Peťo Reťo :)

Bratislava
Slovakia


 
 

Stredná a Východná Európa 22.11.2013

No, po CEE sa človek nacestuje celkom dosť. Chodilo sa na výlety do Poľska, Srbska, Rakúska, Maďarska a ČR. Okrem toho sme sa zúčastnili letnej školy Danubia v Česku, na Slovensku, v Maďarsku, Chorvátsku a Rakúsku, tiež jedného projektu v Slovinsku a chodili na dovolenky do Chorvátska.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Návšteva Pannonhalmy 2014 17.5.2014

K najlepším častiam každého vzdelávacieho cyklu patria jednoznačne koncoročné výlety :D Rovnako tomu bolo aj v prípade nášho kurzu maďarčiny na Balassiho inštitúte. Voľba padla na Pannonhalmu, mestečko v severnom Maďarsku, v ktorom sa nachádza jedno z najstarších opátstiev v krajine.

Z Bratislavy sme vychádzali o 8.00 ráno (ja som si, samozrejme, kvôli dochvíľnosti naplánoval príchod už o 7.45 :D). Išiel s nami aj Jarko s Jankou, lebo aj keď na maďarčinu nechodia, dobrým vínom nepohrdnú :) Busom sme po diaľnici bez problémov prešli približne za hodinku a pol až na miesto. Opátstvo (presnejšie arciopátstvo, t.j. opátstvo, ktoré samo spravovalo priľahlé územia a nepodliehalo žiadnej diocéze) vidno už zďaleka, pretože sa nachádza na kopci nad priľahlou dedinou.

Hneď na úvod sme si pozreli veľmi zaujímavý film (v maďarskom znení s českými titulkami), snažiaci sa predstaviť klady mníšskeho života :D Ja som sa ešte medzi časom pokúsil bezúspešne zohnať v pokladniach chýbajúce maďarské mince. Nasledoval výstup k hradbám opátstva a odtiaľ cesta hore smerom na nádvorie. Tu sa k nám pripojil približne 17-ročný študent miestneho gymnázia (údajne najlepšie v Maďarsku, ktorého absolventmi je vraj polovica parlamentu krajiny), ktorý nám robil po zvyšok výletu sprievodcu. Prekvapivo sme čosi aj rozumeli, zvyšok prekladali lektorky. Aj otázky sa nám podarilo položiť, ale len v maďarčine, pretože takmer vôbec nevedel po anglicky :)

Prehliadku opátstva sme začali pávou bránou, pokračovalo sa cez kaplnku, v ktorej sa stále slúžia omše a svadby (jedna sa chystala, keď sme tam práve boli, museli sme preto celým priestorom iba prebehnúť), až ku krížovej chodbe s bránou, na ktorej ružových mramorových stĺpoch si kedysi Turci brúsili šable. Keďže boli z jednej strany zničené, otočili ich pri rekonštrukcii o 180°. Krížová chodba bola ku kaplnke pristavaná. Na jednom mieste sa časť muriva vydrobila a odhalila pôvodné fresky vonkajšej steny kaplnky -- celé ich však nie je možné obnažiť, pretože by sa narušila statika prístavby :)

Nasledovala prehliadka krásnej stredovekej knižnice s unikátnymi zväzkami (tie najstaršie sú v osobitnom archíve), potom sa s nami náš sprievodca rozlúčil a my sme sa presunuli do priľahlej reštaurácie :) Tam na nás už čakali pripravené menu podľa chuti :) Na stoloch mali vystavené bylinky, pričom najväčšia hádka nastala medzi členmi výletu o to, čo z nich je tymián, rozmarín, oregano a majoránok :D Jedlo bolo chutné, klasický vývar, mäso a čokoládový dezert :) Nechýbalo, samozrejme, ani pomerne obstojné vínko.

Poslednou etapou bola návšteva opátskeho vinárstva neďaleko samotného komplexu. Mnísi už dávno víno nedorábajú, občas ho ale chodia koštovať :) Prehliadka prebiehala štandardne, celý priestor bol veľmi čistý a upravený. Zvláštnosťou je využívanie gravitačného lisovania, kde sa najlepšie vína produkujú zo šťavy, ktorá sa sama vylisuje tiažou naoberaného hrozna vo vysokých valcových tankoch. Samotná ochutnávka bola fajn, nechýbali pagáčiky, syr a ďalšie veci na zahryznutie. Vína neboli zlé, špičková kvalita to ale nebola :)

Večer, keď už sme boli všetci doochutnávaní, išli sme naspäť k autobusu. S Jarkom a Jankou sme mali ešte čas vybehnúť pozrieť miestne levanduľové polia a išlo sa... teda, malo sa ísť :D Keďže je ale celé opátstvo postavené na kopci, autobusu stiekla nafta a nemohol naštartovať. Trápil sa asi polhodinu, potom sme vystúpili a autobusár zišiel bez motora (a bez posilovača bŕzd) dolu z kopca, kde po chvíli naštartoval a vrátil sa po nás. Potom sme už veselo išli smer Bratislava. Zaujímavosťou ešte bolo, že si šofér až v Pannonhalme uvedomil, že nemá maďarskú dialničnú nálepku -- naspäť sme teda nešli po diaľnici, ale po dedinkách :)

Celý výlet sme úspešne ukončili vo vinárni Pri Modrom kostolíku -- španielska Riserva bola výborná a ako zavŕšenie celého dňa takmer neprekonateľná :D :D

Viac fotiek v galérii.

Konferencia v Šoproni 2011 2.11.2011

Tím doktorandov a učiteľov Fakulty medzinárodných vzťahov sa zavčas rána vydal na konferenciu do maďarskej Šoprone. Cesta nebola dlhá, na konferenciu sme sa tešili, keďže u našich južných susedov sme ešte vedecky činní neboli :) Cesta trvala niečo vyše hodiny a okolo 8.00 ráno sme už stáli pred bránami Západomaďarskej univerzity v Šoproni. Tá sa okrem iného venuje aj lesníckym a baníckym odborom, zaujímavosťou preto boli uniformovaní študenti, ktorí konferenciu organizačne zabezpečovali - niektorí dokonca vedeli aj trochu po slovensky :),

Samotný obsah konferencie bol na vysokej odbornej úrovni, menším zádrheľom bol len rokovací jazyk - maďarčina bez tlmočenia :) Po približne troch hodinách sa ale plenárne zasadnutie rozdelilo do sekcií, kde už sa prednášalo po anglicky. Zaujímavosťou konferencie bol obed, ktorý sa podával v neďalekej luxusne vyzerajúcej reštaurácii - prostredie bolo veľmi príjemné, obsluha tiež milá, aj keď treba povedať, že obsah jedálnička nás mierne prekvapil: podával sa vyprážaný rezeň so špagetami a vtáčie mlieko :D

Plní zážitkov, dojmov, informácií a najmä netradičného jedla sme sa potom vydali na spiatočnú cestu :)

Viac fotiek v galérii.

Návšteva Budapešti vo februári 2010 4.8.2010

25. januára ma prišiel do Bratislavy navštíviť Cris Ospina, kamarát z Kolumbie, ktorý bol práve na stáži v Portugalsku a rozhodol sa urobiť si menší výlet po Európe. Nemusím pripomínať, že do teplôt, ktoré klesali takmer k -10°C prišiel oblečený tak po kolumbijsky: v dvoch vrstvách riflí na sebe :D Po niekoľkých dňoch strávených v Bratislave, kedy som vyšokovanému Kolumbijčanovi ukazoval sneh a všetky krásy nefalšovanej bratislavskej zimy (vrátane zasneženej Petržalky, centra mesta, hradu, Slavína s bezplatným hodením do snehu, či seneckého aquaparku) sme nasadli na vlak smer Budapešť.

Po štyroch hodinách cesty sme sa ocitli na stanici Keleti Pályautvár, kde nás už čakala Crisova kamarátka z Rumunska, ktorej rodičia boli stále presvedčení, že sa práve nachádza v Bukurešti :) Spolu sme sa vybrali objavovať tajomstvá Budapešti. Po krátkych raňajkách v miestnom McDonalds sme sa metrom vybrali na Námestie hrdinov a odtiaľ cez centrum mesta k Parlamentu. Vzhľadom na obmedzený čas sme nestihli vyjsť až ku hradu (ktorý sa mne podarilo navštíviť spolu s pod ním sa nachádzajúcim labyrintom, v rámci letnej školy Danubia).

Nasledovala rozlúčka s našou rumunskou kamarátkou a rýchla cesta na letisko, odkiaľ sme nasadali na lietadlo smerujúce do Ríma, našej ďalšej destinácie na ceste po Európe. Viac fotiek z Budapešti v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Maďarsko














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Novembrová ochutnávka vína v Purbachu 2013 10.11.2013

Tradičný, už štvrtý ročník vínnej cesty v Purbachu prebiehal v klasickom zložení Jarko, Janka a ja :) Oproti minulým ročníkom sme zmenili aj spôsob dopravy, tentokrát sa Janka ponúkla šoférovať a my s Jarkom sme veľmi neprotestovali :) Mierne sme upravili aj trasu, keďže tradičné vinárstvo na kopci nad dedinou bolo tento rok zatvorené, vyšiel nám čas na preskúmanie pivníc aj v južnej časti obce -- boli modernejšie ako tradičné do zeme zapustené pivničky v severnej časti a vína v nich neboli vôbec zlé :) Najmä červené sa im tento rok celkom pekne vydarili. Z bielych boli potom zaujímavé sladšie vína a jedna krásne kvetinovo-ovocná Fassprobe s názvom Musketier :)

Okrem štandardnej ochutnávky po 19 otvorených pivniciach sa nám tento rok dostalo do ruky aj ešte stále celkom piteľné biele z roku 1979. Veľmi nás tiež potešilo občerstvenie vo forme kúskov chleba s kačacou pečienkou a syrom. Pozitívne prekvapili tiež dvojjazyčné prospekty k celému podujatiu (aj v slovenčine) a celý autobus plný Martinčanov, z ktorých niektorí vo večernejších hodinách už aj slovenské ľudové piesne po Purbachu vyspevovali :D Zaujímavé tiež bolo, že niektorí vinári, najmä pán Schueller, nás už po tých pár rokoch spoznávajú :) Nakúpili sme si u nich niečo pekné do zásoby a na purbašské Martiniloben sa tešíme zas o rok :)

Výlet do Edelstalu 2013 15.7.2013

Života si treba užívať plnými dúškami :) Radosť z dobrého jedla a pitia nahradí len máločo a keď sa spojí aj s príjemným pocitom z prebicyklovaných kilometrov, je na svete krásny výlet :) I tak sme sa v jeden letný pondelok vybrali s Jarkom prevetrať naše dvojkolesové tátoše a zájsť s nimi ať takmer na kraj sveta -- za rakúsku dedinku Edelstal, kde prešujú iskrivé vínko, tlačia korenené klobásky a pečú voňavý chlebík :)

Cesta nás po piatej popoludní zaviedla z centra Bratislavy až pod Prístavný most, kde sme sa napojili na Dunajskú cyklotrasu a vybrali sa smerom na most Lafranconi. Uháňali sme ako s vetrom o preteky a čoskoro sme prekročili štátnu hranicu. Prebehli sme cez cestu, minuli rakúskeho policajta číhajúceho na motorke v kríkoch a potom sme sa pustili s vetrom v boku a príjemne pripekajúcim slniečkom v tvári. Prešli sme Berg, vystúpali na niekoľko kopčekov a poľnou cestou sme pomedzi vinice, lány slnečníc, krútiace sa veterné turbíny a cvrlikajúcich svrčkoch prešli až k Edelstalu. Čakal nás ďalší vŕšok obklopený zrelými marhuľami a višňami, po ktorom už nasledoval len zjazd priamo k nášmu cieľu: vínnej pivničke :)

Odstavili sme bicykle, opreli ich o starý orech a sadli si na vŕzgajúce lavice pod altánkom obrasteným viničom a nezrelými strapcami hrozna. U typicky milého rakúskeho Bauera sme si objednali neriedenú hroznovú šťavu, tanier s tlačenkovo-klobáskovými orgiami a chlebík :D Po jedle aj pití sa len tak zaprášilo a vychutnávajúc posledné hlty sme sa kúpali v podvečerných lúčoch zapadajúceho slnka. Nechcelo sa nám veľmi odchádzať, ale blížiaci sa večer nás povytiahol z príjemnej letargie. So spokojným úsmevom sme nasadli naspäť na bicykle a o poznanie ťažší sme vyrazili na spiatočnú cestu.

Tá prebiehala bez väčších problémov, až na jeden obrubník v Bergu, ktorý zázračným spôsobom zachytil kryt môjho zadného kolesa a posunul ho z osky. Zodpovedajúci kľúč sme nemali (áno, našli sme presne o číslo menší a o číslo väčší :D), v okolitých domoch sa dvoch cudzo vyzerajúcich holomkov báli, preto sme si museli pomôcť sami: Ja som pevne chytil bicykel, Jarko sa doň z celej sily zaprel a podarilo sa nám takto spoločnými silami vrátiť zadné koleso tam, kam patrilo :) S pocitom víťazstva nad kusom železa sme potom s obnovenými silami šliapali smerom k Dunaju a na obzore sa črtajúcemu Bratislavskému hradu, kde sa náš príjemný výlet pre tento deň skončil :)

Výlet do Schlosshofu 2012 5.12.2012

Bez práce nie sú koláče, komu sa nelení, tomu sa zelení - veľmi pekné teoretické koncepcie, ktoré je však problém overiť v praxi :) Aj napriek tomu som sa však rozhodol na túto neľahkú úlohu sa podujať. Príležitosť na naskytla 25. novembra, kedy sme v rámci BTB dostali možnosť bezplatnej návštevy zimnej prehliadky zámku Schlosshof spolu s miestnymi vianočnými trhmi.

Keďže nikto z kolegovcov nemohol, povedal som si, že zachránim česť našej organizácie (LOL) a vezmem do rakúskeho Schlosshofu aj rodičov, ktorí mali byť práve v tom čase na návšteve v Bratislave. Najskôr som si túto ideu overil u našich a keďže sa stretla so všeobecným nadšením, bolo rozhodnuté :) Bonusom bolo aj to, že bolo v ten deň práve Kataríny, takže aj segra dostala na meniny výlet :)

Predtým, ako sme vyrazili, som si zbežne pozrel cestu do zámku, ale na koniec to bolo zbytočné, tato mal totiž všetko pod kontrolou :) Z Bratislavy sme vyrazili pred obedom a vydali sme sa smerom na Wolfsthal. Po jeho prechode a tranzite cez Hainburg sme sa pustili vpravo, prekročiac Dunaj. Po niekoľkých kilometroch sme už stáli pred zámkom a čudovali sa, načo sú v dedine pripravené parkoviská pre stovky áut, keď ich tam reálne parkovali len desiatky. V každom prípade sme sa vydali do vnútra a po zaplatení vstupného za zvyšných členov rodiny sa nám ukázali stánky vianočných trhov. Na rozdiel od našich tam však bolo podstatne menej vyprážaných dobrôt (jedinú výnimku tvorili langoše), jeden stánok s pečenými gaštanmi, jeden so syrmi, jeden s údeninami a zvyšok tvorili pultíky s fair trade kávou, mydlami, rôznymi vianočnými suvenírmi a pod.

Keďže nás trhy až tak neoslovili, pustili sme sa hlbšie do zámku. Na nádvorí sme chvíľku počkali na slovenskú prehliadku, ktorú pomerne dobrou slovenčinou viedol kolega Zsolt ;) Samotná exkurzia trvala takmer hodinu a prechádzala cez celé prvé poschodie zámočku. Ten bol veľmi vkusne zariadený, pričom jeho špecialitou bolo, že pri rekonštrukcii sa použil výhradne pôvodný nábytok nájdený v depozitároch a múzeách. Po skončení prehliadky, ktorej posledná etapa nás zaviedla až do zrkadlovej siene zámku, sme sa ešte vydali pozrieť oranžériu (veľká vykurovaná budova, ktorá slúžila na zimovanie exotických rastlín) a priľahlé budovy, ktoré všetky hostili ďalšie stánky so suvenírmi.

Akonáhle sme sa nabažili výkladov, vydali sme sa na spiatočnú cestu, tešiac sa na domáci obed a teplo rodinného kozuba :D

Novembrová ochutnávka vína v Purbachu 2012 14.11.2012

Rok sa zasa s rokom stretol a 2. novembrovú sobotu sme sa opäť s Jarkom a Jankou vybrali do nášho obľúbeného Purbachu na ochutnávku mladého aj staršieho vínka, vynikajúcej husacej masti so škvarkami, pečivka a pagáčikov :) Poučení z minulých ročníkov a odhodlaní si ten jubilejný, tretí, čo najviac užiť, rozhodli sme sa opäť pre vlak ako optimálny spôsob dopravy k našim juhozápadným susedom, ktorý šetrí životné prostredie a na rozdiel od auta umožňuje všetkým trom členom skupinky aktívne sa podieľať na ochutnávke ponúkaného vínečka :)

Odchod bol naplánovaný na 12:34, čo si však odo mňa vyžadovalo kritické naplánovanie celého rána. Na 8:30 sme totiž boli ešte dohodnutí s Martinom - naším cieľom bol Pečniansky les a jeho zásoby hlív. Lov bol úspešný, ale ako som s plným batohom o 12:00 stál pred Inchebou a uvedomil si, že ešte musím absolvovať cestu domov, tam sa prezliecť a následne dopraviť na železničnú stanicu Petržalka, nebolo mi všetko jedno - a to hlavne keď mi pred nosom ušiel bus a ďalší išiel až za 15 minút. Taxíky našťastie chodia vždy a 12:07 som už stál doma pred dverami. Rýchle prezlečenie, zbalenie najpotrebnejších vecí a presun na zastávku, kde som 12:15 chytal bus na stanicu, boli na hranici svetového rekordu. Všetko sa ale stihlo a s takmer 10-minútovou rezervou sme sa šťastne stretli s Jarkom a Jankou na stanici.

Celí uveličení sme sa vo vlaku usadili do pohodlných kresiel a pustili sa do nezáväznej, ba priam až pochabo veselej konverzácie, ktorá predznačovala nastávajúcu víziu vínnej degustácie. Z minulého roka sme si už pamätali, že v stanici Parndorf Ort, kde sa pri ceste z Petržalky do Purbachu prestupuje, treba napriek chybným inštrukciám v cestovnom poriadku prejsť na iné nástupište a odtiaľ chytiť prípoj. Tak sme aj učinili a po nastúpení na prípoj nám už nič nestálo v ceste do Purbachu... aspoň sme si to mysleli.

Keď sme po chvíľke prišli do mestečka Neusiedl am See, kde vlak zastal, nebolo nám ešte nič divné, a to ani vtedy, keď sa vlak ani po 5 minútach nerozbehol. Až keď išiel okolo sprievodca, sedláckou rakúštinou sa nás spýtal kam cestujeme a po našej odpovedi nás doslova vyhodil z vlaku s tým, že si musíme počkať na najbližší spoj, ktorý ide o hodinu, začali sme šípiť, že niečo nie je tak, ako má byť.

Nemohli sme síce uveriť, že by sme dva roky po sebe neboli schopní bez problémov sa prebiť rakúskymi železnicami, realita však bola neúprosná. Nakoniec sme z kusých informácií (a pri abesncii akéhokoľvek personálnu na stanici) vydedukovali, že sa vlak v stanici rozpojil a do Purbachu išli len predné vozne. Keďže my sme sedeli v zadnej polovici súpravy, zostali sme s dlhým nosom a keby nás sprievodca nebol upozornil (aj keď mohol byť teda aj podstatne milší), boli by sme skončili až niekde vo Viedni.

Rozhodli sme sa teda hodinku počkať a aj napriek treskúcej zime sme sa vydali aspoň zbežne spoznať miestnu dedinu. Veľmi na nás však nezapôsobila. boli v nej síce v tento deň tiež otvorené pivnice, ale až od 17.00 a na rozdiel od Purbachu vôbec nepôsobili lákavo. Vrátili sme sa preto naspäť na stanicu, čokoládovou tyčinkou z automatu ukojili hlodavú nutričnú insuficienciu a počkali na vlak :)

Tentokrát už zvyšok cesty prebehol bez problémov a o 15 minút sme už stáli v našom vytúženom cieli. Po ďalších 10 minútach pešieho pochodu sme sa zo stanice presunuli do centra mesta, za 25 eur si kúpili ochutnávkový kupón (v rámci neho možnosť nákupu vína za 10 eur, neobmedzenú ochutnávku a pekný pohár) a pustili sa do boja :) Ochutnávka išla zo začiatku veľmi dobre, onedlho sme sa presunuli k nášmu obľúbenému Winzerovi Schüllerovi s vynikajúcimi sladšími vínami, odtiaľ naše kroky putovali do Kloster am Spitz (vinohrad na kopci nad dedinou) a nakoniec naspäť do obce. Tam sme sa v improvizovanej galérii ponúkli husacou masťou so škvarkami a chlebom, syrom a soľou -- po kvantách prechutnaného vína nám troška stravy padla viac než dobre, a tak sme sa zdržali, až kým neboli misy so stravou prázdne.

Nasledovala návšteva ešte jednej pivničky, návrat k k vinárovi, kde sme celý okruh začínali (za účelom nákupu vynikajúcej frankovky s čokoládovými tónami), potom rýchly výstup k Schuellerovi a nákup ďalších niekoľkých odrôd a potom rýchly krok (ktorý by niektorí definovali ako polobeh) až na stanicu, kde sme s viac než polminútovou rezervou stihli vlak do Bratislavy. Ani prestup v Parndorfe už na spiatočnej ceste nebol problematický, a tak sme niečo pred 20:00 zakotvili v našom (takmer) rodnom Prešporku.

A keďže výlet to bol skvelý, okamžite padlo predsavzatie sa o rok zúčastniť purbašských vínnych slávností po štvrtýkrát.

Novembrová ochutnávka vína v Purbachu 20118.4.2012

Ako rok predtým, aj túto jeseň sme sa 5.11. vybrali s Jarkom a Jankou ochutnať to najlepšie, čo dolnorakúske vinice doma majú :) Oproti minulému roku sme však mierne vylepšili náš cestovný plán: Jankino autíčko zostalo doma, čím sa o jedného zvýšil počet koštujúcich a za dopravný prostriedok bol zvolený vlak :D

Nápad to bol vynikajúci, avšak s čím traja naturalizovaní Bratislavčania nepočítali, bol bordel na rakúskych železniciach. Z Bratislavy sme sa totiž podľa plánu dostali do Parndorfu, ale odtiaľ nám mal podľa cestovného poriadku ísť vlak z nástupišťa číslo 1. Čakáme teda, čakáme, vlak nechodí... až nakoniec došiel nejaký k nástupišťu č.3, ale dôverčivý Slovák Rakúšanom v organizačných záležitostiach dôveruje a nepredpokladá, že by ich informačné plochy na dezinformáciu cestujúcich slúžiť mali... a tak čakajú Slováci, čakajú, vlaku sa dočkať nevedia, až v nich semienko pochybnosti v hlodavú lodyhu vyraší a idú sa spýtať spolučakajúcich, ktorí vyzerajú, že im miestne pomery nie sú cudzie. Tí však na otázky úbohých stratených turistov len plecom mykajú, vraj oni nevedia, že oni len do Viedne a naspäť cestujú. Keďže sú Slováci ale tvory šikovné a prispôsobivé, pozreli sme si odchod najbližšieho vlaku (o hodinu), ktorý mal aj podľa Fahrplanu z nástupišťa č.3 odchádzať a rozhodli sa počkať na ten. Aké bolo naše prekvapenie, keď vlak skutočne v predpokladaný čas prišiel, a to navyše aj k svojmu oficiálne stanovenému nástupišťu... očiam sme veriť nemohli, tak sme od strachu takmer ani nenastúpili, nuž ale na poslednú chvíľu sme do pomaly sa rozbiehajúceho vlaku ponaskakovali a naše enologické dobrodružstvo dostalo od uja výpravcu zelenú :D

Do Purbachu am Neusiedl sme už dorazili bez nepredvídaných zdržaní a dobrodružstiev a ihneď po opustení vlakovej súpravy sme sa (pomerne dlhými) uličkami vydali do stredu mesta, kde sme tušili prítomnosť číreho opojného moku. Cestou sme sa srdečne zdravili s miestnymi, len mi stále nebolo jasné akého pána to immervére pozdravujú (vraj "Grüß Herr") :D. Po príchode do centra sme sledujúc husi odlietajúce na juh pristúpili ku kiosku s lístkami a vypýtali si tri vstupenky na ochutnávku Martinských slávností.

Klasicky sme skúšali vínko za vínkom, išli sme okolo vinárstva Schüller, ktoré nás minulý rok najviac oslovilo a treba povedať, že aj ročník 2011 u nich asi najviac vynikal. Vystúpali sme k starému kláštoru, kde mali minulý rok na zahryznutie syrové taniere, avšak kríza si nevyberá a tak sme oblízali labu :D Víno tam tiež nebolo najlepšie, zostúpili sme preto z výšin medzi plebs a poliami postriebrenými jesennými pavučinami sme prišli až k podniku s horiacimi železnými košmi na drevo. Keďže sa už práve stmievalo, vatry nás príjemne zahriali a s dobrým pocitom sme vstúpili do podniku. Ukázalo sa, že aj tu sme minulý rok boli, akurát že tentokrát bola v priestoroch tejto ustanovizne aj výstava (celkom slušného) obrazového umenia, ktorú sme popíjajúc víno obdivovali. Najlepšie však bolo, že k vínu domáca gazdiná nosila neustále kusy syra, kačacej masti s oškvarkami a rôznych nátierok. Mňa osobne najviac oslovili prvé dva artikle a zaháňajúc hlad som si v rekordnom čase naplnil žalúdok - čo mi tiež trochu pomohlo vyčistiť si celý deň víno skúšajúcu a teda aj ťažko skúšanú hlavu.

Na záver nášho milého výletu sme sa zastavili ešte u Schüllera, za kupón nakúpili pár fľašiek vína do zásoby a hrkotajúc sa vydali smerom na železničnú stanicu. Vlak sme ledva stihli, ale Hermes, boh poslov a pútnikov nám bol tentokrát naklonený, pretože do Bratislavy sme sa dostali bez akýchkoľvek problémov a jedinými trvalými následkami po druhom ročníku Purbašského výletu bol dobrý pocit na duši a v hrdle, spolu s vedomím príjemne stráveného času s priateľmi :)

Viac fotiek v galérii.

Novembrová ochutnávka vína v Purbachu 201030.12.2010

Jedno pekné sobotné popoludnie, písalo sa práve 6. novembra roku pána 2010, sme sa s Jarkom a Jankou vybrali do neďalekých Rakúsov na ochutnávku hroznového moku, ináč aj vínom zvaného. Prešporok sme za sebou zanechali niečo po jednej poobede, vydajúc sa smerom na Neziderské jazero, ktoré ponúkalo bohatý výber ochutnávkových destinácií. Zakotvili sme v malebnej dedinke s názvom Purbach am Neusiedler See (Čistý Potok pri Neziderskom Jazere), kde sa práve v ten deň konali bakchanálie (ehm... ochutnávka vína).

Vydali sme sa najskôr na horný koniec dediny, kde sme vyhľadali malú pivničku patriacu rodine Schüller, na ktorú sme dostali dobré odporúčania. Po zaplatení 20€ poplatku sme dostali 10€ poukážku na nákup vína, pekný vínový pohár so znakom obce a odznak umožňujúci nám účasť na ochutnávke vína po celkom mestečku.

Po prechutnaní niekoľkých Schüllerových vín sme sa presunuli na koniec obce, kde bolo hitom dňa víno podávané so syrom a jemným pečivom. V dobrej nálade sme sa potužení zlatožltým mokom vrátili naspäť do dediny a dokončili kolečko ochutnávok v 22 pivniciach - či možno radšej viniciach :) Ochutnávky mali v každej z viničiek svoj špecifický priebeh, v niektorých horeli sviečky, v iných vinári rozprávali o svojom enologickom umení. Ako sa ale na správnych Slovákov žijúcich v postmodernom svete patrí, na konci ochutnávkového kola sme sa vrátili opäť na začiatok, k pánovi Schüllerovi. Použijúc naše kupóny sme si zaobstarali niekoľko fľašiek jeho neuburského a rulanského bieleho a vydali sa (vďaka Janke, ktorá celý deň popri nás iba o vode bola) naspäť do našej milej domoviny :) Viac fotiek v galérii.

Výlet na Königswarte 02.08.2010

V nedeľu, 11. júla 2010 sme sa aj s Majom vybrali na rozhľadňu Königswarte, týčiacu sa nad prihraničným Wolfsthalom. Autom sme ráno vyrazili z Bratislavy a odparkovali ho neďaleko wolfsthalskej benzínky, pýšiacej sa nápisom "Posledná benzínová pumpa pred hranicou" :). Odtiaľ sme sa podľa nie veľmi dobrej mapy vybrali po červenej značke na Königswarte. Ako prvý nám do nosov udrel neuveriteľný zápach z miestneho družstva - nech žijú biotechnológie. Po niekoľkých minútach sme sa ponorili do lesa, kde sa začali zborové nálety komárov. Viac utekajúc ako kráčajúc sme sa držali červenej značky a prišli až po plot označujúci hranicu diviačej zvernice. Ten bolo treba preliezť po rebríku, čo sme aj urobili. Za plotom sa však značka stratila a my sme sa inštinktívne vybrali smerom nahor do kopca. Na ľavej strane sme narazili na zrúcaniny hradu Pottenburg. Pri ich prehliadke sme najskôr začuli šuchot v húštine pod hradom. Vyliezli sme na hradný múr a uvideli dva pomerne statné jelene, ako nás z diaľky pozorujú. Po ich odchode sme obišli hrad z druhej strany a našli improvizovaný rebrík vedúci na prvé poschodie zachovanej veže. Nedalo nám a vyliezli sme po rebríku. Na prvom poschodí sa nachádzala sála s klenbovým stropom a dierou vedúcou na prízemie veže. Okrem toho sme v múre našli kamenné schody, ktoré stúpali smerom nahor. Vyšli sme po nich a objavili druhé poschodie veže. Vzhľadom na to, že všetky vyššie úrovne sa zrútili, je druhé poschodie zároveň aj poschodím najvyšším. Má štvorcový pôdorys s veľkosťou približne 5x5 metrov. Pri pohľade nahor vidno viac než 10 metrov vysoké múry obrubujúce modrú oblohu, na ktorých z vrchnej strany rastie tráva a kríky.

Zostúpili sme z veže a vydali sa ďalej vo výstupe na Königswarte. Po chvíli sme opäť objavili červenú značku a za neutíchajúcich útokov komárov, ktoré si pravdepodobne chceli spestriť svoj bežný diviačí jedálniček ľudským dezertom, sme sa po nej vydali. O niekoľko minút sme narazili na asfaltku, ktorá nás priviedla až k bývalej satelitnej špionážnej stanici, odkiaľ sa počas studenej vojny dozeralo na neďalekú Bratislavu. Po prechode vonkajším plotom zvernice sme sa konečne dostali k drevenej vyhliadkovej veži Königswarte. Zaplatili sme obligátne 1€ do pokladničky na údržbu veže a vystúpili po asi 20 metrov vysokých schodoch. Z vrchola bol vynikajúci výhľad na okolie, škoda len oparu, ktorý kazil panorámu Bratislavy. Chvíľu sme si oddýchli, posilnili sa proviantom a dali sa na spiatočnú cestu.

Opäť sme prešli rebríkom ponad plot a pustili sa po asfaltke smerom nadol. Z mapy sme vyčítali, že cesta, ktorou sme sa dostali nahor, bola vlastne obchádzka a že existuje priamejšia trasa smerom nadol. Vydali sme sa teda po nej. V tom sme naľavo od cesty zazreli pohyb - pri lepšom pohľade sme zistili, že nás sleduje stádo asi 10 diviakov. Našťastie sa po chvíli zobrali a odbehli hlbšie do lesa. Pokračovali sme po asfaltke, keď sme prišli na miesto, kde sa opäť odpájala lesná cesta, ktorá nás mala zaviesť naspäť do dediny. Asi po 30 metroch sme narazili na ďalšie stádo diviakov. Tentokrát ich bolo asi 30 a na rozdiel od svojich predchodcov sa netvárili veľmi prívetivo. Stáli totiž na čistinke s krmelcami, ležoviskami a kopami žaluďov. My sme v úctivej vzdialenosti zastali a snažili sa vyhliadnuť si strom, na ktorý v prípade potreby rýchlo vylezieme :). Opäť však u našich zvieracích náprotivkov zvíťazila plachosť a po chvíli, keď najskôr evakuovali všetky mladé, odbehli aj posledné dva dospelé jedince (samice alebo samce?), ktoré na nás ešte predtým nepekne zazreli, čím nám dali najavo, že takúto službu nám robia pravdepodobne naposledy. Odľahlo nám a rýchlo sme prešli cez nepriateľské územie. Opäť sa začali zo zeme zdvíhať mračná komárov, ale to už sme v diaľke uvideli ploty domov. Po chvíli sme opäť narazili na rebrík, cez ktorý sme sa dostali preč od diviakov do civilizácie.

Vyšli sme medzi domami vo Wolfsthali a vybrali sme sa smerom k autu. Cestou bolo zaujímavé pozorovať, že počet slovenských áut tu prevyšuje počet rakúskych a dokonca nápisy v dedine sú v mnohých prípadoch dvojjazyčné. Nakoniec sme sa rozhodli, že si pred cestou domov dáme zmrzlinu. Starého wolfsthálčana sme sa spýtali na cestu k najbližšiemu pohostinstvu a on nám starou wolfsthálčinou odpovedal. Vyrozumeli sme akurát tak smer, ktorým sa máme pobrať, čo sme aj urobili :) Krčmičku sme našli, vypýtali sme si niečo na osvieženie a k tomu dve zmrzliny. Potom nám čašníčka plynulou slovenčinou a so širokým úsmevom povedala, že však môžme aj po slovensky :D Posedeli sme teda chvíľu, pod páliacim slnkom prešli naspäť celým Wolfsthalom k autu a po úspešnom poldňovom výlete bezpečne prišli naspäť do Bratislavy. Viac fotiek v galérii.

Rakúsko na bicykloch 12.07.2010

Rakúsko je pekné, rakúsko je blízko, poďme naň :)) Nie som vôbec športový nadšenec, ale zo dve bicyklové túry k našim juhozápadným susedom sa mi počas môjho päťročného pobytu v Bratislave podarilo vykonať. Najskôr to bolo v lete 2004 s Dušanom a potom v lete 2006 s Martinom a Soňou. V prvom prípade sme obišli blízke a ďaleké dediny a užívali si prírodu. V druhom prípade sme robili to isté, navyše aj kukali a fotili nejaké pamiatky a na záver našej cesty sme sa pekne usadili do parčíku naprostred Hainburgu, vytiahli rožky s paštikou a pustili sa do zaslúženého jedla :D.


nesto hovorí:
zabudol si

na zmrzlinu co sme mali v tom heinburgu...ta bola super
peto reto hovorí:
zmrzlina

hehe, to mas pravdu :D ta bola genialna
Stano hovorí:05.06.2011, 10:09
Bol som tu a pridem zas

Fantomas:)
peto reto hovorí:05.06.2011, 16:37
RE: Fantomas

Nazdar Fantomas, tu inspektor Juve :-) Kedy budes spat :-) ?
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Rakúsko














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Dušičkový výjazd do Belehradu 1.-2.11.2013

Čo produktívneho sa dá spraviť s voľným piatkom na Dušičky? Predsa ísť na výlet do Belehradu :D

S kolegom Rišom sme sa rozhodli využiť voľný piatok a navštíviť bývalú metropolu celej Juhoslávie. Vychádzali sme ráno okolo 8.30, pred nami sme mali okolo 550km. Našťastie sú naši južní susedovia vo výstavbe diaľnic podstatne promptnejší ako my, takže samotná cesta trvala len okolo 4 hodín :)

Prvú zastávku tesne za maďarskými hranicami sme využili na kúpenie miestnej diaľničnej nálepky. Na rozdiel od slovenskej sa nelepí na sklo, stačí, že sa ŠPZ auta zaregistruje do systému, ktorý je automaticky online prístupný na všetkých kontrolných bodoch. Pri tejto príležitosti sa mi podarilo využiť svoje tvoriace sa základy maďarčiny a s milou pani vykšeftovať pár nových maďarských mincí.Jazyk sa mi zišiel aj pri následnej zastávke na juhomaďarskej pumpe, kde nám pomohol objedať :)

Na srbských hraniciach bolo zvláštne zas vidieť colníkov :) Človek si od toho v rámci Schengenu zvláštnym spôsobom odvykne. Kvalita diaľnice sa po opustení EÚ tiež mierne zhoršila, stále to však nebola taká hrôza ako betónové peklo medzi Brnom a Prahou :D Rozdiel však bol viditeľný v jej obsadenosti: okrem nás sa v hociktorom zo smerov len sporadicky objavilo auto, inak bola diaľnica celkom prázdna.

Cesta ubiehala rýchlo. Po maďarských, napospol nepočúvateľných rádiách, v ktorých sa striedali ľudovky, hovorené slovo a koncerty, sa v Srbsku zjavila vynikajúca rádiostanica, takže ani o hudobnú zábavu nebola zrazu núdza. Rýchlo sme sa prešmykli Vojvodinou a nebadane sme vkĺzli do Belehradu. Po chvíľke blúdenia sme našli aj hotel, v ktorom sme vďaka kamarátovi mali dohodnutú celkom priaznivú cenu a hneď sme sa ubytovali.

Keďže bolo už popoludní a nám poriadne škvŕkalo v žalúdkoch, hneď sme si chytili taxík na ulicu Skadarlija, preslávenú svojimi hostincami podávajúcimi typickú srbskú kuchyňu. Usadili sme sa na terase, keďže aj napriek novembru teplota prekonala 20°C a slnko spolu so zakvitnutými muškátmi dotváralo ideálne, takmer letné obedné kulisy. Objednaná pljeskavica (mleté mäso s hranolkami) a mućkalica (kusy mäsa na paradajkovom základe) boli vynikajúce, objednaná bagetka výborne vypečená a kajmak (mliečny výrobok na štýl hustej zrazenej smotany) voňavý :)

Po obede sme sa vybrali odhaľovať krásy mesta. Prešli sme si hlavné turistické destinácie: budovu bývalého juhoslovanského národného zhromaždenia, park s pevnosťou, miestnu katedrálu, Námestie republiky a pešie zóny. Narastajúcu únavu sme kompenzovali zastávkami v kaviarničkách a konzumáciou rôznych miestnych sladkostí, cheesecake nevynímajúc :)

Večer sme sa potom vybrali do jedného z miestnych klubov, následne sme sa pokúsili nájsť ďalší, ktorý nám bol špeciálne odporúčaný (akurát v ten deň bol zavretý), a tak sme skončili v jednom neďaleko hlavného námestia. Aj napriek výbornej povesti belehradského nočného života tam však bola celkom nuda a obsadenosť tiež nevykazovala priveľké rastové tendencie. Keď únava dosiahla kritický stupeň, rozhodli sme sa vrátiť naspäť na hotel a získať aspoň trochu spánku.

Na ďalší deň sme vstávali už okolo 7.00 (na Rišovu veľkú radosť), keďže ja som potreboval byť popoludní v Bratislava. Po geniálnych raňajkách (takmer všetko predstaviteľné od výmyslu sveta) a check-oute sme ešte zavítali do miestneho nákupného strediska (otvárali o 9.00), kde sme si doplnili zásobu kajmaku, pršutu a všelijakých iných miestnych dobrôt :) Mne sa podarilo na pošte kúpiť pár známok do zbierky a následne nám už nič nebránilo v ceste naspäť na Slovensko. Tá, opäť až na menšie blúdenie v Belehrade, prebiehala veľmi hladko. Pri prechode schengenských hraníc sme sa napríklad dozvedeli, že maximálne množstvo cigariet na osobu pri prechode po zemi sa rovná dvom krabičkám (na rozdiel od cesty lietadlom, kedy ide až o 2 kartóny).

Maďarskom sme opäť prekĺzli viac než hladko a po príchode do Bratislavy sme akurát zhodnotili, že nabudúce si treba na Belehrad vyhradiť viac než len jeden deň -- a to hlavne pri takom vydarenom počasí :)


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Srbsko








Odkazy:
Srbsko
SVE
Belehrad






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

České Budějovice - apríl 2011 17.7.2013

Po nesmiernom úspechu predchádzajúceho ročníka sa partia doktorandov z FMV rozhodla opätovne zúčastniť konferencie v Českých Budějoviciach. Vzhľadom na našu rastúcu lenivosť prebiehala cesta tentokrát autami, ktoré sme doplna naložili kuframi, vedomosťami a perspektívou mladého vedeckého kolektívu :D Nakoľko sa nám rok predtým veľmi zapáčil Český Krumlov, celkom zámerne sme sa rozhodli ubytovať sa práve tu, v meste, ktoré je synonymom krásy ("Vole, tady je hezky jak v Krumlově, vole" :D).

Vybraný hotel patril k tým lacnejším, ale prekvapivo sa nachádzal priamo na hlavnom námestí Krumlova a bolo to jedno z najútulnejších miest, v akých sme kedy spali. WiFi bola rýchla, recepční milí a vzdialenosť do hospůdek neveľká, čo hotelu len pridávalo na atraktivite :) Aby sme využili všetky formy pohostinnosti, ktoré človeku Krumlov ponúka, jednu z krčmičiek sme hneď aj úspešne vyskúšali :)

Po noci mierne prebdetej nad bakalárskymi konzultáciami bolo ďalší deň potrebné hneď ráno sa dopraviť na konferenciu, kde sme všetci predniesli svedomito pripravené výskumné články a s pocitom dobre odvedenej práce sme sa opätovne mohli venovať miestnej gastronómii. Po prehliadke Krumlova, exkurzii po zámku a návšteve prekrásnych záhrad sme sa trochu uzimení posadili naspäť do áut a vydali sa na cestu smerom na Slovensko. Zámerom bolo navštíviť zámok Hluboká, vychýrený svojou architektúrou a históriou.

Najväčšou výzvou bolo, podobne ako v našom hlavnom meste, parkovanie :) Nakoniec sa nám podarilo zastať v podhradí, odkiaľ nás ešte čakala takmer 15-minútová cesta smerom na hrad. Tam sme museli hodnú chvíľu čakať na sprievodkyňu, a aj tak bola samotná prehliadka skrátená na polovicu -- išlo totiž o posledný turnus, a tak sme odchádzali tak trochu s dlhým nosom. Zámok bol ale aj napriek tomu veľmi pekný a po ceste domov na našu otcovizeň sa v nás opäť rozhostil príjemný pokoj a nálada plná spomienok na pekne prežité dva dni :)

Viac fotiek v galérii.

Konferencia v Českých Budějoviciach v apríli 2010 3.8.2010

Doktorandská konferencia v Českých Budějoviciach, ktorá sa koná vždy v apríli, sa považuje za jednu z tých lepších v ČR. Preto sme sa spolu s kolegovcami rozhodli nenechať si ujsť túto príležitosť a zúčastniť sa :) Na cestu sme sa vybrali v stredu hneď po Veľkej Noci, 7. apríla. Spolu s Mikim a Peťom sme v Bratislave nasadli na vlak do Brna. Cesta ubiehala bez výraznejších udalostí s výnimkou toho, že nám počas nej začalo poriadne škvŕkať v bruchu. Po príchode do moravskej metropoly sme sa preto rozhodli poobzerať sa po meste a zároveň po nejakej dobrej krčmičke. To, čo sme hľadali, sme našli priamo pod katedrálou. Po kvalitnom "vepřo, knedlo, zelo" zapíjanom tradičným českým nápojom sme sa presunuli naspäť na stanicu, kde sme nastúpili na vlak do Českých Budějovíc.

Keďže išlo o osobák, za cenu cesty do Budějovíc sme dostali aj bezplatnú prehliadku juhočeských dediniek a menších miest. Región je to skutočne malebný, čo dokladovali aj nespočetné množstvá sŕn, zajacov a iných tvorov poskakujúcich v obilí vedľa železničnej trate. Po príchode do Českých Budějovíc sme sa ubytovali a vybrali sa na prieskum mesta, kde sme objavili niekoľko zaujímavých podnikov. Ďalší deň sa k nám ráno pripojil aj Ľubo s Katkou, ktorí prišli na miesto konania autom. Spolu sme absolvovali nabitý deň plný vedeckej tvorivosti a zdieľania nesmierne zaujímavých výsledkov výskumu našich kolegov. Po jeho skončení sme sa zúčastnili na koncerte v miestnom kostolíku a následne sme zakotvili v jednom zo spomínaných podnikov na večeru.

V piatok doobeda sa konala druhá časť konferencie a po nej cesta domov. Išli sme spoločne autom s Katkou a Ľubom a na chvíľu sme sa ešte zastavili v Českom Krumlove, ktorý leží iba niekoľko kilometrov na juh od Budějovíc. Prehliadku mesta sme zakončili pri miestnom hrade, ktorého veža pripomína skôr Rozprávky tisíc a jednej noci ako mesto v strednej Európe. Potom už nasledovala cesta cez Rakúsko naspäť do našej milej Bratislavy. Viac fotiek v galérii.

Uherské Hradiště - február 2010 18.7.2013

Prvá zahraničná vedecká konferencia vo farbách FMV sa uskutočnila v českom meste Uherské Hradište pod patronátom EPI Kunovice. Vyrážalo sa ráno spoločným minibusom spred budovy EUBA. K zaujímavostiam konferencie patrila účasť stredoškolských študentov so svojimi praktickými projektmi, ako aj mierny organizačný chaos, ktorý zavládol po príchode našej početne bohatej delegácie.

Pozitívom bol takmer spisovný jazyk miestneho obyvateľstva, čo bolo vítanou zmenou oproti zážitku, ktorý som mal pár rokov predtým, keď som chodieval učiť angličtinu na Slezskú univerzitu do Karvinej. Na sever Sliezska sa chodilo vždy na tri dni uprostred týždňa - pri prvej ceste ma po prechode českých hraníc upútal zaujímavý spôsob reči pristúpivších spolucestujúcich. Išlo o niečo medzi češtinou a poľštinou, ale aj keď obom jazykom človek v zásade bez problémov rozumie, ich zmes bola pre mňa absolútne nepochopiteľná. Postupne vyšlo najavo, že ide o miestny severosliezsky dialekt nazvaný jednoducho "ponašimu" (inak, podľa mňa krásny a poetický názov pre jazyk). Druhým prekvapením bolo, že ním nehovorili iba staršie ročníky, ale aj celkom mladí ľudia (dôkazom boli dvaja stredoškoláci, ktorým vo vlaku nebolo rozumieť ani slovo) :) V tomto išlo o situáciu podobnú našej záhoráčtine, kde nás na jednej stanovačke partia mladých deviatakov tiež prekvapila výrokmi typu "Francku, cos to zedeu?" :D

Každopádne, konferencia prebiehala podľa plánu a po dobre vykonanej celodennej práci sa naša skupinka zastavila v centre mesta, kde si doplnila zásoby výborných moravských vín pre potreby domácej spotreby a vydala sa na spiatočnú cestu :)


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Česká republika














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Šachový turnaj v Poľsku 23.11.2013

Poľsko si v mojom srdci udržiava osobitné miesto. Okrem krásnej tradície výroby vynikajúcich oštiepkov a kvalitného mäsa to bola totiž aj prvá cudzia krajina, ktorú som ako dieťa navštívil.

Písal sa rok 1992 a k nášmu severnému susedovi sme sa spolu s ďalšími šarvancami a pár rodičmi vybrali dosiahnuť šachovú slávu a nesmrteľnosť. Akcia sa konala v meste Katovice, konkrétne v telocvični miesnej školy. V turnaji sa nám darilo, moja sestra dokonca vyhrala medailu za najmladšieho účastníka turnaja :) Jednou z mála vecí, na ktoré si okrem samotného turnaja takto s odstupom času spomínam, boli neokožované domy s tehlovou fasádou :)

Druhou zaujímavosťou bolo ubytovanie v miestnej škôlke :) Aj vzhľadom na povestnú kvalitu jedna v tejto lokalite sa párky, ktoré boli na večeru, asi trom štvrtinám prítomných detí vzpriečili v žalúdku a hľadali si rýchly východ smerom odkiaľ prišli :)

Na turnaji sme síce nevyhrali, zato sme si však domov odniesli na najbližších pár rokov aspoň nechuť k tomuto inak vynikajúcemu, zdravému a výživnému jedlu :D

Prechádzka po Zakopanom 24.11.2013

Ďalší výlet do Poľska bol už o poznanie príjemnejší a konal sa niekedy na prelome rokov 2009 a 2010. Keďže sme sa nachádzal v regióne, vybehli sme na opačnú stranu Tatier, do milého a útulného mesta Zakopané, trošku sa poprechádzať a dať si zmrzlinu. Tak sme sa poprechádzali, dali si zmrzlinu a išli domov :D


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Poľsko











Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Letná škola Danubia 2005 8.12.2007

V lete 2005, po skončení EB termu sme sa zúčastnili letnej školy Danubia. Systém Danubie je taký, že celá tlupa 60 ľudí sa presúva z krajiny do krajiny, v každej strávi cca. 6 dní, takže celý podnik s 5 krajinami zaberie mesiac. V každej z krajín sú jednak prednášky (Financie alebo HR management) a okrem toho exkurzie, program, po večeroch zábava v kluboch a tak :) Stretla sa tam kopa cool ľudí a kto neverí, nech sa spýta Andreja a Jarka, ktorí boli na Danubii rok po mne.

Danubia 2005 začala v Prahe, kam sme sa presunuli autobusom deň pred oficiálnym začiatkom projektu. Po ubytovaní na jednom z vysokoškolských internátov nasledovala návšteva obchodu a zaslúžený oddych. Po oficiálnom otvorení, ktoré sa konalo ďalší deň a malo formu slávnostnej recepcie, nasledovalo niekoľko dní prednášok a workshopov na VŠE a v priestoroch českej Erste Bank. Zaujímavosťou bola plavba loďou po Vltave, návšteva Petřína a prehliadka starého mesta.

Po pár dňoch nasledoval presun do Bratislavy. Celá skupinka bola ubytovaná na internáte Starohájska, kde mali akurát letnú odstávku teplej vody (body pre Slovensko 1:0). Nasledovalo opäť kolo prednášok a workshopov na EUBA a v sídle SLSP na Záhradníckej. Prihovorila sa nám samotná Regina Owesni Straka, ale vzhľadom na bohatý sociálny program Danubiákov, ju niektorí členovia výpravy počúvali cez zatvorené oči :) Prednášky na EUBA sme mali s veľmi milou pani, ktorá na tabuľu kreslila kvietky, však mala mierny deficit jazykových zručností v anglickom jazyku (vyjadrenia typu: "jú ár e debil", "it vos d trty trt pejdž" a pod.) -- body pre Slovensko 2:0.

Highlightom bratislavskej etapy bol tzv. národný večer, ktorý sme organizovali ešte pred naším odchodom do Prahy. Najskôr sa išlo loďou na Devín a naspäť (s prehliadkou hradu a jedlom), potom večer nasledoval záťah v Slovak Pube aj s folklórnym súborom a ľudovou hudbou.

Nasledoval opäť presun autobusom do Budapešti. Kvalita prednášok a workshopov na Corvinus University sa oproti Bratislave prudko zvýšila, ubytovanie bolo podobné ako u nás. Absolútne si nás však získali svojím národným večerom, ktorý sa konal v krásnom secesnom hoteli Gellért. Obsahom bola ochutnávka maďarských vín, o.i. aj tokajského. Bolo to asi prvýkrát, čo som si ako dovtedy prísny abstinent vychutnal víno. Išlo o prvé semienko našich budúcich ochutnávkových večerov s Jarkom :). Navštívili sme aj zámok v Gödölő (vrátane zaujímavého múzea histórie s mapami Veľkého Uhorska na každej stene), klub Gödör, či termálne kúpele Széchenyi.

Po Budapešti prišiel presun do ďalšieho mesta, Záhrebu. Ten vyhral cenu za najlepšie party-mesto celej letnej školy. Bývali sme takisto na internáte, do školy chodili električkou a popri povinných prednáškach sme si stihli pozrieť centrum mesta (pomerne malé), zabaviť sa v kluboch na jazere a pripraviť sa na poslednú etapu Danubie, ktorou bola Viedeň.

Tam na nás čakala Wirtschaftuniversität Wien, hlavný organizátor letnej školy. Národný večer bol skvelý, v priestoroh českej školy (ktorej riaditeľom bol otec jedného z našich spoludanubiákov) podával sa tradičný Schnitzel, tancovali sa rakúske alpské vypalováky a Klemens, jeden z členov rakúskej delegácie, sa dokonca obliekol do tirolského kroja a celý večer poskakoval v Lederhosen :) Nasledovalo oficiálne ukončenie Letnej školy Danubia, nechýbalo kvarteto hrajúce Európsku hymnu a záverečná recepcia. Potom prišla afterparty na internátoch neďaleko Mariahilferstraße, výjazd polície riešiacej rušenie nočného kľudu a rozlúčka s rakúskymi a ďalšími kolegami, s ktorými sme toho za celý mesiac nemálo prežili.

THE END.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Slovinsko 2003 8.12.2007

Jedna geniálna akcia. Združenie na podporu vidieka organizovalo v lete 2003 dvojtýžňový (úplne zadarmo) workshop v Slovinsku. Bol to workshop o rozvoji mikroregiónov v spolupráci s troma krajinami - Slovensko, Slovinsko a Nemecko. "Delegácie" Slovenska a Slovinska pozostávali väčšinou z vysokoškolákov. Nemci (inak z Thüringen) boli iný prípad. Boli to decká (okolo 20 ročné :D ) z jedného edukačného inštitútu, ktoré z nejakého dôvodu nedokončili školy a tam sa učili nejakým povolaniam.

Náš program pozostával zo spania vo vojenských stanoch, v ktorých bolo v noci strašne zima (pod 10°C, lebo to bola taká horská kotlinka) a cez deň strašne teplo (isto vyše 30°C), jedenia v miestnej reštike (každý deň iná pochúťka. Veľmi mi tam chutilo.) a potom rôznych iných aktivitiek. Tieto aktivitky boli jednak nejaké menšie diskusie, workshopíky, prezentácie našich regiónov, ale aj pozeranie filmov (Ghost Ship - trávil som prekladaním z anglictiny do nemciny pre chalanov), chodenie na "treasure hunt" (trval asi 2 hodiny, počas ktorých sme z mestečka Podsreda vystúpili až na zámok, hľadali odpovede na otázky ohľadom miestnej prírody a histórie, ako aj všeobecných vedomostí -- napríklad, ako sa volal patrón hasičov, a pod.). Nasledovali prechádzky po okolí, kultúrna simulácia Derdiáni, menšia turistika po okolitých horách, exkurzie do neďalekých miest (výborná bola návšteva Titovho rodiska Kumrovca, či kláštora v Olimje), návštevy koncertov (saxofónový na hrade bol skvelý) a prípravy záverečnej divadelnej hry (tú sme nacvičovali v nemčine a mojou úlohou bolo hrať nejaký prízrak, ktorý zahlásil: "Kto si ako ustelie, tak bude spať"). Po skončení predstavenia bola na hrade hostina -- doteraz si pamätám na geniálne mäsko a úžasné cesnakové zemiačky, aké som odvtedy už nejedol.

Po večeroch sme potom väčšinou sedeli okolo ohňa, skúšali slovinský národný šport (niečo podobé baseballu), hrali karty alebo kocky, spievali a bolo nám strašne dobre. Všetky decká boli fakt zlaté, ale najviac fanj boli Nemci, ktorí nás zo začiatku najviac vystrašili a o ktorých sme si predtým mysleli, že budú poriadni grázli (štvorfarebné vlasy, vysoké kanady, kopa piercingov, kožené háby, visiace reťaze... ). Nech žijú predsudky :).


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Slovinsko











Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Dovolenky v Chorvátsku 8.12.2007

Prvýkrát sme išli do Chorvátska asi v roku 1998, potom sme šli o rok a potom ešte niekedy cez prázdniny roku 2002. Chodievali sme do mesta Supetar (Stätý Peter - hehe) na ostrove Brač na juhu krajiny. Domáci boli super milí, pláž asi 5 minút od domu, no proste paráda. Miestne decká boli tiež fajn, čo-to sme pochodili, pokecali, pozabávali sa. Navštívili sme Zlatný Rad, niekoľko ďalších mestečiek na ostrove, cestou cez Chorvátsko sme sa tiež zastavili na Plitvických jazerách. Bolo super. Inak, je to ten istý ostrov, kde žil aj Kukučín (videli sme jeho rodný dom). Nečudujme sa - je tam pekne.


ovečka hovorí:25.01.2008, 13:44
to kto je toto?

super fotka peto, pripomenulo mi to časy opekačie u vas v záhrade, s našou axou..:) ach kde su tie bezstarostné časy????
peto reto hovorí:04.02.2008, 16:03
RE: to kto je toto?

Hej, ved to... minule som si tiez pozeral nejake stare fotky... ako keby to bolo len vcera a popritom je to uz tak davno... Nechapem, kedy to tak ubehlo, ale niektore veci mi fakt chybaju...
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Chorvátsko











Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Všade dobre, doma najlepšie 8.12.2007

Nuž tak. Slovensko. Domovina. Rodná Hruda. Otcovizeň. Slovakia, Slowakei, Szlovákiá, Eslovaquia...

Trochu sme pochodili Veľkú aj Malú Fatru, okolie Bratislavy, trocha Tatry, neveľmi Oravu a vďaka AIESECu aj kopu iných viac či menej známych miest po celom Slovensku. Ďakujeme Wikipedii za poskytnutie niektorého obrazového materiálu :).


samko155 hovorí:16.06.2010, 21:17
prirodoveda


peto reto hovorí:27.07.2010, 21:57
RE: prirodoveda

:)
8_ivko_8 @azet.sk hovorí:02.02.2012, 19:12
prirodoveda


murcatko hovorí:09.02.2012, 18:20


prirodoveda
peťo reťo hovorí:15.10.2012, 21:27
RE: murcatko

Hehe, predtým som si nevšimol, že si sem písal :)
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Slovensko








Mošovce













Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog






Ázia

Potulky po Turecku, Iráne, Gruzínsku a Azerbajdžane v roku 2013.


zlatulik215 hovorí:19.02.2009, 18:56
výskum

Nič
peto reto hovorí:19.02.2009, 19:17
RE: výskum

no, keď nič, tak nič :D
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Výlety po severe Eurázie 20.6.2013

Mojou prvou návštevou Škandinávie bol výlet do Švédska s Ľuborom, Kubom, Lukášom a zvyškom "skupiny" v roku 2007, za ktorý vďačíme najmä Danovi a jeho znalosti lacných leteniek od Ryanairu :). Vo februári 2010 nasledoval pobyt v rámci projektu NIL / Quo Vadis Európa. Išlo o päť dní strávených na Islande a o tri mesiace neskôr zavŕšenie celého projektu v Nórsku.

Najčerstvejším zážitkom z oblasti bol päťdňový trip do Moskvy


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Trip po Moskve v júni 2013 21.6.2013

Jediný, kto v Moskve v noci spí, je Lenin.

Asi takto by sa dal charakterizovať jeden z dojmov, ktorý si odnášame po päťdňovej návšteve metropoly Ruska. Pre mňa išlo o prvú cestu východne od Michaloviec, nebol som si preto istý, čo presne na "ďalekom východe" čakať.

Všetko sa začalo v nedeľu, 16. júna 2013, kedy sme sa aj s kolegami na obed dostavili na bratislavské letisko, odkiaľ na nás čakal jediný denný let medzi Bratislavou a Moskvou. Prekvapením bola okrem nového terminálu aj veľkosť lietadla, ktoré by človek skôr čakal na trase Bratislava-Košice :)

Po asi dvoch hodinách sme pristáli na moskovskom letisku Vnukovo, ktoré je len o niečo väčšie ako to naše. Nasledovalo čakanie na vlak a asi hodinový presun na stanicu Kievskaya. Tu sme absolvovali prvý stret s moskovským metrom. Je úžasné :) Každá stanica celkom iná, niektoré v cárskom štýle, z iných sršia obdobia socialistického realizmu, tie najnovšie majú zas bližšie k postmoderne. Zaujímavým fenoménom je úžasná tlačenica, ktorá v metre nastáva, ľudia sa hrnú zo všetkých smerov a vysoko asertívne si razia cestu do vagónov - a to aj napriek tomu, že v špičke chodí metro každých 30 sekúnd :D Krásne to ale odráža moskovskú realitu: kto sa neprebije a nepredčí ostatných, zostane pozadu. Ďalšou zaujímavosťou, na niektorých staniciach, je systém označovania lístkov: turnikety nie sú zatvorené a neotvárajú sa po vložení lístka, ale naopak. Sú otvorené, ale ak sa niekto pokúsi do nich vstúpiť bez toho, aby si najskôr označil lístok, prudko sa zatvoria a previnilcovi seknú železnými vrátami po nohách :D Úžasný systém proti čiernym pasažiarom :D

Previezli sme sa teda kaľcevoj líniou dve zastávky na stanicu Belorusskaya. Pre všetkých, ktorí čítali knižku Metro 2033 má cesta moskovskou podzemnou sieťou aj dodatočný rozmer: pri menách jednotlivých staníc sa človeku v mysli vynárajú obrazy zbedačených ľudí snažiacich sa o prežitie v postapokalyptickom svete, predierajúcich sa s tovarom tmavými tunelmi medzi obývanými stanicami ako ostrovmi civilizácie.

Po príchode do cieľovej stanice človek ponorivší sa do podobných úvah takmer očakáva, že hrubé oceľové vráta vedúce na povrch budú zatvorené -- ale nie sú :) Nachádza sa za nimi celý svet plný hektického života na povrchu. Unavene sme sa aj my ponorili do davu a nechali sa unášať smerom k východu zo stanice. Aj napriek tomu, že bolo takmer 10 hodín večer, bolo von stále svetlo. Uličkami Moskvy sme sa presunuli na Slovenský dom, akési malé Slovensko uprostred ruskej metropoly, kompletné aj so slovensky hovoriacim personálom, haluškami, horalkami a kofolou :)

Rýchlo sme sa ubytovali a vydali sa hľadať niečo na jedenie, pričom nás takmer dvakrát zrazili veľké terénne autá, nie celkom rešpektujúce červenú na semafore :D Neďaleká gruzínska reštaurácia bola plná svadobných hostí, kuchyňa v Slovenskom dome bola zatvorená, a tak nám nezostávalo nič iné ako kráčať niekoľko blokov až k stanici Mayakovskaya, kde kolega Pali poznal non-stop otvorený "diner" v štýle amerických 70. rokov. Reštaurácia bola plná, ušiel sa nám posledný stôl - neďaleko sedeli skupinky Rusov a užívali si vodné fajky. V Moskve ich nájdete na každom kroku a svojmu okoliu vždy poskytujú auru pokoja a ľahkej mystickosti.

Obsluha bola veľmi milá, aj keď na naše pomery trošku pomalá, čo dokonale zapadalo do atmosféry diskohitov znejúcich z reproduktorov, spomínaných vodných fajok, chrómovo-červeného nábytku a koženkových sedačiek. Hamburgere, ktoré sme si objednali, boli výborné a prvý večer v Moskve, meste, ktoré nespí, na nás urobil vysoko pozitívny dojem.

Ďalšie ráno sme vstávali pomerne zavčasu -- bolo treba absolvovať raňajky, presunúť sa na výstavisko, vybaviť stánok a potom absolvovať deň na výstave - chodením, oslovovaním spoločností a snahou o získanie čo najviac informácií o možnostiach spolupráce. Treba poznamenať, že sme mali šťastie na počasie: týždeň pred naším príchodom sa ortuť teplomeru šplhala k 40, my sme si užívali krásne teploty do 30°C. Budovy však boli ešte vyhriate, a tak mali kolegovia zásadný problém: zatvorené okno = sauna, otvorené okno = hluk z mesta, ktoré nespí :) Tak sa stalo, že som bol jediným z našej výpravy, ktorý sa dobre vyspal, keďže voči hluku som celkom imúnny :)

Po príchode na výstavisko (vyžadoval si asi polhodinovú cestu trolejbusom s následným 15-minútovým pochodom) sme sa ocitli uprostred Moskva-City -- modernej štvrte s rýchlo rastúcimi mrakodrapmi. Na stánku sme mali pripravené všetky potrebné veci a bannery, ktoré sme nasledujúcu polhodinu rozvešiavali po sadrokartónových stenách. K zaujímavostiam pracovného dňa patril obed priamo na výstavisku, v rámci ktorého si za úbohé špagety účtovali takmer 20 eur, čo nás presvedčilo o tom, že Moskva skutočne je drahé mesto.

Druhým highlightom bola večerná plavba loďou po rieke Moskva. Výborný network bol podporený nie len kvalitou servírovaného jedla, ale aj súťažou, ktorá sa rozvinula medzi vybranými slovenskými a ruskými zástupcami vystavovateľov: úlohou bolo prekonať druhú stranu v požívaní rôznych silnejších či slabších nápojov. Treba povedať, že aj napriek odporu ruských kolegov boli ich slovenskí náprotivkovia neraz úspešnejší, čo sa považovalo za jeden z najväčších úspechov celej výpravy :D Z rieky bol tiež vynikajúci výhľad na väčšinu známych moskovských pamiatok od Kremľa, cez Chrám Krista Spasiteľa, monument Petra Veľkého, raketoplán Buran (do vesmíru letel iba raz, potom ho vyradili a zaparkovali k rieke), bývalú budovu RVHP, budovu ruskej vlády, atď.

Asi po troch hodinách sa loď vrátila na výstavisko, odkiaľ sme sa pobrali (s malou zastávkou v jednom uzbeckom podniku -- veľmi štýlovom) naspäť na Slovenský dom. Pri tejto príležitosti som sa musel uchýliť k pomerne extrémnym prostriedkom aby som sa ubránil všemožnému tlaku na konzumáciu alkoholických výrobkov -- keď nepomohli protesty žiadneho druhu, zabrala až imaginárna choroba pečene :D Zaujímavosťou sú tiež moskovské taxíky, kde popri oficiálnych bežne fungujú aj tzv. "súkromné taxi", t.j. auto, ktoré ide okolo, zastane vám a za nejakú vopred dohodnutú sumu vás prepraví na miesto určenia -- veľmi pekný spôsob, ako si večer privyrobiť :)

Čo sa týka Slovenského domu, nachádza hneď cez cestu od slovenskej ambasády -- pomerne jednoduchej asi štvorposchodovej kockovej budovy schopnej poňať celú plejádu zamestnancov diplomatických služieb. Architektúra hotela sa nesie v podobnom duchu, pričom vidno jeho pôvodný socialisticko-realistický koncept, ako aj snahy o jeho nie príliš dávnu modernizáciu. Zaujímavosťou je, že vstup do hotela je otvorený len pre Slovákov a ich hostí. Vzhľadom na historické vzťahy sa medzi Slovákov však pre tieto účely rátajú aj občania ČR a naopak, medzi Čechov s povolením na vstup do Českého domu sa rátajú aj Slováci -- veľmi pekný príklad spolupráce :)

Kedysi vraj malo Československo pri Moskve okrem ambasády aj krásnu daču na jazere u lesa s lacným jedlom, krásnou prírodou a milou obsluhou... po zmene režimu ju však predalo, čo bývalí diplomati dodnes ľutujú...

Utorok sa opäť niesol v pracovnom duchu. Kolegovci spali už lepšie a my sme sa rozhodli inovovať spôsob dopravy na výstavisko s využitím metra. Išlo o cestu na stanicu Kyevskaya kaľcevoj líniou s následným transportom po bledomodrej až na zastávku Vystavochnaya, čo síce ušetrilo len asi 10 minút trasy, odpadla ale nutnosť 15-minútového pešieho transportu. Zaujímavé v ten deň bolo, že po predchádzajúcom večeri boli niektorí slovenskí vystavovatelia unavenejší ako obvykle -- ich ruskí protihráči sa však celý deň ani neukázali :D

Deň prebiehal bez problémov a po večernom presune na hotel nás čakalo stretnutie slovenských expatov pôsobiacich v Rusku. Dozvedeli sme sa mnoho zaujímavostí o drahom, aj keď výnosnom živote v Moskve, ale aj o obetiach, ktoré sa za to platia vo forme 13-15 hodinových pracovných dní a nemožnosti oddychu od práce. Vrcholom večera bola, samozrejme, špecialita slovensko-ruskej kuchyne: grilovaná mierne zaúdená makrela :D Lepšiu pochúťku som už dávno nemal :D Pri tejto príležitosti sme sa tiež dozvedeli o spôsobe lovu tigrov na Sibíri: do divočiny sa ide minimálne na 2 týždne naplnené sliedením, stopovaním a obkľučovaním vyhliadnutého tigra. Po večeroch, aby zahnali chlad tajgy, nakladú lovci okolo tábora do kruhu raždie, zapália ho a nechajú horieť. Teplý vzduch sa koncentruje vo vnútri ohnivého kruhu, poskytujúc poľovníkom príjemnú teplotu na spanie.

Neskôr večer sme sa rozhodli využiť dostatok nočného svetla a zašli sme na Arbat - akúsi obdobu našej Obchodnej ulice - väčšina obchodíkov už bola vzhľadom na pokročilú dobu zatvorená, ale niekoľko suvenírových malo ešte stále dvere dokorán. V jednom sme sa zastavili, zohnali všetky potrebné magnetky a pohľadnice, porozprávali sa s milými majiteľmi, dostali od nich darček na rozlúčku a ešte sa aj odfotili s plastovou kravou stojacou pred jeho vchodom :D Nasledovala prechádzka do jednej zo stále otvorených kaviarní, večerné virgin mojitko a v príjemnej atmosfére cesta naspäť na hotel.

Aj tretí deň výstavy ubehol pokojne, cestu metrom sme mali už v malíčku a keďže jeden z kolegov bol celý deň na rokovaniach, rozhodli sme sa s druhým kolegom ukázať výstavisku stredný prst a ísť sa naobedovať inde. Odpoveď sme našli neďaleko vo forme obchodného centra s milými kaviarňami a jednou veľkou talianskou reštauráciou :D Samozrejme, obsluha bola aj tu pomalá, ale ceny boli aspoň rozumné a kvalita pizze celkom obstojná :) Na tomto mieste som sa dozvedel, že v Rusku je celkom neprípustné do vreckovky smerujúce čistenie nosa na verejnosti - považuje sa to za niečo, čo patrí do súkromia. Zvyšok dňa prebehol bez závažnejších udalostí, najlepšia časť celej cesty sa ale mala ešte len začať:

Večer som sa po jedenástej metrom presunul na Kievskiy vokzal. V metre bolo plno vojakov, ktorí sú v Rusku predmetom záujmu nejednej spanilej devy. Ruská vojenčina je totiž ešte stále klasická (dlhé pochody, behy, vytrvalostné disciplíny) a chalanov z najrôznejších kútov krajiny zocelí tak, že by nemali problém rutinne vyhrávať súťaž o železného muža -- čo aj na prvý pohľad vidno :) Po príchode na stanicu bol čas na chvíľku fotenia s následným presunom na 11. nástupište, kde mal práve prísť vlak transsibírskej magistrály a s ním aj Matúš z dvojtýždňového tripu z Vladivostoku az do Moskvy :) Vlak prišiel prekvapivo načas, hneď sa z neho vyrojila slovensko-francúzsko-poľská skupinka napoly unavených cestovateľov. Okrem Matúša bol medzi účastníkmi zájazdu ešte jeden prvák z FMV - obaja sa po polročnom pobyte na MGIMO vracali naspäť na Slovensko, Matúš hneď na nasledujúci deň. Preto zostávalo jediné: využiť na spoznanie nočnej Moskvy a pochodenie jej zákutí nasledujúcich pár hodín.

Najskôr sme sa metrom presunuli na Kitai Gorod - jednu zo staníc neďaleko centra Moskvy - zvyšok skupinky sa od nás po ceste odpojil, Matúšov batoh vzali na intrák a odľahčení sme sa pustili do potuliek hlavným mestom. Prvé kroky, samozrejme, smerovali k jedlu :D Matúš poznal non-stop stánok, kde predávali vynikajúcu shawarmu - pôvodne turecké jedlo podobné kebabu. Sadli sme si do neďalekého parčíku a preberali sa udalosťami posledného pol roka. Matúš spomínal na celé dva týždne, najmä na výlety okolo Bajkalského jazera, kde členov skupinky naháňalo stádo besných turov a opití rybári, na príbehy z vlaku a historky, ktoré sa zvyknú diať len vtedy, keď sa pol tucta ľudí na 2 týždne zatvorí do kupé vlaku :D

Z parku sme sa po hodinke začali presúvať smerom k Červenému námestiu. Prechádzka bola veľmi príjemná, letná horúčava mesta už ustúpila sviežemu nočnému vzduchu a zabratí do rozhovoru sme sa zrazu ocitli pod múrmi zakázaného mesta. Pozreli sme si miesto odpočinku Vladimíra Iľjiča - jediného Moskovčana, ktorý v noci spí, čo bola pravda, pretože aj napriek pokročilej nočnej hodine sa námestím stále trúsili hlúčiky ľudí a prekážali pri fotení :). Zaujímavá bola aj jedna z brán vedúca na Červené námestie a tiež nekropola -- jeden z kremeľských múrov, pri ktorom je pochovaná väčšina potentates bývalého režimu, vrátane Stalina či Chernenka.

Z námestia sme sa popri Chráme Vasilia blaženého (v noci vyzerá skutočne neobyčajne) presunuli na nábrežie, po ktorom sme prišli až k obnovenému Chrámu Krista spasiteľa, známeho okrem iného pre protesty dám z Pussy Riot :) Treba povedať, že budova so žiarivo bielou fasádou a zlatými vežičkami vyzerá v noci skutočne majestátne. Pre istotu sme budovu obišli dookola, či niekde náhodou nebudú pootvorené dvere, ktorými by sme sa mohli dostať dnu :) Vzhľadom na to, že bolo okolo druhej v noci, sme ale žiadne nenašli. Sadli sme si preto na lavičku pred chrámom a pokračovali v rozvíjaní starých príbehov a debát, ktorých čas prichádza iba veľmi vzácne, počas hlbokej noci, kedy aj Moskovčania už spia a bdie iba niekoľko nekľudných duší zdieľajúcich pod hviezdnatým nebom zákutia plné malých aj veľkých otázok o tom, čo bolo a čo bude.

Onedlho prišiel čas pohnúť sa zas ďalej. Prekročili sme most cez rieku Moskvu a po druhom brehu sme sa vydali smerom naspäť ku Kremľu. Bola škoda, že sa nám nepodarilo pozrieť si žiadny z miestnych chrámov zvnútra. Podľa informácií zasvätených je interiérovo najkrajší a najmajestátnejší asi práve Chrám Krista spasiteľa. V Chráme Vasilia blaženého v podstate neexistuje väčší otvorený priestor a celá stavba je skôr bludiskom chodbičiek a väčších či menších miestností.

Pomaly sme uličkami mesta prišli až do Kitai-Gorod, kde sme dostali chuť na niečo pod zub. Vkročili sme do jednej z otvorených non-stop kaviarní a pochutili si na rannom občerstvení. Z kaviarne smerovali naše kroky ešte k Bolshemu teatru, krásne sa vynímajúcemu oproti modrajúcej oblohe. Tu sme zostali ďalšiu hodinku, odpovedali na otázky zvedavých policajtov, vyšetrujúcich údajnú bitku, ktorá sa mala stať neďaleko od nás a pokračovali v načatých témach.

Pred siedmou, kedy sa už človeku do očí vkrádal okrem denného svetla aj raňajší spánok a nočný chlad prenikol takmer až do kosti, sme sa rozlúčili a každý nasadli na opačný smer jedného z prvých ranných metier. Matúša čakala cesta na internát po veci a následný transport na letisko, ja som mal pred sebou posledný deň výstavy. Prídúc na Slovenský dom som si doprial zaslúžených pár okamihov spánku a v dobrej nálade sa vybral na raňajky. Tie sa podávali, ako vždy, vo veľkom štýle - párky, slaninka, šunky, vyberané syry, vajíčka, chutný chlebík aj s ovocím a jablkovými, resp. pomarančovými džúsmi mi vždy vedeli zlepšiť náladu a naštartovať telo do nového dňa :)

Výstava prebehla opäť bez problémov, po jej skončení sme zbalili naše veci zo stánku a nechali ich odviezť na Slovenský dom, odkiaľ by ich mali ochotní pracovníci uprostred leta pretransportovať na Slovensko. Večer nasledovalo ešte stretnutie mladých Slovákov v Moskve, študujúcich na MGIMO, či iných viac alebo menej známych školách. Po veľmi príjemnom posedení sme sa rozlúčili a išli na izbu nabrať sily pred piatkovým odletom.

Ráno sme si teda pobalili veci a dali zbohom nášmu moskovskému ubytovaniu. Zaujímavá situácia nastala na recepcii pri platení, kedy POS terminál zo zvláštneho dôvodu odmietal našu kratu, museli sme si teda hotovosť vybrať vo vedľajšom bankomate a zaplatiť tak... nebyť rezervnej 100€-ky, ktorú som mal v peňaženke, by som vzhľadom na limit karty pre hotovostné výbery bol musel zostať na hoteli ďalší mesiac umývať riad - nakoniec ale všetko dobre dopadlo a z hotela sme vyštartovali na letisko. Nešli sme však metrom a vlakom, ale autami, ktoré vybavila sestra jedného z kolegov žijúca už roky v Moskve. So sebou na Slovensko sme brali kolegovho synovca, asi 4 či 5-ročného chalaniska, ktorý okrem ruštiny rozumel aj veľmi dobre po slovensky. Chalan bol ako živé striebro, behal skákal a celkovo sa tešil z výletu za bábuškou. Pri tejto príležitosti som si tiež prvýkrát uvedomil, aký je rozdiel v smiechu medzi slovenskými a ruskými deťmi: zatiaľčo slovenské hovoria pri šteklení "chichichi", ohromia človeka ich ruskí vrstevníci úplne prekvapivým a tak trochu vlko-zajacovským "yay, yay, yay" :D :D :D

Let domov prebiehal až na pár menších turbulencií pri vzlietaní, bez problémov, malého sme úspešne pretransportovali na Slovensko a mne sa prvýkrát podarilo zo vzduchu odfotiť známe miesta na Slovensku -- pri spiatočnom lete bolo vidno nie len Tatry, ale aj Mošovce - moju rodnú obec :)

Čo povedať na záver? Moskva bola úžasná, cesta do nej poučná a tešíme sa zas na ďalšie dobrodružstvá :)

Viac fotiek v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Rusko








Odkazy:
Moskva
Rusko






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Výlet do Nórska v máji 2010 6.8.2010

Po workshope na Islande sme sa už všetci tešili na poslednú časť nášho projektu Quo vadis Europe?, ktorú pripravovali naši nórski kolegovia z university v meste Bergen. Cesta sa začala vo štvrtok, 6. mája naším odchodom z Bratislavy do Viedne a následným odletom do Kodane. Z Kodane, kde sme mali niekoľko hodín na oddych medzi letmi, sme sa potom presunuli priamo do nórskeho mesta Bergen (mimochodom, ak môžete, vyhnite sa spoločnosti Scandinavian Airlines, lebo služby na palube boli prakticky neexistujúce - zato ranný Fly Niki bol super :D). Tu sme nakúpili alkohol pre jedného z Nórov, ktorý sa chystal na rodinnú oslavu manželkinho úspešného obhájenia dizertačnej práce. Z nejakého dôvodu je totiž alkohol v Nórsku podstatne drahší ako v duty-free zóne na letisku. Keďže letisko sa samozrejme nachádza za mestom, nasledovala ešte asi hodinová cesta autobusom. Po tom, ako sme sa ocitli na hlavnom námestí, začalo sa hľadanie hotela. To prebehlo pomerne bez problémov a po našom ubytovaní nás už nórski hostia brali na veľmi milú večeru.

Piatok sa niesol v znamení workshopov a diskusií o budúcnosti Európskej únie z pohľadu kultúry. Podvečer sme sa vybrali na kopec nad mestom, z ktorého je na celý Bergen krásny výhľad a dali si zmrzlinu (za 7€ :D). Odtiaľ nás nórski kolegovia vzali na prehliadku "starého mesta" nazvaného Bryggen. Ide o časť Bergenu, ktorá sa nachádza na nábreží a tvoria ju pestrofarebné murované aj drevené domy pôvodne slúžiace hanzovým kupcom. Práve členstvo v Hanze pritom dalo Bergenu typický obchodnícky ráz. Videli sme aj starú pevnosť, ktorá pred storočiami slúžila ako sídlo nórskeho kráľa.

Zoznámili sme sa tiež s recepčným hotela, pôvodom Ekvádorčanom, ktorý si vzal Nórku a presťahoval sa do tejto severskej krajiny (nechcem si ani predstaviť, ako tam musí so svojou južanskou krvou cez zimu trpieť...). S manželkou sa už síce medzi časom rozviedol (a dal tak za pravdu latinskoamerickým telenovelám), ale v Európe predsa zostal. Ja som bol v siedmom nebi, keďže som zasa našiel spriaznenú latino dušu a zdalo sa, že aj jemu padlo celkom dobre s nami pokecať. Zistili sme, že uvažuje nad otvorením vlastnej reštaurácie a že je skutočne vynikajúci kuchár :) Rozhovor prerušila až polnoc a skutočnosť, že Mauricio, ako sa náš spoločník volal, musel ráno už okolo 6.00 pripravovať raňajky.

Sobotňajší program bol voľnejší, dostali sme sa preto na výlet loďou po fjorde, ktorý spája Bergen s morom. Plavba trvala niekoľko hodín, počas ktorých sa nám podarilo uvidieť nórsku vidiecku architektúru - domčeky na pozadí impozantných hôr učupené medzi bralami a morom pôsobili nesmierne romanticky :) Niektoré mali dokonca strechu pokrytú trávou, resp. machom. Nedeľa bola pracovne podstatne bohatšia; rokovalo sa od rána až do večera :) V pondelok ráno sme sa rozlúčili s našimi islandskými kolegami (ktorí, mimochodom, zostali kvôli excesom ich domáceho miláčika - sopky Eyjafjallajökull - visieť v Oslo), zbalili sa a absolvovali spiatočnú cestu na letisko, do Kodane, Viedne a následne do našej milej a drahej Bratislavy :). Viac fotiek v galérii.


saskaprvaaa hovorí:21.10.2010, 11:06


super aj ja by som chcela ísť...
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Nórsko








Odkazy:
Nórsko
Bergen






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Výlet na Island vo februári 2010 7.8.2010

Minulý rok sa vtedajším prvákom doktorandského štúdia na FMV EUBA podarilo získať grant z fondu NIL (Norway, Iceland, Liechtenstein) na projekt Quo vadis Europe?, ktorý sa mal uskutočniť v akademickom roku 2009/2010. V rámci neho nadviazala FMV spoluprácu s partnerskými univerzitami v islandskom meste Akureyri a nórskom Bergene. Po úvodnom stretnutí a otvorení projektu, ktoré sa odohralo na jeseň 2009 v Bratislave, nasledovala druhá fáza workshopu v Akureyri.

Výlet sa začal v pondelok, 8. februára pred štvrtou ráno, keďže niečo po štvrtej už odchádzal autobus spod Nového mosta na Schwechat. Prvým problémom bolo o takejto hodine zohnať taxík. Vyskúšal som všetky čísla, ktoré som mal, no bez úspechu. Až asi na piaty pokus sa našiel voľný taxikár a aj to som musel na neho číslo zháňať od kolegu. Pozitívom bolo, že k autobusu som nedorazil ako posledný a cesta sa teda mohla začať :) Zo Schwechatu sme leteli do Kodane a odtiaľ spoločnosťou Iceland Air do Reykjavíku. Zatiaľčo počas ranného hodinového letu sa podávali raňajky a občerstvenie, počas štvorhodinového letu s Iceland Air sme dostali tak akurát pohár vody... a ešte aj letušky boli nepríjemné.

Po prílete na medzinárodné reykjavícke letisko Keflavík (čítaj [keplavík]) sme si zaplatili autobus, ktorý nás odviezol na druhé, vnútroštátne letisko. Odtiaľ sme sa malým vrtuľovým lietadlom za 45 minút prepravili na severné pobrežie Islandu, do mesta Akureyri. Po tom, ako sme sa ubytovali, nasledovala vynikajúca večera s našimi islandskými a nórskymi kolegami - podávala sa jahňacina :). Druhý deň sa niesol v znamení ranného vstávania. O siedmej ráno bola na Islande ešte tma ako v rohu a celkom slušná zima. Prvým prekvapením bolo, že mestská hromadná doprava je v Akureyri zadarmo. Na univerzite nasledovali po privítaní prvé workshopy zamerané na udržateľnosť európskych krajín. Tie boli prerušované občerstvením, pozorovaním východu slnka, ktorý sa konal okolo 11. predpoludním (Akureyri sa nachádza takmer na hranici polárneho kruhu, preto sú tam noci v zime omnoho dlhšie ako u nás. Navyše sa Island nachádza západným smerom od Európy a keďže používa rovnaké časové pásmo ako napríklad Veľká Británia, je tam slnečný svit posunutý: svitá neskôr a dlhšie je aj svetlo. V našom prípade sa stmievalo až okolo 18.00) a chutnými obedmi v univerzitnom bufete.

Preto bolo možné takmer celé dopoludnie sledovať veľké blikajúce srdce, ktoré pulzovalo na kopci nad Akureyri. Nainštalovali ho miestni aktivisti ako reakciu na krízu, aby potešili ľudí zasiahnutých globálnou recesiou. Okrem toho boli všetky červené svetlá na semaforoch v meste tiež v tvare srdca :) Je pravda, že platy sa niektorým Islanďanom v prepočte na eurá v roku 2009 znížili asi o polovicu (univerzitný profesor, ktorý predtým zarábal 7 000 €, sa potom dostal na úroveň 3 000 € :D), takže dôvodov na smútok bolo viac než dosť. Večer sme sa vydali na večeru do neďalekej reštaurácie vyznačujúcej sa osobitým štýlom podávania jedál nazvaným "slow food". Ide o opak klasického fast-foodu, kedy je jedlo rozdelené na šesť či sedem chodov. Pred každým chodom šéfkuchár, ktorý mimochodom gastronómiu študoval v Taliansku, prišiel k hosťom a vysvetlil pôvod daného jedla. Jeho popis zahŕňal presné ingrediencie použité na jeho prípravu, ako aj mená miestnych farmárov, ktorí ich vyrobili. V našom prípade išlo o:

  • predjedlo nazvané "islandské antipasti". Išlo o tanier s ôsmimi kúskami, ktoré zahŕňali desaťročný Eidam (vynikajúci, chuťou pripomínal parmezán), veľrybie a sobie mäso dvakrát údené na konskom truse (túto informáciu sme ale dostali až PO jeho konzumácii :D), losos, ďalší druh miestneho syra, husaciu pečeň, pstruha, ...
  • grilovaný pstruh
  • hlavným chodom bol jahňací steak
  • rílezľový sorbet, pričom sme sa dozvedeli, na svahu ktorého kopca šéfkuchár dané ríbezle nazbieral :)
  • zmrzlinový dezert
  • ...
V stredu sme sa okrem rokovaní a workshopov dostali aj na výlet po severnej časti Islandu. Okrem krásnej drsnej prírody, ktorá miestami pripomínala zasneženú mesačnú krajinu, sme sa prešli popri niektorých novších vulkanických kráteroch. Tu sme dostali upozornenie, aby sme príliš neschádzali z ohraničenej trasy, pretože vulkanické kamene sú ostré a každoročne vyprodukujú niekoľko dorezaných turistov. Nasledovala návšteva bahenných kráterov, kde sa varovanie v trochu obmenenej podobe opakovalo: netreba sa nad ne príliš nahýnať, lebo o varených turistov tiež nie je každý rok núdza. Pekelný sírový zápach, ktorý sa však z kráterov šíril, nás však dostatočne odradil, takže sa žiadna turistická polievka tentokrát nekonala. Menším problémom však bolo červené bahno v okolí kráterov, ktoré sa nalepilo na topánky a nebolo ho možné žiadnym spôsobom z nich odstrániť.

Po návšteve jedného z miestnych vodopádov nasledoval zlatý klinec výletu - exkurzia po miestnej geotermálnej elektrárni. V rámci výkladu sme sa dozvedeli, ako sa do geotermálnych vrtov pumpuje studená voda, ktorú horúca hornina v podloží zahrieva. Výsledná para potom poháňa elektrické turbíny a ochladená sa naspäť vháňa do vrtov. V areáli elektrárne sme sa aj naobedovali. Keďže sme našim islandským kolegom hovorili, že by sme veľmi radi ochutnali ich tradičné národné jedlo, bolo nám to umožnené. Konkrétne ide o varenú ovčiu hlavu, ovčie žľazy, sušeného pstruha a zhnité žraločie mäso :) Tento zvláštny spôsob "prípravy" posledne menovaného pokrmu vyplýva z toho, že v čerstvom stave je takéto mäso jedovaté. Preto sa najskôr nechá niekoľko týždňov "odležať" v sopečnej pôde, ktorá z neho vytiahne jedovaté kyseliny, a následne sa na ďalších niekoľko týždňov zavesí na vzduch vyschnúť. Výsledná chuť nie je zlá, pri konzumácii tejto pochúťky však cítiť veľmi silný čpavkový zápach. Preto je potrebné najskôr si zapchať nos, kúsok mäsa požuť a prežrieť, následne vyfúknuť zvyšný amoniakový vzduch a až potom sa nadýchnuť nosom :) Procedúra je to pomerne komplikovaná, ale mäso sa takýmto spôsobom aspoň dá konzumovať. Čo sa týka sušeného pstruha, podával sa s maslom, ktoré ho trochu zvláčnilo, takže bol vyslovene chutný. Ovčie žľazy boli jedlé a to isté platí aj o ovčej hlave - tu je však najväčšou výzvou zjesť aj ovčie oko. Toto sa podarilo nášmu Vladovi, ktorý za to zožal ovácie domácich Islanďanov. K jedlu sa podávala miestna pálenka Brenvin.

Po dobrom jedle sme sa ešte stihli okúpať v miestnych termálnych prameňoch a potom už sme sa ponáhľali naspäť do Akureyri na večeru. Tentokrát sa podával losos. Vo štvrtok sme doobeda ukončili rokovania workshopu a pomaly sa presunuli naspäť na letisko v Akureyri. Odtiaľ sme sa opäť malým vrtuľovým lietadlom vydali na cestu do Reykjavíku. Zaujímavosťou počas cesty boli silné turbulencie tesne po štarte. Akureyri sa totiž nachádza na úpätí vysokých hôr, na ktorých sa lámu vzdušné prúdy. Turbulencií bolo asi päť a mali formu náhleho prepadnutia lietadla o niekoľko metrov. Vedľa sediaca kolegyňa bola síce zelenšia ako jarná tráva, ale nakoniec sa všetko dobre skončilo a šťastlivo sme pristáli v Reykjavíku.

Po tom, ako sme sa ubytovali v hoteli (mimochodom, taxikár, ktorý nás viezol, robí tiež často šoféra členom islandskej kapely Sigur Rós), sme sa vybrali na prieskum hlavného mesta Islandu. Treba povedať, že celý Reykjavík má asi 200 tisíc obyvateľov, takže žiadne veľkomesto netreba očakávať. Reykjavík má skutočne skôr vidiecky charakter a výškové budovy sa nachádzajú len v jednej finančnej štvrti. Mestu dominuje betónový kostol, ktorý však bol počas našej návštevy zatvorený pre rekonštrukciu. Večeru sme absolvovali v mexickej reštaurácii (obsluhovali skutočne Mexičania), ktorá sa večer menila na gay friendly miesto (čo bolo obzvlášť zaujímavé, keďže s nami tam večerali aj zástupcovia nášho profesorského zboru :D).

V piatok ráno sme sa potom opäť presunuli na letisko, odtiaľ do Kodane, do Viedne a potom do našej milej Bratislavy :) Treba povedať, že Islanďania si ihneď získali naše sympatie. Aj napriek údajnému severskému chladu im bol blízky náš humor, spôsob komunikácie aj práce. Nóri boli tiež milí, ale prejavovala sa u nich akási väčšia rezervovanosť. Okrem toho, spomedzi nórskej delegácie boli vlastne len dvaja Nóri - zvyšok tvorili zahraniční študenti z Indie, Malty, Litvy či Turecka. Viac fotiek v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Island














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Riadne haluzná cesta do Stockholmu :D 7.12.2007

Zavolá vám kamoš, že zohnal letenky do Stockholmu na 3 dni za 2 centy. Čo spravíte? No jasné, že sa ide :D Do lietadla sme naskočili v sobotu, 10.11.2007 a po rýchlej super ceste sme si užívali dva dni v metropole Švédska. Čo sme sa naučili?

-- "Gamla Stan" znamená "Staré mesto".
-- McDonald je vo Švédsku asi rovnako drahý ako u nás. Len klientela je tam o poznanie iná:
bezdomovci a my :D
-- Vo Švédsku sa alkohol dá kúpiť iba v špecializovaných obchodov a len od 21 rokov (s výnimkou piva)
-- Tieto obchody sú v nedeľu zatvorené :D

Kukli sme nejaké pamiatky, stretli sme dokonca úplne nezávisle na sebe baby piatačky z FMV (strašná haluz...svet je malý) a v pondelok sme pekne prileteli do bratislavy (BTS). Spiatočný let trval 1 hod. 50 minút... cesta z letiska na intrák trvala 2 hodiny a 5 minút :D.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Švédsko











Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Výlety po západnej a južnej Európe 28.5.2010

Mojou prvou návštevou západnej Európy bol jazykový pobyt v Hastings v roku 1997, nasledovaný maturitným výletom do Paríža na jeseň roku 2001. Do UK som sa vrátil v roku 2007, konkrétne do mestečka Cheadle. Na jar 2010 som spolu s Crisom Ospinom absolvoval menší trip do Talianska. Jeseň toho istého roku sa niesla v znamení trénovania na polmaratón v Mníchove, na ktorom sme sa s Tominom zúčastnili v októbri. Začiatkom júla 2011 sme sa zas s Martinom a Jankou vybrali na výlet do Halle, Lipska a Drážďan. Zatiaľ poslednou návštevou regiónu bola krátka cesta do Bruselu na jeseň 2012.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Cesta do Bruselu v októbri 2012 17.7.2013

V piatok, 26. októbra sme sa aj s kolegyňou vydali do Bruselu po stopách našich euróúradníkov :) Cesta sa začala asi o 4.00 ráno, kedy ma kolegynka vyzdvihla autom a bežali sme na Schwechat. Zaparkovali sme na najvzdialenejšom a zároveň najlacnejšom parkovisku a podzemným tunelom sme sa vybrali na check-in. Aj napriek pokročilému stupňu ospalosti sme všetky predodletové manévre absolvovali úspešne, usadili sa do lietadla a skôr než sa stroj odlepil od zeme, sladko som odfukoval spánkom nevyspatých :)

Po pristátí v Bruseli sme sa ponáhľali na vlak do centra mesta, kde sa nachádzal aj cieľ našej cesty. Všetko opäť prebiehalo hladko, a to až do chvíle, kedy sme, zmätení z dvojjazyčných francúzsko-holandských nápisov namiesto stanice Brusel-Midi, vystúpili na stanici Brusel-Centraal. Keď sme svoj omyl zistili, nasadli sme rýchlo na nasledujúci vlak a odviezli sme sa na správnu stanicu, len aby sme nakoniec zistili, že tá, na ktorej sme vystúpili omylom, bola k nášmu miestu určenia asi o 2km bližšie :D

V daždi (býva niekedy v Bruseli aj slnečno) sme sa pod jedným dáždnikom predierali sivými bruselskými uličkami, prekračujúc bezdomovcov a utekajúc smerom do centra. Samotný vlak z letiska mal totiž výrazné meškanie a obávali sme sa, aby nás partneri na rokovaní vôbec počkali :) Po asi 30 minútach chôdze a chvíli hľadania sme sa nakoniec dostali do správnej budovy. Menší chaos spôsobila aj skutočnosť, že budova vôbec nebola označená logom príslušnej inštitúcie :D

Počas rokovaní bolo mojou úlohou tlmočiť, čo som aj s veľkou vervou vykonával, a to až do momentu, kedy ma vzhľadom na prebdenú noc začalo neskutočne brať na spánok :D A keďže je mojou špecialitou zaspávať na najrôznejších, najnezvyčajnejších a najnevhodnejších miestach (zdravím, pán Schwarzenberg), aj tu sa do mojich myšlienok začala vkrádať temnota. Zaujímavé bolo, že aj keď jedna časť mozgu práve zaspávala, iná stále bdela, a tak celý proces tlmočenia prebiahal viac-menej nerušene: prijímanie hlasu, jeho transformácia do iného jazyka a opätovné vysielanie boli zdanlivo nedotknuté. V chvíľach, ako bola táto, však hrozí reálne riziko, že tlmočník začne do svojho prejavu nevdojak vkladať útržky z rodiacich sa snov. Keď ma spánkový záchvat prešiel, spýtal som sa nebadane kolegyne, či neboli pasáže, kde by som hovoril nejak z cesty, ale kolegynka jednoznačne vyhlásila, že jej žiadna časť z rokovania neprišla menej zmysluplná ako jeho zvyšok :D Rozhodnutie medzi jednotlivými konotáciami tohto trojzmyselného výroku ponecháme, samozrejme, na čitateľa :)

Po menšom studenom bufetovom obede (chlebíčky) sme ešte pokračovali v rokovaní a popoludní sme sa vybrali na spiatočnú cestu. Išli sme už na tú bližšiu stanicu, pričom nás k nej odprevadil náš kolega z rokovaní. Treba povedať, že z Bruselu sme toho nevideli veľa, ale výraznou dominantou celého výletu bolo hlavné bruselské námestie, ktoré svojimi úzkymi a vysokými budovami pôsobí skutočne majestátne. Pár hodín predtým prestalo pršať a v čerstvom vzduchu nám cesta ubiehala jedna radosť. V kľukatých uličkách sme sa zastavili nakúpiť ručne vyrábané čokoládky najrôznejších chutí a tvarov a v dobrej nálade sme dorazili na stanicu.

Cesta na letisko a spiatočný let už boli bez udalostí, prekvapenie však prišlo po príchode na letisko. Po jeho prestavbe sme boli obaja aj s kolegyňou nesmierne zmätení a neboli sme v stave nájsť vchod do tunela, ktorý by nás doviedol naspäť k autu :D Problém bol, že von (bolo už po desiatej večer), husto pršalo a nemali sme veľmi chuť ísť po daždi. Po asi pol hodine márneho hľadania, pýtania sa všetkých možných aj nemožných zamestnancov sme nakoniec našu misiu s potupou vzdali a s vyhrnutými goliermi sme vstúpili do nečasu, pešo prešli k autu a vydali sa na spiatočnú cestu do Bratislavy :D

Tak som sa prvýkrát stratil na viedenskom letisku :)


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Belgicko








Odkazy:
Belgicko
Brusel






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Návšteva Halle, Lipska a Drážďan - júl 2011 6.8.2011

Keď mi v strede júna zavolal Martin, a navrhol niekoľkodňový výlet do Nemecka, bez veľkých okolkov som súhlasil. Nemecku som dovtedy venoval len jednu návštevu a okrem toho človeku nikdy nepadne zle trošku si precvičiť novogermánsky dialekt, v ktorom sa chystá o pár mesiacov neskôr učiť voliteľný predmet :) Účelom výletu bol hlavne pracovný pohovor, ktorý mal Martin absolvovať v Halle, kam sa od septembra chystá na rok študovať. V duchu hesla spojiť príjemné s užitočným sa však rozhodol využiť čas a ďalekú cestu a okrem (pomerne nezaujímavého) Halle navštíviť aj (omnoho zaujímavejšie) Lipsko a Drážďany.

Na cestu sme sa nakoniec vydali traja: pridala sa aj Martinova kamarátka Janka. Pôvodný plán bol ísť vlakom, ale vzhľadom na to, že sme boli traja, ako aj na cenu lístkov na nemeckej železnici sme sa nakoniec rozhodli ísť autom, ktoré Martin aj zohnal :) Z Bratislavy sme vyrazili v nedeľu, 3. júla, niečo po 8.00 ráno. Aj keď sme najskôr chceli vyrážať už v sobotu, práve mi prerábali na byte balkón, takže voľba nakoniec padla na nedeľu. Prvou výzvou na našej ceste bolo nájsť české diaľničné nálepky. Všetky benzínky v meste, na ktorých sme sa cestou zastavili, boli vypredané a diaľničnú známku sme našli až na poslednom čerpadle pred hranicou. Zaujímavé bolo, že na mňa padla voľba ako na šoféra, čo bolo vzhľadom na moje nie príliš časté používanie motorových vozidiel, pomerne nezvyklé a prekvapivé. V každom prípade blahoželám dotyčným k odvahe :D

Tak sa stalo, že som pred hranicou asi prvýkrát tankoval. Cesta ďalej prebiehala bez zaujímavejších príhod. Povesť českej diaľnice spájajúcej slovenskú hranicu s Prahou sme všetci poznali, ale zažiť ju na vlastnej koži bola predsa len
Problém nastal okolo Ústí nad Labem, kde sme aj vďaka zmätočnému značeniu chvíľu blúdili a nakoniec sme sa pustili po nie celkom optimálnej trase. Nechali sme sa totiž zmiasť obchádzkovými tabuľami a následne aj smerovkou na "Cínovec", čo sme si mysleli, že je český názov pre Chemnitz... nebol :) Okrem toho, že sme museli ísť po kľukatých horských cestách, kde nás kvôli dažďu celkom šmýkalo, zastavili nás hneď za hranicou policajti. Už som sa videl, ako platím pokutu, ale policajti boli nadmieru milí a ukázalo sa, že ide len o bežnú kontrolu - pozreli sa do kufra, ale keď sa tam na nich z jednej tašky vysypali jablká a domáce rohlíky, usmiali sa, zistili, že zločinci asi nebudeme a zaželali nám šťastnú cestu. Postupne sme sa teda cez Drážďany dostali až do Halle, kde sme celkom prekvapivo na prvýkrát trafili do hostela, aj s rezervovaným ubytkom.

Po ubytovaní nadišiel čas na prechádzku (celkom vymretým) mestom. Najskôr sme si za obeť vybrali múzeum Beatles, ktoré najviac prekvapilo a potešilo podkrovnou expozíciou. Jej súčasťou bola totiž Wii aj s Beatles karaoke pesničkami. Prvotné nesmelé brnkanie sa časom zmenilo na pomerne odviazané (aj keď neveľmi kvalitné) spevácke výkony a celá atrakcia nás pohltila natoľko, že nás musel prísť vyhodiť až vrátnik :D Pri odchode z múzea sme si uvedomili, že sme celkom hladní, ale našťastie sa nám podarilo nájsť otvorenú taliansku reštauráciu, kde mali pomerne slušné cestoviny za nie celkom likvidačné ceny. Obsluha bola milá a tvárila sa, že fakt hovorí po taliansky - my sme sa jej to rozhodli opätovať a tiež sme sa tvárili, že sa s ním v tomto úžasnom románskom jazyku zhovárame. Samozrejme, pri východe z reštiky sa rozpršalo a kým sme došli naspäť do hostela, boli sme do nitky premočení.

Nasledujúci deň išiel Martin na pohovor a my s Jankou sme sa zatiaľ vybrali do mesta hľadať miesto, kde by sme si mohli kúpiť tzv. Umweltplakette - osvedčenie o emisnej spôsobilosti vozidla, ktoré sa vyžaduje pri vstupe do centra čoraz väčšieho počtu nemeckých miest. Trik je v tom, že zatiaľ čo miestnym stačí na jeho vybavenie len predloženie technického preukazu a smiešny poplatok vo výške asi 5 eur, cudzinci musia vozidlo podrobiť emisnej kontrole, čo je po prvé omnoho časovo náročnejšie a lezie to tiež viac do peňazí. Nakoniec sme sa rozhodli, že tento proces absolvovať nemôžeme, a teda že budeme dúfať, že v Drážďanoch táto plaketa potrebná nebude.

Po tomto úspešnom rozhodnutí sme sa vybrali do múzea čokolády, ktoré sa nachádzalo na opačnom konci mesta, tak sme sa aspoň prešli. Exponáty pokrývali celý proces výroby kávy od pestovania kávovníka, cez mletie bôbov, až po miešanie čokolády a výrobu praliniek... k dispozícii boli samozrejme aj vzorky na ochutnanie a na prvom poschodí ležiaci obchodík, kde sme za výborné ceny bohato nakúpili :)

Z Halle sme sa opäť takmer bez blúdenia prepravili do Lipska, kde bol naším cieľom pamätník Bitky národov (1813 - bitka, ktorá zlomila Napoleónovi väz). Trochu sme sa obávali, či do mesta vôbec budeme môcť vstúpiť, keďže sa nám nepodarilo zohnať tú nešťastnú Umweltplakette, ale nikde po ceste sme nevideli nič, čo by nám to zakazovalo, tak sme s dobrým svedomím zaparkovali pred pamätníkom. Ten postavili v roku 1913 na sté výročie tejto vojenskej operácie. Odhaduje sa, že pri nej zahynulo alebo bolo ranených okolo 120 000 ľudí. Samotný pamätník meria viac než 90 metrov a svojou mohutnosťou je vskutku impozantný. Okrem múzea, ktoré sa nachádza vedľa monumentu, je zaujímavý aj výstup na vrchol jeho veže, a to najskôr výťahom a následne peši po schodoch. Z veže je veľmi dobrý výhľad takmer na celé mesto.

Múzeum ponúkalo to, čo by od podobnej ustanovizne človek očakával: zmenšené makety vojenských operácií, dobové šaty a uniformy, zbrane, muníciu, ale aj bežne používané predmety tej doby. A práve medzi takýmito predmetmi som zrazu objavil kliešte, ktoré som pred niekoľkými rokmi objavil zabudnuté medzi starým haraburdím a ktoré sa mi žiadnym spôsobom nedarilo identifikovať. Teraz už aspoň viem, že sú určené na skracovanie knôtu sviečok :))

Po dokončení prehliadky monumentu sme sa opäť vydali na cestu, tentokrát do poslednej destinácie nemeckého výletu - do Drážďan. Keď však sme opúšťali centrum Lipska, aké bolo naše prekvapenie, keď sme zahliadli dopravnú značku s KONCOM zóny so zákazom vjazdu áut bez Umweltplakette - jej začiatok sme museli niekde pri vjazde do Lipska prehliadnuť - ale ako sa hovorí, kde niet žalobcu :DDD

Po príchode do Drážďan sme sa ubytovali s milom hosteli s názvom Kengaroo. Izba bola priestranná, kuchynka v dobrom stave a dokonca mali v chladničke osobitnú poličku, kde mohli ľudia nechať zvyšné potraviny, aby ich mohli využiť iní turisti, ktorí do hostela prídu po nich... milé :) Večer sme vybehli do miestnej študentskej štvrte - najpôsobivejšie boli farebné domčeky a umelecké uličky plné väčších či menších gýčov spolu s kaviarničkami na najrôznejší spôsob.

Nasledujúce ráno sme sa vydali na objavovanie Drážďan. Zaujímavosťou mesta je fakt, že po druhej svetovej vojne bolo jeho historické centrum prakticky úplne zrovnané so zemou. Zničené pamiatky sa však mesto rozhodlo (najmä po zmene režimu) postupne obnovovať, takže momentálne už opätovne stojí veľká časť historického centra s najvýznamnejšími pamiatkami (historický luteránsky kostol Frauenkirche, katolícka katedrála Hofkirche, židovská synagóga, Semperoper, Zwinger, ...). Prešli sme si Hofkirche, Zwinger a poznávaciu časť výletu zakončil výstup na vrchol Frauenkirche. Zaujímavosťou tohto barokového kostola je, že pri jeho opätovnej stavbe použili zachované časti múrov a kamenných blokov, takže budova získala takmer mozaikovitý výzor: nové časti sú biele, pôvodné tmavosivé. Výstup na vrchol kupoly umožňujú jednak schodiská, jednak chodba vo forme naklonenej roviny, ktorá prebieha po vonkajšej strane klenby kostola. Z vrchu je potom krásny výhľad na celé centrum mesta aj s okolím.

Po absolvovaní povinnej turistickej jazdy sme sa presunuli do modernejšej časti centra, kde sme za výhodné ceny doplnili našu garderóbu, niečo fastfoodové sme zjedli a pomali sa vybrali naspäť do hostela. Večer sme si ešte išli nakúpiť do Billy umiestnenej vo vnútri miestnej železničnej stanice a následne sme si posedeli v jednej z kaviarní so živou jazzovitou hudbou.

Ráno nastal moment balenia a spiatočnej cesty. Tá už prebiehala podstatne hladšie ako cesta smerom tam, okrem podstatne lepšieho počasia sme už neblúdili a za necelých sedem hodín sme boli naspäť v Bratislave :)

Viac fotiek v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Nemecko














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Mníchovský polmaratón v októbri 2010 30.12.2010

Keď som na jar v roku 2009 začal pracovať v bratislavskej pobočke AT&T, netušil som ešte, aké to bude mať následky na moju športovú budúcnosť :) Po roku strávenom v Kolumbii, kde čas nehrá príliš dôležitú úlohu, som bol opäť konfrontovaný so slovenskou realitou. A bola to konfrontácia bolestivá. Chodiť do roboty ráno načas sa zmenilo na moju každodennú výzvu - vyžadovalo si to tiež nemálo plánovania, lebo smerom do mesta jazdí MHD z Vlčieho Hrdla, kde som v tom čase býval, prinajlepšom sporadicky.

Stávalo sa teda nezriedka, že som v záujme stihnutia autobusu a dochvíľneho príchodu do práce musel niekoľko sto metrov od môjho vchodu až po autobusovú zastávku prebehnúť tempom prevyšujúcim akékoľvek moje dovtedajšie športové výkony :) Po čase sa však stala zvláštna vec: na svoje ranné šprinty som sa postupne začal tešiť a predstava toho, ako mi moja bujná hriva vlaje v rannom vetre, bola čoraz lákavejšia :D Keď sa potom spolubývajúci Mišo s Lukim jedného dňa vybrali zabehať si, stala sa tá najneuveriteľnejšia vec v známom vesmíre: ja, známy to odporca behania, som sa k nim dobrovoľne pridal.

Ako sa ukázalo neskôr bol to začiatok etapy môjho života poznačenej viac či menej pravidelnými športovými aktivitami. Plávanie, korčuľovanie, no najmä ranné behanie na hrádzi so Smolom sa pomaly premenilo na bežnú rutinu. Prešla zima, jar, nastal koniec leta a s ním aj Bratislava Night Run. Peer pressure vyhral a viacerí z partie sme sa rozhodli zúčastniť. Výsledok bol povzbudivý a okrem hrejivého pocitu som si odniesol aj vieru, že sa tento rok treba pokúsiť ešte o nejaký ďalší, podobne bláznivý výkon. A nebolo treba dlho čakať. O pár dní prišiel Tomino s nápadom, urobiť si 10. októbra výlet do Mníchova a zabehnúť si miestny polmaratón.

Celú vec sme obaja brali viac-menej položartom, ale povestný červík už bol zavŕtaný a usilovne pracoval :) Tak sa stalo, že po niekoľkých vzájomných uisteniach, že skutočne ideme, som sadol za internet, zaplatil poplatok a oficiálne sa na polmaratón prihlásil.

Príprava na akciu bola trochu komplikovaná tým, že ma v posledných týždňoch začalo hnevať koleno a to až tak, že niekedy som musel behanie prerušiť a odkráčať domov. Viac ako na intenzívny tréning sa preto príprava podobala na oddychovú regeneráciu. Pár dní pred pretekmi som si ešte kúpil behacie topánky, nech sa kolenu ešte viac uľaví, zaobstaral som si bandáž a mohol nastať deň D.

Ten onedlho aj nadišiel a po krátkych nákupoch proviantu (nad klasickú trojkombináciu rohlíkov, parenice a zdravej slovenskej "paštiky" nič nemá) sme sa v piatok večer aj s Tominom vydali na dlhú cestu. Išlo sa Tomášovým autom, ktorý aj šoféroval, takže ja som si mohol užívať pôžitok z jazdy :) Hneď po zakúpení diaľničnej nálepky našich juhozápadných susedov sme sa dostali na ich diaľničnú sieť a odtiaľ sme o niekoľko hodín plynulo prešli do Nemecka. Tam sme si využívajúc neexistujúcu maximálnu povolenú rýchlosť na diaľniciach vyskúšali kvalitu povrchu ich najrýchlejších ciest. Po chvíli sme však usúdili, že predsa len sa nám najlepšie ide takým pre nás "normálnejším", slovenským tempom. Po príchode do Mníchova sa nám podarilo prejsť mestom, išli sme dokonca aj okolo olympijského štadióna. Keďže už bolo výrazne po polnoci, vyriešili sme problém nocľahu prozaicky: po menšom hľadaní sme pri Mníchove našli neveľkú obec, na ktorej konci bola poľná cesta, pri ktorej bol dub (symbol Nemecka) - a pod tým dubom sme v aute aj prenocovali :)

Nocovalo sa v kufri, kde sme sa tak práve zmestili s takmer vystretými nohami. Menším problémom bola teplota, ktorá do rána poklesla na typické jesenné hodnoty a vstávali sme preto dosť premrznutí. Z nášho nocľažiska sme sa po absolvovaní rannej hygieny pustili na exkurziu po neďalekom koncentračnom tábore Dachau - pravzore všetkých neskorších zariadení podobného typu. Do Dachau sme dorazili okolo ôsmej a boli sme prvými návštevníkmi :) Exkurzia bola informačne bohatá, ku koncu už človek len pozeral fotografie, na čítanie textu nebola sila. Zaujímavosťou je, že brána tábora obsahuje pôvodný nápis "Arbeit macht frei", ktorého kópia sa stala neslávne známym symbolom tábora Osvienčim. Aj keď v Dachau sa nevykonávali priamo masové popravy, množstvo ľudí v tábore zahynulo na podvýživu a choroby, takže na jeho okraji bola umiestnená aj spaľovňa (dokonca spaľovne dve: stará a nová, modernejšia).

Po skončení exkurzie sme sa s Tomim pobrali naspäť do Mníchova. Zastavili sme sa v jednej z (mnohých) kebabární v centre mesta, ktoré by sa vďaka etnickému zloženiu jeho obyvateľov mohlo kľudne nazývať "Malý Istanbul". Posilnení sme sa vybrali spoznať centrum, pofotiť nejaké pamiatky a pohľadať topánky pre Tomáša. Chodiac po centre sme sa zastavili v jednom obchode so suvenírmi, kde sme sa u milej tety predavačky informovali o možnostiach návštevy Zámku Neuschwanstein. Aké bolo však naše prekvapenie, keď sa uprostred našej debaty spoza našich chrbtov ozvalo "Možno by sme aj išli s vami" - a to rýdzou slovenčinou. Prekvapení sme sa otočili a koho nevidíme? Dvoch bývalých spolužiakov z fakulty. Nuž, svet je malý :) Obaja chalani boli v Mníchove na služobke. Hneď sme sa s nimi dohodli, že večer prídeme k nim na pokec. Ponúkli nám, že u nich na hosteli môžeme aj prespať, čo sme po predchádzajúcej skúsenosti s autonocľahom veľmi rýchlo s vďačnosťou prijali :)

Rozlúčili sme sa s chalanmi a išli sa ešte potúlať po meste. Následne sme opäť sadli do auta a išli vykonať prvú časť z toho, prečo sme vlastne do Mníchova prišli: zaprezentovať sa na nedeľňajší polmaratón. Na Olympiastadion boli zástupy ľudí, celá prezentácia však bola veľmi dobre organizovaná a za chvíľu sme boli hotoví. Následne, už podvečer, sme sa vybrali naspäť do centra ku kamošom, ktorých sme predtým stretli v centre. Pokecali sme a išli spať, aby sme načerpali sily na beh.

V nedeľu sme vstávali pomerne skoro ráno, zbalili sme si veci, odložili ich do auta, prezliekli sa do bežeckého (po celý čas som mal pocit, akoby som bol v pyžame :D) a išli metrom na štart. Postupne ako sme sa blížili k cieľovej stanici, zapĺňal sa vagón metra (mimochodom špeciálne vypraveného, keďže normálna prevádzka metra bola kvôli štrajku ochromená) bežcami postupne až tak, že mi začal pripomínať niektoré slávne linky bratislavskej MHD, kde sa pri jazde netreba držať, pretože masa tiel človeku nedovolí spadnúť :). Dali sme sa na chvíľu do reči s dvoma Nemcami, vystúpili na stanici uvedenej v propozíciách a pustili sa hľadať štart. Vďaka mase bežecky vyzerajúcich ľudí, ktorá sa pohybovala jedným smerom to však vôbec nebolo ťažké :) Na štarte sme sme odovzdali všetky prebytočné veci do vopred pripravených autobusov a čakali na štartovací výstrel.

Počas čakania bolo zaujímavé pozorovať ostatných spolubežiacich. Bola to babylonská zmes národností, jazykov, oblečenia, kostýmov, ľudí rôzneho veku, farby pleti, výšky, váhy... jednoducho pekná ukážka dnešného globalizovaného (a ako by jeden nemenovaný docent povedal, aj "postmoderného") sveta :)). Po chvíli čakania nastal presne v určený čas výstrel a dav sa do rytmu burácajúcej hudby (pomaly) začal rozbiehať. Bežali sme ulicami Mníchova, kde bolo prevýšenie, našťastie, minimálne. Zlatým klincom bol beh cez hlavné mníchovské námestie, kde sme sa dočasne stali novou turistickou atrakciou. Niekedy po prebehnutí prvej tretiny trasy sme sa s Tomášom rozpojili, mne začali pomaly dochádzať sily. Okolo 11. kilometra som už musel začať kombinovať beh s rýchlou chôdzou, lebo nohy oťaželi a nechceli tak celkom poslúchať riadiace centrum nachádzajúce sa meter a pol na nimi :) Na svedomí to mala jednak nie celkom dostatočná príprava, pošramotené koleno, ako aj chýbajúce raňajky (bál som sa, aby mi stihli pretráviť). Vedľa trasy boli približne každé 4 km rozmiestnené občerstvovacie stanice, kde sa striedali izotonické nápoje s banánmi a energetickými tyčinkami. Počas behania to bolo veľmi vítané spestrenie, ktoré aspoň trochu pomohlo od hladu :)

Sily sa začali vracať ku koncu trasy. Zaujímavé bolo, že nás postupne predbehli aj traja najrýchlejší maratónski bežci, ktorí mali v nohách dvakrát toľko, ako my :). Posledné metre sa bežali na Olympiastadion, kde bol aj cieľ. Atmosféra bola skvelá, ľudí v hľadisku hojne :) Po prebehnutí cieľa tam už čakal Tomáš a prevzatí účastníckych medailí sme sa spolu vrhli na občerstvenie. Pre bežcov boli pripravené jablká, praclíky, čokoládové drinky... samé dobré veci :) Po chvíli oddychu sme si boli vyzdvihnúť veci, ktoré sme si pred štartom odložili do autobusov. Sadli sme si do hľadiska a ešte nejaký čas sme pozorovali dobiehajúcich polmaratóncov a maratóncov. Slniečko pekne hrialo, ako sa na babie leto patrí, a človek takmer zabudol aj na ranný jesenný chlad.

Keď nás začal premáhať hlad, išli sme metrom naspäť do centra, vzali auto a vydali sa hľadať nejakú typickú bavorskú krčmičku. Usúdili sme, že v Mníchove s niečím takým môže byť problém, preto sme sa vydali na diaľnicu a o pár kilometrov z nej opäť zišli. V prvej dedinke sme našli otvorený Gasthaus a začali sa tešiť na nastávajúci obed. Aké bolo naše prekvapenie, keď sa nám po chvíli čašníčka prihovorila plynulou slovenčinou, aj keď už s miernym nemeckým prízvukom. Vysvitlo, že pôvodom Slovenka sa vydala do Nemecka a už dlhšie žije pri Mníchove :) Dali sme si miestne pochúťky (ja klobásky s kapustou, Tomino mal spätzle). Pritom sme (veľmi kreatívne :D) vypísali pohľadnice rodine a kamošom, našli schránku, poslali ich a vydali sa na spiatočnú cestu na Slovensko. Zastavili sme sa pritom ešte pri Allianz Arene a išli naspäť na diaľnicu.

Tam sme asi niekde nie celkom dobre odbočili alebo bola diaľnica zablokovaná, lebo aj keď sme stále išli podľa smerových tabúľ vytrvalo nás posielajúcich na Passau, asi polovicu cesty sme strávili mimo diaľnice na nejakých okresných cestách. Už po západe slnka sme dorazili do Rakúska a odtiaľ už v pohodičke na Slovensko, do našej milej Bratislavy. Tým bol výletu koniec (aj keď svalovici bol koniec až o dva dni), medaila hriala na krku a aj keď čas (2:24) nebol prebornícky, polmaratón bol zabehnutý :)

Viac fotiek v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Nemecko














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Výlet do Ríma v januári 2010 5.8.2010

Naša cesta do Ríma sa začala návštevou Crisa v Bratislave. Následne sme sa presunuli do Budapešti, odkiaľ sme v piatok, 29. januára leteli do Ríma, ktorý Cris chcel spoznať, a keďže ja som v Taliansku ešte nebol, rozhodol som sa ho sprevádzať. Na rímske letisko Fiumicino - Leonardo da Vinci sme prileteli až neskoro večer a na byt k Hanke, u ktorej sme po všetky tri noci spali, sme prišli okolo polnoci. Nasledovalo krátke zvítanie, rýchly pokec a potom spánok až do rána :).

V sobotu ráno nás s Crisom čakal náročný deň - snažili sme sa prejsť väčšinu rímskych pamiatok, čo je neľahká úloha. Od Hanky sme mali inštrukcie ako si zadovážiť trojdňový turistický lístok na metro spolu s preferenčnými lístkami do Kolosea, čím sa človek vyhne čakaniu v neskutočne dlhom rade. Hneď ráno sme sa teda vydali do spomínaného Kolosea, ktoré je skutočne obrovské. Nasledovala prehliadka vykopávok na neďaleko ležiacom Foro Romano, čo nám zabralo minimálne polovicu dňa. Keďže hlad je nepriateľom každého poznávaniachtivého turistu, snažili sme sa nájsť nejaké miesto na uspokojenie našich žalúdkov. Problémom bolo, že za obyčajnú pizzu pýtali 22 €, čo sa nám predsa len zdalo byť trochu priveľa. Nakoniec sme našli malý podnik, kde za asi 6 € predávali pannini - malé sendvičovité chlebíky. Po chvíli vysvitlo, že majiteľ obchodíku má za manželku španielku, preto nie len vedel po španielsky, ale v obchode mal aj rôzne špeciality typu paella apod.

Po obede sme sa rozhodli absolvovať návštevu turisticky nemenej príťažlivých miest ako sú Campo di Fiori, Fontana di Trevi (kde sme si samozrejme hodili mincu), Pantheon, Piazza Venezia (aj s monumentom Viktora Emanuela II.), Campidoglio (s jazdeckou sochou a podlahou navrhnutou Michelangelom) a starého rímskeho námestia. Po tom, ako sme sa chvíľu neúspešne snažili nájsť stanicu metra, sa nám to napokon s pomocou miestnych Rimanov podarilo. Prišli sme naspäť na byt k Hanke, odkiaľ sme išli s ňou a s jej spolubývajúcim na pravú taliansku pizzu :) Hanka totiž neďaleko od jej bydliska poznala veľmi milý podnik, kde večera síce stojí viac než 20 €, ale zahŕňa predjedlo, pizzu, víno a dezert. Napapali sme sa skutočne výborne a išli pomaly spať :).

V nedeľu sme mali s Crisom naplánovaný Vatikán. K jeho múrom sme sa dostali niekedy medzi 9.00 a 10.00. Výhodou bolo, že bola práve posledná nedeľa v mesiaci, kedy je vstup do vatikánskych múzeí zadarmo. Nevýhodou bolo na druhej strane, že sa to všetci v meste prítomní turisti snažili využiť, takže rad čakajúcich na vstup obtáčal asi polovicu obvodu celého Vatikánu :) Našťastie však postupoval pomerne rýchlo a ani nie za hodinu sme boli dnu. Prvé, čo nás vo Vatikáne prekvapilo, bol neuveriteľný počet sôch, obrazov, fresiek, oltárov a iných kusov umenia, ktoré človek po čase už ani nedokázal vnímať. Absolvovali sme pomerne únavnú exkurziu po hlavných múzeách zakončenú návštevou Sixtínskej kaplnky so slávnym Michelangellovým stropom (kde je, mimochodom, zakázané fotografovať, lenže všetci turisti strážnikov neustále kričiacich "no foto" svorne a celkom bez ostychu ignorovali), aby sme následne opustili najmenší štát na svete a vrátili sa do Talianska. Samozrejme, do Vatikánu sme sa o niekoľko minút opäť vrátili a išli sa pokochať interiérom Baziliky sv. Petra - jej veľkosť je skutočne pozoruhodná. Nasledovala prehliadka pápežských hrobov, kde sa najmä pri tom poslednom vinuli zástupy našich poľsky hovoriacich spoluobčanov...

Po prehliadke Vatikánu nasledovala akcia "obed". Našťastie sme neďaleko našli zapadnutú pizzérku, kde sa dalo najesť za pomerne stredoeurópske ceny a posilnení sme sa vydali na dobytie ďalších pamiatok. Ako prvý nám do oka padol Castillo San Angello, nachádzajúci sa neďaleko Vatikánu. Je s ním dokonca prepojený "tajnou" chodbou, ktorá vedie ponad (?!) okolité domy vo forme kvázi-akvaduktu. Po prehliadke zámku sme sa vydali na Piazza di Popolo, odkiaľ veľmi rád rečnieval Mussolini. Pešo sme potom išli smerom k Španielskym schodom a skončili sme na večeri v jednom pomerne zaujímavom podniku neďaleko Kolosea :)

V pondelok už musel ísť Cris doobeda na letisko, aby stihol svoj let naspäť do Lisabonu. Moje lietadlo malo odchádzať až niekedy okolo deviatej či desiatej večer, takže mi zostal čas túlať sa časťami Ríma, ktoré sme nestihli spoznať. Pozrel som si staré rímske trhovisko, vydal sa na druhý breh Tiberu, do časti zvanej "Zatiberie" či Trastevere, vyznačujúcej sa malebnými úzkymi uličkami, monumentami a pomníkmi. Po výstupe na jeden z rímskych kopcov sa neďaleko španielskeho veľvyslanectva človeku naskytol pekný výhľad na celé mesto a ozbrojenú ochranku ambasády :) Nasledovala prechádzka po kapitolských záhradách, rýchly presun do jedného obchodíku neďaleko Hankinho bytu, nákup talianskeho syra, šunky a čokoládok a cesta metrom/prímestským vlakom na letisko. Do Budapešti som priletel neskoro večer a keďže do Bratislavy sa dalo dostať až ráno, prespal som na letisku, vzal si taxík k metru, prepravil sa na Keleti Pályautvár a štyri hodiny si vo vlaku vychutnával pocit z príjemne prežitého víkendu :) Viac fotiek v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Taliansko














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

O ceste do Cheadle za Majom v auguste 2007. 7.12.2007

Cez leto, keď mi už z prekladania celkom kvalitne šibalo, som si na 5 dní odskočil za Majom do Anglicka :) Letelo sa z BTS na Stansted , odtiaľ do Londýna, kde som stretol Bubiaka (naše stratené dieťa :D ). Popili sme z domu donesenú kofolu a išlo sa busom do Stoke-on-Trent. Odtiaľ je to do Cheadle len na skok. Majo mal voľné lístky do zábavného parku -- ten sme absolvovali nadvakrát. Raz samotný zábavný park a o deň neskôr vodný park.

Zábavný park bol úplne špica. Už dávno som tak nekričal od strachu ako na všelijakých rides (za všetky aspoň 30m voľný pád - na fotke). Bolo to úplne geniálne :).

O deň na to sme išli do vodného parku... Tam bola pohodička, konečne som mal čas na knihu, len sme trochu neodhadli silu miestneho slnka, lebo sme skončili ako indiáni :) V Cheadle sme stretli aj Andreja... tiež haluz, že dvaja ľudia z Turčianskoteplického okresu na seba náhodou narazia až o 1000 km ďalej :)

Bol to fakt geniálny výlet a Majo má ešte u mňa za to bonus :D.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Stužková v Paríži v roku 2001 7.12.2007

Do Paríža sme nešli na skutočnú stužkovú (tú sme mali u nás doma, na Slovensku), ale skôr na taký stužkový výlet. V autobuse sme strávili takmer celý deň, potom nasledovali tri dni v Paríži. Prespávali sme v moteli Formula. Celé to vyzeralo asi tak, že sme vždy zavčas rána vstali, bus nás zaviezol do Paríža, tam sme behali po pamiatkach a vecer sme úplne zničení padli do postelí... V živote som asi nebol taký unavený ako vtedy :D

Pozreli sme asi všetky obligátne pamiatky počnúc Notre Dame, cez Pantheón, Víťazný oblúk, Louvre (tam sme zhliadli Monu Lisu (je strašne malá) a zaspali na lavičkách :D ) Sacre Coeur, Montmartre, Champs Elyseés, Versailles, nejaké múzeá, štvrť La Défense.... program pomerne pestrý :)

Ale aspoň máme fotky (tu sú len také, čo nie sú chronicky známe. Louvre videl už asi každý :-P).


akinkizuto2 hovorí:23.03.2009, 19:32


.
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Francúzsko











Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

O mojej ceste do Hastings v roku 1997. 7.12.2007

Bola to moja prvá cesta na dlhšiu domu preč z domu a ešte k tomu do cudzej krajiny. Išlo síce len asi o 10 dní, ale pre 13-ročného chalana aj tak bomba :D. Cestovali sme autobusom. Vtedy nám to síce až také strašné nepripadalo, ale stráviť vyše 20 hodín v obyčajnej karose tam a 20 hodín naspäť, to by som dnes asi prirástol k sedadlu. Okrem toho sa šoférom hneď pri odchode na slovenskej diaľnici podarilo geniálne číslo, keď asi trošku prispali a zobudili sa až na to, keď im protiidúce auto celkom odtrhlo ľavé spätné zrkadlo :D

V Hastings bolo cool, zastavili sme sa v Cantenbury (miestna katedrála) a potom sme podnikali výlety do okolia (Rye, Brighton, Londýn, ...). Bývali sme v rodinách (heslo dňa "TV & Chips"), odkiaľ sme každé ráno išli až do obeda do školy a potom hurá na výlety. Na ceste naspäť sme sa ešte zastavili v Londýne, pozreli si pamätihodnosti a po superrýchlom 20-hodinovom zážitku v autobue sme šťastne dorazili domov.



PS. Prednedávnom sa mi dostal do ruky zošit, ktorý som používal ako denník na časti týždenného výletu do Hastingsu v oný septembrový týždeň roku 1996. Pre zaujímavosť prikladám text 12-ročného dieťaťa. Tu je jeho doslovný prepis:

Sobota:
Keď sme išli cez Rakúsko videli sme stádo danielíc. Do Frankfurtu sme prišli k večeru, ale videli pár lietadiel z blízka, v 20-30m výške. Potom večer bol nádherný pohľad na svetlá mesta v tme. Belgické hranice sme prespali. V rámci EU nás ani nezastavili. Cítil som sa dobre, po úvodnom šoku, že sme išli na BB. Vtedy som si dal 2. 1/2 Kinedrilu.

Nedeľa:
Zastavili sme sa v Oostende a keď šoféri spali, Miro našiel 2x1b.fr. a jeden mi dal. Pred cestou trajektom som užil kinedril. Ten však robí asertivitu, takže som nebol na Veľ.Pot. asi 60 hod. Na lodi mi bolo prvú 3/4-1 hod dosť zle, ale potom som si zvykol a aj som zaspal. Bol to krásny pohľad na more. V Cantenbury sme pozreli katedrálu. Bolo tam nádherne, bohu ž. až na 1 obr. sa nedalo pre tmu fotiť, alebo to bolo zak. V Hastingse bola ukrutná zima a keď sme prišli do rodiny nebol som nadšený. El. drôty sú na chodbe, handry a vedro na 1. medziposch., ale inak je tam dobre a čisto, ale nemajú sprchu. Je tam toilet, kuch, 4. izby pre návšť., spálňa, obývačka, herňa. Dom má 4 posch + 2 medziposch. Vybalil som sa a asi 1 hod. som plakal. Išiel som spať o 7.45 PM UK.

Pondelok:.
Raňajky boli dobré zjedol som misku CF s milk a mal som disť. Vstupný test bol: 5 ot. neroz - 1 roz a 1 roz.čiast. Potom nás dali do tried ale nie podľa výsledkov. Tak nás dajú až v Str. aj podľa aktivity. Na prvej hodine som sa stále hlásil. Robili sme blbosti:
  • Muž išiel do záhr. s batohom a zomrel. Why? (parašute)
  • Muž išiel do baru, chcel vodu, barman na neho zamieril zbraňou a muž sa poďakoval a odišiel. Why?
  • Vyškrtávali sme z 1. vety až zost. 1 slovo.
Priehliadali sme si Old a New Town. Urobil som pár fotiek, typ.angl.dom.odf.až.v Rye. Pozreli sme krivý kostol, dom na cint., divadlo v koniarni, bytúnok, upr. záhr a najst. kostol v Hast.

Potom sme išli do Sea Life center a bolo tam perfektne. Boli sme aj v tuneli medzi rybami. Katke som kúpil žraloka+ametyst a urobil zom z 1p+2x20p plaketu. Potom sme sa vrátili. Ukázali nám strmú zubačku (foto.) na hrad Hast a vysoké ryb. domy (Foto.), ktoré sú aj skladištia (zápach) Katke som na pláži našiel mušle a kamene. Packed Lunch = hamb (nepoživateľný [aj Igor si to myslí]), Cola (OK), Ruská Dobožka (OK) a Jablko. Mal som svoje jablká, kak.rez + Milka a pitie ale zostalo na utorok. Večera bola dobrá (vajcia[x], cvikla[x], omáčka[x], paradajky[ok], pizzu[ok], šalát zel[ok], zemiaky[ok],). Potom som zavolal a 1 m. som plakal. Potom som sa pobalil na zajtra a odišiel som na diskotéku. Bolo tam fajn. Tancovali sme asi 1h v kuse a potom ma boleli nohy. Potom som išiel spať.

Utorok:
Dnes sme mali norm. vyučovanie. Šialené Rusky plakali. Moc sa mi to nepáči, lebo buď je to pťažké, alebo priľahké. Potom sme išli do mesta Brighton. Cesta tam+späť trvala cca 3hod. Zažili sme zápchu cestou späť. Autá boli kam len oko dovidelo. V Brightone sme si pozreli royal pavilon (kráľovský dom) a potom sme išli do obchodov. Najprv som v RP. komplexe kúpil maminke vejár a ešte som kúpil aj brožúru. [Dievčatá ma požiadali, aby som im napísal úlohu, a ja som to akceptoval. packed lunch bol hrozný. Zjedol som len dobožku. Raňajky: Corn Flakes + Milk&tea.] Potom som išiel do mesta a kúpil som ocinkovi Timera a ostatným aj ockovi mydlá. Zabudol som na st.rodičov, preto musím v Str. kúpiť ešte 2x mydlo. Mušle na pláži som nezbieral. Budem v Piat. Potom sme išli s Mirom na mólo Pier. Miro našiel 21p a ja 2p, ale Miro ich všetky prehral a ja ušetril. Potom sme išli domov. Večera bola dobrá:(fazuľa+chips+hamburger+džús) všetko som zjedol až na 2 kúsky hamb., lebo aby človek tú obr. večeru zvládol, musí mať hlad ako vlk. Vypil som aj rozr. džús a išiel som späť.

Streda:
Stal som dosť neskoro, preto som sa umyl až po raňajkách. (aj s kakaním a um. zadku to bolo 12 min) Tie boli ako obyčajne. V škole sme odsudzovali atď. Na hrad sme išli poz. lanovkou. V Jaskyniach bolo dobre. Boli tam len figuríny. Na hrade aj v jaskyniach sme pozerali film. Z hradu je len pár stien a inak nič. Naspäť sme išli pešo. Cestou som kúpil 2 mydlá. Ešte musím kúpiť pavúkový cukor a katinke prívesok. Večera bola na nič, zjedol som len zemiaky (bola tam ešte kapusta, hnusná párka a nejaká varená zelenina.). Potom som lúštil krížovky, umyl sa šiel spať.

Štvrtok:
Stal som o 6:00, ale rozmýšľal som do 7:45, tak som sa umýval ako včera po raňajkách a autonym. Raňajky - ako ob. V škole sme boli v múzeu, a tam nám Chris dal papiere s otázkami, a my sme museli zistiť odpovede. Potom sme išli do Rey. Tam sme dostali tiež papier s otázkami, potom sme sa rozišli, a museli sme sa pýtať ľudí na odpovede. Boli sme aj na veži St.Mary´s Church (viz fot+poh.) Keď sme mali všetky otázky, museli sme sa dostať do Information Center. Tam sme mali zobrať mapu a vyznačiť cestu, kadiaľ sme išli. Mapa však stála 40p. Musel som teda (lebo sa nám (a hlavne mne) nechcelo platiť po 10p) vyprosiť FREE MAP (mapu zadarmo) od predavačky. Pýtala sa, načo mi je, a keď som jej to vysvetlil, povedala, že mám veľmi dobrú angličtinu. S mapami a papiermi s odpoveďami sme mali prísť o 4:45 do autobusu. Stihli sme to tak tak. Keďže všetci mali všetko správne (čiastočne vďaka odpisovaniu (odpisovalo sa aj v múzeu)) vylosovali víťaza, a ten dostal obr. čokoládu (25x10 cm), ale ja som to nebol. keď sme prišli do Hastingsu, rozvážali nás domov, ale nás zaviezli ku hotelu, ktorý je ďalej od školy. Takže sme šľapali tú istú cestu + 500 m od hotela k škole, ako keby nás bol zaviezol pred školu, lenže to bolo o 45 min dlhšie, lebo sme sedeli v autobuse, kým rozvážal ostatných. Na večeru sme teda (ja+Luca+Táňa) prišli 20 min neskoršie. Aj tak som zjedol len zemiaky (bola tam ešte mrkva, kapusta, omáčka, a mrkva+hrach+omáčka+kapusta napchatá do pagáča). Potom som naplnil fľašu (teší ma, že mám prebytok: 2xkak.rez, 1xlimonáda, 1xtyčinka), ale zvyšuje mi aj sirup (naplním celú fľašu), pripravil si veci, umyl sa a išiel spať. Teším sa na zajtra.

Piatok:
Dnes to bolo ako vždy. V škole boli vysvedčenia a potom sme išli nakupovať. Miro nám kúpil pečivo (chlieb, rožky, žemľu a papriku+uhorku) a ja poskytnem paštiky, lebo už som nemal peniaze. Po návrate som išiel pre INS. IN SUGAR, ale bolo zavreté. Spiknem sa s maminou proti ocinovi (HAHA). Potom som Katke kúpil zub a našiel jej pero z čajky. Potom som išiel domov, vybalil sa, pobalil sa a išiel spať. Na večeru boli: Fishfingers and Chips (rybie prsty, hranolky, hrášok varený, džús) a všetko som zjedol.

Sobota:

Pozn. prepisovateľa: Tu denník končí. Ešte zachytím zopár ďalších spomienok:

  • Jeden deň pred školou, keď mali akurát Rusky fajč pauzu, prišla Rusknáková a vynadala im, lebo hrešili po rusky.
  • Vo štvrtok, sme cestou do múzea videli, ako jedno auto rozbilo inému stojacemu auto spätné zrkadlo. Čo sa týka otázok v múzeu, jednou z nich bolo niečo o veľkom portáli, ktorý bol umiestnený na prízemí medzi dvoma miestnosťami (myslím, že druhá bola bohato zdobená, niečo ako indian-style). Na poschodí bola expozícia živočíchov, pamätám si nejaké vtáky a zvieratká a nad schodiskom viseli obrazy ľudí.
  • Otázky v mestečku Rye sa jednak týkali orloja na kostolnej veži a myslím, že jednou z otázok bolo aj zistiť meno najstaršej krčmy. Ak ma pamäť neklame, bolo to niečo s morskou vílou?
  • V jeden deň mi domáci vynadali, že som bol v kúpeľmi 1/2 hodinu so zdôvodnením, že aj oni sa musia ráno vychystať do práce.
V sobotu bol náš program približne takýto: Išli sme do Londýna, kde sme sa odfotografovali pred Buckinghamským palácom, prešli sme sa po jednom z londýmskych parkov, navštívili sme múzeum Madamme Toussaud´s (bolo tam zakázané fotografovať a jediná povolená fotka s Arnoldom Schwarzeneggrom bola za 20 libier). Okrem toho sme videli sme kráľovskú stráž, ktorá sa nemôže pohnúť, nech by sa dialo hocičo. Potom sme išli do nejakého hypermarketu, kde som sa po malej prechádzke medzi uličkami s množstvom tovaru (explicitne si spomínam na veľný výber puzzle) strávil asi 30 minút pozeraním na "zázračné pohľadnice" (ak sa na ne pozrieš rozostrenými očami, uvidíš v nich obrazec). V živote ma tak neboleli oči.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília






Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Latinskoamerické dobrodružstvá 27.6.2012

Latinskú Ameriku som navštívil hneď trikrát: V júli 2012 sme spolu s Lukášom podnikli trip po Južnej Amerike. Okrem toho som dvakrát navštívil aj Kubu, a to v januári 2012 a polroka predtým, v júli 2011.

Život a cesty po Kolumbii sú popísané v osobitnej sekcii blogu.

   


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Latinská Amerika







Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog
  1. Trip po Južnej Amerike
  2. Cesta do Ria
  3. Rio de Janeiro
  4. Vodopády Iguazú
  5. Buenos Aires
  6. Montevideo
  7. Mendoza
  8. Santiago de Chile
  9. San Pedro de Atacama
  10. Púšť Atacama / Salar de Uyuni
  11. Uyuni
  12. La Paz
  13. Puno
  14. Cusco a Machu Picchu
  15. Lima
  16. Atlanta
  17. Londýn
  18. Cesta domov

Trip po Južnej Amerike - júl 2012 27.6.2012

top
S nadchádzajúcim letom opäť prichádza aj čas cestovania a spoznávania nových kútov sveta. O pár hodín vyrážame spolu s kolegom Lukášom na okružnú cestu po Južnej Amerike. Cestovná horúčka vrcholí, batohy sa plnia tým najpotrebnejším, čo cestovateľ potrebuje na mesiac života, a spánok neprichádza :)

V stredu popoludní už budeme sedieť v autobuse smerom na budapeštianske letisko, kde sa celá Odysea so zastávkami v Brazílii, Argentíne, Uruguaji, Čile, Bolívii a Peru začne. Budeme sa snažiť blog priebežne updateovať, aj keď ešte stále nevieme, ako na tom budeme s prístupom na internet.

Držte nám zatiaľ palce, nech sa všetko vydarí podľa plánu (alebo ešte lepšie)... Sláva nášmu výletu, nech žije Južná Amerika :)

Cesta do Ria 28.6.2012 (zverejnené: 29.6.2012)

top
Ozyvame sa po prvom dni stravenom v Riu - 29.6. :) Internet mam trosku obmedzeny, diakritiku ziadnu, takze sa najskor pokusim zhrnut hlavne udalosti poslednych par dni a ak zostane cas, pridam aj nejake pikosky ;)

Hlavna sprava dna: mame sa dobre, sme zdravi, najedeni, so strechou nad hlavou :)

Teraz k podrobnostiam :D Trip sa nam zacal pred dvoma dnami, v stredu, hned po skonceni poslednej julovej katedry. S Lukasom sme nas uz zbalene kufre cakali v kancelariach a hned ako zaznel katedralny zvonec, vybrali sme sa smerom na Mlynske Nivy. Odtial sa po pociatocnej fotke nase malickosti nalodili na OrangeBus smer Budapest, odkial sme mali absolvovat prvy let. Cestu do hlavneho mesta nasich juznych susedov som si, samozrejme, kratil hodnotnou literaturou vedecko-fantastickeho charakteru (tymto dakujeme Durimu Podolanovi) :D

Po prichode do Pesti sme sa s Lukim, poriadne vyhladnuti, umiestnili do najblizsieho McDonalds (ach jo), kde sme vyuzili jednaj gastronomicke sluzby tejto globalnej prevadzky, jednak jej socialne zariadenia, jednak volnu WiFi a nemenej moznost capovat si neobmedzene mnozstvo napojov - tu si nie sme celkom isti, ci to posledne bola 'feature' alebo 'bug', v kazdom pripade sme ju ale vyuzili :)

Po zdravom obede sme sa pustili smer metro a letisko. Cestou sme vsak narazili na prvy highlight nasej cesty: ako si tak kracame po chodniku, zrazu som pod jednym zo stromov zazrel tmave skvrny. Hned mi bolo jasne, kolka bije, a tak sme sa s Lukim do sytosti najedli krasnych zrelych ciernych morus :) Aby toho nebolo malo, o 10 metrov dalej bol zasa biely morusovnik, takze sme v hodoch pokracovali aj tam - este dobre, ze mame ten bezolovnaty benzin :D

Cesta metrom prebehla bez vacsich prekvapeni, na konecnej sme si pockali na autobus na letisko. Tato faza nam vsak trvala namiesto 20 minut asi hodinu, pretoze smerom von z Budapesti bola uzasna zapcha. Vsetko sme ale nakoniec stihli, velka batozina putovala do utrob lietadla (vdaka Lukimu, ktory ju cez net zacheckoval, sme ani nemuseli doplacat... ano, leteli sme WizzAir) a dokonca aj prirucny batoh sa mi (po mensich upravach) zmestil do predpisanych rozmerov (ked som to skusal v letistnom kontajneri, pobavil som vsetkych spolucestujucich, lebo ten batoh bol tak natesno, ze sa z neho nedal vybrat a skoro som musel brat do lietadla aj cely kontajner).

Let bol, samozrejme, bez jedla, takze do Rima sme prileteli uz pomerne hladni. Kedze bolo uz okolo 10 hodin vecer, rozhodli sme sa pre zdravu (rozumej ziadnu) veceru. Na letisku sme potrebovali prespat, aby sme stihali ranny let do Amsterdamu, ktory odlietal okolo 6.20 rano. Nasli sme si krasny kutik v odlahlej letistnej hale, kde nam spolocnost robil akurat jeden polonahy spiaci Ind, jeden do druhej nad ranom do telefonu nahlas kvakajuci Talian a skupinka rumunskych spoluobcanov :) Ako sa hovori, letiska spajaju ludi :) Tu sme este celili problemu, ako si nabijeme mobily, kedze ja som este za pomoci toho Lukasovho trochu pracoval a baterka sa uz netvarila velmi nadsene. Presiel som preto do priletoveho terminalu letiska Fiumicino, kde sa mi podarilo najst jedinu funkcnu zastrcku na celom letisku (dobre skrytu za automatom na kavu). Usadil som sa teda tam a nabijal mobily, kym ma policajti zatvarajuci letisko uz celkom nevyhodili :D Potom som trosku pobludil, hladajuc nas spiaci odletovy terminal, ale nakoniec vsetko dobre dopadlo a vdaka spacaku som sa ponoril do osviezujuceho spanku :)

Nasledujuci den sme stavali okolo pol piatej rano, rychlo absolvovali zakladnu hygienu a hor'sa na branu. Let do Amsterdamu bol uz o poznanie prijemnejsi a s Lukasom sme prisli na to, v com sa okrem ceny leteniek lisia nizkonakladovky od normalnych spolocnosti.
  • priestor na nohy: u nizkonakladoviek su kolena pod bradou, u normalnych nie :)
  • jedlo: u nizkonakladovnie nie je, u normalnych je :)
  • letusky: u normalnych su menej muzne :)
Po prilete do Amsterdamu (meskali sme asi 30 minut) sme este vyuzili posledne zvysky internetu a plni ocakavani sme nasadli do lietadla, ktore nas malo preniest ponad Atlantik. V tomto bode musim pochvalit spolocnost KLM, pretoze tak prijemny let (aj ked trval 10,5 hodiny) som este nezazil. Uzasne vela priestoru na nohy, aj v ekonomickej triede moznost navolit si vlastne filmy/serialy/hry, snack + tri jedla pocas letu: a to nie hocijake, ale velmi chutne, spolu s predjedlom, hlavnym chodom a dezertom, moznost v pripade hladu ist si sam vziat nieco pod zub, mile letusky, ... Skutocne, boli sme velmi spokojni, a to az tak, ze sme sa ani nenazdali a pristavali sme nieco po 17.30 miestneho casu v Riu de Janeiro :)

Samozrejme, na tuto cast cesty ste asi najzvedavsi, ale budete si na nu musiet (minimalne do zajtra) pockat, lebo za chvilu sa ma vratit domaci aj s frajerkou, takze musim uvolnit izbu. Kazdopadne, mozete sa tesit na:
  • pribeh o hovienku na koberci
  • pribeh o brazilskom sexualnom maniakovi
  • filozoficky pribeh o uzasnej prepojenosti celeho sveta
  • a mnoho dalsieho...
Zatial teda pozdravujeme Slovensko a tesime sa na spravy z domova ;)

Peto Reto a Lukas.



Rio de Janeiro 1.7.2012 (zverejnené: 6.7.2012)

top
Naposledy sme skoncili nasim priletom do Ria. Podla instrukcii nasho prveho hostitela z Couchsurfingu sme priamo z letiska nasupili na vytipovany autobus a nechali sa zaviest do centra mesta. Odtial nas uz od domu Felipeho delili len dve zastavky metrom (zvladli sme aj kupenie metro karty) a asi tri bloky pesieho pochodu aj s plnymi batohmi (kazdy mal po dva). Tu sa pristavim pri nestastnom jazyku, ktory sa v Brazilii pouziva. Aj napriek tomu, ze v pisanej podobe je rozdiel oproti spanielcine minimalny, hovorena forma jazyka je, aspon pre mna, takmer uplne nezrozumitelna. Preto bol nas postup pri dohadovani sa s miestnymi obyvatelmi nasledovny:

  • oni sa tvarili, ze moja luzofikovana spanielcina je v skutocnosti portugalcina a ja som sa tvaril, ze im rozumiem

Po prichode k Felipemu nas vo dverach hned privital pribehom o tom, ako mal za posledny tyzden trikrat sex a aky je kvoli tomu vytazeny. Vzhladom na fyzicke atributy autora tychto slov sme vsak museli zapochybovat o presnosti jeho slov (namiesto tyzden mozno myslel "v zivote") alebo nad vkusom brazilskych zien... a tak sme pre istotu pochybovali o oboch. Pocas uvodneho rozhovoru sa este stihol ospravedlnit, ze v byte byva sam chlap (cosi vyse 32 mal), a teda nie je uplne dokonale upratany. Tu sa dostavame k praktickym rozdielom medzi Slovenskom a Braziliou: ked ja poviem, "sory, nestihol som upratat", znamena to, ze sa na zemi povaluje par chumacikov prachu a v drese je tanier a pohar. Ked vam tuto istu vetu prednesie Felipe, znamena to, ze skutocne upratat nestihol... este nikdy odkedy sa do bytu nastahoval :D Situaciu zhorsovala skutocnost, ze chalanisko mal psa (inak strasne mileho a privetiveho), ktory ale vodu videl asi iba vo vlastnej miske, a tak neskutocne smrdel, plzol a neustale sa skriabal a vyhryzal si blchy. Samotny byt bol rozdeleny na malu predsien, v ktorej sme spali a jedli, este mensiu kuchynku a chodbu, ktora viedla ku kupelni a Felipeho izbe. Medzi predizbickou a chodbou bola ohradka, ktora vymedzovala teritorium uz spominanej selmy psovitej.

Dobrou spravou bolo naopak, ze sa nam Felipe rozhodol navarit. Bola to hrachova polievka s klobaskou, ale tu musim skutocne povedat, ze jedlo bolo vynikajuce a ako veceru som si nemohol predstavit nic lepsie. Po veceri nas Felipe opustil smerom do mesta, my sme este vyuzili jeho internet a pobrali sa spat.

Nasledujuci den sme zacali skoro rano obiehat pamiatky. Niekolkokrat sme presli centrum mesta, metrom sme sa dostali az na stadion Maracana (tym znalejsim futbalu to bude zname). Zistili sme, ze stadion uz vyse roka rekonstruuju, aby bol na zaciatku buducej sezony pripraveny na akesi majstrovstva, ktore sa tam maju konat. Aj tak sa nam ale podarilo dostat aspon do muzea, kde nam sprievodkynu robila mlada baba, ktora ako jedina z nami dovtedy stretnutych ludi vedela obstojne po anglicky. Aby sme nakrmili nie len ducha, ale aj telo, rozhodli sme sa cez obed zajst do najblizsej restauracie v cerntre, kde sme si za 20 realov pochutili na fejoade (fazula s roznym masom, slaninkou a dalsimi dobrotami) a vybranych cerstvych dzusoch. Vecer, ked uz moje nohy odmietali poslusnost, sme po kratsej zastavke v bare na dzusik opat prisli na byt, Felipe nas opat opustil s tym, ze mame kludne pouzit jeho internet, ale za 2 hodiny nech nie sme v jeho izbe, lebo bude mat co? No predsa babu tam vraj bude mat. Rozhodli sme sa to neriskovat za 2 hodiny sme uz spali spankom spravodlivych. Tu este musim spomenut, ze v dany vecer sme sa prvykrat stretli s nasledkami Felipeho chabej starostlivosti o jeho stvornoheho milacika, kedy bolo na koberci uprostred kupelne krasne hnede stocene hovienko a v rohu pri zachodovej mise zlta mlacka. Psovi treba aspon uznat, ze sa hnede hovienko snazil aspon opticky schovat na hnedom koberceku a mlacku zasa umiestnil do spravneho rohu - bohuzial na samotny zachod uz nedociahol.

Dalsi den, sobota, prebiehal v znameni hlavnych atrakcii Ria. Najskor sme sa odviezli na plaz Ipanema, blizko slavnej Copacabany, na ktoru sme po malom nakupe v supermarkete (pozorovanie: supermarkety su vsade rovnake) aj presli. Moje nohy mali mensi problem s otlakom, takze som sa po meste vliekol stylom zombikov z akehokolvek hollywoodskeho trhaku. Na plazi bolo super, fotili sme, Lukas si kupil nove zlto-zelene plavky a dokonca sme na Copacabane nasli aj neobsadeny slnecnik. Samozrejme, onedlho sme ziskali dalsie ponaucenie z nasej cesty: ked sa v krasny slnecny den kopa miestnych slni na plazi, ale vo vode nie je takmer nikto, znamena to, ze na to maju asi dovod. Dovodom bola teplota vody, ktora bola menej nez uspokojiva a vydrzali sme ju len par minut :) Pri tejto prilezitosti sme zacali konzumovat nami v supermarkete kupenu sunku, syr a chlieb. Vzapati prislo ponaucenie cislo dva: cokolvek, co vezmete na piesocnu plaz, bude plne piesku. A tak sme nasledujuce tri dni chrumali pieskom posiaty kus syra :)

Z Copacabany sme sa autobusom (autobusy to mimochodom funguju tak, ze okrem sofera je v buse aj "vyberac", ktory vybera cestovne. Tito ludia su vacsinou velmi mili a aj s mojou obmedzenou kompetenciou v portugalcine sme sa dobre porozpravali - vzdy nam ukazali cestu, zastali, kde bolo treba, a dokonca prehrabali drobne, ci v nich nenajdu nejake mince, co by sa mi hodili do zbierky) presunuli na Corcovado, miesto, odkial premavaju minubusy k soche Krista. Iniciativna turisticka sprievodkyna sa nas ujala a presvedcila nas, ze radsej ako priamym vlacikom, ktory bol najblizsi volny o hodinu a pol, mame ist ich minibusom, ktory odchadza o 5 minut. Samozrejme, na konci sme kvoli roznym zdrzaniam na miesto dorazili asi narovnako, ale cestou sme aspon videli opice a pokochali sa vyhladom na mesto :) Socha Krista bola super, turistov pod nou neurekom, tak sme sa s Lukasom rozhodli si pod nou rozlozit chlebnicek a vytiahnut pasiku :D Spravny Slovak sa predsa nezaprie :D

Od sochy sme sa potom presunuli pod Cukrovu Homolu (toto takisto zahrnalo asi 15-minutove vlecenie sa mojej malickosti namiesto inak prihodnej chodze), kde sme chceli stihnut zapad slnka. To sa nam tak celkom nepodarilo, ale pri prechode okolo bezdomoveckejsie vyzerajucich spoluobcanov sme prisli k dalsiemu pozorovaniu: zapach mocu je rovnaky v Riu pod Cukrovou Homolou, ako aj v Bratislave na hlavnej stanici :) Spod Homoly na jej vrchol premava vysuta lanovka, prekvapivo bez zavrati sme sa nechali vyviest hore, nafotili vecerne zore a na ich pozadi sa crtajuce mesto a isli domov. Felipe nas privital s tym, ze celu noc mal sex a cely den spal.

V nedelu, posledny den nasho pobytu v Riu, sme mali naplanovany vylet do starej stvrte mesta na kopci, s vybornym vyhladom na okolie. Cesta na kopec bola v skutku malebna a uzke krivolake ulicky cloveku pripominali europske stredomorske mestecka. Na vrchole kopca sa nachadzalo muzeum s ruinami domu bohatej obyvatelky Ria, ktora v zlatych 20. a 30. rokov na svojich vecierkoch zabavala najvyberanejsiu spolocnost siroko-daleko. Po tomto kulturnom zazitku sme sa vybrali na opatovnu navstevu centra a neskor sme chceli ist na vylet do jednej z miestnych chudobnych stvrti zvanych favelas. Na nase prekvapenie bolo cele mesto vyludnene, obchody, bary a restauracie pozatvarane a vsade sa povalovali hromady odpadkov, medzi ktorymi si zimne slnko uzivali hordy bezdomovcov. Kedze sme sa v centre citili mierne nesvoji, presunuli sme sa radsej na plaz Botafogo, kde sme sa mali stretnut s Felipem, aby nas zobral do spominanej favely. Predtym sme sa este isli najest, kedze sme ale narazili na restiku, ktora bola akoze "all you can eat", avsak uctovala za hmotnost nabrateho jedla, za priemerny obed sme zaplatili "mierne" viac, ako sme chceli (asi 20 eur kazdy) :D Nasledne sme sa s plnymi zaludkami a prazdnymi penazenkami presunuli na dohodnute miesto kvoli navsteve favely. Po hodine cakania, marnych telefonatov a SMSiek Felipemu sme sa ale rozhodli na vylet vykaslat, isli sme si radsej do supermarketu (ceny su inak v Riu velmi vysoke, asi dvakrat take ako u nas) kupit parky, chlieb, jogurty a mlieko na cestu, ist si pozriet zapad slnka na plaz a potom sa na nej usadit, popijajuc kokosove mlieko :)

Po prichode domov nas privital Felipe s tym, ze on nas cakal kdesi inde, ale ze vlastne nevadi, lebo tam stretol nejaku peknu babu, s ktorou mal (ano, nemylite sa) sex. V tomto bode nasho pobytu nas to uz vlastne ani neprekvapovalo. Rozhodol sa nam upiect bravcovinu a treba povedat, ze aj vdaka asi 3,5 hodinam pecenia bola vyborna. Vecer sme sa rozlucili a isli sme spat s tym, ze v pondelok rano musime nasadnut do autobusu smerom vodopady Iguazu.

Po nasom rannom prebudeni som zistil, ze pes opat prejavil svoju kreativitu v kupelni. Kedze to uz bolo pocas nasich styroch noci druhykrat, rozhodol som sa situaciou sa nevzrusovat a jednoducho pri vykone rannej hygieny nezvyklych hosti v priestore kupelne ignorovat. Aj tak mi ale nedalo a dovolil som si na ich pocest zlozit kratky versik:

Umyvali sme si zuby traja:
hovienko, mlacka a ja :)


Potom uz nastalo len rychle balenie, presun na stanicu (pri nom sme este stihli zazriet skupinu ozbrojenych vojakov, ako obsadzuju budovu v meste - co sa tyka bezpecnosti, tak vsetky obchody aj budovy boli nepriedysne zamrezovane, v bankach boli detektory kovov, ktore automaticky blokovali vstup a vsetci vratnici mali nepriestrelne vesty... takze asi tak :D). Na stanicu sme prisli okolo 8.00, asi pol hodinu pred odchodom autobusu. Sadli sme si teda, vytiahli madarsku Csabay klobasu (tymto pozdravujem kolegu Mareka), slovenske Bambino a brazilske bagetky a bolo nam na svete hej.

Potom prisiel autobus, inak velmi pohodlny s velkym priestorom na nohy, v ktorom sme stravili nasledujucich 24 hodin. Cestu nam okrem dobreho citania (P. Rothfus: Strach mudreho muza) spriemnoval aj chlapik menom Anderson (inak nie celkom pri zmysloch), ktory sa s kazdym v autobuse rozpraval, vykladal nam o tom, ako spieva v kostole, ako ma 11-rocneho syna, co hra na celo (Anderson nevyzeral na viac ako 22, ale tvrdil, ze ma 33) a neunavne sa nam pod zamienkou "kulturneho zblizovania" snazil zozrat nasu klobasu :D Za zmienku este stoji nas zufaly pokus (pri absencii lyzicky) jest jogurt pomocou parku, ako aj Andersonov rovnako zufaly pokus nam z plastovej misky vyrobit lyzicku. Na obed sme sa zastavili v restike, kde, podobne ako v Riu, predavali hotove jedlo na vahu, avsak asi o polovicu lacnejsie - tak sme sa najedli a ja som si dokonca kupil aj kus melona :) Bol vynikajuci :). Spomeniem este obrovsky poziar, ktory sme cestou v noci videli vedla cesty a o ktorom domaci tvrdili, ze ide len o bezne vypalovanie suchej trstiny :)

Tak presiel den aj noc a my sme sa v utorok rano ocitli v Iguazu. O tom ale az nabuduce ;)



Vodopády Iguazú 3.7.2012 (zverejnené: 10.7.2012)

top
Pre vsetkych a specialne pre Grankiho prinasame nazivo z Juznej Ameriky spravodajstvo o predoslych zazitkoch na vodopadoch Iguazu :)

Do brazilskeho mesta Foz do Iguaçu sme prisli nieco po 6. hodine rannej. Vsade naokolo bola este tma. Z terminalu sme sa nejakym sposobom potrebovali dostat do argentinskeho "sesterskeho" mesta s nazvom Puerto Iguazú, kde sme mali prespat u ucitela anglictiny menom Carlos. Pri infostanku sme narazili na mladu spanielku, ktora sa prave informovala o tom istom, takze sme sa o cosi mudrejsi a bez potreby snazit sa o komunikaciu v poloportugalcine pobrali pred terminal. Tam sme nasadli na autobus smerujuci na primestsky terminal, odkial nam nieco po stvrt na osem skutocne isiel autobus na argentinsku stranu.

Treba povedat, ze hranica medzi Foz do Iguaçu a Puerto Iguazú prebieha tesne za okrajom mesta, takze ani sme sa nenazdali a uz sme dostavali na argentinskej colnici do pasov peciatky. Nasledoval prechod cez detektor kovov a roentgen nasej batoziny - bolo to prvykrat, co som nieco take na pozemnych hraniciach zazil. Nasledne sme opat nasadli na autobus, predtym sme sa vsak dali do reci s mladym Holandanom menom Valentin (ano, zvlastnosti svojho mena si bol vedomy, ale kedze sa narodil na sviatok zalubenych a jeho rodicia mali pomerne mizernu predstavivost, o jeho osude bolo rozhodnute). Kecali sme, az kym sme neprisli na autobusovy terminal v Puerto Iguazú. Tu sme si s Lukasom uvedomili, ze sme hlavy derave. On si nechal na colnici siltovku, ja som si zasa v autobuse zabudol papiere s rozcitanou vytlacenou knizkou :( Nech zije buducnost slovenskej vedy :D

Na terminali nam sympaticky mlady Argentincan poradil, ako sa dostaneme k nasmu hostitelovi a podarilo sa mi tu nazbierat prve mince do zbierky :D Cesta k hostitelovi bola pomerne dlha a navyse hore kopcom, co s plnymi batohmi nebola vobec zabava. Ako sme sa k nemu blizili, cestu nam skrizilo podozrivo vyzerajuce individuum s otazkou, ci nevieme, kolko je hodin. Jej zodpovedanie bolo nasledovane otazkou cislo dva, ze odkial sme. Ked som aj na tento pokus o konverzaciu odpovedal pravdivo (aj ked pomerne usecne a iba jednoslovne), nasledoval nadseny vykrik nasho nahodneho spoludiskutujuceho, vraj ma v taske nieco v nasom jazyku. To uputalo nasu pozornost. Individuum vytiahlo hrubu knihu, v ktorej obsahu sa nachadzalo mnoooozstvo jazykov sveta, medzi nimi aj nasa rodna slovencina. Po nalistovani spravnej strany vsak vsetky roviny vesmiru zapadli do seba a nam bolo zrazu jasne, s kym mame tu cest: na stranke stalo velkym napisane Osobne posolstvo pre teba od Svedkov Jehovovych :D

S panickym revom a s rukami mavajucimi nad hlavou sme zacali od individua utekat, az kym nam v usiach nedoznela jeho lamana slovencina ("pockajte, neutekajte, ja sa s vami chcem len porozpravat"), ktoru cital z poznamok pod ciarou v jeho univerzalnej prirucke pripravenej na vsetky mozne eventuality. Po chvilke hladania sme nedaleko futbaloveho ihriska nasli adresu, ktoru sme hladali. Nasu nadej, ktoru v nas vyvolali krasne domy nalavo aj napravo od hladanej adresy, schladil pohlad na chalupku ucupenu medzi nimi. Prvy dojem hovoril, ze sa vnutri nemoze skryvat viac nez jedna miestnost - a tentokrat sa ako na potvoru nemylil. Podisli sme k dveram a po nasich pokusoch o klopanie sa z nich vynoril sympaticky typek. Spytal sa nas, ci hladame Carlosa, na co sme my odpovedali s ulavou a kladne :) Nezamenitelny prizvuk nasho interlokutora vsak daval tusit, ze jeho spanielcina nepochadza z oblasti na juh od rieky Rio Grande, ani z juznej strany Pyreneji. Napovedal skor tomu, ze jeho domovinou bol kraj, kde "Boris umi po skalinach" :D Plynulo sme teda presli do slovenciny a cestiny a zistili sme, ze v miestnosti o velkosti 3x3 metre s jednou postelou budeme spat minimalne piati. Chalanisko Peter, jeho spolucestovatelka Katka, Lukas, ja a nas hostitel Carlos. Ten si vraj az rano spomenul na to, ze mu maju dnes poobede (v skutocnosti rano) prist dvaja hostia z Polska (v skutocnosti Slovenska). My sme sa ale potesili, lebo, ako sa hovori, mala kopa pyta viac a dobrych ludi sa vsade vela zmesti :)

Nechali sme si teda veci u Carlosa (ktory mimochodom nebol doma, lebo prave ucil) a vybrali sa spolu s Petom a Katkou na vodopady. Cesta naspat na terminal bola o dva batohy lahsia, islo sa nam celkom veselo. Za 10 pesos (asi 2 eura) sme si kupili listok a priblizne po pol hodine cesty sme dorazili na miesto. Tam nas cakala dalsia investicia do vstupneho vo vyske 130 pesos a potom nam uz nic nebranilo v tom, ist si uzit padajucu vodicku. Mne sa este cestou podarilo cvaknut nejake pralesne huby (rastu aj u nas, menovite koralovec a uchovec), takze som bol spokojny ako prasiatko v zite :) Samotne Iguazú su riesene formou troch okruhov, medzi ktorymi premava maly vlacik, nie nepodobny horehronskej zeleznicke. Vyviezli sme sa kvoli slnku najskor na najvyssi okruh, ktory cloveka po mnohych prechodoch rieky Iguazu prostrednictvom zeleznych lavok privedie az k samotnemu vodopadu, na uroven nadol padajucej vody. Kvoli hmle, ktora na vodopadoch panuje, clovek nevidi az na dno priepasti, avsak vzdusne prudy s nepravidelnou periodicitou zdvihaju mracna vodnej trieste a zenu ich na nic netusiacich turistov snaziacich sa o obstojnu vrcholovu fotografiu.

Zazitkom je aj z tohto titulu sa tvoriaca duha, ktora dodava inak masivnym vodopadom nadych magickosti :) Po absolvovali vrchneho okruhu a obligatnej fotografii so z domu donesenou pastekou sme sa opat vybrali na vlacik smerom nadol, na dva zvysne okruhy. Chodzu nam spriemnovali male potvorky druhu Coati, ktore sa vsemozne snazili turistov prinutit podelit sa s nimi o ich zasoby jedla. Majestatnost vodopadov budu lepsie ako slova ukazovat fotky (predpokladany cas pridania: august 2012). Cestou sme zistili, ze lod na jeden z ostrovou pod vodopadmi, kam sme chceli povodne ist, nepremava kvoli vysokej hladine vody (ha), tak sme dokoncili oba okruhy, pofotili, co sa dalo a zamierili naspat k vlaciku, opat si vystat az prekvapivo dobre organizovany rad na volne miesta. Samozrejme, cestou sme stretli mladeho Valentina, ktory sa prave ponahlal na horny okruh, ktory my sme uz absolvovali rano, dalsich Cechov, ako aj milu pani z Trebisova, ktora sa nam na polceste prihovorila. Ake z toho teda plynie ponaucenie? Slovakov a Cechov stretnes vsade :)

Vlacikom sme sa teda zvizli naspat na zakladnu, tu sme pokupovali dalsie suveniry, ja som si doplnil zbierku minci a autobusom sme sa spokojne odviezli naspat do Puerto Iguazú. Na tomto mieste spriemnime citatelovi cestovanie s nami v autobuse pribehom Petra a Katky. On, podmorsky potapac a ona, vystudovana specialna pedagogicka, sa stretli v Irsku. Po istom case sa rozhodli zanechat krajinu zelenych luk a kopcov a vydali sa na objavnu cestu po Latinskej Amerike. To, co zacalo v Mexiku ako sestmesacny vylet sa predlzilo na rok a pol trvajucu expediciu plnu uzasnych zazitkov z dzungle, niekolkotyzdnovej prace na farme u vegetarianov, spoznavania novych ludi, kultur, jedal, ucenia sa spanielciny... Presli uz takmer cely kontinent a do konca cesty im chybalo len niekolko tyzdnov. Chvalili Argentincanov ako velmi priatelskych v porovnani s Bolivijcanmi a Peruancami, ale na druhej srane hovorili tiez o tom, ze oproti Argentine su Bolivia aj Peru uzasne lacne. Za par tyzdnov budeme moct potvrdit ;)

Po navrate do Puerto Iguazu sme si cestou zo stanice dali za 15 pesos (asi 3 eura) poulicny hamburger a spokojni sa vratili ku Carlosovi. Ten stale nebol doma, dvere nam vsak otvorila nasa siesta spolunocujuca - dievca zo Spanielska menom Granada, ktore nam v to rano pomahalo na terminali. Ponaucenie: Svet je maly :) Po rychlej sprche sme kecali (v anglictine), az kym neprisiel Carlos. Na Lukasovu neradost sa potom akosi plynulo sklzlo do spanielciny a prekecajuc vsetky zavazne svetove temy (vratane europskej krizy) sme okolo pol druhej zaspali. Spanok to bol zasluzny a aj napriek tomu, ze som aj so spacakom spal na holej zemi (v mini-miestnosti sme vsetci siesti spali naskladani ako Tetris), som sa vyspal vynikajuco. Pri pohlade na to, ako vysokoskolsky vzdelany clovek spava v jednej prenajatej kutici o velkosti 3x3 metre, ktorej jedinym nabytkom je postel, je tazke sa ubranit pocitu, ze si mnohokrat neuvedomujeme, v akom luxuse v skutocnosti zijeme a kolko z neho vlastne k zivotu nevyhnutne potrebne nie je.

Nasledujuce rano sme sa s Lukasom rozhodovali, ci ist pozriet aj brazilsku stranu vodopadov alebo radsej ist nakuknut do Paraguaja, ktory sa nachadzal len asi 10 minut od Foz do Iguaçu (v blizkosti sa nachadza aj trojhranicny bod). Kedze oba vylety je mozne podniknut len z brazilskej strany, dopravili sme sa spolocne po mensom ranajsom nakupe spojenom s rozdavanim cukrikov zobravym detom na argentinsky terminal, kupili si na 15.30 listky smer Buenos Aires a vybrali sa naspat do Brazilie. Az ked clovek prekroci hranicu, uvedomi si rozdiel medzi oboma krajinami. Zatialco Foz do Iguaçu je, podobne ako zvysok Brazilie, ktory sme videli, pomerne dezorganizovany a s nie prilis cistymi ulicami, Puerto Iguazú je na tom omnoho lepsie - pre Europana jednoducho vyzera organizovanejsie, uhladnejsie a cistejsie.

Pricestujuc na brazilsky terminal sme sa s Lukasom rozdelili - nevedeli sme sa totiz stale zhodnut, kam ist :) Lukas preto isiel na brazilsku stranu vodopadov (platilo sa okolo 40 realov), odkial bol velmi pekny vyhlad a este krajsie fotky, zatialco ja som sa podujal na odvaznu cestu do Paraguaja. Vobec som sice netusil, ze tam prebieha "ustavny statny prevrat" (nieco podobne ako to, co sa deje v Rumunsku), ale ani po prichode do krajiny som nic podozrive nezbadal. Na rozdiel od prekracovania hranic s Argentinou bola ta paraguajska uplne otvorena - autobus ani nezastal, cez hranicu tvorenu riekou Paraná len presiel. Mesto na paraguajskej strane sa vola Ciudad del Este (Mesto Vychodu) a Argentincania spolu s Brazilcanmi ho vyuzivaju rovnako, ako severoslovaci Nowy Targ - je tam lacno, neustale su trhy, ale okrem toho tam nie je dovod chodit. Ja som sa neodviezol na trhovisko, ale na konecnu autobusu, odkial som si sam mesto presiel - chcel som si totiz na vlastne oci overit, ci je mesto skutocne az take nudne, ako vsetci tvrdili. Vysledok: ano, je :) Jedinymi zaujimavostami boli indiani kempujuci pri terminali v stanoch, protestujuc za navratenie pody bielymi kolonizatormi (ach jaj), jedna vysoka rozostavana a nedokoncena budova a vsadepritomna spina. Z krajin, ktore sme dovtedy navstivili posobil Paraguaj na prvy pohlad najchudobnejsie. Na tomto mieste by sa este mozno oplatilo spomenut, ze na rozdiel od Europskej unie funguje v ramci MERCOSUR cezhranicne poskytovanie sluzieb uplne bezchybne: brazilski taxikari sa bez najmensich problemov prehanali do Paraguaja a naspat, vezuc zakaznikov (a ani si nemuseli na hranici skladat TAXI stit).

Kedze som ale chcel svoj pobyt co najlepsie vyuzit, dal som si v bufete na rohu kuraciu empanadu (masovy kolacik) za

3000 guarani spolu s jablkovym dzusom za 5000 (spolu asi 2 eura), zohnal som si na stanici staru 50-guarani mincu (normalne obezne mi dali Peto s Katkou) a na trhu som si odfotil trhovnikov popijajucich vsadepritomne mate (napoj, ktory piju z malych tekvicovych nadob, pricom do nich neustale dolievaju horucu vodu z termosky, ktoru nosia neustale pod pazuchou). Po tomto uzasnom vylete (pravda je, ze v noci by som sa tam urcite neodvazil) som nasadol naspat na bus a nechal sa odviest na brazilsku stranu. Nevystupil som ale na mestskom terminali, ale pokracoval som dalej az na dialkovy terminal, kam sme den predtym prisli z Ria. Chcel som sa totiz spytat, ci niekto nenasiel moju stratenu vytlacnu knizku - stastie som vsak nemal a aj ked typek na informaciach hovoril po spanielsky, odisiel som s dlhym nosom.

Nasadol som teda na bus smerujuci na mestsky terminal, stretol sa s Lukasom, ktory prave prisiel z vodopadov a spolocne sme pokracovali smerom naspat do Argentiny. Po obligatnej kontrole sme sa este pokusili najst Lukasovu siltovku a aj ked sa tete colnicke zdalo, ze ju niekde videla, nenasla ju - dlhy nos sme teda mali obaja. Po prichode na argentinsky terminal sme si uz len vyzdvihli velke batohy, ktore sme si tam rano nechali, nasadli sme na autobus a vydali sa smerom Buenos Aires.

Po ceste sme mali stastie, lebo sa nam usli sedadla na vrchnom poschodi autobusu, a to priamo v predu s panoramatickym vyhladom :) Cesta ubiehala rychlo, vecer okolo 8:30 bola pol hodinu prestavka s moznostou navecerat sa. Povodne sme nechceli minat, a tak sme sa casnika nesmelo opytali na menu. Jeho odpovedou bolo, ze menu je len jedno a pozostava s kurata a zemiakovych torticiek. Nasledovala otazka na cenu, na co sa na nas casnik nechapavo pozrel a vysvetlil, ze vecera je predsa v cene listka :D To nas presvedcilo, usadili sme sa a navecerali spolu so vsetkymi ostatnymi cestujucimi.

Po ceste si k nam prisadla jedna velmi zhovorciva dievcina. Vystudovanu mala religionistiku, motala sa okolo mnisok a neustale kecala a kecala a kecala :) V tomto pripade mal Lukas stastie, lebo jej nic nerozumel :) V kazdom pripade ma donutila tipovat, kolko ma rokov (vyzerala na 30, povedal som 27, mala 22... whoops), avsak na druhej strane nam ponukla ochutnat z jej mate. Chutilo to ako taky horkejsi cas s cukrom - inak povedane, nic moc.



Buenos Aires 4.7.2012 (zverejnené: 12.7.2012)

top
Po prichode do Buenos Aires Lukas napisal nasej sprievodkyni po meste, Mice (citaj Mike), ktora je priatelkou chalana z Montevidea, ktory u Lukasa pred takmer rokom prespaval. Na oplatku sme mali sprievodcu po Buenos Aires a aj ubytovanie v samotnom Montevideu - o tom ale neskor. Stretli sme sa na Plaza St. Martin, pod velkou vezou s hodinami. Odtial sme aj s Micou pokracovali do prace k nasmu hostitelovi Osvaldovi. Mali sme ju trochu problem najst, ale nakoniec sme sa predsa len dostali do ciela. Tu treba opat spomenut, ze na jeho CouchSurfing profile vsetci hovorili, ze je velmi mily, avsak do znacnej miery "zvlastny". Nuz, mile deti, pod pojmom zvlastny si treba predstavit kombinaciu Gargamela, Mr. Burnsa zo Simpsonovcov a mileho uja, ktory detom na ihrisku rozdava cukriky :D Moja osobna teoria znie, ze zije v osobitnej casopriestorovej spirale, ktora sa len obcas pretina s nasou vesmirnou realitou. V tych momentoch vnima, zvysok casu len opakuje svoje otazky. Modelova situacia:
  • So, in Europe, everybody is rich, yeeeees?
  • Moja odpoved, ze nie celkom, blablabla
  • Aha, so, in Europe, everybody is rich, yeeeees?
  • Moj mierne zmeteny a opakovany pokus o odpoved
  • Yees, so, in Europe, everybody is rich, yeeeees?
  • Nechapavo protestujem
  • Yeeeees
  • Tesim sa, skryto aplaudujem
Osvaldo kazdopadne pracuje v obchode, ktory by som asi najskor nazval "vetesinarstvo" - predava vsetko od starych brosni, salov, cez pouzite retiazky, hrnceky az po stare ruze a sminky: v skutku pomerne strasidelna kombinacia. Nechali sme si u neho veci s tym, ze sa po ne vratime o siedmej vecer, kedy mal ist na stretnutie Toastmasters klubu. Vybrali sme sa teda s Micou behat po meste. Najskor sme si zasli kupit listky na trajekt a bus do Montevidea na nasledujuci den. Potom nas zlakala vona grilovaneho steaku (ved co ine si clovek ma dat v Argentine). Cena bola priatelna, obsluha strasne neprijemna, ale jedlo vynikajuce, a tak sme sa s Lukasom kazdy za 90 pesos (15 eur) do sytosti najedli (Mica sa ako zaryta vegetarianka nenajedla vobec). K jedlu som si dal ananasovu stavu a zistil som prekvapivo, ze tu na juhu sa ananas nevola piña, ale ananá, a ze jahoda nie je fresa, ale frutilla... nuz, aky kraj, taky mrav.

Po vydatnom obede sme pokracovali prechadzkou po meste, ja ciastocne loviac posledne chybajuce mince. Videli sme prezidentsky palac, tzv. Casa Rosada, luxusnu stvrt Puerto Madero, do ktorej sa prechadza po Puente de las mujeres (moste zien). V akcii sme si dokonca pozreli otacaci most cez rieku a vecer, ked sa Mica musela pobrat do prace ako babysitterka, sme este stihli miestny obelisk. Co nas na Buenos Aires najviac udivilo, bolo organizovane cakanie miestnych obyvatelov na autobus. Ich rady sa vinuli po chodnikoch, zachadzali za roh a niekedy az do polovice dalsej ulice. Pred siedmou sme prisli k nasmu Gargamelovi do prace, pricom vysvitlo, ze na Toastmasters mame ist s nim. Nechceli sme byt nevdacni, a tak sme ponuku priali. Treba mozno dodat, ze Toastmasters je medzinarodny klub s takmer storocnou tradiciou, ktory svojich clenov uci prezentacnym a vodcovskym schopnostiam.

Kym sme s batohmi dosli na miesto, celkom sme sa zahriali. Kedze su Buenos Aires podstatne juznejsie od Puerto Iguazu, aj rozdiely medzi rocnymi obdobiami su vacsie - teda v tomto case je tam vacsia zima (v noci okolo 2 stupne Celzia). Na moje prekvapenie bol tento Toastmasters po anglicky a zucastnovali sa ho super ludia od mladeho chalana, co po nociach hrava na bubny, cez riaditela ropnej spolocnosti az po zrelych sedemdesiatnikov zo starej skoly. Na zaciatku stretnutia este prebehli nejake oficiality, kedze sa prave menilo vedenie klubu, potom sme ale boli ucastnikmi (lebo zapojili aj nas) kratkej debaty, dvoch prihovorov a zaverecneho vyhodnotenia. Cely klub na mna dychal atmosferou starej Argentiny zaciatku minuleho storocia, plnej noblesy, anglickych klubov a polokolonialnych moresov :)

Po ukonceni stretnutia sme sa taxikom presunuli ku Gargamelovi domov, na 19 poschodie jedneho z buenosairesskych veziakov. Bordel mal slusny, ale nie az taky ako typek v Riu. Vysvetloval to tym, ze mal v byte robotnikov, ktori mu vymienali nejake trubky v kuchyni. Celkovy dojem z bytu umocnovali aj polostrasidelne obrazy nahych ludskych tiel, ktore pokryvali jeho steny a ktore udajne maloval Gargamelov brat. Kym sa Lukas sprchoval, typek mi hovori, ze reku: "Pomozes mi upratat, yeeeees?" Ja na to: "Yeeees" :) A tak sme upratali v kuchyni. Hned nato ukazal na neidentifikovatelnu zelenu masu na panvici (vraj spenat), ze ci to viem uvarit. Nazbieral som vsetku odvahu, ktora vo mne bola a opat som odvetil "Yeeeees" :) Nastastie vsak bol spenat uz uvareny a stacilo ho zohriat, rovnako ako aj nejake rezne, ktore mal ocividne "z domu" (neviem si presne predstavit, co pod tym myslel, kedze mal asi 50 rokov, ale tak, niektori ludia mozno nikdy nevyrastu :D). Zaujimavy bol tiez stav tanierov, priborov a poharov, lebo vrstva spiny na nich sa dala merat v milimetroch - nuz ale, ako sa hovori, spravny coachsurfer zje za rok furik spiny zatli sme zuby a prezili to :)

Po veceri sme sa pobrali spat, ja som este asi do piatej rano odpisoval na maily a pisal blog :) O pol osmej rano sme uz boli na nohach, Mica nas vyzdvihla kusok od Gargamelovho domu a zobrala nas na slavny buenosairesky cintorin. Hlavnou ulohou bolo najst hrob Evity Peronovej, co sa nam po chvili aj podarilo. Ak si ale cintorin predstavujete ako niektory z nasich cmiterov, tak treba povedat, ze v Latinskej Amerike sa miesta posledneho odpocinku skor ponasaju na male mesta s honosnymi hrobkami, stavbami v klasickom style, pomenovanymi cestickami a neskutocnym mnozstvom maciek :D

Po navsteve cintorina sme este isli do stvrte La Boca (cesta v zapche trvala asi hodinu), kde sme si pozreli profesionalnych tanecnikov tanga, predvadzajucich svoje tanceky na ulici. Bol to zazitok, kedze domy v La Boca su vsetky farebne, od zltych, cez cervene, modre, zelene... Cela stvrt mala zvlastnu, takmer az umelecku atmosferu. Kedze zaludok volal, zakotvili sme v jednom z malickych barov na rohu. Uzasne bolo, ze slnko sa prave zacalo sklanat na zapad a osvetlovalo prave nas stol v restike. Vzhladom na mrazivu teplotu okolnajsieho vzduchu to bol uzasny pocit. Ked este k tomu doniesli steak s hranolkami a vynikajucim cerstvym dzusom, Lukas sa zacal rehotat, lebo som sedel na stolicke a od sameho pocitu blaha som sa usmieval ako slniecko na hnoji :)

Kedze im donaska jedla trosku trvala, ponahlali sme sa potom rychlo naspat do mesta, aby sme stihli trajekt do Montevidea (ktory sme si den predtym kupili v centre - museli sme ale kupovat listy tam a spat u roznych spolocnosti, lebo kvoli argentinskemu pondelnajsiemu dnu nezavislosti bolo takmer vsetko vypredane). Po dalsej hodine stravenej v buse sme sa dopravili naspat do centra. Cestou sme este stihli skocit na postu, odkial som posielal nejake pohladnice domov - zistil som sice, ze ujo stankar mi predal znamky na DHL namiesto normalnej posty, ale kvoli casovemu sklzu som zaplatil aj argentinskej poste a pokracovali sme ku Gargamelovi domov. U vratnika sme si vyzdvihli batozinu, ktoru sme si tam rano nechali, a isli sme sa rozlucit ku Gargamelovi do prace. Ten uz mal v obchode zlozene veci od dalsieho Coachsurfera (nejakeho Skota s veeeelkym snowboardom). Ja som tuto prilezitost vyuzil na to, aby som sa u neho (bola to posledna moznost) pokusil zohnat mince, co mi este chybali. Kedze v jeho obchode bolo fakt VSETKO, mince mal a ja som po rozlucke s Micou spokojny aj s Lukasom odchadzal na bus smerom na trajektovy terminal.

Bus mal nastastie zastavku blizko jeho roboty, takze sme s tazkymi batohmi nemuseli trepat daleko :) Po vystupeni na terminali (ktory inak vyzeral ako male letisko) sme este asi pol hodinu cakali na odbavenie, rad mal asi 100 metrov a kedze sme po celom dni uz ani nevladali stat, sadli sme si a cakali, kym sa hala trosku vyprazdni. Samozrejme, hned vedla terminalu sa nachadzala schranka pre DSL postu, ale kedze pohladnice boli poslane, len som sa pousmial a pripisal to na vrub vrodenemu zmyslu vesmiru pre ironiu :) Po odbaveni prisla na rad colnica. Nic zvlastne sa nedialo, s vynimkou uruguajskych imigracnych uradnikov, ktori boli EXTREMNE neprijemni - asi ako zmes goril (zvierat) a goril (vyhadzovacov). Po prekonani statnej hranice sme sa usadili v trajekte (ktory mal v turistickej triede dost malo miesta na nohy) a nechali sa unasat po Rio de La Plata smerom k uruguajskym brehom. O tom ale zasa nabuduce :)



Montevideo 6.7.2012 (zverejnené: 20.7.2012)

top
Po mensej odmlke sposobenej pobytom na pusti bez internetoveho pokrytia (ach, tie puste) pridavam zazitky z Montevidea. Vopred sa ospravedlnujem za akekolvek chyby alebo preklepy, ale su tu asi dve hodiny v noci a takmer mrzne, takze prsty a mozog nie su tak celkom koordinovane :)

Naposledy sme sa rozlucili na trajekte plaviacom sa k uruguajskym brehom. Po asi hodine plavby sme dorazili na miesto, kde nas cakal pristaveny autobus. Jeho ulohou bolo doviezt nas do hlavneho mesta krajiny, Montevidea, co v nasom pripade trvalo este asi dalsiu hodinu a pol. Po pristati sme presli pristavnou halou, vymenili nejake uruguajske susne (zname tiez ako uruguayos alebo pesos) a vyzdvihnuc si batozinu sme sa presunuli do hlavnej haly. Tam na nas uz cakal vysmiaty Agustín, chalanisko, u ktoreho sme mali nasledujuce tri dni byvat (ano, je to presne ten isty, co kedysi prespaval u Lukasa a ktoreho priatelka nas sprevadzala po Montevideu).

Chalanisko, prave konciaci svoj prvy rok univerzity, bol na prvy pohlad vysoko sympaticky, taka vysmiata strapata hlava :D V pristave nas cakal aj s jednym so svojich spolubyvajucich, Mateom, pomohli nam s batohmi a spolocne sme sa taxikom vybrali na ich byt. Ten sa nachadzal v studentskej stvrti Montevidea, plnej zelene, graffiti popisanych stien, barov a podobnych lakadiel :) Ked sme po par minutach dorazili, Agustín nam pripomenul to, pred cim nas uz varovala aj Mica - ze byt, ktory si prenajimaju, je ako mraznicka. Trochu sme sa vylakali (ale zasa nie velmi) a nechali sa zaviest na prve poschodie obytneho domu. Za dverami bytu na konci dlhej tmavej chodby sa nam otvoril pohlad na prijemnu obyvacku (so zvlastnymi zltkastymi obkladackami), z ktorej sa prechadzalo do malej kuchyne, na balkon a na dalsiu chodbu veducu do kupelne a k dvom izbam.

Byt vyzeral velmi prijemne a na to, ze bol obyvany troma chalaniskami, aj upratane. Cakal nas v nom uz treti spolubyvajuci, menom Luis, ktory pracoval v obchode s fotoaparatmi a pri tom si robil DJ-sky kurz. Samotna obyvacka pozostavala z gauca, televizora a stolika s miskou ovocia. Vdaka starostlivej vychove Misulka a Ondra (tymto pozdravujeme), som v miske okamzite identifikoval dvojnasobnu reinkarnaciu Grandpa Lemona a vydavajuc prislusne zvuky (Whazuuuup), som sa s oboma citronmi odfotil :D Tu nas cakalo dalsie prekvapenie: Kedze sme den predtym v La Boca zaplatili Micin obed ako maly revans za jej neunavne chodenie s nami, ona to hned nahlasila Agustínovi a kedze si u nas zistila, ze mame radi pizzu, ten nevahal a zapriahol Luisa do prace. Vysvitlo totiz, ze chalanisko robi vybornu pizzu (samozrejme vegetariansku, lebo Agustín uz mesiac pod vplyvom Mici maso nejedol a museli sme ho dokonca presviedcat, ze slovenska Horalka ani korbaciky neobsahuju ziadne zvieracie casti, kym ich vyskusal) a to dokonca stvorcovu, kedze taka je originalna urugiajska variacia tejto celosvetovo oblubenej pochutky :)

Predtym, ako isla pizza na pekac, sme este vybehli do obchodu po par prisad a mne sa podarilo zozbierat prve mince do uruguajskej kolekcie (v platnosti su stare mince, ako aj nove, ktore vydali pred par tyzdnami, takze zozbierat kompletnu sadu nebolo az take lahke). Po ceste som este na chodniku nasiel aj prastaru jednopesovu mincu, ergo moja radost bola dvojnasobna. Po oparovnom prichode na byt Luis dorobil s cerstvo kupenou mozarellou pizzu a my sme uz v druznom rozhovore cakali, kym bude dielo hotove. Moment vyvrcholenia zanedlho skutocne nastal a pizza bola v skutku skvela, s olivami, mozarellou, paradajkovym zakladom a tajomnymi koreninami (ano, bol to studentsky byt, ano, v kvetinacoch im rastli vselijake rastlinky, ale nie, nemyslim si, ze prave to bolo jednou z korenin) :D :D :D Ked uz sme si mysleli, ze sme vsetko zjedli, vytiahol Luis z pece druhy plech a cela radost za zacala odznova :D

Pred spanim sme sa este dohadovali o programe na nasledujuci den. Agustín spomenul, ze musi ist doobeda na stretnutie jednej studentskej organizacie, o clenstvo v ktorej sa uchadza (ano, AIESECari, hadajte, aka studentmi riadena organizacia to bola :D). Ja som samozrejme nevahal a ponukol sa, ze tam pojdem s nim - koniec koncov, treba sa pozriet, ako sa AIESEC prezentuje v Uruguaji :) S tym sme sa vsetci rozlucili a isli spat. Noc bola pokojna, v spacaku a pod dekami nebola ani zima a ranny budik o 10.00 bol bolestivou skuskou pevnej vole. Ako to vacsinou byva, ludsky zmysel pre povinnost nakoniec vyhral a po rannej sprche (tepla voda, yessss) nastal nas presun do sidla univerzity. Isli sme pomerne rychlo, lebo sme uz trochu meskali, ale vdaka autobusu a Agustínovmu dobremu orientacnemu zmyslu sme nakoniec dorazili nacas.

Co sa tyka samotnej univerzity, bola v jednej zo starych budov v meste (niekde sa v nej dokonca ukryvala aj byvala kaplnka, z ktorej spravili prednaskovu miestnost :D). Informacnou technikou ale nasu alma mater schovala do vrecka: v kazdej miestnosti boli nainstalovane pocitace, dataprojektory a podobne vymozenosti, ktore si ucitelia u nas nosia vsade so sebou na pleci :) AIESEC Infomeeting zacal o malu chvilku, prezentujuci boli clenmi len par mesiacov, ale treba povedat, ze ich prezentacne schopnosti boli velmi dobre. Po prezentacii a kratkej diskusii s pritomnymi stazistami a nadejnymi clenmi (samozrejme som sa zapojil) sme sa opat ponahlali domov, vyzdvihnut Lukasa. Nasledne sme sa spolocne vybrali ulicami Montevidea :)

Navstivili sme stare mesto, pozreli si budovu vlady, vystavu tradicneho umenia, potulali sa ulickami s kolonialnou architekturou. Uzasny bol blsi trh s mnozstvom miestnych predavajucich vsetko od vymyslu sveta - pocnuc rucnymi pracami, retiazkami, vyrezavanymi figurkami, cez starozitne lyzicky, flasticky, mince, az po magnetky a porcelan. Atmosferu celemu miestu dodaval chalanisko snaziaci sa zahrat niekolko piesni v rade za vylucneho vyuzitia bicich nastrojov - zvuk to bol zaujimavy :) Velmi pekny bol aj byvaly rybi trh, ktory sa zmenil na akusi krytu trznicu s mnozstvom restauracii ponukajucich lakave jedla za ceny nevhodne pre dvoch osamelych cestujucich studentov. Kedze nas vakuum v zaludkoch prinutilo coraz castejsie sa obzerat po zdroji vyzivy, zabocili sme do miestnych potravin, nakupili chlieb, sunku a syr a vybrali sa na molo. Napad to bol vyborny, pretoze slniecko este pekne hrialo a za pritomnosti niekolkych rybarov sme si nad ustim Rio de la Plata urobili piknik :)

Po vydatnom obede sme sa spokojnejsi vydali hladat este jednu pamatihodnost, ktora predtym unikla nasej pozornosti. Nejko sme ju vsak nevedeli najst, a tak sme sa rozhodli radsej ist na plaz pri Agustínovom dome, aby sme pozorovali zapad slnka. Po chvili sme si vsak uvedomili, ze zapad slnka odtial vlastne nebude vidno a ze najlepsie miesto na jeho pozorovanie bude predsa len molo, odkial sme pred 40 minutami odisli :) Pustili sme sa teda naspat, cestou sme videli pozostatky mestskych murov a mytnych domcekov, ku ktorym pred par storociami privazovali cerstvo privezenych otrokov z Afriky. Vidiac, ze slnko neuprosne klesa k oceanu sme sa rozhodli pobehnut, a tak som vyuzil svoju sice biednu, ale predsa len existujucu bezecku formu (vdaka chalani, osobitne Ondro, Miso, Marko a Martin). Lukas, pohanany vidinou pekneho zapadu slnka mal vsak predsa len pred nami naskok - a to nie len vo vzdialenosti, ale aj v motivacii. Jeho bezecky vykon sme preto s Agustinom nasledovali len po zaciatok mola, kde sme sa dokladne vydychali a zvysok fotosession sme prekecali v druznom rozhovore. Treba ale povedat, ze Lukiho fotky, ktore z konca mola spravil, boli uzasne (a ked budem v SKia, tak ich aj uvidite :D)

Po tomto dobrodruzstve sme sa vydali naspat k Agustínovi domov. Boli sme uz slusne unaveni, ale napriek tomu sme sa este vybrali vonku na chvilu posediet. Prvy bar bol obsadeny, v druhom sme nasli akurat pat miest, a tak sme asi hodinku pokecali a popijali miestny jablkovy strik :) Po navrate domov sa este niekde objavila shisha a chalaniska nam ukazali, ze v krabici v jednej z ich izieb, do ktorej sa podozrivo vinula ziarovka, nepestuju paradajky ani zeruchu :D Ked uz vseobecna unava velila na spanok, prekonfigurovali sme trochu spaci poriadok (isiel som kvoli zime spat k Agustinovi a Luisovi do izby) a po kratkom predvedeni Luisovych DJskych schopnosti sme sa ulozili na spanok.

Nasledujuci den sme chceli povodne ist pozriet na kopec Montevideo, po ktorom malo byt pomenovane mesto, ale pre kratkost casu a kvoli dalsim pamiatkam, ktore nam este zostavali, sme to uz nestihli. Presli sme sa este teda po meste, zaujimavostou bola navsteva miestneho divadla, ktore bolo prave otvorene pre deti, co znamenalo, ze sa nas ujala polosialena klaunka a previedla nas po inak velmi peknej budove. Skocili sme este na plaz pozriet nejake kamienky pre Mr. G., presli sme sa miestnym parkom, mne sa na poslednu chvilu podarilo najst posledne dve chybajuce mince (novu 5 a 10 pesovku) a pomaly sme sa pobrali smerom na autobusovu stanicu. Tam sme este nasli Luisa (obchod s fotoaparatmi, v ktorom robil, bol prave na stanici), rozlucili sa s nim, rozlucili sa aj s Agustinom a nasadli na bus smerom Buenos Aires. Ten nas opat vylozil v pristave a tentokrat lepsim trajektom sme sa prepravili k argentinskym brehom. V meste sme sa ale velmi neohriali, lebo na vecer sme uz mali kupeny autobusovy listok smerom do nasej poslednej zastavky v ceste po Argentine - mesta Mendoza.

Kedze tu uz ale skutocne mrznem, o nasich zazitkoch v Mendoze zasa az nabuduce ;)



Mendoza 8.7.2012 (zverejnené: 29.7.2012)

top
Hlasim sa opat, tentokrat z olympijskou atmosferou zasiahnuteho Londyna. Minule sme skoncili pri presune z Buenos Aires do Mendozy - hlavneho vinohradnickeho mesta Argentiny. Ten sa odohral prostrednictvom asi 16 hodin trvajucej cesty busom, ktorej vacsia cast prebiehala v noci. Dopredu sme boli dohodnuti, ze po prichode na hlavny terminal v Mendoze nas bude nas hostitel, Gaston, cakat a zoberie nas autom k nemu domov. Do mesta sme dorazili nieco pred 11.00 doobedu a po kupeni listkov smerom Santiago de Chile na nasledujuce poobedie sme sa zacali obzerat po Gastonovi.

Nasli sme ho (resp. on nas) az po chvili, ked sme si uz mysleli, ze na nas zabudol a zacali sme sa obzerat po nejakych autobusoch, ktore idu k nemu domov (co bol dohodnuty alternativny plan, keby neprisiel). Prve, co nas prekvapilo, bolo jeho auto, na latinskoamericke pomery az prilis high-class (na znacku sa ma nepytajte, ale bolo to nejake SUV-cko s kozenymi sedadlami). Po ceste k nemu domov sme este vysadili jeho kamosku, ktoru viezol a nalozili sme Gastonovu sestru aj s frajerom. Zaujimave bolo, ze sestra byvala v stvrti, ktoru on oznacil ako dost nebezpecnu, na prvy pohlad tak ale neposobila: upravene zahradky, rodinne domceky, na uliciach cisto. Nuz, v niektorych krajinach kontinentu v takych stvrtiach nebyva pomaly ani prezident (vid Bolivia) a v Argentine ide o zlu cast mesta.

Cesta ku Gastonovi domov bola dlha, trvala nam vyse 40 minut a autobusom by sme ju aj s batozinou boli skutocne asi len nedobre zvladali. Nebyval totiz v samotnom meste, ale na jednom z jeho predmesti tvoriacich samostatne komunalne jednotky. Ked sme dorazili, uvideli sme konecne Gastonov dom (resp. dom jeho rodicov, kedze aj napriek veku okolo 30 stale byval aj spolu s mladsim bratom s nimi a studoval pravo) - nachadzal sa uprostred zatvoreneho dvora, mal iba prizemie a okna ani dvere neboli zamrezovane, co je v tychto koncinach skutocne nezvycajne - vraj je na tomto predmesti velmi bezpecne.

Rychlo sme sa zvitali s Gastonovymi rodicmi, ich dvoma psami (dogou a takym malym srandovnym zakrpkom) a sledovali, ako sa hraju s miniaturnym stenatom neidentifikovatelnej rasy, ktore priviezla Gastonova sestra (predchadzajuceho psa jej totiz zrazilo auto a ako odskodne jej frajer kupil stena menom Chispa - Iskricka :D ). Po uvodnych formalitach a dlho ocakavanej sprche sme velmi radi prijali pozvanie na obed, najme kedze cely dom uz od varenia vyborne vonal. Treba povedat, ze Gastonova mama rodinu rozhodne nezahanbila a navarila take vynikajuce cestoviny, ze este teraz sa zalizujem za oboma usami :) V kazdom pripade, za dobrym jedlom nasledoval nemenej dobry dezert (flan a kokosovy kolac), takze sme poobede krochkali blahom a vobec sa nam nechcelo pohnut :)

Toto bolo umocnene este tym, ze islo o jediny dom z celeho nasho mesacneho vyletu, kde mali domaci kurenie (rano byvalo nieco pod -10C), takze sme vnutri nemrzli. Plany na oddych nam ale prekazila nasa tuzba spoznat tajomstva miestneho vinarstva. Gaston nam dohodol na 15.00 prehliadku jedneho z vinohradov (Alta Vista) s tym, ze je vzdialeny asi 3 bloky a ze cesta nam tam bude trvat pol hodinku. Nelenili sme teda, s Lukasom sme este asi 15 minut stravili cestou a fotenim And, ktore lezali opacnym smerom ako vinica, potom sme sa uz ale bez otalania pustili za nasim hlavnym cielom.

V tomto pripade sa opat prejavil latinskoamericky pomerne flexibilny pristup k casu a priestoru. Je sice pravda, ze vinohrad bol od domu len 3 bloky, problemom ale bola dlzka blokov, ktora dosahovala okolo 1-2 km :D Islo jednoducho o cestu s domami po oboch stranach, z ktorej ale len velmi zriedka odbocovali nejake ulicky. Ked sme sa asi o 15.15 po 45 minutach takmer behu a niekolkych konzultaciach smeru s miestnymi obyvatelmi dostali k brane vinohradu, zistili sme, ze prehliadka sa uz zacala. Rychlo sme sa teda pridali k nasej skupinke, ktoru sme nasli prave v pivnicnej casti komplexu.

Treba povedat, ze sprievodkyna mala vynikajucu anglictinu, vysvetlovala putavo a fundovane. Samotny vinohrad podla jej vykladu vlastni jeden francuz, ktory vyuzil vyhodnu polohu Mendozy a rozne terroire (podno-klimaticke podmienky) okolitych kopcov. Najvyssie vinohrady boli polozene vo vyske nad 1000 metrov. Povodne betonove kade s metrovymi stenami, ktore sa kedysi pouzivali na fermentaciu vina, boli obrovske, a to az tak, ze v jednom z nich mali zriadenu priestrannu kostovnu. Moderne sudy boli, samozrejme, nerezove a na vyzrievanie lepsich vin sa pouzival spanielsky dub (cena jedneho suda okolo 1.000 eur), ktory sa ale po 4 rokoch musel vzdy vyhodit, resp. predat restauraciam ako dekoracia. Zaujimavostou bol pasikavy zjav sudov so cervenou strednou castou, ktory vznika vraj tak, ze pri ochutnavani vinari sud jednoducho zvonka oblievaju zvyskami nedopiteho vina :)

Po vyklade nasledovala najocakavanejsia cast, cize ochutnavka. Chutnali sa viacere, v Europe napospol nezname, odrody a kupazove vina, v pamati mi vsak utkvela odroda Torrontes, ktoru by som u nas skutocne neviem, k comu prirovnal. Kedze cena okolo 6 eur (na rozdiel od niektorych flias, ktore sa pocitali v stovkach evry) sa nam aj s Lukasom zdala prijatelna, rozhodli sme sa po flaske si kupit. Teraz z Londyna mozem povedat, ze obe zatial transport prezili a ak sa im nic nestane ani cestou do Budapesti a potom z Pesti do Bratislavy, bude u Peta Reta mensia ochutnavka (ano, Jarik, presne tebe su tieto riadky venovane) :D :D :D

Nasledne sme sa rozlucili s vinohradom a pobrali sa preskumat "centrum" predmestia. Podivnym dojmom posobili nadoby na vrecia so smetami, ktore vyzerali ako domceky na stracej nozke. Vysvetlenim bol hadam pocet tulavych psov, ktore by sa inak v odpadkoch velmi radi poprehrnali. V centre mesta sme sa pokochali pohladom na kolonialny kostol a potom si na chvilu oddychli v parciku s mnozstvom hrajucich sa deti a najma skateboardujucej mladeze - dalsi znak toho, ze v danej lokalite bolo skutocne bezpecno a decka mohli chodit po uliciach von same.

Po skonceni prehliadky sme isli naspat ku Gastonovi domov, kde sa uz podavala vecera - vynikajuca domaca pizza s dezertmi od obeda. Potom sme mali s Gastonovymi rodicmi (kym sa on ucil na skusku) zaujimavu diskusiu o europskej politike, rozpade Ceskoslovenska, latinskoamerickej geopolitickej situacii atd. S prekvapenim som zistil, ze najma Gastonov tatko je velmi fundovany a ma siroky prehlad aj o zalezitostiach tykajucich sa nasho kontinentu. Po asi troch hodinach, ked uz hodiny pomaly odbijali 11, sme sa rozlucili s tym, ze rano, okolo siedmej, nas Gastonovi rodicia vezmu naspat do mesta.

Tak aj bolo, budik nieco po 6.00 sice nebol prijemny, ale ranajky naopak potesili a o to lepsie nam padlo, ze sa nemusime s batohmi trepat do mesta sami. Slnko vychadzalo neskoro (maju tam teraz zimu), a tak nas prichod na terminal prave osvetlovali jeho prve luce. Na terminali sme si nechali velke batohy a s prirucnymi sme sa pobrali spoznavat mesto. Casu sme mali totiz az do vecera dost :) Treba povedat, ze okrem jednej pesej zony v Mendoze v skutocnosti nie je az tak velmi co vidiet. Zaujimavi boli zametaci ulic, ktori namiesto metly pouzivali palmovy konar, rovnako ako decka, co z nejakeho dovodu behali po strede ulice v maskach zvierat.

Asi hodinu trvajuca cesta nas zaviedla cez pekene, akoby anglicke stvrte, az do miestneho parku. Ten dojem z mesta rozhodne vylepsil, pretoze okrem velkosti nas uputal aj roznorodymi alejami, lavickovymi zatisiami, sochami a celkovo velmi prijemnou a pokojnou atmosferou. Po takmer dvoch tyzdnoch paliem a vselijakej tropickej buriny som tu po prvykrat nasiel dub, a preto som sa neubranil a musel tento symbol slovanstva objat :D To sme sa uz ale pomaly poberali smerom na terminal, kam sme aj po necelej hodinke a pol dosli.

Bolo to akurat vcas, aby sme bez stresov a nahanania pockali na autobus, ktory nas mal pocas niekolko hodin trvajucej cesty odviest az do hlavneho mesta susedneho Cile, Santiaga. Este pred nastupom do nasho mileho dopravneho prostriedku sme sa vopred informovali, na ktory terminal v Santiagu prideme. Mala nas tam totiz cakat nasa hostka Carla a v hlavnom meste Cile maju terminalov asi sest; tuto informaciu sme jej aj poslali. Cesta cez Andy bola uzasna, po lavej ruke sme videli Inkov most, utvar vytvoreny mineralnymi usadeninami rozpustenymi vo vode miestnej rieky, ktora pravdepodobne istu dobu pretekala po kamenmi vylozenom snehovom koryte - po roztopeni snehu vznikol akysi "skameneny" most zlto-hnedej farby. Miestni tuto vlastnost vody v rieke vyuzivaju na vyrabanie suvenirov, kedy sa do nej ponorene flase a ine predmety do mesiaca pokryju vrstvou kamenisteho sedimentu.

Po pravej ruke bol viditelny najvyssi vrchol And, Antofagasta, lyziarske strediska, klukata zeleznicka (ktora uz asi 50 rokov nefunguje, lebo pred casom niekto s konexiami v sektore nakladnej autodopravy preloboval, ze zeleznice sa zatvoria a vsetok tovar sa bude prepravovat po ceste) a nedostupne vrcholy pohoria. Uzasny dojem z malebnej cesty kazili len neustale pokusy vodicov autobusu "sprijemnovat" nam cestu hudbou 80. rokov typu Kylie Minogue, Tears for Fears a podobne :). Po tom, ako sme dorazili na cilsku hranicu, sme museli asi pol hodinu mrznut v teplotach, ktore sa na nulu pozeraju zasadne zospodu. Kym my sme s modrymi perami drkotali zubami, colnici v hrubych bundach sa tvarili akoby nic a uzivali si utrpenie turistov :) Na tomto mieste mi zhabali sisku, ktoru som si niesol z Montevidea (fakt pekna a velka), lebo vraj sa v nich ukryva hmyz, ktory by mohol kontaminovat cilsku prirodu... whatever. Dobre bolo, ze som si dokladne precital colne vyhlasenie, ktore sme museli predtym podpisat a zaskrtol prislusne policko (ze nesiem biomaterial), lebo inak by mi hrozila celkom mastna pokuta. Takto som len prisiel o sisku (ktoru aj tak nasli nie na zaklade colneho vyhlasenia, ale na zaklade scanneru) :)

Po prechode hranice a zaslani SMSky so srdecnymi pozdravmi rodine uz cesta prebiehala bez vacsich problemov. Zostup z upati And bol cik-cakovity a aj vdaka sportovo-kaskaderskemu stylu jazdy vodicov mali moje pokusy o vykonanie malej potreby vo autobuse iba malu sancu na uspech - hadzalo to so mnou na zachode ako s rybou vo vedre :). Po uspesnom absolvovani aj tejto nelahkej operacie sme vecerom dorazili do Santiaga... ale o tom zas nabuduce :)



Santiago de Chile 10.7.2012 (zverejnené: 4.9.2012)

top
Po malej odmlke, ale zasa už s diakritikou sa opäť hlásim s pokračovaním našich juhoamerických dobrodružstiev. Naposledy sme sa rozlúčili odchodom z vinárskeho mesta Mendoza a príchodom do čilského hlavného mesta Santiago.

Vystúpili sme teda na autobusovej stanici v Santiagu a začali sa rozhliadať po Carle. Keď sme ju nikde nevideli, sadli sme si do čakárne, pripisujúc jej neprítomnosť tradičnej latinskoamerickej (ne)dochvíľnosti. Po 20 minútach už ale Lukimu došla trpezlivosť a napísal milej dievčine SMSku. Na naše prekvapenie baba odpísala, že ona tam už je a že nás tiež hľadá. Zmätení sme ešte raz prebehli neveľkú stanicu a začali mať podozrenie, že milá Carla je isto na drogách, keď nás už pol hodinu nevie nájsť. Potom ma ale napadlo jedno (nie veľmi príjemné) vysvetlenie celej situácie. S obavou v hlase som sa spýtal predavača v stánku, na ktorom termináli to vlastne sme - mno, podozrenie sa potvrdilo a autobus jednoducho prišiel na iný terminál, ako mal. Prečo? Nuž, lebo mal práve takú náladu :)

Zavolali sme teda Carle, že nie ona je na drogách, ale že na drogách bol náš šofér a uviedli na pravú mieru našu aktuálnu polohu. Našťastie tieto dva terminály od seba neboli ďaleko, takže milá Carla chytila metro a do pol hodinky bola pri nás :) Keď sme sa konečne zvítali (bola to fakt veľmi zlatá a milá dievčina), rozhodli sme sa, že k nej domov pôjdeme pešo, keďže "náš" terminál nebol od jej domu vzdialený viac než 10 blokov. Po ceste nám rozprávala, ako na "jej" termináli stretla dvoch Nemcov, ktorí vyzerali celkom stratene, ako si myslela, že sme to my (dokonca sa ich o tom pokúšala presvedčiť :D) a ako im poradila nejaké hostely v meste, kde by sa mohli ubytovať. Aké bolo naše prekvapenie, keď sa cestou do Carlinho bytu zrazu oproti nám vynorili dve očividne európske postavy, začali mávať na Carlu a zdrarviť ju ako starú známu. Vysvitlo, že išlo o tých istých dvoch Nemcov, ktorých sa snažila ujať na autobusovej stanici. Keďže si Európania musia v cudzom svete pomáhať a mimo Európy si namiesto večného hádania skutočne aj pomáhajú, vymenili sme si s nimi čísla, že keby čosi, tak si zavoláme. Potom sme už bez ďalších vyrušení pokračovali ku Carle domov.

Tu treba povedať, že rozdiel medzi Čile a Argentínou, čo sa týka ekonomickej úrovne, nie je veľký. Architektúra je koloniálna, budovy v meste tiež vo v zásade dobrom stave. Rozdielom je ale podnebie, lebo zatiaľčo v Buenos Aires sme mrzli pri teplotách okolo 10 stupňov celzia, v Santiagu sme mrzli naozaj :) Po príchode do Carlinho domu, kde mala samostatnú izbu, sme si zložili veci a absolvovali malú exkurziu. Išlo o študentský dom, kde bývalo (plus mínus) 12 ľudí, ktorí neustále prichádzali, odchádzali, prespávali inde, rsep. niekto prespával u nich... jednoducho žilo to tam :) Rýchlo sme zjedli večeru, ktorú nám Carla pripravila (vyprážanú rybu a placky s avokádom) a vybrali sa spolu s ňou na párty, na ktorú nás pozvala. Najskôr sa išlo do miestneho diskobaru, kde práve prebiehal tzv. cuenca večer - cuenca je tradičný čilský tanec, kedy chalan a baba okolo seba krúžia za pomoci pomerne zvláštnych skackavých pohybov, celý čas točiac nad hlavou farebnou šatkou. Mňa tanec veľmi neoslovil, zato Lukáš sa v rámci spoznávania cudzích kultúr s vervou pustil do jeho praktického trénovania :)

Na párty sme zostali pár hodín, ja som pokecal s viacerými zahraničnými (chalan z Británie, ktorý v Santiagu učil angličtinu, ďalší chalan z kolumbijskej Pereiry, ktorý tam študoval, dokonca jedna Češka...), Carla nám dokonca kúpila na zahryznutie tradičný miestny plackoidný pokrm. Potom sa párty skončila (okolo polnoci tam hlučné miesta kvoli nočnému kľudu zatvárajú) a my sme pokračovali na afterparty k jednému Carlinmu kamarátovi domov. Pred odchodom sa mi ešte podarilo od barmana vymámiť niektoré z mincí, ktoré mi ešte chýbali do zbierky, takže som bol nadmieru spokojný :) Len pre zaujímavosť sa odchodu z párty za účelom jej pokračovania inde po španielsky povie "rematar," čo v doslovnom preklade znamená "znovu zabiť" :) . Cesta k nemu trvala vyše pol hodinu, čo v mrazivých teplotách a našom chabom oblečení nebola až taká zábava, ako by sa zdalo :) Zišlo sa nás u neho približne 10, pustila sa hudba, občas ju striedala gitarka a celkovo panovala dobrá nálada. Okolo jednej nad ránom sa všeobecne rozhodlo, že by sme sa mali najesť, a tak sa vybraní členovia našej spoločnosti vydali s vyzbieranými pesos na nákup :) Onedlho sa vrátili aj s mušľami, avokádami (neodmysliteľná súčasť čilskej kuchyne, Carla mala dokonca doma plantáž a jej heslo na comp bolo "paltalandia", čo v preklade znamená "avokádovo") a ďalšími ingredienciami a pustili sa do prípravy polnočného občerstvenia. Na stole samozrejme nechýbalo čilské víno a aj keď to bol len obyčajný krabičiak, kvalitou predčilo mnohé naše fľaškové z vinoték.

Kým sa varilo jedlo, pustila sa jedna z prítomných dievčín (odniekiaľ zo severu krajiny), ktorú v podstate nikto nepoznal, do vína. O chvíľu už bola v stave nepríjemne lepivom a jej anglická slová zásoba sa obmedzila na vetičku: "You are nice", ktorou častovala všetkých prítomných chalanov neúspešne sa snažiacich pred ňou utiecť :) Ja som sa zatiaľ pustil do reči s jednou babou z Argentíny, AIESECárkou, ktorá bola v Santiagu len na pár dní. Slovo dalo slovo a ona nevdojak poznamenala, že sa o týždeň chystá do Kolumbie. Keď som sa viac-menej zo zaujímavosti spýtal, kam presne, odvetila, že do takého malého mesta, ktoré určite nebudem poznať - vraj sa volá Manizales :) Tu už prestávala sranda a keďže na náhody neverím, spýtal som sa, čo sa tam chystá robiť. Ona vraj navštíviť kamaráta, ktorého stretla pred pár rokmi na stáži v Keni. V tomto momente som ja len tak, medzi rečou, poznamenal, že má pozdraviť JuanMi Duqueho. Po očku som ju, samozrejme pozoroval a jej reakcia stála za to: najskôr, asi pol sekundy, nič, potom na mňa vyočila oči, nechápavo sa mňa zazrela a hneď ma zaplavila kopou otázok, že ako je možné že ho poznám, odkiaľ a tak. Vysvetlil som jej, že som bol v Kolumbii, a dokonca presne v Manizales, v 2008 na stáži, že JuanMi bol dobrý kamarát a že keď som odchádzal, išiel on na stáž do Kene. A keďže z malého mestečka ako Manizales asi veľa ľudí do Kene nechodí, bola situácia jasná :D

Táto príhoda nás nesmierne pobavila a zhodli sme sa, že svet je fakt jedna malá dedina, kde každý každého pozná - veď uznajte: Slovák sa v Čile stretne s Argentínčankou a obaja poznajú Kolumbíjčana, čo bol na stáži v Keni :) Menší pôžitok však mal z nášho rozhovoru Lukáš, lebo ako stúpalo naše vzrušenie a nadšenie z tejto mimoriadnej náhody, tak sme plynulo prechádzali z angličtiny do španielčiny, až sa nás nakoniec už nedalo vôbec zastaviť :D

Keď bolo jedlo hotové, pustili sme sa s chuťou do práce - z hrnca bolo treba vyloviť rôzne mušle, škeble, slávky, škľabky, hrebeňovky a podobné netvory a jednoducho z nich vyjesť mäso. To sa nám aj veľmi rýchlo podarilo a výsledný vývar sme zjedli so štipkou čili ako polievku. O tom, že to bolo výborné, ani nemusím písať :) Následne sa podávali miestne placky aj s.... tamtadadá.... avokádom :D Bolo to ale tiež skvelé a my sme sa výborne bavili. Trochu zamrzelo, že sa Argentínčanke v tom virvare "stratil" mobil. Všeobecné podozrenie padlo na neznámu na mol opitú babu, ktorá stále niekam behala, zatvárala sa v kúpelni a celkovo sa správala vysoko zvláštne. Padol aj návrh na osobné prehliadky všetkých zúčastnených, keďže sa ale nenašiel nikto, kto by ich bol ochotný vykonávať, bol mobil nakoniec vyhlásený za definitívne stratený.

Keďže sa už ručička na hodinách blížila k 3.00 nad ránom a hostiteľova manželka vedľa v izbe spala (alebo sa o to aspoň pokúšala), schýlila sa celá párty ku koncu a vybrali sme sa naspäť ku Carle domov. Ja som si ešte rýchlo z polievky vylovil na pamiatku po jednej mušli z každej morskej potvory, ktoré sme jedli, a mohli sme vyraziť. Spiatočná cesta nám ale trvala nesmierne dlho, takmer hodinu, takže keď sme o štvrtej ráno premrznutí dorazili ku Carle na dom, nezostávalo nám nič iné, len ísť pekne spať.

Zobudili sme sa "ráno" o 11., Carla ale ešte sladko spala :) Plán bol jednoduchý: prebehnúť mesto a pofotiť, čo sa dá. Treba však povedať, že ranná hygiena, ktorá tomuto plánu predchádzala, bola skúsenosťou priam šokujúcou. Čerstvo prebudený som sa ráno pokúšal využiť sprchu. Šmátral som v tme (Carlina izba nemá okná) po vypínači, keď tu zrazu som dostal elektrošok ako delo :) Ešte dobre, že obranné reflexy fungujú a prst som rýchlo odtiahol, lebo v Čile majú na rozdiel od väčšiny Latinskej Ameriky krásnych 220 V :) Mierne (p)otrasený som siahol po lampáši a pustil sa zisťovať dôvod môjho brnenia v ruke - ten som veľmi rýchlo našiel: V jednej, očividne fázovej, dierke rozdvojky, nachádzajúcej sa v tesnej blízkosti vypínača (aspoň že som od svojho cieľa nebol ďaleko) sa nachádzal zapichnutý... tamtadadám...špendlík :D

Nechcel som Carlu budiť, preto som potichu vliezol do sprchy a pustil vodu. Pripomínam, že teplota vzduchu vo vnútri bytu neveľmi prevyšovala povestnú nulu, a tak som očakával, že po dotyku s vodou moja ruka pocíti príjemné teplo... opak bol však pravdou, zelektrizovaný prst sa začal opäť chvieť mravenčením - tentokrát spôsobeným ľadovou (opakujem ľadovou) vodou :) Vzhľadom na okolnosti som sa neodvážil rannú sprchu absolvovať, keďže už ale Carla pomaly vstávala, položil som jej impertinentnú otázku ohľadom klinca v kúpelňovej rozdvojke. Odpoveďou bolo, že ona vie, že ho tom má, že sa tam nejak ocitol a že ho nevedela vybrať. Samozrejme, vo mne sa okamžite ozval duch záchrancu a podujal som sa klinec z rozdvojky vyberať. Nebola to až taká ľahká úloha, pretože rozdvojka mala ochranu pred náhodným vsunutím predmetov (haha), ktorá hlavičku klinca nedovolila vybrať. Jedna kancelárska spinka a skrutkovač však doviedli celé moje snaženie do úspešného konca.

Inštalatérsky výkon bol teda zavŕšený a my sme sa konečne mohli pustiť po pamiatkach. Po prvotnej ceste po hlavných krásach mesta, kostoloch, katedrále, sme zamierili k prezidentskému palácu. Palác bol veľmi pekný s jazdeckou prezidentskou strážou, čo ma však prekvapilo, bolo ohromné množstvo policajtov, jazdnej polície, ťažkoodencov, policajných psov a celkovo bezpečnostných zložiek. Po chvíli som to už nevydržal a spýtal sa trochu menej hrozivo vyzerajúcej policajtky, čo sa to tu deje. Ona na to, že vraj mali študenti nejakú demonštráciu a keďže študenti sú veľmi nebezpeční, muselo mesto povolať ťažkoodencov. Kým hovorila, predstavoval som si besných študentov ekonómie s penou pri ústach, ako sa vrhajú na okoloidúce autá a s nepríčetným pohľadom demolujú mesto - bol to výjav vysoko humorný :) Sám pre seba som si ale povedal, že keď už sa v Čile štát takto bojí svojich študentov, možno bude niečo pravdy aj na tom, čo sa hovorí o moci a sile, ktorou táto skupina ľudí disponuje bez toho, aby si to niekedy uvedomovala. Koniec-koncov, pred vyše 20 rokmi boli aj u nás študenti jedni z prvých, ktorí vyšli do ulíc - možno že sme už na to len u nás trochu pozabudli...

Po takejto zaujímavej informácii nás onedlho hlad donútil poobzerať sa po niečom na jedenie. Neďaleko centra sme našli milú polleríu (v preklade niečo ako "kuriatkáreň"), kde akurát miestni (hostia aj čašníci) pozerali zápaz Čile proti Uruguaju. Usadili sme sa teda na prvom poschodí s pekným výhľadom na ulicu a snažili sa vymyslieť, čo dobrého (a lacného) si dáme. Voľba padla na polovicu grilovaného kuriatka rozdelenú na dva taniere. Aj s nápojmi (ja som si dal výborný marhuľový džús) nás to vyšlo na nejakých 5.000 pesos, čo je asi okolo 7 eur - výborná cena vzhľadom na celkovo prehnanú cenovú hladinu krajín ConoSur. Kuriatko bolo ako z rozprávky, v živote som asi také dobré nejedol (aj keď je pravda, že hladní sme boli až-až a to vždy zásadne vylepšuje celkový dojem). Z výdatného obedu sme sa pobrali na námestie. celý priestor obkolesený radnicou a kostolmi žil, hemžil sa turistami, ale aj domácimi, ktorí stáli v kruhu okolo komediantov robiacich si srandu z každého okolo, či Santiágčanmi každého veku, ktorí pod ústredným altánkom hrali len-tak uprostred dňa šachy.

Námestie plné života nám vnuklo nápad, ísť si kvôli kontrastu pozrieť miestny cintorín :) Ja som si cestou ako vždy fotil panáčikov na semaforoch pre chodcov (taká moja úchylka), išli sme okolo miestneho trhoviska, prchádzali lepšími aj horšími štvrťami - v každom prípade sme k cintorínu prišli neskoro popoludní. Prebehli sme zopár uličiek, Lukáš pofotil najzaujímavejšie scény a náhrobné kamene (niektoré z nich boli typicky latinskoamericky melodramatické: anjeli roniaci slzy, trhajúci si vlasy, či hádžúci sa na kolená), ja som si zatiaľ spravil botanický prieskum - našiel som pomarančovník, ktorého popadané plody niekto využil na vymodelovanie srdiečka na jednom z hrobov - to bolo pekné. Ja som jeden čerstvo spadnutý plod otvoril a s obavami sa doňho zahryzol (často takto totiž rastú divé citrusy, ktoré sú aj po dozretí strašne kyslé a horké). Napočudovanie bol však pomaranč celkom dobrý, ba priam takmer sladký :) Po vykonaní potreby a mojej márnej snahe presvedčiť hajzelbabu, aby prezrela drobáky, či v nich nemá nejakú hľadanú mincu, sme sa vybrali naspäť do mesta. Mne sa už pomaličky začínali opäť ozvývať otlaky, ktoré som nadobudol ešte v Riu, takže som chodil čaptavo ako cirkusový klaun.

Po večernom nafotení hlavného námestia sme išli smerom Carlin dom. Celkom náhodou sme objavili pod prezidentským palácom múzeum aj s ezpozíciou predkolumbovského umenia. Čo-to sme poobzerali (keďže bola zadarmo) a ukončili druhý deň v Santiágu rizotom s morskými plodmi a príjemným pokecom so spolubývajúcimi na byte. Okrem celkom sympatického Francúza boli zvyšní Čilania, tak si na tomto mieste dovolím krátku poznámku: Čilania vyzerajú ako hobiti (pre tých, čo nevedia, kto je to hobit, odporúčam prečítať si dielo istého J.R.R. Tolkiena, prípadne skrátene kliknúť na TU) - malí, bucľatí a chlpatí... podľa mňa majú, presne ako hobiti, aj chlpaté chodidlá a kým nejaké neuvidím, nikto ma nepresvedčí, že tomu tak nie je :D

Deň tri v Santiágu sa začal o hodinu skôr ako deň dva, t.j. už o 10.00 :D Od Carly sme sa medzičasom dozvedeli, že ak chceme teplú vodu v sprche, treba ísť na druhé poschodie (keby sme to boli vedeli deň predtým, mohol som si ušetriť elektrošoky). Bez raňajok sme sa po osviežujúcej sprche rýchlo vybrali do mesta, pretože už večer sme sa museli autobusom presunúť na sever Čile. Destinácie sme mali dve, a to konkrétne dva vrchy, ktoré sa týčia nad Santiagom. Prvý, tzv. Cerro San Cristóbal je vyšší, vedie naň pozemná lanovka (taký istý typ ako u nás v Tatrách) a dokonca sa na jeho úpätí nachádza ZOO. Vstup do dolnej stanice lanovky lemovali hromady stánkov so suvenírmi, oblečením, jedlom a psami... Psov je totiž v Santiágu extrémne veľa, na každom rohu ulice ich nájdete aspoň päť. Ich bujnú populáciu údajne podporujú aj neziskovky, ktoré túlavých psov neustále kŕmia.

Po vystátí asi polhodinového radu sme sa konečne usadili v lanovke. Prvou zastávkou bola ZOO (lanovku ovládal jej vodič), potom sme pokračovali až na vrchol kopca, kde sa nám otvoril krásny pohľad na celé mesto. Lukáš sa pustil do robenia fotiek, kým ja som sa vrhol na predavačov suvenírov a snažil sa získať jednu z posledných mincí, čo mi ešte chýbala :) Po ďalšom výstupe po schodoch sme sa dostali až ku kaplnke so sochou panenky Márie (á la Rio) týčiacej sa nad mestom.

Keďže nás už začal kváriť hlad, pobrali sme sa opäť lanovkou dolu do mesta. Po ceste do centra sme to už nevydržali a zastavili sa v jednej z pouličných reštík, ktoré ponúkali menu za celkom rozumnú cenu. Po prinesení jedla sa zistilo, prečo bola cena taká výhodná (bolo toho málo a chuťovo priemerné) - jediné, čo tento podnik vytŕhalo z biedy bola skutočne nadštandardná obsluha :D :D :D. Občerstvení sme sa potom presunuli k druhému santiágskemu kopcu, Cerro Santa Lucia. Oproti San Cristóbal je podstatne menší, avšak výstup je menej pohodlný, keďže pozemnú lanovku nahradili schody :D. Okrem starej pevnosti človeka pri výstupe naň poteší bujná vegetácia a hordy turistov :D

Vzhľadom na to, že náš obed by sa dal čo do objemu popísať ako "nedostatočný", zbehli sme s Lukášom ešte do našej obľúbenej Polleríe na kuriatko :D Bolo tradične výborné. Cestou naspäť ku Carle na byt sa nám ešte na námestí naskytol pohľad na míma, ktorý bavil široké obecenstvo, zhromaždivšie sa v jeho okolí. Vrcholom bol malý chalanisko, ktorý sa míma na rozdiel od svojich vrstovníkov míma nebál, priam naopak, nechal sa zatiahnuť do každého chuligánstva a s balónikovým mečom začal po námestí naháňať iné deti. Dobrý bol tiež majiteľ neďalekého stánku, ktorý míma skoro zmasakroval, lebo mu plašil zákazníkov :D

Po príchode na Carlin byt sme sa stihli rýchlo zbaliť, ja som ešte dopísal jednu časť blogu a po rozlúčke sme už smerovali na jednu z početných santiágskych autobusových staníc. Dorazili sme práve včas, aby sme v staničnej budove stretli hádajte koho... áno, dvoch Nemcov, ktorých si najskôr Carla adoptovala a potom sme ich ešte stretli v meste. Keď sme zistili, že dokonca cestujú tam, kam my (San Pedro de Atacama) a ich bus odchádza len 15 minút pred naším, považovali sme to za znamenie osudu a dohodli sa, že v San Pedro spoločne určite niečo vymyslíme :) S týmito slovami sme sa rozlúčili, nastúpili sme do autobusu a pustili sa vpred k novým dobrodružstvám... o tom ale zasa nabudúce :)



San Pedro de Atacama 13.7.2012 (zverejnené: 11.12.2012)

top
Pre všetkých, ktorí trpezlivo čakali, je tu dobrá správa: pokračujeme v našom latinskoamerickom príbehu postrehmi zo severočilského púštneho mesta San Pedro :) Samotná cesta zo Santiago de Čile prebiehala bez nevítaného vzrušenia, celých 24 hodín sme strávili v pohodlí klimatizovaného turistického autobusu, sledujúc meniacu sa krajinu za oknami a pirátske filmy na videu :D. Vďaka predĺženému tvaru krajiny sme sa počas niekoľkotisíc kilometrovej trasy smerom na sever nevzdialili od pobrežia. Miestami bol oceán dokonca na dohľad, prudkým kontrastom však nedozerné množstvá vody tvorili s príbrežným biotopom, ktorý nemožno nazvať inak ako púšťou. Krajina sa menila od piesčitej po kamenisto-mesačnú. Jediné živé bytosti, ktoré sme cestou zazreli, boli supy krúžiace vo výškach, číhajúce na neopatrných turistov ;)

Popoludní cesta prechádzala okolo niekoľkých osád, vzdialených niekoľko desiatok kilometrov od najbližšej civilizácie. Pozostávali v zásade len zo stanov a jednoduchých drevených príbytkov. Zanedlho sme dorazili do najväčšieho mesta regiónu, Antofagasta. Z nejakého dôvodu som mal pocit, že pôjde o pártisícové mestečko niekde uprostred púšte - s púšťou som mal pravdu, ale veľkosť tohto prístavu bola ohromujúca - mesto má viac než 300 000 obyvateľov. Dôvodom na takýto rozvoj a rast bol najmä v minulosti výskyt nálezísk medi a čílskeho liadku (NaOH, resp. KOH - v minulosti pred vynájdením umelého hnojiva sa využíval na zúrodňovanie pôdy. Jeho depozity sa zachovali práve na severe Čile, pretože liadok je veľmi dobre rozpustný vo vode, ktorá ho ničí a na púšti chýba).

Zaujímavosťou boli krásne zelené trávniky na okraji mesta v tesnej blízkosti piesočnej pustatiny. Dôvod bol prostý: desiatky robotníkov s hadicami trávniky neustále polievali :) O niečo ďalej, po prechode Antofagasty, sme narazili na samotné ťažiarenské komplexy. Medené bane, v ktorých veľkosti je Čile celosvetovým lídrom, sme nevideli, prechádzali sme ale okolo cementární a ďalších prvovýrobných zariadení. Na rozdiel od väčšiny latinskoamerických krajín v Čile dobre funguje železnica - najmä na transport surovín zo severu na juh.

Asi dve hodiny pred naším plánovaným príchodom do San Pedra sme sa ešte zastavili v meste Calema, kde prichádza väčšina autobusových liniek zo Santiaga a kde sa potom prestupuje na cestu do San Pedra. My sme mali šťastia, pretože náš autobus bol jedným z mála priamych spojov. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sa v Caleme do nášho autobusu nahrnuli kto? Samozrejme Sefan s Tobiasom - naši nemeckí kamaráti zo Santiaga :).

Po ďalších asi dvoch hodinách sme dorazili do cieľa. Luis, asi tridsaťročný pevne stavaný chalanisko, u ktorého sme mali spať, nám volal, že je vonku s kamošmi, že ho vraj máme vyzdvihnúť v jednej z miestnych reštík. Povedal aj jej meno, ale aj tak sme boli po vystúpení z autobusu stratení ako ježkovia na mori. Zbalili sme preto miestneho mladíka, ktorý sa nám snažil ponúkať hostel a poprosili ho, aby nás do reštiky zaviedol. Tu sme už našli nášho hostiteľa v spoločnosti ďalších turistov, ktorým pomáhal s vybavovaním výletu cez púšť. Výborne sme sa najedli, kuriatko opäť nesklamalo a potom sme sa unavení z noci v autobuse pobrali domov vyspať sa.

Hostiteľov dom bol len prenajatý, pretože Luis bol v San Pedro iba pracovne - pôvodne pochádzal z Argentíny, čo bolo hneď počuť aj na jeho prízvuku. Dom bol priestranný, aj keď teplota v ňom len mierne presahovala to, čo sme zažívali v Santiagu. Mal tri izby a v jednej z nich dokonca aj kuchyňu, čo bol celkom úspech :) Zaujímavá bola sprcha, kde si človek musel najskôr von pustiť a zapáliť plynový kotol (večný plamienok vraj žral priveľa plynu) a až potom mal teplú vodu... ktorá však z času na čas vypadávala, čo malo za následok termický šok sprchujúceho sa (mňa) nasledovaný úžasnými nadávkami z mojej strany :) Okrem toho sa človek nesmel sprchovať dlho, lebo sprcha susedila s obývačkou, steny boli postavené z porózneho a savého materiálu a keď prišli do styku s vodou, okamžite sa na opačnej strane steny objavil fľak, ktorý mal tendenciu skratovať elektrické vedenie ukryté v stene :D

Zaspal som v spacáku na nafukovacom gauči a zobudil ma až ráno Lukáš. Zima vnútri bola poriadna, teplomer klesol na pár stupňov pod nulu. Rýchlo sme sa obliekli a vyrazili do mesta. Plán bol, vybaviť na ďalší deň prechod cez púšť a okrem toho si spraviť aj výlet na bicykloch. Cestovky otvárali okolo deviatej a vzhľadom na to, že vybavovať celý prechod len deň vopred bolo dosť riskantné, boli sme pred nimi nastúpení už o pol. Keďže sme boli hladní ako vlci, zbehol Lukáš kúpič nejakú poživeň, kým ja som strážil, aby nás nikto nepredbehol :)

To ale nehrozilo a keď sa okolo pol desiatej (áno, čas je tam relatívny) otvorilo, boli sme prví. Problém ale bol, že cestovky, ktoré naša brožúrka odporúčala, už boli všetky vypredané. Obehali sme ešte ďalšie asi tri a nakoniec sme našli jednu, ktorá mala voľné štyri miesta (ja, Lukáš, Stefan a Tobi - poslední menovaní spali v hosteli a ráno sme sa s nimi stretli). Lukášovi sa ale cena zdala privysoká, a tak sme skočili za Luisom, či by nám ju nevedel ešte nejako zraziť. Deal sa podaril a za cca. 70.000 pesos na osobu sme si cestu zarezervovali. Potom už naše kroky smerovali do požičovne bicyklov a okolo 11.00 sme vyrazili skúmať okolie.

Na tomto mieste by sa bolo treba pristaviť pri popise samotného mestečka San Pedro. Nuž, mestečka ako mestečka... ono išlo skôr o púštnu dedinu s jedným námestím a kopou na seba nalepených domov. Bicykle boli celkom dobré, a tak sme sa pomaly dostali k výpadovke smerom púšť :) Najskôr bol povrch dobrý, išli sme po asfalte. To sa ale onedlho zmenilo, lebo po odbočení na nás už čakala kamenisto-piesčitá cestička vedúca pomedzi úžasne vytvarované pieskové duny. Na rozdiel od populárnej predstavy neboli duny sypké, ale naopak, pôsobením živlov stvrdli do takmer kamenistej podoby. Ich povrch bol rozorvaný menšími aj väčšími kaňonmi a spolu s bezchybne modrou oblohou ich žlto-červená farba vytvárala veľmi pekný kontrast. Cestou nás míňalo niekoľko karavanov, my sme zasa predstihli dvojicu menej fyzicky zdatných turistov.

Po príchode do Valle de la muerte (údolia smrti) sme sa vyšplhali na jednu z dún a tam sme poobedovali (klasický syr a šunka s buchtičkami potešili). Z nej už bol výhľad aj na klasickú piesčitú časť púšte. Po obede sme sa vybrali naspäť. Pred napojením sa na hlavnú cestu sme sa však pustili doľava a vydali sa smerom k ďalšiemu údoliu. Prebrodili sme potok, chvíľu hľadali správny smer a nakoniec sme sa dopracovali až k bufetu pri nejakých indiánskych rytinách v skale. Údolie pokračovalo ďalej, my sme sa ale otočili a zamierili naspäť (hneď potom, ako som sa ešte bufetára neúspešne pokúsil pumpnúť o nejaké mince), lebo nás ešte čakala návšteva v okolí najväčšieho Valle de la luna (údolia mesiaca).

Aby sme sa tam dopravili, najskôr sme sa "skratkou" vrátili do San Pedra, odtiaľ naspäť na výpadovku a po pár kilometroch sme vstúpili do údolia. Vstup bol spoplatnený, no nás viac ako zopár pesos tlačil čas, lebo boli už skoro tri hodiny a za pár hodín sa malo začať stmievať. Údolím sme prešli 10-15 km, čo sa na riedkom a suchom púštnom vzduchu zdalo ako 50. Po obligátnych fotkách a obdivovaní púšte sme prišli k jednej z najväčších dún v údolí, z ktorej vrchola mal byť najlepší výhľad na zapadajúce slnko. Keďže sme ešte mali pár desiatok minút času, vydali sme sa ďalej do (stúpajúceho) údolia, už po pár kilometroch nás to ale prestalo baviť a rozhodli sme sa vrátiť. Výnimkou bol Lukáš, ktorého poháňala vidina pekných fotiek a podal preto heroický cyklistický výkon.

Opäť sme sa stretli pri veľkej dune a pomaly na ňu vystúpili. Podarilo sa nám obsadiť dobré miesta priamo na hrebeni, celý pobyt ale sťažoval dvíhajúci sa vietor, ktorý miestami dosahoval pomerne vysoké rýchlosti (inými slovami, skoro nás odtiaľ sfúklo :D). Západ slnka bol skutočne veľmi pekný, naspäť sme ale už išli skoro po slepiačky (a to aj napriek slnečným okuliarom, ktoré nás pred zvíreným pieskom aspoň čiastočne chránili). Po západe slnka ale začala teplota prudko klesať a s ňou sa znižovala aj intenzita svetla. Rýchlo sme preto nasadli na bicykle a pobrali sa naspäť do San Pedra. Spiatočná cesta ale bola omnoho náročnejšia, akoby sa zdalo. Jednak sme boli už unavení, jednak sme až pri nej zistili, že San Pedro leží na miernom, ale o to vytrvalejšom, kopci :)

Najmenej som vládal asi ja, okrem toho sme už boli v časovej tiesni, lebo sme mali do 18:00 vrátiť v požičovni bicykle. S vypätím síl a vďaka heroickej ignorácii bolestivého zadku sme sa nakoniec do San Pedra dostali. Meškali sme síce skoro hodinu, ale v požičovni to nejak predýchali :) Nech žije Latinská Amerika :) Mne sa ešte podaril kapitálny úlovok, kedy som medzi starými drobákmi u uja z požičovne (ktorá inak fungovala aj ako internet café :D) našiel starú čílsku mincu, ktorá mi ešte chýbala do zbierky :D

Po večeri v rovnakej reštike ako predchádzajúci deň, kde sme si tentokrát dali obstojný steak, sa Lukáš aj s Nemcami pobrali spať, ja som ešte s Luisom na chvíľu vybehol vonku do mesta. Zakotvili sme v jednom podniku s dierou uprostred stropu. Zima tam bola ukrutná, ale len dovtedy, kým pod dierou nezapálili oheň. Potom sa naplno prejavil útulný duch miesta, ktorého osadenstvo pozostávalo z pestrej zmesi prestarnutých rastafariánov, domácich, ich známych a hostí. My sme sedeli pri jednom stole s Luisom a ďalšími jeho troma kamarátmi z Argentíny. Kecalo sa do noci, bolo výborne a celý zážitok vhodne dotvoril fakt, že jedna z báb nechcela jesť objednané lasagne, lebo sa zistilo, že je v nich múka (doh) -- neváhal som preto a obetoval som sa vo veci záchrany lasagní pred vyhodením :D

Dobre najedený a s pocitom, že som trošku prenikol do miestneho koloritu som sa aj s Luisom pobral na byt, kde som rýchlo zaspal. Zobudil ma v noci už len jeden chlapík, ktorý u Luisa tiež býval (bolo nás tam tú druhú noc asi 10) a priznám sa, že ma aj trochu nastrašil, lebo sa po dome zakrádal ako zlodej. Zvyšok noci už prebiehal bez zaujímavejších udalostí, a to až do chvíle, kedy sme ešte za tmy vstávali, aby sme sa zúčastnili ďalšieho dobrodružstva - prechodu púšte Atacama :)

O tom ale zasa až nabudúce ;)



Púšť Atacama / Salar de Uyuni 15.7.2012 (zverejnené: 12.12.2012)

top
Po predchádzajúcom bicyklovom výlete sme sa s poriadne boľavými vrchnými časťami nôh ráno zobudili, vychystali sa, nechali Luisa spať a ešte za rosy pred domom mrznúc čakali na tereňák, ktorý nás mal vziať na prvú fázu prechodu cez púšť Atacama. Ten s asi 15-minútovým meškaním prišiel a keďže sme boli poslední, ktorých v San Pedro vyzdvihoval, našli sme v jeho útrobách naskladaných aj našich nemeckých kamarátov :)

V džípe sme sa odviezli na okraj mesta, kde sídlila bolivijská colnica. Pri prechode cez púšť totiž nie sú žiadne cesty a tým pádom ani hranica nie je žiadnym spôsobom chránená. Pečiatku do pasu sme preto museli dostať už tu. Celá procedúra trvala síce celkom dlho (a to najmä vzhľadom na mráz, ktorý vonku panoval), ale nakoniec sme sa aj s razítkom v pase úspešne presunuli naspäť do džípu. Ten podišiel ešte zopár kilometrov do púšte, kde nás už na bolivijskej strane hranice čakali sprievodcovia s vlastnými autami.

Spolu s Nemcami sme sa štyria presunuli do jedného vozidla, ale keďže je oficiálna kapacita auta 7, pridali nám ešte doňho troch Brazílčanov - dvoch chalanov Claudia a Valkira a Valkirovu manželku Patriciu (všetci vekovo do 30). Namačkaní ako sardinky sme sa s batohmi na streche 20-ročného povozu onedlho rozbehli naproti dobrodružstvám :)

Púšť, cez ktorú sme sa takto viezli, sa na čilskej strane nazýva Atacama, Bolívijčania ju však volajú Salar de Uyuni, podľa mesta, ktoré leží neďaleko jej okraja. Samotné slovo "salar" potom znamená "slanisko", inými slovami periodicky vysýchavé soľné jazero. Problémom púšte je jej nadmorská výška, ktorá v extrémoch dosahuje 4 800 m.n.m. a pri jej prechode človek zažíva pomerne reálne riziko výškovej choroby (stav nevoľnosti spôsobený nedostatkom kyslíka, ktorý sa v miernejších prípadoch prejavuje dýchavičnosťou a bolesťami hlavy, v prípadoch ťažších potom žalúdočnou nevoľnosťou, vracaním a dokonca až bezvedomím). Domáci sú na takéto nadmorské výšky zvyknutí a pri ich prekonávaní im pomáhajú aj usušené kokové listy, ktoré žujú a zapíjajú špeciálnym odvarom. Keďže turisti nič také nerobia, robí výšková choroba problém najmä im.

V prvý deň sme po krátkej zastávke na hraniciach národného parku a zaplatení vstupného videli okrem hodín strávených v džípe hneď niekoľko atrakcií: išlo o farebnú, zelenú a bielu lagúnu - rezervoáre vody, ktorým v nich žijúce riasy dodávajú typickú farbu. Doplnené o všadeprítomné plameniaky, na brehu rastúce žlté trávy a zrkadlový obraz okolitých hôr s kryštálovo čistou modrou oblohou sú tieto púštne jazerá naozaj nádherné a vyhľadávané ako fotografický materiál. Jediným problémom bolo zdolanie mierneho svahu, na spodku ktorého sa lagúna nachádzala, lebo po každých 10 krokoch sme si kvôli vysokej nadmorskej výške museli v studenom suchom vetre oddýchnuť a hlavne sa vydýchať :D

Ďalšou zastávkou boli termálne pramene, ktoré boli pre mňa osobne highlightom celého výletu. Konečne to bol priestor, kde sa naše uzimené a skrehnuté telíčka mohli do sýtosti vymáčať v úžasnej 35°C vode. Tá plynulo vyvierala z dna prírodného bazéna a ochladená unikala odtokom na jeho vrchu, vytvárajúc tak malý potôčik. Vzhľadom na to, že okolitá teplota vzduchu sa pohybovala okolo nuly, bol to zážitok nadmieru príjemný. O niečo menej príjemné potom ale bolo, dostať sa z vody von a pri malej murovanej kabínke sa rýchlo obliecť do studených šiat... nuž ale, zvládli sme :) Super bola tiež návšteva poriadne smradľavých gejzírov Tatio, jedných z najvyššie položených na svete.

Počas prvého dňa nemôžme opomenúť ani obed, ktorý sme si dali pri jednej z lagún. Tvorilo ho základne pripravené mäso s ryžou a Coca-Cola (asi proti výškovej chorobe :D). Keď sa slnko už začalo skláňať nad obzor, zakotvili sme v jednej z púštnych ubytovní. Vzhľadom na to, že Atacama je jedným z najsuchších miest na Zemi, klesla teplota ihneď po západe slnka prudko pod nulu a onedlho už teplomer ukazoval júlových -20°C. Najväčším problémom však bolo, že naša ubytovňa nedisponovala žiadnym kúrením. Teplota vnútri sa teda aj kvôli nulovej izolácií múrov a okien presne rovnala teplote von.

Po tom, ako sme s chalanmi urobili zopár fotiek nočnej oblohy (v živote som nevidel toľko hviezd), sme sa vrátili na ubytovňu práve včas na večeru. Zasa bola ryža s nejakou neidentifikovateľnou hmotou. Hlad bol ale silný, a tak sme všetko poctivo zjedli. Po večeri ešte došli miestne deti, ktoré nám celkom nezištne zaspievali (štýl a la hviezdna rota) niekoľko miestnych pesničiek. Keď som napísal, že to bolo nezištné, nebola to celkom pravda :) Hneď po dokončení ich predstavenia si začali pýtať peniaze, na čo sme my reagovali s miernou nevôľou. Rozdelili sme im teda každému po jednom bolivianovi (asi 30 našich centov) a nadelili pár kúskov čokolády, čo sme so sebou mali - panoval totiž všeobecný pocit, že čokoláda je za takéto niečo vhodnejšia odmena ako peniaze.

Na tomto mieste ale treba povedať, že položobravý spôsob správania miestnych detí sa im vonkoncom nedá zazlievať. Žijú totiž uprostred púšte v drsných podmienkach, ich priemerná dĺžka života je takmer na úrovni priemerného veku uzatvorenia manželstva v SR a turizmus je to jediné, z čoho si dokážu zarobiť na živobytie. V púšti totiž nie je nič - okrem pár kaktusov žiadne rastliny, žiadne drevo, vo väčšine oblastí žiadne poľnohospodárstvo. Jednoducho nič len piesok a kde-tu občasná lama. Zaujímavý bol tiež spôsob nabíjania batérií: to bolo spoplatnené. v jednej z miestností hotela ho prevádzkoval asi 12-ročný chalan (vyzeral tak na 8), ktorý bol na pohľad šikovný a inteligentný a keby sa bol narodil niekde inde, možno mohol byť jedným z najlepších študentov našej fakulty... kto vie...

Po večeri sme sa ešte s ďalšími skupinkami Britov (vysoko nepríjemných) chvíľu hrali akúsi spoločenskú hru, onedlho nás už ale premohla ospalosť a išli sme spať. V tomto bode sme už celkom dobre poznali našich brazílskych spolucestujúcich. Jediným problémom bolo, že nevedeli ani slovo po anglicky a španielčina im tiež moc nešla. Rozprávali sme sa teda čímsi, čo by sa dalo považovať za zmes lusifikovanej španielčiny a hispanizovanej portugalčiny... slovom, rukami-nohami :D Dohodnúť sme sa ale vedeli a dokonca sme s Claudiom viedli aj ekonomicko-politickú diskusiu, čomu s odstupom času ani sám nemôžem poriadne uveriť :) Zaujímavosťou tiež bolo, že Patricia padla hneď do oka Stefanovi, ale pre horkokrvných Latinos neboli jeho jemné nemecké náznaky dosť nápadné, takže si jej manžel (a asi ani ona) ničoho nevšimli :D

Nasledovalo uloženie sa na betónové lôžka s asi šiestimi vrstvami diek, zababušenie sa v plnom výstroji do spacákov a nakoniec prikrytie sa ďalšími šiestimi dekami. Teplota vnútri skutočne atakovala povážlivé hodnoty (ak aj nie -20, tak -15 určite), a tak sa najväčším problémom stalo udržanie telesného tepla. Ak čitateľ niekedy nadobudol dojem, že telesné teplo sa najlepšie udržiava vo dvojici, resp. vo viacčlenných skupinkách, treba ho hneď sklamať. Trpeli sme všetci osamote :)

Problematickými sa stali dve skutočnosti. Jednou z nich bola zima. Tá sa prejavovala najmä uprostred noci, keď sa niektorá z vrstiev, ktorými sme boli zakrytí, posunula a nám začalo mierne fúkať na chrbát. Tu nastupovala ohromná dilema: zostať zababušený a dúfať, že sa diera sama od seba zasa zakryje alebo vystrčiť do mrazivého ovzdušia ruku a deku napraviť. Druhým problémom bola samotná nadmorská výška a s ňou spätý nedostatok kyslíka. Počas dňa to až taký problém nebol, lebo telo si ho automaticky kompenzovalo zrýchleným dýchaním. V noci však počas spánku taktovku prevzal samotný mozog, ktorý ale na takéto nadmorské výšky nie je zvyknutý. Za následok to malo nedostatok kyslíka a následné úporné bolesti hlavy - najsilnejšie, aké som zažil. (Samotný mechanizmus súvisí pravdepodobne s tým, že telo si nedostatok kyslíka nemeria priamo prostredníctvom jeho obsahu v krvi, ale prostredníctvom obsahu CO2. Čím viac CO2, tým logicky, je v tele menej kyslíka a tým rýchlejšie treba dýchať. Vo vysokej nadmorskej výške je však vo vzduchu nie len málo kyslíka, ale aj samotného CO2. Mozog si teda myslí, že telo je kvôli nízkemu CO2 v krvi v pohode, a ono sa zatiaľ mierne dusí z nedostatku O2.) Noc sme teda skôr prebdeli a pretrpeli, ale o kvalitnom spánku prinášajúcom odpočinok sa nedalo ani hovoriť.

Urputná bolesť hlavy neprestala ani ráno a keďže nás čakal náročný deň, rozhodol som sa ju vyriešiť jednou či dvoma ružovými tabletkami. Tie do polhodiny zabrali a na moje počudovanie sme aj s Lukášom boli v pohode po celý zvyšok dňa. To sa ale nedalo povedať o našom nemeckom kamarátovi Tobiasovi, u ktorého bola bolesť hlavy doprevádzaná aj celkovou slabosťou a silnou nevoľnosťou. Dvakrát sa mu podarilo dostať zo seba obsah žalúdka, ale ani to nepomohlo a celý zvyšok dňa presedel schúlený na sedadle auta bez toho, aby mohol vôbec výjsť von. Náš šofér mu síce dal žuť nejakú miestnu bylinu, ale ani tá nezabrala.

Na programe dňa sme mali prejdenie ďalších atrakcií: kamenných monolitov, pieskovcových okien, plameniakov a ďalších lagún, spomedzi ktorých vynikala tzv. Laguna Hedionda (v preklade "smradľavá lagúna"). K záveru dňa sme už začali prechádzať z piesčito-kamenistej púšte na samotnú soľnú pláň. Zážitok to bol úžasný, auto vlastne jazdilo po povrchu soľného jazera, ktoré sa každý rok počas obdobia dažďov naplní vodou a následne o pár týždňov až mesiacov vyschne, zanechávajúc za sebou obrovskú pláň, veľkú ako štvrtina Slovenska, pokrytú šesťuhoľníkovitými brázdami soľných sedimentov. Samotná pláň bola a stále je významným zdrojom nerastných surovín. Okrem kuchynskej soli ide tiež o horečnaté, draselné a najmä lítiové chloridy, pričom najmä lítium, ktoré je v poslednom období nevyhnutné na výrobu batérií, dodáva celej prevádzke lukratívnosť (Bolívia má viac než 40% svetových zásob tohto prvku). Minerály sú obsiahnuté nie len v povrchovej vrstve jazera, ale najmä v nasýtenom roztoku spodnej vody, ktorá sa nachádza pár centimetrov až metrov pod jej povrchom. Ťažba zo strany zahraničných spoločností však zatiaľ pre odpor miestneho obyvateľstva viazne a vládne projekty na vybudovanie ťažobných baní sa zatiaľ tiež nerozbehli.

Pre pozorovateľa sa dá soľná pláň popísať najlepšie ako "biela ničota", kde všade, kde sa pozriete, vidíte samú belobu, často dokonca bez hôr v pozadí, ktoré by pohľadu dodávali aspoň akú-takú perspektívu. Preto na Salari vznikajú kuriózne fotky ľudí stojacich na obrovskej šiltovke, kráčajúcich po vlastných slnečných okuliaroch (mimochodom nutnosť práve kvôli intenzívnym odrazom slnka od kryštálov soli) -- ľudia v skutočnosti stoja ďaleko za fotografovaným objektom, no nadostatok perspektívy túto skutočnosť nerobí zjavnou.

S naším vodičom sme tiež prehodili zopár slov, pôvodne pochádzal z jednej malej dedinky ležiacej na okraji soľnej pláne a jeho materinským jazykom bola kečuánčina - jazyk inkov. Pospomínali sme teda na pár slov, ktoré som si ešte pamätal z fakulty a s pocitom hrdosti na svoje vzdelanie sme išli ďalej :D :D :D Cestu však uprostred prerušila záhadná porucha nášho dopravného prostriedku (prestal fungovať nejaký senzor). Jej oprava bola jednoduchá a zodpovedala veku vozidla (spomínaných 20 rokov, na ktoré však auto nevyzeralo) a skúsenostiam vodiča: poriadne železnou tyčou pobúchať po motore -- a išlo sa ďalej :) Po našej otázke, ako často máva auto ničené nízkymi teplotami, silným slnkom, soľou a neskutočne hrboľatými "cestami", generálku, sme ako odpoveď dostali len veeeeľmi široký úsmev :D

Po celom dni strávenom na kolesách a staraním sa o úbohého Tobiasa, ktorému sa aj napriek klesajúcej nadmorskej výške neuľavovalo, sme na noc zakotvili v soľnom hoteli, t.j. v stavbe postavenej takmer výlučne zo soli (múry, podlaha, aj celý nábytok boli z tohto nerastu). Hotel stál uprostred menšej dedinky (pár domov a kostol). Pred večerou sme sa aj s chalanmi vybrali preskúmať okolie. Nedostali sme sa už síce kvôli pokročilej hodine na miestny turistický chodník, vedúci ku kopcom nad dedinkou, ale zato sme našli zopár lamích kostier, obrovské kaktusy vysoké 3-5 metrov a hlavne krásny výhľad na soľnú pláň so zapadajúcim slnkom. Neďaleko dedinky bolo aj políčko, ktoré sa podľa slov nášho vodiča dá počas obdobia dažďov obrábať a miestni na ňom pestujú obilninu s názvom quinoa (údajne veľmi zdravá a tomu zodpovedajúco nechutná :D).

Po prechádzke sme si ešte zvon pozreli miestny kostol (odhadom 100-200 rokov starý) a vrátili sa do hotela. Na naše prekvapenie v ňom mali (odniekiaľ) tečúcu vodu, záchod a aj sprchu (kam by ma nikto nebol dostal ani heverom), aj keď elektrina bola vďaka generátoru (podobne ako v ubytovni predchádzajúcu noc) len do cca. 22:00 večer. Okolie hotela bolo však dosť špinavé s povaľujúcimi sa a v niektorých prípadoch aj dymiacimi kopami odpadkov. Večeru nám pripravili miestni obyvatelia, išlo zasa o mäso a cestoviny, ktoré boli ale pomerne chutné.

Večer sme si dali do spoločných priestorov nabíjať baterky a pomaly sme sa presunuli do izieb, kde sme tentokrát bývali všetci siedmi z nášho auta spoločne. V tomto bode treba povedať, že keď je teľaťu dobre, ide sa na ľad kĺzať a celkovo, že sprostí sprostými zostanú: keďže mi fotky nočnej oblohy z predchádzajúceho večera moc nevyšli a mysliac si, že v soľnom hoteli uprostred púšte už človeku skutočne nemá kto niečo ukradnúť, položil som svoj foťák z vonkajšej strany na okno, pod ktorým som spal, nastavil som asi 30-minútovú uzávierku a čakal. Prvýkrát mi tento ťah ešte vyšiel, ale keďže baterky pri spracúvaní takejto dlhej expozície v mrazivom povetrí nevydržali a z fotky nebolo nič, urobil som aj druhý pokus s čerstvými článkami.

Počas tohto môjho snaženia sa prišla desiata hodina večerná a s ňou aj vypnutie agregátov, čo len posilnilo všeobecnú tmu naokolo. Jediným svetlom bola LED-ka foťáku žiariaca spoza okna a svetlo lampáša jedného z Nemcov, ktorý sa ešte len pripravoval na spanie. Ako to však už býva, stačila chvíľa nepozornosti a LED-ka za oknom zmizla -- okamžite sme spravili poplach, s oboma Nemcami sme sa pustili páchateľa hľadať, ale kde nikoho, tam nihoko. Našli sme síce párik chalanov, postávajúcich pri vedľajších budovách, ale samozrejme nikoho nevideli a to isté platilo aj pre právcu, ktorý bol robiť pochôdzky -- foťák sa proste vyparil... šťastím bolo, že som v ňom mal druhú SD-kartu, takže fotky z prvej polovice výletu zostali zachované, a tiež to, že foťáčik, aj keď výborný, už mal asi 6 rokov a úvahy nad jeho výmenou ma už chvíľu obchádzali.

Najedovaný som preklínajúci miestnych čorkárov išiel spať a poveril správcu, že ak sa foťák nájde, štedro sa nálezcovi odmením... všetko však bolo márne a ani nasledujúce ráno sa prístoj, ani SD karta nenašli. Tož, iný kraj, iný mrav a hlavne si človek uvedomí, že niektoré naše morálno-etické princípy jednoznačne vychádzajú z našej ekonomickej úrovne: kradnúť sa nemá, lebo kradnúť nikto vlastne nemusí - všetci majú dosť. Ak si má človek vybrať medzi tým, či potiahne foťák niekomu, kto si aj tak v zápätí kúpi doma nový a lepší, a tým, že má jeho rodina hladovať, zrazu je táto voľba o poznanie nejednoznačnejšia.

Rozhodol som sa teda, že sa nebudem jedovať a pokúsim sa užiť si zvyšok výletu - nemalo totiž zmysel si ho nechať pokaziť :) To sa mi po pár hodinách aj podarilo, s Lukášom sme sa dohodli, že budeme trochu shareovať jeho fotoaparát a išlo sa ďalej :) Asi po 20 kilometroch, a približne v rovnakej vzdialenosti od našej prvej zastávky sa ale stala nepríjemnosť: zasa sa pokazilo auto, a to aj napriek jeho intenzívnemu opravovaniu ráno pred cestou. Už pri soľnom hoteli z neho totiž nenápadne kvapkal olej, na čo Stefan (inak mechanik lokomotív) šoféra upozornil. Ten povedal, že o tom vie a že je to úplne v pohode (akú inú odpoveď by ste od Bolívijčana aj čakali, však :D?). Problémom ale bolo, že olej kvapku po kvapke vykvapkal úplne a v spomínanej vzdialenosti uprostred ničoho sa nám začal zadierať motor.

Tu už aj náš inak úúúúplne pohoďácky vodič znervóznel a následne sme znervózneli aj my -- signál nebol žiadny, z hotela sme vyrážali ako poslední a šľapať 20km púšťou sa nám moc nechcelo. Ukázalo sa ale, že bolivijská nátura je nie len pohoďácka, ale aj vynaliezavá. Zároveň sme pochopili, prečo nám v agentúre hovorili, aby sme si každý so sebou vzali 5 litrov vody, a to aj napriek tomu, že pitia sme mali so sebou inak dostatok. Šofér si od nás vypýtal všetku vodu, ktorú sme mali a začal ju liať do chladiča. Ten vybuchoval, syčal, paril, hučal, bučal, kvičal, ale po istej dobe sa trochu ukľudnil. Motor našťastie nebol úplne zadretý, a tak náš milý vodič započal dopĺňať jeho úroveň v systéme. Mal ho ale asi len liter (na veľký džíp) a okrem toho mu začal zasa zospodu tiecť.

Vzal teda rozum do hrsti, vplazil sa pod auto a po chvíli sa mu skutočne podarilo kvapkanie zastaviť. Nasledovalo doplnenie oleja do motora, ďalšie doplnenie vody, ktorá sa medzitým vyparila, opatrné pokusy o naštartovanie a nakoniec aj úspešné spustenie motora :) Úľava na našich (ale aj na jeho) tvárach bola hmatateľná :D

Po tomto extempore nás cesta zaviedla doprostred planiny, kde sme robili najrôznejšie bláznivé fotky, pozreli si ťažbu soli, spravili zo soli obďaleč "žltý sneh" a pokračovali v ceste. Prišli sme až ku koľajniciam vedúcim cez púšť, kde sme si všetci svorne posadali a dali si obed. Odtiaľ sme pokračovali na tzv. Isla de los pescadores (Ostrov rybárov), čo je pozostatok starej sopky uprostred soľnej pláne. Nezávislému pozorovateľovi sa javí ako zelený, vysokými modro-zelenými kaktusmi porastený pahorok uprostred bieleho mora. Počas obdobia dažďov sa ale premení na skutočný ostrov stojaci v slanej brečke. Tu sme pobudli len chvíľu, pofotili, čo bolo treba a mne sa podarilo v miestnom múzeu u biletárky zozbierať jednu z posledných mincí, ktorá mi ešte z Bolívie chýbala (čiastočný úspech som slávil už v obchode pri našom prvom prenocovaní)

Z ostrova sme sa potom presunuli do Colchani, mestečka s "pravým a nefalšovaným domácim trhom," ktorý bol tvorený prakticky výlučne ručnými výrobkami zo soli. Malé suveníry zahŕňali kocky, modely zvierat, krabičky a ďalšie hlúpostičky. Zaujímavé boli dve skutočnosti. Prvou bol odev miestnych žien, tzv. cholas: okrem typických vlnených šiat a sukní bol jeho najcharakteristickejšou časťou hnedý alebo čierny plstený klobúk. Ich celkový výzor dopĺňali od mrazu a vetra vyštípané líca a u starších osôb tiež absentujúce zuby :D Typická tiež bola ich nechuť nechať sa fotografovať. Babičky sa neustále odvracali a zúfalo sa snažili turistov odradiť slovami "no foto" -- bol to ale boj s veternými mlynmi :)

Druhou zaujímavosťou bol spôsob obživy miestneho obyvateľstva, ktoré nevyrábalo, resp. nepredávalo soľné výrobky. Boli to poväčšine muži, ktorí krvopotne čakanmi kopali soľ zo soľnej pláne, lopatami ju nakladali na fúriky, prevážali doprostred dediny a odtiaľ zasa lopatami nakladali na vlečky. Netreba ani dodávať, že už 10-ročné decká vyzerali úplne zničene.

V dedine sme si tiež dali skorú večeru, tento krát zmes cestovín, mäsa a nepostrádateľnej koly. Odtiaľ už naše kroky smerovali na samotný okraj soľnej pláne, do mestečka Uyuni, resp. na jeho okraj, kde sa nachádza tzv. cintorín vlakov. Ide o obrovskú plochu plnú starých vlakových súprav, vozňov, lokomotív, náprav a ďalších kedysi užitočných súčastí bolívijského železničného systému. Cintorín je s mestom spojený starými koľajami, ktoré tam zostali po kolapse miestneho baníctva v 40. rokoch 20. storočia kvôli vyčerpaniu nerastných surovín v oblasti (vlaky sa od 19. storočia používali najmä na ich prepravu do prístavov), ako aj kvôli neustálym sabotážam zo strany Indiánov, ktorí mali pocit, že narúšajú ich tradičný spôsob života. Múzeum bolo samo o sebe zaujímavé, lebo zahŕňalo kúsky z prelomu 19. a 20. storočia, ale tiež preto, že z niektorých vozňov a náprav miestni nadšenci vyrobili hojdačky, kolísky, kolotoče a ďalšie atrakcie. Keďže Tobiasovi sa spolu so znižujúcou sa nadmorskou výškou uľavilo, bavili sme sa všetci siedmi ako malé deti :D.

Po čase strávenom v tomto múzeu pod holým nebom a vyskúšaní všetkých hojdačiek (:D) sme opäť nasadli do terénnych áut a vydali sme sa na cestu do samotného Uyuni. O tom už však potom :)



Uyuni 16.7.2012 (zverejnené: 21.12.2012)

top
Po zážitku v múzeu vlakov sme sa presunuli priamo do mestečka Uyuni, kde sme mali čas do večera. Cesta do jedného z hlavných miest Bolívie, La Paz, je totiž dlhá a trvá celú noc. S Brazílčanmi sme sa v tomto bode rozlúčili a rýchlo sa ponáhľali zháňať na lístky na večerný bus. Na druhý či tretí krát sme boli úspešní a aj keď samotná agentúra nevyzerala nič moc (malý zapadnutý obchodík s kopou kufrov v jednom rohu a nesmierne znudenou "agentkou" v rohu druhom). Samozrejme, poučení nočnými teplotami v tejto oblasti sme sa už vopred pýtali, či má autobus aj kúrenie, o čom nás teta asertívne ubezpečila.

S lístkami vo vrecku a kopou času sme sa pobrali poprechádzať sa po meste. Obišli sme suvenírové stánky, kúpili nejaké pohľadnice, ja som pokračoval v zbieraní mincí a celkovo sme sa venovali klasickým turistickým činnostiam. Problémom však začal byť stav našej hotovosti, pobral som sa teda do banky, vytiahol si lístok s poradím a čakal... a čakal... a čakal... asi po pol hodine, kedy sa pri okienkach vystriedalo päť vo farebných šatách odetých domorodcov som to vzdal -- kým by som sa dostal na rad, ubehla by totiž ešte aspoň hodina. Našťastie sa nám neďaleko podarilo nájsť bankomat, ktorý aj fungoval (avšak len do momentu, kým ho nechcel použiť Lukáš, v tej chvíli vypovedal službu :D) a naša likvidita bola zachránená :)

Ako správni turisti sme sa potom vybrali do centra mesta (t.j. o ulicu ďalej :D), ktoré pozostávalo z jednej fontány, dvoch stánkov a pešej zóny so stromami - bolo malé, ale nevyzeralo až tak zle. Zakotvili sme v jednej z miestnych reštaurácií, ktorá vyzerala ako niečo medzi pizzérkou, tex-mex barom a vývarovňou :) Na jedálnom lístku ale mali lamie mäso, čomu som samozrejme ako vyhlásený mäsožravec, neodolal :) Po hodnej chvíli doniesli lamí steak s hranolkmi, ktorý bol síce dobrý, ale od hovädziny by som ho asi nerozoznal :D

Po výdatnom obede sme sa rozhodli pokračovať v zabíjaní času. Problémom opäť začala byť teplota, ktorá klesala spolu s klesajúcim slnkom. Veľmi príťažlivo na nás preto zapôsobil bar "európskeho štýlu" s veľmi sympatickými čašníkmi, kde sa okrem toho vynímal veľký oznam: "KÚRI SA" :D Keďže to bol asi jediný podnik v celom meste, kde mali vykurovanie, bol aj príslušne naplnený turistami zo všetkých kútov sveta. Interiér bol príjemný a útulný, pohodu z teplého ovzdušia kazili iba prichádzajúci a odchádzajúci hostia, ktorí mali chronický problém zatvárať za sebou dvere :D

Vo štvorici sme kecali a kecali, rozoberali predchádzajúce zážitky aj naše "domáce" európske existencie. Neskôr sme si dali niečo na pitie a k večeru aj na zjedenie a treba povedať, že kvalita jedla bola podstatne lepšia ako v predchádzajúcom lokáli. Asi polhodinu pred odchodom autobusu sme sa presunuli na nástupisko (rozumej chodník pred agentúrou, ktorá nám lístky predala) a čakali. Po chvíli autobus naozaj prišiel, ale chaos, aký vládol pri nastupovaní bol priam hmatateľný -- autobusy na ulici totiž stáli tri, pričom len dva z nich patrili tejto agentúre a nikto ani za svet nevedel, do ktorého z nich vlastne máme nastúpiť.

To sa nakoniec nejak podarilo a usalašili sme sa na svojich pridelených miestach. Prvou zaujímavosťou bolo, že aj napriek ubezpečeniam autobusovej spoločnosti, že sa v autobuse bude kúriť, v ňom panovala sibírska zima a teplota sa neodlišovala od tej vonkajšej. Ďalším problémom, ako sa onedlho ukázalo, bola poloha môjho sedadla. Nachádzalo sa totiž pri okne, z ktorého išla úžasná zima -- hrubá námraza na jeho vnútornej strane hovorí sama za seba. A keďže nešťastie chodí vždy v trojici, sadla si vedľa mňa stará domorodá Bolívijčanka, ktorej tvary by sa poeticky a vysoko eufemisticky dali nazvať kyprými, či barokovými. Výsledkom jej prítomnosti bolo moje neúprosné natlačenie na sklo s následkom nemožnosti pohybu, sťaženého dýchania a najmä úplného zmrznutia :) Ach, a aby som nezabudol: po tom, ako sa zababušila do svojich 20 pestrofarebných diek a z chrbta si zložila nošu, ktorú narvala pod sedadlo, začala za chvíľu neuveriteľne chrápať :D

Lukáš mal trochu väčšie šťastie, lebo jeho sedadlo bolo od uličky, nepodarilo sa nám ale vymeniť tak, aby sme boli spolu (miestne tety sa takýmto výmenám z nejakého dôvodu bránili). V takejto konfigurácii sme sa teda vydali na cestu do La Paz, kam sme mali doraziť niekedy okolo 6.00-7.00 ráno. Začiatok cesty bol zúfalý, pretože vozovka pri Uyuni nie je spevnená a autobus sa celý natriasal na kamenisto-soľnom povrchu poľnej cesty. Prejavilo sa tu tiež, že autobusy v Bolívii ani zďaleka nedosahujú kvality ich brazílskych, argentínskych, či čílskych náprotivkov.

Uprostred noci som sa asi trikrát prebral na to, že autobus stojí a niekto neúnavne udiera železom o železo. Po chvíli táto úmorná činnosť ale vždy prestala a zaspávajúc sme pokračovali ďalej. V polospánku som síce zakaždým tušil, že opravujú niečo na autobuse, skutočné obavy som ale začal mať až vtedy, keď autobus zastal nadránom po štvrtýkrát a aj napriek pokračujúcemu kovovému búšeniu sa tentokrát nerozbehol. Po asi hodine začínalo byť jasné, že na tomto dopravnom prostriedku do cieľa nedorazíme. Ubezpečovanie šoférov o tom, že náhradný autobus je už na ceste a za chvíľu dorazí, sme po ďalšej hodine a pol prestali brať vážne a keď sa všetci miestni vrátane mojej nočnej utláčateľky nenápadne vytratili (postupne si na ceste stopli povozy), začal zvyšku autobusu, teraz už zloženému výlučne z turistov, stúpať adrenalín.

Okolo deviatej ráno sa pri našom vraku pristavil autobus. No, možno je slovo autobus na dané vozidlo prisilné, v našich končinách by dostal celkom trefné pomenovanie "uhorka" :D Rokom výroby bolo niečo, čo začínalo na 196., ale uhorka sa aspoň hýbala. Nasadli sme do tohto úžasného dopravného prostriedku a v zápätí sme si všimli vodiča. Bol ním postarší dedinčan; zaujímavejšou ale bola osoba v tradičnom bolívijskom odeve s hnedým klobúkom a farebným pončom sediaca po jeho pravici na prednom sedadle - išlo očividne o jeho manželku, ktorá mala všetky finančné aj nefinančné záležitosti rodiny na prvý pohľad pevne v rukách. Z nejakého dôvodu mi obaja silne pripomínali dve postavy z Mrázika - Nastenkinu macochu a deduška :D

Po chvíľke dohadovania sa o cene za náš prevoz s vodičmi pôvodného autobusu sme sa pomaličky pohli. V tom momente sa pri pokazenom buse pristavil prázdny moderný autobus (očividne pôvodná náhradná doprava, ktorú volali vodiči ešte nad ránom) -- všetci sme už ale sedeli v uhorke a keď vpredu sediaca starena zbadala príchod pôvodne objednaného busu (a.k.a. konkurencie), rýchlo zavrela na uhorke dvere a vyrazili sme skôr, než ktokoľvek stihol protestovať. Zmierili sme sa teda s tým, že do La Paz pôjdeme archaickým vozidlom, hodiacim sa snáď na kubánske cesty, čo nás však prekvapilo, bola rýchlosť autobusu, ktorá sa šplhala až k neuveriteľným 35 km/h. Mysliac si, že ide o nepodarený vtip, sme sa na seba v úžase pozerali a rozmýšľali, či do La Paz prídeme ešte v ten deň alebo či takýmto tempom strávime na ceste ďalšiu noc.

Náš dovtedajší úžas však bol nič oproti tomu, čo nasledovalo. Asi po dvoch kilometroch sa začalo z priesoru medzi vodičom a jeho milou spolujazdkyňou dymiť. Jeden z prítomných Francúzov začal na šoféra kričať "Horí vám motor!" na čo šofér len flegmaticky mávol rukou, otočil sa k nám a zahlásiac "To je v pohode, to si nevšímajte," otvoril okno :D Po chvíli ale musel aj tak zastať, lebo mu motor nedokázal vytiahnuť ani tých predošlých 30 km/h. Nemohli sme uveriť našej smole, keď sa nám po ceste pokazil už druhý autobus, a chceli sme vystúpiť. Matróna nám ale zahatala dvere a zahlásila, že nikto nevystupuje, lebo za chvíľu sa pokračuje. Šoférovi vraj len "trochu" zamrzol motor a keď rozmrzne, môžme ísť ďalej (ako môže motor zamrznúť som sa dodnes nedozvedel). Milý deduško teda odhrnul koberec, ktorý bol vedľa neho, odklopil pod ním ležiaci kryt a začal otvárať dymiaci motor. Keď to zvládol, začal do neho liať akúsi tekutinu, raz za čas pootočil kľúčom v zapaľovaní a pokračoval v liatí.

Na naše počudovanie sa po dvoch márnych pokusoch o vrátenie peňazí a vystúpenie z busu za účelom náhradnej prepravy (rozumej: stopnúť si niekoho) podarilo šoférovi naštartovať a už svižnejším tempom (občas normálne okolo 60 km/h) sme sa šinuli smerom La Paz. Zvyšok cesty už prebiehal bez problémov a keď nás šofér vysadil pred lapazskou autobusovou stanicou (kam ale nesmel vojsť, lebo celú prepravu robil nelegálne), bolo krátko po poludní. O tom, čo sme robili v La Paz, už ale zas nabudúce :).



Nuestra Señora de La Paz 18.7.2012 (zverejnené: 23.7.2013)

top
Po príchode do La Paz sme sa spolu s Nemcami pobrali zháňať lístky do našej ďalšej destinácie, peruánskeho mesta Puno. Po chvíľke sme našli vchod a následne sa rozbehli po jednotlivých agentúrach, ktoré v samostatných kioskoch predávali lístky do najrôznejších kútov kontinentu. Po chvíli hľadania sme zistili, že najprijateľnejšia (cenovo aj časovo) bola vlastne ponuka v prvom zo stánkov, ktoré sme navštívili :) Nemci si ale vybrali trošku inú trasu, preto sme sa asi po polhodinke vybavovania rozlúčili.

Zaujímavosťou stanice bolo, že nápisy v nej boli uvádzané trojjazyčne: v španielčine, kečuánčine a aymarčine (kečuánčina je jazyk starých Inkov, aymarčinu používali miestne kmene, ktoré unikli inským výbojom) :) Zo stanice sme si po menších cenových negociáciách objednali taxi až k bytu nášho couchsurfing hosta, Daltryho, ktorému sme predtým zo stanice zavolali. Nebol síce práve doma, ale za pol hodinku nás vyzdvihol z recepcie svojho obytného domu (pekný moderný panelák) a zaviedol do bytu na poschodí.

V byte sa už nachádzala jedna Nemka, ktorá k nemu prišla bývať asi dva mesiace dozadu -- najskôr chcela zostať len na pár dní, ale nakoniec si pobyt predĺžila a zo "základného tábora" v La Paz ponavštevovala najrôznejšie kúty Bolívie. Keďže práve odchádzala, išli sme sa s ňou najesť do neďalekej bufetovej reštaurácie, kde sme boli šokovaní nízkymi cenami jedla -- po Brazílii, Argentíne a Čile sa tu naplno prejavila cenová úroveň Bolívie. Jedlo bolo výborné a majitelia sympatickí (očividne druho- alebo treťogenerační imigranti z Európy) - ako sa na rodinný podnik patrí, varila babka s mamou, účtoval tato a obsluhoval syn :D

V ten večer sme sa ešte s Lukášom vybrali objednať si bicyklový výlet po ceste smrti. Cestovka (mimochodom výborná) sídlila uprostred najturistickejšej štvrti mesta - Mercado de las Brujas (trh bosoriek). Názvu zodpovedal aj obsah stánkov: mali všetko od drevených sošiek, cez sušené lamie embryá, rôzne paličky, dečky, a pod. Problémom tiež bol svah, na ktorom je celý trh umiestnený -- pekelne strmý kopec na západ od hlavnej katedrály, ku ktorému sa dá dostať len chôdzou po menej strmom, ale zato tiahlejšom kopci z juhu mesta. Nič z toho by nebol zásadný problém, keby samotné La Paz neležalo v nadmorskej výške 3600 m.n.m., čo spôsobí, že našinec je už v polke cesty zadýchaný, akoby zabehol maratón :D

Po úspešnom objednaní výletu na nasledujúci deň, ktoré komplikovala len nemožnosť platiť kartou a naše následné hľadanie bankomatu (našťastie nebol ďaleko), sme sa ešte potúlali po trhu. Ja som sa snažil získať (a aj získal) dvojicu tekvičiek na pitie tradičného čaju maté, ktoré som sľúbil kamarátke Soni, pričom som, samozrejme, nezmeškal príležitosť doplniť zbierku miestnych mincí, ktoré mi ešte chýbali. Keď to videl Daltry, daroval mi 2 bolivariano mincu - dávno mimo obeh a úplne drobnú, až mal človek strach, že ju niekde vytratí :). S Lukášom sme pofotili zopár miestnych žien v tradičných odevoch a klobúkoch (niekedy trochu pejoratívne nazývané "cholas") a vydali sa na spiatočnú cestu na byt. Tam sme šli rýchlo spať, aby sme sa pripravili na raňajšie cyklodobrodružstvo. Lukáš mal tentokrát gauč a ja som sa uložil v pomerne chladnej, ale zato útulnej komôrke na zemi na karimatke, kde som si ešte do noci čítal.

Vstávali sme ešte za tmy, rýchlo sme si obliekli najteplejšie veci (v 3,5 km výške je zima :D) a išli na dohodnuté miesto, pred cestovku hore nad Mercado de las Brujas. Po podpísaní papierov o tom, že ideme na vlastnú zodpovednosť a že cestovka neručí za náš šťastný návrat (whoops) sme nasadli do vanu, bicykle pripevnili na jeho strechu a vydali sme sa na asi hodinu trvajúcu cestu nad mesto. Celý cyklovýlet totiž spočíval v tom, na bicykloch zjazdiť z výšky takmer 5000 m.n.m. do asi 1200 m.n.m. -- to všetko za pár hodín.

Po ceste sme sa zoznámili so spolucestujúcimi: veľmi milý Francúz, ktorý akurát riešil, či má nechať svoju francúzsku priateľku pre novú lásku z Kolumbie, baba z Veľkej Británie, ktorá robila svoj PhD výskum výškovej choroby v horách nad La Paz a párik Holanďanov. Konverzácia v aute bola zaujímavá, fascinovala nás najmä Britka, pretože jej doktorát mal, na rozdiel od mnohých iných, s ktorými sme sa stretli, reálny základ a prinášal niečo nové :) Prelustrovali sme teda jej výskumné metódy a obohatení sme čakali, kým dorazíme do cieľa.

Ako sme už spomenuli, cieľ sa nachádzal vo výške asi 5000 metrov nad morom, pri jazere nad samotnou La Paz. Išlo o začiatok tzv. Carretera de la muerte (cesta smrti), ktorou pôvodne jazdili autá z jednej časti Bolívie do hlavného mesta. Problémom bola šírka cesty -- niekedy len okolo 2 metrov, kde bolo takmer nemožné, aby sa dve autá obišli... a tak cúvali: na ceste, ktorá sa kľukatila po úbočí pohoria, nemala žiadne zvodidlá a nachádzala sa hneď vedľa 600m hlbokej priepasti :D Myslím, že v tomto bode je už ctenému čitateľovi názov danej cesty viac než jasný. Len pre ilustráciu uvedieme, že na dne rokliny ešte stále vidno obhorené kostry automobilov, autobusov, motoriek a aj niekoľkých bicyklov (whoops) :D

Najnebezpečnejšiu časť cesty v roku 2006 zatvorili a nahradili novou, bezpečnejšou hradskou -- dodnes ju však využívajú cestovky, ktorých po adrenalíne a tričku s nápisom "Prežil som cestu smrti" bažiaci klienti sa nechajú zlákať na dobrodružstvo, ktoré každoročne stojí 1-2 z nich život :D

Vráťme sa ale naspäť k nášmu výletu: ako prvé sme si po vystúpení z minibusu obliekli vonkajšiu kombinézu -- bolo predsa len o poznanie chladnejšie ako v La Paz a hmla s mrholením na pohode nepridávali. Okrem kombinézy sme dostali prilby, chrániče a rukavice, spolu s inštruktážou ohľadom bezpečnej jazdy, využívania bŕzd a ďalších vynikajúcich rád :) Zaujímavosťou na ceste smrti je, že je jedným z mála miest v rámci krajín s pravostrannou premávkou, kde sa jazdí naľavo. Vysvetlenie pre tých, ktorým to nejde do hlavy: cesta je tak úzka, že je pre vodiča veľmi ťažké odhadnúť, kde má kolesá. Keďže v aute sa sedí naľavo, je podstatne ľahšie kontrolovať ľavú stranu svojho vozidla ako tú pravú. Preto, logicky, je dôležité, aby bola najbližšie k priepasti práve ľavá strana vozidla a pravá strana smerovala ku svahu. Nuž a toto sa dá dosiahnuť jedine tak, že budú autá jazdiť po ľavej strane cesty ;)

Po bezpečnostnej inštruktáži nastal čas na náš skupinový kód, ktorým bola "lama": spojenie palca, prostredníka a prstenníka, so súčasným vystrčením malíčka a ukazováka :D Dokonale vybavení sme sa teda pustili zjazdovať. Po pár sekundách nám začal v ušiach hučať vietor a s vyplazenými, za nami vejúcimi jazykmi, sme sa spúšťali dolu po zatiaľ širokej a asfaltovej ceste. Postupne začala hmla s mrholením ustupovať a mohli sme si užívať prvé lúče ranného slnka.

Na kľukatej ceste sme absolvovali niekoľko zastávok, aby sa skupina celkom neroztrhala -- pri jednej z nich sme sa konečne aj naraňajkovali, čo bola jedna z najlepších správ dňa. V istom momente, asi v tretine cesty, sme odbočili zo širokej hradskej na podstatne užšiu štrkovú cestu -- začiatok skutočnej cesty smrti. Inštruktori, ktorí cestu absolvujú raz až dvakrát do dňa, už presne poznali najlepšie (najhoršie) miesta na fotky: preto sme sa celá skupinka s väčším či menším strachom nakláňali nad 600-metrový zráz a snažili sa tváriť čo najchrabrejšie. Fotili sme sa, samozrejme, aj počas jazdy a tiež pri zastávkach, ktoré sme využívali na zhadzovanie vrstiev oblečenia. Zatiaľčo bola v 5000 metroch poriadna zima, s každým kilometrom výšky teplota narastala o 5°C a jednotlivé vrstvy sa stávali zdrojom neželanej horúčavy.

Na niektorých miestach, označených krížmi, nám sprievodcovia rozprávali príbehy o turistoch, ktorí si jednou rukou naprávali prilbu, nezvládli riadenie a spadli do priepasti, obzerali sa a skončili v hlbinách, resp. sa len fotili príliš blízko okraja... pomerne čerstvé letopočty na krížikoch nás celkom vystrašili, ako aj príbeh o tom, ako otec jedného zahynuvšieho britského turistu len rok či dva dozadu daroval provincii sanitku, aby sa k spadnutým turistom ľahšie dostala pomoc.

Cesta prebiehala bez väčších zádrhelov, až pokým som si neuvedomil, že som už hodnú chvíľu nevidel nikoho z výpravy. Pýtal som sa sprievodcov z iných skupín, či nevideli tú moju a všetci mi svorne tvrdili, že čelo skupinky je stále predo mnou. Išiel som teda neohrozene vpred, prechádzal úzke miesta cesty, brodil horské riavy a až keď som prišiel do mestečka, kde stálo podozrivo veľa cestovkárskych autobusov a jeho názov sa nápadne ponášal na našu cieľovú destináciu, napadlo mi, že som asi všetkých predbehol a sprievodcovia z ostatných cestoviek netušili, o čom hovoria :D

Chvíľu som čakal v tieni jedného z domov a asi po 20 minútach prišiel prvý z našich vlastných group-lídrov :) Bol očividne celkom rád, že ma vidí a hneď vysielačou hlásil, že som sa našiel (v skutočnosti som sa nikdy nestratil, stratili sa oni :D). Očividne som pri divokej jazde prehliadol jeden z checkpointov, kde sa ostatní čakali :) Všetko ale dobre dopadlo a v priebehu ďalších 10 minút prišiel aj zvyšok skupiny. Najviac sa tešil Lukáš, že nemusí zvyšok tripu absolvovať sám :D

V mestečku sme vôbec nejedli ani nepili, ale rýchlo sme zbalili bicykle aj vybavenie a v mikrobuse sa presunuli za mesto, kde na nás už čakala all-you-can-eat-style reštika aj s bazénom, sprchami a všetkým čo západné srdce potrebuje ku šťastiu :) Voda bola síce studená, ale čistá, čo sme aj patrične využili. Jedlo bolo síce dosť jednoduché (kura, hranolky a pár ďalších vecí), ale celkom chutné :) Jediné, čo si bolo, samozrejme, treba platiť, boli nápoje.

Po obede sme sa vrhli naspäť k bazénu a dopriali si vytúžený oddych s knižkou, resp. príjemnou konverzáciou so spolucestujúcimi (fascinujúci bol najmä náš francúzsky kolega, ktorému tiež pred týždňom ukradli foťák - chvíľu ho mal za pásom a zrazu bol preč) :D Okolo tretej sme si zbalili veci a vydali sa na spiatočnú cestu minibusom. Tá trvala okolo 2,5 hodinky, do La Paz sme preto dorazili až za tmy ku pol šiestej večer. Kým sme sa vybalili, vyfasovali CD-čka s fotkami, tričká a prišli na byt, bolo asi sedem hodín, čo bol tak akurát čas ísť spať :)

Ďalší deň ráno sme sa aj s Daltrym vybrali na jeden z lapazských ("pazeño") kopcov, z ktorých panoval krásny výhľad na mesto. Výstup to bol opäť náročný, nadmorská výška a strmosť svahov si stále vyberala svoju daň. Po chvíľke oddychu a kochania sa sme sa rýchlo premiestnili do miestneho supermarketu, kde sme stretli Daltryho starkú, kúpili nejaké mäso, obilninu menom quinoa (podľa Daltryho veľmi výživnú, odolnú voči teplote a prudkému slnku = pestovateľnú aj v podmienkach Bolívie, a chutnú). Vrátili sme sa k Daltrymu domov a on sa pustil do varenia :)

Onedlho sa z panvice z quinoou začal šíriť podivný spáleninový zápach, na čo Daltry povedal, že to tak má byť, že ju treba trošku pripražiť (ako sme neskôr zistili v bratislavskej peruánskej reštike Casa Inka, nebola to celkom pravda :D). Jedlo bolo celkovo požívateľné, aj keď pravdu povediac neveľmi chutné -- pripálená quinoa celému pokrmu na kvalite nepridávala :)

Potom nastalo rýchle zbalenie, rozlúčenie s Daltrym a cesta na autobusový terminál, odkiaľ nám odchádzal autobus do peruánskeho mesta Puno. Prvou zastávkou bolo jazero Titicaca, kde sme museli vystúpiť z autobusu, nastúpiť na trajekt (a zaplatiť si ho), prepraviť na druhý breh úžiny a čakať, kým autobus aj s našou batožinou naložia na vratko vyzerajúcu bárku a preplavia ho za nami. Pri pomyslení na naše topiace sa kufre mi nebolo všetko jedno, celá operácia však dopadla dobre a celí natešení sme pokračovali v ceste.

Ďalším menším zdržaním bola colnica medzi Bolíviou a Peru. Medzičasom sa zotmelo a schladilo. Opäť sme museli vystúpiť a zatiaľčo nás autobus čakal na opačnej strane hranice, absolvovali sme státie v rade a pečiatkovanie pasov :) Opäť sme narazili na našich kamarátov Nemcov (:D), ktorí však nešli do Puna, ale priamo do ďalšieho peruánskeho mesta. Okrem toho sme boli svedkami rozhovoru troch dievčat, očividne Európanok, hovoriacich jazykom, ktorému sme nie len nič nerozumeli, ale ani ho nevedeli identifikovať. Až po chvíli počúvania a niekoľkých inštanciách zamišaných anglických slov nám došlo, že devy sa medzi sebou rozprávali v írskej galčine - jazyku, o ktorom som si myslel, že sa v skutočnom živote používa veľmi málo a ak, tak najmä na dedinách. Aj keď, v krajine plnej anglofónnych cudzincov musí byť príjemné prepnúť do jazyka, ktorému okolo vás zaručene nikto nerozumie :) Po tejto krátkej hraničnej avantúre sme sa opäť pohodlne usadili do autobusov a oddali sa hodinovému ničnerobeniu, ktoré nás prenieslo až na druhú stranu jazera Titicaca, do peruánskeho mesta Puno.



Puno 20.7.2012 (zverejnené: 28.7.2013)

top
Do stotisícového mestečka Puno, ležiaceho na brehu jazera Titicaca sme dorazili už za tmy. Zo stanice sme zobrali taxi priamo k nášmu couchsurfing hostovi, Hernánovi. Býval v nenápadnej bráne, ktorá však ukrývala penzión využívaný najmä miestnymi robotníkmi. Keď má akurát voľno, dáva Hernán časť izieb k dispozícii turistom zadarmo v rámci couchsurfingu :)

Ako býva v tomto regióne zvykom nebolo v dome žiadne kúrenie, čo pri nočných teplotách klesajúcich niekde do okolia nuly nebolo nič príjemné (jazero Titicaca leží vo výške 3,800 m.n.m.). Zložili sme sa v bývalej reštaurácii jeho penziónu, dostali sme teplé kakao, nejakú šunku a syr a asi do pol druhej v noci sme kecali o našom tripe. Potom na Hernán zaviedol do jednej z izieb penziónu ležiacej na prízemí. Bolo úžasné opäť po takmer dvoch týždňoch (od Mendozy) vidieť posteľ a dokonca na nej aj spať :D V sprche bola síce len studená voda, ale zocelených doterajším cestovaním nás to už nijak zvlášť neprekvapilo.

Nasledujúci deň sme vstali zavčas rána (no dobre, tak možno by sme to skôr nazvali skorým dopoludním :D), aby sme sa išli pozrieť na plávajúce ostrovy kmeňa Uro. Ide o pozostatky domorodého obyvateľstva, ktoré sa bránilo pred útokmi Inkov stavbou plávajúcich trstinových ostrovov uprostred jazera Titicaca. Ostrovy boli z pevniny ťažko prístupné a v prípade potreby ich bolo možné presúvať, čo dávalo ich obyvateľstvu strategickú výhodu v boji. Členovia kmeňa v minulosti čulo obchodovali s kmeňom Aymarov obývajúcich brehy jazera, pričom dochádzalo k častému kríženiu a postupnej strate pôvodného jazyka Uro, dokonanej približne v dobe Kolumbovho príchodu na kontinent. Súčasní Uros preto hovoria vo väčšine prípadov aymarsky a španielsky.

Aby sme sa dostali k plávajúcim ostrovom, potrebovali sme prejsť centrom mesta, kde som neváhal a využil príležitosť pozbierať nejaké z mincí, ktoré mi ešte chýbali do zbierky :) Po príchode do prístavu sme si všimli rady stánkov s jedlom, ktoré lemovali strednú časť dlhého móla. Podišli sme k lodi, ktorá vozila turistov na ostrovy, zaplatili a potom už len čakali, kým sa lodička naplní. Netrvalo dlho a kapitán, asi dvadsaťročný chalanisko v šiltovke a vypasovanom bielom tričku, zatrúbil na odchod. Loď plná turistov vyrazila po hladine jazera. Najskôr sme minuli niekoľko ostrovov, z ktorých najväčší slúžil pre jeden z najväčších hotelov v oblasti. Za nimi už nasledovalo otvorené jazera, kde-tu porastené z vody vyčnievajúcou trstinou.

Po asi polhodine cesty začala trstina hustnúť a dorazili sme k skupine umelých ostrovov. Stavba ostrova začína "kotvami" v podobe blokov trstinou prerastenej pôdy, ktoré sa spustia na dno jazera následne sa začnú na seba vrstviť jednotlivé suché steblá všade naokolo rastúcej trstiny, až kým nevznikne kruhový ostrov s priemerom od 20 do 50 metrov. Pomocov kolov a lán sa následne pripevní ku kotvám (to aby v noci neodplával) a dielo je hotové. Stačí už len z trstiny postaviť domy a môže sa bývať. Samozrejme, trstina ako biologický materiál postupne zospodu odhníva, čo má za následok potrebu na vrch ostrova neustále pridávať nové a nové vrstvy trstiny -- celý proces je potrebné opakovať približne každé tri mesiace.

V dnešnej dobe už na ostrovoch takmer nikto nebýva, ich pôvodné obyvateľstvo má zväčša postavené domy na pevnine a na ostrovy každý deň dochádzajú, aby turistom ukázali svojho mini-potemkina :) V každom prípade, život na ostrovoch nebol nikdy ľakhý - či už kvôli tvrdej práci, ktorú si vyžadovalo ich udržiavanie, ale aj kvôli chladu, ktorý najmä v noci znásobovala vlhkosť stúpajúca z jazera. Nečudo, že miestne obyvateľstvo v zvýšenej miere trpelo reumou a respiračnými ochoreniami.

My sme aj s loďou pristáli pri jednom z menších ostrovov, kde nás privítala "rodina", ktorá ho "obývala". Matka s babičkou predávali (možno) ručne robené suveníry, otec rozprával a staral sa o turistov, zatiaľ čo dcéra sa snažila vyzerať čo najroztomilejšie, aby následne prilákala vysoké sprepitné. Po krátkej prednáške o ich spôsobe života nastal čas na kúpu domáceho tovaru -- ten nebol vôbec lacný a ceny za kus látky sa nám aj s Lukášom zdali byť mierne premrštené.

Po asi hodine strávenej na ostrove sme sa miestnym trstinovým člnom (dvojposchodová konštrukcia ovládaná veslami) presunuli na jeden z hlavných ostrovov, na ktorom sídlilo komunitné centrum a kuchyňa. Po ceste spomínaná dcéra rodiny spievala pesničky v asi desiatich jazykoch od kečuánčiny, aymarčiny a španielčiny, cez japončinu, nemčinu a dokonca ruštinu - za svoj výkon si, samozrejme, vyzbierala pomerne slušné sprepitné :)

Ceny tu boli opäť zodpovedajúce turistickému stredisku, kúpil som si preto len jeden suvenír (skutočne peknú sovu vyškrabkanú do povrchu vysušenej tekvice) a započúvali sme sa do tónov náboženských piesní, ktoré miestny naspieval miestny zbor v nejakom štúdiu a počas našej návštevy sa pod taktovkou nie príliš šikovného režiséra práve pokúšali o natočenie videoklipu: dvadsať mužov a žien v bielych košeliach a fialových sukniach/nohaviciach stálo v dvojstupe, pohupovalo sa v bokoch a otváralo ústa na reprodukovanú nahrávku... kvalita bola porovnateľná s cirkevným zborom v mojej rodnej obci :)

Po skončení tejto kultúrnej vložky sme opäť nastúpili na našu loď, ktorá sa medzi časom priplavila k hlavnému ostrovu, a čakali, kým sa nalodia aj členovia zboru. Kapitán síce protestoval a odvolával sa na prekročenie bezpečnej kapacity lode, to však nikomu z miestnych nevadilo a igorujúc kapitánove nadávky sa všetci usadili (po dvaja na jedno sedadlo, do chodbičiek, na rebríky, ...). Konečne sme odrazili od brehu a pustili sa na spiatočnú plavbu. Tá, našťastie, prebiehala bez komplikácií a po ďalšej približne polhodinke sme sa ocitli naspäť na brehu jazera. Keďže už bolo okolo štvrtej poobede, usadili sme sa s Lukášom na mólo prístavu pod markízu pred jednu z najdôveryhodnejšie vyzerajúcich "reštaurácií" a objednali si miestnu špecialitu: pstruha s hranolčekmi, zeleninou, klobáskou a kto vie čím všetkým možným.

Ako nápoj sme sa už len pre tú srandu rozhodli pre čosi nazvané "Inca Cola" :) Našťastie som si k tomu objednal aj šťavu z miestneho ovocia, lebo to, čo podľa názvu znelo kolovito, bola v skutočnosti nazelenastá tekutina s chuťou tutti-frutti, ktorú ešte od čias môjho detstva nemôžem ani cítiť. Lukášovi fľaška ale celkom zachutila, takže sme obaja odchádzali spokojní -- o to viac, že pstruh bol skutočne vynikajúci :)

Medzi časom sa vonku zotmelo a unavení po dlhom dni sme sa vybrali naspäť domov. Ja som, samozrejme, neodolal po ceste stojacemu trhu a vrhol som sa medzi trhovníkov so žiadosťami o mince do zbierky. Tu sa krásne ukázala podnikavá povaha miestneho obyvateľstva, keď sa mi stará trhovníčka so striebornými zubami snažila predať 1-centavovú mincu za jej 500-násobok - 5 pesos - čo som ja z princípu odmietol. Našťastie mala hneď vedľa stánok omnoho milšia tetuška, ktorá mala tú istú mincu a na zlosť svojej spolutrhovníčke mi ju venovala zadarmo :) Hold, lepšia, než vidina zisku, je len škodoradosť z prekazeného obchodu u konkurencie :D

Poslednou zastávkou bol menší obchodík blízko centra, kde sa majiteľka išla dokonca pozrieť do pokladnice na poschodie, či pre nás niečo nebude mať. V každom prípade, tu nastal asi najvtipnejší moment celého výletu, kedy sa mňa (zarasteného po skoro 4 týždňoch putovania) tetuška spýtala, či je Lukáš (baby face, čerstvo oholený, v šiltovke a len o 3 roky mladší) môj syn :D Aspoň sme sa presvedčili, že podobne, ako my nevieme hádať vek domorodcom, nevedia ani oni odhadnúť ten náš :)

Po príchode domov sme sa opäť zastavili za Hernánom v bývalej reštaurácii. Povedal, že za hodinku pôjde aj s manželkou (s ktorou žijú oddelene) pre dcéru na okraj mesta, kde majú nejaký skautský tábor. Keďže sme nemali nič lepšie na práci, súhlasili sme :) Nasadli sme preto do auta aj s termoskou horúceho kakaa a vydali sa na kraj Puna. Mimochodom, je zaujímavé, že aj keď Hernán s manželkou už spolu nežili, o dcéru sa starali spoločne a všetkých akcií sa zúčastňovali ako kompletná rodina. Po príchode na kraj mesta sme ešte museli takmer 40 minút čakať, kým detváky doopekajú marshmellows a po skautsky sa pri gitare rozlúčia (pochytali sa za ruky a striedavo jeden po druhom formulovali dojímavé rozlúčkové state, ako to vedia len Latinos).

Nasledovala cesta domov, pár nočných fotiek punského námestia a zaslúžený spánok. Okolo siedmej ráno sme totiž vstávali, zbalili si veci, rozlúčili sa s Hernánom a utekali na autobus do jednej z najzaujímavejších destinácií celého tripu - Cusca :)



Cusco a Machu Picchu 22.7.2012 (zverejnené: 30.7.2013)

top
Do Cusca, bývalého hlavného mesta Inskej ríše (oficiálne nazývanej Tawantinsuyu), sme dorazili okolo tretej popoludní. Z autobusovej stanice sme sa taxíkom prepravili na adresu nášho couchsurfingového hosta, Ronoela. Po chvíľke hľadania sme našli správny vchod a snažili sa mu nejak dozvoniť. Problémom bolo, že brána vedúca do ulice ukrývala asi sedem či osem osobitných budov, z ktorých každá mala naspodu zamknuté dvere. Nakoniec sa nám podarilo nájsť v práčovni jednu pani, ktorá nám otvorila správne dvere a nasmerovala nás na Ronoelovo poschodie.

Vo vnútri nenápadnej budovy sa ukrýval veľmi pekný a priestranný byt, moderne zariadený a so samostatnou izbou vyhradenou pre couchsurfingových návštevníkov. Boli v nej tri dvojposchodové postele, čo sme privítali s neskrývaným nadšením. Už predtým sme sa s Ronoelom dohodli, že nám kúpi lístky na vlak do mestečka Aguas Calientes (ekvivalent nášho Teplice) spolu so vstupom do Machu Picchu a Wayna Picchu (vysoký kopec viditeľný na väčšine fotiek, na ktorý sa kvôli obtiažnemu výstupu vpúšťa iba niekoľko desiatok ľudí denne). Vyplatili sme mu teda dlžnú sumu a pustili sa s ním do reči.

Vysvitlo, že chalanisko (inak približne 20-ročný) hovorí plynule anglicky, španielsky a kečua. Po fyzickej stránke bolo vidno rozdiel oproti ľuďom, ktorých sme stretali v Bolívii a v okolí jazera Titicaca. Vzrastovo bol chalan síce približne na ich úrovni (okolo 1,65m), ale postavu mal omnoho štíhlejšiu, šľachovitejšiu a vzpriamenejšiu. Hlavný rozdiel však bol v jeho tvári: bola podstatne indiánskejšia, s ostrejšími črtami a zahnutejším nosom. Aj spôsob, akým hovoril, naznačoval sebavedomie a hrdosť na svoj pôvod potomka vládnúcich inkov, čo bolo v príkrom rozpore s jemným zahanbením, ktoré vyžarovalo z domorodej časti obyvateľstva v našich predchádzajúcich destináciách.

Po zaujímavom rozhovore o kečuánčine a histórii Cusca sme sa so škvŕkajúcimi bruchami aj s Lukášom vybrali do mesta navečerať - išlo o kuriatkáreň ležiacu neďaleko jednej zo vstupných brán do centra mesta. Kuriatko bolo chutné, aj keď na to santiágske tak úplne nemalo. Posilnení sme sa vybrali na hlavné námestie, kde sme spravili niekoľko večerných fotiek a ja som sa vybral hľadať do suvenírových obchodov chýbajúce mince. Zrazu sa na opačnej strane námestia zjavili naši dvaja starí známi Nemci: Tobi a Stefan :D Schuti sme sa zasmiali a dobehli zážitky, ktoré sme medzičasom nadobudli. Chalani ešte nemali kúpený lístok na prehliadku ani do Machu Picchu, tak si ho išli pozháňať, kým my sme sa pobrali naspäť k Ronoelovi. Cestou sme ešte raz prechádzali okolo hlavného námestia. Zaujímavosťou tohto priestoru je skutočnosť, že sa v ňom nachádzajú hneď tri hlavné kostoly: všetky sú barokové a kým jeden je zároveň katedrálou (sídlo biskupa), druhý slúži iba ako obyčajný kostol a tretí plní funkciu kaplnky.

Dôvodov pre túto zvláštnu konfiguráciu je viac: hlavným bola skutočnosť, že Cusco ako hlavné mesto centralizovaného impéria bolo zároveň aj centrom vzdelanosti, kultúry a náboženstva ríše. Preto bolo snahou conquistadorov čo najskôr pokresťančiť miestne obyvateľstvo, tým zlomiť zvyšky odporu v rámci inského teritória, zabezpečiť si lojalitu obyvateľstva a kultúrne ho kolonizovať. Staré náboženstvo bolo totiž oporou inských panovníkov (vyhlasovali sa za synov Slnka a tomuto božstvu stavali aj zlatom vykladané svätyne). Druhým dôvodom pre vysokú koncentráciu kostolov bola rivalita jednotlivých náboženských spoločností a rádov pri pokresťančovaní mesta: jezuiti si postavili vlastnú stavbu, ďalšie rády mala zas inú predstavu, atď.

Zaujímavosťou tiež boli dúhové vlajky zdobiace hádam každé priečelie domu na hlavnom námestí. Po menšom prieskume vysvitlo, že ide o Wiphalu, inskú vlajku (a zároveň o symbol mesta Cusco) zobrazujúcu rozmanitosť národov, ktoré tvorili inskú ríšu (údajne sa táto vlajka používala už za čias conquisty), ako aj jedno z božstiev inského panteónu, ktoré malo práve formu dúhy. Ďalšou ozdobov boli prasiatka nachádzajúce sa na strechách domov -- ich účelom bolo prinášať majiteľovi šťastie a bohatstvo.

Po príchode k Ronoelovi sme ešte chvíľu rozoberali politiku a potom sa po dôkladnom zabalení do spacákov uložili na spánok. Nasledujúce ráno sme sa opäť vybrali do mesta, kúpiť si lístky na výlet po archeologických vykopávkach v okolí Cusca. Išli sme zbalení, pretože konečnou destináciou výletu bolo mestečko Ollantaytambo, z ktorého chodili vlaky priamo pod Machu Pichu, do spomínaného Aguas Calientes. Jediný problém bol, že na osobu chceli za lístok asi 50 evry, pričom študenti mali polovičnú zľavu. Potešený som nabehol aj so svojim vtedy ešte stále platným ISICom a tešil sa na ušetrené soles. Na moju neradosť však teta od pokladne vyhlásila, že zľava platí len pre študentov do 26 rokov. S pocitom diskriminácie som sa rozhodol lístok si zatiaľ nekúpiť a skúsiť šťastie priamo pri niektorej z pamiatok.

Následne sme sa vybrali do centra, odkiaľ mal pred obedom vychádzať náš vyhliadkový autobus po okolí Cusca. Šéfkou výpravy bola pani menom Flora, čo bolo, ako sme neskôr zistili, veľmi obľúbené meno pre turistické sprievodkyne. S miernym, asi polhodinovým, meškaním sme teda vyrazili po pamiatkach :) Pri prvej z nich, starých terasách mesta Písac, som si musel kúpiť turistický lístok. Prišiel som teda k pokladnici a predložiac ISIC som si vypýtal študentský za 25 evry. Teta sa na mňa pozrela a lístok mi vydala. Naradostený som ho schytil a bežal sa pripojiť k skupine. Samozrejme, kontrola pri vstupe na nálezisko lístky pozerala iba veľmi povrchne, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi podstatné :)

Keď som lístok ukázal Lukášovi, zistili sme, že jeho vyzerá inak -- po bližšej inšpekcii sa ukázalo, že ma teta dostala: nepredala mi vôbec študentský, ale dospelý, ktorý platí len na obmedzený počet pamiatok a tým pádom je aj o polovicu lacnejší. Toto nám ale urobilo škrt cez rozpočet, keďže sme sa chceli po návrate z Machu Picchu pozrieť na ďalšie zaujímavé miesta, do ktorých by ma bez plného lístka nepustili. Sám pre seba som si preto pomyslel: "challenge accepted" a začal rozmýšľať na spôsobom, akým by Slovák (už len vďaka svojmu rodisku expert na obchádzanie pravidiel) dokázal okabátiť peruánsky systém :)

Medzi časom sme sa postupne presunuli k začiatku zrúcanín. Išlo o polkruhovité, viac než 100m vysoké terasy, na ktorých vrchole sa nachádzalo staré kamenné mesto. Bolo úžasné vidieť dokonalosť inského staviteľstva, kedy kamene do seba zapadali tak dokonale, že medzi ne ani po stáročiach nie je možné strčiť čepeľ noža. S Lukášom sme pochodili jednotlivé nádvoria mesta, pofotili, čo bolo treba, a vydali sa naspäť k autobusu. Zaujímavosťou bol tiež účel terás: okrem toho, že osevná plocha takto upravených svahov bola väčšia ako by tomu bolo v prípade neupraveného povrchu, mali terasy aj vedecký cieľ: vzhľadom na obrovskú rozlohu inskej ríše, ktorá zahŕňala prímorské oblasti ako aj šesťtisícové vrcholky Ánd, bolo potrebné vyšľachtiť odrody plodín (obilnín, atď.) schopné rásť v najrôznejších nadmorských výškach a mikroklímach. Táto hybridizácia a výber najodolnejších rastlín na pestovanie sa odohrávali práve na terasovitých poliach, kde bolo možné najodolnejšie sadenice postupne presádzať na čoraz vyššie, resp. nižšie terasy, až kým si nezvykli na novú nadmorskú výšku.

Okrem toho sa na opačnej strane svahu nachádzali akési "diery", ktoré naši sprievodcovia identifikovali ako pohrebiská (v danej nadmorskej výške a pri neustálom suchom vetre nečudo, že sa mnohé takto uložené telá prirodzene vysušili a mumifikovali). Neďaleko od nich boli viditeľné zvyšky skladísk a ďalších budov slúžiacich na poľnohospodárske účely. Z Písacu sme sa presunuli k ďalším zrúcaninám, ktorými bola stará vojenská pevnosť Puca Pucara. Odtiaľ sme sa pustili do malého trhového mestečka, kde sme mali hodinu na zaobstaranie niečoho pod zub, fotenie sa s lamami a alpacami, kupovanie ručne vyrábaných suvenírov (zhodou okolností presne rovnaké sa "ručne vyrábajú" asi v každom meste krajiny) a celkovo oddych. Ďalšou zastávkou na našej ceste bolo mestečko Ollantaytambo. Dorazili sme okolo piatej popoludní, pričom vlak do Machu Picchu nám odchádzal o ôsmej večer - zostávalo nám teda dosť času na preskúmanie miestnych terás a celého mestečka.

Areál s terasami pripomínal odľahčenú verziu Písacu. Bol chudobnejší na budovy, avšak svah s terasami bol omnoho príkrejší a hlavne ho bolo treba po schodoch vyliezť pešo, na rozdiel od Písacu, kde nás autobus zaviezol až celkom hore. Dychčiac a lapajúc po dychu sa nám to nakoniec podarilo, pofotili sme si okolitú panorámu a pustili sa naspäť dolu, kde archeológovia odkryli zvyšky skladísk a rituálnych miestností s posvätnými studničkami a oknami orientovanými podľa východu a západu slnka v čase slnovratu, resp. rovnodennosti.

Kým sa Lukáš púšťal za zaujímavými fotozábermi, posedel som si trochu v tieni starých inských stavieb a oddal sa snivým predstavám o starých Inkoch vo farebných kostýmoch vykonávajúcich prastaré rituály slúžiace na upokojenie zlých duchov, zavďačenie sa bohu slnka, Intimu, a jeho manželke, matke zemi, Pachamame. Kňazi sa v deň slnovratu skláňali nad vychádzajúcim slnkom a v zlatých kalichoch obetovali svojmu božstvu kvasený kukuričný nápoj, chichu. Nasledovali obety lám pre Pachamamu a následne sa procesia odobrala mimo zorného poľa mojej vízie :)

Zo snenia ma vytrhol až Lukáš, ktorý sa medzi časom vrátil zo fotovýletu. Spoločne sme vyšli z archeologického areálu a pustili sa na hneď vedľa ležiace preplnené trhovisko. Kopy suvenírov nás príliš nezaujali, pustili sme sa preto bočnou uličkou hore na námestie, kde sa nachádzala aj pošta. Nakúpili sme zopár pohľadníc, dali si pohár ovocnej šťavy a pomali sa začali zberať smerom dole k železničnej stanici. Museli sme síce ešte skoro hodinu čakať, ale nakoniec sme sa dostali na nástupište a s napätím očakávali príchod vlaku do Machu Picchu.

Keď rušeň s vagónmi dorazil na stanicu, vyhrnulo sa z neho nespočetné množstvo turistov a museli sme opäť čakať, kým sa budeme môcť dosať dovnútra. Samotný vlak bol zvon skôr historický, aj keď zvnútra pôsobil pomerne pohodlne. Cesta mala trvať okolo 3 hodín, spokojne sme sa preto usadili a po chvíli sme zaspali. Zobudili sme sa až po príchode do Aguas Calientes, východiskového bodu pre túry do Machu Picchu. Po príchode na stanicu sme sa pustili hore ulicou, hľadajúc pani, ktorá nám mala zabezpečiť ubytovanie. Bez väčších problémov sme ju našli v jej kancelárii v "centre", aj keď už bolo skoro 11 hodín večer.

Teta nás zaviedla o tri domy vedľa, kde sa nacházal náš penzión. Poprosila nás ešte, aby sme sa ďalší deň večer zastavili u nej, lebo pre nás bude mať spiatočné lístky na vlak. Tu nás nechala a velenie prevzal majiteľ penziónu. Bolo to mimochodom jediný krát počas celého päťtýždňového tripu, kedy sme za nocľah platili :). Keďže sme boli už poriadne unavení, zabalili sme sa do perín a uložili na spánok. Na rozdiel od posledných asi dvoch týždňov sme prvý krát nemrzli -- v hosteli sa totiž trochu kúrilo :D

Na ďalší deň ráno sme už okolo piatej vyrazili z hotela a presunuli sa k stanovisku autobusov. Postupne sa tam vytvárali rady ľudí, ktorí sa chceli medzi prvými dostať na Machu Picchu a odfotiť si východ slnka nad kopcom Wayna Picchu (v preklade "mladý vrch"). Opäť sme tu stretli našich kamarátov Nemcov, ktorí bývali o pár ulíc ďalej a hneď ráno mali zaplatenú práve návštevu spomínaného Wayna Picchu -- my sme mali lístok na 11.00, preto sme mali čas, najskôr si pozrieť celý areál a až potom absolvovať túru na kopec.

Po asi 20 minútach začali prichádzať prvé autobusy, ktoré brali turistov hore na Machu Picchu (cca. 2500 m.n.m., v preklade "starý vrch"). Niektorí odvážlivci sa na cestu pustili pešo, no mali pred sebou asi 1-2 hodiny stúpania do kopca po strmých schodoch. Keď prišiel rad na nás, usadili sme sa v autobuse a pohodlne sa viezli smerom nahor. Plazivým tempom sme sa šplhali po serpentínach, až kým sme asi po polhodine nedorazili na vrchol kopca. Tam sme po vystúpení z busu prešli kontrolným turniketom a ocitli sme sa v centre mysticizmu najväčšej predkolumbovskej civilizácie - Inkov.

Do začiatku našej tour sme mali ešte asi hodinku a pol, vybehli sme preto s Lukášom po terasovitých poliach až k asi najvyššiemu bodu celého Machu Picchu, malej strážnej chalúpke so slamenou strechou. Išlo asi o najpopulárnejší bod na fotografovanie zrúcanín, o to viac, že bol odtiaľ krásny výhľad na celé Wayna Picchu a na východ slnka nad ním. Počkali sme, kým sa slnečný kotúč vynoril spoza hôr, odfotili všetko, čo sa dalo, a začali sme pomaly schádzať naspäť k vchodu do areálu, kde sme sa mali stretnúť s naším sprievodcom.

Tým bol sympatický, asi 25-ročný chalan. Prechádzajúc po jednotlivých častiach zrúcanín nám vysvetľoval význam a zmysel najrôznejších stavebných prvkov, zariadení, či častí mesta. Zaujímavosťou bola hneď vstupná brána, ktorá bola podstatne vyššia, ako by bolo potrebné pre človeka nášho vzrastu -- ani nehovoriac o Inkoch, ktorí boli o hlavu menší ako dnešní Európania. V skutočnosti bola taká vysoká preto, aby sa pod ňu zmestil Inka (panovník), ktorého do chrámového komplexu vnášali na nosidlách.

Ďalším netradičným prvkom boli steny budov - neboli totiž kolmé, ale v miernom uhle nahnuté smerom do vnútra budov. Išlo o opatrenie proti častým zemetraseniam. V prípade otrasov totiž stačilo obyvateľstvu vybehnúť na ulicu a ak aj došlo k zrúteniu niektorej z budov, vďaka šikmým stenám sa zrútili zásadne do seba a nie smerom von. Čakajúci Inkovia teda boli v bezpečí. Názorný príklad sme videli hneď za vstupnou bránou, kde sa nachádzali budovy pre pocestných. Ďalej sa v komplexe nachádzali monolitické steny. Kamene pochádzali z lomu, ktorý sa nachádzal za hrebeňom neďalekých kopcov. Dostať niekoľko tonové kvádre cez kopec a následne cez hlboké údolie by bolo obrovskou výzvou aj pri dnešnom stave stavebnej techniky - Inkovia to zvládli za pomoci brvien, povrazov a kladiek.

Nasledovala prehliadka hlavného námestia s obytnými domami, ako aj zaujímavého rozoklaného kameňa, ktorý svojím reliéfom silno pripomínal obrysy okolitých hôr. Sprievodca tiež hovoril o význame terás, z ktorých mnohé sa využívali na okrasné účely (aj po stáročiach sa vo vrstvách pôdy našli peľové zrnká kvetín); niektoré však boli osiate kukuricou a slúžili aj na poľnohospodárstvo. Tretia skupinka fungovala ako laboratóriá, kde sa kňazi venovali už spomínanému zoceľovaniu a šľachteniu nových odrôd plodín.

Celé Machu Picchu vlastne slúžilo ako nábožensko-duchovné stredisko ríše, čo v oných dobách zahŕňalo aj astronómiu, biológiu a ďalšie vedecké disciplíny. Panovník sem chodil načerpať novú silu z okolitých hôr, lesov a riek tvoriacich zdanlivé prepojenie medzi zemou a nebesami - Pacha Mamou a Intim. Menej známou skutočnosťou je, že Machu Picchu vlastne nikdy nebolo dostavané. V okamihu dobytia Inskej ríše Pizarrom v ňom bývalo okolo 800 ľudí.

Predpokladá sa, že inskí panovníci a šľachta, vidiac nadchádzajúci zánik svojho panstva, sa rozhodli Machu Picchu opustiť a chrániť tak svoje najposvätnejšie miesto a centrum vedy pred rukami dobyvateľov. Vďaka svojej polohe vysoko uprostred hôr bolo totiž bez presnej znalosti jeho polohy takmer neobajviteľné. Jedinou stopou, ktorá mohla dobyvateľov priviesť až k Machu Picchu, boli zástupy robotníkov nosiacich do mesta zásoby (mesto bolo totiž ekonomicky závislé na neďaleko ležiacom Cuscu - nebolo samostatné ani len potravinovo). Aj vďaka tomuto prezieravému kroku zostalo Machu Picchu pred zrakom dobyvateľov a ich potomkov skryté až do roku 1911, kedy ho britskému cestovateľovi Hiramovi Binghamovi ukázal miestny pastiersky chlapec.

Mesto sa v tom čase nachádzalo v pomerne nedobrom stave. Bolo prerastené vegetáciou a mnohé staré inské múry sa pod vplyvom zemetrasení do polovice zrútili. Neskoršie expedície celý areál vyčistili a pokúsili sa múry dostavať do ich pôvodnej výšky. Ani po niekoľkých storočiach vývoja sa im ale nepodarilo napodobniť jedinečnú presnosť inského staviteľstva a rozdiel medzi bezšpárovou inskou architektúrou a neskoršími hrubými pokusmi o dostavbu múrov je viditeľný dodnes.

Sprievodca nám tiež hovoril o lamách, ktoré tu žijú a pasú sa na tráve rastúcej na jednotlivých terasách. Ochrancovia zrúcanín sa o ne musia starať, pretože sem majú tendenciu zavítať líšky a ďalšie dravce a kradnúť im mláďatá (ako tomu bolo pár mesiacov dozadu). Keď sa celá prehliadka skončila, nedalo nám a museli sme nášmu sprievodcovi dať nejaké extra sprepitné, výklad bol totiž výborný, chalanisko skutočne fundovaný a vzhľadom na to, že denne absolvuje takéto turistické skupiny tri-štyri, bol aj zápal, s akým hovoril, obdivuhodný. Opäť sa ukázalo, že moderní Peruánci (alebo, ak chcete, potomkovia starých Inkov), sú na svoje historické dedičstvo patrične hrdí a nehanbia sa ho ukazovať na obdiv svetu.

Keďže sa už blížila 11. hodina, vydali sme sa s Lukášom smerom k vchodu do Wayna Picchu. Prešli sme bez problémov a pustili sme sa na výstup. Nedostatok kyslíka bol stále citeľný, aj keď už nie až tak, ako v pri jazere Titicaca. Najskôr sme vyšli na jeden menší kopček, z ktorého bol príjemný výhľad na obe Picchu a následne sme sa pustili hore na Wayna. Cesta bola veľmi strmá, miestami boli kamenné schody doplnené aj o železné reťaze. Po asi trištvrte hodine sme konečne vyliezli na vrchol kopca, zničení, unavení, ale zároveň unesení krásnym výhľadom na celú citadelu, ktorý sa nám z nášho stanoviska naskytol.

Samotná príroda bola na tomto mieste akási priateľskejšia, keď sa pol metra od nás na slnku vyhrievala huňatá činčilka, vedľa nej sa dva vrabce bili o omrvinky a o kúsok ďalej sa slnila zas malá jašterica. Aby sme sa dostali až na vrchol, museli sme sa preplaziť malou jaskynkou, vyliezť na kamenný blok a až potom sme sa mohli usadiť na trávnatej plošinke hompáľajúc nohami nad celým svetom. Samozrejme, na tento moment sme boli pripravení a keďže sa poludnie neúprosne blížilo, vytiahli sme z ruksaka proviant a pustili sa do chutnej miestnej stravy zloženej zo syra, sušeného mäsa, chleba a pramenitej vody. Aby sme dostáli svojej povesti paštikárov, nemohli sme nevybrať poslednú konzervu Májky a so zvláštnou nostalgiou v srdci sme zlikvidovali aj tento posledný závan domoviny v ďalekom svete :)

Po úžasne oddychovej, takmer až meditačnej, polhodinke so štebotom vtáctva, slnkom pražiacim nad hlavami a zakrpatenými stromami poskytujúcimi turistom príjemný tieň sme sa začali obzerať naokolo. Jedna zo šokujúcich vecí, ktoré sme si všimli, boli pôvodné schody na Wayna Picchu, ktorými na horu pristupovali starí Inkovia. Akákoľvek absencia zábradlí a strmosť, ktorá miestami dosahovala 60-70° človeku spôsobovala závrat. Akékoľvek, čo i len to najmenšie pošmyknutie znamenalo pre nešťastného kňaza či robotníka istú smrť a pád z posvätnej hory.

Plní rešpektu a úcty sme začali zostupovať (samozrejme, po bezpečných turistických schodoch) a do polhodiny sme boli naspäť na Machu Picchu. Hladina mojej energie už bola poriadne nízko a s vypätím posledných síl sa mi podarilo vyšplhať hore na vrch terás, k trstinou pokrytému domčeku, pri ktorom sa začala naša ranná púť zrúcaninami mesta. Tu sme sa s Lukášom rozdelili. On išiel ešte fotiť na staré chodníky, ktoré do Machu Picchu viedli z Cusca a ďalších miest krajiny, ja som si rozložil deku na najvrchnejšej z terás, vybral knihu a užíval si posledné lúče takmer zapadajúceho slnka. Pohodička bola takmer dokonalá, postupne sa ale začalo ochladzovať a dvíhať sa mierny vietor. To už sa ale vrátil aj Lukáš s našími kolegami Nemcami (tour po meste absolvovali až poobede) a spoločne sme sa pomaly vybrali na spiatočnú cestu do Aguas Calientes.

Nechcelo sa nám už platiť za spiatočný autobus, rozhodli sme sa preto ísť naspäť peši. Až teraz sme boli schopní skutočne oceniť strmosť kopca vedúceho k Machu Picchu, ako aj utrpenie tých, ktorí sa túto cestu rozhodli absolvovať nad ránom smerom nahor. Chodníky aj schody boli až neznesiteľne strmé a kým sme došli dolu pod kopec na cestu, ledva sme si cítili nohy. Po ďalších pár kilometroch sme prebrodili miestnu riečku a za pár minút sme dorazili do Aguas Calientes. Keďže hlad je horší ako triedny nepriateľ, rozhodli sme sa ho zahnať. Na jednej z uličiek sme si našli útulnú reštauráciu, kde robili pekný steak za pomerne (na turistické centrum) kresťanské ceny. Jedlo bolo vynikajúce a kým naši nemeckí kamaráti sa ponáhľali na skorší vlak, my sme zašli k tete z prvého dňa, vyzdvihnúť si od nej lístky na spiatočnú cestu.

Tetu sme síce v kancelárii nenašli, lístky nám ale odovzdala jej asistentka. Keďže už bola všade navôkol tma a my sme stále mali viac než 2 hodiny k odchodu vlaku, napadlo nás využiť miestnu pohostinnosť a vyskúšať miestne teplé pramene. Po dlhej chôdzi až na okraj dediny sme sa dostali dovnútra. Tu sa nás ešte v šatni pokúsili oklamať o pár soles, čo by v zásade nebol problém, keby sme už nemali mierne plné zuby "podnikavosti" miestnych. Odmietli sme preto zaplatiť za odloženie vecí, čo sa u miestnych stretlo s pokrčením pliec a rezignovaným "OK" :D Vo vode bolo super, teplotu mala tak akurát a dno tvorilo veľmi príjemné jemné bahno.

Asi po hodinke prišla záverečná, pomaly sme sa preto vynorili z vody do mrazivého vzduchu, osprchovali sa, obliekli a osviežení sme sa pobrali naspäť na vlak. Vlakom sme sa opäť prepravili do mesta Ollantaytambo, kde nás mal čakať dohodnutý mikrobus. Nič však neprichádzalo a keď sme sa s Lukášom ocitli na nástupišti sami, museli sme sa pridať k inej skupinke, za mikrobus zaplatiť a takto sa dopraviť naspäť do Cusca. Po tichu sme vošli k Ronoelovi, ľahli si do svojich postelí (medzi časom nám tam pribudli spolubývajúci - noví turisti) a sladko zaspali :)

Ráno sme Ronoelovi povedali o chýbajúcom minibuse a bez problémov nám preplatil cestu z Ollantaytamba. Hovoril tiež o festivale Inti Raymi, ktorý bol v Cuscu akurát počas našej neprítomnosti a v rámci ktorého hral jedného zo starých veľkňazov. Ide o reprodukciu starých inských rituálov, ktorými si v tomto období uctievali boha slnka Intiho (mimochodom, peruánska mena sa volá "nuevo sol", čo znamená "nové slnko" - staršia peňažná jednotka sa nazývala "inti" a ešte staršia "sol de oro" = "zlaté slnko").

Neskôr sme podnikli cestu do turistickej kancelárie vyriešiť môj turistický lístok :) Po poludní sa totiž malo odchádzať na prehliadku ďalších archeologických nálezísk, na ktoré už môj pôvodný neplatil. Šikovný Slovák sa však len tak ľahko nevzdá a v hlave nám skrsol systematický plán, ako všetko vybaviť k spokojnosti všetkých zainteresovaných (t.j. nás) :D Na svoj starý lístok som napísal Lukášove meno a takto upravenú vstupenku sme aj s Lukiho ISICom ukázali ujovi za prepážkou. Podľa našej verzie udalostí si Lukáš pýtal študentský za študentskú cenu a oni mu omylom vydali takýto dospelý :) Všetko sa vyvíjalo dobre až do chvíle, keď nás požiadali, nech im požičiame pasy a sadneme si v čakárni. Tu už nám nebolo všetko jedno a ja už som si začal v hlave premietať hororové scény z peruánskeho väzenia :D

Našťastie všetko dobre dopadlo a asi po desiatich minútach sa ujo vrátil aj s pasmi a novým študentským lístkom aj s Lukášovým menom s tým, že nám teda reklamáciu uznajú (volali asi do Písacu, či v daný deň predali dané číslo vstupenky a keď im to potvrdili, uznali, že lístok asi falošný nebude). Mali sme teda dva študentské platné lístky. Jediný problém bol, že oba boli na Lukášove meno - keďže sme už ale hneď prvý deň zistili, že mená vôbec nekontrolujú, mali sme vyhrané :)

Pred samotným výletom sme sa ešte vybrali pozrieť Qurikanchu. Ide o Kostol sv. Dominika, ktorý vybudovali španieli na základoch starého inského chrámu zasvätenému Intimu. Názov "qurikancha" znamená "zlatá miestnosť" -- steny chrámu boli pôvodne pokryté zlatom. Keď Francisco Pizarro zajal posledného legitímneho panovníka Inkov, ponúkol mu možnosť vykúpiť sa zo smrti upálením, ak naplní svoju celu až po strop zlatom. Vládca podmienku splnil, no aj ak ho Pizarro popravil, i keď trochu šetrnejšie, uškrtením. Zlato slúžiace ako výkupné pritom pravdepodobne pochádzalo práve z tohto chrámu.

Kultúrne ide o krásny názorný príklad náboženskej kolonizácie krajiny, kedy sa pôvodné indiánske náboženstvá naoko vykorenili, v skutočnosti však len pretvorili do podoby kresťanskej mytológie. Z Pacha Mamy sa tak stala Panna Mária, Inti sa zmenil na Boha otca, staré chrámy boli prestavané na kostoly a zlaté idoly pretavené na kríže. Po návšteve Qurikanche nastal čas na druhú etapu spoznávania tzv. "posvätného údolia" - vydali sme sa preto smerom na námestie, kde nás už čakal výletný autobus.

Prvou poobedňajšou zastávkou na okružnej ceste boli zvyšky ochranného valu Saksaywaman. Pôvodne išlo o strategickú obranu mesta Cusco. Po dobytí inskej ríše bolo množstvo kameňov z valu použitých na stavbu katedrál v centre mesta. Múr však zásadne poškodený nebol, keďže množstvo skál, ktoré obsahoval, bolo neporovnateľne menšie ako materiál potrebný na sakrálne stavby v meste. Zaujímavé bolo, že kvôli nadmorskej výške a predchádzajúcemu výstupu na Wayna Picchu sme mali problém sa vôbec dostať hore schodami na jednotlivé terasy múru... bolo tam jednoduchu primálo kyslíka :)

Ďalej nasledovalo Quenko (jedno zo svätých miest, kde pravdepodobne prebiehali mumifikácie). Práve na ceste k tomuto nálezisku sme boli v lese svedkami krásnej hry svetla, kedy lúče nad obzor sa skláňajúceho slnka prebleskovali cez ihličnaté koruny stromov. Spolu s vôňou borovíc z miesta vyžaroval taký pokoj, až sme mlčky pochopili, prečo si Inkovia vybrali práve túto oblasť za sídlo kráľov a centrum svojho náboženského života. Záverečnou etapou nášho výletu bola návšteva prameňov života na mieste nazvanom Tambomachay. To už bola ale takmer tma, takže sme boli vďační za autobus, ktorý nás čakal pri bráne.

Na naše nemilé prekvapenie sa s nami do busu votrel aj jeden z pracovníkov miestnej turistickej kancelárie a celú cestu až do Cusca neustále kecal, kecal a kecal, snažiac sa nám predať nejaké nezaujímavé CDčka s fotkami z regiónu. Bolo to nanajvýš otravné, najmä keď sme boli unavení a chcelo sa nám spať :) Po ceste sme absolvovali ešte jednu zastávku v suvenírovom obchode, kde predávali údajne pravú kožu z alpaky s pravými luxusnými cenami, spolu s ďalšími čačkami-mačkami. Zaujímavá bola ukážka ručnej výroby šperkov, odolali sme však pokušeniu niečo kúpiť a spokojní sme nasadli naspäť do autobusu. Po príchode do Cusca nás ešte čakalo stretko so Sandrou, babou, ktorú sme spoznali cez couchsurfingovú webku... vysvitlo, že je to poriadna pijavica, ktorej jediným záujmom bolo nechať sa pozvať na čo najdrahšie jedlo. S výzorom konskej smrti skríženej s vysušenou 2000 ročnou peruánskou múmiou bolo stretnutie s ňou príjemné približne rovnako ako morová rana.

Nakoniec sa nám podarilo vymaniť z jej osídiel, ja som ešte narýchlo v obchode kúpil sadu pamätných peruánskych mincí (jedna z mála výnimiek z môjho pravidla mince nikdy nekupovať) a išli sme domov spať. Ráno nás totiž už zavčasu čakal let do Limy. Išlo o jediný let v rámci celého juhoamerického tripu, ale keďže letenka stála asi len o 20 eur viac ako lístok na bus a cesta trvala namiesto 24 hodín iba hodinky 2, bolo rozhodnuté :). Po nasadnutí do lietadla a vzlietnutí sme za sebou nechali Cusco, celé "posvätné údolie" i Machu Picchu a pustili sa do poslednej etapy nášho juhoamerického dobrodružstva - Limy. O tom už ale zas nabudúce :)



Lima 26.7.2012 (zverejnené: 31.7.2013)

top
Do Limy sme dorazili pomerne zavčasu. Na naše šťastie nás na letisku už čakal náš couchsurfingový host, John. Autom nás zobral k sebe domov, kde vysvitlo, že vo svojich asi 35 rokoch býva so svojimi rodičmi a podstatne starším bratom, ktorý už mal okrem iného aj asi 15-ročného syna. Prijali nás veľmi pekne, hneď nám ponúkli raňajky, samostatnú hosťovskú izbu (opäť aj s posteľami :D) a celkovo boli nesmierne milí.

Po raňajkách sme sa vybrali pozrieť Limu. John nás zaviezol do centra, odkiaľ odchádzal vyhliadkový autobus na Cerro San Cristóbal (áno, "vrch Sv. Krištofa" je v Latinskej Amerike celkom populárne meno, na rovnomennom kopci sme boli aj v čilskom Santiágu). Hneď po tom, ako sa nazbieral dostatočný počet cestujúcich, sme vyrazili. Išlo sa pomerne dlho, pričom súčasťou výletu bola aj prehliadka hlavných limských pamätihodností s výkladom od našej autobusovej sprievodkyne. Išli sme okolo Konventu bosých, rôznych kostolov a historických miest.

Po tom, ako sme opustili samotné mesto, sme sa začali cez chudobné štvrte šplhať do kopca. Serpentíny boli pomerne ostré a pri vrchole kopca už cesta naberala piesčitý charakter. Zo samotného vrchu bol obstojný výhľad na mesto, ktorý kazila len hmla (alebo smog). Hora je pútnickým miestom, čomu napovedá aj obrovský kríž na jej vrchu. Po ukončení prehliadky sme opäť nasadli na autobus (hneď po tom, ako sme vystúpili, ten náš nabral turistov a išiel opäť dole, takže sme museli čakať na ďalší, ktorý zasa priviezol čerstvú dávku návštevníkov) a vydali sa na spiatočnú cestu do Limy.

Tam sme po troche blúdenia a pýtania sa našli jednu z pamiatok, ktoré sme hľadali, pritom sme však našli celkom dobre (a lacno) vyzerajúcu reštiku, v ktorej sme si dali miestnu špecialitu cebiche (surové morské plody marinované v citrónovo-slano-cibuľovom náleve). Prekvapivo chutilo slano-kyslo :D Potom sme sa popri rozkopaných uliciach smerujúcich k centru vydali naháňať ďalšie zážitky. Podľa plánu sme sa vybrali do pobrežnej štvrti Miraflores, akémusi starému korzu či nábrežiu, kde stále vidno prechádzajúce sa páriky a odkiaľ je možné zostúpiť až dole k pláži.

V jednom z parkov sme sa v stretli s kamarátmi Nemcami a Johnom a spoločne sme sa vybrali na pláž. To už sa začínalo stmievať a ochladzovať, aj tak sme ale neodolali, vyhrnuli sme si nohavice a aspoň po členky sa ponorili do vôd Tichého oceánu. Sklamaný intenzitou príboja Lukáš vtedy poznamenal: "aký oničom oceán, ani vlny tu nie sú", čo, samozrejme, oceán pochopil štýlom "challenge accepted" a zoslal na nás prívalovú vlnu, vďaka ktorej sme boli mokrí takmer až po pás :)

Po tejto milej epizóde sme sa mini-autobusmi, kde sme kvôli ich nízkemu stropu nemohli stáť rovno s vystretými hlavami, vybrali do Parque de la Reserva, čo je park plný fontán. Najkrajší je v noci, kedy sú fontány osvetlené pestrofarebnými svetlami. Stihli sme dokonca aj hlavnú šou, kde boli za podmanivých zvukových efektov na prúdy vody premietané zábery z peruánskej histórie, kultúry a športu. Celkovo to bol určite jeden z vrcholov nášho pobytu v Lime. Nasledovalo už len lúčenie s Nemcami, cesta domou taxíkom, rýchla večera a spánok :)

Na ďalší deň ráno nás čakala prehliadka zaujímavostí v centre Limy. Najzaujímavejší bol kostol San Agustín s vyobrazením smrtky, ako aj katakomby kostola a kláštora Sv. Františka (San Francisco), kde sme absolvovali prehliadku kostníc a rôznych bývalých tajných sakrálnych priestorov. Po východe z konventu sme si ešte kúpili zopár pekných ručných výrobkov z chirurgickej ocele a vydali sa do ulíc Limy. Samozrejme, vôbec sme netušili, že v 7-miliónovom meste môžeme natrafiť na jednu jedinú osobu, ktorú sme vidieť nechceli - Sandru... Ako pijavica sa opäť prisala na našu miniskupinku, nechala sa pozvať na obed a tvárila sa, že nám robí sprievodkyňu po meste.

To však nebola tak celkom pravda, keďže sa ako rodená Limčanka v centre vyznala horšie ako my po dni a pol, odkedy sme prišli. Pobehali sme ešte po suvenírových obchodoch, ja som sa snažil dozbierať pár mincí a Lukáš urobil zopár posledných fotiek mesta. Neskôr sme sa v centre stretli s Johnom a jeho autom sme sa mali ísť navečerať do štvrte, kde býva. Sandra išla samozrejme s nami, nechala sa pozvať na džús a zmrzlinu, ba dokonca išla s nami aj k Johnovi domov, čo začínalo byť už celkom trápne...

My sme sa s Lukášom rýchlo zbalili, ja som sa po skoro piatich týždňoch oholil, čo bola nevídaná transformácia - avšak celkom určite k lepšiemu :D . John nás zaviezol na letisko, kde sme sa rozlúčili a nám sa pri vstupe do bezpečnostnej zóny konečne podarilo zbaviť Sandry :) . Vydýchli sme si a pocítili chvíľkovú úľavu, za ktorou sa však postupne začal do našich sŕdc vkrádať aj ťaživý pocit z končiaceho sa juhoamerického dobrodružstva. Čakala nás síce ešte Atlanta a Londýn, tie sa však už nachádzali v inom geografickom aj kultúrnom priestore.

So zmiešanými pocitmi sme teda nasadli na nočný let do Atlanty, pohodlne sa usadili, zatvorili oči a nechali si pred nimi premietať najzaujímavejšie momenty našej doterajšej cesty.



Atlanta 28.7.2012 (zverejnené: 1.8.2013)

top
Do Atlanty sme z Limy dorazili ráno pred 9.00 hodinou. "Imigračné procedúry" prebiehali bez problémov, dotazník ESTA očividne fungoval :) Po presune do bezcolnej zóny sme sa rozhodli, podľa plánu, ísť navštíviť centrum mesta. Do nášho odletu totiž zostávalo ešte viac než 12 hodín. Prišli sme teda k terminálu letiskových vlakov nazvaných poeticky MARTA (Metropolitan Atlanta Rapid Transit Authority) a išli si kúpiť lístok. Na moje obrovské potešenie automat vydával z papierových bankoviek v jednodolárových minciach :D Jedným vrzom sa mi takto podarilo zohnať 5 prezidentských jednodolároviek, ktoré mi dovtedy chýbali :)

S platným lístkom sme teda nasadli na vlak a nechali sa odviesť do centra Atlanty. Po vystúpení z vlaku sme sa pustili obdivovať miestne pamiatky - budovy z koloniálnej éry, ktoré teraz slúžia ako múzeá, resp. sídlo kongresu a pod. V horúčave (aký rozdiel oproti Južnej Amerike) sme kráčali ulicami mesta :) Pristavili sme sa v parku pri párikoch hrajúcich šach a následne sme sa presunuli do miestneho obchodného centra (bývalá stanica), kde sme si pochutnali na prvom západnom jedle za posledný mesiac -- pizzi :)

Posilnení sme sa vybrali do olympijského parku. Po ceste sme si v malom obchodíku kúpili vodu. Po príchode do parku Lukáš išiel urobiť zopár fotiek, zatiaľ čo ja som sa zložil na trávnik do tieňa a pohrúžil sa do spravodlivého spánku cestovateľov :) Po asi hodinke sa Lukáš vrátil a vydali sme sa na spiatočnú cestu na letisko. Opäť sme absolvovali prechádzku mestom, cestu vlakom a potom sme už len počkali na lietadlo, ktoré nás odviezlo priamo do hlavného mesta Británie - Londýna.



Londýn 29.7.2012 (zverejnené: 1.8.2013)

top
Do Londýna sme prileteli nasledujúci deň pred obedom. Z letiska sme sa vydali metrom, najskôr fialovou a neskôr červenou linkou až k Tinkinej robote. Tam sme si od nej zobrali kľúč a vydali sa k nej domov. Išlo sa cez parčík, ktorý vraj býva v noci nebezpečný, okolo vodného kanála a následne k činžovnému sídlisku. Doma bola jedna z jej spolubývajúcich, ktorá sa o nás neuveriteľne krásne postarala: urobila nám výborné zapekané sendviče, čo sme po dlhom lete skutočne potrebovali :)

Večer sme sa išli prejsť do mesta, pofotiť večernú Temžu s nábrežiami vyzdobenými olympijskými symbolmi. V Londýne sme totiž boli presne v čase konania letnej Olympiády. Išli sme okolo Tower Bridge, Parlamentu, Big Benu, Londýnskeho oka - jedným slovom to najlepšie, čo doma majú :) Naspäť sme šli posledným metrom a polomŕtvi padli na postele.

Ďalší deň sme sa po raňajkách pustili do nakupovania :) V centre sme zašli do jedného z obchodných domov, kde si Luki kúpil olympijských maskotov. Ja som, samozrejme, celý čas coinhuntoval :) Najlepší úlovok sa mi podaril na jednom z londýnskych námestí v zmenárni :D Poprosil som mladú slečnu za okienkom, či by sa nemohla trochu prehrabať v cashi a kuknúť nejaké mince, ktoré mi stále chýbajú :) Keďže akurát nemali zákazníkov, veľmi ochotne pozrela svoju pokladňu, pokladňu jej kolegyne a dokonca vybrala z trezora aj všetky neotvorené balíky 50-pencových a 2-librových mincí a našla hádam 20 takých, ktoré som ešte nemal :D Táto osôbka o 100% zlepšila dojem z celého mesta :D

Na ďalší deň sme už len absolvovali obed neďaleko od Tinkinho bytu (z ktorého sa za mesiac aj tak sťahovali preč). Chlapík (očividne pakistanského pôvodu) sa sťažoval, že napriek olympiáde majú úplne mŕtvo - sľubovali im hordy turistov, najali si extra pracovné sily a teraz len stoja. Napadlo ma, že niečo podobné sa udialo aj v Bratislave počas hokejového šampionátu pár rokov dozadu. Kto vie, aký je skutočný dopad takýchto udalostí na turistický sektor krajiny... V obchodíku som si dal klasicky "fish and chips" (za asi 3 libry bolo výborné), prebehol som ešte okolité bary ohľadom nejakých chýbajúcich mincí a pomaly sme sa s Lukášom museli baliť.

Nasledovala cesta naspäť do centra a odtiaľ autobusom na Luton, z ktorého nám letel náš let naspäť (skoro) domov. Aj keď som nikdy nebol veľkým fanúšikom low-costových aeroliniek, skúsenosť s WizzAirom ma presvedčila, že s touto spoločnosťou už nikdy v živote nechcem letieť: arogantný prístup k zákazníkom, snaha vyžmýkať z nich každé jedno euro a buzerovať ich na drobných písmenách prepravných podmienok. Boli sme svedkom toho, ako pracovníčky tejto pseudospoločnosti cielene odchytávali cestujúcich s kuframi, ktoré mali nejaké výčnelky a preto sa nezmestila do ich "meracieho boxu". Takýmto ju potom zacheckovali a nachargovali 60 libier (!) ako pokutu za nenahlásenú nadrozmernú batožinu.

Nás sa tieto opatrenia našťastie nedotkli, a tak sme sa večer spokojne usadili do lietadla a cestou do Budapešti zaspali ;)



Cesta domov 1.8.2012 (zverejnené: 1.8.2013)

top
V Pešti sme pristáli po 23:00 hodine večer, čo znamenalo, že z letiska už nebolo možné sa dostať do mesta. Rozložili sme si teda spacáky v tichšom kúte príletovej haly a dali sa na spánok. Batožina nám našťastie dorazila bez problémov, mohli sme preto relaxovať :) Lukáš rýchlo zaspal, ja som si vybral knižku, z ktorej mi chýbalo už len asi 200 strán a pustil sa do čítania :) Dej bol pútavý, nočné hodiny rýchlo ubiehali a ku koncu knihy som sa dostal až nadránom, kedy sa zobudil aj Lukáš.

Nastúpili sme na bus smerom do mesta, po asi polhodine prestúpili na metro a tým sme sa odviezli na starú známu stanicu. Z nej sme ešte museli prešo prejsť asi 2 kilometre, kým sme sa dostali na zastávku autobusov smerujúcich do Bratislavy. Bus zanedlho prišiel a my sme sa už mohli len obzrieť za naším päťtýždňovým dobrodružstvom, počas ktorého sme precestovali tisícky kilometrov, spoznali desiatky skvelých ľudí, dozvedeli sa zaujímavosti z miestnej histórie a kultúry a v neposlednom rade sa opäť dozvedeli čosi o sebe :)

Boli sme unavení, tešili sme sa na vlastnú posteľ, opraté veci a slovenské jedlo. Po príchode do Bratislavy bolo zvláštne opäť stáť na slovenskej pôde, pôsobilo nezvyčajne počuť slovenčinu a ísť linkou 88 MHD domov do Petržalky :) Zážitky z cesty v každom prípade stáli za to a hneď sme sa dohodli na ďalšom tripe na nové, zaujímavé miesta tejto planéty.

Viac fotiek v galérii.


Granko hovorí:07.07.2012, 15:13
Low cost

Petko... ocenujem preciznost analyzy venovanej leteckym spolocnostiam. Majte sa pekne zatial a tie Iguazu nas s Norikou zaujimaju :-DD
peto reto hovorí:10.07.2012, 00:08
RE: Low cost

Hehe, specialne kvoli tebe som sa snazil co najviac detailov zahrnut ;) Dneska mam celkom obstojne pripojenie, takze sa mi dufam podari v noci pridat Iguazu a Buenos Aires ;) Pozdravujem do BA :)
Granko hovorí:10.07.2012, 12:39


No... nejak ubudlo zazitkov z lietania, tak ale co uz:-D Tie vodopady musia byt super, ocakavame fotos a budeme porovnavat s Viktoriinymi. Maj sa dobre, Carioca!
matus hovorí:19.07.2012, 10:15


mmm vymenil by som argentinsky steak za rusky saslik ;-) Drzim palce v dalsich krajinach! Bte, ocenujem info najma pre dlhonohych :D
peto reto hovorí:20.07.2012, 05:17
RE: Matus

Hehe, tak nejaky saslik dones domov, ja donesiem steak a porovname :D Z takych lepsich specialitiek sa nam este podarili morske potvory v Cile a v Peru (ideme tam zajtra) dufam tiez nieco dobre ochutname :) Drzte sa v dalekom Rusku a reprezentujte :D p.
Janka Žilka hovorí:06.08.2012, 11:27


Peto, super podane cestovatelske zazitky :) Uz sa tesim na fotky
peto reto hovorí:06.08.2012, 11:33
RE: Janka Žilka

Dikes :) Budem postupne dopisovať aj zvyšok, dúfam, že dnes sa mi podarí spraviť Santiago :)
Suputnik hovorí:25.09.2013, 00:16


Iguazu vrelo odporucam. Stoji za to tam zbehnut pozriet :-) Je to nadhera a urcite ma oslovili viac ako Niagara. Btw konecne som sa dostal k tomu, aby som si podrobnejsie prezrel co ste vlastne precestovali ;-)
peto reto hovorí:25.09.2013, 00:49
RE: Suputnik

Súhlasím, skutočne tam bolo nádherne :) A celý ten park okolo s výhľadom z rôznych strán tiež stojí za to :) Ešte sem pribudnú fotky, nech je tá cesta poriadne zdokumentovaná :)
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Južná Amerika












Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Návšteva Kuby - január 2012 8.4.2012

Keďže prvý letný výlet na Kubu dopadol nad očakávania, rozhodli sme sa na začiatku bájneho roku 2012 podniknúť výlet druhý - tentokrát zimný. Slovo zimný tu ale platí len vo svojom ročnoobdobovom význame slova, pretože z bratislavy, kde ortuť teplomera oscilovala okolo nuly sme sa za pár hodín preniesli do prímorskej Havany s teplotami okolo 27-29°C - proste krása :) Ale aby sme nepredbiehali, poďme poporiadku :)

Spolucestovateľom bol tentokrát Kubo, štvrták od nás z fakulty, ktorého pri jednej menej formálnej diskusii oslovila myšlienka tento karibský ostrov navštíviť (Citujem: "Čoooo? To by som hneď išiel" :D). Vystihli sme teda koniec skúškového obdobia, kedy ani jeden z nás už nemal na našej milej alma máter povinnosti, kúpili sa letenky, v Bube zohnali víza a mohlo sa ísť.

Cesta sa začala na viedenskom letisku, kam nás zaviezla Kubova priateľka (týmto pozdravujeme Zuzku ;)). Let bol v poriadku (s úžasne prudkým vzletom, až človeka do sedadiel zatlačilo), ale to, čo nám robilo trochu vrásky na čele, bola spoločnosť, s ktorou sme leteli: Air France, tradične neslávne známa pomerne slabým vzťahom medzi destináciou cestujúceho a destináciou, do ktorej posiela jeho batožinu :) Ďalším rizikovým faktorom bola prestupná stanica - Paríž. Ten je totiž tiež pomerne slávny vďaka častým štrajkom. Túto druhú prekážku sme zdolali úspešne a dokonca sme na parížskom letisku stretli spolu s nami do Havany letiacu Slovenku, s ktorou sme tiež prehodili pár viet. Nakoniec sme sa potešili, keď sme zbadali lietadlo, ktorým poletíme. Bol to Boeing 747. Nám sa podarilo mať sedadlá na vrchnej palube, ktorá je lepšie vybavená: vlastný samoobslužný bar, vlastné obrazovky, hracie konzoly, ponuka filmov... Proste dobré cestovanie :)

Po odlete som ako zvyčajne začal trochu podriemkávať, keď som sa zrazu niekde nad Španielskom zobudil na strašný krik. Chvíľu som nevedel, čo sa to deje, no potom som zbadal Kubánku, čo sedela pred nami, ako celá vystrašená pozerá na (asi) manžela, ktorého sa práve snažil kriesiť steward. Keďže pán medzi časom prestal dýchať, rýchlo ho vytiahli zo sedadla a odniesli do zadnej časti lietadla. Odtiaľ sa ozývali vystrašeno-zúfalé výkriky manželky prerušované občasnými výbojmi defibrilátora. V tej chvíli nám s Kubom nebolo všetko jedno, ale našťastie sa pána podarilo oživiť, na palube sa našiel aj lekár a z lietadla resuscitovaný odišiel po vlastných.

Po tomto nepríjemnom a pomerne dramatickom zážitku náladu trochu vylepšilo podávané jedlo. Síce som už bol nalomený z vyššieho než očakávaného štandardu cestovania, ale až jedlom si ma Air France nakoniec získala (až tak, že mi bol osud batožiny už takmer ľahostajný :D). Štandardná letisková strava bola doplnená o francúzsky plesnivý syr, ba dokonca o minifľašku francúzskeho vína (nič extra, ale úplne v pohode piteľné). Zvyšok desaťhodinového letu sme si potom spríjemňovali ako sa dalo, filmami, hrami, trocha sme aj pospali, pokecali a celkovo sa tešili na výlet.

Po prílete do Havany okolo šiestej večer a po prechode imigračnou kontrolou (teta sa ma pýtala, že prečo som už znova na Kube, tak som jej povedal, že kvôli krásam ostrova - veľmi škaredo sa na mňa pozrela, ale razítko dala). Kubo ma už čakal na druhej strane pri páse s batožinou. Keď tá ani po trištvrte hodine neprichádzala, začali sme mať nepríjemný pocit, že Air France predsa len dostála svojej povesti. Ako ľudia postupne odchádzali a počet kufrov na páse redol, zrazu sme zbadali naše batohy položené asi 3 metre od nás - niekto iniciatívny ich proste vyložil a my sme si to nevšimli :)

Všetko teda dobre dopadlo, aj s batohmi sme po kontrole vyšli do letištnej haly, rýchlo zamenili nejaké CUCy a išli taxíkom do centra. Mali sme pôvodne bývať u dvoch tiet neďaleko Malecónu, ale tie mali (našťastie) plno. Vysvitlo totiž, že sú nesmierne zvedavé a to až tak, že sme sa pri nich necítili dobre. Mali sme ale šťastie. Vysvitlo, že manželka výťahára (áno, človeka, ktorý kvôli zvyšovaniu zamestnanosti na ostrove celý deň sedí vo výťahu a stláča ľuďom tlačidlá poschodí) tiež prenajíma izbu, a to len pár ulíc odtiaľ a za bezkonkurenčnú cenu 25 CUC vrátane raňajok :) Dlho sme teda neváhali a keďže aj výťahár, aj jeho ženuška (obidvaja vyše 70-nici) boli veľmi milí a zlatí, zostali sme u nich.

Aby sme nestrácali čas a čo najskôr nasali atmosféru Kuby, prezliekli sme sa z našich zimných európskych šiat do tričiek a kraťasov a vybrali sa do centra Havany ku Capitoliu na jedno-dve mojitká :) Cesta to bola krátka, keďže sme bývali asi len 10 minút od hlavného námestia. Aj napriek krátkej pešej vychádzke sme však museli odbíjať početné ponuky okolostojacich a pssst-kajúcich vykonávateliek najstaršieho povolania... treba povedať, že sme boli úspešní :) V bare sme sa popíjajúc mojitko asi po prvýkrát od odletu skutočne uvoľnili a začali si užívať miestne prostredie, všadeprítomnú živú hudbu, sprepitné zbierajúcich hudobníkov a mierny ruch ostatných turistov - to všetko vo večernom, asi 25-stupňovom vánku :) Po tom, ako na nás doľahol časový posun, sme sa vybrali naspäť "domov". Izba bola fajn, mala chladničku, samostatnú celkom slušnú kúpelňu a dosť širokú posteľ, takže sme sa v podstate dobre vyspali (akurát že v prvú noc bola ešte dosť kosa a pod tenkou dekou sa lepšie spalo oblečený v mikine :D).

Hneď ráno nám teta pripravila vynikajúce raňajky pozostávajúce s veľmi dobrej omelety na cibuľke, kúskov syra, masla, chlebíka, kávy (pre Kuba, lebo ja kafu moc nemusím) a guayavového džúsu - najlepšie na svete :) Po raňajkách sme sa vybrali pozrieť si hlavné zaujímavosti mesta - Kubo po prvýkrát a ja hlavne skontrolovať, či sa niečo za tých 6 mesiacov zmenilo... nezmenilo :) Najskôr sme navštívili Námestie revolúcie (Plaza de la revolución). Fotenie nás (za 1 CUC) zaviedlo až pod vysokú budovu skrývajúcu Múzeum José Martího - národného hrdinu Kuby. Udivujúca bola najmä starostlivosť, s akou sa údržbári o budovu s pamätníkom starali. V čase našej návštevy práve leštili mramor pieskom. Inak bolo celé námestie rovnako rozľahlé a prázdne ako pred polrokom - aj Che Guevara a Camilo Cienfuegos boli na svojom mieste :) O dve ulice ďalej sme zasa boli svedkami pouličného turnaja v domine, ktoré je kubánskym národným športom.

Obed nás zaviedol do mexicko-talianskej reštaurácie v jednej z lepších štvrtí mesta s názvom Miramar, kde sídli aj väčšina miestnych ambasád. Tá sa od minulej návštevy tiež veľmi nezmenila, zostala rovnaká spolu s toaletami vo vnútri rodinného domu, zvláštne mĺkvou obsluhou a mierne predĺženým časom prípravy jedla :) Čo sa však zmenilo, boli spoluhodujúci. Už po niekoľkých momentoch sme zistili, že za vedľajším stolom sedia Slováci. Dali sme sa s nimi do reči a zistili sme, že prileteli len o deň či dva skôr než my. Stihli sa už stať obeťou miestnych šikovných "obchodníkov", ktorých obľúbená metóda je nasledovná: O človeku si zistia čo najviac informácií (napr. hotel, v ktorom bývajú, kedy prišli a podobne), čo vzhľadom na spôsob šírenia ústnych informácií na Kube nie je problém, a následne ho oslovia štýlom: "Ááá, vy ste z Hotela Miramar, ja tam robím v reštaurácii a barman mi hovoril, že zháňate cigary. Mal by som pre vás krabičku za polovičnú cenu ako v obchode." V prípade, ak ľudia ešte nie sú presvedčení, dodajú: "lebo viete, dnes je 24. a to je jediný deň v mesiaci, kedy sa taká zľava poskytuje". No a ak si teraz už niečo tušiaci, avšak ešte stále dostatočne slovenský turista, hanbiaci sa predávajúceho poslať do horúcich pekiel, chce aspoň so šikovným obchodníkom urobiť fotku, ten odvetí: "Bohužiaľ, moje náboženstvo to zakazuje." Takto nejako sa to stalo aj našim spoluobedujúcim - pričom samozrejme, cigary na ulici sa kupujú za sumu nie polovičnú, ale desatinovú oproti oficiálnej cene v obchode :D Ponaučenie: cigary kupujte len od skutočne overených vekslákov.

Z reštaurácie sme sa pobrali na neďalekú pláž. Nedalo sa tam kvôli skalnatému pobrežiu síce kúpať, ale prvý dotyk s oceánom sme absolvovali úspešne a dokonca sme schytali aj spŕšku od práve sa venčiaceho a vo vode čľapkajúceho psa. Z pláže sme sa vydali naspäť do centra. Cesta nás stála 3 CUC, čo len dokazuje flexibilnosť kubánskych cien (opačná cesta nás stála 10 CUC) a motivovalo nás v budúcnosti ostrejšie zjednávať sumy taxíkov. V centre sme si prezreli hlavné námestie aj za dňa, čo-to pofotili, pochodili, kúpili malý darček pre kamarátku Katku a večer rozmýšľali, čo ďalej. Napadlo nás zájsť na Malecón, ale keďže sme si neboli celkom istí, ako sa tam dostať, spýtali sme sa jedného na rohu postávajúceho chlapíka. Po obligátnej otázke, odkiaľ sme, a obligátnej odpovedi, že zo strednej Európy, chlapík podozrivo slovenským prízvukom odpovedal, že aj on - áno, uhádli ste, ďalší Slovák :) To potvrdzuje hypotézu o tom, že svet je malý :) Každopádne, ujo už v Havane bol viackrát, takže sa vyznal. Ukázal nám Malecón a cestou aj zaujímavú čínsku uličku, kde sa človek vie pomerne dobre najesť (čo je inak v Havane a vôbec na Kube celkom problém :D).

Súc na Malecóne a majúc hlad, dopriali sme si (nie moc chutnú) pizzu v jednej z nábrežných reštaurácií. Tu dokážu prekvapení turisti zažiť ďalší obľúbený spôsob kubánskych čašníkov, ako klamať zákazníkov: pred reštauráciou vystavia menu s cenami, napríklad 3 CUC za pizzu. Keď turista vojde a pizzu si objedná (predpokladajúc propagovanú cenu 3 CUC si už opätovne ani nežiada menu - vediac tiež, že to, čo je na menu málokedy zodpovedá tomu, čo je aj v kuchyni), práve sadol na lep. Po vyžiadaní si účtu tam totiž nájde cenu napr. 7 CUC. Keď mu jeho asertivita dovolí na cenovú diskrepanciu sa spýtať, dostane odpoveď v zmysle, že tá propagovaná pizza je veľmi maličká a tá, ktorú ste si objednali, v skutočnosti stojí 7 CUC :D Ponaučenie: Vždy, ale vždy si buď vypýtajte menu alebo sa pýtajte na ceny vopred - možno to znie loosersky, ale ušetríte pekných pár evry :)

Po príchode domov a osviežujúcom spánku sme privítali ďalší deň znova výbornými raňajkami. Túlali sme sa trochu po meste a keďže hlad je nepriateľom všetkých študentov a mladých vedeckých pracovníkov, rozhodli sme sa vyskúšať odporúčanie nášho sprievodcu z minulého dňa a zastaviť sa v čínskej štvrti na obed v reštaurácii U Draka :) Vyskúšali sme rezance s mäsom a zeleninou a dokonca sme sa dostali aj k paličkám. Jedlo bolo výborné, obsluha tiež a posedenie na terase v príjemnom vánku bolo presne to, čo človek počas horúcej karibskej zimy potrebuje :D Po obede sme ešte vzali taxík na autobusovú stanicu a kúpili si lístky do Viñales, národného parku s krasovými údoliami a jaskyňami. Pôvodne sme síce chceli cestovať do Camagüey, ale keďže už boli všetky lístky vypredané, rozhodli sme sa mierne pozmeniť plán cesty. Večer sme potom ešte vybehli ku Capitoliu na pár mojitiek do Hemingwayovho (údajne) pubu, rozobrali udalosti predchádzajúceho dňa a išli spať - samozrejme, hneď po tom, ako sme sa opäť prebili cez zástup miestnych jineteras :)

V sobotu ráno sme sa s Kubom pobalili a vyrazili za dobrodružstvom do Viñales. Taxikár samozrejme nesklamal a po pokuse zaviesť nás niekam (ku kamarátovi) na raňajky a vybaviť nám (zaiste) najlacnejšie ubytovanie vo Viñales nás dôkladne vyspovedal ohľadom nášho osobného života a naliehavo nám kládol na srdce, aby sme využili služby miestnej pohostinnosti aj v tejto oblasti (ktoré nám tiež - samozrejme so zľavou - vybaví). Naším protestom nerozumel a argumenty o dlhodobých vzťahoch v našej domovine považoval za vysoko nedostatočné (pevnosť vzťahu a vernosť je totiž podľa miestneho folklóru podobná gravitácii: klesá s druhou mocninou vzdialenosti a Atlantický oceán už mal byť dostatočne široký na to, aby sme sa na Kube mohli nespútane zabávať... nuž, opäť treba povedať, že sa nestalo :D). Po príchode na stanicu sme mali šťastie, že sme mali lístky kúpené už vopred, a tak sme sa bez problémov dostali na palubu a užívali si cestu :) Klimatizácia nebola tentokrát až taká hrozná, takže sme takmer vôbec nemrzli :)

Počas cesty, ktorá inak trvá takmer 4 hodiny, mal autobus zastávku v horskom stredisku Las Terrazas. Okrem bufetov a funkčných toaliet potešila krásna príroda aj s jazierkom postupne prechádzajúcim do dažďového pralesa. Po krátkej prestávke sme nastúpili naspäť do autobusu a po hodinke a pol konečne dorazili do Viñales. Oproti výletu z júla 2011 sa nezmenilo takmer nič. Jediným výraznejším vylepšením bol zrekonštruovaný kostol, ktorý bol ešte pred pol rokom bez strechy a novootvorené paladáry :) Ešte sme ani poriadne nestihli vystúpiť z autobusu, keď k nám pristúpil pánko v stredných rokoch držiaci papier s nápisom "Eslovacos" (čiže Slováci). Rozhodli sme sa ho ignorovať, avšak on podobné rozhodnutie neučinil, a tak nás ihneď oslovil a snažil sa nás presvedčiť, že máme bývať u neho. Neskôr sme sa dovtípili, že dve zvedavé panie, u ktorých sme boli v prvý deň, mu museli dať echo, že sa tam chystáme, a tak nás čakal pri každom buse, ktorý akurát prichádzal z Havany :D Keď sme odmietli jeho "lákavú ponuku", nalepila sa na nás skupinka dvoch či troch miestnych dám, ktoré si nechceli nechať vysvetliť, že ubytovanie si radšej nájdeme sami a v kľude a že k tomu nepotrebujeme byť obkolesení sprievodom pokrikujúcich nádejných ubytovateliek. Došlo to až tak ďaleko, že sa moja inak kľudná povaha na chvíľu zahriala a jednej z paní som ostrejšie, avšak stále slušne, vysvetlil, ako reaguje duša Európana na nanucovanie nevyžiadaných služieb :) Akoby zázrakom dali potom pokoj :)

S Kubom sme sa teda vydali hľadať ubytko po vlastnej osi a zavítali sme do tej istej uličky, ako pred pol rokom. U rodiny, kde sme bývali minule a kde mali výborné raky, už bolo obsadené, ale hneď oproti bývala tiež veľmi zlatá pani aj s manželom, dcérkou a svokrou (hehe), u ktorej sme ubytko zjednali na 15 CUC za noc (oproti 30, ktoré ponúkali "akcioví" ubytovatelia pri autobuse). Aby sme nestrácali čas, hneď, ako sme sa vybalili, sme sa vydali na jednu z miestnych fariem, aby nám ukázali výrobu cigár. Viezol nás tam taxikár, ktorý sa vďaka svojmu zarastenému zjavu ponášal na nemenovanú rozprávkovú postavičku. Na farme sme si pozreli celý proces, v hojdacom kresle vyskúšali a kúpili nejaké cigarky a keďže bol opäť čas nakŕmiť naše žalúdky, zašli sme vyskúšať jeden z miestnych paladárov. Varili výborne a ani cena za veľmi peknú porciu kuraťa, resp. bravčového nebola vysoká. Pozorujúc západ slnka a užívajúc si večernú pohodičku sme sa presunuli do miestneho baru na námestí, kde sme večer zakončili už tradičným mojitkom :)

Ďalšie ráno sme sa zobudili pomerne skoro, a to nie celkom z vlastnej vôle... Pričinili sa o to miestne kohúty, ktoré sa pri východe slnka (asi 6 hodín ráno bolo), snažili prekričať jeden druhého v súboji o imaginárnu dominanciu nad imaginárnym kŕdľom sliepok. Podľa intenzity hluku ich v dedine museli byť milióny a jediné, čo svojim kotkodákaním, dosiahli, bola naša neukojiteľná túžba zakrútiť im krkom, dať ich na polievku a ich obvarené zvyšky premeniť na delikátny, avšak dokonale tichý, coq au vin :D

Po výdatných raňajkách sme boli o 9.00 dohodnutí, že pôjdeme na výlet koňmo - podobný, ako v júli s Martinom. Bohužiaľ, jaskyňa s jazierkom bola práve zavretá, tak sme sa museli uspokojiť s jazdením a návštevou jednej z miestnych farmičiek. Aj napriek tomu, čo tvrdí kamarát Jarko, zvieratá, na ktoré sme nasadli, boli statné žrebce (a nie žiadne somáre - viď fotky :D) a hrdo nás niesli smerom k vychádzajúcemu slnku :) Po ceste sme si nechali vysvetliť použitie rôznych rastlín, zaujímavým bolo rozprávanie o miestnych posvätných baobaboch s názvom "ceiba", ktoré sa nikto neodváži vyťať. Do ich dutín prinášajú miestni ako na pohrebisko poškodené sošky svätcov, ktoré nechcú vyhodiť len tak medzi odpad. Okrem toho nám sprievodca rozprával príbeh o človeku, ktorý si na pozemku, kde rástol baobab, chcel postaviť dom, a jediným možným riešením bolo, postaviť ho okolo stromu - a tak sa aj stalo: baobab zostal bez ujmy a miestnemu farmárovi vyrastal zo strechy strom :)

Po príchode na farmu sme boli milo prekvapení kvalitou cigár, ktoré boli lepšie (podľa Kuba - ja sa do cigár vyznám, ako hus do piva :D) ako tie z farmy, kde sme boli predchádzajúci deň. Zaujímavosťou bola tiež postava farmárky, ktorá nám celý proces ukazovala... mala pomerne ďaleko od obrazu nežnej kubánskej devy a svojou podsaditejšou, územčistejšou a pevnejšou konštrukciou skôr pripomínala butch traktoristu. Jej fyzická sila jej ale veľmi dobre poslúžila, keď do lisu vkladala stonky (drevnaté, s priemerom asi 5 cm) cukrovej trstiny a lisovala nám trstinovú šťavu, tzv. "guarapo". Naň som sa obzvlášť tešil, lebo minule sme boli na Kube mimo sezóny, takže čerstvá cukrová trstina nebola. Do vylisovanej šťavy nám jednou rukou akoby nič vytlačila grapefruit (áno, vyzeralo to presne ako vo filmoch) a Kubovi dodala ešte aj kvapku rumu. Pre osoby citlivejšie na hygienu stolovania by som neodporúčal venovať väčšiu pozornosť ani lisu, ani pohárom, ani ruke, ktorá grapefruit lisovala, avšak pre nás, odolnejších, stačí povedať, že guarapo bolo vynikajúce, sladkasto-kyslastné a osviežujúce a čo bolo hlavné, nič nám z neho nebolo :D

Samozrejme, na farme nám tiež ponúkli nejaké cigary, už sme ich ale veľa nekúpili, lebo sme boli zásobení z predchádzajúceho dňa. Nasadli sme teda naspäť na kone a pobrali sa dokončiť našu okružnú jazdu okolím. Cestou sme videli príklad kubánskeho poľnohospodárstva a mechanizácie, kedy týpek párom volov a dreveným pluhom oral pole, zatiaľčo ďalší ho z ošatky osieval. Samozrejme, príroda bola úchvatná fotili sme ako japonskí turisti a keď sa celý výlet po štyroch hodinách chýlil ku koncu, boleli nás už z jazdenia celkom slušne partie, ktoré sú terčom mnohých ľudových príbehov a ktoré tvoria prepotrebnú spojnicu medzi spodným chrbtom a vrchnou časťou nôh.

Po návrate z výletu, počas ktorého nás takmer ani nespálilo (:D), sme mali možnosť sledovať svokru našej domácej, ako na dvore lúpa, praží a následne melie kávu - vôňa bola neprekonateľná a šírila sa celým okolím. Nasledoval výlet do mesta, nákup zopár suvenírov a obed v druhom z vybraných paladárov. Kvalita jedla opäť nesklamala a oddychovú atmosféru zaklincoval pohľad na zapadajúce slnko nad údolím Viñales, na ktoré sme sa išli pozrieť na miestnu vyhliadku.

Ďalší deň sa niesol v znamení návratu do Havany. Našou zastávkou neboli tentokrát Las Terrazas, ale obyčajné odpočívadlo s reštauráciou pri ceste. Preto bolo aj naše zdržanie podstatne menšie a do Havany sme dorazili okolo obeda. Opäť sme si užili cestovanie v historických taxíkoch z 50. a 60. rokov, ktoré sa po otvorení hraníc celkom určite stanú u nadšencov v zahraničí žiadaným zberateľským artiklom. Naše prvé kroky smerovali na stanicu autobusov, kde sme si na večer kúpili lístky na druhú stranu ostrova, do mestečka Camagüey. Malo ísť o približne osemhodinovú cestu, tak sme sa rozhodli trochu ušetriť čas aj CUCy a podniknúť ju v noci. Keďže sme ale mali ešte pol dňa čas, vydali sme sa do centra Havany.

Cestou nás pobavil výjav ako z knihy vtipov: na hlavnom námestí, priamo pred Capitoliom sme boli svedkami toho, ako malý syn kráča aj so svojou mamou po hlavnej havanskej ulici, držiac... áno, presne tak, namiesto balónika nafúknutý kondóm :D Samozrejme, tento výjav nezostal bez vysvetlenia. Keď sme nahliadli do lekární v turisticky významnejších oblastiach, boli dobre zásobené - avšak apatieky mimo takýchto zón zívali prázdnotou a na ich poličkách boli okrem aspirínu vkusne a symetricky rozložené práve kondómy :D Koniec-koncov, vzhľadom na miestnu horúcu krv a potenciálny nedostatok iných liekov to ani nebolo až také prekvapivé - okrem toho aktivity spojené s používaním tohto artikla údajne blahodárne vplývajú na srdcovo-cievny systém, a tak je ich umiestnenie v poličke s liekmi na obehové choroby celkom logické :)

Okrem toho sa nám v hlavnom meste ostrova slobody podarilo zavítať do miestneho kníhkupectva. Okrem skutočnosti, že jediné knihy, ktoré sa tam reálne dali zohnať mali ako autora niektorého z velikánov svetovej alebo kubánskej komunisticko-revolučnej scény, nás zarazila ešte jedna vec: pri prehŕňaní sa titulmi som mal pocit, že sa nachádzam skôr v antikvariáte - zažltnuté stránky posiate škvrnami času poukazovali na diela staré viac než polstoročie. Aké bolo moje prekvapenie, keď bol na obálke zozadu vytlačený rok vydania 2008, niekedy dokonca aj novší. Či stav kníh zodpovedá verve, s akou si ich vo voľnom čase listujú predavačky v obchode, úcte akej sa pri manipulácii tešia od miestnych skladníkov, lokálnej klíme obsahujúcej rôzne soli ničiace takmer všetko alebo jednoducho kvalite kubánskej kníhtlače, zostalo tajomstvom.

Našimi potulkami po Havane sme sa dostali aj trochu mimo centra, kde sme nazreli do jedného z nájomných domov pamätajúcich ešte koloniálne časy. Prekvapením boli drevené podpery, umiestnené medzi jednotlivými poschodiami, ktoré jednak závažným spôsobom znížili našu chuť danú budovu navštíviť, a tiež vysvetľovali, prečo sa jeden z takých domov pár dní nazad zrútil, pochovajúc štyroch zo svojich obyvateľov. V prehliadke sme pokračovali na Plaza de Armas, miestnom trhu. Keď sme sa snažili privolať si taxík, ktorý by nás tam zobral, zastavilo nám luxusne vyzerajúce auto bez akejkoľvek nálepky "taxi". Na moju obligátnu otázku, koľko nás takýto presun vyjde, nám šofér len s úsmevom odvetil, že ide tým smerom, tak nás len tak zvezie... A toto sa vám stane, keď už si myslíte, že vás na ostrove nič neprekvapí :D S vylepšenou náladou sme dorazili na Plaza de Armas, kde sa mi podarilo vykšeftovať niekoľko mincí, vrátane 5CUC mince s Che Guevarom, o ktorej existencii neexistuje veľa záznamov. Stála ma síce 15CUC, ale odmietnuť som nemohol :) Aj ponuka kníh (starých i nových) tu bola podstatne širšia ako v oficiálnych kníhkupectvách. V neďalekých obchodíkoch sme kúpili ďalšie suveníry na pamiatku (pohľadnice, známky, magnetky, vkusné náhrdelníky zo slimačej ulity, ...) a vydali sa do najbližšej reštiky zavŕšiť deň jedlom :)

Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že ide o štátne zariadenie (znudene postávajúci čašníci ignorujúci hostí a tváriaci sa, že ich otravujete, sú na Kube neklamným znamením štátom vlastnenej reštaurácie), ale to nás nerozladilo a pri kuracom steaku a mojitku sme si užívali večer. Chýbať samozrejme nesmela typická kubánska reštauračná kapela, ktorá po piatich odohraných pesničkách začala od hostí vyberať sprepitné, ani miestni mládenci hľadajúci turistky a turistov na spoločné prežitie niekoľkých letmých okamihov. Zaujímavé bolo sledovať, ako sa dva stoly od nás zoznamuje pár mladých Nemiek s o jeden stôl ďalej sediacim párom podobne mladých Nemcov. Keď sa po chvíli zdvihli a spoločne odišli v ústrety tropickej karibskej noci, bolo nám jasné, že dobrodružstvo sa v ten večer pre niektorých len začína :)

Dobrú náladu nám nepokazil ani okatý pokus čašníka obtiahnuť nás o pár CUCov a už vôbec nie jeho nahnevaný výraz v tvári a absencia akéhokoľvek ospravedlnenia, keď sme mu na jeho trik prišli a nechali mu sprepitné zodpovedajúce jeho službám :) To sa už ale pomaly blížil náš čas odchodu do Camagüey, a tak sme vzali taxík priamo na autobusovú stanicu, kde treba byť už približne pol hodinu pred odchodom autobusu, aby sa stihla naložiť všetka batožina. Samotná cesta prebiehala pomerne kľudne, až na to, že vodiči autobusu zapínali a vypínali klimatizáciu spôsobom, ktorý sa nedá nazvať inak ako náhodný, takže sme s Kubom každú chvíľu mrzli a v zápätí sa zasa potili. Šťastím bolo, že autobus bol poloprázdny, tak si Kubo na polceste našiel voľné dvojsedadlo a aspoň trošku sa vyspal bez toho, aby musel mať nohy skrčené až pod bradou :)

V Camagüey sme sa rozhodli neprespať a po príchode sme si preto kúpili hneď aj lístky na spiatočnú cestu - opäť v noci. Samotné mesto nás až tak neoslovilo, čo bolo ale zaujímavé, bola návšteva miestnej banky, kde 10 pokladníčok sedelo za 10 okienkami a na 9 z nich bolo napísané "zatvorené" - samozrejme, rad 10 ľudí, ktorí tam stáli, nikoho ani prinajmenšom nezaujímal :D Zážitkom bolo tiež hľadanie miesta, kde by sa človek mohol naobedovať, avšak vďaka milému bicitaxikárovi sa nám to bez väčších problémov podarilo - a vyzeralo, že to urobil dokonca zadarmo, keď mu majiteľ reštaurácie namiesto zvyčajnej provízie doniesol len pohár vody... hmmm...

Po obede sme si na chvíľku sadli na hlavnom námestí a užívali si slniečko. Videli sme zástupy školákov, ako v pionierskych uniformách kráčajú na vyučovanie, dvojicu starých kamarátov, ako rozoberajú najnovšie filozofické témy, aj starenku, ako mladým niečo dôrazne dohovára - a oni jej slová prijímajú s mladíckou nerozvážnosťou a veselosťou. Zlatým klincom však boli dve udalosti: jedna, kedy sa pri nás zastavil svoj bicykel už iba ledva tlačiaci podgurážený pán, ktorý sa vypytoval, odkiaľ sme, následne nám netriezvym hlasom pätnásť minút vysvetľoval, ako mu vadí žobranie a ako on by sa k niečomu podobnému nikdy neznížil, a nakoniec si od nás vypýtal pár CUCov na jedlo :D Ďalším bol stredoškolský učiteľ, ktorý sa prišiel trochu posťažovať, že z jeho platu (okolo 15 EUR mesačne) nemá z čoho zaplatiť svojej dcére oslavy 15. narodením (ktoré sú v Latinskej Amerike významným sviatkom a napríklad na Kube otcovia pri tej príležitosti dcéram zaplatia nafotenie book-u alebo podobnú pre život nevyhnutnú vec).

Keď nás námestie omrzelo, išli sme na (už tradičné) mojitko do neďalekého baru. Kecali sme, rozoberali závažné otázky sveta a vesmíru a keďže takáto intelektuálne náročná činnosť vyčerpáva nielen mozgové bunky, ale aj žalúdok, rozhodli sme sa v danom bare aj povečerať. Kým nám ale priniesli (celkom chutné) jedlo, všimli sme si pri vedľajšom stole sediaci párik dôchodcov. Jeden z nich bol podľa prízvuku miestny, ten druhý Španiel. Kubánec mal už celkom slušne "nakúpené", zatiaľ čo jeho európsky kolega si stále udržiaval istú noblesu viažúcu sa k jeho veku a statusu bývalého kolonizátora. Pokračovali sme v rozhovore, napospol ignorujúc naše okolie, keď tu zrazu k nám pristúpil oný podgurážený Kubánec a začal sa nás pýtať, odkiaľ sme. Poučený z predchádzajúcich nezdarov sme sa už ani nenamáhali vysvetľovať mu niečo o Slovensku a suverénne sme vyhlásili, že z Československa. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sa nás spýtal, z ktorej sme časti. Pokrčili sme plecami a priznali, že zo Slovenska. Čakali sme, že milý dôchodca vylúdi chápavé "Aha", prípadne povie, že o nás pred časom čítal v novinách a pôjde si sadnúť. Stalo sa ale niečo, čo sme nečakali: Kubánec sa nadýchol, očervenel, privrel oči a spustil: "Neďaleko od Trenčína, býva krásna Katarína. Čierne oči má, to musí byť má milá. Takú frajárečku chcem, čo má meno Katarína." Melódia sedela, slová (už mierne obrúsené rokmi) boli tiež identifikovateľné. My sme tam s Kubom sedeli ako obarení a nevedeli, čo si myslieť... a tak sme si zaspievali spolu s ním :D

Samozrejme, celé toto extempore bolo vysoko účinné ako ice-breaker, takže sme sa s našimi kolegami pustili do družnej debaty. Vysvitlo, že Kubánec študoval na Slovensku, konkrétne v Košiciach, v 70. rokoch baníctvo. Porozprával nám o svojich frajerkách, o švárnej vrátničke na internáte a trval na tom, že má na Slovensku určite kopu detí, lebo pri jeho frekvencií stretnutí tretieho druhu by bol zázrak, keby tam žiadne nemal :D Slovensko si veľmi pochvaľoval a mal naň krásne spomienky, čo potvrdil aj jeho španielsky kamarát (ktorý sa na Kubu presťahoval po odchode do dôchodku), ktorý príbehy o našej krajine od neho počúval takmer každý deň :) Odfotili sme sa teda, vymenili si e-maily, sľúbili sme, že Kubáncovi fotku pošleme a tiež že mu pomôžeme nájsť jeho údajné deti :) Mno... tú fotku sme poslali :) Keďže sa už schyľovalo k večeru, odtiahol menej intoxikovaný Španiel svojho alkoholom opojenejšieho kolegu domov (krásne bolo vidno rozdiel medzi európskou kultúrou, ktorá si cení a aj iným dopraje súkromie a tou kubánskou, ktorá sa podobnými otázkami vôbec nezaoberá :D). Mierne v šoku, ale potešení, sme ešte chvíľu posedeli, keď tu zrazu zhasli svetlá v celej štvrti a zažili sme náš prvý kubánsky black-out. Samozrejme, čašníci hneď pozapínali pomocné lampy, aby sa nikto z hostí nerozhodol využiť čierno-čiernu tmu a nevynútil si pozvanie na celú útratu zo strany baru :) V priebehu 10 minút bolo ale svetlo späť a my sme sa pomaly vybrali naspäť na námestie.

Tam sme mali ešte chvíľu času a podarilo sa nám byť svedkami hádky/hry dvoch hluchonemých chalanov (okolo 16 rokov mohli mať), ako aj sviečkového sprievodu v bielom odetých Kubáncov smerujúcich z miestneho kostola nevedno kam. Po pol hodinke sme sa rozhodli ísť naspäť na autobusovú stanicu. Kvôli zážitku (a nedostatku taxíkov) sme si ale vzali bicitaxi. Chalanisko menom Miguel tvrdil, že nás v pohode uvezie oboch, a tak sme po chvíľke presviedčania súhlasili a išli obaja spolu. Samozrejme, chvíľu trvalo, kým nám na taxík pripevnil batožinu, chvíľu trvalo jeho jednanie sa s policajtom, ktorý mu práve ktovie za čo dával pokutu, ale nakoniec sme vyrazili a na stanici sme boli v priebehu ani nie 20 minút. Z chalaniska tiekol pot cícerkom, tak sme mu aspoň nechali trochu väčšie sprepitné a pustili sa do našej dobrodružnej cesty naspäť do Havany. Tá bola skutočne zaujímavá, lebo po príchode autobusu sa zistilo, že nebudeme mať až také šťastie ako minule: Všetky miesta boli obsadené, takže sme sa s Kubom museli zmestiť na jednu dvojsedačku, čo spôsobilo kvalitatívne podstatne horší spánok ako pri ceste do Camagüey. V každom prípade sme takto absolvovali dve noci v buse a už sme nadovšetko túžili po najlepšom vynáleze ľudstva zvanom posteľ :)

Hneď po príchode do Havany sme si, túžiac po troche odpočinku, vzali taxík do neďalekej dediny nazývanej Guanabo, ktorá sa vyznačuje krásnymi piesočnými plážami a dobrým jedlom :) V dome, ktorý sme si podľa turistického sprievodcu vybrali ako ubytovanie, už izby desať rokov neprenajímajú, ale odporučili nám ďalšiu "casu particular", kam sme aj išli. Výhodou bolo, že sa nachádzala len dva bloky od pláže a turistom bol dostupný celý apartmán - s tromi izbami, kuchynkou a veľmi peknou kúpeľňou. Objednali sme si na druhý deň raňajky a vybrali sa do centra mestečka. Pozreli sme nejaké suveníry, zmenili si ďalšie peniaze a našli celkom milú pizzériu, kde sa dalo naobedovať. Aj napriek tomu, že pizzéria bola kubánska, majiteľ nás rutinne zdravil po taliansky, čo miestu dodávalo istú atmosféru. Sedeli sme von pod paravanom, odkiaľ bola vidieť výstava s dresmi talianskych futbalových mužstiev. Dali sme si pomerne slušnú pizzu a išli sa pozrieť na pláž. Veľmi sme sa neslnili, avšak samotná idea januárového kúpania v Karibiku bola skvelá. Keď sa slnko začalo skláňať nižšie nad obzor, odišli sme z pláže a zamierili naspäť do pizzérie, kde sme deň zavŕšili dobrou večerou :)

Nasledujúce ráno sme domácemu porozprávali, kde sme deň predtým jedli, načo nám on asertívne odporučil inú taliansku reštauráciu, iba jeden blok od jeho domu, ktorá bola podľa jeho slov niekoľkonásobne lepšia (a zaiste ju vlastnil nejaký jeho kamarát). Pri obstojných raňajkách zložených z ovocia, hrianok, šunky a vajíčka nám však domáci začal s novinami Granma v ruke prednášať o vizionárovi Fidelovi, o tom, ako krajinu neohrozene vedie zradnými vodami kapitalisticko- imperialistických nástrah až k brehom prosperity a blahobytu, ako aj o tom, že ako bývalý námorník precestoval svet, videl, ako to vyzerá v Európe, ľutuje nás, že musíme žiť v takej biede a nedostatku a že keď budeme niekedy potrebovať jedlo, sme u neho vždy vítaní. Tento preslov u nás spôsobil pochybnosti o mentálnom zdraví nášho hostiteľa, resp. minimálne o vplyve indoktrinácie na vnímanie reality u verných členov PCC (Partido Comunista de Cuba).

Po politickom školení sme sa aj s Kubom rýchlo vybehli prezliecť a hor'sa priamo na pláž zmyť zo seba nános ideologickej propagandy :D Na pláži bolo super, celý deň sme strávili čľapkaním sa v mori, slnením, stavaním piesočných stalagmitov a priehrad, zbieraním kamienkov (pre kolegov), mušlí a naháňaním krabov (viď fotky). Bol to deň zaslúženého pasívneho oddychu :) Zaujímavé bolo, že more bolo v tých miestach veľmi plytké a aj po 100 metroch bola človeku voda len asi po kolená. Občas sa neďaleko od nás zjavil miestny policajt, ktorý nám nenápadne strážil batohy, pretože je pravda, že na kubánskych plážach si obzvlášť turisti musia dávať na svoje veci pozor. Bolo to od neho veľmi pozorné, tak sme sa mu pri odchode aj poďakovali. Pobyt na pláži sme prerušili počas obeda, kedy sme sa pred najprudším slnkom skryli do naším domácim odporúčanej talianskej reštaurácie. Aj napriek našej počiatočnej nedôvere mal skutočne pravdu a reštika bola aj na naše pomery veľmi dobrá - do konca nášho pobytu v Guanabe sme už nikde inde nejedli :) Zaujímavosťou bol tiež (očividne) domáci pán, ktorý podriemkaval v tieni na hojdacom kresle, držiac v ruke vydanie kubánskych novín s veľkým titulkom "Genialita Cháveza"... Nuž, minimálne uspávací efekt spomínanej geniality bol nepopierateľný :)

Po obede sme sa vrátili naspäť na pláž a pozorujúc morské vtáky si užívali ešte posledné lúče tropického slnka zapadajúceho za horizont. Po celom dni som s uspokojením konštatoval, že nás s Kubom vôbec nespálilo, čo bol pri mojej koži jednak zázrak, jednak zásluha Kubovho opalováku (týmto ďakujeme nemenovanej kozmetickej firme) :D Nasledovala večera v spomínanej reštike (tentokrát to boli cestoviny), návrat domov a spánok po vysiľujúcom dni na pláži :).

V piatok ráno sme po prebudení znova absolvovali raňajky a následne sa vydali na spiatočnú cestu do Havany. Za plážou nám síce bolo smutno, ale ako sa hovorí, všetkého veľa škodí a v Havane sme ešte chceli vidieť niekoľko zaujímavostí. Snažili sme sa zohnať taxík, keď tu pri nás pristavila veľká červená dodávka a na našu otázku, za koľko nás vezme do hlavného mesta, odpovedal vodič neuveriteľne: 2 CUC - tu treba povedať, že cesta z Havany do Guanaba nás vyšla na desaťnásobok a aj to až po zjednávaní z pôvodných 30 CUC... nuž, ďalší dôkaz flexibilných kubánskych cien. Na druhej strane je ale pravda, že zatiaľ čo do Guanaba sme išli samostatným taxíkom, dodávka zastavovala na viacerých miestach a brala aj iných pasažierov - išlo teda o takzvané "colectivo". Po príchode do Havany sme veľmi nerozmýšľali a po krátkom hľadaní sme sa rozhodli ubytovať u našich starých známych, u ktorých sme bývali aj prvých pár dní v krajine. Mali sme šťastie, lebo mali práve voľno, a tak sme sa s radosťou zvítali a obsadili už známu izbu :)

Opäť sme pobehali po meste, nakúpili ešte zvyšné pohľadnice, známky a ďalšie maličkosti a vybrali sa na obed do mexickej reštaurácie, kde sme boli aj prvý deň nášho pobytu. Jedlo bolo tradične výborné a po ďalšom objavovaní skrytých zákutí Havany sme večer skončili na Malecóne. Pod vplyvom atmosféry januárovej teplej noci a vidiny sedenia na nábreží som si spolu s Kubom kúpil plechovku piva, ale ukázalo sa, že dôvod, pre ktorý pivo nepijem, platí aj na Kube - jednoducho mi nechutí :) A tak polovica obsahu plechovky skončila v oceáne, kde si na nej dozaista pochutili ryby, koraly a iné morské tvory. Ako sme tak kecali, spomínali na prežité dni našej cesty, nechali sa chladiť miernym vánkom a užívali si pocity nadchádzajúceho kubánskeho večera, zastavili sa pri nás traja mladí (do 30 rokov) pouliční hudobníci. Rozprávali sme sa s nimi asi pol hodinku, počas ktorej nám stihli porozprávať, že napriek tomu, že hrajú na ulici, majú dvaja z nich vyštudovanú vysokú školu - jeden humanitného smeru a ten druhý je dokonca (údajne) najmladším študovaným dirigentom na Kube... hraním pre turistov si však zarobia niekoľkonásobne viac, ako keby mali hrať v orchestri.

Zaujímavé boli tiež ich názory na systém v krajine. Dvaja z nich na komunizmus vyslovene nadávali a nevedeli sa podľa vlastných slov dočkať zmeny. Mali pocit, že v systéme, ktorý na Kube existuje, nemajú možnosti sa rozvíjať a venovať tomu, čo chcú. Najrozumnejší však bol podľa mňa pohľad dirigenta, ktorý tvrdil, že každý systém má svoje klady a zápory a ide len o to, ako človek dokáže v rámci takéhoto systému fungovať. Hovoril, že ani po páde komunizmu sa o nich nikto starať nebude a že radšej, ako sa neustále sťažovať, treba na sebe pracovať a pokúšať sa nájsť si svoje cestičky pomedzi prekážky pravidiel a zákonov a niečo v živote dosiahnuť. Skúste si tipnúť, ktorý z nich sa bude mať po reálnom páde komunizmu lepšie :)

Po tomto rozhovore, keď už aj naši hudobne nadaní priatelia usúdili, že treba ísť zarábať, sme sa pobrali naspäť domov. Nasledujúce ráno sme sa po výdatných raňajkách vybrali znova do mesta. Okolo obeda nás hlad vyhnal do nášho obľúbeného podniku v čínskej štvrti, ale keďže sme boli trochu ďalej od centra, okoloidúci Kubánec nás veľmi ochotne odviedol k stanovisku taxíkov, kde nám ešte aj zavolal práve kávičkujúceho taxikára. Ako bolo zvykom, dohodli sme sa s vodičom na cene 5 CUC. Prekvapilo nás, že s nami v aute išiel aj oný "nezištný" sprievodca, ale keďže na Kube už človek zažil hádam všetko, nepripisovali sme tomu veľkú pozornosť. V cieli našej cesty som taxikárovi podal 10CUC bankovku a pýtal si výdavok. Aké však bolo naše prekvapenie, keď milý podnikavec zahlásil, že cena bola 5CUC na osobu, t.j. spolu 10 CUC (na vysvetlenie - náš dobrodinec sa s taxikárom musel vopred dohodnúť a ako "províziu" si vypýtal práve oných zvyšných 5 convertibles). Opäť sa moja mierna povaha vzbúrila a znovu som slušne, avšak veľmi rázne taxikárovi vysvetlil, že už sme tu dosť dlho na to, aby sme so seba nechali robiť volov. Zobral som mu 10CUC, zašiel do neďalekého obchodu 10CUC rozmenil na dve 5-pesové bankovky a vybavil ho jednou z nich. Z neznámeho dôvodu na moje želanie pekného dňa nereagoval a namosúrený odfrčal :D

To však nevadilo, náladu nám to nepokazilo a na dôvažok mali v našom obľúbenom čínskom podniku práve čerstvý tamarindový džús, ktorý sme sa rozhodli vyskúšať. Chutil vynikajúco, ako niečo medzi hroznom, kyslastým citrónom a čímsi neidentifikovateľným. Dali sme si už tradične polievku z morských plodov (veľmi chutná) a rozhodli sme sa vyskúšať neveľmi čínsku, zato však tradičnú, paellu (rizoto). To sme ale netušili, že paellu podávajú v miske, do ktorej sa pokrmu zmestí celé kilo - a presne toľko ho aj bolo. Napriek tomu, že sa mojej životnej filozofii protiví nechávať jedlo na tanieri (ako môže dosvedčiť viacero ľudí) a napriek možno prekvapivému objemu môjho žalúdka (áno, aj na to máme svedkov), som tentokrát musel kapitulovať a po vyjedení mäsa a asi polovice ryže putoval zvyšok inak výbornej paelle naspäť do kuchyne :)

Poobede sme sa s Kubom vydali na posledný z našich väčších výletov, a to na havanskú pevnosť. Základom je dostať sa na opačnú stranu havanského kanála, pretože práve tam sa pevnosť nachádza. Slúži k tomu podmorský tunel, ktorý však tiež znamená, že sa tam nedostanete pešo a musíte akceptovať prirážku, ktorú si účtujú miestni taxikári :) Samotná pevnosť kedysi slúžila ako obrana havanského prístavu a vďaka jej strategickému umiestneniu pri jeho ústí a počtu diel to bola obrana nepochybne účinná.

Po príchode do pevnosti sme sa vydali najskôr pozrieť jej predsunutú časť spolu s majákom. Narazili sme na množstvo predavačov suvenírov, ale keďže sa už zvečerievalo, pomaly svoj tovar balili. Aj tak sme však stihli zistiť, že ceny sú to oproti centru mesta výrazne predražené. Od majáka (na ktorý sme sa nedostali, lebo za vstup si pýtali pomerne nekresťanské peniaze) sme pokračovali do hlavnej budovy pevnosti ležiacej priamo oproti centru mesta, od ktorého ju oddeľuje len spomínaný kanál. Tu sme opäť zaplatili (už rozumnejšie) vstupné a išli sa pokochať výhľadom z múra pevnosti posiateho delami - neodolali sme a chvíľu sme si na nich aj posedeli :D

Po zotmení sa pevnosť začala napĺňať predavačmi a turistami, ktorí čakali na večernú salvu z dela (okolo 21.00). Nás však až tak nezaujímala, a tak sme sa asi o ôsmej večer vydali na spiatočnú cestu. Pri odchode sme si ešte všimli vývesnú tabuľu s cenami vstupného: domáci 6 CUP, turisti 6 CUC. Jedno písmenko v kóde meny znamená, že turisti platia približne 25krát viac ako domáci. Nuž, nech žije kubánsky socialistický kapitalizmus :) Večer sme ešte zamierili do centra ku Capitoliu, kde sme v pube absolvovali povinné mojitká a pobrali sa domov.

Tak sa začal náš posledný deň na Kube. Keďže let sme mali až okolo ôsmej večer, mali sme čas do 16.00 (na letisku treba byť aspoň tri hodiny pred odletom plus hodinka cesty na letisko aj s rezervou). S domácimi sme sa dohodli, že nám o tom čase priamo zavolajú taxík (samozrejme svojho kamaráta... tomuto systému sa inak s menšou dávkou humoru hovorí "sociolismo", teda "kamarátokracia" :D). Išli sme na nábrežie, pozrieť sa na húf miestnych rybárov chytajúcich večeru v mútnych vodách prístavu a odtiaľ sme sa opäť pobrali na Plaza de Armas, najväčší havanský bazár. Ja som ešte našiel zopár zaujímavých mincí, podarilo sa mi dokonca nejaké vymeniť a presvedčiť predavača, aby na výmenu pristal (čo bol dovtedy môj najväčší negociačný úspech). Naobedovali sme sa v reštaurácii priamo na Plaza de Armas, kde nám okrem mačky robili spoločnosť aj kohút so sliepkou - nie až taký častý zjav v zariadeniach reštauračného typu. Obsluha bola klasicky katastrofálna, čo opäť poukazovalo na štátny podnik. Poobede sme sa ešte zašli pozrieť na havanskú katedrálu ležiacu len dve ulice ďalej, Kubko si kúpil vydanie miestneho socialistického denníka "La Juventud Rebelde" ("Revolučná mládež") a pomaly sa začali vracať domov :)

Po rýchlom zbalení nastal čas lúčenia sa s našimi domácimi, ktorí nám za tých pár dní, ktoré sme u nich strávili, skutočne prirástli k srdcu. Ako bolo dohodnuté prišiel pre nás priamo pred dom taxík, ktorým sme sa doviezli na letisko. Tu sme na našu hrôzu zistili, že lietadlo, ktorým sme mali letieť, mešká asi tri hodiny, čo by nám pri prestupovaní spôsobilo veľký problém v Paríži, cez ktorý sme leteli naspäť. Preto sme zašli za týpkom z Air France, ktorý nás bez úsmevu, ale tiež bez problémov presunul na skorší let, ktorý odchádzal približne o 45 minút (áno, aj preto sa oplatí na letisko prísť s predstihom). Rýchlo sme si teda zacheckovali batožinu, zaplatili výstupnú daň a išli sa postaviť do radu na výstupnú kontrolu. Tá našťastie dopadla bez problémov (narozdiel od chlapíka vedľa nás, ktorému zabavili nejaký obraz, ktorý kúpil v Havane a teraz ho nemohol vyviezť). V odletovej hale sme už len kúpili nejaké chipsy a oblátky na cestu, nastúpili do lietadla (tentokrát bohužiaľ iba do normálnej turistickej triedy - takže žiadne hry ani možnosť zvoliť si film :( ) a čakali na odlet. Lietadlo vzlietlo načas a my sme už len plní zážitkov a spomienok zamávali Kube na rozlúčku (áno, áno, znie to ako klišé, vyzerá to ako klišé, tak to asi aj bude klišé - ale fakt sme to spravili :D).

Dovetok: v Paríži prebiehalo všetko hladko, až na to, že let, ktorým sme mali pôvodne ísť, svoje meškanie dobehol, takže sme si trochu dlhšie počkali na letisku. Po príchode do Viedne nás už čakala Kubova Zuzka, radostne sme sa všetci zvítali a Zuzkino ľavé predné koleso bolo nebezpečne mäkké a trčala z neho päťcentimetrová skrutka, opravili sme rovno aj defekt (našťastie máme s Kubom silné organizmy a ani 40-stupňový teplotný rozdiel nás nepoložil). Nuž, tak sa skončilo naše januárové výletnícke putovanie po Kube, zazvonil zvonec a ... rozprávka pokračovala zas niekedy inokedy ;)

Viac fotiek v galérii č.2.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Kuba














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Návšteva Kuby - júl 2011 30.10.2011

Kuba - ostrov slobody. Aspoň tak sa hovorí.

Moja prvá návšteva tohto raja na zemi sa odohrala od 13. do 29. júla 2011. Motivovaná bola snahou spoznať ďalší kút planéty, vrátiť sa do Latinskej Ameriky a trochu si skrátiť už beztak pridlhé prázdniny :) Celá zábava sa pre mňa a spoluletiaceho Martina začala ráno, v stredu, 13. júla. Z Bratislavy sme sa autom dopravili na Viedenské letisko, odkiaľ sme už okolo obeda leteli ďalej do Madridu a následne ponad Atlantik až na Kubu. Vďaka sedemhodinovému časovému posunu sme na letisko José Martího po asi osemhodinovom lete dorazili okolo deviatej večer miestneho času.

Prvé, čo nás zaujalo, boli formuláre, ktoré bolo pri prílete na ostrov vyplniť. Nachádzali sa medzi nimi vyhlásenia o zdravotnom stave, ktoré vypisovala očividne sa nudiaca úradníčka v sestričkovskom odeve (keby jej netiahlo na šesťdesiatku, bola by to splnená fantázia niektorých bývalých spolubývajúcich). Zívala, tvárila sa otrávene a formulár vypisovala až neskutočne pomaly, nevšímajúc si nervóznych zástupov turistov vinúcich sa halou neklimatizovaného letiska. Ďalej ma pustila len pod podmienkou, že jej donesiem kávu z bufetu. Nedoniesol som. Po rýchlej obhliadke miestnych sociálnych zariadení, ktoré sa nám v tom čase zdali byť na hranici použiteľnosti (ako sme sa len mýlili), sme sa prebojovali cez imigračné okienka, ktoré svojou nepriepustnosťou a vľúdnosťou úradujúcich colníkov pripomínali americké prisťahovalecké úrady. Po prechode ďalšou halou a preplížení sa popri ospalých strážnikoch sme boli konečne mimo bezpečnostnej zóny letiska, čoho dôkazom boli z ničoho-nič sa objavivšie davy taxikárov snažiacich sa uloviť svoju večernú korisť.

Predtým, ako sme sa vydali do ich spárov, sme sa však ešte vybrali do zmenárne, ktorých bol na ostrove chvala bohu dostatok. Na vlastné oči sme sa tam presvedčili o existencii duálneho kubánskeho menového systému. Domáci obyvatelia dostávajú mzdu v kubánskych pesos (CUP) - ekvivalentoch našich bývalých korún (aj kurzovo). Valuty sa však nevymieňajú za kubánske pesá, ale za takzvané pesá konvertibilné (CUC) - obdobu našich bývalých bonov (kurz 1:1 k USD). Podobne, ako kedysi v ČSR, aj na Kube slúžia CUP na nákup bežných domácich statkov a CUC na obstaranie luxusných, resp. dovozových tovarov. Medzi starým československým systémom a súčasným kubánskym systémom ale panuje niekoľko nezanedbateľných rozdielov. Najväčším je azda to, že na Kube sa za luxusné statky považujú aj veci ako dámske vložky, pracie prášky, šampón, stravovanie sa vo väčšine reštaurácií, či benzín.

Po opustení letiska a vynegociovaní ceny s najbližším neodbytným taxikárom sme sa presunuli do súkromného hostela (tzv. Casa Particular). Tie sú jednou z neveľa povolených foriem podnikania na Kube. Okrem nich sa podnikavci môžu ešte realizovať v oblasti gastronómie (tzv. Paladares, resp. Restaurantes de 12 sillas - reštaurácie s 12 stoličkami, čo označovalo pôvodný a už odvtedy na 51 stoličiek navýšený limit veľkosti reštaurácie), kaderníckych služieb, taxikárčenia, výroby umeleckých predmetov apod. Po vystúpení z taxíka sme zostali mierne šokovaní, lebo štvrť, kde sme sa nachádzali sa vyznačovala polorozpadnutými budovami s opadávajúcou omietkou, polovyasfaltovanými uličkami, po ktorých tiekli jarky neidentifikovateľnej zapáchajúcej tekutiny a preháňali sa po nich psy očividne od narodenia zvyknuté na podobné prostredie. Rýchlo sme sa preto pobrali dnu do hostela. Ten bol však na naše prekvapenie zvnútra slušný, jeho majitelia milí, hneď nám ponúkli vodu (vraj filtrovanú) a ráno prípravu raňajok, čo sme s radosťou prijali. Ubytovanie pozostávalo z jednej dvojposteľovej izby s pripojenou kúpeľňou - všetko pekne vykachličkované, v kúpeľni s tečúcou teplou vodou. Aby si niekto nemyslel, že ceny na Kube sú nízke, len pre porovnanie nás jedna noc v hosteli stála 25-30 CUC (dolárov) a za raňajky sme bežne platili od 4 do 6 dolárov.

Nasledujúce ráno sme sa po raňajkách (klasický latino mix miestneho ovocia: papáje, guayavy, manga, ananásu a nejakých žemlí so syrom) vybrali do mesta. Tu treba poznamenať, že domáci sa až prekvapivo detailne vypytovali na program našej cesty, až sme nadobudli pocit, že možno ich príjem z hoteliérskej činnosti vhodne dopĺňajú aj dotácie od kubánskej tajnej služby :) My sme im ale asi veľa plusových bodov nepriniesli, keďže sme išli len pozrieť známych, ktorí sa práve nachádzali v asi najlepšej štvrti Havany - Playa-Miramar. Rozdidel medzi našou štvrťou v strede mesta a Miramarom bol asi taký ako medzi polorozpadnutým JRD a bratislavským Hlavným námestím. Všade krásne polopaláce s palmami, dvormi, trávnikmi a, samozrejme, vysokými plotmi. Našu pozornosť uchvátila budova ruskej ambasády, ktorá sa týčila nad celou štvrťou ako kontrolná veža letiska - a možno to ani nebolo ďaleko od jej (minimálne bývalého) účelu.

Odtiaľ sme sa pobrali naobedovať sa do jednej neďalekej talianskej reštaurácie s celkom obstojnými cestovinami (aj keď nie veľmi podareným kuracím mäsom). Zlatým klincom programu boli jašteričky, ktoré pri dýchaní nafukovali farebné hrdlá. Neskôr sme sa vydali pokochať sa pamiatkami Havany mimo jej historického centra. Táto cesta nám ukázala, že aj keď vás taxikár vezme a dohodne sa s vami na cene, ešte to vôbec neznamená, že aj vie, kde je vami zadaná adresa. Apropos, adresy: na Kube fungujú inak ako u nás. Každá adresa sa tam skladá z piatich-šiestich elementov na rozdiel od našich troch. Každý dom má svoje číslo (často však len na papieri, lebo čísla na domoch sú často strhnuté) a názov ulice, na ktorej stojí (aj táto býva veľmi často len na mape). Keďže sú ulice na Kube veľmi dlhé a cestná sieť je na seba kolmá, disponuje každá adresa okrem toho aj názvami dvoch kolmých ulíc, ktoré sa nachádzajú hneď pred a hneď za požadovanou adresou. Na doplnenie slúži názov štvrte a, samozrejme, mesto. Typická havanská adresa preto môže vyzerať takto: Malecón 34 entre Luz y Colón, Centro Havana, La Havana.

Poďme ale naspäť k našej jazde taxíkom. Taxikár nás vozil hore-dole po štvrti, kde sa mali dané pamätihodnosti nachádzať, ani za nič však nevedel nájsť tú správnu ulicu... pýtal sa ľudí, tí samozrejme nevedeli, pýtal sa policajtov, tí ho posielali z jednej strany na druhú :) Po jednej takejto zastávke, keď sa chystal naštartovať, zistil, že kľúčil sa mu v zámke zasekol a nejde otvoriť. S Martinom sme už videli všetkých svätých a keď skrutkovačom zámok vylamoval a stoicky konštatoval, že to je ako scenár filmu, napadli nás vskutku filmy všelijaké... v žiadnom z nich to ale s unesenými turistami nedopadlo dobre.

Našťastie všetko dobre dopadlo a s pomocou všetkých možných pomôcok sa nám nakoniec podarilo dostať na miesto :) Po návrate do centra sme sa rozhodli trochu prejsť a užiť si havanskú atmosféru. Na naše prekvapenie sme sa aj v horších štvrtiach mesta (t.j. prakticky všade okrem asi dvoch centrálnych ulíc a spomínanej bohatej štvrte) cítili pomerne bezpečne a miestni ľudia boli veľmi priateľskí (mno, taxikári až príliš).

Ďalší deň sme si prezreli hlavnú turistickú atrakciu v Havane - Plaza de la Revolución (Námestie revolúcie). Ide o obrovskú prázdnu vybetónovanú plochu, podstatne väčšiu ako bratislavské SNP, kde sa predtým uskutočňovali sprievody a manifestácie. Okolo sa nachádza Veža Josého Martí (múzeum kubánskeho národného hrdinu, básnika, ktorý sa nechal na začiatku Kubánskej revolúcie koncom 19. storočia zastreliť a považuje sa za symbol kubánskej nezávislosti nielen od Španielska, ale aj od ostatných mocností - a.k.a. USA), sídlo kubánskej tajnej služby s podobizňou Che Guevaru (Fidelov priateľ a revolucionár, ktorého zastrelila CIA v 60. rokoch v Bolívii).

Následne sme sa rozhodli trochu si zájsť na pláž a keďže najbližšia použiteľná sa nachádzala v neďalekom mestečku Guanabo, pobrali sme sa tam. Našli sme taxík (resp. taxík si našiel nás, lebo ako som už hovoril, taxikári sú na Kube výnimočne proaktívni a akonáhle vidia človeka kráčať po ulici, začnú sa pristavovať a vykrikovať: "Taxi, my friend") a za asi 20 eur sme sa odviezli do mestečka. Taxikári sú tu inak skutoční obchodníci: počas polhodinovej cesty nám ponúkol, že nás zavezie na obed k bratrancovi, ktorý vlastní reštauráciu, ubytovanie nám vybaví u tety, ktorá vlastní hostel a k tomu nám chcel ešte vybaviť aj "Lady for tonight". Na naše protesty reagoval nechápavo, ba priam až urazene, že nechceme využiť jeho (bezpochyby špičkové) dohadzovačské služby. Inými slovami Kubánci sú do veľkej miery závislí na prísune valút a turisti sú ich poskytovatelia. Nie je to nič prekvapujúce keď uvážime, že napríklad mesačný plat učiteľa na Kube dosahuje okolo 8 eur (a cenová úroveň je tam, ako sme už písali vyššie, v zásade porovnateľná s našou).

V Guanabo sme sa ubytovali na hosteli a išli sa hneď okúpať do večerného Karibiku. Zážitok to bol úžasný, more bolo teplučké, akurát v diaľke sa niekde nad oceánom blýskalo. Po vykúpaní sme sa pustili na asi polhodinovú cestu naspäť mestom. Tam sme našli prvé miesto, kde brali aj domácu menu (CUP) - rovno sme si kúpili chlieb za 10 pesos a posilnení išli spať. Ďalší deň sme sa ešte trochu poobzerali po pláži, kde sme boli v noci predtým... dojem trochu pokazili mŕtvoly rôznych živočíchov ležiace pri príbojovej čiare. Išlo najmä o ryby, nejaké vtáky, ale svojím dielom prispel aj túlavý pes. Potom sme sa presunuli do ďalšieho mestečka na programe s názvom Matanzas. Tam sme sa tiež prepravili taxíkom, lebo autobusy tým smerom išli iba z Havany a nechcelo sa nám kvôli tomu pol dňa cestovať. Po hodine cesty sme boli na mieste. V messtečku sme zostali pár dní a užívali si miestne slnko. Zaujímavosťou bolo námestie pokryté hrubým nánosom vtáčieho trusu. Cez deň sme si jeho výskyt nevedeli vysvetliť, ale za súmraku, kedy sa na stromy po okrajoch námestia zniesli mračná škriekajúcich vtákov, sa všetko vysvetlilo.

V Matanzas sme tiež stretli chalana z jednej zo stredoamerických krajín, ktorý tam študuje medicínu. Hovoril nám, že sa mu kubánsky systém štúdia medicíny celkom páči. Trochu sme pokecali a treba povedať, že v mori Kubáncov to bol asi najpríjemnejší rozhovor počas celej cesty. Z Matanzas sme sa rozhodli cestovať do najvýchodnejšieho bodu našej cesty, do mesta Camagüey. To sa nachádza asi v dvoch tretinách ostrova smerom na východ od Havany. Keďže išlo už o dlhšiu cestu trvajúcu okolo 6 hodín, rozhodli sme sa využiť miestnu hromadnú dopravu. Na vlaky sme si netrúfli, tak sme išli autobusom. Tie sa delia v zásade na dve skupiny: autobusy s lístkami za kubánske pesos (bez klímy, kde sú ľudia natlačení ako sardinky) a autobusy Viazul s lístkami za konvertibilné pesá (s klímou, ktorá pracovala cezčas - preto sa tieto busy vtipne volajú Fríazul). Dostať lístok na kubánsky autobus ale nie je až také jednoduché, ako by si Európan myslel. Keďže žiadne online rezervačné systémy neexistujú, sú len dva spôsoby, ako si lístok zaobstarať: buď si ho kúpiť deň predtým (niekedy sa dá aj pár hodín pred) alebo potom čakať až kým nepríde autobus. To má však tú nevýhodu, že nikdy neviete, či ešte budú voľné miesta.

Preto sme prišli v Matanzas na stanicu už o deň dopredu a spýtali sa, kedy odchádza bus do Camagüey. Vysoko nepríjemná a očividne "proklientská" štátnozamestnanecká teta nám odvrkla, že ďalší deň o 13.00. Lístky nám už nevedela predať, tak sme mali prísť nasledujúci deň okolo obeda. To sme aj urobili, lenže na náš úžas nám teraz iná teta povedala, že taký autobus nechodí a že máme čakať až do šiestej večera. Lístky už, samozrejme, tiež neboli, tak sme strávili nasledujúcich pár hodín čakaním neďaleko prístavu. Sadli sme si pod dva stromy, ktoré poskytovali v obednej horúčave aspoň trochu tieňa, a čítali knižku. O tom, že tieň, ktorý stromy poskytovali, nebol dokonalý, sme sa presvedčili pomerne skoro, kedy sa už večer hlásili o slovo celkom slušné spáleniny od slnka :)

Keď nastal večer, išli sme opäť na stanicu. Po príchode autobusu sme však na naše sklamanie zistili, že všetky miesta v ňom sú už obsadené. S niečím takým sme sa ale nechceli zmieriť a ukecali sme šoféra, aby nás vzal aspoň dozadu do autobusu, na miesta pre batožinu. Samozrejme, všetkým zúčastneným bolo jasné, že 50 CUC za každého z nás putovalo šoférovi do vrecka, ale pri vidine ďalších 24 hodín čakania sme ani neprotestovali. V Camagüey sme si opäť pozreli mesto, kúpili nejaké pohľadnice a pomaly sa pobrali na cestu späť do Havany. Život nám však v tejto chvíli začali spríjemňovať už aj isté gastrointestinálne problémy, ktoré nás opustili až po našom odchode z ostrova. Čo ich spôsobilo, nevieme, ale podľa informácií od ľudí, ktorí na Kube boli, ich tam má skoro každý... možno náš žalúdok už nevie stráviť Fidelov systém :) V každom prípade sme tu mali možnosť niekoľkokrát navštíviť verejné toalety a ich podobnosť s tureckými záchodmi asi nebola len čisto náhodná.

Po návrate do Havany sme sa išli pozrieť na ďalšie turistické miesta ako je Malecón (havanské nábrežie - inak dosť špinavé a strašne zapáchajúce mestskými splaškami), Plaza de Armas (jeden veľký bazár s knihami, suvenírmi a inými potrebnými vecami). Tu sme kúpili kamoške knižku od Márqueza, ja som si kúpil tiež niečo na čítanie a zaobstarali sme si tiež kubánsku vlajku. Následne sme sa prepravili do samotného centra, kde sme si pozreli barokovú budovu baletu a monumentálne Capitolio. Akonáhle sme však skĺzli o ulicu ďalej, uvítala nás opäť typická havanská špina a ošarpanosť. V centre sme zostali až do večera, kedy sa bary začali plniť živými kapelami hrajúcimi najväčšie hity od Buena Vista Social Club (hlavne Chan Chan a Comandante Che Guevara). To však nebolo všetko. Ulice a okraje chodníkov sa zároveň začali plniť devami pochybných mravov a veku, ktorý sa pohyboval niekde v strede pásma mladistvosti. Podobne ako taxikári, aj tieto dámy sa tvárili nanajvýš urazene, keď sme ich celkom jednoznačný signál "pssst, pssst", resp. "Hey, Joe, where are you from?" celkom ignorovali. Niektoré to brali ako signál toho, že možno preferujeme inú vekovú kategóriu a narýchlo sa vracali aj s "mladšími sestrami". Napriek tomuto zážitku sme sa vybrali ešte do večierky kúpiť nejakú vodu. Bolo už slušne po polnoci a na naše počudovanie stála pred nami v rade staršia pani aj s tromi dievčatami, odhadom desať až dvanásťročnými, s veľmi výrazným make-upom. Naše podozrenie ohľadom pravdepodobnosti obchodného a nie rodinného vzťahu medzi staršou paňou a dievčatami potvrdila jej platba pomocou 100 CUC bankovky - a zároveň tiež odhalila, že biznis je to na Kube skutočne lukratívny. Potom nám už bolo jasnejšie, aký je asi jeden z pilierov kubánskeho hospodárstva.

Za spomenutie tiež stojí hostel, v ktorom sme tu bývali. Išlo o černošský párik. Izba bola OK, ale čo nás strhlo z nôh boli raňajky. Plný stôl ovocia (ananás, papája, guayava, banány, mango), masla, buchtičiek, salámy, syra a džúsu sa jednoducho nedal zjesť. Z Havany sme sa následne presunuli do mesta Pinar del Río na západe krajiny. Tam sme navštívili tabakovú plantáž. Miestny sprievodca nám podal vynikajúci interaktívny výklad v excelentnej angličtine (asi najlepšej, akú sme na Kube počuli). Dozvedeli sme sa o tom, ako sa tabak seje, ako sa listy v rôznej výške jednotlivých rastlín využívajú na rozličné účely (ako vnútro cigary a jej obal), ako prechádzajú fermentáciou, ako sa šúľajú cigary apod.

Z Pinaru sme sa potom presunuli do mestečka Viñales ležiaceho na okraji rovnomenného národného parku. Najskôr sme okúsili miestnu nie príliš vábnu gastronómiu v štátnej reštaurácie so štátnou obsluhou, štátnou kvalitou jedla, štátnym rozsahom jedálneho lístka, ale súkromníckymi cenami. Ubytovanie bolo skvelé, Martin si našiel na streche domu miestečko na vyfajčenie niekoľkých cigár, ja som si zasa po dočítaní svojho Zsapkowskeho požičal jeho knihu Nórske drevo (veľmi fajn - taká holdenovská). Podvečer sme sa ešte zastavili na miestnom ihrisku, kde sa práve odohrával volejbalový zápas. Posadili sme sa na chvíľu a pozreli sa na ich vôbec nie zlú hru. Nasledujúci deň sme sa ráno vybrali na koňoch prezrieť si národný park. Koníky boli poslušné a my sme sa asi za hodinku dostali k oddychovému bodu. Ponúkli nás kokosovým mliekom a pokúsili sa nám predať cigary a kávu :) Odtiaľ už bol len kúsok k vchodu do jaskyne. Celý národný park sa totiž skladá z krasových útvarov. Pred jaskyňou sme sa stretli s ďalšími turistami, ktorí čakali na vstup. Okrem iného sme zbadali kubánskeho sprievodcu, ktorého sme deň predtým sledovali na dedinskom volejbalovom zápase. On nás tiež spoznal, tak sme sa dali do reči. Sprevádzal tam akurát troch Nemcov - chalanov čerstvých bakalárov, čo si trošku vyrazili do sveta.

Spolu so sprievodcom sme vstúpili do jaskyne. Tam bolo najväčšou atrakciou prírodné podzemné jazero, v ktorom sme si mohli zaplávať. Voda mala asi 20 stupňov, čiže bola ešte znesiteľná. Po jaskynnej akcii sme sa vydali na spiatočnú cestu. Kôň jednej z holanských turistiek, ktoré išli s nami, si v pravidelných intervaloch zaumieňoval, že sa pôjde nažrať do priľahlého kukuričného poľa, a to bez ohľadu na zúfalé protesty jeho jazdkyne a hurónskeho rehotu nás ostatných. Problémom bolo, že asi v polovici nás zastihol popoludňajší lejak - v tomto období nič výnimočné. Aj napriek poklusu koní a výskaniu na nich sediacich turistiek nás lejak premočil do nitky. Odniesol si to hlavne môj pas, ktorý bol ako vypratý. Skryli sme sa do stánku s občerstvením, kde nám ponúkli okrem jedla a drinkov aj mamoncillo (tropické ovocie rastúce v trsoch s kožovitým obalom). Keď prestalo pršať, vrátili sme sa domov, kde sme po pár hodinách prekvapení zistili, že slovenské pasy sú celkom kvalitné a po vysušení nadobúdajú svoju pôvodnú podobu.

Večer sme ešte s Martinom vybehli do mesta, kde sme stretli kamarátov Nemcov aj s ďalším chalaniskom, ktorý stážoval v Dominikánskej republike. Bolo zaujímavé počúvať, ako ju opisuje z pohľadu Európana - ako miesto, kde takmer nič nefunguje, kde je bordel a chaos. Ešte zaujímavejšie bolo porovnať tento popis s popisom od kamaráta, ktorý do Dominikánskej republiky prišiel po niekoľkomesačnom pobyte na Haiti. Jeho pohľad bol úplne opačný: v porovnaní s Haiti tam vraj všetko úžasne funguje, je tam poriadok a bezpečno. Asi toľko k relativite ľudského vnímania.

Po spätnej ceste do Havany nám ešte zostalo trocha času, tak sme sa rozhodli ešte raz navštíviť pláž v Guanabo. Tam sme okrem starých známych vecí vyrušili miestnych chalanov skáčúcich z mosta do (poriadne špinavej a páchnúcej) rieky. Boli úplne spontánni, nechali sa fotografovať a ešte sa z toho aj tešili :) Následne sme sa vydali do poslednej destinácie nášho výletu - pláž Varadero. Keďže cesta na Varadero vedie popri Matanzas, rozhodli sme sa ho ešte raz navštíviť a stretnúť sa s naším stredoamerickým kamošom. V Matanzas sme tiež našli na námestí super hotel, ktorého bar bol vítaným útočiskom pre Kubou unavených Európanov (hneď po tom , ako sme barmana naučili, čo to je Virgin Mojito). Stihli sme ešte navštíviť jed(i)nu miestnu reštiku s názvom Aténa - kvalitou zodpovedala slovenským reštauráciám spred 20 rokov :)

Po príchode na Varadero sme si ledva našli ubytovanie, lebo hostely už boli pomerne plné. Nakoniec sa podarilo a vydali sme sa na pláž. Tá bola plná ľudí, ale omnoho čistejšia ako pláž v Guanabe. More bolo štandardne teplé, piesok krásne biely :) Problém nastal večer, kedy na Varadere zdochol pes. Zábava pravdepodobne existovala len v hotelových komplexoch, ale tam sme nemali namierené. Prešli sme teda asi 20 blokov, až kým sme nenarazili na podnik s priliehavým názvom Calle 62. Nebolo to nič moc, ale aspoň sa tam dalo sadnúť a niečo si objednať. Samozrejme, k podniku patrili aj živé kapely, ktoré vždy po skončení vystúpenia chodili pomedzi ľudí a vyberali za koncert - keďže každý "koncert" trval asi 20-30 minút, pripomínalo to skôr pouličné žobranie. Ďalší deň sme sa vybrali pozrieť na druhý koniec Varadera, kde sa nachádza plytký jaskynný komplex. Zaujímavý je koreňmi fikusov, ktoré do neho prerastajú cez strop jaskyne, ako aj niekoľkými druhmi netopierov, ktoré ho obývajú. V jaskyni sa údajne nachádzajú aj indiánske maľby, aj keď laickému oku pripadali skôr iba ako turistická atrakcia. Následne sme sa ešte prešli prírodným náučným chodníkom a išli naspäť na hostel.

Nasledujúci deň sme sa vrátili do Havany, tam sme si ešte prešli niekoľko suvenírových obchodov, kúpili zopár cigár a fliaš rumu a vybrali sa na letisko. Odlet bol bezproblémový, pri čakaní sme stretli ďalších českých turistov, takže sme s nimi prekecali zvyšný čas do odchodu lietadla. Cesta naspäť bola tiež s medzipristátím v Madride, do Viedne sme prileteli večer a keď sme na páse zbadali aj našu batožinu, odľahlo nám a tešili sme sa so super výletu :)

Viac fotiek v galérii.


nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Kuba














Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Rok v Kolumbii 10.8.2010

V Kolumbii, presnejšie v meste Manizales, som strávil takmer presne jeden rok, od 13. decembra 2007 do 17. decembra 2008. Náplňou mojej práce bolo starať sa o finančný manažment projektov pre miestnu nemocnicu patriacu Červenému krížu a zúčastňovať sa programov zameraných na prácu s detskými pacientmi. Celá stáž sa uskutočnila prostredníctvom organizácie AIESEC, v ktorej som bol aktívny aj počas pobytu v Kolumbii. Počas tohto obdobia sa mi podarilo navštíviť rôzne miesta krajiny, zažiť viaceré viac či menej vtipné dobrodružstvá a najmä zoznámiť sa s množstvom úžasných ľudí.

Zážitky z Kolumbie sú rozdelené do 4 podstránok:
  • Čo sme sa zatiaľ v Kolumbii naučili - zaujímavosti a pre nás možno prekvapujúce fakty o kultúre a života v Kolumbii rozčlenené do niekoľkých podkategórií
  • Rozprávky starej matere - Krátke faktografické článočky o rôznych aspektoch Kolumbie ako takej, od histórie najväčších miest, cez genézu hymny až po gastronómiu a demografické zloženie obyvateľstva
  • Archív december 2007 / jún 2008 - Prvá časť archívu článkov s jedno-, resp. dvojtýždennou periodicitou zachytávajúca moje zážitky, opisy a dojmy zo života v krajine
  • Archív júl 2008 / december 2008 - Druhá časť archívu článkov s jedno-, resp. dvojtýždennou periodicitou zachytávajúca moje zážitky, opisy a dojmy zo života v krajine
Na pravej strane sa okrem toho v jednom z modrých blokov nachádza 29 fotogalérií, v ktorých je možné pozrieť si tie najzaujímavejšie fotky z celého pobytu. Prajem príjemné čítanie a pozeranie a dúfam, že vo vás tento blog prebudí zvedavosť spoznať Latinskú Ameriku - a konkrétne Kolumbiu - aj osobne :)


<< zobraziť staršiu diskusiu (staršie články z 10/2017 na konci stránky)
>> schovať staršiu diskusiu (staršie články z 10/2017 na konci stránky)


kacicka hovorí:
hola ;)

a bude aj matros? ;))
peto reto hovorí:
nazdar

no jasne, uz mam vybrate obrazky, dneska vecer sa ich tam pokusim dat a pridat aj nejake pokecy... Dufam, ze budes stranku pravidelne checkovat :)
oo hovorí:


kde su tie fotky a animacia?
peto reto hovorí:
fotky

no skus teraz :) uz by mala frcat Kolumbia a Svedsko. Len si pri tej animacii nezabudni pustit zvuk ;)
eldzej hovorí:
hola chico

pekny medailonik si si vystuuhal, chvalim bannery :-) good luck
kevin hovorí:


nooo pekne to tu mas, sme sa pobavili na tvojix fotkax z detstva, heheh (ale v dobrom)...tak sa nam nestrat vo velkom svete:-)
kevin hovorí:
refresh

mas strasny bug, ani ti nejdem hovori aky, myslim, ze prides na to aj sam...
peto reto hovorí:
bug

hehe, viem, musim sa na to este cez tyzden pozriet :D Zatial to musim odstranovat rucne. Este je to stale v procese :D
kacicka hovorí:
???

chlapci,co je bug? (no a ten matros teda bude?) :)
Smogra hovorí:
no fiha

jeeej, gratulujem k vizam americkym a na bugy kasli (aj tak ziadne nevidim a to som akoze aj refreshla a pohoda, este aj fotky ako bejby si funguju), vsak hlavne ze ide stranka a mame co pozerat. pekny let! a chovaj sa slusne, ako spravny praktos ci stazista ci intern ci aka je teraz aktualna @ terminologia. }:-)
stanley hovorí:
bug

bug je nejak chyba v prehliadaci, ale mco by om sa s tym nezaoberal. petooooooo, ako zijes?
peto reto hovorí:
budem slusny

jasne, nebojte :) budem pit s mierou, fajcit iba nenavykove latky a budem celkovo slusny :)
peto reto hovorí:
bug

no, uz by to malo byt opravene. Mozete refreshovat do sytosti :D
mato F. hovorí:
budem slusny

no to dufam,ze ta tam odnaucia konecne pit tolko kofoly ;) prajem stastnu cestu a vela super zazitkov v kolumbii,ale nezarob si podozrivo vela peniazkov,vies ked povies ze si si ich doniesol z kolumbie,nie kazdy ti musi uverit ze to neni z takych selijakych obchodov s navykovymi latkami :D caaaaff
Kubo hovorí:


petulo petulo drzim ti tam palce a ked uz tie omamne latky nebudes uzivat aspon posielaj na slovensko pred NDK bude treba.papa
peto reto hovorí:
dik

caute chalani, dikes :) budem sa snazit zostat v chudobe (a myslim, ze s tym platom to az taky problem nebude :D ). Neviem, ci sa mi podari NDK timu nieco pekne na ukludnenie poslat (balicek z Kolumbie-hehe), ale mozno zvysok LCcka by sa mohol postarat :D
pepka hovorí:


Peto, mucho suerte!!:) davaj si pozor na vela dobreho jedla a krasne kocky :) a na vianoce sa moc neopi ;)
Lubor hovorí:


Peťo, nech sa ti tam darí a v poriadku sa vráť, ale hlavne si to tam uži, bude to zážitok na celý život (a spomínajme na štokholm :-))
peto reto hovorí:
dikes

Budem sa snazit :)
palo g hovorí:
nedaj sa

len tolko, davaj si pozor, to len v americkych filomoch tam pista seagal robi poriadok s mafiou, ty sa vyhni vsetkym zivlom. pohodovu cestu a vela stastia.
oo hovorí:


dosli sme domov o 23_30, celou cestou prsalo. Brrrrrr. Ako to, ze len jedno koliesko? Co ho dopsuli? Cauko, stastny let
peto reto hovorí:
let

cau cau, hej to koliesko niekde po ceste odpadlo :) ale zasa taky problem to nie je, lebo ten kufor ide aj na jednom a najhorsie je ho drzat v ruke, lebo je tazky; taha sa celkom OK.
miso krcmery hovorí:


drzim palec peto a pozdravuj odo mna good old dixieland ekd budes tranzitovat cez atlantu.
ata hovorí:
cestou-necestou

myslime na teba a dufame ze dobre doletis, pobudnes a priletis spat. pa.
nesto hovorí:
pozdravy

zdar pjotr, zdravime a drzime palce aby si sa v zdravi dostal do bogoty a mohol tam ochutnat tie miestne "speciality" odkedy si pridal posledny prispevok... tak ziaden iny nefunguje.... mas tam chrobaka...
FlashG hovorí:


Reto ruleZ, drz sa chlape
oo hovorí:


Ak som dobre dovidel na letisko v Mani, mal by si uz byt tam. Tak budem cakat na podrobnu spravu a hodnotenie cesty. Cauko
peto reto hovorí:
Manizales

Zdravim vsetkych. Dixieland som pozdravil a doleteli sme tiez v pohode :-). Podrobnu spravu sa pokusim napisat zajtra, musim si kupit adapter na notas :-) Na chrobaka sa tiez kuknem...
peto reto hovorí:
chrobak

No, ja som to skusal a mne ide vsetko... Co konkretne ti neslo? Niekedy treba trochu pockat, kym sa 'zaoblia okna' a vtedy to pomalsie reaguje :-)
kacicka hovorí:
manimani

ahoj ;) zdravim daleku comlumbiu :) ja idem za par minut na prednasku, ale stranku checkujem tak 3-4x za den :) tesim na nove spravy papa a posielam tu najvacsiu pusu a hug ake si vies predstavit. S.
aa hovorí:


no co jako. Startujem, moj dopravy prostriedok je pripraveny.Tak napis aspon ci mas batozinu
peto reto hovorí:
co a ako

Upravil som nejake veci, takze by sa stranka mala nacitavat trosicku rychlejsie (nemala by na taky dlhy cas "zamrznut") a nemala by byt taka narocna na procesor :). Okrem toho sa uz do fora mozu pisat aj bodkociarky a refreshovat bez toho, aby sa prispevok pridal dvakrat (Len prosim nedavajte do prispevkov "rury") :D. Inak, mam sa super, akurat som prvy den v robote, batozinu mam, dneska vecer sa pokusim napisat normalny clanok, tak sa zajtra teste :)
Saki hovorí:
aaahoj

No cica widim ze si sa zabyval, akurat mi je divne ze nikde nespominas arepu!!!joj a btw...ten taxikar co ta zviezol za 30 000 ta strrrrasne obtiahol,z jedneho konca bogoty na druhy to nikdy nestoji viac jak cca 17 000,ale som rad ze sa ti paci...a ak si este nebol tak na santander je tienda co sa vola empanadas paisas...musis skusit s vinagretovou omackou...pozdrawuuuuuj cmuck Sakinko&Dianita
peto reto hovorí:
RE: aaahoj

No nazdo :) Hehe, no, to som si isty, ze ma obtiahol... rovnako ako ten typek, u ktoreho 2 minuty hovoru stali namiesto 400 pesos 10.000 pesos :D Ale s tym sa pocita... turistu treba obrat o nadbytocne prostriedky. Inak, arepu samozrejme papame skoro kazde rano a normalne mi chuti. A v tiende empanadas som bol, lebo v podstate byvam na Santander, byvam na Santander, predtym som 2 dni byval v Cable, takze som to mal vsetko po ceste :D Drzte sa zatial :) peto reto. PS. Pocuvam tu na teba same chvaly :D
blondinka hovorí:
Cau piitr

Tak vidim, ze srsis stastim, co znacii, ze ti ten ibubrofen nebude treba :D:D:D vela zdaru zatial
peto reto hovorí:
RE:blondinka :D

Nazdis :) No ved pockaj, zatial som tu len 6 dni. Uvidime, co bude tak o 2 mesiace :D Zatial ho mam odlozeny na bezpecnom mieste :)
Saki hovorí:
Re: aaahoj

Pocuvas na mna chvaly, to je divne...mozes mi to napisat do sukromneho mailu? sakinko@gmail.com ak by si nahodou nevedel co ty ale urcite vies...a neboj co sa tyka arepy aj mne chutila prvy tyzden...ale to prejde!inak vies comu sa este howori arepa? :-P drz sa cica...cmuck
smolo hovorí:
ola

retkovsky, vidim na fotkach, ze nam zacinas priberat!!! :D nicht schlafen :D
kacicka hovorí:
re: ola

Ale Smolo, ved vies ze fotky rozsiruju :) Pepko, alles ok :)
peto reto hovorí:
re:ola

Akoze bracho, to vobec nie je stravou... To je preto, ze tu sme v nadmorskej vyske 2200 m a je tu preto nizsi tlak vzduchu, co znamena, ze clovek sa zvnutra trochu nafukne... ale neboj, ked dojdem na Slovensko zasa pekne sfuknem :D :D :D
oo hovorí:
bacha

to si ale musis davat sakra pozor, ked pojdes do volajakej vysokej budovy, aby si neprisiel o gombiky na gatiach
peto reto hovorí:
feliz navidad

stastne a vesele vsetkym :)
stastne a vesele hovorí:
kacicka

Aj ja sa pripajam, feliz navidad vsetkym ;)) a hlavne tebe pepko ;) papa a dufam ze kapusticka bola mnami mnam :)
Mirka hovorí:
vesele Vianoce

Vesele Vianoce v Kolumbii zelam:) vela special zazitkov;)
RadoL hovorí:
Ahoj!!!!

Ahoj, trafil som na stranku, mas to super, drzim palce, stastne a vesele a pekny novy rok
peto reto hovorí:27.12.2007, 13:44
nova funkcia

Prajem prijemny prvy povianocny pracovny den... My tu pracujeme uz od vcera :) Na forum nam pribudla nova funkcia, takze uz budeme vediet, kedy kto co napisal :D Starsie clanky nikam nezmizli, len su schovane dole pod forom. Staci kliknut na link a zazracne sa objavia :) ET pozdravuje domov :)
peto reto hovorí:28.12.2007, 15:25
optimalizacia

Hello :) Stranka by mala byt teraz optimalizovana aj pre IE6 a Mozillu (IE7 je default). Operu a pripadne aj Netscape skusim vybavit dnes vecer. Stastni majitelia spomenutych browserov, dajte mi pls. vediet, ci vam nerobi nejake sprostosti :D So zelanim stastneho noveho roka :) peto reto.
Michal Duchoň hovorí:28.12.2007, 15:53
nazdarek

Sevas Peťo, tak pozerám že sa tam celkom bavíš,dufam ze sexi šatôčky s tangáčmi ti boli tak akurát..:).. kua tu je zima ako v ruskom filme... pekný zvyšok roka prajem. Mišoo
peto reto hovorí:28.12.2007, 16:23
RE: nazdarek

Cau Misko :) Jeej, dik :) No, musim povedat, ze sa fakt nenudim... aj vcera sme boli na jednej Birthday party, len skoda, ze to bolo pre chalana, lebo pre babu by som mal prihodny (cerveny sexi) darcek :D Tu zimu vam tak napoly zavidim, napoly nezavidim... my tu mame cca. 20°C a poobede kazdy den prsi. Drz sa a stastny novy rok :)
oo hovorí:28.12.2007, 16:49


Cauko, tu je inverzia ako blbec, ale na Holiach je vraj uzasne. Zajtra mozno vyrazime.Este sa ozvem. Drz sa.
daniel londoño Armenia hovorí:29.12.2007, 04:56
I like your blog

peto, nice pictures, nice stories, but I think that everybody wants to see in this pictures one of you using the sexy pijama. just kidding really nice christmas, was a real pleasure to have you here with us, a friend of katka is also part of our family, so please feel free to come here anytime you want. good luck with colombia.
peto reto hovorí:29.12.2007, 18:46
RE: I like your blog

Hola Dany :) Muchas gracias. Era un placer compartir la Navidad con ustedes. Para verme en los medios rojos hay que emborracharme primero y eso no es facil, pero ustedes tienen un ano entero para intentarlo :D PS: Como leiste el blog si esta en Eslovaco?
oo hovorí:01.01.2008, 03:55
1.1.2008 03.52

Cauko, tak si idem lahnut, lebo ma rano caka odpisovanie.Zatial ti neviem zodpovedne povedat, ktora stranka sa mi viac paci, ale rychlost nacitania prvej stranky urcite hra dolezitu rolu. Lebo my, ludia, sme netrpezlivy.:) Tak ti prajem este 2 hodiny prijemneho a veseleho Silvestra, a samozrejme, vsetko len to najlepsie do noveho roku.
oo hovorí:01.01.2008, 09:18


samozrejme,ze netrpezlivi :::)))
Dendo z Lentilkova hovorí:01.01.2008, 11:51
PF 2008

Peto tie dve zeny nie su az take zle,aj ked sa tu prepijalo od rana, ked prisli, nezabili lopatu nikoho, lebo sme ju schovali. Inac ta pazdravujeme a hlavne ja Denis Liner drz sa.
peto reto hovorí:02.01.2008, 13:08
RE: PF 2008

Nazdo :) No, vidim, ze ste tam mali celkom veseleho Silvestra, hehe :) Vsetko dobre do noveho roka a pozdravujem vsetkych :)
eldzej hovorí:02.01.2008, 13:15
PF @))*

hadam si odhalil tu trosku kryptografie Retko, tak vsetko naj v Novom Roku, prave sedim v praci a kocham sa tvojou webkou :-)
dzurko hovorí:02.01.2008, 18:46
stastny novy rok

ahoj petko, tesil som sa na to kedy si najdem cas precitat si tvoj blog. Totiz tusil som, ze ma tu cakaju poriadne pikosky od Majstra Peta-Reta :) Dobre som sa bavil citanim riadkov...ale aj fotkami. Neviem sa dockat videa kde uvidime teba excelentne tancovat latino tance :) BTW, vsetko najlepsie v novom roku...vela trpezlivosti so psou terapiou:)
peto reto hovorí:02.01.2008, 20:39
RE: stastny novy rok

Cau Dzurko :) hehe, som rad, ze sa ti paci. Musim povedat, ze si tu uzivam kopu srandy, a zatial na mna este nejake kulturne soky nedolahli (a to som dnes stravil doobedie vybavovanim zdravotnej poistky :D). Uvidime ako bude o mesiac. Drz sa zatial a pozdravuj vsetkych :) PS. To video ako tancujem salsu by mohlo byt coskoro, lebo mi tu nikto neda s tym pokoj, ale excelentne, tak toho sa asi nedozijeme :D
peto reto hovorí:02.01.2008, 20:41
RE: PF @))*

No nazdo Mr. Eldzej :) Vsetko dobre do noveho roku aj tebe a pozdravuj vsetkych z #!@A :D PS. Neodpustim si: ako ide diplomovka :D :D :D ?
peto reto hovorí:02.01.2008, 20:45
RE: Dendo

Cau Denisko, som rad, ze si napisal a ze tam davas na celu veselu spolocnost pozor :) Nas silvester bol tiez vesely a trval az do osmej vecera nasledujuceho dna, takze metlou by sme si zasluzili skor my :D Maj sa pekne a vsetko dobre do noveho roku :}
Dendo z Lentilkova hovorí:04.01.2008, 14:05


Dik ze si mi od pisal vsetko dobre a nech sa ti tam v tej KOLUMBI DARI a pozrel som si to na globuse vsetko dobre DENIS LINER
peto reto hovorí:04.01.2008, 20:20
upravy na stranke

Hello vsetci :) Trosku som upravil to nestastne video, takze je trochu svetlejsie a pri stiahnuti uz nie je postavene hore nohami. Okrem toho uz teraz stranka automaticky detekuje verziu Flash Playera a prisposobi tomu zobrazeny format videa. Stale plati, ze najlepsie je mat Player 8 alebo 9. So zelanim pekneho vikendu, ja :D
Libuša Polerecká s rod. hovorí:06.01.2008, 11:47
Pozdrav

Peťo pozdravujeme ta v dalekej cudzine, prajeme veľa úspechov a krásnych zázitkov. Radi chodíme na tvoju stranku píses zaujimavo a putavo, vela sa clovek dozvie. Aj fotky sú krasne, tak nech ti to vydrzi. Zelame vsetko naj... v novom roku a bud zdravý. Polereckovi
Kubo hovorí:07.01.2008, 09:16


Nazdarek Petulo, neviem preco sa seci kochame tvojou webkou prave vtedy ked sedime v praci alebo by sme mali nieco robit....idem sa este trosku kochat nech nezaostavam..cauko
peto reto hovorí:07.01.2008, 18:46
RE: Pozdrav

Dakujem pekne za pozdrav, zatial sa mi tu velmi paci, tak sa budem snazit priebezne doplnat stranku, nech je co citat. Dufam, ze sa mi tento tyzden podari zajst na bycie zapasy, tak budu aj fotecky. Pozdravujem do TR :)
peto reto hovorí:07.01.2008, 18:49
RE: Kubo

Cau Kubko, hehe, no to neviem, ale kazdopadne ma to tesi :D V stredu by mal pribudnut dalsi miniclanocek, trochu nejake veci poprehadzujem a potom zaciatkom buduceho tyzdna kompletna sprava z Manizalenskeho jarmoku :D Inak, podarilo sa mi konecne krvopotne spravit na stranku tikajuce hodiny, ktore (dufajme) funguju pod vsetkymi hlavnymi browsermi, tak ked sa budete velmi nudit, mozete sa kukat na ne - kazdu sekundu vyzeraju inak :D :D Drzte sa zatial a nech zije NDK :D, p.
peto reto hovorí:11.01.2008, 13:56
nove funkcie :)

Tak, ako ste si mohli vsimnut pribudli nam kvoli rychlosti nacitavania na lavu listu archivy starych clankov. Budem ich tam presuvat zo spodu tejto stranky kazdy mesiac-dva. Dovtedy budu skryte pod odkazom "zobrazit starsie clanky". Okrem toho nam na pravej liste pribudlo zopar zakladnych udajov o Kolumbii a ministranocka s hymnou (slova aj hudba). Dalej by uz mali fungovat aj v inych prehliadacoch ako IEx zvuky "kliknutia" pri prechode na inu sekciu v menu vlavo. Skuste overit a dajte spatnu vazbu :=)
oo hovorí:11.01.2008, 18:34
fajnove

Petik, je to fajnove, len mne to momentalne neprepocitava meny. Viac v maile, cau.
Milos hovorí:13.01.2008, 23:24
hola amigo!

Cauko Peto! Prave listujem konecne tvojim blogom, veru mas to tu prepracovane...ale super citat tvoje zazitky:) Poriadne si tam uzi tento rok! adioooos, milos
peto reto hovorí:15.01.2008, 13:13
RE: hola amigo!

Cau Milosko :) dik, no, snazim sa tu zatial vytrieskat z tychto sviatkov, co sa da, lebo uz sa koncia a po mesiaci oddychu sa zacina tvrda praca :D
peto reto hovorí:16.01.2008, 14:02
videa a tak

no, uz je to vsetko uploadnute, len teraz pozeram, ze pod IEx6 nejdu... skusim sa na to pozriet a zatial, ak mate, pouzite IEx7 alebo iny prehliadac :D
st@n hovorí:16.01.2008, 18:17
Hola chico malo :-)

Cau peto reto, taksom sa konecne dostal aj ja na tvoj bog :) drzim ti palce, nech sa ti paci... len pis a pis a pis co a ako. Tak ciao, St@n
peto reto hovorí:17.01.2008, 15:06
RE: Hola chico malo :-)

Cau Stanko :) hehe, dik, ved pisem, pisem, az sa mi z klavesnice pari :) o tyzden pribudne dalsi clanocek, aj ked uz asi bude menej fotiek, lebo som nafotil, co sa dalo a okrem toho sa so strankou zacinam blizit limitu 200MB :D Pozdravujem SKia :)
ovečka hovorí:18.01.2008, 16:28
ahooooj

no ahoj peto, ale mas kraaaasnu stranku...paraaaaaaaaada :) budem poriadne čítat, ako to funguje u vas v kolumbii :)zatial papa
peto reto hovorí:18.01.2008, 20:28
RE: ahooooj

cau janka :) dik, snazim sa ju postupne dorabat a vylepsovat :D Co sa tyka super ovecky, uz je nahodena ako maskot Mosoviec v sekcii SLOVENSKO a za chvilu bude aj na Wikipedii :) cau zatial, p.
eldzej hovorí:19.01.2008, 12:28
diplomka

caf Pedro, tvoja otazka ma tak vyviedla z rovnovahy ze ma paralyzovala na tyzden!!!! diplomka este nejde, ale uz by som mal pomaly startovat a co hovoris na lokalnych AIESECarov som sa zabudol opytat, socializuju s tebou dostatocne?
peto reto hovorí:19.01.2008, 17:12
RE: diplomka

Hehe, nazdo Mr. Eldzej :D No, s tou diplomkou to bol len taky pich do osieho hniezda -- ved vies, kedy som s nou zacal ja :) Inak, AIESECari su super, vcera sme mali TM-team meeting (som sa trochu zapojil do miestneho @ zivota) a dneska planujeme kino. drz sa zatial, p.
palo hovorí:24.01.2008, 23:09
ziadna zmena:)

Caves Retko...no mas to tu riadne premakane..vidim, ze pokacujes v tradicii prebdetych vecerov a noci skruteny nad klavesnicou a ked neprekladas, tak tvoris.. pekne fotky, najma to chorvatsko:D a aj miniCV..drzim palce
peto reto hovorí:24.01.2008, 23:42
RE: ziadna zmena:)

Cau Pali, hehe, dik, no, ved ma poznas :) Zvyk je zelezna kosela... Drz sa a daj vediet ako v ten pondelok ;)
Mr. Anderson hovorí:27.01.2008, 23:55
kozy ven!

Cawes Petko, tak tomuto sa hovori blog - super clanky, pravidelnost, obrazky, komentare :-) U mna secko v pohode, len skus prosim Ta niekedy pripravit specialny clanok pre 312, ktory bude rozoberat iba tieto veci: kolumbijcanky a vsetko okolo toho - ci su tam aj bloncky, ci tam baby velmi zarastaju, ci su ukecane, hlupejsie ako tu, povolnejsie ako tu, aktivnejsie...ake su miestne specifika, ceny na ulici a v bordeloch a pod...to vies, lebo mam diplomku "Marketinova priprava vstupu bordelu na zahranicny trh" - takze potrebujem inputy...DRZ SA!
peto reto hovorí:28.01.2008, 16:10
RE: kozy ven!

No nazdar Mr. Botlik :) hehe, dik, snazim sa ten blog udrziavat, tak dufam, ze sa mi to bude darit cely rok, co tu budem :) Myslim, ze spravim nejaky specialny login pre 312 a tam nahadzem vsetky podrobnosti o tejto stranke kolumbijskeho zivota... lebo, ako hovoria miestni AIESECari (hlavne po tom, ako som im vysvetlil, co to znamena v slovencine): "En Manizales hay muchas curvas" :D
hausi hovorí:29.01.2008, 19:03
ahoooj

cau petko, fiiiha, fakt skvela stranka, odkedy som ju pred par tyzdnami objavila tak citam ako odusu, chcekujem vsetky fotky a nemozem sa dosmiat nad tvojim skvelym opisom veci, ludi a co sa udialo/deje.. tie padajuce kravy napriklad nemali chybu :)) maj sa krasne a drz sa.. hausi
peto reto hovorí:29.01.2008, 21:26
RE: ahoooj

no nazdo Hausi :D hehe, som rad, ze sa ti paci (a to som vynechal este niektore vtipnejsie, aj ked bohuzial nepublikovatelne veci) :) co sa tyka fotiek, mame teraz take trosku hluche obdobie, lebo som nafotil, co sa dalo, ale o 2 tyzdne by sa malo ist do Medellinu, tak zasa daco dohodim :D Zajtra pridam novy clanocek, tak zasa bude co citat :) Ty sa inak ako mas?
Juraj - Duri hovorí:29.01.2008, 23:41
Si ma dostal

Cauko Peto! Som sa cez Vianoce dozvedel ze si napokon zakoncil v Kolumbii tak som skoro padol na zadok. Uzi si to tam, Manizales je celkom pekne mesto, vela s tych divokejsich zazitkov mam prave odtial. Feria sa ti vidim pacila :-). Tiez na nej vzniklo par nikdy nepublikovatelnych fotiek :-). Urcite chod na Los Nevados. Inac ak mi vsetko vyjde, v maji sa zberam do Kolumbie, mam par dovodov sa zastavovat v Manizales... . Juraj
peto reto hovorí:30.01.2008, 14:05
RE: Si ma dostal

Cau Duri, hehe, no, zda sa, ze Kolumbia zacina byt novou top destinaciou slovenskych AIESECarov :) Sme tu teraz Katka D., Vafka, ja predtym ty, Petka Dz., Saki... Inak, kopa ludi ta tu spomina a pozdravuje, tak ich pozdravim od teba naspat ;) potom daj vediet, ked budes mat naplanovany nejaky Colombian trip, nieco vymyslime :D
kacicka hovorí:31.01.2008, 22:35
verzia stranky

Mam jednu prozaicku otazku... Kam si maju klikat baby??? Na vtaka? :))))
Dusan hovorí:01.02.2008, 22:38


Ahoj Peto. Pekne sa ti to tu rozrasta :) drzim palce.
miro hovorí:02.02.2008, 01:17
...iba tak...

ahoj Peto, pozeram, ze sa celkom dari.musim urobit nejake catch up reading, lebo tvoris rychlejsie a viac ako sudruh lenin:D FYI...zajtra cestujem na Erasmus do Sieny, tak potom poslem nejake fotosy;) zatim
peto reto hovorí:04.02.2008, 15:50
RE: verzia stranky

Ehm, no, baby, ktore nechcu klikat na vtaka, mozu kliknut na strom -- kazdemu podla chuti :D
peto reto hovorí:04.02.2008, 15:52
RE: ...iba tak...

Cau cau, hehe, no, celkom sa to tu rozrasta, to je pravda... v stredu zasa prehodim januarove clanky zo spodu do archivu na lavej liste, nech sa nam stranka zbytocne nezahlcuje :) Ale ako hovoril Lenin: citat, citat, citat :D Drzim palce na Erasme a fotky urcite posli, mam deficit obrazoveho materialu z domova (to akoze zahrna celu Europu) :)
palo g hovorí:08.02.2008, 00:10
vsetko naj

vsetko najlepsie k vyrociu tvojho vyliahnutia :), hodne stastia a malo problemov. p.
peto reto hovorí:08.02.2008, 14:37
RE: vsetko naj

Čau Pali, díki :D Na počesť môjho vyliahnutia si dnes spravím praženicu zo 4 vajec :) Apropos k tým vajciam, taký miestny kolumbíjsky vtip:
Aký je rozdiel medzi zúčastnením sa a aktívnou participáciou: Stretnú sa sliepka a prasiatko a rozmýšľajú, čo si dajú na obed. Sliepka hovori:
- No, aby to bolo fér, dáme si vajcia so slaninou.
Prasiatko na to odpovedá:
- Nie, nedáme, lebo ty sa na príprave obeda zúčastňuješ, ale ja na nej aktívne participujem.
hehe... ehm... hm...tak nič :D
Ešte raz dík a drž sa zatiaľ :)
FlashG hovorí:10.02.2008, 23:39
hello, too slow

Ahoj Petulo, vidim, ze sa tu na diskusii zucastnuje a aktivne participuje cela kopa znamych, takze sa musim zapojit aj ja. Ale kedze na to momentalne nemam fantaziu, tak len pochvalim tvoju stranku. Ako na taku nesiku ako si ty faakt super pracicka...aj ja chcem take vediet:-)
peto reto hovorí:11.02.2008, 13:20
RE: hello, too slow

Cau Jarko, jaaj, dakujeeem, ty si vzdy vedel cloveka potesit :D Snazim sa tam dohadzovat postupne dalsie veci, takze momentalne mame na vrchu stranky novy valentinovsky banner. Drz sa zatial a nicht zu viel arbeiten ;) peto.
(H)ana hovorí:12.02.2008, 23:01
ciao bello

konecne mam zaplateny internet(fungovanie a spristupnenie wifi je v taliansku velmi komplikovana zalezitost) a konecne som znova in. Pocas tych niekolkych dni co som ostala bez pripojenia mi tvoj blog velmi chybal. Vzdy sa velmi dobre zabavim. Nechapem ako moze byt niekto tak vsestranne nadany...fantasticka stranky, velmi kvalitne a hlavne velmi zabavne prispevky atd. Neprestavaj prosim :-). Nech sa ti v Kolombii dari a hlavne pis, pis, nech je co citat baci e abbraci
peto reto hovorí:13.02.2008, 14:18
ciao bella :)

no, myslim, ze presne viem, o com hovoris, mne sa tu tiez po 2 mesiacoch konecne podarilo na byt dostat internet... o tom, ze internet banking tu v podstate nefunguje, radsej pomlcim :D Diki za pochvalu, budem sa snazit pisat aj dalej pravidelne, nech je co citat :) Inak, cital som si tvoj blog a tak zivo si to vsetko opisala, az som dostal strasnu chut na prosciutto crudo, olivy a fakt dobru pizzu - ach... Myslim, ze ked tu skoncim, pridem ta pozriet :D
eldzej hovorí:14.02.2008, 11:46
alles gut Petko

vsetko naj pedro :-) ako tak citam vidim ze uz sa dostavas systemu pod kozu a pozeras na svet ich ocami :-) nabera tvoja misia nejaky zaujimavy novy smer, alebo uz sa pomaly dostavas do stereotypu? ja mam po skuskach (aj s Kevinom sme clearovali nejake opravakos, ale dobre dopadli ..) no a momentalne si uzivam poslednych 6 tyzdnov v KPMG, s ktorym sa 31.3. nadobro rozlucim :-) caago bello
peto reto hovorí:14.02.2008, 17:56
RE: alles gut Petko

No nazdo Mr. Eldzej :) na jednej strane sa dostavam trosku do stereotypu, ale na druhej strane robime stale nove veci, takze je tiez stale nieco nove -- takze podla mna celkom taky ideal :) Gratulujem ku skuskam (aj Kevovi) :D Drz sa zatial :) p. PS. Co bude po KPMG?
smolo hovorí:14.02.2008, 19:39


nazdar Mr.P stale tu cakame na tvoju postovu zasielku. teraz je vzduch cisty a trh dost prazdny (zhabanie kokainu za 2mld Sk). takze sup sup tesime sa na sneh z kolumbie :D
eldzej hovorí:15.02.2008, 13:30
alles gut II.

bude dufam los stazos AIESECos ... a ked nie tak bude bud doktorandske alebo makacka .... stojim na krizovatke, uvidim ktora cesta sa mi uvolni Kevin - ten siel demonstrativne oslavovat na lyziarsky a uz to bude tyzden co je v liehu :-) caf
ovečka hovorí:16.02.2008, 07:30
sneh

Peťo, dakujem za sneh...neviem ako to robíš, ale napadlo ho asik cm :) kvoooli mne to fakt nemuselo byť :)
ovečka hovorí:16.02.2008, 07:30
oprava

chcel som povedať asik 10 cm :)
peto reto hovorí:18.02.2008, 16:32
pozdravujem 312 :)

No, vec sa ma tak, ze som bol tento vikend v Medelline, aby som zohnal nejaky matros od Escobarovcov, a tam som sa dozvedel, ze ked Pabla zastrelili, cely kartel sa presunul do Cali. Ale nebojte, aj tam skor ci neskor pojdem, tak potom urcite nieco poslem :D Inak, pozdravujem Kevina, len ma strasne mrzi, ze tam nebudem a neuvidim, v akom stave dojde z lyziarskeho :D A Mr. Eldzej, ved ty uz nieco vymyslis, len daj potom vediet, co :D Drzte sa zatial :)
peto reto hovorí:18.02.2008, 16:34
RE: sneh

no, ten sneh sme asi vyprovokovali, ked sme sa boli v Medelline v bazene kupat -- sneh tu bol na nas prikratky, tak nasnezil aspon na Slovensku, ked uz je ten februar :D
carito hovorí:19.02.2008, 03:23
ednacarito@hotmail.com

hola peter... espero estes feliz en Colombia, y que Manizales y Medellin te hayan parecido muy bonitos. Aca eres bienvenido....
peto reto hovorí:20.02.2008, 12:21
RE: carito

Hola Carito :) jeje, muchas gracias, claro que estoy feliz aca, Colombia me parece un país muy bacano y especialmente por haber encontrar tantos amigos aca :)
eldzej hovorí:29.02.2008, 09:12
greeting

ahoj Petko, mam ta pozdravit od pani Bojkovskej :-), ked som bol platit sek tak na teba v dobrom spominala a pytala sa ako sa ti vodi inak situacia stabilizovana, tento tyzden boli 2 drinking akcie ktore sme s banditmi abslovovali, ale to vsetko len ako trening na sobotnajsie LCC (my tam ideme ako party delegates iba na sobotnu noc) neviem ci sa ti to donieslo, novym LCP v BA bude Lucka Paskova .... a breaking news Matko Forro rozmysla nad tym ze by bol finance tak to by bolo asi vsetko, pekny den ti zelam
peto reto hovorí:29.02.2008, 13:29
RE: greeting

No nazdo, Mr. Eldzej :) ze aj ja pozdravujem pani Bojkovsku - na intraku bolo az moc dobre :D A ze pozdravujem aj banditov a uzite si LCC, vsak je to asi vase posledne ako nealumni :)
S Luckou som sa inak rozpraval, s Matom Forrom tiez, tak dufam, ze mu to dneska vyjde - ze mu drzim palce aj takto na dialku :D
My ideme tiez tento vikend na taku obdobu LCC a vsetci do jedneho ma tu chcu opit, tak drzte palce aj vy mne, nech sa im to nepodari :D
Do skakavenia :)
eldzej hovorí:29.02.2008, 23:06
do skakavenia

supis petko, pozdravim vsetkych neboj snahe nechat sa opit urcite odolas, ved nam si 4 roky odolaval ... :-) caaago bello
Sakinko hovorí:01.04.2008, 21:44
Hola

Drahy moj mam taky silny tuch ze aj ty si podlahol sarmu kolumbijskych...hmmm...kras.Dozvieme sa kto je ta stastna?ako sa inak mavas?
peto reto hovorí:02.04.2008, 04:08
RE: Hola

Cau Sakinko :) No ty si teda nejak až moc dobre informovaný... aj mi prezradíš zdroj týchto infošiek, lebo keď už sa gossipy za oceán šíria, tak nech žije globalizácia :D ? Ale aby som elegantne zmenil tému, tak som počul, že ty sa chystáš ženiť a do Kolumbie sťahovať. Čo je na tom pravdy :D ?
P.S. Mám sa tu super... je to skvelá krajina :D
Sakinko hovorí:02.04.2008, 08:39
RE:RE: Hola

Veru dobre si pocul drahy moj. Len tu muime skolu dobacovat a hor sa za atlantik a aj ta svatba je velmi pravdepodobna.Ale aby som sa vratil s5 k teme...poveedz!aspon sukromne na nejaky sukromny ten to mail box.inak dokedy sa ty tam xystas byt byt?a jasne s akou leteckou spolocnostou si sa tam doletel som seba chcel este opytat...Drz sa, CMUCK
peto reto hovorí:02.04.2008, 22:19
RE:RE:RE: Hola

Fuuu, kaamo, tak to gratulujem a kto ze je ta stastna? (ze pozdravujem) :D ... Ja som tu do polky decembra, takze este cca. osem mesiacov. Letel som Deltou do Bogoty a potom Aviancou (www.avianca.com.co). Najviac ma ale zachranila stranka CKM-ky, lebo inde sa rozumne letenky vtedy fakt zohnat nedali. Drz sa zatial :D PS. Manuel Cano ide za nejaky tyzden-dva na staz do Rotterdamu, kde je aj Milos... svet je fakt maly...
Sakinko hovorí:03.04.2008, 10:01
RE:RE:RE:RE:HOLA

Swet je najsamensi, hej o manuelovi viem, ftipne to je, sak som aj kuk jak puk ked som objavil ze z nejakeho prozaickeho duovodu mame milosa na facebooku ako mutual frienda.Takze ckm vravis...oki pozrem. a kde wsade si sa medzipristaval a odkial si vlastne letel? Nuz a kedze ty si sa zase raz vyhol zverejneniu mena tej stastnej tak ti skusim ist prikladom Ta moja stastna sa vola Diana Maritza Cartagena Nunez je bogotcancanka a tak...Cmucik, a posielam cmucik aj vsetkym zvieratkam okolo.Hlavne Kokimu!
peto reto hovorí:03.04.2008, 16:44
RE:RE:RE:RE:RE: HOLA

Hehe, no, ja som mal celkom zaujimavu cestu v zneni: Mosovce-Blava, Blava-Praha, Praha-Zurich, Zurich-Atlanta, Atlanta-Bogota, Bogota-Pereira, Pereira-Manizales... cisteho casu pomaly 3 dni, ale z nudze cnost :D Srdecny pozdrav vsetkym zvieratkam odovzdam (hlavne Kokimu :D) a este mi prosim ta napis, ze ako sa Saki s Bogotcankou az takto vazne zoznamil (odhliadnuc od toho, ze bol pred 2 rokmi v Kolumbii) :D
Kacicka hovorí:04.04.2008, 12:19
ach ta pamat :)

Hmmm, tak si tu citam a zrazu hla.... Pepko, skus si este raz pospominat, na ktorej ze to izbietke si tych dlhych 5 rockov studentskych prebyval :) chi :)
peto reto hovorí:04.04.2008, 13:58
RE: ach ta pamat :)

Ach, ved nie ta pamat, ta zatial este ako tak, s mensimi vypadkami, sluzi, len tie prstiky sa nejak poprehadzovali, ked som to pisal... tymto zaroven prosim vsetkych z izby 312A aj B o odpustenie za takuto nehanebnu urazku mena nasej legendarnej a s mojim srdcom neprelomitelnym putom navzdy zrastenej izby :D
Andi hovorí:08.04.2008, 18:17


Peto, I am searching for the EN button, or at least the spanish one! Don't you feel like practicing your spanish?
firehead hovorí:08.04.2008, 19:55
Hola carajoooo!!!!!!!!!!!!!!!!

Que mas peter, que pagina tan bacana. lo mas impresionante es la comunicacion que tienes con tu familia que una queda en la ignorancia total pero es muy llamativo tu idioma natal...... mi amigo te digo que es muy bacano y requetebacano tenerte en colombia..... :) :)
Rodina Polereckých hovorí:08.04.2008, 22:47
Pozdrav z domova

Peťo, srdečne t a pozdravujeme, sem-tam chodime na tvoju stranku, radi sa vzdelavame prostrednictvom tvojich riadkov, pises milo a zrozumitelne, dobre sa to cita a da sa pritom aj zabavat. Ostan zdravý, nech ti to ubieha a tešíme sa na dalsie prispevky - L+J Pol.
peto reto hovorí:10.04.2008, 17:44
RE: Andi

I Andi, hehe, well, I was thinking about having an EN button, but telling the truth, I am so-so able to write on the blog every week in one language (and because of my parents it has to be Slovak). Translating it to EN or ES would be above my time capacities... but I thought you wanted to practice your Slovak a bit, so now you have an opportunity - hehe :D
peto reto hovorí:10.04.2008, 17:52
RE: Hola carajoooo!!!!!!!!!!!!!!!!

jeje, Quibo :)) muchas gracias, estaba pensando en traducirla a español o inglés, pero no me alcanza el tiempo y además me da pereza :D Yo también estoy muy feliz acá en Colombia gracias a ustedes :D
peto reto hovorí:10.04.2008, 17:58
RE: Pozdrav z domova

Ďakujem pekne, zdravý zatiaľ som a ako vidno aj z toho, čo píšem, Kolumbia je úžasná krajina, treba navštíviť :D Ja sa práveže celkom hrozím toho, že tretina mojej stáže je už v nenávratne... ubieha to veľmi rýchlo. Dnes pridám ďalší príspevok, majte sa zatial pekne a pozdravujem TR :)
Oni hovorí:11.04.2008, 07:27
pozdrav

ahoj
peto reto hovorí:11.04.2008, 07:38
RE: pozdrav

Ahoj, Oni :D
kacicka hovorí:11.04.2008, 11:22
a voda pada, pada :)

Pepusko, blahozelam k cene :) Dufam ze si si to naozaj poriadne vychutnal :)) Ponaucenie: Na @ mtgs treba nosit prsiplast :) ale nie, faaaakt super, gratulujem ;)
peto reto hovorí:11.04.2008, 12:21
RE: a voda pada, pada :)

hehe, dikes :D No, vychutnal som si to, len co je pravda... hlavne potom to stvorhodinove sedenie na zime v mokrom svetri :D :D
kacicka hovorí:20.04.2008, 12:18
markiza

ja len tak, nenapadne, sa chcem opytat, ako sa to Petko Retko dostal na stranku Markizy?? Ak treba, poslem aj svoje fotky :))))) chi
peto reto hovorí:21.04.2008, 14:33
RE: markiza

no vidis, dostal :D Kate dala kontakt, ze reku nech trosku spropagujeme krajinu aj na oficialnejsich strankach :)
CyberDrive hovorí:27.04.2008, 01:37
Gang Bang

Ahoj Petko, tie jedla vyzeraju zaujimavo, dal by som si tie dve gulky :-) Hlavne, ze nehladujes a mas tam kopec zabavy, drz sa!
peto reto hovorí:28.04.2008, 08:23
RE: Gang Bang

Nazdo :) No a to som tento tyzden este ochutnal miestne kokosove gulky a stavu z cukrovej trstiny... najgenialnejsie, co moze byt :D
nesto hovorí:29.04.2008, 17:28
nestihas

hlavne nam nestihas servirovat nasu tyzdennu davku kolumbie... tu uz zacinaju byt ocividne abstinencne priznaky... :)
peto reto hovorí:01.05.2008, 01:30
RE: nestihas

joooj, veď viem, viem... ale snažím sa: hľa, nový článok :D
kacicka hovorí:03.05.2008, 22:28
strasne

hmm, tak si tu sedim v kuchynke na intraku, okolo ani zivej duse a rehocem sa nahlas ako trafena...vidis co vsetko sposobujes? Len tak dalej Pepusko :) PS dufam ze s leprou je vsetko v najlepsom poriadku :)
Sakinko hovorí:04.05.2008, 02:24
hokej

Ahoj cica, ja viem ze s sikuliacik a urcite si nasiel spuosob ako kuk hokej, ale ak by nahodou tak http://www2.myp2p.eu/competition.php?competitionid=∂=sports&discipline=icehockey
peto reto hovorí:04.05.2008, 22:48
RE: strasne

Hello, no jasne, lepra je uz v pohode, aj ked dneska som jej dal na korculiach zasa zabrat :D
peto reto hovorí:04.05.2008, 22:49
RE: hokej

No nazdo, Saki, dik za link, budem checkovat... inak, videl si fotecku zo ZOO :D ? -- nemohol som si pomoct :D
Sakinko hovorí:05.05.2008, 02:18
RE:RE: hokej

Nemas za co cica, a co sa tyka fotecky. Ano akurat som si vsimol! Si robis srandu?! T skareda opica sa vola rovnako ako nieco tak pekne ako ja?!?! No pruuser. Ale inak som rad ze sa mas fajn...cmuck
Veron hovorí:05.05.2008, 14:31


Ahoj Peto, ja by som chcela dodat k tvojmu clanku o politickom system len tolko, ze okrem Antioquie a blizkeho okolia(Caldas,Quindio) a bohatej vrstvy je Uribe velmi nepopularny, najma "en la costa":)..Inac len pre zaujimvost sa povrava, ze Uribeho otec bol jeden z najvacsich narkobaronov v Medelline, a zakryval to "velkochovom dobytka":)...
peto reto hovorí:05.05.2008, 15:21
RE: Veron

Ahoj :) No, co sa tyka Uribeho, tak aj ja suhlasim, ze ide o kontroverznu postavu. S tym otcom ako narkobaronom je to kludne mozne, kedze prepojenie narkomafie na "paramilitares" je vseobecne zname a rovnako aj prepojenie Uribeovcov na paramilitares (minuly tyzden zatkli prezidentovho bratranca za pakty s paramilitares). Takze podla vzorca, ak a=b a b=c, potom a=c je to spojenie celkom mozne ;) To by vysvetlovalo aj smrt jeho otca a nepriatelstvo voci FARC podla vzoru paramilitares.
Jeho popularita je ale dost haluz... oficialne prieskumy uvadzaju, ze ma podporu az 80% obyvatelstva, aj ked je mozne, ze chudoba (ta ma tendenciu byt viac lavicova a teda viac pro-FARC... aj preto, ze chudobnych nikdy neunasali), ale aj zastancovia ludskych prav, ho nemaju az tak v laske. Ked ale z mojho pohladu porovnam to, aka je situacia v Kolumbii teraz a aka bola pred 5 rokmi podla toho, co mi opisali, myslim, ze si to 2. obdobie zasluzi (napr. predtym sa nedalo cestovat ani do najblizsej dediny, nieto do mesta ako Armenia alebo Pereira, lebo vsade boli hliadky FARC a unasali ako na beziacom pase - teraz pohoda jazz).
peto reto hovorí:05.05.2008, 18:36
nove fotky

Konecne sa mi podarilo zohnat a doplnit fotky z dna deti... najdete ich vo fotogalerii MDD a ZOO. Prijemne kukanie :D
Mr. (as)S :) hovorí:05.05.2008, 18:46
fotka

ahoj Mr.P :) ta fotka opice ... som nevedel, ze saki je tam s tebou :D zdravim a pis dalej nech je co citat v tychto chladnych veceroch
peto reto hovorí:06.05.2008, 19:33
RE: fotka

No nazdo Mr. Smolka :) nuz, co ti poviem, svet je maly :D Ak sa postasti, tak bude nieco nove na citanie uz zajtra okolo obeda... Drz sa zatial bracho, p.
kacicka hovorí:12.05.2008, 15:57
hracky

jeeeeej, Pepko, fakt ze super praca :))))))))
peto reto hovorí:13.05.2008, 01:36
RE: hracky

:)) dik, dufam, ze toho bude coskoro viac...
kacicka hovorí:21.05.2008, 12:14
vlaaasy

pepusko???? mari sa mi alebo si nejakym sposobom ostihany? hmm?
peto reto hovorí:21.05.2008, 19:17
RE: vlaaasy

no, ostrihany, ale uz asi tak 3 tyzdne :D
Sakinko hovorí:22.05.2008, 16:47
El Patria

Drahy moj najkrajsi zdravim a pozdravujem a chem sa len opytat, kde je ten clanok s tebou bo som to chcel kuk ale tak nejak to neviem najst, nemas nejaky direct link(ja viem ze mas :-P ), aaa tak, inak ako cicusky, este ta neroztrhali na kusy krasavec? :-)
peto reto hovorí:22.05.2008, 17:25
RE: El Patria

No nazdo :) Link na online clanok je hore vedla obrazku (http://www.lapatria.com/Noticias/ver_noticia.aspx?CODNOT=38442&CODSEC=24) -- nie je tam sice moja fotka, ale tu si mozes ako-tak kuknut v nafotenej verzii TU. Co inak porabas? Mne je tu super, nikto ma zatial neroztrhal, aj ked obcas mam namale :D Drz sa zatial :)
nesto hovorí:22.05.2008, 18:14
az na to meno

Peter Retkovsy :) Inac zaujmavy clanok...
peto reto hovorí:22.05.2008, 18:23
RE: az na to meno

Hej, ved ale keby som mu ho aspon nebol pekne tlacenymi pismenami na papierik napisal... no co, uz som si celkom zvykol, ze ma v kazdom kute, kam pridem, nejak premenuju :D
Sakinko hovorí:31.05.2008, 21:43
Hehe

Petulko moj drahy, nic si z toho nerob. My mame tiez nigerijskeho spoluobyvatela a nastastie ho stretavam tak 2 krat za tyzden v kuchyni ale aj tak staci, fakt uz som citil vela smradov ale toto je ako zdochnuta koza nakladana v olomouckych syreckoch po troch tyzdnoch na slnku...asi to bude ich narodny sport!!!a hybaj dat nejaky komment na fotky z londyna, akurat ze ich ma v profile dianka tak sa budes muset spriatelovat..teda ak xces! cmuck
Renata hovorí:03.06.2008, 07:16
krasna stranka

Ahoj Peto, som na mojom novom posobisku a citam Tvoje clanyk. Len tak nahodne. Na chvilu som mala pocit,ze prezivam, to, co vy. Musela som sa otriast a prebrat zo sna. Si uzasny. Dievcatam vytlacim cast z toho ( ak sa mi bude dat ) a postupne budem podla casovych moznosti studovat dalsie dni z dennika. Ahoj a tesim sa. Renata Matulova
peto reto hovorí:04.06.2008, 00:18
RE: hehe

no, pevne dufam, ze kamarat Totti sa trochu ukludni, lebo teta, u ktorej byvame, mu uz pohrozila, ze ak sa do konca tyzdna nezacne spravat ako clovek, okamzite ide z domu, co je po jednom tyzdni celkom uspech :D Ved uvidime, ako dopadne... fotecky kuknem z domu, tu v robote mi to blokuju :D Caf zatial :)
peto reto hovorí:04.06.2008, 00:28
RE: krasna stranka

Velmi pekne dakujem, snazim sa pisat tie najzaujimavejsie veci, ktore tu prezivame, aj ked niekedy je uz tazke vybrat to, co este ludi zaujima a co su uz detaily dolezite len pre nas (preto su obcas clanky pmerne dlhe) :D Pozdravujem vsetkych do Mosoviec :)
Renata hovorí:05.06.2008, 14:23
citam opat

Znovu som za PC a citam Tvoje zazitky. My sa mame fajn, pocasie je super. Na kupko zacinaju pomaly prichadzat seniori, karavanisti z Holandska. Je tam prekrasne. Tesim sa na let, hoci ho stravim v tejto kancelarii. Ale uzijem si to. Ked mi bude smutno, napisem. Ahoj Petko, drz sa a vsetko dobre. Hlavne vela zdravia a trpezlivosti s Totti. Renata Matulova
CyberDrive hovorí:13.06.2008, 23:49
Super clanky

Nemam k tomu co dodat, je to super citanie :-)
peto reto hovorí:14.06.2008, 00:03
RE: Super clanky

Cau Andrejko, dik :D Inak, prave pred minutkou sa rucicka casomiery vpravo hore preklopila cez polovicu... som tu presne 185 dní a zostáva mi uz len 184 - odteraz ideme z kopca. Uslo to strasne rychlo, az sa mi nechce verit... Ty inak co porabas, pan inzinier :D ? Uzivas trochu zasluzeneho volna ci fachcis v praci?
kacicka a matko :) hovorí:20.06.2008, 21:57
suuutaz :)

ajoooooooooooooooooooooj :) hlasime sa zo slnieckom zaliatej bratislavy kde sme po narocnom boji prekonali problemy s internetom aby sme si precitali clanocek :))))) aaaaaaaaaaaaaaa, hlasime sa do sutaze s logickymi hadankami :) naozaj, aj ja som prispela odpovedou, faaakt ;)) takze pre tych, ktori este nevedia odpovede, nekukajte (alebo hej, sak nevieme ci to je dobre :) ) : nuz, po prve, zapnem jeden vypinac, chvilku pockam, vypnem ho. Zapnem druhy, prejdem k dveram. Ak sa svieti, bol to ten druhy. Ak je ziarovka tepla, bol to ten prvy a ak nic, je to treti :)) po druhe, ovecky v pocte 5 a 7 po tretie, prevezie kozu, potom hada a nakoniec vlka (alebo vlka, hada a kozu) po stvrte, ked z rimskej deviatky (IX) zoberieme 1 (inak aj I) tak dostaneme desat (X) :))) a piate nevieme ;)) a vyhry sa zriekame ;)) paaaaaaaaaaaaaaaaaapa
peto reto hovorí:20.06.2008, 22:56
RE: suuutaz :)

Jeeeeeeeeej, mame vyhercov :D :D :D Ale ziadne zriekanie sa vyhry neprichadza do uvahy. Po mojom prichode na Slovensko maju Katka a Matko u mna pozvanie na veceru (len mi to pls. nezabudnite pripomenut) :D Cziasztok :)
kacicka hovorí:24.06.2008, 13:28
okis ;)

no neni mozne, konecne ide zase net :)) hmmm, tak tu veceru si riadne vychutname :) najblizsie nas ale caka kofola s maminkou a ocinkom. Pozdravujem :)) chi :)
smolo hovorí:29.06.2008, 21:34
hepi neimdej

ahoj petulko :) vsetko zdrave k meninam!!!
peto reto hovorí:01.07.2008, 07:31
RE: hepi neimdej

no nazdo smoliatko :) Diki bracho, celkom som si ich uzil :D
Veron hovorí:25.07.2008, 14:45


ahoj Peto, vidim, ze sa dostavas k negativnym info o prezidentovi, a parapolitike, ktori idu ruka v ruke zametajuc vsetku spinu pod koberec...Tak to v Kolumbii bolo, je a asi aj bude...len tych 84% vzislo asi tak, ze sa Uribe jedneho pekneho dna zobudil, vzal pero a papier, a povedal, si:"rok 84 zacal moju karieru, a zostane aj mojim oblubenym cislom"..
peto reto hovorí:25.07.2008, 18:55
RE: Parapolitika

no, o demokratickych a nesebeckych umysloch Uribeho si vobec iluzie nerobim, to je jasne :D Ale tych 84% kludne moze byt realnych, lebo vacsina populacie v Kolumbii ma minimalne vzdelanie a je tym padom velmi lahko manipulovatelna. Okrem toho ma prezident pod palcom media, ktore jeho popularitu nadalej zvysuju. A dari sa mu tiez brnkat na patrioticku strunu pochodmi proti FARC a za slobodu, akych sme tu boli svedkami. Na druhej strane bohatsim a vzdelanym ludom, ktorych takto neoblafne, zasa zavrel usta praktickou eliminaciou FARC - ti este pred piatimi rokmi bohatsim poriadne strpcovali zivot a teraz maju od nich pokoj... takze vsestranna spokojnost. A ked maju ludia chlieb a hry, komu zalezi na troche korupcie?
pete_boy hovorí:23.08.2008, 23:47
chudoba v kolumbii, realita

ahoj peto, vidim, ze si zobrazil pravy povod motivov vsetkych tych telenoviel... :D inak dik za super clanky, vzdy sa to super cita. mam ovela vacsiu chut cestovat. take care! z dalekeho slovenskeho vychodu pozdravuje peto :)
peto reto hovorí:25.08.2008, 15:48
RE: chudoba v kolumbii, realita

Ahoj Peto :) Zda sa, ze tie dve polovice kolumbijskej spolocnosti - bohata a chudobna - sa asi fakt najviac stretavaju v telenovelach :D Mozno dalsim aspektom je, ze ludska praca tu takmer nema cenu: ludi tu pouzivaju namiesto docasnych semaforov, ako pridavok k parkovacimi automatom (je tam automat a este aj clovek, ktory od zakaznika zoberie mincu a hodi ju do automatu) a podobne... Zda sa ale, ze im tu vyrasta celkom schopna generacia mladych, tak sa to hadam bude postupne zlepsovat. Za poslednych 5 rokov sa totiz prejavil pomerne silny hospodarsky rast, aj ked treba zaroven povedat, ze aj tak momentalne dosahuju len uroven, aku mali v roku 1995 - koncom 90. rokov mali totiz v Kolumbii problemy, ktore im celkom slusne potopili hospodarstvo a teraz sa z nich postupne spamatavaju... PS. Som rad, ze sa ti clanky pacia :D
kacicka hovorí:14.09.2008, 14:31
kedy?

helloooo :))) ja len ze si vynechal slovko, z ktoreho dna sa ti to zrusila hodina arabciny so Sarou... ale inak nieeee som detailista :(((( akurat kukame formulu a je ti wifina, no nevyuzi to :)))) prsi im tam...inak nic zaujimave :)
Sakinko hovorí:16.09.2008, 05:54
Jo napot

Ahoj Piotor,ja len tak ze uz som sa dlho neozval ta sa ozyvam.tento mesiac mi to uz nevyda ale skusim sa dovalit v oktobri...cmuck zatim, a samozrejme pozdravuj zvieratka co stretnes naokolo...
peto reto hovorí:16.09.2008, 17:31
muy bueeenas :)

Heh, no wifina by sa aj nám tu zišla v nemocnici, aby sa decká mohli pripájať... akurát nám darovali nejaké compy, tak by bodlo... Saki, už som zvestoval tvoj príchod do Locombie, tak sa všetky zvieratká tešia :D Dobehni, skočíme niekam vonku pokecať a poohovárať :)
kacicka hovorí:21.10.2008, 18:47
ajajaj

Pepusko, evidentne a nepopieratelne vyrazne nestihas ;))))) no toto, take nieco sa ti este nestalo :) chi
peto reto hovorí:21.10.2008, 21:50
RE: ajajaj

Hello :) no, veru nestiham, volako sa nakopilo prace... ale tento tyzden zasa prihodim nieco :D pozdravujem rodnu hrudu :)
Sakinko hovorí:09.11.2008, 17:38
Zly

Ty skaredy zly clovek!!!!tak ty si bol u nas a ani si nedal vediet?!?!?!uz ta nelubim!!!
peto reto hovorí:09.11.2008, 20:49
RE: Zly

Cau Sakinko... vstupujem si do svedomia a strasne, ale strasne sa kajam... fakt som si z nejakeho dovodu myslel, ze ty si aj s drahou v Medelline a nie v Bogote... ved sa uz nehnevaj... a pridi ma kuknut radsej sem do Manizales :D Nech ti poukazujem, ako si tu nazivam.
Sakinko hovorí:01.12.2008, 04:53
Nuz

Nuz widim ze sa ti to krati docela...sa uz asi nestiham do mzles dostat a preto sa pytam: kedy budes byt prist do bogoty{kedze predpokladam ze budes byt letiaci odtialto...}???
peto reto hovorí:01.12.2008, 09:09
RE: Nuz

hej, veru krati... rychlejsie ako by mi bolo mile. Do Bogoty priletim 15.12. okolo 13:30 a na dalsie lietadlo mam cas az do 21:30, tak mozme volakam vybehnut :D Hodis mi pls. tvoj mobil, nech sa dohodneme, co podnikneme :) ? drz sa zatial a dikes :D
Sakinko hovorí:03.12.2008, 04:38
Mobilko

taakze cislo je 3003853760.akurat kedze ja tak nejak mobil nemam tak je to diankin mobil ale kludne nan volaj...a urcite sa widime toho 15.12.13:30...cmuck
peto reto hovorí:05.12.2008, 00:46
RE: Mobilko

OK, predtym, ako dojdem do Bogoty ti brnknem a volakam vybehneme :)
kacicka hovorí:09.12.2008, 18:40
tesiiiiiim

Pepko is coming home :)))))))))
kacicka hovorí:09.12.2008, 18:41
tesiiim stale viac a viac :)

Pepko is coming home SOOOOOON :)
peto reto hovorí:10.12.2008, 15:23
RE: tesiiim stale viac a viac :)

Aj ja sa tesim :D
kacicka hovorí:12.12.2008, 16:57
listky

Pepko, jedna taka vec, kedze neviem co a ako. Ja pojdem domov z BA asi v pondelok, 22.12 rano. Mam kupit listok aj tebe alebokedy pojdes? A ak ano, asi uz nie studentsky, vsak? :)))
peto reto hovorí:12.12.2008, 18:53
RE: listky

Hello dieta :) Hej, kup mi prosim... a studentsky uz veru nie :( Doma ti dam potom peniazky. Dakujeeeeem
kacicka hovorí:13.12.2008, 10:54
vlacik

dobre :) tak teda na pondelok, ok? papacik letacik
Sakinko hovorí:12.01.2009, 06:33
pekne

Nuz pjotor som rad ze si sa dopravil zivy domov...btw nechces tento prispevok vydat knizne?materialu je dost!!No a vyjadri sa jake to je byt zasa na slovensku???
peto reto hovorí:12.01.2009, 09:46
RE: pekne

hehe, no, ak mi to vydas, tak kludne mozme spravit nejaku knizku :D Na Slovensku je fasa, zima je ako na Sibiri, ale velmi pekne. Inak sa trochu aklimatizujem, uzivam domacu stravu a vela spim :D Ty ako, nesiel si do Manizales na ferias?
marek hovorí:06.03.2009, 12:15
kolko štítov,skavnich ihiel a veží presahuje v Tatrách 2600 m.n.m.


nick:
predmet:
kód:
komentár    



Staršie články boli presunuté do archívu.





Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Kolumbia







Rozloha: 1,1 mil km2
(26. miesto)
Obyvateľstvo: 43,5 mil
(28. miesto)
Hl. mesto: Bogotá (8 mil. ob.)
Jazyk: španielčina
Náboženstvo: katolícke (95%)
Zloženie: mestici, belosi, mulati
Mena: peso
Hlava štátu: prez. Álvaro Uribe

Hymna Kolumbie









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Čo sme sa zatiaľ v Kolumbii naučili...



Bezpečnosť

top
  • Manizales je bezpečný, ale aj tak sa po nociach moc neodporúča chodiť sám :)
  • Policajti a vojaci sú všetko decká - okolo 19. U nich funguje totiž povinná služba, ktorá môže byť vojenská, ale aj policajná, takže tak, ako sa u nás chodilo na vojenčinu, u nich sa chodí na "policajčinu"
  • Policajtov tu volajú Aguacate, čo znamená Avokádo - nuž čo, zelení sú zelení
  • Policajti sú tu na každom rohu, ale slúžia aj ako infokancelárie, takže sa máte vždy koho opýtať na cestu
  • Kondómy tu takmer nepoznajú - nie že by sa nedali zohnať (aj keď aj to je údajne celkom problém), ale nikto ich nepoužíva - každý sa totiž hrá na super-verného, takže načo by mu aj boli, že? :D
  • Preto tu začínajú mať dosť brutálny problém s HIV/AIDS
  • Je úplne jedno, akú transakciu vykonávate, či je to otvárenie účtu v banke alebo kupovanie ponožiek v obchode, všetci tu po vás chcú adresu, telefón (musí byť pevná linka), podpis a odtlačok pravého ukazováka :D -- a že Američania sú paranoidní :D
  • Nikdy si neberte nič od cudzích na jedenie, hlavne nie keď cestujete – inak môžete dopadnúť tak, ako zopár mojich známych – nadrogovaný a okradnutý
  • Od nástupu Uribeho pred cca. 5 rokmi sa tu zásadným spôsobom zvýšila bezpečnosť a potlačila guerilla. Ľudia ho tu majú radi
  • Zemetrasenia sú tu na dennom poriadku. Všetci furt hovoria: "Ach, dnes zasa triaslo, tak strašne som sa bála," prípadne "Skoro som spadla na zem"... no, čo vám poviem... ja som asi fakt ozembuch, ale ja som zatiaľ ešte žiadne zemetrasenie necítil... a to ani vtedy, keď kolegyne celé vyplašené v prítomnom čase hovorili: "aha, zasa trasie, máme zemetrasenie" a ja som sa na nich pozeral sťa čerstvý puk na nové vráta a nech som sa snažil, ako som sa snažil, necítil som vôbec nič. Toľko ku Kolumbíjskej tektonickej aktivite :D
  • Celkovo mám pocit, že sa tu kradne viac ako u nás, v kancelárii nemôžem odbehnúť ani na 2 minúty z miesta bez toho, aby som si nevzal so sebou veci... vraj by mi zmizli... celkovo sa začínam meniť na mierneho paranoika :D
  • Do taxíka sa nasadá zásadne dozadu. Vpredu je to nebezpečné, lebo je pre taxikára jednodchšie človeka olúpiť a aj pre externistov dohodnutých s taxikárom je jednoduchšie priskočiť k predným dverám ako k zadným, kde máte šancu vyskočiť druhými dverami.

Bývanie

top
  • Nikde nie je klimatizácia ani kúrenie (ani ich netreba) -- používajú sa deky :D
  • Domy su najčastejšie 2-3 poschodové, ale relatívne malé - idú do výšky
  • Garáže nie sú oddelené od zvyšku domu, takže keď auto štartuje, výfuk ide pekne do celého bytu :D
  • V kúpelni zvyčajne nie sú bojlery - je tam taký malý prietokový ohrievač namontovaný priamo na hubici... s peknými drôtikmi, ktoré z neho idú... ešte že tu majú len 110V :D
  • Aj keď, ako som už predtým spomínal, voda sa tu ohrieva priamo na hubici, bývajú tu v sprchách 2 kohútiky – funguje len jeden
  • Kvôli kapacite ohrievača sa reguluje teplota teplej vody veľkosťou prúdu... čím silnejšie sa voda pustí, tým je studenšia
  • Šváby sú naši kamaráti a máme ich radi... čím väčší šváb, tým väčší kamarát :D
  • Záchody su tu American Style - je v nich veľa vody, takže to máte vždy rovno aj s oplachovaním
  • Zásuvky sú tu na americký spôsob a majú tu 110V
  • Doma sa nevyzúva
  • Pri adresách sa vždy udáva aj meno štvrte
  • Nemajú tu PSČ
  • Máme tu termity. Papajú nám drevo. Aj nábytok.
  • Všetci tu majú veľmi radi cudzincov. Platí to aj o istých neidentifikovateľných zvieratkách. Sú agresívnejšie ako naše komáre, lebo trvá skoro 2 týždne, kým štípance zmiznú, ale cca. po mesiaci už im prestaneme chutiť (alebo si telo zvykne), lebo potom vraj už neštípu. Najzaujímavejšie je, že človeka štípu iba na rukách a nohách a to len od prstov po lakte, resp. po kolená. Telo aj tvár zostávajú ušetrené...
  • Internetových kaviarní je tu kopa. Majú akože širokopásmové pripojenie, ale tá rýchlosť tomu nie celkom zodpovedá. Hodina stojí asi 1500 pesos :)
  • Domy sú tu strašne na kope a nemajú medzi sebou žiadne medzery -- len záhradku vzadu
  • Počet funkčných hodín v dome konverguje k 1. Sú síce často vo viacerých miestnostiach, ale nefungujú a plnia úlohu nástennej okrasy
  • Vidiecke chaty/domy (fincas) tu majú svoje mená (Isabel, Julian, ...)
  • Plynofikácia tu nie je tak rozšírená ako u nás, takže niektoré časti Manizales stále frčia na plynových bombách. Predávajú ich tu z dodávok, ktoré sa zvoniac premávavajú po uliciach
  • Blchy sú tu rovnako bežné ako u nás komáre (ktoré tu zasa naopak nie sú). Jednoducho sú a ľudia s nimi v pokoji nažívajú... hold, iný kraj, iné zvieratko :D
  • Nie som si tým celkom istý, ale mám taký pocit, že normálne je tu odhadzovať použitý toaletný papier do koša a nie ho splachovať. V takmer každom WC sú totiž odpadkové koše podozrivo plné toaletného papiera. Mieru jeho použitia som si zatiaľ netrúfol skúmať.
  • V každej miestnosti sa tu nachádzajú nejaké hodiny, tak ako u nás. Rozdiel je len v tom, že tu fungujú ako dekorácia a nikdy nejdú :D Zatiaľ som videl iba jedni funkčné.
  • Celkovo sú tu adresy riešené veľmi prakticky. Pozostávajú z čísla Calle (ulica severojužným smerom) alebo Carrera (ulice západnovýchodným smerom) a čísla domu. Samotné číslo domu pozostáva z prvej časti, ktorá určuje najbližšiu Calle alebo Carreru, s ktoru sa daná ulica križuje. Ďalej nasleduje pomlčka a skutočné číslo domu v danej oblasti.
  • Áno, je to skutočne tak, zistené a potvrdené: v Kolumbii sa použitý toaletný papier nesplachuje, ale hádže do koša s plastikovým vreckom, ktoré sa vždy len šikovne utiahne a odhodí. Papier im tu totiž upcháva odpadové potrubia
  • Elektrické rozvody tu fungujú celkom zaujímavo. Do domov vchádzajú z verejnej siete len 2-3 fázy, žiadny nulák. Ten by si mal vyrobiť každý dom sám pomocou uzemňovacej platne v zemi. To sa ale normálne nedeje, a tak sa tu používa niečo ako virtuálny nulák, ktorý funguje na princípe rozdielu potenciálu v jednotlivých častiach domu alebo niečo také - nerozumiem tomu presne. Okrem toho sa tu veľmi nedodržujú farby vodičov, kľudne je možné nájsť modrú fázu alebo biely nulák. Kostra má tiež inú funkciu ako u nás. U nás, keďže je prepojená s nulákom a rámom spotrebiča, spôsobí okamžité vypadnutie poistiek v prípade prebitia fázy na povrch spotrebiča. Tu má za úlohu odviesť elektrinu, ktorú nestíha odvádzať spomínaný virtuálny nulák. Preto sa, v prípade sprchy, pripája na vodovodné potrubie a to je aj dôvod, prečo ma vždy trasie, keď sa k nemu náhodou rukou priblížim. S poistkami/ističmi to tu tiež nie je až tak s kostolným poriadkom a väčšina domov má len veľkú hlavnú poistku pre celý dom - na jednotlivé okruhy so samostatnými poistkami/ističmi sa tu hrajú málokedy.

Cestovanie

top

Busy

  • V autobusoch sa búchate do hlavy
  • Autobusy tu majú len pár pevných zastávok, ale zastavia hocikde na požiadanie, takže vystúpiť aj nastúpiť sa dá hocikde počas trasy busu.
  • Ešte k tým busom: sú podobné našim, len menšie, asi tak pre 25 ľudí
  • Prachy v busoch vyberá šofér počas jazdy, takže naraz šoféruje, berie prachy, ráta ich a dáva výdavok
  • Namiesto lístkov je tu v mestských busoch turniket, ktorým musí každý pri vstupe prejsť
  • Autobusy tu nemajú čísla ako u nás, ale farby: sú modré, červené, zelené, biele a oranžové a podľa toho sa vie, ktorý kam ide (majú to aj napísané)
  • Neviem, či som to už spomínal, ale cestovný poriadok tu samozrejme neexistuje. Busy chodia každé 2-3 minúty a každý si ich stopne, kde chce, tak načo :D ?
  • Lístky do diaľkových autobusov sa tu kupujú zásadne v pokladniach na stanici. Často vás už potom v buse nikto nekontroluje, za predpokladu, že súhlasí počet pasažierov s počtom predaných lístkov
  • Vykurovanie NIE JE štandardnou výbavou diaľkových autobusov... a malo by byť!
  • Predstavte si, že šoféri v MHD majú asi zakázané brať ľudí na stojáka (a keď tak len 1-2), takže ak je bus plný, nezastane vám. Výsledný efekt: chodí viac busov a sardinkové spoje sú tu neznámy pojem... chúdence kolumbíjske deti. Okrem toho, že sú povoľaktoré také biedne a neduživé, aj o pocit z tlačenia sa v autobuse á la 39-ina sú ukrátené... hrozná krajina :D

Cesty

  • Cesty sú tu relatívne deravé... asi také ako naše po zime
  • Dosť často sa tu vyskytujú na cestách závaly, lebo je to všetko v horách, voda podmýva svah a ten padá. Nearmuje sa tu.
  • Manizales je položený ne vrchole pohoria, takže ktorýmkoľvek smerom idete, užijete si pomerne úmernú cestu plnú ostrých zákrut
  • Povrch mestských ciest je väčšinou betónový, žiadny asfalt. Kvalita je ale podstatne lepšia ako pri medzimestských komunikáciach
  • Na cestách sa tu hojne využívajú retardéry. Volajú ich ležiaci policajti a je ich tu fakt plno

Iné

  • V živote by som sa neodvážil tu šoférovať... na to nie som ani zďaleka dosť asertívny
  • Hlavná ulica sa volá Santander a ide naprieč celým mestom v jeho najvyššej časti. Keď sa stratíš, ideš jednoducho stále hore a vždy sa nájdeš na nej
  • Funguje tu niečo, čo sa nazýva "pica de plata" - Autá, ktorých ŠPZ sa končí na danú číslicu, majú v daný deô zakázaný vjazd do centra - cca. 2x do týždňa - aby sa odľahčila doprava
  • Na motorkách sú tu povinné štandardizované reflexné vesty, takže som si na začiatku myslel, že sú to všetko poslíčkovia v uniformách :D
  • Pred 10 rokmi tu ešte premávali vlaky, ale odvtedy takmer všetky zrušili a koľajnice vytrhali. Hmmm... a potom prečo sú tu tie horské cesty také upchaté...
  • Benzínky tu máte aj s obsluhou a benzín je tu podstatne lacnejší ako u nás
  • Za volantom je tu povolených 0.4 promile
  • Do zadu do auta sa v pohode natrepú 4 ľudia a robí sa to pomerne často. A ani to nie je až také nepohodlné. Hmmm...
  • Taxíkov je tu strašne veľa a dovolím si tvrdiť, že svojou pohyblivosťou sa opticky starajú o 50 percent premávky v meste. Zvyšok sú autobusy, motorky a až potom osobné autá.
  • Taxíky sa tu využívajú omnoho častejsie ako u nás
  • Normálne sa tu taxíky chytajú na ulici
  • Taxíky su tu rovnako drahé bez ohľadu na to, či si ich zastavíte, zoberiete stojáka alebo objednáte
  • Prechody pre chodcov tu síce niekde sú, ale funkciu nemajú žiadnu. Auto na nich nezastaví a ľudia celkom kľudne križujú cestu kdekoľvek chcú. Keď človek ide po chodníku prerušovanom bočnými uličkami, musí si dávať celkom pozor
  • Ďalšou miestnou špecialitou sú semafory, kde občas funguje iba jedno zo svetiel, takže je otázkou "znalosti trate" vedieť, či zhasnutý semafor znamená zelenú alebo červenú
  • Okrem toho, keď nefungujú, niekedy na nich bliká oranžové svetlo, niekedy červené. Podľa nálady.
  • Inak, už viem, ako je to tu s tými blikajúcimi semafórmi: blikajúca žltá znamená vypnutý semafór na vedľajšej ceste. Blikajúca oranžová znamená vypnutý semafór na hlavnej ceste :)
  • Príkazové značky tu vyzerajú ako naše zákazové: červený kruh a v ňom zobrazený piktogram príkazu. Od zákazových sa líšia tým, že ich obsah nie je preškrtnutý červeným diagonálnym pruhom
  • Bezpečnostné pásy sú tu povinné asi len na predných sedadlách (alebo aspoň na predných sedadlách ich kontrolujú) a normálne sa to aj celkom dodržiava - nie ako u nás, však pán premiér :D
  • V Manizales znamená červená na semafóre STOP. V Bogote znamená červená na semafóre CHOĎ opatrne, najprv sa pozri, či nič nejde a ak náhodou ide, tak aspoň nespokojne trúb klaksónom.
  • V Kolumbii majú všetky sanitky, požiarnici a policajti stále zapnuté majáky - jednoducho preto, že ich majú, tak by bola škoda ich nepoužívať :) Pokiaľ takéto blikajúce auto vidíte, prednosť mu nemusíte dávať. Až keď zapne sirény, myslí to vážne a treba uhnúť nabok
  • V Kolumbii neplatí pravidlo pravej ruky. Platí pravidlo, že kto ide po horizontálnych "carreras" má prednosť pred tým, kto ide po vertikálnych "calles"
  • Taktiež pri obchádzaní prekážky je to zaujímavé a typicky Manizaleské: prednosť má ten, kto ide hore kopcom, aby nemusel zastavovať a potom sa prácne rozbiehť :D

Financie

top
  • Super najnovší laptop tu stojí 15.000 SKK
  • Obyčajný bike tu stojí 15.000 SKK
  • Taxík z jedného konca mesta na druhé stojí 50 SKK
  • Jedlo v supermarketoch je tu +/- rovnako drahé ako u nás
  • V reštikách sa najete za 30-40 SKK
  • Dospelácky lístok do kina na štýl Auparku tu stojí 70 SKK
  • Letenka, za ktorú by sme my zaplatili 500 SKK tu stojí 2.000 SKK
  • SMS z karty stojí 60 halierov a minúta hovoru cca. 1,20 SKK
  • Mesačne platím 4.000 SKK nájom, pričom v tom mám 3 jedlá denne, samostatnú izbu, pranie a žehlenie prádla a upratovanie
  • Zarábať budem cca. 7.500 mesačne (až mi srdce krváca)
  • Banky su otvorené od 9:00 dd 11:00 a od 14:00 do 16:00. Neviem, ako sa do nejakej dostanem, keďže robím od 7:00 do 18:00 s prestávkou od 12:00 do 13:30
  • Keď som si chcel otvoriť účet v banke, bolo mi povedané, že na to potrebujem potvrdenie zo Slovenskej aj Kolumbíjskej ambasády, cudzineckej polície, roboty a neviem odkiaľ ešte. Okrem toho chceli minimálny zostatok 900.000 pesos (viac ako môj mesačný zárobok). Tak sme šli do druhej banky a tam to bolo bez problémov. Stačilo im 50.000 pesos a potvrdenie z roboty, že mi budú dávať peniaze (aby som náhodou nepral špinavé pesos).
  • Platobnú kartu som tu dostal priamo pri otvorení účtu (u nás sa čaká 2 týždne) a mohol som si sám vybrať ľubovoľné PIN (u nás je pridelené). Dal som si 1111, aby sa mi to ľahšie pamätalo ;)
  • Za každú transakciu v cudzom bankomate (aj neúspešnú) vám tu stiahnu skoro 6000 pesos. Inými slovami, je pre mňa výhodnejšie vybrať si tu raz prachy s mojou slovenskou bankomatovou kartou ako dvakrát kolumbíjskou v cudzom bankomate
  • Všetky bankovky sú tu rovnako veľké, líšia sa iba (mierne) farbou. Nemajú tiež až taký jednotný vzor ako naše, takže jednotlivé nominály ako keby ani neboli z tej istej krajiny.
  • Podobne ani mince tu nemajú rovnaký štýl. 100 peso, 50 peso a staré 20 peso sú podobné, ako zo série, ale napr. nové 20 peso a 200 peso sú úplne odlišné a 500 peso tiež. Viac info o kolumbijských platidlách medzi odkazmi vpravo.
  • Ešte som tu nevidel skoro nikoho dávať sprepitné. Zabudnite na slovenských 5-10 percent. A tipsy nie sú zahrnuté ani na účte (ktorý je mimochodom písaný ručne na kúsku papiera)
  • Poistka sa tu nedá platiť prevodom ani z hociktorej banky. Treba prísť do konkrétnej banky, kde má poisťovňa účet a ručne vložiť peniažky na účet. Brrr.
  • Internet banking je tu mierne povedané hrôza. Keď chcem urobiť prevod, potrebujem vedieť nie len číslo účtu, na ktorý chcem peniaze previesť, ale aj pobočku, v ktorej bol otvorený, meno titulára a číslo jeho občianskeho. A aj potom mi vypíše, že cieľový účet je blokovaný a nemôžem peniaze presunúť. Au :D
  • Po dlhom a bolestivom procese prinášame funkčný návod na vykonávanie transakcií cez internet banking: V internet bankingu je najprv potrebné zaregistrovať účet príjemcu. K tomu je nevyhnutné mať číslo jeho občianskeho preukazu, číslo účtu, ako aj pobočku, v ktorej bol účet otvorený. Nasleduje ale ďalší krok: treba zavolať na číslo uvedené na stránke a tam prítomnému ujovi zopakovať všetky údaje o účte príjemcu, ako aj o vašom vlastnom účte, čísla telefónu, mobilu, mailovej adresy, čísla občianskeho a pod. On potom spraví klik, aktivuje účet príjemcu a vy už naň potom konečne môžete poslať svoju vytúženú čiastku a odľahčiť tým svoj účet :)
  • Kolumbia má celkovo úžasný bankový systém, ako som už niekoľkokrát spomínal. Novou informáciou je, že za každý jeden bankový prevod človeku naúčtujú 8.000 pesos, čiže okolo 100,- SKK... a to bez ohľadu na výšku prevodu. Zdierači škaredí!
  • No a nakoniec niečo, čo mňa, (takmer) poctivého to daňového poplatníka celkom zronilo a napajedilo. Predstavte si, že v Kolumbii majú maximálnu DPH na úrovni 16%, na niektoré tovary nižšiu. Spotrebnú daň na benzín tu majú o polovicu nižšiu ako u nás. Dane z príjmov (10-35%) sa platia až nad 200.000.000 pesos ročne (ekvivalent 2.300.000 SKK !!!!), takže sa týkajú skutočne len tých najbohatších. A že my máme liberálny daňový systém? pche. Nuž a že z čoho sa platí celé to vojsko, čo nás na každom kroku stráži a všetky tie obrovské výdavky na bezpečnosť? Citujem: "No, USA a Európska únia nás dotujú". PS. Je pravda, že na druhej strane, firmy tu majú rovnú dať zo zisku na úrovni 35% a sú zaťažené aj mnohými inými odvodmi... a okrem toho sa tu platí daň 0,4 percenta z každej debetnej bankovej operácie (napr. výber z účtu). No, už som kľudnejší, ale aj tak chcem svoje dane ako pracovník jednoznačne platiť v Kolumbii :D
  • Na pobreží sa zjednáva o stošesť. Kto nezjednáva, preplatí. Zjednávať treba tak, aby sa kupujúci cítil okradnutý a predávajúci tiež :D
  • V Cartagene taká obyčaj, plať za všetko a ošmekni zákazníka: v menu je cena 5.000 pesos, lenže k tomu ti ešte naúčtujú použitie príboru, slamku, pohár, umytie riadu, ...

Jedlo a pitie

top
  • Strava je tu strašne chutná, papá sa maso, zemiaky, ryža a strašne veľa ovocia a džúsov
  • V živote som netušil, že na svete existuje toľko rôznych druhov ovocia - pomaly ich všetky skúšam
  • Typická strava na Vianoce je buňuelo (tvarohové guľky) a natilla (tuhý puding)
  • Zrelé mandarínky aj pomaranče sú tu zelené
  • Kávu tu pestujú campesinos (roľníci) na brutálnych svahoch s 50-60% sklonom. Nechápem ako sa môžu udržať na nohách. A nepoužívajú pri tom žiadne zabezpečenie... Len tak si lozia a zbierajú zrnká.
  • Káva sa vyrába nasledovne: zrelé plody olúpeme (chutia ako sladká tráva) a dostaneme kôstku. Tá sa skladá z dvoch polovíc. Rozpolíme ju (v tomto stave sa môže káva sadiť). Z každej polky odstránime vrchný obal, tzv. pergamen (v tomto stave predávajú kávu farmári). Olúpané polky sa sušia na slnku, potom sa pražia a nakoniec melú (v tomto stave sa káva pije).
  • Voda z vodovodu sa tu môže kľudne piť
  • Solí sa tu viac ako u nás. Soľ si dávajú vo veľkom nielen do šalátov a na zeleninu, ale aj na ovocie (napr. mango). Ja sa obidvom týmto bohumilým zvykom radšej vyhýbam, lebo slaná zelenina a ovocie sú mi výsostne nepríjemné
  • Ovocie a jedlo z ulice je úplne v pohode a normálne sa môže jesť :D
  • Nakoniec som tej Číne predsa len neušiel: V reštaurácii a na ulici si bežne môžete kúpiť perro (psa) so salsa de tomate (paradajkovou omáčkou). Trik spočíva v tom, že o trochu viac prekladajú anglické názvy ako my. Po slovensky by ste si kúpili hot dog (tiež pes) s kečupom.
  • Štandardné fľaše sú tu 600ml, nie 500ml ako u nás
  • Rum aj pálenka sa normálne predávajú v krabiciach ako naša Sladká pani :D
  • Najsilnejší bežný alkohol tu má 29% a pije sa z 2cl. štamprlíkov :D Budú tvrdiť, že sú strašne opití, ale to ešte nezažili slovenské akcie, všakže? :D
  • Na rovnakých svahoch sa pasú aj kravy. Občas vidno bielo-sivú bodku neprirodzene rýchlo sa pohybovať smerom dolu po svahu. He. Padajúce kravy.
  • Možno aj vďaka takémuto telocviku a nadmorskej výške tu kravy doja vraj až 40l mlieka denne.
  • Zdá sa (nemám to však overené), že v niektorých regiónoch Kolumbie by sa tanier nemal úplne dočista vyjesť, lebo to vyzerá, že človek nemal dosť a ešte je hladný
  • Limonáda s kokosovým krémom je nápojom pre bohov
  • Kokosové guličky šúľané na kyprých stehnách cartagenských černošiek sú lahôdkou, akú treba pohľadať
  • Inak na pobreží jedia ryby a zajedajú ich rybami s rybovou omáčkou a rybacou polievkou, niekedy nahradenú rybacím vývarom či rybacím suflé

Komunikácia

top

Neverbálna

  • Trúbenie ma niekoľko významov: Ďakujem, Prosím, Uhni, Pozor, Ako sa máš, Hijo de Puta
  • Celkovo tu majú ľudia menšiu intímnu zónu a aj ľudia, ktorí sa poznajú sotva 2 hodiny sa môžu dotýkať podstatne viac ako u nás (napr. chytať za rameno, ...)
  • Na prstoch sa tu počíta tiež inak ako u nás. Začína sa buď od malíčka smerom k palcu (pri vypočítavaní) alebo od ukazováka tak divne na preskáčku :D
  • Človeka tu privolávajú podobným spôsobom ako v Taliansku: ruku majú otočenú smerom dole, takže našinec má dojem, že ho posielajú preč
    • Gesto OK (spojený palec a ukazovák, ostatné prsty roztiahnuté) po priložení k nosu znamená "marica"
    • Gesto ako pri prísahe (ukazovák a prostredník vystretý, ostatné skrčené) po priložení k lícu a miernom vŕtavom pohybe znamená "rum" :D
    • Mierne natiahnutie jedného oka smerom dolu znamená "aha, aká pekná osoba" :D
    • Nefunguje tu naše gesto na ukázanie "stretnutia štvrtého druhu" (jedna päsť zavretá, druhá otvorená dlaň po nej niekoľkokrát buchne)
    • Ruka otočená smerom hore a prsty spojené (figa borová) tu znamená "plno ľudí"
    • Dlaň smerom nahor, prsty zopnuté do figy borovej, ktoré sa otvárajú a zatvárajú - pollo (kuriatko, inými slovami bojko)
    • Mierne hore-dole kmitajúca ruka z roztiahnutými prstami - hlupák
    • Búchanie jednou rukou na zospodu na vystrčený lakeť druhej (ruka zohnutá v lakti) - lakomec
    • Ruka s otvorenou dlaňou a vystretými prstami búcha hranou dlane do ľavej strany hrdla - nedá sa
  • Keď chce človek ukázať výšku predmetu, ukazuje ju normálne dlaňou smerom nadol. Keď však chce ukázať výšku človeka alebo nejakého iného živého tvora, ukazuje sa hranou dlane - inak je to neslušné.

Verbálna

  • V jazykovom prejave sa tu veľmi často a bežne používajú zdrobneliny, oveľa viac ako u nás, a to aj pri slovesách a prídavných menách: "entonces, te calientico la arepita?" (tak čo, zohrejkám ti arepku?). Keď sa rozpráva bez zdrobnelín, je to znakom hádky alebo podobne
  • Vsetci sa tu v budovách medzi sebou zdravia
  • Chalani si tu medzi sebou vykajú, aj keď sú kamoši
  • Aj súrodenci si často vykajú
  • Decká a rodičia si tiež vykajú
  • V robote sa tiež vyká
  • V obchode sa predavačke kľudne tyká
  • Nechápem to :D
  • S tým tykaním a vykaním to nakoniec nie je až také jednoduché, ako by sa zdalo. V centre mesta si všetci, aj deti medzi sebou, vykajú. V časti Cable si zasa úplne všetci tykajú - aj na ulici alebo v banke. V častiach mesta, ktoré sú medzi, je to tak pol na pol, takže človek si môže vybrať. Vôbec to nesúvisí s tým, akí blízki si ľudia sú. Jediná výnimka sú chalani. Tí si vykajú vždy (až na niektoré špeciálne prípady :D). Aby to nebolo také jednoduché, majú tu okrem tykania (tú) a vykania (usted) aj taký sportugalčený patvar (vos), ktorý sa asi používa vtedy, keď človek akurát nevie, či je v centre alebo v Cable :D
  • Pri oslovovaní sa tu viac ako u nás používa titul: ingenero, doctor (aj pri PhD), ...
  • Hlavné oblasti prízvuku sú tu nasledujúce:
    • Paisa: my, Quindío, Risaralda a Antioquia (Medellin) -- mestá boli pôvodne kolonizované ľuďmi z okolia Medellinu
    • Costeňo-Atlántico: atlantické pobrežie: hovorí sa tu sekane, hlcú sa hlásky a tempo reči je neuveriteľňe rýchle. Porozumenie znamená problém aj pre miestnych
    • Costeňo-Pacífico: pacifické pobrežie: tiež sa hltá, ale hovorí sa tu pomalšie
    • Pasto: oblasť v okolí hraníc s Ekvádorom. Rozprávajú spomalene, lenivo a strašne si z nich robia srandu
    • Rolos: spevavý prízvuk hlavného mesta

Slang

  • Kamoš sa povie "parce"
  • Nadávky, ktoré sa používajú v Španielsku (joder, follar) alebo Mexiku (cabrón) tu vôbec nie sú nadávky :( Musím si vystačiť s miestnymi (hijo de puta, huevón, marica) :D
    • parce = kamoš
    • de chimba = po pi*i
    • vacano = bombové
    • chévere = cool
    • tranquilo = v pohodičke, žiaden stres
    • hijo de puta = zku**y syn
    • huevón = ch*j
    • mierda = ho*no, do ri*i
    • marica, cacoro, loca = gay
    • gonorhea = jedna pohlavná choroba, ktorej meno tu používajú ako nadávku
    • rumbiar = pártyovať
    • man = týpek
    • tinto = káva
    • mona = blondínka
    • vieja = baba
    • gordo = mojko
    • ahora = hneď (vo význame o hodinu). Hneď teraz sa povie "ya" (už)
    • mai ňiňo = soske mange
    • guayavo = opica (taká ktorá robí ľuďom po akciách zle...inak, rovnako sa tu povie aj jeden ovocný strom)
    • que más? = what's up? = ako to ide?
    • maluco = o ničom
    • chichi = cikať
    • popó = kakať
    • teta = koza (nie to zviera)
    • ano = r*ť
    • hechar polvo = prášiť (nie koberce)
    • tirar = trhať (význam ten istý ako vyššie)
    • mameluch = lenivec
    • carajo = k***t, do p**i
    • caramba = do čerta, do prčíc
    • gringo = občan USA
    • quivos (čítaj: kjuo) = nazďoooo :)
    • ¿Qué me cuentas? = Tak ako?
    • Gas = fuuuj
  • Jeden prídavok k rozmanitosti španielskeho jazyka: V Kolumbii výraz "coger una buseta" znamená po našom "chytiť autobus". V Argentíne má však presne to isté slovné spojenie význam celkom odlišný. Pre angličtiny znalých je to ekvivalent starého známeho "fuck the pussy". Tak si môžete vybrať :)
  • Keď chceme povedať "o týždeň" alebo "o dva týždne", nepovie sa tu "o 7, resp. 14 dní", ale "o 8, resp. 15 dní" -- a potom prečo sa nikam neponáhľajú, keď majú o jeden deň naviac :D

Všeobecná

  • Časový rozdiel medzi SKia a COl nie je 6 hodín. Je to 6 hodín a cca. 45 minút :D
  • Na uliciach je kopa ľudí, ktorí ti za cca. 2SKK/min. požičiavajú mobil... a strašne veľa ľudí to tu využíva
  • O2 tu nemá vôbec s nikým v Latinskej Amerike zmluvy, takže karta mi vôbec nechytí sieť (rovnako ani v GB a Švédsku... hmmm...), takže ak mi chce niekto poslať SMS, pošlite ju na moje kolumbijské číslo alebo na môj T-Mobile. V Kolumbii tu mám operátora TIGO, ktorý tiež nemá zmluvy s našimi operátormi... SMSky mi síce prídu, ale nemôžem ich posielať. Preto odpoviem z T-Mobilového čísla :D
  • "Zavoláme si zajtra" tu znamená niečo ako naše "Ozveme sa vám" po pohovore
  • SMSky, aj keď su lacné, tu nikto neposiela ani nečíta, takže sa pomocou nich nedá komunikovať. Chodia cez ne jedine reklamy
  • Kultúra odpovedania na maily je tu iná ako u nás. V podstate sa na maily moc neodpovedá a šírenie informácii touto cestou je mierne problematické
  • Kolumbia je jednou z kultúr, kde platí iba veľmi málo tabu. Tak napríklad je celkom normálne pýtať sa tu aj pomerne neznámych ľudí na vierovyznanie, plat, či osobný život
  • Ďalšia vec súvisiaca s tabu je, že citlivosť voči symbolom nacizmu je tu omnoho nižšia ako u nás. Keď sa rozpráva o Druhej svetovej, resp. sa robí sranda z Hitlera, celkom kľudne tu niekto zahajluje -- nemá to žiadny politický podtón, jednoducho to berú ako súčasť témy. Rovnako sa tu bežne kupujú a predávajú tričká, resp. bundy, za ktoré by sme v Európe išli do väzenia: runové SS, 88 apod. Rozdiel je, že kým v Európe majú tieto symboly jasný podtón, tu sa tým nikto nezaoberá a SS sa tu vníma proste ako dve písmená S. Nič viac, nič menej. Je to iste dané tým, že tu v podstate s nacizmom skúsenosť nemali, preto pre nich spomínané symboly historicky nenesú taký "vulgárny" význam ako u nás. Pre istotu pripomeniem, že v Kolumbii v podstate neexistuje rasizmus ani pravicový extrémizmus (ľavicový áno -- viď FARC).

Počasie a príroda

top
  • Slniečko pekne pripeká... ešte dobre, že je väčšinou pod mrakom
  • Počasie je tu také ako v Tatrách v lete... Keď svieti slnko, je fakt teplo, ale za 20 minút môže byť (a často aj je) zima a strašná búrka
  • Prší každý deň
  • Priemerná teplota 18C
  • Aj keď je 25°C, robí sa vám pred ústami para -- to tá vlhkosť
  • Manizales je kopcovitý... veľmi kopcovitý... San Francisco spolu s Banskou Štiavnicou sa môžu ísť schovať
  • Nadm. výška 2.200 m.n.m.
  • Všetko je tu zelené
  • V Manizales rastú bambusy a kokosy... a čínske ruže volne ako burina
  • Vzduch na uliciach je tu dosť špinavý
  • Mesiac aj súhvezdia sú tu položené nabok... o 90° otočené oproti tomu, ako ich vidíme my
  • Klimatické rozdiely sú v Kolumbii veľmi vypuklé aj pri miestach ležiacich relatívne blízko pri sebe. Ako príklad si dáme 3 body: Nevado del Ruiz, ktorý leží iba hodinku od Manizales, dosahuje výšku 5321 metrov nad morom a teploty sú v podstate celoročne pod bodom mrazu (stály sneh). Manizales, so svojou nadmorskou výškou cca. 2200 metrov má teploty okolo 20 °C cez deň (a asi 10-15°C v noci). Hodinku od Manizales opačným smerom sa nachádza mestečko Santágueda, položené podstatne nižšie (môj odhad 1500 mnm) s teplotami asi o 10°C vyššími ako v Manizales
  • Deň je tu po celý rok približne rovnako dlhý (sme skoro na rovníku) - cca. 12 hodín, takže slnko vychádza o šiestej a o šiestej aj zapadá. Keď k tomu pridáme to teplo a pocit letnej noci, nečudo, že Slováčisko je časovo zmätený: u nás je v lete tma okolo 21:00, tu okolo 18:00, takže máme pocit, že je tu o pár hodín viac ako v skutočnosti je.
  • Je tu pomerne vlhko, takže tu prádlo schne aj týždeň
  • Na druhej strane už 4 dni nepršalo - vraj začína "leto", ktoré bude trvať asi mesiac (trvalo asi týždeň)...
  • V Kolumbii majú 53 národných parkov

Práca

top

AIESEC

  • Celý AIESEC office tu ma veľkosť ako Finance Room
  • Do AIESECu tu prichádzajú ľudia väčšinou v tretiaku, takže zostávajú 2, max. 3 roky.
  • AIESEC tu má trochu iný positioning ako u nás. Pri recruitmente sa viac zameriava na leadership a profesionalitu členov. Preto tu za membrov viac-menej ani neberie mladých študentov, ale len decká od 5. semestra vyššie
  • AIESEC tu zahŕňa omnoho širšie rozpätie štúdijných odborov ako u nás. Mnohí členovia sú medici, študenti chémie, fyziky, práva, architektúry, biológie, strojárstva, informatiky, réžie... tradičné AIESECárske ekonomické odbory, aké poznáme na Slovensku, sú tu skôr v menšine
  • Legislatívne zhromaždenia tu prebiehajú podobne, akurát návrhy sa nedelia na procedurálne a legislatívne, ale len na oznamovacie (oznámi sa) a procesné (hlasuje sa), ktoré sa však v prípade jednohlasnosti prijímajú aklamáciou.
  • Aby sa človek stal fullmembrom, musí tu prejsť dosť náročnými testami o AIESECu
  • Počas konferencie sa kľudne stalo, že sa program posunul aj o 3 hodiny. Na druhej strane, keď sa však pristupovalo k vyhodnocovaniu najlepšej delegácie, robilo sa to prostredníctvom matematických vzorcov, kalibrácie a na stotiny bodu -- vôbec nie odoka, ako by si niekto myslel.

Robota

  • V živote som pravidelne nevstával o 6:00 --- až v Latinskej Amerike :D
  • Je tu dosť vysoká nezamestnanosť, takže kopa ľudí si privyrába tak, že predávajú veci na uliciach alebo pomáhajú ľuďom parkovať, robia vrátnikov, strážia a tak...
  • Ďalšou formou pouličného predaja sú ujovia prechádzajúci sa po obytných štvrtiach s pokrikom "papaya, mango"
  • V Kolumbii sa pracuje 48 hodín do týždňa. Niektorí robia 9.5 hodín denne, iní 8 hodín ale aj so sobotou. Len ja nie :D
  • Už viem prečo má Kolumbia najviac dní voľna na svete. Nie je to ani tak preto, že by mali viac sviatkov ako my, ale funguje tu také zaujímavé pravidlo: Ak pripadne sviatok na sobotu alebo nedeľu, automaticky sa posúva na najbližší pondelok. To isté platí aj vtedy, ak pripadne na stredu :D
  • V kancelárii nemocnice napríklad v tlačiarňach nie je papier. Každý, kto chce tlačiť, si musí priniesť vlastný :)
  • Okrem toho tu nefungujú naše klávesove skratky. Tak napríklad uložiť dokument nie je CTRL-S, ale CTRL-G (guardar), hľadať nie je CTRL-F, ale CTRL-B (Buscar), písmo bold nie je CTRL-B, ale CTRL-N (Negrilla), ... Občas som z toho mierne zmätený, hlavne, keď na mojom compe doma mi fungujú zasa normálne/medzinárodné skratky
  • Je tu trochu rozdielny prístup k práci. Nie je mi jasná štruktúra delegovania, zdá sa mi zároveň, že oproti našim pomerom tu delegovanie prebieha skôr typom autonómie: "staraj sa o fundraising, ciele si stanov sám, kontroluj sa sám, ak niečo potrebuješ, zisti". Celkovo mám pocit, že sa tu v práci (aj v AIESECu) vyžaduje vyššia miera samostatnosti a prijímania samostatných rozhodnutí ako u nás, kde je všetko viac pod kontrolou šéfina
  • Aj malé obchodíky sú tu otvorené aj v nedeľu

Štúdium

  • Počet univerzít: 8
  • Za univerzitné štúdium sa tu platí -- na miestne pomery dosť veľa, okolo 80.000 SKK za semester, takže dovoliť si to nemôže každý. Aj keď je základné a stredné školstvo zadarmo, dosť veľa detí tu nechodí do školy - povinnú dochádzku nemajú - a predávajú veci na ulici, umývajú okná a tak...
  • Niektorí tu už v 20 rokoch majú skončeného bakalára, ktorý normálne trvá 5 rokov. Nechápem to celkom, ale údajne sa dajú robiť univerzitné predmety aj počas strednej a človek potom vhupne rovno napr. do 7. semestra
  • A ešte jedna poznámka k školskému systému: nemajú tu tri stupne ako my (prvý, druhý a tretí-stredná škola), ale len dva: prvý trvá 5 rokov a druhý 6 - a tomu hovoria "stredná škola". Takže vlastne maturujú už v 16/17 rokoch a nie v 18/19/20 ako väčšina deciek u nás. Preto sú tu všetci na univerzitách takí mladí...
  • Študenti tu pomerne veľa štrajkujú. Stáva sa, že príde 10-20 "proaktívnych" študentov (údajne mierne prepojených na FARC) a zavrie univerzitu, aj keď sa zvyšných 3000 a pedagógovia chcú učiť. Jednoducho prídu, stoličkami a stolmi zablokujú vchod a je to. Polícia tam asi nesmie a pár vrátnikov si s nimi neporadí. Účelom je buď bojovať za zlepšenia alebo (ako v poslednej dobe) skôr vyvolať chaos a nespokojnosť. Taký štrajk popritom kľudne môže trvať aj mesiac-dva. Samozrejme, pokračuje sa tam, kde sa skončilo, takže akurát sa človeku predĺži čas štúdia
  • Nemajú tu také hlavné letné prázdniny, ako máme my. Namiesto toho majú cca. mesiac-dva v zime a mesiac-dva v lete medzi semestrami.
  • Zdá sa, že univerzitné štúdium sa tu vôbec nehrá na ročníky ako u nás. Majú len semestre
  • Ešte k tej cene štúdia, sú to fakt strašné prachy. Za magistra sa platí ešte viac ako za bakalára a za PhD. neuveriteľné prachy. Za jedno také štúdium by sa dal aj dom postaviť. Celkom sa čudovali, keď som im povedal, že u nás je to naopak: že PhD. študenti dostávajú plat :D
  • Kvôli tomu a aj kvôli dĺžke štúdia tu má magistra, čo je u nás štandard, len minimum ľudí
  • Ak chce niekto u nás v nemocnici robiť upratovačku, musí mať minimálne maturitné vzdelanie. Zaujímavé...

Rodina

top
  • Deti tu dávajú najavo náklonnosť voči svojim rodičom podstatne viac, ako u nás. Často sa navzájom objímajú, bozkávajú, hladkajú... Julian u nás doma napríklad spí v jednej posteli so svojou mamou a nezdá sa, že by s tým mal niektorý z nich problém
  • Na vianoce tu v pohode pozvú aj v podstate neznámych ľudí (ako napr. ja :D ) a stretávajú sa celé rodiny (starí rodičia, rodičia, tety, ujovia, bratranci), susedia, nie len najbližšia rodina ako u nás
  • Je tu celkom bežné, že deti zostávajú žiť s rodičmi až kým nemajú 40 aj viac rokov a sú poriadne pod papučou. Keď sa dieťa sťahuje z domu, je to taká menšia tragédia
  • Manželka tu nepreberá meno svojho manžela a ani manžel meno po svojej manželke - tým pádom tu majú manželia rôzne priezviská. Okrem toho tu má snáď každý dve krstné mená, takže mená detí sa určujú podľa nasledujúceho vzorca:
    <1.krstné meno> + <2.krstné meno> + <1.priezvisko otca> + <1.priezvisko matky>. Na koniec sa potom môžu pridávať priezviská starých rodičov, prastarých rodičov... takže osoba znalá svojho rodokmeňa môže svojim menom popísať pomerne veľa papiera.
  • V Kolumbii a asi podobne aj v celej Latinskej Amerike je pomerne málo priezvísk. Napríklad tu v AIESECu máme 4 Duques, 3 Osorios, ... a pri značnej popularite niektorých krstných mien (Juan Pablo - to akože Ján Pavol, Maria José - Mária Jozef, Jusús - Ježiš, ...) nečudo, že používajú aj priezvisko po matke. Inak by sa celkom ťažko identifikovalo, o koho presne ide
  • Kolumbíjski rodičia sú niekedy (svätá nevedomosť, všakže) krutí. Tak sa stane, že sa ty vyskytujú mená ako Usnavy (mamička na pobreží pravdepodobne videla americkú vojnovú loď s nápisom US NAVY a voľajako jej nedošlo, že to nie je jej meno :D), Onedollar (jeden dolár), Klim (Milk odzadu), či iné viac-či-menej z angličtiny prevzaté mená s podivným pravopisom (John, Jhon, Jonh, Jason, Yason, Jaison, Yaison, Lady, Leidy, Leidi, Jessica, ..)
  • Rosenberg je tu normálne krstné meno. Hneď som to využil a novonastúpivšiemu kolegovi objasnil, že sa vlastne volá "ružový vrch". Veľmi sa tešil :D
  • Malá poznámka k menám: keď budete niekde vidieť mená ako JuanMi, JuanEs (ako ten spevák), LuzMa, JuanPa, MaJo... vedzte, že v skutočnosti nejde o jedno meno, ale Kolumbíjsku skrátenú formu oboch mien daného jedinca: Juan Miguel, Juan Esteban, Luz María, Juan Pablo (ako ten pápež), María José (znamená Mária Jozef. Je to meno dievčenské, zatiaľčo José María je meno chalanské :D)
  • Ženy s dieťaťom, resp. staršie panie, u ktorých je predpoklad, že už nejaký ten hladný krk na svet priviedli a odrodili, sa niekedy oslovujú "mamá" alebo "madre" (myslím, že preklad nie je nutný). Je to oslovenie celkom úctivé a zobrazuje pozíciu ženy-matky v Kolumbíjskej spoločnosti, ktorá je omnoho silnejšia ako u nás. Preto je aj význam dňa matiek omnoho omnoho väčší. Mnohí AIESECári napr. nechceli zostať v Bogote v nedeľu, aby mohli oslavovať doma s rodinou deň matiek.
  • Skutočnosť, že Kolumbíjčania majú 4 mená nie je náhodná ani samoúčelná: ich mená aj priezviská sa totiž tak často opakujú, že na jednoznačné určenie človeka treba často všetky 4 mená. Preto, milé deti, ak sa nechcete dostať do trápnych situácií, v Kolumbií zásadne aj v oficiálnom styku používať okrem priezviska (prípadne aj druhého priezviska) zároveň aj obe mená :D

Slušnosť

top
  • Ľudia sa tu pri jedle nemajú vo zvyku čakať. Komu prinesú, ten začne jesť
  • Tiež sa tu automaticky neželá dobrú chuť ako u nás. Ešte som neprišiel celkom na to, od čoho to závisí, ale zatiaľ to vyzerá tak, že dobrú chuť tu želám len ja :D
  • To isté platí aj o kýchaní, aj keď majú tu vybudovaný systém na spôsob nášho "na zdravie, na šťastie, na lásku..."
  • Ďalšia vec, ktorá sa tu moc nerobí je smrkanie do vreckovky. Ľudia skôr v prípade potreby na verejnosti len tak poťahujú a dutiny si čistia v súkromí
  • Bozkáva sa tu iba na jedno líce: na ľavé
  • Je tu úplne normálne privolávať si čašníka volaním

Výzor a prvý dojem

top
  • Ľudia su tú strašne milí a reception bola úplne geniálna... vôbec som nemal pocit, že som niekde stratený
  • Počet obyvateľov 450.000
  • Manizales je mladé mesto, založené cca. v r. 1848.
  • Sú tu normálne shopping centrá a obchodné ulice v podstate ako u nás... len je tu väčší bordel a celé to vyzerá trochu neusporiadané
  • Majú tu Škodovky
  • Majú tu Baťu
  • Majú tu Carrefour
  • Som tu taký menší obor :D
  • Strašne veľa dievčat pod 20 je tu tehotných -- otec neznámy -- a strašne veľa rodín je nekompletných a rozvedených. Celkom zaujímavé ak sa vezme do úvahy náboženské zloženie obyvateľstva
  • V každom meste aj dedine, kde som doteraz bol, sa hlavné námestie volá Plaza de Bolívar, je štvorcové s parčíkom uprostred a kostolom naboku. Bolívara tu majú očividne radi.
  • Radi tu pomenúvajú mestá po štátoch: Armenia, Montenegro, Filandia (skoro), ...
  • Pomerne radi tu krstia ľudí anglickými menami: Lady, Jason, ...
  • Zdá sa mi, že sa tu ľudia dožívajú veľmi vysokého veku. To bude tou stravou a "mf"-istickým prístupom k veciam :)
  • Je zaujímavé, aký veľký vplyv tu majú USA. A to nie len na výrobky, zástrčky, či dvere, čo som už minule spomínal, ale aj na ľudí a ich hodnotové systémy. Gringov tu strašne nemajú radi, ale popritom omnoho viac ľudí ako u nás tu sníva o Amerike a o tom, že sa tam presťahuje - je to také zlaté teľa. Aj jazyk a taká bežná komunikácia sa prekvapivo podobá na americký spôsob (100x sa pýtajú ako sa máš, ako si sa vyspal, keď povieš že dobre, povedia, ako strašne sa z toho tešia, ...) Keď sa to tak vezme, tak sú tu aj iné podobné momenty: ozbrojení policajti na každom rohu, na naše štandardy relatívne vysoké bezpečnostné opatrenia, celková (ne)bezpečnosť na uliciach, vysoké sociálne rozdiely medzi obyvateľstvom. Občas si človek fakt pripadá ako za starých dobrých čias v USA
  • Čo je zasa podobnejšie Európe, to sú rodinné vzťahy a ich zmysel pre humor - je taký ako náš - veľmi dobre rozumejú irónii, čo napríklad američanom úplne uniká
  • Pri interviách s miestnymi potenciálnymi novými členmi AIESECu som si všimol jednu vec: decká tu majú presnú predstavu o svojom živote: už v 19 alebo 20 rokoch presne vedia, že vo svojom živote chcú dosiahnuť post majiteľa / riaditeľa veľkej firmy, budú mať toľko peňazí, aby sa nemuseli finančne obmedzovať (čo to ale presne znamená, na to som zatiaľ neprišiel) alebo iným spôsobom vstúpiť do histórie. Mal som zatiaľ možnosť hovoriť asi so 4-5 ľuďmi ale toto mali všetci spoločné. Že by u nás, kde je viac stresu, ľudia viac hľadali to, čo im chýba: pokoj a rodinné šťastie, zatiaľčo mladá generácia kolumbíjčanov, ktorá s tým vyrastala, skôr hľadá úspech a uznanie?
  • Ďalší postreh ohľadom duše mladých Kolumbíjčanov: Drvivá väčšina deciek, s ktorými som robil interviews (vysokoškolákov), tu nechce pracovať v žiadnej firme, ale práve naopak, vytvoriť si vlastnú firmu a dať prácu ostatným Kolumbíjčanom, ktorí ju nemajú. Okrem toho sa často skloňovali aj veci ako zabezpečiť svojich rodičov tak, aby im nič nechýbalo, pomôcť svojim súrodencom, ... Univerzitné štúdium tu všeobecne (tí, s ktorými som sa o tom rozprával) vnímajú ako záväzok voči svojej krajine, ktorý by jej mali splatiť podporou tých, ktorí "nemali toľko šťastia" -- campesinos, pôvodných indiánov, chudobnejších. Je len strašná haluz počuť takéto slová od 16-20 ročných deciek študujúcich ekonómiu, IT či strojárstvo -- niekedy som zabudol aj ústa zavrieť. Úprimne povedané, u nás som ešte nespoznal človeka, ktorý by mi na moju otázku, prečo študuje, bol odpovedal že preto, aby pomohol a dal prácu ľuďom v osadách na východnom Slovensku alebo aby pozdvihol úroveň svojej rodnej dediny. Ale možno to bude aj tým, že som sa na to u nás nikdy nikoho nepýtal :) Treba však povedať, že celkovo sú tu povedomie o svojej krajine a zdravý patriotizmus vysoko vyvinuté -- a to všetko popri neexistujúcom rasizme či nacionalizme.
  • Decká, čo po uliciach predávajú náramky na ruku, cukríky alebo podobné veci, sú normálne pekne oblečené, upravené, ostrihané, s nagelovanými vlasmi... jednoducho nezapadajú vôbec do stereotypu, ktorý by našinec mal o "pouličných predajcoch"
  • Ľudia sú tu (minimálne v Manizales) skutočne štíhli, na naše pomery občas až primoc (to tá kopa ovocia). Ale celkom im to pristane :)
  • Ľudia sú tu veľmi čistotní a to nielen pri starostlivosti o seba, ale aj napr. na uliciach a v domoch. Každý deň sa u nás v dome umývajú podlahy, utiera prach a všetko sa kompletne čistí. Na uliciach je menej papierov ako napr. v BA
  • Okrem toho sa tu veľmi dbá na zovňajšok. Vyjsť neupravený na ulicu je tu celkom tabu a platí to o babách aj o chalanoch. Keď sa to skombinuje s latinskoamerickou pomalosťou, trvá tu vychystanie sa celú večnosť. Na druhej strane sa je potom skutočne na čo pozerať, takže sa to celkom oplatí :)
  • S tým súvisí aj to, že sa tu nosí viac značkového oblečenia ako u nás v BA. Samé Polo, Tomy Hillfiger a pod.
  • Je to ale aj tým, že Manizales je údajne najelitárskejšie mesto v Kolumbii :)
  • To čo som minule spomínal, že Manizales je ako mesto pomerne náročné na ľudí a obliekanie, tu fakt platí. Obliecť si dvakrát po sebe čo i len rovnaké nohavice alebo sveter je tu tabu - a to ani nie tak preto, že by tie šaty boli po jednom použití špinavé, ale skôr preto, aby as ukázalo, že daná osoba na to má. A musia byť značkové (šaty sú tu pritom pomerne drahé a jedni obyčajné rifle stoja štvrtinu mojej mesačnej výplaty) - toto je jedna z vecí, ktoré by som tu skutočne nečakal
  • Ľudia sa tu obliekajú pestrejšie ako u nás. Aj chalani, rovnako ako baby, nosia veci skutočne všetkých farieb a tvarov, niekedy na naše pomery trochu extravagantné, ale sekne im to :D To isté platí aj o dospelých a starších.

Zábava

top

Parties

  • Všetci tancujú. Ako je to možné?
  • Keď sa ide do mesta, ľudia si volajú a vyťahujú sa z domu kľudne aj okolo 21:00 - 22:00 - Čas, kedy Peťo Reťo normálne z párty prichádza. Ach :)

Hudba

  • Hudba je tu celkom iná ako v Európe a európska sa v podstate mainstreamovo ani nepočúva. Odvšadiaľ sa ozývajú juhoamerické rytmy salsa, merengue, regetón, ballenato a tropical pop
  • Ak sa v rádiu náhodou objaví nejaká zahraničná "globálne spotrebná" pesnička, je pošpanielčená


Iné

top
  • Na Vianoce je tu viac výzdoby ako u nás. Všade same svetlá, figuríny a betlehemy
  • Slovensko/Slovinsko/Česko a jazyk, ktorým sa u nás rozpráva, je tu veľká záhada
  • Ľudia si tu často mýlia ulicu s verejnými záchodmi. Priamo pred našim oknom je stĺp verejného osvetlenia a skoro každý deň ho niekto obšťastňuje. Hneď vedľa je taká ulička s prudkými schodmi, ktorou každé ráno chodím do práce. Každý týždeň v nej pribudnú jedno-dve hovorovo povedané polienka. Ten smrad si radšej ani nepredstavujte
  • Mlieko sa tu predáva v sáčkoch tak, ako kedysi u nás
  • Saponáty sa tu predávajú vo forme pasty v kelímkoch -- tekuté, aké sú u nás, som tu ešte nevidel
  • Na pranie sa tu okrem prášku používa aj pracie mydlo... len neviem presne načo je to dobré
  • Neviem, či je to štandard alebo nie, ale naša teta domáca napríklad nepoužíva aviváž
  • Oslavy narodenín sa tu prežívajú viac ako u nás. Okrem toho, oslávanec vôbec nič a nikomu neplatí ani nepozýva... všetci pozývajú jeho (normálne sa mi to páči) :D
  • Na vrchu Manizaleskej katedrály sa nachádza niečo, čomu hovoria: "corredor polaco" - poľská chodba. Je to vlastne vyhliadka na vrchu veže, ktorá bola dlho zatvorená kvoli zlému technickému stavu a tiež kvoli tomu, že im odtiaľ na strechu katedrály pomerne často skákali rôzne indivíduá a oni ich potom z tej strechy museli zoškrabávať. Poľská chodba sa to volá preto, že sa vraj takých veľa nachádza v Poľsku
  • Je to prvýkrát, čo som videl niekoho plakať kvôli svojej krajine. Chalanov aj baby.
  • V skutočnosti je Kolumbia liberálnejšou krajinou, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Aj keď sa 95% populácie hlási ku katolíckej viere, zatiaľ som tu stretol iba veľmi málo ľudí, ktorí pravidelne chodia do kostola. Skôr sa tu praktizuje niečo, čo by som nazval "svetským katolicizmom": ľudia sú sice v podstate veriaci, ale sami si vyberajú, do ktorých oblastí svojho života nechajú cirkev zasahovať a v ktorých ju jednoducho ignorujú. Samozrejme, tendencia ľudí z miest byť liberálnejší ako campesinos je, rovnako ako aj u nás, markantná.
  • Kolumbíjsky pragmatický prístup k veciam dokumentuje hádam tento dialóg dvoch osôb: A - Slovák/Slovenka, B - Kolumbíjčan/Kolumbíjčanka:
    A: Ach, čo by si ty len bezo mňa robil, veď by si ani nepoznal názvy reštík vo svojom vlastnom meste.
    B: Nie, ja by som tam len jednoducho chodil jedávať.
  • Jedným zo základných kultúrnych rozdielov je podľa môjho videnia prístup k závislosti, resp. nezávislosti jednotlivca. U nás sa väčšina mladých nevie dočkať 16 rokov, aby mohli začať brigádovať, mať vlastné peniažky a míňať ich podľa vlastného uváženia, resp. sa v 18 rokoch presťahovať na internát a okúsiť študentskú slobodu. Tu je situácia iná: deti sa z domovov neponáhľajú a ani túžba po nezávislosti od rodičov nie je vôbec taká silná... dokonca by som povedal, že takmer absentuje. Príčinu tohto javu vidím v tom, že v Kolumbii sa ľudia menej boja byť závislí od druhých a ukázať im svoje slabé miesta. Napríklad keď tu niekomu umrie niekto z rodiny -- povedzme babka -- veľmi často ho až domov prídu pozrieť kamaráti, aby ho/ju povzbudili a prejavili sústrasť. Mám pocit, že u nás sa ľudia viac hanbia sústrasi a súcitu, takže človek má tendenciu nechávať si svoj smútok pre seba, aby ho ostatní nevideli slabého a závislého
  • Na dedinách sú tu v Kolumbii ľudia vysoko dochvíľni... to len v mestách platí to známe maňana, maňana :D




Dnes je sobota, 21.10.2017,
meniny má Uršuľa, Anatol, Anatólia, Antília



Kolumbia







Rozloha: 1,1 mil km2
(26. miesto)
Obyvateľstvo: 43,5 mil
(28. miesto)
Hl. mesto: Bogotá (8 mil. ob.)
Jazyk: španielčina
Náboženstvo: katolícke (95%)
Zloženie: mestici, belosi, mulati
Mena: peso
Hlava štátu: prez. Álvaro Uribe

Hymna Kolumbie









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog

Rozprávky starej matere...