ako pracovník jednoznačne platiť v Kolumbii :D
  • Na pobreží sa zjednáva o stošesť. Kto nezjednáva, preplatí. Zjednávať treba tak, aby sa kupujúci cítil okradnutý a predávajúci tiež :D
  • V Cartagene taká obyčaj, plať za všetko a ošmekni zákazníka: v menu je cena 5.000 pesos, lenže k tomu ti ešte naúčtujú použitie príboru, slamku, pohár, umytie riadu, ...

Jedlo a pitie

top
  • Strava je tu strašne chutná, papá sa maso, zemiaky, ryža a strašne veľa ovocia a džúsov
  • V živote som netušil, že na svete existuje toľko rôznych druhov ovocia - pomaly ich všetky skúšam
  • Typická strava na Vianoce je buňuelo (tvarohové guľky) a natilla (tuhý puding)
  • Zrelé mandarínky aj pomaranče sú tu zelené
  • Kávu tu pestujú campesinos (roľníci) na brutálnych svahoch s 50-60% sklonom. Nechápem ako sa môžu udržať na nohách. A nepoužívajú pri tom žiadne zabezpečenie... Len tak si lozia a zbierajú zrnká.
  • Káva sa vyrába nasledovne: zrelé plody olúpeme (chutia ako sladká tráva) a dostaneme kôstku. Tá sa skladá z dvoch polovíc. Rozpolíme ju (v tomto stave sa môže káva sadiť). Z každej polky odstránime vrchný obal, tzv. pergamen (v tomto stave predávajú kávu farmári). Olúpané polky sa sušia na slnku, potom sa pražia a nakoniec melú (v tomto stave sa káva pije).
  • Voda z vodovodu sa tu môže kľudne piť
  • Solí sa tu viac ako u nás. Soľ si dávajú vo veľkom nielen do šalátov a na zeleninu, ale aj na ovocie (napr. mango). Ja sa obidvom týmto bohumilým zvykom radšej vyhýbam, lebo slaná zelenina a ovocie sú mi výsostne nepríjemné
  • Ovocie a jedlo z ulice je úplne v pohode a normálne sa môže jesť :D
  • Nakoniec som tej Číne predsa len neušiel: V reštaurácii a na ulici si bežne môžete kúpiť perro (psa) so salsa de tomate (paradajkovou omáčkou). Trik spočíva v tom, že o trochu viac prekladajú anglické názvy ako my. Po slovensky by ste si kúpili hot dog (tiež pes) s kečupom.
  • Štandardné fľaše sú tu 600ml, nie 500ml ako u nás
  • Rum aj pálenka sa normálne predávajú v krabiciach ako naša Sladká pani :D
  • Najsilnejší bežný alkohol tu má 29% a pije sa z 2cl. štamprlíkov :D Budú tvrdiť, že sú strašne opití, ale to ešte nezažili slovenské akcie, všakže? :D
  • Na rovnakých svahoch sa pasú aj kravy. Občas vidno bielo-sivú bodku neprirodzene rýchlo sa pohybovať smerom dolu po svahu. He. Padajúce kravy.
  • Možno aj vďaka takémuto telocviku a nadmorskej výške tu kravy doja vraj až 40l mlieka denne.
  • Zdá sa (nemám to však overené), že v niektorých regiónoch Kolumbie by sa tanier nemal úplne dočista vyjesť, lebo to vyzerá, že človek nemal dosť a ešte je hladný
  • Limonáda s kokosovým krémom je nápojom pre bohov
  • Kokosové guličky šúľané na kyprých stehnách cartagenských černošiek sú lahôdkou, akú treba pohľadať
  • Inak na pobreží jedia ryby a zajedajú ich rybami s rybovou omáčkou a rybacou polievkou, niekedy nahradenú rybacím vývarom či rybacím suflé

Komunikácia

top

Neverbálna

  • Trúbenie ma niekoľko významov: Ďakujem, Prosím, Uhni, Pozor, Ako sa máš, Hijo de Puta
  • Celkovo tu majú ľudia menšiu intímnu zónu a aj ľudia, ktorí sa poznajú sotva 2 hodiny sa môžu dotýkať podstatne viac ako u nás (napr. chytať za rameno, ...)
  • Na prstoch sa tu počíta tiež inak ako u nás. Začína sa buď od malíčka smerom k palcu (pri vypočítavaní) alebo od ukazováka tak divne na preskáčku :D
  • Človeka tu privolávajú podobným spôsobom ako v Taliansku: ruku majú otočenú smerom dole, takže našinec má dojem, že ho posielajú preč
    • Gesto OK (spojený palec a ukazovák, ostatné prsty roztiahnuté) po priložení k nosu znamená "marica"
    • Gesto ako pri prísahe (ukazovák a prostredník vystretý, ostatné skrčené) po priložení k lícu a miernom vŕtavom pohybe znamená "rum" :D
    • Mierne natiahnutie jedného oka smerom dolu znamená "aha, aká pekná osoba" :D
    • Nefunguje tu naše gesto na ukázanie "stretnutia štvrtého druhu" (jedna päsť zavretá, druhá otvorená dlaň po nej niekoľkokrát buchne)
    • Ruka otočená smerom hore a prsty spojené (figa borová) tu znamená "plno ľudí"
    • Dlaň smerom nahor, prsty zopnuté do figy borovej, ktoré sa otvárajú a zatvárajú - pollo (kuriatko, inými slovami bojko)
    • Mierne hore-dole kmitajúca ruka z roztiahnutými prstami - hlupák
    • Búchanie jednou rukou na zospodu na vystrčený lakeť druhej (ruka zohnutá v lakti) - lakomec
    • Ruka s otvorenou dlaňou a vystretými prstami búcha hranou dlane do ľavej strany hrdla - nedá sa
  • Keď chce človek ukázať výšku predmetu, ukazuje ju normálne dlaňou smerom nadol. Keď však chce ukázať výšku človeka alebo nejakého iného živého tvora, ukazuje sa hranou dlane - inak je to neslušné.

Verbálna

  • V jazykovom prejave sa tu veľmi často a bežne používajú zdrobneliny, oveľa viac ako u nás, a to aj pri slovesách a prídavných menách: "entonces, te calientico la arepita?" (tak čo, zohrejkám ti arepku?). Keď sa rozpráva bez zdrobnelín, je to znakom hádky alebo podobne
  • Vsetci sa tu v budovách medzi sebou zdravia
  • Chalani si tu medzi sebou vykajú, aj keď sú kamoši
  • Aj súrodenci si často vykajú
  • Decká a rodičia si tiež vykajú
  • V robote sa tiež vyká
  • V obchode sa predavačke kľudne tyká
  • Nechápem to :D
  • S tým tykaním a vykaním to nakoniec nie je až také jednoduché, ako by sa zdalo. V centre mesta si všetci, aj deti medzi sebou, vykajú. V časti Cable si zasa úplne všetci tykajú - aj na ulici alebo v banke. V častiach mesta, ktoré sú medzi, je to tak pol na pol, takže človek si môže vybrať. Vôbec to nesúvisí s tým, akí blízki si ľudia sú. Jediná výnimka sú chalani. Tí si vykajú vždy (až na niektoré špeciálne prípady :D). Aby to nebolo také jednoduché, majú tu okrem tykania (tú) a vykania (usted) aj taký sportugalčený patvar (vos), ktorý sa asi používa vtedy, keď človek akurát nevie, či je v centre alebo v Cable :D
  • Pri oslovovaní sa tu viac ako u nás používa titul: ingenero, doctor (aj pri PhD), ...
  • Hlavné oblasti prízvuku sú tu nasledujúce:
    • Paisa: my, Quindío, Risaralda a Antioquia (Medellin) -- mestá boli pôvodne kolonizované ľuďmi z okolia Medellinu
    • Costeňo-Atlántico: atlantické pobrežie: hovorí sa tu sekane, hlcú sa hlásky a tempo reči je neuveriteľňe rýchle. Porozumenie znamená problém aj pre miestnych
    • Costeňo-Pacífico: pacifické pobrežie: tiež sa hltá, ale hovorí sa tu pomalšie
    • Pasto: oblasť v okolí hraníc s Ekvádorom. Rozprávajú spomalene, lenivo a strašne si z nich robia srandu
    • Rolos: spevavý prízvuk hlavného mesta

Slang

  • Kamoš sa povie "parce"
  • Nadávky, ktoré sa používajú v Španielsku (joder, follar) alebo Mexiku (cabrón) tu vôbec nie sú nadávky :( Musím si vystačiť s miestnymi (hijo de puta, huevón, marica) :D
    • parce = kamoš
    • de chimba = po pi*i
    • vacano = bombové
    • chévere = cool
    • tranquilo = v pohodičke, žiaden stres
    • hijo de puta = zku**y syn
    • huevón = ch*j
    • mierda = ho*no, do ri*i
    • marica, cacoro, loca = gay
    • gonorhea = jedna pohlavná choroba, ktorej meno tu používajú ako nadávku
    • rumbiar = pártyovať
    • man = týpek
    • tinto = káva
    • mona = blondínka
    • vieja = baba
    • gordo = mojko
    • ahora = hneď (vo význame o hodinu). Hneď teraz sa povie "ya" (už)
    • mai ňiňo = soske mange
    • guayavo = opica (taká ktorá robí ľuďom po akciách zle...inak, rovnako sa tu povie aj jeden ovocný strom)
    • que más? = what's up? = ako to ide?
    • maluco = o ničom
    • chichi = cikať
    • popó = kakať
    • teta = koza (nie to zviera)
    • ano = r*ť
    • hechar polvo = prášiť (nie koberce)
    • tirar = trhať (význam ten istý ako vyššie)
    • mameluch = lenivec
    • carajo = k***t, do p**i
    • caramba = do čerta, do prčíc
    • gringo = občan USA
    • quivos (čítaj: kjuo) = nazďoooo :)
    • ¿Qué me cuentas? = Tak ako?
    • Gas = fuuuj
  • Jeden prídavok k rozmanitosti španielskeho jazyka: V Kolumbii výraz "coger una buseta" znamená po našom "chytiť autobus". V Argentíne má však presne to isté slovné spojenie význam celkom odlišný. Pre angličtiny znalých je to ekvivalent starého známeho "fuck the pussy". Tak si môžete vybrať :)
  • Keď chceme povedať "o týždeň" alebo "o dva týždne", nepovie sa tu "o 7, resp. 14 dní", ale "o 8, resp. 15 dní" -- a potom prečo sa nikam neponáhľajú, keď majú o jeden deň naviac :D

Všeobecná

  • Časový rozdiel medzi SKia a COl nie je 6 hodín. Je to 6 hodín a cca. 45 minút :D
  • Na uliciach je kopa ľudí, ktorí ti za cca. 2SKK/min. požičiavajú mobil... a strašne veľa ľudí to tu využíva
  • O2 tu nemá vôbec s nikým v Latinskej Amerike zmluvy, takže karta mi vôbec nechytí sieť (rovnako ani v GB a Švédsku... hmmm...), takže ak mi chce niekto poslať SMS, pošlite ju na moje kolumbijské číslo alebo na môj T-Mobile. V Kolumbii tu mám operátora TIGO, ktorý tiež nemá zmluvy s našimi operátormi... SMSky mi síce prídu, ale nemôžem ich posielať. Preto odpoviem z T-Mobilového čísla :D
  • "Zavoláme si zajtra" tu znamená niečo ako naše "Ozveme sa vám" po pohovore
  • SMSky, aj keď su lacné, tu nikto neposiela ani nečíta, takže sa pomocou nich nedá komunikovať. Chodia cez ne jedine reklamy
  • Kultúra odpovedania na maily je tu iná ako u nás. V podstate sa na maily moc neodpovedá a šírenie informácii touto cestou je mierne problematické
  • Kolumbia je jednou z kultúr, kde platí iba veľmi málo tabu. Tak napríklad je celkom normálne pýtať sa tu aj pomerne neznámych ľudí na vierovyznanie, plat, či osobný život
  • Ďalšia vec súvisiaca s tabu je, že citlivosť voči symbolom nacizmu je tu omnoho nižšia ako u nás. Keď sa rozpráva o Druhej svetovej, resp. sa robí sranda z Hitlera, celkom kľudne tu niekto zahajluje -- nemá to žiadny politický podtón, jednoducho to berú ako súčasť témy. Rovnako sa tu bežne kupujú a predávajú tričká, resp. bundy, za ktoré by sme v Európe išli do väzenia: runové SS, 88 apod. Rozdiel je, že kým v Európe majú tieto symboly jasný podtón, tu sa tým nikto nezaoberá a SS sa tu vníma proste ako dve písmená S. Nič viac, nič menej. Je to iste dané tým, že tu v podstate s nacizmom skúsenosť nemali, preto pre nich spomínané symboly historicky nenesú taký "vulgárny" význam ako u nás. Pre istotu pripomeniem, že v Kolumbii v podstate neexistuje rasizmus ani pravicový extrémizmus (ľavicový áno -- viď FARC).

Počasie a príroda

top
  • Slniečko pekne pripeká... ešte dobre, že je väčšinou pod mrakom
  • Počasie je tu také ako v Tatrách v lete... Keď svieti slnko, je fakt teplo, ale za 20 minút môže byť (a často aj je) zima a strašná búrka
  • Prší každý deň
  • Priemerná teplota 18C
  • Aj keď je 25°C, robí sa vám pred ústami para -- to tá vlhkosť
  • Manizales je kopcovitý... veľmi kopcovitý... San Francisco spolu s Banskou Štiavnicou sa môžu ísť schovať
  • Nadm. výška 2.200 m.n.m.
  • Všetko je tu zelené
  • V Manizales rastú bambusy a kokosy... a čínske ruže volne ako burina
  • Vzduch na uliciach je tu dosť špinavý
  • Mesiac aj súhvezdia sú tu položené nabok... o 90° otočené oproti tomu, ako ich vidíme my
  • Klimatické rozdiely sú v Kolumbii veľmi vypuklé aj pri miestach ležiacich relatívne blízko pri sebe. Ako príklad si dáme 3 body: Nevado del Ruiz, ktorý leží iba hodinku od Manizales, dosahuje výšku 5321 metrov nad morom a teploty sú v podstate celoročne pod bodom mrazu (stály sneh). Manizales, so svojou nadmorskou výškou cca. 2200 metrov má teploty okolo 20 °C cez deň (a asi 10-15°C v noci). Hodinku od Manizales opačným smerom sa nachádza mestečko Santágueda, položené podstatne nižšie (môj odhad 1500 mnm) s teplotami asi o 10°C vyššími ako v Manizales
  • Deň je tu po celý rok približne rovnako dlhý (sme skoro na rovníku) - cca. 12 hodín, takže slnko vychádza o šiestej a o šiestej aj zapadá. Keď k tomu pridáme to teplo a pocit letnej noci, nečudo, že Slováčisko je časovo zmätený: u nás je v lete tma okolo 21:00, tu okolo 18:00, takže máme pocit, že je tu o pár hodín viac ako v skutočnosti je.
  • Je tu pomerne vlhko, takže tu prádlo schne aj týždeň
  • Na druhej strane už 4 dni nepršalo - vraj začína "leto", ktoré bude trvať asi mesiac (trvalo asi týždeň)...
  • V Kolumbii majú 53 národných parkov

Práca

top

AIESEC

  • Celý AIESEC office tu ma veľkosť ako Finance Room
  • Do AIESECu tu prichádzajú ľudia väčšinou v tretiaku, takže zostávajú 2, max. 3 roky.
  • AIESEC tu má trochu iný positioning ako u nás. Pri recruitmente sa viac zameriava na leadership a profesionalitu členov. Preto tu za membrov viac-menej ani neberie mladých študentov, ale len decká od 5. semestra vyššie
  • AIESEC tu zahŕňa omnoho širšie rozpätie štúdijných odborov ako u nás. Mnohí členovia sú medici, študenti chémie, fyziky, práva, architektúry, biológie, strojárstva, informatiky, réžie... tradičné AIESECárske ekonomické odbory, aké poznáme na Slovensku, sú tu skôr v menšine
  • Legislatívne zhromaždenia tu prebiehajú podobne, akurát návrhy sa nedelia na procedurálne a legislatívne, ale len na oznamovacie (oznámi sa) a procesné (hlasuje sa), ktoré sa však v prípade jednohlasnosti prijímajú aklamáciou.
  • Aby sa človek stal fullmembrom, musí tu prejsť dosť náročnými testami o AIESECu
  • Počas konferencie sa kľudne stalo, že sa program posunul aj o 3 hodiny. Na druhej strane, keď sa však pristupovalo k vyhodnocovaniu najlepšej delegácie, robilo sa to prostredníctvom matematických vzorcov, kalibrácie a na stotiny bodu -- vôbec nie odoka, ako by si niekto myslel.

Robota

  • V živote som pravidelne nevstával o 6:00 --- až v Latinskej Amerike :D
  • Je tu dosť vysoká nezamestnanosť, takže kopa ľudí si privyrába tak, že predávajú veci na uliciach alebo pomáhajú ľuďom parkovať, robia vrátnikov, strážia a tak...
  • Ďalšou formou pouličného predaja sú ujovia prechádzajúci sa po obytných štvrtiach s pokrikom "papaya, mango"
  • V Kolumbii sa pracuje 48 hodín do týždňa. Niektorí robia 9.5 hodín denne, iní 8 hodín ale aj so sobotou. Len ja nie :D
  • Už viem prečo má Kolumbia najviac dní voľna na svete. Nie je to ani tak preto, že by mali viac sviatkov ako my, ale funguje tu také zaujímavé pravidlo: Ak pripadne sviatok na sobotu alebo nedeľu, automaticky sa posúva na najbližší pondelok. To isté platí aj vtedy, ak pripadne na stredu :D
  • V kancelárii nemocnice napríklad v tlačiarňach nie je papier. Každý, kto chce tlačiť, si musí priniesť vlastný :)
  • Okrem toho tu nefungujú naše klávesove skratky. Tak napríklad uložiť dokument nie je CTRL-S, ale CTRL-G (guardar), hľadať nie je CTRL-F, ale CTRL-B (Buscar), písmo bold nie je CTRL-B, ale CTRL-N (Negrilla), ... Občas som z toho mierne zmätený, hlavne, keď na mojom compe doma mi fungujú zasa normálne/medzinárodné skratky
  • Je tu trochu rozdielny prístup k práci. Nie je mi jasná štruktúra delegovania, zdá sa mi zároveň, že oproti našim pomerom tu delegovanie prebieha skôr typom autonómie: "staraj sa o fundraising, ciele si stanov sám, kontroluj sa sám, ak niečo potrebuješ, zisti". Celkovo mám pocit, že sa tu v práci (aj v AIESECu) vyžaduje vyššia miera samostatnosti a prijímania samostatných rozhodnutí ako u nás, kde je všetko viac pod kontrolou šéfina
  • Aj malé obchodíky sú tu otvorené aj v nedeľu

Štúdium

  • Počet univerzít: 8
  • Za univerzitné štúdium sa tu platí -- na miestne pomery dosť veľa, okolo 80.000 SKK za semester, takže dovoliť si to nemôže každý. Aj keď je základné a stredné školstvo zadarmo, dosť veľa detí tu nechodí do školy - povinnú dochádzku nemajú - a predávajú veci na ulici, umývajú okná a tak...
  • Niektorí tu už v 20 rokoch majú skončeného bakalára, ktorý normálne trvá 5 rokov. Nechápem to celkom, ale údajne sa dajú robiť univerzitné predmety aj počas strednej a človek potom vhupne rovno napr. do 7. semestra
  • A ešte jedna poznámka k školskému systému: nemajú tu tri stupne ako my (prvý, druhý a tretí-stredná škola), ale len dva: prvý trvá 5 rokov a druhý 6 - a tomu hovoria "stredná škola". Takže vlastne maturujú už v 16/17 rokoch a nie v 18/19/20 ako väčšina deciek u nás. Preto sú tu všetci na univerzitách takí mladí...
  • Študenti tu pomerne veľa štrajkujú. Stáva sa, že príde 10-20 "proaktívnych" študentov (údajne mierne prepojených na FARC) a zavrie univerzitu, aj keď sa zvyšných 3000 a pedagógovia chcú učiť. Jednoducho prídu, stoličkami a stolmi zablokujú vchod a je to. Polícia tam asi nesmie a pár vrátnikov si s nimi neporadí. Účelom je buď bojovať za zlepšenia alebo (ako v poslednej dobe) skôr vyvolať chaos a nespokojnosť. Taký štrajk popritom kľudne môže trvať aj mesiac-dva. Samozrejme, pokračuje sa tam, kde sa skončilo, takže akurát sa človeku predĺži čas štúdia
  • Nemajú tu také hlavné letné prázdniny, ako máme my. Namiesto toho majú cca. mesiac-dva v zime a mesiac-dva v lete medzi semestrami.
  • Zdá sa, že univerzitné štúdium sa tu vôbec nehrá na ročníky ako u nás. Majú len semestre
  • Ešte k tej cene štúdia, sú to fakt strašné prachy. Za magistra sa platí ešte viac ako za bakalára a za PhD. neuveriteľné prachy. Za jedno také štúdium by sa dal aj dom postaviť. Celkom sa čudovali, keď som im povedal, že u nás je to naopak: že PhD. študenti dostávajú plat :D
  • Kvôli tomu a aj kvôli dĺžke štúdia tu má magistra, čo je u nás štandard, len minimum ľudí
  • Ak chce niekto u nás v nemocnici robiť upratovačku, musí mať minimálne maturitné vzdelanie. Zaujímavé...

Rodina

top
  • Deti tu dávajú najavo náklonnosť voči svojim rodičom podstatne viac, ako u nás. Často sa navzájom objímajú, bozkávajú, hladkajú... Julian u nás doma napríklad spí v jednej posteli so svojou mamou a nezdá sa, že by s tým mal niektorý z nich problém
  • Na vianoce tu v pohode pozvú aj v podstate neznámych ľudí (ako napr. ja :D ) a stretávajú sa celé rodiny (starí rodičia, rodičia, tety, ujovia, bratranci), susedia, nie len najbližšia rodina ako u nás
  • Je tu celkom bežné, že deti zostávajú žiť s rodičmi až kým nemajú 40 aj viac rokov a sú poriadne pod papučou. Keď sa dieťa sťahuje z domu, je to taká menšia tragédia
  • Manželka tu nepreberá meno svojho manžela a ani manžel meno po svojej manželke - tým pádom tu majú manželia rôzne priezviská. Okrem toho tu má snáď každý dve krstné mená, takže mená detí sa určujú podľa nasledujúceho vzorca:
    <1.krstné meno> + <2.krstné meno> + <1.priezvisko otca> + <1.priezvisko matky>. Na koniec sa potom môžu pridávať priezviská starých rodičov, prastarých rodičov... takže osoba znalá svojho rodokmeňa môže svojim menom popísať pomerne veľa papiera.
  • V Kolumbii a asi podobne aj v celej Latinskej Amerike je pomerne málo priezvísk. Napríklad tu v AIESECu máme 4 Duques, 3 Osorios, ... a pri značnej popularite niektorých krstných mien (Juan Pablo - to akože Ján Pavol, Maria José - Mária Jozef, Jusús - Ježiš, ...) nečudo, že používajú aj priezvisko po matke. Inak by sa celkom ťažko identifikovalo, o koho presne ide
  • Kolumbíjski rodičia sú niekedy (svätá nevedomosť, všakže) krutí. Tak sa stane, že sa ty vyskytujú mená ako Usnavy (mamička na pobreží pravdepodobne videla americkú vojnovú loď s nápisom US NAVY a voľajako jej nedošlo, že to nie je jej meno :D), Onedollar (jeden dolár), Klim (Milk odzadu), či iné viac-či-menej z angličtiny prevzaté mená s podivným pravopisom (John, Jhon, Jonh, Jason, Yason, Jaison, Yaison, Lady, Leidy, Leidi, Jessica, ..)
  • Rosenberg je tu normálne krstné meno. Hneď som to využil a novonastúpivšiemu kolegovi objasnil, že sa vlastne volá "ružový vrch". Veľmi sa tešil :D
  • Malá poznámka k menám: keď budete niekde vidieť mená ako JuanMi, JuanEs (ako ten spevák), LuzMa, JuanPa, MaJo... vedzte, že v skutočnosti nejde o jedno meno, ale Kolumbíjsku skrátenú formu oboch mien daného jedinca: Juan Miguel, Juan Esteban, Luz María, Juan Pablo (ako ten pápež), María José (znamená Mária Jozef. Je to meno dievčenské, zatiaľčo José María je meno chalanské :D)
  • Ženy s dieťaťom, resp. staršie panie, u ktorých je predpoklad, že už nejaký ten hladný krk na svet priviedli a odrodili, sa niekedy oslovujú "mamá" alebo "madre" (myslím, že preklad nie je nutný). Je to oslovenie celkom úctivé a zobrazuje pozíciu ženy-matky v Kolumbíjskej spoločnosti, ktorá je omnoho silnejšia ako u nás. Preto je aj význam dňa matiek omnoho omnoho väčší. Mnohí AIESECári napr. nechceli zostať v Bogote v nedeľu, aby mohli oslavovať doma s rodinou deň matiek.
  • Skutočnosť, že Kolumbíjčania majú 4 mená nie je náhodná ani samoúčelná: ich mená aj priezviská sa totiž tak často opakujú, že na jednoznačné určenie človeka treba často všetky 4 mená. Preto, milé deti, ak sa nechcete dostať do trápnych situácií, v Kolumbií zásadne aj v oficiálnom styku používať okrem priezviska (prípadne aj druhého priezviska) zároveň aj obe mená :D

Slušnosť

top
  • Ľudia sa tu pri jedle nemajú vo zvyku čakať. Komu prinesú, ten začne jesť
  • Tiež sa tu automaticky neželá dobrú chuť ako u nás. Ešte som neprišiel celkom na to, od čoho to závisí, ale zatiaľ to vyzerá tak, že dobrú chuť tu želám len ja :D
  • To isté platí aj o kýchaní, aj keď majú tu vybudovaný systém na spôsob nášho "na zdravie, na šťastie, na lásku..."
  • Ďalšia vec, ktorá sa tu moc nerobí je smrkanie do vreckovky. Ľudia skôr v prípade potreby na verejnosti len tak poťahujú a dutiny si čistia v súkromí
  • Bozkáva sa tu iba na jedno líce: na ľavé
  • Je tu úplne normálne privolávať si čašníka volaním

Výzor a prvý dojem

top
  • Ľudia su tú strašne milí a reception bola úplne geniálna... vôbec som nemal pocit, že som niekde stratený
  • Počet obyvateľov 450.000
  • Manizales je mladé mesto, založené cca. v r. 1848.
  • Sú tu normálne shopping centrá a obchodné ulice v podstate ako u nás... len je tu väčší bordel a celé to vyzerá trochu neusporiadané
  • Majú tu Škodovky
  • Majú tu Baťu
  • Majú tu Carrefour
  • Som tu taký menší obor :D
  • Strašne veľa dievčat pod 20 je tu tehotných -- otec neznámy -- a strašne veľa rodín je nekompletných a rozvedených. Celkom zaujímavé ak sa vezme do úvahy náboženské zloženie obyvateľstva
  • V každom meste aj dedine, kde som doteraz bol, sa hlavné námestie volá Plaza de Bolívar, je štvorcové s parčíkom uprostred a kostolom naboku. Bolívara tu majú očividne radi.
  • Radi tu pomenúvajú mestá po štátoch: Armenia, Montenegro, Filandia (skoro), ...
  • Pomerne radi tu krstia ľudí anglickými menami: Lady, Jason, ...
  • Zdá sa mi, že sa tu ľudia dožívajú veľmi vysokého veku. To bude tou stravou a "mf"-istickým prístupom k veciam :)
  • Je zaujímavé, aký veľký vplyv tu majú USA. A to nie len na výrobky, zástrčky, či dvere, čo som už minule spomínal, ale aj na ľudí a ich hodnotové systémy. Gringov tu strašne nemajú radi, ale popritom omnoho viac ľudí ako u nás tu sníva o Amerike a o tom, že sa tam presťahuje - je to také zlaté teľa. Aj jazyk a taká bežná komunikácia sa prekvapivo podobá na americký spôsob (100x sa pýtajú ako sa máš, ako si sa vyspal, keď povieš že dobre, povedia, ako strašne sa z toho tešia, ...) Keď sa to tak vezme, tak sú tu aj iné podobné momenty: ozbrojení policajti na každom rohu, na naše štandardy relatívne vysoké bezpečnostné opatrenia, celková (ne)bezpečnosť na uliciach, vysoké sociálne rozdiely medzi obyvateľstvom. Občas si človek fakt pripadá ako za starých dobrých čias v USA
  • Čo je zasa podobnejšie Európe, to sú rodinné vzťahy a ich zmysel pre humor - je taký ako náš - veľmi dobre rozumejú irónii, čo napríklad američanom úplne uniká
  • Pri interviách s miestnymi potenciálnymi novými členmi AIESECu som si všimol jednu vec: decká tu majú presnú predstavu o svojom živote: už v 19 alebo 20 rokoch presne vedia, že vo svojom živote chcú dosiahnuť post majiteľa / riaditeľa veľkej firmy, budú mať toľko peňazí, aby sa nemuseli finančne obmedzovať (čo to ale presne znamená, na to som zatiaľ neprišiel) alebo iným spôsobom vstúpiť do histórie. Mal som zatiaľ možnosť hovoriť asi so 4-5 ľuďmi ale toto mali všetci spoločné. Že by u nás, kde je viac stresu, ľudia viac hľadali to, čo im chýba: pokoj a rodinné šťastie, zatiaľčo mladá generácia kolumbíjčanov, ktorá s tým vyrastala, skôr hľadá úspech a uznanie?
  • Ďalší postreh ohľadom duše mladých Kolumbíjčanov: Drvivá väčšina deciek, s ktorými som robil interviews (vysokoškolákov), tu nechce pracovať v žiadnej firme, ale práve naopak, vytvoriť si vlastnú firmu a dať prácu ostatným Kolumbíjčanom, ktorí ju nemajú. Okrem toho sa často skloňovali aj veci ako zabezpečiť svojich rodičov tak, aby im nič nechýbalo, pomôcť svojim súrodencom, ... Univerzitné štúdium tu všeobecne (tí, s ktorými som sa o tom rozprával) vnímajú ako záväzok voči svojej krajine, ktorý by jej mali splatiť podporou tých, ktorí "nemali toľko šťastia" -- campesinos, pôvodných indiánov, chudobnejších. Je len strašná haluz počuť takéto slová od 16-20 ročných deciek študujúcich ekonómiu, IT či strojárstvo -- niekedy som zabudol aj ústa zavrieť. Úprimne povedané, u nás som ešte nespoznal človeka, ktorý by mi na moju otázku, prečo študuje, bol odpovedal že preto, aby pomohol a dal prácu ľuďom v osadách na východnom Slovensku alebo aby pozdvihol úroveň svojej rodnej dediny. Ale možno to bude aj tým, že som sa na to u nás nikdy nikoho nepýtal :) Treba však povedať, že celkovo sú tu povedomie o svojej krajine a zdravý patriotizmus vysoko vyvinuté -- a to všetko popri neexistujúcom rasizme či nacionalizme.
  • Decká, čo po uliciach predávajú náramky na ruku, cukríky alebo podobné veci, sú normálne pekne oblečené, upravené, ostrihané, s nagelovanými vlasmi... jednoducho nezapadajú vôbec do stereotypu, ktorý by našinec mal o "pouličných predajcoch"
  • Ľudia sú tu (minimálne v Manizales) skutočne štíhli, na naše pomery občas až primoc (to tá kopa ovocia). Ale celkom im to pristane :)
  • Ľudia sú tu veľmi čistotní a to nielen pri starostlivosti o seba, ale aj napr. na uliciach a v domoch. Každý deň sa u nás v dome umývajú podlahy, utiera prach a všetko sa kompletne čistí. Na uliciach je menej papierov ako napr. v BA
  • Okrem toho sa tu veľmi dbá na zovňajšok. Vyjsť neupravený na ulicu je tu celkom tabu a platí to o babách aj o chalanoch. Keď sa to skombinuje s latinskoamerickou pomalosťou, trvá tu vychystanie sa celú večnosť. Na druhej strane sa je potom skutočne na čo pozerať, takže sa to celkom oplatí :)
  • S tým súvisí aj to, že sa tu nosí viac značkového oblečenia ako u nás v BA. Samé Polo, Tomy Hillfiger a pod.
  • Je to ale aj tým, že Manizales je údajne najelitárskejšie mesto v Kolumbii :)
  • To čo som minule spomínal, že Manizales je ako mesto pomerne náročné na ľudí a obliekanie, tu fakt platí. Obliecť si dvakrát po sebe čo i len rovnaké nohavice alebo sveter je tu tabu - a to ani nie tak preto, že by tie šaty boli po jednom použití špinavé, ale skôr preto, aby as ukázalo, že daná osoba na to má. A musia byť značkové (šaty sú tu pritom pomerne drahé a jedni obyčajné rifle stoja štvrtinu mojej mesačnej výplaty) - toto je jedna z vecí, ktoré by som tu skutočne nečakal
  • Ľudia sa tu obliekajú pestrejšie ako u nás. Aj chalani, rovnako ako baby, nosia veci skutočne všetkých farieb a tvarov, niekedy na naše pomery trochu extravagantné, ale sekne im to :D To isté platí aj o dospelých a starších.

Zábava

top

Parties

  • Všetci tancujú. Ako je to možné?
  • Keď sa ide do mesta, ľudia si volajú a vyťahujú sa z domu kľudne aj okolo 21:00 - 22:00 - Čas, kedy Peťo Reťo normálne z párty prichádza. Ach :)

Hudba

  • Hudba je tu celkom iná ako v Európe a európska sa v podstate mainstreamovo ani nepočúva. Odvšadiaľ sa ozývajú juhoamerické rytmy salsa, merengue, regetón, ballenato a tropical pop
  • Ak sa v rádiu náhodou objaví nejaká zahraničná "globálne spotrebná" pesnička, je pošpanielčená


Iné

top
  • Na Vianoce je tu viac výzdoby ako u nás. Všade same svetlá, figuríny a betlehemy
  • Slovensko/Slovinsko/Česko a jazyk, ktorým sa u nás rozpráva, je tu veľká záhada
  • Ľudia si tu často mýlia ulicu s verejnými záchodmi. Priamo pred našim oknom je stĺp verejného osvetlenia a skoro každý deň ho niekto obšťastňuje. Hneď vedľa je taká ulička s prudkými schodmi, ktorou každé ráno chodím do práce. Každý týždeň v nej pribudnú jedno-dve hovorovo povedané polienka. Ten smrad si radšej ani nepredstavujte
  • Mlieko sa tu predáva v sáčkoch tak, ako kedysi u nás
  • Saponáty sa tu predávajú vo forme pasty v kelímkoch -- tekuté, aké sú u nás, som tu ešte nevidel
  • Na pranie sa tu okrem prášku používa aj pracie mydlo... len neviem presne načo je to dobré
  • Neviem, či je to štandard alebo nie, ale naša teta domáca napríklad nepoužíva aviváž
  • Oslavy narodenín sa tu prežívajú viac ako u nás. Okrem toho, oslávanec vôbec nič a nikomu neplatí ani nepozýva... všetci pozývajú jeho (normálne sa mi to páči) :D
  • Na vrchu Manizaleskej katedrály sa nachádza niečo, čomu hovoria: "corredor polaco" - poľská chodba. Je to vlastne vyhliadka na vrchu veže, ktorá bola dlho zatvorená kvoli zlému technickému stavu a tiež kvoli tomu, že im odtiaľ na strechu katedrály pomerne často skákali rôzne indivíduá a oni ich potom z tej strechy museli zoškrabávať. Poľská chodba sa to volá preto, že sa vraj takých veľa nachádza v Poľsku
  • Je to prvýkrát, čo som videl niekoho plakať kvôli svojej krajine. Chalanov aj baby.
  • V skutočnosti je Kolumbia liberálnejšou krajinou, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Aj keď sa 95% populácie hlási ku katolíckej viere, zatiaľ som tu stretol iba veľmi málo ľudí, ktorí pravidelne chodia do kostola. Skôr sa tu praktizuje niečo, čo by som nazval "svetským katolicizmom": ľudia sú sice v podstate veriaci, ale sami si vyberajú, do ktorých oblastí svojho života nechajú cirkev zasahovať a v ktorých ju jednoducho ignorujú. Samozrejme, tendencia ľudí z miest byť liberálnejší ako campesinos je, rovnako ako aj u nás, markantná.
  • Kolumbíjsky pragmatický prístup k veciam dokumentuje hádam tento dialóg dvoch osôb: A - Slovák/Slovenka, B - Kolumbíjčan/Kolumbíjčanka:
    A: Ach, čo by si ty len bezo mňa robil, veď by si ani nepoznal názvy reštík vo svojom vlastnom meste.
    B: Nie, ja by som tam len jednoducho chodil jedávať.
  • Jedným zo základných kultúrnych rozdielov je podľa môjho videnia prístup k závislosti, resp. nezávislosti jednotlivca. U nás sa väčšina mladých nevie dočkať 16 rokov, aby mohli začať brigádovať, mať vlastné peniažky a míňať ich podľa vlastného uváženia, resp. sa v 18 rokoch presťahovať na internát a okúsiť študentskú slobodu. Tu je situácia iná: deti sa z domovov neponáhľajú a ani túžba po nezávislosti od rodičov nie je vôbec taká silná... dokonca by som povedal, že takmer absentuje. Príčinu tohto javu vidím v tom, že v Kolumbii sa ľudia menej boja byť závislí od druhých a ukázať im svoje slabé miesta. Napríklad keď tu niekomu umrie niekto z rodiny -- povedzme babka -- veľmi často ho až domov prídu pozrieť kamaráti, aby ho/ju povzbudili a prejavili sústrasť. Mám pocit, že u nás sa ľudia viac hanbia sústrasi a súcitu, takže človek má tendenciu nechávať si svoj smútok pre seba, aby ho ostatní nevideli slabého a závislého
  • Na dedinách sú tu v Kolumbii ľudia vysoko dochvíľni... to len v mestách platí to známe maňana, maňana :D




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Kolumbia







Rozloha: 1,1 mil km2
(26. miesto)
Obyvateľstvo: 43,5 mil
(28. miesto)
Hl. mesto: Bogotá (8 mil. ob.)
Jazyk: španielčina
Náboženstvo: katolícke (95%)
Zloženie: mestici, belosi, mulati
Mena: peso
Hlava štátu: prez. Álvaro Uribe

Hymna Kolumbie









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Rozprávky starej matere...



Rozprávky starej matere 1 - Kolumbíjska vlajka

top
Vlajka Kolumbie sa zakladá na vlajke štátu Veľká Kolumbia z 19. storočia (dnešná Venezuela, Kolumbia, Panama a Ekvádor). Túto vlajku vytvoril istý Francisco de Miranda na základe jednej z Kolumbových vlajok, ako aj po konzultácií s Goethem, podľa ktorého teórie je zlatá najušľachtilejšia, modrá vytvára dobrý prechod a červená ťažisko. Oficiálne zdôvodnenie týchto farieb je však iné: žltá predstavuje bohatstvo krajiny, modrá (ako takmer na všetkých vlajkách latinskoamerických krajín) oceán, resp. dva oceány a červená znamená zápas za slobodu.

Štátny znak zasa obsahuje okraj vo farbách vlajky, more a lode v spodnej časti symbolizujúce námornú históriu krajiny, najmä Panamský prieplav (Panama bola provinciou Kolumbie, kým jej USA za účelom vybudovania kanálu nepomohli "osamostatniť sa"), resp. dva oceány a obchodné loďstvo. V strede sa nachádza frýgska čiapka (symbol slobody) a vo vrchnej časti granátové jablko (emblém Novej Granady - pôvodného mena Kolumbie v 19. storočí), rohy bohatstva (drahých kovov a ovocia). Na vrchu sedí kondor.

Ozývajú sa hlasy, že by štátny znak bolo treba zmeniť, lebo:
  • Kondor je vlastne len prerastený sup, ktorý sa živí zdochlinami
  • Kondory sú v Kolumbii takmer vyhubené
  • Kondor je národný vták Ekvádoru, Bolívie, Čile a Argentíny
  • Granátové jablko v Kolumbii vôbec nerastie
  • Frýgska čiapka pochádza z Turecka :D

Rozprávky starej matere 2 - Slovenská vlajka

top
Po dlhom zisťovaní a výskume prichádzame s históriou vzniku Slovenskej vlajky, aby sme neboli horší ako Kolumbíjčania :D
Všetko sa to začalo niekedy v 17. storočí, keď Peter Veľký pri svojej prieskumnej inkognito ceste do Holandska zistil, že Holanďania používajú na lodiach vlajky ako praktický spoznávací znak. Keďže aj on (resp. jeho otec) chcel rozlíšiť svoje čiernomorské lode od Bulharských a Tureckých, rozhodol sa nápad okopírovať. Kvôli výraznosti na mori usporiadali farby do pásov a vlajka bola na svete. Čo sa týka farieb, existuje niekoľko teórii:
  • Farby boli vybrané náhodne tak, aby boli kontrastné
  • Farby boli založené na farbách erbu Moskovského veľkovojvodstva: biela, strieborné brnenie Sv. Juraja (patróna Veľkovojvodstva) na bielom koni s modrým plášťom na červenom poli
  • Tri farby nachádzajúce sa na šatoch panny Márie, patrónky Ruska
  • Obraz ruského sociálneho systému: biela: boh, modrá: cár, červená: roľníci
  • Časti ruského impéria: biela: Bielorusko, modrá: Ukrajina, červená: Rusko
  • Biela: svetlá budúcnosť, modrá: hmlistá prítomnosť, červená: krvavá minulosť
  • Biela: cnosť a dobro, modrá: poctivosť, červená: pracovitosť a vášeň
  • ...
V neskorších rokoch sa táto ruská vlajka stala symbolom celého panslavistického hnutia (založeného na opore Ruska), čo malo za následok jej ustanovenie za tzv. Slovanskú trikolóru (biela modrá červená). S väčšími či menšími obmenami ju prevzali mnohé slovanské štáty (Slovensko, Česko, Rusko, Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko, Čierna Hora(pôvodná stará vlajka), Bosna a Hercegovina(návrh vlajky, ktorý nakoniec neprešiel)). Aby sme sa odlíšili od Rusov (čo sa čiastočne podarilo) a Slovincov (čo sa vôbec nepodarilo), ktorí mali +/- rovnaké vlajky, pribudol na tej našej ešte aj štátny znak.

Štátny znak je stará známa Tatra, Matra, Fatra, ako ohraničenie Horného Uhorska spolu s cyrilometodejským dvojkrížom doneseným z Byzantskej ríše (v Byzantii to bol politický symbol znamenajúci dualitu sakrálnej aj sekulárnej moci panovníka-patriarchu). Aby sa znak odlíšil od Maďarského znaku, ktorého časť práve tento motív tvoril, zmenila sa farba zo zelenej na modrú v zmysle slovanskej trikolóry.

Aby sme si ale nemysleli, že naša vlajka je vlastne rusko-maďarská, existuje aj naše vlastné vysvetlenie pre jednotlivé farby:
  • Alternatíva A:
    • Biela: naša nevinnosť, mierumilovnosť a národholubičizmus
    • Modrá: nádej, poctivosť a pracovitosť
    • Červená: zápas za slobodu a svojbytnosť (odborne suverenitu) :D
  • Alternatíva B:
    • Biela: Tatry
    • Modrá: Dunaj
    • Červená: Rudohorie

Rozprávky starej matere 3 - Veža Torre Cable

top
Celá veža slúžila v minulosti ako stanica a nosník pre lanovku využívanú na dopravu tovaru a aj osôb medzi mestami v regióne. Ako ste sa už iste dočítali, ten je neuveriteľne kopcovitý a strmý, takže lanovka bola najjednoduchším a najrýchlejším spôsobom dopravy.

Tak sa stalo, že (možno pod vplyvom Eiffelovky) si objednali vo Francúzsku takéto železné veže. Veže došli, lenže pri montáži sa zistilo, že jedna chýba. Whoops - tá matika. Tak tú chýbajúcu, práve v Manizales, postavili z dreva. A tak stojí dodnes.

Rozprávky starej matere 4 - Juli a Dona Miriam

top
Ako som minule sľúbil, nasleduje článok o Julim a Done Miriam. Jeden večer som tak sedel s Betsy, nemali sme moc čo robiť, tak sme kecali. Reč prišla aj na to, čo som si predtým myslel, že je kultúrna záležitosť: Juli, Doňa Miriam a ich zdieľanie spoločnej postele. Zistilo sa však, že vec sa má trochu inak:

Doňa Miriam, ako nikdy nezabudne pripomenúť, pracovala 25 rokov v banke. Potom, vo svojich 43 rokoch zistila, že sa cíti pomerne osamelá. Preto si, ako pri jednej príležitosti povedala babám, "zaobstarala" Juliho. O jeho otcovi sa nevie nič, ale podľa podobností v črtách tváre, by som odhadoval, že biologickou matkou bude asi ona. Ďalšia história je pomerne hmlistá. Vie sa len, že (ako nikdy Julimu nezabudne pripomenúť) kvôli nemu odišla z banky, aby sa o neho mohla lepšie starať a začala robiť v pohrebníctve, kde robila 5 rokov. Potom sa nechala penzionovať, aby sa o malého Juliho mohla ešte lepšie (?) starať.

O nejakých 14 rokov neskôr má Juli 19. Poviete si, pohľadný mladý muž. Lenže, kam ide teta Miriam, tam ide on. Keď ide nakúpiť Juli ide s ňou. Keď teta Miriam varí, on varí s ňou. Keď perie, perú obaja. Keď upratuje, on upratuje tiež. Keď ide teta Miriam spať, on idie tiež. Do rovnakej postele. Hovorí mu "miláčik". On jej "mamička". Mladý Juli nemá absolútne žiadny voľný čas, pretože každú minútu trávi s Doňou Miriam pri domácich prácach -- a keby náhodou nebolo čo robiť, niečo sa vymyslí (spomínal som už, že sa každý deň leštia všetky devené podlahy?).

Juli v živote neodíde z rodného domu. Pri jednej príležitosti sa rozprávala Betsy s Doňou Miriam o tom, že ona študuje v inom meste, ako žije jej rodina a spýtala sa, či aj Juli by nemal niekde trochu pocestovať. Reakcia bola takáto: "Ha, môj syn? On nikam nepôjde. Dievčatá majú odísť z domu, ale synovia nie. Tí musia zostať pri svojej matke." Čo si tak asi myslí o mne, že nesedím doma :D ?

Keď si Juli našiel babu, Doňa Miriam bola od zlosti celá bez seba. Našťastie sa už rozišli. Najzaujímavejší je popritom fakt, že sa zdá, že sú tak obaja spokojní. Ale, ako poznamenala Betsy, legálne to je, aj keď aj na kolumbíjske pomery riadne silná káva.

Ďalšia haluz je, že teta Miriam delegovala časť obsluhovania na Juliho, takže povely typu: "Prines Betsy viac ryže" alebo "Nalej Pedrovi ešte džús" sú na dennom poriadku. Je mi už pomerne nepríjemné, že mi teta upravuje posteľ a má tendenciu (ktorú sa mi už skoro podarilo zrušiť), neustále dokladať mi veci na tanier. Nechať sa ale obsluhovať od 19 ročného chalana prekračuje moje hranice tolerancie, takže to rázne odmietam :)

Bolo by tiež treba povedať, že teta Miriam je stvorenie pomerne svojské:
  • To, čo sa povie v televízii, je sväté, lebo to povedali, takže to je tak.
  • Teta Miriam netuší, či je vo víne alkohol, aj keď sa z neho (aj z iných vecí) pár krát už celkom pekne pripila.
  • Teta Miriam zásadne netuší, ktorý deň v týždni je: pondelok alebo piatok, všetko jedno.
  • Teta Miriam niekedy príde z nákupov okolo 21:00 večer. My vždy prichádzame domov o 17:00 alebo 18:00. Vždy sa spýta, či sme práve prišli a keď jej povieme, že už sme doma 3-4 hodiny, neuveriteľne sa prekvapí a čuduje sa, ako je to možné.
  • Teta Miriam stále netuší, odkiaľ som, takže hovorí o "vašej krajine".
  • Teta Miriam sa svojho syna na počudovanie všetkých zúčastnených pýta, či už niekedy jedol Bandeja Paisa (ako keby sa u nás niekto spýtal 19 ročného chalana, či už niekedy jedol rezeň alebo halušky).
  • Teta Miriam každý deň hovorí, aký pekný deň bude. Každý deň prší.
  • Teta Miriam očividne nemá rada konkurenciu, lebo o Betsy a Ruke, ktoré tu tiež bývajú, sa za ich chrbtom vyjadruje nie celkom lichotivo (dúfam, že o mne nie, aj keď myslím, že ja konkurenciu nepredstavujem :D ).
  • Teta Miriam nechápe a veľmi sa čuduje, ako je možné, že keď má ona v posteli blchy, že každú noc štípe niečo aj nás s Betsy.
  • Teta Miriam trpí syndrómom klasických bratislavských dôchodcov: za 1,50 aj celé mesto precestovať (a nie že by na to bola odkázaná: prenajíma 3 izby, garáž, jeden celý byt a okrem toho dostáva ešte aj celkom štedrý dôchodok - celkovo jej príjmy ako dôchodkyne výrazne prekračujú slovenský priemerný zárobok - o kolumbíjskom už ani nehovorím - pri cca. polovičných životných nákladoch).
  • Teta Miriam na záchod nedáva toaletný papier, lebo je pridrahý (asi 2 SKK za kotúč).
  • Teta Miriam na druhej strane veľmi dobre varí, takže z nášho pohľadu z toho nakoniec vychádza pozitívne :).

No, keď sa na to tak pozerám z kulturologického a analytického hľadiska, myslím, že tu máme kandidáta na prvý mierny kultúrny šok, aj keď možno nie z celokolumbíjskej kultúry, ale z kultúry "de la Familia de Castellanos," (čo je koniec koncov z pohľadu kultúrneho šoku celkom jedno). Budem sa z výskumného hľadiska fenoménom "Juli a Doňa Miriam" zaoberať aj naďalej, občas predýchavať a každé nové zistenie podrobne opíšem :).

Nabudúce v našej rubrike Rozprávky starej matere: Kolumbíjske mince, bankovky a hymna.

Rozprávky starej matere 5 - Mince, bankovky a hymna

top
Takže poďme postupne na mince a bankovky. Mince, ako som už spomínal, sú také hala-bala:
  • 20 pesos - nový: na zadnej strane je vyobrazený samozrejme Simon Bolívar, národný hrdina Kolumbie a Latinskej Ameriky (viac o ňom niekedy neskôr)
  • 20 pesos - starý: na zadnej strane znak Kolumbie
  • 50 pesos: na zadnej strane znak Kolumbie
  • 100 pesos: na zadnej strane znak Kolumbie
  • 200 pesos: na zadnej strane znak civilizácie Quimbaya, ktorá dosiahla najväčší rozmach v 4. - 7. storočí n.l. Obývala oblasti dnešných departmentov Caldas, Risaralda a Quindío, čiže presne oblasť, kde sa nachádzam. Vyrábali krásne zlaté predmety.
  • 500 pesos: na zadnej strane strom Údolia Cauca, ktorého obyvatelia sa výrazne zaslúžili o rozvoj ochrany životného prostredia.
Teraz si vezmeme na mušku bankovky:
  • 1000 pesos: Portrét Jorgeho Eliécera Gaitána. Bol to politik, vodca ľudového hnutia v Kolumbii, na ktorého v roku 1948 vo veku 45 rokov úspešne spáchali atentát.
  • 2000 pesos: Francisco de Paula Santander. Je po ňom pomenovaná aj hlavná ulica Manizales - Avenida Santander (oficiálne sa nazýva Carrera 23). Bol jedným z vojenských a politických vodcom počas zápasu Kolumbie za samostatnosť začiatkom 19. storočia. Na opačnej strane sú dvere národnej mincovne.
  • 5000 pesos: Jose Asuncion Silva. Kolumbíjsky básnik, ktorý žil na sklonku 19. storočia, zakladateľ latinskoamerickej moderny. Zastrelil sa, keď mal 30 rokov.
  • 10000 pesos: Policarpa Salavarrieta. Kolumbíjska tkáčka, ktorá na prelome 18. a 19. storočia pracovala ako špeh proti Španielom pokúšajúcim sa o znovudobytie latinskoamerických kolónií. Obesili ju vo veku 26 rokov za zradu. Deň jej smrti (14. november) je od roku 1969 oficiálnym dňom kolumbíjskych žien. Na opačnej strane sa nachádza Policarpin rodný dom.
  • 20000 pesos: Julio Garavito Armero. Kolumbíjsky astronóm (cca. 1860 - 1920), ktorý študoval pôsobenie mesiaca na odchýlky zemskej akcelerácie (alebo niečoho takého). Okrem toho študoval ekonómiu a pomohol Kolumbii dostať sa z krízy po občianskej voje. Je po ňom pomenovaný kráter na mesiaci (Garavito crater), ktorý je zobrazený na rube bankovky.
  • 50000 pesos: Jorge Isaacs Ferrer. Politik, vojak a spisovateľ, ktorý žil v 19. storočí. Jeho román Maria je jedným z najvýraznejších diel romantizmu v španielskej literatúre.
Inak, oficiálny symbol pesa je $, rovnaký ako amerického dolára. Ešte pred 30 rokmi sa razili aj halieriky (centavos, na ktoré sa pesos oficiálne delia) a 1, 2, 5 a 10 pesos mince. V priebehu posledných rokov 20. storočia však všetky zmizli z obehu, spolu s 1000 pesos mincou, ktorú zasa stiahli pre problémy s falšovaním.

Poznamka na okraj: medzi slávnych kolumbíjčanov patrí určite aj žijúci Gabriel García Márquez (80), ktorý sa isto časom na bankovke objaví. Som zvedavý, či rovnaký osud postihne aj Chakiru a Juanesa :D

O hymnu Kolumbie "Oh gloria inmarcesible!" ("Ach, večná sláva!") sa v roku 1887 zaslúžil José Domingo Torres. Slová hymny sú založené na inšpiračnej básni z pera prezidenta Rafaela Nuňeza na počesť mesta Cartagena. Hudbu zložil jeho priateľ, taliansky učiteľ opery Oreste Sindici. Oficiálne bola hymna uzákonená v roku 1920 a hrá sa v televízii a rádiách zo zákona každý deň o 6:00 a 18:00 (plus mínus pár minút :D)

Nabudúce v rubrike Rozprávky starej matere: Krátka história Kolumbie.

Rozprávky starej matere 6 - Krátka história Kolumbie

top
Ozývam sa vám z ďalekej Kolumbie s ďalším pokračovaním nášho populárneho výchovného seriálu pre deti aj dospelých, "Rozprávky starej matere". Všetkým autorských práv uvedomelým sa zároveň hlboko ospravedlňujem, lebo niektoré z článkov, ktoré pod touto sekciou publikujeme, sú takým celkom dobrým preloženým ripom z Wikipédie doplneným o vlastné zážitky (no ale čo už, keď Wikipedia má také dobré informácie, všakže :D ). Ale aby sme už viac nenapínali:

Všetko sa to začalo už veľmi dávno. Hlavné teórie hovoria o cca. 10.000 - 15.000 rokoch pred našim letopočtom, kedy prví ľudia prekročili Beringovu šiju spájajúcu Áziu a Severnú Ameriku. V tých časoch bolo more kvôli prebiehajúcej dobe ľadovej omnoho nižšie a zaľadnenie tiež urobilo svoje, takže mohli prejsť suchou nohou. Zo Severnej Ameriky sa potom ľudia postupne rýchlo rozšírili na celý kontinent vrátane jeho južnej polovice. Iné teórie hovoria aj o skoršom osídlení Južnej Ameriky, ktoré podľa niektorých dôkazov nastalo pred cca. 35 - 50.000 rokmi z Pacifiku (ľudia sa z Ázie postupne preplavovali na ostrovy bližšie a bližšie k Amerike až k nej nakoniec dorazili). Tieto teórie sú však mierne sporné.

V každom prípade, na území Kolumbie existovali prvé spoločenské útvary lovcov a zberačov plodov už okolo roku 10.000 pred n.l., najmä v oblasti okolo Bogoty. Postupným rozvojom dosiahli okolo roku 1000 n.l. vysoký stupeň vyspelosti s výstavbou pyramíd. Dva hlavné kmeňe boli Tayronovia (jazyková rodina Čibča) a Muiskovia, ktorých politický systém bol po Inkoch druhý najvyspelejší v Južnej Amerike. Zvrat nastal začiatkom 16. storočia, keď sa na pobreží Kolumbie usadili Španieli. Už v roku 1525 bolo založené prvé stále sídlo Santa Marta (stále existuje, je slávna a umrel v nej aj Bolívar). V roku 1549 sa Bogota stala hlavným mestom Novej Granady s územím približne zodpovedajúcim dnešnej Kolumbii. V roku 1717 sa Bogota stala sídlom miestokráľa Novej Granady, ktorá v tom čase už zahŕňala aj dnešný Ekvádor, Panamu a Venezuelu. Spolu s Limou a Mexico City sa tak stala jedným z hlavných stredísk španielskej nadvlády na kontinente.

V roku 1793 sa v Bogote vytvorila prvá zastupiteľská rada s cieľom odtrhnúť sa od Španielska, pričom ešte v tom istom roku bola oficiálne vyhlásená nezávislosť. Dlhá, viac než 25 rokov trvajúca vojna za nezávislosť vedená najmä Simonom Bolívarom (na 20 pesovej minci) a Ferom Santanderom (na 2000 pesovej bankovke) sa skončila v roku 1819 po Bitke pri Boyaca. V tom istom roku bola založená nezávislá federácia pod názvom Republika Veľká Kolumbia (Gran Colombia). V roku 1830 sa federácia, a s ňou aj Bolívarov sen o zjednotenej Južnej Amerike, rozpadla a na jej mieste vznikli tri nové štáty: Ekvádor, Venezuela a Nová Granada. Tá sa v roku 1863 premenovala na Spojené štáty kolumbíjske a v roku 1886 na Kolumbíjsku republiku. Nový štát bol pomerne stabilnou demokraciou s iba troma vojenskými prevratmi v rokoch 1830 po rozpade Veľkej Kolumbie, v roku 1854 a v rokoch 1953-1957. Inak sa striedali demokraticky volení prezidenti z dvoch hlavných politických strán: Konzervatívcov (myšlienky Bolívara) a Liberálov (myšlienky Santandera). Okrem toho mala Kolumbia aj dve hlavné obdobia občianskych vojen a to v rokoch 1899-1902 (Tisícdňová vojna - o život prišlo 100.000 ľudí) a v 40. a 50. rokoch 20. storočia po zavraždení liberálneho kandidáta Juraja Gaitána, ktorý obýva 1000 pesovú bankovku ("La Violencia" - o život prišlo 300.000 ľudí). Provincia Panamá sa od Kolumbie odtrhla násilným povstaním v roku 1903 za veľmi veľmi veľmi aktívneho príspevku Spojených štátov, ktoré tam chceli napriek nesúhlasu Kolumbie vybudovať prieplav. Podarilo sa :D.

V rokoch 1958 - 1974 vládol v Kolumbii Národný Front, pretože obe hlavné strany sa už unavili z toľkej "La Violencie" a rozhodli sa spolupracovať. V praxi to vyzeralo tak, že prezident sa podľa dohody menil každé 4 roky, pričom raz bol konzerva a raz liberál. V tomto období, keďže zvyšné politické subjekty nemali proti takémuto zoskupeniu šancu a za výraznej podpory Kuby a sovietskych bratov, začína svoje guerrillové pôsobenie aj naša drahá FARC.

Osemdesiate roky by sa dali charakterizovať ako bordel. Vzmáhajúci sa obchod s narkotikami, jednotlivé guerrilly bojujúce medzi sebou a hlavne proti vláde. Okrem toho si ešte naši drogoví magnáti začali vytvárať vlastné bojové jednotky (tzv. paramilitares) na ochranu proti peňazíchtivej guerrile, takže guľáš bol na svete. V roku 1985 prepadla guerrilla Justičný palác a za rukojemníkov zobrala sudcov. Strhol sa masaker, kopa ľudí prišla o život a zaujímavým spôsobom sa z archívu justičáku stratili aj dôležité dokumenty pre súdny proces s členmi drogových kartelov. Hmmmmm...

Deväťdesiate roky znamenali ústup guerrilly, pričom aktívnou zostala prakticky len FARC. Riešili sa ekonomické problémy, nezamestnanosť, ... a pri policajnej prestrelke umrel ujo Pablo Escobar, šéf medellinského drogového kartelu... tak už teraz v Medelline kartel nie je a je tam bezpečno, zato sa jeho zvyšní členovia presťahovali do Cali, takže je teraz nebezpečno tam :D. Na konci 90. rokov vznikol slávny Plan Colombia, ktorý si za cieľ dával za výraznej podpory USA (viac ako miliarda dolárov) skoncovať s násilím, milíciami, drogami a tak... V roku 2002 sa prezidentom stal Uribe, ktorý si predsavzal všetkými možnými spôsobmi potlačiť násilie. To malo za následok vyčistenie časti územia a zníženie aktivity ľavicových guerríll, ako aj údajné rozpustenie paramilitares. Aby to zasa nebola až taká pozitívna postava, krátko pred vypršaním svojho volebného obdobia si nechal zmeniť ústavu tak, aby mohol opäť kandidovať. Na jeho obranu treba povedať, že vyhral demokraticky a s veľkým náskokom.

Nuž, toľko asi zatiaľ odo mňa k histórii Kolumbie. Ešte si niekedy dáme aj kolumbíjske hospodárstvo, FARC a Bolívara, ale nabudúce bude na odľahčenie témy bude len krátky školský systém Kolumbie :) Nápady a návrhy na témy do sekcie Rozprávky starej matere, samozrejme, vítam :) S pozdravom, Váš, ja.

Rozprávky starej matere 7 - Školský systém Kolumbie

top
Nuž, o školskom systéme Kolumbie sme už čo-to popísali, ale možno by bolo dobre informácie trochu uceliť a podať zjednotený obraz o ňom. Školský systém tu začína, podobne ako u nás v cca. 4 rokoch, predškolskou výukou, ktorá trvá 1-2 roky a absolvuje ju väčšina detí. Keď má malý Kolumbíjčan/ka 6 rokov, začína s tzv. educación primaria (obdoba nášho prvého stupňa), ktorá trvá 5 rokov. Táto je bezplatná. Potom, vo veku 11 rokov dieťa prechádza na tzv. educación secundaria, teda akoby náš druhý stupeň spolu so strednou školou. Tomuto druhému stupňu sa tu hovorí "colegio" a bežne sa prekladá ako stredná škola. Trvá 6 rokov. To znamená, že vo veku 16-17 rokov (o 2-3 roky skôr ako u nás) tu deti končia školu a môžu ísť na univerzitu alebo do inej školy. "Iné" školy sú väčšinou ako naše nadstavby, napr. v oblasti informačných technológií, administratívy, apod. Univerzitné štúdium sa tu delí na 4 základné typy: pregrado (ako náš bakalár) trvajúce 5 rokov, maestria (náš magister) trvajúca 2 roky, postgrado (ako náš malý doktorát) trvajúci 3 roky a nakoniec PhD., čo trvá podľa mojich informácii okolo 5 rokov... Takže človek, ktorý na to má, môže študovať celý život.

Najväčším problémom Kolumbie z pohľadu vzdelania sú dva faktory. Poprvé, neexistuje tu povinná školská dochádzka, takže je úplne na vôli rodičov, či dieťa dajú do školy alebo bude od malička pracovať na plantáži. Tam potom dochádza k takým úrazom, aký sme videli minulý týždeň v nemocnici, ked 14-ročnému chalaniskovi zachytil stroj na mletie cukrovej trstiny bundu a s ňou mu odrezal aj ľavú ruku. Chudák chalan, ani nebudem hovoriť, v akom psychickom stave sa nachádzal... Detská práca je síce oficiálne zakázaná, ale postihnuteľná nie je, pretože tieto deti takmer nikdy nie sú oficiálne zamestnané, ale jednoducho pracujú na plantáži (farme) u svojich rodičov a sekajú trstinu alebo zberajú kávu. Prípadnej kontrole sa jednoducho povie, že dieťa len pomáha rodičom s domácimi prácami a je to vybavené.

Druhým problémom je, najmä pre ľudí z vidieka, skutočne cena štúdia, lebo bezplatných je len prvých 5 rokov štúdia... všetko ostatné je platené a pre ľudí z fariem sú ceny za štúdium v podstate prohibičné (povedzme, priemerne 500.000 pesos ročne).

Možno aj preto sa tu študuje viac ako u nás, decká sa potácajú od jednej skúšky k druhej, od jedného zápočtu k druhému (majú ich tu do roka viac, takže každý týždeň sa na niečo učia) a po nociach v podstate nespia... Z toho, čo som videl, je to dosť tvrdé. Čo sa týka známkovania, dáva sa na prvom stupni číselné hodnotenie 1-5, pričom 5 je najlepšie a 1 najhoršie. Ďalšou zaujímavosťou je to, že aby človek prešiel, musí mať aspoň 3. 4 aj 5 znamená, že človek prepadol. Na vysokých školách je potom systém v podstate rovnaký, akurát namiesto čísel sú tu písmená: E(xcelente), S(obresaliente), (A)ceptable, (I)nsuficiente, (D)eficiente -- po našom výborný, veľmi dobrý, príjateľný, nedostatočný, deficientný.

Toľko o školskom systéme tu v Kolumbii. Nabudúce si dáme pre zmenu zasa niečo o meste Manizales :D

Rozprávky starej matere 8 - Manizales

top
Manizales, hlavné mesto departmentu Caldas, spolu s Pereirou a Armeniou jedno z hlavných miest kávu produkujúceho regiónu "Eje Cafetero". Na slovenské pomery je to veľmi mladé mesto, má len cca 159 rokov (založené 12.10.1849 počas občianskej vojny konzervatívcov a liberálov). Založila ho skupinka 20 ľudí z regiónu Antioquia (hl. mesto rovnomenného departamentu je Medellin), tzv. Expedícia 20. Mesto bolo dlho pod výrazným španielskym vplyvom a až kým ho kvôli vychýreným univerzitám nezačali vyhľadávať obyvatelia ostatných regiónov, bolo takmer čisto biele a veľmi homogénne.

Názov mesta Manizales sa odvádza od španielskeho názvu pre podzemnicu olejnú, čiže buráky - "Maní", ktorá v tejto oblasti hojne rástla.

Čo sa týka geografie, je mesto neuveriteľne kopcovité (Banská Štiavnica je šuvix) a leží neďaleko sopky Nevado del Ruiz, ktorá je jedným zo 4-5 nevyhasnutých vulkánov v krajine. Ako jedna z mála miest sa na nej tiež drží sneh (vysoká je viac ako 5000m). Celý Manizales je postavený na vrchole pohoria, pričom hlavná ulica - Santander - prebieha po jeho vrchole. Počtom obyvateľov sa Manizales približuje našej Bratislave (asi pol milióna) a študentov tu žije cca. tiež toľko, koľko v našej "stolici" - okolo 30-40.000. Počtom univerzít per capita vedie rebríček všetkých miest v Kolumbii (je tu 6 hlavných univerzít a ešte asi ďalších 5 malých výsokých škôl).

Z udalostí stojí za zmienku najmä Feria Manizales (2. najväčší jarmok v krajine), o ktorej som tu už písal a ktorá sa datuje od roku 1951 (cca. na 100. výročie založenia mesta) spolu s býčími zápasmi.

Ekonomika mesta sa sústreďuje najmä na produkciu a spracovanie kávy, strojárstvo automobilových dielov a potravinárstvo. Nachádza sa tu jeden terminál (autobusová stanica), jedno letisko La Nubia, športový klub "Once Caldas" (Caldaská jedenástka), do ktorého sú tu miestni celí žhaví, na naše pomery obrovský futbalový štadión, tenisové kurty, parky na relax, krytá ľadová plocha na korčuľovanie, divadlo, kino á la náš Aupark, dve hlavné nákupné strediská (Aupark a Pollus??), neogotická katedrála, kopa kostolov, termálne pramene,...

V súčasnosti je Manizales hlavným mestom jedného z najmenších kolumbijských departamentov, ale nebolo tomu vždy tak: Predtým bol Caldas omnoho väčší, len časom sa z neho oddelil department Quindío (hl. mesto Armenia) a Risaralda (hl. mesto Pereira), a tak zostal oklieštený.

V roku 1999 neďalekú Arméniu postihlo zemetrasenie, ktoré pripravilo o strechu nad hlavou asi 50% ľudí mesta. Veľmi rýchlo sa však mesto dokázalo spamätať a dnes už po škodách spôsobených zemetrasením niet ani stopy - všetko je pekne obnovené a vystavané. Také šťastie však nemalo v roku 1985 Armero, menšie mestečko ležiace neďaleko Manizales: Vulkán Nevado del Ruiz sa v noci na 13.10.1985 prebudil a zahrial. Z jeho vrcholka sa začalo topiť množstvo snehu a vzniknuvšia voda so sebou unášala tony blata a kamenia. Spolu so sopečným popolom a vyvrhnutými kameňmi táto masa narazila na hladinu už skoršími erupciami zablokovanej miestnej rieky, ktorá tak mala viac podobu jazera s množstvom vodnej masy. Táto masa sa pod náporom horniny zdvihla a obrovskou silou sa preliala do údolia mestečka Armero. Za 15 minút od erupcie sopky bolo mesto pochované za živa pod niekedy až 60m nánosmi sopečnej horniny. Táto udalosť sa označuje aj ako Pompeje II a o život vtedy prišla podstatná časť mesta.

Nabudúce si dáme v rámci rubriky rozprávky starej matere článoček o slávnom Simonovi Bolívarovi :D.

Rozprávky starej matere 9 - Simon Bolívar

top
Myslím, že takmer každý na Slovensku už pri nejakej príležitosti počul o Simonovi Bolívarovi. Jeho meno sa spája s Latinskou Amerikou asi takým spôsobom, akým sa meno Juraja Jánošíka spája s históriou Slovenska. Čo ale presne v Latinskej Amerike urobil? A prečo sa takmer každé námestie v každom kolumbíjskom a venezuelskom meste, mestečku či dedine nazýva Plaza de Bolívar?

Simon Bolívar sa narodil 24.7.1783 v Caracase, dnes hlavnom meste Venezuely. Jeho meno sa odvíja od mena malého španielskeho mestečka Bolibar, kde jeho rod patril k miestnej aristokracii vo vzdialenom príbuzenskom vzťahu s kráľom Fernandom III. Kastílskym. Bolívarovci sa v Latinskej Amerike usadili v 16. storočí a nadobudli rozsiahle majetky. Po smrti rodičov v roku 1799 odchádza mladý Simon do Španielska, aby tam dokončil svoje štúdium, za ženu si berie Mariu Teresu Rodriguez, ktorá ale ani nie rok po svatbe pri krátkej návšteve Latinskej Ameriky umiera na žltú horúčku. V roku 1804 sa Bolívar vracia do Európy, kde sa stáva súčasťou Napoleónovej suity.

Po tom, ako Napoleón ustanovil Jozefa Bonaparteho kráľom Španielska a jeho kolónií, začína Bolívar boj za nezávislosť Južnej Ameriky od Španielska. V roku 1810 vyhlásil jeho Caracaský výbor nezávislosť a Bolívar odchádza do Anglicka na diplomatickú misiu. O rok neskôr sa vracia, len aby zanedlho musel opäť opustiť Caracas tentokrát zničený zemetrasením. Usadil sa v Cartagene (dnešná Kolumbia), odkiaľ viedol v roku 1813 inváziu do Venezuely. Po striedavých úspechoch a neúspechoch uteká Bolívar na Haiti, odliaľ sa (po prísľube oslobodenia otrokov) vracia posilnený. V roku 1819 sa odohrala Bitka pri Boyacá, ktorá znamenala pripojenie Novej Granady (dnešná Kolumbia) k oslobodeným krajinám a o dva roky neskôr dochádza k vytvoreniu federácie Veľká Kolumbia (územie Panamy, Kolumbie, Ekvádora a Venezuely) pod Bolívarovým vedením (viceprezidentom sa stal Santander).

Po tomto úspechu sa Bolívar vydal oslobodiť Peru, čo sa mu aj podarilo a bol tam menovaný diktátorom. V roku 1825 sa zo zväzku s Peru odčlenila Republika Bolívia, čím sa Bolívar stal jedným z mála ľudí, ktorí majú po sebe pomenovaný štát. Jeho sen o federácii všetkých oslobodených latinskoamerických štátov sa však začal rúcať pod ťarchou osobných záujmov jednotlivých krajín. Po niekoľkých viac-menej zúfalých pokusoch udržať Veľkú Kolumbiu spolu ako jeden štát Bolívar v roku 1830 rezignoval na post prezidenta a pripravil sa na odchod do Európy. Po necelom pol roku, po tom, ako stihol poslať do Európy niekoľko debien osobných predmetov, ale predtým, ako sám stihol vyplávať, však Bolívar v kolumbijskom pobrežnom meste Santa Marta zomiera na tuberkulózu.

Jeho odkaz ako osloboditeľa a spolutvorcu latinskoamerickej štátnosti však pretrval a pretrváva dodnes. K jeho pamiatke sa hlásia mnohé štáty Latinskej Ameriky, najhlasnejšie však bohužiaľ venezuelský prezident Chávez, ktorý Bolívarovo meno zneužíva na vlastné mocenské ciele. Medzi pomenovania nesúce Bolívarovo meno patria:
  • Bolívarovské štáty (Venezuela, Kolumbia, Panama, Ekuádor)
  • Bolívarovské vojny (za nezávislosť)
  • Bolívia
  • Bolívar - názov venezuelskej meny
  • Mnohé mestá v Latinskej Amerike
  • Niektoré okresy v krajinách Latinskej Ameriky
  • Niekoľko provincii v krajinách Latinskej Ameriky
  • Najmä v Kolumbii a Venezuele takmer každé hlavné námestie v mestách i dedinách
  • Poloostrov v Texase
  • Pico Bolívar - najvyšší vrch vo Venezuele
  • Ulice v Latinskej Amerike i v USA
  • Štvrť v austrálskom Adelaide
  • Vysoké školy
  • Letiská
  • Značka kubánskych cígár
  • Futbalový klub
  • Štadión
  • Synfonický orchester
  • Bolívarovu podobu nesú mnohé sochy, plastiky, busty, mince, bankovky, známky, ...

Ďalší diel rozprávok starej matere sa ponesie v duchu kolumbíjskej hudby a umenia :D.

Rozprávky starej matere 10 - Kolumbíjska hudba

top
V dnešnej časti seriálu Rozprávky starej matere si povieme čo-to o kolumbíjskej hudbe. Zvyšku kultúry sa budeme venovať postupne v týždňových intervaloch.

Kolumbíjska hudba je zmesou španielskych, indiánskych a afrických rytmov, odrážajúca pestrú zmes miestnej populácie. Podobne ako celá Kolumbia, aj jej hudba sa delí podľa jednotlivých kolumbíjskych regiónov, ktoré však majú v prípade hudby trochu iné rozloženie. Za zmienku tiež stojí, že v Kolumbii je tradičná hudba rovnako populárna, ba priam populárnejšia ako hudba moderná, takže na diskotékach sa stretnete s celkom podareným mixom všetkých možných rytmov popretkávaných technom, popom a rockom -- u nás v Manizales z tradičných rytmov frčí hlavne salsa, vallenato, merengue, regetón a tropipop.

ATLANTICKÉ POBREŽIE
Atlantické pobrežie bolo vždy vstupnou bránou do celej Latinskej Ameriky a osobitne do Kolumbie. Preto vykazuje aj vysoký podiel ľudí zmiešaného pôvodu a najvyšší podiel prisťahovalcov. To malo samozrejme vplyv na hudobný štýl prevládajúci v tejto oblasti. Za hlavné rytmy sa považuje vallenato, cumbia, salsa, porrro a champeta (video vpravo je AIESEC Manizales Roll-Call).



Okrem nich však na pobreží existuje aj typický indiánsko-africký tanec Mapalé, ktorý sa vyznačuje neobyčajne rýchlym pohybom tanečníkov odetých v indiánskych kostýmoch. Tancuje sa pri sprievode bubna.

Vallenato získalo väčšiu popularitu len začiatkom 80. rokov minulého storočia. Jeho ťažiskom je akordeón, na ktorom sa zvyčajne hrá vo veľmi rýchlom rytme. Typickým sprievodným nástrojom je rašpľa.

Cumbia je zmiešaninou Africkej a Španielskej hudby, prepojenou s domorodými rytmami. Jej africká časť pochádza od černochov, privlečených z Afriky ako otroci, ktorí v Kolumbii získali slobodu. Pôvodne cumbia obsahovala iba vokály a perkusie, ale postupne sa pridávali aj iné nástroje, ako napr. saxofón, trúbky, klávesy, ...

Salsa pôvodne vznikla na Kube a v Portoriku, ale čoskoro sa rozšírila aj do Kolumbie. Je to snáď najznámejší typický latinskoamerický rytmus a aj keď sa ma ju už asi stokrát pokúšali naučiť tancovať, doteraz sa mi vždy úspešne podarilo každú lekciu zabudnúť :D

Champeta je ďalší z afrických rytmov, ktorý sa počas celého vývoja zmenil len málo. Je veľmi typický pre región atlantického pobrežia.

Porro je posledným hlavným rytmom atlantického pobrežia. Má štýl big bandu s vysokým zastúpením plechových dychových nástrojov po vzore európskych vojenských kapiel.

PACIFICKÉ POBREŽIE
Hlavným rytmom pacifického pobrežia je Currulao. Skladá sa z hlavného 6/8 rytmu v podaní špeciálneho bubna a pomocného rytmu vyludzovaného cez "shaker". Ďalší dvaja pridávajú melódiu hrou na xylofón, ktorý zvyčajne neobsahuje poltóny.


ANDSKÝ REGIÓN
Pôvodným rytmom našej oblasti (aj keď normálne na diskotékach tu skutočne počujete všeličo) je Bambuco. Zakladá sa na pomalších indiánskych rytmoch a skutočne populárny bol v 20. a 30. rokoch minulého storočia.


VÝCHODNÁ ROVINA - POVODIE RIEKY ORINOCO
Joropo je hlavným štýlom v tejto oblasti Kolumbie. Často sa vyznačuje použitím harfy.


MODERNÁ A INÁ HUDBA
V Kolumbii sa samozrejme počúva aj západná hudba v štýle techno (pomerne veľa), metal, rock, pop, hip-hop a pod., avšak nie až v takej miere ako u nás. Počuť "naše" pesničky z rádia je skutočne výnimočné (a také popovejšie sú zvyčajne aj tak preložené do španielčiny). K moderným, avšak latinskoamerickým rytmom patrí aj lepivý Reggeaton (pôvodne z Portorika).



Ďalším je Merengue (pôvodne z Dominikánskej republiky), ktorý mi (vďaka Vafka) zo všetkého najviac pripomína tlačenie kapusty. Tancuje sa totiž na dve doby, z nohy na nohu (síce v rýchlom tempe, ale čo už :)). Takže také knísanie :D

Okrem toho majú Kolumbíjčania aj vlastnú, svojim rytmom prispôsobenú formu popu, takzvaný TropiPop.

No, a aby sa nezabudlo, dvaja najväčší a najznámejší kolumbíjski speváci sú pravdepodobne španielsko-taliansko-libanonská kolumbíjčanka Shakira (Shakira Isabel Mebarak Ripoll)

a jej krajan Juanes (Juan Esteban Aristizábal Vásquez)

A na záver ešte moja srdcová záležitosť :D

Takže toľko dnešná lekcia o kolumbíjskej hudbe, nabudúce opäť trochu pritvrdíme a pozrieme sa na zúbky starým ujom z FARC.

Rozprávky starej matere 11 - FARC

top
Pod oficiálnym názvom FARC-EP (Fuerzas Armadas Revolucionarias de Colombia – Ejército del Pueblo = Revolučné ozbrojené sily Kolumbie - Ľudová armáda) je táto skupina spolu ELN (Ejército de Liberación Nacional = Armáda národného oslobodenia) považovaná v závislosti od jednotlivých štátov za marxistickú partizánsku skupinu, teroristov či povstalcov. Jej korene siahajú do roku 1948, keď bol zavraždený populárny politik Gaitán (1000 pesová bankovka). Tento čin spôsobil 10 rokov trvajúce obdobie násilia, počas ktorého sa vzájomne zabíjali príslušníci hlavných dvoch politických strán: Konzervatívnej a Liberálnej. Za obeť násiliu počas tzv. "La Violencia" padlo okolo 200,000 ľudí. La Violencia bola ukončená vytvorením Národného Frontu, počas ktorého vládli obe strany súčasne. Podstatné však je, že sa počas tohto temného obdobia vytvorila skupina liberálnych partizánov nazvaná "Fuerzas Armadas Revolucionarias de Colombia" (FARC), ktorá začiatkom 60 rokov upadla. O niekoľko rokov neskôr sa však v Kolumbii (pravdepodobne vďaka podpore Sovietskeho zväzu) začali vytvárať komunistické samosprávne enklávy, ktorých rastúci vplyv bol v roku 1964 potlačený vojenským zásahom. Prívrženci komunistickej ideoĺógie sa však nevzdali, rozptýlili sa a vytvorili novú organizáciu s názvom FARC, pravdepodobne inšpirovaným názvom liberálnej FARC z dôb La Violencie.

Ako reakcia na aktivity FARC sa začali onedlho tvoriť ozbrojené "obranné" skupiny, tzv. Paramilitares. Najímali si ich hlavne majetní statkári a skladali ich zo žoldnierov. Tieto skupiny sa však čoskoro vymkli spod kontroly, takže sa v Kolumbii skutočne rozpútalo niečo ako trojstranná občianska voja: FARC vs. Paramilitares vs. armáda. Vďaka údajne úzkym stykom prezidenta Uribeho s Paramilitares (FARC mu zabila otca, takže podporoval vznik sebaobranných dediských skupín CONVIVIR a mal názodovo blízko aj k Paramilitares) sa tieto skupiny začiatkom 21. storočia takmer úplne podarilo odzbrojiť, čo malo za následok stabilizovanie situácie a zmenšenie chaosu, ktorý v krajine vládol. FARC sa zdržujú najmä v južnej časti krajiny, v oblastiach relatívne neprístupných vládnym vojskám. Oficiálnym dôvodom boja je úsilie o marxistickú revolúciu v krajine, zastavenie vykorisťovania chudobných a nastolenie sociálnej spravodlivosti. Na dosiahnutie týchto cieľov používa FARC financovanie z rôznych zdrojov. Okrem príspevkov spriatelených ľavicových autokratickych vlád (Ekvádor, Venezuela) v regióne je to najmä príjem z výkupného (FARC je známa únosmi ľudí trvajúcimi aj 10 rokov a momentálne sa v ich rukách nachádza okolo 700 ľudí), prepadov, bombových útokov, no najmä z pestovania drog a poľnohospodárskych plodín. FARC má "dohody" s miestnymi pestovateľmi na územiach pod jej kontrolou, ktorí jej platia "daň" za "ochranu" svojich plodín... samozrejme, keďže cena koky je ďaleko najvyššia, plynú hlavné príjmy FARC práve z pestovania koky a následného obchodu s drogami. V minulosti občasne dochádzalo k prienikom FARC aj do iných krajín, najmä Ekvádora, Venezuely, Peru, Panamy či Brazílie. Pred niekoľkými rokmi sa vyskytol aj prípad ich pomoci zo strany dôstojníkov IRA. Ďalšou z hojne využívaných praktík je používanie detských vojakov, pretože podľa filozofie FARC je každé dieťa nad 11 rokov bojaschopné. Preto ich rady tvorí odhadom 20-30% detí pod 18 rokov (o ich ľahkej manipulovateľnosti netreba hovoriť). Mnoho mladých uteká pred neutešenými sociálnymi podmienkami alebo domácim (sexuálnym) násilím priamo do náručia FARC. Organizácia totiž do svojich radov prijíma aj ženy a dáva im zhruba rovnaké práva, povinnosti a možnosti "kariérneho rastu" ako mužom.

Na tomto mieste treba povedať, že aktivity FARC sa vystupňovali najmä počas pôsobenia prezidentov Sampera a Pastranu (1994-2002), ktorí si s guerrillou (partizánmi) nevedeli poradiť. Počas tohto obdobia sa počet bojovníkov FARC vyšplhal až na 15.000. Za prezidentovania Pastranu dokonca dochádzalo k mierovým rozhovorom, ale následkom série teroristických útokov boli tieto prerušené (za zmienku stojí aj starší útok FARC na budovu najvyššieho súdu v Bogote v roku 1985, ktorý si vyžiadal okolo 120 životov -- aj keď konšpiračné tórie tvrdia, že za ním bola v skutočnosti armáda, ktorá sa potrebovala zbaviť dôkazov proti svojim dôstojníkom). Po nástupe prezidenta Uribeho však došlo k prudkému zlepšeniu situácie a FARC boli vytlačení do niekoľkých pomerne dobre ohraničených obastí, pričom zvyšok krajiny zostáva v podstate chránený pred ich aktivitami. Aj preto Uribeho politika "tvrdej ruky a otvoreného srdca" zostáva v Kolumbii veľmi populárna a samotný prezident dosahuje popularitu až 81% (číslo môže byť skreslené, lebo objektívne nezachytáva najchudobnejšie časti obyvateľstva, ktoré môžu skôr sympatizovať s FARC proti pravicovému prezidentovi). Jedným z faktorov boja proti FARC je aj americký "Plan Colombia", ktorý dodáva Kolumbii zbrane a finančnú podporu na boj proti teroristom. Pre USA je to výhodné, pretože tým vlastne bojujú proti dovozu drog na svoje územie a navyše si posilňujú aj svoje obchodné pozície v Kolumbii a tým aj v Latinskej Amerike.

FARC má dobre definovanú kvázi-vojenskú štruktru s rozdelením krajiny na zóny, vojenskými hodnosťami, uniformami, takmer formálnym "vzdelávaním" (tréningom). Šéfom organizácie od jej vzniku zostáva Manuel Marulanda (Pedro Antonio Marín), známy tiež ako "Tirofijo" (niečo ako "Ostrostrelec"). Je skutočne ťažké aktuálne pomenovať skutočný dôvod boja FARC -- najpravdepodobnejšia bude kombinácie Marulandovej bigotnej ideológie s túžbou vyšších predstaviteľov FARC po moci a ekonomickou beznádejou mladých dedinčanov.

A čo sa vlastne stalo začiatkom marca 2008? Vlastne nič, len to, že kolumbíjska armáda vkročila cca. 1-2 kilometre na územie Ekvádora, pretože mala informácie, že sa tam zdržiava druhý muž FARC. Ten tam skutočne aj bol, celý povstalecký tábor bol "zneutralizovaný" a pritom sa údajne objavili kompromitujúce materiály spájajúce ekvádorského a venezuelského prezidenta s FARC. Títo sa prirodzene nahnevali, najmä keď ľavicová filozofia FARC je im veľmi blízka a všemožne sa snažia oslabiť vplyv USA podporovanej Kolumbie v regióne (preto sa snažia o medzinárodné uznanie FARC ako povstaleckej organizácie a jej vyradenie zo zoznamu teroristov). Preto s krajinou prerušili diplomatické styky a na hranice vyslali svoje vojská. Kríza sa vyriešila o týždeň neskôr na zasadaní Skupiny Rio (takmer všetky latinskoamerické štáty), keď sa Uribe ospravedlnil a podal Correovi (Ekvádor) ruku... ten ju síce nechcel prijať a tváril sa ako kyslý citrón, ale nakoniec si ju podali. A žili šťastne až kým neumreli... Nabudúce: Obyvateľstvo Kolumbie :)

Rozprávky starej matere 12 - Obyvateľstvo Kolumbie

top
Nuž, pustil som sa do vskutku ťažkej úlohy. Popísať obyvateľstvo Kolumbie je asi také jednoduché, ako popísať počasie na Slovensku -- rozmanitosť nemá hraníc. Nuž ale čo už: čo som si navaril, to si aj zjem, však áno :)

Kolumbia je s 43,5 miliónmi obyvateľov treťou najľudnatejšou krajinou Latinskej Ameriky, hneď po Brazílii a Mexiku. Jej klasicky vysoké prirodzené prírastky boli zčasti kompenzované masovou emigráciou Kolumbíjčanov, spôsobenou predovšetkým desaťročia trvajúcim násilím a chudobou. Stav sa ale od začiatku 21. storočia postupne zlepšuje a to aj pod vplyvom vlády prezidenta Uribeho. V polovici 20. storočia Kolumbia zažívala masívnu urbanizáciu, ktorá sa už teraz iba koriguje, pričom dosahuje 77% (v EÚ je 72%, na Slovensku je 57%, celosvetovo okolo 50%) a 30 miest tu má nad 100.000 obyvateľov.

Prirodzený prírastok obyvateľstva Kolumbie dosahuje momentálne 1,4% promile, pričom na Slovensku je to okolo 0,1% a v EÚ je číslo podobné. Priemerný vek obyvateľstva Kolumbie je 72 rokov, pričom na SLovensku je to 75 a v EÚ 79 rokov. Zaujímavá je pritom novorodenecká úmrtnosť (Kolumbia 2%, SKia 0,7%, EÚ 0,5%). Keď sa zaráta jej vplyv, dá sa povedať, že ak sa dieťa v Kolumbii dožije 5 rokov, má šancu dožiť sa vysokého veku -- pravdepodobne aj vyššieho ako u nás. Vplyv na to sa dá pripísať zdravšej strave, viac pohybu a uvolnenejšiemu životnému štýlu, ktorý neprodukuje toľko stresu. Pravdou však zostáva, že násilie je hlavnou príčinou smrti Kolumbíjčanov. Násilnou smrťou umiera až 13% ľudí v Kolumbii a to najmä v mladšom veku -- strácajú kvôli nemu v priemere až 22 rokov života. Nasledujú srdcovo-cievne a mozgové príhody nasledované chorobami pľúc.

Kolumbíjčania sú národnostne veľmi homogénni: nájdeme tu v podstate len Kolumbíjčanov a pôvodné indiánske obyvateľstvo, tvoriace okolo 1% populácie (najmä Tayronovia a Muiscovia). Na Slovensku tvoria menšiny až 15% celkového obyvateľstva (maďarská, rómska, rusínska, česká, poľská, ukrajinská, ...). Pestrejšie je to už s etnickým zložením, ktoré je na Slovensku veľmi homogénne (cca 98% populácie sú belosi, pričom zvyšok tvoria prevažne Rómovia (vlastne
tiež belosi) a na treťom mieste sa umiesťujú s pomerne veľkým odstupom Ázijci). V Kolumbii tvoria najväčšiu časť populácie mestici (58%) nasledovaní belochmi (20%), mulatmi (14%), černochmi (4%), zambami (3%), indiánmi (1%) a ázijcami (1%) -- čiže tu má zastúpenie každá svetová rasa a každá z jej "krížencov" (mulat = černoch + beloch, mestic = beloch + indián/ázijec, zambo = indián/ázijec + černoch). Aj toto pestré etnické prispieva k úžasnej rozmanitosti tancov, rytmov a umenia, ako aj k absencii rasizmu a veľkej tolerancii.

Jazykové zloženie kopíruje zloženie národnostné. Čo sa týka náboženstva, ku katolíckej cirkvi sa hlási až 95% obyvateľstva, pričom zvyšok pripadá najmä na moslimov, protestantov a ateistov. U nás je zastúpenie katolíckej cirkvi cca. 68%, protestanských cirkví asi 10%, gréckokatolíckej cirkvi 4% a približne 15% je ateistov. V skutočnosti je však Kolumbia liberálnejšou krajinou, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Aj keď sa 95% populácie hlási ku katolíckej viere, zatiaľ som tu stretol iba veľmi málo ľudí, ktorí pravidelne chodia do kostola, resp. skutočne dodržiavajú náboženské rituály. Skôr sa tu praktizuje niečo, čo by som nazval "svetským katolicizmom": ľudia sú sice v podstate veriaci, ale sami si vyberajú, do ktorých oblastí svojho života nechajú cirkev zasahovať a v ktorých ju jednoducho ignorujú. Samozrejme, tendencia ľudí z miest byť liberálnejší ako campesinos je, rovnako ako aj u nás, markantná.

Miera gramotnosti tu dosahuje 92,5% (na Slovensku je to 99,6%) a to aj napriek nepovinnosti školskej dochádzky, o čom som písal v rozprávke starej matere o školskom systéme Kolumbie. Čo je veľmi zaujímavé, je nezamestnanosť, ktorá v Kolumbii dosahuje 10,6%, u nás cca. 9% a v EÚ ako takej o niečo menej. Čo sa týka obyvateľstva pod prahom chudoby, v Kolumbii sa v tejto situácii nachádza až 50% obyvateľov, na Slovensku 21% a napríklad v takých USA, 12%. Pri tomto ukazovateli si však treba uvedomiť, že je výrazne ovplyvnený výmennými kurzmi mien, takže reálne rozdiely medzi jednotlivými krajinami sú menšie. Aj tak nám vyvstáva rozpor medzi pomerne nízkou nezamestnanosťou a vysokou chudobou. Jeho príčina leží v tzv. podzamestnanosti. Sú to ľudia, ktorí sa nevykazujú ako nezamestnaní, ale pritom nevykonávajú oficiálnu prácu. Strážia napríklad autá, predávajú ovocie na uliciach, predávajú náramky, žonglujú, leštia topánky, pomáhajú ľuďom parkovať, ... zarobia si tak niečo na živobitie, aj keď to nie je žiadna zlatá baňa. Minimálna mzda tu dosahuje v prepočte cca. 4,000,- Sk mesačne, priemerná mzda pracujúcich v kanceláriách cca. 10-20,000, doktori napr. zarábajú okolo 30,000 Sk mesačne -- z toho celkom jasne vidno, že priemerný pracujúci Kolumbíjčan je na tom v porovnaní s nami v podstate rovnako, najmä ak si uvedomíme, že náklady na základné živobytie (byt, energie) sú tu cca. len štvrtinové oproti nám. Aj tak sa Kolumbíjčania rozdeľujú do 6 vrstiev (1-6), pričom 1 a 2 sa považujú za chudobné, 3 a 4 za strenú triedu a 5 a 6 za vyššiu triedu. Ešte som nikdy nebol v štvrti 1 ani 2, ale chcem tam niekedy (samozrejme že autom) zájsť :D.

Čo sa týka zamestnania, je rozdelené nasledovne: poľnohospodárstvo: 22,7%, priemysel: 18,7%, služby: 58,5%. U nás je tento pomer poľnohospodárstvo: 5,8%, priemysel: 38,3%, služby: 55,9%.

Hlavné regióny a prízvuky Kolumbie z pohľadu obyvateľstva by sa dali rozdeliť asi nasledovne:
  • Paisa: Ide najmä o oblasť stredozápadu krajiny geograficky spätú s Andami. Pôvodne išlo o obyvateľov Medellinu, ktorí potom kolonizovali aj zvyšok kávu produkujúcej oblasti "Eje Cafetero", tzn. Manizales, Arméniu, Pereiru (čiže departmenty Anioquia, Caldas, Quindío a Risaralda). Prízvuk sa vyznačuje huhňavým hlasom, prílišným používaním slova "pues", šušlavým vyslovovaním "s" a miernym naťahovaním samohlások. Obyvateľstvo je tu pomerne "biele"
  • Costa: Pobrežie je typické tmavším obyvateľstvom a to vďaka vplyvu prisťahovalcov, ktorí boli väčšinou černosi a usídlili sa na pobreží. Prízvuk sa vyznačuje veľkou rýchlosťou a slabou vokalizáciou (hltajú všetko, čo sa dá), takže samotní Kolumbíjčania im rozumejú iba s veľkými problémami. Veľmi charakteristické je vyslovovanie akéhosi neurčitého chrčavého "ch" namiesto koncového "s"
  • Bogotá: Veľké mesto, ľudia sú tu odmeranejší a uponáhľanejší ako vo zvyšku krajiny. Bogoťania za nazývajú "Rolos" a pre ich prízvuk je typické spievanie, vyššie položená intonácia a naťahovanie samohlások
  • Pasto: Oblasť na západe krajiny pri hraniciach s Ekvádorom. Ľudia si z nich robia srandu, lebo sú pomalší a to údajne nie len v reči, ale aj celkovo :D
  • Zvyšok: :)

Nabudúce si dáme niečo o kolumbíjskom športe.

Rozprávky starej matere 13 - Šport Kolumbie

top
Kolumbíjčania sa istotne môžu považovať za športových fanúšikov. Medzi najpopulárnejšie športy patrí bez pochyby futbal, aj keď v ňom až do takej miery zasa nevynikajú. Najvýraznejším kolumbíjskym úspechom bolo víťazstvo v Copa América 2001 a najznámejším hráčom bude pravdepodobne Maurício Cerna.

Populárne je tiež korčuľovanie a cyklistika (každú nedeľu sa napríklad v Manizales na 2 hodiny uzatvorí doprava na hlavnej ulici a tá je rezervovaná pre cyklistov a korčuliarov). Známymi sú cyklistické preteky Vuelta a Colombia a pretekár Santiago Botero.

Na pobreží sa ďalej praktikuje box a na celom území golf či kolektívne športy ako baseball. Najznámejším kolumbíjskym športovcom však bude dozaista Juan Pablo Montoya Roldán, pretekár F1, IndyCar a NasCar pôvodom z Bogoty.

Samostatnú pozornosť si zaslúži pôvodný kolumbíjsky šport Tejo: Na terčík sa umiestni pušný prach a hráči sa 2kg kovovými diskmi terčík trafiť. Úspešný zásah je potvrdený výbuchom petardy. Hráč s najväčším počtom výbuchov vyhráva. Pred príchodom Európanov sa šport pôvodne volal Turmeque a hral sa so zlatým, neskôr kamenným diskom.

Nabudúce si dáme geografiu a podnebie Kolumbie :).

Rozprávky starej matere 14 - Geografia, počasie a regióny Kolumbie

top
Geografia a klíma Kolumbie sú rozmanité ako krajina sama. Spôsobené je to okrem iného samotnou veľkosťou krajiny, ktorá by pohltila Francúzsko a Španielsko spolu, tri Nemecká alebo 24 Sloviensk (ako sa to pre pána jána skloňuje?). Medzi ďalšie faktory patrí poloha krajiny v trópoch a prítomnosť Andského pohoria. Kolumbia sa geograficky člení do 6 regiónov:

Andský región

Zaberá strednú časť krajiny a je to región, kde sme našli svoje dočasné pôsobisko ja, Katka Ďurovková aj Vafka. Jeho hlavnou črtou je prítomnosť pohoria Ánd (alebo Cordilleras), ktoré sa tu rozčleňuje na 3 masívy: Východnú Kordileru (Cordillera Oriental), Strednú Kordileru (Cordillera Central) a Západnú Kordileru (Cordillera Occidental). Počasie sa mení najmä v závislosti od nadmorskej výšky, ktorá rozčleňuje krajinu do piatich zón:
  • Tierra Caliente: (teplá zóna). Nachádza sa v nadmorských výškach do 900 m.n.m. a tvorí až 86% ceklového územia Kolumbie. Priemerné teploty dosahujú v závislosti od nadmorskej výšky 24 - 38 °C, no na pobreží horúčavu citeľne zmierňuje morský vánok. V tejto zóne sa vyskytujú pláže, púšte, planiny, džungľa, lesy... Strieda sa tu vlhkejšie a suchšie obdobie roka.
  • Tierra Templada: (mierna zóna). Nachádza sa vo výškach od 900 do 1980 metrov nad morom. Vyznačuje sa chladnejším počasím a veľmi príjemnou klímou.
  • Tierra Fría: (studená zóna). Zóna, v ktorej sa nachádza Manizales (1980 - 3500 m). Je tu už citeľne chladnejšie, napríklad u nás sa priemerné teploty cez deň pohybujú okolo 20 a v noci okolo 10 °C. Zrážok je tu síce viac než dosť (u nás prší napríklad skoro každý deň), ale vrchnú hranicu tejto zóny tvorí vlastne hranica lesa
  • Páramo: (vysokohorská zóna). Veľmi studená zóna bez stromovej vegetácie sa rozprestiera vo výškach od 3500 do 4500 metrov nad morom. Väčšinou prevažujú trávy, kry, rôzne lišajníky a pod. Aj cez deň je tu zriedka teplejšie ako 10°C.
  • Nevado: (ľadová púšť). Vo všeobecnosti oblasti nad 4500 m.n.m., kde už skutočne nerastie vôbec nič. Nachádza sa tu len zmáčaný piesok, kamene, ľad a sneh. Teploty tu cez deň dosahujú okolie nuly, v noci mrzne.
Prevažuje tu pestovanie kávy, maloroľnícka živočišna výroba (kto si ešte spomína na padajúce kravy?) a nachádzajú sa tu pomerne veľké mestá ako Bogotá, Medellin, Pereira, Manizales, Armenia. Zóna je bohatá aj na nerastné suroviny, len je z veľkej časti nepreskúmaná, takže sa presne nevie, na aké :D Vo všeobecnosti sa tu ale nachádza zlato, striebro, železo, soľ, platina, urán, smaragdy, ...

Karibský región

Karibský región sa vyznačuje horúcim počasím zmierňovaným morskými vánkami. Siaha od hranice s Panamou až po poloostrov Guajira. Nachádzajú sa tu mestá Santa Marta, Barranquilla, Cartagena, zásoby uhlia, púšť La Guajira, národný park Tairona a najmä MOOREEE :D Je turistickým centrom Kolumbie.

Tichomorský región

Rozprestiera sa od západnej hranice s Panamou až po hranicu s Ekvádorom a tvorí druhú prímorskú oblasť Kolumbie. Vyznačuje sa najmä vysokými zrážkami (až 4000 mm ročne) a to najmä kvôli Andám, ktoré zachytávajú oblačnosť vytvárajú rovníkovým prúdením (že vraj) a potom z nej prší :D Obyvateľstvo má zväčša Africký pôvod.

Región povodia rieky Orinoco (tiež Los Llanos Orientales = Východné planiny)

Tento región, ako už samotný názov napovedá, sa vyznačuje rozsiahlymi planinami nachádzajúcimi sa zväčša pod nadmorskou výškou 200 m. Región je bohatý na ropu, zemný plyn a vhodný na veľkofarmárčenie. Nazhádza sa vo východnej časti krajiny, smerom od Ánd až po hranice s Venezuelou a je veľmi riedko osídlený.

Amazonský región

Tvoria ho nížiny v povodí rieky Amazonka, na juh od Los Llanos a na východ od Ánd. Vytýčený je hranicou s Brazíliou na východe a s Peru na juhu. Rovnako ako Los Llanos, aj tento región je veľmi riedko obývaný (viď Rozprávku starej matere o obyvateľstve) a je hlavnou baštou našich milých guerrilleros z FARC. PS. Zaberá skoro 35% rozlohy Kolumbie, čiže 10 rozlôh Slovenska :).

Ostrovný región

Tvorený je ostrovmi San Andrés (Karibik), Malpelo (Pacifik), Gorgona (Pacifik) a ďalšími. O ostrov San Andrés sa Kolumbia sporí s Nikaraguou a jej zlým ujom prezidentom Ortegom :D.

Nabudúce bude kolumbíjsky film.

Rozprávky starej matere 15 - Kolumbíjsky film

top
História kolumbíjskeho filmu sa začína písať v roku 1897, dva roky po vynájdení kinematografie bratmi Lumiérovcami, keď sa do krajiny prvýkrát dostal prístroj na premietanie filmov - kinematograf. Až do roku 1922 sa v krajine produkovali výlučne nemé filmy zobrazujúce prírodu alebo každodenný život jej obyvateľov. Až začiatkom 20. rokov minulého storočia sa objavuje prvý hraný film Mária na námety rovnomenného diela od Jorge Isaacsa (kópie filmu sa bohužiaľ nezachovali). Hádam najznámejším filmom z tohto obdobia je "Bajo el cielo Antioqueño" (Pod nebom Antioquie).

Nasledujúce obdobie sa vyznačuje zaostávaním kolumbíjskeho filmu, pretože kým v zahraničí sa natáčali už filmy zvukové a experimentovalo sa s farbou, v Kolumbii stále pretrvávala éra nemého filmu. V 70. rokoch minulého storočia sa v Kolumbii vyvinul štýl známy ako "Pornomizéria," zneužívajúci šokujúce a smutné obrázky chudoby na vzbudenie súcitu a zvýšenie komerčnej príťažlivosti filmov.

V roku 1978 vznikla spoločnosť na podporu kolumbíjskeho filmového priemyslu pod názvom FOCINE. Táto spoločnosť sa veľkou mierou zaslúžila o rozvoj kinematografie v krajine a jej pomerne vysokú kvalitu. Filmový priemysel sa ďalej posilnil aj v roku 2003 vďaka zákonu, ktorý upravoval jeho financovanie z daní a odvodov producentov a distribútorov. Nečudo, že v tomto období vznikli kvalitné snímky ako "La estrategia del caracol" (Slimáčia stratégia), "La Virgen de los Sicarios" (Motlidba pre zabijákov), či tohtoročný hit "Paraiso travel" (Cesta do raja) -- mimochodom srdečne odporúčam. Každoročne sa v Kolumbii natočí a uvedie okolo 8 nových filmov, vďaka čomu sa domáca produkcia pohybuje na úrovni 3-5 % z celkovej hranosti v kinách.

Nabudúce bude konečne kolumbíjske jedlo.

Rozprávky starej matere 16 - Kolumbíjske jedlo

top
Kolumbíjske jedlo sa od nášho aj napriek značnej vzdialenosti medzi Slovenskom a Kolumbiou prekvapivo až natoľko nelíši. Najväčší rozdiel tkvie práve v základnej surovine na prípravu jedál: zatiaľ čo u nás sú to popri obilnej múke zemiaky (pridávajú sa do chleba, jedia sa ako príloha, používajú sa na halušky, zemiakové placky, ...), tu v Kolumbii je základom všetkého kukurica. Používa sa na prípravu posúchov ("arepas"), ktoré sa jedia namiesto nášho chleba (keďže chlieb sa tu robí iba z obilia, pripomína náš sendvičový chlieb, resp. buchty a na bežné jedenie sa až tak nehodí). Časté sú tu kukuričné dezerty, kukurica sa je varená ba dokonca aj opekaná. Samotné arepas majú priemer cca. 15 cm, formujú sa z kukuričnej múky (kukurica sa uvarí a zomelie na múku) a neskôr sa na sporáku mierne opečú.

Ďalším rozdielom, ktorý som už viackrát spomínal, je neuveriteľné množstvo ovocia, ktoré sa tu predáva. Ovocie bežné v našich zemepisných šírkach, ako sú jablká, hrušky, hrozno, jahody, maliny, čerešne, slivky, broskyne apod. je tu zriedkavé a pomerne drahé; na druhej strane "exotické" ovocie typu banány, mandarínky, avokádo, mango, kokosy, plátanos, maracuyá, guayaba, guanávana, chontaduro, uchuba, ... sa tu dajú kúpiť približne za desatinu ceny ako u nás, niekedy aj lacnejšie. Nečudo preto, že ovocia sa tu je neskutočne mnoho a trikrát denne sa pije čerstvo pripravený ovocný džús (celé ovocie sa pomixuje, pridá sa voda, cukor, prípadne sa prepasíruje a je to. Moje najobľúbenejšie druhy džúsov sú morový (mora je príbuzná maliny), marakujový, ľuľkový a citrónový (limonáda) - chutia skutočne úžasne :D ). Samozrejmosťou ku každému jedlu je ovocný alebo zeleninový šalát. Zelenina sa konzumuje aj ako súčasť hlavného jedla, no vždy len sparená (s pôvodnou chuťou, farbou, konzistenciou aj vitamínmi) -- nikdy nie varená (bez chuti, farby, konzistencie aj vitamínov). Zeleninové rizoto, ktoré na Slovensku skonzumujem len s najväčším sebazaprením, je tu jednou z najväčších pochúťok.

Jedlá tú tu vo všeobecnosti nekorenené a žiadny štipľavý, ba ani pikantný chod som tu zatiaľ neochutnal. Je síce pravda, že sa tu solí viac ako u nás, ale zvyknúť sa dá. Čo však odmietam, je soliť čerstvé ovocie a zeleninu, aj napriek tomu, že tu sa ovocie so soľou obľubuje. Najčastejšie sa soľ používa na avokádo, paradajky a hlavne nezrelé chrumkavé a kyslé mango (väčšinou z pouličných stánkov).

Jedia sa tu v podstate všetky druhy mäsa ako aj u nás, s tým rozdielom, že kačacina a husacina sú zriedkavejšie a na druhej strane hovädzina je tu celkom častá. Podobný je aj vzťah k polievke (mimochodom vynikajúcej), pretože sa servíruje ku každému hlavnému jedlu. Má dvojakú formu: buď vývar (slepačí, hovädzí, ...) alebo hustejšia a krémovejšia, väčšinou zo zeleniny.

Domáci tu mali aj chabé pokusy utiahnúť si zo mňa v oblasti gastronómie. Raz mi dali ochutnať istý druh polievky nazvaný "mondongo" a keď som zahlásil, že mi veľmi chutí, začali sa pobavene usmievať a spýtali sa ma, či viem, z čoho je navarená. Keď som im nezúčastnene, usrkujúc polievku, odpovedal, že najpravdepodobnejšie z kravských alebo prasačích žalúdkov, len neveriaco krútili hlavami, ako to môžem vedieť a ako to, že mi to nevadí. Nuž, nevadí (držkovú polievku som mal vždy rád :D). Neskôr sa ma snažili šokovať tým, že istý typ klobásky zvaný "morcilla" sa v skutočnosti vyrába z krvi a je napchatý v prasačom hrubom čreve. Opäť sa nepodarilo, ja som si s nostalgiou spomenul na naše jaterničky a aby sme si boli kvit, na oplátku som im opísal spôsob prípravy tlačenky a krvavej baby :D. Asi jediný prípad, keď som bol skutočne chvíľu na pochybách, bol hneď prvý týždeň v práci, keď mi išli ponúknuť "perros" (psy) a ja som si dostatočne zavčasu neuvedomil, že tu majú vo zvyku všetko ale VŠETKO prekladať. A tak sa zo psa vykľul hotdog (inak, po slovensky "teplý pes").

Z jedál je pre tento región asi najtypickejšia "bandeja paisa" , čo je tanier, na ktorom je naskladná ryža, fazuľa, kúsok kukurice, avokádo, volské oko, kus pečenej slaniny, klobáska a mleté mäso. Kvôli veľkosti porcie je ho pomerne veľký problém zjesť, ale chuťovo určite stojí za hriech :). Ďalšou lahôdkou je tzv. "ajiaco", čo je akoby zeleninová polievka s množstvom kuracieho mäsa. Na vrch sa pridá šúľok kukurice, banán, smotana a zopár olív na vyváženie chuti. Skutočne geniálne. Ďalším častým pokrmom je tzv. "sancocho", čo je vlastne náš guľáš. Zaujímavé je, že aj v španielčine sa jeho názov používa tiež v prenesenej forme, presne tak, ako u nás (napr. "mám z toho guľáš"). Samozrejme, neslobodno zabúdať na ostatné regióny krajiny. Ako príklad poslúži pobrežie, kde s obľubou konzumujú sladkú ryžu s kúskami kokosového orecha a rybacím suflé. Mňam.

Taktiež netreba vynechať rýchle občerstvenie, kde sú najpopulárnejšie už spomínané "perros" (hotdogy), nasledované "empanadas" (mäsové pirohy), pizzou (občas celkom obstojnou), vyprážaným kuraťom, rôznymi dezertmi, koláčmi, pečivom, sušienkami, apod... na pitie si okrem normálnych sýtených nápojov (z plniček CocaCola Company a PEPSICO) a džúsov veľmi často objednávajú kávu, kakao či hnusnú vec s názvom "avena" (niečo ako múka so srvátkou a kukuričnou vodou???). Často sa tu tiež pije voda zmiešaná s masou vyrobenou z hnedého trstinového cukru, ktorý má zvláštnu, ale nie nepríjemnú chuť. Do reštaurácii ako takých sa tu chodí na naše pomery veľmi málo, ale zasa v nich majú širší výber všetkého možného (obzvlášť dobre tu robia lasagne).

Už sa vám zbiehajú slinky? Dobre vám tak, veď sa aj majú prečo :D ... a to som ešte nespomínal zmrzlinu. Majú jej tu od výmyslu sveta, so všelijakými polevami, keksíkmi a neviem čím ešte. Celkom zaujímavým miestnym zvykom je jesť sladké veci (karamelizované ovocie, marmelády, zmrzlinu) so slaným syrom podobným nášmu tvarohu... divná kombinácia, ale chuťový efekt je neopísateľný :D.

Nabudúce si dáme kolumbijskú politickú scénu.

Rozprávky starej matere 17 - Kolumbíjsky politický systém

top
Kolumbia je krajinou s pomerne dlhou, takmer 200-ročnou demokratickou tradíciou, iba občas popretkávanou štátnymi a vojenskými prevratmi. Krajina sa dlho riadila ústavou z roku 1886, ktorá však časom prestala vyhovovať potrebám štátu. V roku 1991 sa preto po niekoľkých neúspešných pokusoch (novú ústavu musí posúdiť ústavný súd, či je v súlade so starou ústavou - haha) pristúpilo k vytvoreniu novej ústavy. Za zmienku stojí, že ústava z 1991-ho nikdy nebola schválená parlamentom ani občanmi. Vypracoval ju ústavodarý výbor, ktorému na základe neplatného referenda priznali právo zastupovať občanov krajiny, ktorí sú jej najzákladnejším ústavodarným prvkom - preto nebolo potrebné jej schválenie. Medzi hlavné zmeny, ktoré ústava prináša, patrí vytvorenie troch úrovní práv: ľudské, občianske a sociálne. Prvé dve úrovne sú v štáte vynútiteľné, zatiaľčo sociálne sú viac-menej iba deklaráciou ideálneho stavu, ku ktorému sa krajina snaží priblížiť (napr. nie je možné garantovať právo na mier, keďže časti krajiny stále trpia ozbrojeným konfliktom).

Podľa ústavy sa moc v štáte rozdeľuje do štandardných troch vetiev: výkonná (prezident), zákonodarná (parlament) a súdnická (súdy). Už z tejto definície vyplýva, že Kolumbia je prezidentskou republikou a prezident tu má veľký vplyv porovnateľný s prezidentmi USA či Ruska. Funkčné obdobie prezidenta je 4-ročné a až do roku 2005 nebolo možné uchádzať sa o znovuzvolenie. V tomto roku však bola prijatá novela ústavy, ktorá túto možnosť pripúšťa. Je treba povedať, že ide o novelu šitú na mieru aktuálnemu prezidentovi Álvarovi Uribemu, ktorý by už inak nemohol kandidovať - na druhej strane, jeho úspechy a zásluhy na zlepšení situácie v Kolumbii (ekonomickej aj bezpečnostnej) za prvých 5 rokov vládnutia sú skutočne pôsobivé a väčšina ľudí jeho druhé funkčné obdobie schvaľuje. O to viac, že jeho posledných niekoľko predchodcov bolo katastrofálne neschopných.

Parlament (kongres) sa skladá z svoch komôr: horná, senát má 102 členov (100 všeobecných +1 za indiánov +1 za černochov) a dolná, komora reprezentantov, 166 členov (každý department si volí dvoch reprezentantov + 1 za každých 250.000 obyvateľov - ráta sa aj začatých, ak je zvyšok po delení väčší ako 125.000 - , o ktorých jeho populácia presahuje základných 250.000 obyvateľov). Obe komory parlamentu majú 4-ročné funkčné obdobie.

Súdny systém je tiež štandardný, v krajne funguje najvyšší súd a osobitný ústavný súd zaoberajúci sa ústavnými otázkami. Medzi jeho právomoci tiež patrí vydanie tzv. "tutely", čo je opatrenie na garantovanie ústavných práv občana, ktorý sa cíti poškodený činnosťou úradov.

Čo sa týka miestnej politiky, okrem národnej úrovne (vláda - "gobierno") existujú štátne inštitúcie na úrovni departmentov (33) a obcí. V prípade departmentov ide o tzv. "gobernaciónes" skladajúce sa z guvernéra, rád, a rozsiahleho (a pomerne dobre fungujúceho) úradníckeho aparátu. Na úrovni obcí (väčších "municipios" alebo menších "corregimientos") sa ústredný orgán nazýva "alcaldia" (radnica) a na jej čele stojí "alcalde" (primátor), resp. "corregimentador" (starosta). Aj na tejto úrovni existujú miestni poslanci, výbory a úradnícky aparát. Treba povedať, že aj vzhľadom na samotnú veľkosť krajiny má miestna politika vysokú dôležitosť a mnohé podujatia (vrátane projektov AIESEC) sa dejú práve za podpory alcaldie alebo gobernación (prípadne oboch :D). Všetky miestne funkcie sú rovnako ako na národnej úrovni volené so štvorročným funkčným obdobím.

Čo sa týka politických strán, tradične ide o konzervatívnu stranu a liberálnu stranu (jej príslušníkom je aj Uribe), ku ktorým sa pripájajú ostatné pomerne veľké strany (alternatívna demokratická strana, strana národnej jednoty, strana radikálnej zmeny). Okrem toho existuje ďalších 16 malých strán. Pôvodne bol počet politických strán neobmedzený, no za účelom väčšej transparentnosti politickej scény sa v roku 2002 zaviedlo pravidlo, podľa ktorého sa za politickú stranu považuje len subjekt, ktorý vo voľbách do jednej z komôr parlamentu dosiahol aspoň 2% hlasov.

Samozrejme, veľká časť politickej agendy sa zameriava na riešenie kolumbíjskej bezpečnostnej situácie, boj proti FARC, pestovaniu drog, či zlepšovaniu sociálnej situácie. Problémom však zostáva tzv. parapolitika, čiže prepojenie politikov s bývalými "paramilitares", ktorí najskôr bojovali proti FARC, ale neskôr začali bojovať aj proti vláde. Momentálne čelí asi 50 členov kongresu vyšetrovaniu v tejto súvislosti.

Čo sa týka medzinárodných vzťahov, je Kolumbia momentálne prakticky jedinou pravicovou krajinou v Latinskej Amerike, čo pomáha vyvolávať konflikty s jej ľavicovými susedmi aj nesusedmi (Venezuela, Ekvádor, Nikaragua, Bolívia, Peru, Brazília, ...), ktorí sa boja zvyšovania vplyvu USA v regióne práve prostredníctvom Kolumbie. Naopak, krajina má tradične dobré vzťahy s USA a Európskou úniou (aj keď tá ju v oblastiach ľudských práv nešetrí kritikou). Samozrejme, kvôli drogovej povesti Kolumbie si jej občania na letiskách celého sveta užívajú pekné peklo... ale o tom niekedy nabudúce...

O týždeň si dáme kolumbíjsku architektúru.

Rozprávky starej matere 18 - Kolumbíjska architektúra

top
Kolumbíjska architektúra je ovplyvnená pomerne krátkou dobou existencie štátu (170 rokov), rovnako pomerne krátkym obdobím európskeho osídlenia pred vznikom republiky (200-300 rokov) a pomernou vzácnosťou zachovaných predchádzajúcich indiánskych stavieb.

Celkovo je architektúra krajiny poznačená jej dlhou príslušnosťou k španielsku, ktorú vidno na pestrofarebných koloniálnych domoch z republikánskych čias, stiesnenosťou (väčšina populácie žije v oblasti Ánd, kde je miesta v údoliach medzi jednotlivými vrcholmi nedostatok), zložitým terénom a severoamerickou kultúrou. Čo sa týka jednotlivých štýlov, väčšina starších stavieb sa dá charakterizovať ako klasicistická, neoklasická, neogotická (najmä v sakrálnej architektúre - kostoly a katedrály), či neskôr moderná a postmoderná. V súčasnosti ovplyvňuje štýl výstavby severoamerická architektúra.

Indiánska architektúra je lokalizovaná prevažne v severnej oblasti krajiny, blízko pobrežia, kde sa aj väčšinou rozliehali ríše Taironov a Muiscov. Medzi najväčšie atrakcie patrí tzv. Stratené mesto (Ciudad perdida), vybudovaná okolo roku 800., opustená počas španielskej conquisty (cca. 16. storočie) a znovuobjavená v roku 1975. Výnimku tvoria hrobky v okolí Ibagué (stred Kolumbie), vytvorené neznámou civilizáciou, ktorá sa údajne zdržala len krátko a ďalšie informácie o nej sa nezachovali.

Viac obrázkov z Kolumbíjskej architektúry nájdete vo fotogalérii 1.máj, arch. a Bogotá.

Nabudúce si povieme niečo o kolumbíjskej literatúre.

Rozprávky starej matere 19 - Kolumbíjska literatúra

top
Kolumbíjska literatúra sa rozčleňuje do niekoľkých období:

Koloniálna literatúra: Obdobie pred dosiahnutím nazávislosti Kolumbie od Španielska, t.j. pred rokom 1819. Témou bola najmä náboženská literatúra.

Republikánska literatúra: Obdobie 19. storočia po dosiahnutí nezávislosti. Autorom politickej literatúry bol najmä Simon Bolívar (diela ovplyvnené hrdinstvom na štýl romantizmu), žurnalistov zas viedol Antonio Nariňo (Bolívarov úzky spolupracovník a spolu s ním a Santanderom jeden z troch hlavných osloboditeľov... je po ňom pomenovaný jeden kolumbíjsky department).

Kostumbrizmus: Prúd z konca 19. a začiatku 20. storočia, ktorý sa vyznačuje pestrými opismi roľníckeho života a silnou kritikou spoločnosti a vlády. Medzi významných autorov patrí najmä Jorge Isaacs s jeho románom Maria, ktorého vernú podobizeň nájdeme okrem iného aj na 50.000 pesovej bankovke (kiežby som ho vídal častejšie :D).

Moderna: Odklon od romantizmu a príklon k škaredosti a tajomnu. Hlavným predstaviteľom je José Eustaco Rivera autor brutálneho otrokárskeho románu La Vorágine.

Prúdy začiatku 20. storočia: Poetický prúd "Piedra y Cielo" (kameň a nebo) a prozaický "Nadaismo" (ničizmus) inšpirovaný násilím počas obdobia 40. a 50. rokov 20. storočia (La Violencia).

Súčasní autori: Hádam najznámejším je slávny Gabriel García Márquez (napr. 100 rokov samoty, Láska v čase cholery) patriaci medzi magických realistov, ktorí spájajú prvky nadprirodzenosti a snenia s realitou a príbehmi ľudí (ďalším významným predstaviteľom tohto prúdu je u nás možno známejší - a tak isto výborný - Čingis Ajtmatov). Medzi ďalších predstaviteľov patrí napr. Ferdinando Vallejo, autor románu "La Virgen de los Sicarios" (Svätá panna nájomných vrahov) - odporúčam, bola aj sfilmovaná... zaujímavé dielo :D

Celkovo je Kolumbíjska literatúra, hádam s výnimkou Márqueza v našich končinách pomerne neznáma. Ja sa práve chystám začať čítať jeho 100 rokov samoty, tak držte palce, lebo aj Kolumbíjčania to čítajú so slovníkom a hrúbka samotnej knihy by donútila aj slona úctivo sa skloniť pred produktivitou majstra Márqueza.

Nabudúce sa dozvieme viac o kolumbíjskej ekonomike.

Rozprávky starej matere 20 - Ekonomika Kolumbie

top
Prvých 300 rokov Kolumbie ako španielskej kolónie bolo z ekonomického hľadiska charakteristických práve koloniálnou závislosťou krajiny na bývalej veľmoci. Hospodárstvo sa orientovalo na ťažbu nerastných surovín (najmä drahých kovov) exportovaných na materský kontinent. Typická bola práca otrokov a obmedzený kontakt s ostatnými krajinami. Situácia sa zmenila po získaní nezávislosti v roku 1810, kedy už vývozcovia mohli zúžitkovať obchodné príležitosti aj s inými krajinami sveta. V tom čase sa ekonomika krajiny zakladala najmä na primárnom sektore - baníctve a poľnohospodárstve (rastlinná výroba a chov kráv).

Koncom 19. storočia došlo k rozvoju produkcie tabaku a kávy, čo spôsobilo prudký rozmach populácie a rozvoj miest. Bohatstvo sa však kvôli charakteru primárneho sektora, ťahúňa vtedajšieho hospodárstva, rozdeľovalo veľmi nerovnomerne, čím vznikali skupiny bohatých statkárov a majiteľov pôdy, kontrolujúce vrstvy chudobných roľníkov, ktorí si od nich pôdu museli draho prenajímať. Začiatkom 20. storočia, do roku 1915, zaznamenala Kolumbia ekonomický boom spôsobený rozvojom pestovania kávy a súvisiacimi investíciami do infraštruktúry (stavba ciest, železníc) a začínajúceho priemyslu. V 20. rokoch 19. storočia dosahoval podiel kávy na celkovom exporte krajiny až 75%. Aj napriek vysokým tempám rastu a silným zahraničným investíciám však veľká časť populácie (až 70%) z rozvoja vôbec neprofitovala. Táto skutočnosť bola spôsobená práve spomínaným nerovnomerným rozdelením majetku a najmä pôdy.

Po druhej svetovej vojne nastala vnútorná integrácia kolumbíjskeho hospodárstva, ktoré bolo dovtedy limitované infraštruktúrou. Konečne bolo možné pocítiť pozitívne účinky rozvoja ciest a iných spôsobov dopravy z predchádzajúceho obdobia, čoho dôsledkom sa priemysel začal spájať a koncentrovať do 6 najväčších miest krajiny. Do polovice 60. rokov panovala v krajine politika "substitúcie dovozov", ktorá mala za cieľ podporiť domácu produkciu všetkých komodít, ktoré sa predtým museli dovážať. Od polovice 60. rokov potom dochádza k posunu vládnej politiky a podpore exportu vlastných kolumbíjskych výrobkov. Táto stratégia bola až do začiatku 80. rokov úspešná - za následok mala každoročný rast HDP o cca. 5%, znižovanie nezamestnanosti a zvyšovanie produktivity práce. Obrat nastal v roku 1981, kedy pod vplyvom globálnej recesie spôsobenej okrem iného aj ropnými šokmi začalo hospodárstvo Kolumbie upadať do problémov. Negatívne efekty však neboli až natoľko silné ako v ostatných krízou postihnutých krajinách Latinskej Ameriky (tzv. stratená dekáda). Bolo to spôsobené jednak významnými devízovými rezervami krajiny, ako aj podporou zo strany USA, ktoré jej spoločne pomohli odvrátiť najhoršie následky recesie. Preto koncom 80. rokov, keď boli ostatné latinskoamerické krajiny všeobecne vysoko zadĺžené, mala Kolumbia podstatne lepšiu štartovaciu pozíciu. Už v roku 1987 nastal v situácii krajiny obrat, keď náhle zvýšenie cien kávy prispelo k opätovnému naštartovaniu ekonomiky.

Začiatkom 90. rokoch prezident César Gaviria Trujillo (bývalý AIESECár - hehe :D) započal proces tzv. "apertura económica", čiže otvorenia ekonomiky, ktorý bol v protiklade s doterajšou stratégiou substitúcie dovozu a protekcionizmu. K tomuto kroku napomohla aj prehlbujúca sa integrácia latinskoamerických štátov (Andský pakt od roku 1969). Aj keď mala táto politka vďaka silne dotovaným exportom z USA (najmä kukurica, sója, bavlna a pšenica) za následok stratu 7000km2 osevných plôch (aspoň vieme, na koho nátlak Kolumbia politiku otvorenia uskutočnila, všakáno :D), znížili sa ceny potravín v krajine. Politika sprvoti prinášala očakávané výsledky v podobe ekonomického rastu, no koncom 90. rokov došlo za prezidentov Sampera a Pastranu (vraj najhorší dvaja prezidenti v histórii krajiny) k hospodárskej kríze spôsobenej nadmernými vládnymi výdavkami do sociálnej sféry. Nezamestnanosť vyskočila na 20% a HDP sa prepadlo o 4,5%. Našťastie sa krajina z krízy pomerne rýchlo dostala a aj vďaka skoro trojmiliardovej pôžičke od MMF sa ekonomika začala spamätávať. Výsledkom bolo škrtenie vládnych výdavkov, opatrné devalvácie pesa a jeho následný prechod do voľného (floating) režimu.

Po nástupe prezidenta Uribeho ekonomické reformy pokračujú a krajina dosahuje jedni z najvyšších prírastkov HDP na kontinente (až okolo 8%). Hospodárstvo je po Argentíne a Čile tretie najsilnejšie v regióne a oproti ostatným latinskoamerickým krajinám (Bolívia, Peru, Venezuela, Ekvádor či Uruguay) je na tom krajina veľmi dobre. Kvalitná cestná infraštruktúra, dobrá a stále sa zlepšujúca bezpečnostná situácia, rozvoj ekonomiky, prístup k najnovším nechnológiam a hospodárska stabilita charakterizujú Kolumbiu 21. storočia (aj keď je krajina stále vo veľkej miere závislá od poľnohospodárstva, najmä pestovania kávy).

Čo sa týka jednotlivých odvetví, má kolumbíjske hospodárstvo nasledujúce hlavné produkty:
  • Poľnohospodárstvo: káva, kvety, cukrová trstina, banány, plátanos, kukurica, kakao, kokosy, ryža, bavlna, tabak, maniok (kasava, yuka), citrusy, ananás, zemiaky, obilniny, hydina, hovädzí dobytok, mlieko
  • Priemysel: textilný, odevný, kožiarsky, potravinársky, papiernícky, chemický a petrochemický, cementársky, staviteľský, železiarsky a oceliarsky, hutnícky, drevársky
  • Služby: osobné služby (podomový a pouličný predaj jedla či bižutérie, pouličné predstavenia, umývanie okien áut stojacich na semaforoch, všelijaké možné stánky, parkovací pomocníci, pomocníčky v domácnosti, opatrovateľky, strážnici, ... --- je treba povedať, že táto najväčšia skupina tvorí hlavnú časť tzv. podzamestnanosti - ľudia, ktorí síce majú pro-forma prácu (živnosť) a vo výkazoch nezamestnaných sa neuvádzajú, nedosahujú však pri nej ani minimálnu mzdu), policajti, vojaci, bankovníctvo, poisťovníctvo

Z energetického hľadiska Kolumbia využíva hydroenergetický potenciál svojich riek, do siete je zaradených aj 10 tepelných elektrární (polovica z toho fungujej na zemný plyn a polovica na uhlie). Kolumbia je čistým vývozcom energie.

V oblasti zahraničného obchodu je krajina najmä exportérom kávy, ropy, uhlia (6. na svete), niklu, zlata, rezaných kvetov, polodrahokamov (najmä smaragdy), cukru a tropického ovocia. Zahraničné investície sa sústreďujú najmä do petrochemického priemyslu (ťažba ropy) lokalizovaného na východných planinách (centrum aktivity FARC). Toto odvetvie podlieha častým útokom zo strany guerríl. Na druhej strane je miestne obyvateľstvo vystavené vykorisťovaniu zo strany ropných spoločností a paramilitares, ktorí sa niekedy neštítia ani vyháňať (zvyčajne domorodých) obyvateľov zo svojich príbytkov, resp. ich rovno zabíjať. Nedávno sa v médiách objavil škandál, kedy kolumbíjska vláda dala pôdu v tejto časti krajiny k dispozíii americkým ropným spoločnostiam a zamietla návrh na jej rozdelenie obyvateľom krajiny. Produkcia ropy dosahuje v súčasnosti cca. 620,000 barelov denne, z čoho sa takmer 1/4 vyváža. Najväčší exportní partneri sú USA (41%), Venezuela (10%) a Ekvádor (6%). Väčšina dovozov pochádza z USA (29%), Mexika (8%), Číny (7%), Brazílie (6%) a Venezuely (5%).

Na ilustráciu dopĺňam niekoľko štatistických údajov, pre porovnanie aj s údajmi za USA a Slovensko:
Ukazovateľ USA Slovensko Kolumbia
HDP PPP 13 860 miliardy USD 107,6 miliardy USD 320,4 miliardy USD
HDP CP 13 790 miliardy USD 71,6 miliardy USD 171,8 miliardy USD
HDP PC PPP 46 000 USD 19 800 USD 7 200 USD
HDP PC CP 45 800 USD 13 200 USD 3 847 USD
Reálny rast HDP 2,2% 10% 6,5%
HDP podľa sektorov
  • Poľn: 1%
  • Priem: 21%
  • Služ: 79%
  • Poľn: 3%
  • Priem: 33%
  • Služ: 64%
  • Poľn: 12%
  • Priem: 36%
  • Služ: 52%
HDP podľa zamestnanosti
  • Poľn: 0,5%
  • Priem: 23%
  • Služ: 77%
  • Poľn: 5%
  • Priem: 39%
  • Služ: 56%
  • Poľn: 23%
  • Priem: 19%
  • Služ: 58%
Nezamestnanosť 4,6% 8,6% 10,6% (ale vysoká podzam.)
Inflácia 2,7% 2,3% 5,5%
Obyvateľstvo pod hranicou 2 USD na deň -- 2,9 17,8
Obyvateľstvo pod národnou hranicou chudoby 12% 20% 50-60%
Giniho index 45 26 54
Verejný dlh 36,8% HDP 34,8% HDP 53,9% HDP

Nabudúce stará mať prečíta rozprávku o kolumbíjskom sochárstve a maliarstve.

Rozprávky starej matere 21 - Sochárstvo a maliarstvo Kolumbie

top
Prvé hrnčiarske výrobky na území Kolumbie sa datujú do roku 6000 pred n.l., teda skôr než akékoľvek iné hlinené výrobky nájdené kdekoľvek inde na svete. Pochádzajú z kolumbíjskeho karibského pobrežia.

Výrobky zo zlata sa začali vyrábať približne v 4. storočí pred našim letopočtom. Slúžili najmä na rituálne účely (žutie koky pri náboženských ceremoniáloch), resp. ukladanie do hrobov. Bohužiaľ sa počas histórie dobývania Kolumbie, ako aj v jej novodobých dejinách, vyskytovali prípady rabovania hrobov, ktoré mali za následok zničenie, roztavenie a odvlečenie veľkej časti zlatého bohatstva krajiny. Aj napriek tomu sa však vďaka úsiliu Kolumbíjskej národnej banky podarilo mnohé vzácne kusy zachrániť a tie teraz tvoria súčasť Múzea zlata v Bogote.

Okrem toho sa približne v 8. - 2. storočí pred našim letopočtom rozvíjala aj kultúra San Augustín, známa výrobou pozoruhodných sôch. Išlo prevažne o ceremoniálne budovy, sarkofágy a veľké kamenné monolity zobrazujúce postavy podobné ľuďom alebo zvieratám. Niektoré zo sôch dosahujú až 5 metrov.

Čo sa týka maľby, doložené sú prvé petroglyfy (nástenné maľby) zo 14. storočia pred našim letopočtom. Po dobytí Ameriky Španielmi pochádzala prevažná časť malieb zo Španielska, kde sa vyrábali na zakázku v tradičných dielňach -- ich autori sú preto z väčšej časti neznámi. Postupne sa začínala rozvíjať aj tradícia kolumbíjskeho maliarstva a to najmä v podobe fresiek a nástenných malieb v kostoloch a príbytkoch bohatých mešťanov. Medzi najznámejších maliarov tohto obdobia patrí Alonso de Narváez s jeho dielom Virgen de Chiquinquirá. Obdobie baroka prinášalo opäť najmä sakrálne maľby. Medzi umelcami vynikal Gregorio Vázquez de Arce y Ceballos s jeho nevšedným zobrazením Svätej Trojice (jedna postava so 4 očami a 3 tvárami po vzore Hinduistov). Ďalším známym dielom je séria 12 malieb archanjelov, tzv. Arcángeles de Sopó.

V 19. storočí sa rozvíjala republikánska maľba s predmetmi záujmu najmä medzi osloboditeľmi (Simon Bolívar, Santander, Policarpa Salvarrieta, ...). V 20. storočí sa začali rozvíjať moderné štýly post-impresionizmu a secesie. Od 50. rokov potom naberá kolumbíjske výtvarné umenie na originalite a k slovu sa dostávajú najslávnejší kolumbíjski maliari Alejandro Obregón a Fernando Botero. Botero zároveň v 20. storočí znovuobjavil kolumbíjske sochárstvo a svojim osobitým štýlom sa stal známym aj v zahraničí (no dobre, na Slovensku možno nie, ale inde hej :D). Viac príkladov kolumbíjskeho sochárstva a maľby nájdete v galérii Sochárstvo a maľba.

A čo nás ešte čaká a neminie? No predsa tradičné kolumbíjske výrobky. A teraz už rýchlo do postieľok, veď už mesiac svieti... dobrú noc vám, deti :D

Rozprávky starej matere 22 - Proces výroby kávy

top
Ajhľa - prekvapenie. Tento týždeň sme sa mali za pomoci tohto plodného monológu rozprávať o tradičných kolumbíjskych výrobkoch, avšak nadpis hovorí niečo iné. Nuž, táto nečakaná zmena programu má dva dôvody:
  1. Aký lepší kolumbíjsky tradičný výrobok ako kávu si viete predstaviť?
  2. Mám prednášku o výrobe kávy čerstvo v pamäti, tak ju musím zreprodukovať, kým všetko zabudnem :D
Najprv pár slov o káve vo všeobecnosti. Pitie kávy sa objavilo v 9. storočí v Etiópii. Samotné slovo káva pochádza z arabského qahwa, čo môže byť skratkou výrazu qahhwat al-bun (zrnkové víno) alebo etiópskeho regiónu Kaffa, kde sa káva na začiatku pestovala. Z Etiópie sa potom tento nápoj rozšíril do arabského sveta, turecka a odtiaľ v 16. storočí cez Taliansko do zvyšku Európy, Amerík a zvyšku sveta. Dnes je jedným z najobľúbenejších nápojov na planéte.

Samotná rastlina kávovníka (Coffea) sa pestuje v dvoch verziách: Coffea canephora-robusta a Coffea arabica. Druh arabica sa považuje za kvalitnejší, menej horký a so silnejšou arómou. V Kolumbii sa pestuje práve tento druh kávy. Krík či stromček za normálnych okolností dosahuje výšku až 5 metrov, ale pri hospodárskom využití sa strihaním formuje do výšky cca. 160 cm, aby bolo z neho možné zo zeme zbierať úrodu. Listy sú 5-10 cm,. veľké, oválne, vrúbkované, zmavozelené a lesklé. Kvety dosahujú rozmery cca. 2 cm a sú jednoduché, zložené z 5 rovnako dlhých úzkych okvetných lístkov. Z geografického hľadiska rastie kávovník v rovníkových oblastiach Afriky, Ázie a Južnej Ameriky. Pôvodne sa pestoval na tienistých miestach pod stromami, no kvôli skráteniu času dozrievania plodov (ktoré aj v skrátenej podobe trvá 8 mesiacov) sa začalo s jeho vysádzaním na otvorené priestranstvá na priamom slnku (čo má často za následok klčovanie pôvodných porastov - pralesov a inej vegetácie).

Do Kolumbie bola káva privezená začiatkom 19. storočia a jej pestovanie sa uchytilo najmä v regióne Paisa a to hlavne v jeho departmentoch Caldas (Manizales), Risaralda (Pereira) a Quindío (Armenia), ktoré spolu tvoria tzv. "Kávovú os". Pestovanie tejto plodiny tvorí v 3,7% kolumbíjskeho HDP a až 75% produkcie kávy sa vyváža. "Kolumbíjska káva" má v rámci Európskej únie statuz ochrannej značky pôvodu.

Celý proces pestovania kávy sa začína u kávového zrnka. Kolumbíjsky maloroľník (ktorí tvoria cca. 80% celonárodnej produkcie) si ich zvyčajne kupuje od štátnej federácie na podporu pestovania kávy prevádzkujúcej aj dobre známu sieť kaviarní Juan Valdez. Semiačko sa zasadí do pôdy umiestnenej v igelitovom vrecúšku a nechá sa 40-60 dní klíčiť. Po tejto dobe z kávového zrniečka vyraší prvotná stonka (tzv. "fósforo - zápalka") s dvoma klíčnymi lístkami ("chapola - motýľ"). Rastlinka sa ďalej ošetruje, prihnojuje a postupne sa vyvinie do podoby sformovanej rastliny nazývanej "coilno". Tá sa dôsledne kontroluje, sleduje sa jej rast a vývoj koreňov. Následne, po dosiahnutí optimálnej sily a vzrastu, sa najlepšie rastlinky s rovnými a dobre vyvinutými koreňmi presadia na pole a začínajú voľne rásť. Celý tento proces presádzania je určený najmä na to, aby mohol pestovateľ kontrolovať vývin kávových kríčkov, prihnojovať ich, chrániť proti škodcom, ale najmä vyberať na presádzanie len tie najlepšie, najsilnejšie a najmohutnejšie rastlinky, lebo iba tie mu neskôr zabezpečia pravidelnú, veľkú a kvalitnú úrodu.

Po presadení na voľný pozemok čaká roľníka, nazývaného aj "cafecultor" približne rok - rok a pol trvajúci proces starostlivosti o už vysadené rastliny a najmä čakania, pretože počas tohto obdobia naprinášajú úrodu. Stane sa tak až po 18-24 mesiacoch od vysadenia. Dobrou správou je, že v tejto fáze už cafecultor nemusí stromček zavlažovať, pretože si je schopná načerpať dostatok vlahy z pôdy.

Po dosiahnutí tohto stupňa vývoja začína stromček produkovať prvé kvety, ktoré sa premenia na zelené bobuľky. Tie ako dozrievajú, menia svoju farbu na červenú alebo žltú. V Kolumbii dáva káva úrodu spravidla dvakrát do roka: prvú, menšiu, v období mája a zažiatku júna a druhú, hlavnú, koncom septembra. Po zbere zrelých surových kávových bobúľ, ktorý sa vykonáva výhadne ručne (na svahoch v okolí Manizales a celého kávového regiónu, ktorých sklon nezriedka dosahuje 50 i viac stupňov), nasleduje ich spracovanie. To spočíva v odstránení červenej/žltej šupky a dužiny pod ňou tak, aby zostala iba "kôstka". Je to dôležité, pretože sladká dužina a šupka by pri následnom procese znižovali chuť kávy. Toto "odšupkovanie" sa uskutočňuje dvoma spôsobmi:
  • tradične sa kávové plody popučia a nechajú niekoľko dní kvasiť. Pri tom je potrebné ich neustále premývať vodou, aby sa zvyšky dužiny a sladkej šťavy odplavili. Tento spôsob si na 1kg bobúľ vyžaduje cca. 30l vody, ktorá bez ďalšej úpravy (lebo maloroľník infraštruktúru na jej úpravu nemá) putuje do riek, kde spôsobuje kvôli svojim fermentačným zložkám povážlivý stupeň znečistenia.
  • nový spôsob vyvinutý federáciou na podporu pestovania kávy zahŕňa použitie špeciálneho prístroja, tzv. "odšupkovača (despulpador)", ktorý nielen že odstráni z kávy jej vrchný obal spolu s dužinou, ale kávu ešte aj odstredí, čím z nej dostane až 90% sladkej šťavy. Na odstránenie zvyšných 10% je opäť potrebné kvasenie vo fermentačných nádržiach, no spotrebuje sa naň už len 1 liter vody na 1kg kávy, čím sa samozrejme šetrí životné prostredie. Zvyšky šupiek a dužiny z odšupkovača sa kompostujú a použijú ako hnojivo.

Tu sa káva začína nazývať "mokrý pergamen" podľa pergamenovitého obalu, ktorý obaľuje samotné kávové zrnko. Nasleduje proces sušenia, kedy sa mokré zrnká počas 1-2 týždňov (závisí od počasia) sušia. Tradične sa využívala len sila slnka a vetra, no tento proces bol značne komplikovaný, pretože práve v období oboch zberov kávy zažíva kávová oblasť Kolumbie tzv. zimu, t.j. prší tu a je pomerne zima, čím sa doba sušenia neúmerne predlžuje. Momentálne sa preferuje sušenie na sitách v konkávnych skleníkoch, ktoré koncentrujú slnečné lúče a doba sušenia sa tak znižuje na niekoľko dní.

V tomto momente sa káva dostáva do štádia suchého pergamenu a tu sa väčšinou úloha cafecultora končí. Kávu v tomto štádiu predáva do družstiev, ktoré v nej merajú pomer vlhkosti, kávu dosušujú a v takomto stave aj exportujú do zahraničia. V minulosti fungoval predaj kávy na tzv. mostovom princípe, kedy pestovateľ kávy nechal vrecia s kávou na moste smerom do nasledujúcej dediny. Kupec si z nich zobral, koľko potreboval a nechal mu na mieste peniaze. Pestovateľ peniaze vzal a nechal na mieste prípadný výdavok. Nemusím ani hovoriť, že dnes by tento systém s najväčšou pravdepodobnosťou nefungoval :D. Vráťme sa ale do súčasnosti. Pred exportáciou sa z kávy ešte odstráni už spomínaný pergamenový obal, čo sa deje buď previevaním alebo v strojoch označovaných pojmom "trijjadora". Tento obal sa následne môže použiť ako palivo pri dosúšaní výsledného produktu v ekologických sušičkách (na rozdiel od tradičných plechových valcov nazývaných "guardiola"), v ktorých sa sušilo dymom z uhlia samozrejme znižujúc kvalitu výslednej kávy. Niekedy sa ešte následne odstraňuje v tzv. "leštičkách" aj posledný, strieborný, obal kávového zrnka, ale vo väčšine prípadov sa kvôli lepšej chuti necháva na zrnku. Až v cieľovej destinácii sa po rôznych prídavných procesoch (napr. odstraňovanie kofeínu, pridávanie aditív...) praží, melie a balí -- aby si čo najdlhšie zachovala svoju arómu.

Proces praženia je pritom tiež pomerne rozmanitý, pražená káva sa podľa teploty a času praženia (10-20 minút) člení na svetlejšie (horkejšie s väčším obsahom kafeínu) a tmavšie (jemnejšie) varianty. Pri pražení dochádza k premene obsiahnutého škrobu na cukor, ktorý sa karamelizuje, dodávajúc káve chuť a farbu. Okrem toho pri teplotách okolo 200°C vznikajú z prekurzorov obsiahnutých v zrnku rôzne organické oleje, o.i. kafeol, ktorý dodáva káve jej typickú arómu (pred pražením vôbec nemá chuť).

Nuž a ako si človek môže byť istý, že si v kaviarni skutočne vychutná pravú kolumbíjsku kávu a nie nejakú zmiešaninu všetkých možných káv, ktorú väčšinou ponúkajú nadnárodné kávové spoločnosti? No predsa tak, že si tú šálku dá v kaviarni Juan Valdez (ktorý sa na nás z loga na pozadí kolumbíjskych hôr pozerá aj so svojou mulicou Conchou) a zostane mu okrem garancie kvality aj pocit, že pomohol kolumbíjskym cafecultorom, lebo časť zo zisku z predaja kávy v Juan Valdez putuje na podporu a rozvoj kolumbíjskeho pestovania kávy (dotácie roľníkom, výskum, ...). Ale, aby sme si zasa nemysleli, že s roľníci až natoľko vykorisťovaní, za jeden košík kávy dostávajú približne 2-10 USD. Za deň nazbierajú 6-7 košíkov, čo znamená denný zárobok okolo 240 - 1400 SKK a pri miestnych cenách vôbec nie je zlé -- napr. Oni, človek so skončenou vysokou školou tu zarába cca. 260 SKK za deň, ja približne 400 a ostatní stážisti približne 690 SKK / deň. Je však pravda, že z ceny kávy, ktorú si kúpime na pultoch predajne, má prvovýrobca tak asi 5%.

Rozprávky starej matere 23 - Tradičné kolumbíjske výrobky

top
Kolumbia je ako krajina veľmi bohatá na tradičné ručné výrobky. Dnes si spomenieme aspoň najtypickejšie z nich :D
Manilla: ([maníjas]) Ide o náramok vyhotovený väčšinou z farebných bavlniek alebo kože. S manillami sa v Kolumbii stretnete doslova na každom rohu. Vyrábať ich vedia decká aj dospelí a predávajú sa väčšinou za ceny okolo 2000 pesos.
Sombrero volteado: ([sombréro voltiáo]) Ako už samotný názov (ktorý sa niekedy fonetizuje na "sombrero vueltiao") napovedá, ide o tradičný točený klobúk vyrábaný zo suchých listov trstiny z rodu Gynerium sagitatum, ktorá dosahuje výšku až 5 metrov. Najtypickejšie je pre oblasť pobrežia krajiny. Čierne zafarbenie častí sombrera sa dosahuje namáčaním suchých listov v príslušných farbivách.
Mochila: ([močila] - hehe) je tradičný indiánsky vak vyrábaný z teľacej alebo kozej kože so srsťou. Nosí sa na traku prehodený cez plece. V Kolumbii je mochila veľmi populárna aj medzi mladými a asi všetci moji známi jednu vlastia a viac či menej často používajú. Alternatívne sa môže vyrábať aj z trstinových listov.
Ruana: ([ruana]) Najľahšie si ruanu možno predstaviť ako hrubú vlnenú deku s dierou uprostred. Cez dieru sa prestrčí hlava a zvyšok "deky" svojho majuteľa dokonale zakryje, poskytujúc mu teplý pocit domova. Používa sa najmä vo vyšších polohách (department Boyacá, časti Caldas), kde panuje "kemra jak na sibíri". Oni má napríklad ešte stále odloženú svoju detskú ruanu, ktorú používal keď bývali v studenej oblasti Páramo.
Poncho: ([pončo]) Brat ruany, ktorý je však vyrobený z ľahších tkanín (najčastejšie bavlny) a používa sa najmä v teplejšej oblasti, resp. v modernom prevedení ako ženský módny doplnok (a fakt vyzerá dobre).
Carriel: ([kariel]) Názov tohto druhu tašky pochádza pravdepodobne z anglického "Carry All", čiže "Všetko-nos". Ide skutočne o univerzálnu mužskú tašku regiónu Paisa vyrobenú tradične z odchlpenej kože nutrie, ocelota (väčšia divá mačka), v minulosti aj pumy a jaguára a v súčasnosti občas aj teľaťa. Používajú ho najmä dedinčania, muliari, zberači kávy a podobne. Zvyčajne sa skladá z 9 oddelení (z toho 3 tajné), v ktorých si jeho majitelia podľa tradičných zvykov nosia nasledovné veci: peniaze, holičské potreby (aby sa mohli po dlhej ceste oholiť), hrebeň, zrkadielko, lampión, olejovú sviečku aj s obalom, hracie kocky, karty, listy od svojej milej/milého, pramienok vlasov od tej istej osoby, živicu ako dezinfekciu, lano, povraz, ihlu, vreckový nožík, jeden-dva amulety, tesák šelmy ako ochrana proti divej zveri, čarovné semienka, tabak, krieslo a práchno alebo zapaľovač, podložku pre zapaľovač, svätý obrázok, zošit a pero, píšťalku :D
Guadua: ([guadua]) Ako som už viackrát spomínal, ide o miestny veľmi tvrdý a pevný bambus, z ktorého sa dá stavať lešenie, armovanie, vyrábať nábytok a pod.
Mola: ([mola]) je spôsob výroby látok typický najmä pre indiánov kmeňa Kuna. Jeho predchodcom boli maľby na telo, ktorých vzory indiáni pod vplyvom prichádzajúcich misionárov začali namiesto na svoju kožu zapracovávať do látok. Výrobný postup väčšinou pozostáva zo zošitia 2-7 vrstiev rôznofarebných látok a následného vystrihovania typických vzorov. Okraje takýchto vzorov sa potom prešívajú tenkými ihlami. Na zvýšenie pestrosti farieb sa niekedy používajú aj viacfarebné látky, resp. sa niektoré časti vzoru na látku vyšijú. Čím viac vrstiev a farieb a čím menej viditeľných stehov a výšivky, tým je látka kvalitnejšia a drahšia. Molas sa najčastejšie používajú na výrobu oblečenia (blúzky, sukne, šály, ...), vankúšov či iných látkových výrobkov.
Hudobné nástroje: Ide najmä o nástroje gitarovitého typu (napr. veľký a tučný "gitarrón", päťstrunová minigitarka "cinco" či 10-12 strunové "tiples").
Glazúra: Umelecké glazované a lakované predmety, ktoré sa vyrábajú najmä v regióne Pasto na juhozápade krajiny. Korene tohto umenia siahajú ešte do predkolumbovských čias a pri jeho tvorbe sa využíva živica zo stromov mopa-mopa (Elavagia pastoensis).


Rozprávky starej matere 24 - Folklór a mytológia Kolumbie

top
Folklór a mytológia Kolumbie tvoria pestrú zmes pôvodných indiánskych povier, importovaného katolíckeho mysticizmu, afrických legiend a ich vzájomnej interakcie. Folklórne zvyklosti sa prejavujú aj v každoročných mestských festivaloch, jarmokoch, slávnostiach a veľtrhoch, z ktorých mnohé sa vyznačujú práve pôvodnou folklórnou tématikou.

Kolumbíjsky folklór sa ani tak neprejavuje v podobe ľudových piesní, ako je tomu na Slovensku (samozrejme ak za ľudové piesne nepovažujeme staré indiánske rytmy, maľby a výrobky). Jedným z aspektov tejto oblasti sú tradičné kolumbíjske výrobky, o korých sme si písali minule. Ďalším sú práve tradičné rytmy a tance, o ktorých sme si tiež písali. Dnes si povieme niečo o skôr o folklórnej ľudovej slovesnosti, ktorá sa zachovala najmä v pohode najrôznejších legiend:
  • La Tunda je mýtus z tichooceánskeho regiónu Kolumbie, najrozšírenejší medzi černošským obyvateľstvom. Ide o ženu-upírku prenasledujúcu svoje obete.
  • Patasola, čiže "jednonohá žena", je jedným z mnohých mýtov z juhoamerickej džungle.
  • Moan je lesný a riečny tvor, ktorý ochraňuje lesy, kradne ženy a bráni rybárom a lovcom v ich bohumilých aktivitách (hmmm... vyzerá to na suseda kríženého so šialeným Greenpeaceákom :D).
  • Llorona, čiže plačka, je duch ženy plačúcej za svojimi deťmi, ktoré utopila. Jej zjavenie sa niekedy označuje za znamenie smrti.
  • Madremonte alebo Marimonda, čiže "matka hory", sa zvyčajne považuje za ochrankyňu prírody a lesných zvierat. Dosť ťažko rozdýchava, keď sa jej do lesíka priženú ľudia a chcú jej ho vyrúbať. Občas sa stotožňuje s matkou prírodou alebo paňou šeliem.
  • Hombre Caiman, čiže "kajmaní muž", je legendárnou bytosťou, ktorá sa teší z napolu ľudského a napoly kajmanieho výzoru (kandidát na plastiku, chudák :D). Najväčšej popularite sa teší v regiónoch Plato a Magdalena, najmä na vidiku a na menej osídlených územiach. Údajne ide o rybára, s ktorým sa nepekne zahral duch rieky Magdalena a premenil ho na aligátora, ktorý sa každý rok na sviatok Sv. Sebastiána vracia medzi ľudí a loví svoje obete na štýl vlkodlaka.
  • La Mojana alebo Mami Wata, v preklade niečo ako "zmáčanina" je vodný duch premenlivého tvaru, ktorý sa zvyčajne objavuje v ľudskej podobe zneužívajúc ju na zvádzanie a unášanie ľudí. V údolí rieky Amazonka sa tieto chvályhodné vlastnosti pripisujú rúžovým delfínom zastupujúcim ducha rieky Amazonka.
  • Pollo Maligno, čiže doslova "zlé kura", je zlým duchom lesa vo forme kusa hydiny, ktorý straší lovcov a tým ich ženie do najhlbších častí lesa. Tam ich zaživa zožerie (oddnes si dávam na kurence pozor :D).
  • Candileja je podľa povesti duchom mrchavej a zlomyseľnej stareny, ktorá sa mala starať o svoje vnúčence. Keďže však bola taká mrchavá, aká bola, nenaučila ich žiadnej morálke, úcte k starším ani etickým hodnotám predkov, a tak z nich vyrástli vrahovia a zlodeji (hmmm... ktovie, či náhodou nerobila babysitterku naším politickým zástupcom... ). Preto ju v druhom živote odsúdili na večné blúdenie po zemi v zajatí plameňov. Je príbuzná bludičiek.
  • Mula Retinta, čiže "zlá mulica" je ďalší zlý duc, ktorý sa muličiarom zjavuje ako toto nevinné a zlaté ťažné zvieratko, avšak s tým rozdielom, že spôsobuje divoké vetry a búrky (ehm... tak tie zažívam niekedy aj ja... hlavne tie vetry...), ktoré majú tendenciu zhadzovať milých muličiarov do priepastí a strmých zrázov.
  • Viruñas alebo Mandingas "Zlomrd" sa považuje sa prejav Satana a zjavuje sa v podobe švárneho šuhaja, ktorý kradne ľuďom dušu (kto vie, či len šumným devám alebo aj iným švárnym mládencom).

Samozrejme, okrem tohto, takpovediac ľudového folklóru existuje aj folklór pôvodný - indiánsky. Ide najmä o mytológiu jedného z hlavných kmeňov pôvodne obývajúcich územie Kolumbie - musicov.

Podľa ich viery je Bachué ("stará mať") nehmotným princípom stvorenia, vôle, myšlienky a predstavy všetkých budúcich vecí. Je konceptom podobným čínskemu princípu tao. Čas zrodu vesmíru je časom "unquyquie nxie" ("prvej myšlienky"), kedy sa myšlienky Bachué zmenili na činy. Bola to tiež éra, v ktorej Bachué počala Stvoriteľov sveta a prikázala im tvoriť.

Prví bohovia, Stavitelia sveta, postavili prvý obradný chrám Cuca. Patrila medzi nich už spomínaná Bachué ("baba s holým poprsím"): Bohyňa-matka, ktorá povstala z podsvetia, aby na svet priviedla ľudskú rasu. Cuza ("podobný noci"): Mužský princíp stvorenia. Chibchachum ("držiteľ zeme"): Univerzálny zákonodarca. Bochica ("otec civilizácie"), Nemcatacoa a Chiminigagua: trojjediné božstvo zložené z Chí, Chímini a Chiminigagua.

Pri prvom rituáli bohovia tancovali veľmi dlho (tanec "Sas quyhynuca") za sprievodu bubna "Fo". Tento rituál mal za následok vznik času a priestoru. Následne stvorili bohovia prvé prvky vesmíru: "Fiva" (vzduch), "Faova" (vesmírny oblak) a "Ie" (dym). Potom vytvorili šesť smerov materiálnej dimenzie a za pomoci prázdnoty založili stredisko moci Tomsa (pupok sveta). Vesmír však stále nemal žiadnu konzistenciu, na ktorú si musel počkať mnoho vekov "bxogonoas". Prišla s nástupom "sas bequia", počiatku vesmíru.

Svet sa začína s nástupom "Chimi" (dužina), prvého materiálneho telesa na svete. Následne sa v tele Tomsu začali inkubovať zárodky hviezd, zárodky pôdy a zárodky kameňov. Keď bolo Tomsa už naplnené, vynorili sa semienka zeme. Ich zvyšky bohovia odhodili, čím vytvoril Mliečnu Cestu. Všetkým bohom boli rozdelené prvky: Teplo bohyni Sua – slnko -, chlad bohyni Chía – mesiac -, a oblaky s dymom zemi. Všetky semienka však boli neplodné a žiadne nevyklíčili. Mnya, zlato, energia, sa spojil s Chimi, dužinou a spolu sa premenili na Chímini, tvorivú silu, ktorá spôsobila dodatočné vyklíčenie všetkých semienok.

Kvôli porušeniu božských zákonov zniesol Chibchachum na zem potopu, ktorá pokryla svet a takmer vyhubila ľudskú rasu (nie je zvláštne, že sa veľká potopa nezávisle od seba spomína v Biblii, v sumerskom Epose o Gilgamešovi a v juhoamerických poverách?). Následne ochranný boh Bochica vyhnal vody prostredníctvom vodopádu Tequendama a ľudí naučil základom civilizácie, poľnohospodásrtva, náboženstva, umenia a remesiel. Keď už bol na odchode do svojho nebeského kráľovstva, zjavila sa dúha a Bochica oznámil svoj druhý príchod v ďalekej budúcnosti, ktorý bude sprevádzať smrť a choroby (žeby súdny deň ako v Biblii? - zaujímavé). To sa mu aj splnilo... prišli európski kolonizátori.

Medzi ďalšie božstvá Muiscov patrili napr. myš (Chuchuia), Venuša (Fagua), Koka (Hayo) a mnohé ďalšie.

Nabudúce bude na programe dňa malý príbeh o kolumbíjskych festivaloch.

Rozprávky starej matere 25 - Festivaly Kolumbie

top
Festivaly sa každoročne konajú takmer v každom kolumbíjskom meste či mestečku. Ide väčšinou o 2-8 dní trvajúce slávnosti na spôsob nášho jarmoku či vinobrania. Väčšinou sú miestom na bujarú zábavu, akcie a podobne. Chýbať nesmú súťaže krásy, ktorých je v Kolumbii asi 1000. Do Kolumbie tradíciu festivalov priniestli Španieli, ktorí majú tiež každoročné oslavy v každej druhej dedine. Nasledujej zoznam najvýznamnejších festivalov:
  • Fiesta de Manizales: Odohráva sa vždy v prvých týždňoch roka a ide o jeden z najznámejších kolumbíjskych festivalov. Vyznačuje sa najmä súťažami krásy, prehliadkami veteránov, koní, corridou, pitím, stánkami a pod. Počas ferie sa celý týždeň pracuje len doobeda :D
  • Carnaval de Barranquilla: Taktiež významný kolumbíjsky festival. Jeho história siaha až do 19. storočia, od kedy sa koná vždy 4 dni pred popolcovou stredou. Vyznačuje sa najmä prezentáciou všemožných druhov hudby a tanca.
  • Feria de las Flores en Medellin: Festival kvetín. Prvýkrát sa konal 1.5.1957, no momentálne sa slávi v auguste spolu s oslavami nezávislosti Antioquie. Jeho ťažiskom je výstava kvetov z celého okolia (Kolumbia je najväčším vývozcom kvetín na svete a okolie Medellinu hrá v tejto oblasti v rámci krajiny prím).
  • Carnaval de Negros y Blancos en Pasto: Karneval čiernych a bielych patrí k najstarším festivalom v krajine. Pôvod má na začiatku 17. storočia a pripomína "deň pracovného voľna" vtedajších afrických otrokov.
  • Festival Folklórico Colombiano de Ibagué: Festival miestneho folklóru v Ibagué
  • Feria de Cali: Toto dvojmiliónové mestečko, o ktorom v Európe nikto nikdy nepočul sa vyznačuje najmä tancom salsy. Preto je aj najväčším lákadlom festivalu maratón v tancovaní salsy spolu s prehliadkou koní a ďalšími atrakciami.
  • Festival Folclórico, Reinado Nacional del Bambuco y Muestra Internacional del Folclor de Neiva: Festival pri príležitosti sviatku Sv. Petra a Pavla (jéééj), ktorý sa koná každoročne okolo 29.6.
  • Carnaval de Riosucio: Karneval sa koná v Caldaskom mestečku Riosucio (preklad: špinavá rieka). Zaujímavosťou je najmä pitie šťavy z cukrovej trstiny (guarapo) v nádobkách z tekvice (calabasas).
  • Carnaval de Bogotá: Slávi sa vždy v auguste, údajne už od roku 1539. Karneval bol istý čas spojený aj s oslavami miestnych indiánov Muiscov (až kým ich všetkých nevyhubili, pozn. red. :D).
  • Rock Al Parque: Druhý najväčší rockový festival v Latinskej Amerike (po Rio de Janeire), ktorý sa vždy v októbri koná v jednom z bogotských parkov. Festival vznikol v roku 1995 a zaujímavosťou je, že v roku 2007 prvý deň festivalu zrušili pre obrovské krupobitie, ktoré zasiahlo Bogotu (poničené autá, údajne meter až meter a pol krúpov na zemi, čo na dva dni úplne znemožnilo dopravu)
  • Festival Iberoamericano de Teatro de Colombia: Tento najväčší divadelný festival na svete sa koná v Bogote každoročne už od roku 1980.
  • Fiestas de Pubenza en Popayán: Festival známy súťažami folklórnych súborov.
  • Tangovía en Manrique: Koná sa na predmestí Medellinu a má formu pouličných slávností tanga.
  • Festival Nacional del Joropo en Villavicencio: Národný festival tanca joropo konajúci sa každý december.
  • Fiesta de Velas y Faroles en Quimbaya: Súťaž jednotlivých mestských štvrtí tohto arménskeho mestečka o najväčšiu a najpôsobivejšiu vianočnú svetelnú výzdobu. Koná sa začiatkom decembra.
  • Yipao en Armenia: Prehliadka džípov.
  • Festival de la Luna Verde en San Andrés: Festival konajúci sa na ostrovoch San Andrés. Vyznačuje sa silným vplyvom angličtiny a africkej kultúry s dominantnými hudobnými štýlmi Reggae a Calypso.
  • Festival de la Leyenda Vallenata de Valledupar: Koná sa vždy v apríli a považuje sa za jeden z najdôležitejších hudobných festivalov v Kolumbii. Prezentovaným hudobným štýlom je vallenato typické používaním harmoniky a rašplí.

O týždeň bližší pohľad na takzvanú kolumbíjsku parapolitiku.

Rozprávky starej matere 26 - Cartagena

top
HaHáááááááá... však ste konečne čakali rozprávku o kolumbíjskej parapolitike? Nuž, opäť vás sklamem (alebo možno poteším). Parapolitika sa ešte o týždeň odkladá, aby som vám dnes mohol priniesť čerstvo v pamäti uložené informácie o metropole kolumbíjskeho pobrežia, Cartagene.

Plné meno tohto 1,2 miliónového centra kolumbíjskeho pobrežia, 5. najväčšieho sídla v Kolumbii, metropoly departmentu Bolívar a špeciálny "Distrito turístico" je Cartagena de Indias. Bola pomenovaná podľa rovnomenného mesta v Španielsku (a keďže kolonisti si mysleli, že sú niekde v Indii, dali jej prídavok "de Indias"). Samotné meno Cartagena má súvis so starovekým mestom Kartágo. Oba názvy pochádzajú z púnskeho "Qart Hadast", čo znamená nové mesto (púnsky generál Hasdrubal založil Cartagenu len 80 rokov pred úplnov deštrukciou Kartága Rimanmi na konci 3. púnskej vojny v roku 146 pred n.l.).

Ako sme sa dozvedeli v múzeu zlata, ešte pred príchodom Španielov obývali územie dnešnej Cartageny kmene Tayronov z jazykovej rodiny Chibchov. V okolí Cartageny to boli konkrétne Zanúovia, ktorí si kvôli povahe rieky Sinu (každoročné záplavy a vytváranie tzv. "ciénagas", čiže plytkých záplavových vnútrozemských jazier) vyvinuli dômyselný systém poľnohospodárstva. Vybudovali totiž spleť umelých ostrovčekov oddelených kanálmi, cez ktoré voda bez problémov prešla, no vrch ostrovov už nezaplavila. Na nich potom indiáni pestovali potrebné plodiny. Keď voda ustúpila, nanosili úrodné záplavové bahno na vrch ostrovčekov a tak si zúrodňovali svoju pôdu.

Prvá (neúspešná) kolónia s názvom Antigua del Darién bola na mieste Cartageny vybudovaná už 14 rokov po objavení Ameriky, v roku 1506. Ďalší neúspešný kolonizačný projekt pod menom San Sebastian de Urabá na istú dobu odradil kolonizátorov od bádania karibského pobrežia. V roku 1527 si oblasť budúcej Cartageny opäť všimli a to najmä kvôli obrovskému zálivu, potenciálne slúžiacemu ako chránený prístav. O šesť rokov na to, 1.6.1553 španielsky veliteľ Pedro de Heredia zakladá na mieste prímorskej dediny kmeňa Calamarí mesto Cartagena. Mesto sa čoskoro rozrástlo a zbohatlo, čím sa stalo lákadlom pre pirátov. Niekoľkokrát bolo vyplienené a vypálené, čo vyprovokovalo vznik prvého požiarneho zboru v latinskej amerike a samozrejme aj stavbu cartagenských hradieb.

Hradby nechránia mesto z vnútrozemia, ale práve od mora. V ich vnútri sa nachádza staré mesto, tzv. "Ciudad murayada" (ohradené mesto). Je plná zachovalých a architektonicky zaujímavých budov, úzkych uličiek, malebných námestí a brutálne predražených kaviarní. Niektoré z nich sú umiestnené priamo na hradbách (miestami až 20 metrov širokých) a je z nich krásny výhľad na západ slnka.

Ďalšou atrakciou je pevnosť "Castillo de San Felipe". Postavili ju na obranu mesta v niekoľkých fázach. Zaujímavosťou (okrem jej veľkosti) je aj sklon jej stien v tvare pyramídy určený na zmiernenie sily nárazu delových gúľ. Celú pevnosť vybudovali na umelej kope zeme a kamenia, čo jej dáva nielen pevnosť, ale aj impozantný vzhľad. Kanóny pevnosti sú vstavané tak, že ich nie je možné namieriť na mesto (v prípade dobytia pevnosti). Niektoré steny sú plnené pieskom a kamením, aby absobovali kinetickú energiu prichádzajúcej gule a pri prípadnom zásahu sa nezosypali. Nachádzajú sa v nej tiež hĺbkové chodby v minulosti plné pušného prachu, ktoré slúžili na jej vyhodenie do vzduchu (taktiež v prípade dobytia). Okrem toho v pevnosti nájdeme vynikajúco akusticky riešené chodby, ktorých účelom bolo upozorniť obrancov na prichádzajúcich nepriateľov, ako aj iné prvky slúžiace na zlepšenie obrany. Okrem toho sa nad mestom na kopci "Cerro Popa" nachádza aj františkánsky kláštor, ktorý sa v minulosti stal miestom stretu bojovných mníšiek podporovaných arcibiskupom a mníchov podporovaných starostom. Niiice, how much? :D

Zaujímavo je tiež riešený prístav. Vchod do Cartagenského zálivu je prehradený ostrovom "Tierra Bomba" na dva prielivy: "Bocachica" (malé ústa) a "Bocagrande" (veľké ústa). Problém je, že okolie Bocagrande je veľmi plytké (len niekoľko metrov), takže lode tadiaľ nepreplávajú. Preto stačilo starým španielom opevniť len Bocachica a boli takpovediac za vodou :D

Čo sa týka mesta ako takého, žije jednoznačne z turistického ruchu. Pouliční predajcovia sú tu skutočne otravní a skutočne ponúkajú všetko od výmyslu sveta (zaručene pravé). Čo sa kúpiť oplatí, sú tradičné kolumbíjske výrobky ako "sombrero vueltiao", "mochila", "molas", ... Kuchyňa v Cartagene je ale veľmi chutná (ryby, vyprážené lahôdky, ...). Jednou zo zaujímavých čŕt mesta je jeho obrovská sociálna nerovnosť, keď sa v protiklade s najmodernejšími hotelovými štvrťami v Cartagene nachádzajú obrovské slumy, kam sa súdny človek vkročiť neopováži. Obyvateľstvo je väčšinou černošské - sú to totiž potomkovia bývalých dovezených otrokov z Afriky. Z toho dôvodu je doteraz v autobusoch zachovaná tradícia ohlasovačov, ktorí bez prestania vykrikujú cieľ daného autobusu - poväčšine negramotní černosi by totiž v minulosti z prípadných nápisov nič nemali. Tu treba spomenúť aj meno Sv. Peter Claver, ktorý v časoch otroctva pôsobil v Cartagene a pomáhal miestnym otrokom. Neskôr ho vyhlásili za svätého a má tu v Cartagene aj kostol :D.

Počasie je v meste stabilné, stále je okolo 30°C, čo nie je nepríjemné, trochu problematická je vlhkosť (90%), no ani tá nie je katastrofálna vďaka jemnému vetríku, ktorý na pobreží neustále pofukuje. Najpríjemnejšie je v nej večer po západe slnka, keď teplý vietor poskytuje človeku až hriešnu rozkoš. Pláže sú pieskové, priemerne pekné, ale Cartagene to vynahrádza blízkosť mnohých karibských ostrovov s plážami ako vystrihnutými z romantických filmov.

Medzi zaujímavé monumenty mesta patrí okrem hradieb, zámku a obligátnej sochy Bolívara určite aj socha piráta, ktorý v minulosti mestu pomohol a monument starých topánok. Bol totiž raz jeden cartagenský poet, ktorý mesto prirovnal k starým topánkam: starým, špinavým, roztrhaným a zapáchajúcim - ale aj tak ho má celkom rád. No a oni mu za to postavili monument... nuž ale, Cartagena je v skutočnosti mesto veľmi pekné, turistické štvrte nezapáchajú ani nie sú otrhané, takže prípadnú návštevu môžem len odporučiť. A ešte jedna dobrá rada na záver: ZJEDNÁVAŤ, ZJEDNÁVAŤ, ZJEDNÁVAŤ :D.

Rozprávky starej matere 27 - Parapolitika

top
Heeeeeeeeelooooooooo :D Však aj Vám chutí odopierané ovocie najsladšie? Ak áno, tak sa máte na čo tešiť, lebo po mesiaci odkladania sa konečne od starej matere dozvieme niečo o kolumbíjskej parapolitike.

Preto pripútať sa, nasadiť si prilby a začíname: kde bolo tam bolo, bola raz jedna krajina Kolumbiou zvaná. Dlhé roky v nej zúril boj medzi vládou, paramilitares a guerrillou (viď rozprávka o FARC). Keďže však guerrilla unášala a zabíjala cudzincov a bohatých (vrátane politikov), zatiaľčo paramilitares ich viac-menej pôvodne ochraňovali a robili čistky v chudobných štvrtiach, boli politici tejto krajiny viac naklonení paramilitares ako FARC. Niektorí až priveľmi. A tak sa stalo, že paramilitares živiaci sa najmä vydieraním farmárov a pestovaním drog si pomaličky nachádzali priateľov medzi politikmi, členmi kongresu, guvernérmi, starostami a miestnymi poslancami (príbuzní mnohých z nich boli unesení FARC).

I sa stalo, že niekedy v roku 2006 sa vláda dohodla so spriatelenými paramilitares na ich demobilizácii, výmenou za čiastočnú či úplnú beztrestnosť. A tak sa stalo, že sa našiel počítač jedného z ich šéfov, tzv. Jorgeho 40, obsahujúci veľmi kompromitujúce materiály pre politikov na pomerne vysokých pozíciach v štátnom aparáte. Malej kauzičky sa chytili súdy, vrátili sa k obvineniam a podozreniam, ktoré už existovali už pred objavením počítača a hľa výsledok:
  • 66 obvinených poslancov federálneho Kongresu
  • 33 zatknutých a uväznených poslancov federálneho Kongresu
  • odstúpenie ministerky zahraničia
  • zatknutie prezidentovho bratranca
  • vyšetrovanie samotného prezidenta Uribeho

Prezident, samozrejme, na verejnosti podporil vyšetrenie všetkých zločinov (najmä keď sa objavil tajný dokument podpísaný niektorými guvernérmi provincií a šéfmi paramilitares o potrebe "znovu založiť a preusporiadať štát"). Ústavný súd bol zhrozený a začal masívne zatýkanie a obviňovanie politikov, najmä z Uribeho strany. Ten sa však nedal a vyhlásil, že sa chystá založiť iný súd, ktorý by mal na starosti stíhanie politikov. Ústavný súd bol v šoku a obvinil prezidenta z pokusu o zastrašovanie a ovplyvňovanie vyšetrovania. A čo spravil prezident? Vydal šéfov paramilitares do USA, aby sa tam zodpovedali z pašovania drog. Prečo to urobil? No predsa preto, že v USA sa ich budú pýtať len na drogy a nie na vzťah s prezidentom a jeho politickou stranou, ako by tomu bolo v Kolumbii. Šikovný chlapík tento prezident.

Prevalila sa však ešte ďalšia kauza, v ktorej poslankyňa Kongresu vypovedala, že jej pred dvoma či troma rokmi zaplatili za to, aby hlasovala v prospech zákona umožňujúceho ďalšie prezidentovo funkčné obdobie. Poslankyňu zatkli a poslali do väzenia za korupciu, prezidentovi sa však nestalo nič, lebo sa nedokázalo, kto jej to vlastne zaplatil za podporu prezidenta. Údajne bolo do toho zapletených viac poslancov, no jednoducho bordel. A aby to nebolo všetko, Ústavný súd začal rozmýšľať, že by sa mal pozrieť na legitimitu prezidentovho druhého funkčného obdobia a že referendum o jeho znovuzvolení by sa malo opakovať, načo sa vynorili obvinenia, že celý Ústavný súd je na výplatnej páske paramilitares alebo FARC.

A aký je výsledok?
  • Absolútna strata dôvery v parlament (kongres)
  • Strata dôvery v ústavný súd
  • Strata dôvery v inštitúcie krajiny a čoraz častejšie hlasy volajúce po zmene
  • Prezidentova popularita dosiahla 84%

Takže, milé deti, tu to máte. Škandál-neškandál, parapolitika-neparapolitika, prezidentova popularita sa dostáva do výšok a všetci (vrátane autora tohto článku) sú radi, že FARC čučia doma pod plachtou a nevystrkujú moc rožky. Čo mi to len pripomína?

Nabudúce náboženstvo Kolumbie.

Rozprávky starej matere 28 - Náboženstvo Kolumbie

top
Kolumbíjske náboženstvo je zmesou vplyvov rôznych demografických skupín počas bohatej histórie tejto krajiny. Do dnešných dní sa v ňom zachovali elementy prapôvodnej mytológie Muiscov a Tayronov, o ktorých sme si písali v rozprávke č. 24 :D

Najväčší vplyv v krajine má však katolícka cirkev. Priviezli ju so sebou španielski conquistadori už na začiatku 16. storočia a doteraz zostáva hlavným náboženstvom v krajine. Kolumbia sa delí na 13 cirkevných provincií zastrešujúcich 13 arcidiocéz a 52 diocéz. Sídlom kolumbíjskeho primaciálneho arcibiskupstva je Bogotá. Aj keď podľa oficiálnych štatistík vyznáva katolícku vieru až 95% obyvateľov, reálne odhady však hovoria o cca. 75% a iba okolo 19% vieru aj praktizuje. Zvyšok tvoria ľudia, ktorí boli pokrstení, ale náboženského života sa nezúčastňujú. Až do začiatku 90. rokov minulého storočia mala katolícka cirkev postavenie štátneho náboženstva, ale nová ústava z roku 1991 už garantuje všetkým cirkvám náboženskú rovnoprávnosť.

Okrem toho je zaujímavý aj osud Islamu, ktorý sa v Kolumbii začal šíriť už v prvej polovici 19. storčia, keď krajina získala nezávislosť. K hlavnej ekonomickej prisťahovaleckej vlne z krajín blízkeho východu však došlo v rokoch 1880 - 1930. Podobne ako aj ostatní prisťahovalci, aj Moslimovia sa usadili prevažne na Kolumbíjskom pobreží, blízko pri prístavoch, ktorými do krajiny prišli.

Celkovo je rozloženie náboženstiev v Kolumbii nasledovné:
  • Katolícke: 75%
  • Nekatolícke kresťanské náboženstvá: 14%
    • Adventisti
    • Baptisti
    • Luteráni
    • Menoniti
    • Nazaréni
    • Pentekostáli
  • Iné náboženstvá: 3,6%
    • Adventisti (okolo 180.000 členov)
    • Mormoni (okolo 130.000 členov)
    • Jehovisti (okolo 120.000 členov)
    • Židia (okolo 7.000 členov)
    • Moslimovia (pod 2.000 členov)
  • Ateisti: 2%

Dobrou správou je, že náboženská tolerancia je v Kolumbii na vysokej úrovni a vedľa seba pokojne koexistujú kostoly, synagogy aj mešity. V posledných 5 rokoch síce zabili asi 100 predstaviteľov evanjelikánskych cirkví, ale čo už :D

Nabudúce si dáme niečo o kolumbíjskej železnici :D

Rozprávky starej matere 29 - Železnice Kolumbie

top
Nuž, po miernom zdržaní spôsobenom inými neodkladnými povinnosťami prinášam najnovšie informácie zo sveta kolumbíjskych železníc. Milí priatelia, kolumbíjske železnice neexistujú :D Alebo sú prinajmenšom v kóme.

Na začiatku minulého storočia bola celá Kolumbia aj napriek jej zložitej topografii popretkávaná koľajami, po ktorých sa veselo preháňali osobné aj nákladné vlaky. Lenže čo sa nestalo. V 50. rokoch došlo k zoštáteniu železníc a štát, ktorý sa práve potýkal s 20 ročným obdobím občianskych nepokojov na investície a opravy tratí nemal čas. A tak postupne železnice odplavili dažde, pochovali zosuvy pôdy a svoje spravili aj naši priatelia z FARC a ich zopár dobre umiestnených bômb.

Takýto osud postihol aj železnicu v Manizales, preto nám po nej dnes zostala len stará stanica a jeden či dva železničné tunely. A z rovnakého dôvodu sa dnes môžete železnicou previesť iba v severnej časti krajiny po tzv. Ferrocarril del Atlántico (Atlantická železnica) spájajúca hlavné mesto Bogotá a prístav Santa Marta.

Nabudúce si dáme zasa čosi iné :)

Rozprávky starej matere 30 - Katedrála v Manizales

top
Katedrála v Manizales zaberá celú jednu stranu hlavného mestského námestia nazvaného, ako inak, po revolucionárovi Simonovi Bolívarovi.

Prvý kostol bol na mieste dnešnej katedrály postavený v roku 1849. Vydržal iba 17 rokov, kedy ho museli po poškodení častými zemetraseniami zbúrať. Druhý kostol začali stavať len o 2 roky neskôr a dokončili ho v roku 1897. V roku 1900 sa bol povýšený na katedrálu - sídlo novovytvoreného Manizaleského biskupstva. Pri požiari v roku 1926 bola katedrála zničená a momentálne sa jej funkčná replika nachádza v časti Chipre.

V roku 1927 sa začalo s konštrukciou novej katedrály a keďže nikto z domácich architektov nebol schopný ponúknuť vyhovujúci návrh, riadili sa práce projektom Francúza Juliena Poltyho. Koncom 20. rokov boli ale práce na katedrále zastavené z dôvodu svetovej krízy a nedostatku cementu na jej stavbu (dovážal sa z Dánska). Výstavba sa obnovila v roku 1935 a už o rok neskôr stála katedrála v svojej plnej kráse. Po odpočítaní nútenej prestávky teda celá stavba trvala iba 3,5 roka.

Katedrála je jedinečná v Latinskej Amerike nie len svojou veľkosťou (výška 113 metrov, čo ju robí 2. najvyššou na celom Americkom kontinente po katedrále v Brazílii), ale aj použitou konštrukčnou metódou. Nie je totiž stavaná z kameňa, ale z liateho betónu. V čase jej stavby išlo o priekopnícku metódu. Katedrála odolala trom veľkým zemetraseniam (pri jednom v roku 1962 sa poškodila jedna z veží, ktorú následne opravili). Katedrála sa rozprestiera na ploche 2300 metrov štvorcových a zmestí sa do nej až 5000 ľudí. Má hmostnosť 30 000 ton. Okrem hlavnej veže s vyhliadkovou plošinou nazvanou Corredor Polaco má katedrála 4 postranné vežičky s výškou 62 metrov. Každá z veží a štítov nesie dvoj až trojmetrovú sochu jedného zo svätcov. Hlavná veža kedysi niesla sochu Ježiša Krista, no tá po jednom zo zemetrasení spadla a v roku 1989 bola nahradená krížom.

Vnútorné zariadenie katedrály zahŕňa baldachýn, vitráže, zujímavá je tiež klenbová strecha. Hlavnou atrakciou katedrály však je už spomínaný Corredor Polaco (poľská chodba). Ide o kruhovú vyhliadku umiestnenú po obvode hlavnej veže vo výške 102 metrov (11 metrov pod vrcholom veže). Samotná veža v tomto bode dosahuje polomer len niečo vyše 1,5 metra, takže pôsobí mimoriadne nedôveryhodným dojmomm :D. Corredor Polaco pre verejnosť otvorili v roku 1959, ale už o 18 rokov ho zatvorili kvôli zlému stavu jeho 40-ročných drevených schodov (40 cm. vysoké a 30 cm. široké dosky upevnené do špirály okolo dvoch zvislých drevených trámov s 10cm priemerom. V hornej časti dosahovala šírka schodov dokonca len 15 cm.). Znovu otvorený bol Corredor Polaco až v tomto roku po rekonštrukcií, ktorá stála 100.000 dolárov. Staré schody boli nahradené železnými konzolami uchytenými o steny veže, ktorá je mimochodom v strede dutá (len s 2m širokými medziposchodiami cca. 10 metrov nad sebou), takže človek stúpa do výšky 50 m nad dno veže viac-menej vo vzduchu.

Zaujímavé je tiež meno Corredor Polaco. Hovorí sa, že ho dostal počas druhej svetovej vojny, kedy si prisťahovalci z Európy všimli jeho podobnosť s poľskými strážnymi a vyhliadkovými obrannými vežami.

Rozprávky starej matere 31 - Chudoba v Kolumbii

top
Nuž, doteraz sme sa pozerali najmä na tú krajšiu stránku Kolumbie. Nastal čas pozrieť sa aj na jej odvrátenú tvár :) Chudobu v Kolumbii by som prirovnal k našim rómskym osadám: všetci o nich už počuli, stále sa o nich hovorí, ale málokto ich videl. Prečo? No predsa, načo by niekto chodil do rómskej osady, však áno. O osadách počujeme len vtedy, keď v susednej dedine niekto záhadne cez noc do čista okope všetky zemiaky, resp. sa nadobre postará o niekoľko kuriek či hafanov.

Tak je to aj v Kolumbii. Človek sa prechádza po ulici, vidí normálne autá, normálne domy, normálne firmy, normálnych ľudí. O chudobe sa tu vyššie vrstvy dozvedajú len z novín alebo vtedy, ak im niekde zmizne auto či unesú člena rodiny. Ako som už viackrát písal, štatisticky na tom Kolumbia na prvý pohľad nie je zle: nezamestnanosť len mierne nad úrovňou našej (11%), priemerná dĺžka života len o 2,5 roka nižšia ako na Slovensku (72,5), HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily tretina z nášho (6700 USD), gramotnosť len 7% pod našou (92%), na uliciach bezpečno.

Realita je však trošku iná a práve naša nemocnica je miestom, kde sa človek do styku s chudobou dostáva. Poďme po poriadku:
  • Nezamestnanosť 11%. Podľa kolumbíjskeho počítania. Podľa slovenského je to približne 64%. V Kolumbii sa totiž za zamestnaných považujú aj ľudia pracujúci načierno bez pracovnej zmluvy a bez zdravotného poistenia za nižšiu ako minimálnu mzdu, bezdomovci, ktorí do zberných surovín odnášajú použitý papier, a poväčšinou mladí ľudia predávajúci na ulici všetko od ovocia, cez kukuričné lupienky až po "manillas" (ručné náramky z bavlniek). Do štatistiky ako nezamestnaní vstupujú len tí, ktorí nemajú vôbec žiadny príjem a sú odkázaní celkom na milosť príbuzenstva. Lebo podpora v nezamestnanosti tu neexistuje. Takže kto nepracuje, neje. Znamená to, že napríklad človek so skončenou vysokou školou dostáva v Manizales minimálnu mzdu (z ktorej sa vyžiť nedá). Ak chce viac, potrebuje doktorát, zamestnať sa v štátnych službách, mať 5 rokov praxe alebo sa presťahovať do Bogoty (kde sú však aj náklady na život omnoho vyššie).
  • Priemerná dĺžka života. Pokiaľ sa človek v Kolumbii dožije 5 rokov, má už celkom slušnú šancu dožiť sa dospelosti. A pokiaľ sa dožije 30, má celkom slušnú šancu dožiť sa staroby. Najčastejšou príčinou smrti tu totiž nie je rakovina či infarkt, ale stará dobrá vražda. Či už ide o obete ozbrojených konfliktov, obete lúpeží, či vrážd zo žiarlivosti. Ak sa ale dožijete tej 30 a žijete v meste, máte už celkom dobré šance, lebo žije sa v Kolumbii zdravo a čulí 80-nici a 90-nici tu nie sú ničím výnimočným.
  • HDP na obyvateľa. Jeho výška skutočne nie je až tak dramaticky nižšia od nášho. Rozdiel je ten, že zatiaľčo naše HDP je 6 najrovnomernejšie rozdelené na svete (vrátane už spomínaných rómskych osád), to kolumbíjske je na 185. mieste - čiže 6. najnerovnomernejšie rozdelené. Predstavme si to asi takto: v Kolumbii jeden človek (istý pán Santo Domingo) vlastní 28% bohatstva celej krajiny. 5 najväčších finančných skupín vlastní 92% všetkého bohatstva v krajine. A zvyšných 40 miliónov ľudí si delí tých 8%.
  • Gramotnosť. Ono tiež záleží na tom, ako gramotnosť definujeme. V nemocnici sa často stretávame s 15-ročnými deckami, ktoré písať nevedia a čítajú s obrovskými obtiažami. Ale gramotné oficiálne sú.
  • Na uliciach bezpečno. Pokiaľ človek neurobí chybu. Za chybu sa počíta: ísť po zotmení sám alebo len v dvojici po ulici, nezaistiť auto, kým je človek v ňom a čaká na niekoho, nosiť šperky, ísť do nesprávnej časti mesta (tam, kde žije chudoba), sadnúť si v taxíku vedľa šoféra, prijať jedlo/nápoj od spolusediaceho v autobuse, zaspať v autobuse. Že dodržiavanie týchto jednoduchých pravidiel nie je v praxi jednoduché, dokazuje aj fakt, že vo svojom okolí tu v Manizales nepoznám nikoho, koho by ešte v živote aspoň 1-2 krát neolúpili.
  • Zdravotná starostlivosť. Je super, pokiaľ máte peniaze. Pokiaľ ich nemáte a ste poistený, poisťovňa vám preplatí základné úkony. A ak ste úplne chudobní a nemáte ani na to najzákladnejšie poistenie, stále máte možnosť podať na súd žalobu (tzv. "tutela") za nedostupnosť zdravotnej starostlivosti (lebo kolumbíjska ústava garantuje dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre všetkých). Lenže na to musíte vedieť čítať a písať a mať aspoň základné právne vedomie. A to je niečo, čoho sa u najchudobnejších človek asi ťažko dopátrate.
  • Bezdomovectvo. Približne 20% obyvateľstva Kolumbie tvoria bezdomovci. To znamená, že ich je okolo 9 miliónov. Pri rovnakom pomere by sme ich v Bratislave museli mať vyše 80.000 a na Slovensku milión.
  • Vzdelanie. Drvivá väčšina populácie (najmä vidieckej) má len niekoľko ročníkov školy. Vzdelanie v štátnych školách je tu síce pre tých najchudobnejších zadarmo, lenže aj zošity niečo stoja a okrem toho, kto by robil na poli, však že :D? Povinná školská dochádzka neexistuje.
  • Podvýživa. Okolo 30% kolumbíjskych detí do 5 rokov trpí na chronickú podvýžívu, 13% na akútnu - to znamená, že 30% z nich má trvalé následky a 13% je v priamom ohrození života. Aké má podvýživa následky? Znížená výška, zhoršená obranyschopnosť, časté infekcie (tuberkulóza, časté zápaly pľúc - na Slovensku sa u detí prakticky nevyskytujú), mentálna retardácia, smrť. Pritom najhoršou z nich paradoxne nie je tá posledná, ale práve tie zvyšné, lebo neúnosne zvyšujú náklady štátu a samotných rodín na zdravotnú starostlivosť. Tieto prostriedky potom chýbajú v ostatných častiach hospodárstva. No a výsledkom je aj tak generácia, ktorej 30% má mierne až stredne znížené kognitívne schopnosti (mentálne zaostávanie) - čo opäť produkuje ďalšie problémy ako nezamestnanosť, mnohopočetné rodiny, neschopnosť prispôsobovať sa meniacim sa podmienkam a tak ďalej. Jednoducho začarovaný kruh chudoby.
  • Sociálne triedy. Samotný systém sociálnych tried je problémom. Ak totiž nemáte peňazí nazvyš, musíte sa presťahovať do zóny I. resp. II. sociálnej triedy. V opačnom prípade si nebudete môcť dovoliť platiť dane a poplatky za energie, vodu, ktoré majú vyššie triedy zvýšené. To znamená, že vaše deti budú vyrastať v prostredí chudoby, chodiť do škôl pre chudobných a budú mať omnoho vyššiu pravdepodobnosť, že sa z nich stanú malí gázlici. A kruh chudoby sa opakuje.
  • Rodinný život. Kvôli ekonomickým a kultúrnym podmienkam je chudoba zhoršená aj nefunkčnými rodinami. Viac ako 50% rodín je neúplných, dievčatá často otehotnejú v 16, 15 či 14 a otec je skoro vždy neznámy. Občas je to strýko, bratranec, či brat, inokedy sused. Takéto dievčatá sú odkázané na pomoc príbuzných, čím zhoršujú aj ich ekonomickú situáciu.
  • Chudoba ako taká. Približne 65-80% Kolumbíjčanov žije pod hranicou chudoby, pričom 45% pod hranicou extrémnej chudoby.

ZHRNUTIE. V Kolumbii žijú vedľa seba dva svety. Svet relatívne bohatých a svet veľmi chudobných. Vedia o sebe, no nepoznajú sa a v skutočnosti sa ani poznať nechcú. Problémom je, že ich občasné strety sú nevyhnutné a veľmi často krvavé, lebo tí chudobní si násilím berú to, na čo ekonomicky nemajú dosah.

Rozprávky starej matere 32 - Migrácia do a z Kolumbie

top
Historicky nebola Kolumbia cieľom takých veľkých migračných vĺn ako tomu bolo v prípade ostatných latinskoamerických krajín (napríklad Argentíny alebo Chile). Dôvody treba hľadať v kolumbíjskom ozbrojenom konflikte a zložitých imigračných zákonoch krajiny. Imigranti sa väčšinou sústredili do pobrežných miest (vstupné brány do krajiny) ako sú Barranquilla, Cartagena a Santa Marta a najväčších stredísk krajiny (Bogotá, Medellin, Cali). Aj napriek ich neveľkému počtu je v Kolumbii možné identifikovať rôzne skupiny prisťahovalcov:
  • Španieli: okrem prvotných osadlíkov a ich potomkov zažila Kolumbia vlnu prisťahovalectva počas vlády diktátora Franca (po španielskej občianskej vojne).
  • Černosi: do Kolumbie prichádzalo černošské obyvateľstvo z ostatných amerických krajín za slobodou, keďže Kolumbia bola prvá krajina nového sveta, ktorá zrovnoprávnila ich existenciu a ponúkla im rovnaké práva ako belošskému obyvateľstvu.
  • Arabi: pisťahovalci z arabského sveta sa do Kolumbie prisťahovali najmä z Libanonu, Sýrie a Jordánska. Väčšinou sa usadili na severnom pobreží, v mestách ako Barranquilla, Cartagena a Santa Marta. Najznámejšia kolumbíjska speváčka, Shakira (Isabel Mebarak Ripoll) je libanonského pôvodu. Po vytvorení štátu Izrael začali prichádzať aj utečenci z Palestíny.
  • Gringovia: údajne okolo 30-40.000 duší.
  • Ázijci: najmä v okolí mesta Cali. Ide zväčša o potomkov čínskych námorníkov, ktorí sa tu v minulosti usadili. Okrem toho prichádzali Japonci, Číňania a Kórejčania aj ako robotníci na trstinové plantáže.
  • Židia: do Kolumbie utekali židia najmä zo Španielska a Portugalska. Prisťahovalectvo prebiehalo v dvoch vlnách: najprv ako záchrana pred inkvizíciou a následne, pred druhou svetovou vojnou, ako únik pred fašizmom. Koncentrujú sa v troch najväčších mestách krajiny (Bogotá, Medellin, Cali).
  • Cigáni: prichádzali jednak počas koloniálnych čias ako vyhnanci zo Španielska, jednak počas prvej a druhej svetovej vojny.
  • Taliani: priniesli pizzu a cestoviny najmä do prístavných miest Barranquilla a Cartagena
  • Nemci: prichádzali najmä počas 19. storočia.
  • Ostatní: Menšie a rýchlejšie sa asimilujúce skupiny prisťahovalcov tvoria: Holanďania (priplávali ako námorníci :D), Francúzi, Rakúšania, Belgičania, Švédi a Srbi. Počas studenej vojny prichádzali aj Rusi, Kubánci a skupiny prisťahovalcov z iných karibských krajín. Prenasledovanie a diktátorské systémy vládnutia v Argentíne, Perú, Čile a Paraguaji priniesli vlnu prisťahovalectva aj z týchto krajín, rovnako ako ekonomická situácia v Ekvádore.
  • Slováci: momentálne viem o 4, z toho dvaja sa v Kolumbii usadili natrvalo :D.

Čo sa týka emigrácie, tá sa rozdeľuje v zásade do dvoch skupín: emigrácia ekonomická a emigrácia politická. V prípade politickej išlo v minulosti najmä o príslušníkov bohatších vrstiev utekajúcich pred všadeprítomnými prstami FARC, resp. príslušníkov chudobnejších tried utekajúcich pred Paramilitares. V dnešnej dobe ide najmä o drogových barónov, ktorí si užívajú pobyt v amerických väzniciach (heeheee :D).

Ekononická emigrácia je však omnoho výraznejšia a tvorí drvivú väčšinu všetkých prípadov v súčasnosti. Medzi najpopulárnejšie destinácie patria: USA, Panama, Venezuela, Brazília, Španielsko, UK, Ekvádor, Nemecko, Mexiko, Taliansko, Čile, Kanada, Holandsko, Austrália, Francúzsko, Kostarika a Izrael. Odhaduje sa, že v zahraničí žijú skoro 4 milióny Kolumbíjčanov, čiže približne 10% populácie. V niektorých krajinách (napr. New York - USA) spôsobila vysoká koncentrácia Kolumbíjčanov vytvorenie takmer čisto kolumbíjskych štvrtí sťažujúcich integráciu prisťahovalcov do väčšinovej spoločnosti. V Európe sa najväčšia kolumbíjska komunita nachádza v Španielsku (z historických a jazykových dôvodov), UK, Taliansku a Nemecku.

Medzi emigrantmi prevažujú ľudia so stredným až vyšším vzdelaním (odkiaľ by chudoba nabrala peniaze na letenku, všakže :D), čo vytvára efekt odlivu mozgov: najšikovnejší ľudia z krajiny odchádzajú, čo škodí jej rozvoju. Na druhej strane však peniaze emigrantov, ktoré pravidelne zasielajú do Kolumbie svojim rodinám tvoria významnú časť kolumbíjskeho hospodárstva. Podľa štatistík tvoria tieto peniaze tretiu najvyššiu súčasť kolumbíjskeho hospodárstva a do krajiny prinášajú viac prostriedkov ako export kávy.

Len pre ilustráciu, z našej nemocnice za tých 9 mesiacov, čo som tu, odišli už dve kolegyne. Jedna do USA a druhá do Austrálie. A poznám rodiny, ktoré žijú len z toho, čo im ich tato každý mesiac pošle z USA v obálke. Problémom je, že väčšinou sa u takýchto rodín vytvorí návyk a stanú sa od týchto posielaných peňazí závislé: nepracujú, len celý deň sedia doma a čakajú na obáločku.

Na budúce si dáme niečo o Medelline :D

Rozprávky starej matere 33 - Medellín

top
Pánboh daj šťastia, lavička. Dnes si povieme krátko pár slov o Medellíne. Medellín je druhým najväčším mestom Kolumbie (cca. 2,5 milióna obyvateľov, spolu s celým metroplexom 3,3 milióna) s centrom celého regiónu Paisa (departmenty Antioquia(Medellín), Caldas(Manizales), Risaralda(Pereira) a Quindío(Armenia)). V minulosti malo mesto niekoľkokrát zmenené meno. Pôvodné pochádzalo od názvu pôvodného (obývali toto územie už cca. 10.000 rokov) miestneho indiánskeho kmeňa Aburrá - čo v indiánskej reči znamená maliari, keďže milí domorodci sa pred príchodom Európanov zaoberali okrem poľnohospodárstva a zlatotepectva aj tkaním maľovaných látok. Po príchode Európanov sa potom zaoberali najmä prácou v baniach a umieraním na choroby, až kým svoju činnosť nedokončili a celkom nevymreli.

Samotné územie mesta (celkom milé údolie medzi dvoma Cordillerami) objavili conquistadori v roku 1541 a o 74 rokov neskôr založili samotný Medellín. Zmeny mena boli zapríčinené zakladaním nových osád na území mesta, ktoré napospol stavali noví bieli osadníci, aby sa odlíšili od pôvodného zmiešaného a indiánskeho obyvateľstva. Názov novej osady sa použil pre celé mesto, bieli osadníci sa napokon zmiešali a tak sa cyklus opakoval. Súčasný názov Medellín sa tak začal používať až od roku 1674 (Villa de Nuestra Seňora de Medellín) storočia ako pocta vtedajšiemu šéfovi západoindickej spoločnosti, ktorý pochádzal z rovnomenného mesta v Španielsku.

Hlavný rast zaznamenalo mesto v 20. storočí, keď na jeho začiatku malo necelých 60.000 obyvateľov a na jeho konci sa pýšilo 2,5 miliónmi. Ekonomicky sa Medellinu darilo najprv vďaka produkcii zlata, neskôr exportu kávy a po priemyselnej revolúcii v 30. rokoch minulého storočia uhlie spolu s textilným a potravinárskym priemyslom. V súčasnosti ovláda väčšinu podnikov v Medellíne tzv. Medellínska podnikateľská skupina, koncentrujúca vo svojich rukách neuveriteľné aktíva tvoriace 36% HDP Kolumbie. Samotný príspevok Medellínu k národnému HDP dosahuje 8%.

V 50. rokoch sa zrodil tzv. "Medellínsky hlavný plán", ktorého úlohou bolo naprojektovať ďalší rast mesta. Chvíľu aj fungoval, no potom prišlo za 10 rokov k nárastu populácie z 300.000 na 1,1 milióna a tak celý krásny plán putoval do koša :) Pri tejto expanzii pohltil Medellín kopu okolitých mestečiek a vytvoril tzv. metroplex - metropolitné územie. Problémom však bolo, že sa do mesta sťahovali najmä nemajetní ba priam až chudobní, čo viedlo k vytvoreniu rozsiahlych chudobných štvrtí a slumov. V atmosfére násilia počas obdobia La Violencia a neskoršieho boja FARC proti Paramilitares sa z Medellinu stalo mesto s úbohou bezpečnosťou a ešte horšou povesťou. Keď sa ku všetkému tomuto pridal aj Medellínsky kartel, bol oheň na streche. Začiatkom 90. rokov dochádzalo v meste približne k 20 vraždám denne, čo predstavuje 1,3 vraždy na deň a 100.000 obyvateľov. Len pre porovnanie, na Slovensku tento ukazovateľ dosahuje hodnotu 0,005 vraždy na 100.000 obyvateľov a deň, čiže 230 krát menej. Medellín sa tak stal svetovým hlavným mestom vraždy.

Všetko sa však v 90. rokoch po smrti Pabla Escóbara začalo meniť k lepšiemu, počet vrážd klesol desaťnásobne (síce stále 23x viac ako na Slovensku, ale lepšie ako 230, všakže :D). Mesto sa začalo rozvíjať do krásy, boo vybudované Medellínske metro (jednié v Kolumbii) spolu s nadväzujúcim lanovkovým systémom obsluhujúcim hornaté časti mesta, začal sa budovať systém rýchlych autobusových pruhov na spôsob Bogotského transmilénia a celkovo sa život v meste zmenil k lepšiemu. Okrem toho sa rozvinul aj systém zdravotnej starostlivosti, leteckej dopravy (druhé medzinárodné letisko v krajine), vzdelávacích inštitúcií (kopa vysokých škôl) a podobne.

Kultúrne je Medellín nesmierne bohaté mesto, dal svetu osobnosti akými sú maliar Botero, organizuje sa tu každoročný festival kvetín a podobne. Z etnického hľadiska sú Medellinčania praví Paisas (Paisa znamená v preklade "krajan" a označuje kultúru prevažujúcu v rámci kolumbíjskeho kávového regiónu). Prevažujú mestici a belosi, černochov, mulatov a zambov je pomenej. Inak, Medellín je ako mesto veľmi príjemné, jeho kultúrny rozmer je celkom jasne viditeľný. K pocitu pohody prispieva aj klíma, ktorá na rozdiel od našej Manizaleskej mrazničky pripomína viac naše leto :D

Nabudúce bude nabudúce :D

Rozprávky starej matere 34 - Bogotá

top
Tento týždeň si povieme niečo o najväčšom kolumbíjskom meste, Bogote.

Bogotá D.C. (Districto Capital), predtým Santa Fé de Bogotá, je s 8 miliónmi obyvateľov najväčším a najrozľahlejším mestom Kolumbie. S nadmorskou výškou 2600 m.n.m. je zároveň tretím najvyššie položeným hlavným mestom na svete (po La Paz a Quite). História osídlenia sa začína písať v predkolumbovských časoch, kedy na územie dnešnej Bogoty privandrovali Muiscovia živiaci sa poľnohospodárstvom, nákupmi zlata a tepaním okrasných zlatých predmetov. Oblasť nazvali Bacatá, čiže "osiate polia" (áno, osiate, nie to druhé slovo, ktoré vám napadlo :D). Po vpáde Conquistadorov v 16. storočí došlo k rýchlemu osídleniu mesta (1538) a pošpanielčeniu jeho názvu.

Erb Bogoty tvorí Habsburská orlica (v tých časoch boli na španielskom tróne Habsbáči) s granátovými jablkami (aby sa nepovedalo). Vlajka je žlto červená (podľa farieb Kolumbie). Ako hlavné mesto je Bogota sídlom vlády, najvyššieho súdu, prezidenta (Casa de Nariňo) a všetkých hlavných inštitúcií krajiny.

Čo sa týka počasia, je chladnejšie ako v Manizales (leží o 500 metrov vyššie), takže teploty dosahujú v priemere počas celého roka od 5 do 16 stupňov Celzia, v extrémoch od -8 do 28 °C. Inak, prší dosť, veterno je tiež stále, takže v krátkom tričku si veľmi nepobeháte. Občas sa dokonca vyskytujú snehové či krúpové búrky - pri poslednej pred 2 rokmi napadol zachvíľu asi meter krúpov a ochromil celé mesto. A teraz najdôležitejší fakt: Bogotá leží vo vnútrozemí a v horách - takže keď nabudúce v Hollywoodskom filme uvidíme hlavného hrdinu prechádzať sa v kraťasoch po bogotskej pláži, budeme už vedieť, že súdruhovia niekde urobili chybu :)

Ako celá Kolumbia, aj bezpečnostná situácia v Bogote sa za posledných 5 rokov zlepšila na nepoznanie. Obyvateľstvo ako také je hlavne mestizo (ako v Manizales) a má typický prízvuk "Rolo" - na konci každej vety zdvihnú melódiu, ako by sa pýtali. Bogotá má 2 letiská - 1 medzinárodné a jedno vnútrozemské. Okrem toho vymysleli celkom šikovný ofajč: aby nemuseli stavať podzemné metro a trochu odľahčili doprave v tejto 8.000.000 dedine, vystavali systém superrýchlych autobusov jazdiacich v oddelených pruhoch - tzv. Transmileno. A celkom im funguje :)

Duch mesta je jednoznačne medzinárodnejší ako Manizales či Medellín, ba dokonca aj ako Cartagena (tá je totiž turistická ale nie kozmopolitná). Európanovi pripadá známejší a domáckejší, nájdete tu drobné kaviarničky, na ktoré je našinec zvyknutý a dokonca občas započujete aj angličtinu :).

Nabudúce o tom po tom :D

Rozprávky starej matere 35 - Tejo

top
Tejo je národný kolumbíjsky šport (oficiálne vyhlásený v roku 2000). Tejo, resp. jeho indiánsky predchodca Turmequé má však približne 500-ročnú tradíciu. Pôvodne sa hrával so zlatými diskami (zepguagoscua), ktoré indiáni hádzali na vertikálny do zeme zapichutý kolík. Pritom tradične popíjali nápoj chicha (čítaj "čiča") vyrobený z kukurice. Keďže však zlato časom zdraželo, resp. indiáni prišli na jeho učitočnejšie využitie, ako je výroba spomínaných diskov, zmenili sa zlaté zepguagoscua postupne na kamenné (a neskôr oceľové) a Turmequé sa vyvinulo na Tejo.

Ide o tímový šport na spôsob kolkov. Každý hráč teda hrá samostatne, no výsledky všetkých hráčov v tíme sa priebežne spočítavajú. Úlohou každého hráča je hodiť približne 2 kg vážiaci 5 cm hrubý a 10 cm široký oceľový disk (v skutočnosti useknutý kužeľ, keďže spodná strana má už spomínaných 10, ale vrchná iba približne 8 cm) do 18m vzdialeného nakloneného hlineného poľa (o rozmeroch cca. 60 x 100 cm). V strede poľa je na úrovni hliny zapustená železná rúra s priemerom asi 15 cm a po jej obvode rozmiestnené 4 trojuholníkové papierové skladačky s pušným prachom (mechas). Tejo, ktoré pristane najbližšie pri železnej rúre získava bod. Ak tejo dopadne do stredu rúry, získava myslím 6 bodov. Ak ale trafí mechu položenú na okraji rúry a tá vybuchne, získava až 8 bodov. Treba ešte povedať, že hodené tejo sa počas letu nesmie ani jedenkrát obrátiť a musí na hlinenú plošinu dopadnúť pod istým uhlom.

Z kultúrneho hľadiska je tejo takmer výlučne mužský šport a patrí medzi obľúbené zábavy najmä nižších vrstiev. Je to okrem iného spôsobené tým, že indiánska chicha bola v súčasnosti nahradená za pivo, takže ku koncu súťaže má už väčšina členov tímu zvyčajne problém mechu vôbec vidieť :D Treba však zároveň dodať, že tejo sa v Kolumbii (a vďaka kolumbíjskym emigrantom aj vo Venezuele a v Ekvádore) hráva aj na profesionálnej ligovej úrovni.





Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Kolumbia







Rozloha: 1,1 mil km2
(26. miesto)
Obyvateľstvo: 43,5 mil
(28. miesto)
Hl. mesto: Bogotá (8 mil. ob.)
Jazyk: španielčina
Náboženstvo: katolícke (95%)
Zloženie: mestici, belosi, mulati
Mena: peso
Hlava štátu: prez. Álvaro Uribe

Hymna Kolumbie









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Archív článkov



Moja najnovšia cesta do Kolumbie :) 6.12.2007

top
Cestovná horúčka pomaly vrcholí :). Minulý týždeň sa mi podarilo vybaviť víza do Kolumbie aj USA (letím totiž cez Atlantu). Jediné, čo zostáva, je nakúpiť nejaké typické slovenské tekuté aj netekuté výrobky, dotiahnuť poistenie a balenie a dostaviť sa k odletu.

Letím v pondelok, 10.12. večer z Bratislavy do Prahy. Tam prespím u českého MC a v utorok ráno letím do Bogoty s prestupom v Zurichu a spomínanej Atlante. Tam zasa prespím u MC Colombia a v stredu konečne po dvoch dňoch dorazím do miesta určenia -- Manizales. Budem sa odtiaľ ozývať, tak checkujte blog ;)

PS. Už sa teším, že stretnem Katku Ďurovkovú.

Na ceste 1 - Praha 10.12.2007

Hlásim sa z prvej zastávky na ceste Bratislava - Manizales, z Prahy. Okolo 19:40 sme doleteli do Prahy, nasledoval športový výkon môjho života: Pretrepať 25 kg kufor s jedným funkčným kolieskom na druhý terminál do úschovne (asi kilometer). Na konci som bol mokrý ako myš a zrelý tak akurát pod sprchu :D Apropos, ten kufor: teta v Bratislave na letisku sa veľmi bavila, keď som sa ju snažil ukecať, že 5 kg nadváha je ešte v norme a že mi má ten kufor zacheckovat bez nejakých dodatočných finančných nákladov pre moju osobu :D Najlepšie je, že zajtra vstávam okolo 4:10, aby som stihol prvé metro a okolo 5:30 sa dostal na letisko. Držte palce, nech nezaspím a nezmeškám ho :D Nabudúce sa ozvem zajtra z Bogoty alebo až pozajtra z Manizales, podľa toho, či sa tam niekde dostanem na net.

Na ceste 2 - Bogotá 12.12.2007

Hlásim sa zo slnkom zaliatej Bogoty :) Je akurát 1:16 v noci miestneho času a ja som bezpečne v byte u spriatelených AIESECárov. Zajtra ráno musím chytiť let o 10:18 do Manizales, odkiaľ sa potom zasa ozvem.

Cesta bola fajn, ale strašne dlhá. Vstával som o 4:00, aby som stihol z Prahy lietadlo do Zurichu. Tam sme po hodine presadli na lietadlo do Atlanty, ktorého let trval 10 hodín. V Atlante prebiehalo všetko podľa plánu, až na to, že nám zmenili bránu, takže sme museli cez celé letisko na úplne posledný terminál. Okrem toho bolo lietadlo prebookované, takže niektorí sa ani nedostali na palubu. Ešte šťastie, že mi palubnú kartu vystavili už v Zürichu. Inak, jedla bolo po ceste až nadbytok, takže som si v Prahe mohol odpustiť aj bagetu za 200,- CZK :) Po príchode do Bogoty sme najprv asi pol hodinu čakali na batožinu a v zápätí sa na nás vrhla kopa taxikárov ponúkajúcich aj telefonické služby. Keďže môjmu mobilu sa zatiaľ akosi nechce spolupracovať, využil som služby jedného z nich a za 10.000 pesos som zavolal chalanovi, na ktorého som mal kontakt. On mi dal adresu, na ktorú sa mám odviesť taxikom s tým, že mám zobrať len certifikované taxíky. Tak som aj spravil a za 30 minút (a o 30.000 pesos ľahčí) som sa dostal na byt. Ľudia sú tu fakt milí, už sa teším na Manizales.

Prvý necelý týždeň v Manizales 17.12.2007

Takže, čo sa dialo od môjho posledného priíspevku? V stredu som ráno pekne vstal, vzal si zasa taxík cez celé mesto, čo ma odľahčilo o ďalších 30.000 pesos. Na letisko som dorazil načas, takže som si také 2 hodinky počkal. Let do Manizales mal trvať cca. 50 minút a lietadlo, ktorým sme leteli, bola presne taká istá vrtuľová uhorka, akou sa lieta z Bratislavy do Košíc. Po pár minútach letu som zaspal a keď som sa zobudil, ešte stále sme leteli, aj keď už sme mali byť dávno pristáti. Vysvitlo, že letisko v Manizales bolo zavreté kvôli ministrovi obrany, čo tam bol, takže sme asi 1.5 hodiny krúžili, potom pristáli v neďalekom meste natankovať a konečne leteli do Manizales.

Tam ma už čakala kopa AIESECárov aj s welcome packageom, išli sme sa hneď napapať, potom k jednému z nich domov, trochu sme si prešli mesto a večer som bol odtransportovaný do domu jednej AIESECárky, kde som nasledujúce 2 noci spal. Večer ma ešte zobrali na jeden coffee-talk o HIV/AIDS (alebo VIH/SIDA ako to volajú tu), kde boli prítomní aj dvaja HIV+ típkovia, tak sa kecalo o tom, ako to funguje v Kolumbii, ako na Slovensku, aké sú problémy a prečo sa HIV tu tak šíri. Chcú tiež spraviť jeden projekt na zvýšenie povedomia o tomto probléme medzi deckami na stredných školách.

Nasledujúci deň ma ráno vyzdvihla iná AIESECárka a celý deň sme behali po úradoch, na cudzineckú políciu, pozrieť do roboty, meniť peniažky a nakoniec do kina, lebo tá baba, u ktorej som býval, mala dojsť až okolo 8:00 (to znamená reálne o 9:15) -- jej otca totiž zrazila pár dní predtým motorka, a tak bola furt v nemocnici u neho. Po kine (film Život Včely je úplne geniálny, vrelo odporúčam, rehotal som sa ako kôň) už tá baba musela ísť domov, tak som sa chvíľku prechádzal a potom som hodku-dve sedel v bare u jedného AIESECára neďaleko.

Ďalší deň sme vybavili dočasný občiansky (ten trvalý príde asi tak za 2 mesiace). Inak, keby mal niekto záujem o všetky moje odtlačky prstov, dlaní, a neviem čoho ešte, nech sa s dôverou obráti na kolumbijskú políciu. Brali mi ich asi 5 minút a všetky asi 3x :D. Potom ma zaviezli za jedným chalaniskom, čo sa volá Jorge. Je tiež AIESECár, ale akurát pracoval na inom projekte pre decká-stredoškolákov z celej Kolumbie. Išlo o taký vedecký tábor, kde došli vedecké kapacity z celého sveta a mali s týmito deckami workshopy. V piatok to akurát celé končilo, takže večer nás zobrali domov k jednému chalanovi, kde bola taká menšia párty pre organizátorov a miestne decká z Manizales, ktoré sa účastnili projektu (asi 30 ľudí v miestnosti o veľkosti našej menšej predizby). Prvá vec bola, že tie detiská boli až nadmieru inteligentné... Ako chodiace encyklopédie. A okrem toho, keď sa s nimi človek rozpríval, ako keby sa rozprával s dospelými... dosť haluz... Okrem toho bolo na tej párty "prekvapko", t.j. objednali saxofonistu, lebo hlavný organizator toho projektu, jeden profesor, strašne miluje jazz. Takže sme mali taký malý koncert spolu s jeho komentármi... Čo vám budem hovoriť, bolo to úplne geniálne :D.

V piatok som sa ešte sťahoval do domu, kde budem teraz bývať. Býva tam Doňa Miriam spolu s jej synom Julianom (druhák na univerzite) a dvoma babami - Ruka a Betsy. Ruka už išla na prázdniny domov, Betsy ide ďalší víkend.

Nasledoval víkend a stretko s Katkou Ďurovkovou :D V sobotu sme trochu kecali a potom sme šli aj s dvoma týpkami, ktorí sa obidvaja volajú Daniel, do baru, tam bola samozrejme kopa ľudí, takže sa kecalo (a aj pilo a tancovalo) až do večera. V nedeľu som potom ešte išiel na obed k babke jedného z tých Danielov, ktorý je AIESECár z Armenie a Katka u neho tiež spala. Katka s Danielom išli potom domov do Armenie (je to strašne blízko... asi 3 hod. autobusom = 60 km.) a ja domov. Potom sme ešte išli s Betsy do kina, trošku som sa pohral s blogom a šiel som spať :)

Dnes som bol prvý deň v práci, takže už budem mať trošku lepší prístup k internetu. Doma by som ho mal mať asi tak o mesiac. Čo sa týka roboty, vyzerá to celkom v pohode, mal by som pracovať s firmami, ktoré podporujú tú deckú nemocnicu, kde pracujem, takže uvidíme :) Okrem toho budem aj s deckami, pomáhať takým tetám trochu ich obveselovať - čítajú sa im knihy, majú kanisterapiu, púšťajú im hudbu a tak... Budem mať aj vlastný program, ktorý ešte neviem, čo bude - najprv ho musím vymyslieť :D Inak, tá nemocnica... naše sa nemôžu s ňou ani porovnávať... jednak čo sa týka vybavenia a aj čistoty a celkovo toho, ako pôsobí (skoro ako hotel)... fakt sa tam snažia, aby sa decká cítili dobre.

Čo sa týka papania, jedia dosť kureniec, hovädzinu, bravčovinu, ryžu, zemiaky, polievky (vynikajúce), strašnú kopu ovocia, džúsov... Peťo Reťo také ľúbi :D

PS. Ostatné fotky nájdete vo Fotogalérii. Odkaz je na lište vpravo.

Vianoce v Kolumbii 27.12.2007

Takže v skratke, čo sa udialo za posledný týždeň a pol. Začal som pracovať. V kancelárii toho zatiaľ toľko na práci nemám, skôr si čítam dokumenty, checkujem maily a píšem blog :). Mal by som pracovať s fundraisingom, takže budem spracovávať databázu donorov, rozširovať ju a ťahať z nej dáta na niektoré z projektov. Zatiaľ ešte nemám svoj stôl, sedím na mieste šéfky účtárne, ktorú akurát 2 dni pred mojim príchodom vyhodili :). Tety z účtarne (Claudia a Jasmin) sú ale veľmi milé a cítim sa tu dobre. Moja šéfka bola prvý týždeň Ana Cecilia (bývalá AIESECárka), ktorá ale k 1.1.2008 odchádza, takže novým šéfom bude Gustavo. Vyzerá tiež v pohode, tak dúfam, že sa nám bude dobre spolupracovať.

Čo sa týka druhej časti mojej práce, Arteterapia s chorými deckami, tam sa tiež zaúčam, ale o poznanie aktívnejšie. Zúčastnil som sa na 3 druhoch programov:
  • čítanie rozprávok s Mariou Virginiou a jej kolegynkou
  • hranie na gitare s Jorgem Luisom (strašne v pohode týpek, asi tak starý ako ja, študuje hru na gitare a toto robí vo voľnom čase)
  • šašovia s Dr. Feliz – Ricardo – bývalý herec, ktorý to robí spolu so svojou manželkou

Koordinátorkou celého programu je Paula, tiež veľmi milá teta.

Čo sa týka deciek, sú tu s popáleninami, zápalmi pľúc, rakovinou, rôznymi chorobami vyžadujúcimi chirurgiu apod. Jedného chalaniska, Daniela, napríklad bolela noha. Vyšetrenia nič neukázali, až kým si nezlomil nohu v krčku – pri operácii sa zistilo, že tam má nádor a že asi preto sa to zlomilo. Iná baba, Yaritza, má 10r, ale vyzerá tak na 3 – vôbec jej totiž nerastú kosti. Mentálne je však úple v poriadku a veci, ktoré hovorí, by niekedy nepovedali ani dospelí...

Okrem roboty sa tento týždeň konali novenas. Novenas je posledných 9 dní pred 25. decembrom a každý deň sa číta nejaká pseudomodlitba, spieva sa a papá buňuelo (sladké tvorohové guľky) a natilla (pevnejší puding). Toto sa samozrejme nerobí len tak doma, ale rotuje sa po domoch celej rodiny, takže každá novena je celkom udalosť. Okrem toho sa noveny robia aj v robote, shopping centrách a tak. U nás v nemocnici bola každý deň, ale v stredu okolo 14:00 ju robilo naše oddelenie. Okrem toho som ešte večer bol na novene u Carlosa (chalan z @) – bolo tam asi 35 ľudí, všetko blízka rodina. V štvrtok večer som bol na ďalšej u Jorgeho aj s ďalšími AIESECármi. V ten večer sme prehodili moju formu v IXP na Realized, takže už som oficiálne na stáži :).

V utorok sme ešte boli s Manuelom a jednou babou povyraziť. Okrem skvelých lasagne sme skočili do výstavnej štvrte Chipre (výhľad na celé údolie, výzdoba, monumenty) a tam sme boli svedkami zaujímavého úkazu. Stáli sme na vrchu kopca a zo strany na nás svietil zelený reflektor. Asi 30 metrov od nás, vo vzduchoprázdne sa zrazu objavili naše zelené tiene – tak blízko sa totiž dostal oblak a na ňom robil reflektor tieňohru... Bola to fakt pecka.

Zo zaujímavých udalostí treba povedať, že som si kúpil tepláky a kvetináč, ktorý som okamžite obohatil rastlinným materiálom zozbieraným z nič netušiacich stromov a krov – dúfajme, že to bude rásť.

Okrem toho som nezanevrel ani na svoje druhé povolanie učiteľa. Učím tu tety z účtárne slovenské nadávky a to najmä tie, ktoré sú také isté ako slová v španielčine. Uvádzam španielske slová a ich význam v slovenčine.
  • faz („z“ sa číta ako „s“) – tvár
  • ancha („ch“ sa číta ako „č“) – široký
  • amanacer („c“ sa číta ako „s“) – brieždenie
  • ano – zadok
  • curva („c“ sa číta ako „k“) – zákruta


V piatok som potom s Betsy a Danielom (je to tu spolu s Jorgem najčastejšie meno – tento je nový, ešte ste o ňom nepočuli – to je ten, ktorý si nedal pozor, vypil džús od dobrého uja v autobuse a potom mal takých 15 hodín okno) vybrali do Armenie na Vianoce. Katka ma už čakala, išli sme domov k nej a čoskoro zalomili. Sobotu sme strávili nakupovaním darčekov pre Londoňovcov (rodina Daniela z AIESECu v Armenii, ktorí si Katku tak mierne adoptovali :D) a pre tety, u ktorých Katka býva. Večer sme potom šli vonku a do tretej nad ránom sme sedeli na chodníku, kecali a popíjali. Bolo úplne skvelo.

V nedeľu sme si spravili výlet. Najprv sme ochutnali džús, ktorý chutil ako bližšie nemenovaný výlučok ľudského tela, potom sme zobrali Londoňovské auto a s Katkou a Danielom sme obehli niektoré miestne mestečká. Bolo úplne fasa, videli sme aj miestny národný park s vysokými palmami (vraj vedia dorásť až 60 metrov: Palma de cera) a potom sa išli napapať.

Pondelok (tu normálne pracovný deň, ale ja som mal voľno) sa dokupovali posledné darčeky, volalo sa rodine domov a potom sa išla variť kapustnica, zemiakový šalát a rybie filé. Namiesto kyslej kapusty sa použila kapusta zaliata šťavou z vyžmýkaných citrónov, namiesto hríbov šampiňóny, zeler do šalátu nebol, ale inak boli ingrediencie viac-menej dodržané. Čo vám budem hovoriť, kapustnica sa podarila, zemiakový šalát tiež, takže sa všetci zalizovali a my s nimi :D (viď vianočná fotogaléria). Okolo piatej sa malo ísť na fincu (chatu) priateľov Londoňovcov, lenže ako to už v Kolumbii býva, odchod sa postupne nenápadne posúval, takže nakoniec sme išli asi okolo 9:30.

Na chate bola fasa, papala sa vyprážaná bravčovinka, zemiačiky, o pol noci sa rozdávali darčeky a potom, okolo 1 ráno bola ešte hra, kde si ľudia vylosovali čísla, potom si na ich základe ťahali darčeky a mohli ich aj brať ostatným... Celkom sranda, až na to, že Peťo Reťo príhodne „vyhral“ sexi šatočky s tangáčmi... :D

V utorok sme celý deň leňošili a večer išli naspäť do Manizales. Cesta bola tentokrát trochu horšia, lebo boli dosť brut zápchy a okrem toho sa mi v kritickej časti cesty podarilo zobudiť, takže som skoro rekapituloval svoj jedálniček (predstavte si asi tak 3 hodiny trvajúce Vyšehradné alebo iný príhodný horský prechod plný zákrut). Dorazil som šťastne, so sebou som si doniesol vešiaky, čo som si kúpil v Armenii a rozhodol som sa, že si trochu prezariadim izbu... zišiel by sa mi nočný stolík, hodiny na stenu, nástenky a tak... Cez víkend sa posnažím nájsť nejaký obchod, kde to predávajú.

Dnes, t.j. v stredu, sa mi podarilo konečne otvoriť si účet, takže mám už platobnú kartu, internet banking a všetko. Nenormálne sa teším :D.

Viac informácií o týždeň.

Zmena je život :) 31.12.2007

Keďže sa nám dnes o pol noci láme (zasa raz) ďalší rok, treba sa zamyslieť nad novoročnými predsavzatiami (bla bla :D ). Mojím novoročným predsavzatím bolo vylepšiť zasa o trochu stránku a zmenšiť objem dát, ktoré je potrebné zakaždým pri otvorení stránky načítať (rastúcim objemom článkov a fotiek sa už stávala pri pomalšom pripojení priveľkou). Keďže predpokladám, že väčšina návštevníkov asi najčastejšie zotrváva na stránke o Kolumbii, smerovala vyššie spomenutá úprava k urýchleniu načítania prvotnej stránky na úkor neskoršieho pomalšieho načítavania ostatných stránok. Táto úprava so sebou priniesla aj ďalšie zmeny, ktoré nájdete zhrnuté na pravej lište. Týmto by som chcel upriamiť vašu pozornosť na hlasovanie o budúcej podobe stránky, ktorého sa môžete zúčastniť (a keďže som ho robil do rána do 4:00, dúfam, že sa aj zúčastníte) :D. Samozrejme, akékoľvek ďalšie pripomienky alebo nápady rád privítam na fóre :). Na novú stránku sa dostanete buď kliknutím na obrázok vtáka v ľavom hornom rohu alebo priamo týmto odkazom www.peterret.sk/nova. Stránka vyzerá rovnako ako pôvodná, zmenilo sa len jej vnútorné fungovanie s vplyvom na rýchlosť načítavania.

Trošku som sa hral aj s optimalizáciou stránky, takže by teraz mala vyzerať pekne na:
  • Internet Explorer 7
  • Internet Explorer 6
  • Mozilla Firefox
  • Opera
  • Netscape Navigator
  • Safari
Inak, pre zaujímavosť sa mi pri optimalizácii stránky pre iné ako IEx prehliadače dostal do ruky aj tento posledný browser Safari. Vyzerá fakt pekne a je brutálne rýchly :) Aj stránka na ňom vyzerá lepšie, takže, keby mal niekto záujem, stiahnúť sa dá na www.apple.com/es/safari/download.

Od minulého štvrtka, kedy som pridal posledný článok sa zasa udialo zopár zaujímavostí, ale počkáme ešte na Silvestra a Nový rok, aby ste to mali pekne pokope. Ďalší článoček teda môžete čakať cca v stredu okolo obeda vášho času.

Toľko zatiaľ odo mňa, prajem všetkým veselého Silvestra a šťastný nový rok :D.

Nový rok 2.1.2008

top
Nuž, zhrňme si v skratke, čo sa udialo od minulej stredy. Hneď vo štvrtok som bol zavolaný na Danielovu narodeninovú party (tí, ktorí blog čítajú pravidelnejšie si už možno domysleli, že rovnako ako minule, aj toto je celkom iný Daniel, o ktorom som zatiaľ ešte nepísal -- je to inak ten, ktorému som niesol tú slovenskú ústavu). Išli sme do Cable, sedeli a kecali do nejakej 23:00 večer a potom sme sa zaviezli domov. Spoznal som zvyšok EB a vyzerajú byť dosť do pohody. Majú tendenciu zapojiť ma do AIESEC vecí (u nich sú viac ako 2-3 roky v AIESECu strašná rarita) a ani sa tomu nejak nebránim... aspoň sa nebudem po večeroch nudiť a spoznám tu lepšie miestnych ľudí.

Zvyšok týždňa som prežil bez väčšej psychickej ujmy (mali sme v piatok dokonca úplne geniálnu večeru - Ajiaco - skvelá polievka s mäsom, smotanou, banánom, zemiakmi a ryžou). V sobotu som sa vybral do centra trochu nakúpiť. Svoje nákupné nutkanie som realizoval v takom centre na štýl AUparku. Potreboval som v podstate dve veci: hodiny na stenu - aby som vedel, koľko je hodín :D - a nástenku, aby som si mal kam dať fotky, ktoré si skôr či neskôr vytlačím. Hodiny som našiel bez väčšieho problému (mali ich síce AŽ v jednom obchode, ale mali... väčšinou sú tam len samé handry... presne ako AUpark :D ). Stále fungujú. Horšie to bolo s nástenkou. V jednom supermarkete špecializovanom na papierníctvo som síce nástenky našiel, ale za 100.000 pesos, čo som povedal, že zaplatím len pod hrozbou fyzického násilia. Preto som sa zo zúfalstva uchýlil k podobne nepravdepodobnej a výstrednej možnosti: vyrobiť si nástenku sám. Kúpil som si teda kus tenkého korku, nejaké klince a pripináčiky (kopu takýchto haluzí typu spinky, nožík, nožničky, lepidlo, ... som si už nakúpil predtým), čo ma spolu vyšlo ani nie na 1/10 ceny hotovej nástenky a poďho domov (ešte som neodolal a uchmatol nejaké papiere a obálky - čo keby som ich náhodou potreboval, že ? :D)
Doma som sa najprv pokúsil zavesiť kus korku na stenu len tak, za pripináčiky a niť, lenže to vôbec nedržalo a bolo to poprehýbané ako naše veľhory. Preto som si povedal, že by bolo dobre navrch dať nejakú výstuž (latku) a pripevniť to o ňu. Nejak sa mi podarilo vyžobrať pílku (cerrucho) a kladivo (martillo), ktoré sa síce chvíľu hľadali, ale potom sa s úspechom našli. Urobil som teda tak, pripevnil korok o latku, hodil na stenu... a... tentokrát sa tá latka vyhýbala smerom navrch tak, že to vôbec nepripomínalo nástenku, ale obesenca. Povedal som si, že možno výstuž na spodu "nástenky" by pomohla. Druhá latka, rovnaký výsledok. Tu som už tušil, že bude treba jednoducho zhlobiť rám. Našiel som si doštičky, napílil a začal zhlábať. Lenže beda. Tieto nové doštičky boli zo strašne, ale strašne tvrdého dreva, takže klince, ktoré som mal, do nich nešli a len sa to štiepalo a mňa išlo od jedu rozpučiť. Že by kus kolumbijskej nástenky vyhral nad vysokoškolsky vzdelaným Slováčiskom? To teda nie. Zobral som zvyšky zdravého rozumu do hrsti, rovnako som zobral do hrsti aj sekundové lepidlo a to, čo nešlo pribiť, som prilepil :D. Nie je to síce asi štandardný postup, ale čo už... nezvyčajné podmienky si vyžadujú nezvyčajné riešenia. Spoje som potom ešte podlepil kúskami lepenky a nástenka bola hotová. Je síce mierne "vrtuľoidná", ale za to môže materiál ;).

Po tomto heroickom výkone som sa už zmohol len na mierne úpravy webky, pozretie dvoch filmov a išlo sa spať. V nedeľu som od rána robil na webke, lebo začínala byť už pomaly priveľká na jedno natiahnutie, tak som sa ju snažil rozbiť na viac častí (ale celý ten projekt ste si už asi všimli na lište vpravo, resp. v článku nižšie). Okolo 15:00 sme skočili aj s miestnymi AIESECármi do auta a šli sme (zasa raz cez tie prekliate zákruty -- áá... mimochodom... vracať sa povie "vomitar" a brutálne zle zo zákrut "mareo impresionante" - v Manizales pri cestovaní veľmi užitočná slovná zásoba :D ) do neďalekého mestečka (asi 40 min. cesty) Chinchiná. Inak, všetci sa strašne vytešovali, keď som im vysvetlil, že "En Colombia hay muchas curvas" sa dá v slovenčine pochopiť aj trochu inak, ako je pôvodný španielsky zmysel tejto vety. Myslím, že sa tento význam celkom uchytil, lebo po ceste naspäť sa na tom stále kosili :D V Chinchine sme sadli do baru, kecali, popíjali (vodu :)) a tancovali -- áno, bol som prinútený... až ku koncu začali hrať peknú elektronickú hudbu, na ktorú vie tancovať aj Peťo Reťo, ale to už sme išli domov. Od 21:00 do 04:00 som ešte dorábal zmeny na webke a optimalizoval ju pre neskoršie úpravy a potom som zaspal sladkým dvojhodinovým spánkom.

V pondelok sa robilo len doobeda. Inak, v robote moc zatiaľ nemám čo robiť, čítam si takú knižku o terapii pacientov pomocou psov, ale popravde viac sa hrám s webkou a behám po nete :D Je to síce divné, ale mne ako vyhlásenému workoholikovi to vôbec neprekáža a dokonca som vnútorne veľmi spokojný a nadšený zo svojej neefektivity :D Asi by sa na to dalo zvyknúť :). Ono to ale asi nebude mať dlhé trvanie, lebo od polky januára sa rozbiehajú projekty, takže ma už bude čakať aj nejaká reálna práca. Nuž ale dosť o robote. Doma sa akurát varil obed (lasagne), lenže akurát začal podozrivo dymiť sporák, tak sme nakoniec skončili s pečeným kuraťom zo supermarketu :) Potom prišla ešte lepšia zábava: na streche totiž praskla eternitová škridľa a hrozilo, že preborí sklenený plafón kúpelňe už aj tak dosť prežratý termitmi. Tak sme sa s Julim trochu zahrali na opravárov a provizórne nejak opravili strechu (on si zobral na starosti lozenie a ja skôr logistickú a morálnu podporu :D) Po obede okolo piatej sa išlo k Mauriciovi (a.k.a. "Pollo") domov osláviť starý rok. Ten sme oslavovali až do 6. hodiny rannej a to najmä kecaním, ale aj jedením (geniálna bravčovinka na grile), poniektorí popíjaním a hlavne trápením jediného prítomného cudzinca (rozumej mňa). Hitom večera bolo vidieť Retiaka tancovať (uznávam, že niektoré moje ťahy sú relatívne vtipné), takže som si to musel párkrát zopakovať, učiť ho salsu (beznádejné) a potom ho nútiť prerozprávať Červenú čiapočku v 7 jazykoch. Najviac sa na mne bavil fanklub 14-17 ročných bratnrancov a sesterníc, ktorí sa ma vytrvalo vypytovali na všetky podrobnosti o Slovensku... najmä na jedlo, počasie, terén, jazyk (keď poviem, že na Slovensku po Slovensky, veľmi sa vždy čudujú) a tak... Odpovede mám už dostatočne nacvičené, lebo tieto otázky sa ma tu pýta asi fakt každý :) Inak, ak si myslíte, že o Slovensku nevedia len v Amerike, Francúzsku a Taliansku, tak si do zoznamu kľudne môžete zaradiť aj Kolumbiu... Slovensko/Slovinsko/Československo im tak trochu splýva. Nech im je odpustené :D.

Na ďalší deň sa trochu zmenil plán a ja som bol už o 9:30 kruto zobudený (spalo sa u Polla) s tým, že sa ide na fincu (chata) k jednému kamošovi. Zobrali sme plávky a po 1.5 hodinovej jazde do 30 km. vzdialeného kúta departamentu Caldas sme dorazili na fincu. Čo Vám budem hovoriť, na Nový rok som sa predtým ešte vonku v bazéne nekúpal a musím povedať, že je to celkom super. Hlavne keď tu už asi fakt máme nejakú haluznú obdobu leta, lebo už 5 dní nepršalo a dokonca sa teplota vyšplhala na vyše 30°C :D. Vďaka 45 ochrannému faktoru som aj bazén prežil bez ujmy na zdraví a po obede a krásnej trojhodinovej spacej sieste pri vode ovievaný čerstvým vánkom sme nasadli do auta a poďho domov.

Takže toľko odo mňa. Dohodil som jednu fotečku do galérie Fauna a Flóra a pribudla nám novoročná galéria aj s videjkom (inak, keď nad danou galériou podržíte myšku, zobrazí sa vám dátum aktualizácie, nech nemusíte preklikávať). Dnes by som si ešte mal ísť konečne skočiť vybaviť zdravotnú poistku a hodiť trvalý príkaz, tak dúfam, že to vybavím. Budúci týždeň nás tu čakajú ešte miestne "hody" nazývané "Feria de Manizales" -- veľká sláva, býčie zápasy (ktoré si určite pôjdem pozrieť), robota celý týždeň len doobeda (hurá), ale tiež dosť ľudí odvšadiaľ, takže si treba dávať pozor na veci :). Budúci týždeň zasa niečo napíšem o priebehu ferie a tak, takže poctivo checkujte blog, hlasujte a píšte na fórum :)

S láskou Váš mierne nevyspatý a preto momentálne hyperaktívny a hladný,
Peťo Reťo.

Feria Manizales 1 9.1.2008

Pozdravujem zo (zasa raz) upršanej Kolumbie. Zdá sa, že tento týždeň tu máme jeseň. Je to vraj ale celkom normálne, lebo počas jarmoku-ferie vraj prší každý rok. Takže pekne po poriadku. Minulú stredu sa mi podaril husársky kúsok: za 3 hodiny sa mi podarilo vybaviť si zdravotnú poistku, takže už môžem spávať o čosi kľudnejšie a o 60.000 mesačne ľahšie. Proces to bol pomerne jednoduchý. Stačila fotokópia Cedule (taký môj dočasný občiansky) a pasu, teta vyplnila formulár a poslala ma s ním do banky. V mojej banke som zistil, že sa to tam uhradiť nedá, že len v BanCafé na druhom konci Santander. Rozlúčil som sa teda s myšlienkou platby prevodom, vybral si z Cajero (bankomat) bubáky a pobral sa do Bancafé. Dorazivší do tejto finančnej ustanovizne som zistil, že podobný úmysel ako ja malo asi ďalších 35 ľudí, takže vyzbrojený trpezlivosťou som sa po necelých 40 minútach pri 3 funkčných okienkach dostal na rad. Teta pokladníčka ihneď zistila, že teta v poisťovni mi to vyplnila zle a teda úhradu nemôže prijať (teta sa najprv pomýlila, napísala 2007 a potom 7 prepísala na 8). Od istého infarktu ma zachránila vedľastojaca teta, ktorá mala náhodou rezervný formulár. Fuuuu. Po tom, ako moje ťažko zarobené prostriedky úspešne zmenili majiteľa v prospech poisťovne SOS (aké príznačné), som zasa bežal na druhý koniec mesta do ich kancelárie, kde mi tetuška pri okienku vystavila preukaz. Zaujímavým zistením tu bolo, že poistka sa nedá platiť prevodom a že každý mesiac musím utekať s takým istým tlačivom do banky. Celkom vtipné, keď vezmeme do úvahy, že to musím vybavovať cez pracovnú dobu.

V sobotu začala feria. Vybehli sme von aj s miestnymi a ďalšími AIESECármi z Bogoty a Medellinu k JuanPablovmu baru, trochu pokecali, pokukali koníky (pre záujemcov, viď najnovšia Fotogaléria aj s videom. Ospravedlňujem sa za dosť biednu kvalitu, ale nemal som tú odvahu brať so sebou foťák, tak to bolo fotené a nahrávané len cez mobil). Musím povedať, že to bolo vskutku úžasné. Toľko opitých ľudí na koňoch som ešte nevidel :D A toľko konského trusu na verejnej komunikácii spolu s príslušným čuchovým ochromením tiež nie. Ku cti im ale slúži, že do ďalšieho dňa bolo všetko odpratané. Na druhej strane kvoli koníkom zavreli polku hlavnej dopravnej tepny v meste, takže dostávať sa tam nebolo ľahké. Keď sa to však porovná s dopravou v BA, bola to úplná lahoda. Stretol som tiež jedného týpka, ktorý na mňa začal po chorvátsky, že by som mal rozumieť. Rozumieť som rozumel, celkom sme pokecali, len mi nebolo celkom jasné, odkiaľ vie Kolumbíjčan po chorvátsky. Keď ale začal pliesť ruské slovká, začal som mať podozrenie, že to Kolumbíjčan asi nebude. A ani nebol. Bol to amík (gringo), študujúci akurát magisterský stupeň medzinárodných vzťahov, ktorý mal babu chorvátku, stážoval na ukrajine a okrem angličtiny, španielčiny, chorváčtiny a ruštiny (čo je na gringa super úspech) mu to ešte poriadne kecalo aj po nemecky, francúzsky, portugalsky, taliansky, bulharsky, kórejsky, arabsky, čínsky, japonsky a boh vie ešte po ako... dokopy narátal okolo 19 jazykov. Priemerná doba učenia jedného na dosiahnutie úplne plynulej komunikačnej úrovne: 2 mesiace. Tak sme sa tam na seba všetci v tom bare pozreli, zahľadili sa na chvíľu do zeme, rozpačito si usrkli z našich nealkoholických nápojov a s ďalším komplexom menejcennosti do zbierky sme radšej rýchlo zmenili tému :D :D :D. Ale inak bol ten týpek celkom normálny. V tomto bode treba spomenúť ešte jeden moment. Mám dojem, že sa tu voči mne koná tajné spiknutie za účelom zmeniť (po španielsky corromper) netancujúeho a nepijúceho Peťa Reťa na skutočného Kolumbíjčana. Takí boli neodbytní, až som na ich veľké naliehanie musel aspoň na jazyk ochutnať rum, aby z môjho zhrozeného a prskajúceho výrazu tváre za hlasného rehotu usúdili, že mi skutočne nechutí. Ach jaj. V nedeľu sa potom konala prehliadka veteránov a v pondelok, ktorý bol preložený štátny sviatok Troch kráľov (viď článok vyššie), ohňstroj. Trval 40 minút, ale zhodli sme sa viacerí, že keby rovnaký objem pyrotechniky stlačili do 15-20 minút bolo by to omnoho lepšie. Viac fotečiek a video opäť vo fotogalérií.

V utorok (nezabudnite, že celý týždeň robíme len do 13:00) sme potom s Karime, so stážistkou z Grécka, Kelly, jej frajerom Arturom a jednou cool babou (pani učiteľkou) Sandrou išli osláviť začiatok pracovného týždňa návštevou jarmočných stánkov. Návšteva sa začala okolo 15:30 a skončila v neskorých večerných hodinách, keďže sme ju skombinovali s degustáciou miestnych špecialít (v jednej reštike sme mali úplne geniálne kubánske sendviče... taký dobrý chlebík som ešte asi nejedol). Ďalším dôvodom, prečo nám to trvalo tak dlho, a to sme sa s Arturom úplne zhodli, boli naše spanilé devy, ktoré potrebovali každú jednu vec chytiť obrátiť, posúdiť a až potom nekúpiť. Nám dvom stačilo okolo veci prejsť a nekúpiť ju takýmto časovo efektívnejším spôsobom. Nuž čo. Máme to ťažké. Samozrejme, aby sa učinilo tradícii zadosť, spustila sa počas nášho nakupovania prietrž mračien, takže naša strecha doma dostala zaťažkávaciu skúšku. Prešla - tiekla iba trochu :D. Okrem toho sa mi podarilo doplniť a rozšíriť sekciu Fauny fotogalérie Fauna a Flóra o asi 20 fotiek motýlikov (niektorých oddychujúcich cez siestu na stene, niektorých oddychujúcich naveky na zemi) a jedného veľmi vytrvalého 5cm veľkého chrobáka (viď video).

Toľko k priebehu týždňa. Dnes sa mi ešte podarilo presadiť nejaké rastlinky, čo som si zohnal, tak už tu mám celkom slušnú škôlku :D Večer sa ideme pozrieť na motorkársku show, v piatok na koncert a ak sa nám podarí zohnať lístky (lebo sú brut drahé), tak aj na tých nešťastných býkov. Okrem toho si plánujem ísť kúpiť pončo a sombrero. Ozvem sa zasa o týždeň :D

S pozdravom a želaním pekných a netopiacich sa snehuliakov,
Váš oddaný
ja.

PS.
Koncom týždňa asi trošku poprehadzujem staré články do archívu na ľavej lište a sekciu Čo sme sa v Kolumbii naučili usporiadam tematicky, nech sa v tom lepšie orientuje. To len keby sa niekto čudoval, kam sa niektoré veci podeli :)
p.

Feria Manizales 2 15.1.2008

V minulom článočku sme sa dostali do polovice slávneho manizaleského jarmoku - Feria de Manizales. To najlepšie nás ale ešte len čakalo. V stredu sme zašli na motorkársku show (video a fotka v poslednej fotogalérii), bolo dosť dobre, potom sme ešte šli do takej párty-štvrte (zriadenej len pre účely Feria de Manizales), zabavili sa s AIESECármi a okolo 3:00 nad ranom išli spokojne spať. Ďalšie zaujímavé udalosti prišli v piatok. Najprv som bol na obede u Polla, pokecali sme s ním aj s jeho brachom a hlavne s jedným ďalším exAIESECárom (taký kolumbijský dinosaurus - došiel pred 5 rokmi, aj keď je už rok-dva mimo) o starých dobrých časoch, dávno zabudnutých roll-calloch a podobne :D

Okolo 18:00 mi zavolal Harold, že sa im od priekupníkov podarilo zohnať lístky na corridu, na najlepšiu zo všetkých za ten týždeň, tak sme sa pobrali do centra, kukli procesiu s panenkou máriou makarenskou a išli sa pozrieť na býčkov (viď foto a video s priebehom corridy vrátane komentára vo fotogalérii). Keď sa nad tým človek tak zamyslí, je corrida v podstate o tom, ako sa zopár týpkov s červenou plachtou predvádza pred asi 30.000 ľuďmi a aby boli ľudia náchylnejší sa na nich pozerať, použijú ako lákadlo býka a postupne, asi pol hodinu, ho zabíjajú. Ono, pred štadiónom sa zišiel relatívne veľký dav demonštrantov a ochrancov zvierat skandujúc všetlijaké zaujímavé heslá... bohužiaľ ako zahraničný som bol od plného účinku tejto minidemonštrácie uchránený, lebo z toho, čo pokrikovali, som nerozumel ani slovo :D (aj keď všeličo sa dalo domyslieť). Korida má asi nasledujúci priebeh:
  • Na začiatku sa hovorí nejaká motlitba, hrá sa hymna a slávnostne sa predvedú všetci zúčastnení (okrem býčkov). Ďalší scenár sa opakoval 6x, lebo bolo 6 býkov:
  • Vpustí sa býk a rozbehne sa po aréne
  • Kým býka niektorý z pomocníčkov zabáva, vchádzajú do corridy pikadori na koňoch. Kone sú chránené dlhým postrojom, lebo býk ich často napáda. Ochrana je len z jednej strany, preto sú tou druhou relatívne blízko pri mantineloch, aby tam býk nemohol. Okrem toho majú kone úplne zakryté oči, aby sa neľakali.
  • Pikador (držiaci piku, čiže kopiju) býka pekne pichne do chrbta a urobí mu tam takú džúru, aby začal krvácať a postupne slabol
  • Pikadori sa stiahnu a zasa nastupujú na chvíľu pomocníčkovia, ktorí býka striedavo naháňajú (resp. sa nehajú naháňať) s rúžovo-žltou plachtou nazvanou capote, aby sa ešte viac unavil a rozkrvácal
  • Na rad prídu dvaja týpkovia, z ktorých každý má v každej ruke po jednom bodci. Rozbehne sa proti býkovi a zabodne mu bodce do chrbta - účel: viac krvi = slabší býk
  • Zasa nastupujú pomocníčkovia a rúžové capotes
  • Prichádza hlavný matador s červenou muletou, ktorá má na časti pripevnenú paličku a na časti ju podopiera kordom. Ešte chvíľu sa s býkom za zborového pokriku "olé" hrá, až kým nie je zviera dostatočne vykrvácané a unavené
  • Potom, keď už skláňa hlavu na zem, vymení si matador kord za iný, namieri býčkovi medzi lopatky z chrbtovej strany a pich-ho, zarazí mu kord do chrbta až po rukoväť a rýchlo ujde
  • Celkom isto mu pri tom poškodí nejaké orgány (napríklad aortu a pľúca), lebo vo väčšine prípadov sa po tomto býk stiahne k mantinelu, kde ho ešte minútku-dve zabávajú pomocníčkovia s matadorom, až kým sa (takmer) bez života nezvalí k zemi
  • V prípade, ak má býk príliš tuhý koreň (alebo ho matador zle pichol) a obecenstvo sa čakaním na jeho skon už začína nudiť, nastupuje tzv. "skratka mortalis" - už celkom vyčerpanému býkovi sa kordom pichne medzi stavce, čím sa mu naruší miecha a on padá k zemi
  • Tým pádom matador zvíťazil a hrdo zožína ovácie
  • Zatiaľ priskakuje pomocníček a prerezáva býkovi stavce, nech so sebou toľko netrepe, keď ho budú odvážať
  • Pricupitajú ďalší pomocníčkovia, pripevnia býkovi (aj keď v tomto momente už v stave 500 kg nevykostenej hovädziny) hlavu na taký malý koňmi ťahaný kolieskový vozík a odvlečú ho za ňu preč z arény.
  • Ak bol toreádor dobrý, odreže taký ujo v smiešnom kostýme s čiapkou býkovi ucho, dve uši alebo dokonca aj chvost (podľa toho, aký bol dobrý) a podá ich toreádorovi
  • Nasleduje ešte taký ceremoniál, keď toreádor prechádza dookola po aréne, ľudia mu hádžu rôzne klobúky, šály, palice, ... a on im ich hádže späť
  • Niekedy tento proces môže byť trochu zjednodušený, keď prakticky všetky vyššie popísané úkony vykonáva matador na koni
Ono, keď si človek všíma menej funkčnosť jednotlivých úkonov páchaných na býkovi a viac celkovú atmosféru, hudbu a dobré jedlo, ktoré sa dá popritom konzumovať, je to zážitok pomerne pôsobivý a určite odporúčam všetkým, ktorí ešte na corride neboli a majú tú možnosť, ísť sa aspoň na jednu pozrieť. Okrem toho, spomínal som už, že majiteľkou tejto arény je naša nemocnica, takže výťažok z predstavenia ide nám? Preto sa to vníma ako charitatívna akcia a myslím, že toreádori to robia bez nároku na honorár. Keď si zoberieme, že jeden lístok stál cca. desatinu môjho mesačného platu, keď si to vynásobíme počtom ľudí (20-30.000?) a počtom dní v týždni (keďže corrida je každý deň počas ferie), výjde nám celkom významný príspevok k zdraviu kolumbíjskych detí. Býci - nebýci.

Nuž, po corride nasledovala krátka večera v centre a cesta na koncert slávnej skupiny "Cantores de Chipuco". Ak ste o nich ešte nepočuli, nevadí, tu sa celkom hrávajú. Najznámejšia pesnička má názov "Dónde está Vitor" a robí si srandu z roľníkov a chudobnej časti populácie, ktorá tu má z nejakého dôvodu problém vyslovovať dve spoluhlásky za sebou, takže z mena "Victor" sa stáva "Vitor" a slovo "Helicoptero" sa mení na "Helicotero" :D. V každom prípade, skončili sme asi o 5:30 ráno :). Celá feria bola, musím povedať, skutočne super, akurát mala veľmi neblahý vplyv na stav môjho konta, takže poncho aj so sombrerom budú musieť počkať na lepšie časy :D

Nasledovalo dospávanie zameškaného, trocha prác a úprav na webke (neverili by ste, aký je problém niekedy urobiť veci tak, aby vám ich správne zobrazovali všetky hlavné internetové prehliadače. Občas ma z toho šľak ide trafiť :D) Medzi hlavné zmeny patria:
  • opravená kalkulačka mien na starej verzii stránky
  • opravená kalkulačka pre prehliadač Opera (kto mohol vedieť, že v nej fungujú úvodzovky a apostrofy inak ako v ostatných :) ?)
  • vylepšené hodiny pre všetky prehliadače tak, aby sa zhodoval čas na analógových a digitálnych a okrem toho, aby v Mozille a Netscape číslice neskákali ako splašené (bohužiaľ, ak nemáte aspoň Flash 6, tak budú skákať naďalej)
  • Opravené analógové hodiny v Opere, lebo doteraz nám vôbec nešli :D
  • Pridaná podpora pre nové rozlíšenie (1280x1024)
  • Prehodenie starej a novej stránky, keďže tu máme polčas hlasovania, tak aby ste ešte mali šancu zahlasovať za starú/novú verziu aj po skúsenostiach s novou
  • Upravené zobrazovanie videí tak, aby sa hneď všetky nezačali načítavať, ale aby sa tak stalo až po vašom kliknutí: urýchli to načítavanie galérie a samotných vídeí (hlavne v tej poslednej gelérii, kde sú 4 videá)
Takže toľko k mojím bohumilým aktivitám. V práci už robím prvú menšiu analýzu potenciálnych sponzorov, deadline vo štvrtok, tak držte palce, nech to stihnem. Ak sa do budúceho týždňa nič zaujímavé nestane, dáme si článoček o done Miriam a jej synovi... je tam veľa zaujímavého. Najbližšie pripravované zmeny na stránke sa týkajú pridávania podpory nových rozlíšení, aby ste nemuseli toľko scrollovať. Nemám to však kde odskúšať, keďže tu všetko fičí len na 1024x768, takže ak má niekto z vás iné (väčšie) rozlíšenie, dajte mi pls. feedback, nech viem, či to vyzerá dobre alebo či to treba nejak inak uhádzať. Samozrejme, všetky ostatné nápady, podnety a upozornenia na bugy vítam a ďakujem všetkým, ktorí ma zatiaľ na podobné veci upozornili :D .

Medzi ďalšie správy týždňa patrí, že FARC (guerila) za zvukov fanfár a po sprostredkovaní venezuelského prezidenta Cháveza (kto vie, čo tým sledoval) prepustila dve ženy, ktoré zadržiavala nejakých 6 či 7 rokov a polícii sa podarilo vypátrať syna jednej z nich. Celý národ teraz dúfa, že prepustia ďalších. Ono, zadržiavajú údajne okolo 700 ľudí, čo nie je málo. Zdá sa totiž, že oni tu ľudí väčšinou nezabíjajú (len keď ich naštvú), len ich napríklad na 10 rokov unesú. Celá tá vec s FARC je trošku haluzná. Začali, myslím, niekedy v polke 20. storočia ako ľavicové sily (kým asi tak sponzorované??) usilujúce sa o zvrhnutie západnými mocnosťami podporovaného, vykorisťujúceho, skorumpovaného a nerovnosť rozširujúceho (kým asi tak sponzorovaného??) kapitalizmu - čo bola v tom čase asi v podstate aj pravda. Teraz sa snažia pozicionovať ako politická strana, ktorá sa uchýlila k boju kvôli chýbajúcej demokracii, čo väčšina miestnych vníma s veľkým úsmevom. Proti nim sa potom postavila iná skupina (Paramilitares), takže v niektorých oblastiach máme zrážky troch strán: FARC, paramilitares a armády. Skôr to bude asi tak, ako všade na svete: mladí campesinos, ktorí nemajú veľkú životnú perspektívu, sa nechajú naverbovať na boj za nejaký vymyslený ideál a nakoniec už nikto ani presne nevie, za čo sa bojuje... bojuje sa, aby sa bojovalo a aby vrchné velenie malo čomu veliť.

Toľko teda zatiaľ odo mňa pre tento týždeň, prajem peknú druhú polku januára a otužujte sa... my tu napríklad chodíme len vo svetroch :D :D :D

P.S. Konečne mám nočný stolík, jéééj :D

Po ferii 22.1.2008

Od minulej stredy sa toho veľa neudialo. Feria sa skončila, všetci sú teraz z toľkého jarmočenia trochu vyčerpaní a zároveň trochu mimo z toho, že zasa treba normálne celý deň pracovať (so mnou na čele). V stredu som odovzdával prvú analýzu financovania, ktorej príprava mi trvala týždeň - povedzme, že čistého času asi 8-10 hodín, ale veď aj e-maily a správy si občas treba pozrieť a po nete pobehať :D. Dôležité je, že šéfinovi sa páčila, takže s ňou budeme ďalej pracovať -- teraz mi bude trvať ďalší týždeň poslať cca. 20-30 mailov :D.

Mal som tiež prvý míting s Angelou, s ktorou budem každý utorok poobede 4 hodiny pracovať v tom programe ArteTerapia s chorými deckami... budeme ich niečo učiť, tak som zvedavý, akú formu to celé bude mať. To isté predtým robil aj Marcus, stážista z Fínska, ktorého tu mali pred 2 rokmi.

Okrem toho som sa rozhodol aktívnejšie zapojiť do miestneho AIESECU, lebo mi po prvé chýbajú AIESEC akcie, po druhé tu robia veci trochu inak ako u nás, takže sa aspoň niečo nové dozviem, po tretie spoznám tak lepšie miestnych ľudí a po štvrté, je to dobrý prostriedok proti nude, ktorá by sa mohla po tomto párty-sviatočnom mesiaci začať pomaly vytvárať. A to predsa nechceme. V piatok sme mali prvý míting TM-teamu (TM=talent management, čiže obdoba nášho HR, resp. PD). Onedlho budú mať jarný recruitment, ktorý tu funguje ešte po starom, t.j. najprv sa recruitujú membri a potom sa robí z externého prostredia selektívny screening EPkov (starí si možno pamätajú, že sa asi tak pred 4 rokmi u nás MC pokúšalo zaviesť špecializovaný screening - že by sa screenovali iba SNká špeciálne pre projekty, ktorých matching by bol už viac-menej dopredu istý - napr. India - a nebrali by sa SNká, ktoré chcú ísť na iný druh stáže alebo do inej krajiny). No, u nás tento nápad neprešiel a MC sme sa pekne poďakovali za nápad (hneď potom, ako pokusný špecializovaný screening pre Indiu úplne zlyhal), ale tu to údajne prináša vyššiu efektivitu matchingu. Je to aj tým, že zohnať tu niekoho, kto hovorí obstojne po anglicky je skutočný problém, takže vlastne také všeobecné SNká, ktoré by mohli ísť hocikam, ani nemajú. Ale naspäť k piatkovému mítingu. Budem im teda trochu pomáhať s recruitmentom a screeningom (hlavne na interviews, language testoch a assessment centrách). Okrem toho sa chystajú implementovať LTT, tak sa zapojím aj tam :) Normálne sa teším, už som si vypísal aj aplikačku :D. Ešte taká poznámočka na margo AIESECu tu, ktorý má cca. toľko členov ako LC BA a office ako polka finance roomu: človek si myslí, že keď už konečne (po rokoch :)) zvládne @ terminológiu, je v pohode na celom svete. Omyl vážení. V Kolumbii vôbec AIESEC terminológia ako taká nefunguje. Používajú tu síce tie isté skratky, ale všetky naše normálne z angličtiny prevzaté slová a názvy procesov prekladajú do španielčiny. Zopár príkladov:
  • board - junta
  • flipchart - plega de papel
  • match - casar (doslova oženiť)
  • meeting - reunión
  • recruitment - captación
  • screening - selección
  • skills - habilitades
  • SN forma - perfil del entrenado
  • team - equipo
  • training - capacitación
Takže tak... aby som sa všetko učil odznova :D :D :D Po meetingu, ktorý na moje prekvapenie trval asi len hodinu, sme sa celkom spontánne (no dobre, tak z mojej strany mierne plánovane) s Danielom Loaizom a jednou kamarátkou vybrali najprv na úžasný kubánsky sendvič a potom do kina na I Am a Legend -- odporúčam, jeden z lepších filmov poslednej doby... Keďže nám ale nestačilo, v sobotu sme večer išli ešte spolu s ďalšími ľuďmi aj na Legend of National Treasure II :D - nasmiali sme sa, tiež odporúčam. Najhoršie bolo, že sme (teda skôr ja som) zabudli kúpiť Onimu (Davidovi) lístok, tak som musel použiť svoj zahraničný šarm a prízvuk a predbehnúť sa asi pred 100 ľudí. Vyšlo :D.

V nedeľu sme sa potom išli aj s LuisBergom, Onim a Danym všetci zahraniční fotiť na najtypickejšie miesta Manizales. Budú robiť nábor nových členov, tak potrebujú nejaké živé ukážky :D V pondelok bolo opäť treba vstávať do práce, ale večer sme mali prvý míting OC recruitment (som sa tak trochu zapojil), tak som zvedavý, ako to budem stíhať :) V utorok poobede sme aj s Angelou mali mať prvý štvorhodinový cyklus pre decká v rámci programu arteterapia, ale odložil sa predbežne o týždeň.

Inak, stretol som pred cca. týždňom a pol nejakých chalanov z toho vedeckého tábora, čo tu bol pred mesiacom a jeden z nich sa mi teraz ozval, že by potreboval doučovať ANJ. Ak to výjde, tak budú nejaké extra bubáčiky, len vyzerá, že si checkuje mail tak raz sa dva týždne, tak komunikácia bude asi trochu haluz :D

Medzi časom sa vrátila Katka Ďurovková z jej dvojtýždňovej cesty po pobreží, tak ju pôjdem asi o nejaký týždeň-dva pozrieť do Arménie alebo (čo je pravdepodobnejšie), pôjdeme spolu do Medellinu na global village, ktorú tam robia 15. februára. Inak, vrátila sa aj Vafka a je tiež v Medelline, tak bueme mať nejakú slovenskú párty :).



AIESECárčina 30.1.2008

Nuž, od minulého týždňa sa diali najmä pracovné veci. Mali sme niekoľko meetingov OC Captaciones (po našom OC Recruitment - organizačný výbor náboru nových členov :D), prischla mi Universidad Nacional, ktorá začína až o 2 týždne na rozdiel od zvyšných univerzít, ktoré začali už tento pondelok. Je tu totiž asi 8 univerzít a LC Manizales pôsobí na všetkých z nich. Rovnako som bol poverený návrhom a "docoreludaním" tričiek, čo bol prvý (aj keď sa obávam, že asi aj posledný) krok v mojej návrhárskej kariére :D.

V sobotu sme mali nabitý program a keďže to je jediný deň, keď majú všetci ako-tak voľno, využíva sa na plenárky (LC meetingy). Plenárky tu trvajú také 3-4 hodiny a väčšinou bývajú spojené aj s nejakým tréningom alebo spíkrom. My sme mali takého uja, čo nám hovoril o tom, že je dôležité, aby sa nám "nechcelo nechcieť niečo robiť" alebo niečo v tom zmysle :) Stretla sa viac-menej celá aktívna časť LCčka, keďže študenti sa už povracali z prázdnin :D Čo sme ale tak celkom netušili, bolo, že sa spolu s nami v posluchárni nachádzali aj zástupcovia médií. A tak som bol pomerne prekvapený, že som našiel v pondelňajšom vydaní novín svoj citát, ktorý po prvé tak celkom citát nebol a po druhé už vôbec nebol určený médiám a ich čitateľom... čo už :D. Ponúkame v pôvodnom znení a v preklade:
Experiencias

Hubo oportunidad para escuchar las experiencias de uno de los beneficiados por el intercambio. Peter llegó de Eslovaquia en diciembre pasado y realiza su práctica en el Hospital Infantil de Caldas.
Una de las situaciones que recordó fue lo que le ocurrió el 1°de enero con uno de sus amigos. "Nadie se levantó ese 32 de diciembre, entonces mi amigo y yo nos fuimos para un lugar, que se llama Santágueda y estuvimos en piscina. Donde yo vivo hace mucho frío y no hay piscinas", comentó el eslovaco.


Zážitky

Mal som príležitosť vypočuť si zážitky jedného z účastníkov výmenného programu. Peter prišiel zo Slovenska minulý december a momentálne stážuje v Detskej Nemocnici Departmentu Caldas.
Jedna zo situácií, na ktorú si spomína, sa stala 1. januára s jedným s jeho kamarátov. "Nikto 32. decembra nevstal z postele, takže sme sa s kamarátom vydali na miesto nazývané Santágueda a kúpali sme sa v bazéne. V mojej krajine je veľká zima a nemáme tam bazény", povedal Slovák.

Ehm, nuž čo, keď nemáme bazény, tak nemáme bazény... nie že sa teraz niekto pôjde cez leto kúpať na neexistujúce Zlaté piesky :D Okrem toho sa ani moja nemocnica nevolá celkom tak, ako napísali (žiadny Caldas v nej nevystupuje). Ale aspoň sme sa dnes s AIESECármi poriadne nasmiali na tom, ako to blbo napísali (aj niektoré veci o AIESECu). Ponaučenie: náš VP Komunikácia si odteraz bude pýtať články na autorizáciu :D

Nedeľu sa mi podarilo produktívne stráviť pozeraním mojich obľúbených filmov donesených z rodnej hrudy (už som ich síce všetky raz videl, ale aj tak dobre padli). Podvečer nám boli -- verte-neverte, ale cca. necelý deň po zadaní objednávky, čo považujem za super rýchlosť -- nainštalovať internet, takže Juliho comp už frčí. Teraz už len zadať požiadavku na zvýšenie rýchlosti zo štandardných 500k na 1M, keďže na tom budeme zavesení traja, kúpiť router, káble a zapojiť sieť... tak dúfam, že o týždeň by som už mohol frčať aj ja :D Stáť nás to bude asi 25.000 pesos mesačne každého, čo nie je až také zlé. Ešte taká pikoška: Julimu do telefónu tvrdili, že ak si tú sieť spraví cez router, nebudú sa tie tri počítače vôbec v pripojení obmedzovať a teda, že budeme mať akoby 1500k, čo je kolosálna sprostosť :D

V utorok sme boli konečne ráno s Angelou za deckami z onkológie, tak som doniesol slovenskú vlajku, potom ju kreslili spolu s kolumbíjskou, trochu sa čítalo, trochu hralo s plastelínou a tak. Bolo celkom fasa. večer potom stretko na Uni Nacional kvôli recruitmentu (potrebujem 2 listy podpísané od 34 osôb :D), potom stretko OC Captaciones v Juan Valdez, menšie povyrazenie s Jorge F a Pollom a sladký spánok :D Ďalšie informácie o udalosťami nabitom týždni o týždeň :D

Výsledky hlasovania o podobe stránky 1.2.2008

top
Áno, skutočne je tomu tak. Od začiatku nášho hlasovania o finálnej podobe stránky uplynul už celý mesiac a nastal deň zúčtovania, deň D. Preto prinášame naživo a priamo konečné výsledky hlasovania: Ako vidno, nová verzia stránky s rýchlejším načítavaním získala v hlasovaní 19 hlasov, zatiaľčo stará a pomalšia verzia stránky iba 6. To znamená, že od 1.2.2008 sa bude defaultne načítavať nová verzia stránky (tak, ako tomu bolo aj doposiaľ od polovice novembra). Záujemci o starú verziu si budú môcť kliknúť "na vtáka" (:D) alebo priamo zadať do prehliadača: www.peterret.sk/stara (napríklad keby si niekto chcel stiahnuť celú hlavnú stránku do režimu offline, zo starej verzie to ide úplne jednoducho - súbor, uložiť stránku - zatiaľčo pri novej verzii je potrebné preklikať sa všetkými sekciami a každú zvlášť uložiť. Galérie a hymnu je potrebné uložiť osobitne bez ohľadu na verziu stránky).

Záverom hádam len poďakovanie všetkým hlasujúcim a prianie príjemného a ničím nerušeného čítania :D.

Bankový účet a tak 6.2.2008

Nuž tak veru. Opäť sa nám týždeň s týždňom stretol a tak prinášam informácie z ďalekého nového sveta. Minulú stredu sme ráno išli s JorgeF riešiť vzniknuvšiu situáciu s mojim účtom. Zistilo sa totiž, že mi naň nemôžu poslať výplatu, nakoľko je blokovaný. Problém bol len s vkladaním, vyberať sa z neho dalo úplne v pohode. Po menšom pátraní sa zistilo, že podobný problém tento mesiac nadobudli aj zvyšní stážisti v Manizales a že to bude asi niečo s bankou a jej vzťahom k nám, cudzincom. Najprv sme teda išli do banky, kde má účet AIESEC, vybrali moju výplatu za 2 mesiace (hurááá, už nie som na mizine) a potom šup do mojej banky na opačnom konci mesta. Zistilo sa, že účet je skutočne blokovaný na vkladanie a to kvôli nejakým chýbajúcim dokumentom. Teta za prepážkou, ktorá so mnou účet otvárala, sa strašne divila, lebo podľa nej boli všetky dokumenty v poriadku. Po pol hodinke zisťovania a telefonátov do Bogoty sa prišlo na to, že v skutočnosti nechýbal žiadny dokument, ale overenie pravosti už daných dokumentov (to bol asi ten telefonát, ktorým ma v jednu sobotu prebudili zo sladkého spánku a chceli po mne číslo občianskeho, číslo účtu a pomaly aj PIN -- tak som ich samozrejme poslal kade ľahšie - už sa viac neozvali :D ). Po tomto objave teta urobila v compe jeden "klik" na tlačidlo "overené" a s úsmevom konštatovala, že o 3 dni by mal byť účet odblokovaný. Ďalšia dobrá haluz je, že tú zdravotnú poistku, ktorú tu mám, mi tiež otvorili omylom a v skutočnosti mali odo mňa tiež chcieť milión potvrdení -- len na to zabudli :D Čo už :D problém majú teraz ostatní stážisti, lebo oni ju ešte nemajú a kvôli tým potvrdeniam ani tak skoro mať nebudú :)

Po úspešnom záťahu som ešte potom s Rolandom o druhej skočil na radnicu, kde bolo zasadnutie medzirezortnej skupiny o HIV/AIDS (jeden projekt, ktorý tu AIESECári robia), tak aby ma predstavil a ukázal -- chcú totiž, aby si aj radnica, resp. zúčastnené neziskovky zobrali stážistov ako som napr. ja.

Vo štvrtok som potom aj so zvyškom tímu VIH/SIDA skočil na obed k Rolandovi. On je pôvodom z pobrežia (a aj to na ňom vidno: pomenší, tenučký, tmavý, s charakteristickým "coteňo" prízvukom), a preto ho všetci volajú Coste. Robil costeňskú špecialitu: ryžu s kokosom, opekaný platano a suflé z tuniaka. Strašne to bolo dobré :D Večer sme potom s Onim skočili ešte raz na Uni Nacional, kde sme mali druhé stretko so šéfom akademickej časti univerzity. Majú s nim tiež rozbehnutý nejaký projekt, takže sme pokecali, bol som predstavený ako príklad úspešnej práce AIESEC a bolo :) Celkom sa mi páči takto chodiť po stretkách, lebo všetci sa zaujímajú odkiaľ vlastne som, ja nič nemusím robiť, len udržiavať príjemnú konverzáciu a vždy dostanem aspoň čaj :D Večer som sa ešte nevdojak dozvedel o jazzovom koncerte v Colombo (inštitút pre výučbu angličtiny), tak sme sa išli kultúrne vyžiť... Bolo super

V piatok sme mali doobeda stretnutie z Hospital Amigo (program pre decká) a išli sme sa pozrieť do ubytovne neďaleko nemocnice, ktorú spravuje jedna nadácia. Ono, vec sa má tak, že nemocnica úzko spolupracuje s jednou nadáciou, ktorá jej zháňa peniažky na všelijaké rekonštrukcie a pod. a potom ešte s touto druhou nadáciou, ktorá vlastní ubytovňu poskytujúcu bezplatný nocľah (aj dlhodobý) pacientom a im rodinným príslušníkom (v počte 1ks). Potrebné je to najmä u detí s onkologickými diagnózami alebo transplantáciami, pretože potrebujú absolvovať isté procedúry viackrát do týždňa. Problém je, že tieto procedúry sa robia ambulantne, takže decká by inak museli zakaždým cestovať domov. A pri stave ciest a hlavne pri miestnej topografii (samé zákruty) tu aj vzdialenosť 60km znamená 3-4 hodiny cestovať tam a 3-4 hodiny cestovať naspäť. Nehovoriac o tom, že vzhľadom na sociálnu štruktúru pacientov si to väčšina vôbec nemôže dovoliť. Preto je táto ubytovňa veľmi užitočná a potrebná vec -- okrem toho, nadácia ju udržiava vo vynikajúcom stave -- skoro ako hotel -- a bezplatne poskytuje aj všetky služby (pranie, stravu, dokonca detské veci). Celý tento podnik sa udržiava pri živote sám a to prostredníctvom second-hand obchodu na prízemí. Majú skutočne široký výber, od šiat, cez knihy, nábytok až po všeličo možné. Tak som si hneď pri tej príležitosti kúpil tričko a polokošeľu a okrem toho 8 kníh. To všetko za našich 200 Sk (Starec a More za 5Sk - no nekúp to). Večer potom ešte stretko X-change tímu, dohodli sme aj s JuanMi spoločnú oslavu narodiek (chalanisko ich má vtedy, keď aj ja) zavŕšenú podávaním živánskej (recept už mám (dík mami :D) takže sa môžem pustiť do zháňania ingrediencií a varenia). Jeden z členov tímu, ktorý teraz ide na stáž do Amsterdamu, totiž poznal jednu z našich bratislavských AIESECárok, ktorá tu v Manizales bola na CEEDe, tak tá živánska bol vlastne jeho nápad.

V sobotu klasicky o druhej plenárka, ešte predtým okolo 9:00 tréning pre EPkov na MyAIESEC.net, večer meeting TM-tímu a potom sladký odpočinok. V nedeľu nasledoval prekladový maratón (mal som jeden väčší súbor) a ráno zasa do práce :D

V pondelok sa v celej Kolumbii konal pochod proti FARC. Pôvodne to mal byť pochod proti násiliu a únosom všeobecne, ale prezidentove médiá z toho spravili pochod za prezidenta a proti FARC, tak je zopar ľudí celkom naštvatých. V každom prípade bola ale účasť ohromujúca. Odhaduje sa, že v Manizales vyšlo do ulíc vyše 200.000 obyvateľov, čo je približne polovica celkovej populácie. V Bogote a iných mestách dosiahla účasť vyše milióna. My sme maršovať nemohli, lebo sme boli v robote a Červený kríž ako politicky neutrálna organizácia neumožnila zamestnancom zúčastniť sa (inak sa tu ale život na dve hodiny úplne zastavil, nerobil nikto), ale aspoň sme mali super výhľad z okna. More bielych košelí bolo skutočne impozantné a tiahlo sa hlavnou ulicou kam oko dovidelo. Vskutku haluz. Ďalšia haluz je, že sme sa stážisti objavili na plagátoch "I am an AIESECer" - je to taká celosvetová AIESECárska recruitmentová kampaň, na ktorej sa stážisti odfotia, dajú na plagát a visia :D V najbližších dňoch zavesím na blog fotku. Večer som ešte popracoval na novom redakčnom systéme, ktorý robím pre túto stránku, aby som nepotreboval stále FTP prístup, ktorý je občas problematický. Je to na dobrej ceste a do dvoch týždňov by už mohol byť hotový k mojej spokojnosti :D .

Medzi časom sa nám konečne podarilo kúpiť router, v utorok som si v robote spravil káble, takže už stačí len doregistrovať routerovú MAC a internet u nás doma by mohol byť funkčný. Teta sa nás akurát snaží trochu obtiahnúť o pesos, tak ideme negociovať :D Najhoršie je, že aj kábla kúpila málo (o jej vzťahu k financiám som už písal), takže ledva-ledva dočiahne ku compu a nebude sa s ním dať hýbať. Musím kúpiť spojku a spraviť si predlžovací kábel. Večer sa išlo na ďalší meeting do jednej kaviarničky a diskutovalo sa o legislatívnych návrhoch LC Manizales. Dôležitejšie ale je, že v kaviarničke nám bolo neskutočne dobre, sŕkali sme čaj, počúvali Nightwish (aká príjemná zmena oproti salse a vallenatu) a stvrdli tam v družnom rozhovore až skoro do polnoci. Super bolo :D

Toľko odo mňa o tomto týždni. Okrem toho sa nám na politickej scéne slovne bijú Kolumbia s Venezuelou, ale môj názor na to je asi takýto: Konflikt Venezuela vs. Kolumbia by som prirovnal ku konfliktu Fico vs. naša opozícia. Venezuela (Fico) má silné reči, furt sa zastrája, v zahraničí sa naňho pozerajú ako na blázna, on vie, že si nemôže v podstate nič dovoliť, lebo by mu medzinárodné spoločenstvo (v prípade Kolumbie, USA) okamžite kleplo po prstoch (viď tlačový zákon) -- v prípade Kolumbie by prípadný útok Venezuely bola dobrá výhovorka na to, ako sa zbaviť Cháveza, ziskať prístup k tej nešťastnej rope a možno aj drogy poriešiť... Ale aj napriek tomu sa Chávez zastrája, aby potešil verných, voličov a upevnil si pozíciu otca národa (od ktorého politika na Slovensku sme už niečo takéto videli/počuli/zažili/vidíme/počujeme/zažívame?). Kolumbia (rovnako ako slovenská opozícia) sa zatiaľ pozerá s pootvorenými ústami a neveriacky krúti hlavou. A občas spraví nejaký truc-podnik, ako napríklad u nás v podobe Lisabonskej zmluvy. Takže toľko ohľadom konfliktu :) Tu si tie reči nikto nevšíma a vôbec sa o nich nejak nediskutuje... asi už mali s podobnými "sľubmi" skúsenosti.

Toľko teda odo mňa nateraz, poobede ešte poprehadzujem staré články do archívu a prídám Rozprávku starej matere o kolumbíjskej histórii :)

Narodky 13.2.2008

Je to neuveriteľné, ako tu letí čas. Možno je to tým, že popri práci v Hospitalito aj AIESECárčim, takže o zábavu mám postarané, ale ani si nestíham uvedomovať, ako prechádzajú týždne. Jediné, čo ma na to upozorňuje, sú pomaly sa preklápajúce číselká na zelenom a červenom metri a neúprosne sa posúvajúca ručička odmeriavajúca môj čas v Kolumbii (no, a ešte potreba platiť každý mesiac nájomné :D).

Nuž, toľko k nostalgickej stránke dnešného blogu - vrhnime sa radšej do víru udalostí minulého týždňa, ktorých bolo tentokrát neúrekom :) Celý týždeň sa niesol v znamení dvoch hlavných pracovných procesov: zháňania povolenia na propagáciu AIESEC na Universidad Nacional a prípravy narodiek. Aby sme učinili prvému procesu zadosť, vybrali sme sa minulú stredu poobede aj s Onim na stretko so šéfom administratívnej sekcie univerzity. Konečne sme mali preňho list podpísaný od všetkých 138 ľudí, ktorých podpisy tam chcel mať, spolu s pečaťou prezidenta republiky a generálneho tajomníka OSN :) Na výsledok bolo treba čakať 2 dni... ach, aké to napätie. Okrem toho sa mi ešte v stredu (aspoň myslím, že v stredu) podarilo celkom faux pas, pretože kolega mal zrazu na čele nejakú šmuhu. Tak som ho na to v dobrej viere upozornil, až kým mi počudovaný nevysvetlil, že to nie je šmuha, ale kríž a že sa to tu nosí, lebo je vraj nejaký cirkevný sviatok alebo niečo také... skutočne to v ten deň malo na čele odhadom asi 50 percent populácie.

Vo štvrtok som sa zobudil celkom nesvoj. Pár dní predtým som totiž požiadal o plnoprávne členstvo v AIESEC Manizales (ani neviem prečo... ale bolo to skoro ako za starých dobrých čias na EUBA). Toto členstvo zahŕňa okrem iných vecí, ktoré som spĺňal, aj niečo, o čom sa na Slovensku ani nechýruje: skúšku zo znalostí o AIESEC. Keď mi Luisis poslala na mail 19 dokumentov, ktoré som si mal naštudovať, vybavený skúsenosťami a prístupom študenta EUBA som sa mierne pousmial a začal ich jeden po druhom otvárať (samozrejme že až v deň skúšky :) )... Prvé mierne narušenie môjho dovtedy neohrozeného sebavedomia nastalo, keď som v otvorených dokumentoch namiesto mne známych omáčok našiel informácie prekvapujúco nové a hlavne nekonečné vymenovávačky (hodnoty, ciele 2010, princípy @XP, Brand promise, ...). Rýchlo som sa ale z úvodného šoku spamätal a začal si matroše nezáväzne čítať, veď však podstatu poznám a na detaily sa ma predsa nikto pýtať nebude. Pomaly sa chýlilo k večeru dňa D a bolo treba ísť na skúšku. Musím sa priznať, že takým mierne úchylným spôsobom som sa aj tešil, lebo od mojej poslednej skúšky už uplynul skoro rok a nejak mi všetky tie veci okolo štúdia postupne začali chýbať :D Okolo ôsmej som sa teda dostavil do miniatúrneho a pomenej využívaného officu AIESEC Manizales, usadil sa, vzorne si vybral pero a s povzdychom nad starými dobrými časmi otočil papier. Prvá otázka, v pohode... druhá, v pohode, počkať, no nespomínam si celkom, ale veď to mi napadne, ... tretia v pohode... štvrtá, čo sa to pýtajú? toto kde bolo napísané?... piata, jeeežiš, toto som si čítal, ale keď už si nepamätám, ako to presne bolo... šiesta, nemám ani potuchy... siedma: fuck. S miernou červeňou v tvári, zrýchleným pulzom a pocitom hroziacej neuveriteľnej hanby, ak by päť a pol ročný AIESECár nespravil skúšku určenú pre nováčikov, mi zrazu celá situácia začala pripadať neuveriteľne známa. Najprv som nevedel presne prečo, ale zachvíľu som na to prišiel: podobné stavy sme predsa bežne zažívali na škole :D Posmelený odrazu známym pocitom som celkom inštinktívne začal aplikovať všetkým študentom dobre známu metódu: čo viem, napíšem, čo neviem si do(vy)myslím... veď sprostí nie sme a kreativita sa cení :D Po asi pol hodinke sa skúška skončila, Luisis sa začala pozerať do môjho papiera a strašne sa smiať (uznávam, že niektoré otázky som vyplnil trochu vtipne (6 princípov @XP: VPRED, VPRED, VĽAVO, VPRAVO, VPRED a nikdy VZAD) :D).

To najlepšie z týždňa ale malo ešte len prísť. V piatok, 8.2. totiž dvaja z miestnych AIESECárov slávili narodky (ja som bol jedným z nich :D) a kopa ďalších o týždeň skôr alebo neskôr. Na návrh slovenských pomerov znalého Manuela (mimochodom, ide na stáž do Rotterdamu, kde je aj náš Miloš) sa išla piecť živánska. Cez obed som teda kúpil dve balenia kuracích pŕs, dva balíky zemiačkov, cibuľu, údené rebierko (akože prerastená slanina), párky (akože klobáska) a bolo. Po príchode domov na mňa čakalo prekvapenie v podobe torty :D Tak sme polku zvládli, druhá ešte zostala (OSLAVA NARODIEK POPRVÉ). V robote som sa ani nenazdal a hneď prikvitli koleginky aj s tortou a šéfinom - OSLAVA NARODIEK PODRUHÉ. Večer sme dostali konečne odpoveď od Uni Nacional, že nám povolia propagáciu spolu len 3 dni, čo bol mierny problém, ktorý bolo treba riešiť... keďže bol ale piatok, riešenie sa odkladalo na pondelok a mohlo sa ísť variť. Do domu k JuanMiguelovi sme došli okolo šiestej a s vervou sa pustili do uývania mäsa, škrabania zemiačkov, a pomalej výrobe živánskej. Bola to fakt sranda a normálne som si celý proces užil :) Výroba nám trvala asi tri štvrte hodinky napichali sme 25 špajdlí) a šup ho s ražniči do vyhriatej rúry. Pôvodne mala tepelná úprava trvať cca. 50 minút, ale keďže sme mali tú trúbu len na 300 stupňov, nakoniec to trvalo skoro dve hodinky. Keď sme nakoniec zistili, že živánska je hotová, vydýchli sme si a podávali. Čo sme sa pri tom naučili? nuž, keď sa mäso pokorení, bolo by ho treba aj posoliť. Keď už sme ho neosolili, mohli sme osoliť aspoň zemiačky. A keď sme ani tie neosolili, tak pomôže solnička na stole pri podávaní :D (inak, papali sme to s takou skvelou omáčkou, ktorú tu nazývajú Rosada - je to kečup zmiešaný s majonézou). Nuž čo vám poviem: všetkým chutilo (alebo sa aspoň tak tvárili), zaspievali sme si veľa šťastia zdravia a išli do mesta žiť :D (OSLAVA NARODIEK POTRETIE) Na tomto mieste treba poznamenať, že miestnym sa strašne páči vtip o Talianovi, čo išiel na Maltu (postavený na vtipnom talianskom prízvuku a skutočnosti, že slová fork/fuck a sheet/shit sa vyslovujú skoro rovnako), takže sa z toho stal taký môj súkromný "vtáky style" roll-call. Okrem toho miestnych neskutočne zaujíma podobnosť slovenského jazyka s ich materčinou, takže slová ako amanacer a curva sú hitom dňa... od tohto bodu sa konverzácia už len zvrhávala a bol som prinútený (hehe) naučiť ich pekne nadávať šťavnatou slovenčinou (Poznámka: v cudzej krajine akosi slovenské nadávky strácajú na svojej sile a efekte a človek si tu skôr dáva pozor na to, aby nezahrešil po španielsky). Takže zanedlho celé auto, príhodne nazvané Carro de Alegría (veselé auto) svorne a zborovo kričalo na všetkých okoloidúcich "escurbisin", čo časom zdegenerovalo na "escurbido". Čo sa im však podarilo úplne dokonale, to je slovenské írečité "curbadopichi"... Znie to možno divne, ale aj takýto pomerne svojský kúsok slovenčiny mi znel sladko ako hudba pre uši. Nuž, obveselení sme sa ešte zabávali asi do jednej, ale keď Peťo Reťo celkom klasicky a nevhodne zaspal na diskotéke, rozhodol sa, že je čas ukončiť príjemný večer a pobrať sa spať.

V sobotu sme potom od druhej poobede až do siedmej večera sedeli na legislatívnom zhromaždení, kde som spolu s jednou babou dostal plnoprávne členstvo (jéééééj), aj keď v mojom prípade až po miernom "prehliadnutí" jednej veci v kompendiu AIESEC Kolumbia (:D). Schvaľoval sa plán, organizačná štruktúra, vyhláška členstva a rozpočet, pri ktorom bola mierna diskusia, tak sa hlasovanie o ňom odložilo o týždeň :D. Večer som ešte zbehol do domu k JuanMimu, upiekli sme zvyšné ražniči a do noci sme kecajúc hrali prastaré hry na jeho 15 rokov starej Nintendo konzole -- podľa neho najstarší funkčný kúsok v Manizales :) Čo vám poviem... bolo to úplne geniálne :) V nedeľu sa zo mňa zas stala mediálna hviezda. AIESEC Manizales totiž bude mať v miestnej telke reklamu a rozhodli sa zapojiť do toho aj nás, zahraničných. Jedna poznámka na okraj: tu AIESEC zahŕňa omnoho širšie rozpätie štúdijných odborov ako u nás. Mnohí členovia sú medici, študenti chémie, fyziky, práva, architektúry, biológie, strojárstva, informatiky, réžie... tradičné AIESECárske ekonomické odbory, aké poznáme na Slovensku, sú tu skôr v menšine. Jeden chalanisko, Gus, študuje dokumentaristiku, takže sa s nami podujal vyrobiť to videjko. Bolo to úplne skvelé, hovorili sme čosi Manisha (India) aj ja, oni to nejak zostrihajú aj s inými vecami tak, aby vzniklo 20-30 použiteľných sekúnd a budeme v telke... jeeeeej :D Večer som ešte potom robil EBčku taký dvojhodinový minitréning na interviews a assessment centrum, dopapali sme tortu, zvyšné 2 ražniči sme rozdelili tým, ktorí neboli na byte u JuanMiho a išlo sa spať :D

V pondelok sme ešte riešili tú nešťastnú Uni Nacional... mierny problém, ktorý tu mám, je, že som z OCčka trochu zmätený -- meniace sa termíny, stretká, meniace sa úlohy, informácie, informačné toky, komunikačné osoby... trochu mi to sťažuje prácu, lebo polovicu času skutočne neviem, čo vlastne mám robiť... ale zvykám si a pomaly sa snažím prichádzať na celý systém :) Takže, Oni sa porozprával so šéfomi administratívy na Nacional, dal mu ďalší list a až do utorka sme čakali na ďalšiu odpoveď na rozšírenie povolenia. V utorok sme potom konečne dostali pozitívnu odpoveď, ja som tam skočil osobne, povybavoval, čo bolo treba a tešil sa, že som konečne trochu viac pochopil ako veci fungujú :) Okrem toho sme boli s Angelou v robote zasa za deckami, rozprávali sme sa s nimi, hrali, kreslili a tak... bolo fasa :D Uprostred hrania zrazu Angela odbehla a zavolala ma, nech prídem na chvíľu... tak som prišiel a aké bolo moje prekvapenie, keď tam stáli nastúpení všetci z Hospital Amigo aj s tortou... takže OSLAVA NARODIEK POŠTVRTÉ :D Večer sme ešte potom mali rýchle stretko s Luisis ohľadom prípravy Assessment centra a okolo 19:00 stretko OC Recruitment, kde sme konečne spravili plán na tieto dva týždne, ktorý ma vnútorne celkom uspokojil, lebo konečne viem (ku koncu recruitmentu - haha), čo mám robiť :D :D -- a to ja plánovanie akože neznášam :) Konečne prišli aj naše recruitmentové oranžové tričká, takže máme plnú výbavu a môžeme vyraziť do ulíc alebo na maškarný ples :). Po meetingu sme ešte boli presvedčení na film 1408 -- je to taký, povedzme horor, ale je tam takmer žiadna krv, nikoho nevraždia, je to skôr o udržiavaní diváka v napätí a v správnych momentoch jeho poriadnom vystrašení. Musím povedať, že film bol super :D

Nuž, toľko dojmy uplynulého týždňa... na zážitky bol skutočne bohatý, tak uvidíme, čo prinesie ten nasledujúci. Idem totiž vo štvrtok v noci do Medellinu, takže bude zas nový obrazový materiál :)

Medellin 20.2.2008

Ako aj nadpis dnešného článočku napovedá, povieme si dnes niečo o víkendovom výlete do Medellinu (číta sa "Medejin"). Medellin je mesto, ktoré má asi toľko obyvateľov ako celé Slovensko (5 miliónov) a hovorí sa, že je to (spolu s Cartagenou) najkrajšie mesto v Kolumbii. Nevidel som tu toho síce ešte veľa, ale skutočne môžem potvrdiť, že Medellin mi učaroval. Mesto sa rozkladá po oboch stranách údolia tvoreného vrchmi a je skutočne obrovské. Na objasnenie sa v Medelline konala prezentácia jednotlivých štátov a národov zastúpených v AIESEC Colombia spojená so zábavou a spoznávaním, tak jasné že som neodolal.

Všetko sa začalo minulý štvrtok, aj s menšou predohrou: okolo deviatej ráno mi zavolala MaJo, že sa o 15:00 ide do miestnej telky na živé interview. Prekvapený z takej rýchlej a závratnej mediálnej kariéry (noviny, plagáty a teraz toto) a zároveň v očakávaní zástupov fanúšikov netrpezlivo sa domáhajúcich môjho autogramu, Oscara a hollywoodskej hviezdy na mošovskom chodníku som privolil :). Do roboty som už samozrejme poobede nešiel a s miernym meškaním (zaujímavé je, že vždy chdím všade posledný -- meškám viac ako Kolumbíjčania. Začínam si myslieť, že je to z mojej strany geneticky a nie kultúrne podmienená črta :D) sme vyrazili do telky. Telku sme hľadali niečo vyše 40 minút a hneď potom, ako sme stratení dvakrát prešli mesto dookola, sme ju skoro bez problémov našli. Zistilo sa totiž, že miestna stanica sídli pod strechou jednej strednej školy. Prišli sme do štúdia, usadili sa na pohodlný gauč, dostali také tie malé pripínacie mikrofóny, dostali inštrukcie ako sa pozerať do takmer profesionálnych mini-digitálnych kamier a interview sa mohlo začať. Po úvodnej znelke nás teta moderátorka predstavila. Mňa samozrejme len prvým menom, lebo moje priezvisko tu majú mierny (brutálny) problém vysloviť a po jeho úvodnom zhliadnutí sa radšej rozhodla zachovať dekórum a nebreptať :). Tak sa nás niečo pýtala (boli sme tam ja a LuisBer), potom sme my niečo odpovedali, o AIESECu, o aktuálnej recruitmentovej kampani a tak. Celé to trvalo približne 40 minút, asi v polke ma vystriedala MaJo, takže sa čosi popýtala aj jej a bolo. Zo štúdia sme vyšli okolo pol piatej a z čírej lenivosti, keďže do roboty sa mi už skutočne nechcelo, sme zbehli na office. Tam mi ani neviem ako prihodili spraviť zo dve interviews s nováčikmi a skôr než som sa stihol spamätať, mal som 45 minút do odchodu autobusu smer Medellin. Vzal som teda nohy na plecia, zbehol domov, hodil do seba tamal (mäsovo zemiakové pyré varené na pare balené do platanového listu), zbalil si kufor a hor sa na cestu. Na margo treba ešte povedať, že sa mi po jednom telefonickom rozhovore konečne podarilo spraviť ten bankový prevod na zaplatenie celého výletu do Medellinu (od samej radosti som musel zavolať Katke Ďurovkovej a podeliť sa s ňou o túto radostnú novinu), takže som sa tam mohol vydať bez vreciek plných hotovosti. Na terminál som dorazil mierne po funuse, ale veď autobusy chodia každú pol hodinku, tak som si kúpil lístok na 20:00 a potom už len vychutnával sladké nič nerobenie. Do autobusu som nastúpil plný očakávaní, tamalu a odhodlania stoj čo stoj prespať štvorhodinovú cestu plnú zákrut á la Donovaly. V celku sa podarilo a na odchod z Manizales sa pamätám už iba veľmi matne. Zaujímavosťou bolo, že odo mňa nikto nechcel lístok, ujo šofér len spočítal cestujúcich, či mu sedí počet s počtom predaných lístkov predaných na pokladni a bolo.

Keď som sa zobudil, bolo už po polnoci a teda oficiálne piatok. Na terminál v Medelline sme dorazili približne okolo pol jednej, bol som vyzdvihnutý chalaniskom menom JuanDa(vid), u ktorého som potom 3 noci spal. Takmer do tretej sme ešte potom o všeličom kecali a nasledoval krátky, ale o to výdatnejší spánok. Na 7:00 sme boli totiž dohodnutí s Katkou Ďurovkovou, ktorá z Arménie cestovala celú noc, stretnúť sa u Vafky na byte, aby sme navarili lokše, sťaby prezentáciu našej typickej slovenskej kuchyne (spojenú s relatívnym nedostatkom surovín, chuti variť 2 dni a potrebou aspoň zčasti nakŕmiť asi 100 hladných krkov). Došli sme aj s JuanDa asi okolo pol deviatej :D, zemiačky už boli ošúpané a uvarené, popučené a pripravené na výrobu cesta. To prebiehalo asi tak, že sme si vysúkali rukávy, Vafka nám s Katkou do cesta prisýpala múku a vodu a my sme miesili. Musím povedať, že Katke to išlo podstatne lepšie ako mne, ale so štvrťhodinovým meškaním sa aj mne podarilo z pôvodnej masy vyhniesť niečo, čo by sa v hrubých rysoch dalo nazvať cestom. Potom nastala chvíľa CH, keď sme z cesta odkrajovali malé kúsky a termoskou (improvizovaným valčekom) ich vaľkali na asi pol centimetra hrubé pláty. Z tých sme potom pohárom (improvizovanou formičkou) vykrajovali samotné lokše. Nuž, najprv som mal na starosti pečenie lokší na panviciach (v skutku nič zložité -- lokša sa dá na panvicu a v pravý čas, asi po 2-3 minútach, sa vyberie a dá do krabice), ale zanedlho po tom, ako sa kuchyňa začala plniť dymom a nevábnou arómou z pripálených lokší a za môjho výrazného a chaotického poskakovania od panvice k panvici (robili sme na 4 naraz) som bol babami s úsmevom plným zhovievavosti a pochopenia preradený na relatívne bezpečnejšiu činnosť - vaľkanie a vykrajovanie. A to mi na zemi skončili asi len 3 lokše -- chvíľu som na seba bol dokonca skoro hrdý - smrk :D. Takýmto kooperatívnym spôsobom sme kopu zemiakov, múky a vody pretvorili na dve krabice celkom chutných zemiakových lokší a vybrali sa hľadať maslo (mali sa podávať s maslom a soľou, ale tu maslo dostať len v hypermarketoch, inde majú len margarín). Našlo sa, úspech bol zaručený a za vytrvalého vyvolávania organizátorov sme okolo 12:30 dorazili na univerzitu, kde sa konali (už od 11:00 ráno) prezentácie. Mali sme svoj vlastný stánoček, rozložili sme šúpolienky, rapkáč (miestni to volajú matraca), prospekty, 3 zástavy, lokše a mohlo sa začať. 5 hodín sme pilne odpovedali na všetky (mierne sa opakujúce) otázky o Slovensku a užívali si hrdosť na krásy našej vlasti. Tento proces bol prerušný len podávaním skvelého, ale skutočne skvelého obeda s vajíčkom, hovädzím mäskom, platanom a fazuľkou (FAZUĽA POPRVÉ!), ako aj našimi potulkami po stánkoch ostatných stážistov. Po ukončení prezentácie a zjedení všetých lokší sme boli odtransportovaní naspäť do našich dočasných príbytkov, odkiaľ sme okolo 21:00 večer (v skutočnosti okolo jedenástej) nastúpili na okružnú jazdu po meste v polootvorených autobusoch s hlasnou živou latinskoamerickou hudbou (najviac sa mi ako nástroj páči rašpľa). Spievalo sa, tancovalo, vyviezli sme sa na vyhliadku nad mestom (super výhľad na Medellin), potom zasa dolu, na jedno-dve námestíčka a keď sa minuli zásoby povzbudzujúcich prostriedkov spolu s možnosťami pečienky niektorých zúčastnených, nechali sme autobusy autobusmi a podopierajúc padlých sme sa vydali domov.

Ďalšie ráno (sobota) sa nieslo v znamení mierne zombioidne vyzerajúcich a v polosne sa potácajúcich indivíduí pestrého národnostného zloženia, ktorí sa o 9:00 ráno (v skutočnosti však okolo 11:00 :D) dostavili pred stanicu miestneho metra, nastúpili na autobus (opäť lavicová chiva) a vydali sa na exkurziu do parku Piedras Blancas (biele kamene). Na nálade nepridalo ani počasie, ktoré bolo v sobotu na rozdiel od piatku a nedele skutočne pod psa - pršalo a bola zima. Mnohí si preto políhali na lavice a pustili sa do zaslúženého spánku. Približne v pol ceste potom šofér 2-3 krát prudšie zabrzdil, načo sa milí spiaci za hurónskeho rehotu svojich spoluvýletníkov skotúľali z lavíc pekne na zem -- krajším nahor. O nejakých 15 minút neskôr sa zistilo, že boky autobusu sa dajú zatiahnuť plachtou, tak na nás prestalo aj pršať a v buse sa výrazne oteplilo. Nakoniec sme predsa len šťastne dorazili do parku Piedras Blancas. Zúfalým pretekom pomedzi kvapky sme sa presunuli pod šiator spojený s kuchyňou, kde už na nás čakal výdatný obed - kuriatko, hovädzinka alebo ryba s ryžou, platanom a fazuľou (FAZUĽA PODRUHÉ!!). Po doplnení výživných látok sme šli na obhliadku parku, okolo jazera, do mariposária (akože motýľovnica - motýlie ZOO), pavilónu s vystavenými živým aj mŕtvym hmyzom (držali ste už v ruke niekedy 10cm švába? ja áno, ja áno, hehe), potom ďalšia prechádzka spojená s družným rozhovorom medzi všetkými zúčastnenými, ďalšie doplnenie živín a cesta domov. Tu ešte poznámka na okraj: keďže sme mali v skupinke aj po španielsky nehovoriacich ľudí, hádajte komu pripadlo tlmočenie? Jasné že zasa mne... niektorých vecí sa človek asi v živote nezbaví -- ale bola celkom fasa :) Okolo 21:00 večer (je vôbec ešte potrebné písať, že v skutočnosti o 23:30? :D) sa išlo do klubu na diskotéku, vybláznili sme sa asi do tretej rána (ja osobne s menšou prestávkou, keď sa asi pol hodinu rozhodli hrať merengue, vallenato a regeton), potom sme sa ešte s JuanDa presunuli na jedno námestíčko plné barov a klubov, kde sme ešte hodinku kecali a popíjali kofolu, potom sa vybrali domov, ešte trochu pokecali a išli spať. Pozitívnom bolo, že som sa konečne (vďaka, Vafka) naučil rozpoznávať tie ich 4 hlavné rytmy: merengue je presne ako šliapanie kapusty. Vallenato je rýchle a má harmoniku. Regetón je zasa pomalý a taký lepivý. A to, čo nevyhovuje žiadnemu z kritérii, to je salsa :D.

Nedeľa znamenala prebudenie po asi 3 hodinách spánku, ale aj napriek tomu som bol svieži ako rybyčka. Doobedu sme s JuanDa, Bibi (hlavnou organizátorkou celého podujatia), Kevinom (fasa chalan), LuisAngelom a dvoma Indmi vybrali ešte na obhliadku mesta. Bohužiaľ, Katka aj s väčšinou ostatných zahraničných už ráno išla domov, ale zasa o to viac sme si to užili my :) Najprv sa išlo na výlet metrom. Ono, metro; hmmm. To, čo tu volajú metro chodí rýchlo ako metro, dvere sa zatvárajú ako v metre, stanice sú ako v metre, len je tu celé metro nad zemou, resp. vo vzduchu :) Celkovo je medellinské metro asi tak legendárne ako naše bratislavské (až na to, že v skutočnosti existuje :D), lebo pri ňom boli mierne povedané neefektívne vynakladané prostriedky -- tak napr. každá skrutka použitá v metre stála jeden dolár... nuž čo, aj toto je príklad toho, čomu sa v sociálnom hospodárstve hovorí prerozdeľovanie bohatstva -- zo štátnej kasy do kasy súkromnej :) Ako dôsledok toho sa na splácaní medellinského metra podieľa celá krajina a tak napríklad ani Bogota ešte svoje metro nemohla začať stavať. Medellinské preto zostáva jediným metrom v krajine. Na druhej strane je tu však metro skutočne prekrásne... má 15 rokov, ale v skutočnosti vyzerá akoby bolo práve uvedené do prevádzky. Všetko je úplne čistučké ligotavé, jednoducho krásne... Pri fotení stanice sa ku mne (takmer) hrozivým krokom priblížil policajt (už som spomínal, že tu robí policajtov časť deciek namiesto vojenčiny -- tak tento viac ako 17-18 teda určite nemal) a že vraj čo fotím a odkiaľ že som (nuž, ryšavá brada, obávam sa, môj nekolumbíjsky pôvod celkom spoľahlivo prezrádza). Ono, tu by sa vo všeobecnosti nemali fotiť veci typu vnútra supermarketov, stanice, infraštruktúra a tak. Tak som mu ukázal celkom neškodnú fotečku, načo on povedal, že v pohodke, že nie je problém, len ich tu pred časom ako policajtov niekto fotil, tak si dávajú pozor. Tak sme sa rozkecali, zaujímalo ho všetko ohľadom Slovenska, ako sa mi tu páči a tak... ak by akurát nebolo prichádzalo metro, boli by sme ešte aj na kofolu vybehli (ehm, teda, mangový džús som chcel povedať). Pri tom všetkom bol celý čas maximálne slušný, priateľský, strašne v pohode a skôr asi chcel pokecať ako skutočne kontrolovať nejaké fotky...

Po tomto skutočne príjemnom zážitku s miestnou políciou sme sa metrom dopravili do centra mesta, tam sme sa stretli so zvyškom skupiny, pofotili nejaké budovy a sochy a potom sa vybrali zasa metrom do miestnej knižnice. Tá je so zvyškom metra (ktoré inak križuje celé mesto a má 4 linky) spojená tzv. metro cable (je to kabínková lanovka s kabínkami pre 8 osôb), ktoré ale funguje normálne na lístky metra. Haluz je, že odhadom taký kilometer-dva sa táto lanovka vznáša nad jednou z chudobných štvrtí mesta a končí uprostred nej. Bol to pred pár rokmi taký projekt Medellinskej radnice na integráciu tejto časti obyvateľstva, aby sa necítili až tak odtrhnutí od zvyšku mesta -- podarilo sa... kriminalita, ktorá tam bola predtým veľmi vysoká, sa výrazne znížila, štvrť sa začala rozvíjať a dokonca sa pred rokom pri konečnej stanice lanovky postavila vysoká 7-poschodová moderná knižnica. Knižnica vznikla za spolupráce španielskej vlády a mesta a sú v nej stovky nových počítačov s LCD monitormi, ktoré slúžia pre miestne decká, aby mohli hľadať veci do školy, pozerať si niečo na internete alebo sa len tak hrať. Okrem toho samozrejme množstvo beletrie aj náučných kníh, kongresové sály a podobne. Využívaná je skutočne hojne. Aj keď som sa veľmi snažil, nemohol som sa ubrániť vnútornej otázke, či aj na Slovensku máme niekde pre decká niečo podobné... Po návšteve knižnice sme zbehli na vyprážané kuriatko s najgeniálnejším mangovým džúsom, aký som kedy pil a potom naspäť domov. Haluz bola, že cestou naspäť v lanovke sme mali výhľad na hĺbku pod nami, čo sme si na ceste hore neuvedomili. Miestami dosahovala výška stĺpov aj 30 metrov, takže sme sa v prvom momente za výrazného návalu anglických aj iných nadávok na kompenzáciu náhle uvoľneného adrenalínu a doslova až strachu chytili všetkého, čoho sme sa mohli (hlúpy reflex, ale čo už). Za minútku sme si ale zvykli a kochali sa nádherným výhľadom na mesto.

Po príchode k JuanDa domov sme chvíľu kaprili, zažili zemetrasenie (obávam sa však, že vás nepoteším: bolo to nanajvýš nevzrušujúce -- len chalani sucho konštatovali, že: "aha, bolo zemetrasenie". Na moju logickú otázku "Kedy?" odpovedali že "Práve teraz. Nevidel si, ako sa mierne kýval luster a žalúzie?". Ja na to že "nie" a tým bolo celé zemetrasenie vyriešené. Nemôžem sa ubrániť úsmevu pri spomienke na jediné zemetrasenie, ktoré sme zažili v Mošovciach asi pred 20 rokmi, keď ráno našim volala ich kolegyňa a s miernou výčitkou v hlase im oznámila, že práve prespali zemetrasenie :D - až tak celkom ho neprespali a dokonca boli skontrolovať aj obdovové múry nášho skromného príbytku, ale napokon sa rozhodli, že pocit "zosúvania sa domu do susedného potoka" sa im len prisnil. Nuž, neprisnil.) Po "zemetrasení" sa začal zbiehať predtým odbehnuvší zvyšok skupiny a nakoniec sme sa vydali do sauny a bazéna nachádzajúcich sa v dome. Vyšantili sme sa ako malé deti, za dažďa sme poskákali do bazéna a keď už nám začala byť skutočne zima, šup ho do vyhriatej sauny... bolo geniálne, zhodnotili sme priebeh celého víkendu (k pamätným výrokom patrí vysvetlenie jedného z Indov, prečo tentokrát na chive (ten party-autobus) v piatok večer vôbec nebolo toľko novo vzniknuvších párikov a celé sa to v tomto smere nezvrhlo tak, ako na jednej akcii, čo tu robili pred 4 mesiacmi (veď sa to aj volalo že Chiva de Amor). Nuž povedal: "This time, there were way too many gays, man, way too many gays" -- a podľa mojich skromných informácii mal veru aj pravdu :D). Nasledovalo rýchle balenie, Indovia išli aj s LuisAngelom na severný terminál (smer Bogota), ja s JuanDa a Bibi texíkom na južný, Kevin za nami na motorke :D Na termináli rýchlo kúpiť lístok na 7:30, a zostávajúcich 40 minút využiť na doplnenie stravy. Vyhrala to opäť Bandeja Paisa (ale totálne geniálna... musím zohnať recept -- FAZUĽA POTRETIE!!!) zakončená zmrzlinovým pohárom... ach, sladký to život. Potom prišlo smutné lúčenie, nasadnutie na autobus a ďalší pokus o prespanie zákrut plnej cesty do Manizales. Úspešný. Prebudení sme boli len v polke cesty na mierne nezvyčajný rotačný pohyb celého autobusu, ktorý ale šofér bravúrne zvládol, zastal, zacúval, otočil sa a za občasných poznámok typu "Hej, bratku, čo spíš?" vyslovených nesmierne huhňavým (a mne aj celkom smiešnym) miestnym Paisa prízvukom sa išlo nerušene až do Manizales.

Domov sa došlo okolo jednej v noci, spať som už nešiel, ale podoháňal všetko, čo som mal cez víkend na internete zameškané. Ráno pekne do práce, na obed mäsko s fazuľkou (FAZUĽA POŠTVRTÉ!!!!), do práce, a na večeru dojesť fazuľu s voľačím (FAZUĽA POPIATE!!!!!). Milé deti a tu sa to stalo. Objavil som, že Peťo Reťo veľmi ľúbi fazuľku. Je to priam až láska... nuž ale priveľa lásky občas bolí a takmer aj zabíja. V tom momente došlo k jednému z mojich doposiaľ najväčších vzdelávacích momentov v Kolumbii. Zistil som totiž niečo o sebe (takéto zistenia majú tendenciu byť veľmi užitočné, ale aj veľmi bolestivé. Tak aj bolo): Peťov Reťov tráviaci trakt v pohode zvládne fazuľku 1x, ba aj 2x po sebe. 3. a 4. krát by už malo byť brané ako rezerva pre prípad nedostatku inej potravy, ale v žiadnom, opakujem ŽIADNOM prípade neslobodno požiť fazuľu päťkrát, päť dní po sebe. Porušenie tohto pravidla má za následok odmietnutie spolupráce zo strany tráviaceho traktu nasledované takou úžasnou búrkou, hromami, bleskami a prietržou mračien (obrazne povedané), akú by ste si asi ťažko vedeli predstaviť. Dodám len, že pri celkom plánovanom zdržiavaní sa blízko zachranných bodov sa mi vždy podarilo dobehnúť :D :D :D A prežil som to nakoniec aj bez tých dvoch ibáčov, čo som už-už držal v ruke :)

K ďalším správam dňa patrí, že Julimu sa cez víkend na ruke objavili 4 stehy, lebo sa zdržiaval tam, kde nemal, vtedy keď nemal a následne odmietol priateľský návrh na spoluprácu zo strany zodvoch podivných indivíduí. Namiesto toho im celkom poľahky utiekol, akurát že ho mierne škrabli na ruke... ale aspoň žiadna z jeho osobných vecí pri tejto transakcii nezmenila majiteľa :) Okrem toho sa ešte v utorok konala taká menšia prezentácia nás stážistov na Universidad Autónoma, kde som sa spolu s ostatnými zúčastnil, nasledované interviews a nakoniec meetingom OC Recruitment.

Nuž, toľko odo mňa na tento týždeň, niekedy večer ešte doplním aj nejaké fotečky pre názornú ilustráciu všetkého tu vysloveného. Na záver hádam len slogan týždňa, ktorý mi práve pred pol hodinkou pošepla jedna tu nemenovaná osoba: "Za 10 rokov sa bude táto zk*****á doba volať Staré Zlaté Časy -- tak si ju pre boha užívaj :D" Do skakavenia, priatelia :D

Recruitment 28.2.2008

Nuž deti zlaté, týždeň sa nám opäť s týždňom stretol a máme tu stredu - halúškam a blogu bedu. Aj minulý týždeň bol pomerne bohatý na nové zážitky, takže sa bez otáľania môžeme pustiť do práce (a okrem toho sa mi konečne podarilo doplniť fotky do minulého článku a updatnúť aj fotogalérie Fauna & Flóra, Narodky & Medellin a Recruitment). Minulá streda sa niesla v znamení pokračujúcich interviews nových členov AIESEC. Večer sme sa aj s Carito vybrali do kina na film Orfanato -- vrelo doporučujem, je to film v niektorých momentoch strašidelný a občas sa strhnete zo sedadla, ale jeho spôsob rozprávania je veľmi pôsobivý a určite stojí za to ho vidieť. V istých aspektoch mi pripomínal film El Labirinto del Fauno, čo bol jeden z najlepších filmov, aký som kedy videl.

Štvrtok sa niesol v podobnom duchu interviews, rovnako ako aj piatok a keďže sa nám počet prihlásených stále zvyšoval, rozhodlo sa, že sa aj v sobotu budú robiť celý deň interviews a zruší sa plánovaný LC meeting. Tak aj bolo, v sobotu sme sa okolo ôsmej ráno dostavili na office a až do večera do šiestej sa neúnavne robili interviews. Potom sme sa plní elánu a nadšenia presunuli ku Kokimu (LCP) na byt a tam sme ešte skoro do druhej v noci robili konečný výber ľudí a pripravovali úlohy na Assessment Centrum (taller). Nedeľa ráno sa začala pozitívne vstávaním okolo piatej ráno, presunom na miesto konania taller v priestoroch jednej z miestnych univerzít a jeho začiatkom o ôsmej ráno (som si istý, že všetci správne tušia, že facilitátori prišli väčšinou okolo 8:00 a samotný taller sa začal okolo 9:00 :D). Spolu sme mali na talleri 100 účastníkov rozdelených do 6 skupín. Každá zo skupín rotačným spôsobom prešla 6 stanoviskami s rôznymi úlohami (každá z nich trvajúca 30 min). Ja som bol s JorgeXom zodpovedný za testovanie adaptability a kultúrnej citlivosti, na čo sme použili pomerne (výrazne) oklieštenú verziu manažérskej hry Derdians. Nakoniec si ešte všetci hodinku zahrali spoločnú hru na burzu (každý dostal isté suroviny a istý recept na výrobu kokteilu -- lenže spravidla suroviny boli iné ako potreboval, takže sa muselo vymieňať s ostatnými skupinami -- chaos ako hrom, ale inak super cool).

Celý taller sa skončil cca. o 14:00 ešte menším príhovorom Kokiho. Facilitátori (my) sme sa následne pobrali nasýtiť naše fyzické schránky (keďže mentálne sme už boli sýti až až :D) a okolo tretej poobede sme sa opäť premiestnili v časopriestore do Uni Católica. Tam nastala hádam najzaujímavejšia časť procesu, kde sa na videoprojektore vždy ukázala fotografia každého jedného účastníka, meno, profil a nasledovala diskusia o jeho prijatí alebo neprijatí. Väčšinou sa pomerne rýchlo dospelo k výsledku PASA / NO PASA / MAYBE (prešiel / neprešiel / možno). Po 4 hodinách diskusí sa nám podarilo redukovať počet prijatých na 44 s tým, že ešte 17 ľudí zostalo v položke MAYBE. To už sme ale museli uvoľniť priestory university a tak o osude týchto 17 nakoniec rozhodlo EB u Kokiho. Ono, pôvodne zamýšľaný počet bol 40 nových + 5EP (ľudí, ktorí pôjdu priamo na stáž), ale vďaka tomu, že boli decká fakt dobré, ako aj tomu, že sa teraz AIESEC Manizales zapája do veľkých projektov, ktoré si budú vyžadovať veľa ľudských zdrojov, sme nakoniec vzali 53 nových členov. Na záver malá štatistika:

Počet predaných vstupných kódov (za 5.000 COP) 230
Počet prihlásených s vyplneným online profilom 199
Počet pozvaných na interviews 147
Počet pozvaných na taller 100
Počet novoprijatých členov AIESEC Manizales 53

V pondelok a utorok potom nasledovala práca a trošku prekladania (normálne mi to chýbalo, asi som závislý :D). Tu treba ešte dodať jednu vec:

Ako som už predtým spomínal, náš Hospitalito je skutočne pekný a dobre vybavený a vôbec nevyzerá ako miesto, kde by boli ľudia skutočne chorí. O to menej, keď človek sedí vlastne celý deň v kancelárii a cez nižšie poschodia s ambulanciami prechádza iba na ceste z práce a do práce. Občas naša mladá milá usmievavá a vskutku pekná recepčná profesionálne reklamným hlasom vyhlási do interného rozhlasu: "Hľadá sa majiteľ strieborného Opla, nech si preparkuje" alebo "Doktor Alvaro nech sa dostaví na oddelenie popálenín".

Každý utorok, keď sa s Angelou chodíme hrať s deckami, vidíme síce malých pacientov, ale hráme sa, decká sú veselé a ani na onkológii to nevyzerá ako medzi ťažko chorými. Možno je to dané miestnou kultúrou, tým, že malé decká si tak celkom neuvedomujú o čo ide, programom aktivít, ktorý tu nemocnica má alebo je to preto, tu má väčšina pri sebe rodičov. Hlavne sú to však decká, ktoré možno spadli, možno sa popálili, možno ochoreli, niečo si zlomili, ale sú to stále decká: rýchlo sa pozbierajú, dajú dokopy, vybehnú z nemocnice a pôjdu zasa do školy, budú sa hrať vonku, pomaly dospievať, chodiť s frajermi a frajerkami, pracovať, mať vlastné deti...

Len občas, keď všetci pilne pracujeme v našich kanceláriách zahĺbení do viac či menej dôležitej práce za našími stolmi, pri zvoniacich telefónoch ťukajúcich klávesniciach, ozve sa naša mladá a milá usmievavá recepčná z rozhlasu "Código azul en pediatria. Código azul en pediatria". Namiesto reklamne profesionálneho hlasu je ale zreteľne počuť jej dych a náhlivo naliehavý tón. Všetko trochu stíche, kolegyne sa na seba pozrú, len ja pre istotu spýtam: "Aký kód?" "Modrý." "Kde?" "Na pediatrii".

Iba telefón stále zvoní. Niekto ho zdvihne, niekto ťukne do klávesnice, kolegyne sa s ťažkým povzdychom otočia naspäť k svojim obrazovkám a ide sa ďalej. A keď my po celom dni vybiehame z nemocnice, občas, ako napríklad dnes, stretneme na jednom z nižších poschodí, cez ktoré na ceste z práce prechádzame, ticho plačúcu skupinku navzájom sa podopierajúcich ľudí. A vtedy je nám celkom jasné, kde sme...

Zonalito 6.3.2008

top
Včera mi Martin Nešťo poslal e-mail s otázkou, ako sa mi po štvrťroku v Kolumbii darí. S hrôzou som zistil, že je to tak, že už uplynula takmer štvrtina mojej stáže. Najspoľahlivejším meradlom času a najmä jeho rýchleho plynutia je tu pre mňa písanie blogu a preklady, ktoré každý mesiac posielam na Slovensko, spojené s až pričastým obracaním kalendára.

Minulý týždeň bol pomerne pokojný, vo štvrtok sme boli s JorgeFom a Onim v kine na kolumbíjskom filme Paraiso Travel o páriku dvoch Kolumbíjčanov z Medellinu, ktorí sa nechali prepašovať do USA ako ilegálni migranti a o ich osude. Nebol to síce film storočia a občas sa trochu zvrhával do roviny klišé, ale aj napriek tomu to bol jeden z lepších filmov, ktoré som v poslednej dobe videl, miestami prudko vtipný, občas trochu smutný, tak akurát... už sa len nenormálne teším na Báthoryčku, nech si ju môžem stiahnuť a pustiť tu chalanom ako ukážku našej kinematografie :)

V piatok večer sme sa spolu s väčšinou šéfstva miestneho AIESECu premiestnili o nejakých 40 km z Manizales do mestečka/dediny Santágeda, v ktorej sa nachádza množstvo finiek (kolumbíjskych relatívne luxusných chát, resp. víkendových chalúp). Presne na tom istom mieste, len na inej chate, sme pri bazéniku oslavovali aj nový rok. Najzaujímavejšia na tom celom bola cesta, pretože sme sa viezli na pravom kolumbíjskom džípe tradične využívanom na prepravu všetkého možného (od kávy, cez plátanos, banány, až po ľudí). Napratali sme sa doňho len tak-tak jedenásti, ale vraj kolumbíjčanov sa tam zmestí kľudne aj pätnásť. Špecialitou tohto džípu je to, že prepravný priestor (korba) je otvorená smerom hore a smerom dozadu, sedí sa bokom k smeru jazdy na pozdĺžne umiestnených lavičkách. Našťastie nepršalo, takže otvorený vrch zakytý len železnou mriežkou nebol problém (aj keď som sa párkrát dobre treskol do hlavy, keď džíp poskočil na retardéri). V družnom rozhovore s Danim Loaizom na tému "Ekvádor a ľavicová politika susedov Kolumbie" som ani nezbadal, ako sme opustili Manizales a pustili sa do boja s miestnou zákrutami posiatou a takpovediac horskou cestou. Zbadal som sa až vtedy, keď sa ozval môj na tieto veci klasicky háklivý, aj keď inak celkom odolný, žalúdok. Za neustáleho presviedčania ostatných spolusediacich, že ich aj napriek mojej zeleno-popolavej farbe skutočne neošablím, sme bezpečne a bez ošablenia dorazili na miesto určenia. Za zmienku stojí hádam ešte to, že v záujme čistoty svojho odevu ma na posledných 15 minút cesty presvedčili na zmenu pozície a tak som sa za jazdy presunul na koniec džípu a tú poslednú štvrťhodinku som strávil spolu s Kokim a Luisberom jazdiac po stojačky na zadnej rímse auta. Musím povedať, že to bol skvelý zážitok, vietor vanúci do tváre, cesta ubiehajúca pred i za autom, ticho a vôňa tropického lesa, obloha plná hviezd (čo sa v Manizales kvôli svetlám mesta nevidí)...

Je zaujímavé, aký rozdiel v teplote je medzi Santágadou a Manizales, aj keď sú iba 40 km od seba. Večery v Manizales, ktorý je položený omnoho vyššie (500-1000 metrov rozdiel), sú vyslovene studené, takže bez svetra sa viac-menej nedá pohnúť. Santágeda má však klímu približne zhodnú s našim letom: horúce dni a teplé noci. Samozrejme, že nás hneď zlákal bazén, tak sme sa okolo deviatej-desiatej večer na chvíľu osviežili, potom začali pripravovať obsah sobotňajšieho a nedeľňajšieho programu a okolo tretej nadránom sa uložili spať. Rozdiel oproti slovenským konferenciám je taký, že agenda sa finalizovala až na mieste a aj obsah sessions bol hotový iba napoly. Počas konferencie však všetko fungovalo skvele a všetci boli super pripravení, aj keď v noci toho preto veľa nenaspali :). V sobotu dorazili nováčikovia, ja som viedol jednu session pre starých, potom ma Pollo, Luisis a neskôr JorgeX použili na jednej zo svojich sessions a tesne pred večerou som mal na starosti približne polhodinovú prezentáciu Slovenska. Zneužil som na tento účel prinesenú a mierne upravenú prezentáciu Aďa Botlíka (týmto srdečne pozdravujem :D), ktorá zožala v kombinácii so slovenským hudobným podfarbením (Peha - Spomaľ ma, Desmod - Dážď) veľký úspech. Nasledovalo pár slov odo mňa, názorná ukážka rapkáča, nejakých materiálov, súťaž o šúpolienku a nakoniec demonštrácia najtradičnejšieho slovenského výrobku - borovičky - s tým, že vyskúšať ju budú môcť na párty.

Párty trvala od cca. jedenástej večer asi do štvrtej do rána. Okolo jednej som sa objavil ja spolu s borkou a ešte zvyškom hruškovice, ktorej podstatná časť padla za obeť v Arménii a Medelline :) Tak som teda obchádzal tancujúcich a ponúkal im "okoštuvať". Aj táto časť slovenskej kultúry zožala nesmierny úspech a to hneď niekoľkokrát: V ústach chutila, v pažeráku a žalúdku príjemne hriala, ba priam až pálila (niečo, na čo tu miestni pri svojom 25 percentnom alkohole nie sú zvyknutí) a u niektorých jedincov sa počas noci (dokonca niekoľko krát) opätovne objavovala na svetle božom :D Najmä táto skutočnosť je pomerne prekvapivá, keďže pri vysokom počte ochutnávajúcich sa z pollitrovej borovičky každému ušlo asi tak za náprstok -- ale možno v zmesi s pivom, anízovou aguardiente a rumom aj toto malé množstvo zohralo svoju úlohu. Za všetkých spomeniem hádam len prezidenta AIESEC Manizales, občianskym menom Juan Enrique, všetkými familiárne Kokim zvaného. I prebudiac sa v nedeľu ráno zistil, že pri jeho hlave je kalúžka neidentifikovateľnej polotekutej hmoty s charakteristickou arómou. Ostatní prebudivší sa si tento predmet záujmu tiež nemohli nevšimnúť, a tak bolo Kokimu všetkými prítomnými jemne naznačené, že UŽ ZASA prebral. (V španielčine sa prasa povie "cochino" [čítaj "kočino"], čo sa dá veľmi efektne rozobrať na dvojslovný výraz: "cochi, no!" čiže niečo ako naše "mašurko, fuj". Podobnosť slova "cochi" s prezývkou slovutého prezidenta "Koki"-ho isto nemusím osobitne zdôrazňovať). Podstatné však je, že Slovensko sa na dlhú dobu zapísalo zlatými písmenami do myslí a žalúdkov miestnych AIESECárov. Keďže borka došla, nabudúce bude na ochutnávku čokoláda :D.

V nedeľu sme mali veľmi zaujímavú dvojhodinovú session, ktorá sa celá odohrávala v exteriéri -- konkrétne v bazéne a na priľahlej lúke. Jej cieľom bolo mierne sa vyšantiť, prevetrať si po predchádzajúcom dni (a noci) hlavu a zároveň sa niečo naučiť o tímovej práci. Bavili sme sa výborne a užívali si úlohy v bazéne a šantenie na tráve. Ďalšou potešiteľnou informáciou je, že milé slniečko, zvedavé na cudzincov s bielou kožou, nespálilo len mňa, ale aj pomerne významnú časť miestnych (niektorí tu majú celkom európsky fenotyp), takže o to lepšie som sa potom cítil ja :D

Celkovo konferencia dopadla výborne, nováčikom sa veľmi páčilo a po ich odprevadení (prišli aj odišli na chive, o ktorej som písal v minulom blogu) sme pomaly pobalili a pobrali sa opäť v starom dobrom džípe domov. Dal som na rady domácich, že najlepšie proti "morskej chorobe" je pozerať sa na cestu ZA autom (a nie do predu, ako by si niekto myslel). Sadol som si teda na kraj džípu, polovica môjho cteného proťajšku tváre spolu s jednou zo spodných končatín sa bezstarostne hompáľala nad ubiehajúcou cestou, tá druhá, statočne nesúca celú váhu môjho útleho telíčka, sa nachádzala bezpečne vo vnútri džípu. Hneď ako sme vyrazili z finky, obklopila nás opätovne tma a vôňa lesa. Nikdy by som nebol povedal, že obyčajná cesta autom môže byť takým silným zážitkom. Vôňa lístia, čerstvej surovej kávy, mihajúca sa stredová čiara cesty, občas v diaľke svetlá auta alebo motorky. Keď sa priblížili, reflektory nás účinne oslepili a v ich žiare sme videli len mihotajúce sa nočné motýle manévrujúce vzduchom. Znova plná hviezdna obloha nad nami, obzor sa ticho osvecoval od bleskov vzdialenej búrky. Po kopcoch roztrúsené svetlá finiek pestujúcich kávu, plátanos či iné miestne plodiny. Ani som sa nenazdal a na hrebeni sa objavil obrys Manizales -- a to všetko bez toho, aby som sa čo i len raz pozrel dopredu na cestu pred džíp a bez toho, aby mi bolo len v náznaku zle. Nuž čo, človek sa učí po celý život.

Po príchode domov sme najprv vyrabovali ľadničku a potom si s predstieraným záujmom prečítali o najnovších krokoch Cháveza a Correu (prezident Ekvádora). Kolumbíjska armáda totiž cez víkend tak trochu narušila územnú celistvosť Ekvádora, vyslala tam vojsko a pozabíjala nejakých guerrilleros (muža číslo dva celej FARC). Pritom údajne našla dokumeny potvrdzujúce prepojenie FARC na prezidenta Correu. Tomu sa samozrejme takéto narušenie svojej celistvosti a o to menej údajné objavenie dokumentov nepáčilo, takže na hranicu poslal vojsko a tanky, vyhostil kolumbíjskeho veľvyslanca, zavrel svoje veľvyslanectvo v Kolumbii, povolal svojich diplomatov pekne domov a pohrozil Kolumbii vojnou -- všetky kroky boli v zápätí okopírované Venezuelou. Ešte dobre, že vieme, že Chávez a Correa sú len takí "táraji a gágaji" (ako keby mi to pripomínalo niekoho u nás doma... hmmm...), lebo by to tu inak mohol niekto začať aj brať vážne :)

Armenia 13.3.2008

Minulý týždeň sa niesol v znamení regenerácie z predchádzajúcej konferencie. Dni ubiehali ako splašené kone a ja som si ani nestihol uvedomiť, kedy prišiel štvrtok :) Vo štvrtok sme mali ďalší pochod za oslobodenie unesených FARC -- nebol až taký veľký, ako ten prvý, ale aj tak sa na ňom zúčastnilo dosť ľudí. A prišiel piatok: keďže som sa už predtým dohodol s Katkou Ďurovkovou, že ju prídem cez víkend pozrieť, po fajronte som sa zbalil a šup ho na terminál a do Arménie. Cestu sa mi podarilo prežiť relatívne v zdraví, po prvej zákrutovej časti sa mi podarilo zaspať a zobudil som sa až v Arménii na to, že nado mnou šofér autobusu snažiac sa ma prebrať pobavene krúti hlavou: všetci cestujúci už totiž dávno vystúpili a v tom čase sme sa nachádzali na benzínovej pumpe, kde sa ujo chystal akurát doplniť pohonné hmoty, keď si ma všimol :D

Večer sme s Katkou trochu vybehli do mesta a okolo druhej nad ránom sme dokecali a zaspali :) V sobotu ráno mala Katka hodinu, tak som išiel aj s ňou od práce, kde som sa hral na (viac menej) poslušného študenta... bolo fasa, po obede sme sa vybrali aj s Danim, Lanrim (nigeríjčan) a Daniho bratom Miguelom ešte na zmrzku, čo bol celkom isto vrchol dňa, lebo takú dobrú zmrzlinu som asi od promócie nejedol :D Iba tak mimochodom, kvôli lepšej predstave, jedenie zmrzliny spolu s pridruženými aktivitami trvalo cca. 3 hodiny :D Potom nás nejak premohla celková únava, tak sme po ceste kúpili zemiaky, ananás a zvyšok večera sme strávili jednoducho úžasným spôsobom: olúpali sme ananás, uvarili sme zemiačky v koži a len tak sme sa do nich so soľou pustili, sediac papučovo pred telkou :D Už mi to skutočne chýbalo.

V nedeľu sme boli pozvaní k Lanrimu na nigeríjsky obed... opäť koncert pre chuťové poháriky: uvaril polievku, ryžu s cestovinami a špeciálnu omáčku z cibule, papriky, paradajok a neviem ešte čoho... no jednoducho úžasné :) Aby sme ako Slováci nezostali v hanbe, tak večer sme zasa my pozvali všetkých kamošov do domu k Danimu a spravili slovenské lokše. Keďže sa nám ale nepodarilo zohnať kačaciu pečienku, papali sa s tuniakom... a chutili :D Večer som sa so všetkými rozlúčil, dohodli sme si nejaké potenciálne aktivity počas Veľkej Noci a šlo sa rýchlo busom domov.

Začiatok nového týždňa prebiehal bez výraznejších udalostí, akurát v stredu sme sa s Onim, Manuelom, Kelly (z Grécka) a Karime vybrali do kina na Bucket List s Jackom Nicholsonom a Morganom Freemanom. Vrelo odporúčam :)) A okrem toho sa mi podarilo kúpiť prevodník z našej normy elektrických zástrčiek na kolumbíjsku. Zistil som totiž, že z prístrojov, ktoré som si sem doniesol, väčšina pracuje aj na 110V, takže nepotrebujú tú opachu - tansformátor - ktorá ma stála 30.000 (aj tak ho ale potrebujem kvôli strihaciemu strojčeku a jednému z mobilov). Mimochodom, ten prevodník ma stál 500 pesos :D Tento týždeň ma ešte čaká cesta do Pereiry, ale o tom zasa nabudúce :)

Pereira 19.3.2008

Celý minulý týždeň sa niesol v znamení cestovania a AIESEC konferencie v neďalekom meste Pereira. Samotná konferencia trvala 3 dni (od soboty do pondelka), ale keďže sa mi podarilo dostať na pozíciu jedného z facilitátorov (ľudí, ktorí sa na jednotlivých školiacich blokoch nie len zúčastňujú, ale ich aj vedú), potreboval som do Pereiry kvôli prípravnému stretnutiu prísť už vo štvrtok na obed. V práci som mal kvôli tomu štvrtok poobede, celý piatok a celý pondelok voľno (hurááááá, aj keď si to budem musieť postupne nadrobiť, búúúú) :D Pôvodne som mal z Manizales odchádzať okolo 12:00 na obed, nakoľko cesta do Pereiry trvá cca. hodinku a štvrť, lenže okolo desiatej ráno mi koordinátorka Diana poslala SMSku, že sa program trochu posunul (prosím, aby si našinci dobre všimli slovo "trochu") a teda že stačí prísť okolo štvrtej, pôjdeme sa trochu pozrieť po Pereire a samotné prípravné stretnutie začne až v piatok (čiže takmer o deň neskôr). Keďže som mal o štvrtej byť v Pereire, po troch mesiacoch strávených v Kolumbii mi prišlo úplne prirodzené, že som sa pred štvrtou len začal baliť a do Pereiry som (aj vinou miernej zápchy -- na ceste :D) dorazil okolo trištvrte na šesť. Samozrejme, že som tam bol prvý :D Čakali ma tam len traja miestni AIESECári (Julián, strašne fajn chalanisko z Pereiry a tiež člen prípravného tímu konferencie + ďalšie dve baby), tak sme si sadli na lavičku, začali kecať a čakali na zvyšok prípravného tímu konferencie. Bolo nám dobre, sedeli a kecali sme o všeličom skoro do ôsmej večer, kým neprišla busom koordinátorka Diana :)

Išli sme sa teda trochu napapať a povoziť po Pereire popozerať si z auta mesto. Zaujímavosťou Pereiry je viadukt César Gaviria Trujillo, pomenovaný po miestnom rodákovi, prezidentovi Kolumbie v rokoch 1990 - 1994 a od roku 1994 do roku 2004 aj generálnom tajomníkovi Organizácie amerických štátov. Okrem toho, v 60. rokoch, keď študoval na miestnej Andskej univerzite, bol zakladateľom AIESEC Pereira a neskôr, v roku 1968, prezidentom AIESEC Kolumbia. Kvôli tomuto mostu zmenili zákon, ktorý dovtedy zakazoval pomenovávať stavby po žijúcich osobách. Potom sa išlo na byt k Juliánovi. Tu mi nedá nespomenúť priaznivý efekt môjho pobytu v Manizales, ktorý je samý kopec a skoro o kilometer vyššie ako Pereira: Naložený batohmi som ani neviem ako a bez zadýchania vyšiel na štvrté poschodie k Juliho bytu, zatiaľčo zvyšok bandy sa ešte potácal fučiac na schodoch. Hold, to prevýšenie 50m, čo človek každý deň po ceste do roboty 4x absolvuje, predsa len prináša svoje ovocie :D Po úspešnom výstupe sme ešte u Juliho trochu kecali a išli spať. Ďalší deň, hneď ako dorazila Lorena z národného výboru AIESEC Kolumbia a ďalší ľudkovia, sme začali s prípravou. Na rozdiel od slovenských konferencii sme mali hotový len hrubý náčrt agendy a jednotlivé školiace moduly sa vytvárali priamo na mieste. Takýmto činom sme strávili celý deň, prerušovaný len našími žalúdkami dožadujúcimi sa pravidelnej stravy :). Aký šok som zažil, keď Juli pre nás desiatich objednal na obed len dve pizze. A okoľko väčší šok som zažil, keď tie dve pizze prišli v šiestich obrovských škatuliach, pretože do každej sa zmestila len tretina. Priemer pizze cca 60 cm. Jasné, že sme to ani všetko nezjedli :D.

Nasledujúci deň, v sobotu, sa začínala samotná konferencia, takže sme sa presunuli na miesto konania jej prvého dňa - na miestnu univerzitu. Skutočnosť, ktorá ma skutočne posadila na môj inak celkom odolný gluteus maximus (ľudovo tiež známy ako zadok), bola prítomnosť prorektora miestnej univerzity, tety z mestskej radnice a primátora Pereiry (inak, mesta väčšieho ako naša Bratislava). Všetci sa nám prihovorili, pochvalne sa vyjadrili o proaktivite mladých ľudí zaželali veľa úspechov a pobrali sa za povinnosťami. Za 5 rokov, a počas 40 konferencii, na ktorých som sa za ten čas zúčastnil, som niečo takéto skutočne nevidel. Je to vynikajúce svedectvo o prístupe nie len vzdelávacích inštitúcií, ale aj miestnej samosprávy k mladým ľuďom s potenciálom spraviť niečo pre danú krajinu -- jeden z najmarkantnejších rozdielov medzi Slovenskom a Kolumbiou. Za zmienku stojí ešte aj obed v podobe pečeného prasiatka plneného ryžou. Mňam, hovorí Peťo Reťo. Mňam :D.

Po skončení prvého dňa zameraného na analýzu osobnostných a pracovných charakteristík MBTI, ktorý sa konal s odbornou garanciou firiem Motorola, Deloitte a Bayer (súťažilo sa napr. o mobily Motorola apod.), sme sa presunuli do "hotela v prírode", kde konferencia pokračovala. Cesta bola vcelku útrpná a plná zákrut so zlým povrchom, takže aj samotní a na zákruty zvyknutí Kolumbíjčania odporúčail napchať sa tabletkami proti nevoľnosti. Ja (pokiaľ sa dá, chronicky odmietajúci akékoľvek tabletky) som sa však uložil do mierneho polospánku a v tomto stave prežil celú hodinu trvajúcu cestu bez akýchkoľvek problémov. Kľúčom, ako sa obrniť proti nevoľnosti bude asi skutočne relax a uvoľnenie sa, akoby pred spánkom -- a tým pádom vypnutie mozgového centra udržiavajúceho pozíciu tela a hlavy voči telu, pretože je to práve ono, ktoré spôsobuje neplánované zastávky na horských cestách. Samotný "hotel v prírode" by som prirovnal k našej záhradnej reštaurácii spojenej s podobne vyzerajúcimi budovami, v ktorých sú izby pre cca. 7 ľudí, každá s dvoma sprchami a WC (niekedy bola aj teplá voda :D). Areál dopĺňajú väčšie či menšie jazierka a voľne sa potulujúce vtáctvo. Celý hotel je vlastne uprostred lesa/džungle plného paliem a iných pre nás exotických rastlín, takže prostredie je neskutočne nádherné, vegetácia bujná a tropická, nočná obloha posiata hviezdami a vzduch čistý ako krištál. Na jednom strome som našiel niečo, čo som si myslel, že je grapefruit. Po odtrhnutí a rozkrojení sa však zistilo, že je to obrovský citrón. Tak sme ho asi piati spoločnými silami zjedli. Mňam :D Malá odbočka: ja som vo svojej podstate veľkým priaznivcom prírody, zvierat a dokonca aj vtákov, aj keď mnohé z nich (najmä isté zástupkyne hydiny) ma svojou neskrývanou inteligenciou utvrdzujú v presvedčení, že niektoré živé bytosti sú použiteľné skutočne iba na to, aby boli zjedené :) Nuž, tento prírodný hotel slúžil okrem sliepok, kačíc a husí ako domov aj pávom. Moje prvotné nadšenie z krásy týchto majestátnych stvorení sa veľmi rýchlo rozplynulo, keď som začul ich hlasový prejav, ktorý tvorí s vizuálnou stránkou pávov nesmierny kontrast. Pri tejto príležitosti nám poslúži staré príslovie, "vtáka poznáš po perí, človeka po reči a hnusného páva po škreku". To, čo produkovali tieto neveľké operence, bolo zmesou medzi škrekom pekelným a výsmechom samotnej existnecii našich ušných bubienkov. Dielo skazy však bolo dokonané, keď sa milý páv usalašil na streche priamo nad jedným z prístreškov, kde sme práve rokovali a bez ostychu nám priamo pod nos udelil výlučky svojej kloaky. Spomínajúc všetkých svätých som sa niekoľkokrát pristihol pri tom, ako v predstavách zvieram pávov dlhý krk nesúci jeho beznádejne sprostú hlavu, a zanedlho hádžem jeho ošklbaný trup do polievky. Ponaučenie: pávy je možné tolerovať iba vypchaté alebo varené.

S výnimkou pávov konferencia prebiehala vynikajúco, moderátor síce hneď po prvej párty (ktorá sa mimochodom končila asi o šiestej ráno) mierne stratil hlas, ale o to vtipnejšie pôsobil jeho "paisa" prízvuk (niečo ako keby sme u nás mali na konferencii ako chaira poriadneho hard-core záhoráka, ktorý sa ani len nenamáha hovoriť "spisovne" :) ). Hudba na parties bola zmiešaninou latinských rytmov (vrátane roll-callov) a techna, čomu som sa ja osobne veľmi tešil, lebo sa jedná o jediný štýl hudby, na ktorý dokážem s potešením a z plného srdca tancovať :). Za zmienku stojí hádam ešte obsah jednotlivých školení, ktorý tu takmer neobsahoval teóriu a celý bol postavený na praktických informáciach a aktívnom precvičovaní naučeného. Samozrejme, začínalo sa vždy ráno okolo 9:00 - 10:00, na obed bola prestávka 2 hodiny a končilo sa večer oklo 22:00 - 23:00. Zlatým klincom programu však bolo vystúpenie istého pána menom Yokoi Kenji Diaz (otec Japonec, mama Kolumbíjčanka), ktorého cieľom bolo ukázať deckám, že Kolumbia je skvelá krajina, ktorá len potrebuje, aby si jej ľudia verili a dosiahne viac, než si vedia mnohí čo i len predstaviť. Možno to v našich ušiach bude vyznievať ako opíjanie rožkom, resp. podnecovanie nacionalizmu, ale aj napriek tomu, že sa budem opakovať, musím zdôrazniť nasledovné: nacionalizmus á la náš Jano je z môjho pohľadu prejavom hlúposti, intolerancie, obmedzenosti a v konečnom dôsledku vlastnej neistoty. Umelo nafukuje zásluhy, veľkosť a význam vlastnej krajiny, jej kultúru nadraďuje ostatným a zásadne znevažuje ostatné kultúry (príklady takto znevažovaných krajín určite menovať nemusím). Tieto osoby sa tak veľmi boja toho, že ich krajina a ergo oni sami sú menejcenné, že výsledkom je bitie sa do pŕs, odmietanie diskusie a prekrúcanie histórie podľa ich gusta. Naproti tomu to, čoho som svedkom tu v Kolumbii zo strany mnohých vzdelaných, rozhľadených, sebeistých a tolerantných mladých ľudí (samozrejme, že sa to nedá zovšeobecniť na úplne všetkých Kolumbíjčanov), nemôžem nazvať inak ako patriotizmus -- nie však patriotizmus v zvulgarizovanom význame slova, nie vo forme do seba zahľadeného, arogantného, svoje záujmy presadzujúceho a ostatné krajiny ignorujúceho patriotizmu, ako ho používajú mnohé svetové veľmoci, ale v jeho pôvodnej, pre nás tak trochu anachronizmom, nemodernosťou a históriou zaváňajúcej podobe: v podobe lásky k svojej krajine, v podobe skutočnej a nepredstieranej úcty k ostatným kultúram rovnako ako k tej svojej, záujmu o poznanie iného, zvedavosti, povedomia o vlastnej histórii, ale nie len o hrdinských eposoch dávnych osloboditeľov, nie do rúžova prikrášlenej histórii, ale práve aj o chybách, ktoré sa stali, o zločinoch, ktoré Kolumbíjčania spáchali sami na sebe, pretože len takáto história a takéto vyvážené poznanie svojej minulosti má potenciál poskytnúť mladým ľuďom oporu a zázemie vo svojej krajine a predchádzať opakovaniu rovnakých chýb v budúcnosti. A sú to ľudia, ktorí si svoju a ostatné krajiny vážia natoľko, že si neviem predstaviť, že by niekedy proti niekomu chceli viesť vojnu (viď riešenie situácie s Ekvádorom). Počas tejto konferencie som skutočne videl to, čo som za 24 rokov svojej existencie na tomto svete predtým na vlastné oči nevidel: videl som dospelých ľudí, vzdelaných ľudí, ženy aj mužov plakať pre svoju krajinu. A ako som už predtým v článkoch spomínal, nie jú to plané slzy sebeľútosti. Sú to slzy z lásky od ľudí, ktorí vidia, aká je realita, že pre mnohých je život v Kolumbii (rovnako ako aj na Slovensku či USA) plný bolesti. Majú však všetky nástroje, silu, možnosti a hlavne chuť a vášeň túto realitu zmeniť. A verte tomu, že ju zmenia, lebo ako povedal nebohý Vlastimil Brodský v jednom svojom filme: "Wo der Wille ist, ist auch der Weg".

Konferencia sa skončila v pondelok večer a ako to už býva, s pocitom dobre vykonanej práce, ale tiež s vedomím ranného vstávania do práce (:D) sme sa vybrali domov. Samozrejme, že ani Slovensko nezostalo bez prezentácie a keďže vlajku už všetci videli a borovička, okrem toho, že došla, zanechala v mysliach a žalúdkoch domácich neblahý pocit, zvíťazila tentokrát prezentácia prostredníctvom čokolády a slovenských mincí (došiel za mnou jeden chalan a jedna baba, čo zbierajú mince, tak som ich mierne obdaril :D -- kvôli tomu som sem totiž niesol celý mešec európskych mincí a som rád, že sa postupne míňajú). Po príchode do Manizales sme ešte s chalanmi skončili na HotDog, Ruka išla na sviatky domov do Ibagué a Doňa Miriam vyhodila z domu Betsy, lebo sa jej nepáčilo, že chodí so ženatým mužom s dieťaťom, ako aj to, že jej neplatí nájomné :) papa, Betsy :D. Okrem toho som v robote po 3 mesiacoch konečne dostal vlastný počítač (Intel 3GHz, 80GB HDD, 1GB RAM, 17" Plazma monitor, LightScribe DVD RW, čítačka kariet, ...). Tým pádom ma ale presunuli z účtárne do prázdnej bunky, tak už nie je taká zábava :(

Nuž toľko odo mňa na tento týždeň, všetkým prajem príjemné prežitie veľkonočných sviatkov. Prihlásim sa opäť po nich s najnovšími dobrodružstvami a zážitkami.

Veľká Noc a Nevado del Ruiz 26.3.2008

Na minulý týždeň som sa tešil ako dieťa na Deda Mráza. Mal som totiž (ako sa neskôr ukázalo, naivnú) predstavu o tom, že si cez Veľkú Noc (Semana Santa) oddýchnem, dobehnem všetko zameškané a od rána do večera budem leňošiť. To som ale ešte netušil, že Juli z Pereiry celkom nekolumbíjsky vezme moje reči o tom, že by sme mali skočiť na Nevado del Ruiz vážne a že to ešte nekolumbíjskejšie naplánuje akurát na Veľkonočný Piatok alebo ako ho tu volajú, "Viernes Santo".

Poďme ale pekne po poriadku: prvým prekvapením týždňa, ktoré ma nadmieru potešilo, bola správa od našej šéfky Oddelenia ľudských zdrojov v nemocnici, že v stredu sa pracuje len do jednej a potom fajront. Len pre úplnosť uvediem, že v Kolumbii je cez veľkú noc voľno vo štvrtok, piatok, sobotu, nedeľu aj pondelok, takže so stredajším poldňom to už bolo 5,5 dňa v kuse :D.

Ešte v utorok mi ale zavolal Juli a dohodli sme sa, že v piatok teda skutočne ideme na Nevado del Ruiz, aktívnu sopku nad Manizales, vysokú 5,321 metrov. V stredu poobede som sa teda obzeral po možnostiach, ako sa tam dostať a zistil som, že v zásade existujú dva spôsoby, ako sa na Nevado del Ruiz dostať: vlastným autom alebo organizovaným „zájazdom“ s cestovkou. Naše rozhodnutie dať prednosť druhej možnosti bolo ovplyvnené najmä skutočnosťou, že nikto z nás troch tu svoje auto nemá :) Zisťoval som teda cestovky, obvolával Katku, ktorá už na Nevade bola, a tak som sa po niekoľko-hodinovom chodnení dopracoval k jednej low-costovej cestovke sídliacej neďaleko nemocnice. O to väčšie prekvapenie však na mňa čakalo pri platení, keď sa rýchlo rozplynuli moje predstavy o lacnom výlete (a low-costových cestovkách) – Juliho celá sranda vyšla na 77.000 pesos, Tatianu, ktorá si zabudla študentský preukaz, na 85.000 pesos a mňa ako cudzinca na takmer 100.000 pesos (1200 Sk), ergo presne sedminu môjho dobrovoľníckeho mesačného platu. Nech žije kapitalizmus :)

Z výletu sme sa ale veľmi radovail a keďže okrem dopravy, vstupného a sprievodcu zahŕňal aj obed, občerstvenie a hlavne kúpanie v termálnych prameňoch, tešili sme sa ako malé deti. Juli so svojou frajerkou Tati(anou) prišli vo štvrtok večer, vybehli sme ešte na Hot-Dog a podľa rád Oniho sme sa uložili skoro spať. Vyrážalo sa totiž o 6:30 ráno kolumbijského času, čo síce v preklade znamená, že autobusy reálne odišli približne o 7:30 a kým sme sa zastavili ešte dokúpiť potrebné vybavenie, odchádzali sme z Manizales okolo 8:15, ale vstávať bolo ráno treba tak či tak. A samozrejme, že človek nechce ozvláštniť pokorenie svojej prvej 5,000-ovky (no, vlastne tým pádom aj 3,000 a 4,000) odpadnutím od únavy a nedostatku kyslíku.

Keď sme sa teda konečne dostali za hranice Manizales, zažili sme ďalší mierny šok. Sprievodca Andrés, inak fasa típek, nám dôrazne odporučil nechať na autobuse (inak veľmi slušnom s WC a príslušenstvom) otvorené okná a vyzliecť si svetre, aby sme si na dvadsaťstupňový rozdiel a teploty okolo nuly, ktoré na Nevado del Ruiz panujú, zvykali postupne už počas jazdy. Pre Slováka s tuhým koreňom zvyknutého na naše zasnežené zimy to problém nebol, ale pokožka niektorých miestnych už v polovici cesty dostávala mierny modrasto-fialovkastý nádych a ich viditeľné klepanie sa nedalo prehliadnuť. S Julim a Tati sme sa počas cesty hostili na veľkom ananáse, ktorý sme si priniesli z domu, pretože v deň výstupu je ovocie údajne najbezpečnejšou potravinou -- hocičo ťažšie vraj človeka položí - a to doslova.

Fascinujúce bolo sledovať krajinu a vegetáciu, ktorá sa počas troch hodín jazdy po tretej najvyššie položenej prejazdnej ceste na svete menila z exotického takmer-pralesa, cez redší les, vysokohorské trávnaté oblasti nazývané aj „Páramo“, polia posiate rastlinami z rodu espeletia („frailejón“), machy, lišajníky, drobné rastliny, kvôli vysokému obsahu vody nazývané aj "vodné matrace", až po ustupujúcu vegetáciu, oblasť pripomínajúcu mesačnú krajinu a nakoniec len piesok a rozpukané ružové skaly. Zaujímavosťou boli tiež miniatúrne vežičky postavené z kameňov, ktoré pôvodne vyjadrovali úctu Indiánov k hore a predkom, no postupne sa ich stavba zmenila na tradíciu praktizovanú turistami aj miestnymi. Samozrejme, kvôli cene, zloženiu návštevníkov a turistickej atraktivite Nevada by bolo toto miesto vítaným loviskom pre FARCáčov-unášačov, takže nás po ceste neminula ani vojenská kontrola. Ujo v zelenom nás zastavil, ťažkým ale ťažkým Paisa prízvukom, na ktorom sme sa s Julim ešte 4 hodiny rehotali, nás slušne poprosil o zídenie z busu, potom nás aj s kolegami pekne obchytkali, prehľadali a bolo po paráde. Skutočne musím zdôrazniť, že vojaci boli nanajvýš slušní, priateľskí a ohľaduplní a celá záležitosť prebehla úplne bezproblémovo. Kiežby boli ozbrojené/silové zložky tak vychované aj v nemenovanom srdci Európy a kiežby ľuďom prinášali pocit dôvery a bezpečia, ako je to tu.

Malá historická odbočka. Pred 20 rokmi bol Nevado del Ruiz skutočne „nevado“ (t.j. zasnežený), s ľadovcom a trvalým snehom siahajúcim až po pásma vegetácie. V roku 1985 však zvýšená aktivita vulkánu spôsobila roztopenie veľkej časti snehovej pokrývky, tá zasa takmer 500 km/h rýchlosťou sa rútiacu bahennú lavínu a napriek včasným, ale statočne odignorovaným varovaniam aj totálnu deštrukciu na úpätí sopky ležiaceho mesta Armero, ktorá si vyžiadala okolo 21.000 obetí (z celkovo 28.000 obyvateľov) a po erupcii sopky Pelée bola druhou najničivejšou vulkanickou katastrofou 20. storočia. Dielo skazy dokonalo globálne (alebo aspoň lokálne) otepľovanie, ktoré hornú hranicu snehu a ľadovca zdvihlo až blízko k 5.200 metrom, t.j. cca. 150 m od vrcholu hory.

Pri stúpaní sme mali niekoľko aklimatizačných zastávok. Pri tej prvej, neďaleko tzv. Čiernej lagúny (La Laguna Negra) to už môj mechúr vinou znižujúceho sa tlaku vzduchu nevydržal a ja som bol nútený vedľa miestneho chlieva vypustiť nádržku. Samozrejme, že Julimu nebolo viac treba a keď som to najmenej čakal, prichytil ma rovno pri čine :D Hmmm... keď tak nad tým rozmýšľam, poslednú fotku, na ktorej som vykonával potrebu, mám z pred 22 rokov, leta pána 1986 a sedím tam na nočníku. Táto je aspoň štýlovejšia :D Ďalšou zastávkou bol vodopád, z ktorého sme sa pokúsili napiť a zamočili si pri tom celé nohavice. Pri kombinácii s vetrom a chladom nič príjemné. Poslednou aklimatizačnou prestávkou bola zastávka v tzv. mesačnej krajine. Bolo to už po vystúpaní nad hranicu vegetácie, takže terén sa skladal výlučne z piesku s konzistenciou morkého popola a ružových vetrom a počasím rozpukaných skál. Pohľad to bol aj napriek nasúvajúcej sa hmle nádherný, a tak sme sa pod vedením nášho sprievodcu zahrali hru: údajne, kto hodí na danom mieste za seba kamienok a zaželá si pritom z celého srdca niečo nemateriálne, splní sa mu to. Tak som si zaželal a držte palce, nech sa splní :D Nasledovali ešte obnažené fotky dvoch "otužilcov" a hor sa ďalej. Posledná etapa cesty sa niesla v znamení manévrovania autobusu po najskôr štrkovej a výmoľovej, neskôr pieskovej serpentínovej ceste vyhlodanej do úbočia hory Nevado. Nuž, nebolo mi všetko jedno, najmä keď svah pod nami bol hlllllboký a dllllhý :) Konečnou stanicou bolo pre nás tzv. „refugio“ vo výške 4.800 metrov, teda akýsi vysokohorský bufet so, samozrejme, pieskovým parkoviskom pre 40 autobusov. Asfalt totiž údajne v takýchto nadmorských výškach netvrdne. A ešte mi prosím blahoželajte, lebo aj napriek neustálym zákrutám môj žalúdok vôbec neprotestoval a cestovalo sa výborne. Nuž čo, už si asi zvykám :)

Keď sme vystúpili z autobusu, konečne nám bolo pri teplote +2 °C a hmlisto-oblačnom počasí, ktoré tu vládlo, odporučené skončiť s aklimatizáciou a poriadne sa obliecť. Onedlho po príchode však už boli celkom zrejmé účinky vysokej nadmorskej výšky: každú chvíľu bolo vidieť príklady „soroche“, čiže výškovej choroby spôsobenej nízkym tlakom a teda nedostatkom kyslíka. Bolo zaujímavé sledovať ľudí bojujúcich s nevoľnosťou a napospol s ňou prehrávajúcich. To, prečo ujo neustále chodil naberať piesok na lopatku pred bufet mi došlo až vtedy, keď som na podlahe zbadal nevábne vyzerajúce kôpky bývalého obeda/večere, ktoré tým pieskom akurát zasýpal, aby nedajbože nevyvoalal reťazovú reakciu, ktorá by si iste vyžiadala výmenu celej drevenej podlahy :D Okrem toho bolo každú chvíľu vidno zdravotníkov nesúcich na ošetrovňu ku kyslíkovým bombám odpadnuvšie osoby, napospol ženského pohlavia. Nám s Julim sa našťastie ujo soroche celkom vyhol, takže sme sa ešte posilnili jedným sendvičom z bufetu a hor sa zdolávať horu.

Keďže našim cieľom bolo dosiahnuť najvyšší sprístupnený bod Nevado a zároveň spodnú úroveň ľadovca/snehu vo výške cca. 5.175 m.n.m., potrebovali sme od bufetu vystúpať ešte asi 375 výškových metrov. To by samozrejme samo o sebe nebol až taký problém, no pri výškach okolo 5,000 metrov sa veci mierne komplikujú. Ako prvá (a jediná) z našej trojice podľahla „soroche“ asi po 50 metroch Tatiana, ktorá mala už od poslednej aklimatizačnej zastávky opakované problémy s dýchaním a bolesť na hrudi, a musela sa preto vrátiť do tábora refugio. My s Juliánom sme pokračovali v ceste, ktorá sa postupne stávala strmšou a kvôli piesočnej konzistencii pôdy a totálnej absencii vegetácie aj náročnejšou. Aj napriek pulzu okolo 160 úderov za sekundu a postupným oddychovým zastávkam po každých 20-50 metroch sme postupne napredovali a fotili, čo sa dalo. Po tom, ako sme navzájom sa podopierajúc zvládli aj poslednú etapu výstupu a ja som sa prvýkrát v živote ocitol v nadmorskej výške nad 5000 metrov, sa na nás usmialo šťastie. Zároveň s pohľadom na panenské snehové pole sa obloha nad nami rozjasnila a my sme uvideli vrchol vulkánu tvoriaci kontrast s neskutočne modrou oblohou.

Po tom, ako sme sa vybláznili v snehu (niektorí zasa bez trička) a takmer spadli do vysokohorského potoka napájaného topiacim sa ľadovcom, sme začali zostup, ktorý už bol oproti dvojhodinovému výstupu pomerne jednoduchý a najmä rýchly – trval asi pol hodinu. Pár krát sme sa síce skoro ocitli "krajším navrch", ale vzájomne sme sa vždy nejak zachytili, tekže žiadne kotrmelce dolu svahom sa nekonali. Po príchode do bufetu nám neskutočne dobre padla slepačio-zemiaková polievka. Zahriala aj Tatianu, ktorá sa ešte stále pod vplyvom soroche cítila pod psa.

Nasledovalo lúčenie sa s Nevado, odchod autobusu, postupný návrat vegetácie, vynikajúci obed (prekvapí už vôbec niekoho, ak poviem, že sme mali hovädzinu, fazuľu, vajce a plátano :D ?) v improvizovanej reštaurácii na úpätí hory a z väčšej časti prespatá cesta k termálnym prameňom Termales del Otoño. Bolo úžasné ponoriť sa po celom uzimenom dni do 30 a 40 stupňovej sírnatej a uhličitej sopečnej vody. Neradno bolo ale nechať ju zatiecť do očí, lebo pocit pálenia bol ukrutný a rovnako nerozumné bolo vojsť do nej so striebornou retiazkou, ktorá veľmi rýchlo zmenila farbu na pekne čiernu :D

Po odchode z Termales nasledoval návrat do Manizales, kam sme dorazili niečo po ôsmej hodine večer. Brutálne unavení sme po celom Manizales hľadali niečo pod zub, lenže to sme nepočítali s tým, že vo Veľkonočný Piatok bude v Manizales takmer všetko zavreté. Nakoniec sme aj kvôli obmedzenému rozpočtu skončili u pečeného kuraťa so zemiačkami a kopou krvi pochádzajúcou z Umučenie Krista, ktoré akurát nad našimi hlavami dávali v telke. Po príchode domov sme sa ešte pokúsili pozrieť si film, ale tento pokus sa skončil asi po 5 minútach hlbokým bezvedomím všetkých prítomných :D

Ďalšie ráno, v sobotu, sme sa z postele vykotúľali asi o 11 "ráno", dali si raňajky, pozerali fotky, vymýšľali spôsob, ako sa v lete dostať do Brazílie a celkovo sa venovali záhaľčivej činnosti. Super bolo, že o tretej poobede prišla z Arménie Katka aj s receptom na pirohy -- jeeeej :D Pustili sme sa teda do práce, ja som predtým s Tati nakúpil (Juli zaspal ako bábo) múku, mlieko, vajcia, lekvár a iné dobroty. Katka potom spravila cesto a striedajúc sme sa potom všetci venovali vykrajovaniu, plneniu a zaliepaniu pirôžkov. Doňa Miriam celý proces mierne zdokonalila použitím formičky na vykrajovanie (!?) a v záujme chuťových pohárikov miestnych aj postupným vyprážaním časti pirohov, pretože varené im moc nebrali. My s Katkou sme sa napráskali do sýta aj varených aj vyprážaných a to už musel Juli s Tati ísť na bus naspäť do Pereiry. S Katkou a Rukou sme potom ešte dorábali ďalšie, nakoniec prišiel aj Dany Cuellar, Oni, JorgeF a Miguel Londoňo, takže sa ušlo všetkým. Keďže noc bola ešte mladá, išli sme do kina na Orfanato (ja som bol jediný, ktorý ho už videl, ale je to taký dobrý film, že som mal chuť vidieť ho znova). Všetci boli nadšení, akurát babská časť osadenstva mala potom mierne v noci strach sa pozrieť v izbe za roh. Buuheehehehehe :D Vajíčka sme už síce maľovať nestihli, ale mám ich už vyfúknuté, voskovky tiež odložené, takže niekedy tento týždeň ich aj s miestnymi pomaľujeme :)

V nedeľu sme ešte s Katkou a Miguelom vybehli poobede von do Juan Valdéz na horúcu čokoládu a čokoládovú tortu (mňam), tam sme naďabili na zvyšok bandy, tak sme sa ešte večer pobrali k nám na byt, kuknúť Som Legenda, čo som mal stiahnuté a Oni to ešte nevidel. Po filme sme ešte asi do jednej v noci kecali, potom sme sa rozpŕchli a zaspali spánkom spravodlivých. Ten bol prerušený okolo druhej v noci, lebo v zadných záhradách sa pohybovali nejakí zlodeji, čo ukradli mlynec na kukuricu, kladivo a umývadlo (!?) -- našťastie nie nám, ale aj tak bolo susedstvo na nohách. Volala sa polícia, konzultoval sa nočný strážnik a keď nič nezistili, išlo sa zasa spať.

Pondelok sa niesol v znamení príprav na rozlúčkovú párty pre Manuela, ktorého zásluhou som vlastne aj ja v Manizales. O niekoľko dní totiž odchádza do Rotterdamu na stáž -- tam isto, kde je aj náš Miloš Červík. Poobede sme preto išli vyberať nejaký darček, ale veľmi sa nám v skutočnosti nechcelo, tak sme skončili aj s Onim, Danim Cuellarom a Anou Viki v Chipre (vychádzková štvrť na kopci), jediac zmrzlinu, pripravujúc nadchádzajúci meeting, pozerajúc na západ slnka a popíjajúc pivo - nuž, čo vám poviem, podarilo sa mi vypiť niečo okolo pol deci, kým sa nado mnou, vidiac moju dobrú vôľu, ale mraštiacu sa tvár, zľutovali :D. Skutočne mi nechutí, radšej budem pomarančový džús.

Okolo šiestej sme sa teda presunuli na párty pre Manuela, ktorá sa presúvala z bytu JuanMiho (kde bola aj moja narodeninová párty) ku Costemu (Rolandovi). Darček sme nakoniec nekúpili, ale aspoň sme sa zložili na takú dutú palicu plnú šušťavých semiačok, ktorú mu kúpil predtým Oni. Párty bola fajn, kecali sme, a okolo desiatej večer sme sa pobrali domov. Potom sme sa v napätom a radostnom očakávaní opätovného začiatku pracovného týždňa ponúkajúceho možnosť privstať si každé ráno pred šiestou uložili spať.

Maľovanie veľkonočných vajíčok 2.4.2008

top
Ach jaj... ľavý meter odmeriavajúci počet dní môjho pôsobenia v krajine Krištofa Kolumba sa už prehupol cez sto aj tucet, akurát včera som na stránke opravil zradu, ktorú na nej spáchal prechod na letný čas, aj projekt som dnes ďalší viac-menej odovzal a zdá sa mi, že nastal ten najvhodnejší čas využiť pracovnú dobu na napísanie nových litánii na blog :D

Myslím, že nikomu nepoviem nič nového, ak spomeniem, že začínať v práci/škole po takmer 6-dňových prázdninách nie je ten najpríjemnejší zážitok na svete. Keď sa v utorok ráno o 5:55 rozozvučal môj mobilobudík, môj mozog nechápal, srdce divoko pumpovalo, duša takmer nahlas kričala: "NIEEEEE", päste sa zatínali a oči plakali. Na tretí pokus sa mi po úspešnom prestavení budíkov okolo 6:10 podarilo aj vstať a tak sa začal nový pracovný týždeň, našťastie ukrátený o pondelok a teda iba štvordňový.

K najzaujímavejším udalostiam však došlo, ako vždy, v piatok: Anita zorganizovala pre všetkých zahraničných akciu, kde sme sa mali učiť robiť arepy (také tie dobré kukuričné placky, ktoré tu papáme každé ráno). Keďže sme ale v Kolumbii, plán sa mierne dotváral a okrem toho väčšina zahraničných (s výnimkou Peťa Reťa) sa o ňom dozvedela až v piatok poobede, takže sa nakoniec dostavilo iba 50% stážistov (menovite ja a Manisha z Indie). Taktiež sa mierne menilo zameranie večera, takže nakoniec sme sa neučili my robiť arepy, ale Manisha uvarila nejakú pikantnú srandu z Indie, ja som miestnym dopodrobna vysvetlil proces výroby veľkonočných vajíčok (keďže som mal od Katky Ďurovkovej ešte z minulého týždňa voskovky... Ďakujeeeem :D) a všetci sme sa vynikajúco bavili. Ale poporiadku:

Prvý problém nastal s vrchnáčikmi od fliaš, v ktorých sa na Slovensku zvyčajne roztápajú voskovky. Tu také nemajú... tak som sa chytil rozumu a zvyškov kreativity, ktorá mi zostala a kúpil som najuniverzálnejšiu vec, akú v Olimpice mali...... alobal. Druhou prekážkou v našom behu za veľkonočnými vajciami bola absencia sporáka v spoločenskej miestnosti, v ktorej sme akciu robili. Keďže bolo ale sálavé teplo potrebné aj pre ohriatie ariep (ktoré sa napriek pôvodnému plánu doniesli už urobené), zohnal sa niekde gril a bolo po probléme. Začiatok operácie, stav vajec: 12 celých + 4 vyfúknuté z minulého týždňa.

Na tomto mieste mi nedá nespomenúť, že decká z Manizales sa o cudzie kultúry skutočne živo zaujímajú, takže keď som z batôžka vybalil liesku vajec, ihneď sa zvedavo zhŕkli, pýtajúc sa čo budeme robiť. Pomocou špendlíka som im teda ukázal, ako do vajíčka dieročku spraviť, na druhom konci že tiež takú istú treba a potom už len svoje nežné pery k škrupine neumytého vajca priložiť a na celé pľúca duť, aby z vajíčka ten hnusný ťahavý a lepkavý sajrajt celý von vyšiel. Odporúča sa mať pri tom zatvorené oči, pretože nie je nič horšie a trápnejšie, ako keď si niekto namiesto vajca vyfúkne vlastné oko. Bolo to síce poriadne hnusné alebo ako by tu povedali, "gas", podarilo sa nám však okrem dvoch všetky vajcia bez ujmy vyprázdniť. Stav vajec: 10 čerstvo vyfúknutých + 4 vyfúknuté z minulého týždňa = 14 vyfúknutých.

Potom nasledovalo intermezzo, počas ktorého sa vyfúknuté vajíčka umývali, pripravoval sa gril, tancovalo sa na latinskoamerické rytmy a jaj som sa pustil do formovania improvizovaných nádobiek z alobalu. Pomohli mi aj miestni, takže za chvíľku sme mali nádobky vyformované. Potom už len počkať na rozdúchanie pahreby, vložiť voskovky do nádobiek a nádobky nastrkať pomedzi hrejúce sa arepy na gril. V tomto momente nastal tretí problém: nemali sme vajíčka čím maľovať. Našťastie sa však neďaleko rastúca tuja dobrovoľne ponúkla (no dobre, neponúkla, ale zasa ani neprotestovala) a z jej konárikov sme vyrobili celkom šikovné paličky :D Následne nám už nič nebránilo pustiť sa s vervou do maľovania a miestnym sa skutočne páčilo. Priam sa až bili o to, aby mohli maľovať, keďže ich bolo viac ako vajíčok. Vznikli celkom zaujímavé dielka, nie síce celkom v tradičnom slovenskom štýle, ale o to originálnejšie (viď obrázok) :). Stav vajec: 14 vyfúknutých - 2 rozbité = 12 maľovaných... akurát do liesky. Väčšina ľudí si potom svoje vajíčko odniesla domov.

Celá veselá spoločnosť sa rozpustila okolo pol druhej-druhej. Išlo sa rýchlo spať a to najmä ja, pretože na druhý deň, v sobotu, som mal administrovať skúšku z anglického jazyka pre miestnych študentov, ktorí sa chystajú vycestovať do zahraničia. Skúška mala dve časti, písomnú a ústnu, pričom tú písomnú som celkom bez hanby okopíroval z istého - inak veľmi nepodareného a chybového - starého testu od Európskeho vzdelávacieho inštitútu. Študenti z Kolumbie Vám ďakujú a ja sa pripájam, nakoľko som mal tú príležitosť pol hodinu v teste najprv opravovať chyby, kým bol použiteľný :D. Nuž ale, aby som zasa neodbiehal, ako to ja rád, začínalo sa v sobotu o 7:00 prednáškou o Kolumbíjskej histórii od Daniho Loaizu. Tá sa mala končiť o 9:30, no pre Daniho rečnícke kvality, záujem poslucháčov a bližšie nešpecifikované časové anomálie vyskytujúce sa v Kolumbii sa skončila približne okolo 11:00 :D Nasledovala skúška zo znalostí AIESEC s Kokim a moja písomná skúška z anglického jazyka nasledovaná kolom pohovorov so mnou (angličtina), JorgeXom (pracovný profil), Angelikou (psychologický profil a vhodnosť na stáž), Luisis (už ani neviem čo) a Kokim (fakt že netuším). Kým sa všetci vystriedali, boli už dve hodiny preč a začínala sa asemblea... tak sme rýchlo utekali do Cable, kde nás však premohol hlad. Rýchlo sme kolumbíjskym štýlom posúdili priority a zistili sme, že sedieť niekde hladný 4 hodiny je horšie ako prísť na dané miesto hodinu po začiatku (a to ešte nehovorím o negatívnych vplyvoch na zdravie jedinca), tak sme sa ešte vydali napapať, jediac sme doskúšali poslednýh oneskorencov a šup na stretko.

Stretko bolo super, po ňom sme skočili s Onim, Anou Viki, Danim Cuellarom a ďalšími na zmrzku (taký dobrý zmrzlinový pohár som mal naposledy v Arménii :D) a celkom zasýtení sme kecali ešte asi do 10 večer (najväčší úspech pritom zožalo moje rozprávanie a celkom presvedčivé psychologicko-sociálno-kultúrne zdôvodnenie poriadkumilovnosti slovenských študenov a najmä nás na 312-ke, internát Dolnozemská. Nestíhali sa čudovať :D). To už ale na dvere klopala nedeľa, ktorú som prežil vynikajúco: ničnerobením, hraním sa nedávno stiahnutej adventúrky a kukaním filmu či dvoch... sladký to život...

Štvrťročná párty 10.4.2008

Tak, a ďalší týždeň je za nami... len s hrôzou a neveriacky sledujem, ako sa ručička môjho pobytu v Kolumbii pomaly prehupuje cez svoju prvú tretinu... Od pondelka sa toho do konca týždňa neudialo až toľko, s malou výnimkou stretnutia, ktoré som vo štvrtok večer absolvoval s Jasonom. Ide o miestneho chalana, ktorý sa silou-mocou snaží naučiť po rusky a na naliehanie som mu prisľúbil pomoc -- výmenou za to, že ma vždy pozve niekam najesť. A keďže je všeobecne známe, že Peťo Reťo je viac motivovaný stravou ako čímkoľvek iným, voľky-nevoľky som prisvedčil :D Ach a takmer som zabudol: keďže máme nový mesiac, mohol som zasa raz milej zdravotnej poisťovni s láskou darovať 60.000 COP. Keď už som bol kvôli tomu v meste, zaplatil som aj za výlet do Bogoty, ktorý budeme mať o mesiac, ale ako sa neskôr ukázalo, celkom zbytočne :D

V piatok sa stala v Manizales nezvyčajná vec: svietilo slnko :D A okrem toho, že svietilo, bolo 6 hodín večer, takže aj zapadalo a aby toho ešte nebolo málo, tak zároveň aj mierne pršalo. Deti zlaté, takú dúhu si neviete ani predstaviť, aká tu bola. Narýchlo som ju cvakol aspoň mobilom, ktorý som mal poruke, aj keď kvalita je nevalná. Bola to trojitá dúha (farby sa v nej nejakým zázrakom vyskytovali trikrát) sprevádzaná sekundárnou dúhou o niečo vyššie. Jednoducho krása. večer sme sa ešte išli pozrieť na jeden kopec nad mestom, na ktorý vedie Krížová cesta, na vrchole je veľký komunikačný stožiar, no čo je podstatnejšie, je z neho úžasný výhľad na celý nočný Manizales. Spolu s hviezdnatou oblohou a bzučiacimi anténami skutočná romantika :).

Najväčšia udalosť týždňa sa však udiala v sobotu, kedy sme sa po každotýždňovom zhromaždení celého AIESEC Manizales a pridelení mentees (menej skúsení študenti, ktorých budeme počas tohto roka mierne koncepčne viesť) dozvedeli, že platiť za Bogotu (za ktorú som už zaplatil), sa bude hromadne, okrem toho, že sa pôjde na 2 dni, nie na jeden, lebo to tak aj s organizovanou dopravou vyjde lacnejšie a taktiež, že výťaz ceny "Pirra del mes" (vysvetlím nižšie) to má zadarmo. Potom nám už nič nebránilo v tom, aby sme sa vybrali na tzv. "štvrťročnú narodeninovú párty". Vtip spočíval v tom, že mnoho ľudí nemalo svoju vlastnú párty v deň svojich narodenín (ako sme mali JuanMi a ja), a tak sa to všetko za uplynulý kvartál oslávilo spoločne v dome Juliany "La Peque" Velásquez. Párty bola super, väčšinu času sme síce s Onim prekecali, ale keďže môj prístup ku koordinovaným pohybom doprevádzaných hudbou (v niektorých formách známym aj ako "tanec") je mierne negatívny, bola párty z môjho pohľadu celkom vydarená. A to ešte nehovorím o tom, že všetci oslávenci vyfasovali rukou vyrábané (a veľmi pekné) "osvedčenia o starobe". Ďalšou súčasťou párty bolo už spomínané ocenenie "Pirra del mes" za najväčší prínos k AIESEC Manizales za daný mesiac. Vyhlasovanie akéhokoľvek ocenenia sa samozrejme nezaobíde bez oliatia dotyčnej osoby litrom vody (to aby tým nominovaným, ktorí nevyhrali, nebolo až tak ľúto :D). Už keď som sa zjavil medzi nominovanými a keď mi koki taktne naznačil, že by som si možno mal dať dole hodinky a mobil, začal som tušiť zradu. A keď sa na mňa lapajúceho po vzduchu lial liter vody, bolo dokonané (a tým pádom, keďže to mám ako Pirra zadarmo, bola moja hyperaktívna platba za výlet do Bogoty celkom zbytočná... tak kneď dostal JorgeF úlohu, dostať moje peniažky z Bogoty naspať :D. Ponaučenie: v Kolumbii sa neoplatí byť hyperiniciatívny a robiť veci s predstihom, lebo sa často menia :D). Aspoň som sa ale poriadne vyobjímal so všetkými lejúcimi, aby som sa s nimi takto podelil o radosť z ceny (a zároveň aby som sa o ich suché šaty osušil -- buhehehehe :D). Z párty sme odchádzali okolo tretej nadránom a zanechali sme na nej ešte hlúčik mierne podnapitých, ale ešte stále statočne stojacich AIESECárov.

Keďže bolo v nedeľu pekne, išlo sa na výlet do vychádzkovej štvrte Chipre na najvyššom mieste Manizales, odkiaľ je geniálny výhľad na západy slnka. Samozrejme, ako to už v nadmorských výškach nad 2000 metrov býva, kým sme tam stačili prísť, slnko sa schovalo za mraky, tak sme si aspon dali džús, pokecali a vybehli na inú výhliadku na opačnú stranu mesta, pozrieť sa (zasa raz) na nočný Manizales.

Termales del otoňo podruhé :) 16.4.2008

Tentokrát prekvapivo bez vzdychania nad rýchlo plynúcim časom sa s vervou pustíme do opisu udalostí uplynulého týždňa :). V nemocnici rozbiehame projekt na vybavenie oddychovej miestnosti pre decká 10 noťasmi, videoprojektorom, meter a pol uhlopriečkovou plazmou, kamerami, foťákmi, multizariadením, hračkami, bezdrôtovým internetom v celej budove a podobne. Keďže rozpočet projektu celkom zjavne presahuje možnosti nášho vreckového, snažíme sa finančné krytie získať -- ako inak -- sponzorstvom. Sponzorov je však málo a projektov veľa, a preto bolo potrebné zvoliť tak trochu iný prístup. A nakoľko tu v nemocnici dobrovoľníčia manželky miestnych podnikateľov, rozhodli sme sa vziať jedného z potenciálnych sponzorov (úrad guvernéra provincie) nepriamym, o to však zákernejším a prefíkanejším spôsobom. Dohodli sme si schôdzku s jeho ženou :D. V pondelok, 7.4. sme sa teda pomaly presunuli do centra a šup ho za milou tetou, ktorej sme rozpovedali náš srdcervúci príbeh a (dúfame) ju presvedčili o vhodnosti nášho nápadu. Aby sme nestrácali čas, do ruky hneď dostala aj list pre svojho manžela, v ktorom ho žiadame o asistenciu. Tak uvidíme, držte palce :). Poobede sme potom ešte boli u nášho riaditeľa objasniť mu celý projekt, dopadlo to dobre, tak sa tešíme.

Ďalším zaujímavým bodom týždňa bola konferencia k projektu INSIDE, ktorý tu poriada miestny AIESEC. Jeho účelom je priniesť do Manizales 6-10 zahraničných stážistov, ktorí by pracovali v neziskovkách a šírili osvetu o HIV/AIDS. A samozrejme, nájsť aj niekoho, kto to zaplatí. Preto boli na konferenciu pozvaní aj zástupcovia zdravotných poisťovní (inak, tu poisťovne zdierajú asi ešte viac ako u nás :D). Mali príležitosť si uvedomiť, že liečba jediného HIV pacienta ich výjde drahšie ako všetkých našich 10 stážistov dohromady, takže o motiváciu pre sponzoring by malo byť postarané :). No, samozrejme, Reťkovský si nemohol odpustiť zasa niečo konzumovať, a keďže sa v mojej taške náhodou práve nachádzalo zrelučké a šťavnatučké mango, s chuťou a za pomoci všetkých zúčastnených sme ho zniesli zo sveta... hurónsky rehot, ktorý sa pri tomto netradičnom spôsobe konzumácie manga budovou ozýval, radšej nebudem ani spomínať (ono, totiž zrelé mango sa papá zásadne nakrájané, pretože pri jeho hryzení á la jablko vyzerá nanajvýš nevábne a okrem toho má potom človek plné medzizubné priestory drevnatých vlákien z kôstky.).

Skutočný zlatý klinec týždňa ale prišiel v piatok, keď sme si spravili menšiu spoznávaciu akciu do miestnych termálnych kúpeľov. Ja som už v nich sice bol, ale veľmi rád som sa vrátil a budem sa vracať aj naďalej, lebo sú úplná bomba :D. Voda je krásne horúca a úžasnú atmosféru ticha, pokoja, oddychu a relaxu, ktoré na hladine bazénov panovujú, narúšajú len miniexplózie bubliniek uvoľňovaných z útrob bazénov. Zdanlivo po hodine a pol, ale v skutočnosti po štyroch hodinách nás o polnoci jemne vyhodili, že vraj aj spať by sa už ísť patrilo :D My sme však boli iného názoru, takže sme sa ešte vybrali do mesta niečo zjesť, potom sa ešte pozrieť na nočný Manizales a kecajúc sme sa do postele dostali nakoniec až tesne nad ránom :D. V každom prípade, tak oddýchnutý a uvoľnený ako tento piatok som sa po celom týždni už dávno necítil.

V sobotu poobede sa konalo legislatívne zhromaždenie AIESEC Manizales s povinnou účasťou, navyše vo formálnych odevoch, takže sa opäť bolo na čo pozerať :D Po skončení 6 hodinového zhromaždenia som sa vysilený vrhol do postele a odolal pozvaniam na kultúrne vyžitie :D. Nedeľa ubehla kľudne, okrem jedného stretnutia nič zvláštne, len večer sme ešte skočili na zmrzlinu, prejsť sa po meste a potom už len odpočívať a naberať sily do nového týždňa.

Keďže na začiatku sme žiadne vzdychanie o tom, ako to tu letí, nemali, užijeme si ho na konci :D. Včerajším dňom som tu oficiálne 4 mesiace a pravda je, že ubehli ako voda. Dostávam sa pomaly do štádia, kedy začínam myslieť na svoj skracujúci sa pobyt v novom svete, kúpu spiatočných leteniek a podobne. A pomaly mi začína chýbať Slovensko. Ono, je to zaujímavé, ale keď je človek takto preč, veľmi často mu najviac domov pripomínajú detaily: tanier domácich halúšiek, pizza pri škole, kde sme 5 rokov s chalanmi jedávali, hrádza a korčule, prechádzky po mošovských lesoch a hubárčenie, lyže, sneh a dlhé zimné večery, petržalské ázijské bistro, stretká na Mierku, ... Pritom je ale zvláštne, že v myšlienkach sa mi tieto detaily vždy nejak spájajú s Kolumbiou. Napríklad: Ako by som tu do Kolumbie len mohol preniesť... (všetko vyššie vymenované). Alebo: Bolo by super, keby sa dalo na Slovensko preniesť... (x vecí). A pritom už teraz viem, že keď prídem na Slovensko, budem sa na jednej strane tešiť, že som doma, ale na strane druhej mi tam budú mnohé veci (a ľudia) z Kolumbie chýbať. Hold, jeden z vedľajších efektov cestovania :D

Nuž, a čo ešte dodať po tomto srdcervúcom vyznaní? Hádam len sziasztok, csókolom a do skakavenia o týždeň, priatelia :D

Dva týždne 30.4.2008

Ach jaj... ách jáj.... ááááách jááááááááááj.... som si ja ale dal... popol si na hlavu sypem a zahanbený sa už do zrkadla ani nepozerám a v smútku mám hlavu sklonenú, že sa na 80-ročného suseda ponášam. Tak sa stalo, že minulý týždeň sa mi nejak nepošťastilo prihodiť na blog článoček s najnovšími dobrodružstvami Zajka Bojka v Kolumbii. Výhovoriek mám pripravenú kopu, ale za všetky hádam jednu: ja som fakt stále chcel, ale nejak mi do toho vždy niečo prišlo :D Nuž ale, čo bolo, bolo, ideme si pekne vynahradiť zameškané :)

Celý predminulý týždeň sa niesol v znamení mentoringu -- ide tu o taký projekt AIESECu zameraný na pomoc najnovším členom (ale aj starigáňom ako som ja) vyťažiť z organizácie čo najviac, nejak zosúladiť všetky možné aktivity, ktoré človeka počas dňa stretajú (škola, práca, kamaráti, rodina, AIESEC, spánok, jedlo... :D) a prípadne si stanoviť nejaké ciele, čo človek vlastne chce dosiahnuť. Odohráva sa formou neformálnych stretnutí skúsenejších členov s nováčikmi... a keďže takto mučím odtiaľto až 5 ľudí, mal som o zábavu vo večerných hodinách postarané :)

V robote som sa okrem toho vo štvrtok svojho šéfa celkom kultúrne necitlivo snažil presvedčiť o tom, že by mi skutočne mohol dať nejaké úlohy aj s termínmi a kontrolou z jeho strany. Síce sme si dobre pokecali, ale aj tak to zostalo pri tom, že bude lepšie, ak si úlohy zadám sám, termín ich plnenia tiež a kontrolu tiež, lebo predsa ja najlepšie viem, ako som ich spravil... nuž, nevadí, aspoň mi zostane viac času na písanie blogov a čítanie smečka (a so svojím kontrolným orgánom si to už nejako vybavím :D).

V piatok sme sa vybrali do kina na kolumbíjsky film "Perro come perro" ("Pes žerie psa") o miestnych mafiánoch, grázlikoch, stratených peniazoch, psoch, motorovej píle a iných motivačných prostriedkoch. Uprostred filmu sa stala nemilá vec: zresetoval sa im projektor, takže nejaké 2 minútky sme museli čakať, kým ho zasa nahodia a pokračovalo sa ďalej... nuž, stáva sa aj v lepších rodinách, pomyslel som si. Aké však bolo moje prekvapenie, keď nám pri odchode z kina všetkým ako satisfakciu dali zadarmo poukaz na niektoré z ďalších predstavení -- platný do konca roka. Prekvapí to o to viac, že Cinemark je v Manizales jediné skutočné kino Auparkoidného štýlu (a vlastne jediné, ktoré poznám), takže je v skutočnosti monopol a konkurencie sa obávať nemusí... nuž, iný kraj, iný mrav :D

Zaujímavá situácia nastala v sobotu, keď som mal ďalšie stretnutie ohľadom mentoringu -- tentokrát som bol v úlohe toho menej skúseného ja. Keďže som však v miestnom AIESECu dinosaurus sfosilnatený, našli mi za mentorku šéfku miestnej jazykovej školy - asi 50-ročnú strašne milú tetu s mnohopočetnými aktivitami v oblasti rozvoja miestneho umenia a pomoci tým menej šťastným (napr. organizovanie výučby angličtiny v miestnom väzení...). Rozhovor prebiehal super, stihol som postretať kopu známych, ktorí sa v danej jazykovke, nazývanej aj Colombo, viac či menej náhodne zjavovali a na záver, ako čerešničku na torte, som dostal pozvánku pre dvoch na pondeľňajší koncert manizalenského orchestra. Hahá.

To ale ešte nebol sobote koniec. Večer sme mali v rámci tímu Ľudských zdrojov tzv. pyžamádu -- išlo sa na byt ku kolegyni MaJo, všetci 13 sme sa prezliekli do pyžama, hrali infantilné hry, posilňovali sa obloženými chlebíčkami a špagetami a celkovo si užívali momenty bezstarostnosti (k ním prispel aj pocit pohodlia spôsobený už spomínaným pyžamom, ktoré človeka netlačí tak ako povestné gate na špagáte - resp. u tých, ktorí viac žijú s módou, tak na opasku). Ja som bol síce po celom týždni natoľko unavený, že som zaspal skoro hneď, ako som prišiel (resp. ešte po ceste), ale oficiálne sme boli hore asi do 4. ráno, takže akcia mala úspech.

V nedeľu som sa konečne dostal k športu :D JuanMi chodí každú nedeľu aj s frajerkou na konfirmačnú prípravu, takže sú mu jeho korčule a bicykel počas ciclovíe (hlavná cesta v meste zatvorená pre autá a otvorená pre biky a korčule) nanič. Ponúkol som sa teda, že mu ich pomôžem prevetrať a on nenamietal :D Vychystali sme sa teda aj s Onim do športového a šup ho za zdravým telom aj duchom. Korčule sme u JuanMiho našli bez problémov, len bicykel si požičala jeho frajerka a nepovedala mu o tom, tak sme potom chvíľu zháňali náhradný. Zatiaľ sme sa aspoň striedali na korčuliach -- Oni síce, na tomto diablovom vynáleze stál druhýkrát v živote, ale držal sa statočne a postupne sa zlepšoval. Nakoniec sme ale zohnali aj bicykel a tak bolo všetko v poriadku :D Na moje prekvapenie som sa dozvedel, že sa v centre každú nedeľu naobed konajú pod holým nebom zadarmo koncerty orchestra. Išli sme teda tam a bolo super. Potom sme ešte skočili na jahodový džús z čerstvých jahôd (!!!) a tzv. "cocadu" (niečo ako kokosové guľky, len asi 3x také veľké a veľmi, veľmi dobré... mňam...). Samozrejme, môj trojhodinový pobyt na rovníkovom, vysokohorskom a poludňajšom slnku bez použitia ochranného faktora (hlava deravá, všakže :D) nezostal bez následkov, takže už za pár hodín som vyzeral varený pečený a korunu všetkému nasadila Ruka, ktorá od vtedy nevolá inak ako "kreveta" alebo "paradajka". Samozrejme, ešte aj šéf si do mňa na druhý deň rypol (ach tá rana na duši...).

A začal sa ďalší týždeň. V pondelok som bol už na toľko spomínanom koncerte, na ktorý mi dala lístok milá Clarita z Colomba. Oni nemohol ísť, tak sme sa vychytili s Rukou... ja som sa už-už išiel pokryť sakom, keď ma Ruka schladila, nech si dám pokojne rifle... zvolil som teda priemer s nejakými nohavicami, košeľou a kravatou, ale po príchode na miesto a zhliadnutí obecenstva som si košeľu rýchlo vykasal a kravatu dal dolu... nuž, iný kraj, iný mrav. Koncert bol inak výborný, hralo na ňom cca. 8 rôznych ensámblov (vrátane 2 detských orchestrov -- nuž, mali aj husle, ale prežil som :D) a kultúrne vyžití sme sa pobrali domov.

Okrem toho sa tu celý týždeň v meste oslavoval deň knihy (22.4.), deň zeme (23.4., ak sa nemýlim) a deň detí (26.4.), takže o všelijaké podujatia a akcie nebola núdza... najgeniálnejší bol čaj, na ktorý ma zobrala kolegyňa do miesteho kníhkupectva -- je to jeho špecialita a za 1000 pesos dostanete niečo úžasné, chutné a voňavé s plávajúcimi celými kusmi jahôd. Až sa mi slinky zbiehajú ako to píšem... aj v nemocnici sme sa s deckami hrali na kníhviazačov, tak si mohli sami zviazať a napísať mini-knižku - bolo super.

Ďalšia podarená super-akcia nastala v piatok, keď sme išli do školy v miestnej chudobnej štvrti hrať sa na chvíľu s deckami vrstiev 0, 1 a 2, rozdať im nejaké darčeky, buňuelos, koláče a sušienky a tak... zišlo sa nás asi 13, mali sme síce trochu problém s taxíkom, lebo nás do tej oblasti najprv nechceli zobrať (vraj sa boja - hehe), ale nakoniec sme aj medzi taxikármi našli ochotných nebojsov. Jeden z nich sa však ukázal iba ako polo-nebojsa, lebo hneď, ako sme vystúpili, tak ufujazdil aj s nákladov koláčov na zadnom sedadle... tak sa museli obvolať všetky taxifirmy v meste (lebo sme samozrejme ani netušili, z ktorej bol), aby sa reku ráčil láskavo vrátiť aj s našimi koláčmi. Aj sa vrátil a koláče sme nezjedené mohli začať rozdávať deťom :D. Decká boli inak celkom zlaté, mierne nezvládnuteľné, ale nejaký podstatný rozdiel oproti 6-10 ročným deckám u nás som si nevšimol. Rovnako ako tie naše, aj tieto vrieskali, behali hore-dole, občas sa mierne pobili, a mali toľko energie, že by z nich mohli napájať elektrinou celé mesto -- môj obdiv tetám, ktoré ich zvládajú každý deň, 6 hodín, 6 dní v týždni, celé roky... mňa po 3 hodinách tak dokonale zničili, že som bol zrelý do postele... á, skoro som zabudol - jeden rozdiel by sa predsa našiel: vraj im tam medzi ďeťúrencami trochu prekvitá narkomanstvo a zopár inak strašne milých chalanov má ako vysnívané povolanie byť "sicario" (nájomný vrah). Ale inak boli fakt zlaté :D.

Hrali sme sa teda s nimi v skupinkách po 20-30 na mačku a myš a iné detské hry. Napokon urobila kolegyňka Peque strategický ťah: spýtala sa detí, že kto chce vedieť niečo o Slovensku: já, já, já, vrieskali všetky. Tak ich usadila pekne na lavičky v hľadisku okolo ihriska a začali sa pýtať... bol som donútený povedať niečo vo všetkých jazykoch, ktoré sa o mňa obtreli, popisovať sneh, ročné obdobia a iné tu pomerne nevídané veci... nuž, neviem, ako to bolo, možno to bolo sparou dňa alebo autoritou La Peque, ale deti sedeli celý čas ako päť peňazí, počúvali a pýtali sa... zlaté to deti... to však trvalo len dovtedy, keď sa ma niekto nespýtal, či som silný. A ja, hlupák hlúpy z kameňa vytesaný som ako odpoveď zobral Peque (inak útle žieňa so 150 cm, 40 kg a hlasom, ktorý položí aj bizóna) na ruky a doprial jej pár milisekúnd beztiažového stavu. Lenže to som ešte netušil, že o približne 2 desatiny sekundy už budem obklopený 230 deťmi dožadujúcimi sa rovnakej zábavy... Samozrejme, ako prvé prišli tie malinké prváčence, každé po 20 kilo -- prvých 10 bez problémov, druhých tiež, ale keď som sa už blížil k 50. dieťaťu, ktoré si okrem toho zmysleli, že aby sa im to rátalo, nestačí ich vziať na ruky a vyhodiť, ale treba ich zdvihnúť na rovné ruky do výšky 2 metrov a až tam dieťa mierne povyhodiť, začal som cítiť mierne pnutie v nohách a rukách... no a keď ku mne začali chodiť 50 kg dobre živené detiská, domáhali sa rovnakého zaobchádzania a potoky môjho potu, ktorý sa mi z tváre lial na všetky strany mali očividne na saláme, musel som kapitulovať, vyhlásiť, že skutočne až taký silný nie som a že umieram... v tom momente priskočili žiačky ochrankyne a začali všetkých tĺcť a posielať preč, že či nevidia, že "pán učiteľ" je unavený... ako hovorím, zlaté decká :D Jediné, čo ma hrialo pri srdci bolo, že rovnako dopadli aj ostatní chalani z našej grupy... buhehehehe... Čo bolo ale skutočne na zamyslenie, bolo, že ako sme tak týmto brut chudobným deckám rozdali keksíky a podobné veci, zopár ich došlo k nám a keksíky nám darovalo - a nechceli ani počuť o tom, aby ich zjedli oni... toto asi ponechám bez komentára.

Deň teda dopadol skvelo, až na to, že som ako starý trubiroh opäť zabudol na ochranný faktor a 2 hodiny rovníkového vysokohorského predpoludňajšieho slnka mi opäť premenili tvár na niečo podobné paviániemu zadku (viď fotogaléria zo ZOO). Tentokrát sa to aspoň obišlo bez nevzhľadných šupín olupujúcich sa z mojej tváre, takže som síce vyzeral ako už spomínaná časť úctyhodného paviána, ale aspoň sa ma už teraz náhodní okoloidúci nepýtali, či sa na tú lepru už liečim :D Poobede sme mali ešte v nemocnici pre decká mága Fonzyho, ktorý bol skutočne dobrý a príjemný chládok a prítmie pôsobili na moju tvár ako hojivý balzam.

Nuž, i nastal víkend :D V sobotu ráno som ešte s Carlosom nahral pre decká na stretnutie AIESEC motivačný príhovor o tom, ako je super učiť sa po anglicky a potom som sa plný očakávania (a plynu, lebo zasa raz sa v noci môj zažívaci trakt celkom nevyprovokovane vzbúril) vybral do neďalekej Pereiry. Cesta prebiehala bez incidentov a na mieste ma už čakal kamoš Julián. Mal som sa totiž prihovoriť rodičom ich nováčikov, aby som im vylíčil, aký je AIESEC super, že je to pre dobrú vec a že skutočne sa na ich ratolesti nemajú hnevať, keď pomaly každú chvíľu trávia rôznymi schôdzami a meetingmi. Tak aj bolo, po teoretickom úvode a predstavení organizácie som začal na milých rodičov po slovensky, potom som plynulo a za hlasného všeobecného rehotu prešiel do španielčiny, rozprávanie o tom, že AIESEC ľuďom zmení život (toto je pravda, teraz žarty bokom) som okorenil všetkými mojimi obľúbenými a otrepanými vtipmi (o tom, ako som tu jedol psy, atď) a bolo po paráde. Všetkým sa páčilo, a večer sme ešte napriek mojej pomerne nekonečnej ospalosti vyrazili žiť. Tiež bolo fasa, kecali sme asi do druhej ráno a išli pekne spať.

V neďeľu sme sa ráno s Julim a jeho frajerkou vybrali do miestnej ZOO. Výlet to bol veľmi podarený, videli sme slony, hrochy, medvede, vtáčiky, nosorožce, opice (dokonca jeden druh, ktorý sa volá Saki, viď foto hore - týmto pozdravujem Michala Szakala, alias Sakiho :D). Na spiatočnej ceste sme sa zastavili na "guarapo", čo je šťava z cukrovej trstiny s citrónom - vynikajúce, vynikajúce VYNIKAJÚCE - a za 1000 pesos priamo vylisované pred našimi očami... no nekúp to. Nasledovala cesta na Juliho univerzitu, kde hral aj s kamošmi nedelný futbalový zápas, potom k nemu domov, 10. pozretie Shark's Tail, cesta na terminál a cesta busom domov.

Nuž, milé deti, a tu je našej dnešnej dvojtýždňovej rozprávke koniec. Hádam len dodám, že na udalosti to bolo obdobie skutočne hektické a tak si len dovolím dúfať, že popol, ktorý si sypem na hlavu sa dotkne aj vašich sŕdc a zostanete našim kolumbíjskym príbehom aj naďalej verní :D Sľubujem, že sa pokúsim polepšiť, aj keď aký efekt tento môj pokus prinesie, už garantovať neviem :D

A tak aspoň obligátne, do skakavenia, priatelia :D

Prvý májový týždeň 7.5.2008

top
Prvý májový týždeň sa začal celkom nezvykle v pondelok, 28. apríla (:D), a to preberaním hračiek, ktoré nám prišli v predchádzajúcom týždni ako prvý výsledok môjho fundraisingového snaženia tu v nemocnici. Firma Mattel sa rozhodla, že nám zasponzoruje 100ks hračiek, medzi inými scrabble, karty, autíčka, hracích plyšákov, obyčajných plyšákov, domčeky pre bábiky a pod, reku že nech sa majú detváky aspoň s čím pohrať, kým tu tak celkom nedobrovoľne a znudene trávia chvíle svojej mladosti. Keď tento kontraband v troch balíkoch prišiel, tešili sa všetci, no najviac asi môj šéf, ktorý sa konečne mohol pochváliť nejakým tým výsledkom, a samozrejme ja, pretože pocit z dobre vykonanej práce poteší vždy :D. Okrem toho som sa začal viac venovať aj práci s deckami, tak chodím v podstate každý deň na hematoonkológiu, kde sa s nimi hrám Scrabble, čítam im, drtíme mierumilovné videohry (najničivejšou zbraňou, ktorou možno protivníka od chrbta a z blízka zasiahnuť, je bazuka, takže pre decká pohodka :D). Máme tam hlavne jedného chalaniska s rakovinou v oblasti žalúdka, ktorý má 15 rokov, chodí do 4. triedy, jednotlivé slová vie ako-tak prečítať, ale o funkčnej gramotnosti a schopnosti písať nemôže byť ani reči. Inteligenciou vyzerá byť v pohode, len doma asi nemajú v oblasti vzdelávania vybudovanú tradíciu, lebo jeho mama vedomosťami teiž zrovna nesrší. To, že tu nikto ani netuší, kde je Slovensko a že vôbec je, som tu už asi spomínal, ako aj to, že väčšina deciek (a dospelých) nemá ani potuchy o tom, kde je ktorý kontinent, ba dokonca ani to, kde sa nachádza Kolumbia (a to ani na mape, kde je vyznačená červenou). No, ale tak, snažíme sa postupne ich chabé vedomosti odstraňovať a nedostatky prehlbovať, všakáno :D

Utorok nebol okrem pracovného stretka so šéfom skoro najsamvyšším ničím zaujímavý, akurát sme večer skočili s Onim do kina na Charlie Wilson's War (veľmi dobrý a hlavne vtipný film, vrelo odporúčam), využijúc pri tom voľnú vstupenku spred dvoch týždňov. Streda sa niesla v očakávaní prvomájového štvrtka, ktorý na moje veľké šťastie slávia aj tu v Kolumbii, takže sme si po dlhej dobe zasa raz užili deň voľna. Ja som sa snažil pohnúť trochu s webkou a večer sme skočili aj s Onim a jeho kamoškou na koncert (samozrejme zadarmo) na pôde miestnej univerzity. Hral ujo z Venezuely na lesnom rohu spolu s tetou z Kolumbie na klavíri, potom 5 smiešnych ujov na lesných rohoch, tube a a saxofóne a nakoniec študenstký orchester z jednej manizaleskej školy... nuž, ja trpím silnou vrodenou nedôverou v detské, mládežnícke ba aj študentské orchestre, lebo som mal to potešenie niekoľkokrát sa zúčastniť ich vystúpenia a nikdy to nebol zážitok tak celkom príjemný. Ono, melódia oscilujúca v štýle, +/- poltón a rytmus robiaci to isté v polsekundách je aj pre starého a hluchého chrena ako som ja mierne rušivým momentom. Aké však bolo moje prekvapenie, keď tieto detváky, z ktorých mnohé nemali viac ako 15 rokov, produkovali hudbu, ktorá, aj keď nebola úplne bez chyby, sa nielenže dala počúvať bez premáhania, ale dokonca sme pri niektorých pasážach zostali sedieť s ústami pootvorenými od úžasu a len tak-tak sme ich vždy stihli zatvoriť pred tým, ako nám z nich hyperaktívne slinné žľazy začali robiť vodopád.

Piatok bol, ako inak, pracovný, ale to nám už zas blížiaci sa víkend dodával silu, takže situácia sa pomerne dobre zvládala, večer sme ešte skočili do mesta s Carlosom, Onim a jeho kamoškou z Ibagué. Keďže jednu cukráreň nám zavreli pred nosom a v druhej s názvom Cheesecake (tvarohový koláč) nám oznámili, že tvarohové koláče im došli a či nechceme namiesto toho pizzu, vybrali sme sa na zmrzku (jej kvality som už niekoľkokrát spomínal). V sobotu nás oboch Ruka pozvala na tortu zalievanú kondenzovaným mliekom a z okna kaviarne som po prvýkrát na vlastné oči videl z mesta Nevado del Ruiz, ktorý je zvyčajne skrytý za mrakmi. Okrem toho som cez deň pracoval na webke, takže už nám pekne vpravo na lište zobrazuje aj meniny pre ten-ktorý deň, pre tých, ktorým sa nechce stále klikať a pozerať, či je niečo nového, pribudla služba RSS a Atom a v archíve Rozprávok starej matere sa nám neustále zväčšujúci obsah pekne vmestil do roztváracieho okna.

V nedeľu sme zbehli s Onim na korčule a bike, potom do stredu mesta na koncert dychového orchestra, následne sme asi hodinu a pol rozoberali taje španielskeho jazyka, po ktorých som pochopil jednu vec: španielčina ako jazyk sa úspešne vyhýba kategorizovaniu a mojim pokusom zaviesť v nej pre moje interné potreby zrozumiteľné pravidlá a poriadok... veci sú tu komplikované najmä ich 2547 časmi a skutočnosťou, že to, čo je v Manizales správne, je už vedľa v Arménii nesprávne a v Ibagué ťa už neporozumejú... ach jaj... Poobede som ešte zbehol do El Cable, kde so mnou chceli spraviť AIESECári také miniinterview o platových podmienkach, ktoré sa ale pre dážď odložilo na stredu. Tak sme aspoň pokecali, zbehli do Chipre, kukli západ slnka, zožrali oblátku s kokosom (mňam, fakt že strašne že mňam :D), chvíľu sa venovali anglickej výslovnosti a šup ho spať v očakávaní pondelka. Pondelok bol totiž ďalší štátny sviatok, ale o ňom až nabudúce :D

Bogotá 15.5.2008

19. týždeň roka sa začal posunutým sviatkom nanebovstúpenia (haleluja), ktorý by bol normálne pripadol na 1. mája, ale keďže vtedy tu už sviatok majú, tak sa na veľkú radosť pospolitého pracujúceho kolumbíjskeho ľudu (a ešte väčšiu radosť niektorých pracovne sa tváriacich cudzincov) pekne o pár dní posunul a bolo. Oslávili sme ho vskutku skvostne a to vstávaním o 5:00 ráno, aby sme už o 6:00 mohli byť na letisku a s mokrým okom sa lúčiť s Manuelom (bývalý viceprezident pre výmenný program, ktorý má na svedomí okrem iného aj môj príchod do Kolumbie), ktorý konečne padol za obeť svojej vlastnej práci a odlietal na stáž do holandského Rotterdamu, kde už mimochodom za účelom podobnej stáže sídli aj náš Miloš. Zvyšok dňa potom prebiehal vcelku štandardne a ja som ležiac na posteli a čítajúc knihu s ľútosťou myslel na tých pracujúcich, ktorí nemajú také šťastie ako my tu v Kolumbii a musia v taký pekný deň, akým je 5.5., neľútostne muklovať (hehe - tak vám treba :oP).

Utorok prešiel ako voda - hádam jedinou zaujímavou udalosťou bol príchod Ďuriho Ždiňáka (pred šiestimi rokmi AIESEC Bratislava, potom AIESEC Slovensko, potom Fínsko, potom Kolumbia a momentálne Veľká Británia), ktorý si spravil výlet do Kolumbie. Trochu sme oslávili, no zachvíľu nás zmohla únava a tak sme uložili naše prestarnuté kosti na lôžka a spiac spánkom spravodlivých sme sa odobrali do ríše snov. Ani sme sa nenazdali a už nás svojím nástojčivým ranným klepotom na okenné rámy vítala daždivá streda obsahujúca okrem iných medzinárodne významných udalostí aj termín nášho odchodu do Bogoty na oslavy 50. výročia založenia AIESEC Kolumbia. Jediná komplikácia, ktorá sa vyskytla, bola, že vďaka zime a dažďu mierne zavalilo normálnu cestu z Manizales do tejto osemmiliónovej stolice, takže ju na 4 dni zavreli. Hyperaktívnym AIESECárom teda nezostávalo nič iné, ako pobrať sa miernou okľukou cez Arméniu, Pereiru a Ibagué, ktorá cestovanie predĺžila zo 6 na 12 hodín. Kvôli tomu sme boli nútení predsunúť náš odchod z Manizales z 18:00 na 14:00, čo ma prinútilo zasa otravovať šéfa, aby ma pustil na ďalšieho poldňa fuč. Síce sa na mňa pozrel ako na vraha, ale nakoniec prisvedčil. Všetci sme teda mali vďaka tejto mimoriadnej núdzovej situácii inštrukcie, že o 13:30 sa stretávame v El Cable a o 14:00 sa zatvárajú dvere autobusu a kto príde neskôr, má smolu. Zdôrazňovalo sa to najmä preto, lebo sme do Bogoty nechceli prísť príliš neskoro v noci (aby sme neotravovali rodiny, kde budeme bývať, a aby sme to vôbec ráno na siedmu stihli, lebo doprava po Bogote niekam a späť môže trvať kľudne 3 hodiny, apod.), takže som im tentokrát s tým časom odchodu skoro uveril. Príslušne vystrašený, avšak Kolumbiou už poučený, som sa kúsok pred druhou vybral z domu a po príchode do El Cable niečo po 14:00 som zistil, že tam sme zo 40 cestujúcich už skoro piati. Samozrejme, že postupne sa trúsili aj ďalšie AIESECárske stvorenia, až sme došli do situácie, že sa na určenom mieste nachádzali všetci noví + Peťo Reťo, no po starých akoby sa bola zem zľahla... tu mi zazvonil telefón a Oni (stále mierne meškajúci :D) opatrne skúmal situáciu, že či ešte chýba veľa ľudí, lebo volal všetkým viceprezidentom a všetkých ešte zastihol (o 14:30) doma. Oboznámil som ho teda so situáciou, čo ho nesmierne pobavilo a posmelený povedal, že sa ide teda najesť, osprchovať a pomaly začne vyrážať z domu... Z El Cable sme sa pohli okolo 15:30 :D

V autobuse panovala veselá nálada, boli chlebíčky pevné aj chlebík tekutý, ktorý poniektorí užívali s mierou a po niektorí nie tak celkom. Vpredu sa ale zo zopár abstinentov, pečeňových pacientov a šoférov vytvorila silná skupina o asi 4 ľuďoch, ktorí vytrvalo odmietali zradné lákanie alkoholu a uchránili si panenskosť svojho hltana až do Bogoty. Zato si však neuchránili panictvo svojich hlasiviek, lebo čas, ktorý neprepili, si krátili gagotaním o rôznych zaujímavých témach (napríklad hodina a pol o tom, prečo je mesiac v Kolumbii položený vodorovne a v Európe "stojí", linguistické záležitosti, apod.). Ďalšou úžasnou správou bolo, že som dostal od Ruky zaručené informácie, že cesta z Arménie do Ibagué je najhoršia v celej Kolumbii a kto tam negrcia s ostatnými, tak grcia proti nim. Našťastie sa toto kolumbíjske ľudové príslovie potvrdilo iba sčasti a jediný, kto približne v polceste nedobrovoľne vyprázdnil svoj žalúdok celkom neprirodzeným smerom odporujúcim gravitácii (a ešte aj na celkom nepríhodnom mieste - vlastnom sedadle), bol Mário, ktorého náhla nevoľnosť však bola spôsobená skôr hladinou etanolu v krvi ako miestnou topografiou. Zastavili sme teda v jednej nonstop reštike a šoféri sa pustili do čistenia, zatiaľčo my sme ukájali naše žalúdky chutnou takmer domácou stravou. Po krátkej prestávke sme sa všetci usadili na svoje miesta (okrem Mária, ktorý si z neznámych príčin nechcel sadnúť na svoje sedadlo :D) a opäť sme vyrazili. Druhá polovica cesty už však bola menej o bujarosti a viac o zvukoch pílenia dreva, keďže aj na nás doľahlo čaro noci a pomaly sme sa mu jeden po druhom oddávali, až v celom buse zavládol okrem už spomínaného chrapotu božský kľud, načo sa obaja šoféri na seba pozreli, v modlitbe späli ruky k nebu a krátko, ale o to úprimnejšie, poďakovali za nastolený pokoj na zemi.

Do Bogoty sme dorazili okolo 02:30 ráno nasledujúceho dňa, po čom nasledovalo rozospaté vykotúľavanie sa polospiacich AIESECárov z autobusu, nekoordinované mávanie na taxíky (tí, čo vedeli, kde budú spať... tí, ktorí túto dôležitú informáciu nemali, trávili plodný čas v obave o svoj nocľah volaním na vypnuté mobily všetkých možných Bogotčanov, ktorých poznali :D) a pomalé roztrúsenie sa delegácie do bezpečia svojich dočasných domovov. My s Onim sme sa vybrali k jeho tete. Nuž, jej dom bol dobrý bordel, špina a takmer bez zariadenia (na dôvažok ešte majú aj sprostého pudla) -- samozrejme s výnimkou obývačky, v ktorej trónila plazma s metrovou uhlopriečkou... nepripomína nám tento hodnotový rebríček niekoho...? Bez zbytočného otáľania sme sa ale rýchlo uložili a oddali sa osviežujúcemu dvojhodinovému spánku. Hneď ráno sa mi podarilo po prebudení vyhodiť istič na sprche (kto mal vedieť, že neznesie viac ako 10 minút fungovania), takže boli všetci (vrátane Oniho - soryyyy) dočasne bez teplej vody, nakoľko jediná, ktorá vie istič nahodiť, je dcéra milej tety, ktorá mala prísť až na ďalší deň.

O šiestej sme teda rýchlo vyštartovali do kongresového centra - miesto konania osláv 50. výročia. Inštrukcie boli jasné: vzhľadom na prítomnosť ministra hospodárstva a iných pohlavárov nebude po 7:00 ráno nikto vpustený do areálu. Z tohto dôvodu začali prví ľudia prichádzať okolo štvrť na osem a celý dav bol konečne vpusený krátko pred deviatou :D Predtým sme samozrejme ešte stihli absolvovať raňajky v supermarkete a ešte predtým jazdu Bogotským rýchlobusom (ide o systém autobusov, ktoré jazdia vo svojich oddelených pruhoch a plnia funkciu neexistujúceho bogotského metra - človek si kúpi lístok do systému za 1300 pesos a môže jazdiť do sýtosti a prestupovať koľko sa mu zachce). Tieto autobusy, nazývané Transmilenium, sú vskutku v pohode, lebo cesta, ktorá taxíkom trvá pol hodinu a stojí 10.000 sa tu za spomínaný necelý litrík a pol zvládne za 10 minút. Tento systém inak prepraví denne okolo 1.000.000 ľudí. Ach. Skoro som zabudol: pri odchode zo supermarketu MaJo obdaroval z výšky vták, tak sme sa jej strašne smiali. O 5 hodín nato vyhrala v rámci osláv mobil, tak sa nám strašne smiala zas ona :D.

Celý deň sa niesol v duchu osláv, prednášok o sociálnej zodpovednosti, rozhovorov s bývalými členmi apod. Prekvapením dňa bolo, že tzv. "almuerzo libre", ktorý si premotivovaní stážisti preložili ako "free lunch", čiže "obed zadarmo." V skutočnosti však tento výraz neznamená to, čo napovedá jeho zlý anglický preklad, ale presne to, čo znamenajú jednotlivé slovíčka v španielčine, teda "slobodný obed" - každý mal teda príležitosť slobodne ísť kam chcel a za vlastné peniaze si slobodne kúpiť obed... samozrejme, tí, ktorí nechceli, mali možnosť slobodne sa rozhodnúť neobedovať :D Poobedie pokračovalo v podobnom štýle, bola prestávočka na občerstvenie a večer, po skončení sme sa s Onim vybrali pokukať po Bogote. Zakotvili sme v jednom Mekáči, kde som, blahorečiac globalizácii, pahltne zožral moju obľúbenú zmrzlinu McFlurry a pomohol som aj Onimu s kuracím šalátom :D Domov sme sa dopravili posledným Transmileniom a pobrali sa spať.

V piatok bol program podobný, pričom najzaujímavejšia bola prednáška istého Belgičana Guntera Pauliho, ktorý pekne ukázal, ako sa na 99% kávovej masy, ktorá v Kolumbii končí ako odpad, dajú pestovať huby Shii-take, a táto masa, potom obohatená ich podhubím je zasa super na kŕmenie ošípaných. Tým pádom sa pomôže nielen kolumbíjskym roľníkom, ale aj chudákom vegetariánom, ktorí si už nebudú musieť spytovať svedomie, že za každý ich šalát s hubou Shii-take položí v Číne svoj život jedej statný dub, na ktorého mŕtvom dreve ich tam pestujú. Nasledoval obed (síce malý ale SKUTOČNÝ), ďalšie prednášky a trojhodinový priestor na prezlečenie na večerné gala. Keďže sme sa ale s Onim a Katkou Ďurovkovou predvídavo obliekli slušne už ráno, využili sme tento čas na bližšie spoznanie centra. Na hlavnom námestí (ako inak Simona Bolívara) sme si za 400 pesos od asi 70-ročného uja v takmer-angličtine vypočuli vyčerpávajúci opis a históriu budov (skoro 3 vety toho boli :D). Našťastie bol Oni v tomto smere fundovanejší a porozprával nám o budove parlamentu, hlavnej katedrále a justičnom paláci, ktorý zrovnali zo zemou koncom 80. rokov ľavicové guerilly. Potom sme ešte vyšli za roh, aby naše zraky spočinuli na prezidentskom paláci, tzv. Casa de Nariňo. Vojak, ktorý nás kontroloval, videl už asi všeličo, ale keď Katka Ďurovková na otázku, čo to má v tom veľkom batohu, vytiahla svoju plyšovú krikľavo žltú sliepku Pipinu, vojak len za podozrivého potrhávania kútikov mávol rukou a pokračovali sme v ceste :D. Pozreli sme prezidenta, prešli sa ešte raz na hlavné námestie a odtiaľ zobrali taxík naspäť na miesto konania osláv.

Tam sa večer odohrával už spomínaný gala program s párty (zasa som mierne neodhadol oblečenie, keďže sako sa mi z domu brať nechcelo, ale všetci sme toto malé faux pas prežili v zdraví - však je cudzinec, tak nevie :D )... na párty, ktorá sa konala až do 3. hodiny rannej, nás počastovali vynikajúcou tortou, miničašou vína (celkom dobrého) a o pol noci istou obdobou ražniči. Veľmi dobré. Peťo Reťo tak polovicu noci prekecal s deckami s Pereiry radiac im v oblasti výmenných programov (výhoda toho, keď je niekto dinosaurus - všetko mu uveria :D) a ďalšiu polovicu prespal zalomený v rohu... klasika :D Nasledovala cesta domov a ranné prebudenie v sobotu, ktorú sme mali aj s Katkou Ďurovkovou presne naplánovanú. O deviatej sa vybrať z domu, pekne prejsť mesto, pokukať, možno vyliezť na neďaleký kopec a tak... už keď som sa zobudil o 11:00 (Oni vstával o siedmej, lebo mali celý deň meetingy), začal som tušiť, že dnešný plán pravdepodobne nevýjde celkom podľa našich pôvodných predstáv. Opäť sa mi podarilo v sprche vyhodiť medzičasom opravený istič, ale v záchvate mechanickej a silnoprúdovej šikovnosti sa mi ho tentokrát podarilo nahodiť. Keď som okolo druhej poobede došiel na univerzitu, kde sme sa mali stretnúť, potom čakal ešte hodinku Oniho a medzi časom koordinoval postup s Katkou (Ďuri odišiel ráno na sever Kolumbie, odkiaľ sa v pondelok vydal na cestu do indiánskeho Strateného mesta - výlet trvá 6 dní, tak pevne veríme, že sa vráti :D), bolo už celkom jasné, že plán dňa bude, ako inak, flexibilný... nakoniec sme sa všetci úspešne stretli v palacinkovni, kde sme do svojich úst postupne vkladali sústa z tých najlepších palaciniek, aké som kedy jedol... zmrzlina, šľahačka a nadýchané cesto sa rozplývali na jazyku a ich chute sa miešali v extatickej explózii.... ehm... no, tak nejak... potom sme sa teda s Katkou a našimi Bogotsko-Arménskymi sprievodcami (Katkini známi) pobrali do Boterovho múzea a do štvrti Candelaria (krásne domčeky opticky z cca. 1910-1920), kde sme zakotvili v malej reštike a opäť potešili naše hladné žalúdky vynikajúcimi nachos (kukuričné lupienky s množstvom príloh).

Po skončení príjemne prežitého dňa sme sa už len presunuli na miestny autobusový terminál, kde sme sa presne o 10:00 (však že ste sa už aj tak všetci dovtípili, že to určite nakoniec nebolo o 10:00 a ani o 11:00 :D?) stretli, v budove vybavili prípadné potreby, nakúpili buchtičky na cestu a išlo sa domov. Najskôr sme sa tešili, že sa pôjde už tou kratšou cestou, ktorú medzi časom prebágrovali a otvorili. Moje nadšenie však trvalo len dovtedy, kým som sa okolo druhej nadránom nezobudil na neskutočnú zimu, kemru, chlad, kosu, mráz, ale takú, čo človeka do špiku kosti prestúpi... netušil som totiž, že zatiaľčo tá prvá cesta prechádza medzi vysoko položenými Manizales a Bogotou teplučkou nížinou, vedie táto druhá (kratšia) cesta celý čas hrebeňom Ánd (tzv. páramo), kde ešte miestnym supom, kondorom a lišajníkom (lebo nič iné tam nežije ani nerastie) nikto nestihol povedať, že sú skoro na rovníku, tak nech sa láskavo ukľudnia a prestanú robiť takúto zimu. Autobus samozrejme nemal kúrenie (veď načo, veď sme na rovníku :D) a okienko, pri ktorom som sedel, sa nedalo poriadne zavrieť. Spomínajúc všetkých svätých a ochotný zaplatiť tisíce pesos za deku som si mädlil skrehnuté kolená a dúfal, že mi nezamrznú a nezaseknú sa... veľmi zle sa totiž bez kolien chodí... našťastie som to ale nejak rozbehal a keď sme o šiestej ráno dorazili do Manizales, zistil som, že mi stále fungujú... to bolo ale radosti a veselosti :D

Nedeľu som prežil dobiehaním zameškaného spánku, čítaním knihy, hraním Simon the Sorcerer 4 a celkovo sladkým záhaľčivým ničnerobením... A preto, milé deti, lebo som bol lenivý ako voš, ešte nemáme z Bogoty fotky... ale sľubujem, že v nedeľu, resp. pondelok ich spolu s malým videjkom (možno :D) dodám. Hatátitla :D

Prišli fotky 20.5.2008

Konečne sa mi podarilo spracovať a pridať fotky do článku o Bogote a do fotogalérie 1.máj, arch. a Bogotá. Príjemné pozeranie :D

Global Village v Arménii 21.5.2008

Nuž, kde bolo tam bolo, bol raz jeden pondelok... a nejakou nešťastnou náhodou sa stalo, že tento pondelok nastal po super štyri a pol dňovom víkende v Bogote a ihneď sa nedočkavo o šiestej ráno začal hlásiť o slovo. Na 15 minút som ho síce ešte dokázal umlčať, no na ďalší odpor som už nemal silu a tak som roztvoril oči a vpadol skoro rovnými nohami do nového týždňa. Ten sa začal pomerne ťažko, lebo však komu by sa chcelo po toľkom oddychu zasa pracovať... lenže, ako to už býva zvykom, pondelok prešiel do utorka a tu sa už začali diať veci: okolo desiatej ráno mi zrazu zvoní telefón a z neznámeho čísla sa mi prihovára istý Ricardo García... Jedného Ricarda Garcíu poznám, je to kamoš, lenže, viete ako je to tu s tými menami: Ricardov Garcíov je tu ako maku a pomaly jediný spôsob, ako sa odlíšiť, je začať si písať meno nejakým novým, divným a v podstate nesprávnym spôsobom (napr. Rikardo Garsía) :D I tak bolo, že toto bol iný Ricardo García, konkrétne redaktor z miestnych novín La Patria (Vlasť), túžobne dychtiaci po interview so mnou. Dohodli sme sa teda na druhú po obede. Samozrejme, že som pol hodinku meškal, ale on meškal tri štvrte, takže pohoda jazz... Zujímalo ho, ako že sa to mladý a pohľadný Európan dostal do Kolumbie a ešte presnejšie do mierne provinčného Manizales. Tak som mu vyrozprával celý príbeh o mojom hľadaní stáže okorenený vtipom s Čínou a jedením psov, ako aj o tropickom počasí v Manizales, ktoré som tu očakával, no nenašiel :D. Spokojný s rozhovorom potreboval ešte nejakú zaujímavú momentku na ilustráciu mojej práce v nemocnici, a tak sme cukríkom uplatili malé dieťa, aby sa nám postavilo do záberu a cvak - razom sme sa obaja (aj s dieťaťom) ocitli zvečnení na stránkach miestnej tlače.

V noci som poriadne nespal, neustále som sa prehadzoval a strhával zo sna. Bol som totiž celý napätý z nadchádzajúceho dňa, kedy výjde môj rozhovor poskytujúci mi mojich vytúžených 15 minút slávy. Zobudil som sa radšej už o 5:20, aby som o 6:00 ako prvý vyštartoval do ulíc a zabránil chtivým Manizalenčanom, aby vypredali celý náklad La Patrie aj s mojím rozhovorom... Stihol som to len tak-tak: Podarilo sa mi ukoristiť posledný výtlačok novín, ktorý si už-už išla kúpiť tehotná mamička tlačiaca kočík s dvojročným synom. Kvôli svojmu výkonnostnému handicapu zapríčinenému tehotenstvom a kočíkom však bola neskonale pomalá a mne, vyšportovanému atlétovi, sa podarilo jelením skokom, a tigrím vrhom vytrhnúť noviny predavačovi z rúk tesne predtým ako si ich stihla vziať. Zároveň som mu druhou rukou a ešte stále v letku vtisol do vrecka na košeli kúpnu cenu tohto veľacteného periodika, čím som s predavačom de facto uzatvoril kúpno-predajnú zmluvu a stal sa tak šťastným majiteľom už spomínaných novín svetového mena (ONLINE VERZIA !!TU!!). Horiaci nedočkavosťou som spotenými a trasúcimi sa rukami narýchlo nalistoval spoločenskú rubriku a hľa - tam sa v plnej kráse vynímala moja fotka hneď vedľa rozhovoru s Ricardom Garcíom. Majúc na pamäti životné prostredie som hneď na mieste nepodstatné časti novín s domácim a svetovým spravosdajstvom odhodil a so starostlivo poskladanou svojou časťou novín sa vybral do sklárne v centre, kde mi ich na počkanie zarámovali a ja som ich s hrdosťou odniesol domov, aby sa mohli vynímať na stene mojej komnaty. Samozrejme, pri tejto návšteve som musel použiť prezlečenie (hrubý kalap s tenkým šálom príhodne omotaý okolo hlavy tak, aby ma nikto nevidel ani nepočul) - inak by som sa bol stal obeťou autogramuchtivých davov a na siedmu do práce by som to už určite nebol stihol. Keďže ale všetko prebehlo podľa plánu, dorazil som ráno spokojne, ako keby sa nič nebolo stalo, skoro načas do roboty a za občasných gratulačných či obdivných poznámok kolegov a omdlievania kolegýň som sa pustil do práce.

Hmmm... ehm... no dobre... už sme sa celkom ukľudnili :D Ale iste pochopíte, že chlapca z dediny, ako som ja, také niečo rozruší... Vrátime sa ešte k utorku, kedy mi Oni poobede zavolal, že sa v centre koná koncert Národného symfonického orchestra a mal by byť veľmi dobrý. Rýchlo som sa teda po práci vychystal a išli sme sa s Onim kultúrne vyžiť. Na mieste, kde sa už vinul poctivý rad, sme v jeho prednej časti stretli Oniho kamošky. A keďže sme v Kolumbii, rýchlo sme sa k nim pridružili, ako keby sme tam boli stáli odjakživa a dokonca nemal nikto ani nemiestne poznámky. Na koncerte sa hrala overtúra z Verdiho Nabucca, ďalej Mozartova Malá nočná hudba a po prestávke celá Dvořákova 9. symfónia Z nového sveta, ktorá je tu v Kolumbii veľmi populárna. Zaujímavosťou bolo poučenie vytlačené v programe ku koncertu: "Na tomto koncerte budeme hrať známe a chytľavé melódie. Aj napriek tomu vás prosíme, aby ste s ohľadom na svojich susedov melódiu spolu s orchestrom nespievali, nehmkali, nepískali a ani nevytlieskávali". Smiech ma prešiel hneď po tom, ako mi za mnou sediace malé sopľavé drzé prešibané dievčisko, tak, aby neporušilo nič z tohto poučenia, začalo nohou vykopávať rytmus skladby do môjho sedadla. Aj dirigent nás pred začatím poprosil, aby sme medzi áriami netlieskali, no opäť nám zabudol povedať, ako spoznáme, že je koniec árie a nie koniec celej skladby, a tak sme po prvej tlieskali ako o dušu. Po druhej sa to už začalo zlepšovať a ku koncu koncertu už ľudia netlieskali aj bez utišujúceho "psssst" a "šššššš". Koncert bol ale vynikajúci, skutočne skvelý a keďže nám vyhladlo, skočili sme ešte s Onim do Cable na dobrý sendvič.

A prišla streda, arepám beda. Sediac v robote som si z nedostatku inej zmysluplnej činnosti uvedomil, že jedna kamoška má zľavnené lístky na korčuľovanie, ktorých platnosť vyprší vo štvrtok. Zavolal som teda Onimu, ten rozoslal e-maily a nakoniec sme sa večer zišli 4 odvážlivci (Santi, Oni, Nico a ja + povzbudzovačky) a vydali sa na ľad. Prvá otázka od obsluhujúceho personálu bola číslo mojej nohy. Keď som im povedal, že 45, s chápavým úsmevom ma poprosili o americké číslovanie. Ja som im s ešte chápavejším úsmevom povedal, že netuším, ale že je to okolo 30-31 cm a teda asi nejaká 10-ka alebo 11-ka. Podali mi teda 8-ku a na môj spýtavý pohľad s úsmevom (ako inak) reagovali, že je to to najväčšie, čo majú. Na ich obranu treba uviesť, že také laby, ako mám ja, tu skutočne v meste asi nikto iný nemá. Natlačil som teda svoje ladné čungy do o dve čísla menších korčúľ, zaviazal ich polorozpadnutými šnúrkami a začal sa potácajúc presúvať na ľad. Klzisko bolo umiestnené v budove (alebo lepšie povedané pod stanom), aby sa zabránilo únikom tepla a tak aspoň mierne zekonomizovala prevádzka ľadovej plochy v trópoch. Jeho stav bol nasledovný: z celkovej plochy ihriska 25x15m bolo 5x3m od okraja vyhradených cestárskymi kužeľmi (celkové užitočné rozmery sa tým oklieštili na 15x9m). Dôvod bol ten, že pri krajoch im to akosi horšie chladilo a teda tam ľad nebol, resp. sa jeho plocha prudko zvažovala smerom k mantinelom. Povrch funkčnej časti klziska však tiež nebol Nepelovým ideálom. Strašné hrbole a ryhy v spojení s malými a nezašnorovateľnými korčuľami spôsobovali, že sa naše za normálnych okolností ladné pohyby na ľade aj napriek našim nesporným korčuliarskym schopnostiam zmenili na niečo podobné kyvotaniu postrelenej kačice. Aj tak sme si ale užili kopu srandy: Santi s Onim boli skôr v kategórii začiatočníkov, ale ja s Nicom sme si po chvíli na ľad zvykli a začali tým dvom robiť zle podľa hesla "najväčšia radosť je škodoradosť" :).

Okrem toho som sa počas celého týždňa bavil s jedným pomerne dlhým prekladom, takže o zábavu po večeroch som mal postarané :) To sa už ale blížil piatok a Global Village v Arménii. Aj napriek vražednému pohľadu a ohnivému meču v ruke mi nakoniec šéf povolil v piatok (zasa) neprísť do roboty (no predstavte si: vraj "do Kolumbie ste nám prišli hľadať financie a nie cestovať". Hehe... síce nie tak celkom, ale keď si to myslí... ). Ono, tak či tak si každú hodinu, ktorú nie som v robote musím nadrobiť, takže by s tým nemal mať problém -- o to skôr, že ako stážista tu nemám nárok na dovolenku ani PNku ani nič podobné... Vo štvrtok večer som sa teda spolu s Manishou pobral do Arménie, kde sa o deň na to mala konať Global Village (prezentácie krajín). Šťastne sme dorazili, a hneď po príchode sme sa s Katkou Ďurovkovou pustili do výroby pirohov (Katka už mala aj cesto spravené, tak nám to šlo od ruky). Narobili sme ich vyše 100 a o 2:30 ráno sme sa už takmer v bezvedomí konečne zvodorovnili. Ráno Katka ešte narobené pirôžky vypražila a keďže sa Global Village začínala o 10:00, okolo 11:00 sme pomaly vyrazili z domu. Prišli sme práve včas a začali predávať pirôžky po 300 pesos (aby sa vrátili náklady na suroviny). Išli vskutku na dračku a už okolo druhej poobede sme boli vypredaní. Manisha narobila indické placky s paradajkovým šalátom (vynikajúce) a kreslila ľuďom hennou indické obrazce. Doris s Obruchim a Lanrim (Nigéria) prišli okolo druhej-tretej poobede (hmmm... v Nigérii je čas ešte relatívnejší ako tu v Kolumbii) a doniesli tiež navarené veci (nejaká mixovaná fazuľa s mäsom a vajcom -- jediteľné). Bol aj ujo z Francúzska (pokecali sme o syroch), Talianska (VYNIKAJÚCE špagety Bolognesa) a pristavil sa aj jeden do Arménie presťahovaný gringo (severoameričan) z Texasu, od ktorého sme sa dozvedeli, že pred pár rokmi otvoril v meste reštiku s pravými taxaskými hamburgermi. Celkovo bola Global Village úspešná a večer sme zakončili asi 10-ti u Katky na byte. V sobot ráno išiel Dani (ktorý u katky spal) do práce a kým sme sa zvyšní traja (spal tam ešte okrem mňa a Katky aj Fabian) vykotúľali, boli pomaly 2 poobede. Od Katky sme dokonca dostali raňajky do postele :D S Danim sme boli dohodnutí, že vybehneme po druhej na obed a tak sa aj stalo. No a keďže mne ešte stále od predchádzajúceho dňa vŕtali v hlave texaské burgery, vybrali sme sa pozrieť do ujovej reštiky, či je ešte stále taká dobrá, ako sa o nej hovorilo. Hamburger bol vynikajúci, porcia obrovská a celé to nebolo ani nejak extra drahé. Potom sme s Danim (ktorý medzičasom vzdal pokusy vrátiť sa ešte do roboty) išli do centra prejsť kníhkupectvá. Hľadám totiž pre Oniho Harryho Pottera 1 v angličtine (chce si zlepšiť slovnú zásobu a na to je HP ako stvorený - štýl je ľahký, písané je to pre deti, takže kniha nie je zložitá a okrem toho príbeh človeka pripúta na stoličku a nepustí). Lenže ako aj v Bogote a Manizales, aj tu je so zohnatím anglickej literatúry neskutočný problém, a tak som nevybavil nič.

Večer sa k nám ešte pripojila Manisha a išli sme do Portal del Quindío (jedno z miestnych nákupných centier) napapať sa. Objavil som mexickú reštauráciu s jedinečnými Quesadillas, takže bol Peťo Reťo zasa načas spokojný :D Potom išla Manisha s Doris žiť do jedného baru, Dani s Katkou zostali doma, lebo Dani bol premoknutý na kosť a ja som sa ešte vybral za Jorgem, prezidentom AIESEC Arménia, vybehli sme do mesta na kofolu a preberali závažné otázky existencie (ja viem, že sa tu každý druhy volá Daniel alebo Jorge, ale ja za to fakt nemôžem :D). Ráno nasledovalo včasné vstávanie a urýchlený transport do Manizales, lebo o 9:00 začínal teambuilding oblasti Talent Management, ktorej som členom. V podstate som to stihol (dorazil som o 11:00 :D), po ceste sme pokecali s Brazílčanom, ktorý cestoval tiež z Arménie do Manizales (cestuje po Južnej Amerike) a chcel vyjsť na Nevado del Ruiz. Teambuilding bol super, spravili sme si nejakú spätnú väzbu, trochu simulácií, spontánny futbalový zápas v daždi (už dávno som sa tak nezabavil) a potom už len cestu domov :D.

Potom zazvonil zvonec a bol týždňu koniec.

Global Village v Manizales 28.5.2008

A tak sa začal ďalší týždeň... Na začiatku musím upozorniť, že bol trochu bohatší na udalosti, takže aj dnešný článoček má o pár kilobajtov viac ako zvyčajne :D Nuž ale po poriadku. Po minulotýždňovej návšteve Arménie sa mi do práce vracalo ťažko, nakoniec som však tento proces nejak psychicky zvládol :)) Od pondelka do piatka som absolvoval niekoľko stretnutí ohľadom mentoringu, pri ktorých sme sa takmer vždy úplnou náhodou ocitli v Mall Conavi, čo je súbor piatich reštík so spoločným menu, podávajúcich tie najlepšie lasagne, aké som kedy jedol :D

V pondelok poobede mal prísť do Manizales nový stážista z Nigérie Totti. Všetko bolo v poriadku až na jeden drobný detail: na obed sa zistilo, že Totti vôbec nedorazil do Bogoty a je teda výsostne nepravdepodobné, že príde do nášho krásneho a zamrznutého Manizales podľa plánu - a denníčky miestnych AIESECárov sa začali plniť hrôzostrašnými riadkami nového dielka nazvaného "Hľadá sa Totti". Najskôr sa myslelo, že sa len stratil v Bogote, lebo jeho let prišiel o pol hodinky skôr, ako mal, ale keď sa táto teória nepotvrdila a bogotskí AIESECári presliedili celú túto 8-miliónovú dedinu, začalo sa reálne uvažovať nad tým, že vôbec nedoletel. Nasledovala spŕška telefonátov, odmietanie leteckej spoločnosti prezradiť čokoľvek o tom, kto doletel a kto nie, telefonát národnému výboru AIESEC a spínanie rúk v motlidbe k najvyššiemu. JorgeX sa potil a od bezradnosti mu dochádzal dych. Milý Totti sa totiž vôbec neozýval, nikto o ňom nič nevedel a celý AIESEC Manizales už pomaly začínal byť nervózny, lebo posledný Nigeríjčan, ktorého sa sem pokúsili dostať, sa deň pred odchodom rozhodol, že nepríjde a jednoducho zostal v Nigérii. Všetko sa ale postupne na dobré obrátilo, keď sa drahý Totti v utorok ozval -- vraj je v Sao Paule, za 4 hodiny ho idú deportovať naspäť do Nigérie a že by preto celkom urgentne potreboval, keby mu niekto z Manizales požičal cca. 1,500,000 pesos na letenku do Bogoty. Nikto síce vzniknutú situáciu nechápal, ale vidina ďalšieho Nigeríjčana na ceste do Nigérie namiesto do Manizales bola dostatočným strašiakom na to, aby JorgeF prevrátil očami, mierne zinfarktoval, ale potom sa pozbieral a požadovanú sumu zaplatil... a tak sa začal druhý diel drámy, ktorú napísal sám život, s názvom "Totti Prichádza".

Jeho let zo Sao Paula totiž 2,5 hodiny meškal a to na veľkú radosť (chorého a s teplotami zápasiaceho) Danyho Cuellara, ktorý ho v Bogote na letisku čakal. Namiesto o 11:00 v utorok večer tak došiel v stredu o 1:30 ráno, akurát včas, aby chytil autobus o 4:00 do Manizales. Aké však prekvapenie: autobus nevypravili, lebo na ceste medzi Bogotou a Manizales bol (zasa raz) zával -- treba pochopiť, že cesty v Andách sú síce veľmi dobré, ale toľké kilometre svahov nemá kto (a hlavne za čo) spevniť a tak pri tunajších neustálych dažďoch padajú. Išli si teda niekam ešte na chvíľu sadnúť, aby stihli autobus o 6:00. Ten, ako ste už možno niektorí uhádli, taktiež nevyštartoval, pretože sa pokazil. Aj napriek tomuto počiatočnému nepriaznivému vývoju sa však už o ďalšie tri hodiny Totti úspešne nachádzal na palube autobusu smerujúceho do Manizales. Kvôli už spomínanému závalu však musel autobus ísť obchádzkou, takže Nigeríjčanov príchod do Manizales sa očakával okolo 5:00 - 6:00 večer. Keďže je to už po pracovnej dobe, vybrali sme sa všetci svorne Tottiho čakať, aby sme mu pripravili po ťažkej ceste super privítanie.

A tak sa začalo "Čakanie na Tottiho". Čakali sme a čakali, aj zemiakové lupienky sme si už od hladu kúpili a stále sme čakali... 6:00 a Totti nikde (ale autobus je už vraj neďaleko od Manizales), 7:00 a Totti nikde (ale autobus vraj vchádza do Manizales), 7:30 a autobus z Bogoty konečne prišieeeel, jeeeeej, ale Totti v ňom nebol :( Ach. 8:00 a Totti nikde (ten správny autobus vraj už vchádza do Manizales), 8:30 a Totti nikde (autobus je vraj už tesne pred terminálom, len uviazol v zápche)... nakoniec, keď sa o 9:00 otvorili dvere práve príjdivšieho autobusu, nikto si netrúfal veriť, že by z neho Totti skutočne mohol vystúpiť, ba našli sa dokonca aj pochybovači, ktorí Tottiho zaradili k legendám o Atlantíde a UFOnom a tvrdili, že vôbec neexistuje a že sa najskôr jedná buď o nemiestny žart nigéríjskych AIESECárov alebo o nejakú medzidimenzionálnu poruchu, ktorá Tottiho katapultovala mimo nášho časopriestoru. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sa z autobusu skutočne vykotúľalo čosi podozrivo tmavého a natoľko unaveného, že to nemohol byť nikto iný, než náš 4 dni cestujúci Tottiiiii!!!!!!!!

Podozrivé však bolo, že z autobusu vystúpil sám, bez akýchkoľvek kufrov -- tie sa totiž znenazdania ocitli v Lime (Peru). Začalo sa teda voľné pokračovanie predchádzajúceho príbehu s názvom "Čakanie na Kufre". Išli sme sa všetci napapať a aj predtým mĺkvy Totti sa nakoniec rozhovoril, čo potvrdzuje teóriu, že kolumbíjske jedlo je liekom na všetky neduhy. Začal nám teda rozprávať príbeh o tom, ako si zabudol potvrdiť elektronicky rezervovanú letenku, ako po príchode z Nai Dili (bol totiž pol roka na Singapure, potom na Sri Lanke a viza dostal v Indii, odkiaľ potom aj letel) do Sao Paula zistil, že na letisku nie je nikde pripojenie na internet, takže si to nemohol potvrdiť tam a ako, keď ho konečne pustili k bráne, bolo už na potvrdenie letenky neskoro. Ako potom volal kamarátovi do Singapúru, aby mu kúpil druhú a ako potom ten let zrušili... a ako potom zúfalý volal do Manizales, lebo ho išli deportovať... našťastie, do tretice všetko dobre dopadlo a Totti nakoniec dorazil. Je to inak starý AIESECár, takže sme si všetci vydýchli v štýle, že čo sa malo pokašlať, sa pokašlalo a teraz už bude dobre.

Ale chyba lávky... neopatrne som totiž spomenul, že u nás v dome je voľná izba a šup-šup, už bol Totti nasťahovaný. To by samo o sebe nebol problém, ale Totti má niekoľko zaujímavostí, ktoré mu (po 1 týždni) akosi sťažujú spolubývanie s inak tolerantnou kolumbíjskou spoločnosťou:
  • Totti smrdí. Smrdí veľmi. Aj keď sa čerstvo umyje, smrdí. Aj keď použije sprej, smrdí. Jeho šéfka už AIESECárom naznačila, že ak s tým smradom niečo nespravia, bude zle. Je zážitkom prísť po Tottim do kúpeľne. Smrad je to niekde medzi spálenou gumou, potom a inými nedefinovateľnými výlučkami
  • Totti fajčí. Fajčí veľmi. Frekvencia u neho dosahuje približne 6x za hodinu a aj keď túto potrebu vykonáva na terase, všetok dym ide do vnútra.
  • Totti nevie triafať. Nevie triafať vôbec. Vždy, keď použije WC na malú potrebu, zostane nielen celá misa, doska na sedenie ale aj podlaha okolo úplne mokrá (a nie od vody) - a to takým spôsobom, že človek má dojem, že do vnútra nepadla ani kvapka.
  • Totti kvapká. A kvapká veľmi. Keď sa osprchuje, osuší sa až pri ceste do izby, pričom za sebou zanecháva mláku vody.
  • Totti používa. A používa všetko a všetkých. Ruka si náhodou nehala v kúpeľni svoje predmety osobnej potreby (kefka na zuby, na vlasy, ...) a aké bolo jej prekvapenie, keď bola kefa na vlasy plná krátkych kučeravých vlasov. Zubnú kefku radšej vôbec neskúmala, radšej si hneď išla kúpiť novú. Náš Totti nemá problém bez opýtania povypínať niekomu bežiace veci a pustiť si na počítači svoju hudbu, usadiť sa len tak v niekoho izbe a zotrvať tam aj 6 hodín kukajúc telku.
  • Ja som voči takýmto veciam imúnny, jednoducho ho vyhodím a basta, ale Ruka to nevie, takže je stále u nej v izbe a došlo to až tak ďaleko, že jednu celú noc preplakala, že ona už ho ďalej nezvláda
  • Totti je jednoducho zahraničný stážista s inou kultúrou, ktorá je natoľko odlišná od našej, že človek ani nemá chuť snažiť sa o jej pochopenie či tolerovanie. Sú totiž isté limity toho, kam sú ľudia vo svojom medzikultúrnom dialógu ochotní zájsť a Totti ten limit tu v Kolumbii zdá sa prekračuje. Preto sme vypracovali dokument názorne mu ukazujúci, ako vykonávať potrebu apod., tak dúfame, že si ho zoberie k srdcu, skolumbifikuje sa a nebudeme ho musieť na konci mesiaca vyhodiť na ulicu :D
Nuž ale, dosť bolo o Tottim. Po utorku a strede, kedy sa na nás zosypala celá táto Totti-katastrofa, a po návšteve študentov žurnalistiky z Universidad de Manizales, ktorí s nami v nemocnici spravili interview ohľadom nášho programu s deckami, sa na nás pomaly zniesol štvrtok a s ním aj príprava na Global Village. Ja som mal, ako inak, mentoring, po ktorom som zbehol do El Cable na fakultu architektúry, kde naši mladí akurát písali testy aby sa z nich stali riadni členovia AIESEC. Tam som sa aj dozvedel, že mail, obsahujúci všetky ingrediencie, ktoré sme s Katkou potrebovali na Global Village a ktorý som poslal JuanSemu, sa akosi minul účinku, a preto nám nakúpili veci podľa starého receptu (vrátane. 15kg múky a 6kg cukru :D). Chceli sme s Katkou robiť guľáš a smotanovú tortu, ale nakoniec, vzhľadom na ingrediencie, ktoré nám takto omylom nakúpili, sme skončili pri starých dobrých pirohoch. A bolo to aj dobre, lebo Katka mala do 9:30 večer hodinu a zistilo sa, že po tomto čase jej už do Manizales nič nejde a bude tak musieť prísť až v piatok ráno. Varenie sme si teda vzali na starosť ja s Joannou, Onim, Crisom a Rukou -- no a guľáš, ktorý sme pôvodne chceli so správnymi ingredienciami variť, by sme bez Katky asi ťažko boli zvládli :D. Varili a piekli sme teda o stošesť a okolo jednej večer nám na tanieroch trónilo vyše 200 krásnych surových pirôžkov. Úmyslom bolo vypražiť ich ráno, aby cez noc nezostarli a aby boli na Global Village pekné čerstvé. A tak som sa ráno zobudil o 5:00, potom o 5:30 a nakoniec o 6:15, kedy som sa rozhodol, že už skutočne nastal čas ísť vyprážať. Lenže čo sa nestalo: pirôžky sme večer poukladali na seba, takže sa nám do rána pekne zlepili... viac času som teda strávil ich odliepaním ako vyprážaním. Keď túto spúšť videla Doňa Miriam, poslala ma radšej sa umyť a obliecť a sama sa ujala záchrany nášho slovenského národného jedla. Jedlo zachránila, pirôžky sme dovyprážali a mohlo sa ísť na Global Village.

Tá sa konala na Universidad Autónoma Manizales... keď som hodinku po oficiálnom začiatku prišiel, akurát začínali prichádzať aj ostatní stážisti. Stánky už boli rozložené od minulej noci a Dani Osorio pri ich stavbe tak zmokol, že som mu musel večer požičať sveter, aby chudák ešte nechytil zápal pľúc. Tak som teda vytiahol pirohy, rapkáč, šúpolieku a prospekty a hor sa do osvetľovania našej slovenskej vlasti kolumbíjskemu ľudu. Okolo 10:30 prišla aj Katka z Arménie, tak sme prezentovali dvaja. Nasledoval obed, návšteva chudobných detí z jednej nadácie, ktorá spolupracuje s AIESECom, návšteva študentiek našej Indky Manishe, ktorej som následne išiel poblahoželať k tomu, že to s nimi ešte do teraz vydržala... ja som mal po 10 minútach celkom dosť (učí totiž na najdrahšej súkromnej dievčenskej škole v Manizales -- vačšiu hordu nafúkaných, rozmaznaných a nevychovaných pubertálnych stríg som v živote nevidel). Celá Global Village sa okolo 17:00 úspešne skončila, po čom sme sa všetci odobrali do našich domovov prezliecť sa a pripraviť sa na večernú chivu (to je ten špeciálny párty autobus, ktorý jazdí po celom meste... znamená to inak aj "koza"). Tá bola v pohode, síce som mierne odspával, ale aj tak bolo cool. Keď nás chiva dopravila okolo 23:00 naspäť do El Cable, išli sme sa ešte najesť. To však bol posledný klinec do truhly niektorých jednotlivcov, ktorí predtým pili rum a aguardiente (pravdepodobne tá voda, z ktorej ich robia, bola nejaká zlá, tak im prišlo nevoľno... predstavte si...). A tak sa chodník pred stánkom s hoddogmi približne 10 minút po našej konzumácii začal zapĺňať neprirodzene predklonenými, opierajúcimi sa, padajúcimi a o vstávanie sa pokúšajúcimi AIESECármi (Bulhar Petko hoddog zvládal celkom dobre, svoj žalúdok už totiž stihol vyprázdniť predtým - hneď potom ako stratil pas :D). Manisha sa pekne zhulila a vykrikujúc na celé mesto sa vznášala smerom do ďalších podnikov, zatiaľčo väčšina z nás ostatných sme sa pomaly odobrali do svojich útulných domovov. A bola sobota.

O druhej sme mali ako vždy na architektúre asembleu, aj keď tentokrát bola veľmi krátka, pretože večer sa chystala slávnostná "promócia" nováčikov (tých, ktorí úspešne napísali testy :D). Na slávnosť boli pozvaní aj rodinní príslušníci čerstvých AIESECárov v nasledujúcom zložení: mamy a otcovia, sestry a bratia, (pra)babky a (pra)dedkovia, bratranci a sesternice, strýkovia a striné, ujovia a ujčiné, svokry a svokrovia, svatky a svatovia, nevesty a zaťovia, švagriné a švagri, netere a synovci, dcéry a synovia, ako aj (pra)vnúčky a (pra)vnukovia. Všetko išlo ako po masle, ja som si predtým vlastne celý deň pripravoval príhovor, o ktorý ma ako zahraničného požiadali, dopadol ale nadmieru dobre, takže pohoda jazz. Mierny problém bol s technikou, ktorá po celý čas zlostila, ale prežilo sa. Ja som ešte musel splniť dôležitú misiu: odovzdať nášmu malému Crisovi od jeho frajera Jorgeho z Arménie čokoládu ako darček k "promócii". Po jej úspešnom vykonaní sme sa aj s Onim, Crisom a Katkou vybrali do Mall Conavi na tie úžasné lasagne, ktorých sa stále nemôžem dojesť. Potom bola samozrejme ešte u Kokiho párty, kam sme sa prišli ukázať, aby sa nepovedalo a išli sme pekne domov.

Na ďalší deň sme totiž mali ísť s Onim a jeho kamošmi na chatu, pričom vstávať bolo treba o 3:30 a to som ešte musel dorobiť jeden preklad. Čakala ma teda dlhá noc. Vydržal som nezaspať, preklad som stihol odoslať a povzbudený týmto úspechom som sa pobalil a vybral na terminál. Tam sa postupne zišla celá partia, avšak začali sa k nám šíriť nepríjemné zvesti, že kvôli dažďom zavalilo cestu a že prejsť sa dá len osobnými autami. Objednali sme si teda s ťažkým srdcom taxík, ktorý nás mal bezpečne doviesť do neďalekého mesta na chatu. Po tom, ako sme kvôli obchádzke bezpečne prešli uzučký most (šírka cca. 2 metre) cez hlbokú 30m roklinu (v jeden moment som sa pozrel z okna a až sa mi hlava zatočila), sme sa začali normálne tešiť a spievať: sláva nášmu výletu. Nadšenie v aute však trvalo len dovtedy, kým sme na vlastné oči nezbadali spomínaný zával. Zistilo sa totiž, že pôvodné správy o jeho priechodnosti pre malé vozidlá boli značne nadhodnotené. Cez popadané stromy a zeminu mohli prejsť tak nanajvýš autá hračkárske. S dlhým nosom, mokrým okom a ovisnutými kútikmi sme sa teda vrátili na terminál a rozhodli sa doma počkať až do obeda, či sa náhodou cesta neuvoľní. S Onim sme teda skočili ku mne domov a aspoň na pár hodín si pospali :D. Tu ešte stojí za zmienku, že hlad ma donútil po 15 rokoch skúsiť Oniho ponúkaný jogurt: výsledok - mám rád jogurty :D huráááá...

Keďže sa ale cesta ani do obeda neuvoľnila, zostali sme po celý deň u mňa a kecali o linguistických zákutiach španielčiny a slovenčiny v spojení so štúdiom geografie Latinskej Ameriky a Ázie. Nakoniec sme sa ešte vybrali do kina, kde sme pri Ironmanovi (ja už napoly spiac) zakončili tento na udalosti bohatý týždeň. A keďže v pondelok bolo voľno, mohol som sa konečne poriadne vyspať... ale o tom zas o týždeň.

Pridaná voľba rozlíšenia stránky 3.6.2008

top
Tak som sa zasa trošku po nociach namiesto spánku hral so stránkou a hľa, aké čudo nám to pribudlo do horného pravého rohu pod RSS a Atom feedy. Veru tak, milé deti, odteraz si už na stránke môžete voliť rozlíšenie, v akom sa vám bude zobrazovať. Aby sme vyhoveli náročným, je k dispozícii 42 rôznych možností, ktoré by mali zodpovedať všetkým aktuálnym rozlíšeniam monitorov vyšším ako 1024x768.

V prípade, ak si želáte nastavené rozlíšenie zachovať aj pre budúce návštevy, niet nič ľahšieho: stačí zvoliť požadované rozlíšenie a stránku si pridať do obľúbených položiek - po kliknutí na čerstvo pridanú stránku v obľúbených položkách sa vám táto zobrazí v zvolenom rozlíšení. Autodetekčná funkcia zostala zachovaná, t.j. pri načítaní stránky bez udania rozlíšenia sa použije najväčšie rozlíšenie, ktoré počítač v tom okamihu podporuje. Okrem toho zostane nastavenie rozlíšenia zachované aj pri prezeraní všetkých podsekcii hlavnej stránky (neplatí pre hymnu a fotogalérie).

Samozrejme, mysleli sme aj na tých, ktorí nemajú nainštalovaný Flash (resp. ho majú v práci zablokovaný :D) a voľba rozlíšenia funguje aj bez Flashu - síce v graficky jednoduchšej, ale rovnako funkčnej verzii.

Sayonara :D

Katkine narodky 5.6.2008

Celý týždeň sa ako obvykle začal v pondelok, ktorý bol prvým z dvoch konzekutívnych tzv. "puentes" - trojdňových víkendov, za ktoré vďačíme na pondelok pripadnuvším štátnym sviatkom. A ako sa na štátny sviatok patrí, oslávil som ho patrične za pomoci dlhého spánku a ničnerobenia -- trochu som sa hral, trochu čítal, trochu surfoval po nete a tak :D

Kritickým dňom sa stal tentokrát utorok, kedy som sa zasa plný elánu dobrovolne na silu vytiahol z postele a po absolvovaní predpísanej a nutnej osobnej hygieny som sa vydal na cestu takmer nezištnej pomoci kolumbíjskemu zdravotníctvu. V utorok patrilo medzi zaujímavejšie momenty hádam to, že sme mali kvoli jednému projektu stretko so starostovou pravou rukou (vyviezli sme sa na 15 poschodie miestnej radnice, výhľad z ktorého by skutočne stál za kandidatúru v komunálnych voľbách :D) a popoludní ma Gustavo zaškoľoval do nového procesného systému (fuj). V stredu sme tesne po obede absolvovali povinnú prednášku o umývaní rúk (vedeli ste napr., že ruky sa nesmú po umytí otriasať, lebo takto sa čisté časti pokožky opätovne zamoria vodou stekajúcou z neumytého zápästia, resp. predlaktia?) a večer ešte anglické testy s jedným chalaniskom, ktorý sa snaží ísť cez nás na stáž. Štvrtok priniesol taktiež kopu zábavy, hlavne keď sme sa s Onim pustili do výroby jedného celkom super hlavolamu/puzzle... keď dokončíme, ukážem :D. Pri tej príležitosti sme sa tiež boli najesť za mestom v jednej retro-reštike (štýl cca. 20. roky), ktorá mi celkom učarovala. Jedlo super, obsluha fantastická a ceny rozumné :D

Najzaujímavejší vývoj však nastal v piatok. Zistilo sa totiž, že v Termales del Otoňo bude koncert Caldaského symfonického orchestra. Také niečo sme si, samozrejme, nemohli nechať ujsť, a tak sme podvečer s Onim a Cristianom sedeli v aute smerom termales. S Onim sme ale mali aj postranný plán: po koncerte využiť to, že sme v Termales a skočiť rovno na dve hodinky do termálnej vody. Koncert bol super, nie až taký dobrý ako národný orchester pred 2 týždňami, ale aj tak fajn. Gólom večera bolo, keď ku koncu predstavenia dirigent zostúpil zo svojho dirigentského pultu, schytil lesný roh jedného z muzikantov a rozdelil orchester na 4 časti. Každej z častí zahral na rohu tón, ktorý daná časť orchestra zaspievala. Potom, ukazujúc na jednotlivé časti orchestra spravil z hudobníkov spevákov a tí vylúdili na počudovanie veľmi príjemnú melódiu (skutočne som netušil, že hudobníci vedia aj spievať :D). To však nebolo všetko. V zápätí sa zo zákulisia priplichtil klarinetiska, gitarronista (akoby taká veľká tučná gitara) a jeden cuatrista (taká malá úzka gitara so 4 strunami a dlhým krkom - zvuk má ako banjo) a takto vo štvorici aj s na lesný roh trúbiacim dirigentom nám zahrali do rytmu. Vysvitlo, že dirigent (inak Venezuelčan) je tiež známym hráčom na lesný roh a tak si nemohol nechať ujsť príležitosť. Aby ale nebolo prekvapení dosť, na konci koncertu mu jeho šéf dirigent odovzdal plaketu za prácu, ktorú s orchestrom spravil. No a na oplátku pozval (no, skôr dotlačil) náš Venezuelčan milého šéfa orchestra, že reku nech niečo zadiriguje. A tak zadirigoval, ako prídavok, ešte raz kolumbíjsku hymnu (ktorá sa tiež netradične hrala aj na začiatku koncertu, spôsobiac tak obecenstvu hneď dve dilemy: vstať či nevstať a tlieskať či netlieskať :D). Neskôr, po koncerte, sme sa ešte s Onim bahnili 2 hodinky v (nie až tak horúcej) vode a išli domov.

V sobotu nastala strašidelná situácia. Keď som sa išiel ráno osprchovať, zistil som, že sprcha nefunguje. Bolo to skutočne šokujúce zistenie, najmä vzhľadom k tomu, že ja sa studenej vody bojím ako čert svätenej a radšej budem smrdieť, ako by som sa mal osprchovať v 10°C ľadovej smršti. Po viacerých pokusoch však sprcha nakoniec naskočila a tak mi bolo dopriate vychutnať si horúcu sprchu. Poobede sme mali s Onim a Cristianom naplánovanú cestu do Armenie. Cris išiel za svojim frajerom a my s Onim za našou Katkou Ďurovkovou, ktorá totiž v nedeľu oslavovala narodky a takú príležitosť sme si predsa nemohli nechať ujsť :D Do Arménie sme prišli podvečer a ja som návštevu tohto super mesta hneď po večere v podobe lasagní využil na kúpenie plesnivého syra, na ktorý sa mi tu po pol roku už začali neuveriteľne zbiehať slinky. Tu sa plesnivý syr takmer vôbec neje, takže som ho pekne celý rozkrájal a všetci prítomní (ja, Oni, Cris, jeho frajer Jorge, Katka aj Dani Londoňo) sme sa pustili do jedenia. Na moje počudovanie všetkým chutil :D Večer sa už ale išlo na párty k miestnej AIESECárke, kde sa postupne vystriedala väčšina členov AIESEC Arménia, počúvala sa naša európska hudba (bol zákaz merengue, salsy, vallenata aj regetónu, s ktorým som sa ja úplne a s radosťou stotožnil :D). Zábava bola vynikajúca a rozprávalo a tancovalo sa až do rána. Nás s Katkou Ďurovkovou ale ešte čakala milá povinnosť odniesť (áno, skutočne odniesť :D) Doris domov, lebo mierne prebrala a jej pečienka umiestnená v útlom 45kg telíčku si dala spolu s ňou šlofíka :D Po úspešnom absolvovaní misie sme ešte aj s Onim, Katkou, Danim a jeho bratom Miguelom chytili taxíka do Calarcy k Danielovým rodičom, kde sme sa rýchlo ponorili do ríše snov :D.

V nedeľu sme zavčas rána (približne okolo 11:00 :D) vstali, nakŕmili naše hladné žalúdky a pripravovali sa na večernú návštevu Tebaidy. Ide o malé mestečko v departmente Quindío, kam sa presťahovala rodina, u ktorej predtým bývala Katka Ďurovková. Keďže ale Oni (a to žije v tejto oblasti už 6 rokov :D) vôbec nepoznal Arméniu, vybrali sme sa okolo 14.00 poobede pekne spoznávať mesto. Prešli sme sa teda centrom a hľadali niečo pod zub - našli sme japonskú reštauráciu s veľmi prijateľnými cenami, ktorá navyše vyzerala veľmi dobre. Jediný problém však bol, že ju otvárali až o 18:00 - vybrali sme sa teda ešte do arménskeho parku, tam sme zo hodinku pokecali a hor'sa na ázijskú kuchyňu. Nakoniec sme si vybrali opekané rezance, ktoré nám naservírovali aj s polievkou (v cene :D) - vynikajúce. Po super obedo/večeri sme sa ešte presunuli do Popsy na zmrzku a to sa k nám už pripojila aj Katka Ďurovková s Danielom a Doris, nasadli sme na autobus a šup do Tebaidy. Tam sme nasadli na taxík do konferenčného centra Amanecer, kde spomínaná Katkina ex-rodina býva. Keď sme prišli, bola už samozrejme tma, takže sme z prostredia veľa nevideli, ale dom bol úplne skvelý - priestranný a postavený takmer výlučne z miestneho bambusu nazývaného Guadua. Nafúkali sme teda balóniky, vytiahli nejaké to jedlo a pitivo a za tónov hudby sa pustili do druhej časti oslavy Katkiných narodenín. Niekedy okolo desiatej večer sa nám podarilo zobudiť dovtedy spiacu malú, takmer dvojročnú Rosario a od tej chvíle oslava zmenila hlavného aktéra z Katky na Rosario (sory Katka :D).

A tak sa večer pomaly prechýlil do včasného rána a my sme sa pobrali spať (zmestili sme sa tak akurát po dvoch na posteľ :D). A čo bolo po prebudení si povieme o týždeň, pretože pondelok bol síce sviatok (druhý puente), ale aj tak to bol pondelok a teda začiatok nového týždňa. Zai tian :D

Parque del Café, Radioteleton a Teambuilding 12.6.2008

Minulý týždeň sme skončili pri tom, ako sme v nedeľu, po oslave Katkiných narodenín v Amanecer, bezstarostne zaspali. Keďže bol minulý pondelok ale druhý voľný v poradí, do roboty sa išlo až v utorok. To znamená, že sme sa v pondelok v Amanecer mohli do sýtosti vyspať a pred návratom do Manizales podniknúť ďalšie bohumilé aktivity. Vstali sme teda pomerne neskoro, požili chutné a výživné raňajky (vajcia) a svojou prítomnosťou zabávali večne sa škeriacu Rosario. O menšie vzrušenie sa postaral Tuto, inak pred týždňom oslávivší svoje 17. narodeniny, ktorý pred domom našiel hada. Hadík to bol síce malý, asi len 30cm dlhý a pol centimetra široký, ale o výskot a škrekot predsalen núdza nebola. Spoločnými silami (on rukou a ja fotoaparátom :D) sa nám ale hada podarilo zdolať a odhodiť do trávy (nebudeme predsa hubiť domácu faunu, všakže :D). Potom sa ma len tak medzi rečou spýtali, či som už sedel na koni. Nestihol som ale ani len zamietavo zavrtieť hlavou, keď sa dupotajúc prirútila malá Rosário a začala svojou dvojročnou hatlaninou obsesívno-kompulzívne opakovať: "abažito, abažito" (v preklade: "koík, koík", spotvorená to forma slova "caballito", čiže "koník"). Vysvitlo, že otec Rosário a zároveň frajer jej mamy (majú sa radi, majú spolu dieťa, chodia spolu už dva roky, ale ešte akosi nevydalo zobrať sa :D) vo vedľajšom dome chová kone a Rosário je nimi mierne posadnutá. Jej starký bol totiž za čias svojej mladosti najlepším jazdcom celého departmentu Quindío a malá Rosário po ňom očividne zdedila nejaké gény.

Tým pádom bolo rozhodnuté a z Tebaidy sme nemohli odísť bez toho, aby sme si nevyskúšali "jazdenie". Rosáriin tato (inak, nebude asi o moc starší odo mňa) teda osedlal koňa, vyviedol ho na lúku a posadil naň malú Rosário. To ste mali vidieť ten žiariaci pohľad a hrdé držanie tela, keď sa z chrbta svojho štvornohého tátoša Rosário konečne raz mohla pozrieť na svet z výšky dospelých :D. Potom sme sa na koníku postupne vystriedali jej tato, Tuto, Doris, Oni a ja (Katka aj s Danim medzi časom už odišli do Calarcy, lebo Dani mal nejaké povinnosti). Pre tých, ktorí ešte s (štvornohými) koňmi nemali do činenia, osvetlím hádam len toľko, že sa mi jazdenie celkom ponášalo na lyžovanie: pri oboch športoch človek zatáča pohybmi svojho glutea maxima (ľudovo nazývaného aj "zadok") a pri oboch platí, že pomaly ďalej zájdeš. Pocit to bol inak super a môžem s hrdosťou povedať, že svoje prvé chvíle jazdenia som si užil :D Najvtipnejšia bola pritom Doris, ktorá sa po celý čas nekontrolovateľne smiala. Vraj sa jej ten kôň zrazu zdal strašne smiešny...

Po absolvovaní hodiny jazdenia a exkurzie po areáli Amanecer (super konferenčné centrum, veľmi pekne architektonicky riešené, kopa ovocných stromov, relaxačné prostredie) sme si s Onim dobalili kufre a vybrali sa aj s Doris do Tebaidy. Náš plán s Onim bol totiž ísť do Parque del Café, čo je, ako už jeho názov napovedá, veľký zábavno/vzdelávací park na motívy kávy nachádzajúci sa pri neďalekom mestečku Montenegro (áno, v preklade znamená Čierna Hora). Stalo sa však, že sme v Tebaide o 3 minúty zmeškali bus, ktorý stadiaľ do Parque del Café premáva každú hodinu. Aj napriek zdaniu to bola v podstate dobrá správa, lebo sa nám tým pádom vytvorilo hodinové okno na obeeeeed... jééééééééj :D Aj s Doris sme teda našli prvú reštiku, ale keďže sa jej opekaný pstruh s hranolkami za 12.000 nepáčil (vraj jedlo bez ryže nie je jedlo), išli sme hľadať ďalej. A dobre sme urobili, lebo o kúsok ďalej sme našli reštiku podávajúcu minutky za 4.500 pesos. A nie hocijaké minutky: Veľký tanier držkovej polievky alebo guľášu, výber z 3 hlavných jedál (pečienka, kuracina alebo hovädzina) s prílohou, šalát a džús -- to všetko v cene. Ja som si dal držkovú a pečienku a bolo to VYNIKAJÚCE... ešte teraz, ako toto píšem, sa mi zbiehajú slinky :D

Napapali sme sa, posadili Doris na autobus do Arménie a spolu s Onim sme sa práve načas dostavili k autobusu do Parque del Café. Zistil som zaujímavú vec: na dedinách sú tu v Kolumbii ľudia vysoko dochvíľni... to len v mestách platí to známe maňana, maňana :D Vybavení zmrzlinou sme sa teda pobrali do Parque del Café. Po necelých 40 minútach sme dorazili len aby sme zistili, že múseum kávy, jedna z vecí, ktorú sme si chceli pozrieť, je pre údržbu zatvorené. Aj tak bolo ale čo spoznávať, a tak sme si kúpili nie celkom lacné základé lístky (bez atrakcií, lebo na húsenkovú dráhu môžme ísť aj inam) a hor sa za dobrodružstvom. Najzaujímavejšou časťou parku bol náučný chodník s ukážkami najtypickejších kolumbíjskych rastlín (viď Fotogaléria 1: Flóra a Fauna) a legendárnych strašidiel. Najviac na mňa zapôsobil guaduový lesík plný trojmetrových bambusových "výhonkov" (skutočne to boli mladé bambusy ešte bez listov -- a potom prečo ich Číňania toľko jedia, keď sú také veľké), ktoré údajne narastú aj 10 metrov za rok - kedysi sa hojne využívali ako prostriedok na pomerne nepríjemnú smrť: obeť sa priviazala nad rastúci bambus istým nemenovaným otvorom smerom dolu a rastúci bambus ju za 2 týždne celkom úspešne a bolestivo nabodol. Ďalším objavom bolo, že guadua rastie vo veľkých, niekoľko metrov širokých trsoch. Celkom pôsobivé.

Na opačnej strane parku sme sa zase mali možnosť prejsť popri ukážkach rôznych kultivarov kávovníka, navštíviť rekonštruované indiánske pohrebisko, vidieť ukážky strojov a postupov používaných pri zbere a výrobe kávy (viď minulotýždňovú rozprávku na spodku stránky) a v neposlednom rade si o tejto téme vypočuť aj pomerne fundovanú polhodinovú prednášku. Jedinou chybou bolo, že oba náučné chodníky boli postavené v dosť prudkom kopci, ktorý sme si tým pádom vyšliapali dvakrát. A keď sme sa už s boľavými nohami nemohli dočkať sedačky, ktorá nás vyvezie opäť nahor, zistili sme, že je pre silnejúci vietor mimo prevádzky. Tak sme šľapali tretíkrát. Po odchode z parku sme chytili autobus do Arménie, kde sme sa na termináli stretli s Cristianom a Jorgem. Nasledovala krátka rozlúčka s Arméniou a traja Manizalenčania (Cristián, Oni a ja) sme sa pobrali naspäť domov, aby sme ďalší deň, v utorok, mohli zodpovedne plniť svoje pracovné povinnosti... ach jaj...

V utorok ráno ma čakalo nepríjemné prekvapenie: pokazila sa sprcha (ááááÁÁÁÁÁ... pomóóóóóc). Teda, nie celá sprcha, len prietokový ohrievač. A keďže Peťo Reťo jednoducho odmieta používať studenú vodu na iný účel ako je polievanie rastlín (ako hovoria v Kolumbii: "Agua fría es para las matas"), išiel som do roboty neumytý a strapatý. Dobrá správa bola, že teta Miriam akurát dávala zavádzať do domu plyn spolu s plynovým bojlerom, ale na druhej strane sa celý proces mal ťahať asi mesiac (zohnať dobrých robotníkov je tu celkom problém a doňa Miriam fušerinu nestrpí - tí poslední jej napríklad v dome pri vysekávaní potrubia spravili taký bordel, že bolo všetko pokryté dvojmilimetrovou vrstvou prachu -- a mňa nič lepšie nenapadlo, ako napísať ujovi, čo má u nás v dome zagarážované auto, na kapotu UMY MA, čomu sa nie celkom potešil, nakoľko ho práve v to ráno umýval... whoops, shit happens :D). No a po mesiaci by som už aj ja, inak známy svojou ako ruže sviežou osobnou arómou, možno začal ako zhnitý hrášok či pokazené vajíčko mierne posmrdkávať. Riešenie sa však našlo a tak som sa aj studenej vode vyhol, aj som bol čistý, svieži a umytý. Doňa Miriam totiž každé ráno zohriala za tri lavóre horúcej vody, postavila ich do sprchy a všetci sme sa pekne poporiadku očistili od každodenných nánosov špiny. Po dvoch dňoch ju to ale prestalo baviť a tak radšej kúpila novú sprchu (za smiešnych 25.000 pesos - asi ako našich 250 korún) :D.

Inak bol týždeň na udalosti chudobný, akurát v stredu mi prišla anglická verzia knihy Harry Potter a kameň mudrcov, ktorú som dva týždne dozadu bol kúpil na e-bay (moja prvá transakcia, jééééj) pre Oniho, lebo sa chce trošku zlepšovať v angličtine. A Harry Potter je na to ako stvorený. Vo štvrtok sa celý deň konala akcia spriatelenej nadácie Alejandra Vélez, ktoré pomáha nemocnici financiami pre jej oddelenie onkológie. Založila ju mama jednej pacientky, ktorá pred 15 rokmi umrela na rakovinu a nadácia nesúca jej meno bola splnením posledného želania tejto mladej dámy - aby sa pomohlo deckám, ktoré prídu po nej. Akcia mala názov Radioteletón a bola zameraná na získavanie peňažných darov od firiem aj jednotlivcov. Miestna televízia a rádiá celý deň nevysielali nič iné ako program Radioteletónu pozostávajúci z koncertov, rozhovorov s deckami, návštevy Miss Caldas, známych osobností apod. Vyzbieralo sa cca. 110 milónov pesos, nie až toľko, ako sa dúfalo, ale lepšie ako drôtom do oka. Najlepšie je, že z daných peniažkov dostaneme niečo na náš projekt herne pre hospitalizované decká. Došiel aj Oni, hrala kapela Universidad Nacional (na pôde ktorej sa Radioteletón konal) a celkovo bolo rušno. Strávil som tam celé popoludie až do 22:00. Pri pokecoch s deckami mi ale skrsol v hlave nápad zobrať kamoša Robinsona večer do kina na Indianu Jonesa, lebo chalanisko trávi v Manizales už 3 mesiace zavretý na ubytovni a je unudený k smrti. Jeho mama ho ale kvôli večernému chladu, ktorý týmto deckám so zníženou imunitou môže kľudne spôsobiť zápal pľúc, nepustila. Išli sme teda my s Onim (no, od filmu som popravde čakal o niečo viac, ale mal aj svoje svetlé chvíľky :D ). S Robinsonom sme teda vymysleli náhradný plán na piatok. Vzali sme aj Ruku a nešli sme už na Indyho (dvakrát po sebe by bolo primoc), ale na Narniu. Bolo super, chalanisko sa trochu odreagoval a večer sme ešte s Rukou a Onim vybehli do Chipre najesť sa.

Sobotu som strávil dospávaním a výrobou jedného špeciálneho puzzle a tak som ani nezbadal, ako prišla nedeľa. Od 7:30 (ehm, teda v skutočnosti 8:30) sme mali v Bosque Popular (miestny park) teambuilding AIESEC, bolo super, mali sme súťaže, hrali futbal a frisby a tak. Jednu sme dokonca vyhrali - okrem športového zápolenia sa v nej na čas riešili aj logické hádanky - posúďte sami:
  • Ste na jednom konci chody, ktorou môžete prejsť iba raz. Na jej druhom konci sú zatvorené dvere. Za dverami žiarovka. Vedľa seba máte tri vypínače, z ktorých práve jeden zapína žiarovku. Ako zistíte, ktorý?
  • Boli raz dvaja bačovia. Raz hovorí prvý druhému: "Počuj, Kľeofáš, daj že mi ty jedňju z tvojích oväčiek, buďeme mať narovnako". "Ba veru nie," hovorí druhý, "čerta starieho ťi ja dám. Daj mi radšej ty jedňju z tvojích a buďem mať dvakrát viac ňež ty". Koľko ovečiek má prvý a koľko druhý bača?
  • Prievozník musí previesť cez rieku kozu, vlka a hada. Na loďke má iba jedno miesto pre pasažierov. Vlk však nesmie zostať s kozou sám, lebo by ju zožral. Ako prevezie prievozník zvieratká?
  • Akým spôsobom dostaneme z 9 po odobratí 1 číslo 10?
  • (bola ešte jedna, ale nejak si ich už nepamätám. Správne výsledky týchto štyroch očakávam vo fóre. Prvého správne odpovedajúceho štedro odmením :D)
Inak, mňa (zasa) celkom pekne spálilo, ale pozorujem, že zakaždým ma to slniečko pošteklí menej, takže možno si nakoniec aj zvykám :D Poobede som od únavy zaspal, večer dohral Simon the Sorcerer, dobre pohol s knihou, ktorú čítam, vycikal sa, umyl zuby a išiel spať. A bol pondelok...

Pereira a Viterbo 20.6.2008

Csökolom milé deti, csökolom :D Ozývame sa opäť v našej pravidelnej rubrike: Príbehy Slováka v Kolumbii. Naposledy sme sa rozlúčili s konštatovaním, že je zasa pondelok. A ponedlok veruže aj bol. Akurát že sa nič zaujímavé nestalo a utorok bol rovnako záživný, takže vhupneme rovnými nohami do stredy. O 12:45 mal totiž kamoš Andrés Acosta z Manizalenského letiska odlietať na stáž do Švédska. Vybrali sme sa ho teda aj s bielymi vreckovkami odprevadiť a presvedčiť sa, či skutočne odletel :D. Problém však bol v tom, že neodletel. V Maizales bola totiž (prekvapivo a celkom nezvyčajne) zasa hmla a nízka oblačnosť, takže naše letisko (opäť celkom prekvapivo a nezvyčajne) zatvorili... milým cestujúcim teda letecká spoločnosť Avianca pristavila autobus, ktorým ich prepravila na letisko do Pereiry a poslala ich lietadlom odtiaľ. Aj tak ale tým nabral také meškanie, že už v Bogote nestíhal prípoj do Paríža. Musel teda prespať v Bogote u strýka a ísť nasledujúci deň (našťastie Avianca všetko vybavila u Air France -- som zvedavý, čo by asi tak v takomto prípade urobili Slovenské aerolinky...). Do Švédska došiel ale v pohodke (osobnú prehliadku mu ako Kolumbíjčanovi robili v Paríži len dvakrát :D). Z Paríža letel do Kodane a odtiaľ vlakom do Švédska (vedeli ste, že majú medzi Dánskom a Švédskom most????). Kvôli tomuto meškaniu sme ale my z rozlúčkového výboru nestíhali obed, tak som sa musel poobede tváriť, že pracujem, hladný.

Vo štvrtok sme s Onim celkom neplánovane a spontánne skočili do kina na PS: I love you (veľmi dobrý dating film - sme sa rehotali celú dobu :D). V piatok sme zasa večer skočili na koncert dychového orchestra Universidad Nacional: bol dosť do pohody a takíto kultúrne vyžití sme zavŕšili pracovný týždeň.

V sobotu sme sa zasa spolu vybrali do Pereiry - Oni tam mal AIESEC meeting a ja som sa išiel ako zástupca zahraničných kuknúť na "promócie" ich AIESECárskych nováčikov. Promócia dopadla úspešne, super bol aj chalanisko, ktorý hral na saxofón. Večer sme využili skutočnosť, že bol predvečer dňa otcov a všetky obchody boli otvorené do druhej ráno s postupujúcimi zľavami (t.j. o 12:00 stáli tričká menej ako o 9:00). Už dávnejšie som si totiž plánoval kúpiť nejaké tričká, mikinu a topánky, aby som sa zasa chvíľu aspoň vzdialene začal ponášať na človeka. To som ale ešte netušil, aký problém je dostať v Kolumbii niečo na moju veľkosť - a hlavne obuv... jediné čo sme teda kúpili, bolo tričko a polokošeľa, pričom zvyšok nám zostal na zohnatie v Manizales (ktorý je na obchody výrazne chudobnejší ako Pereira).

Spali sme u Christiana a v nedeľu sme sa pobrali na fincu. Teda, len ja s Christianom, lebo Oni musel kvôli dňu otcov (ktorý tu oslavujú rovnako vážne ako deň matiek) domov. Samozrejme, po pol hodinke od toho, ako sme sa rozlúčili, mi volal, že si u Christiana zabudol košeľu... hahaha... my sme už ale boli na ceste na fincu v mestečku zvanom Viterbo. Nachádza sa síce v departmente Caldas, ale do Manizales sa človek z neho dostane rýchlejšie cez Pereiru ako priamo (a okrem toho voda zobrala pred týždňom most, takže momentálne len cez Pereiru). Vo Viterbe sme kúpili nejakú poživeň (čínsku ryžu :D), kukli miestny dom, v ktorom zaznamenávajú všetky dôležité udalosti mesta na tehly (ako napríklad kto bol prvou pôrodnou babou alebo kto vlastnil prvý bicykel v meste) a hor sa s Christianovým ujom na fincu.

Finca bola úplne úžasná, všade tichúčko, pohodička, bazénik, no jednoducho idyla. S Chrisom sme zobrali jeho malého dvojročného synovca (prisahám, že vyzerá na 4 roky - strašne je veľký) na prechádzku miestnym lesoparkom, kde sa mi podarilo zopár šikovných záberov na faunu a flóru. Po takomto osviežení tela sme si osviežili čínskou ryžou aj žalúdok a potom ruk-cuk do bazéna osviežiť sa tak celkovo. Na prekvapenie všetkých ma ani pripekajúce slnko pri bazéne nespálilo (možno to bude nižšou nadmorskou výškou alebo aplikáciou tej veci na opaľovanie :D). Okolo piatej večer som sa už ale musel pobrať domov, zaviezli ma teda k busu, rozlúčili sme sa a bolo.

V Pereire som ešte skočil naspäť do Chrisovho domu vyzdvihnúť Oniho košeľu (bola prietrž mračien a tak som musel šikovným trikom predbehnúť asi 100 ľudí čakajúcich na taxíky, inak by som to ani nebol stihol), potom rýchlo naspäť na terminál a busom späť do Manizales.

A bol zasa pondelok.

Konečne víkend v Manizales 26.6.2008

Pánboh daj šťastia, lavička, dnes to bude krátke :)

Minule sme už ako tradične skončili s našim rozprávaním na prelome soboty a nedele. Tento týždeň bol na udalosti pomerne skúpy a v rovnakom duchu sa niesol aj pondelok, kedy sa počas celého dňa nič nedialo. Zlom nastal až večer, kedy sme sa s Onim vybrali pozháňať veci, ktoré mi ešte chýbali k tomu, aby som sa začal podobať na človeka. V Arturo Calle, obchode s dobrým tovarom a celkom ľudovými cenami sme zohnali topánky (síce číslo 42 keď normálne nosím 45, ale boli nejaké väčšie, takže mi sadli v podstate ako uliate) a ponožky (:D) a hneď vedľa v ďalšom obchode sveter. Takto fasa vybavený a s nulou na účte som sa spokojný ponoril do ríše snov. V utorok bola jedinou zaujímavou udalosťou dňa návšteva kina. Kung-fu panda bola vynikajúca a vrelo odporúčam :) Zároveň v novinách vyšla v spoločenskej rubrike fotka Katky Ďurovkovej, lebo Danielova (jej frajer) mama tu oslavovala 50-ku, tak jej musím doniesť výstrižok :)

V stredu zasa nič zvláštne, len večer stretnutie delegácie pred nadchádzajúcou konferenciou NATCO (na pobreží pri Cartagene - už sa neviem dočkať). Dohodli sme sa, že si dáme všetci spraviť "psie známky" (to, čo majú na retiazke vojaci) s menom a nápisom "LC Manizales". Vo štvrtok bolo potom stretnutie tímu HR a v piatok sme sa len s Onim vybehli večer najesť. Chceli sme zájsť do jednej talianskej reštiky, ale keďže tam mali svatbu, odišli sme s dlhým nosom. Náhrada bola čína, ale nič-moc.

V sobotu sme mali stretnutie AIESEC, kde došiel aj šéf nadácie zaoberajúcej sa poskytovaním bezplatnej starostlivosti deťom so srdcovými problémami. Pokecali sme o predpokladoch na založenie vlastnej nadácie, poklebetili a išlo sa domov. Predtým sme ešte s Onim ale znova skúsili už spomínanú taliansku reštiku a tentokrát mali miesta dosť. Za normálnu cenu som si dal cestoviny s hubovou omáčkou, ktoré boli skoro také dobré ako u nás doma. Keďže reštika má v skutku veľmi príjemné prostredie, objednali sme si aj pollitrovku (skoro pohár a pol som vypil - hehe) vína. Bolo to prvý krát v živote, čo som v praxi využil teoreticky získané poznatky o "koštovaní" vína: čašník prišiel, víno malo správnu teplotu, korok dal ovoňať, nalial najprv na ukážku a až po schválení dolial. Fakt super. No a keď nám po jedle ešte ponúkol cheesecake (tvarohový koláč, ktorý som od Ameriky pred ôsmimi rokmi nejedol a už mesiace som sa ho tu pokúšal zohnať), bolo rozhodnuté. Tá chuť sa nedá opísať, treba ju zažiť.

Nedeľu som strávil sťahovaním nejakých hier na PC, dočítal som rozčítanú knihu a za cenu miernej ospalosti nasledujúce ráno som začal hrať a aj dohral jednu menšiu adventúrku. Okrem toho sme mali ešte poobede návštevu jedného chalaniska z onkológie, ktorého bola Ruka vziať na prechádzku po meste a potom zakotvili u nás.

A bol čo? No predsa čo? No predsa pondelok :D





Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Kolumbia







Rozloha: 1,1 mil km2
(26. miesto)
Obyvateľstvo: 43,5 mil
(28. miesto)
Hl. mesto: Bogotá (8 mil. ob.)
Jazyk: španielčina
Náboženstvo: katolícke (95%)
Zloženie: mestici, belosi, mulati
Mena: peso
Hlava štátu: prez. Álvaro Uribe

Hymna Kolumbie









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Archív článkov 2



Voľný pondelok a chata v Barcelone 3.7.2008

top
Ach, ach, ach... jojkám ako strach :D

Určite ste si niektorí všimli, že nad článočkom chýba pravidelná rubrika Rozprávky starej matere. Nuž, celá záležitosť tkvie v tom, že za hodinku a pol odchádzam na týždeň a pol do Cartageny k moru, tak nejak nestíham písať :D Ale nebojte sa, o parapolitiku neprídete, dáme si ju budúci týždeň. Apropos, budúci týždeň pribudne článoček najskôr v nedeľu alebo pondelok, lebo až dovtedy sa budem slniť a užívať si života :D A nie, nechvastám sa... len tak trošku :D

Nuž, prvá zaujímavá udalosť sa stala v stredu, haluškám bedu, kedy nám do LC Manizales prikvitla nová stážistka z Indie, Vidia. Deva je to skúsená a scestovaná, tata je už dlhé roky veľvyslanec, takže pobehala celý svet. Anglicky hovorí dobre a čo je najdôležitejšie, vážení priatelia, NESMRDÍ :D Jéééééééééj :D Aká to zmena :) A normálne vyzerá aj sympaticky.

Hneď po jej príchode sa konalo stretnutie delegácie ľudí odchádzajúcich na NATCO. Snažili sa nás tam naučiť nový tanec, ktorý by sme ako delegácia mali predvádzať, ale keďže si naše "mírne pošetilé" baby vymysleli, že si nechajú poradiť od profesionálneho choreografa, dopadlo to tak, že pre samotnú komplexnosť krokov sa ho fakt naučili len baby. Chalani (a to už nehovoríme o drevených Európanoch) zízali na tancujúcich ako teliatko na nové vráta a nechápali čo sa deje :D

Vo štvrtok nám Angela spravila v práci taký malý workshop jogy... bola to celkom zábava :D

Dej minulého týždňa sa posúva dopredu zasa v piatok, kedy sme spolu s kamošmi (v zložení Oni, Christian a Jorge z Arménie) mali ísť na chatu niekde pri Arménii. Ešte pred odchodom sme celkom nejapne žartovali, že by bol gól, keby sme prišli na terminál a tam zistili, že Jorgemu sa nepodarilo chatu (naplánovanú už mesiac dozadu) vybaviť. Tak sme si smejúc sa vykračovali mestom. Prišli sme na terminál, kde sme našli Christiána, ktorý vyzeral, akoby mu boli včely všetok med odniesli. Najskôr som si myslel, že je to preto, že som náhodou (ako vždy) pol hodinu meškal, ale vysvitlo niečo iné. Christian nám oznámil strašnú správu, že Jorgemu sa nepodarilo vybaviť chatu (naplánovanú už mesiac dozadu). Taký nával smiechu cez slzy som už dávno nezažil.

Rozhodovali sme sa, čo ďalej. Keďže víkend bol predĺžený (voľý pondelok), bolo by škoda premárniť ho len v Manizales, najmä keďže sme už boli zbalení. Jorge teda vymyslel plán: na prvú noc nás nasťahuje k Jasonovi (chalanisko z Arménie) a medzitým sa pokúsi vybaviť inú fincu. Napoly zúfalí sme teda súhlasili. Cesta ubiehala pokojne, až na to, že sme išli spoločnosťou TransArmenia a nie Palmira Expres, takže, kým sme sa dostali do Arménie, poprechádzali sme pekne všetky mestečká v Caldas. Na mieste nás už čakal Jorge. Najprv sme sa vybrali najesť a potom hajde k Jasonovi. Ako odplatu za prenocovanie nám nakázal kúpiť fľašku Aguardiente, na čo sme samozrejme zabudli, takže sme sa museli po ňu vracať do centra.

Až u Jasona vysvitlo, že na druhý deň (sobota) má poobede prezentáciu a záverečnú skúšku z psychoanalýzy (chalanisko mal ešte nedávno 17, ale študuje na dvoch vysokých školách - na jednej podnikanie a na druhej psychológiu - a je až priveľmi inteligentný. Mierny alkoholik, ale inteligentný :D). Ako prípravu na skúšku teda načal litrovečku aguardiente a veru, ako bolo, tak bolo, polku z nej do druhej rána stiahol. Keď sme už, aj pre zatvárajúce sa oči, nestíhali jeho psychologicko-nadpriemerneinteligentno-opileckým pochodom, rozhodli sme sa ísť spať. Chalanisko najskôr zaspal na zemi, ale o 10 minút na to sa zdvihol a pobral sa ešte študovať (pripomínam, že s pollitrom aguardiente v sebe). Až okolo pol štvrtej ráno sa z jeho izby ozval víťazný pokrik v štýle: "Hahaááááá, konečne som pochopil Freuda". Len sme pokrútili hlavami a opäť sa ponorili do ríše snov.

Sobota sa začala super, lebo nebolo treba zavčas ráno vstávať, všakáno. Deň predtým som bol kúpil plesnivý syr nivoidného typu, ktorý som sa rozhodol dať okoštuvať miestnym, ktorí také čudo ešte poväčšine nevideli a ak videli, mali tendenciu jesť ho ako kus chleba - tí, ktorí nivu s jej neuveriteľne silnou chuťou poznajú, sa určite nebudú čudovať, že im vtedy nechutil. Rozhodol som sa preto zobrať gastronomickú výchovu kolumbíjskej mládeže do vlastných rúk a ukázať im, ako sa má Niva správne konzumovať. Nakúpil som preto aj rožky, maslo (žiadny margarín) a mlieko a všetko som pekne naservíroval. Ani nečudo, že syr zožal slávu a všetkým veľmi zachutil (tak, ako mesiac dozadu hermelín).

Potom sme hrali Scrabble (stolná hra - niečo ako krížovka). Hrali sme po španielsky a podarilo sa mi neskončiť posledný, čo som považoval za neskonalý úspech, keďže moja slovná zásoba sa rovná slovnej zásobe šesťročného dieťaťa :D Okrem toho sme ešte mali navýber šachy alebo karty (na rozdiel od Scrabble, ktoré som na víkend ukradol chorým deťom z nemocnice, som tieto posledne spomínané hry kúpil za nejakých 4000 pesos :D). Po výdatom obede (fazuľa, čo iné?) sme boli uprosení Jasonom, nech ideme na Asembleu AIESEC Arménia. Tak sme teda súhlasili, došli sme na miesto a až po 40 minútach sme zistili, že asemblea dnes nie je. Okrem toho si Jorge požičal môj fotoaparát na nejaké nemravné videá, tak sme sa zvyšní dvaja členovia delegácie pobrali niečo si hodiť pod zub.

Tak sa aj stalo, neskôr sme boli kúpiť nejakú stravu na fincu, ktorú sa Jorgemu na jednu noc podarilo nakoniec vybaviť, vybrať peniažky z bankomatu a čakať ako na zjavenie, kým mi donesú kameru. To už sme boli z celého dňa pekne otrávaní, lebo človek mal byť na chate a namiesto toho skončil pobehujúc po meste ako tajtrlík. Nakoniec sme ale chytili posledný bus do Barcelony (však vás už ani neprekvapuje, že také podobné mesto máme aj v Európe?), došli na fincu a bola pohodka. Kvasili sme, užívali si prírodu a prostredie a o pol noci som dostal tortu (Petra a Pavla) aj s napísaným menom -- no nehorázne dobrá bola... mňam :D. Len tak mimochodom, Petra Pavla sa tu oslavuje pomerne bombastickým spôsobom a v meste Neiba majú v tento deň každoročne slávnosti.

Ďalší deň bola nedeľa, kedy sa nedelá a tak sme sa ráno (ehm... doobeda) vykotúľali z postele a išli naspäť do Arménie (chata bola len na jeden deň). Skočili sme do kina na WALL-E (straaaaaaaaašne doporučujem. Je to úplne geniálny animák, Pixar sa zasa vyznamenal), potom na kofolu, potom najesť sa a nakoniec šup za Katkou Ďurovkovou do Calarcy. V Calarce totiž práve prebiehali jarmočné slávnosti, tak všetci tancovali a veselili sa. Nám sa ale moc nechcelo, lebo sme boli unavení z toľkého cestovania, a tak sme zostali spať u Daniho (Katkin frajer), pozreli sme si film a bol pondelok :D

Caaaaartaaaageeeeenaaaaa :D :D :D 18.7.2008

Hallohalli :D Po dvojtýždňovej prestávke vás všetkých vítam v našej pravidelnej rubrike: Čo nové v Kolumbii :D

Začneme prebudením v dome Daniela v Calarce. Primomínam len, že sa písal pondelok, dva týždne dozadu. Vďaka sviatku Sv. Petra a Pavla (hurrrááá) bol voľný deň a my sme boli na celovíkendovom výlete v Arménii a okolí. Po prebudení sme kukli ešte jeden film a to už nás Danielovi rodičia volali na obed. Varil Miguel (toho chlapca niekedy treba pozvať na Slovensko - varí úžasne :D) a podarilo sa mu ukuchtiť vynikajúce špagety s hubovou omáčkou. Nasledovalo polorýchle balenie a cesta naspäť do Manizales, lebo sme chceli stihnúť jazzový koncert, ktorý mal večer hrať típek z USA. Na nešťastie však koncert začal o 17:00 a nie o 18:00, ako sme si mysleli, a preto sme zostali s dlhým nosom bez hudobného zážitku :D

V utorok už nanešťastie bolo treba nastúpiť do práce a tak som sa s nevôľou ponoril do pracovného procesu. Večer nasledovali nejaké stretká, rovnako aj v stredu. Vo štvrtok sme mali v práci návštevu od tety z nadácie O2 Telefónica, ktorá sa chystá sponzorovať jeden náš projekt. Všetko si nafotila, švitorila pri tom rozkošnou Čilskou španielčinou, ktorej nerozumie ani pánboh a na záver spokojná nasadla na lietadlo naspäť do Bogoty :D. To však nebola najzaujímavejšia udalosť dňa. O 18:00 sme totiž mali spolu s ďalšími 20 ľuďmi z AIESEC Manizales naplánovaný odchod na konferenciu NATCO. Rýchlo som sa teda po práci zbalil a utekal na taxík na terminál. Meškal som 15 minút a bol som asi 4. v poradí, ktorý dorazl. Samozrejme, cca. do 19:30 sme čakali na posledných opozdilcov (hlavne na istého pána Oniho :D). Ešte šťastie, že sme mali busy objednané :D Išlo sa najprv obyšajným busom do Pereiry (smerom na juh), kde sme sa presunuli na veľké, klimatizované a neuveriteľne pohodlné autobusy (prisahám, že to bolo prvýkrát v živote, čo som mal v akomkoľvek nekoľajovom dopravnom prostriedku miesto sediac si vystrieť moje dlhé čungy). Okolo 10:00 večer sme sa teda vybrali z Pereiry do Cartageny (smerom na sever, ale čo už, keď cez Manizales žiadne busy nechodia). Samozrejme, kvôli klíme sme museli sedieť vo svetroch a dekách, ale človek si zvykne :D Keďže už bola v podstate noc a alkohol sa rýchlo míňal, zakrátko sa celý autobus ponoril do ticha pochrapkávajúcich a mľaskajúcich spiacich AIESECárov.

Ďalší deň sme sa prebudili hladní, a tak vhod padli vopred pripravené zásoby, ktoré som prezieravo nakúpil (párky v konzerve, nejaký ten tuniak, chlebík, voda a kopa ovocia). Na obed sme sa potom zastavili v motoreste pri ceste, ale to už sme sa blížili k pobrežiu a po vystúpení z klimatizovaného autobusu sme boli šokovaní horúcim vzduchom. Napapali sme sa teda a pokračovali v jazde. Do Cartageny sme dorazili v piatok okolo druhej poobede, čím sme cestu prešli za rekordných 17 hodín (občas sa človek zdrží aj 26). Tu nastalo riešenie celkom závažného problému, nakoľko otec chalaniska, u ktorého sme mali v tú noc (a ďalšie tri noci po konferencii) ZADARMO prespávať, sa rozhodol na nás na poslednú chvíľu vyryžovať a naúčtovať nám 15.000 na noc a osobu za spanie na zemi. Oficiálne zdôvodnenie: voda je drahá. Tak sme sa pekne naštvali, poslali ho do horúcich pekiel a šli do hotela (umiestneného v úplnom rožteku poloostrova Bocagrande). Zatiaľčo tento starý úžerník po nás chcel 15.000 na noc v dome cca. 30 minút taxíkom od mesta (za taxík by sme zakaždým platili asi 10.000), hotel, ktorý sme si našli bol priamo na pláži, klimatizovaný, super pekný, všetci sme spali na posteliach a platili po 12.000. A to nám ujo tvrdil, že pod 40.000 sa nič nedá zohnať. Ponaučenie: kto sa snaží s nami vybabrať, bude vybabraný :D

Večer sa išlo na pláž, kde sme pobudli asi do tretej nadránom (ale iba na brehu, lebo kúpanie je po 18:30 zakázané - aby sa opití turisti v noci netopili :D), hľadali sme ešte stratenú peňaženku, ale všetko sa našlo a spokojne sme išli spať. V sobotu ráno sa oficiálne začínala konferencia. Presunuli sme sa teda do nového hotela, poskladali sme si batohy a išli na úvodné sessions. Potom hneď nasledovala Global Village (prezentácie krajín) v centre starého mesta. Organizátori ale mierne schaosili, keď nám vlastne nepovedali, čo sa ide robiť a len nás nasadili na busy. Až na mieste sme zistili, že máme prezentovať naše krajiny a museli sme sa vrátiť do hotela pre vlajočky a iné pripravené somarinky :D Okrem kopy Cartagenčanov, Amíkov a podobných stvorení sa ale pri našom stánku zastavil aj jeden chalan z Česka, tak sme super pokecali a s hneď lepšou náladou sa mi potom darilo brániť sa pred horúčavou, ktorá sa v stánku pod celtovinou vytvorila. Nemci ponúkali rumový koláč, kolumbíjčania zasa ovocnú misu, tak sme si aj takýmto spôsobom vychutnávali kultúrnu rozmanitosť :D Obed samozrejme nebol a tak sme sa všetci úpenlivo tešili na večeru. Asi hodinu pred začiatkom tohto hlavného pokrmu dňa nás priviezli naspäť do hotela a zhromaždili v plenárke a začali nás ubytovávať v izbách. V tomto bode si dovolím malé odbočenie: každý problém má vo všeobecnosti viaceré riešenia, pričom jedno z nich je optimálne a ten zvyšok potom postupne čoraz viac stráca na efektivite, až konverguje k absurdnosti. Záhradu preto môžeme obhospodáriť malotraktorom, rýľom, ručnými granátmi, alebo čajovou lyžičkou. Trávnik môžeme zasa pokosiť laserovým lúčom, kosačkou, travexom alebo manikúrovými nožničkami. Ľudí môžeme do izieb rozdeliť tak, že im už pri ubytovaní napíšeme na menovku číslo izby, že ich mená aj s izbami napíšeme na plagáty a rozvešiame ich, že ich napíšeme na jeden veľký papier a necháme ich tlačiť sa pri ich zisťovaní ALEBO, že ich budeme jedného po druhom pomaličky vyvolávať a tak grupovať do izieb. Koniec odbočky. Nuž, celý proces ubytovania trval 3 HODINY (pri 400 ľuďoch), my sme boli bez večere a neubytovaným (bez náramku) nám ju odmietali vydať. Dokonca sme pri čakaní na ubytovanie niektorí na polhodinu zaspali a keď sme uvideli, že počet ľudí zhromaždených v sále sa za ten čas skoro vôbec nezmenil, zmocnil sa nás pocit na hranici medzi božím hnevom, zdesením a nevierou. Nuž, aby som to skrátil, strašne, ale strašne sme sa niektorí nazlostili, spravili sme bordel a zrazu sa aj večera dala vydať a aj ubytovanie nám nakoniec našli ešte predtým, ako sme odišli na dôchodok.

Na druhý deň som sa zúčastňoval programu pre stážistov, čiže sme aj s novou MC členkou z Rumunska kecali o kultúrach, kultúrnom šoku a podobne. Bolo nás asi 25, takže diskusia bola plodná a keďže sa o tejto téme chystám robiť dizertačku, tak aj zaujímavá. Jedlo bolo super, bol teplý bufet, pričom vždy bola ryba, nejaké iné mäso, zemiaky, ryža, šaláty, polievka, džúsy, dezert... všetko all inclusive, takže človek si aj pri bazéne mohol objednať pitivo podľa gusta a čo mu hrdlo ráčilo. Ďalší deň som sa mierne ulial z agendy a išli sme na pláž, aspoň hodinku sa vyblbnúť, keďže večer sa už kvôli zákazu nedalo. Po obede sme ešte pokračovali s agendou pre starých AIESECárov, ktorí už idú z organizácie preč a tým sa moje aktívne pôsobenie na konferencii zavŕšilo. V utorok som teda plánoval stráviť prekladaním, keďže som pred odchodom dostal pomerne veľký súbor na preklad a bolo ho treba mať hotový tesne po príchode. Lenže čo čert nechcel, akurát pred odchodom nám tiež zmenili spôsob platby poistného a keďže nikto tu o tom nič nevedel, začal som vyšetrovať. Zistilo sa, že ak chcem byť naďalej zdravotne poistený, musím si platiť aj dôchodkovú poistku a iné odvody, čím by sa môj plat znížil na neúnosnú úroveň. Tak som po celom dni hľadania a konzultácií s AIESECármi zostal oficiálne bez zdravotného poistenia (ešteže mám to komerčné od Allianzu, všakže :D). Okrem toho bol konešne stanovený náš konverzný kurz, a tak sa na stránke pri kalkulačke z SKK na COP objavila aj kolónka s Euro ekvivalentom sumy v SKK.

Streda bol posledný deň konferencie, čosi som poprekladal, ale stala sa ďalšia nemilá vec: počítač, ktorý som večer predtým požičal Jasonovi z Arménie, mi začal prudko blbnúť, zasekávať sa a stal sa totálne nepoužiteľný. Bolo to vážne do porazenia, lebo termín prekladu sa blížil a ja takto bez počítača. Našťastie mi Oni neskôr požičal svoj notebook, tak som mohol trochu pracovať na ňom, v duchu preklínajúc chvíľu, keď som môj notebook požičal.

Zaujímavosťou bola ešte jedna párty (fiesta blanca) na počesť nového vedenia AIESEC Kolumbia, ktorá sa konala na múroch opevnenia starého mesta. Bol to geniálny nápad, hlavne keď mali všetci prísť oblečení v bielom. Pohľad to bol v skutku výborný, ale o takej 2:00 nad ránom prišla tzv. Petrova hodinka a mne sa podarilo (ako ináč) zaspať v náručí Cartagenských hradieb :D. Ďalším veľmi zaujímavým momentom bolo, keď sa teta na obede pokúšala namietať proti môjmu plánu naložiť si rebierko AJ kura, čo je pri teplom bufete na štýl švédskych stolov minimálne divné. Keď si nedala pozerať, tak som sa ešte raz postavil do radu (cca. asi 3 ľudia) aj s čistým tanierom a dobral si aj to nešťastné kura. Nuž čo... komu niet rady, tomu niet pomoci :).

Večer po konferencii sme sa presunuli do pôvodného hotela a menšími polooficiálnymi čachrami-machrami sa nám podarilo zraziť cenu na 10.000 za noc :D Hneď ráno sme mali dohodnutý výlet na Playa Blanca (biela pláž) spolu s AIESECármi z Bogoty. Pôvodný odchod bol o 9:00, prišli sme približne o 9:20 a skutočne sme sa vyplavili o 10:30. Ako irónia poslúži, že o 10:33 sa mi vybili baterky do fotoaparátu a o 11:15 aj na mobile. Keď sa darí, tak sa darí :D Plavili sme sa na 20 miestnom motorovom člne nazvanom "lancha". Transport na ostrov Isla Barú trval cca. 20 minút. Zaujímavosťou ostrova je, že vôbec nejde o ostrov, ale len o poloostrov. Keďže je však jednoduchšie a rýchlejšie dopraviť sa naň po mori, hovoria mu Isla (ostrov). A prečo sme vlastne išli na "ostrov", keď sme mali pláž priamo pred nosom? Preto, lebo Cartagenský piesok je sivo-čierny, voda poločistá a pláže plné. Playa Blanca má naproti tomu snehobiely piesok, palmy, domčeky, bledomodrú čistú vodičku... jednoducho karibská idyla. Dorazili sme okolo 11:00, hneď sme sa vrhli do vody, blbli sme, zahrabávali sa do piesku, hrali karty... jednoducho pohodička. Samozrejme, všade okolo nás sa motali húfy predajcov, predávajúcich všetko od zaručených "raiban" (okuliare Ray Ben), cez jedlo, nápoje, masáže, (občas aj iné potešenia), výlety, ... Najvýstižnejšie to opisuje veta :"Supy sa zlietajú". Okolo 12:30 bol obed (ako predjedlo sme do večných lovíšť našich žalúdočných kyselín poslali nejaké tie langusty, nasledované hlavným chodom v podobe maxiryby) a potom hurá naspäť na pláž. Príjemne unavení sme okolo 15:00 opäť nastúpili na lanchu (neskôr sa dvíhajú priveľké vlny a člnok by sa mohol prevrhnúť) a hor sa na pevninu.

V tomto bode si pozorní čitatelia mohli všimnúť časové rozvrhnutie nášho pobytu na pláži: 11:00-15:00. A čo nám hovorili mamy, keď sme boli malí (okrem toho, aby sme si nešpárali v nose a nemučili mladších súrodencov)? No predsa že medzi 11:00 a 15:00 sa na slnko nechodí. A hlavne keď ste na rovníku. A hlavne keď ste pri vode. A hlavne keď máte kožu ako bryndza bielu. Nuž, čo vám poviem... aj napriek ochrannému faktoru 25 a následnej opakovanej aplikácii opaľovacieho krému s faktorom 50 sa môj chrbát zmenil na niečo nápadne pripomínajúce svojou farbou už spomínané langusty. Tak ma napadá, či to nebola ich pomsta :D Tvár a zvyšné časti tela našťastie zostali tohto osudu ušetrené.

Po návrate na pevninu sme sa vybrali ešte pozrieť hrad St.Felipe, čo je vlastne pevnosť postavená na obranu Cartageny. Keďže sa nám k nemu nechcelo brať taxík, prešli sme od miesta nášho vylodenia pešo viac-menej celú Cartagenu, čo nám trvalo nejakú tú hodinku a pol. Keďže sa nám nechcelo platiť za výklad, nenápadne sme sa pripojili k inej skupinke, čo si zaplatila tetu na pokec. Teta kľudne vykladala, lenže keď sme potom na konci chceli nenápadne zdrhnúť, škaredo sa na nás pozrela, že reku aspoň čosi by sme mohli do kasičky prispieť. Tak sme naškrabali nejakých 3000 pesos (namiesto 15000, čo by nás sprievodca inak stál) a bolo po paráde :D

Ďalší deň, v piatok, sa náš pobyt už pomaly chýlil ku koncu. Keďže som sa s boľavým chrbtom moc na pláži objavovať nemohol, zašili sme sa pri hotelovom bazéne a drtili sme v trojici Scrabble. Na obed sme sa potom išli napapať do jedej reštiky neďaleko. Cestou sme ešte debatovali o tom, že cudzincovi je niekedy ťažko odhadnúť, ako sa má k miestnym obchodníkom správať, že občas človek nevie, čo je ešte v norme a čo už nie. Jedinou odpoveďou, aj keď neuspokojivou, bolo, že človek to musí vycítiť prostredníctvom hladiny adrenalínu. Dorazili sme do reštiky, zhltli sme obed a keď sme už išli platiť, vybalil na nás čašník, že ešte máme zaplatiť 10-15% z ceny účtu za obsluhu (totiž, u nás taká obyčaj, kobylu si požičaj. V Cartagene taká obyčaj, plať za všetko a ošmekni zákazníka: v menu je cena 5.000 pesos, lenže k tomu ti ešte naúčtujú použitie príboru, slamku, pohár, umytie riadu, ...). No, do mňa ako keby bol blesk strelil. Hladina adrenalínu vystúpila do závratných výšok a slušne, avšak dôrazne, som pánovi vysvetlil, že v menu žiadna obsluha spomínaná nebola, tak sa žiadna platiť nebude a basta. Na moje počudovanie pán skrotol ako baránok a my sme sa aj bez platenia obsluhy pobrali preč. A tak Peťo Reťo spoznal magickú úlohu úrovne adrenalínu pri zjednávaní cien v Cartagene, k čomu mi miestni srdečne zablahoželali :D

Podvečer sme sa vybrali do jednej reštiky umiestnenej na hradbách opevnenia starého mesta. Na rozdiel od našich miest tu hradby nechránili mesto z pevniny, ale práve naopak, zo strany oceánu. Preto ležia blízko pri vode a je z nich jedinečný pohľad na západ slnka. Takto sme tam sediac a popíjajúc kokosovú limonádu (božský nápoj) presedeli pár hodín a pobrali sa kukať nejaké suveníry. To sme pomerne rýchlo zabalili a hor sa spať. V posledný deň nášho cartagenského pobytu, v sobotu, som mal pevné predsavzatie vstať skoro ráno okolo 6:00 a ísť na pláž. Nuž, ako už iste tušíte, budík som nekompromisne zaklapol a spalo sa ďalej. Sobotu sme využili na zháňanie darčekov a tradičných miestnych výrobkov. Na pobreží sa dá najlacnejšie zohnať "sombrero vueltiao" y "mochila". Zvyšné veci nakúpim v Manizales. Behali sme teda asi 4 hodiny po obchodoch, zjednávali cenu, pozerali kvalitu, skúšali. Nakoniec sa nám podarilo zohnať dve sombrerá, dve mochily a dve kusy "molas" (indiánska látka - viď rozprávka starej matere o kolumbíjskych tradičných výrobkoch) za 250.000 (zrazili sme z pôvodnej ceny 360.000). Celí spokojní sme sa teda pobrali naspäť do hotela. Tu nám ale do očí padlo múzeum zlata, v ktorých vystavovali množstvo zlatých indiánskych výrobkov. Potom ešte nakúpiť veci na jedenie, ale to už nám volali z hotela, že sa máme ponáhľať, aby sme všetko stihli. Kým sme skutočne došli, volali nám ešte asi 10krát (no, mali sme prísť cca. o 14:30 a dorazili sme o 15:40 -- čo už :D).

Autobus mal totiž odchádzať z terminálu o 16:30, no my sme sa o 16:10 len vytrepali z hotela. Terminál je od centra pritom vzdialený 40-60 minút cesty taxíkom (závisí od zápchy). Našťastie už pred nami na terminál dorazili ostatní AIESECári a povedali ujom v dopravnej spoločnosti, nech nás počkajú - a tak nás počkali, až kým sme cca. o 16:55 konečne nenasadli :D Naspäť sme totiž išli normálnym linkovým busom, nie objednaným. Nasledovala cesta naspäť do Manizales, ktorá sa tentokrát stihla za 21 hodín. Bus nás vysadil na križovatke medzi Pereirou a Manizales, odkiaľ sme si stopli jeep, ktorý nás všetkých 12 spolu aj s kuframi viac-menej bezpečne doviezol do Manizales.

Po práchode ma čakalo len jedno prekvapenie a to, že slovenský mobil, ktorý som mal v mojej izbe, zmizol. Teta sa tvárila ako puk, že to nie je možné, že sa v dome v živote nič nestratilo, ale fakt bol taký, že mobil bol po mojom odchode do Cartageny na skrini (potvrdil to aj Julian, že ho tam videl) a keď som prišiel, bol fuč. Najpravdepodobnejšie ho uchmatla jedna zo slúžok, lenže Doňa Miriam je, ako som už dávnejšie spomínal, pomerne senilná, takže sa vôbec nepamätá (alebo nechce pamätať) na to, že tam túto slúžku vôbec mala (aj keď Julian a Ruka si ju pamätajú, nechce im veriť a stále tvrdí, že žiadnu slúžku medzičasom nenajala). Nič sa teda nedá robiť, vyčkám ešte do konca mesiaca, či sa náhodou záhadne neobjaví a keď nie, uplatním si u tety zľavu z bytného v podobe ceny mobilu. Ak na obchod pristúpi, pristúpi, ak nie, budem sa musieť pobrať inam, lebo zasa len tak si svoje veci kradnúť nenecháme, však áno :D

A bol pondelok :D

Dozvuky Cartageny 23.7.2008

Po týždennej prestávke sa hlásime opäť zo západného frontu. Minulý týždeň bol však na udalosti pomerne skúpy, takže toho čítania tentokrát príliš veľa nebude. Ale poporiadku.

V noci na pondelok si okolo 4:00 ráno môj vyšokovaný prekladajúci mozog uvedomil, že ráno treba ísť po 2 týždňoch zasa do práce. Ľudia drahí, takú hrôzu si neviete predstaviť. Nejakým zázrakom však sila mojej mysle vyhrala nad svojou druhou lenivou polovičkou a ja som sa o 6:00 pomaly odvliekol do kúpeľne. Po vykonaní všetkých raňajších úkonov a doteperení sa do práce ma všetci vítali ako strateného syna, že reku, kde som bol, ako som sa mal a tak. Iróniou je, že vyše polovica mojich kolegov na pobreží nikdy v živote nebola... čo už. Ďalší zaujímavý šok bol, že na mieste, kde bol predtým môj počítač sa teraz vynímalo jedno veľké do očí bijúce nič. Našťastie sa všetko rýchlo vyriešilo a ja som dostal počítač v priebehu 5 minút naspäť - mala ho totiž požičaná jedna kolegyňa.

Po vyspovedaní všetkými spolupracovníkmi vrátane šéfa som sa konečne mohol pustiť do roboty, resp. do jej čo najpresvedčivejšieho predstierania (v tom som sa tu v Kolumbii nečakane zlepšil :D). Okrem toho som ešte narýchlo dorábal ten nešťastný preklad žeriavu, ktorý som v Cartagene kvôli hardvérovým problémom nejak nestihol a celú nedeľu som sa s ním moril. Zuzke som tým spôsoboval mierne stresy, ale nakoniec sa všetko (s jednodňovým meškaním) stihlo a preklad som odoslal. Čo však bolo super, bolo, že to bol môj prvý preklad zo španielčiny do slovenčiny - takže premiéra :D. Keďže sa ale moja myseľ stále nachádzala v Cartagene, no moje telo už v mrazivom Manizales a keďže zároveň Doňa Miriam kašlala tak, že si išla pľúca zauzliť, začala aj mňa chytať voľajaká pliaga. Večer som ešte zabehol do predajne HP Cable Plaza, zaniesť im počítač na opravu, ale pekne ma vypoklonkovali, že oni servis nemajú, že mám skúsiť v centre.

V utorok sa pliaga dostala do stavu "bez vreckovky ani na krok", ale keďže vreckovky sa minuli a tu dostať len také tenké haraburdy, tento stav zmutoval na "bez toaleťáku ani na krok". Okrem toho som po práci zašiel do centra, do obchodíku kam ma predchádzajúci deň poslali z HP. Vysvitlo však, že tam robia iba softvérový servis, a tak ma poslali do iného obchodíku na 4. poschodí nákupného centra. Keď som ho konečne po pol hodine behania hore-dolu našiel, poslali ma z neho zasa do iného obchodíku na 7. poschodí, lebo oni údajne servis nerobia. S vyplazeným jazykom som sa nakoniec doplazil na siedme poschodie, kde ma privítala milá teta a na moje počudovanie ma nikam neposlala, ale notebook prevzala, ukážkovo spísala a dohodli sme sa na oprave. Mal som zavolať v piatok večer.

Keď už som bol v centre, napadlo ma dať si hneď aj opraviť hodinky, ktorých uzáver mi už poriadne 2 mesiace fungoval len na dobré slovo. Išiel som teda do hodinárstva v tom istom nákupnom centre, z ktorého ma poslali do iného, na inom poschodí. Ako už iste tušíte, z neho ma poslali do optiko-hodinárstva na 23. ulici, blízko frita Kikirikí. Lenže ľudia, namiesto toho, aby ma navigovali ku Kikirikí, ma poslali k fritu Kokoriko ležiacemu o 4 bloky ďalej. Prešiel som sa teda a hodinárstvo nakoniec našiel, čo bol dôležitý krok k tomu, aby ma odtiaľ mohli poslať do hodinárstva Mundo Reloj, kde by ten môj uzáver konečne mohli mať. Prešiel som sa teda ďalšie 2 bloky a hodinárstvo som naozaj našiel. Problém však bol, že tety už zatvárali, tak sme sa dohodli, že im tam hodinky nechám a zajtra si po ne prídem opravené. Tak aj bolo.

V stredu som bol celý deň ako bezprizorný, lebo som sa neustále pozeral na svoje bezhodinkové predlaktie. Mobil ale poslúžil a ja som bez ujmy prežil pracovnú dobu. Ráno mi ešte okrem toho volal Oni, súc na ceste do Pereiry, nech sa pozriem von oknom. A skutočne: Nevados boli vidieť a ukážkovo žiarili slnkom (fotky budú :D). Večer šup ho pre hodinky, oprava stála cca. 10.000 a ja som sa ohodinkovaný mohol pobrať na stretnutie tímu HR. Tam nám Dani Loaiza oznámil, že sa o týždeň chystá podať návrh na odvolanie celého výkonného výboru AIESEC Manizales (chalanisko má tak trochu ľavicovo-revolučné tendencie). Fasa. Štvrtok som absolvoval jedno stretnutie Mentoringu a večer doháňal spánkový dlh z nedele :D.

V piatok mi teta zo servisu povedala, že počítač bude v pondelok alebo utorok. Tak som si u Juliana skopíroval poctivo stiahnuté filmy z DVD na môj kľúčik a šup ho urobiť si filmový večer na Rukinom počítači (ktorý nemá DVD-ROM). V sobotu sme mali poobede ako vždy asembleu - tentokrát na netradičnom mieste Caldaskej univerzity. Bolo super, prišiel nás pozrieť jeden stážista z Indie (prebývajúci v Medelline), ktorý má v 23 rokoch medzinárodnú spoločnosť na export čínskeho tovaru do 5 krajín sveta. Fasa. Haluz bola, že asi tak v polovici v budove vypadla elektrina a keďže sa už stmievalo, strávili sme zvyšok času na príjemnom poobednom slniečku :D Potom prišiel zlatý klinec týždňa. Na 7:00 sme stihli dobehnúť do kina a išlo sa na nového Batmana. Gustavo predtým totiž prezieravo zarezervoval 9 lístkov - inak by sme sa už neboli zmestili. Film je to vskutku výborný a vrelo ho všetkým zo srdca odporúčam - najmä Heath Ledger je ako šašo vynikajúci (šialený, vyšinutý, zvrátený, chorý, ...).

To už sa ale blížila nedeľa, ktorú som strávil opäť filmovo (odignorujúc Indove snaženie o nejakú akciu v meste). A bol pondelok.

Počítačová odysea 1.8.2008

top
Dobrodošli :D Kdeže sme to minulý týždeň pri našom kolumbíjskom rozprávaní skončili? Ach áno, už si spomínam. Bol pondelok. A ako každý pondelok, ráno som sa zobudil preklínajúc budík a jediné, čo zachránilo celé dopoludnie tohto dňa, ktorý by bolo treba úradne zakázať, boli raňajky Doňe Miriam :D Poobede som plný nádeje volal do servisu pre môj noteboočik. Hneď po úvodnom pozdrave ma ale teta schladila s tým, že čip vymenili, ale notebook stále vykazuje chybu. Bude teda potrebné opätovne priletovať jeden z centrálnych čipov na základovej doske, ktorý má - zdá sa - niekde blbý spoj. A keďže, ako sa niektorí mierne IT znalejší už isto dovtípili, letovať čipy sa nedá len tak na kolene so spájkovačkou, musia moje dieťa poslať do Bogoty, kde na to majú špeciálny stroj. Oprava bude stáť o čosi viac ako sa pôvodne predpokladalo (okolo 2.500 SKK, čiže 83 €). Samozrejme, úvodnú diagnostiku notebooku, ani už vymenený čip mi účtovať nebudú (kto vie, čo by mi z toho naúčtovali v SKia?). Horšie však je, že oprava potrvá asi 20 dní, takže budem do polky augusta efektívne bez môjho hlavného pracovného, oddychového aj komunikačného nástroja. Ach. Preto je aj trochu problém upravovať fotky - ono Paint nie je celkom to isté ako Photoshop :D

Večer som si ešte spomenul, že vlastne notebook sa občas prehrieva, tak som ešte raz zavolal tete do servisu, či by sa mi nemohli pozrieť aj na to. Ja som aj tušil, kde bude problém, ale keď už ho majú v rukách odborníci, tak nech opravujú :D Teta po rýchlej konzultácii s technikom povedala, že na problém prišli hneď po otvorení krytu: bola ním asi centimetrová vrstva prachu na chladiči procesora, ktorá celkom účinne bránila ochladzovaniu. No ale uznajte: ako by som ja, obyčajný smrteľník, dokázal doma ten (trojročný) prach odstrániť, keď ani notebook otvoriť nedokážem?

V utorok bol skvelý deň: konečne mi zaplatili :D Ono, nemocnica sa kvôli neplatiacim poisťovniam potýka s čoraz vážnejšími finančnými ťažkosťami a platy nám už pravideľne týždeň meškajú. Celkom zaujímavý program sme mali vo štvrtok, kedy bol v Manizales koncert Caldaského symfonického orchestra sprevádzaného Spevokolom Caldaskej univerzity. Hrali čosi talianske (super), potom Mózarta (celkom OK) a nakoniec, po prestávke, prišiel Beethoven. Ujovia a tety si podali jeho "Fantáziu pre klavír, spevokol a orchester" a spravili z nej skutočný zlatý klinec večera. Celý "Stück" sa začína pred oponou, kde teta usadá za cez prestávku doteperený klavír. Ozývajú sa prvé tóny, teta sa vyžíva, obecenstvo čuší a počúva. Deti sa sporadicky hniezdia. Znenazdajky sa počas tetinho brnkania spoza opony ozve violončelo. Najprv nenápadne, akoby náhodou, ale postupne je už celému publiku jasné, že tu nejde o zabudnutého nástroj si ladiaceho čelistu, ale o súčasť plánu! :D Intervencie violončela sú čoraz častejšie a hlasnejšie. Zrazu sa nehlučne zdvihne opona a hľa: za ňou sa celý čas skrýval a beťársky ako voš pod chrastou čušal celý symfonický orchester. HaHáááá. Koncert pokračuje, zapája sa už celý orchester, hudba graduje. Zrazu sa z neznáma ozve ženský spev. Už jeho farba prezrádza, že nepôjde o hyperaktívnu upratovačku krátiacu si dlhú chvíľu pri zametaní. A skutočne: o niekoľko sekúnd vychádzajú na pódiu tri spievajúce devy vo večerných róbach. O minútku na to sa z druhej strany pódia ozve spev chlapský a oproti trom dámam sa postavia traja ofrakovaní páni. Speváci spievajú, orchester hrá, klavíristka si brnká. Keď sme si mysleli, že je hudobná extáza už na svojom vrchole, ozýva sa spoza orchestra hromový spevokol a pri zdvihnutí druhej opony (akože oni tam v Kolumbii majú normálne že dve opony na jednom javisku. Ja asi fakt umrem :D) sa nám naskytol pohľad na celý chór Caldaskej univerzity. Medzi spievajúcimi sa nám podarilo identifikovať aj Crisa, ktorý nás vlastne na koncert pozval :D

Koncert to bol teda skutočne podarený a gradčné poňatie interpretácie posledného diela bolo priam majstrovsky naplánované a vykonané (mám také silné podozrenie, že v tom aranžovaní mal prsty aj Beethoven, ale keďže ten už je dosť dlho pod drnom, necháme ho radšej odpočívať v pokoji a zásluhy pripíšeme orchestru) :D

Vo piatok vyšiel v ráno v novinách text nového zákona, ktorý zakazuje osobám mladším ako 18 rokov pohybovať sa mimo domu po 23:00. Nesmierne som sa nad tým rozčúlil, lebo to je ešte prísnejšie ako kedysi v Dallase (kde sa to týkalo len osôb do 16 a len bez rodičov). Takto sa môže stať, že rodinka pôjde o 23:15 od babky bývajúcej vo vedľajšom bloku pokojne domov a policajti im tam podľa nového zákona zatknú deti. Strach a hrôza. A dôvod zákona? Ujovia a tety si nevedia poradiť s narastajúcim počtom nedospelých výrastkov, ktorí im v meste lúpia, kradnú a vraždia. Ale pýtam sa: tatko sa to robí súdruhovia? Nestačilo by jednoducho tých zlých pozatvárať a tých dobrých nechať sa za svitu mesiaca prechádzať po uliciach? Takto budú policajti zatýkať prechádzajúcich sa pubertiakov a skutoční zlodeji, lupiči a vrahovia im zatial budú ukazovať dlhý nos. Fuj, Manizales, fuj!

Po prekonaní úvodného šoku sme mali stretnutie so šéfkou mestského odboru vzdelávania, ktorej sme predložili náš projekt o vzdelávaní v rámci nemocnice a predstavili sme ho aj zúčastneným osobitným pedagógom, ktorí ho budú môcť aplikovať v školách, ktoré navštevujú. Poobede nás ešte Pollo (ehm. pardón, Ing. Mauricio Andrés Agudelo) pozval na post-promočnú párty, tak sme mu kúpili bonboniéru a fľašu vína, skonzumovali občerstvenie, zabavili sa, pogratulovali a išli domov spať :D

Zaujímavosťou týždňa bola však sobota, kedy mi okolo 10:00 ráno Oni zavolal, že im nejak vypadli všetci moderátori legislatívneho zhromaždenia, takže či by som nemohol zaskočiť. Ha. Aj napriek iba povrchnej znalosti miestneho kompendia som súhlasil, a tak sme sa dohodli, že o 14:00 si všetko vysvetlíme a o 15:00 budem ten najpripravenejší moderátor na svete. Super. Samozrejme, stretko sa nakoniec uskutočnilo cca. o 14:40, takže som sa toho veľa nedozvedel, ale však improvizácia je heslo dňa. Tak aj bolo. Atmosféra bola príjemná, všetko sme stihli v rekordne krátkom čase a ešte som si aj od účastníkov vyslúžil potľapkanie po pleci, že vraj takú zábavnú legislatívnu asembleu ešte nemali :D Kto vie, možno ma zavolajú aj nabudúce :D

Po asemblei sme išli zhltnúť nejaké psy (Hot Dog) a potom hor'sa do Arturitovho domu na trainee pááárty. V stredu totiž popoludní prišla ďalšia stážistka Sara Karím z Bahrajnu a stala sa tak prírastkom číslo 4 v našom medzinárodnom tíme (spolu so mnou, Nígeríjčanom Tottim a Indkou Vidiou). Je tiež AIESECárka a naposledy bola prezidentkov jediného miestneho výboru v krajine, AIESEC Manamá. Bude pracovať 2 mesiace v miestnej nadácii na podporu stravovania chudobných detí. Dozvedeli sme sa, že Bahrajn ako krajina je v AIESEC sieti úplne nová a že práve vďaka jej stáži splní kritéria na plnoprávne členstvo AIESEC International. K tomuto úspechu sme jej poblahoželali a na mieste ju opili :D P.S. Väčšinou nebýva dobrým nápadom snažiť sa opiť moslimov a servírovať im bravčovinu, ale Sara je v pohode, takže sa stret kultúr nekonal a misia "Opime Sáru" sa skončila úspešne :D

My sme sa s Onim ešte počas párty vytratili a išli do neďalekého podniku zahrať si biliard (nie pool, ale klasický bezdierový biliard). Zistil som, že som pomerne slepý, ale ku koncu tohto dvojhodinového záťahu som už zistil, že guľa sa mi od gule za normálnych okolností odrazí max. v 90 stupňovom uhle a že falše fungujú presne opačne, ako som sa domnieval :D Aj tak úspech...

Nedeľa sa opäť niesla v duchu pozerania filmov a bol hádajte čo? No čo predsa? No predsa deň, ktorý sme úradne zrušili: pondelok.

Štartujeme LTT 8.8.2008

Hello hello :) Dnes sa budem snažiť byť stručný, lebo za pol hodinky by som už mal byť na stretku... uvidíme, uvidíme :D V pondelok som dorazil do práce nezvyčajne načas, lebo už o 7:00 som mal stretko s generálnym riaditeľom, aby mi podpísal jednu žiadosť o grant na pediatrické invalidné vozíky (občas sa také čudá v nemocnici zídu). V utorok sme mali celé doobedie v práci školenie o bezpečných postupoch a procedúrach pri starostlivosti o pacienta, o potenciálnych nepriaznivých udalostiach a aj o tom, ako im predchádzať a naprávať ich. Tak som čerstvo poučený a namotivovaný hneď spísal sťažnosť na to, že v záchodoch na 3. poschodí chýba mydlo a papierové uteráky, čím závažným spôsobom ohrozujeme pacientov.

Večer som ešte odovzdával jeden prekladík, čo som mal na programe a o 19:00 hor'sa do auditória Universidada Nacional na koncert saxofónov (hrala medzinárodná skupina, Francúz, dvaja Kolumbíjčania a Švajčiarka). Bolo super, každý saxofón bol iný (soprán, alto, tenor a baritón), no najväčšiu pozornosť pútal manažér celého zoskupenia, pretože modrooký blonďavý dvojmetrový obor sa v Kolumbii naposledy vyskytoval pred 50 rokmi a aj to len v miestnom cirkuse. V stredu nám do nemocnice zavítal Amík. Jeho žena je totiž z Manizales a švagor robí u nás v labáku. Tak som mu hneď nenápadne porozprával o našom programe získavania financií, pokecal s ním trochu po poľsky (jeho otec ušiel pred komunizmom z Poľska do USA) a hneď nám obmäkčený venoval 500.000 pesos do investičného fondu. Nie je to síce spásonosná položka, ale ku splneniu môjho celoročného cieľa sa počíta :D Okrem toho nám prisľúbil pomoc s nejakými kontaktmi na Floride, takže parádička :D Len tak na okraj, jeho decká, cca. 10-roční chalani, vyrastajú ako trilinguálni (anglicko-španielsko-poľsky).

Vo štvrtok sme sa zišli s organizačným výborom nášho slávneho sympózia a zhodli sme sa, že sme leniví a neschopní a preto musíme sympózium o mesiac posunúť - hehe, aké typické :D Okrem toho nás poobede v špitáli obšťastňovalo spevácky oktet (kamoš jedného chalana, čo chodieva hrávať deckám na gitare) a že im to teda išlo super. Spievali deckám na všetkých poschodiach sparodovanú osemhlasnú verziu kolumbíjskeho kohútika jarabého. Večer som potom absolvoval zopár pohovorov, pretože sa snažíme začať s tradíciou LTT (Local Training Team), čo je tím ľudí, ktorí by mali dávať zvyšku AIESEC Manizales školenia. A ja ako jediný v LC Manizales so skúsenosťami v oblasti školení (šak sem ih robeu enem dva roká) som sa na túto vďačnú úlohu zakladateľa LTT podujal. Ak mi to pôjde, možno mi aj zlatú plaketu niekde vystavia :D :D :D Potom sme ešte naplánovali chod sobotňajšej plenárky (aj to bude totiž našou prácou) a hor sa spať.

Piatok bol tiež na udalosti pomerne bohatý, keď sme mali Deň Pracovného Zdravia. V praxi to vyzeralo tak, že nám dávali masáže, robili s nami rôzne cvičenia, merali nám výkonnosť srdca a podobne. Vyšlo mi, že vraj meriam 188cm (že by som tu bol 2 cm narástol? Asi nie, to skôr ich výškomer je kalibrovaný len po 160 - hehe), vážim 73 kg, takže vraj v norme. Tlak 120/80, tep hmatný, takže podľa prístroja momentálne žijem. Na prognózu do budúcnosti sme ale mali ďalší, sofistikovanejší prístroj, ktorý nám cez elektródu na prste odmeral všetko možné, vrátane dĺžky chodidla :D Nuž ale, vyšlo mi, že som zdravý a v norme, len mám hustú krv, málo vody v nej, a vraj za to môžu tie škaredé a zlé vyprážené humusy. Mám sa im vraj vyhýbať, jesť veľa žltého ovocia a bude. A ešte mi chceli nejaké pirule nasadiť, ale to som celkom rázne odmietol a išiel sa naspäť zapojiť do finančného zachraňovania našej zdravotníckej inštitúcie. Ešte na okrej, vraj má moje srdce 28 rokov, čo nie je také, zlé, keď niektorým mojim rovesníkom vyšlo 45 :D

Večer som si ešte bol (znovu) vyzdvihnúť hodinky z opravy, lebo sa mi pre zmenu zlomila jedna oska a ich oprava trvala 2 dni. Okrem toho som si spomenul ešte na poškodený sieťový konektor na mojom milom notebooku, tak som im hneď zavolal do servisu, nech reku opravia aj to. A takmer som zabudol: Pollo oslavoval promócie, tak nás pozval k sebe, trochu sme oslávili a išli kade ľahšie :D.

Sobota sa niesla v tiež v pracovnom duchu, keď som o 10:00 robil 3 nešťastníkom usilujúcim sa o stáž jazykové testy z ANJ, dostretávaval sa ešte so zvyšnými kandidátmi na LTT a potom sa účastnil na plenárke. Tam som mal dokonca pomerne aktívnu úlohu, keď som deckám za necelú hodinku a pol formou tréningu vysvetlil, čo robiť a čo nerobiť pri verejných vystúpeniach a prezentáciách :D. Najlepšie ale bolo večer, kedy do Manizales došla Katka (Danielova babka bola hospitalizovaná kvôli bolesti v krku, tak ju prišli pozrieť) a po plenárke sme sa všetci vybrali do Termales del Otoňo trošku sa vybahniť v horúcej vode. Celá akcia mala dohru v nedeľu, keď ma Katka zavolala k babke na obed. Bol super, tety spravili špagety, tak sme sa napráskali až po uši :D Nastalo lúčenie, lebo Katka už o mesiac odchádza, tak sa postupne odoberala od všetkých ujov, tiet, bratrancov a ich frajeriek. Samozrejme, my sme sa ešte nelúčili - určite Katku pred jej odchodom pôjdem pozrieť do Arménie :D

A bol pondelok.

Corredor Polaco 15.8.2008

Kde sa vzal, tam sa vzal, pod okienkom ráno stál --- pondelok. V tento deň sa však nič zaujímavé nestalo, takže prejdime rovno k utorku. Tam bolo jedinou zaujímavou udalosťou stretnutie všetkých zamestnancov nemocnice, na ktorom nám vicešéf so smutnou hlavou oznámil, že nemocnica je vlastne pred krachom a tak sa nemáme čudovať, ak nám bude výplata meškať 20 dní. Veď sa ani nečudujeme :) Ide o to, že poisťovne neplatia, stále si vymýšľajú protesty proti faktúram, ktoré sa musia zdĺhavo riešiť, dodávatelia už nechcú dávať na sekeru a podobné sprostôstky. Vraj nemáme v nemocnici moc chodiť na WC, aby sa nemíňalo priveľa vody, aj s toaletným papierom vraj máme byť šetrní. Tak sme teda so zvesenou hlavou akože počúvali, akože sľúbili šetriť a pobrali sa zachraňovať čo sa dá :).

V stredu sme sa stretli s Luisis, ktorá bola dovtedy v Medelline (je tam totiž festival kvetov, tak sa polka AIESECu Manizales išla zabávať). Sedeli sme asi 3 hodky, počas ktorých sa nám podarilo vybrať členov LTT (Angie, Ruka a Santi) a načrtnúť základný plán činnosti celého tímu trénerov. Celkom zaujímavý zvrat nastal v štvrtok, kedy Tottiho a Vidiu (stážista z Indie) prichytili na chodbe v ich robote bafkať Máriu Juanu. Bolo by to celkom vtipné, keby nepracovali vo vzdelávacom inštitúte anglického jazyka a keby ich za to neboli skoro vyhodili. Auch :D

Vo štvrtok sa ale tiež konala najzaujímavejšia akcia týždňa. Ruka s Angie totiž pre Sarah, stážistku z Bahrajnu, vymysleli výlet na Corredor Polaco. Ide o vyhliadku na špici najvyššej veže Manizaleskej katedrály, ktorá sa nachádza vo výške 100 metrov nad úrovňou priľahlej vozovky :) Vybrali sme sa teda spolu aj s Onim a jeho kamoškou Tatianou. Prvou prekážkou bolo, že sme (ako vždy) mierne meškali, tak nám už chceli predať len lístky na 18:30, kedy sa kvôli tme už z mesta nedá prakticky nič vidieť. Tu ale zaúradovala cudzinecká lobby: so Sarou sme zahrali také menšie divadielko smutných stážistov, ktorí už za chvíľu odchádzajú a týmto krutým rozhodnutím by prišli o poslednú šancu vidieť tento skvost Manizales. Nuž, ako bolo, tak bolo, nakoniec sme ich obmäkčili a oni nás šiestich pustili spolu s inou skupinou, ktorú už mali plnú na 18:00. V tomto bode je potrebné pristaviť sa pri veľkosti skupín. Oficiálne sa hore púšťa po 20 ľudí a to z prozaického dôvodu: Vyhliadka je až takmer na úplnom vrchu veže a jej obvod spôsobuje, že viac ľudí sa hore jednoducho nezmestí. Nás išlo hore 26.

V stanovený čas sme sa teda dostavili pred katedrálu a začali stúpať. Najskôr sme vyšli na galériu (chór) samotnej katedrály, kde nás ujo stručne oboznámil s jej históriou a vtipnými príhodami, ktoré sa stali pri jej stavbe. Ukázal nám aj systém tunelov, ktorý údajne vedie až do budovy guvernérskeho úradu na opačnej strane námestia. Potom sme sa pretlačili cez úzke dvierka a začal sa samotný výstup. Už ako sme sa krútili hore úzkym schodiskom, zmocňoval sa ma zvláštny pocit - akoby hlava tušila, že sa nachádza už pomerne vysoko aj bez toho, aby jej to potvrdili okále. Schodisko vyúsťovalo na --- na strechu katedrály. Do veže sa išlo po hrebeni strechy, ktorý bol približne 40cm úzky a po oboch stranách mal iba asi polmetrové múriky. Ešte šťastie, že v poslednej dobe nad ne pristavili pletivo. Ono, údajne im odtiaľ skákalo až priveľa frustrovaných občanov a konať samovraždu priamo zo strechy katedrály - to sa predsa nepatrí. Veď je to hriech :D

Pekne sme sa teda slimačím tempom presunuli do vežičky, tam vyšli po krátkych a úzkych točitých schodoch a ocitli sa v polceste nášho putovania - na úrovni stropu katedrály a zároveň na úrovni podlahy veže: vo výške 50m. Ujo, ktorý nás sprevádzal bol z tých vtipnejších. Zistili sme, keď nás takmer zhodil do meter hlbokej ako noc čiernej jamy, o ktorej tvrdil, že má metrov 70 (ide vraj až do katakomb). V skutku veľmi vtipné. Potom nám otvoril ešte iný poklop, ktorým sme sa pozreli dolu, na o 50 metrov nižšie ležiacu hlavnú loď katedrály. V tomto bode mi už prestávalo byť všetko jedno. Som totiž tvor nanajvýš prispôsobivý, ale na veľké výšky, najmä keď vzbudzujú nedôveru, sa mi zvyká nedobre. Problémom bolo, že moja predstava o pohodlných vežových schodoch ústiacich na peknú a pevnú vyhliadku bola, povedzme, mierne skreslená.

Na vrchol veže sa totiž vystupovalo po železných schodoch visiacich vo VZDUCHU - veža Manizaleskej katedrály je prosím pekne dutá. Schody boli upevnené iba akýmisi konzolami zapustenými do boku veže. Nuž, stúpajúc po (z môjho vystresovaného pohľadu) labilnej kovovej konštrukcii so zväčšujúcou sa hĺbkou podomnou bolo už na mňa priveľa. Je pravda, že po každých 10 metroch mala veža akési medziposchodia, no tie mali šírku iba 2 metre a prostriedok veže, ktorým viedlo schodisko, bol voľný. Čo ma úplne dorazilo, bolo staré 80-ročné schodisko z kanadskej borovice. Tým sa chodilo pred rekonštrukciou veže. Ľudia boží, predstavte si dva klincami zbíjané vertikálne osadené drevené trámy, medzi ktorými je miesto cca. 50 centimetrov. Nuž a toto miesto 50 cm je vyplnené "schodmi". Na vysvetlenie: "schodmi" sa v tomto prípade rozumejú 50 (dolu) až 15!!! (hore) cm široké dosky v pravidelných intervaloch umiestnené medzi už spomínanými úbohými dvoma trámami s priemerom odhadom 10cm. Nuž, nič proti, ale šplhať sa po takejto konštrukcii po 10 metrových medziposchodiach do 50-metrovej výšky, to radšej zjem kilo hnoja. A ešte k tomu 80-ročné drevo!!!

Nuž ale tak, keďže celú prístupovú trasu akurát tento rok zrekonštruovali, mohol som sa na vrchol veže vybrať na pohodlných železných schodoch. Potil som sa, pulz sa nebezpečne blížil k hodnote 150, tlak nízky, ale išiel som, stúpal, bojoval a hlavne sa nepozeral dolu do 50-metrovej priepasti podo mnou :D Nuž ale, ako bolo, tak bolo, nakoniec sme sa všetci 26 ocitli na plošinke zvanej Corredor Polaco. Obmedzenie pre 20 ľudí je veľmi správne, nakoľko 26 sme sa tak tlačili, že sme ani nedokázali po plošinke rotovať. Výhľad bol ale krásny, aj keď pri úrovni adrenalínu, ktorú som mal práve v žilách som sa pokojne mohol pozerať aj do čiernej diery a efekt by bol podobný :).

Vykúpenie ale prišlo čoskoro a pokojne sme zišli do bezpečnejších nadmorských výšok. Večer šla ešte Sara za kamošom z Dominikánskej republiky, ktorý ju prišiel do Manizales pozrieť a my sme sa pobrali domov. O hodinku na to nám volala Monica, že do Manizales prichádza baba zo Slovenska, ktorá je na stáži v Cartagene, či by sme ju nešli vyzdvihnúť. Jasné, že sme šli a na termináli sme už našli čakajúce dve celkom očividné nekolumbíjčanky. Jedna z nich bola naša Slovenka Vladka a druhá tichučká Fínka. S problémami sa mi nejak podarilo rozhovoriť po Slovensky a ako sme tak kecali, vysvitlo, že sme vlastne rodina. Takže pozor: jej ujo je bratranec bratranca môjho otca :D Pekné, však? Človek aj na druhej strane sveta nájde príbuzných :)

Plán bol taký, že Vladka, Fínka, Sarah (stážistka z Bahrajnu) a jej kamoš z Dominikánskej republiky pôjdu nasledujúci deň na Nevado del Ruiz. Tak aj bolo. V sobotu sme sa ako vždy doterigali na plenárku, ja som predstavil nové LTT a ukázal fungovanie AIESECu Bratislava. Po plenárke sa išlo húfne jesť a piť a potom spať :D Nedeľa prebehla v oddychovom duchu, akurát sme celkom náhodne zablúdili do kina na Múmiu 3. Nuž, moje očakávania od tohto filmu boli tak nízko, že nakoniec som sa aj celkom bavil :D

A bol pondelok.

Počítač a Fiesta de cumpleaňos II 22.8.2008

A opäť sa prebúdzame v pondelok. Ráno nám hneď v robote v rámci úsporných opatrení naservírovali školenie o úspore energie. Ľudia boží, hrôza. Všetky naše nemocničné ženičky ochkali a jajkali, ako že sa to ten elektromer tak pomaly točí, keď ujo zapne žiarivku a ako rýchlo rotuje pri obyčajnej žiarovke. Na neuverenie. V poolovici som to už nevydržal a išiel radšej robiť niečo produktívnejšie: čítať si blogy :D.

V utorok ma zastihla milá povinnosť - natáčať na kameru dve vzdelávacie prednášky. Nemocnica, taktiež v rámci úsporných opatrení, pozvala niekoľkých prednášajúcich, aby celej administratíve prednášali o vývoji kolumbíjskeho zdravotníctva a teoretických modeloch plánovania. Skutočne prudko aplikovateľné :) Jediný, kto sa vyžíval, bol môj šéfko, lebo ako šéf plánovania má plánovanie rád :D. Konferencia sa skladala z dvoch hodín nudy doobeda a ďalších dvoch poobede. Tú poobedňajšiu šichtu som už úplne nezvládal a počas prednášky niekoľkokrát - aj s kamerou - zaspal. A potom vraj prečo je ten záznam taký rozhýbaný - HA.

Večer sme ešte mali prvé stretnutie novovytvoreného tímu trénerov (LTT) a išlo sa pekne spať :) V stredu som bol v robote aktívne zapojený našťastie už len do jednej konferencie a aj tá bola o poznanie lepšia, takže už sa nespalo. Poobede sme potom skočili na výstavu hradov v miestnom geografickom múzeu... celá výstava mala charakater nástenky s fotkami a popismi jednotlivých historických období a hradov... ani len jedna maketa tam nebola. Ale aspoň že v telke púšťali ako křoví Shrecka II :D. Po múzeu nasledoval koncert mestského Manizaleského dychového orchestra. Boli síce mierne nenaladení a utekali hore-dole poltón, ale celkom sa to dalo počúvať. Večer ešte spoločné stretnutie mentoringu, umyť zuby, vycikať a spať :D

Vo štvrtok nám oznámili, že nadácia Telefónica nám schválila cca. 15 miliónovú dotáciu pre jeden z našich projektov, tak sme sa náramne tešili a v piatok sme si hneď aj všetci kolegovci sadli a zhltli spoločné raňajky z bufetu :D Samozrejme, nesmieme zabúdať ani na to, že mi vo štvrtok konečne opravili počítač a za necelých 300.000 som si ho s radosťou v srdci odniesol domov :). V piatok doobedu došiel ešte ujo z jednej papierenskej firmy, ktorému som sa snažil vysvetliť, že bezpodmienečne potrebujeme zľavu na papier. Uvidíme, či som uspel. Večer som sa zasa raz hral na skúšajúceho: decká, čo chcú ísť z Manizales na stáž, musia totiž prejsť anglickým testom. No a ten test im robím ja. Tentokrát bol na muške Cris Ospina. Prešiel :D

Sobota sa niesla v znamení asemblei, po ktorej nasledovala príprava na párty a párty samotná. Párty bola pôvodne určená na oslavu všetkých narodenín počas druhého štvrťroku a ocenenie najlepších membrov, ale napokon sa celkom zvrhla a tak sa bude oceňovať o týždeň :D Inak, jej témou boli čerti a anjeli, tak sme si nejak všetci postrihali krídla, nahodili rohy a bolo (no, niektorým menej šikovným z nás pomohli za malý úplatok baby :D).

V nedeľu sa ešte konal chat s Juliánom Sanchezom ohľadom nášho LTT - mala sa na ňom zúčastniť aj Luisis, ale keďže som ho dohodol na 8:00 ráno po párty, Luisis sa záhadne pokazil počítač aj telefón - HA :D Po dni plnom oddychu a usporiadavania mesiac zanedbaných súborov na mojom drahom notebooku som unavený zaspal. A nadišiel pondelok.

Nedeľný futbal :) 31.8.2008

Dnes bude rekapitulácia celého týždňa pomerne krátka :) V pondelok som vymyslel webstránku, na prihlasovanie na náš slávny seminár trénerov. Po utorkovom meetingu novovytvoreného LTT a vytvorení prezentácie o Kolumbii nasledovalo stredajšie stretnutie s prvou dámou Manizales (tak tu hovoria pani primátorovej) ohľadne nejakých peniažkov pre našu nemocnicu. Večer sme potom išli na prvú hodinu arabčiny s našou stážistkou Sárou.

V piatok som bol v práci znova poverený natáčaním jednej nudnej prednášky o kolumbíjskom systéme zdravotníctva, ale tentokrát sa niekde v sklade našla aj trojnožka, takže som už kameru nemusel dve hodiny držať v ruke :D V sobotu po asamblei Jorgeovia vymysleli, že sa v nedeľu o 9:00 pôjde hrať futbal. Vstávať v nedeľu zavčas rána síce nepatrí k mojim obľúbeným činnostiam, ale nejak som sa premohol a s polozalepenými očami sa doteperil do Bosque popular (taký veľký park na okraji Manizales). Keďže ráno popŕchalo, nádejal som sa, že tentokrát ma možno manizaleské slnko ušetrí od povinného spálenia :D Na počudovanie však o pol hodinku prestalo pršať a o hodinu už slniečko pripekalo ako keby ho za to platili. Do parku som prišiel cca. o 9:30, ďalších 15 minút som hľadal celú bandu AIESECársku a na počudovanie som prišiel práve včas na začiatok zápasu :D

Hrali sme proti nejakým miestnym, okrem mňa a dvoch Jorgeov s nami hrali ešte dvaja JorgeFovi bratia (má ich spolu troch) a jeden náhodný okoloidúci, aby sme boli do počtu. Zápas sa vyvíjal celkom premenlivo, ale držali sme krok až do poslených dvoch minút, kedy nám napálili 2 góly a tak sme nakoniec prehrali 4:6. Keďže slniečko medzi časom vyšlo, chránil som si aspoň tvár tak, že som si uviazal na hlavu tričko, aby mi nespálilo nos :D. Lenže, ako to už býva, nie len že mi polka tváre celkom pekne zhorela, ale keďže som tričko mal na hlave a nie na tele, zhorel som ešte aj celý do pol pása :D Bilancia zápasu bola ešte obohatená o zopár modrín a úžasnú svalovicu po nasledujúce 2 dni. Ponaučenie: športom k trvalej invalidite :D.

A bol pondelok :)

Športu zdar 8.9.2008

top
Nuž, nejak sa nám nakopili povinnosti, a tak využijem pondeľňajšie poobedie a v stručnosti zhrniem udalosti posledných dvoch týždňov :D

Spolu s končiacim augustom naberali na intenzite prípravy vzdelávacieho seminára, ktorý som sa iniciatívne a z čistej nudy rozhodol zorganizovať. Okrem toho kopu času zaberá aj vedenie nášho manizaleského tímu školiteľov (LTT), aj keď pozitívnou správou je, že mi aspoň pri všetkom tom organizovaní celkom výrazne pomáhajú... no ale po poriadku :)) V utorok, 26.8. som mal pred samotným stretkom LTT meeting s členmi nášho tímu finančníkov a bojoval som o rozpočtové zdroje pre LTT :D Ešte síce neviem, či som uspel, ale pocit je vcelku pozitívny :).

Okrem toho sme cez týždeň so Sárou pokračovali v hodinách arabčiny. Jazyk je to fasa, škoda len, že som sa ho učiil tak krátko - zdá sa mi, že by sa mi celkom páčil :D. V piatok som v práci intenzívne a závistlivo myslel na všetkých doma, najmä na to, ako sa ja pražím v práci a oni si tam užívajú dvojnásobne predĺžený víkend :D V sobotu som mal prvú hodinu španielčiny s našou Číňankou Lucy. Ide o to, že od dievčiny firma pôvodne španielčinu nechcela a až po príchode sa rozhodla, že ju vlastne chce. A tak má naša Lucy 3 týždne na to, aby sa naučila jazyk (na úrovni Výborný), inak ju v rámci skúšobnej doby vyhodia a môže ísť naspäť do Číny... no nie je to skvelé? Robíme čo sa dá, Lucy robí úžasné pokroky (tak, ako to vedia len Číňania - vďaka poctivej drine), a tak uvidíme, či naša snaha bude stačiť.

Okrem toho sme mali v sobotu aj asambleu, ktorú sme prvýkrát skutočne celú organizovali s tímom LTT. Asamblea mala úspech a v hodnoteniach dopadla na jednotku, čo nás nesmierne teší :D. Po skončení asamblei sme sa všetci rozpŕchli domov. Aké bolo však naše prekvapenie, keď sme sa celkom neplánovane a nekoordinovane všetci stretli v jednej reštike po ceste: všetci sme zrazu dostali chuť na to isté :D No nie je to skvelé?

Po neďeľnej usilovnej práci, ktorej produktom bol internetový nástroj na hodnotenie našich slávnych sobotňajších asembleí (šetríme papier a tropickú džungľu :D), ma nečakane nadránom zastihol pondelok. Po ňom, ako to už býva, prišiel utorok a s ním aj LTT meeting a moje dokončenie akčného plánu pre náš LTT tím :D Jeho formát sa mi celkom
vydaril a už si ho stihli okopčiť dva ďalšie tímy :D :D :D Nikdy by som si nebol pomyslel, že to bude práve oblasť plánovania (uj, ako ho neznášam), v ktorej sa mi bude dariť, ale tak, uznajme, že oproti primernému Kolumbíjčanovi má slušne rozvinuté plánovacie schopnosti aj mierne odrastené slovenské batoľa :D.

V mala byť opäť hodina arabčiny so Sárou, lenže plán sa odložil, lebo kamoš Pacho, šéf kampane na nábor nových členov, vybavil nejaký priestor v miestnej telke, tak sme sa išli stážisti ukázať, že naozaj existujeme :D. Po tejto vydarenej akcii nasledoval mentoring s JuanMim a zaslúžený spánok. Super akciu sme spravili vo štvrtok, kedy sme sa s celým tímom stretli u nás doma a natočili sme také prezentačné videjko - neuveriteľne sme sa pri tom bavili :D. V piatok potom nasledovala preložená hodina arabčiny.

Sobotňajšia asamblea bola tentokrát v réžii tímu Information Management. Nebolo to síce nič moc, ale našťastie sme ako LTT doprostred celej asamblei vrhli našu video-prezentáciu a tak sme celý dej trošku oživili. Zaujímavejší vývoj nabrala situácia večer, keď sme sa asi 30 zišli u Jorgeho pozerať futbal. Hrala Kolumbia kvalifikáciu na majstrovstvá sveta proti Uruguaju -- a prehrala :( Nuž, čo vám poviem, až tak ma to zasa netrápilo, že by som kvôli tomu stratil chuť do jedla, a tak som bol úplne pripravený aj na druhú časť programu (a vlastne dôvod, prečo som k Jorgemu išiel) - grilovačku :D :D :D A že sa teda oplatilo: dostali sme grilované klobásky, obrovské kusy hovädziny, zemiačky, pitivo, arepy s cibuľkovo-paradajkovým šalátom, vyprážané plátanos - no jednoducho kráľovská hostina a to za smiešnych 5000 pesos. No nekúp to :D. Samozrejme, nebol by som to ja, keby som okolo 11 celkom nevhodne v kúte nezaspal a nezobudil sa až keď bol čas ísť domov :D.

To však nebolo z tohto víkendu všetko :D V nedeľu sa totiž o 9:00 konali AIESECárske Olympíjske hry. Jediný problém bol, že kvôli miernemu nedostatku spánku z posledných dní som sa zobudil o 9:30. Whoops. Ruka sa ale zobudila v tom istom čase a tak sme sa rýchlo presunuli na zápolisko. Síce sme zmeškali začiatok a tím Talent Management, kde sme obaja boli, vyhral tak akurát dieru z koláča, ale veď lepšie neskoro ako vôbec, všakže :D. Zápolilo sa v mikrofutbale, basketbale a volejbale. Keďže z tej mojej športovej biedy relatívne najmenej zle vychádza volejbal, dostalo sa mi príležitosti trochu pomôcť External Relations tímu a na počudovanie sme to dotiahli až na druhé miesto (zo 7 to nie je také zlé :D). Nasledovala vytúžená sprcha, obed a posledné dolaďovačky už spomínaného nástroja na hodnotenie asambleí. A bol pondelok :D

ITTTS 19.9.2008

Tak sa opäť hlásime z pravidelným spravodajstvom z Nového Sveta :) Týždeň sa začal vcelku nenápadne, v utorok sme mali ako zvyčajne stretko LTT, kde sme dolaďovali posledné veci pred seminárom pre trénerov, ITtTS. V stredu bolo najzaujímavejším momentom pracovné stretko k tomu nešťastnému projektu Aula Hospital, ktorý v nemocnici pripravujeme a vo štvrtok stretko k inému projektu, ktorý zas vymýšľame pre decká :)

Okrem toho som sa ešte vo štvrtok rozhodol obvolať nejaké firmy v Manizales, či by nám náhodou nechceli seminár z časti zasponzorovať :) Je pravda, že som sa zobudil pomerne neskoro, ale veď, ako sa hovorí, lepšie neskoro ako nikdy, všakže... nuž, z jednej banky mi povedali, že veľmi radi, ale že oni také veci potrebujú vedieť 3 mesiace dopredu. Hmmm... Dohodol som aspoň stretko v jednej cestovke s názvom Agentur. Ako hovorí ďalšie slovenské príslovie: Keď neprší, apoň kvapká, keď nie mladá, aspoň babka... Po fajronte som rýchlo zdúchol, lebo sme išli vyskúšať jedno celkom žeravé želiezko v ohni - firmu Postres y Ponqués Don Jacobo (Zákusky a koláče u Jakuba). Firma má centrálu v Cali a vždy nám niečo na konferencie prihodí. A tie ich zákusky, hlavne Janovská torta sú vynikajúce. Prišli sme teda na miesto, pokecali s vedúcou, tá nám dala e-mail na marketingové do Cali, že reku nech jej napíšeme list a hádam dačo kvapne :) Večer potom ešte nasledovali dve stretká mentoringu s Jorgem a Juliusom, zosmolenie žiadosti o sponzorstvo s Onim (Oni smolil, ja som driemal), jej zaslanie do Cali a išlo sa spať :).

V piatok sme sa zobudili do nezvyčajne pekného rána. Vypýtal som sa trochu skôr z roboty, aby som mohol ísť aj s Onim na stretko do Agentur. Tak sme prišli, povedali tete sekretárke, že sme prišli na stretko s tetou Nataliou Londoňo a teta nám na naše prekvapenie povedala, že teta Londoňo je odcestovaná. Tak som jej povedal, že som si s ňou predsa včera dohodol stretko. Ona na to, že asi nie, lebo že aj včera bola odcestovaná. Ja nato, že som hovoril s jej sekretárkou a tá mi povedala, že sa už vrátila. Ona na to, že teta Londoňo žiadnu sekretárku nemá. Paf. V tomto momente som nevedel, či sú škvrny na slnku, či som blbý ja, recepčná, sekretárka alebo teta Londoňo. Niekto ale nebol úplne v poriadku. Na nešťastie sa ukázalo, že som to ja. Sekretárka sa totiž zamyslela a spýtala sa ma, či som si včera dohadoval stretko s Nataliou Londoňo alebo len pani Londoňo. Ja, slušne vychovaný chlapec zo Slovenska, vediac že krstné meno sa v oficiálnom styku používať veľmi nemá, som pohotovo odpovedal, že však s tetou Londoňo. Na to mi sekretárka povedala, že to bude asi ten problém, nakoľko vo firme majú tety Londoňové dve: jedna je šéfka marketingu, s ktorou sme chceli hovoriť a tá druhá, s ktorej sekretárkou som si stretko dohodol, je riaditeľka firmy, ktorá ale takéto veci nevybavuje. Paf, paf. Oni len prevrátil oči a išli sme obedovať :D

PONAUČENIE: V Kolumbii nemajú ľudia 4 mená len tak pre srandu králikov. Priezvisk je veľmi málo, opakujú sa, krstné mená tiež, takže treba vždy, oficiality-neoficiality, používať obe krstné mená a priezvisko (občas aj druhé). Paf, paf, paf. Cestou na obed sme s Onim zbadali auto v tvare kravy (miestna mliekarenská firma Celema), ako rozdáva na ulici promo vzorky produktov. Tak Oni dostal nápad, že by nás možno aj zasponzorovať vedeli, keď už takúto akciu vymysleli. Zistili sme si teda adresu riaditeľstva a išli obedovať. Po obede a po upovedomení šéfa, že budem trochu meškať, sme sa vydali na druhý koniec Manizales (ehm... skoro na polceste do Pereiry) navštíviť milekareň. Cesta viedla okolo 2 bordelov a 3 hodinových motorestov, avšak nakoniec sme šťastne dorazili. Celá prevádzka firmy však vyzerala skôr ako veľkosklad s jednou kancelárskou unimobunkou. Nenechali sme sa však odradiť a vybalili na osadenstvo unimobunky po čo sme prišli. Všetkých myšlienka zaujala, ale vraj takéto veci potrebujú aspoň s 2 týždňovým predstihom, že krava-auto je plne vyťažené a tak že asi sa nedá. Čo už, viac-menej sa to aj čakalo, ale kto neskúsi, nevie... Len tak medzi rečou sme ešte prehodili, že o 2 týždne máme inú konferenciu, tak prisľúbili, že tam pustia žilou (resp. mliekovodom) :D

Do práce som ani nešiel, lebo o 15:00 som mal úvodné školenie k programovaniu v .net - ide o bezplatný kurz nadácie Une, Emtelsa a Microsoft pre 1000 ľudí z Manizales. Z pôvodných 3500 nás teda vstupnými testami prešlo cca. 30%. Prednáška bola dosti nudná, ale dostali sme inštalačné CD, tak sa môže ísť skúšať :D. Večer po robote nasledovala ďalšia zaujímavá aktivita: Arabská noc so Sárou. Najskôr bola u nás doma, kde varila (kura, ryža, zemiačky). Odtiaľ sme sa presunuli do Kokiho domu, kde sa uskutočnila samotná párty. Postupne začali chodiť aj účastníci nášho víkendového seminára z Medellinu, ale Angie, ktorú som poveril ubytkom, všetko zvládla na jednotku, tak som nemal s ničím starosť. Párty bola super, sedelo sa na zemi, jedlo rukami (pravý arabský tradičný spôsob), tancovalo sa, Sara predviedla arabské babské aj chalanské šaty, trochu sa pokecalo a tak :) Na záver sa dostavili aj Medellinčania, tak sme sa ešte trochu pobavili a išli si oddýchnuť pred sobotňajším ťažkým dňom :). Ahá, ešte poznámka: Oni došiel na párty aj s dvoma tortami: Postres y Ponqués nám sponzoring nakoniec dali... jéééééééj :D

V sobotu sme už mali s facilitátormi totiž naplánované na 7:00 stretnutie u mňa doma, aby sme prebehli sessions, vyrobili flipcharty a celkovo sa pripravili na seminár. Celá vec bola mierne komplikovaná tým, že z pôvodných 6 facilitátorov mi týždeň a pol pred seminárom odriekol jeden a deň pred seminárom ešte ďalší dvaja (dá sa povedať, že 3 najlepší... čo už...). Jeden z nich sa totiž sľúbil na ďalšiu konferenciu, ktorá bola v rovnakom čase v Cali a zvyšní dvaja nestíhali kvôli škole. Našťastie však Sara (tá z Bahrajnu, ktorá bola minulý rok prezidentkou AIESEC Manamá) pohotovo zaskočila a tak bolo všetko naporiadku.

Po obede sa teda začal samotný seminár. Ľudia prišli prekvapivo načas a to v počte 33, čo je celkom vysoké číslo. Ešte som trochu popreháňal môj organizačný tím pozháňať na čo sa zabudlo (poháre, pitivo, ...) a mohli sme sa pustiť do práce. Cez prvú prestávku sme si dali už spomínané torty a pustili sa ďalej do práce. Prvý deň seminára sa skončil okolo 8:30 večer. Trošku sa natiahol, lebo našim cieľom bolo ľudí nie len teoreticky pripraviť na vymýšľanie a prezentáciu sessions, ale aj dať im príležitosť si niečo také v praxi vyskúšať. A to aj po oba dni seminára v trojčlenných skupinkách robili. Po večeri sme sa so Sarou a Anou (druhá faci) odobrali ešte na meeting, aby sme si pripravili sessions na ďalší deň, ale bolo to pomerne zbytočné, keďže sme viac zaspávali ako preberali :)

Nedeľa sa začala výborne, na miesto konania seminára sme došli takmer načas. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sa zistilo, že z pôvodných 33 účastníkov sa na nás v miestosti vyšierali 3. Chvíľu som si mysel, že budeme všetko musieť zrušiť, no napokon sa ľudia začali pomaly trúsiť, takže sme síce začali s polovicou účastníkov a so 40-minútovým meškaním, ale začali sme. Ono predchádzajúcu noc totiž miestni AIESECári vzali tých z Medellinu a Pereiry vonku, ukázať im Manizales a ukazovali im ho tak dôkladne a z toľkých rôznych uhlov, až všetci skončili s parádnou opicou :) Nuž ale aj tá zvyšná polovica sa do obeda postupne dostavila. Rozdali sme ako občerstvenie kopu mandaríniek, potom vzali všetkých na obed do reštiky, ktorú vlastní jeden kamoš (Arturito) a pokračovali po obede so seminárom. Cez ďalšiu prestávku boli na zahryznutie buchtičky a to sa už výučbové sessions pomaly končili. Každý tím mal následne pol hodinku na odprezentovanie session, ktorú vytvoril, každú sme zhodnotili a bol záver. Skvelý organizačný tím narýchlo vytlačil certifikáty pre účastníkov, všetci sme sa zišli v jednej miestnosti, pofotili so sponzorskými reklamnými materiálmi, povedalo sa zopár teplých slov, vyhodnotil sa celý víkendový seminár a išlo sa domov.

So Sarou sme si ešte na chvíľu sadli, prešli hodnotiace formuláre a s pocitom dobre odvedenej práce sa pobrali úplne vyčerpaní spať. A bol pondelok.

Taký obyčajný týždeň 26.9.2008

Ako ste si už určite všimli, voľajako sa nám stratila rubrika "Rozprávky starej matere"... je to tak, nejako sa nám minuli námety :D Ale ak by niekoho zaujímalo ešte niečo iné zo života Kolumbie, napíšte do fóra a vyplodíme nejaký článoček :)

Pravdu povediac som celý týždeň po Ittts strávil regeneráciou síl, lebo seminár to bol náročný, aj keď úspešne zvládnutý :). V stredu večer som mal stretko s Gatom v Juan Valdéz, lebo chalanisko sa s vervou pustil do štúdia angličtiny, tak som mu robil sparing partnera. Vo štvrtok som skočil na Universidad Católica doniesť tete, ktorá nám tak láskavo zapožičala priestory na náš Ittts seminár, bomboniéru, záverečnú správu z projektu a zopár teplých slov :D. Večer sme sa potom vybrali ešte do kina na Mexicko-Americký film Ladrón que Roba a Ladrón o zlodejoch, čo sa rozhodli za bieleho dňa vykradnúť trezor svojho bývalého partnera, ktorý sa medzi časom veľmi nabalil - a k tomu ešte aj nečestným spôsobom :D Film bol ale super, už dávno som sa tak nenasmial :) Pred filmom sme ešte skočili na ovocno-zeleninový šalát za 10.000, ale šalátisko to bol obrovský, človek si mohol nabrať toľko, koľko chcel a čoho chcel, takže sa celkom oplatilo :)

Sobota sa niesla v znamení jazykových testov, ktoré som administroval pre študentov, ktorí chcú ísť cez AIESEC na stáž a zrazu, bez varovania a bez toho, aby som si to uvedomil, bol pondelok :D

LTM a tak :) 10.10.2008

top
Nuž, opäť sa po dvojtýždňovej pauze hlásim zo slnkom zaliatej Kolumbie :) V pondelok, 22.9. sa na Manizaleskej univerzite konala prezentácia krajín. Nemohol som chýbať a aj napriek tomu, že som najprv išel do Universidad Autónoma a až potom mi došlo, že je to na Universidad de Manizales, som prišiel skoro načas :) Odprezentoval som svoju domovinu, znova použil Andrejovu Botlíkovu prezentáciu (zožína úspech za úspechom), čosi potlmočil týpkovi z Jamajky a hor sa domov :) V robote som celý deň nebol, čo bolo najväčšie pozitívum akcie :)

Keďže bola na akcii aj Sara (stážistka z Bahrajnu) a tá sa mala o pol hodinku po jej skončení stretnúť s Cristianom, robil som jej zatiaľ spoločnosť. Došiel Cris a všetci traja sme sa pobrali k nemu domov. Kecali sme, hrkotali, až na nás došiel hlad. Padol nápad urobiť sendviče, a tak sme sa presunuli do kuchyne a začali sa vrhať na chladničku. Tu som si neudržal ústa na uzde a spomenul som, že my na Slovensku robíme chlebíčky trochu inak (hrianky). A už bol oheň na streche: všetci chceli vedieť, ako :D Pozbieral som teda zvyšky svojej pamäte a pospomínal si na ingrediencie. Vajcia a kečup sme síce museli ísť kúpiť, ale hrianky všetkým chutili :D. Ako dovetok treba povedať, že mi predvčerom písala Sara, že doma robila hrianky podľa môjho receptu a že aj v Bahrajne slávili úspech :D

V stredu sa v Manizales konal posledný diel nejakého hudobného festivalu, tak sme sa aj s Crisom a Betsy išli kultúrne vyžiť. Oni akurát pracoval, tak nemohol ísť :( "Koncert" sa konal v kinosále a pozostával z premietania záberov z prírody podmazaných živou elektronickou chill-outovou hudbou. Výsledok bol viac než super :D Smutný deň nastal vo štvrtok, lebo z Manizales odchádzala domov Sara. Všetci sme sa s ňou boli na letisku rozlúčiť a zároveň sme privítali novú stážistku Bolatito z UK (pôvodne Nigéria). Na letisku som ešte Sare stihol požičať nejaké pesos na batožinu, lebo si nevšimla, že má cca. 8kg nadváhu - a to jej potom pekne zrátali :D. Inak, zistil som, že v Kolumbii majú takú peknú daň: každá osoba, ktorá opúšťa krajinu, musí zaplatiť 100.000 COP ako poplatok za opustenie krajiny... super, nie :) ?

V piatok večer sme sa presunuli do neďalekej Santáguedy, kde sa konala miestna konferencia AIESEC. Sessions sme pripravovali asi do pol šiestej nad ránom, takže prežiť sobotu bol problém. Konferencia ale dopadla nad očakávania, všetci sa super bavili a my s nimi :D Smutné bolo, že nikto z môjho tímu LTT nemohol ísť (kvôli škole, peniazom či domácemu väzeniu... búúú...).

Nastal pondelok a ja som sa celý týždeň, ktorý inak prebehol celkom bez udalostí, zviechal z prebdetého víkendu :D. Akurát v piatok mi prišli nejaké prekladíky, v sobotu sme spravili super asambleu, v nedeľu som neschopný pohybu celý deň leňošil a bol znova čo?

Veru tak, bol Hétfõ :D

LDC a tak :) 24.10.2008

Nuž, ďalšie dva týždne za nami a už len cca. 6 týždňov pred nami... :(

Po poslednej nedeli prišiel teda ako zvyčajne pondelok. Týždeň prebiehal bez väčších udalostí, len vo štvrtok ma kolegynka pozvala na obed k sebe domov. Bola fazuľa na pive a víne, mleté mäso a kukurica... veľmi chutné - hlavne v protiklade k tomu, čo v poslednom čase produkovala doňa Miriam - varená sliepka v pondelok, utorok, stredu, štvrtok a piatok, v sobotu slanina s ryžou a fazuľou a v nedeľu kura. Hrozné... sliepky už nemôžem ani vidieť. A propos, v piatok prišla deti navštíviť Miss Kolumbia... ďalšia.

V piatok poobede, hneď potom, ako som si cez Western Union vybral peniažky od Sary, sme sa celé LC Manizales presunuli do Cali, čo je tretie najväčšie mesto v Kolumbii (hneď po Bogote a Medelline) na regionálnu konfenenciu LDC. Chair konferencie bol nejaký postarší na 40 tiahnuci ex-člen AIESEC Cali - takú umierajúcu náladu som ešte na plenárkach nezažil. Aj po obsahovej stránke bola konferencia mierne podvyživená, ale zato si všetko vynahrádzala po stránke "zábavy". Do programu boli zaradené rôzne teambuildingové aktivity (preliezanie pavučiny, navigácia tímu cez "mínové pole", ...) čo mi pripomenulo moje mladšie časy v AIESEC :) Cez prestávku uprostred tejto aktivitky sme sa s JorgeFom a Onim vybrali do neďalekého Donkin Donuts na poriadne chutné šišky :D Strava inak bola chutná, aurát porcie nedostatočné. Zlatým klincom bola horúca čokoláda so škoricou - asi druhá najlepšia horúca čokoláda, akú som v živote pil.

V sobotu večer sa uskutočnilo spontánne stretnutie členov NGT z regiónu West, na ktorom padlo rozhodnutie, ísť na druhý deň von do miestneho techno klubu. Tak aj bolo a v nedeľu sme sa do sýtosti vyšantili. Vstupné bolo síce 15.000 pesos, ale v cene bol neobmedzený prísun nápojov (alko aj nealko - no neber to :D). Keď sme v noci prišli zo záťahu na izbu, dohrmelo celé EB AIESEC Manizales a vytiahli Oniho na rozlúčkovú párty (to už boli dve hodiny nad ránom), keďže to bola ich posledná konferencia ako EB. Tak aj bolo. Lúčili sa dlho a jediné čo na ďalší deň svedčilo o ich aktivitách bola Oniho strhaná tvár a pár tabletiek proti bolesti hlavy :D

To už bol, samozrejme, pondelok, ale zároveň aj sviatok (asi národný deň oranžových ponožiek alebo niečo také :D), takže pohodička, kľud. V posledný deň sa aj akademická náplň konferencie zlepšila a konečne boli nejaké školenia na projektový manažment a podobné srandičky. Po skončení konfery sme sa večer vybrali na cestu domov. Lenže šofér prenajatého busu si so sebou zobral na výlet svokru, tak Peque a Plata museli ísť naspäť do Manizales linkovým autobusom - nezvýšilo už na nich miesto. Okrem toho bol Oni stále celkom zelený, tak sme sa oňho starali minerálkami a suchármi :D. Okrem toho sa šofér trikrát stratil, krúžil dookola Cali ako zmyslov zbavený, skoro sa vybúral a okrem toho sme nadobudli silné presvedčenie, že miestami si celkom slušne počas šoférovania pospal :) Všetko ale nakoniec dobre dopadlo a my sme sa okolo druhej v noci dostali do Manizales.

Zvyšok týždňa prebiehal bez závažnejších udalostí, len v sobotu sa namiesto asambley konalo legislatívne zhromaždenie AIESEC Manizales. Pripravil som správu o činnosti nášho LTT a okrem toho som podal žiadosť o ukončenie aktívneho členstva (a žiadosť o čestné členstvo) s účinnsťou od 1.12.2008. Bolo to totiž asi posledné legislatívne zhromaždenie, na ktorom som bol pred svojim odchodom... búúú. Samotný priebeh celej legislatívy bol poväčšine nudný, až na to, že Lucy (aj slzami) bojovala proti zrušeniu zmluvy medzi AIESECom a agentúrou, kde pracuje. Milá agentúra jej totiž akosi neplatí :) Všetci sa ale nakoniec rozhodli dať jej ešte šancu (aj keď nikto nechápal, prečo chce Lucy stále pracovať niekde, kde jej neplatia, ale tak, Číňania sú Číňania).

Po emotívnom príhovore mi bolo s účinnosťou od 1.12.2008 udelené čestné členstvo, rovnako ako aj JuanMimu, ktorý ide po novom roku na svoju druhú stáž do Kene. Po skončení celého zhromaždenia sme sa cca. 20 hladní ako vlci presunuli k JuanMimu na oslavu nášho čestného členstva. Objednali sme čínsku ryžu, najedli sa do sýtosti a kecali až do druhej ráno :) Zo stereotypu ma vytrhlo až to, keď ma Gato, JuanMi, ešte niekto a Pollo chytili - každý za jednu končatinu a LuisBer mi začal liať do krku aguardiente... no, keďže som čelil hrozbe, že ma tým celého oblejú, jeden hlt som teda vzal do úst a keď sa mi nepodarilo uniknúť do záchodu, aby som ho vypľul, musel som ho prehltnúť. Samozrejme, že ma okamžite natiahlo a švihlo o zem, ale keďže moje prvé slovo po tom, ako som nabral dych, bola španielská nadávka a nie slovenská, všetci sa svorne zhodli, že som úspešne kultúrne integrovaný :D

V nedeľu som ráno vyspával, poobede pomáhal Pachovi a Arturitovi s aplikačkou do EB, večer sme zbehli s Onim do kina na Eagle Eye a bol opäť Ponedelník...

Bogotá a Ibagué 7.11.2008

top
Tak sa zase po dvoch týždňoch prihováram z ďalekého sveta... tentokrát sa toho udialo pomerne mnoho, tak sa pohodlne usaďte otvorte si zemiakové lupienky, kofolku a v pohode čítajte :)

Prvá zaujímavá udalosť sa udiala v predposledný októbrový štvrtok. Konečne totiž došlo k relizácii sympózia o nemocničnej pedagogike, ktoré sme pripravovali asi tak od marca :D Keďže nemocnica nedisponuje dostatočne reprezentatívnymi priestormi, celé mecheche sa konalo v hlavnej aule Zdravotníckej fakulty Caldaskej univerzity, ktorá sídli len 1 blok od nemocnice. Konferencia trvala celý deň, predstavilo sa spolu 12 prispevkov (viac info na stránke www.aulahospital.org/?stranka=2 -- ta podoba nie je nahoda, skutočne sa nejak stalo, že stránku som robil ja :D). Prispievatelia prišli, okrem domácich z programu Hospital Amigo, aj z Bogoty a Medellinu a rozprávali o svojich skúsenostiach s nemocničnou pedagogikou, prácou s chorými deckami apod. Za našu nemocnicu vystúpila koordinátorka programu Paula, Ángela za podprogram Aula Hospital (nemocničná škola), dve tety s programom Dolex (čítajú deckám rozprávky), šašovia (dvaja manželia, vyštudovaní herci, ktorí v nemocnici bavia choré deťúrence), chalani s programom Bus (dvaja študenti hudobnej fakulty, ktorí detiskám chodia hrať na gitare, flaute a ešte im k tomu aj spievajú) a nakoniec nemocničný psychológ Juan Carlos s programom kaniterpie (psíci, ktorí sú špeciálne vycvičení, aby boli milí, dali sa obchytkávať a tak dvíhali deckám náladu).

Sympózium ako také dopadlo dobre, dostali sme sponzorské 2.000.000 pesos (20.000 SKK) od miestnej nadácie na liečbu rakoviny, čím sa nám vykryli náklady. Aj obed nám dali - síce nie bohvieaký, ale bol :D Menším problémom bola skôr propagácia projektu, tak sme tŕpli, aby došli ľudia. Pôvodne sme chceli vyberať aj zápisné, ale od toho sa nakoniec práve z tohto dôvodu upustilo. Závažnejší problém však v tejto oblasti nenastal, prišlo cca. 60 ľudí (možno polovica z toho prepojená s organizátormi, ale veď čo už... vieme, ako sa to robí :D), takže spokojnosť bola obojstranná. Mne sa počas samotného podujatia ušla úloha technika PPT (žeby repríza z NDK :)), čo bolo super až na to, že som po obede začal voľako zaspávať. Nik si ale nič nevšimol a tak sa celé sympózium dobre skončilo. A koniec dobrý, všetko dobré :)

Prišiel víkend a ja som sa presunul do Pereiry. Poprosili ma totiž, aby som im pomohol so školením o rôznych kultúrach, ktoré miestni AIESECári pripravili pre študentov, ktorí budú v najbližšej dobe odchádzať na stáž. Pôvodne malo byť celé školenie súčasťou väčšej konferencie, lenže tú 3 dni pred začiatkom z logistických dôvodov zrušili (zistili, že univerzita im chcela naúčtovať za používanie jej priestorov nekresťanské peniaze :D). Do Pereiry som prišiel v piatok večer. S Juliánom sme pobehali miestne obchodíky a zháňali všelijaké serepetičky na jeho masku batmana. V ten večer sa totiž konala oslava narodenín prezidentky AIESEC Pereira a zorganizovali ju ako "maškarný bál". Akcia sa začínala o 20:00, Julián aj s frajerkou (prezlečenou za Robina) sa na miesto dostavili okolo polnoci :D Najprv som chcel ísť aj ja, ale bol som poriadne nevyspatý a tak som niekedy pred polnocou zalomil a bolo.

Druhý deň okolo 14:00 začínalo školenie. Juliánova frajerka (a zároveň hlavná organizátorka školenia) prišla okolo 10:00, aby sme sa dohodli, čo presne deckám budeme hovoriť. Samozrejme, agenda, ktorá bola pripravená sa musela zmeniť, takže sme vlastne museli 4 hodiny pred začatím seminára vytvoriť celý program, sessions a tak. Na Slovensku by také niečo nebolo možné, ale keďže v Kolumbii sa dá všetko (a ja som už okrem toho takéto školenie robil, tak som mal aspoň potuchu o tom, čo by sme tam mohli zaradiť), o 14:00 bolo všetko nachystané a mohlo sa začať. To ale ešte nebol srande koniec. Zistili sme, že v miestnosti, kde sa malo školenie konať, boli namiesto okien len mreže, že neboli závesy (takže sa nedalo zatemniť na používanie videoprojektoru) a že samotný projektor pamätá ešte minulý režim. Nakoniec sa ale (opäť) nejak všetko vyriešilo (a nepýtajte sa ako, sám neviem :D), doniesli sa deky, okná sa zatemnili, projektoru pribudla predlžovačka a všetko sa zdalo byť OK. Lenže o 5 minút začali na vedľajšej stavbe píliť železné hranoly a to už sme moc nevykrývali, pretože hluk to bol úžasný a človek si nepočul vlastného slova. Nejak sa ale prežilo, večer sme sa ešte poradili o nasledujúcom dni, presunuli sme miesto seminára niekde, kde bude ticho (:D) a išli spať.

V nedeľu seminár pokračoval od rána, tentokrát na tichšom mieste s oknami. Decká sa dozvedeli o rôznych kultúrnych teóriách, Kolumbii, kultúrnom šoku, procese hľadania stáže v AIESECu, pokecali sme aj s jednou babou, napoly Britkou, napoly Kolumbíjčankou o jej skúsenostiach a šokoch, keď prišla do Kolumbie a celkovo sme si to užili :) Po skončení seminára som išiel ešte k Julimu domov, chvíľu sme pokecali o živote a srdcových záležitostiach, nasadol som na bus a šup ho naspäť do Manizales. Jasné, že mi bolo po ceste mirne nevoľno, ale tak prežil som :D

Nasledujúci týždeň sa v robote riešil jeden projekt ohľadne vybudovania pediatrického centra paliatívnej starostlivosti. Je tu totiž veľa detí, ktoré umierajú na rakovinu a majú pred sebou menej ako pol roka života - a samozrejme poisťovne im odmietajú platiť starostlivosť, lebo je to pre nich "stratená investícia" keďže tak či tak čoskoro zomrú. Pointa je, že aj takýmto deckám sa mnohokrát dá pomôcť aby toľko netrpeli - liekmi od bolesti, chirurgickým zákrokom, ktorý im spriechodní tráviaci trakt, odstráni ložisko infekcie a podobne. Projekt sa preto usiluje vybudovať systém pomoci aj takýmto pediatrickým pacientom. Len tak naokraj: buďme radi, že máme taký systém zdravotného poistenia, aký máme, lebo ten kolumbíjsky je nehorázne byrokratický, človek musí kvôli chrípke prechodiť pol mesta, aby mu dovolili o 2 týždne sa objednať u lekára - lebo bez písomného povolenia poisťovne tu človek nemôže ani umrieť. Nuž, a aj napriek tomu všetkému sú poisťovne v strate, takže o pár rokov sa im to tu bez reforiem zrúti ako domček z karát...

V stredu dohodli AIESECári krátky rozhovor v miestnej telke, tak sme pekne naklusali do štúdia, spravili rozhovor v mládežníckej relácii a išli domov :). Zaujímavejšie veci sa ale diali vo štvrtok, kedy sme sa večer vybrali s Onim do Bogoty. Nasledoval totiž predĺžený víkend (dušičky), v piatok mi dali v práci voľno, tak sa išlo na vec. Cestovať sme chceli v noci, aby sme ušetrili čas. Prišli sme teda na terminál okolo 21:00 s tým, že posledný bus ide o 23:00.. pohoda jazz. Kým sme sa ale pozbierali a dostali na rad, neboli už voľné miesta. Hmmm... keďže sme ale vytrvalí a keďže v Kolumbii sa dá všetko, zostali sme tam čakať. Tak sa stalo, že sa nás nazbieralo 15 podobne postihnutých pasažierov a o 23:30 vypravili len pra nás špeciálny autobus :D Tomu sa hovorí cestovanie na úrovni.

Cesta síce trvala namiesto 6 hodín asi tak 13, ale bolo to spôsobené tým, že kratšiu trasu na noc kvôli závalom zatvárajú a okrem toho bola po ceste menšia zápcha kvôli nehode. Dorazili sme ale šťastne, presunuli sa na sever Bogoty do bytu ku kamošovi (Gato) a išli spoznávať staré mesto. Ako najvhodnejšia sa nám navila návšteva takého kopca nad mestom nazvaného Monserrate. Prišli sme teda pod kopec (odhadom 300 výškových metrov) a vyviezli sa hore lanovkou. Na vrchu kopca je kostol so spadnutým Ježišom, kam chodia ľudia zdaľeka čakať na zázrak. Celkom vtipný bol nápis na jednej mozaike, v preklade: "rozpučím Vám hlavy", ako aj sála s ďakovnými doštičkami od vďačných veriacich, ktorým sa splnili ich priania (ako príklad poslúži poďakovanie za získanie zelenej karty).

Kultúrne vyčerpaní sme sa potom pobrali hneď vedľa, kde bolo asi milión stánkov so suvenírmi a jedlom. Dali sme si ale špeciálnu bogotskú špecialitu nazvanú Fritanga. Ide o zmes vyprážaných hovädzích pľúc, čriev, slaniny, plátanos, malých zemiakov a ostatných vnútorností od výmyslu sveta. Skutočne to bolo celkom chutné :D Posilnení sme sa ešte vybrali do ulíc Bogoty užiť si Halloweenovú náladu. Ulice boli plné ľudí v maskách a celé staré mesto sa premenilo na pešiu zónu s atrakciami a stánkami. Vbehol som ešte do obchodíku s tradičnými výrobkami a tam som objavil jednu super peknú ruanu (ruana je taká deka s otvorom v strede. Cez otvor sa prepchá hlava a zvyšok slúži ako teplý sveter). Teta za ňu chcela 85.000 pesos, ale nakoniec nám ju nechala za 50.000 :) Keďže bolo mesto plné maškár, ani som nijak nevyčnieval :D

Večer potom ešte Oni vybehol za svojou sestrou, ja som išiel za Gatom a skočili sme na mexickú pizzu. Potom domov a spať :) V sobotu mal Oni narodky. Gato kúpil preto tortu a spravili sme takú malú oslavu. Okolo 13:00 sme sa vybrali do zábavného parku Jaime Duque (leží asi 30 minút mimo Bogoty), kde sa mal o 18:00 konať koncert Kylie Minogue a na ktorý sme mali lístky :D Ako si tak sedíme v autobuse, zrazu ma napadne celkom vtipná skutočnosť: lístky sme (ehm... tak dobre, no... som) nechali u Gata na byte. Hmmm... tak sme sa naobedovali, chytili bus naspäť do Bogoty, tam sa transmileniom (autobusový systém Bogoty) prepravili cez celú 8.000.000 metropolu na Gatovu univerzitu, on nám podal kľúče od bytu, išli sme transmiléniom späť, busom ku Gatovi do bytu, vyzdvihli lístky (a okuliare), busom naspäť na terminál a odtiaľ iným busom zasa do parku Jaime Duque. Táto krásna haluz nám zabrala cca. 4 hodiny, takže na miesto sme prišli okolo 18:00 a vôbec sme sa nedostali pozrieť park ako taký (je tam vraj super múzeum človeka, kolumbíjskej histórie a tak)... čo už...

Vstupenky sme mali strednej kategórie a boli sme medzi prvými, takže sa nám ušli celkom dobré miesta. Samotný koncert začínal o 23:00, tak sme 5 hodín prečkali jediac a počúvajúc predskokanov (nič moc). Mne sa dokonca podarilo po stojačky zaspať - aké nezvyčajné :D Presne o 23:00 začal dvojhodinový koncert a skutočne bol hodný ceny vstupeniek aj všetkých útrap. Šou s vizuálnymi efektmi, veľmi dobré ozvučenie a okrem toho aj nemalá miera profesionalizmu (človek by skutočne nepovedal, že 40 ročná tetuška dokáže naživo tak výborne spievať) sa postarala o skvelý zážitok. Je to o to prekvapivejšie, že tesne po príchode do Kolumbie olúpili jej štáb o nejaké zvukové príslušenstvo, CDčka a podobne, takže nakoniec museli riešiť cez austrálske veľvyslanectvo, aby im narýchlo poslali náhradné. Ha :D Welcome to Colombia. Z vystúpenia inak fotky nie sú, lebo foťák sa na koncert brať nemohol :-(. Po skončení sme nasadli do pripravených autobusov (za 7.000 COP - zdierači), ktoré nás odviezli naspäť do Bogoty.

Nasledujúci deň sme vstávali už ráno o 6:30, dali si raňajky v miestnej pekárni (vajíčko s horúcou čokoládou a priamo z pece vypadnutým pečivom - jednoducho úžas :D) a pobrali sa na terminál. Tam sme chytili bus do Ibagué a vybrali sa na návštevu Ruky. Zasa raz bola po ceste zápcha, takže sme dorazili okolo 13:00. Trochu sme poblúdili, najedli sme sa u Ruky doma a vybrali sa do mesta. Pobehali sme pamätihodnosti (Ibagué bolo v minulosti na krátky čas hlavným mestom Kolumbie a má 450 rokov - o 300 viac ako Manizales) a kúpili Ruke balón. Potom sme išli s Onim kúpiť roztok na šošovky (ten jeho sa mu po 2 dňoch stratil...), stretli sa opäť s Rukou a jej mamou, tie nás pozvali na salpicón (kúsky ovocia vo vlastnej šťave) a išli sme domov. To sme ešte ale netušili, že Ruka sa nám postará o zábavu. Ten balón ktorý sme jej kúpili (inak, deti v meste sa na ňu stále túžobne pozerali a ona sa stále tvárila, že ich nevidí), si Ruka pripevnila do vlasov. Ako sme sa tak blížili k ich domu a prechádzali cez cestu, balón sa zamotal do stromu, ktorý rástol nad cestou a Ruka skoro spadla na zem. Okoloidúci policajti na motorke skoro od smiechu spadli na zem. A my s nimi. Nasledoval šťastný príchod domov, objednanie pizze a zaslúžený spánok.

V pondelok (voľný deň) sme sa ráno vybrali s Rukiným tatkom do miestneho športového parku zahrať si Tejo (viď rozprávka starej matere). Potom sme sa na 50 minút hodili do bazéna. Keďže bolo zamračené, spálilo ma za tú chvíľu len trochu :D. Nasledoval obed, rýchle zbalenie, cesta na terminál a bus do Manizales. Zaujímavosťou je, že pri ceste z Ibagué (a Bogoty) do Manizales človek musí prekročiť jednu z troch línií Ánd. To znamená výstup až k hranici 4000 metrov nad morom a následný zostup na cca. 2000. Pri zostupe potom človek vidí kilometer a pol pod sebou Arméniu a príslušný horský zráz a zrazu mu nie je všetko jedno :) Našťastie šoféri sú to dobre trénovaní a nehody autobusov sa tu stávajú podstatne zriedkavejšie ako na Slovensku.

V Pereire autobus dostal defekt a keďže nemal náhradnú pneumatiku, nejak došiel do servisu, kde mu ju vyzuli, zalepili, nafúkali a naspäť obuli. Potom sa už nerušene pokračovalo v ceste do Manizales. A bol čo? A veru že nie pondelok. Bol utorok.

Voľby a Farralito 25.11.2008

Naposledy sme Kolumbiu zanechali na zaciatku prvého novembrového týždňa. Celý týždeň prebiehal bez významnejších udalostí, mal som niekoľko meetingov ohladom mentoringu a naberal sily po predchádzajúcom víkende :D

Zaujímavejšie udalosti nastali v sobotu, kedy sa konali voľby do výkonnej rady AIESEC Manizales. Z 12 kandidátov uznali kandidatúru len 10 (zvyšní dvaja odoslali po termíne), z tých 10 len 5 prešli prvým kolom pohovorov a z tých zvyšných 5 boli nakoniec v sobotu zvolení len dvaja: Jorge F za budúceho prezidenta AIESEC Manizales a jedna baba za viceprezidentku pre financie. Adri, ktorá kandidovala na viceprezidentku pre výmenný program nebola zvolená, rovnako ako ani Carlos, ktorý kandidoval na pozíciu viceprezidenta pre informačné systémy. Preto sa ustanovilo druhé kolo volieb (pričom obaja neúspešní kandidáti sa rozhodli kandidovať znova) na 22.11.2008. Večer sa potom konala párty pre šťastne zvolených.

V nedeľu som sa venoval intenzívnemu oddychu a ani som sa nenazdal a bol tu nový týždeň. V práci sme pracovali na projekte paliatívnej starostlivosti a tak ubehol týždeň. V sobotu ráno som ale celkom netypicky vstával už o 5:00 a po absolvovaní rannej očisty som bežal na terminál, stihnúť bus do Arménie. Konala sa tam totiž prezentácia krajín a keďže potrebovali, aby sa na hlavnom námestí v Arménii objavilo čo najviac stánkov, uprosili ma, aby som prišiel. A pretože malá kopa pýta viac, išla so mnou aj Lucy (Číňanka, ktorá je tu v Manizales). Do Arménie sme prišli okolo 9:30, došli sme na hlavné námestie, tam po akcii ani chýru ani slychu (aj keď pôvodne sa mala začínať okolo 9:30). Stretli sme sa tam ale s AIESECármi, ktorí nás zobrali na zmrzku do cukrárne, ktorá celú akciu sponzorovala... tak mi ten obrovský banana-split, čo som tam zhltol, ani nenaúčtovali :D Super :)

Akcia sa začala okolo 12:00, prišli aj zodvaja stážisti z Cali, takže bolo celkom veselo. Ľudia sa pýtali, my sme prezentovali a kecali :) Ja som sa pustil do reči s jednou Nemkou, reku že nemčinu oprášiť, ale ťažko, preťažko som sa rozbiehal, lebo všade sa mi španielčina motala... po chvíli sa to ale zlepšilo, takže som sa jej plynulo dokázal spýtať aj na to, ako sa volá :D O 15:00 sme sa zasa presunuli na terminál a smerom do Manizales, lebo o 19:00 začínal slávnostný večer venovaný bývalým členom AIESECu. Do Manizales sme prišli okolo 19:00 a keďže v Kolumbii sa dá všetko, pred začiatkom samotného eventu sme sa stihli ešte aj slávnostne obliecť a najesť :D

Problémom bolo, že už 3. deň bola v okolí Manizales prietrž mračien, takže zavalilo cesty, zrútili sa nejaké svahy aj s domami, poprerušovalo dodávky vody a tak. Zahynulo okolo 15 ľudí, aj cesta z Arménie bola miestami zasypaná, ale našťastie sme prešli. Tak sa stalo, že 80% mesta sa ocitlo bez vody s tým, že opravy potrvajú približne 2 týždne (náš dom je jeden z tých vyvolených, ktorý vodu má :D) V Manizales vyhlásili navyše stav pohotovosti, takže kaca-puca. Preto aj prišlo iba málo bývalých členov AIESEC, lebo buď uviazli po ceste alebo podkladali lavóry :D Celý večer ale skončil super, prišlo veľa (okolo 10) stážistov a všetci sa bavili až do tretej nadránom.

V nedeľu sme okolo 7:00 (ehm... v skutočnosti o 9:00) mali vyrážať na chatu nachádzajúcu sa v neďalekej Santáguede. Samozrejme, že som trochu prispal, ale nakoniec sa všetko postíhalo a zanedlho sme už stáli zaparkovaní na dvore síce skromnejšej chaty, ale zato s bazénom a vírivkou. Prišlo nás okolo 35, postelí bolo 6, takže to akurát vychádzalo (každá posteľ bola trojposchodová, čo tvorí 18 lôžok. Na každom spali dvaja, čiže zostal len jeden nespárovaný :D). Určite si viete predstaviť, že v noci sa z mnohých lôžok ozývali všelijaké zaujímavé zvuky :D Po oba dni sme sa čľapkali v bazéne a vo vírivke, hrali karty, scrabble, jedli, hodovali a celkovo sa mali dobre. Aj tu v Kolumbii je totiž 17.11. štátny sviatok, akurát že nikto vlastne nevie, aký :) Dôležité je, že sa nepracuje :)

V pondelok sme sa večer síce ospalí, po dvojdňovej chate ale oddýchnutí, naložili na jeepy a hor sa naspäť do Manizales. A bol utorok. V stredu ma jedna z kolegyniek pozvala k sebe na vynikajúce zapekané mäso so zeleninou. Keďže sa deň môjho odchodu blíži, vo štvrtok som zaplatil posledný nájom až do polky decembra a tete som pri tejto príležitosti naúčtoval cenu mobilu, ktorý sa mi stratil z izby, kým som bol v Cartagene. Uj, to ste mali vidieť ten krik čo robila :D :D :D Ako som totiž už spomínal, teta je asi tá najlakomejšia stvora, akú som kedy videl a toto ju celkom dorazilo. Síce sa odvtedy so mnou nerozpráva, ale prežila to :D Za spomenutie ešte stojí aj skutočnosť, že kvôli opravám vodovodu spôsobeného prívalovými dažďami týždeň predtým, v našej časti mesta začali na celý deň vypínať vodu, takže človek má o zábavu skutočne postarané :D

V piatok sme ešte zbehli do kina na nový film s Liamom Neesonom a v sobotu sme sa vychystali na druhé kolo volieb do výkonnej rady AIESEC Manizales. Opäť to bolo napínavé, ale tentokrát sa žiadne prekvapenia nekonali a favoriti zvíťazili. Srdečne blahoželáme :D Nasledoval útek do najbližšej reštiky, aj s kamošmi zohnať niečo pod zub, potom zmrzlina a mierna oslava. Keď sme sa večer vracali domov, zabuchol si Oni v aute kľúče. Problém bol, že nemal náhradné, lebo mu ich pred časom ukradli. Vymýšľali sme a hútali ako dvere otvoriť, skúšali sme starý škodovkársky spôsob (popri okienku na dverách "nejak" zatlačiť či háčikom vytiahnuť zaisťovací mechanizmus), ale dvere nie a nie povoliť. Nakoniec ruka doniesla starý drôtený vešiak a Onimu sa podarilo skrutkovačom vypáčiť okienko tak, že zvrchu vznikla približne 3mm medzera. Vešiak sme vyrovnali a na jeho konci sme vytvarovali malý háčik. Túto konštrukciu sme potom prepchali cez spomínanú 3mm štrbinku a snažili sa háčikom nejak zvnútra zachytiť čudlík na dverách a vytiahnúť - tým zároveň otvoriac dvere. To však nebolo také jednoduché, lebo háčik sa z čudlíka šmýkal a okrem toho bol na jeho vytiahnutie potrebný pomerne veľký ťah, ktorý sa pomocou drôteného vešiaka zasunutého cez malú štrbinku pod zlým uhlom dosahuje pomerne ťažko. Po dvoch hodinách skúšania a tvrdej práce sa nám napokon podarilo háčik nasadiť na čudlík, šikovným rotačným pohybom zvyšku vešiaka ho vzpriečiť a potom opatrne vytiahnuť. Radosť bola obrovská :D Až taká, že som sa rozhodol namiesto oslavy celú nedeľu nič nerobiť a len tak oddychujúc počkať až do pondelka. A ten skutočne nadránom prišiel... :D

PS. Ak niekto viete, ako sa jednoduchšie a hlavne rýchlejšie otvára Chevrolet Corsa Wind (myslím, že to bude obdoba Oplu Corsa), tak mi dajte vedieť :D Nabudúce určite ocením :)

Posledný mesiac v Kolumbii 5.1.2009

top
Po viac ako mesačnej odmlke sa vám opäť prihováram, tentokrát s poslednou časťou nášho kolumbijského dobrodružstva. Naposledy sme sa rozlúčili v predposledný novembrový týždeň po akcii s názvom "farralito" a úspešnom otváraní Oniho auta. Naše rozprávanie pokračuje o týždeň na to, v stredu, kedy sa konala recepcia pre partnerov AIESEC Manizales. Celá akcia sa konala v klube miestnej obchodnej komory, prišlo pomerne veľa hostí a večer dopadol nad očakávania. Dokonca sa deckám podarilo sponzorsky získať materiál na recepciu, tak sme sa aj zadarmo najedli :D Prišiel aj môj šéf a celkom sa mu páčilo.

V piatok, 29. novembra bol môj posledný deň v práci, ku koncu pracovnej doby mi spravili menšie posedenie, dali sme si ovocný šalát, pokecali a rozišli sa pekne domov. Tým sa oficiálne skončilo moje pôsobenie v nemocnici. V záverečnom bilancovaní sa mi nakoniec podarilo získať približne štvornásobok môjho platu, takže investícia sa nemocnici oplatila :D

V sobotu sme mali potom poslednú asambleu roka, dotiahli sme tam aj externého psychológa, ktorý spravil zaujímavú prednášku o ľudskom šťastí. Musel som z nej ale predčasne odísť, pretože o piatej večer mi (už bývalí) kolegovci z Hospital Amigo pripravili takú súkromnejšiu rozlúčku u Pauly na byte. Robili sme tacos (plnené kukuričné placky), vynikajúce a poriadne pikantné, kecali sme, až sme sa potom večer rozlúčili.

Hneď na druhý deň, v nedeľu, sme sa s Onim a Cristianom vybrali do mesta hľadať ražnú múku. Podarilo sa mi totiž zohnať originálny recept na slovenský zemiakový chlieb (ďakujem nemenovanej mošovskej pekárni :D), do ktorého sa práve aj táto múka používa. Po 3 hodinách hľadania v supermarketoch aj miestnych pekárňach sme ale naše snaženie vzdali, pretože ražnú múku nielen že nemali, ale o nej ani nepočuli :D Nahradili sme ju teda obyčajnou pšeničnou a pistili sa do pečenia. Menším problémom tiež bolo, že sa nám nepodarilo kúpiť normálne droždie, ale iba nejaké dehydrované. Najprv sme teda s týmto divným vysušeným droždím vymiesili cesto, ktoré sme následne dali do formy a čakali, pozerajúc Stardust. Keď ale aj po polhodine zostalo cesto nevykysnuté, rozhodli sme sa milým kvasinkám trochu pomôcť, cesto ešte raz premiešať, pridať raz toľko droždia a hlavne dodať trochu cukru, nech majú hubky čo papať. Vskutku pomohlo a za ďalších 20 minút sme už chlebík sádzali do pece :) Po skončení filmu bol chlieb akurát hotový a mohli sme hodovať :D Poučenie do budúcna: nastaviť rúru na nižšiu teplotu, nech sa chlebík pomalšie pečie a nezostane vnútri polosurový :)

V pondelok ma potom ešte čakali zo dva preklady, potom balenie a rýchly presun na terminál. Dôvodom bolo vyvrcholenie celej ročnej stáže v podobe 10-dňového výletu. Nápad ako taký prišiel pôvodne od Katky Ďurovkovej, ktorá po skončení stáže chcela ísť a aj išla na mesačný výlet po Latinskej Amerike. Nápad sa mi zapáčil, ale keďže moja stáž končila až tesne pred Vianocami, rozhodol som sa pre iný variant. Skončil som v robote o dva týždne skôr a získaný čas využil na cestovanie. Šťastnou náhodou som tento plán spomenul aj pred JuanMim, ktorému sa zapáčil, a tak sme na výlet išli dvaja (JuanMi totiž asi týždeň predtým zoštátnicoval a do promócií mu zostávali ešte 3 týždne, tak nemal čo robiť :D). Celkom vtipné ešte bolo, že pôvodne sme chceli ísť na pobrežie, do národného parku Tayrona a do oblasti La Guajira s peknou prírodou lákajúcou nemálo turistov. V deň odchodu mi ale JuanMi zavolal, že vraj voda zaplavila nejaký most medzi Manizales a pobrežím, ďalšiu cestu zavalilo, a teda nemáme ako sa dostať do našej destinácie. To by však nebola Kolumbia, keby sa niečo nevymyslelo. Rozhodli sme sa preto použiť plán B: ísť do departmentu Huila s množstvom indiánskych sôch, národným parkom, priehradou, púšťou a super jedlom :D Na terminál sme teda aj s JuanMim s odretými ušami dorazili večer cca. o 18:30, pol hodinku pred odchodom autobusu. Jediný problém bol, že mi ešte nezaplatili október, takže moja hotovosť nebezpečne konvergovala k nule. Potreboval som preto vybrať peniažky z môjho slovenského účtu - na to však bolo treba, aby som sa dostal k bankomatu skupiny ATH - ktorý na termináli nie je. JuanMi teda kúpil lístky, nasadli sme znova do taxíka a hor' sa do centra. Bankomat sme našli, rýchlo som vybrali peniažky a päť minút pred odchodom autobusu sme sa ako veľká voda dovalili naspäť na terminál. JuanMi potom ešte išiel kúpiť niečo na jedenie a na pitie, ale autobus nás počkal, takže bolo všetko v pohode :D

Cesta mala trvať 12 hodín, preto som sa bál toho, aký autobus nám pošlú. Obavy však boli úplne zbytočné, keďže autobus bola celkom nová Scania, klimatizovaná, z dekami pre každého cestujúceho, plazmovými obrazovkami a miestom na nohy,

ktoré stačilo aj stredoeurópskemu obrovi (to ako mne :D). Po osviežujúcom spánku sme sa prebrali už neďaleko od našej prvej destinácie v departmente Huila, mestečku Pitalito. Odtiaľ sme sa v pickupe/taxi presunuli do asi 60 km vzdialeného San Agustínu, dedinky s množstvom indiánskych vykopávok. Po príchode sa nás hneď ujal človek z miestnej súkromnej turistickej kancelárie, ukázal nám hostely a predstavil zaujímavosti, ktoré sa na okolí dajú vidieť. Do jedného z hostelov sme sa nasťahovali a aby sme využili čas, využili sme poobede hneď prvú z turistických možností: poldňovú cestu na koni po najzaujímavejších indiánskych lokalitách (hneď potom, ako sme si u majiteľa hostelu overili, že cena, ktorú nám ujo za koníka ponúka, je primeraná :D).

Výlet na koňoch bol super, videli sme indiánske sochy z predkolumbovského obdobia, dokonca som poprvýkrát v živote videl rastlinu koky (ale len jednu - hehe), kone boli tiež poslušné, len keď sa rozhodli namiesto kráčania cválať, trpela moja zadná časť viac, ako mi bolo milé :) Raz sa nám síce skoro splašili, keď do jedného domu akurát vháňali rozzúrené býky, ale všetko sme bez ujmy prežili :D Večer nasledovalo varenie a jedenie cestovín a sladký spánok.

Na ďalší deň sme hneď ráno nasadli do jeepu, ktorý nás vzal na vzdialenejšie náleziská. V skupinke s nami bol šialený amík, ktorý už 5 rokov žije v Medelline a učí chudobné deti, dvaja Bogotčania (frajer s frajerkou) a ešte jeden blonďák s modrými očami, menom Viilli a príšerným fínskym prízvukom - a keď som sa ho spýtal, či je z Fínska, bol nesmierne prekvapený, ako som to len mohol uhádnuť :D Po celodennej túre plnej obdivovania sôch, vodopádov a úžin sme prišli večer do hostela a zakecali sa s jedným Iráncom žijúcim v Dánsku, ktorý chodí po svete, natáča dokumenty, fotí, píše články a takto sa zabáva :) Neskôr sme s dvomi Bogotčanmi pripravili arepy so syrom (mňam) a potom vybehli aj s Iráncom a celou tlupou do pizzérky na drink. Celkom zaujímavé bolo pozorovať Američana a Iránca, ako sa spolu bavia: obaja skúsení a scestovaní a pritom sa hádali o politike a urážali ako malé deti... hold, ľudská hlúposť je asi skutočne nekonečná.

Z videného v ten deň stojí za spomenutie návšteva miesta, kde sa najdlhšia čisto kolumbíjska rieka, Magdalena, prediera cez skalný masív kaňonom širokým 1 meter. Rieka má v tomto mieste hĺbku 18 metrov a je veľmi nebezpečná. Zahynulo tu niekoľko ľudí buď následkom pošmyknutia a pádu do rieky alebo úmyselného skoku (traduje sa príbeh o mužovi z Bogoty, ktorý zanechal list na rozlúčku a odišiel sem spáchať samovraždu. List našla slúžka, zalarmovala políciu, ktorá dorazila na miesto len aby videla muža práve skákať do rozbúreného prúdu. Kvôli vodným vírom jeho telo vyplávalo na povrch až o 3 dni).

Nasledujúci deň po tomto poučnom výlete sme sa vybrali s Bogotčanmi ešte do neďalekého archeologického parku. Bola to pekná prechádzka, aj keď tých 140 indiánskych sôch človeku po čase začalo už trochu splývať :D Pre nadšencov sú všetky sochy umiestnené v osobitnej Fotogalérii 28. Najprv sme sa chceli už v ten deň v našom putovaní posunúť ďalej, no nakoniec sme sa rozhodli zostať ešte do rána a vyraziť až potom. Vybehli sme s Iráncom najprv na obed a potom večer aj na pizzu. Rozprával o svojich cestách po Ázii a Latinskej Amerike - v podstate už prešiel všetky krajiny týchto regiónov a v nasledujúcom období sa vraj ide venovať Afrike. Na pizzu sme skočili do tej istej pizzérky, kde sme boli noc predtým. Vlastí ju šialená polonemka-polofrancúzska, ktorá je v Kolumbii už 20 rokov - blonďavé vlasy a prízvuk ju však stále prezrádzajú :D Nič to ale nemení na tom, že jej pizza s domácou údenou klobáskou bola najlepšia, akú som v Kolumbii za celý čas jedol.

Nasledujúce ráno sme sa teda zbalili, naraňajkovali sa v miestnej pekárni a vybrali sa na cestu naspäť do Pitalita.

Odtiaľ sme si "na prvom semafore" stopli poloautobus do dediny Palestína. Tam sme prišli okolo 11:00 s tým, že najbližší džíp do osady Escuela ide o 13:00. Zvyšný čas sme využili na nákup potravín na cestu a hľadanie informácií o našej najbližšej destinácií, národnom parku Cueva de los Guácharos. Zistili sme ale iba, že v turistickej kancelárii nikto nie je, a tak sme sa aspoň v miestnej reštike najedli - a bol to teda obed kráľovský: prepečené hovädzie mäsko so zemiakmi a zeleninovým šalátom. Potom sme sa už ponáhľali k jeepu, vyzdvihli si medzi časom v kancelárii autodopravcu uložené batohy a zistili sme zaujímavú skutočnosť: džíp bol taký plný, že ľudia viseli zo strechy a zo strán ako strapce hrozna. Postavili sme sa však k problému pragmaticky, využili porekadlo malá kopa pýta viac a pridali sa k visiacim neborákom. Cesta prebiehala celkom plynulo až na to, že v niektorých zákrutách a v prudkom kopci som mal pocit, že sa milý džíp už-už prevráti. Ku koncu skoro 30-minútovej cesty už sme boli aj pomerne unavení, avšak podľa pravidla, kto sa nedrží, ten má smolu a spadne sme sa strechy auta držali ako kliešte.

Do osady sme úspešne dorazili okolo pol druhej a dali sa do rozhovoru s miestnymi, ktorí práve pripravovali oslavu dňa panny Márie (8.12. - pečené prasiatko, kohútie zápasy a veľmi, veľmi, veľmi veľa rumu :D). Tí nás najprv vysmiali, že prečo chceme ísť do národného parku bez čižiem a v dlhých džínsoch - že cesta do národného parku je vraj veľmi rozbahnená a trvá približne 4 hodiny. Keďže sme čižmy už nemali ako zohnať, prezliekli sme si aspoň dlhé nohavice za kraťasy a plní odhodlania sme sa vydali na štvorhodinovú cestu andským pralesom.

S postupom času sa však odhodlanie začalo pomaličky vytrácať a to najmä keď sme sa na niektorých miestach brodili 40 cm bahnom, predierali sa húštinami alebo sa snažili nespadnúť do priepastí po oboch stranách chodníka. Približne v polovici cesty sme dorazili k hranici národného parku a zároveň aj k najnižšiemu bodu tasy - korytu rieky Suaza. Po krátkej prestávke sme sa pustili do stúpania, no naše 15kg batohy s každým krokom naberali na váhe a najmä mne už rapídne dochádzali sily. Najhoršie však bolo, že sa pomaly začínalo stmievať a vďaka chýbajúcim tabuliam sme nevedeli, koľko nám ešte chýba do cieľa. Našťastie mal JuanMi so sebou lampáš, ktorý nám poslúžil posledných 10 minút cesty. Naša radosť, keď sme zbadali ústredie národného parku aj s chatkamii bolo neopísateľné. Hneď sme zamierili k hlavnej budove, kde nás už neveriacky vítali dvaja správcovia parku. Keď videli, v akom sme stave, zľutovali sa nad nami a hneď nám doniesli vodu so sirupom, aby sme si trošku doplnili tekutiny a cukor. Po úvodnom zoznámení sme sa ubytovali (aj so vstupným poplatkom cca. 10 EUR na noc) a konečne zhodili ruksaky. Novou výzvou bolo sprchovanie, keďže sme boli špinaví až po uši, avšak na ubytovni bola len studená - pardon, ľadová horská - voda. Na moje prekvapenie mi ale po prvýkrát v živote studená voda nevadila a sprcha na mňa zaúčinkovala ako balzam.

Nasledovalo prvé načretie do našich zásob, ktoré sme si naplánovali na dva dni. Po úmornom výstupe a rozhovore so strážcami parku sme sa ale rozhodli, že keď sme už tu, predĺžime si o jeden deň pobyt a budeme radšej šetriť potravinami :) Večera sa preto odbavila troma párkami a kúskom chleba. Aby sme nešli spať s plným žalúdkom, zahrali sme si ešte s JuanMim Scrabble (ehm... áno, aj to som so sebou trepal :D) a unavení sme zaspali.

Ráno sme sa budili okolo 6:30, aby sme začali samotné spoznávanie parku. So sprievodkyňou sme sa večer predtým dohodli, že nás zoberie na vychádzku (približne 3 hodiny tam a 3 naspäť) k prameňu La Lindosa, kde ona tak či tak potrebuje urobiť ornitologický prieskum. Vydali sme sa teda na cestu chodníkom uprostred pralesa. K slovu sa nezriedka dostala aj mačeta, lebo v tomto teréne chodník už za niekoľko týždňov zarastie novou vegetáciou. Po druhýkrát nám tu chýbali čižmy, pretože polovica cesty bola korytom rieky s cca 30-40 cm vody. Nuž ale čo... človek si zvykne aj na mokré topánky. K prameňu La Lindosa sme dorazili pred obedom, jeho kamenitý svah porastený machom bol skutočne úchvatný, Po krátkej pauze sme sa vydali na spiatočnú cestu. JuanMi mal trochu krízu a išlo sa mu horšie, mne sa zasa kráčalo výborne.

Po príchode do tábora sme si chvíľu oddýchli a okolo 15:30 sme sa s druhým sprievodcom vybrali do miestnych jaskýň. Ide o 2 jaskyne, Cueva del Indio a Cueva de los Guácharos, ktorej meno nesie aj celý park. Cueva del Indio (Indiánova jaskyňa) bola objavená indiánom menom Raymundo, ktorý v tých miestach žil a lovil. Onedlho nato nasledovalo aj objavenie druhej jaskyne pomenovanej po miestnom druhu vtákov, guácharos (Steatornis caripensis). Ide o zaujímavých asi 1m veľkých nočných vtákov živiacich sa ovocím. Konkrétne tvorí veľkú časť ich stravy semeno istej palmy, ktorá rastie 6 hodín letu od jaskýň. Keďže sú to vtáky nočné, vylietavajú z jaskyne okolo 18:00 večer, priletia do palmových hájov, tam skonzumujú semená, ktoré sa skladajú z 90 percent tuku a vydajú sa na spiatočnú cestu, aby vleteli naspäť do jaskyne pred úsvitom, o 6:00 ráno. Keďže sa však kŕmia v noci, nie je ich hlavným orientačným zmyslom zrak, ale netopierom podobná echolokácia. Sú jediným vtákom, ktorý ju využíva. Problémom pre tieto vtáky bolo, že ich mladé obsahujú vďaka "pestrej" strave vysoký podiel tuku (tomuto vtákovi tiež preto hovoria "olejový vták"), ktorý má podľa miestnych povier neobyčajne liečivé účinky. Preto domorodci často vyberali hniezda a mláďatá zabíjali. Tomuto urobilo koniec až zriadenie parku v 60. rokoch (ide údajne o najstarší národný park Kolumbie) a polodobrovoľné vysídlenie obyvateľstva z jeho územia. Achillovou pätou parku bola dlho jeho poloha na juhovýchode krajiny, kde sa v minulosti zdržovali ľavicové gerily FARC - tie park dokonca v istom momente obsadili. Dnes je však už situácia pokojná a turisti sa postupne vracajú obdivovať jeho krásy :)

Tak aj my s JuanMim sme sa po štvornožky preplazili do prvej Indiánovej jaskyne. Sprievodcovia nám požičali aj lampáše, takže sme si mohli naplno vychutnať majestátnosť krasových útvarov. Náš sprievodca - inak chalan asi v našom veku - vidiac, že sme otvorení bláznivým nápadom, nás povodil aj po bočných chodbách, kam sa normálne turisti nevodia. Išlo o ťažšie prístupné miestnosti s 30 cm vysokými vchodmi (kto sa neplazí, zostane von :D), 8m skalné steny, ktoré bolo potrebné zdolať bez istenia, či rôzne "balkóniky" čnejúce sa 20 metrov nad dnom jaskyne. Mali sme to šťastie vidieť aj časť jaskynného ekosystému a to malé kraby žijúce v jazierkách vo vnútri jaskyne, svrčky, ktorých tykadlá dosahujú dĺžku desaťnásobku dĺžky ich tela, ako aj slepé pavúky, ktoré sa oboma živia a hubu, ktorá sa zas živí pavúkmi :D. Návšteva jaskyne sa končila výstupom na 10 metrov vysoký starý rebrík, ktorý nás zas vyviedol na mesačné svetlo (keďže už bolo po zotmení).

Potom sme hneď prešli k druhej jaskyni guácharos. Už ako sme sa približovali k jej vchodu, ohromil nás hukot rieky, ktorá ňou preteká, spojený s neuveriteľným škrekom vtákov. Nečudo, že im na Kostarike hovoria "malí diabli". Prvá vec, ktorá nám po vstupe do jaskyne udrela do očí, bolo veľké množstvo trusu, malých semenáčikov a jadier ležiacich na zemi. Boli to kôstky, ktoré guácharos po strávení tukového obalu vyvrhnú, ako aj z nich vyklíčené malé palmy. Boli sme dokonca svedkami toho, ako po nás, votrelcoch, vtáky tieto tvrdé kôstky z 30m výšky stropu jaskyne "pľuvali" - každý úspešný zásah znamenal bolestivú modrinu. Podarilo sa nám pozorovať hniezda guácharos, zlaňovať skalnú stenu nad dravou riekou a predierať sa úzkymi tunelmi, až kým sme sa opäť nedostali na povrch. Na ceste do tábora sme ešte prešli po prírodnom kamennom moste (v tvare víťazného oblúka, ktorého vnútro vydlabala už spomínaná rieka Suaza) a potom už nasledovala sprcha ľadovou vodou, cestoviny, pokec s medzičasom prijdivšími Švajčiarmi, ďalšia partia scrabble a sladký spánok.

V posledný deň nášho pobytu sme sa pekne zbalili, ráno sme si ešte vyšli odfotografovať niekoľko zaujímavostí a okolo 10:00 sme sa vydali na spiatočnú cestu. Pri tom sme si urobili malú odbočku k vodopádu Cristales (tam nás sprevádzal aj správca parku), JuanMi sa v ňom a v priľahlom jazierku dokonca okúpal a potom už nasledovalo 5 hodín úmorného kráčania naspäť do osady. V ten deň som mal zasa krízu ja a išlo sa mi veľmi ťažko. Vlnitý terén so striedajúcim stúpaním a klesaním až po koryto rieky Suaza bol dosť zlý, no čo nasledovalo potom sa dá nazvať jedine katastrofa. Ďalšie 4 hodiny až do osady nasledovalo samé stúpanie (čo som si pri ceste tam neuvedomil). Posledná nádej zhasla, keď nám majiteľ mulíc, ktoré si objednali Švajčiari (stretli sme ich pri koryte Suazy), odmietol vziať batohy, lebo vraj Švajčiari sú tuční, veľa vážia a mulice by už ďalšie kilá navyše neuniesli... nuž, život je ťažký. A tak sme sa v pote, bahne a strmých svahoch z kroka na krok približovali k osade. Opäť nás tlačil čas, lebo posledný džíp z osady odchádzal o 17:00 a ak by sme ho nestihli, museli by sme nocovať pod holým nebom.

Hneď ako sme takmer polomŕtvi uvideli osadu, vbehli sme na prvú farmu, zajedli si, napili sa, zjedli čerstvo odtrhnuté granadille a posilnení sme zdolali posledných 10 minút cesty. Po príchode do osady sme sa najprv umyli, pretože sme boli po stehná od bahna a tak by nás žiadny autobus nevzal. Po provizórnej očiste sme sa prezliekli do suchého a vybrali sa na miesto, kam prichádzal autobus. Ten však pol hodinku meškal, a tak sme mali možnosť vidieť dozvuky osláv panny Márie. Aj keď už bol večer, stále bolo vidno z predchádzajúcej noci mierne spoločensky unavených spoluobčanov ako spia za stolmi s kohútmi priviazanými o nohu :)

Nakoniec bolo naše čakanie odmenené a autobus prišiel. Museli sme sa ešte síce raz kúsok vrátiť, lebo jednej pasažierke šofér vyložil nesprávne vrece (ehm...), ale nakoniec sme tesne pred 18:00 dorazili do dediny, odkiaľ nám presne o šiestej večer mal ísť posledný autobus do Pitalita. Tak aj bolo, autobus sme s odretými ušami stihli a po prvýkrát za ten deň sme si oddýchli. V Pitalite sme sa už len ubytovali v najlacnejšom hoteli, skočili na super hamburger s hranolkami a sladko zaspali.

Ďalší deň, v pondelok sme sa po raňajkách vybrali na terminál a odtiaľ do mesta Neiva, strediska departmentu Huila. Po ceste sme si ešte na mýtnici od predavačov kúpili pečivo na obed a hneď ako sme dorazili na terminál, zobrali sme si džíp, ktorý nás zaviezol do mestečka Yaguará. Prišli sme okolo 15:00 a sotva sme si stačili nájsť hotel, utekali sme priamo k miestnej priehrade, odkiaľ práve odchádzala vyhliadková loď. Plavba po priehrade bola super, ale ešte lepšie bolo, keď sme po pristátí našli (síce iba jedinú) otvorenú reštauráciu, kde podávali miestnu špecialitu - rybu moharra. Super jedlo, príjemná obsluha a išlo sa opäť spať. Ráno sme vstávali o 6:00, kúpili sme si niekoľko sáčkov 5cm dlhých pečených syrových rožkov nazývaných achiras a pobrali sa naspäť do Neivy. Tam sme si tentokrát nechali v úschovni batohy a vydali sme sa na cestu do poslednej zastávky celého výletu, mestečka Aipe.

V Aipe sme sa najskôr snažili získať nejaké turistické informácie o sprevádzaní po neďalekej púšti Tatacoa a po menšej prehliadke miestnych úradov sa nám to nakoniec aj podarilo. Získali sme číslo na koordinátora turizmu. Zavolali sme mu a o tri minúty už pre nás pred pobočku miestneho úradu prišiel sám koordinátor na motorke. No, v skutočnosti to nebol koordinátor, ako neskôr vysvitlo, ale bolo dôležité, že mal číslo na skutočnú koordinátorku. Zaviezol nás teda do miestnej pekárne na raňajky a o 15 minút dofrčal na motorke naspäť aj s milou koordinátorkou. Tá nás po raňajkách cez pole za dedinou zaviedla k rieke Magdalena (väčšia ako náš Dunaj), kde sme sa na motorovom kanoe mali prepraviť na druhú stranu do dedinky Villa Vieja, odkiaľ je priamy prístup na púšť. Vybavila nám tiež, že nás na druhom brehu budú čakať sprievodcovia, ktorí nás po púšti prevedú. Jediným problémom bolo, že kanoe nemalo benzín a čerpačka vo Villa Vieja nemala benzín - ujo musel preto skočiť pešo do Aipe, aby si naplnil kanister.

Po tomto menšom zdržaní sme už nerušene pokračovali v plavbe cez rieku (miestami len pol metra hlbokú) až do Villa Vieja. Tam nás už čakali turistickí sprievodcovia, celkom milí chalani (bratia), s ktorými sme sa po chvíli vyjednávania nakoniec dohodli na cene. Išli sme najprv k nim domov a kým oni zháňali benzín do motoriek (púšť je veľká), my sme sa celkom dobre porozprávali s ich mamou. Nakoniec s nami išiel jeden z bratov a ich otec. Bolo až prekvapujúce, ako sa relatívne bujná vegetácia v okolí rieky na niekoľkých metroch menila na polopúštnu až púštnu. Urobili sme si niekoľko zastávok, kde sme nechali motorky na ceste a urobili si menší okruh pešo po samotnej púšti, ktorá sa člení na červenú a sivú (viď fotky :D). Je treba povedať, že sprievodcovia sa skutočne vyznali, ukázali nám plody kaktusu, ktoré sa dajú jesť (len nie rozpálené od slnka, lebo vtedy spôsobujú hnačku :D), rovnako ako aj bobule jedného kríka. Upozornili nás tiež na jedovaté pŕhliace rastliny a oboznámili s históriou púšte. Nakoniec sme ešte zašli za ich starou mamou, ktorú volajú "kráľovná púšte", pretože bola zakladateľkou celého miestneho osídlenia. Má už cez 95 rokov, ale je stále čiperná, dobre vidí aj počuje a rada sa fotografuje - čo inak nie je ani veľké prekvapenie, keďže má 10 detí, 80 vnúčat, 40 pravnúčat a 20 pra-pravnúčat - štatisticky jej dvakrát do týždňa vychádza oslava niekoho narodenín, tak si fotografovania asi užije :D :D :D

Po absolvovaní prehliadky púšte a miestneho observatória (vďaka absentujúcim pouličným lampám je Tatacoa jedným z najlepších miest v Kolumbii na pozorovanie nočnej oblohy) sme sa pobrali naspäť do Villa Vieja, s odretými ušami sme stihli posledné kanoe do Aipe, tam sme kúpili ďalšie achiras, nasadli na posledný autobus do Neivy, najedli sa v meste a ponáhľali sa na terminál, aby sme sa o 22:30 vydali na spiatočnú cestu do Manizales. Tam sme dorazili okolo 9:00 v stredu ráno, a tak sa započal môj posledný týždeň v Kolumbii.

V stredu, štvrtok a piatok som sa ešte venoval posledným vybavovačkám, rušil som si poistenie, účet v banke, nakupoval a vyrábal vianočné darčeky, robil som poriadok vo fotkách z Huily a stretával sa s kamošmi :) V piatok sme ešte išli do opery, pretože Cris tam spieval v zbore a zohnal nám 2 lístky (ani jeho mame už nezvýšilo - whoops). Problémom ale bolo, že lístky boli na stredu a Oni sa ich snažil vymeniť na sobotu s tým, že jeho mama pôjde namiesto nás v stredu. Tá ale prišla z opery síce spokojná, ale so smutou správou - a to, že už sú všetky lístky vypredané. To bolo ale veľmi nepríjemné, lebo ak sme nechceli, aby nás Cris rovno prizabil, niektoré z predstavení sme si museli ísť pozrieť. A jediná možnosť bol piatok. Aj bez lístkov sme sa teda postavili pol hodinku pred začatím predstavenia do radu ku vchodu a dúfali sme, že im ešte zvýšia kapacity a pustia dnu aj ľudí bez lístkov, čo niekedy robievajú. Aby sme ale osudu trochu pomohli, vyžobral Oni priamo od biletára jeden lístok (zadarmo) a druhý mu posunul kamoš, ktorý už bol dnu (tiež zadarmo), takže cesta ku kultúrnemu vyžitu bola voľná. Opera bola fajn, scénografia úžasná, herecké výkony tiež veľmi dobré, problém bol len trochu so zvukom, lebo sa im občas v mikrofónoch ozývala spätná väzba.

Menšia anekdota sa ešte viaže k tomu, čo nám pred predstavením povedal Cris: na premiére im vraj počas predstavenia spadol jeden zo zavesených anjelov. Až počas dotyčnej árie sme si ale uvedomili, že zavesení anjeli neboli z papiera, ale boli to ľudia visiaci na lanách asi 3 metre nad zemou, čo výrazne menilo situáciu :) Inak, opera bola typicky kolumbíjska, bola zložená ako pocta skladateľovi, ktorý sa zaslúžil o rozvoj rytmu Vallenato, takže v nej boli použité jeho pesničky a úryvky z jeho života.

V sobotu mi AIESECári pripravili prekvapenie: rozlúčkovú párty, o ktorej som oficiálne nevedel, až pokým som nedorazil na miesto (jasné že troška dedukcie a skutočnosť, že niektorí z kamošov sú veľmi zlí klamári, mi už aj predtým čo-to naznačili). Kecali a zabávali sme sa do noci, piekli sme opäť slovenský chlieb, no tentokrát sme ho podávali s plesnivým syrom, šunkou a zeleným čajom - bol skutočne dobrý (až na to, že kúpili múku s práškom do pečiva, takže bol mierne koláčovitý :D). Potom sa pripravovala kolumbijská vianočná natilla a buňuelos. Na ďalší deň sme skočili večer do termales, posledný krát sa rozlúčiť s kolumbíjskou horúcou vodou a nasledovala posledná noc na juhoamerickom kontinente, ktorú som trávil príznačne - balením kufrov.

To však nebola jednoduchá úloha, nakoľko som mal celú svoju ročnú existenciu oficiálne zbaliť do dvoch kufrov (jedného príručného a druhého veľkého) o hmotnosti 27 kg. Nuž, aby som to skrátil, na konci som mal kusov batožiny 5 (2 kufre, za jeden z ktorých ešte dodatočne ďakujem Katke Ďurovkovej, 1 batoh, 1 mochila a 1 notebooková taška) s úhrnnou hmotnosťou 55 kg. Nadišlo ráno, ja som sa ešte išiel prejsť na nafotiť miestny cintorín, čo som za celý rok nejak nestihol, najedol som sa a počkal na Oniho, ktorý ma aj s kuframi odviezol na letisko. Tam sa mi uja podarilo presvedčiť, že vlastne tá menšia nadváha (o oficiálnej batožiny to činilo cca. 10 kg) vlastne nevadí, lebo ja som celkom chudý, na čo sa len zasmial, nechal ma zaplatiť nejakú minimálnu sumu 200 Sk a pustil ma ďalej bez poplatku :D Potom som sa čakajúc na lietadlo rozlúčil so všetkými, ktorí ma prišli odprevadiť na letisko, nastúpil som do lietadla a poslednýkrát som sa obrzrel na Manizales.

Do Bogoty sme prišli načas, čo znamenalo, že som mal cca. 7 hodín času na stihnutie nasledujúceho lietadla. Tú rezervu som mal preto, aby som v prípade zlého počasia v Manizales (a teda zatvoreného letiska) stihol ísť do Pereiry a chytiť lietadlo tam. Takto som ale v kľude uložil batožinu do úschovne, zavolal Sakimu a Ruke, ktorá bola práve v Bogote a vydal sa ich čakať. Najskôr prišiel Saki, s ktorým sme kecali a kecali, potom sme sa naobedovali a zasa sme kecali a kecali :) To už ma ale celkom slušne bolelo v krku (doniesol som si asi nejakého pekného bacila z výletu po Huila alebo som ho nachytal od Juliho, ktorý bol v tom čase tiež celkom chorý), tak som bol pekne na džúsikoch. Neskôr prišla aj Ruka, rozlúčili sme sa, potom sme sa rozlúčili aj so Sakim a vošiel som do priestoru pasových kontrol. Tam mi asi trikrát prehľadávali batožinu, potom sa ma ešte neuniformovaný policajt podozrievavo vypytoval, že čo som v Kolumbii porábal, ale nakoniec boli všetci spokojní a nechali ma prejsť (možno sa im na Rontgene nepáčili tie nožničky, zubná pasta a gél ktoré som mal v príručnej batožine, ale nikdy ich pre ten úžasný bordel, ktorý v mojom kufri vládol, nenašli, tak ma vždy pustili :D). Výborným ťahom tiež bolo, že sa mi v Bogote podarilo presvedčiť uja na priehradke, aby mi zacheckoval batožinu až do Prahy a okrem toho som ju postavil na váhu tak šikovne, že sa opierala o malý stĺpik a váha ukazovala presne 23 kg (čo bol limit) - a tak som neplatil za nadváhu nič :D Napokon som úspešne nasadol do lietadla, na ktorom som po úžasnom roku opustil Kolumbiu.

Let bol bez problémov, len v Madride malo moje lietadlo do Paríža kvôli počasiu meškanie, tak ma presunuli na skorší spoj. Ešte kvôli tomu hľadali moju batožinu, aby ju mohli nanovo označiť, ale všetko dobre dopadlo, batožina dorazila a poslali ju so mnou na skorší let. Opäť mi prezerali kufor, opäť nič nenašli, a tak som sa dostal do Paríža. Tu som počkal na mierne zmeškaný let do Prahy a nebezpečne som sa začal približovať k domovu. Jediným problémom bolo, že posledný vhodný vlak z Prahy do Vrútok mi išiel o 00:09 z hlavnej stanice. Môj let prilietal o 22:30, lenže s meškaním sa to pretiahlo na 22:45 a kým sme sa aj s batožinou (55kg) vymotali, bolo 23:00. Keďže som bol bez mobilu a snažil som sa skomunikovať s našimi doma, vyskúšal som letiskový telefónny automat, ktorý berie aj MasterCard... nuž, ten môj nebral. Potom som sa rozhodol vybrať si nejaké české koruny na autobus na hlavnú stanicu. Aká bola však moja hrôza, keď som zistil, že bankomaty sú asi 100 metrov odo mňa na druhom konci inak úplne prázdnej haly. Tak som sa aj s kuframi (ten najťažší 30 kg mal iba jedno koliesko) presunul k bankomatu, vybral peniažky a opäť sa presunul k východu. Čas bežal.

Bolo 11:15, keď som sa dostal na zastávku MHD. Tu mi ale nikto nemal rozmeniť bankovku na drobné, aby som si v automate mohol kúpiť lístok. Celý zúfalý som oslovil jedného chalana, ktorý sa s niekým rozprával írečitou slovenčinou. Dali sme sa do reči, až mi nakoniec ako vianočný darček jeden lístok podaroval. Keď prišiel autobus, bolo už 11:25 a chalanisko vyjadril pochybnosť, či ten vlak stihnem... ehm... V autobuse sa na mňa v jednej zákrute kufor zrútil prvýkrát. 20 minút na to sme presadli do metra (išiel aj s kamošom tým istým smerom ako ja). Metro sme našťastie stihli bez zbytočného čakania a teda nádej na stihnutie vlaku naďalej žila. Problémom bolo presadnutie na inú linku metra na stanici Muzeum, pretože takto v noci tam metro premáva iba každých 15 minút, čiže mi zostávalo len dúfať, že stihnem nejakú súpravu v rozumnom čase. Po eskalátoroch (tam sa na mňa kufor zrútil po druhýkrát) som sa dostal na druhú linku metra. Keď som prišiel na stanicu, boli akurát pristavené súpravy metra v oboch smeroch. Dvere na jednej sa práve zatvárali a tak som sa v nádeji vrhol na tú druhú. Pýtal som sa ľudí, či je toto správny smer na hlavnú stanicu, ale nikto mi nevedel/nechcel povedať, takže som sa rýchlo vrhol k informačnej tabuli v strede, zistil, že to skutočne je správny smer a pred zatvorením dverí som stihol aj s kuframi do metra naskočiť. Hlavná stanica bola hneď ďalšia zastávka, lenže na hodinkách už bolo 00:04 a ja som bol bez lístka. Vrhol som sa teda k najbližšiemu okienku, lenže odtiaľ ma odkázali na oddelenie medzinárodných lískov - oni sú vraj len pre vnútroštátne. Samozrejme, že medzištátne lístky sa nachádzali až na poschodí.

V tomto momente som už bol od neprestajného vláčenia kufrov a celkom slušne zapáleného hrdla taký vyčerpaný, že som nevládal kufre po schodoch vyniesť naraz, preto som musel vyjsť najskôr kúsok s jedným, potom kúsok s druhým a takto som sa po troch schodoch nakoniec dostal na prvé poschodie. O 00:08 som sa privalil som sa k okienku medzinárodných lístkov, teta sa na mňa s ľútosťou pozrela a nahlas zapochybovala, či ten vlak ešte stihnem, ja som ju slušne poprosil, nech radšej rýchlo dáva lístok a nekecá a s lístkom v ruke som sa najrýchlejšie ako sa dalo pobral k nástupištiam. Keď už som bol na eskalátore na nástupište, počul som hvízdanie výpravcu. Aj keď som veľmi chcel, nebol som už v stave pobehnúť, a tak som len rezignovane čakal aj s kuframi, kým "pristaneme". Aké však bolo moje prekvapenie, keď vlak ešte stál a práve do neho nastupovali poslední dvaja železniční policajti. Rýchlo som sa k nim prirútil a s úľavou som sa ťahal do vlaku. Snažil som sa naškrabať posledné zvyšky síl a vytiahnuť so sebou aj môj kufor, no ten stál ako prilepený k zemi. Vidiac toto, železniční policajti sa začali nesmierne smiať a stáli vo vagóne bez pohnutia. Iste v duchu tipovali, či sa mi podarí nastúpiť alebo či ma vlak nechá v Prahe. To mi dodalo trochu síl, naveľa sa mi podarilo naložiť kufor a za súčasného pohýňania vlaku sa za mnou zabuchli dvere vozňa.

S nesmiernou úľavou som sa začal presúvať k svojmu 3 vagóny vzdialenému kupé. Išlo to tak, že som najťažší kupor kopal pred sebou a menší ťahal za sebou - inak sa nezmestili. Problémom boli prechody medzi vagónmi, ale postupne som ich s jedným kufrom naraz zdolal. Po príchode do kupé som zistil, že batožiny je v ňom viac ako ľudí. Našťastie bolo v batožinovom priestore ešte miesto, tak sme batožinu úspešne uložili a ja som sa vyčerpaný zvalil na sedačku. Okrem mňa bola v kupé ešte pani z Veľkej Británie idúca na Vianoce aj s deťmi (už výhradne anglofónnymi) k babičke, jedna baba z Humenného a akýsi pán, ktorý na nasledujúcej zastávke vystupoval. So zostávajúcimi spolucestujúcimi sme ale kecali až do 4:30 ráno, kedy sme prekročili slovenské hranice a baba z Humenného (ktorá nám inak rozprávala peknú historku o tom, ako si v Prahe najala cigánov, aby jej za 200 SKK preniesli kufor z jedného konca mesta na iný) mi mohla požičať mobil, aby som napísal našim SMS, že som vo vlaku.

A tak sa pomaly skončil môj ročný kolumbíjsky príbeh. Do Vrútok sme dorazili o 6:30, tam ma už čakali naši, nasadli sme do auta a to ma začalo odvážať zasa za inými dobrodružstvami. Ale o tom niekedy nabudúce :)





Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Kolumbia







Rozloha: 1,1 mil km2
(26. miesto)
Obyvateľstvo: 43,5 mil
(28. miesto)
Hl. mesto: Bogotá (8 mil. ob.)
Jazyk: španielčina
Náboženstvo: katolícke (95%)
Zloženie: mestici, belosi, mulati
Mena: peso
Hlava štátu: prez. Álvaro Uribe

Hymna Kolumbie









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Rok v Dallase, v štáte Texas 2000 - 2001 :) 8.12.2007

Hehe, no, bol to podarený rok - to každopádne. Po druháku na gympli som dostal ročné štipko na St. Mark's School of Texas v Dallase. Celé sa to udialo prostredníctvom organizácie ASSIST a Nadácie otvorenej spoločnosti. Škola bola úplne fasa, jedna z najlepších chlapčenských škôl (áno, babám vstup zakázaný :D ) v krajine. Nosili sme škaredé uniformy, ale decká boli v pohode, campus väčší ako celý areál Ekonomickej univerzity v Bratislave a vybavenie tip top. Čo bolo najlepšie, aj učitelia boli geniálni, jednak sa vyznali a aj ich prístup bol super...

Systém na našej škole bol iný ako v SKia. Hodiny síce trvali 45 minút, ale prestávky boli len 5-minútové -- ledva dosť na to, aby sa človek presunul z jednej budovy do druhej. Dochádzka aj neskoré príchody sa prísne kontrolovali a celkovo čo sa týka disciplíny, bol to taký malý policajný štát: vlasy max. po golier, žiadna časť tela nesmela byť prepichnutá, na žiadnej časti tela nesmelo byť tetovanie, žiadna farba na vlasoch, max. jednodňové strnisko... Kto porušil, zostal po škole alebo bol dočasne vylúčený, až kým nedostatok neodstránil. Úrovňou bola ale škola minimálne porovnateľná s našimi školami, skôr by som povedal, že bola náročnejšia -- najmä na čas (každý deň sa pripravovať 4 hodiny bolo úplne bežné). Predmetov sme mali 5 (Literatúra, US History, Matika, Nemčina, Španielčina) a každý deň sa aj všetky absolvovali -- v tom istom poradí.

Čo sa týka športu, robil som prvý trimester volejbal, druhý plávanie a tretí som si dal oddychový telocvik. Telocvik totiž každý deň trval len 45 minút, zatiaľčo ostatné športy 2 hodiny.

Bývalo sa v rodinách. Ja konkrétne som vystriedal dve, striedalo sa po pol roku. Počas roka som bol na niekoľkých výletoch: Najprv to bol vysokohorský plavecký tréningový tábor v Koloráde, potom, o mesiac na to, sme šli aj s druhou rodinou pozrieť ich príbuzných do Minnesoty a nakoniec, tesne pred odchodom v júni sme strávili 10 dní na Havaji.

Nasledoval let domov, diferenčné skúšky a maturitný ročník :).


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



USA











Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Dallas 8.12.2007

Dalas je celkom v pohode mesto a spolu so susedným mestom Fort Worth tvorí tzv. Metropolis (súvisle osídlené územie z veľkosťou cca. 200x80 km). Teploty sú tam na naše pomery relatívne vysoké. Keď som prišiel, mali už asi 90 dní bez dažďa, teploty oklo 40, jazerá, ktoré majú normálne 10m, vyschnuté a tak. Teplotný šok ukrutný, hlavne v kombinácii so všadeprítomnou klímou nastavenou na 15°C. A jazdili tam samé SUVs - veľké autá :). Zima bola mierna, skoro vobec nemrzlo a sneh padol iba raz v množstve asi 1cm a spôsobil úplný dopravný chaos, až museli školu zavrieť. Inak, okolie Dallasu je skôr trávnaté, ale geniálne sa tam dá hrať paintball :D


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Texas









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Colorado 8.12.2007

Colorado, po španielsky "Farebné" je poriadne hornaté. Silvestra 2000 sme tam spolu s celým plaveckým tímom absolvovali tzv. vysokohorský tréning (t.j. nahnať celé mužstvo do 3000m výšky, tak z nich vytriasť dušu a keď prídu domov a vyzdravejú, bude sa im dolu chvíľu lepšie dýchať :D). Bolo to fakt o dušu, prvý deň sme kecali asi do jednej v noci, druhý deň sme padli mŕtvi a od tretieho dňa sme každý večer prosili coacha, nech nás už radšej zhodí zo skaly a ukončí tak naše trápenie. Bolelo nás komplet všetko. Dobré bolo, že asi od 6. dňa sme išli vždy ráno najprv lyžovať a až poobede sme pokračovali s naším skvelým plaveckým programom, tak sa celý výlet stal znesiteľnejším.

Plávalo sa vo vonkajších termálnych bazénoch. Boli 3. Jeden mal 40°C. Druhý mal 30°C. Tretí mal 20°C. V ňom sme boli my. Išlo sa k nemu zo šatne povonku a keďže vzduch a zem mali asi tak -5°C, nohy nám počas tej chôdze primŕzali k betónu. Za pár dní sa nám zlúpala celá koža, ale inak to bola sranda. Najlepšie bolo, že ráno aj poobede sme po 2 hodinách plávania mali asi na 30 minút prístup aj do tých teplejších bazénov, tak sme si spravili leháro.

O deň na to, ako som sa vrátil, som sa sťahoval do druhej host family a okamžite ma skosila nejaká chrípka - predsa len intenzívny tréning je intenzívny tréning :D Tak som si podstivo 5 dní odležal a potom ďalší týždeň dobiehal všetky úlohy a učivo, čo som zameškal. Toto bolo prvýkrát, keď som zostal celú noc hore bez spánku a počítal nejakých 50 príkladov z matiky (toto zistenie mi potom cez výšku prišlo celkom vhod a často som ho využíval. Spýtajte sa chalanov z izby 312A :D ).


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Colorado









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Minnesota 8.12.2007

Do Minnesoty (meno v indiánskom jazyku Dakota znamená "Mútna voda" - Minne = voda) sme išli niekedy vo februári 2001 spolu s mojou druhou host family. Mali tam nejakú rodinu (strýko Tony), ktorých sme šli pozrieť. Prvá vec, ktorá ma prekvapila bola, že decká strýka Tonyho boli strašne milé a poslušné, čím sa zásadne líšili od našich Dallaských zvieratiek :). Ďalšou vecou bol sneh, ktorého tam na rozdiel od Dallasu, kde nebol žiaden, bolo asi pol metra. A teplota bola asi tak o 20°C pod naším texaským priemerom.

Vrcholom výletu bolo, keď sme sa aj s chalanmi strýka Tonyho preháňali po zamrznutom jazere na skútroch až kým sme nezapadli a nemuseli skúter vyberať :D.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Minnesota









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Hawaii 8.12.2007

Na Havaj sme šli na dovolenku posledných 10 dní celého ročného US výletu. Bolo super, len ostrovy (aspoň tie, ktoré sú prístupné verejnosti) sú strašne prejdeté turizmom a dosť skomercializované. My sme bývali na Maui. Celkom fajn bola návšteva múzea útoku na Pearl Harbor, ale vrcholom programu bolo, keď sme ráno okolo 4:00 am vstávali, aby sme sa nechali vyviesť na jednu z miestných sopiek, tam počkali na východ slnka a potom zišli dole na bikoch. To bola celkom sranda :)


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Hawaii









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Rok v Afrike 1.5.2014

Africký kontinent som prvýkrát objavil v roku 2014 na ročnom fellowshipe v Juhoafrickej republike





Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Odkazy:
Afrika
JAR



Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog



Ročný fellowship v JAR





Fotky a videá z Afriky 24.12.2014

top
Srdečne pozdravujem a všetkým želám super sviatky. S updatovaním blogu je to teraz trochu biedne, hlavne vzhľadom na kopu pracovných povinností, ktoré neumožňujú celkom sa venovať blogovaniu. Ako malú náplasť ale aspoň zatiaľ nižšie nájdete linky na úložisko fotiek od júla až doteraz. Užívajte a šťastné a veselé :).

Kolegovci prichádzajú a cesta do Svazijska 23.9.2014

top
Prvý týždeň semestra sa v ALA nesie vždy v znamení konferencie pre všetkých takmer 100 zamestnancov školy a spriaznených inštitúcií. Za posledných 5 rokov sa konferencie konali vždy v areáloch, ktoré mali v počiatkoch školy potenciál stať sa jej sídlom. Ten tohoročný, Glen, vypadol z hry, lebo bol "príliš luxusný" :)

Z campusu sme odchádzali o 8.15. Viezla ma Mahlet, nová biologikárka z Etiópie, ktorá pomerne dlho pracovala v JAR aj v USA. Cesta na konferenciu trvala necelých 15 minút. Samotný areál mal otvorený charakter s chatkami, hotelom, jazierkami, lesíkom a trávnatými priestranstsvami. Hneď od rána bol program plný aktivít súvisiacich s novým semestrom. Prihovoril sa nám predseda predstavenstva a jeden zo zakladateľov školy, Frank Swaniker, po ňom ďalší zakladateľ a súčasný prezident školy, Chris Bradford. Po nich žezlo prevzal profesionálny coach Steve. Prvou aktivitkou bola klasická hra na spoznávanie, pri ktorej sme sa rozdelili na dve približne 50-členné skupiny, dali sa do kruhu a každý v ňom musel okrem svojho mena odrecitovať mená všetkých svojich predchodcov. Trvalo to asi polhodinu a boli to muky :D

Nasledovali aktivity týkajúce sa stratégie a smerovania školy, ústrednou témou konferencie bol partnering. Dôležitý bol vynikajúci obed, po ktorom sme pokračovali ďalšími sessions. Program dňa sa skončil okolo štvrtej, išli sme sa rýchlo ubytovať, schmatol som fotoaparát a rýchlo som išiel preskúmať okolie. Okrem niekoľkých zaujímavých rastlín sa mi podarilo nájsť a nafotiť aj pár stromových húb, čomu som sa nesmierne potešil. Keď sa zotmelo, pripojil som sa do diskusie s naším šéfom údržby Stefanom a bezpečákom Peterom. Stefan, bývalý policajt jednotky špeciálneho nasadenia, ktorý si svojich 16 rokov odslúžil čiastočne ešte za aprtheidu, sa sťažoval, ako sa krajina za posledných 20 rokov zhumpľovala: od skorumpovaných policajtov cez rozpadávajúce sa požiarne zbrojnice, zhoršujúce sa zdravotníctvo až po kriminalitu. Peter nemal až taký negatívny pohľad na vec, možno aj preto, lebo u policajtov strávil len 7 rokov už po zmene režimu. Je však pravda, že ich strávil na protidrogovom, často v tajnom nasadení, čo ho doviedlo k tomu, že úplne prestal piť čo i len alkohol.

Stefan nám tiež rozprával anekdoty z ich tréningu, počas ktorého museli absolvovať v rámci kurzu prežitia 5-dňový prechod 200km pustatinou, vyzbrojení len mapou a nožom. Po piatich dňoch, keď došli ako jediná skupina polomŕtvi do cieľa, dostali namiesto sľubovanej hostiny len žalúdočnú šťavu a surovú pečeň čerstvo zabitej antilopy. Hovoril tiež o tom, ako stopovali vrahov, ako jeden z tímu, domorodý bushman, dokázal nájsť vodu a jedlo aj v najväčšej pustatine a neušiel mu nikdy nikto -- vždy našiel, koho bolo treba. Peter zas rozprával o tom, ako vozil v služobnom aute opitých kolegov a ako ho raz zmlátili policajti, lebo si mysleli, že je díler a neverili, že je v utajení.

Po gala večeri prišiel rad na párty. Bol som celkom unavený, takže som sa zúčastnil len kvízu. Kvízmasterom bol, samozrejme, Gavin, náš tím mal názov podľa dvoch pív, ktoré akurát náhodou ležali na stole: Brutal Warriors :D Otázky sa zameriavali na africké reálie, v ktorých, ako som zistil, mám ešte čo doháňať :) Potom nasledoval kurz tanca od Jareda, ktorý sa medzičasom vrátil z Kapského mesta do Joburgu, aby pracoval pre ALU. V tomto bode som sa potichu vytratil a išiel trochu popracovať na izbu.

Ďalší deň bol podobný ako predchádzajúci s tým rozdielom, že sa nám do miestnosti vkradli tri paviány a začali kradnúť jedlo. Keď zistili, že sme si ich všimli, rýchlo napchali do úst, čo mali v rukách, do láb si uchmatli posledné kúsky a hor sa preč. Príroda je tu skutočne na dosah ruky, čo zakúsil aj Jake, ktorý sa bol trochu odreagovať do lesíka: keď tu zrazu niečo zašuchotalo a z krovia sa vyrútila divá žirafa :D

Konferencia sa skončila niečo po 15.00, vrátili sme sa na campus zvyšok dňa patril oddychu. Od stredy do piatku nasledovala ráno orientácia pre učiteľov (asi 35 ľudí, zvyšných 60 pracuje v administratíve, čo je super pomer, keďže učitelia sa môžu naplno venovať učeniu a nemusia sa zaoberať ničím iným). Popoludní sme mali vždy chvíľu čas v rámci našich katedier a neskôr sme trávili čas s Kofo debatami o rezidentskom živote v campuse.

Večer sme sa s Ikennom vybrali do reštaurácie Mozambique, ktorá skutočne servíruje mozambickú stravu. Keďže ide o bývalú portugalskú kolóniu, majú aj jedlá portugalské názvy. Obsahovo však ide väčšinou o morské plody (vynikajúce) a kuratá. Tradíciu sme dodržali aj my, dali sme si kalamáre v bielej omáčke (lepšie som ešte nejedol, boli jemné, chrumkavé, mňam) a spolu sme si nechali rozdeliť celé kurča.

Vo štvrtok som zvolal pár študentov, ktorí budú bývať na mojej chodbe F, na stretko. Od stredy totiž prebiehal výcvik RAs (Residential Assistant - šéf chodby, ktorý dbá na to, aby všetko fungovalo) a PCs (Peer Counsellors - starajú sa o to, aby boli decká v pohode, hlavne prvákom pomáhajú sa zabývať a zvyknúť si na štýl internátnej školy), čiže títo študenti-druháci prišli pár dní skôr ako zvyšok. Môj RA je Jean-Pierre z Rwandy, PCs sú Yezid z Maroka a Bruno z Mozambiku -- najhlučnejší chalan, akého poznám, neustále si pospevuje a keď začne hovoriť, nedá sa zastaviť :D. Okrem nich je ešte na mojej chodbe Babatope, tak bol s nami aj on. Pokecali sme o tom, ako chceme nastaviť spoluprácu a celý rok.

Po meetingu sme sa spolu s kolegovcami Gavinom a Ikennom vybrali na hamburgery do podniku nazvaného Beefcakes. Pštrosie mäso bolo vynikajúce, rovnako aj večerný program vo forme modifikovaného stand-up comedy :) Po návrate som okolo 11.00 večer rýchlo zaskočil k Delovi do bytu pozrieť sa na jeho televízor. Kúpil si novú plazmu spolu s malým konvertorom, ktorý sa po pripojení na WiFi a malom hacknutí dokáže napichnúť na vysielanie prakticky akéhokoľvek televízneho kanála. Prvým problémom bol ovládač, ktorý Del kúpil na radu predavača -- mal byť vraj omnoho pohodlnejší ako pôvodný. Jediným problémom bolo, že nefungoval :D Vybalili sme pôvodný, vložili baterky a voila, zrazu sa veci rozbehli. Nainštalovali sme balíčky a kodeky a postupne sa podarilo rozbehať všetky kanály, ktoré Del chcel. Po asi hodinke som polovyčerpaný, ale spokojný s dobre odvedenou prácou zamieril na izbu.

V piatok sme po raňajšom školení týkajúcom sa profesionálneho prístupu k študentom presunuli na obed, kde sme debatovali o tom, ako budeme strážiť decká pred nechceným úrazom, tehotenstvom a podobnými stavmi, za ktoré by rodičia neboli vo väčšine prípadov príliš vďační :D Nasledoval meeting so šéfom, ktorý naň zabudol (takže pre mňa voľný čas) a protipožiarne školenie. Postupne začalo prichádzať čoraz viac študentov, s niektorými sme mali počas večere pomerne zaujímavý rozhovor. Hovorili o svojich projektoch, na ktorých sa musia ako druháci podieľať. Projekty pozostávajú z firiem alebo neziskoviek, ktoré si zeregistrujú na campuse a ktoré vykonávajú reálnu činnoť. Ide o trvalé projekty, ako napríklad obchod so sladkosťami, študentské rádio, biofarma, ako aj jednoročné projekty, ktoré po odchode tímu už ďalej nepokračujú. Jedna druháčka hovorila o ich neziskovke, ktorá sa zaoberá prácou s dievčatami zo znevýhodnených komunít a prostredníctvom umenia im pomáhajú vyjadrovať svoje každodenné problémy, ktoré zahŕňajú znásilnenia, zneužívanie, drogy, HIV, násilie, úmrtia členov rodiny a pod.

V sobotu som ráno trochu popracoval, po obede hosťoval náš campus rodinných príslušníkov zamestnancov, takže sa to u nás hemžilo menšími aj väčšími deťmi, manželkami, manželmi a pod. Namiesto obeda (decká sme poslali na celý deň do nákupného centra) sme mali plné stoly mexického jedla a za jedálňou skákací hrad... samozrejme, najviac na ňom skákali dospelí :D

Okrem toho som si začal zariaďovať aj nový byt, do ktorého som sa presťahoval. V porovnaní so starou izbou mám o jednu miestnosť naviac, okrem toho je na byte aj kúpelňa a kuchynka. Vyzerá podstatne lepšie ako stará izba, a nie je oveľa menší ako môj byt na Slovensku. Nachádza sa v zadnej časti internátov (chalanov presťahovali dozadu, keďže zadný trakt je väčší a tento rok máme menej dievčat ako chalanov), problém je zatiaľ teplá voda, ktorá z nejakého dôvodu netečie. Z praktických vecí som si nechal vymeniť mikrovlnku. Stará veľmi pekne funguje, tanier sa točí, svetlo svieti, ventilátor fúka, jediný problém je, že nezohrieva :D Okrem toho sa údržba bude musieť pozrieť na zopár ďalších vecí, ako sú obnažené elektrické drôty na chodbe, nefungujúce požiarne dvere a pod.

Vyrobil som si tri plagáty, jeden na vchodové dvere s lebkou a prekríženými hnátmi, druhý na zamknuté dvere vedúce z chodby priamo do spálne (aby na ne ľudia zbytočne neklopali, vyhlásil som ich za mimozemský portál, ktorý z vedľajších dverí vypustí nahnevané montštrum -- mňa) a jeden s mapou Afriky, aby som sa konečne naučil, kde leží presne ktorý štát a odkiaľ sú vlastne decká na mojej chodbe. Očividne sa mi podarilo urobiť ich celkom vtipné, lebo decká aj kolegovci sa na nich ešte hodnú chvíľu celkom dobre zabávali :)

Večer som sa potom odviezol na kolaudačku domu, ktorý voláme Olympijská dedina, keďže na ňom bývajú kolegovia z rôznych kútov sveta. Okrem Juhoafričanky Robyn a Američanky Kate tam prebýva Botswančan Mopati, Peruánec Diego a ďalší Američan Jake. Párty sa síce oficiálne začala okolo 16.00 a mne sa podarilo doraziť až pred deviatou večer, prišiel som práve včas na hlavný prúd zábavy. Bol tam totiž aj kolega Gavin, s ktorým nikdy nie je nuda :D Na dome som aj prespal, lebo nasledujúce ráno sme sa spolu s Kate a Robyn vybrali do Svazijska na tzv. "Trstinový tanec" -- ide o festival, kde sa dievčatá, devy, dievčiny, mladé dámy, zrelé ženy aj vetché stareny predstavujú kráľovi. Hlavný dôraz je na dievčinách do 16 rokov, ktoré tancujú pred kráľom s odhaleným prsom, a z ktorých si kráľ potom vyberá novú ženu (terajší ich má len 15, jeho otec ich mal vyše 120 oficiálnych a k tomu asi ďalších 100 mileniek).

Keďže cesta do Svazijska trvá okolo 5 hodín a festival sme chceli zachytiť od začiatku, vyrážali sme už o 5:00 ráno. Išli sme Robyniním autom, cestou sme kecali o Slovensku a ako u nás fungujú veci. Šoférovala najskôr Robyn, potom, asi od polovice cesty, Kate. Na hranice sme dorazili okolo 10.00. Zdržali sme sa len pár minút, aj keď samotný proces vyzeral rovnako ako pri našej ceste do Zimbabwe: vystúpiť z auta, ísť do budovy, dostať pečiatku, nastúpiť do auta, zastaviť pri kontrolnej búdke, odovzdať opečiatkovný lístoček a môže sa ísť.

Svazijsko je maličká krajina, veľkosťou asi tretina Slovenska, obyvateľov má len čosi vyše milióna, takže aj vzdialenosti sú minimálne. Hlavné mesto je asi len 10 minút od hraníc, volá sa Mbambane. Najväčšie mesto krajiny, Manzini, je od neho vzdialené niečo vyše polhodinu cesty. Zaujímavý je tiež ráz krajiny, ktorý sa za hranicami prudko mení z rovinatého na hornatý. Ľudia sú veľmi milí, keď sme si neboli istí, kade ísť, policajti nám ochotne poradili. Oproti JAR tu človek nájde viac kŕdľov pobehujúcich detí, zelené vlny sú nad zlato a cesty prekvapivo kvalitné.

Sprevádzať po festivale nás mal Mduduzi, brat Nomcebo -- ona bola cez víkend akurát v Kapskom meste a nemohla prísť, ale vybavila nám, aby sa nám venoval on. Zavolali sme mu ešte z JAR a predbežne sa dohodli, kde sa stretneme. Robyn si našťastie zapla roaming, nikomu z nás zvyšných dvoch totiž nefungoval. Keď sme prešli hlavné mesto, išli sme ďalších 15km a odbočili z diaľnice. Tu sme si neboli celkom istí, ako ďalej, ale vďaka Robyninmu SMS roamingu sme sa vedeli spojiť s Mduduzim a upresnil, ako sa k nemu dostaneme.

Miesto vybral dobre: nákupné stredisko, kde sme si v Mug'n'Beans (americký reťazec) dali obed. Tu sme sa stretli a po obede sme sa vybrali na prehliadku svazijského parlamentu. Mduduzi totiž pracuje ako hlavný protokolista parlamentu :) Poukzoval nám hornú aj spodnú komoru a popísal zaujímavý volebný systém v krajine: Dolná komora má 65 poslancov: 10 z nich ustanovuje kráľ, 55 sa volí priamou voľbou z jednotlivých svazijských obcí. V krajine neexistujú politické strany (ústavne zakázané v 70. rokoch), hlasuje sa za jednotlivcov. Horná komora pozostáva z 30 senátorov: 20 z nich vyberá kráľ, pričom najmenej polovica z nich musia byť ženy, 10 pochádza z dolnej komory, ktorá si ich zvolí spomedzi seba. V prípade rozporu medzi hornou a dolnou komorou sa koná spoločné zasadnutie, kde väčšinou zvíťazí dolná komora kvôli počtu poslancov. Zaujímavosťou je tiež fakt, že kým senátori sú väčšinou biznismeni a obchodníci (a zasadnutia trvajú krátko, keďže sa ponáhľajú riešiť svoje obchody), v dolnej komore je pomerne veľa jednoduchých ľudí bez vyššieho vzdelania (zasadnutia sú pomerne dlhé).

Nemenej zaujímavé je aj samotné postavenie kráľa. Jeho titul "Ngwenyama" (lev) je zobrazený aj na štátnom znaku Svazijska. Na ňom spolu so slonicou (Ndlovukati) predstavujúcou kráľovnú-matku strážia tradičný svazijský štít. Postavenie kráľa je viac politické, kráľovná (matka) má skôr duchovnú rolu. Kráľ má absolutistické právomoci a je posledným absolútnym monarchom v Afrike (Lesotho, tiež kráľovstvo, je konštitučného charakteru). Zaujímavý je tiež spôsob určovania následníctva: po smrti kráľa rada starších vyberie spomedzi jeho detí chlapca, ktorý je väčšinou jedináčik od jednej z mladších žien (aby nevznikali spory s jeho pokrvnými bratmi). Kým chlapec rastie, pôsobí jeho matka ako regentka. Aj na základe toho sa pod pojmom "kráľovná" vždy myslí kráľovná-matka a nie kráľova manželka (tých môže byť aj viac než 100).

Kráľ má nominálne neobmedzené právomoci, avšak veľké slovo pri správe štátu má práve rada starších. Finančné záležitosti spoluspravuje parlament, takže v skutočnosti je kráľova moc limitovanejšia, ako by sa zdalo. Ďalšia zaujímavosť sa týka priezvisk: príbuzní kráľa (z nenástupníckych vetiev) nesú priezvisko Dlamini :) V Svazijsku je ich pomerne veľa, ale zároveň ide o priezvisko nášho sprievodcu -- a tiež Nomcebo. Čiže modrá krv. To môže byť aj jedným z vysvetlení, prečo Mduduzi pracuje v parlamente :)

Samozrejme, nie je všetko len ružové v svazijskej monarchii. Približne 25% obyvateľstva krajiny je HIV+, viac než polovica obyvateľstva žije z menej ako 2USD na deň, kráľ si aj s rodinou užíva luxus (súkromné lietadlo) a pod. V porovnaní s inými africkými krajinami ale Svazijsko aj an prvý pohľad vyzerá príjemne a chudoba nie je zjavná (štatistiky niekedy vedia celkom slušne zavádzať). Daňové zaťaženie je však aj tak pomerne značné: platí sa 33% daň z príjmu a k tomu 17% DPH.

Po prehliadke parlamentu sme sa vybrali na neďaleké "posvätné lúky", kde sa odohrával samotný festival Umhalanga (trstinový tanec). Vďaka nášmu sprievodcovi sme sa dostali až ku kráľovskej rezidencii. S Mduduzim sme vystúpili z auta a prvé, čo sme museli spraviť, bolo ísť kúpiť obom dámam kus látky známy ako konga. Ten si museli omotať okolo pása tak, aby im nebolo vidieť rifle -- tie sú totiž počas tradičnej ceremónie zakázané. Následne sme sa vybrali pozrieť si samotný príchod tancujúcich skupín. Každá mala na sebe trochu iný tradičný odev, v závislosti od komunity, z ktorej pochádzala. Tanca sa zúčastňovali dievčatá a ženy od 10 rokov až po dámy v zrelom veku. Rozdiel bol v ich oblečení: kým niektoré mladé dievčatá boli od pol pása nahor úplne nahé, staršie dámy, ktoré už mali deti, boli zahalené. Baby okolo 16 rokov mali odhalené len jedno prso na znak plodnosti a toho, že ešte nemali deti. V prítomnosti tých mladších je neslobodno kľačať alebo sa zohýnať, nakoľko pod minisukienkou toho už až tak veľa nenosia :D Akonáhle má žena deti, resp. je vydatá, už sa nesmie odhaľovať. Okrem toho má podľa tradičného aj písaného práva po sobáši pomerne obmedzené právomoci a stáva sa opäť takmer nesvojprávnou -- všetky právne dokumenty za ňu musí podpísať manžel a pod. Aj preto sa niektoré ženy rozhodnú s mužom žiť, mať s ním deti, ale nezosobášia sa. Už som spomínal, že v krajine funguje mnohoženstvo; zaujímavé je, že často sú to samotné manželky, ktoré nabádajú manžela, aby sa oženil s ďalšou, a to najmä kvôli rovnomernejšiemu rozloženiu manželských povinností.

K sobášu patrí tiež tzv. "lobola", po našom veno. To, narozdiel od našich končín, platí manžel manželkinej rodie, pretože po svadbe rodný dom opúšťa a stáva sa členkou manželovej domácnosti. Lobola sa vždy platí v podobe kráv, ktoré v krajine fungujú aj ako platobný prostriedok pri tradičných obchodoch (kúpa domu, pozemku, ...). Zatiaľ čo kúpa pozemku je pomerne jednoduchá (pôdy je dostatok, takže človek príde za náčelníkom komunity, povie mu o svojom zámere kúpiť pozemok, vysvetlí, čo s ním chce podnikať, následne zasadne miestna rada, ktorá pridelenie pozemku odobrí alebo zamietne. V prípade pozitívneho výsledku človek zloží 1 kravu ako "prejav dobrej vôle"), pri lobole je celý proces zložitejší:

Takto funguje v Lesothe, ale princíp je rovnaký aj v Svazijsku: najskôr sa rodiny dohodnú na tom, koľko kráv vlastne bude lobolu tvoriť. Jej výška závisí od krásy nevesty, jej pozície, vzdelania a pod. U vysokoškolsky vzdelanej priemernej dámy by išlo o cca. 12-15 kráv (len aby sme mali predstavu, jedna krava stojí okolo 500€). Ak je ženíchova rodina veľmi chudobná, môže namiesto kráv zložiť aj iný majetok. Na znak dohody nevestina rodina daruje ženíchovej dar (najčastejšie kuchynské potreby), ktorý zostane zabalený a nikdy sa nepoužije. Po zložení loboly nastáva do 3-5 mesiacov zvyčajne svadba. Tá sa koná vždy cez víkend. V sobotu je normálna svadba západného typu v kostole s hostinou a podobne, ktorú organizuje a platí nevestina rodina. V nedeľu sa koná tradičný obrad, ktorý zas zabezpečuje rodina ženícha. Ide o privítanie nevesty do rodiny. Donesie sa ovca, príde nevesta, ovcu pozdraví, pomenuje, následne ovcu zabijú. Ženatí muži zjedia hlavu, ostatní chlapi zvyšok zvieraťa. Rebrá ponúknu neveste, ktorá ich podľa zvyklosti musí odmietnuť (ak neodolá, chápe sa to ako znak nevzdelanosti). Ponúkajú ju a snažia sa zlomiť niekoľko hodín, pričom kým ona nezačne jesť, nemôžu jesť ani ostatní. Ak odolá, po niekoľkých hodinách jej prinesú normálne jedlo a všetci sa môžu najesť. Nevesta okrem toho dostane varené vajíčko, ktoré musí vcelku zjesť na znak toho, že je teraz pripravená plodiť deti :D

Poďme ale naspäť do Svazijska: samozrejme, kráľ si manželku vyberá len z mladých diev s poodhaleným prsom, ktoré mu prinesú zväzky trstiny. Tradične musí ísť o plnokrvné Svazijky, ktoré nepochádzajú z dvojčiat -- asi aby nedošlo k zámene manželiek. V minulosti sa už ale stalo, že si vybral Polosvazijku, ktorá dokonca ani nebola panna a mala potrat, plus navyše mala dvojča -- jej matka nebola sobášom nadšená, ale kráľovo slovo neprebila: prišla o dobrú povesť aj o firmu. Až na intervenciu jej dcéry, teraz už kráľovej manželky, sa postupne rehabilitovala. Hovorí sa tiež o jednej Britke, ktorá sa festivalu zúčastnila "zo srandy", ale práve pre svoju bledú pokožku padla kráľovi do oka a musela rýchlo ujsť z krajiny -- keďže kráľov výber je vždy dopredu dohodnutý, je táto druhá historka pomerne nepravdepodobná.

Každopádne celý proces prebieha tak, že dievčatá najskôr pešo prejdú okolo 30km k rieke, kde nasekajú zväzky cca. 5 metrov dlhých trstinových stebiel (pod slovom "steblo" máme na mysli drevnatú, bambus pripomínajúcu časť trstiny, pri koreni hrubú aj niekoľko centimetrov). Vždy musí ísť o nepárny počet, nikdy nie je možné kráľovi priniesť 2- 4- alebo 6-členné zväzky. Tie sa potom naložia na auto, dámy prevezú ku kráľovskému palácu, tu sa umyjú (na tento účel objdnali špeciálne sprchy z JAR), oblečú do tradičných odevov, vezmú si svoju trstinu a skupinách podľa komunity, z ktorej pochádzajú, tancujúc prezentujú trstinu kráľovi. Ten ju potom použije na stavbu vetrolamov okolo svojej rezidencie. Celá procesia je úžasná, pretože trstinové zväzky sa vlnia spolu s tancujúcimi a spievajúcimi dámami a vytvárajú tak dojem pohybujúceho sa lesa.

Samozrejme, na svoje si prídu aj páni -- aj keď len vybraní: tí, ktorým komunita dá svoju dôveru, sprevádzajú dámy na ich ceste a v bojovníckych odevoch ich strážia pred nebezpečenstvom. Mužstký odev pozostáva z bedrovej rúšky (leopard pre šľachtu, antilopa pre pebs), výzbroje (trojuholníková sekera, palica, kožený štít) a inak už ničoho :D Väčšinou síce ide o starších pánov, nájdu sa ale aj mladí bojovníci, ktorí na seba prevezmú túto zodpovednú úlohu. V decembri sa potom koná podobný festival, kde sa kráľovi prezentujú bojovníci. Treba ešte povedať, že pri ceremóniách majú niektorí účastníci na hlave červené perá -- ide o príslušníkov kráľovského rodu, ktorých ľahko spoznať podľa priezviska "Dlamini" (áno, Nom, jej brat a aj jeden z chalanov u nás na škole majú modrú krv :D). Okrem samotných Svazijcov (vrátane juhoafrických príslušníkov kmeňa Swati, ktorí s nimi tvoria jedno etnikum) sa tanca majú právo zúčastňovať aj bojovníci a devy z jazykovo aj etnicky príbuzného kmeňa Zulu. Tých je možné spoznať podľa čelenky,ktorú nosia na hlave -- šľachta nosí opäť leoparda, poddaní antilopu.

Zašli sme aj do "turistickej dedinky" v tvare tradičnej svazijskej dediny. Nakúpil som zopár známok a pohľadníc, nechali sme si vysvetliť celý priebeh festivalu, odfotili sa pri svazijskej chatrči a pobrali sa do tzv. arény. Ide o priestor podobný štadiónu, kde devy po odovzdaní trstiny tancujú pred kráľom. Samotný nástup trval viac než hodinu, takže sme na tanec ani nečakali -- potrebovali sme sa vydať na cestu. Pohľad na 80.000 mašírujúcich ľudí v tradičných odevoch ale stál za to. Ako sme odchádzali, stihli sme ešte zazrieť kráľa, ako prichádzal oblečený do bedrovej rúšky uprostred húfu svojich spolubojovníkov.

Tu sme započuli aj zaujímavý príbeh o lakomom človeku, ktorý sa topil na jazere. Pribehol k nemu náhodný okoloidúci a povedal: "Daj mi ruku, pomôžem ti". Človek odmietol a topil sa ďalej, pretože nikomu nechcel nič dať - ani svoju ruku. Až keď okoloidúci zmenil taktiku a povedal: "Vezmi ma za ruku" topiaci ruku prijal :)

Cesta naspäť bola kvôli blížiacej sa noci trochu náročnejšia: najskôr sme po dôkladnej ďakovačke na jednej pumpe vyložili nášho hostiteľa, ktorý nám obetoval okrem svojho času aj sesternicine zásnuby. Na hraniciach bol tentokrát trošku väčší zhon, ale do pätnástich minút sme boli vybavení. Prvú časť cesty som šoféroval ja, približne v polovici sme sa vystriedali s Robyn. V jednom z väčších mestečiek sme sa zastavili na zdravú večeru v podobe pizze a kuracích krídelok a uháňali sme smer Joburg. Ja som úspešne spal, kým sa baby vystriedali za volantom. Tesne pred mestom si trošku zacvičili, aby odohnali spánok a potom nám už nič nebránilo pred polnocou úspešne zakončiť cestu v campuse (s menšou zastávkou u Kate doma, kde som si vyzdvihol noťásek).

Jediné, čo mi teraz chýba, sú moje dva holuby... v novom byte mám takmer až nepríjemný pocit, že ma v kúpelni nik nepozoruje :D

Príprava na semester 30.8.2014

top
Po dobrom odpočinku a plní zážitkov sme sa pustili do nového týždňa. Pondelok sa celý niesol v znamení informačných seminárov pre nových učiteľov s Michaelom Gyampom (zástupca riaditeľa) a Chrisom Bradfordom (CEO) o prístupe v rámci ALA, sylabách a podobne. Čítali sa pomerne zaujímavé texty s nadväzujúcou diskusiou o tom, ako v škole vytvárať kultúru dosahovania kvalitných výsledkov. Jediné vzrušenie dňa pripravil požiarny poplach: jeden z robotníkov, ktorí zabezpečujú prístavbu nových internátov, sa karbobrúskou snažil prepíliť drevený trám... samozrejme, že zadymil celú chodbu a spustil poplach :) Tak sme sa pekne zhromaždili na ihrisku a keď bolo po všetkom, išli sme naspäť po svojom :) Okrem toho večer hral náš futbalový tím "Fighting Peacocks", ale prehrali 8:3 -- musím ich budúci týždeň ísť pozrieť.

Utorok pokračoval v znamení pondelkovej prípravy na semester, rovnako aj streda :) Nedialo sa nič výnimočné, cez večeru som kecal so zopár AlA absolventmi (JAR, Zimbabwe, Burundi, Lesotho, Svazijsko, Senegal) o ich pohľade na školu, na to, čo im vyhovovalo, chýbalo a podobne, aby som sa vedel lepšie zariadiť, keď prídu v septembri decká. Program sa trošku zmenil až vo štvrtok, kedy som nešiel na posledný deň orientácie a namiesto toho som sa zúčastnil tímbuildingu nášho oddelenia EL (Entrepreneurial Leadership). Trochu sme sa pospoznávali, pozreli sa na zásady spolupráce, našu tímovú misiu, zahrali si jednu aktivitku a hlavne si na obed objednali pizzu :P Po skončení oficiálneho programu sme sa okolo pol piatej presunuli do miestnej krčmy, kde mali akurát Happy Hour :D Krčmička veľmi pekná, na brehu jazierka s množstvom vodného vtáctva, ktoré neustále škriekalo, krákalo, bilo sa (hlavne káčery) a bolo celkovo nepríjemné :)

Piatok bol program podobný, večer som trochu doháňal prácu, upravoval fotečky a chystal sa na výlet do Pretórie. Povedal som si totiž, že pôjdem pozrieť našu ambasádu a trošku pokecať s krajanmi v ďalekom svete :) Dohodol som sa s našou ekonomickou radkyňou na poobedie, v Pretórii som chcel byť okolo 14.00. Kým sa ale človek vymotá, nakoniec som z AlA odchádzal okolo 13:30 a keď ma taxík (náš osvedčený Phil) doviezol na vlakovú stanicu, bolo cca. 14:10. Vlak Gautrain, ktorý tu premáva medzi Johannesburgom a Pretóriou, je podobný metru, veľmi moderný, čistý a rýchly. Z Jedného konca Joburgu je na druhom konci Pretórie za približne 30 minút. Stanica zodpovedá samotnému vlaku po všetkých stránkach. Do priestoru nástupišťa je možné vstúpiť len s kúpenou kartou (človek si pípne pri vstupe a zas pri výstupe, pričom systém automaticky z kreditu odráta cestovné -- v mojom prípade 62 ZAR jednosmerne), ktorá sa dá dobíjať v automatoch bankovkami, mincami aj kreditkou. Výborný servis :)

Treba ešte povedať, že stanica je v najbohatšej štvrti Joburgu, Sandton, takže aj cena taxíka tomu zodpovedá. Normálne si účtujú za cestu z ALA okolo 350 ZAR, náš chcel 200 ZAR, nakoniec som ho ukecal na 150 :D Po príchode na stanicu som si kúpil a nabil kartu a pobral sa na nástupište. To bolo, podobne ako celá stanica strážené a teda bezpečné. Do odchodu najbližšieho vlaku som mal takmer polhodinu čas (jazdia každých 30 minút), tak som sa pohrúžil do čítania o iniciatívach na oslobodenie Mandelu počas apartheidu. Čoskoro prišiel vlak, nasadol som na pohodlné sedadlo a čítal ďalej. Zaujímavé na vlaku bolo, že ide o jedno z mála miest, kde sa rôzne rasy skutočne miešajú. V reštauráciách zvykne prevažovať jedna nad druhou, aj dosť veľa barov je navštevovaných prevažne jednou skupinou obyvateľstva. Vo vlaku ale vedľa seba sedeli belosi s černochmi v pohodovej atmosfére.

Po príchode do Pretórie ma už na stanici čakala naša radkyňa. Trochu sme pokecali a vybrali sme sa do parku naobedovať (obed som mal aj v ALA, ale čo vám poviem... vo vlaku človeku vytrávi :D ). Zapekané lasagne boli vynikajúce a aj napriek zime bol park geniálne miesto na oddych. Následne sme zašli na ambasádu pre jej manžela, ktorý dovtedy športoval a spoločne sme sa vybrali do centra. Nie je veľké, tvorí ho v podstate jedno námestie so sochou Krugera, radnicou, súdom (v ktorom súdia Pistoriusa) a rozkopávkou v jeho strede. Prešli sme sa trochu po uličkách a čudovali sa, prečo niektorí ľudia, ktorí v meste žijú roky, spokojne žijú vo vlastnej bubline, nikdy nevystrčia nos zo svojho domu, resp. kancelárie a boja sa spoznať, čo sa deje o ulicu ďalej.

Nakoniec sme zakotvili v miestom bare -- miesto bolo veľmi príjemné, človek pri večernom chlade ocenil najmä infračervené ohrievače :) Posledný Gautrain mi išiel o 8:30, okolo 8.00 sme sa začali zberať. Na poslednú chvíľu sa mi podarilo čašníka presvedčiť, aby mi dal na chvíľu vybitý mobil na nabíjačku (predtým moc nechcel, keďže všetky nabíjačky boli plné -- tak som poprosil jeho šéfku a zrazu to šlo :) ). S nabitým mobilom som napísal Philovi, nech ma čaká o 9.03 na stanici (predtým som sa s ním dohodol, že o takom čase pôjdem približne domov), za tri minútky sme dorazili na stanicu, rozlúčili sme sa a pobral som sa svojou cestou naspäť do Joburgu.

Po odchode vlaku zo stanice som sa rozhodol pre istotu Philovi zavolať, keďže na SMSku neodpísal. Aké bolo moje prekvapenie, keď jeho mobil zdvihla Vivian :D Nesmelým hlasom mi oznámila, že Phil je rozbitý na cimpr campr (rozumej: pod zjavným vplyvom alkoholických nápojov), že mal brať ju s Delom domov, ale že je v takom stave, že nakoniec musel odšoférovať Del :D Poprosil som ju teda o číslo na ďalšieho prevereného taxikára -- poslala mi kontakt na Henryho. Polozúfalý som mu zavolal, ale našťastie mal čas a sľúbil, že pre mňa príde. Bol síce trochu drahší ako Phil, ale dohodli sme sa, že sa nejak dohodneme :) Po príchode do Joburgu som čakal na Henryho, čakal a čakal... a čakal... a čakal, prechádzal sa po stanici, počítal holuby a sledoval poletujúce papierové vrecúška. Henry nikde. Keď som mu napokon zavolal, bol "5 minút odtiaľ" -- po 20 minútach volám zas, už je "len 3 minúty odo mňa". Po ďalších 5 minútach konečne dorazil, čo bola celkom úľava, keďže stanicu medzitým zavreli, tak som na neho musel čakať vonku. Cesta prebiehala hladko a vzhľadom na čakanie si Henry nakoniec vypýtal len mnou navrhovaných 150 ZAR :)

Nedeľa bola pokojná, aj keď od rána sme sa lúčili s ALU študentmi, ktorí išli na tri týždne mimo campus. Po ich uplynutí a za predpokladu úspešného získania víz (vízový proces JAR nedávno nesmierne skomplikovala -- niektorým školám sa nepodarilo po prázdninách dostať naspäť do krajiny až polovicu svojich zahraničných učiteľov) sa v polovici septembra vrátia do Joburgu, konkrétne do kancelárie v Sandtone, kde budú pomáhať s rozbehom školy.

Posledné detváky odišli okolo tretej, jediný na campuse zostal čerstvo príjdivší Babatope -- prezident študentského parlamentu ALA z Nigérie -- ktorý sa s nami plánoval zúčastniť pondeľňajšo-utorňajšej chaty. V nedeľu sa tiež lúčil kolega Ryan (USA). Rozlúčkovú párty usporiadal u kolegu Gavina (Zimbabwe), ktorý pre nás pár týždňov nazad zorganizoval uvítaciu párty. Párty začínala okolo 13.00, ja som sa dotrepal okolo 16.00 :) Išla so mnou aj Melissa a Ikenna (chalan z USA s nigerijskými koreňmi, ktorý pracuje pre ALA US na štipendiách pre afrických študentov), šoféroval Joseph (Nigéria), ktorý išiel na letisko pre ďalšieho kolegu - Desmonda (Tanzánia).

Keď sme dorazili, párty akurát vrcholila. Stihol som ešte jedlo a hlavnú súťaž dňa: kvíz o Ryanovi, pričom ľudia s najvyšším počtom bodov si mohli postupne vyberať z vecí, ktoré tu nechával a plánoval rozdať (auto medzi nimi nebolo, to predal Connorovi, aj keď treba povedať, že za super cenu). Moje skóre bolo skôr pri spodnej hranici, a tak na mňa zvýšil balík ryže :D :D :D

Na párty sme sa zdržali asi hodinu, Joseph sa už totiž ponáhľal na letisko (Desmond mal priletieť okolo 17.00, čiže z terminálu mal vyjsť okolo 18.00). Na campus som dorazil akurát včas na večeru, počas ktorej som bol dohodnutý s Kofo (šéfkou študentského života, ktorá má okrem iných vecí na starosti aj učiteľov-rezidentov) na stretku. Chvíľu meškala, celkom dobre sme sa ale pozhovárali, dali si nejaké očakávania a pobrali sa svojou cestou.

A bol ďalší týždeň strávený v sprievode záchodových holubov :D

Viktoriine vodopády 18.8.2014

top
Pondelok po GSP nebol vobec oddychovy. Uz od rana sme boli dohodnuti s Vaish, ktora mala pre nas pripravenu celodennu orientaciu tykajucu sa HR veci. Po vysvetleni struktury skoly, jej IT systemov, prijimaciek (GSP bol vlastne projekt, ktory ma zvysit povedomie o skole, dat ludom moznost vyskusat si, ako GSP asi prebieha a zaroven generovat prijmy -- napad, ktory sme chceli realizovat aj na FMV) sme si konecne otvorili bankove ucty, na ktore nam teraz bude moct chodit aj nejaka mesacna odmena :) Zaujimave bolo, ze na zmluve k bankovemu uctu sa cloveka vyslovene pytali na rasu (beloch, cernoch, farebny, Ind). Nevelmi sa mi to pacilo, vysvetlenie ale bolo take, ze sa vlada snazi zistit, ako sa provodne apartheidom marginalizovane a utlacane skupiny postupne integruju do spolocnosti.

Zacali sme tiez planovat vylet. Mali sme volno od utorka do nedele a vsetci nam hovorili, ze je to jedinecna prilezitost vypadnut zo skoly, ktora sa do Vianoc nebude opakovat. Dali sme si povedat a po zvazovani Lesotha, Svazijska, Mozambiku a Malawi nakoniec (v neposlednom rade kvoli vizam) padla volba na Viktoriine vodopady v Zimbabwe. V pondelok a utorok sme sa rozpravali so zimbabwijskymi znamymi a ti nam odporucili cestu nie priamo z JAR, ale cez Botswanu (krajsia cesta a mensie problemy na hraniciach). Letiet sme nechceli kvoli drahym letenkam.

V utorok sme teda zacali zhanat GPS (zohnali), vyberat a menit peniaze (vybrali a zmenili), hladat autopozicovnu, ktora nema problem s cezhranicnym vyletom (nasli) :) V stredu rano sme sa o 6:30 zobudili a vydali sa na cestu na letisko Lanceria, z ktoreho sme si brali auto. Prvy zadrhel prisiel uz tam: Delaliho karta nechcela fungovat. Chalan volal do svojej banky v UK, myslel si, ze mu ju zablokovali, kedze ju pouzival v JAR, ked sa chcel ale dopatrat informacii, nik mu nechcel nic povedat, lebo neverili, ze vola on (nepamatal si totiz cislo domu, kde byval pred 4 rokmi, co v banke chceli ako overujuci udaj). Mali sme pocit, ze problem moze byt s tym, ze karta nie je kreditka (a pozicovne vo vseobecnosti beru len kreditky, aby z nich mohli stiahnut pripadne skody na aute a neboli obmedzene zostatkom na ucte). Mozno to aj bolo tym, lebo typek z pozicovne nakoniec zavolal do ich banky, nadiktoval im udaje z karty a ti zazracne "nejako" na dialku transakciu uskutocnili.

Nasledovala povinna obhliadka auta a s hodinovym meskanim sme sa vydali na cestu. Kedze Viv nesoferuje a Connor vie iba na automatike, mali sme sa striedat my dvaja s Delom. Del zacal tahat a tahal v podstate celu cestu az po hranicu so Zimbabwe. Predbieham ale... Cesta z letiska na hranicu s Botswanou bola bezproblemova, na hranici sme zaplatili par dolarov za "dovoz" vozidla a islo sa dalej. V Botswane, ktora nastastie ani od Slovakov nevyzaduje viza, bolo super, cesta velmi pekna. Zastavili sme sa v hlavnom meste Gaborone, kde sme si dali obed. Ja som, samozrejme, cas vyuzil a pozhanal chybajuce mince (situacia je stazena tym, ze vsetky obiehajuce mince maju dve verzie: staru a novu), nejake pohladnice, znamky a magnetky :) Tu treba povedat, ze samotny nazov BoTswana znamena krajina kmena Tswana, ktory hovori jazykom SeTswana (velmi podobnym jazyku SeSotho, ktorym kmen Sotho rozprava v krajine LeSotho a aj v JAR) a ktoreho prislusnici sa nazyvaju BaTswana (sing.), resp. MoTswana (plur.) -- len aby bolo jasne :D

Z Gaborone sme sa vybrali na severo-vychod k hranicnemu prechodu so Zimbabwe, nazvanemu Plumtree (slivka). Problem nastal asi v polovici cesty, kedy sa stav nasej nadrze zacal povazlivo blizit nule... hladali sme benzinku, pozerali, ale v bushovitej krajine okolo nas nebolo po podobnej vymozenosti ani chyru ani slychu... s nadejou sme na dialnici (apropos dialnice: videli ste uz jednoprudovu "dialnicu", po ktorej sa moze chodit 120? Nie? Chodte do Botswany :D) zbadali policajne auto, ktore meralo rychlost (apropos 2: Botswana je jednou z vykladnych skrin Afriky, co sa tyka demokracie, rozvoja a poriadku... jednym z vysledkov je, ze ked prekrocite rychlost, nedaju vam pokutu, ale beru vas rovno do vazenia -- vsetci rychlosti dodrzuju :D). Policajta sme sa spytali na najblizsiu benzinku, ktora bola vraj az 60 km daleko... to uz Del asi dobru pol az tristvrte hodinu isiel pekne 70, aby usetril benzin... Nasledujuca hodina bola jedna z najstresujucejsich, lebo sme vsetci cakali, kedy motor vypovie sluzbu. Ked sme sa po 60km konecne dostali do mesta a zbadali cerpaciu stanicu PHM, v aute sa spustil spontanny jasot :D

Natankovali sme a pustili sa dalej na cestu. Pred nami boli este cca. 4 hodiny cesty na hranicu, pricom prechod zatvarali o 22:00 -- bolo 18:00... Del sa podujal soferovat dalej (vyjadril som svoju neochotu prekracovat rychlost) a o cca. 21:30 sme dorazili na hranicu :D Formality na botswanskej strane trvali asi 20 minut (treba vzdy vystupit z auta a pasy nechat peciatkovat vnutri na colnici), presun medzi hranicnymi budovami asi 5... ked sme dorazili na zimbabwiansku stranu, zistili sme, ze sme omylom na strane vystupu z krajiny, nie vstupu. Teta pozrela na hodinky a vyhlasila, ze mame 3 minuty, nech utekame na opacnu stranu budovy. Len-tak-tak sme to stihli, boli sme posledni, ktorych este vzali -- zvysok musel spat na hranici :D

Po dalsich vyplnenych formularoch nastal obrat v soferovani - sadol som si za volant ja :D Prvykrat soferovat vlavo s volantom na pravej strane nie je sranda :D K tomu v noci... asi kilometer za hranicou nas zastavila policajna "hliadka"... nebolo nam vsetko jedno, kedze sme o zimbabwijskych policajtoch poculi vselijake pribehy :D Boli to asi dvaja policajti a dve policajtky: pekne nas pozdravili, spytali sa na zdravie, na rodinu a upozornili nas, ze sa po cestach potuluje vela dobytka, aby sme jazdili opatrne a nesli prirychlo. Na moju otazku, kolko je vlastne povolena rychlost, sa policajt rozosmial a odvetil: "Toto je Zimbabwe, bracho... 80, 120, ktoho vie :D ?". Treba tiez podotknut, ze vsetci v krajine hovoria velmi dobre po anglicky a ked som sa rozpraval so zimbabwijcanmi v ALA, hovorili, ze je skor zvlastne, ked niekto po anglicky nehovori, a to aj napriek tomu, ze v krajine existuju dva hlavne domorode jazyky: isiNdebele (podobne isiZulu) a chiShona.

Bez dalsich problemov sme dorazili do mesta Buluwayo, kde sme mali dohodnute ubytko. Nase GPS ale nepoznalo zimbabwijske ulice, preto sme sa snazili pytat miestnych v otvorenych obchodikoch (bolo uz po polnoci a mesto vyzeralo hrozivo). Posielali nas hore-dole, az sa za nami objavilo policajne auto. Zrazu zacalo zurivo trubit a blikat, tak sme pre istotu zastali. Vysiel z neho husto vyzerajuci policajt, ktory nam vynadal, ze sme v jednosmerke. V jednosmerke sme skutocne boli, aj ked argument, ze bola znacena v noci prakticky neviditelnymi malymi tabulkami umiestnenymi na opacnej strane krizovatky, bol uplne zbytocny. Policajt trval na pokute a ze ju mame zaplatit na policajnej stanici.

Este predtym nas vzal na krizovatku, kde nam tabulky oznacujuce jednosmerku ukazal :D Tu som na neho nahodil psie oci a poprosil ho, ci by nam aspon nemohol ukazat, kde je hostel, ktory hladame, ze sme turisti, bludime a sme zufali... Zabralo a policajt povedal, nech ho nasledujeme. Do 3 minut sme boli na mieste - tak som vystupil a dosiel za policajtom, ze ci by sme nemohli pokutu zaplatit na mieste, kedze sme uz tu, pri nasom cieli a bojime sa, ze by sme zo stanice naspat netrafili :D Zdrahal sa, zdrahal, tak som mu psimi ocami vyrozpraval, ako soferujeme od 7.00 rano, sme unaveni, hladni a bezradni... ked sa spytal, odkial to vlastne som a po nadvazujucej negativne zodpovedanej otazke, ci sa na Slovensku rozprava po anglicky, som ho naucil povedat "Dobry vecer" a "Zmrzlina" :D To ho tak rozosmialo, ze nakoniec pristupil na platbu na mieste, a to vo vyske "daj nieco", ale nie vela, lebo inak pojdeme na pivo a bude po sluzbe... dal som mu asi 10 USD s tym, ze sme sa dohodli, ze blocek k nim "vypise na stanici" (to bolo vlastne to, co chcel typek od zaciatku dosiahnut). Stastni ako blchy sme sa dotrepali do hostela, kde nas uz cakal nocny straznik. Zaviedol nas do izieb, kde sme pod tenkymi perinami zaspali ako zarezani.

Dalsie rano sme vstali okolo 8:00 a naranajkovali sa. Ja som spal na izbe s Connorom, Del mal izbu s Vivian ( :D ). Na ranajky meskali skoro hodinu a nam zacalo byt jasne, ze medzi nimi dvoma to zacina celkom iskrit :D Ja som sa dal zatial do reci s recepcnou na hosteli (asi 70-rocna beloska)... kecali sme o vselicom, o tom, ako si miestni policajti vzdy najdu nieco, za co ta pokutuju, o tom ako Mugabe vyhnal pred asi 10 rokmi belochov, ako sa vacsina z nich prestahovala do Zambie alebo Malawi a ako sa maju dobre... Vysockoval som od nej nejake mince, ktore mi mala nechat na vratnici, ked sa budeme vracat cez Buluwayo v sobotu naspat, dala zadarmo pohladnice, lebo "aj tak uz dnes nikto pohladnice neposiela" a odporucila nam benzinku, aby sa neopakoval botswansky zazitok. Pred odchodom sme si este v susedstve kupili miestnu SIM kartu, kedze nase juhoafricke tu nefunguju a islo sa.

Soferoval som ja a hned za mestom nas zastavila hliadka, ze nam na aute chybaju odrazky. Argumentovali sme, ze je to auto z pozicovne, ale policajt bol neoblomny. Ked si s nami nevedel rady, predal nas dalsiemu kolegovi a ten napokon kolegyni. Ta prisla nahnevana aj s pokutovym blokom -- a tu prisiel na rad Del :) Svojim ghanskym-britskym, ex-vojenskym sarmom sa jej spytal na meno a potom ju bez okolkov zacal balit, koketovat s nou, az kym sa baba nezacervenala a nepustila nas bez pokuty prec :D :D

Cesta nam veselo ubiehala, na soferovanie na lavej strane som si uz celkom zacal zvykat. Povrch nebol zly, miestami trochu deravy, resp. zvlneny, ale nasim betonkam sa stale nevyrovnal :) Zastavilo nas este par hliadok, ale po argumente, ze odrazky nemame, lebo je to auto z pozicovne a "kolegovia nas tiez pustili", nas poslali dalej. Krajina sa pomaly menila z vysusenej substropickej do savanovitej s baobabmi... objavili sa znacky "pozor slony", cez cestu nam parkrat prebehli kravy, kozy, somariky, dokonca paviany a velke vtaky, ktore odmietali odletiet, len sa tarbavo a knisavym krokom presunuli na opacnu stranu, zastavujuc premavku a pozerajuc sa na nas stylom "kamo, nebud trapny, mame predsa cas, nebudeme sa kvoli tebe ponahlat". Zaujimave boli tiez rieky, ponad ktore sme isli: takmer vsetky boli uplne vyschnute -- zima je tu jednoducho bez dazda. Nachvilu sme nechali soferovat aj Connora, aby si vyskusal manualne radenie: islo mu to prekvapivo dobre, az sme boli v soku :) Samozrejme, kym soferoval, zastavili nas dalsi policajti (uz asi 12. hliadka, 5. ktora nas aj fyzicky zastavila) a tychto sa nam uz presvedcit nepodarilo... museli sme dat pokutu 20 USD za chybajuce odrazky s tym, ze by nam na zaklade pokutoveho blocku nemali robit dalsie hliadky problemy :) Najskor sme blocek chceli dat preplatit pozicovni, ale potom sme si uvedomili, ze Connor vlastne vobec nemal podla zmluvy soferovat a na blocku je jeho meno, takze to asi nepojde uplne lahko :)

Treba inak povedat, ze policajti boli vzdy mili a slusni, takze nemozeme na nich zleho slova povedat :) Po tejto epizodke si sadol soferovat zasa Del. Na vodopady sme totiz chceli dorazit pred 15:00, kedze 15:30 mala zacinat vyhliadkova plavba po Zambezi. Podarilo sa, podla popisu sme aj pomerne rychlo nasli hostel. Problem bol, ze prevadzkarka hostela nam plavbu zrusila -- nemohla sa nam dovolat (na ceste nebol signal) a bala sa, ze to nestihneme. Rychlo nam zabookovala dalsiu plavbu, takze sme mali asi hodinku cas :) Ubytovali sme sa (aj s tym bol problem, lebo nedostali nasu rezervaciu z online bookingu, nastastie mali volne kapacity) a zacali si vyberat aktivity na zvysok pobytu. Skratim to: kazda aktivita stala okolo 130 USD, tak sme si kazdy vybrali to, coho sa najviac bojime: Delali jazdu na slonoch, Connor rafting a ja bungee zo 130 metrov vysokeho mosta :D Bungee isla robit aj Vivian a Connor :D Nervozny som bol inak uz od Joburgu, lebo som vedel, ze ten bungee tu bude a ze chcem prekonat vlastnu panicku hrozu z tejto aktivity.

Nasledne pre nas prisiel odvoz na plavbu, pozbierali sme po ceste zopar turistov a islo sa :) Plavba stala 55 USD, v cene ale boli zadarmo napoje a vynikajuce jedlo (jednohubky, syr, omacky, raznici, ...) :) Vecerna Zambezi pri zapade slnka bola uzasna. Sedeli sme na spodnej palube, skoro sa dotykali rieky a rozpravali sa s nahodnymi spolucestujucimi: 70-rocnym chemikom z Philladelphie, ktory ma vlastnu firmu a robi pre vesmirne programy, rodinku z Chicaga, ktora mala nahodou spolocnu znamu s Connorom... na brehu sme videli krmiace sa hrochy, brodiace sa slony a tony riecneho vtactva. Pri zapade slnka na dovazok posadka zaspievala tradicnu piesen... netreba ani hovorit, ze po dlhych 2 dnoch v aute to bol pre nas balzam pre dusu :)

Cestou naspat do hostela sa v buse spievalo a spev pokracoval aj po prichode :) Nas hostel sa totiz vecer meni na party-centrum celych vodopadov :) Chvilku sme pokecali, dali si miestne cestoviny, resp. pizzu a pobrali sa spat -- aj napriek diskoteke vedla som nemal ani najmensi problem zaspat :) Del si aj s Viv zobrali osobitnu izbu, takze boli hore o cosi dlhsie :D :D Zobudil som sa az rano pred deviatou, Connor s Delom uz isli raftovat (vstavali nieco po 6:00), Viv bola na prechadzke, precital trosku knihy a pustil sa pisat blog :) Okrem toho som sa poobzeral po hosteli: hipisacke miesto, kopa etno umenia, super jedla, zaujimavych postaviciek, ktore clovek stretne asi len v hosteli :)

Poobede, ked sa z raftingu vratil Connor s Delom, zacal dalsi program. Del s Vivian isli jazdit na slonoch, s Connorom sme sa zatial vybrali pozriet si vodopady z blizka. Vstup do narodneho parku stal sice 30 USD, ale stalo to uplne za to :) Hukot vodopadov bol neskutocny, k tomu vsadepritomna vodna triest a opticke zazitky v podobe padajucej vody a plnych oblukovych duh vytvarali divadlo pre vsetky zmysly :) Samotna prehliadka trvala asi 2 hodiny, videli sme pocas nej aj zatulane mlada antilopy a zapad slnka nad vodopadmi :) Okolo 6:00 nasledovala priblizne 20-minutova cesta naspat na hostel. Tam som isiel blizsie preskumat stanky miestnych umelcov (sosky z dreva, veci z drotu, malby, ...), kupil dve-tri malickosti a pobral sa za sprievodu buracajucej hudby spat. Samozrejme, adrenalin z bliziaceho sa bungee uz pumpoval, napriek tomu sa mi spalo az prekvapujuco dobre a rano som sa zobudil okolo siedmej vyspaty :)

Telo si uz asi na stres zvyklo, lebo som bol pomerne kludny. Na stoliku som este k tomu nasiel aj nejake zabudnute zambijske mince, tak mi k uplnej spokojnosti vela nechybalo. Dve hodinky som si este v posteli cital, az prisla 10. hodina a s nou aj odvoz k mostu cez vodopady. Isli sme len my s Connorom, Del a Viv si isli pozriet rano narodny park s tym, ze sa k nam potom pripoja. Tu uz stres zasa ucinkoval, aj ked menej, ako som predpokladal. Po asi 5 minut trvajucej jazde sme dosli na hranicu medzi Zimbabwe a Zambiou. Cely bungee sa totiz skace v "uzemi nikoho" uprostred hranicnej rieky Zambezi. S pasmi sme presli za hranicny bod a vstupili na most :)

Most sa staval zaciatkom 20. storocia (rok 1905) a okrem lavky pre pesich nesie aj cestu a zeleznicu, ktore su stale v prevadzke. Cely je sucastou prepojenia severnej a juznej strany Afriky, ktore vymyslel kedysi este prieskumnik Cecil Rhodes. Vyska mosta je, ako som uz spominal, takmer 130 metrov, pricom samotny bungee zoskok ma 111 metrov a volny pad trva 4 sekundy :D Po vstupe na most sa nas, samozrejme, ujali dvaja miestni chalani, ktori nam s vidinou sprepitneho ukazali, kam ist a co robit. Najskor sme sa presunuli na zambijsku stranu, kde nas zvazili, podpisali sme reverz (whoops) a islo sa do stredu mosta. Boli sme jedni z prvych, ktori v ten den skakali, takze ani nebol velmi cas sa stresovat :) Connor isiel prvy, za nim som nasledoval ja... vsetko sa zbehlo tak rychlo, ze som poriadne ani nestihol odfotit, ako skace. Kedze Del a Viv trochu meskali a isli zatial vybavovat formality, poprosil som jedneho miestneho typka, nech ma pofoti -- pofotil ma dobre, spravil asi 138 fotiek ako padam a totalne vybil baterku :D :D :D

Ako teda prebiehala priprava na skok: najskor som dostal na seba bezpecnostny, akoby horolezecky popruh. Po pripnuti istiaceho lana som vstupil do skokanskej casti uplne v strede mosta. Tam nam na nohy pripevnili a silno utiahli dva kusy hrubej latky pripominajucej uteraky, tak, ze nohy boli akoby sputane spolu a hybat sa dalo len skackanim. Uteraky v strede pripevnili k lanu a poistili prepojenim na postroj, keby sa nahodou uteraky chceli vysmyknut. Ked bolo vsetko hotove, poucili nas, ze sa mame pozerat pred seba, nie dole, rozpazit ruky a skocit co najdalej. Preskackal som pekne k otvoru v zabradli a obaja typci ma zacali odratavat... ak si niekto mysli, ze odratavanie ide pomaly ako sekundova rucicka, velmi sa myli :D Cela sekvencia 5, 4, 3, 2, 1 trvala asi sekundu (aby nemal clovek cas spanikarit a rozmysliet si to) a po nej hned nasledovalo BUNGEEEEE -- pokyn skocit :)

Tak som skocil, no :) Ked uz som bol hore a zaplatil si :P

Pravda je, ze keby sa zlaknem a neskocim, robili by si zo mna srandu vsetci kolegovia a okrem toho by bolo odo mna byvalo velmi pokrytecke ucit decka prekonavaniu vlastnych hranic, posuvaniu svojej komfortnej zony a robeniu novych veci, keby som sa sam touto filozofiou neriadil :)

A co samotny skok? Nuz, najskor volny pad sprevadzany panikou :) Mozog sice vedel, ze je priputany a nic sa mu nestane, ale telo si nebolo celkom iste, a tak vsetky jeho bunky mozgu nadavali, ze je debil, a kricali, ze sa ideme spolu zabit :D Tak som krical s nimi :D :D Po zoskoku, ked som prisiel na breh, som dostal od divakov pochvalu za najhlasnejsi skok celeho rana :D :D Vsetky vnutornosti boli na zlych miestach, krv sa hrnula do hlavy a podvedome som si gratuloval, ze som sa v to rano nenajedol a zaroven vypustil vsetky odpadove latky, lebo hrozilo realne nebezpecenstvo docasnej adrenalinom sposobenej straty funkcie zvieraca a mechura, co mohlo sposobit nezelany unik pevnych aj tekutych latok do okolia (a medzinarodnu hanbu, kedze sme skakali presne na hranici medzi dvoma statmi :D). Po asi 4 sekundach cistej hrozy a priblizujucej sa vodnej hladiny (mimochodom plnej krokodilov :D ) prislo trhnutie a docasna ulava, ked sa lano naplo a moja relativna rychlost voci povrchu zemskemu dosiahla nulu. Ta bola nasledovana vymrstenim naspat do vzduchu a niekolkymi dalsimi progresivne mensimi volnymi padmi, kedy som sa pohojdaval na lane ako kus slaniny na hambalku. Bunky, samozrejme, stale kricali a kedze som clovek druzny a hrac timovy, nechcel som ich v tom nechat sam a stale som pocas prvych dvoch-troch sekundarnych zhupnuti krical spolu s nimi :D

Po ustaleni situacie, stale visiac dolu hlavou s rozpazenymi rukami, som sa zacal obzerat po sposobe, ako sa dostat z tejto prekernej situacie -- pokial mozno smerom nahor :P To sa uz ale ku mne spustal jeden z bungee timu, priputal ma k svojmu lanu a zacal vytahovat naspat na most. Nevysli sme az uplne hore, ale na servisnu lavku pod hlavnou mostovkou. Kvoli isteniu, aby clovek neprepadol cez ocelovu konstrukciu sme boli opat isteni, a tak mi nic nebranilo vydat sa lavkou a dvoma rebrikmi az na breh. Odtial som sa, po uz spominanych komentaroch (a par pochvalnych vetach) divakov pobral naspat do stredu mosta, kde uz stal rozjareny Connor a na skok sa pripravovala Vivian :)

S Connorom sme ju utesovali, ze je to uplne bezpecne a ze odvtedy, co sa jednej babe pri zoskoku pretrhlo lano (prezila, zlomila si len par rebier, ani krokodily ju nezozrali, ani sa neutopila v divokej vode so zviazanymi nohami :D ), pridali zalozne systemy a posilnili bezpecnost :) Samozrejme, ze sme si to cele vymysleli, ale co by clovek pre kamaratku nespravil, vsak :D ? Po nej sme este povzbudzovali jedno, asi 14-rocne dievca, ktore tam bolo s tatkom -- tiez si nakoniec zalietalo :) Ja som este zobral fotak od miestneho fotografa, dal mu asi 3 dolare za sluzbu (oficialne fotky aj s videom stali 50 USD) a vybrali sme sa naspat na zambijsku stranu. Tam si Connor a neskor aj Vivian kupili fotecky a trosku nas pootravovali miestni predavaci medenych naramkov, ze nech ich podporime a kupime si nieco :) Ja som trval na tom, ze medeny naramok nehcem, ze mi ale moze zohnat zambijsku mincu (1 Kwacha), ktora mi este chybala -- chalan zohnal, tak som mu dal par drobnych, presli sme na zimbabwiansku stranu, nasli taxik a isli sme naspat do hostela.

V hosteli sme, stale s miernym adrenalinom a usmevom na perach, cakali, kym Connor vybavi nieco na nete... napadlo ma zatial, ze sa este na poslednu chvilu poobzeram po nejakych miestnych minciach (v Zimbabwe totiz uz par rokov kvoli inflacii nemaju menu a pouzivaju najma USD, ale aj ZAR, BOP a dalsie meny okolitych statov). Staru menu, zimbabwiansky dolar, teda v obehu nenajdete. Nastastie mali miestni umelci v hosteli plne sakle starych minci, ktore pouzivali na vyrobu sperkov :D Podarilo sa mi teda ponachadzat nie len uplne vsetky zimbabwianske stare mince, ale aj nejake tanzanijske, ugandske, malawiske, mozambicke a stare rodezske :)

Ked som sa vynoril z mincoveho oparu (za ktory som jednemu chalanovi len potriasol rukou a druhemu dal asi 5 USD za cca. 30 minci), zvysok ma uz cakal. Nasadli sme do auta, zaplatili ucet (cca 10 USD na noc :D), vybrali batohy z uschovy (kedze check-out uz bol rano) a islo sa. Soferoval som na zaciatok cesty ja. Prva vec, ktoru sme si vsimli, bolo extremne prazdno v nadrzi. Vsetci sme mali pocit, ze pri prichode sme mali aspon o 10 litrov benzinu viac, a tak sme sa zastavili na miestnej benzinke dotankovat. Okolo krytu nadrze bola podozriva skvrna od benzinu, na zaklade coho sme sa uzniesli, ze nam niekto z nadrze trosku pomohol a hadickou vycucol, co sa dalo :) Skoda ale nebola velka, tak sme sa zastavili este na hamburger v miestnom kasine (inak celkom ludoprazdne) a uz sa skutocne vydali na cestu :)

Soferovanie na lavej strane bolo zasa celkom dobrodruzne, cesta bola totiz uzka, bez krajnice a povolena 120-ka vytvarali pri oproti iducich kamionoch celkom zaujimave situacie :) Celkovo sa ale islo celkom dobre, len raz som trosku chytil strk pri ceste, ked som sa uhybal kamionu, raz v noci (to sa islo este o dost horsie) sme chytili kolesom vymol, ktory sa tiahol od kraja cesty az do 1/4 jej sirky a raz sme presli mensi konar. Este za svetla ma asi na hodinku a pol vystriedal Connor, potom som to zasa zobral ja. Samozrejme, ani spiatocna cesta sa nezaobisla bez obligatnych policajnych hliadok. Hned prva za Victoria Falls nam opat chcela dat pokutu za chybajuce odrazky. Asi polhodinu sme sa s nimi hadali, ze sme uz za ne platili na ceste tam a ze nebudeme platit dvakrat za tu istu vec -- zakon bol sice na ich strane, my sme ale mali Delaliho a Vivian :D Po dlhom natahovani nam sefka hliadky znechutene podala vodicak a ze nech nas tu uz nevidi :D Tak sme sa pekne spakovali a fujazdili dalej :D

Nastastie s pribudajucou tmou hliadok ubudalo a po desiatej uz vymizli uplne, takze uz nas potom ziadna dalsia nezastavila, aj ked sme ich este par videli :) Okolo 19:30 sme dorazili naspat do Buluwayo - zamerom bolo zastavit sa v hosteli, kde sme cestou tam spali a vyzdvihnut mince od milej recepcnej. GPS nas tentokrat neomylne doviedlo k vopred ulozenym suradniciam :) Mince tam skutocne aj boli, milej pani som napisal dakovny listocek, vyuzili sme miestne socialne zariadenia, natankovali na nedalekej pumpe (za posledne dolare, lebo karty tam moc neberu) a trielili dalej. Soferovanie prevzal Del, kedze sme sa ponahlali a ja som vyhlasil, ze v noci sa mi za volantom celkom dobre spi :D

Na hranice sme dorazili okolo 21:30. Zimbabwianska strana bola bezproblemova, az na to, ze sme chvilu nevedeli najst jedneho pana, ktory nam mal dat jednu peciatku kvoli autu, co nas zdrzalo asi do 21:55 (celkovo tam system funguje tak, ze kazde auto dostane maly kusok papierika, na ktory jednotlivi uradnici davaju peciatky: imigracne, colnici, danovaci kvoli cestnej dani -- a az ked mate spravny pocet peciatok, pusti vas policajt cez rampu, kde uz ani nemusite ukazovat pas). Rychlo sme prefrcali na botswansku stranu, vtrielili sme na colnicu a asi minutu a pol po nasom prichode zarachotili zelezne dvere a vchod uzatvorili. Zasa sme to stihli na poslednu chvilu :D Problem bol ale s Delovym vstupom -- v poslednych 6 mesiacoch totiz navstivil rodnu Ghanu, pytali teda od neho aj preukaz o ockovani proti zltej zimnici -- a ten mal doma v Joburgu. Chalan posobil sarmom, nezabralo. My sme argumentovali, ze ma v pase cerstve juhoafricke viza, ktore by bez ockovania nedostal, nezabralo. Sypali sme si popol na hlavu a posobili na jej materinsky cit, ze predsa nenecha ubohych turistov nocovat v krajine nikoho medzi Botswanou a Zimbabwe a ze aj tak by v Zimbabwe nemal kde zohnat novy certifikat... nezabralo. Az ked sa zurivy Del pobral do auta hladat, ci nahodou certifikat predsa niekde nema a teta videla, ze je 15 minut po fajronte a takto tu s nami stravi vecnost, znechutene nam podala jeho pas so slovami napadne podobnymi slovam policajtky: "nech vas tu uz nevidim" :D

Rychlo sme zaregistrovali auto, uhradili cestnu dan, kvoli krorej sa musel vratit medzi tym uz prezleceny pokladnik, absolvovali prehliadku kufra, podstupili vyhodenie avokad (zakazany import plodin), presli vsetkymi topankami (aj tymi, co boli v batohoch) po dezinfekcnom matraci kvoli prenosnym chorobam a bezali dalej :) Hostel sme mali zajednany v hlavnom meste Botswany, Gaborone s tym, ze sme chceli urazit co najvacsi kus cesty, nech nam na nedelu toho vela nezostane a nech prideme do ALA co najskor, nech sa mozeme v klude povybalovat a oddychnut si pred zaciatkom tyzdna. Del zvladal soferovanie v noci vyborne, aj botswanske cesty boli o poznanie sirsie a lepsie osvetlene ako zimbabwisjske (s vynimkou cesty medzi Buluwayo a hranicou, ta bola vyborna), aj debaty s Vivian boli celkom zaujimave. Do Gaborone sme prisli tesne pred 4.00 rano. Zvazovali sme moznosti, ale platit 25 USD na hlavu za par hodin spanku sa nam nechcelo. Rozhodli sme sa teda zaparkovat pred hostelom, pospat si 2 hodinky v aute a rano pred 6.00 vyrazit :) Mne viac nebolo treba, zlozil som sa na prednom sedadle a do 5 minut spal ako zarezany.

O to vacsie bolo moje prekvapenie, ked ma o 5:45 budil Connor, ze reku ideme dalej. Najskor som to chcel uhrat na "jasne, len 15 minut mi este daj", ale bol neuprosny :D Vydali sme sa teda opat smer hranica. Dorazili sme okolo 6:20, teda nieco vyse stvrt hodiny po otvoreni prechodu. Vsetko islo hladko a rychlo a bolo zaujimave pozorovat, ako nam vsetkym odlahlo, ked sme boli zasa "doma", v JAR :) Aj dalej sme soferovali my dvaja s Connorom, Dela sme nechali po nocnom vykone spat. Zvysok cesty uz prebiehal bez preruseni, na letisko sme dorazili okolo 10:30, vratili auto, pockali na nasho dvorneho taxikara Phila a nechali sa zaviest naspat "domov domov", do ALA :)

Plni zazitkov sme, samozrejme, nezabudli informovat vsetkych kolegovcov o tom, ako bolo na tripe super, povybalovali sme, oddychli si a bol vecer a bolo rano a bol novy tyzden :)

PS. Kym sme boli prec, niekto zatvoril okno na zachode. Smutny z nepritomnosti svojich dvoch strazcov som ho opat otvoril a, cuduj sa svete, kym som dokoncil, co som potreboval, uz na nom aj sedeli. Holuby. Dva. Styri pary oci. Hladeli priamo na mna a hypnotizovali... Spokojny som isiel spat :D :D :D

GSP končí 15.8.2014

top
V pondelok rano som narychlo napisal hodnotenie mojich dvoch "advisees" (chalanov, s ktorymi som primarne konzultoval, ked nieco potrebovali), Mukhtara z Nigerie a Challena z Ghany. Prvy si hned asi na treti den podvrtol clenok, tak som s nim trochu behal za skolskou sestrou. Zo zaciatku mega tichy, pocas tychto troch tyzdnov sa podstatne osmelil a stal sa z neho celkom vtipalek :D Druhy, Challen, zas mega inteligentny, diskusie facilituje tak, ako to ani vela skusenych moderatorov nezvlada a k tomu je este aj slusny a vychovany. Celkom zaujimave kombo.

Celkovo bolo pocas GSP niekolko zraneni: najcastejsie KO bol Phil - chalan z Kene, ktory bol obdobou postrachu Denisa. Opat velmi inteligentny chalan, ktory ma tu vlastnost, ze sa na neho neda hnevat (asi ako Dofan, ktory mimochodom tiez v pondelok rano uz nadobro odchadzal). Zato pritahuje problemy. Prvykrat bol PN, ked sa na invalidnom voziku prehanal po chodbe a narazil rebrami na roh steny. Pomohol lad a za par hodin bol uz na nohach. Druhykrat skakal, snaziac sa odplasit holuby a hlavou narazil do druheho Ghancana, Ariho. Zasa par hodin KO :). Z nejakeho dovodu som bol vzdy nedaleko, takze moja lekarnicka dostala cekom zabrat :D

Dalsou obetou GSP syndromu bola Kamila -- stali v jedalni, ked jeden z Nigerijcanov, Mubarak, zacal rapovat. Robil to ale tak nezrozumitelne, ze sa cela skupinka zacala nesmierne smiat a kosit, priam az do bezvedomia upadat a valat sa od smiechu po zemi. Mila Kamila sa od smiechu tak zmietala, ze narazila hlavou do steny a isla k zemi ako vrece zemiakov. Ze je v bezvedomi si smejuci sa pritomni vsimli az po chvili. Chvilu bola zmatena, takze to cele vyzeralo na mierny otras mozgu. Po prvotnom osetreni s nou Lebo isla rano doktorovi, ktory nechal spravit roentgen a poslal ich domov, nech pridu na dalsi den. Na dalsi den sa ale Kamila spravala divne (vela energie, potom unava), tak sme ju s Lebo vecer vzali na pohotovost, nech spravia pre istotu CT (predsa len mala za par dni letiet). Okrem brutalneho monokla bola ale OK, my sme si zato vyskusali miestny system zdravotnej starostlivosti. Klinika bola, samozrejme, sukromna, na osetrenie ju zobrali skoro hned, ale potom sa zacal cas natahovat. Povodne s nami bola aj jej kamaratka Aliyah, tu isla Lebo po polnoci zaviest domov, na CTcko ju brali okolo jednej rano, o druhej boli vysledky, potom sme sli este pre lieky do lekarne, takze do postele sme sa dostali az ku tretej rano :D

No a nesmieme zabudnut ani na Seyiho, ktory vo stvrtok pri nacviku prezentacie isiel zrazu do kolien -- kym Connor bezal za skolskou sestrou, pekne sme ho ulozili na zem, nohy hore, az kym sa nepozviechal - potom hovoril, ze obcas mava momenty, kedy s nim hadze o zem, asi mierny problem s tlakom... Vsetko ale dobre dopadlo a decka bez ujmy prezili :)

Aby som ale trosku dodrzal chronologiu a kontext, musime sa vratit k pondelku. Decka mali rano aktivitu, pri ktorej mali pomocou dosiek prejst "bazinu". Nasi mali smolu, lebo sa im poskytnuta doska zlomila, co sme vyuzili a ukazali im, ze niekedy aj ked vsetko spravite spravne, vysledok ne nepriaznivy... inymi slovami, zivot niekedy nie je fer ;) Poobede potom detvaky isli do komunitnych centier ukazat, ako konkretne im chcu pomoct. Ja som isiel tentokrat do centra, ktore poskytovalo stravu predskolakom. Decka vymysleli rozne hry a aktivity, ktorymi by chceli "klientom" centra sprijemnit cakanie na stravu a obmedzit vytrznosti -- islo o jednoduche veci, typu hra skolka (preskakovanie kamena na nakreslenom plane), Kubo vravi a pod. Napad sa stretol s uspechom (vyskusali ho aj na mieste, deckam sa nesmierne pacil), centrum bolo spokojne a ako bonus sme pomahali natierat pre male detvaky chleby s arasidovym maslom :D Bolo nas tam asi 5 a aj tak sme to robili pomalsie ako pani, co to robi stale :D

Moja skupinka, ktora bola vo volnocasovom centre, vsak nedostala dobre feedbacky. Ich povodnym umyslom bolo zapojit porucnikov deti (vacsinou osireli kvoli HIV/AIDS) do prace centra a vyuzit pri tom pekaren. Stretli sa vsak s clovekom, ktory s porucnikmi priamo pracoval a s ktorym predtym nehovorili a ten im ukazal, preco ich napad nebude fungovat. Pomerne smutni sa vratili naspat. Dolezite bolo, aby sa v tomto bode nevzdali a prisli s novym riesenim -- na tuto alternativu sme sa ich snazili pripravit aj roznymi zazitkovymi aktivitami: ze totiz niekedy clovek zlyha, musi sa vratit naspat a skusat znova a znova. Nastastie sa podarilo a skupinka zacala vymyslat nove riesenie. To prezentovali centru v utorok a tentokrat sa velmi pacilo :) Tiez zahrnalo vyuzitie pekarne, ale inak ponalo zapojenie porucnikov, cele to zrealnili a zjednodusili. Samozrejme, casove zdrzanie zapricinilo, ze stihli vypracovat len plan celeho podujatia a niekolko marketingovych materialov, nepodarilo sa im natocit ani video, ktore chceli.

Ja som v utorok bol pozriet tretie a posledne komunitne centrum, konkretne centrum pre pracu s konfliktnou mladezou. Sef centra sa rozhodol vziat skupinku do jednej zo zakladnych skol v gete, aby deckam porozpravali o drogach, zneuzivani a pod. Male decka boli velmi receptivne, aj ked sa ukazalo, ze o drogach toho vedia omnoho viac ako my :/ Vacsina z nich poznala pribuznych, ktori drogy beru, vypadli zo skoly a pod. O zneuzivani tiez teoreticky vedeli vsetko, kolko z nich si nim ale v skutocnosti preslo, je uz druha vec. Velmi zaujimavy zazitok ale mali nase baby a chalani (belosi) s dlhsimi vlasmi -- decka fascinovali a vsetky sa ich chceli dotknut. Niektore si brali telefonne cisla nasich ucastnikov s tym, ze chceli, nech ich vezmu k nim domov... zivot v gete totiz nie je celkom med lizat.

V utorok vecer sa potom konala "talentova show" -- zapojili sa decka aj facilitatori: niektori hrali na gitare, ini recitovali, dalsi rapovali, spievali (Thato dala BRUTAAAALNU pesnicku -- Superstar by jednoznacne vyhrala), robili akrobaciu, ... Vydareny vecer :) Streda bola vyhradena na pripravu prezentacie pred stvrtkovou finalnou slavnostou. Ta sa zacinala tesne po obede. Niektore skupiny si pozvali aj ludi zo samotnych komunitnych centier, zopar ich bolo aj medzi porotcami. Samotne finale malo dve casti: najskor decka pripravili v kniznici stoly s prezentaciou celeho projektu, pricom ludia mohli chodit od stola k stolu a rozpravat sa o ich rieseni. Druha cast bola v aule, za pomoci PPT a videi. Skupiny prezentovali, co vytvorili, kazda do prezentacie vlozila aj umelecky prvok (scenka, videjko, hra, ...), co cele popoludnie spravilo este zaujimavejsim.

Celkovym vitazom bola skupinka zaoberajuca sa konfliktnou mladezou (facilitovali ich Del, Lilian a Jared). Nasi skoncili treti, skupinka pracujuca s vyzivou deciek druha. Po skonceni prezentacii a vyhlaseni vysledkov sa nam este prihovoril jeden zo sefov skoly a potom uz nasledovalo fotenie, jedenie kolacikov (nase decka objednali asi 100 kusov z komunitnej pekarne) a pomaly sa vkradajuca nostalgia. Andrew (chalan z USA) mal k tomu narodky, tak nas neminula ani torta :D Samozrejme, vsetci vedeli, ako rad jem a spim, takze najvacsi kusok bol pre mna :D :D :D

Vecer sme sa vsetci slusne ohakli a presunuli do nedalekej restiky na slavnostnu veceru. Ja som mal klasicky vyborne cestoviny, cokoladovy zakusok bol ale najlepsi na svete. Vecera bola prerusena rozpravackou, ktora nas asi hodinu bavila spevom, tancom a pribehmi (coskoro bude aj video). Okolo desiatej sme sa presunuli naspat do skoly, kde nastala posledna etapa celeho GSP: na steny sme nalepili plagaty s menami vsetkych ucastnikov a facilitatorov a kazdy mohol druhym nechavat odkazy -- niektore papiere sa museli otacat a dolepovat :)

Piatok bol pomerne smutny den -- rano sme styria facilitatori isli na letisko spolu s prvou varkou ucastnikov smerujucich do Maroka a Hong-Kongu. Okolo desiatej prisla varka Kenanov, potom obrovska skupina Nigerijcanov. Zvysok ucastnikov sa pomaly trusil a my sme sa len tak-tak stihli so vsetkymi lucit... Vecer sme este absolvovali jednu party u Gavina, ktory nam nie len uplne genialne navaril, ale aj vyrozpraval pribeh zalozenia skoly -- velmi zaujimava story, skusim neskor napisat do Pribehov starej matere :). Vacsina z nas sa okolo polnoci pobrala domov, niektori ale este potom isli do klubov a vracali sa az nadranom...

Sobota sa cela niesla v znameni lucenia facilitatorov - vsetci ti, ktori nezostavali na skole, leteli domov. Presiel som sa po campuse, ktory bol zvlastne opusteny, este aj obloha bola zamracena a prvykrat fucalo. Nikde ani zivej duse (okrem dvoch holubov na vecku), zabludil som do tried, kde este den a pol dozadu pulzoval zivot -- teraz uz v nich boli len pozabudane tasky, zopar pier a zvysky obrazkov na tabuli... velmi zvlastny pocit :) Okrem toho som sa rozhodol preskumat cely campus -- zabludil som do baziny, presiel okolo elektrickeho plota a nasiel novu bezecku trasu, ktora meria takmer presne kilometer.

V nedelu som potom dobiehal zameskany spanok, zdielal s ucastnikmi fotky, rozlucil sa so Stacey, ktora odchadzala az vecer a pomaly zacinal planovat spolu s Connorom, Vivian a Delalim buducotyzdnovy vylet... ale o tom zas nabuduce... Kazdopadne musim povedat, ze cele GSP bolo uzasne, spoznali sme genialnych ludi, ci uz z radov facilitatorov alebo studentov a som si viac nez isty, ze o viacerych z nich este budeme pocut :) .

PS. Sory za chybajucu diakritiku, ale toto pisem v Zimbabwe, kde o slovencine na pocitaci ani nepoculi :D

GSP pokračuje 15.8.2014

top
V pondelok sme mali hned zrana opat My Story, co sa opakovalo po zvysok tyzdna. Hovorili vacsinou decka, viacere z nich spominali sikanu na starych skolach a obdobia zivota, ktore neboli velmi jednoduche, ktore ich ale v konecnom dosledku posilnili. Jedna baba hovorila o tom, ako si nikdy nevedela najst priatelov, dalsi chalan o tom, ako ho v zivote mnozstvo ludi opustilo, dalsia baba o tom, ako sa snazila pomoct jednemu dievcatu z detskeho domova, dalsi chalan o LGBT veciach a pod.

Po My Story nasledovala aktivita, pri ktorej mali decka rozhodnut, koho zachrania z potapajuceho sa ostrova: mali na vyber medzi roznymi postavami (tehotna zena, vlastna 87-rocna babicka, byvaly diktator, tazko chory muz, male dieta, konzervativny knaz, konzervativny imam...) a mali svoje timove rozhodnutie zdovodnit. Bolo viac nez zaujimave pozorovat, ako sa rozhoduju a preco :) Ucelom bolo si uvedomit, ze o danych ludoch mame utvorene stereotypne predstavy aj bez toho, aby sme ich v zivote stretli.

Hodiny pokracovali aj poobede (jedlo stale rovnako vynikajuce), po veceri sme potom citali a rozoberali clanok o Mandelovi a jeho boji proti apartheidu. Okrem toho mali dalsieho motivacneho spikera, tentokrat to boli dve damy, ktore zalozili spolocnost na riesenie inovacneho cyklu a marketingu klientov. V utorok sme s deckami zacali preberat sposoby, ako identifikovat potreby nejakej organizacie, resp. komunity -- poobede mali totiz absolvovat svoju prvu navstevu niektoreho z centier v znevyhodnenych komunitach, ktoremu sa mali snazit prostrednictvom zaverecnych projektov pomoct. Sucastou dna bola dalsia aktivitka, pri ktorej museli decka klucat so zatvorenymi ocami, kym facilitatori postupne umoznovali niektorym vstat, otvorit oci a napokon "robit, co chcu". Vacsina si isla sadnut, az ku koncu jedneho chalana napadlo, ze ak moze robit, co chce, tak moze aj ostatnym spoluziakom povolit vstat z bolestivej polohy - nieco co nikoho pred nim nenapadlo :)

Poobede sme isli na prvu navstevu do komunitnych centier. Nasa skupina dostala spolu s dalsou centrum volneho casu pre osirele decka z geta, dalsie dve mali centrum na napravu mladeze, ktora prisla do konfliktu so zakonom a centrum na podporu vyzivy predskolakov. Po miernom chaose s busmi (soferi netusili, kam maju ist) a stravou (brali sme si obed so sebou a kuchyna veci celkom slusne doplietla, kym sme ich nedali na pravu mieru) sme po asi tristvrte hodine dorazili do ciela. Privitala nas sefka centra, urobila nam exkurziu a porozpravala o tom, co robia a decka mali moznost pytat sa otazky, aby sa im lepsie podarilo identifikovat mozne potreby strediska. Zistili sme, ze centrum ma vlastnu pekaren, ktoru pouzivaju ako doplnkovy zdroj prijmov - hned sme si aj kupili ich kolaciky, mimochodom vynikajuce a brutalne lacne (13 kolacikov za euro :D)

Po asi dvoch hodinach sme sa pobrali naspat, prebrali, co sme sa dozvedeli a nechali decka pracovat. Povodne mali po veceri citat dalsi clanok o Mandelovi, ale rozhodli sme sa, ze ho vynechame, kedze zvysny cas mali vyuzit na debatu o potrebach centier, ktore navstivili. Streda pokracovala v znameni aktivit zameranych na timovu pracu, vytvaranie prototypov a facilitaciu. Neodmyslitelna aktivitka pozostavala z klasickej ulohy: vymysliet za pouzitia obmedzeneho materialu a casu nastroj, ktory stlmi pad vajicka spusteneho z cca. 3,5 metrovej vysky -- vacsina bola pomerne kreativna a padaky, ktore navrhli, fungovali lepsie, ako sme predpokladali.

Po veceri sme este pozerali a rozoberali film Invictus o Mandelovych zaciatkoch ako prezidenta krajiny. Stvrtok bol venovany spatnej vazbe, pricom poobede nasledovala druha navsteva komunitnych centier - ulohou ucastnikov bolo prezentovat riesenia, na ktore prisli, vypocut si spatnu vazbu od samotnych pracovnikov a v pripade negativneho feedbacku zacat pracovat na novych rieseniach/pristupoch. Spolu s Nom a Lebo sme ale my traja zostali v skole, pretoze predchadzajuci camp (neviem, ci som spominal, ale cely letny camp mal tri etapy s roznymi ucastnikmi a facilitatormi, kazda z nich posunuta o tyzden) mal v ten den finalne prezentacie svojich projektov a chceli sme nacerpat napady na nase prezentacie, ktore mali byt o tyzden neskor. Kedze im na poslednu chvilu vybuchli porotcovia, skoncili sme s Nom aj v roli porotcov.

Decka pri prezentaciach odviedli super robotu, vacsina pouzila PowerPoint, niektori doniesli vytlacene materialy, ktore vytvorili pre centra, ini isli na vec cez Prezi. Hodnotili sme okrem samotnej prezentacie aj sposob, akym sa dopracovali k vysledku, ci pri tom pouzivali to, co sa pocas troch tyzdnov naucili, nakolko konkretne a udrzatelne bolo ich riesenie a ci aj realisticky pokryvalo potreby centra. Musim povedat, ze vsetci traja porotcovia sme sa vzacne zhodli a o vitazovi bolo rozhodnute.

Ked prisli nase decka z komunitnych centier (a ano, soferi zasa bludili), vacsina musela zacat prerabat svoje riesenia, a zapracovat do nich feedback, ktory dostali od samotnych pracovnikov stredisk. Jedina vec, ktoru sme este po veceri mali, boli posledne dve motivacne spikerky: dve damy, ktore pracuju na prevencii HIV/AIDS -- spravili trochu osvetu, porozpravali o tom, ako sa vlastne dostali k tomu, ze vedu svoju vlastnu neziskovku.

V piatok sme rano stravili pracou na projektoch, poobede uz bolo "volno" - niektori mali uplne volno, ini sme isli s deckami na obhliadku Johannesburgu. Samozrejme, bol zas problem s kuchynou, ktora zabudla nabalit deckam obedy... narychlo spravili balicky so sendvicmi a dzusom, az na to, ze dzus bol asi mesiac a pol po zaruke - to sme si vsimli az v buse, v kuchyni sme ale kvoli tomu narobili celkom pekny bordel :D Dalsi bordel bol, ze sme nesli v jednom buse, ale v 5 minibusoch, co znamenalo neustale striedanie ludi, miesanie a celkovo chaos :D . V zavislosti od osadenstva bol medzi nimi "party bus", "spaci bus" a pod... V meste sme navstivili prvy Mandelov dom (v ktorom byval, ked prisiel prvykrat do mesta), jeho posledny dom, kde zil po odchode z uradu a jeho pracovnu. Nasledne sme isli na vyhliadku nad mesto a nasledne zisli do stareho centra (teraz velmi zanedbane a osarpane). Tam bol nasim cielom najvyssi mrakodrap v Afrike, 50-poschodovy byvaly hotel, ktory zostal po skonceni apartheidu a navrate povodneho obyvatelstva do centra mesta opusteny. Funguje len jeho prizemie ako obchodak a najvyssie poschodie ako vyhliadka. Vytah bol extra rychly, 50 poschodi zvladol za cca. 30 sekund :D Decka som vyzval, ze kto to zvladne z 50. poschodia dole za menej ako 20 sekund, ma u mna stovku -- nastastie sa nikto stovku vyhrat nepokusil :D :D

Cely vylet sme zakoncili na zmrzke, potom uz nasledovala cesta domov :). Decka mali nasledne cas pracovat na svojich projektoch, my starsi sme si usporiadali party v izbe u Nom -- nebola to ani tak izba ako skor pomerne luxusny trojizbovy byt, a to priamo v intrakovej budove. Ked sa budeme koncom buduceho tyzdna stahovat, duuuufam, ze pripadne mne, lebo je lepsi ako zvysne facilitatorske byty :D Anyway, party prebiehala super, bola to zaroven aj rozlucka s Dofanom, ktory musel v pondelok uz letiet prec. Bolo velmi fajn a ked som sa okolo druhej rano poberal, najstarsie ucastnicky (Doris, Nom a Lebo) este veselo trkotali :D Od Thato som sa dozvedel zaujimave veci o lesothskej svadbe, ktore coskoro pribudnu v Rozpravkach starej matere :)

V sobotu sme sa s detvakmi vybrali do "Kolisky ludstva" - asi hodinu a pol vzdialenej jaskyne a muzea na mieste, kde nasli kosti a lebku Lucy - prveho australopiteka a jedneho z predchodcov ludi. Jaskyne boli na slovenske pomery dost nudne, muzeum o poznanie lepsie -- velmi interaktivne, zahrnalo aj jazdu na gumovom clne, navstevnici mohli veci chytat, stlacat, vsetko elektronicke a vskutku zaujimave. Najsokujucejsim poznatkom ale pre mna bolo, ze viacere decka z GSP mali problem so samotnou ideou evolucie a celkom trvali na "stvoreni" ako akceptovatelnej teorii vzniku ludstva... nuz, nie su vsade studijne osnovy take, ako v Europe (aj Americania o tom vedeli celkom dost rozpravat)

Po navrate sme pre detvaky zorganizovali party, Dofan bol DJ, zaobstarali sme aj fosforeskujuce srandy... samozrejme, cihali sme v tme, ako supy, aby sa nahodou niektora z dam nevratila z party tehotna, okrem jedneho pariku facilitatorov sa ale mne osobne nepodarilo nacapat nikoho :D :D :D

Nedela bola zas vyletova. Treba povedat, ze po piatkovom probleme s jedlom sa strava zlepsila a dvojhodinova cesta do narodneho parku Pilanesberg prebiehala bez problemov. Samozrejme, vyrazalo sa rano okolo 6:30, co nam nikomu na spanku nepridalo a v buse bolo pocut len pochrapkavanie vsetkych zucastnenych :D Po prichode do parku sme nasadli na otvorene busy a vydali sa stopovat zvery :) Pomerne rychlo sa nam podarilo narazit na hrochy, slony, zirafy, zebry, pstrosy, nosorozca, pakone, kudu, antilopy, prasce, pavy, ba dokonca sme po chvili vystopovali aj leoparda :) Jediny problem bol, ze na otvorenych busoch bola nesmierna zima a ani deky tak celkom nepomohli :) Zaciatkom dalsieho tyzdna boli preto viacere decka aj facilitatori celkom silno prechladnuti (okrem mna, slovenska natura je na taketo drobnosti dobre vybavena).

A bol vecer a bol dalsi tyzden :)

PS. Dva pary holubich oci ma stale v noci na vecku pozoruju :D

GSP začína 27.7.2014

top
V pondelok sa začalo GSP - Global Scholars Progam, letný leadership camp pre decka z Afriky a zvyšku sveta. Ako som už písal minule, spolu s Connorom, Nomcebo, Delalim a Jakeom sme o 4:30 nasadli do školskej dodávky a vybrali sa na letisko čakať prvú várku ľudí, ktorí mali prísť z Nigérie letom o 5:05. Prvé decká začali bránou prechádzať okolo 6:00. Privítali sme ich s bannerom a plagátom. Del ich hneď vzal k bankomatom a do zmenárne vymeniť si peniaze, Nom kúpiť si SIM kartu, Connor naraňajkovať sa a ja s Jakeom sme zatiaľ strážili veci a čakali ďalších príchodzích.

Prvé dve dodávky sme naplnili niekedy okolo 8:00 ráno, po prílete účastníkov z Hongkongu a Ghany. Išiel som s nimi naspäť do ALA, kde sme pokračovali s registráciou a ubytovaním. Ako napotvoru spadol práve v deň ich príchodu náš "cashless system", kde si decká vložia peniaze, dostanú kartu a následne platia za všetky služby v areáli (sladkosti, pranie, tričká, mikiny, ...) bezhotovostne. Ja som mal voľno, tak som si pomaly písal blog. Mierna miskomunikácia nastala poobede, kedy do ALA prišiel aj zvyšok nášho tímu s ďalšími deckami, ale nikto neprišiel vyzdvihnúť pár ľudí, ktorí prišli poobede -- tak si chvíľku počkali :D

Po večeri mali decká bezpečnostný brífing a tímbuildingové aktivity. Okrem Afričanov (väčšina z Nigérie, niektorí z Ghany, Kene, JAR, Maroka) sú v skupine aj traja Američania, jedna baba z Hongkongu a jedna Slovenka (tiež cez LEAF). My s Vivian sme mali trochu problém, lebo s kuchyňou sme nie úplne jasne skomunikovali, že 7 deciek dodržiava Ramadán (nesmú jesť medzi 5:30 ráno a 5:30 večer), takže pripravili balíčky na ráno len pre decká z GSP 2. Našťastie ich spravili viac, takže sme mohli použiť 4 z ich várky. Tie sme trochu prerozdelili, pridali nejaké džúsy a ovocie a zrazu bolo balíškov 7 -- a ešte si aj pochvaľovali, že koľko jedla dostali :D :D Bolo ale dôležité, aby sa pred východom slnka najedli, keďže v utorok sme ráno po Joshovom príhovore všetci spoločne vyrážali do Kloofwaters (v afrikaans to znamená "voda pri priepasti") -- dvojdňový zážitkový tábor asi 2 hodiny od Joburgu.

Ráno sme po krátkom behu s Lilian podľa plánu vyrazili do Kloofwaters. Cesta bola bezproblémová, autobus pohodlný a po príchode na miesto určenia celú skupinu prevzali miestni facilitátori. Prvý deň sa hralo zopár hier na zoznámenie, tímovú prácu, komunikáciu a pod. Po večeri prišla na rad ešte jedna pohybová aktivitka a potom táborák s gitarkou :D Spolu s ďalšími facilitátormi sme dali pred spaním ešte mega zaujímavú debatu o význame priateľstva a postoji k ľuďom s inými životnými postojmi a hodnotami... keď nič iné, bolo to výborné argumentačné cvičenie :) Pred spaním sme ešte počas niekoľkých výpadkov elektriny otočili oči k nebu a kochali sa nespočetným množstvom hviezd -- väčšinu z nich, ako napríklad súhvezdie južný kríž, ale u nás nenájdeme, keďže hviezdne nebo sa líši od pologule k pologuli.

Musím povedať, že som mal celkom šťastie: ubytovanie v tábore bolo veľmi rudimentárne (3 dvojposchodové postele na 1 chatku, spoločné scoiálne zariadenia, žiadne kúrenie ani elektrina), kde decká spali v spacákoch. Vďaka nášmu pokročilému veku sme ale s Delom, Nom, Lebo, Jackie a Doris vyhrali ubytko v "trošku lepších" chatkách -- izby dvojposteľové, vykurované, súkromná kúpeľka a vécko, periny, na privítanie čokoláda na vankúši :D Vyspali sme sa ako páni :D

Druhý deň išli niektorí ráno pozerať východ slnka, ja som sa ale rozhodol radšej sa dobre vyspať, aj kvôli imunite, ktorú potrebujem udržiavať silnú vzhľadom na moje behanie v mraze a podobné zdraviu iba napoly prospešné aktivity :D Po raňajkách sme si vzali balíčky s obedom a vybrali sa na túru do okolitých vrchov. Po asi hodinke stúpania sme sa rozdelili na 2 skupinky: jedna išla zlaňovať asi 10 metrov vysoký útes, druhá sa zatiaľ išla trošku tímovo pohrať do lesa. Zaujímavosťou bolo, že jedno z dievčat malo čerstvo operovaný členok, takže ho musel Jared celú cestu hore na kopec prakticky niesť... celkom heroický výkon.

Ja som sa ocitol v prvej skupine a po bezpečnostom úvode sme postupne čakali, kým sa dostaneme po deckách na rad. Zatiaľ sme trochu pokecali, potom si nasadili postroje, prilby a išlo sa na vec. Vzhľadom na môj nie veľmi priateľský vzťah k výškam nebol pohľad z útesu veľmi príjemný, rovnako ani prechod ponad jeho okraj, potom si ale človek zvykol na zvláštnu pozíciu a prázdno pod chrbtom a zvyšok cesty prebehol úplne v poriadku :).

Následne sme sa vymenili s prvou skupinou a išli si do lesa precvičiť tímového ducha. Zlatým klincom bola osviežujúca čerstvá voda z horského potoka (vraj bezpečne pitná), ktorej sme sa do sýtosti napili. Decká mali za úlohu slepé prejsť popri lane cez kamene, potok a podobné prekážky. Pri niektorých situáciách sme sa skoro popučili od smiechu, hlavne keď sa niektorému z účastníkov podarilo stúpiť do ľadovej vody :D

Nasledovala cesta naspäť do kempu sprevádzaná zaujímavými rozhovormi, nástup do autobusu a cesta domov do ALA. Tam sme sa po hodinovom meetingu presunuli aj s deckami do našej kmeňovej miestnosti a pozreli sme si prvý z dvoch filmov, o ktorých budeme diskutovať. Film má názov Saraphina a hovorí o škole v SoWeTo počas apartheidu. Umelecky teda (aj napriek Whoopi Goldbergovej) nič moc, ale ideu to malo :) Samozrejme, ako vždy sa pred začiatkom zistilo, že nejde projektor ani repráky, všetko sa ale našťastie vyriešilo (keďže zodpovedný za túto session som bol ja), film sme si pozreli a v piatok budeme o ňom pekne debatovať :)

Vo štvrtok sme mali ráno prvú plenárku a v jej rámci tzv. "My Story" - osobný príbeh jedného z účastníkov/facilitátorov. Hneď bol na rane Jared, ktorý hovoril mega inšpiratívny príbeh o tom, ako sa ako 13-ročný chalan nachádzal priamo pod dvojičkami, keď padali -- a ako ho odtiaľ zachránila jedna Afgánka, ktorej manžel práve zahynul v ich troskách... dosť hard-core, potlesk ale zožal neskutočný.

Hneď po skončení sme išli aj s deckami do SoWeTo (South-Western Township -- bývalé černošské geto), konkrétne do jeho časti nazvanej Kliptown. Ide v zásade o slum, ktorý sa od čias apartheidu veľmi nezmenil. Paradoxne je len železnicou oddelený od prosperujúcej časti mesta. Cieľom výletu bolo ukázať deckám, že aj takéto časti krajiny existujú, akí ľudia tam žijú, aké majú potreby a čo sa na ich naplnenie robí. Po vystúpení z busu nás privítal chlapík s pomerne častým priezviskom Mandela, pracujúci s miestnou komunitou. Na úvod sa s nami podelil o dôležitosť počúvania. Keď sa vrátil po štúdiách v zahraničí, snažil sa šmahom ruky vyriešiť všetky problémy okolo -- až postupom času zistil, že nepojedol všetku múdrosť sveta a že je lepšie počúvať miestnu komunitu, čo vlastne chce a pomôcť jej tam.

Po úvode sme sa spolu so sprievodcom vybrali na prechádzku po Kliptowne. Prešli sme ponad železnicu a ocitli sme sa v celkom inom svete. Prašné zapáchajúce cesty, žiadne toalety ani kanalizácia, z pouličných lámp nelegálne ponaťahované elektrické káble, domčeky zbité z plechov a pár tehál, pobehujúce malé decká so zachnutými tečúcimi nosmi. Zaujímavosťou bol rad asi 5 dvakrát do týždňa vyvážaných TOI-TOI búdiek uzavretých zámkami, ktoré slúžia ako jediné toalety pre vyše 1000 ľudí (jedna búdka na asi 25 cca. 8-členných rodín). Po chvíli sme prišli k vodovodu, kde si miestni môžu chodiť nabrať vodu, resp. oprať (šaty perú v lavóry tak, že po nich stúpajú nohami). Neďaleko odtiaľ sa už nachádzalo miestne mládežnícke centrum. Jeho účelom je poskytnúť lokálnej mládeži možnosť dosiahnuť decentné vzdelanie. Za 6 rokov sa im podarilo poslať 25 detí na univerzity. Počas tejto doby sa počet ich klientov zvýšil z cca. 80 na vyše 400 ročne. Miestni sú činnosti centra poväčšine naklonení, a to aj vďaka aktivitám, ktoré robia pre celú miestnu komunitu (obed pre matky k dňu žien a pod.).

V rámci centra majú počítačovú miestnosť s cca. 20 počítačmi pripojenými na internet. Okrem toho požičiavajú deckám základné notebooky (majú ich 290 - cca. 100 USD za kus, pričom každý druhý kus je zadarmo v rámci programu "One Laptop Per Child"). Noťásky majú nainštalovaný Linux :) Okrem nich je k dispozícii ešte 12 tabletov. Celú miestnosť postavili z 50.000 USD grantu, ktorý pred časom vyhrali za svoj komunitný projekt. Financie na svoje fungovanie získavajú hlavne z honorárov za interpretáciu tradičných piesní, predaja tričiek, a pod. Za vystúpeniami cestujú po celom svete, čím sa tiež snažia zvyšovať povedomie o problematike chudoby v krajine. Zaujímavý je ich prístup PUSH (Persevere Until Something Happens) :D :D

Okrem počítačov a výučby poskytujú deckám aj 2 teplé jedlá denne, keďže na prázdny žalúdok sa veľmi ťažko koncentruje. Počas našej návštevy akurát varili sempu (kukurica s fazuľou) a dusenú hovädzinu. Medzi problémy, ktorým čelia, patrí aj nárast užívania drog medzi mladými, obzvlášť nebezpečná je pouličná droga nyaope/whoonga -- ide o zmes rôznych narkotík na báze heroínu. Nakoniec nám celé osadenstvo ešte predviedlo tradičný tanec a pieseň johannesburských baníkov -- mali navlečené čižmy, ktoré kedysi slúžili v tmavých baniach ako komunikačný nástroj: plieskaním po sárach si posielali odkazy, žiadali o nástroje a pod.

Keďže celý výlet zabral viac, ako sa predpokladalo, spojili sme obed s debrífingom, kde sme rozoberali, čo vlastne videli a aký to má pre nich význam. Po obede nasledovala prvá hodina, ktorú učili kolegovia. Decká sme podelili do skupiniek po 9, t.j. máme 4 skupiny, kde vždy jeden facilitátor učí, ďalší je tam ako záloha a tretí oddychuje :) Keďže tu budem celý rok učiť leadership, mám špeciálnu úlohu dozerať na priebeh hodín a robiť support tam, kde treba :) Hodina prebiehala bez problémov, s deckami sa debatovalo o leadershipe, prístupe, ktorý má k nemu ALA a pod. Samotá hodina bola založená na jednej hre, ktorú decká robili: boli rozdelené do 2 tímov, pričom sa museli dostať na druhú stranu prekážkovej dráhy: princíp spočíval v tom, že automaticky začnú tímy medzi sebou súťažiť, pričom v podstate jediný spôsob, ako sa oba tímy môžu dostať do cieľa je spolupracovať.

Po skončení hodiny mali decká voľno, my sme chvíľu pomítingovali a po večeri sme mali prvého hosťujúceho rečníka. Bola ním jedna baba z Kašmíru, ktorá pred pár rokmi nechala celkom výnosný džob v korporátnej sfére v Singapúre a odišla do JAR robiť sociálne podniky. Sympaťáčka, celkom inšpiratívna, hovorila o potrebe hodnôt v živote človeka, o prekonávaní strachu a nasledovaní toho, čo človek robí s nadšením: decká sa tešili a my tiež :) Potom sme sa už len hodinku a pol venovali jednému článku o povstaní v SoWeTo v 1976, išiel som si zabehať a bol piatok :)

Hneď ráno sme venovali cca. 3 hodinky rozboru filmu, ktorý sme videli a stredu, ako aj štvrtkového článku (oba o študentskom povstaní v SoWeTo). Decká super diskutovali, nechali sme ich aj trošku prezentovať, dali sme feedback :) Po obede nasledoval výlet do obchoďáku, ktorý som ja pekne vynechal, trochu si pospal a venoval sa svojim veciam :) Po večernom meetingu a samotnej večeri (štandardne výbornej) nasledovala ďalšia spíkerka. Tentoraz ňou bola bývalá belošská bojovníčka proti apartheidu a marxistka :) Jej debata bola o sile mladých a aktivizme. Bola mierne kontroverzná, lebo jej ľavicové cítenie bolo už dosť radikálne, ale aspoň sa ľudia nad jej slovami museli zamyslieť :) Slovenská študentka sa spýtala aj na jej názor na komunizmus v bývalom Československu, na čo ona odpovedala, že tam žiadny pravý komunizmus nebol, len politický stalinistický režim, ktorý sa komunizmom zastieral :)

Pred spaním sme ešte s deckami aj s Dofanom zahrali Mafiu a išlo sa na kute :D Po rannom behu rozprával ráno v rámci "My Story" jeden z chalanov z Nigérie o takom ťažšom období života -- dosť ho to vzalo, vyslúžil si ale mega potlesk a vyzerá, že aj jemu sa trošku uľavilo :) Potom nasledovala tímová hra a hodina o rôznych štýloch vedenia ľudí. Po rýchlom obede nasledoval zlatý klinec programu: športová olympiáda :) Decká boli rozdelené na štyri "domy" (podľa afrických riek na Niger, Níl, Tana, Kongo) a súťažili proti sebe. Disciplíny boli: hod vajcom, otáčanie sa okolo vlastnej osi a následný beh, ľudská pyramída, fúrikovanie, trojnohý pretek, kto najdlhšie vydrží zavesený. Náš tím (Niger) síce nevyhral, zato si väčšina účastníkov aj s facilitátormi potom zahrala ešte futbal :) Decká mali trošku sťažené úlohy, lebo oproti predchádzajúcim dvom týždňom sa schladilo a hlavne začal fúkať studený vietor.

Po skoršej večeri sme sa všetci pobrali do divadla do Pretórie na predstavenie Protest o aktivizme a korupcii v JAR. Vyrážať sme mali o 18.00, autobus ale meškal pol hodinu, takže sa nám odchod trocha posunul. Cesta trvala hodinu, časovú rezervu sme teda mali. Po príchode ale Dofan vyhlásil, že je hladný a či ho aj s Jaredom nepôjdeme odprevadiť do pizzérky. Keďže Pretória je hlavne v noci jedno z najnebezpečnejších miest, išli sme s ním. Pocity boli všelijaké, ulice nepôsobili vôbec dôveryhodne. Najväčšia zaujímavosť bola, že s Jaredom sme boli jediní belosi v celom okolí, čím sme si vysluhovali skúmavé pohľady okoloidúcich -- niektorí sa aj pristavili a pozdravili nás, iní skúšali žobrať.

Keďže sme do začiatku predstavenia mali len 15 minút a cesta do fast-food pizzérie trvala 5, neboli sme veľmi radi, keď Dofan zistil, že jedlo bude mať hotové až za štvrť hodinu. Skočili sme s ním teda ešte do neďalekého KFC, kde si zatiaľ dal nejaké krídelká. Cestou naspäť do divadla sme sa zastavili vyzdvihnúť aj pizzu. Prišli sme asi 15 minút po začiatku predstavenia. Hra nebola zlá, hlavne hudba bola vynikajúca, herci skutočne pekne spievali juhoafrické melódie. Na druhej strane by som klamal, keby som tvrdil, že som si spolu s viac než polovicou výpravy parkrát pekne neschrupol -- kontext hry bol pre nás totiž dosť vzdialený a občasné hlášky v isiZuzu plynutiu príbehu tiež veľmi nepomohli :D

Po skončení hry sme ešte (zasa) čakali chvíľu na Dofana, ktorý má zázračnú vlastnosť sa strácať :) Nasledovala cesta domov, šprint do jedálne po balené večerné maškrty, ktoré sme rozdali pred spaním deckám a následne pekne spánok. Kým som sa dostal do postele, navštívil som zariadenie, kde aj králi pešo chodievajú. Na tomto mieste treba povedať, že vécko má zamrežované okno, ktoré býva ale stále otvorené. Stojím si teda nič netušiac pred záchodovou misou a rozjímam nad nesmrteľnosťou chrústa, keď tu zrazu zbadám, ako na mňa spoza okna uprene hľadí pár očí... po prvotnom úľaku som identifikoval ich majiteľa: dva holuby sediace na otvorenom ráme okna :D Vôbec im nevadilo, že je od nich niekto na pol metra -- veď sú tam mreže :D :D :D

V nedeľu sme sa rano pekne vyspali, vzali so sebou nejaké maškrty na prehryznutie a okolo deviatej sme už čakali na autobus, ktorý nás mal vziať na prehliadku SOWETO (jedna z pôvodných černošských štvrtí pod apartheidom, stále pomerne chudobné miesto). Autobus asi 50 minút meškal, lebo spoločnosť si z nejakého dôvodu myslela, že má prísť o polhodinu neskôr... plus aj tak ešte 20 minút meškali :) Po asi trištvrte hodine sme dorazili na miesto. Pozreli sme si pár pamiatok a múzeí študentského štrajku z roku 1976 (policajti vtedy počas následných masakrov zastrelili asi 500 ľudí, často školákov protestujúcich proti zavedeniu afrikaans -- modifikovanej holandčiny -- ako učebného jazyka).

Navštívili sme aj ulicu Vilakazi, kde stojí dom Nelsona Rolihlahla Mandelu. Táto ulica je zaujímavá tým, že je to jediná ulica na svete, kde bývajú dvaja laureáti nobelovej ceny -- Mandela a Desmond Tutu (obaja za mier). Je to momentálne asi najluxusnejšia časť SOWETO, dom aj s pozemkom stojí okolo 1.000.000 randov. Mandelov dom bol na vtedajšie pomery pomerne dobre vybavený, mal dve izby a dokonca aj sprchu. V záhrade stojí strom (jeden z austrálskych druhov rodu melaleuca z čeľade myrhovité), pod ktorým podľa starodávnej tradície kmeňa Xhosa pochovávali pupočníkové šnúry všetkých Mandelových detí. Ďalšou zaujímavosťou bolo pouličné predstavenie priamo pred vchodom do domu (viď video).

Nasledoval obed -- a to nie hocijaký :D Sprievodcovia zo SOWETO nás vzali na jedno z trávnatých priestranstiev, kde už stáli stany, piekla sa kuracinka, hovädzina, klobásky a samé dobroty od výmyslu sveta :) Napráskali sme sa ako páni, popri tom miesti spravili gitarovo flautový koncert -- proste parádička :) :) Po obede nasledovala cesta domov, chvíľa voľného času, večera a potom ešte večerný kvíz aj s deckami :) A bol večer, a bolo ráno a bol nový týždeň :)

Kolegovci 23.7.2014

top
Zopár slov o skupine ľudí, ktorí sme sa tu v JAR, konkrétne v Joburskej ALA, zišli: Connor je 22-ročný športovo založený chalan zo San Diega, ktorý práve skončil výšku. V rámci bakalárky navštívil ALA a tak sa mu tam zapáčilo, že na škole strávi nasledujúci rok starostivosťou o rôzne leadership programy.

Jake je tiež z USA, má 25, konkrétne pochádza zo štátu Washington. Po škole išiel na 2 roky učiť do Somalilandu na súkromnú školu. Tam zažil hard-core africké podmienky s výpadkami elektriny a podobne. Vzhľadom na veľmi konzervatívnu miestnu kultúru na škole dodržiavali prísne oddeľovanie chalanov a dievčat. Následne cestoval po Indii a Tibete, robil rôzne meditačné cvičenia, až prišiel do ALA učiť na 3 roky rétoriku a štylistiku.

Jared, ďalší Američan, 24, z New Yorku. Po magistrovi sa rozhodol ísť do Kapského mesta robiť biznis. Leto si spríjemňuje na ALA. Má veľmi ironický zmysel pre humor.

Jackie, tiež z USA, Kansas. Vek okolo 30, vydatá. Má dlhoročné skúsenosti s internátnymi školami, výorne vie komunikovať s deckami, pokročilé organizačné schopnosti. V ALA je len na leto, potom sa vracia naspäť do USA.

Vivian je 23-ročná baba pôvodne z Namíbie, ktorej otec je Nigeríjčan. Do školy chodila v USA, je veľmi veselá, ma zapletené minivrkoče a celkovo pôsobí veľmi príjemne. Namíbia je podľa jej slov veľmi pokojná krajina (minimálna kriminalita), s krásnymi miestami a veeeeeľmi malou hustotou obyvateľstva -- človek sa kľudne stratí.

Shoki (celým menom niečo ako Reshotsawe), 22, z JAR, jedna z prvých absolventiek ALA. Je to úplná pártymanka, je s nami len na leto.

Theboho, 21, JAR. Tichšia, tiež chodí na výšku do USA, chodila pred pár rokmi na ALA a teraz sa vrátila facilitovať na leto.

Thato, 21, Lesotho, tiež absolventka ALA a podobne ako Thebs, aj ona je tu len na leto. Má super zmysel pre humor, veľmi veselá osoba, taký smejo :)

Lillian, 19, Hong Kong. O GSP sa dozvedela od brata, na ktorého školu prišiel program predstaviť jeden z jej riaditeľov. Brat nakoniec nešiel ako účastník, ale ona prišla ako facilitátor :) Veľmi milá, slušná, tichšia baba, chodievame spolu ráno behávať. Dofan, 20, Pobrežie Slonoviny, chodil do ročníka na ALA s Thato. Je tu tiež iba leto, inak študuje v USA. Veľký pohoďák, nič ho nerozhádže, jedho rodný jazyk je na rozdiel od zvyšku francúzština, čo trošku poznať na prízvuku.

Doris, cca. 50, Keňa. Veľmi zodpovedná a milá osôbka.

Delali, 33, Ghana. Bývalý vojak britskej armády v Iraku (ženista), v súčasnosti učiteľ matiky a fyziky. Super zmysel pre humor, veľmi milý a láskavý človek, na ALA bude rok učiť matiku :D.

Nomcebo, 30, Svazijsko, je v ALA iba na leto. Má malého syna a dcéru. Hovorila nám mnohé príhody z krajiny -- napríklad o tom, ako ich kráľ (absolútny monarcha) každoročne usporadúva slávnosť, na ktorú 16-ročné baby prídu holé, tancujú a z nich si vyberá nevestu :D V krajine bežne funguje mnohoženstvo. Šíria sa legendy o tom, ako sa na takejto slávnosti ocitla len tak zo srandy cudzinka, kráľ si ju vybral a potom musela v noci tajne ujsť z krajiny, ak sa nechcela stať kráľovskou nevestou.

Lebogang, 29, Botswana, študovala v USA, GB, ESP a JAR. Veľmi zodpovedná a organizovaná, je šéfkou celého programu. Robí na fulltime na ALA, bude mojou kolegyňou aj počas roka :)

Let a prvý týždeň 21.7.2014

top
Afrika -- kontinent plný kontrastov. Hovorí sa, že sa do neho človek buď zamiluje alebo ho znenávidí. Koncom marca som dostal ponuku uchádzať sa o ročný fellowship v Johannesburgu, jednom z najväčších miest Juhoafrickej republiky. Hneď od začiatku som podvedome vedel, že dozrel čas na ďalší ročný cestovateľský trip. Preto keď som začiatkom mája zistil, že som prešiel výberom, bolo rozhodnuté :) Nasledovala kúpa letenky, vybavovanie víz, tri týždne plné lúčenia a blížiaci sa odchod 12. júla.

Samotný let odchádzal po 23.00 z Viedne. Na letisko sme prišli so slušným predstihom, po menšej rozlúčke už nasledoval let Ethiopian Airlines do Johannesburgu cez Adis Abebu. Vyrážali sme síce s vyše hodinovým meškaním (nakladali ešte niečo do lietadla), dorazili sme ale načas :) Od polnoci do šiestej ráno nám zvládli naservírovať dve porcie jedla, čo znamená, že Ethiopian sú odteraz moje obľúbené aerolinky :D

V Adis Abebe som obehal suvenírové obchody a pokupoval vecičky všetkým, čo si u mňa objednali magnetky, pohľadnice, prívesky a pod. :) Podarilo sa mi nájsť aj zvyšné etiópske mince, ktoré mi ešte chýbali, na čo som sa cely spokojný postavil do radu na bezpečnostnú kontrolu. Rad mal asi kilometer a do odletu zostávala asi pol hodina, čo mi mierne zvýšilo hladinu adrenalínu. Našťastie som sa rozhodol pre proaktívny prístup (:D), zašiel som za týpkom pri informačnom pulte, ktorý mi rýchlo vytlačil palubný lístok a poslal ma dopredu rady. Podarilo sa mi ešte dostať pred pár ľudí stojacich už tesne pri dverách, az som narazil na partiu ponáhľajúcich sa Amíkov, ktorí ma síce nechceli pustiť, ale zato sme trochu pokecali... išli do JAR na akúsi náboženskú misiu :)

Bezpečnostná kontrola prebehla bez problémov (moje dva dokopy 50kg vážiace kufre isli priamo z Viedne a prirucnu moc neriešili). Na bránu som pribehol uz ako asi posledný cestujúci, takže čas v Adis Abebe bol využitý takmer dokonale efektívne :D Nasledoval asi 5-hodinový let do samotného Joburgu. Aj tu nás kráľovsky pohostili, vyskúšal som aj jednu veľmi dobrú etiópsku špecialitku - pripomínala pikantnú verziu lasagne :) Neviem, či majú Ethiopian tak divne nastavený priestor na sedadlách alebo či som bol obzvlášť nešíkovný, ale pri oboch letoch som sa pooblieval džúsom :D A odniesli si to aj spolucestujúci -- aspoň mali zážitok :D

Do Johannesburgu sme doleteli pred obedom. Všetko prebiehalo hladko, jediný zádrhel bol, že mi colník dal do pasu nesprávne razítko, to sa už ale rieši :) Po príchode ma čakal šofér, ktorému som sa inštinktívne dobýjal na vodičovo miesto (v JAR totiž jazdia vľavo) :D Ten ma zaviezol priamo do areálu ALA - organizácie, kde strávim nasledujúci rok. Prvé dojmy boli výborné: milí ľudia, zimné počasie tiež veľmi príjemné (asi ako u nás počas babieho leta). Po príchode do areálu som sa ubytoval, vybalil a strávil zvyšok dňa skúmaním okolia, čítaním a spánkom :D

Samotný areál je stredne veľký, zmestí sa naň futbalové ihrisko (okolo ktorého chodievame behávať), basketbalové kurty, obrovská knižnica, aula, jedáleň, administratívna budova, labáky a intráky, pričom práve stavajú ďalšiu rezidenčnú budovu. Všetko je veľmi pekne udržiavané, v každej miestnosti dataprojektory a pod. Celý areál je pokrytý 40Mbps WiFi :) Jediný menší problém je, že v miestnostiach vo všeobecnosti nemajú kúrenie, len chabé vyhrievacie panely, ktoré nie celkom stačia. Ale tie dva mesiace v roku sa to dá prežiť. Aj moja dočasná izba je na tom podobne, treba ale povedať, že kúpelňa a WC na chodbe sú veľmi slušné. Od septembra budem mať potom jeden z apartmánov, ktoré sú v areáli, spolu s vlastnými sociálnymi zariadeniami, obývačkou atď.

V pondelok ráno som sa stretol s HR manažérkou Vaish (pôvodne z Indie), povenovali sme sa administratívnym procedúram a pozoznamovali sme sa s ďalšími novými ľuďmi :) Po prvýkrát som vyskúšal miestne jedlo: je vynikajúce :D Vždy sú na výber 2 alebo 3 prílohy (ryža, zemiaky, kukuričná kaša - pap, cestoviny), 2 alebo 3 druhy mäsa (kuracie, hovädzie, ryba, ...), varená zelenina (španát, tekvica, iné, ...) a neobmedzený prístup k čerstvej zelenine (hlávkový šalát, paradajky, uhorky). Čo je najlepšie, na večeru je vždy dezert -- puding, koláč a pod.

V utorok sa pokračovalo vo vybavovaní papierov, najlepšia časť dňa ale prišla večer: jeden z kolegov nás vzal do etiópskej reštaurácie na jedno z typických jedál: rôzne omáčky a mäso na 50cm širokej placke z kvaseného kyslého ryžového cesta (injera). Celé jedlo bolo vynikajúce a hlavná špecialita bola, že sa celé je rukami :D To je koniec koncov rovnako aj v prípade pap-u :)

Streda bola už v znamení pracovného nasadenia, mali sme prvý tréning ohľadom hodnôt organizácie a prípravy samotného leadership campu. Camp začína v pondelok 21.7. a potrvá 3 týždne, počas ktorých 40 detvákov dostane rýchlokurz leadershipu -- a rodičia sa ich na 20 dní zbavia za necelých 4.000 USD :D :D Kemp má v skutočnosti 3 fázy s osobitnými účastníkmi aj facilitátormi, ktoré sa čiastočne prekrývajú, pričom my sme zodpovední za poslednú, tretiu fázu. Okrem práce sa mi zatiaľ podarilo každý deň ísť aspoň na polhodinku zabehať, čo považujem za životný úspech, hlavne keď je Johannesburg vo výške 1750 m.n.m. a dýchanie sa po chvíli celkom slušne sťažuje. Najlepšie je to hneď ráno, kým je tráva ešte zmrznutá, ale vychádzajúce slnko ju postupne roztápa a človek sa veľmi príjemne preberie do nového dňa :)

Po pracovnom štvrtku nastal piatok, ktorého highlightom bola večera, na ktorú nás všetkých facilitátorov z kempu pozval Josh, riaditeľ celého Leadership ústavu. Išli sme na pizzu do nákupného centra, ktorého zaujímavosťou bola strecha pripomínajúca oblohu. Podľa miesta, kde sa človek nachádza sa obloha menila z dennej na nočnú. Po tom, ako sme šťastne dorazili a usadili sa, čakali sme na hostiteľa. Ten však neprichádzal a keď sme mu volali, tvrdil, že už je "tam" :D To sme brali ako metaforické vyjadrenie toho, že sa k nám blíži. Po ďalších pár minútach nasledoval ďalší hovor, kedy začalo byť zjavné, že asi nie je všetko úplne v poriadku, nakoľko tvrdil, že fyzicky sedí za stolom, ktorý máme rezervovaný. Vyšlo najavo, že v obchoďáku sú dve talianske reštiky s takmer rovnakým menom a totožným majiteľom, že sme v tej nesprávnej a že čašníci, keď zbadali veľkú skupinu, tak nás oklamali, že máme rezervačku práve v ich reštike :D Onedlho došiel aj Josh, vybavil účet, presunuli sme sa do správnej reštiky a pochutili si na pomerne obstojnej pizzi :)

Rozprávali sme sa o samotnom vzniku celej akadémie a hlavne o ďalších plánoch, ktoré zahŕňajú vybudovanie univerzity, ktorá na svojich viacerých campusoch postupne obslúži štvrť milióna afrických študentov ročne :D Celkom ambiciózne :D

Sobota bola v znamení oddychu. Ráno sme šli na raňajky do najbližšieho nákupného centra a po najnutnejších nákupoch sme sa presunuli do centra Joburgu do tzv. Neighborgoods. Ide o dve poschodia budovy plné stánkov s jedlom, klobások, zmrzliny, morských plodov, suvenírov a drinkov. Schádza sa tam pomerne silne hipsterská spoločnosť (miestnym ekvivalentom našich skladačiek a brád sú černosi v kravatách, vestách a klobúkoch), ale atmosféra je nezabudnuteľná. Pri vchode okrem toho hrala živá kapela (2 gitary a saxofón). Keď to videl Connor, jeden z US chalanov z našej skupinky, neodolal, vymenil jedného zo skupiny a zahral si s nimi :D Po výbornej domácej zmrzline sme sa presunuli neďaleko na zastávku tzv. Hop-on Hop-off turistického autobusu: bus má dvojhodinový okruh po meste, počas neho cca. 8 zastávok, kde človek môže vystúpiť, poobzerať sa a na ten istý lístok chytiť ďalší bus, ktorý ide neskôr.

Prehliadka bola super, videli sme hlavne centrum Joburgu, ktoré bolo ešte počas apartheidu obývané najmä veľkými spoločnosťami. Po zmene režimu sa spoločnosti stiahli, vytvorili nový mrakodrapmi posiaty finančný dištrikt a do bývalého centra sa presťahovalo majoritné obyvateľstvo. Prešli sme hlavné pamiatky mesta, zakrúžili po Gándhího námestí (na začiatku svojej kariéry tu žil, stretol sa s rasizmom a aj na základe neho vypracoval svoj program oslobodenia Indie), pozreli si haldy žltej zeme, kontrastujúce s prevládajúcou červenou, ktoré sú pozostatkami starých háld spojených s ťažbou zlata. Na chvíľu (a.k.a. cikpauza) sme sa zastavili v jednom z miestnych kasín, potom sme smerovali zas naspäť.

Najlepšia časť dňa ale ešte bola pred nami. Kým sme čakali na odvoz, zaskočili sme do miestneho podniku Kitchiners. Boli asi 4 hodiny popoludní, podnik však bol na prasknutie plný. V zadných miestnostiach hrala živá tanečná hudba (syntetizátory, bongá, bicie) a jediné, čo ma napadlo, bolo, prečo takúto hudbu nehrajú aj u nás v kluboch... asi do 3 sekúnd po vstupe totiž človeka premohol vír rytmov a mimovoľne sa začal vlniť podľa úderov bong. Že sa celým podnikom šírili aj rôzne arómy konopnejšieho charakteru pripomínať asi nemusím :D

Nedeľa sa opäť niesla v znamení príprav na pondelkovú hordu študentov. Prvýkrát sme sa vybrali peši mimo campus. Išli sme do asi 20 minút vzdialeného reťazca Spar. Keďže bol deň, boli sme traja a išiel s nami aj bývalý ghansko-britský príslušník jednotiek z Iraku, boli sme v úplnom bezpečí :) Svet mimo campus vyzerá podstatne horšie ako vo vychytených častiach mesta. Okrem často chýbajúcich chodníkov vidno trošku menšiu starostlivosť, ktorá sa niektorým častiam mesta venuje. Na druhej strane ale celkový obraz nie je zlý, vyzerá to možno ešte o kúsok lepšie ako Kolumbia.

V obchode sme nakúpili darček šéfke, ktorá má v pondelok narodky a vrhli sa naspäť do práce. Spolu s jednou Namíbijčankou máme na starosti stravovanie účastníkov, t.j. musíme dávať pozor, kto má vegetariánsku stravu, alergie, halal jedlo (pre veriacich moslimov), resp. kto dodržuje Ramadán, ktorý sa tento rok končí až na konci júla. Je to dôležité preto, lebo účastníci tábora sú skutočne z celej Afriky, z rôznych krajín a kultúrno-náboženských priestorov. Najzaujímavejšie bolo, že sme štyria chalani a podšéfka Nomcebo (čítaj Nomtsebo, pričom to "ts" je tzv. klik -- ako keď človek prejavuje nesúhlas vťahovaním vzduchu "ts-ts-ts") vyhrali zájazd na letisko vyzdvihnúť prichádzajúcich študentov. O 4:30 ráno :D :D Našťastie sa mi podarilo vstať trochu skôr a ísť si ešte predtým zabehať, aj keď som to celé obmedzil asi na 15 minút, aj vzhľadom na všade naokolo panujúci mráz :) :)

Ako dopadol prvý deň našich študentov sa dozviete zas za týždeň :). Nezabudnite si pozrieť všetky štyri galérie napravo, do ktorých budú pribúdať fotky, ako aj rubriky Rozprávky starej matere a Čo sme sa zatiaľ naučili. Sziasztok :)







Dominika hovorí:22.07.2014, 08:56


Peťulko, strašne sme sa dnes zabavili ráno v robotke na tvojom prvom týždni. Janka zhodnotila, že keby ťa nepozná tak si po tomto článku myslí, že máš 150 KG. Stále papáte :D Vidím, že ti je tam dobre tak si to poriadne užívaj :) Pozdravujú ťa Janka aj Naďka :)
peťo reťo hovorí:23.07.2014, 17:16
RE: Dominika

Haha, diki moc, pozdravujem celé SARIO :D Starajú sa o nás fakt príkladne, tak sa veeeeľmi teším :) :) :)
Joly hovorí:25.07.2014, 10:17


Peťo, report prvého týždňa sa mi fakt páčil - teším sa na ďalšie. Všetko dobré a nech sa Ti tam darí!
peťo reťo hovorí:25.07.2014, 10:43
RE: Joly

Diki, Joly :) :) Druhy bude este zaujimavejsi, dostali sme sa trosku na turu a do prirody :D :D Pozdravujem SKia ;)
Draga hovorí:28.07.2014, 10:22
szia dragam :-)

Jej, Petko, tak takto si ty nazivas :-) Ked pocujem JAR, tak si nejako automaticky vybavim nebezpecne miesto, plne vojakov, nasilia a co ja viem coho zleho este.... ale citam tvoje dojmy a zazitky a mam pocit, ze si v safe country. Okrem zmeny "priestoru" to asi velka zmena pre teba nebude, ked mas kde behat, papat pizzu a ine dobrotky, trsat a dychat "rastlinne vypary".... :-) uz som zvedava na dalsie story of your live :-)
peťo reťo hovorí:28.07.2014, 14:08
RE: szia dragam :)

Haha, díki, Drahuška :) :) :) Veru pravdu máš, máme sa tu ako prasiatka v žite :D Kriminalita existuje, treba si dávať pozor, ale veľmi dobre sa o nás starajú :) :) Skúsim dnes večer postnúť nový článok, ak nad ním zas nezaspím ako včera :P
Dean hovorí:01.09.2014, 14:00


Hehe, nechce sa mi verit ze si v kvize vyhral iba ryzu ked citam tie detailne inkriminujuce profily vsetkych tvojich kolegov :D Ale nic si z toho nerob, ja som sa tak raz dopracoval k balicku cestovin :P
peťo reťo hovorí:01.09.2014, 16:18
RE: Dean

Noooo, na svoju obranu môžem povedať len toľko, že tento kolega tu cez leto nebol :D :D :D Ale ryža sa celkom isto zíde :)
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Juhoafrická republika







Rozloha: 1,2 mil km2
Obyvateľstvo: 53,0 mil.
Hl. mesto: Pretoria (741 tis.)
Jazyky: Afrikaans
Angličtina
Zulu
Xhosa
Swazi
Tsonga
Tswana
Venda
Northern Sotho
Southern Sotho
Southern Ndebele
Náboženstvo: protestanti (79,7%)
Zloženie: černosi (79,2%), belosi (8,9%), miešanci (8,9%), aziati (2,5%)
Mena: rand (ZAR)
Hlava štátu: prez. Jacob Zuma

Hymna JAR



-0 hodín







Juhoafrické randy :D

ZAR->EUR
SKK (30.126)
EUR->ZAR
SKK (30.126)

kurz: 14.6918 ZAR/EUR










Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Čo sme sa zatiaľ v JAR naučili...



Bezpečnosť

top

Bývanie

top
  • Po vonku sa chodí zásadne cez deň, najlepšie v skupinkách a len v bezpečných oblastiach. V noci vždy len autom alebo privolaným prevereným taxíkom.
  • Policajtom sa v noci nezastavuje na temných miestach, vždy treba prejsť na osvetlenú križovatku alebo benzínku -- môžu to byť prezlečení banditi, resp. niektorí policajti nie sú úplne kóšer.
  • Miesta, kde je viac ľudí, aj chudobných, sú bezpečné -- aj keď je cudzinec, v prípade problému pomôžu

Cestovanie

top

Busy

  • Neexistujú. Používajú sa hromadné taxíky.

Cesty

  • Veľmi dobre udržiavané.
  • Jazdí sa na ľavej strane
  • Na semaforoch sa zastavuje tak, že auto zasahuje do priechodu pre chodcov :)
  • Semafory sú pred aj za križovatkou
  • Mimo mesto majú zvláštny zvyk dávať STOPky na všetky križujúce sa cesty bez toho, aby určili, ktorá je hlavná a ktorá vedľajšia :)

Iné

  • Chodníky často chýbajú, používajú sa nespevnené krajnice

Financie

top
  • Juhoafrický rand sa používa na par k niektorým okolitým menám -- v JAR vám cudziu menu nevezmú, mimo JAR s randami zaplatíte ľahšie

Jedlo a pitie

top
  • Jedlo je veľmi rôznorodé, v JAR existuje pomerne veľa prisťahovaleckých komunít, z ktorých každá má vlastnú kuchyňu. Západoafrické jedlo je pomerne pikantné a používajú veľa plátanos. Juhoafrická kuchyňa je mierna, uprednostňuje mäso (hovädzie, kuracie), kukuričnú kašu pap, ryžu a pod.

Komunikácia

top

Neverbálna

  • Keď sa ľudia smejú, majú tendenciu tlieskať pri tom.

Verbálna

  • Kredit na telefón: airtime
  • Semafóry: robots
  • Benzín: petrol
  • Avokádo: avo
  • Názov BoTswana znamená krajina kmeňa Tswana, ktorý hovorí jazykom SeTswana (veľmi podobným jazyku SeSotho, ktorým kmeň Sotho rozpráva v krajine LeSotho a aj v JAR) a ktorého prislušníci sa nazývaju BaTswana (sing.), resp. MoTswana (plur.)
  • Západoafrické krajiny majú okrem svojich vlastných jazykov a angličtiny aj ďalší jazyk, tzv. "broken" alebo "pidgin" -- ide o zjednodušenú formu angličtiny zmiešanú s domorodými jazykmi -- pre človeka mimo región ovládajúceho angličtinu je však totálne nezrozumiteľná

Slang

  • "Yo" -- znamená niečo ako "OK" / "tu som" / "v poho"

Všeobecná

  • Prízvuk trochu pripomína austrálsky, ale je posadený vyššie. Najcharakteristickejšou črtou je zmena "e" na "í" (napr. presentation [prísntejšn])
  • Okrem angličtiny, ktorá je v JAR lingua franca, sa používa aj mnoho menšinových jazykov. Belosi väčšinou hovoria afrikaans (modifikovaná forma holandčiny), černosi podľa oblasti isiZulu, seTswana, seSotho, seSwati, tshiVenda, xiTsonga, isiNdebele, isiXhosa a pod... viaceré z týchto jazykov sú navzájom zrozumiteľné, nie však všetky.

Počasie a príroda

top
  • Rána bývajú chladné, pri zemi aj mrzne. Cez deň potom v tomto zimnom období vystupuje teplota aj nad 15°C
  • Nadmorská výška: 1750 m.n.m.
  • Príroda je subtropická (pripomína Chorvátsko) s krovinami, občas stromami a celkovo pomerne suchým rázom krajiny. Hlavne
  • Voda sa dá piť z kohútika a je veľmi chutná
  • Väčšina hviezd je tu iná ako u nás, vidieť dokonca južný kríž

Práca

top
  • Prvý dojem: Ľudia tu majú tendenciu byť dosť dobre organizovaní, aj keď efektivita meetingov vyzerá byť nižšia ako u nás
  • Prvý dojem: Komunikácia prebieha často na menej formálnej úrovni, t.j. nie sú úplne jasne zadefinované role v tíme... necháva sa skôr na nach, aby si veci dorozdelili.

Rodina

top
  • Niektoré okolité krajiny, napr. Svazijsko, stále praktizujú mnohoženstvo :D
  • V Etiópii nemajú ľudia priezviská, ako druhé meno používajú otcove meno - výnimka sú pasy, tam z neznámeho dôvodu používajú meno starého otca :)

Slušnosť

top
  • Všetci sú tu veľmi milí a slušní :)

Výzor a prvý dojem

top
  • Belosi tu často vyzerajú ako Holanďania (bledé vlasy, modré oči), keďže oni boli primárnymi kolonizátormi územia. Dosť veľa z nich má taký "drsný" farmársky výzor.
  • Veľa černošiek nosí vlasy zapletené vo vrkôčikoch, dredoch a pod. Mnohé nosia parochne, príčesky, predĺženia a pod.

Zábava

top

Parties

  • Kdekoľvek :D O štvrtej poobede, uprostred mesta v klube, tancuje sa :D

Hudba

  • Veľmi rytmická a podmanivá, aj netanečné typy ako ja sa do 30 sekúnd začínajú pohupovať v kolenách :D


Iné

top
  • Elektrické zásuvky sú tu iné ako u nás alebo kdekoľvek inde na svete (viď foto) -- vďaka svojej jedinečnosti je celkom problém s univerzálnymi adaptérmi, ktoré, ako sa nakoniec ukáže, nie sú až také univerzálne :D Okrem toho majú priamo na zásuvke vždy vypinač :)
  • Tráva v meste je z veľkej časti povypaľovaná -- v zime totiž takmer neprší, všetko je vyschnuté a ľahko sa vznieti
  • V Etiópii majú iný kalendár (teraz sa píše rok 2006), ale aj inak merajú čas: nie od polnoci, ako u nás, ale od rána -- to znamená, že o tretej poobede je pre nich ešte len 9 hodín :) Je to spôsobené tým, že sú veľmi blízko rovníka, takže dĺžka dňa a noci sa na rozdiel od nás ani počas leta a zimy takmer vôbec nemení.
  • Hlavné kmene v Zimbabwe sú Shona (jazyk chiShona) a Ndebele (jazky isiNdebele - podobný iziZulu).
  • V Nigérii existujú tri hlavné kmene: Yoruba, Hausa a Igbo. Ich príslušníci sa dajú rozlíšiť podľa mien: v severnej časti krajiny žijú moslimskí Hausovia, ktorých mená tiež znejú moslimsky: Mukhtar, Mubarak, Muhamad, Umar, Kabir, Aliyah, Al-Lamin, ... Yorubovia majú elaborované mená ako Oluwasheyi, Oluwatofe, Anjolaoluwa, Oluwatobiloba, (znamenajú väčšinou niečo ako Dar Boží, Božie dieťa a pod.), ... A nakoniec kmeň Igbo, napr: Chidire, Chizite, ...




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Juhoafrická republika







Rozloha: 1,2 mil km2
Obyvateľstvo: 53,0 mil.
Hl. mesto: Pretoria (741 tis.)
Jazyky: Afrikaans
Angličtina
Zulu
Xhosa
Swazi
Tsonga
Tswana
Venda
Northern Sotho
Southern Sotho
Southern Ndebele
Náboženstvo: protestanti (79,7%)
Zloženie: černosi (79,2%), belosi (8,9%), miešanci (8,9%), aziati (2,5%)
Mena: rand (ZAR)
Hlava štátu: prez. Jacob Zuma

Hymna JAR



-0 hodín







Juhoafrické randy :D

ZAR->EUR
SKK (30.126)
EUR->ZAR
SKK (30.126)

kurz: 14.6918 ZAR/EUR










Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Rozprávky starej matere...



Rozprávky starej matere 1 - Johannesburg

top
Miesto, na ktorom sa dnes nachádza Johannesburg, bolo pôvodne osídlené indigénnym obyvateľstvom. Okrem kmeňa San ho tvorili aj neskôr príjdivšie skupiny Bantuov. Osudovým pre vzik mesta v roku 1886 bol nález zlata 2 roky predtým, ktorý do krajiny pritiahol množstvo dobrodruhov a osadníkov. Názov mesta pochádza od jedného z troch Johannov, ktorí boli medzi prvými usadlíkmi. Počas zlatej horúčky boli okolo mesta vybudované obrovské haldy hlušiny, ktoré neskôr využívali aj ako hranice medzi getami. V súčasnosti sa mnohé z háld opätovne spracúvajú, keďže vysoké ceny zlata a modernejšie ťažobné postupy umožňujú ťažiť aj drobné v hlušine ukryté zrnká.

Po skončení apartheidu došlo v meste k viacerým zmenám. Pôvodné obyvateľstvo sa už mohlo voľne pohybovať aj mimo svojích townshipov (mestské časti pôvodne vyhradené pre černošskú populáciu, napr. známe SoWeTo) a mnohí sa začali sťahovať do centra mesta. Toto bolo impulzom pre veľké korporácie, aby začali stavať nové centrum s mrakodrapmi a kancelárskymi budovami, pričom pôvodné centrum postupne mnohé z nich opustili. To sa prejavuje aj teraz pri pohľade na viaceré opustené výškové budovy Joburgu. S týmto pohybom súvisí aj nárast kriminality, kde napr. ročný počet vrážd dosahuje cca. 4 na 10.000 obyvateľov.

A propos, Joburg je miestny názov pre Johannesburg. Niekedy mu hovoria tiež Jozi alebo eGoli. Samotné mesto má cca. 4,5 milióna obyvateľov, spolu s aglomeráciami potom takmer 10 miliónov. Podnebie je vysokohorské subtropické, čo znamená priemerné nočné teploty okolo 4°C v zime a 14°C v lete, priemerné denné teploty potom okolo 16°C v zime a 25°C v lete. Obyvateľstvo je asi zo 60% černošské, 14% zmiešané, 14% belošské, zvyšok tvoria ďalšie etnické skupiny. Vodné zdroje sú nedostatočné a pitná voda sa vo veľkom dováža z Lesotha. Ekonomicky je Joburg hlavne finančným centrom, významná je aj ťažba zlata a turistický ruch. Je hlavným mestom provincie Gauteng a jedným z 3 hlavných miest JAR (sídlo ústavného súdu).





Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Juhoafrická republika







Rozloha: 1,2 mil km2
Obyvateľstvo: 53,0 mil.
Hl. mesto: Pretoria (741 tis.)
Jazyky: Afrikaans
Angličtina
Zulu
Xhosa
Swazi
Tsonga
Tswana
Venda
Northern Sotho
Southern Sotho
Southern Ndebele
Náboženstvo: protestanti (79,7%)
Zloženie: černosi (79,2%), belosi (8,9%), miešanci (8,9%), aziati (2,5%)
Mena: rand (ZAR)
Hlava štátu: prez. Jacob Zuma

Hymna JAR



-0 hodín







Juhoafrické randy :D

ZAR->EUR
SKK (30.126)
EUR->ZAR
SKK (30.126)

kurz: 14.6918 ZAR/EUR










Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Čo-to o mne 27.02.2010

Volajú ma Peťo, tí znalejší Peťo Reťo. Pochádzam z Mošoviec, čo je neveľká obec v srdci Turca. 5 rokov som strávil na Ekonomickej univerzite v Bratislave, Fakulte medzinárodných vzťahov. Štúdium bolo super, spoznal som kopu skvelých ľudí, mal som tú česť pracovať v AIESEC (čo bolo spolu s výberom fakulty asi jedno z mojich najlepších rozhodnutí v živote). Rok 2008 som strávil v Kolumbii na stáži v Červenom Kríži (práve cez spomínaný AIESEC), potom pár rokov na FMV EUBA ako interný doktorant a momentálne pracujem v SARIO ako projektový manažér :)

Inak učím, prekladám do ANJ, NEJ a ESP a pre tých, čo zbadali IČO na vrchu stránky, áno, mám aj živnosť :D . Vpravo si môžete kliknúť na moje mini-CVčko a nejaké linky, ktoré sa tam budú možno postupne objavovať.




Eva hovorí:
stastnu cestu

Ahoj Peto, tak stastnu estu prajem. Rada by som ta videla, ked sa vratis....uz teraz ti zavidim. Budes mat uzasne zazitky, dufam, ze sa potom o ne podelis. Eva S. (TR)
peto reto hovorí:
RE: stastnu cestu

Cau Evi, dik :) no, jasne, budem tu pisat (do sekcie KOLUMBIA), tak obsas checkni stranku a pripadne nieco napis, budem sa tesit :)
Eva M. hovorí:
krajina na konci sveta

Cau Peto, skoro som odpadla, ked som zistila kam to teda letis. No Colombia es passion, tak si to nadsenie ludi a radost do sytosti uzi. Nezabudni zapady slnka su najkrajsie v Tayrone a na Juanchacu :-)
kacicka hovorí:
NDK

aky krasny bunnerik mas tu dole ;) jeeeeej :)
peto reto hovorí:
banner

Hello :) kludne si ho stiahnite a pouzite hocikde, kde potrebujete :D, ak by ste si niekde chceli hodit banner, kym este nemate nejaky svoj vlastny. Na www.aiesec.sk je napriklad este stary s blbym datumom. PS: A liec sa bobko, nech nie si chora ;)
miso krcmery hovorí:


peto, prajem ti krasne vianoce aj ked budu trosku zvlastne asi tento rok, ale si ich tam uzi
peto reto hovorí:27.12.2007, 13:56
ahoj

Cau Misko, diki moc, aj tebe pekne Vianoce a pozdravujem vsetkych naokolo :-)). Vianoce tu boli sice mierne haluzne, ale aj tak sme si to celkom uzili (vid clanok) :D
Stanley hovorí:19.04.2019, 15:27


Hey man. What a neat blog you have running here! :D
Eva Magdalena z Popradu hovorí:23.12.2022, 11:43
Otazka existencie

Ahoj, žiješ? Ja hej. Pusku a pa.
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je utorok, 19.03.2024,
meniny má Jozef, Sibyla



Ing. Peter Reťkovský - PeterRet





IČO: 43 812 007
DIČ: 107 482 4311
ČŽR: 550-19157 / MT










Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog



Na stiahnutie:
Brožúra
Brožúra-anj