Stredná a Východná Európa _22.11.2013

No, po CEE sa človek nacestuje celkom dosť. Chodilo sa na výlety do Poľska, Srbska, Rakúska, Maďarska a ČR. Okrem toho sme sa zúčastnili letnej školy Danubia v Česku, na Slovensku, v Maďarsku, Chorvátsku a Rakúsku, tiež jedného projektu v Slovinsku a chodili na dovolenky do Chorvátska.

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Návšteva Pannonhalmy 2014 _17.5.2014

K najlepším častiam každého vzdelávacieho cyklu patria jednoznačne koncoročné výlety :D Rovnako tomu bolo aj v prípade nášho kurzu maďarčiny na Balassiho inštitúte. Voľba padla na Pannonhalmu, mestečko v severnom Maďarsku, v ktorom sa nachádza jedno z najstarších opátstiev v krajine.

Z Bratislavy sme vychádzali o 8.00 ráno (ja som si, samozrejme, kvôli dochvíľnosti naplánoval príchod už o 7.45 :D). Išiel s nami aj Jarko s Jankou, lebo aj keď na maďarčinu nechodia, dobrým vínom nepohrdnú :) Busom sme po diaľnici bez problémov prešli približne za hodinku a pol až na miesto. Opátstvo (presnejšie arciopátstvo, t.j. opátstvo, ktoré samo spravovalo priľahlé územia a nepodliehalo žiadnej diocéze) vidno už zďaleka, pretože sa nachádza na kopci nad priľahlou dedinou.

Hneď na úvod sme si pozreli veľmi zaujímavý film (v maďarskom znení s českými titulkami), snažiaci sa predstaviť klady mníšskeho života :D Ja som sa ešte medzi časom pokúsil bezúspešne zohnať v pokladniach chýbajúce maďarské mince. Nasledoval výstup k hradbám opátstva a odtiaľ cesta hore smerom na nádvorie. Tu sa k nám pripojil približne 17-ročný študent miestneho gymnázia (údajne najlepšie v Maďarsku, ktorého absolventmi je vraj polovica parlamentu krajiny), ktorý nám robil po zvyšok výletu sprievodcu. Prekvapivo sme čosi aj rozumeli, zvyšok prekladali lektorky. Aj otázky sa nám podarilo položiť, ale len v maďarčine, pretože takmer vôbec nevedel po anglicky :)

Prehliadku opátstva sme začali pávou bránou, pokračovalo sa cez kaplnku, v ktorej sa stále slúžia omše a svadby (jedna sa chystala, keď sme tam práve boli, museli sme preto celým priestorom iba prebehnúť), až ku krížovej chodbe s bránou, na ktorej ružových mramorových stĺpoch si kedysi Turci brúsili šable. Keďže boli z jednej strany zničené, otočili ich pri rekonštrukcii o 180°. Krížová chodba bola ku kaplnke pristavaná. Na jednom mieste sa časť muriva vydrobila a odhalila pôvodné fresky vonkajšej steny kaplnky -- celé ich však nie je možné obnažiť, pretože by sa narušila statika prístavby :)

Nasledovala prehliadka krásnej stredovekej knižnice s unikátnymi zväzkami (tie najstaršie sú v osobitnom archíve), potom sa s nami náš sprievodca rozlúčil a my sme sa presunuli do priľahlej reštaurácie :) Tam na nás už čakali pripravené menu podľa chuti :) Na stoloch mali vystavené bylinky, pričom najväčšia hádka nastala medzi členmi výletu o to, čo z nich je tymián, rozmarín, oregano a majoránok :D Jedlo bolo chutné, klasický vývar, mäso a čokoládový dezert :) Nechýbalo, samozrejme, ani pomerne obstojné vínko.

Poslednou etapou bola návšteva opátskeho vinárstva neďaleko samotného komplexu. Mnísi už dávno víno nedorábajú, občas ho ale chodia koštovať :) Prehliadka prebiehala štandardne, celý priestor bol veľmi čistý a upravený. Zvláštnosťou je využívanie gravitačného lisovania, kde sa najlepšie vína produkujú zo šťavy, ktorá sa sama vylisuje tiažou naoberaného hrozna vo vysokých valcových tankoch. Samotná ochutnávka bola fajn, nechýbali pagáčiky, syr a ďalšie veci na zahryznutie. Vína neboli zlé, špičková kvalita to ale nebola :)

Večer, keď už sme boli všetci doochutnávaní, išli sme naspäť k autobusu. S Jarkom a Jankou sme mali ešte čas vybehnúť pozrieť miestne levanduľové polia a išlo sa... teda, malo sa ísť :D Keďže je ale celé opátstvo postavené na kopci, autobusu stiekla nafta a nemohol naštartovať. Trápil sa asi polhodinu, potom sme vystúpili a autobusár zišiel bez motora (a bez posilovača bŕzd) dolu z kopca, kde po chvíli naštartoval a vrátil sa po nás. Potom sme už veselo išli smer Bratislava. Zaujímavosťou ešte bolo, že si šofér až v Pannonhalme uvedomil, že nemá maďarskú dialničnú nálepku -- naspäť sme teda nešli po diaľnici, ale po dedinkách :)

Celý výlet sme úspešne ukončili vo vinárni Pri Modrom kostolíku -- španielska Riserva bola výborná a ako zavŕšenie celého dňa takmer neprekonateľná :D :D

Viac fotiek v galérii.

Konferencia v Šoproni 2011 _2.11.2011

Tím doktorandov a učiteľov Fakulty medzinárodných vzťahov sa zavčas rána vydal na konferenciu do maďarskej Šoprone. Cesta nebola dlhá, na konferenciu sme sa tešili, keďže u našich južných susedov sme ešte vedecky činní neboli :) Cesta trvala niečo vyše hodiny a okolo 8.00 ráno sme už stáli pred bránami Západomaďarskej univerzity v Šoproni. Tá sa okrem iného venuje aj lesníckym a baníckym odborom, zaujímavosťou preto boli uniformovaní študenti, ktorí konferenciu organizačne zabezpečovali - niektorí dokonca vedeli aj trochu po slovensky :),

Samotný obsah konferencie bol na vysokej odbornej úrovni, menším zádrheľom bol len rokovací jazyk - maďarčina bez tlmočenia :) Po približne troch hodinách sa ale plenárne zasadnutie rozdelilo do sekcií, kde už sa prednášalo po anglicky. Zaujímavosťou konferencie bol obed, ktorý sa podával v neďalekej luxusne vyzerajúcej reštaurácii - prostredie bolo veľmi príjemné, obsluha tiež milá, aj keď treba povedať, že obsah jedálnička nás mierne prekvapil: podával sa vyprážaný rezeň so špagetami a vtáčie mlieko :D

Plní zážitkov, dojmov, informácií a najmä netradičného jedla sme sa potom vydali na spiatočnú cestu :)

Viac fotiek v galérii.

Návšteva Budapešti vo februári 2010 _4.8.2010

25. januára ma prišiel do Bratislavy navštíviť Cris Ospina, kamarát z Kolumbie, ktorý bol práve na stáži v Portugalsku a rozhodol sa urobiť si menší výlet po Európe. Nemusím pripomínať, že do teplôt, ktoré klesali takmer k -10°C prišiel oblečený tak po kolumbijsky: v dvoch vrstvách riflí na sebe :D Po niekoľkých dňoch strávených v Bratislave, kedy som vyšokovanému Kolumbijčanovi ukazoval sneh a všetky krásy nefalšovanej bratislavskej zimy (vrátane zasneženej Petržalky, centra mesta, hradu, Slavína s bezplatným hodením do snehu, či seneckého aquaparku) sme nasadli na vlak smer Budapešť.

Po štyroch hodinách cesty sme sa ocitli na stanici Keleti Pályautvár, kde nás už čakala Crisova kamarátka z Rumunska, ktorej rodičia boli stále presvedčení, že sa práve nachádza v Bukurešti :) Spolu sme sa vybrali objavovať tajomstvá Budapešti. Po krátkych raňajkách v miestnom McDonalds sme sa metrom vybrali na Námestie hrdinov a odtiaľ cez centrum mesta k Parlamentu. Vzhľadom na obmedzený čas sme nestihli vyjsť až ku hradu (ktorý sa mne podarilo navštíviť spolu s pod ním sa nachádzajúcim labyrintom, v rámci letnej školy Danubia).

Nasledovala rozlúčka s našou rumunskou kamarátkou a rýchla cesta na letisko, odkiaľ sme nasadali na lietadlo smerujúce do Ríma, našej ďalšej destinácie na ceste po Európe. Viac fotiek z Budapešti v galérii.

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Novembrová ochutnávka vína v Purbachu 2013 _10.11.2013

Tradičný, už štvrtý ročník vínnej cesty v Purbachu prebiehal v klasickom zložení Jarko, Janka a ja :) Oproti minulým ročníkom sme zmenili aj spôsob dopravy, tentokrát sa Janka ponúkla šoférovať a my s Jarkom sme veľmi neprotestovali :) Mierne sme upravili aj trasu, keďže tradičné vinárstvo na kopci nad dedinou bolo tento rok zatvorené, vyšiel nám čas na preskúmanie pivníc aj v južnej časti obce -- boli modernejšie ako tradičné do zeme zapustené pivničky v severnej časti a vína v nich neboli vôbec zlé :) Najmä červené sa im tento rok celkom pekne vydarili. Z bielych boli potom zaujímavé sladšie vína a jedna krásne kvetinovo-ovocná Fassprobe s názvom Musketier :)

Okrem štandardnej ochutnávky po 19 otvorených pivniciach sa nám tento rok dostalo do ruky aj ešte stále celkom piteľné biele z roku 1979. Veľmi nás tiež potešilo občerstvenie vo forme kúskov chleba s kačacou pečienkou a syrom. Pozitívne prekvapili tiež dvojjazyčné prospekty k celému podujatiu (aj v slovenčine) a celý autobus plný Martinčanov, z ktorých niektorí vo večernejších hodinách už aj slovenské ľudové piesne po Purbachu vyspevovali :D Zaujímavé tiež bolo, že niektorí vinári, najmä pán Schueller, nás už po tých pár rokoch spoznávajú :) Nakúpili sme si u nich niečo pekné do zásoby a na purbašské Martiniloben sa tešíme zas o rok :)

Výlet do Edelstalu 2013 _15.7.2013

Života si treba užívať plnými dúškami :) Radosť z dobrého jedla a pitia nahradí len máločo a keď sa spojí aj s príjemným pocitom z prebicyklovaných kilometrov, je na svete krásny výlet :) I tak sme sa v jeden letný pondelok vybrali s Jarkom prevetrať naše dvojkolesové tátoše a zájsť s nimi ať takmer na kraj sveta -- za rakúsku dedinku Edelstal, kde prešujú iskrivé vínko, tlačia korenené klobásky a pečú voňavý chlebík :)

Cesta nás po piatej popoludní zaviedla z centra Bratislavy až pod Prístavný most, kde sme sa napojili na Dunajskú cyklotrasu a vybrali sa smerom na most Lafranconi. Uháňali sme ako s vetrom o preteky a čoskoro sme prekročili štátnu hranicu. Prebehli sme cez cestu, minuli rakúskeho policajta číhajúceho na motorke v kríkoch a potom sme sa pustili s vetrom v boku a príjemne pripekajúcim slniečkom v tvári. Prešli sme Berg, vystúpali na niekoľko kopčekov a poľnou cestou sme pomedzi vinice, lány slnečníc, krútiace sa veterné turbíny a cvrlikajúcich svrčkoch prešli až k Edelstalu. Čakal nás ďalší vŕšok obklopený zrelými marhuľami a višňami, po ktorom už nasledoval len zjazd priamo k nášmu cieľu: vínnej pivničke :)

Odstavili sme bicykle, opreli ich o starý orech a sadli si na vŕzgajúce lavice pod altánkom obrasteným viničom a nezrelými strapcami hrozna. U typicky milého rakúskeho Bauera sme si objednali neriedenú hroznovú šťavu, tanier s tlačenkovo-klobáskovými orgiami a chlebík :D Po jedle aj pití sa len tak zaprášilo a vychutnávajúc posledné hlty sme sa kúpali v podvečerných lúčoch zapadajúceho slnka. Nechcelo sa nám veľmi odchádzať, ale blížiaci sa večer nás povytiahol z príjemnej letargie. So spokojným úsmevom sme nasadli naspäť na bicykle a o poznanie ťažší sme vyrazili na spiatočnú cestu.

Tá prebiehala bez väčších problémov, až na jeden obrubník v Bergu, ktorý zázračným spôsobom zachytil kryt môjho zadného kolesa a posunul ho z osky. Zodpovedajúci kľúč sme nemali (áno, našli sme presne o číslo menší a o číslo väčší :D), v okolitých domoch sa dvoch cudzo vyzerajúcich holomkov báli, preto sme si museli pomôcť sami: Ja som pevne chytil bicykel, Jarko sa doň z celej sily zaprel a podarilo sa nám takto spoločnými silami vrátiť zadné koleso tam, kam patrilo :) S pocitom víťazstva nad kusom železa sme potom s obnovenými silami šliapali smerom k Dunaju a na obzore sa črtajúcemu Bratislavskému hradu, kde sa náš príjemný výlet pre tento deň skončil :)

Výlet do Schlosshofu 2012 _5.12.2012

Bez práce nie sú koláče, komu sa nelení, tomu sa zelení - veľmi pekné teoretické koncepcie, ktoré je však problém overiť v praxi :) Aj napriek tomu som sa však rozhodol na túto neľahkú úlohu sa podujať. Príležitosť na naskytla 25. novembra, kedy sme v rámci BTB dostali možnosť bezplatnej návštevy zimnej prehliadky zámku Schlosshof spolu s miestnymi vianočnými trhmi.

Keďže nikto z kolegovcov nemohol, povedal som si, že zachránim česť našej organizácie (LOL) a vezmem do rakúskeho Schlosshofu aj rodičov, ktorí mali byť práve v tom čase na návšteve v Bratislave. Najskôr som si túto ideu overil u našich a keďže sa stretla so všeobecným nadšením, bolo rozhodnuté :) Bonusom bolo aj to, že bolo v ten deň práve Kataríny, takže aj segra dostala na meniny výlet :)

Predtým, ako sme vyrazili, som si zbežne pozrel cestu do zámku, ale na koniec to bolo zbytočné, tato mal totiž všetko pod kontrolou :) Z Bratislavy sme vyrazili pred obedom a vydali sme sa smerom na Wolfsthal. Po jeho prechode a tranzite cez Hainburg sme sa pustili vpravo, prekročiac Dunaj. Po niekoľkých kilometroch sme už stáli pred zámkom a čudovali sa, načo sú v dedine pripravené parkoviská pre stovky áut, keď ich tam reálne parkovali len desiatky. V každom prípade sme sa vydali do vnútra a po zaplatení vstupného za zvyšných členov rodiny sa nám ukázali stánky vianočných trhov. Na rozdiel od našich tam však bolo podstatne menej vyprážaných dobrôt (jedinú výnimku tvorili langoše), jeden stánok s pečenými gaštanmi, jeden so syrmi, jeden s údeninami a zvyšok tvorili pultíky s fair trade kávou, mydlami, rôznymi vianočnými suvenírmi a pod.

Keďže nás trhy až tak neoslovili, pustili sme sa hlbšie do zámku. Na nádvorí sme chvíľku počkali na slovenskú prehliadku, ktorú pomerne dobrou slovenčinou viedol kolega Zsolt ;) Samotná exkurzia trvala takmer hodinu a prechádzala cez celé prvé poschodie zámočku. Ten bol veľmi vkusne zariadený, pričom jeho špecialitou bolo, že pri rekonštrukcii sa použil výhradne pôvodný nábytok nájdený v depozitároch a múzeách. Po skončení prehliadky, ktorej posledná etapa nás zaviedla až do zrkadlovej siene zámku, sme sa ešte vydali pozrieť oranžériu (veľká vykurovaná budova, ktorá slúžila na zimovanie exotických rastlín) a priľahlé budovy, ktoré všetky hostili ďalšie stánky so suvenírmi.

Akonáhle sme sa nabažili výkladov, vydali sme sa na spiatočnú cestu, tešiac sa na domáci obed a teplo rodinného kozuba :D

Novembrová ochutnávka vína v Purbachu 2012 _14.11.2012

Rok sa zasa s rokom stretol a 2. novembrovú sobotu sme sa opäť s Jarkom a Jankou vybrali do nášho obľúbeného Purbachu na ochutnávku mladého aj staršieho vínka, vynikajúcej husacej masti so škvarkami, pečivka a pagáčikov :) Poučení z minulých ročníkov a odhodlaní si ten jubilejný, tretí, čo najviac užiť, rozhodli sme sa opäť pre vlak ako optimálny spôsob dopravy k našim juhozápadným susedom, ktorý šetrí životné prostredie a na rozdiel od auta umožňuje všetkým trom členom skupinky aktívne sa podieľať na ochutnávke ponúkaného vínečka :)

Odchod bol naplánovaný na 12:34, čo si však odo mňa vyžadovalo kritické naplánovanie celého rána. Na 8:30 sme totiž boli ešte dohodnutí s Martinom - naším cieľom bol Pečniansky les a jeho zásoby hlív. Lov bol úspešný, ale ako som s plným batohom o 12:00 stál pred Inchebou a uvedomil si, že ešte musím absolvovať cestu domov, tam sa prezliecť a následne dopraviť na železničnú stanicu Petržalka, nebolo mi všetko jedno - a to hlavne keď mi pred nosom ušiel bus a ďalší išiel až za 15 minút. Taxíky našťastie chodia vždy a 12:07 som už stál doma pred dverami. Rýchle prezlečenie, zbalenie najpotrebnejších vecí a presun na zastávku, kde som 12:15 chytal bus na stanicu, boli na hranici svetového rekordu. Všetko sa ale stihlo a s takmer 10-minútovou rezervou sme sa šťastne stretli s Jarkom a Jankou na stanici.

Celí uveličení sme sa vo vlaku usadili do pohodlných kresiel a pustili sa do nezáväznej, ba priam až pochabo veselej konverzácie, ktorá predznačovala nastávajúcu víziu vínnej degustácie. Z minulého roka sme si už pamätali, že v stanici Parndorf Ort, kde sa pri ceste z Petržalky do Purbachu prestupuje, treba napriek chybným inštrukciám v cestovnom poriadku prejsť na iné nástupište a odtiaľ chytiť prípoj. Tak sme aj učinili a po nastúpení na prípoj nám už nič nestálo v ceste do Purbachu... aspoň sme si to mysleli.

Keď sme po chvíľke prišli do mestečka Neusiedl am See, kde vlak zastal, nebolo nám ešte nič divné, a to ani vtedy, keď sa vlak ani po 5 minútach nerozbehol. Až keď išiel okolo sprievodca, sedláckou rakúštinou sa nás spýtal kam cestujeme a po našej odpovedi nás doslova vyhodil z vlaku s tým, že si musíme počkať na najbližší spoj, ktorý ide o hodinu, začali sme šípiť, že niečo nie je tak, ako má byť.

Nemohli sme síce uveriť, že by sme dva roky po sebe neboli schopní bez problémov sa prebiť rakúskymi železnicami, realita však bola neúprosná. Nakoniec sme z kusých informácií (a pri abesncii akéhokoľvek personálnu na stanici) vydedukovali, že sa vlak v stanici rozpojil a do Purbachu išli len predné vozne. Keďže my sme sedeli v zadnej polovici súpravy, zostali sme s dlhým nosom a keby nás sprievodca nebol upozornil (aj keď mohol byť teda aj podstatne milší), boli by sme skončili až niekde vo Viedni.

Rozhodli sme sa teda hodinku počkať a aj napriek treskúcej zime sme sa vydali aspoň zbežne spoznať miestnu dedinu. Veľmi na nás však nezapôsobila. boli v nej síce v tento deň tiež otvorené pivnice, ale až od 17.00 a na rozdiel od Purbachu vôbec nepôsobili lákavo. Vrátili sme sa preto naspäť na stanicu, čokoládovou tyčinkou z automatu ukojili hlodavú nutričnú insuficienciu a počkali na vlak :)

Tentokrát už zvyšok cesty prebehol bez problémov a o 15 minút sme už stáli v našom vytúženom cieli. Po ďalších 10 minútach pešieho pochodu sme sa zo stanice presunuli do centra mesta, za 25 eur si kúpili ochutnávkový kupón (v rámci neho možnosť nákupu vína za 10 eur, neobmedzenú ochutnávku a pekný pohár) a pustili sa do boja :) Ochutnávka išla zo začiatku veľmi dobre, onedlho sme sa presunuli k nášmu obľúbenému Winzerovi Schüllerovi s vynikajúcimi sladšími vínami, odtiaľ naše kroky putovali do Kloster am Spitz (vinohrad na kopci nad dedinou) a nakoniec naspäť do obce. Tam sme sa v improvizovanej galérii ponúkli husacou masťou so škvarkami a chlebom, syrom a soľou -- po kvantách prechutnaného vína nám troška stravy padla viac než dobre, a tak sme sa zdržali, až kým neboli misy so stravou prázdne.

Nasledovala návšteva ešte jednej pivničky, návrat k k vinárovi, kde sme celý okruh začínali (za účelom nákupu vynikajúcej frankovky s čokoládovými tónami), potom rýchly výstup k Schuellerovi a nákup ďalších niekoľkých odrôd a potom rýchly krok (ktorý by niektorí definovali ako polobeh) až na stanicu, kde sme s viac než polminútovou rezervou stihli vlak do Bratislavy. Ani prestup v Parndorfe už na spiatočnej ceste nebol problematický, a tak sme niečo pred 20:00 zakotvili v našom (takmer) rodnom Prešporku.

A keďže výlet to bol skvelý, okamžite padlo predsavzatie sa o rok zúčastniť purbašských vínnych slávností po štvrtýkrát.

Novembrová ochutnávka vína v Purbachu 2011_8.4.2012

Ako rok predtým, aj túto jeseň sme sa 5.11. vybrali s Jarkom a Jankou ochutnať to najlepšie, čo dolnorakúske vinice doma majú :) Oproti minulému roku sme však mierne vylepšili náš cestovný plán: Jankino autíčko zostalo doma, čím sa o jedného zvýšil počet koštujúcich a za dopravný prostriedok bol zvolený vlak :D

Nápad to bol vynikajúci, avšak s čím traja naturalizovaní Bratislavčania nepočítali, bol bordel na rakúskych železniciach. Z Bratislavy sme sa totiž podľa plánu dostali do Parndorfu, ale odtiaľ nám mal podľa cestovného poriadku ísť vlak z nástupišťa číslo 1. Čakáme teda, čakáme, vlak nechodí... až nakoniec došiel nejaký k nástupišťu č.3, ale dôverčivý Slovák Rakúšanom v organizačných záležitostiach dôveruje a nepredpokladá, že by ich informačné plochy na dezinformáciu cestujúcich slúžiť mali... a tak čakajú Slováci, čakajú, vlaku sa dočkať nevedia, až v nich semienko pochybnosti v hlodavú lodyhu vyraší a idú sa spýtať spolučakajúcich, ktorí vyzerajú, že im miestne pomery nie sú cudzie. Tí však na otázky úbohých stratených turistov len plecom mykajú, vraj oni nevedia, že oni len do Viedne a naspäť cestujú. Keďže sú Slováci ale tvory šikovné a prispôsobivé, pozreli sme si odchod najbližšieho vlaku (o hodinu), ktorý mal aj podľa Fahrplanu z nástupišťa č.3 odchádzať a rozhodli sa počkať na ten. Aké bolo naše prekvapenie, keď vlak skutočne v predpokladaný čas prišiel, a to navyše aj k svojmu oficiálne stanovenému nástupišťu... očiam sme veriť nemohli, tak sme od strachu takmer ani nenastúpili, nuž ale na poslednú chvíľu sme do pomaly sa rozbiehajúceho vlaku ponaskakovali a naše enologické dobrodružstvo dostalo od uja výpravcu zelenú :D

Do Purbachu am Neusiedl sme už dorazili bez nepredvídaných zdržaní a dobrodružstiev a ihneď po opustení vlakovej súpravy sme sa (pomerne dlhými) uličkami vydali do stredu mesta, kde sme tušili prítomnosť číreho opojného moku. Cestou sme sa srdečne zdravili s miestnymi, len mi stále nebolo jasné akého pána to immervére pozdravujú (vraj "Grüß Herr") :D. Po príchode do centra sme sledujúc husi odlietajúce na juh pristúpili ku kiosku s lístkami a vypýtali si tri vstupenky na ochutnávku Martinských slávností.

Klasicky sme skúšali vínko za vínkom, išli sme okolo vinárstva Schüller, ktoré nás minulý rok najviac oslovilo a treba povedať, že aj ročník 2011 u nich asi najviac vynikal. Vystúpali sme k starému kláštoru, kde mali minulý rok na zahryznutie syrové taniere, avšak kríza si nevyberá a tak sme oblízali labu :D Víno tam tiež nebolo najlepšie, zostúpili sme preto z výšin medzi plebs a poliami postriebrenými jesennými pavučinami sme prišli až k podniku s horiacimi železnými košmi na drevo. Keďže sa už práve stmievalo, vatry nás príjemne zahriali a s dobrým pocitom sme vstúpili do podniku. Ukázalo sa, že aj tu sme minulý rok boli, akurát že tentokrát bola v priestoroch tejto ustanovizne aj výstava (celkom slušného) obrazového umenia, ktorú sme popíjajúc víno obdivovali. Najlepšie však bolo, že k vínu domáca gazdiná nosila neustále kusy syra, kačacej masti s oškvarkami a rôznych nátierok. Mňa osobne najviac oslovili prvé dva artikle a zaháňajúc hlad som si v rekordnom čase naplnil žalúdok - čo mi tiež trochu pomohlo vyčistiť si celý deň víno skúšajúcu a teda aj ťažko skúšanú hlavu.

Na záver nášho milého výletu sme sa zastavili ešte u Schüllera, za kupón nakúpili pár fľašiek vína do zásoby a hrkotajúc sa vydali smerom na železničnú stanicu. Vlak sme ledva stihli, ale Hermes, boh poslov a pútnikov nám bol tentokrát naklonený, pretože do Bratislavy sme sa dostali bez akýchkoľvek problémov a jedinými trvalými následkami po druhom ročníku Purbašského výletu bol dobrý pocit na duši a v hrdle, spolu s vedomím príjemne stráveného času s priateľmi :)

Viac fotiek v galérii.

Novembrová ochutnávka vína v Purbachu 2010_30.12.2010

Jedno pekné sobotné popoludnie, písalo sa práve 6. novembra roku pána 2010, sme sa s Jarkom a Jankou vybrali do neďalekých Rakúsov na ochutnávku hroznového moku, ináč aj vínom zvaného. Prešporok sme za sebou zanechali niečo po jednej poobede, vydajúc sa smerom na Neziderské jazero, ktoré ponúkalo bohatý výber ochutnávkových destinácií. Zakotvili sme v malebnej dedinke s názvom Purbach am Neusiedler See (Čistý Potok pri Neziderskom Jazere), kde sa práve v ten deň konali bakchanálie (ehm... ochutnávka vína).

Vydali sme sa najskôr na horný koniec dediny, kde sme vyhľadali malú pivničku patriacu rodine Schüller, na ktorú sme dostali dobré odporúčania. Po zaplatení 20€ poplatku sme dostali 10€ poukážku na nákup vína, pekný vínový pohár so znakom obce a odznak umožňujúci nám účasť na ochutnávke vína po celkom mestečku.

Po prechutnaní niekoľkých Schüllerových vín sme sa presunuli na koniec obce, kde bolo hitom dňa víno podávané so syrom a jemným pečivom. V dobrej nálade sme sa potužení zlatožltým mokom vrátili naspäť do dediny a dokončili kolečko ochutnávok v 22 pivniciach - či možno radšej viniciach :) Ochutnávky mali v každej z viničiek svoj špecifický priebeh, v niektorých horeli sviečky, v iných vinári rozprávali o svojom enologickom umení. Ako sa ale na správnych Slovákov žijúcich v postmodernom svete patrí, na konci ochutnávkového kola sme sa vrátili opäť na začiatok, k pánovi Schüllerovi. Použijúc naše kupóny sme si zaobstarali niekoľko fľašiek jeho neuburského a rulanského bieleho a vydali sa (vďaka Janke, ktorá celý deň popri nás iba o vode bola) naspäť do našej milej domoviny :) Viac fotiek v galérii.

Výlet na Königswarte _02.08.2010

V nedeľu, 11. júla 2010 sme sa aj s Majom vybrali na rozhľadňu Königswarte, týčiacu sa nad prihraničným Wolfsthalom. Autom sme ráno vyrazili z Bratislavy a odparkovali ho neďaleko wolfsthalskej benzínky, pýšiacej sa nápisom "Posledná benzínová pumpa pred hranicou" :). Odtiaľ sme sa podľa nie veľmi dobrej mapy vybrali po červenej značke na Königswarte. Ako prvý nám do nosov udrel neuveriteľný zápach z miestneho družstva - nech žijú biotechnológie. Po niekoľkých minútach sme sa ponorili do lesa, kde sa začali zborové nálety komárov. Viac utekajúc ako kráčajúc sme sa držali červenej značky a prišli až po plot označujúci hranicu diviačej zvernice. Ten bolo treba preliezť po rebríku, čo sme aj urobili. Za plotom sa však značka stratila a my sme sa inštinktívne vybrali smerom nahor do kopca. Na ľavej strane sme narazili na zrúcaniny hradu Pottenburg. Pri ich prehliadke sme najskôr začuli šuchot v húštine pod hradom. Vyliezli sme na hradný múr a uvideli dva pomerne statné jelene, ako nás z diaľky pozorujú. Po ich odchode sme obišli hrad z druhej strany a našli improvizovaný rebrík vedúci na prvé poschodie zachovanej veže. Nedalo nám a vyliezli sme po rebríku. Na prvom poschodí sa nachádzala sála s klenbovým stropom a dierou vedúcou na prízemie veže. Okrem toho sme v múre našli kamenné schody, ktoré stúpali smerom nahor. Vyšli sme po nich a objavili druhé poschodie veže. Vzhľadom na to, že všetky vyššie úrovne sa zrútili, je druhé poschodie zároveň aj poschodím najvyšším. Má štvorcový pôdorys s veľkosťou približne 5x5 metrov. Pri pohľade nahor vidno viac než 10 metrov vysoké múry obrubujúce modrú oblohu, na ktorých z vrchnej strany rastie tráva a kríky.

Zostúpili sme z veže a vydali sa ďalej vo výstupe na Königswarte. Po chvíli sme opäť objavili červenú značku a za neutíchajúcich útokov komárov, ktoré si pravdepodobne chceli spestriť svoj bežný diviačí jedálniček ľudským dezertom, sme sa po nej vydali. O niekoľko minút sme narazili na asfaltku, ktorá nás priviedla až k bývalej satelitnej špionážnej stanici, odkiaľ sa počas studenej vojny dozeralo na neďalekú Bratislavu. Po prechode vonkajším plotom zvernice sme sa konečne dostali k drevenej vyhliadkovej veži Königswarte. Zaplatili sme obligátne 1€ do pokladničky na údržbu veže a vystúpili po asi 20 metrov vysokých schodoch. Z vrchola bol vynikajúci výhľad na okolie, škoda len oparu, ktorý kazil panorámu Bratislavy. Chvíľu sme si oddýchli, posilnili sa proviantom a dali sa na spiatočnú cestu.

Opäť sme prešli rebríkom ponad plot a pustili sa po asfaltke smerom nadol. Z mapy sme vyčítali, že cesta, ktorou sme sa dostali nahor, bola vlastne obchádzka a že existuje priamejšia trasa smerom nadol. Vydali sme sa teda po nej. V tom sme naľavo od cesty zazreli pohyb - pri lepšom pohľade sme zistili, že nás sleduje stádo asi 10 diviakov. Našťastie sa po chvíli zobrali a odbehli hlbšie do lesa. Pokračovali sme po asfaltke, keď sme prišli na miesto, kde sa opäť odpájala lesná cesta, ktorá nás mala zaviesť naspäť do dediny. Asi po 30 metroch sme narazili na ďalšie stádo diviakov. Tentokrát ich bolo asi 30 a na rozdiel od svojich predchodcov sa netvárili veľmi prívetivo. Stáli totiž na čistinke s krmelcami, ležoviskami a kopami žaluďov. My sme v úctivej vzdialenosti zastali a snažili sa vyhliadnuť si strom, na ktorý v prípade potreby rýchlo vylezieme :). Opäť však u našich zvieracích náprotivkov zvíťazila plachosť a po chvíli, keď najskôr evakuovali všetky mladé, odbehli aj posledné dva dospelé jedince (samice alebo samce?), ktoré na nás ešte predtým nepekne zazreli, čím nám dali najavo, že takúto službu nám robia pravdepodobne naposledy. Odľahlo nám a rýchlo sme prešli cez nepriateľské územie. Opäť sa začali zo zeme zdvíhať mračná komárov, ale to už sme v diaľke uvideli ploty domov. Po chvíli sme opäť narazili na rebrík, cez ktorý sme sa dostali preč od diviakov do civilizácie.

Vyšli sme medzi domami vo Wolfsthali a vybrali sme sa smerom k autu. Cestou bolo zaujímavé pozorovať, že počet slovenských áut tu prevyšuje počet rakúskych a dokonca nápisy v dedine sú v mnohých prípadoch dvojjazyčné. Nakoniec sme sa rozhodli, že si pred cestou domov dáme zmrzlinu. Starého wolfsthálčana sme sa spýtali na cestu k najbližšiemu pohostinstvu a on nám starou wolfsthálčinou odpovedal. Vyrozumeli sme akurát tak smer, ktorým sa máme pobrať, čo sme aj urobili :) Krčmičku sme našli, vypýtali sme si niečo na osvieženie a k tomu dve zmrzliny. Potom nám čašníčka plynulou slovenčinou a so širokým úsmevom povedala, že však môžme aj po slovensky :D Posedeli sme teda chvíľu, pod páliacim slnkom prešli naspäť celým Wolfsthalom k autu a po úspešnom poldňovom výlete bezpečne prišli naspäť do Bratislavy. Viac fotiek v galérii.

Rakúsko na bicykloch _12.07.2010

Rakúsko je pekné, rakúsko je blízko, poďme naň :)) Nie som vôbec športový nadšenec, ale zo dve bicyklové túry k našim juhozápadným susedom sa mi počas môjho päťročného pobytu v Bratislave podarilo vykonať. Najskôr to bolo v lete 2004 s Dušanom a potom v lete 2006 s Martinom a Soňou. V prvom prípade sme obišli blízke a ďaleké dediny a užívali si prírodu. V druhom prípade sme robili to isté, navyše aj kukali a fotili nejaké pamiatky a na záver našej cesty sme sa pekne usadili do parčíku naprostred Hainburgu, vytiahli rožky s paštikou a pustili sa do zaslúženého jedla :D.

---

zabudol si

na zmrzlinu co sme mali v tom heinburgu...ta bola super

---

zmrzlina

hehe, to mas pravdu :D ta bola genialna

---

Bol som tu a pridem zas

Fantomas:)

---

RE: Fantomas

Nazdar Fantomas, tu inspektor Juve :-) Kedy budes spat :-) ?

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Dušičkový výjazd do Belehradu _1.-2.11.2013

Čo produktívneho sa dá spraviť s voľným piatkom na Dušičky? Predsa ísť na výlet do Belehradu :D

S kolegom Rišom sme sa rozhodli využiť voľný piatok a navštíviť bývalú metropolu celej Juhoslávie. Vychádzali sme ráno okolo 8.30, pred nami sme mali okolo 550km. Našťastie sú naši južní susedovia vo výstavbe diaľnic podstatne promptnejší ako my, takže samotná cesta trvala len okolo 4 hodín :)

Prvú zastávku tesne za maďarskými hranicami sme využili na kúpenie miestnej diaľničnej nálepky. Na rozdiel od slovenskej sa nelepí na sklo, stačí, že sa ŠPZ auta zaregistruje do systému, ktorý je automaticky online prístupný na všetkých kontrolných bodoch. Pri tejto príležitosti sa mi podarilo využiť svoje tvoriace sa základy maďarčiny a s milou pani vykšeftovať pár nových maďarských mincí.Jazyk sa mi zišiel aj pri následnej zastávke na juhomaďarskej pumpe, kde nám pomohol objedať :)

Na srbských hraniciach bolo zvláštne zas vidieť colníkov :) Človek si od toho v rámci Schengenu zvláštnym spôsobom odvykne. Kvalita diaľnice sa po opustení EÚ tiež mierne zhoršila, stále to však nebola taká hrôza ako betónové peklo medzi Brnom a Prahou :D Rozdiel však bol viditeľný v jej obsadenosti: okrem nás sa v hociktorom zo smerov len sporadicky objavilo auto, inak bola diaľnica celkom prázdna.

Cesta ubiehala rýchlo. Po maďarských, napospol nepočúvateľných rádiách, v ktorých sa striedali ľudovky, hovorené slovo a koncerty, sa v Srbsku zjavila vynikajúca rádiostanica, takže ani o hudobnú zábavu nebola zrazu núdza. Rýchlo sme sa prešmykli Vojvodinou a nebadane sme vkĺzli do Belehradu. Po chvíľke blúdenia sme našli aj hotel, v ktorom sme vďaka kamarátovi mali dohodnutú celkom priaznivú cenu a hneď sme sa ubytovali.

Keďže bolo už popoludní a nám poriadne škvŕkalo v žalúdkoch, hneď sme si chytili taxík na ulicu Skadarlija, preslávenú svojimi hostincami podávajúcimi typickú srbskú kuchyňu. Usadili sme sa na terase, keďže aj napriek novembru teplota prekonala 20°C a slnko spolu so zakvitnutými muškátmi dotváralo ideálne, takmer letné obedné kulisy. Objednaná pljeskavica (mleté mäso s hranolkami) a mućkalica (kusy mäsa na paradajkovom základe) boli vynikajúce, objednaná bagetka výborne vypečená a kajmak (mliečny výrobok na štýl hustej zrazenej smotany) voňavý :)

Po obede sme sa vybrali odhaľovať krásy mesta. Prešli sme si hlavné turistické destinácie: budovu bývalého juhoslovanského národného zhromaždenia, park s pevnosťou, miestnu katedrálu, Námestie republiky a pešie zóny. Narastajúcu únavu sme kompenzovali zastávkami v kaviarničkách a konzumáciou rôznych miestnych sladkostí, cheesecake nevynímajúc :)

Večer sme sa potom vybrali do jedného z miestnych klubov, následne sme sa pokúsili nájsť ďalší, ktorý nám bol špeciálne odporúčaný (akurát v ten deň bol zavretý), a tak sme skončili v jednom neďaleko hlavného námestia. Aj napriek výbornej povesti belehradského nočného života tam však bola celkom nuda a obsadenosť tiež nevykazovala priveľké rastové tendencie. Keď únava dosiahla kritický stupeň, rozhodli sme sa vrátiť naspäť na hotel a získať aspoň trochu spánku.

Na ďalší deň sme vstávali už okolo 7.00 (na Rišovu veľkú radosť), keďže ja som potreboval byť popoludní v Bratislava. Po geniálnych raňajkách (takmer všetko predstaviteľné od výmyslu sveta) a check-oute sme ešte zavítali do miestneho nákupného strediska (otvárali o 9.00), kde sme si doplnili zásobu kajmaku, pršutu a všelijakých iných miestnych dobrôt :) Mne sa podarilo na pošte kúpiť pár známok do zbierky a následne nám už nič nebránilo v ceste naspäť na Slovensko. Tá, opäť až na menšie blúdenie v Belehrade, prebiehala veľmi hladko. Pri prechode schengenských hraníc sme sa napríklad dozvedeli, že maximálne množstvo cigariet na osobu pri prechode po zemi sa rovná dvom krabičkám (na rozdiel od cesty lietadlom, kedy ide až o 2 kartóny).

Maďarskom sme opäť prekĺzli viac než hladko a po príchode do Bratislavy sme akurát zhodnotili, že nabudúce si treba na Belehrad vyhradiť viac než len jeden deň -- a to hlavne pri takom vydarenom počasí :)

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

České Budějovice - apríl 2011 _17.7.2013

Po nesmiernom úspechu predchádzajúceho ročníka sa partia doktorandov z FMV rozhodla opätovne zúčastniť konferencie v Českých Budějoviciach. Vzhľadom na našu rastúcu lenivosť prebiehala cesta tentokrát autami, ktoré sme doplna naložili kuframi, vedomosťami a perspektívou mladého vedeckého kolektívu :D Nakoľko sa nám rok predtým veľmi zapáčil Český Krumlov, celkom zámerne sme sa rozhodli ubytovať sa práve tu, v meste, ktoré je synonymom krásy ("Vole, tady je hezky jak v Krumlově, vole" :D).

Vybraný hotel patril k tým lacnejším, ale prekvapivo sa nachádzal priamo na hlavnom námestí Krumlova a bolo to jedno z najútulnejších miest, v akých sme kedy spali. WiFi bola rýchla, recepční milí a vzdialenosť do hospůdek neveľká, čo hotelu len pridávalo na atraktivite :) Aby sme využili všetky formy pohostinnosti, ktoré človeku Krumlov ponúka, jednu z krčmičiek sme hneď aj úspešne vyskúšali :)

Po noci mierne prebdetej nad bakalárskymi konzultáciami bolo ďalší deň potrebné hneď ráno sa dopraviť na konferenciu, kde sme všetci predniesli svedomito pripravené výskumné články a s pocitom dobre odvedenej práce sme sa opätovne mohli venovať miestnej gastronómii. Po prehliadke Krumlova, exkurzii po zámku a návšteve prekrásnych záhrad sme sa trochu uzimení posadili naspäť do áut a vydali sa na cestu smerom na Slovensko. Zámerom bolo navštíviť zámok Hluboká, vychýrený svojou architektúrou a históriou.

Najväčšou výzvou bolo, podobne ako v našom hlavnom meste, parkovanie :) Nakoniec sa nám podarilo zastať v podhradí, odkiaľ nás ešte čakala takmer 15-minútová cesta smerom na hrad. Tam sme museli hodnú chvíľu čakať na sprievodkyňu, a aj tak bola samotná prehliadka skrátená na polovicu -- išlo totiž o posledný turnus, a tak sme odchádzali tak trochu s dlhým nosom. Zámok bol ale aj napriek tomu veľmi pekný a po ceste domov na našu otcovizeň sa v nás opäť rozhostil príjemný pokoj a nálada plná spomienok na pekne prežité dva dni :)

Viac fotiek v galérii.

Konferencia v Českých Budějoviciach v apríli 2010 _3.8.2010

Doktorandská konferencia v Českých Budějoviciach, ktorá sa koná vždy v apríli, sa považuje za jednu z tých lepších v ČR. Preto sme sa spolu s kolegovcami rozhodli nenechať si ujsť túto príležitosť a zúčastniť sa :) Na cestu sme sa vybrali v stredu hneď po Veľkej Noci, 7. apríla. Spolu s Mikim a Peťom sme v Bratislave nasadli na vlak do Brna. Cesta ubiehala bez výraznejších udalostí s výnimkou toho, že nám počas nej začalo poriadne škvŕkať v bruchu. Po príchode do moravskej metropoly sme sa preto rozhodli poobzerať sa po meste a zároveň po nejakej dobrej krčmičke. To, čo sme hľadali, sme našli priamo pod katedrálou. Po kvalitnom "vepřo, knedlo, zelo" zapíjanom tradičným českým nápojom sme sa presunuli naspäť na stanicu, kde sme nastúpili na vlak do Českých Budějovíc.

Keďže išlo o osobák, za cenu cesty do Budějovíc sme dostali aj bezplatnú prehliadku juhočeských dediniek a menších miest. Región je to skutočne malebný, čo dokladovali aj nespočetné množstvá sŕn, zajacov a iných tvorov poskakujúcich v obilí vedľa železničnej trate. Po príchode do Českých Budějovíc sme sa ubytovali a vybrali sa na prieskum mesta, kde sme objavili niekoľko zaujímavých podnikov. Ďalší deň sa k nám ráno pripojil aj Ľubo s Katkou, ktorí prišli na miesto konania autom. Spolu sme absolvovali nabitý deň plný vedeckej tvorivosti a zdieľania nesmierne zaujímavých výsledkov výskumu našich kolegov. Po jeho skončení sme sa zúčastnili na koncerte v miestnom kostolíku a následne sme zakotvili v jednom zo spomínaných podnikov na večeru.

V piatok doobeda sa konala druhá časť konferencie a po nej cesta domov. Išli sme spoločne autom s Katkou a Ľubom a na chvíľu sme sa ešte zastavili v Českom Krumlove, ktorý leží iba niekoľko kilometrov na juh od Budějovíc. Prehliadku mesta sme zakončili pri miestnom hrade, ktorého veža pripomína skôr Rozprávky tisíc a jednej noci ako mesto v strednej Európe. Potom už nasledovala cesta cez Rakúsko naspäť do našej milej Bratislavy. Viac fotiek v galérii.

Uherské Hradiště - február 2010 _18.7.2013

Prvá zahraničná vedecká konferencia vo farbách FMV sa uskutočnila v českom meste Uherské Hradište pod patronátom EPI Kunovice. Vyrážalo sa ráno spoločným minibusom spred budovy EUBA. K zaujímavostiam konferencie patrila účasť stredoškolských študentov so svojimi praktickými projektmi, ako aj mierny organizačný chaos, ktorý zavládol po príchode našej početne bohatej delegácie.

Pozitívom bol takmer spisovný jazyk miestneho obyvateľstva, čo bolo vítanou zmenou oproti zážitku, ktorý som mal pár rokov predtým, keď som chodieval učiť angličtinu na Slezskú univerzitu do Karvinej. Na sever Sliezska sa chodilo vždy na tri dni uprostred týždňa - pri prvej ceste ma po prechode českých hraníc upútal zaujímavý spôsob reči pristúpivších spolucestujúcich. Išlo o niečo medzi češtinou a poľštinou, ale aj keď obom jazykom človek v zásade bez problémov rozumie, ich zmes bola pre mňa absolútne nepochopiteľná. Postupne vyšlo najavo, že ide o miestny severosliezsky dialekt nazvaný jednoducho "ponašimu" (inak, podľa mňa krásny a poetický názov pre jazyk). Druhým prekvapením bolo, že ním nehovorili iba staršie ročníky, ale aj celkom mladí ľudia (dôkazom boli dvaja stredoškoláci, ktorým vo vlaku nebolo rozumieť ani slovo) :) V tomto išlo o situáciu podobnú našej záhoráčtine, kde nás na jednej stanovačke partia mladých deviatakov tiež prekvapila výrokmi typu "Francku, cos to zedeu?" :D

Každopádne, konferencia prebiehala podľa plánu a po dobre vykonanej celodennej práci sa naša skupinka zastavila v centre mesta, kde si doplnila zásoby výborných moravských vín pre potreby domácej spotreby a vydala sa na spiatočnú cestu :)

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Šachový turnaj v Poľsku _23.11.2013

Poľsko si v mojom srdci udržiava osobitné miesto. Okrem krásnej tradície výroby vynikajúcich oštiepkov a kvalitného mäsa to bola totiž aj prvá cudzia krajina, ktorú som ako dieťa navštívil.

Písal sa rok 1992 a k nášmu severnému susedovi sme sa spolu s ďalšími šarvancami a pár rodičmi vybrali dosiahnuť šachovú slávu a nesmrteľnosť. Akcia sa konala v meste Katovice, konkrétne v telocvični miesnej školy. V turnaji sa nám darilo, moja sestra dokonca vyhrala medailu za najmladšieho účastníka turnaja :) Jednou z mála vecí, na ktoré si okrem samotného turnaja takto s odstupom času spomínam, boli neokožované domy s tehlovou fasádou :)

Druhou zaujímavosťou bolo ubytovanie v miestnej škôlke :) Aj vzhľadom na povestnú kvalitu jedna v tejto lokalite sa párky, ktoré boli na večeru, asi trom štvrtinám prítomných detí vzpriečili v žalúdku a hľadali si rýchly východ smerom odkiaľ prišli :)

Na turnaji sme síce nevyhrali, zato sme si však domov odniesli na najbližších pár rokov aspoň nechuť k tomuto inak vynikajúcemu, zdravému a výživnému jedlu :D

Prechádzka po Zakopanom _24.11.2013

Ďalší výlet do Poľska bol už o poznanie príjemnejší a konal sa niekedy na prelome rokov 2009 a 2010. Keďže sme sa nachádzal v regióne, vybehli sme na opačnú stranu Tatier, do milého a útulného mesta Zakopané, trošku sa poprechádzať a dať si zmrzlinu. Tak sme sa poprechádzali, dali si zmrzlinu a išli domov :D

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Letná škola Danubia 2005 _8.12.2007

V lete 2005, po skončení EB termu sme sa zúčastnili letnej školy Danubia. Systém Danubie je taký, že celá tlupa 60 ľudí sa presúva z krajiny do krajiny, v každej strávi cca. 6 dní, takže celý podnik s 5 krajinami zaberie mesiac. V každej z krajín sú jednak prednášky (Financie alebo HR management) a okrem toho exkurzie, program, po večeroch zábava v kluboch a tak :) Stretla sa tam kopa cool ľudí a kto neverí, nech sa spýta Andreja a Jarka, ktorí boli na Danubii rok po mne.

Danubia 2005 začala v Prahe, kam sme sa presunuli autobusom deň pred oficiálnym začiatkom projektu. Po ubytovaní na jednom z vysokoškolských internátov nasledovala návšteva obchodu a zaslúžený oddych. Po oficiálnom otvorení, ktoré sa konalo ďalší deň a malo formu slávnostnej recepcie, nasledovalo niekoľko dní prednášok a workshopov na VŠE a v priestoroch českej Erste Bank. Zaujímavosťou bola plavba loďou po Vltave, návšteva Petřína a prehliadka starého mesta.

Po pár dňoch nasledoval presun do Bratislavy. Celá skupinka bola ubytovaná na internáte Starohájska, kde mali akurát letnú odstávku teplej vody (body pre Slovensko 1:0). Nasledovalo opäť kolo prednášok a workshopov na EUBA a v sídle SLSP na Záhradníckej. Prihovorila sa nám samotná Regina Owesni Straka, ale vzhľadom na bohatý sociálny program Danubiákov, ju niektorí členovia výpravy počúvali cez zatvorené oči :) Prednášky na EUBA sme mali s veľmi milou pani, ktorá na tabuľu kreslila kvietky, však mala mierny deficit jazykových zručností v anglickom jazyku (vyjadrenia typu: "jú ár e debil", "it vos d trty trt pejdž" a pod.) -- body pre Slovensko 2:0.

Highlightom bratislavskej etapy bol tzv. národný večer, ktorý sme organizovali ešte pred naším odchodom do Prahy. Najskôr sa išlo loďou na Devín a naspäť (s prehliadkou hradu a jedlom), potom večer nasledoval záťah v Slovak Pube aj s folklórnym súborom a ľudovou hudbou.

Nasledoval opäť presun autobusom do Budapešti. Kvalita prednášok a workshopov na Corvinus University sa oproti Bratislave prudko zvýšila, ubytovanie bolo podobné ako u nás. Absolútne si nás však získali svojím národným večerom, ktorý sa konal v krásnom secesnom hoteli Gellért. Obsahom bola ochutnávka maďarských vín, o.i. aj tokajského. Bolo to asi prvýkrát, čo som si ako dovtedy prísny abstinent vychutnal víno. Išlo o prvé semienko našich budúcich ochutnávkových večerov s Jarkom :). Navštívili sme aj zámok v Gödölő (vrátane zaujímavého múzea histórie s mapami Veľkého Uhorska na každej stene), klub Gödör, či termálne kúpele Széchenyi.

Po Budapešti prišiel presun do ďalšieho mesta, Záhrebu. Ten vyhral cenu za najlepšie party-mesto celej letnej školy. Bývali sme takisto na internáte, do školy chodili električkou a popri povinných prednáškach sme si stihli pozrieť centrum mesta (pomerne malé), zabaviť sa v kluboch na jazere a pripraviť sa na poslednú etapu Danubie, ktorou bola Viedeň.

Tam na nás čakala Wirtschaftuniversität Wien, hlavný organizátor letnej školy. Národný večer bol skvelý, v priestoroh českej školy (ktorej riaditeľom bol otec jedného z našich spoludanubiákov) podával sa tradičný Schnitzel, tancovali sa rakúske alpské vypalováky a Klemens, jeden z členov rakúskej delegácie, sa dokonca obliekol do tirolského kroja a celý večer poskakoval v Lederhosen :) Nasledovalo oficiálne ukončenie Letnej školy Danubia, nechýbalo kvarteto hrajúce Európsku hymnu a záverečná recepcia. Potom prišla afterparty na internátoch neďaleko Mariahilferstraße, výjazd polície riešiacej rušenie nočného kľudu a rozlúčka s rakúskymi a ďalšími kolegami, s ktorými sme toho za celý mesiac nemálo prežili.

THE END.

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Slovinsko 2003 _8.12.2007

Jedna geniálna akcia. Združenie na podporu vidieka organizovalo v lete 2003 dvojtýžňový (úplne zadarmo) workshop v Slovinsku. Bol to workshop o rozvoji mikroregiónov v spolupráci s troma krajinami - Slovensko, Slovinsko a Nemecko. "Delegácie" Slovenska a Slovinska pozostávali väčšinou z vysokoškolákov. Nemci (inak z Thüringen) boli iný prípad. Boli to decká (okolo 20 ročné :D ) z jedného edukačného inštitútu, ktoré z nejakého dôvodu nedokončili školy a tam sa učili nejakým povolaniam.

Náš program pozostával zo spania vo vojenských stanoch, v ktorých bolo v noci strašne zima (pod 10°C, lebo to bola taká horská kotlinka) a cez deň strašne teplo (isto vyše 30°C), jedenia v miestnej reštike (každý deň iná pochúťka. Veľmi mi tam chutilo.) a potom rôznych iných aktivitiek. Tieto aktivitky boli jednak nejaké menšie diskusie, workshopíky, prezentácie našich regiónov, ale aj pozeranie filmov (Ghost Ship - trávil som prekladaním z anglictiny do nemciny pre chalanov), chodenie na "treasure hunt" (trval asi 2 hodiny, počas ktorých sme z mestečka Podsreda vystúpili až na zámok, hľadali odpovede na otázky ohľadom miestnej prírody a histórie, ako aj všeobecných vedomostí -- napríklad, ako sa volal patrón hasičov, a pod.). Nasledovali prechádzky po okolí, kultúrna simulácia Derdiáni, menšia turistika po okolitých horách, exkurzie do neďalekých miest (výborná bola návšteva Titovho rodiska Kumrovca, či kláštora v Olimje), návštevy koncertov (saxofónový na hrade bol skvelý) a prípravy záverečnej divadelnej hry (tú sme nacvičovali v nemčine a mojou úlohou bolo hrať nejaký prízrak, ktorý zahlásil: "Kto si ako ustelie, tak bude spať"). Po skončení predstavenia bola na hrade hostina -- doteraz si pamätám na geniálne mäsko a úžasné cesnakové zemiačky, aké som odvtedy už nejedol.

Po večeroch sme potom väčšinou sedeli okolo ohňa, skúšali slovinský národný šport (niečo podobé baseballu), hrali karty alebo kocky, spievali a bolo nám strašne dobre. Všetky decká boli fakt zlaté, ale najviac fanj boli Nemci, ktorí nás zo začiatku najviac vystrašili a o ktorých sme si predtým mysleli, že budú poriadni grázli (štvorfarebné vlasy, vysoké kanady, kopa piercingov, kožené háby, visiace reťaze... ). Nech žijú predsudky :).

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Dovolenky v Chorvátsku _8.12.2007

Prvýkrát sme išli do Chorvátska asi v roku 1998, potom sme šli o rok a potom ešte niekedy cez prázdniny roku 2002. Chodievali sme do mesta Supetar (Stätý Peter - hehe) na ostrove Brač na juhu krajiny. Domáci boli super milí, pláž asi 5 minút od domu, no proste paráda. Miestne decká boli tiež fajn, čo-to sme pochodili, pokecali, pozabávali sa. Navštívili sme Zlatný Rad, niekoľko ďalších mestečiek na ostrove, cestou cez Chorvátsko sme sa tiež zastavili na Plitvických jazerách. Bolo super. Inak, je to ten istý ostrov, kde žil aj Kukučín (videli sme jeho rodný dom). Nečudujme sa - je tam pekne.

---

to kto je toto?

super fotka peto, pripomenulo mi to časy opekačie u vas v záhrade, s našou axou..:) ach kde su tie bezstarostné časy????

---

RE: to kto je toto?

Hej, ved to... minule som si tiez pozeral nejake stare fotky... ako keby to bolo len vcera a popritom je to uz tak davno... Nechapem, kedy to tak ubehlo, ale niektore veci mi fakt chybaju...

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Všade dobre, doma najlepšie _8.12.2007

Nuž tak. Slovensko. Domovina. Rodná Hruda. Otcovizeň. Slovakia, Slowakei, Szlovákiá, Eslovaquia...

Trochu sme pochodili Veľkú aj Malú Fatru, okolie Bratislavy, trocha Tatry, neveľmi Oravu a vďaka AIESECu aj kopu iných viac či menej známych miest po celom Slovensku. Ďakujeme Wikipedii za poskytnutie niektorého obrazového materiálu :).

---

prirodoveda

---

RE: prirodoveda

:)

---

prirodoveda

---

prirodoveda

---

RE: murcatko

Hehe, predtým som si nevšimol, že si sem písal :)

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Ázia

Potulky po Turecku, Iráne, Gruzínsku a Azerbajdžane v roku 2013.

---

výskum

Nič

---

RE: výskum

no, keď nič, tak nič :D

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

1. Trip po Turecku, Iráne, Gruzínsku a Azerbajdžane

---

Trip po Turecku, Iráne, Gruzínsku a Azerbajdžane - august-september 2013 25.12.2013

top

---

Viac fotiek v galérii.

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Výlety po severe Eurázie _20.6.2013

Mojou prvou návštevou Škandinávie bol výlet do Švédska s Ľuborom, Kubom, Lukášom a zvyškom "skupiny" v roku 2007, za ktorý vďačíme najmä Danovi a jeho znalosti lacných leteniek od Ryanairu :). Vo februári 2010 nasledoval pobyt v rámci projektu NIL / Quo Vadis Európa. Išlo o päť dní strávených na Islande a o tri mesiace neskôr zavŕšenie celého projektu v Nórsku.

Najčerstvejším zážitkom z oblasti bol päťdňový trip do Moskvy

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Trip po Moskve v júni 2013 _21.6.2013

Jediný, kto v Moskve v noci spí, je Lenin.

Asi takto by sa dal charakterizovať jeden z dojmov, ktorý si odnášame po päťdňovej návšteve metropoly Ruska. Pre mňa išlo o prvú cestu východne od Michaloviec, nebol som si preto istý, čo presne na "ďalekom východe" čakať.

Všetko sa začalo v nedeľu, 16. júna 2013, kedy sme sa aj s kolegami na obed dostavili na bratislavské letisko, odkiaľ na nás čakal jediný denný let medzi Bratislavou a Moskvou. Prekvapením bola okrem nového terminálu aj veľkosť lietadla, ktoré by človek skôr čakal na trase Bratislava-Košice :)

Po asi dvoch hodinách sme pristáli na moskovskom letisku Vnukovo, ktoré je len o niečo väčšie ako to naše. Nasledovalo čakanie na vlak a asi hodinový presun na stanicu Kievskaya. Tu sme absolvovali prvý stret s moskovským metrom. Je úžasné :) Každá stanica celkom iná, niektoré v cárskom štýle, z iných sršia obdobia socialistického realizmu, tie najnovšie majú zas bližšie k postmoderne. Zaujímavým fenoménom je úžasná tlačenica, ktorá v metre nastáva, ľudia sa hrnú zo všetkých smerov a vysoko asertívne si razia cestu do vagónov - a to aj napriek tomu, že v špičke chodí metro každých 30 sekúnd :D Krásne to ale odráža moskovskú realitu: kto sa neprebije a nepredčí ostatných, zostane pozadu. Ďalšou zaujímavosťou, na niektorých staniciach, je systém označovania lístkov: turnikety nie sú zatvorené a neotvárajú sa po vložení lístka, ale naopak. Sú otvorené, ale ak sa niekto pokúsi do nich vstúpiť bez toho, aby si najskôr označil lístok, prudko sa zatvoria a previnilcovi seknú železnými vrátami po nohách :D Úžasný systém proti čiernym pasažiarom :D

Previezli sme sa teda kaľcevoj líniou dve zastávky na stanicu Belorusskaya. Pre všetkých, ktorí čítali knižku Metro 2033 má cesta moskovskou podzemnou sieťou aj dodatočný rozmer: pri menách jednotlivých staníc sa človeku v mysli vynárajú obrazy zbedačených ľudí snažiacich sa o prežitie v postapokalyptickom svete, predierajúcich sa s tovarom tmavými tunelmi medzi obývanými stanicami ako ostrovmi civilizácie.

Po príchode do cieľovej stanice človek ponorivší sa do podobných úvah takmer očakáva, že hrubé oceľové vráta vedúce na povrch budú zatvorené -- ale nie sú :) Nachádza sa za nimi celý svet plný hektického života na povrchu. Unavene sme sa aj my ponorili do davu a nechali sa unášať smerom k východu zo stanice. Aj napriek tomu, že bolo takmer 10 hodín večer, bolo von stále svetlo. Uličkami Moskvy sme sa presunuli na Slovenský dom, akési malé Slovensko uprostred ruskej metropoly, kompletné aj so slovensky hovoriacim personálom, haluškami, horalkami a kofolou :)

Rýchlo sme sa ubytovali a vydali sa hľadať niečo na jedenie, pričom nás takmer dvakrát zrazili veľké terénne autá, nie celkom rešpektujúce červenú na semafore :D Neďaleká gruzínska reštaurácia bola plná svadobných hostí, kuchyňa v Slovenskom dome bola zatvorená, a tak nám nezostávalo nič iné ako kráčať niekoľko blokov až k stanici Mayakovskaya, kde kolega Pali poznal non-stop otvorený "diner" v štýle amerických 70. rokov. Reštaurácia bola plná, ušiel sa nám posledný stôl - neďaleko sedeli skupinky Rusov a užívali si vodné fajky. V Moskve ich nájdete na každom kroku a svojmu okoliu vždy poskytujú auru pokoja a ľahkej mystickosti.

Obsluha bola veľmi milá, aj keď na naše pomery trošku pomalá, čo dokonale zapadalo do atmosféry diskohitov znejúcich z reproduktorov, spomínaných vodných fajok, chrómovo-červeného nábytku a koženkových sedačiek. Hamburgere, ktoré sme si objednali, boli výborné a prvý večer v Moskve, meste, ktoré nespí, na nás urobil vysoko pozitívny dojem.

Ďalšie ráno sme vstávali pomerne zavčasu -- bolo treba absolvovať raňajky, presunúť sa na výstavisko, vybaviť stánok a potom absolvovať deň na výstave - chodením, oslovovaním spoločností a snahou o získanie čo najviac informácií o možnostiach spolupráce. Treba poznamenať, že sme mali šťastie na počasie: týždeň pred naším príchodom sa ortuť teplomeru šplhala k 40, my sme si užívali krásne teploty do 30°C. Budovy však boli ešte vyhriate, a tak mali kolegovia zásadný problém: zatvorené okno = sauna, otvorené okno = hluk z mesta, ktoré nespí :) Tak sa stalo, že som bol jediným z našej výpravy, ktorý sa dobre vyspal, keďže voči hluku som celkom imúnny :)

Po príchode na výstavisko (vyžadoval si asi polhodinovú cestu trolejbusom s následným 15-minútovým pochodom) sme sa ocitli uprostred Moskva-City -- modernej štvrte s rýchlo rastúcimi mrakodrapmi. Na stánku sme mali pripravené všetky potrebné veci a bannery, ktoré sme nasledujúcu polhodinu rozvešiavali po sadrokartónových stenách. K zaujímavostiam pracovného dňa patril obed priamo na výstavisku, v rámci ktorého si za úbohé špagety účtovali takmer 20 eur, čo nás presvedčilo o tom, že Moskva skutočne je drahé mesto.

Druhým highlightom bola večerná plavba loďou po rieke Moskva. Výborný network bol podporený nie len kvalitou servírovaného jedla, ale aj súťažou, ktorá sa rozvinula medzi vybranými slovenskými a ruskými zástupcami vystavovateľov: úlohou bolo prekonať druhú stranu v požívaní rôznych silnejších či slabších nápojov. Treba povedať, že aj napriek odporu ruských kolegov boli ich slovenskí náprotivkovia neraz úspešnejší, čo sa považovalo za jeden z najväčších úspechov celej výpravy :D Z rieky bol tiež vynikajúci výhľad na väčšinu známych moskovských pamiatok od Kremľa, cez Chrám Krista Spasiteľa, monument Petra Veľkého, raketoplán Buran (do vesmíru letel iba raz, potom ho vyradili a zaparkovali k rieke), bývalú budovu RVHP, budovu ruskej vlády, atď.

Asi po troch hodinách sa loď vrátila na výstavisko, odkiaľ sme sa pobrali (s malou zastávkou v jednom uzbeckom podniku -- veľmi štýlovom) naspäť na Slovenský dom. Pri tejto príležitosti som sa musel uchýliť k pomerne extrémnym prostriedkom aby som sa ubránil všemožnému tlaku na konzumáciu alkoholických výrobkov -- keď nepomohli protesty žiadneho druhu, zabrala až imaginárna choroba pečene :D Zaujímavosťou sú tiež moskovské taxíky, kde popri oficiálnych bežne fungujú aj tzv. "súkromné taxi", t.j. auto, ktoré ide okolo, zastane vám a za nejakú vopred dohodnutú sumu vás prepraví na miesto určenia -- veľmi pekný spôsob, ako si večer privyrobiť :)

Čo sa týka Slovenského domu, nachádza hneď cez cestu od slovenskej ambasády -- pomerne jednoduchej asi štvorposchodovej kockovej budovy schopnej poňať celú plejádu zamestnancov diplomatických služieb. Architektúra hotela sa nesie v podobnom duchu, pričom vidno jeho pôvodný socialisticko-realistický koncept, ako aj snahy o jeho nie príliš dávnu modernizáciu. Zaujímavosťou je, že vstup do hotela je otvorený len pre Slovákov a ich hostí. Vzhľadom na historické vzťahy sa medzi Slovákov však pre tieto účely rátajú aj občania ČR a naopak, medzi Čechov s povolením na vstup do Českého domu sa rátajú aj Slováci -- veľmi pekný príklad spolupráce :)

Kedysi vraj malo Československo pri Moskve okrem ambasády aj krásnu daču na jazere u lesa s lacným jedlom, krásnou prírodou a milou obsluhou... po zmene režimu ju však predalo, čo bývalí diplomati dodnes ľutujú...

Utorok sa opäť niesol v pracovnom duchu. Kolegovci spali už lepšie a my sme sa rozhodli inovovať spôsob dopravy na výstavisko s využitím metra. Išlo o cestu na stanicu Kyevskaya kaľcevoj líniou s následným transportom po bledomodrej až na zastávku Vystavochnaya, čo síce ušetrilo len asi 10 minút trasy, odpadla ale nutnosť 15-minútového pešieho transportu. Zaujímavé v ten deň bolo, že po predchádzajúcom večeri boli niektorí slovenskí vystavovatelia unavenejší ako obvykle -- ich ruskí protihráči sa však celý deň ani neukázali :D

Deň prebiehal bez problémov a po večernom presune na hotel nás čakalo stretnutie slovenských expatov pôsobiacich v Rusku. Dozvedeli sme sa mnoho zaujímavostí o drahom, aj keď výnosnom živote v Moskve, ale aj o obetiach, ktoré sa za to platia vo forme 13-15 hodinových pracovných dní a nemožnosti oddychu od práce. Vrcholom večera bola, samozrejme, špecialita slovensko-ruskej kuchyne: grilovaná mierne zaúdená makrela :D Lepšiu pochúťku som už dávno nemal :D Pri tejto príležitosti sme sa tiež dozvedeli o spôsobe lovu tigrov na Sibíri: do divočiny sa ide minimálne na 2 týždne naplnené sliedením, stopovaním a obkľučovaním vyhliadnutého tigra. Po večeroch, aby zahnali chlad tajgy, nakladú lovci okolo tábora do kruhu raždie, zapália ho a nechajú horieť. Teplý vzduch sa koncentruje vo vnútri ohnivého kruhu, poskytujúc poľovníkom príjemnú teplotu na spanie.

Neskôr večer sme sa rozhodli využiť dostatok nočného svetla a zašli sme na Arbat - akúsi obdobu našej Obchodnej ulice - väčšina obchodíkov už bola vzhľadom na pokročilú dobu zatvorená, ale niekoľko suvenírových malo ešte stále dvere dokorán. V jednom sme sa zastavili, zohnali všetky potrebné magnetky a pohľadnice, porozprávali sa s milými majiteľmi, dostali od nich darček na rozlúčku a ešte sa aj odfotili s plastovou kravou stojacou pred jeho vchodom :D Nasledovala prechádzka do jednej zo stále otvorených kaviarní, večerné virgin mojitko a v príjemnej atmosfére cesta naspäť na hotel.

Aj tretí deň výstavy ubehol pokojne, cestu metrom sme mali už v malíčku a keďže jeden z kolegov bol celý deň na rokovaniach, rozhodli sme sa s druhým kolegom ukázať výstavisku stredný prst a ísť sa naobedovať inde. Odpoveď sme našli neďaleko vo forme obchodného centra s milými kaviarňami a jednou veľkou talianskou reštauráciou :D Samozrejme, obsluha bola aj tu pomalá, ale ceny boli aspoň rozumné a kvalita pizze celkom obstojná :) Na tomto mieste som sa dozvedel, že v Rusku je celkom neprípustné do vreckovky smerujúce čistenie nosa na verejnosti - považuje sa to za niečo, čo patrí do súkromia. Zvyšok dňa prebehol bez závažnejších udalostí, najlepšia časť celej cesty sa ale mala ešte len začať:

Večer som sa po jedenástej metrom presunul na Kievskiy vokzal. V metre bolo plno vojakov, ktorí sú v Rusku predmetom záujmu nejednej spanilej devy. Ruská vojenčina je totiž ešte stále klasická (dlhé pochody, behy, vytrvalostné disciplíny) a chalanov z najrôznejších kútov krajiny zocelí tak, že by nemali problém rutinne vyhrávať súťaž o železného muža -- čo aj na prvý pohľad vidno :) Po príchode na stanicu bol čas na chvíľku fotenia s následným presunom na 11. nástupište, kde mal práve prísť vlak transsibírskej magistrály a s ním aj Matúš z dvojtýždňového tripu z Vladivostoku az do Moskvy :) Vlak prišiel prekvapivo načas, hneď sa z neho vyrojila slovensko-francúzsko-poľská skupinka napoly unavených cestovateľov. Okrem Matúša bol medzi účastníkmi zájazdu ešte jeden prvák z FMV - obaja sa po polročnom pobyte na MGIMO vracali naspäť na Slovensko, Matúš hneď na nasledujúci deň. Preto zostávalo jediné: využiť na spoznanie nočnej Moskvy a pochodenie jej zákutí nasledujúcich pár hodín.

Najskôr sme sa metrom presunuli na Kitai Gorod - jednu zo staníc neďaleko centra Moskvy - zvyšok skupinky sa od nás po ceste odpojil, Matúšov batoh vzali na intrák a odľahčení sme sa pustili do potuliek hlavným mestom. Prvé kroky, samozrejme, smerovali k jedlu :D Matúš poznal non-stop stánok, kde predávali vynikajúcu shawarmu - pôvodne turecké jedlo podobné kebabu. Sadli sme si do neďalekého parčíku a preberali sa udalosťami posledného pol roka. Matúš spomínal na celé dva týždne, najmä na výlety okolo Bajkalského jazera, kde členov skupinky naháňalo stádo besných turov a opití rybári, na príbehy z vlaku a historky, ktoré sa zvyknú diať len vtedy, keď sa pol tucta ľudí na 2 týždne zatvorí do kupé vlaku :D

Z parku sme sa po hodinke začali presúvať smerom k Červenému námestiu. Prechádzka bola veľmi príjemná, letná horúčava mesta už ustúpila sviežemu nočnému vzduchu a zabratí do rozhovoru sme sa zrazu ocitli pod múrmi zakázaného mesta. Pozreli sme si miesto odpočinku Vladimíra Iľjiča - jediného Moskovčana, ktorý v noci spí, čo bola pravda, pretože aj napriek pokročilej nočnej hodine sa námestím stále trúsili hlúčiky ľudí a prekážali pri fotení :). Zaujímavá bola aj jedna z brán vedúca na Červené námestie a tiež nekropola -- jeden z kremeľských múrov, pri ktorom je pochovaná väčšina potentates bývalého režimu, vrátane Stalina či Chernenka.

Z námestia sme sa popri Chráme Vasilia blaženého (v noci vyzerá skutočne neobyčajne) presunuli na nábrežie, po ktorom sme prišli až k obnovenému Chrámu Krista spasiteľa, známeho okrem iného pre protesty dám z Pussy Riot :) Treba povedať, že budova so žiarivo bielou fasádou a zlatými vežičkami vyzerá v noci skutočne majestátne. Pre istotu sme budovu obišli dookola, či niekde náhodou nebudú pootvorené dvere, ktorými by sme sa mohli dostať dnu :) Vzhľadom na to, že bolo okolo druhej v noci, sme ale žiadne nenašli. Sadli sme si preto na lavičku pred chrámom a pokračovali v rozvíjaní starých príbehov a debát, ktorých čas prichádza iba veľmi vzácne, počas hlbokej noci, kedy aj Moskovčania už spia a bdie iba niekoľko nekľudných duší zdieľajúcich pod hviezdnatým nebom zákutia plné malých aj veľkých otázok o tom, čo bolo a čo bude.

Onedlho prišiel čas pohnúť sa zas ďalej. Prekročili sme most cez rieku Moskvu a po druhom brehu sme sa vydali smerom naspäť ku Kremľu. Bola škoda, že sa nám nepodarilo pozrieť si žiadny z miestnych chrámov zvnútra. Podľa informácií zasvätených je interiérovo najkrajší a najmajestátnejší asi práve Chrám Krista spasiteľa. V Chráme Vasilia blaženého v podstate neexistuje väčší otvorený priestor a celá stavba je skôr bludiskom chodbičiek a väčších či menších miestností.

Pomaly sme uličkami mesta prišli až do Kitai-Gorod, kde sme dostali chuť na niečo pod zub. Vkročili sme do jednej z otvorených non-stop kaviarní a pochutili si na rannom občerstvení. Z kaviarne smerovali naše kroky ešte k Bolshemu teatru, krásne sa vynímajúcemu oproti modrajúcej oblohe. Tu sme zostali ďalšiu hodinku, odpovedali na otázky zvedavých policajtov, vyšetrujúcich údajnú bitku, ktorá sa mala stať neďaleko od nás a pokračovali v načatých témach.

Pred siedmou, kedy sa už človeku do očí vkrádal okrem denného svetla aj raňajší spánok a nočný chlad prenikol takmer až do kosti, sme sa rozlúčili a každý nasadli na opačný smer jedného z prvých ranných metier. Matúša čakala cesta na internát po veci a následný transport na letisko, ja som mal pred sebou posledný deň výstavy. Prídúc na Slovenský dom som si doprial zaslúžených pár okamihov spánku a v dobrej nálade sa vybral na raňajky. Tie sa podávali, ako vždy, vo veľkom štýle - párky, slaninka, šunky, vyberané syry, vajíčka, chutný chlebík aj s ovocím a jablkovými, resp. pomarančovými džúsmi mi vždy vedeli zlepšiť náladu a naštartovať telo do nového dňa :)

Výstava prebehla opäť bez problémov, po jej skončení sme zbalili naše veci zo stánku a nechali ich odviezť na Slovenský dom, odkiaľ by ich mali ochotní pracovníci uprostred leta pretransportovať na Slovensko. Večer nasledovalo ešte stretnutie mladých Slovákov v Moskve, študujúcich na MGIMO, či iných viac alebo menej známych školách. Po veľmi príjemnom posedení sme sa rozlúčili a išli na izbu nabrať sily pred piatkovým odletom.

Ráno sme si teda pobalili veci a dali zbohom nášmu moskovskému ubytovaniu. Zaujímavá situácia nastala na recepcii pri platení, kedy POS terminál zo zvláštneho dôvodu odmietal našu kratu, museli sme si teda hotovosť vybrať vo vedľajšom bankomate a zaplatiť tak... nebyť rezervnej 100€-ky, ktorú som mal v peňaženke, by som vzhľadom na limit karty pre hotovostné výbery bol musel zostať na hoteli ďalší mesiac umývať riad - nakoniec ale všetko dobre dopadlo a z hotela sme vyštartovali na letisko. Nešli sme však metrom a vlakom, ale autami, ktoré vybavila sestra jedného z kolegov žijúca už roky v Moskve. So sebou na Slovensko sme brali kolegovho synovca, asi 4 či 5-ročného chalaniska, ktorý okrem ruštiny rozumel aj veľmi dobre po slovensky. Chalan bol ako živé striebro, behal skákal a celkovo sa tešil z výletu za bábuškou. Pri tejto príležitosti som si tiež prvýkrát uvedomil, aký je rozdiel v smiechu medzi slovenskými a ruskými deťmi: zatiaľčo slovenské hovoria pri šteklení "chichichi", ohromia človeka ich ruskí vrstevníci úplne prekvapivým a tak trochu vlko-zajacovským "yay, yay, yay" :D :D :D

Let domov prebiehal až na pár menších turbulencií pri vzlietaní, bez problémov, malého sme úspešne pretransportovali na Slovensko a mne sa prvýkrát podarilo zo vzduchu odfotiť známe miesta na Slovensku -- pri spiatočnom lete bolo vidno nie len Tatry, ale aj Mošovce - moju rodnú obec :)

Čo povedať na záver? Moskva bola úžasná, cesta do nej poučná a tešíme sa zas na ďalšie dobrodružstvá :)

Viac fotiek v galérii.

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Výlet do Nórska v máji 2010 _6.8.2010

Po workshope na Islande sme sa už všetci tešili na poslednú časť nášho projektu Quo vadis Europe?, ktorú pripravovali naši nórski kolegovia z university v meste Bergen. Cesta sa začala vo štvrtok, 6. mája naším odchodom z Bratislavy do Viedne a následným odletom do Kodane. Z Kodane, kde sme mali niekoľko hodín na oddych medzi letmi, sme sa potom presunuli priamo do nórskeho mesta Bergen (mimochodom, ak môžete, vyhnite sa spoločnosti Scandinavian Airlines, lebo služby na palube boli prakticky neexistujúce - zato ranný Fly Niki bol super :D). Tu sme nakúpili alkohol pre jedného z Nórov, ktorý sa chystal na rodinnú oslavu manželkinho úspešného obhájenia dizertačnej práce. Z nejakého dôvodu je totiž alkohol v Nórsku podstatne drahší ako v duty-free zóne na letisku. Keďže letisko sa samozrejme nachádza za mestom, nasledovala ešte asi hodinová cesta autobusom. Po tom, ako sme sa ocitli na hlavnom námestí, začalo sa hľadanie hotela. To prebehlo pomerne bez problémov a po našom ubytovaní nás už nórski hostia brali na veľmi milú večeru.

Piatok sa niesol v znamení workshopov a diskusií o budúcnosti Európskej únie z pohľadu kultúry. Podvečer sme sa vybrali na kopec nad mestom, z ktorého je na celý Bergen krásny výhľad a dali si zmrzlinu (za 7€ :D). Odtiaľ nás nórski kolegovia vzali na prehliadku "starého mesta" nazvaného Bryggen. Ide o časť Bergenu, ktorá sa nachádza na nábreží a tvoria ju pestrofarebné murované aj drevené domy pôvodne slúžiace hanzovým kupcom. Práve členstvo v Hanze pritom dalo Bergenu typický obchodnícky ráz. Videli sme aj starú pevnosť, ktorá pred storočiami slúžila ako sídlo nórskeho kráľa.

Zoznámili sme sa tiež s recepčným hotela, pôvodom Ekvádorčanom, ktorý si vzal Nórku a presťahoval sa do tejto severskej krajiny (nechcem si ani predstaviť, ako tam musí so svojou južanskou krvou cez zimu trpieť...). S manželkou sa už síce medzi časom rozviedol (a dal tak za pravdu latinskoamerickým telenovelám), ale v Európe predsa zostal. Ja som bol v siedmom nebi, keďže som zasa našiel spriaznenú latino dušu a zdalo sa, že aj jemu padlo celkom dobre s nami pokecať. Zistili sme, že uvažuje nad otvorením vlastnej reštaurácie a že je skutočne vynikajúci kuchár :) Rozhovor prerušila až polnoc a skutočnosť, že Mauricio, ako sa náš spoločník volal, musel ráno už okolo 6.00 pripravovať raňajky.

Sobotňajší program bol voľnejší, dostali sme sa preto na výlet loďou po fjorde, ktorý spája Bergen s morom. Plavba trvala niekoľko hodín, počas ktorých sa nám podarilo uvidieť nórsku vidiecku architektúru - domčeky na pozadí impozantných hôr učupené medzi bralami a morom pôsobili nesmierne romanticky :) Niektoré mali dokonca strechu pokrytú trávou, resp. machom. Nedeľa bola pracovne podstatne bohatšia; rokovalo sa od rána až do večera :) V pondelok ráno sme sa rozlúčili s našimi islandskými kolegami (ktorí, mimochodom, zostali kvôli excesom ich domáceho miláčika - sopky Eyjafjallajökull - visieť v Oslo), zbalili sa a absolvovali spiatočnú cestu na letisko, do Kodane, Viedne a následne do našej milej a drahej Bratislavy :). Viac fotiek v galérii.

---

super aj ja by som chcela ísť...

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Výlet na Island vo februári 2010 _7.8.2010

Minulý rok sa vtedajším prvákom doktorandského štúdia na FMV EUBA podarilo získať grant z fondu NIL (Norway, Iceland, Liechtenstein) na projekt Quo vadis Europe?, ktorý sa mal uskutočniť v akademickom roku 2009/2010. V rámci neho nadviazala FMV spoluprácu s partnerskými univerzitami v islandskom meste Akureyri a nórskom Bergene. Po úvodnom stretnutí a otvorení projektu, ktoré sa odohralo na jeseň 2009 v Bratislave, nasledovala druhá fáza workshopu v Akureyri.

Výlet sa začal v pondelok, 8. februára pred štvrtou ráno, keďže niečo po štvrtej už odchádzal autobus spod Nového mosta na Schwechat. Prvým problémom bolo o takejto hodine zohnať taxík. Vyskúšal som všetky čísla, ktoré som mal, no bez úspechu. Až asi na piaty pokus sa našiel voľný taxikár a aj to som musel na neho číslo zháňať od kolegu. Pozitívom bolo, že k autobusu som nedorazil ako posledný a cesta sa teda mohla začať :) Zo Schwechatu sme leteli do Kodane a odtiaľ spoločnosťou Iceland Air do Reykjavíku. Zatiaľčo počas ranného hodinového letu sa podávali raňajky a občerstvenie, počas štvorhodinového letu s Iceland Air sme dostali tak akurát pohár vody... a ešte aj letušky boli nepríjemné.

Po prílete na medzinárodné reykjavícke letisko Keflavík (čítaj [keplavík]) sme si zaplatili autobus, ktorý nás odviezol na druhé, vnútroštátne letisko. Odtiaľ sme sa malým vrtuľovým lietadlom za 45 minút prepravili na severné pobrežie Islandu, do mesta Akureyri. Po tom, ako sme sa ubytovali, nasledovala vynikajúca večera s našimi islandskými a nórskymi kolegami - podávala sa jahňacina :). Druhý deň sa niesol v znamení ranného vstávania. O siedmej ráno bola na Islande ešte tma ako v rohu a celkom slušná zima. Prvým prekvapením bolo, že mestská hromadná doprava je v Akureyri zadarmo. Na univerzite nasledovali po privítaní prvé workshopy zamerané na udržateľnosť európskych krajín. Tie boli prerušované občerstvením, pozorovaním východu slnka, ktorý sa konal okolo 11. predpoludním (Akureyri sa nachádza takmer na hranici polárneho kruhu, preto sú tam noci v zime omnoho dlhšie ako u nás. Navyše sa Island nachádza západným smerom od Európy a keďže používa rovnaké časové pásmo ako napríklad Veľká Británia, je tam slnečný svit posunutý: svitá neskôr a dlhšie je aj svetlo. V našom prípade sa stmievalo až okolo 18.00) a chutnými obedmi v univerzitnom bufete.

Preto bolo možné takmer celé dopoludnie sledovať veľké blikajúce srdce, ktoré pulzovalo na kopci nad Akureyri. Nainštalovali ho miestni aktivisti ako reakciu na krízu, aby potešili ľudí zasiahnutých globálnou recesiou. Okrem toho boli všetky červené svetlá na semaforoch v meste tiež v tvare srdca :) Je pravda, že platy sa niektorým Islanďanom v prepočte na eurá v roku 2009 znížili asi o polovicu (univerzitný profesor, ktorý predtým zarábal 7 000 €, sa potom dostal na úroveň 3 000 € :D), takže dôvodov na smútok bolo viac než dosť. Večer sme sa vydali na večeru do neďalekej reštaurácie vyznačujúcej sa osobitým štýlom podávania jedál nazvaným "slow food". Ide o opak klasického fast-foodu, kedy je jedlo rozdelené na šesť či sedem chodov. Pred každým chodom šéfkuchár, ktorý mimochodom gastronómiu študoval v Taliansku, prišiel k hosťom a vysvetlil pôvod daného jedla. Jeho popis zahŕňal presné ingrediencie použité na jeho prípravu, ako aj mená miestnych farmárov, ktorí ich vyrobili. V našom prípade išlo o:

• predjedlo nazvané "islandské antipasti". Išlo o tanier s ôsmimi kúskami, ktoré zahŕňali desaťročný Eidam (vynikajúci, chuťou pripomínal parmezán), veľrybie a sobie mäso dvakrát údené na konskom truse (túto informáciu sme ale dostali až PO jeho konzumácii :D), losos, ďalší druh miestneho syra, husaciu pečeň, pstruha, ...
• grilovaný pstruh
• hlavným chodom bol jahňací steak
• rílezľový sorbet, pričom sme sa dozvedeli, na svahu ktorého kopca šéfkuchár dané ríbezle nazbieral :)
• zmrzlinový dezert
• ...

V stredu sme sa okrem rokovaní a workshopov dostali aj na výlet po severnej časti Islandu. Okrem krásnej drsnej prírody, ktorá miestami pripomínala zasneženú mesačnú krajinu, sme sa prešli popri niektorých novších vulkanických kráteroch. Tu sme dostali upozornenie, aby sme príliš neschádzali z ohraničenej trasy, pretože vulkanické kamene sú ostré a každoročne vyprodukujú niekoľko dorezaných turistov. Nasledovala návšteva bahenných kráterov, kde sa varovanie v trochu obmenenej podobe opakovalo: netreba sa nad ne príliš nahýnať, lebo o varených turistov tiež nie je každý rok núdza. Pekelný sírový zápach, ktorý sa však z kráterov šíril, nás však dostatočne odradil, takže sa žiadna turistická polievka tentokrát nekonala. Menším problémom však bolo červené bahno v okolí kráterov, ktoré sa nalepilo na topánky a nebolo ho možné žiadnym spôsobom z nich odstrániť.

Po návšteve jedného z miestnych vodopádov nasledoval zlatý klinec výletu - exkurzia po miestnej geotermálnej elektrárni. V rámci výkladu sme sa dozvedeli, ako sa do geotermálnych vrtov pumpuje studená voda, ktorú horúca hornina v podloží zahrieva. Výsledná para potom poháňa elektrické turbíny a ochladená sa naspäť vháňa do vrtov. V areáli elektrárne sme sa aj naobedovali. Keďže sme našim islandským kolegom hovorili, že by sme veľmi radi ochutnali ich tradičné národné jedlo, bolo nám to umožnené. Konkrétne ide o varenú ovčiu hlavu, ovčie žľazy, sušeného pstruha a zhnité žraločie mäso :) Tento zvláštny spôsob "prípravy" posledne menovaného pokrmu vyplýva z toho, že v čerstvom stave je takéto mäso jedovaté. Preto sa najskôr nechá niekoľko týždňov "odležať" v sopečnej pôde, ktorá z neho vytiahne jedovaté kyseliny, a následne sa na ďalších niekoľko týždňov zavesí na vzduch vyschnúť. Výsledná chuť nie je zlá, pri konzumácii tejto pochúťky však cítiť veľmi silný čpavkový zápach. Preto je potrebné najskôr si zapchať nos, kúsok mäsa požuť a prežrieť, následne vyfúknuť zvyšný amoniakový vzduch a až potom sa nadýchnuť nosom :) Procedúra je to pomerne komplikovaná, ale mäso sa takýmto spôsobom aspoň dá konzumovať. Čo sa týka sušeného pstruha, podával sa s maslom, ktoré ho trochu zvláčnilo, takže bol vyslovene chutný. Ovčie žľazy boli jedlé a to isté platí aj o ovčej hlave - tu je však najväčšou výzvou zjesť aj ovčie oko. Toto sa podarilo nášmu Vladovi, ktorý za to zožal ovácie domácich Islanďanov. K jedlu sa podávala miestna pálenka Brenvin.

Po dobrom jedle sme sa ešte stihli okúpať v miestnych termálnych prameňoch a potom už sme sa ponáhľali naspäť do Akureyri na večeru. Tentokrát sa podával losos. Vo štvrtok sme doobeda ukončili rokovania workshopu a pomaly sa presunuli naspäť na letisko v Akureyri. Odtiaľ sme sa opäť malým vrtuľovým lietadlom vydali na cestu do Reykjavíku. Zaujímavosťou počas cesty boli silné turbulencie tesne po štarte. Akureyri sa totiž nachádza na úpätí vysokých hôr, na ktorých sa lámu vzdušné prúdy. Turbulencií bolo asi päť a mali formu náhleho prepadnutia lietadla o niekoľko metrov. Vedľa sediaca kolegyňa bola síce zelenšia ako jarná tráva, ale nakoniec sa všetko dobre skončilo a šťastlivo sme pristáli v Reykjavíku.

Po tom, ako sme sa ubytovali v hoteli (mimochodom, taxikár, ktorý nás viezol, robí tiež často šoféra členom islandskej kapely Sigur Rós), sme sa vybrali na prieskum hlavného mesta Islandu. Treba povedať, že celý Reykjavík má asi 200 tisíc obyvateľov, takže žiadne veľkomesto netreba očakávať. Reykjavík má skutočne skôr vidiecky charakter a výškové budovy sa nachádzajú len v jednej finančnej štvrti. Mestu dominuje betónový kostol, ktorý však bol počas našej návštevy zatvorený pre rekonštrukciu. Večeru sme absolvovali v mexickej reštaurácii (obsluhovali skutočne Mexičania), ktorá sa večer menila na gay friendly miesto (čo bolo obzvlášť zaujímavé, keďže s nami tam večerali aj zástupcovia nášho profesorského zboru :D).

V piatok ráno sme sa potom opäť presunuli na letisko, odtiaľ do Kodane, do Viedne a potom do našej milej Bratislavy :) Treba povedať, že Islanďania si ihneď získali naše sympatie. Aj napriek údajnému severskému chladu im bol blízky náš humor, spôsob komunikácie aj práce. Nóri boli tiež milí, ale prejavovala sa u nich akási väčšia rezervovanosť. Okrem toho, spomedzi nórskej delegácie boli vlastne len dvaja Nóri - zvyšok tvorili zahraniční študenti z Indie, Malty, Litvy či Turecka. Viac fotiek v galérii.

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Riadne haluzná cesta do Stockholmu :D _7.12.2007

Zavolá vám kamoš, že zohnal letenky do Stockholmu na 3 dni za 2 centy. Čo spravíte? No jasné, že sa ide :D Do lietadla sme naskočili v sobotu, 10.11.2007 a po rýchlej super ceste sme si užívali dva dni v metropole Švédska. Čo sme sa naučili?

-- "Gamla Stan" znamená "Staré mesto".
-- McDonald je vo Švédsku asi rovnako drahý ako u nás. Len klientela je tam o poznanie iná:
bezdomovci a my :D
-- Vo Švédsku sa alkohol dá kúpiť iba v špecializovaných obchodov a len od 21 rokov (s výnimkou piva)
-- Tieto obchody sú v nedeľu zatvorené :D

Kukli sme nejaké pamiatky, stretli sme dokonca úplne nezávisle na sebe baby piatačky z FMV (strašná haluz...svet je malý) a v pondelok sme pekne prileteli do bratislavy (BTS). Spiatočný let trval 1 hod. 50 minút... cesta z letiska na intrák trvala 2 hodiny a 5 minút :D.

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Výlety po západnej a južnej Európe _28.5.2010

Mojou prvou návštevou západnej Európy bol jazykový pobyt v Hastings v roku 1997, nasledovaný maturitným výletom do Paríža na jeseň roku 2001. Do UK som sa vrátil v roku 2007, konkrétne do mestečka Cheadle. Na jar 2010 som spolu s Crisom Ospinom absolvoval menší trip do Talianska. Jeseň toho istého roku sa niesla v znamení trénovania na polmaratón v Mníchove, na ktorom sme sa s Tominom zúčastnili v októbri. Začiatkom júla 2011 sme sa zas s Martinom a Jankou vybrali na výlet do Halle, Lipska a Drážďan. Zatiaľ poslednou návštevou regiónu bola krátka cesta do Bruselu na jeseň 2012.

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Cesta do Bruselu v októbri 2012 _17.7.2013

V piatok, 26. októbra sme sa aj s kolegyňou vydali do Bruselu po stopách našich euróúradníkov :) Cesta sa začala asi o 4.00 ráno, kedy ma kolegynka vyzdvihla autom a bežali sme na Schwechat. Zaparkovali sme na najvzdialenejšom a zároveň najlacnejšom parkovisku a podzemným tunelom sme sa vybrali na check-in. Aj napriek pokročilému stupňu ospalosti sme všetky predodletové manévre absolvovali úspešne, usadili sa do lietadla a skôr než sa stroj odlepil od zeme, sladko som odfukoval spánkom nevyspatých :)

Po pristátí v Bruseli sme sa ponáhľali na vlak do centra mesta, kde sa nachádzal aj cieľ našej cesty. Všetko opäť prebiehalo hladko, a to až do chvíle, kedy sme, zmätení z dvojjazyčných francúzsko-holandských nápisov namiesto stanice Brusel-Midi, vystúpili na stanici Brusel-Centraal. Keď sme svoj omyl zistili, nasadli sme rýchlo na nasledujúci vlak a odviezli sme sa na správnu stanicu, len aby sme nakoniec zistili, že tá, na ktorej sme vystúpili omylom, bola k nášmu miestu určenia asi o 2km bližšie :D

V daždi (býva niekedy v Bruseli aj slnečno) sme sa pod jedným dáždnikom predierali sivými bruselskými uličkami, prekračujúc bezdomovcov a utekajúc smerom do centra. Samotný vlak z letiska mal totiž výrazné meškanie a obávali sme sa, aby nás partneri na rokovaní vôbec počkali :) Po asi 30 minútach chôdze a chvíli hľadania sme sa nakoniec dostali do správnej budovy. Menší chaos spôsobila aj skutočnosť, že budova vôbec nebola označená logom príslušnej inštitúcie :D

Počas rokovaní bolo mojou úlohou tlmočiť, čo som aj s veľkou vervou vykonával, a to až do momentu, kedy ma vzhľadom na prebdenú noc začalo neskutočne brať na spánok :D A keďže je mojou špecialitou zaspávať na najrôznejších, najnezvyčajnejších a najnevhodnejších miestach (zdravím, pán Schwarzenberg), aj tu sa do mojich myšlienok začala vkrádať temnota. Zaujímavé bolo, že aj keď jedna časť mozgu práve zaspávala, iná stále bdela, a tak celý proces tlmočenia prebiahal viac-menej nerušene: prijímanie hlasu, jeho transformácia do iného jazyka a opätovné vysielanie boli zdanlivo nedotknuté. V chvíľach, ako bola táto, však hrozí reálne riziko, že tlmočník začne do svojho prejavu nevdojak vkladať útržky z rodiacich sa snov. Keď ma spánkový záchvat prešiel, spýtal som sa nebadane kolegyne, či neboli pasáže, kde by som hovoril nejak z cesty, ale kolegynka jednoznačne vyhlásila, že jej žiadna časť z rokovania neprišla menej zmysluplná ako jeho zvyšok :D Rozhodnutie medzi jednotlivými konotáciami tohto trojzmyselného výroku ponecháme, samozrejme, na čitateľa :)

Po menšom studenom bufetovom obede (chlebíčky) sme ešte pokračovali v rokovaní a popoludní sme sa vybrali na spiatočnú cestu. Išli sme už na tú bližšiu stanicu, pričom nás k nej odprevadil náš kolega z rokovaní. Treba povedať, že z Bruselu sme toho nevideli veľa, ale výraznou dominantou celého výletu bolo hlavné bruselské námestie, ktoré svojimi úzkymi a vysokými budovami pôsobí skutočne majestátne. Pár hodín predtým prestalo pršať a v čerstvom vzduchu nám cesta ubiehala jedna radosť. V kľukatých uličkách sme sa zastavili nakúpiť ručne vyrábané čokoládky najrôznejších chutí a tvarov a v dobrej nálade sme dorazili na stanicu.

Cesta na letisko a spiatočný let už boli bez udalostí, prekvapenie však prišlo po príchode na letisko. Po jeho prestavbe sme boli obaja aj s kolegyňou nesmierne zmätení a neboli sme v stave nájsť vchod do tunela, ktorý by nás doviedol naspäť k autu :D Problém bol, že von (bolo už po desiatej večer), husto pršalo a nemali sme veľmi chuť ísť po daždi. Po asi pol hodine márneho hľadania, pýtania sa všetkých možných aj nemožných zamestnancov sme nakoniec našu misiu s potupou vzdali a s vyhrnutými goliermi sme vstúpili do nečasu, pešo prešli k autu a vydali sa na spiatočnú cestu do Bratislavy :D

Tak som sa prvýkrát stratil na viedenskom letisku :)

---

nick:
predmet:
kód:
komentár

Návšteva Halle, Lipska a Drážďan - júl 2011 _6.8.2011

Keď mi v strede júna zavolal Martin, a navrhol niekoľkodňový výlet do Nemecka, bez veľkých okolkov som súhlasil. Nemecku som dovtedy venoval len jednu návštevu a okrem toho človeku nikdy nepadne zle trošku si precvičiť novogermánsky dialekt, v ktorom sa chystá o pár mesiacov neskôr učiť voliteľný predmet :) Účelom výletu bol hlavne pracovný pohovor, ktorý mal Martin absolvovať v Halle, kam sa od septembra chystá na rok študovať. V duchu hesla spojiť príjemné s užitočným sa však rozhodol využiť čas a ďalekú cestu a okrem (pomerne nezaujímavého) Halle navštíviť aj (omnoho zaujímavejšie) Lipsko a Drážďany.

Na cestu sme sa nakoniec vydali traja: pridala sa aj Martinova kamarátka Janka. Pôvodný plán bol ísť vlakom, ale vzhľadom na to, že sme boli traja, ako aj na cenu lístkov na nemeckej železnici sme sa nakoniec rozhodli ísť autom, ktoré Martin aj zohnal :) Z Bratislavy sme vyrazili v nedeľu, 3. júla, niečo po 8.00 ráno. Aj keď sme najskôr chceli vyrážať už v sobotu, práve mi prerábali na byte balkón, takže voľba nakoniec padla na nedeľu. Prvou výzvou na našej ceste bolo nájsť české diaľničné nálepky. Všetky benzínky v meste, na ktorých sme sa cestou zastavili, boli vypredané a diaľničnú známku sme našli až na poslednom čerpadle pred hranicou. Zaujímavé bolo, že na mňa padla voľba ako na šoféra, čo bolo vzhľadom na moje nie príliš časté používanie motorových vozidiel, pomerne nezvyklé a prekvapivé. V každom prípade blahoželám dotyčným k odvahe :D

Tak sa stalo, že som pred hranicou asi prvýkrát tankoval. Cesta ďalej prebiehala bez zaujímavejších príhod. Povesť českej diaľnice spájajúcej slovenskú hranicu s Prahou sme všetci poznali, ale zažiť ju na vlastnej koži bola predsa len
Problém nastal okolo Ústí nad Labem, kde sme aj vďaka zmätočnému značeniu chvíľu blúdili a nakoniec sme sa pustili po nie celkom optimálnej trase. Nechali sme sa totiž zmiasť obchádzkovými tabuľami a následne aj smerovkou na "Cínovec", čo sme si mysleli, že je český názov pre Chemnitz... nebol :) Okrem toho, že sme museli ísť po kľukatých horských cestách, kde nás kvôli dažďu celkom šmýkalo, zastavili nás hneď za hranicou policajti. Už som sa videl, ako platím pokutu, ale policajti boli nadmieru milí a ukázalo sa, že ide len o bežnú kontrolu - pozreli sa do kufra, ale keď sa tam na nich z jednej tašky vysypali jablká a domáce rohlíky, usmiali sa, zistili, že zločinci asi nebudeme a zaželali nám šťastnú cestu. Postupne sme sa teda cez Drážďany dostali až do Halle, kde sme celkom prekvapivo na prvýkrát trafili do hostela, aj s rezervovaným ubytkom.

Po ubytovaní nadišiel čas na prechádzku (celkom vymretým) mestom. Najskôr sme si za obeť vybrali múzeum Beatles, ktoré najviac prekvapilo a potešilo podkrovnou expozíciou. Jej súčasťou bola totiž Wii aj s Beatles karaoke pesničkami. Prvotné nesmelé brnkanie sa časom zmenilo na pomerne odviazané (aj keď neveľmi kvalitné) spevácke výkony a celá atrakcia nás pohltila natoľko, že nás musel prísť vyhodiť až vrátnik :D Pri odchode z múzea sme si uvedomili, že sme celkom hladní, ale našťastie sa nám podarilo nájsť otvorenú taliansku reštauráciu, kde mali pomerne slušné cestoviny za nie celkom likvidačné ceny. Obsluha bola milá a tvárila sa, že fakt hovorí po taliansky - my sme sa jej to rozhodli opätovať a tiež sme sa tvárili, že sa s ním v tomto úžasnom románskom jazyku zhovárame. Samozrejme, pri východe z reštiky sa rozpršalo a kým sme došli naspäť do hostela, boli sme do nitky premočení.

Nasledujúci deň išiel Martin na pohovor a my s Jankou sme sa zatiaľ vybrali do mesta hľadať miesto, kde by sme si mohli kúpiť tzv. Umweltplakette - osvedčenie o emisnej spôsobilosti vozidla, ktoré sa vyžaduje pri vstupe do centra čoraz väčšieho počtu nemeckých miest. Trik je v tom, že zatiaľ čo miestnym stačí na jeho vybavenie len predloženie technického preukazu a smiešny poplatok vo výške asi 5 eur, cudzinci musia vozidlo podrobiť emisnej kontrole, čo je po prvé omnoho časovo náročnejšie a lezie to tiež viac do peňazí. Nakoniec sme sa rozhodli, že tento proces absolvovať nemôžeme, a teda že budeme dúfať, že v Drážďanoch táto plaketa potrebná nebude.

Po tomto úspešnom rozhodnutí sme sa vybrali do múzea čokolády, ktoré sa nachádzalo na opačnom konci mesta, tak sme sa aspoň prešli. Exponáty pokrývali celý proces výroby kávy od pestovania kávovníka, cez mletie bôbov, až po miešanie čokolády a výrobu praliniek... k dispozícii boli samozrejme aj vzorky na ochutnanie a na prvom poschodí ležiaci obchodík, kde sme za výborné ceny bohato nakúpili :)

Z Halle sme sa opäť takmer bez blúdenia prepravili do Lipska, kde bol naším cieľom pamätník Bitky národov (1813 - bitka, ktorá zlomila Napoleónovi väz). Trochu sme sa obávali, či do mesta vôbec budeme môcť vstúpiť, keďže sa nám nepodarilo zohnať tú nešťastnú Umweltplakette, ale nikde po ceste sme nevideli nič, čo by nám to zakazovalo, tak sme s dobrým svedomím zaparkovali pred pamätníkom. Ten postavili v roku 1913 na sté výročie tejto vojenskej operácie. Odhaduje sa, že pri nej zahynulo alebo bolo ranených okolo 120 000 ľudí. Samotný pamätník meria viac než 90 metrov a svojou mohutnosťou je vskutku impozantný. Okrem múzea, ktoré sa nachádza vedľa monumentu, je zaujímavý aj výstup na vrchol jeho veže, a to najskôr výťahom a následne peši po schodoch. Z veže je veľmi dobrý výhľad takmer na celé mesto.

Múzeum ponúkalo to, čo by od podobnej ustanovizne človek očakával: zmenšené makety vojenských operácií, dobové šaty a uniformy, zbrane, muníciu, ale aj bežne používané predmety tej doby. A práve medzi takýmito predmetmi som zrazu objavil kliešte, ktoré som pred niekoľkými rokmi objavil zabudnuté medzi starým haraburdím a ktoré sa mi žiadnym spôsobom nedarilo identifikovať. Teraz už aspoň viem, že sú určené na skracovanie knôtu sviečok :))

Po dokončení prehliadky monumentu sme sa opäť vydali na cestu, tentokrát do poslednej destinácie nemeckého výletu - do Drážďan. Keď však sme opúšťali centrum Lipska, aké bolo naše prekvapenie, keď sme zahliadli dopravnú značku s KONCOM zóny so zákazom vjazdu áut bez Umweltplakette - jej začiatok sme museli niekde pri vjazde do Lipska prehliadnuť - ale ako sa hovorí, kde niet žalobcu :DDD

Po príchode do Drážďan sme sa ubytovali s milom hosteli s názvom Kengaroo. Izba bola priestranná, kuchynka v dobrom stave a dokonca mali v chladničke osobitnú poličku, kde mohli ľudia nechať zvyšné potraviny, aby ich mohli využiť iní turisti, ktorí do hostela prídu po nich... milé :) Večer sme vybehli do miestnej študentskej štvrte - najpôsobivejšie boli farebné domčeky a umelecké uličky plné väčších či menších gýčov spolu s kaviarničkami na najrôznejší spôsob.

Nasledujúce ráno sme sa vydali na objavovanie Drážďan. Zaujímavosťou mesta je fakt, že po druhej svetovej vojne bolo jeho historické centrum prakticky úplne zrovnané so zemou. Zničené pamiatky sa však mesto rozhodlo (najmä po zmene režimu) postupne obnovovať, takže momentálne už opätovne stojí veľká časť historického centra s najvýznamnejšími pamiatkami (historický luteránsky kostol Frauenkirche, katolícka katedrála Hofkirche, židovská synagóga, Semperoper, Zwinger, ...). Prešli sme si Hofkirche, Zwinger a poznávaciu časť výletu zakončil výstup na vrchol Frauenkirche. Zaujímavosťou tohto barokového kostola je, že pri jeho opätovnej stavbe použili zachované časti múrov a kamenných blokov, takže budova získala takmer mozaikovitý výzor: nové časti sú biele, pôvodné tmavosivé. Výstup na vrchol kupoly umožňujú jednak schodiská, jednak chodba vo forme naklonenej roviny, ktorá prebieha po vonkajšej strane klenby kostola. Z vrchu je potom krásny výhľad na celé centrum mesta aj s okolím.

Po absolvovaní povinnej turistickej jazdy sme sa presunuli do modernejšej časti centra, kde sme za výhodné ceny doplnili našu garderóbu, niečo fastfoodové sme zjedli a pomali sa vybrali naspäť do hostela. Večer sme si ešte išli nakúpiť do Billy umiestnenej vo vnútri miestnej železničnej stanice a následne sme si posedeli v jednej z kaviarní so živou jazzovitou hudbou.

Ráno nastal moment balenia a spiatočnej cesty. Tá už prebiehala podstatne hladšie ako cesta smerom tam, okrem podstatne lepšieho počasia sme už neblúdili a za necelých sedem hodín sme boli naspäť v Bratislave :)

Viac fotiek v galérii.

---

nick:
predmet:
kód:
komentár